Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. júl 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/16/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6415211294
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6415211294.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy

Odalošovej a členiek senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Evy Dzúrikovej. v právnej veci žalobkyne
K. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. 2, XXX XX L. nad E., N. republika, právne zastúpená JUDr.
Michalom Vlkolinským, advokátom, so sídlom Námestie SNP 17/29, 960 01 Zvolen, proti žalovanému
S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. H. XXX/XX, XXX XX L. nad Hronom, právne zastúpený Advokátska
kancelária Líška & Partners s.r.o., so sídlom A. Hlinku 736/3, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 47 235
926, o žalobe na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 20C/231/2015-151 zo dňa 13. 09. 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 20C/231/2015-151 zo dňa 13. 09. 2021 p o t v r
d z u j e vo výrokoch I., II.

II. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 20C/231/2015-151 zo dňa 13. 09. 2021 vo výrokoch
III.,IV.zrušuje avec vracia súduprvejinštancievtejtočastinaďalšiekonanieanovérozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že:
Žalobu v časti uplatneného nároku na náhradu škody vo výške 1 343,56 € zamietol (výrok I.), žalobu
na úhradu sumy 14 303,40 € titulom náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia zamietol

(výrok II.), žalobu na úhradu sumy 5 000 € ako nemajetkovú ujmu za porušenie práva na ochranu života,
zdravia a ľudskej dôstojnosti zamietol (výrok III.). Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % (výrok IV.).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa
7.10.2015 domáhala od žalovaného náhrady. Žalobu zdôvodnila skutočnosťou, že žalovaný žalobkyňu
úmyselne v priebehu ich spolužitia nakazil infekčnou hepatitídou typu C. Rozhodnutím Okresného

súdu Žiar nad Hronom spisovej značky 2T/271/2013 bol žalovaný uznaným vinným z prečinu šírenia
nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby podľa § 163 ods. 1 Trestného zákona a bol mu uložený trest.
Žalobkyňasnárokomnanáhraduškodybolaodkázanánaobčianskoprávnekonanie.Žalobkyňauviedla,
že pred zistením ochorenia na infekčnú hepatitídu typu C mala aktívny spoločenský, kultúrny, športový
život, po pracovnej stránke sa venovala modelingu, čomu boli adekvátne i jej príjmy. Ochorenie na
ňu malo devastačné účinky v súvislosti s nutnosťou užívania mimoriadne silných medikamentov, ktoré
zle zdravotne a psychicky znášala. Konštatovala depresie, poškodenie chrupu, časté zvracanie, veľké

bolesti v dutine brušnej, závažné kožné ochorenia, zhoršenie zraku, zlyhávanie pečene, zníženie počtu
červených a bielych krviniek, ako aj dlhotrvajúcejšie dôsledky na zdravotný stav v súvislosti s vypadaním
mihalníc a vlasov, a teda podstatné zníženie komfortnosti jej života. V oblasti rodinného a spoločenského
života tvrdila podstatný zásah v súvislosti s obmedzením alebo úplným vylúčením možnosti založeniasi rodiny ako i obáv plynúcich z možnosti nakazenia tretej osoby. Konštatovala značné devastačné
následky v súvislosti s ochorením na pracovný život, nakoľko vzhľadom na svoju profesiu po ochorení
a nutnej medikamentóznej liečbe nemohla dovtedajšiu pracovnú činnosť vykonávať, čím došlo k

podstatnému zníženiu jej príjmov. Žalobkyňa v priebehu konania upravila žalobu a uplatnila nárok z
titulu hotových výdavkov súvisiacich s liečbou samotnej choroby vo výške 1 343,56 €, nároky plynúce z
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v celkovej výške 14 303,40 € a nárok na nemajetkovú
ujmu za porušenie práva na ochranu života, zdravia a ľudskej dôstojnosti vo výške 5 000 €. Okresný
súd uznesením č.k. 20C/231/2015-119 zo dňa 02. 02. 2021 pripustil uvedenú zmenu žaloby.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, uviedol, že dôvody uvedené v žalobe sa nezakladajú na pravde.
Charakter žalobkyne nie je vykreslený reálnym spôsobom, žalovaná bola od počiatku závislá od
psychotropných a omamných látok, čo bolo na základe lekárskych správ konštatované už v roku
2004, žalobkyňa si tieto látky aplikovala do organizmu väčšinou perorálne, okrem žalovaného mala
žalobkyňa viacero intímnych vzťahov s inými mužmi, ktoré teoreticky mohli byť dôvodom nákazy zistenej

