Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. apríl 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/292/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115207674
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:8115207674.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: P. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, P. zast.
Dentons Europe CS LLP, AK so sídlom One Fleet Place 1, EC4P 4GD Londýn, Veľká Británia, konajúcou
prostredníctvom Dentons Europe CS LLP, organizačnej zložky, so sídlom Bottova 7939/2A, Bratislava,
IČO: 36 861 391 proti žalovanému: Mesto Prešov, so sídlom Hlavná 73, Prešov zast. JUDr. Alojzom
Naništom, advokátom so sídlom Sládkovičova 8, Prešov, o náhradu za užívanie nehnuteľnosti, vedenom

na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 15C/130/2015, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove zo dňa 29. apríla 2021, č.k. 18Co/82/2019-742, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zo dňa 29. apríla 2021, č.k. 18Co/82/2019-742 Krajský súd v Prešove
(ďalej len „odvolací súd") zmenil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej ako „súd prvej inštancie")
č.k. 15C/130/2015-547 zo dňa 21.marca 2019 vo výroku I. tak, že žalobu zamietol, potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie v II. výroku a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%. Súd prvej inštancie I. výrokom rozsudku zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 8.237,68 Eur
spolu s príslušenstvom, II. výrokom žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a III. výrokom uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 81,70 %.

2. Odvolací súd poukázal na to, že žalobca je zapísaný ako vlastník parcely KN E XXX/X - orná pôda,
kat. úz. F. na LV č. XXXX. Nehnuteľnosť nadobudol na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 19.12.2006,
v ktorej bolo uvedené, že pozná stav predávanej nehnuteľnosti, nemá k nemu žiadne výhrady a kupuje
ju v stave, v akom sa nachádza. Rozhodnutím Okresného úradu Prešov, katastrálny odbor č. C E. XX/

XXXX/Pe z 30.12.2013 došlo k rozdeleniu pôvodnej parcely KN E č. XXX/X - orná pôda vo výlučnom
vlastníctve žalobcu na novovytvorené parcely KN E č. XXX/X - orná pôda a KN E č. XXX/XXX - orná
pôda, na ktorých sa nachádza inžinierska stavba - pozemná komunikácia vo vlastníctve žalovaného.

3. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, ale zo
zistených skutočností neprijal správny právny záver. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie

dospel k záveru, že pozemok vo vlastníctve žalobcu je zaťažený vecným bremenom v zmysle zák. č.
66/2009 Z.z. Žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnému pozemku na základe kúpnej zmluvy
uzavretej dňa 19.12.2006, uplatnil si nárok za obdobie od 2012 až 2014, pričom v zmysle zák. č. 66/2009
Z.z. vzniklo vecné bremeno k takýmto pozemkom účinnosťou tohto zákona, t.j. k 01. júlu 2009.

4. Odvolací súd k otázke či sa jedná o jednorazovú alebo opakujúcu náhradu, poukázal na rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 539/2020-21 zo dňa 28.10.2020, z ktorého vyplýva, že:
„Okrem iného sa poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu, v zmysle ktorej finančná náhrada zavznik vecného bremena je jednorazová; nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri
každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za
už vzniknuté vecné bremeno. K obmedzeniu vlastníka takého pozemku došlo jednorázovo a sledovalo

cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka pozemku a vlastníka stavby zostane neupravený (v tom
zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na užívanie pozemku). Najvyšší súd danú problematiku
uzavrel, že bez ohľadu na to, či vlastník pozemku, ktorému vzniklo právo na jednorazovú náhradu za
vecné bremeno vzniknuté ex lege, túto náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola
alebo nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto pozemku nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu

za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Podstatu predmetného názoru považoval za
ústavne udržateľný aj Ústavný súd v rozhodnutí IV.ÚS 227/2012. Právo na náhradu za vecné bremeno
sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej dobe a tento nárok je len jeden a má ho ten vlastník zaťaženého
pozemku, ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda ku dňu účinnosti zákona č.
66/2009 Z.z., t.j. k 01. júlu 2009. Ústavný súd uzavrel, že finančná náhrada za vznik vecného bremena
je nepochybne jednorazová a z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery Najvyššieho súdu z pohľadu námietky sťažovateľa o nesprávnej a arbitrárnej aplikácii použitej
právnej úpravy zasahujúcej do jeho majetkových práv, pričom z tohto dôvodu Ústavný súd ústavnú
sťažnosť voči namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. Ústavy
SR napadnutým uznesením Najvyššieho súdu SR odmietol.