u žalobkyne. Čo sa týka rozhodnutia Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. značky 2T/271/2013
konštatoval, že sa jednalo o rozhodnutie, ktorým došlo k schváleniu dohody o vine a treste, kde takúto
dohodu uzatvoril s prokurátorom len na nátlak samotnej žalobkyne, ktorá sa mu vyhrážala výkonom
trestu odňatia slobody v prípade, že svoju vinu neuzná.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, na základe ktorého zistil skutkový stav. Zistil, že žalobkyňa
z dôvodu pracovnej činnosti vykonávala prácu mimo územia Slovenskej republiky a to v Spojenom
kráľovstve. Nesporná medzi účastníkmi konania zostala okolnosť, že asi v roku 2011 sa žalobkyňa vrátila
na územie Slovenskej republiky, nadviazala známosť so žalovaným, spočiatku priateľského charakteru,
neskôr táto známosť prerástla do intímneho vzťahu. Vzťah medzi účastníkmi konania trval od mesiaca

jún 2011 nepretržite do mesiaca október 2012. Rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom spisovej
značky 2T/271/2013 zo dňa 05. 02. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05. 02. 2014, Okresný
súd Žiar nad Hronom schválil dohodu o vine a treste uzatvorenú žalovaným, podľa ktorej bol žalovaný
uznaný vinným z prečinu šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby podľa § 163 ods. 1 Trestného
zákona. Žalobkyňa ako poškodená bola týmto rozhodnutím odkázaná podľa § 288 ods. 1 Trestného

poriadku s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

5. Okresný súd posúdil uplatnené nároky podľa § 420 ods. 1, 2, 3, § 444, § 442 ods. 1, 2, § 11, § 13
ods. 2 OZ.

6. V súdenej veci okresný súd obranu žalovaného v tom smere, že sa v trestnom konaní jednalo o
dohodu o vine a treste v rámci, ktorého nebolo vykonané žiadne dokazovanie, považoval za právne
irelevantnú a účelovú s poukazom na ustanovenie § 193 CSP (resp. v čase podania žaloby ustanovenie
§ 135 občianskeho súdneho poriadku).

7. Okresný súd skúmal existencie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a samotným
vznikom škody a výšku uplatneného nároku, kde pri náhrade škody súd nie je viazaný ustanovením §
193 CSP.

8. Z dostupnej zdravotnej dokumentácie žalobkyne okresný súd zistil, že už v roku 2003

bola hospitalizovaná v psychiatrickej nemocnici Kremnica s diagnózou schizofrénna psychóza s
paranoidnými megalomanickými bludnymi obsahmi v myslení a poruchami správania. V anamnéze
bolo uvedené užívanie pervitínu. Už v tomto čase bolo preukázané, že samotná žalobkyňa užívala
psychotropné látky, tieto užívala i počas vzniku vzťahu so žalovaným. Vzťah žalobkyne so žalovaným
intímneho charakteru trval od zimy 2011 do jesene 2012. Zo správy ošetrujúcej lekárky mal okresný

súd preukázané, že dňa 19.10.2012 bola žalobkyňa vyšetrená v infektologickej ambulancii, pričom v
čase prvého odberu krvi bola zistená serologická negativita na toto ochorenie, pozitivita žalobkyne bola
preukázaná až dňa 23.9.2013, pričom bol verifikovaný genotyp HCV 3a. Teda takmer rok potom, čo
žalobkyňa so žalovaným ukončili vzájomné spolužitie. Pri rešpektovaní záverov znaleckého posudku
v súvislosti s inkubačnou dobou nakazenia sa vírusom hepatitídy C (výnimočne do piatich mesiacov)

mal okresný súd za to, že je značne spochybnené tvrdenie žalobkyne, že príčinou vzniku infekčného
ochorenia bol intímny vzťah žalovaného so žalobkyňou. Značnú pochybnosť o tvrdeniach žalobkyne v
súvislosti s nákazou, ktorá mala byť iniciovaná intímnym vzťahom účastníkov konania, vniesli podľa
okresného súdu odpovede znaleckej organizácie pod bodmi 1. - 3. znaleckého posudku. Znaleckáorganizácia konštatuje, že v prípade prenosu vírusovej hepatitídy typu C sa riziko prenosu infekcie
znižuje na minimálnu možnú mieru, pohlavným stykom dochádza k prenosu tohto ochorenia len
zriedkavo a v prípade použitia prezervatívu sa toto riziko znižuje na minimálnu mieru. Znalecká

organizácia taktiež konštatovala, že sexuálna promiskuita, užívanie intravenóznych drog, používanie
injekčných striekačiek používaných spolu s ďalšími drogovo závislými osobami sú vysoko rizikovými
aktivitami, pre možnosť infikovania sa vírusom hepatitídy C. V prípade, ak žalobkyňa praktizovala
niektorú z uvedených aktivít nemožno u nej vylúčiť infikovanie sa vírusom hepatitídy C aj treťou osobou.
Okresný súd uviedol, že žalobkyňa už v roku 2004 užívala psychotropné a omamné látky, minimálne

pervitín. Podľa vyjadrenia účastníkov konania, túto činnosť praktizovala i počas trvania vzťahu so
žalovaným. Z takto prevedeného dokazovania okresný súd uzavrel, že je značne spochybnený prenos
hepatitídy typu C zo strany žalovaného na žalobkyňu. Žalovaný teda uniesol svoje dôkazné bremeno,
uvedením liberačných dôvodov v zmysle ustanovenia § 420 ods. 3 OZ, minimálne v rozsahu absencie
preukázania jedného zo základných atribútov vzniku zodpovednosti za škodu, a to príčinnej súvislosti
medzi porušením právnej povinnosti a samotným vznikom škody. Preto okresný súd žalobu vo všetkých

čiastkovo uplatnených nárokoch zamietol.

9. Okresný súd naviac konštatoval, že čo sa týka uplatneného nároku na náhradu škody v
súvislosti v vynaloženými nákladmi na liečbu v sumu 1 343,56 €, s týmto uplatneným nárokov
nekorešpondujú prostriedky procesného útoku predložené žalobkyňou, preto i z tohto dôvodu v tejto

časti žalobu zamietol. Čo sa týka uplatneného nároku na náhradu škody v súvislosti s bolestným
a sťažením spoločenského uplatnenia v celkovej výške 14 303,40 €, v tomto smere okresný súd
konštatoval, že záverom znaleckého posudku v tomto smere bolo len hypotetické vyčíslenie bodového
ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom bodové ohodnotenie bolestného v danom
prípade nebolo možné vzhľadom na priebeh skutkového deja určiť. Samotné hypotetické vyjadrenie

sťaženia spoločenského uplatnenia nemôže byť podkladom pre rozhodnutie súdu ohľadom výšky
škody. Preto okresný súd i v tejto časti žalobu zamietol. Čo sa týka uplatneného nároku v zmysle
ustanovenia § 13 OZ, okresný súd konštatoval, že sa jedná o nárok, ktorý podlieha všeobecnej úprave
zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 OZ, i v tomto smere absentuje príčinná súvislosť medzi
porušením právnej povinnosti a škodou a ani výška uplatneného nároku na náhradu škody v tomto

smere nebola žiadnym spôsobom reálne preukázaná. Dôvodom pre zamietnutie uplatnených nárokov
bolo neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou ohľadom výšky uplatnených nárokov.

10. Vzhľadom na takto zistený skutkový stav okresný súd žalobu žalobkyne zamietol.

11. O nároku na náhradu trov konania, okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

12. V súlade s § 355 ods. 1 CSP, v lehote v súlade s § 362 ods. 1 CSP podala proti rozsudku súdu
prvej inštancie odvolanie žalobkyňa (nezastúpená právnym zástupcom), z jej podania nebolo zrejmé,
čoho sa týka a čo sa s ním sleduje, resp. išlo o podanie neúplné, nezrozumiteľné podľa § 129 ods. 1

CSP. Bez výzvy súdu žalobkyňa doplnila podaním zo dňa 19.04.2022 odvolanie. Odvolanie podala v
súlade s § 365 ods. 1 CSP, z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné právo v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec
na ďalšie konanie.