5. K obrane žalobcu, že zák. č. 66/2009 Z.z. sa nevzťahuje na vzťah medzi stranami sporu, nakoľko
ide o stavbu slúžiacu podnikateľskému účelu, dospel odvolací súd k záveru, že táto skutočnosť
nebola preukázaná. Z odkazu uvedenému v zák. č. 66/2009 Z.z. vyplýva, že tento zákon pri definícií
podnikateľského účelu užívania stavby odkazuje na § 2 Obchodného zákonníka, pričom žalovaný
nespĺňa charakteristiku podnikateľa podľa Obchodného zákonníka.

6. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ") dovolanie, ktorého
prípustnosť odvodzoval z § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

7. Dovolateľ poukázal na to, že odvolací súd vyslovil nesprávny právny záver, že stavba cesty bola

povolená v súlade s právnymi predpismi, a preto sa na predmetný prípad aplikuje § 4 ods. 1 zák. 66/2009
Z.z. Vtedajší vlastník p. M., nedal súhlas stavebníkovi na stavbu cesty, stavebník nemal žiadne právo k
pôvodnému pozemku, ktoré by ho oprávňovalo postaviť na ňom cestu, hoci p. M. bol ex lege účastníkom
stavebného konania, príslušný správny orgán s ním nekonal a stavebné povolenie mu nebolo doručené.
Stavba nebola povolená v súlade s právnymi predpismi, pričom nebola povolená vôbec, keďže stavebné

povolenie nenadobudlo právoplatnosť z dôvodu nedoručenia účastníkovi stavebného konania (p. M. ani
žalobcovi).

8. Odvolací súd vyslovil nesprávny právny záver, že náhrada za zákonné vecné bremeno podľa zák.
66/2009 Z.z. je 1-rázová a právo na ňu vzniklo dňom nadobudnutia účinnosti zákona. Dovolateľ mal za

to, že náhrada za zákonné vecné bremeno je opakovaná a právo na ňu vzniká samostatne za každý
deň trvania zákonného vecného bremena.

9. Prvou právnou otázkou, z ktorej dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania je otázka ,,či ak súčasne
platí, že na stavbu bolo dňa 14.03.1983 vydané stavebné povolenie, vlastník pozemku, na ktorom

je postavená stavba, nedal súhlas stavebníkovi na postavenie stavby na tomto pozemku a príslušný
správny orgán v stavebnom konaní nekonal s vlastníkom pozemku, na ktorom je postavená stavba,
možno takúto stavbu považovať podľa § 4 ods. 1 zák. 66/2009 Z.z. za stavbu povolenú podľa platných
právnych predpisov?", teda ,,či cesta je stavbou, na ktorú sa vzťahuje § 4 ods. 1 zák. 66/2009 Z.z."
Druhou právnou otázkou, z ktorej dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania je otázka ,,či má náhrada

za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku zákonným vecným bremenom povahu 1-rázovej náhrady,
na ktorú vzniklo právo dňom účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. alebo má povahu opakujúceho sa plnenia,
na ktoré vzniká právo postupne až do definitívneho vyriešenia vzťahu k pozemku zaťaženého týmto
vecným bremenom?" Dovolací súd ešte nevyriešil prvú otázku vo svojej rozhodovacej praxi a o druhej
otázke existuje ustálená prax dovolacieho súdu (sp. zn. 2Cdo/194/2018 a 8Cdo/17/2019) so záverom,

že náhrada za zákonné vecné bremeno je 1-rázová a právo na ňu vzniklo dňom účinnosti zák. č. 66/2009
Z.z. a hoci je napadnutý rozsudok v súlade s touto praxou, avšak dovolateľ mal zato, že doterajšia
ustálená prax dovolacieho súdu je nesprávna a mala by sa zmeniť.10. Dovolateľ navrhol, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, resp. aby zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

11. Žalovaný vo vyjadrení k podanému dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol
a žiadal priznať nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Žalovaný vo vzťahu k námietkam
dovolateľa, že cesta nebola povolená v súlade so Stavebným zákonom poukázal na to, že dovolací
súd nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení. V súvislosti s druhou dovolacou otázkou

žalovaný poukázal na to, že táto právna otázka už bola dovolacím súdom riešená v rozhodnutiach NS
SR 2Cdo/194/2018 a 8Cdo/17/2019.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal včas
účastník konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený v súlade s
§ 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že

dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho
súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

13. V danom prípade dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b)
CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

14. Prvou právnou otázkou, z ktorej dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania je otázka ,,či ak
súčasne platí, že na stavbu bolo vydané stavebné povolenie, vlastník pozemku, na ktorom je postavená

stavba, nedal súhlas stavebníkovi na postavenie stavby na tomto pozemku a príslušný správny orgán v
stavebnom konaní nekonal s vlastníkom pozemku, na ktorom je postavená stavba, možno takúto stavbu
považovať podľa § 4 ods. 1 zák. 66/2009 Z.z. za stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov" a
druhou právnou otázkou, z ktorej dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania je otázka ,,či má náhrada
za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku zákonným vecným bremenom povahu 1-rázovej náhrady,

na ktorú vzniklo právo dňom účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. alebo má povahu opakujúceho sa plnenia,
na ktoré vzniká právo postupne až do definitívneho vyriešenia vzťahu k pozemku zaťaženého týmto
vecným bremenom?"

15. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí mať zreteľné

charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu, teda nie o skutkovú otázku. Zo
zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom
sa rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie
záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods.
1písm.b)CSPmusíbyťprocesnoustranounastolenávdovolaní.Nevyhnutnoupodmienkouprípustnosti

dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je, že sa týka právnej otázky, na riešení ktorej založil
odvolací súd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd
riešil a zároveň dovolací súd ešte neriešil.

16. K prvej právnej otázke dovolací súd poukazuje na odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie,

ktoré tvorí s napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu organickú /kompletizujúcu/ jednotu (II. ÚS
78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Z predmetného rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie na
základe vykonaného dokazovania zistil, že z rozhodnutia Mestského národného výboru v Prešove zo
dňa 24.08.1982 č: Vyst. 771/82-Kc vyplýva, že Okresná správa ciest Prešov podala dňa 08.02.1982
návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby C. Prešov - vysielač, privádzač na D1

Prešov - Ličartovce. Vzhľadom na výsledky konania Odbor výstavby a územného plánovania MNV
vydal územné rozhodnutie o umiestnení stavby. Dňa 14.03.1983 bolo pre inžiniersku stavbu vydané
stavebné povolenie. Dňa 12.02.1992 bolo Obvodným úradom v Prešov č. D.-PD-XXXX/XXXX vydané
kolaudačné rozhodnutie, ktorým Obvodný úrad Prešov povolil užívanie stavby C./XXXXX Prešov -vysielač, privádzač na D-1. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na
to, že je nevyhnutné rozlišovať medzi stavbou neoprávnenou a stavbou nepovolenou, keď podstata
neoprávnenej stavby spočíva v tom, že niekto stavia na cudzom pozemku, bez toho aby mu svedčil

právny titul umožňujúci na cudzom pozemku stavbu zriadiť a podstata nepovolenej stavby spočíva
v absencii stavebného povolenia. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k
záveru, že k stavbe vzniklo právo vecného bremena v prospech žalovaného podľa zák. č. 66/2009 Z.z.,
a teda že išlo o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov.

17. Pokiaľ dovolateľ považoval závery súdov nižších inštancií o tom, že stavbu možno považovať
za povolenú, dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že v danom prípade posúdenia stavby ide
o posudzovanie otázok skutkových, vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Záver súdov, že
stavbu možno považovať za povolenú, vychádzal z konkrétnych skutkových okolností (rozhodnutie o
umiestnení stavby, stavebné povolenie, kolaudačné povolenie). Dovolací súd preto považuje otázku
vznesenúdovolateľomza otázkuskutkovúanieprávnu,keďžesúdpijejriešenívychádzalzvykonaných

dôkazov a následne po vyriešení tejto skutkovej otázky dospel k právnemu názoru o aplikovateľnosti
zák. č. 66/2009 Z.z. Záver súdov o povolení stavby teda nebol výsledkom aplikácie, či interpretácie
konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, ale bol výsledkom procesu vyhodnotenia skutkových
okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia
dôkazov súd viedli k prijatiu tohto rozhodnutia. Žalobcom nastolená otázka nie je otázkou právnou,

teda takou otázkou, ktorej riešenie by záviselo od výkladu určitej konkrétnej hmotnoprávnej alebo
procesnoprávnej normy. Dovolateľ teda namietal skutkové závery, ktoré nie je dovolací súd oprávnený
preskúmavať, pretože v zmysle § 442 CSP je viazaný skutkovým stavom, z ktorého vychádzal odvolací
súd. A navyše, otázkou od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie súdu bola otázka či možno hovoriť o
jednorazovej náhrade alebo opakovanej náhrade v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z.

18. Dovolací súd zdôrazňuje, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť
na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom
konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože

v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania.

19. Dovolací súd dodáva, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že stavba (pozemná komunikácia),

ktorá leží na pozemku vo vlastníctve dovolateľa je stavbou povolenou, keďže bola realizovaná na
základe platného rozhodnutia o umiestnení stavby, ako aj stavebného povolenia, t.j. na základe
predpisov účinných ku dňu vydania týchto rozhodnutí, nakoľko posúdenie skutočnosti, či bola stavba
povolená je potrebné skúmať na základe predpisov platných v okamihu vzniku stavby. V tejto súvislosti
dovolací súd zároveň poukazuje aj na § 54 zák. č. 50/1976 Zb. (Stavebný zákon) účinné ku dňu