13. Odvolateľka v odvolaní poukázala na to, že rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.
zn. 2T/271/2013 bol žalovaný uznaný vinným a bol mu uložený trest za prečin šírenia nebezpečnej

nákazlivej ľudskej choroby. Žalovaný sa v trestnom konaní nebránil skutočnosťou, že by so žalovanou
nebýval v rozhodnom čase, že bola nezamestnanou narkomankou, dílerkou drog, že zabezpečovala
pre žalovaného drogy, mala ďalších príležitostných sexuálnych partnerov, ktorých striedala, požívala
alkoholické nápoje. V znaleckom posudku bolo konštatované, že nemožno jednoznačne vylúčiť, že
žalovaný nemohol byť zdrojom jej infekcie HCV do 01. 08. 2012, pričom tieto skutočnosti a dôkazy

súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevyhodnotil. Preto namietala záver súdu, že je spochybnené
tvrdenie žalobkyne, že príčinou jej nakazenia bol intímny vzťah žalovaného so žalobkyňou. Znalecká
organizácia vypočítala aj hypotetické ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia s poukazom na
následky prekonanej infekčnej choroby. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na sexuálnu promiskuitužalobkyne,užívanieintravenóznychdrog,používanieinjekčnýchstriekačiekpoužívanýchspolusďalšími
drogovo závislými osobami a že toto je vysoko riziková aktivita, pre možnosť infikovania sa vírusom
hepatitídyCateda,žeužalobkynenemožnovylúčiťinfikovaniesavírusomhepatitídyCajtreťouosobou,

a že vyplýva z lekárskych potvrdení, že už v roku 2004 užívala psychotropné a omamné látky, minimálne
pervitín, ktorú činnosť mala praktizovať i počas trvania vzťahu žalobkyne so žalovaným a z toho mal
okresný súd za to, že je značne spochybnený prenos hepatitídy typu C žalovaným na žalobkyňu, tak tieto
závery súdu prvej inštancie vyvracia práve výsledok vyšetrenia v infektologickej ambulancii dňa 19. 10.
2012,ktorýpozitivitužalobkynenepotvrdil.Odvolateľkauviedla,žepreukázalanároknanáhraduškodyv

súvislosti s vynaloženými nákladmi na liečbu hepatitídy typu C ako aj nárok na náhradu škody v súvislosti
s bolestným a sťažením spoločenského uplatnenia v celkovej výške 14.303,40 €, keď vychádzala zo
záverov znaleckého posudku vykonaného v konaní a tiež preukázala nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v zmysle § 13 OZ, ktorý žalovaný žiadnym spôsobom nepopieral ani nerozporoval. Poukázala
na to, že si uplatnila nárok v súvislosti s tým, že bola poškodená po psychickej stránke žalovaným,
ktorý ju úmyselne infikoval nákazlivou infekčnou chorobou, a to vírusovou hepatitídou tipu C. Žalobkyňa

v odvolaní namietala aj výrok rozhodnutia o náhrade trov konania, keď súd mal podľa odvolateľky
rozhodnúť o trovách konania podľa § 257 CSP a žalovanému nepriznať náhradu trov konania. V danom
prípade existujú dôvody osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov žalovanému, čo spočíva v
okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach spočívajúcich v správaní a konaní samotnej žalobkyne,
ktorá predmet sporu nezavinila a tiež to, že žalobkyni je poskytovaná právna pomoc prostredníctvom

advokáta určeného centrom právnej pomoci.

14. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že odvolanie neobsahuje náležitosti v zmysle
§ 363 CSP. K doplnenému odvolaniu žalobkyne žalovaný uviedol, že poukazuje na § 365 ods. 3 CSP a
§ 364 CSP, podľa ktorých odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania a rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, odvolanie navrhol odmietnuť.

15. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vzhľadom na odvolanie žalobkyne preskúmal vec v
rozsahu podľa § 379, 380 CSP, bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 CSP, rozhodnutie súdu

prvejinštanciepotvrdilvsúlades§387ods.1 CSP akovecnesprávnevčasti,ktorousúdprvejinštancie
zamietol nárok uplatnený žalobkyňou na náhradu škody vo výške 1.343,56 € a nárok titulom náhrady za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 14 303,40 € (výroky I., II.). V časti, ktorou okresný
súd zamietol nárok žalobkyne na úhradu 5 000 € uplatnený titulom nemajetkovej ujmy odvolací súd
rozhodnutie okresného súdu v súlade s § 389 písm. b) CSP zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (výrok III.), rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie aj v závislom výroku o náhrade trov konania (výrok IV.).

16. Vzhľadom na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne, odvolací súd udáva, že žalobkyňa
podala odvolanie v lehote v súlade s § 362 ods. 1 CSP. Z odvolania žalobkyne, nebolo zrejmé, čoho sa

týka a čo sa s ním sleduje, resp. išlo o podanie neúplné, nezrozumiteľné (§ 129 ods.1 CSP). Bez výzvy
súdu žalobkyňa doplnila odvolanie podaním dňa 19.04.2022. Odvolací súd vzhľadom na námietku
žalovanéhoudáva,želehotunaodvolanieanarozšírenierozsahudôvodovodvolania(§364a§365ods.
3 CSP) nemožno stotožňovať s lehotou na odstránenie vád odvolania. Ak k odstráneniu vád odvolania
došlo do rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací súd ho musí (ako bezvadné) preskúmať, pričom nie je

rozhodujúce, či k odstráneniu vady došlo po uplynutí lehoty na podanie odvolania (obdobne R 20/2014,
aplikovateľné aj podľa CSP).

17. Predmetom preskúmania odvolacím súdom, vzhľadom na odvolanie žalobkyne sa stali všetky výroky
rozhodnutia súdu prvej inštancie.

18. V konaní bolo nesporne zistené, že žalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom
sp. zn. 2T/271/2013 zo dňa 5. februára 2014 uznaný vinným, že od presnejšie nezistenej doby v
mesiacoch jún 2011 do 19. 10. 2012 počas spoločného spolužitia s poškodenou Petrou Chrenkovou
- žalovanou, túto nakazil infekčnou nákazlivou chorobou, vírusovou hepatitídou typu C (HCV), pričom

uvedenú chorobu jej úmyselne zamlčal, napriek jeho vedomosti, že je nositeľom tohto ochorenia, teda
úmyselne spôsobil nebezpečenstvo šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, čím spáchal prečin
šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby podľa § 163 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol sa
odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 1 roka.19. Preskúmal rozhodnutie okresného súdu v časti výrokov I, II, ktorými bolo rozhodnuté o nároku
žalobkyne na náhradu škody vo výške 1.343,56 € v súvislosti s vynaloženými nákladmi na liečbu

hepatitídy typu C a o nároku vo výške 14.303,40 € titulom náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v tejto časti vecne správne rozhodol, keď žalobu
zamietol, z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobkyňou, nepreukázania výšky škody.

20. Podľa § 387 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne vec posúdil, pokiaľ zamietol nárok
uplatnený žalobkyňou, ktorým si uplatnila sumu 1.343,56 € v súvislosti s vynaloženými nákladmi
na liečbu hepatitídy typu C a nárok vo výške 14.303,40 € titulom náhrady za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia.

21. Správne okresný súd posudzoval zistený skutkový stav pokiaľ ide o uvedené dva nároky na náhradu

škody podľa § 420 a nasl. OZ a žalobu v tejto časti zamietol pre neunesenie dôkazného bremena
žalobkyňou. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že
za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej
v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo

nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o
pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.

22. Odvolací súd zdôrazňuje, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia
a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje

sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena
(okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o
zaplatenie sumy titulom náhrady škody podľa § 420 OZ má žalobca povinnosť - bremeno tvrdenia v
tom, že žalovaný porušil právnu povinnosť, že žalobcovi vznikla škoda a v akej výške, tiež že škoda
vznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti s porušením povinností žalovaného. Na povinnosť tvrdenia

nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobkyňu teda zaťažovalo v
konaní dôkazné bremeno preukázania porušenia právnej povinnosti žalovaným, preukázania, že jej
vznikla škoda a v akej výške, ako aj preukázania, že škoda jej vznikla v príčinnej súvislosti s porušením
povinnosti žalovaného. Ak žalobkyňa nepreukáže, čo len jeden z predpokladov vzniku nároku na
náhradu škody súd žalobu zamietne pre neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou.

23. Súd prvej inštancie správne na základe vykonaného dokazovania v tejto časti zistil skutkový stav,
ktorý aj správne posúdil. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o výške škody 1.343,56 €, ktorú
si uplatnila v súvislosti s vynaloženými nákladmi na liečbu hepatitídy typu C, neuviedla skutkové
tvrdenia, z ktorých by bolo možné posúdiť oprávnenosť uplatneného nároku. Podľa § 132 ods. 2

CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy, tak ako to
v konaní urobila žalobkyňa. Bolo povinnosťou žalobkyne opísať rozhodujúce skutočnosti a na tieto
tvrdené skutočnosti predložiť dôkazy preukazujúce ich pravdivosť (keďže žalovaný rozporoval uplatnené
nároky), na základe, čoho by súd mohol posúdiť oprávnenosť nároku na náhradu škody. Pokiaľ súd
prvej inštancie rozhodol o zamietnutí žaloby v tejto časti, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd

rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti potvrdil.