vydania stavebného povolenia, podľa ktorého, stavby, ich zmeny a udržiavacie práce na nich sa môžu
uskutočňovať iba podľa stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu. Dovolací
súd zároveň konštatuje, že pre posúdenie vzniku zákonného vecného bremena nie je právne významné
či je stavba oprávnená, resp. neoprávnená, teda či dal vtedajší vlastník pozemku súhlas na výstavbu
cestnej komunikácie. V predmetnej veci je podstatné, že na stavbu bolo vydané stavebné povolenie,

stavba pozemnej komunikácie bola povolená, a preto sa na pozemok pod touto stavbou vzťahuje režim
§ 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. Žalovaný teda od účinnosti tohto zákona, t.j od 01.07.2009 neužíva
pozemok žalobcu pod komunikáciou bez právneho dôvodu, keďže k uvedenému pozemku zo zákona
vzniklo vecné bremeno.

20. Druhou právnou otázkou dovolateľ namietal proti právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom, ktorý
uzavrel, že náhrada za vecné bremeno má jednorazový charakter, nárok na náhradu tak vznikol ku
dňu 01.07.2009 a týmto dňom začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá sa skončila vlastníkovi
pozemku dňa 01.07.2012.

21. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uzneseniach sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26. augusta 2019
a sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020 riešil otázku, či vlastník pozemku, na ktorom
viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zák. č. 66/2019 Z. z., má nárok na primeranú náhradu zanútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných platieb primeranej náhrady. Z uznesenia
dovolacieho súdu sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26. augusta 2019 vyplýva:
„36. Obdobnú „dovolaciu otázku" už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24. marca 2015 sp. zn.

7Cdo/26/2014 ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali priznávania
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993
Z.z.").
37. Vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej

náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Aj obmedzenie vlastníckeho
práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám,
čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha
nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone
č. 182/1993 Z.z. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.
40. Uvedené ustanovenia (§ 4 ods. 1 a 2 zák. č. 66/2009 Z.z.) označili oprávnenie obcí a vyšších

územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné
bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide
však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok
neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému
celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom.

41. Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zák. č. 66/2009 Z.z. expressis verbis neuvádza, že vecné
bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval,
že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len
za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s
tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno
odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo
základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/89/2008).
42. I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada
namieste.Všeobecnésúdyvosvojejdoterajšejrozhodovacejčinnostiplnerešpektujú,ževlastníkompod

stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných
zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty
vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/2/2014).
43. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege

jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže
byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne
(zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva
založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym,
okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností,

vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za
obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov.
44. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za
zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. je nepochybne majetkovým právom
osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem", vzťahuje

sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda
jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku.
Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter
opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého
pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.

45. Podstatou predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný" aj ústavný súd v rozhodnutí sp.
zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti
finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z., v ktorých
posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS
227/2012, I. ÚS 1/2012), na tom nič nezmenili.

46. Ani nález ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Ako
vyplýva z uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 323/2017 „nemožno stotožňovať právnu úpravu
zák. č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej
energetike"), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhraduza vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže
upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri
obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru,

v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného
bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej
energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník
domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od

účinnosti zákona 1. septembra 1993".
47. Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., ktorého rozsah
je určiteľný už pri jeho vzniku."

22. So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ v dovolaní nenastolil otázku,
ktorá by bola relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keďže odvolací súd rozhodol v súlade s

rozhodovacoupraxoudovolaciehosúdu.Priprávenazaplatenienáhradyzazriadenievecnéhobremena
ide o jednorazovú odplatu, a keďže v danom prípade vecné bremeno v prospech žalovaného na
pozemku, ktorý je vo vlastníctve žalobcu, vzniklo zo zákona, a to ku dňu jeho účinnosti, t.j. k 01.07.2009
a vlastník pozemku bol oprávnený si v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní uplatniť
nárok na zaplatenie náhrady za zriadenie vecného bremena v lehote 3 rokov od jeho vzniku. Dovolací

súd považoval daný právny názor za súladný so zákonom.

23. S poukazom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 421 ods.
1 písm. b) CSP prípustné, preto ho podľa § 447 písm. c) (v časti druhej dovolateľom položenej otázky)
a f) (v časti prvej dovolateľom položenej otázky) CSP odmietol.

24. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie o nároku žalobcu na náhradu trov konania o dovolaní
neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Pri práve na zaplatenie náhrady za zriadenie vecného bremena ide o jednorazovú odplatu, a keďže v
danom prípade vecné bremeno v prospech žalovaného na pozemku, ktorý je vo vlastníctve žalobcu,
vzniklo zo zákona, a to ku dňu jeho účinnosti, t.j. k 01.07.2009 a vlastník pozemku si v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka o premlčaní bol oprávnený uplatniť nárok na zaplatenie náhrady za zriadenie
vecného bremena v lehote 3 rokov od jeho vzniku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.