24. Okresný súd dostatočne zistil skutkový stav a správne vec posúdil v časti uplatnenia nároku
žalobkyňou na zaplatenie bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 14 303,40 €.
Zo záverov znaleckého posudku okresný súd zistil, že bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského

uplatnenia je možné vyčísliť len hypoteticky a bodové ohodnotenie bolestného v danom prípade nebolo
možné vzhľadom na priebeh skutkového deja určiť. Hypotetické vyjadrenie sťaženia spoločenského
uplatnenia v ZP nemôže byť podkladom pre rozhodnutie súdu ohľadom výšky škody. Preto okresný
súd i v tejto časti vecne správne rozhodol, keď žalobu zamietol, pre neunesenie dôkazného bremena
žalobkyňou.

25. V ďalšom odvolací súd preskúmal rozhodnutie okresného súdu, v časti ktorou zamietol uplatnení
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Správne okresný súd vychádzal z toho, že v súlade s §
193 CSP je viazaný rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 2T/271/2013 zo dňa 5.februára 2014, na základe ktorého bol žalovaný uznaný vinným, že od presnejšie nezistenej doby v
mesiacoch jún 2011 do 19. 10. 2012 počas spoločného spolužitia s poškodenou K. U. - žalovanou,
túto nakazil infekčnou nákazlivou chorobou, vírusovou hepatitídou typu C (HCV), pričom uvedenú

chorobu jej úmyselne zamlčal, napriek jeho vedomosti, že je nositeľom tohto ochorenia, teda úmyselne
spôsobil nebezpečenstvo šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, čím spáchal prečin šírenia
nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby podľa § 163 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený k
trestu odňatia slobody v trvaní 1 roka.

26. V súlade s § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím príslušného orgánu o tom, že bol spáchaný trestný
čin, priestupok, alebo iný správny delikt, postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ho spáchal;
viazanosť sa vzťahuje iba na výrok, nie na odôvodnenie rozhodnutia. Z výroku o vine je nutné vychádzať
ako z celku a brať do úvahy jeho právnu a skutkovú časť s tým, že rieši naplnenie skutkovej podstaty
trestného činu, konkrétnym konaním páchateľa. Rozsah viazanosti rozhodnutím o tom, že bol spáchaný
trestný čin (priestupok, správny delikt) a kto ho spáchal, je daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej

podstaty trestného činu (priestupku) zároveň významnými okolnosťami pre rozhodnutie o uplatnenom
nároku.

27. Podľa § 163 Trestného zákona pre naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu sa nevyžaduje
nakazanie nebezpečnou nákazlivou ľudskou chorobou ani ublíženie na zdraví. Teda civilný súd nie

je viazaný rozsudkom sp. zn. 2T/271/2013 zo dňa 5. februára 2014, keď sa v skutkovej vete uvádza,
že žalovaný nakazil žalobkyňu infekčnou nákazlivou chorobou. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie je zrejmé, že toto správne vyložil. Nebolo by síce správne nevziať do úvahy závery a zistenia
urobené v tomto smere v trestnom konaní, avšak v občianskom sporovom konaní musia byť podľa
potreby vykonané ďalšie dôkazy na zistenie rozhodných skutočností.

28. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je možné zistiť správnosť záveru súdu o
zamietnutí nároku v tejto časti. Nie je možné zistiť akou úvahou sa okresný súd riadil, keď uviedol,
že zo správy ošetrujúcej lekárky mal okresný súd preukázané, že dňa 19. 10. 2012 bola žalobkyňa
vyšetrená v infektologickej ambulancii, pričom v čase prvého odberu krvi bola zistená serologická

negativita na toto ochorenie, pozitivita žalobkyne bola preukázaná až dňa 23. 09. 2013, pričom bol
verifikovaný genotyp HCV 3a. Teda takmer rok potom, čo žalobkyňa so žalovaným ukončili vzájomné
spolužitie. Pri rešpektovaní záverov znaleckého posudku v súvislosti s inkubačnou dobou nakazenia
sa vírusom hepatitídy C (výnimočne do piatich mesiacov) mal okresný súd za to, že je značne
spochybnené tvrdenie žalobkyne, že príčinou vzniku infekčného ochorenia bol intímny vzťah žalovaného

so žalobkyňou, pričom poukázal aj na znalecký posudok. Okresný súd ďalej uviedol, že žalobkyňa už v
roku 2004 užívala psychotropné a omamné látky, minimálne pervitín, túto činnosť praktizovala i počas
trvania vzťahu žalobkyne so žalovaným. Z takto prevedeného dokazovania okresný súd uzavrel, že je
značne spochybnený prenos hepatitídy typu C zo strany žalovaného na žalobkyňu. Na základe takto
zisteného skutkového stavu okresný súd konštatoval, že žalovaný uniesol svoje dôkazné bremeno,

uvedením liberačných dôvodov v zmysle ustanovenia § 420 ods. 3 OZ, minimálne v rozsahu absencie
preukázania jedného zo základných atribútov vzniku zodpovednosti za škodu, a to príčinnej súvislosti
medziporušenímprávnejpovinnostiasamotnýmvznikomškody.Odvolateľkanamietala,ževznaleckom
posudku bolo konštatované, že nemožno jednoznačne vylúčiť, že žalovaný nemohol byť zdrojom
infekcie HCV do 01. 08. 2012, pričom tieto skutočnosti a dôkazy súd prvej inštancie žiadnym spôsobom

nevyhodnotil. Odvolací súd z obsahu znaleckého posudku zistil, že nemožno jednoznačne vylúčiť, že
žalovaný nemohol byť zdrojom infekcie HCV u žalobkyne do 01. 08. 2012, s uvedeným sa okresný
súd v rozhodnutí vôbec nevysporiadal. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, na základe čoho súd
prvej inštancie dospel k záveru, že keďže žalobkyňa už v roku 2004 užívala psychotropné a omamné
látky, minimálne pervitín a túto činnosť praktizovala i počas trvania vzťahu žalobkyne so žalovaným, je

teda značne spochybnený prenos hepatitídy typu C zo strany žalovaného na žalobkyňu. Odvolací súd
udáva, že uvedené činnosti v ZP nie sú uvedené ako činnosti, ktoré by mohli viesť k prenosu hepatitídy
typu C, a teda nie je zrejmé akou úvahou sa súd riadil, pri závere, že je značne spochybnený prenos
hepatitídy typu C zo strany žalovaného na žalobkyňu. Pokiaľ okresný súd zamietol v tejto časti uplatnený
nárok aj z dôvodu nepreukázania výšky škody, nesprávne vec právne posúdil, keďže žalobkyňa uplatnila

nárok na nemajetkovú ujmu, čo správne súd prvej inštancie posudzoval podľa § 11, 13 OZ, avšak
náhrada na nemajetkovú ujmu v peniazoch nie je exaktne merateľná a ani zistiteľná, súd pri jej určení
ju v súlade s § 13 ods. 3 OZ určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo, t.j. na základe vlastnej úvahy. Ide o právnu normu založenú iba narelatívne neurčitej (abstraktnej) hypotéze, súd výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch prizná v súlade
s objektívnymi kritériami v súlade s aplikačnou praxou. Nárok nie je možné zamietnuť, z dôvodu, že
žalobkyňa nepreukázala výšku škody, tak ako to vyložil okresný súd.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené neostala odvolaciemu súdu iná možnosť ako rozhodnutie okresného
súdu v časti výroku III., ktorým okresný súd zamietol nárok žalobkyne na úhradu 5 000 €, uplatnený
titulom nemajetkovej ujmy a závislom výroku o náhrade trov konania zrušiť a vec v tejto časti vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v súlade s § 389 pís. b) CSP.

30. V ďalšom konaní okresný súd opätovne posúdi nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 5 000 €,
uplatnený titulom nemajetkovej ujmy a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s § 220 ods. 2 CSP. V
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie, okrem iného stručne uvedie na základe akých skutkových
zistení a akej úvahy aplikoval použité ustanovenie zákona, dostatočným zrozumiteľným spôsobom
uvedie výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení (III. ÚS

199/09).

31. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že ako už bolo uvedené vyššie okresný súd správne vychádzal z
toho, že v súlade s § 193 CSP nie je viazaný skutkovou vetou rozhodnutia v trestnom konaní, v časti
že žalovaný nakazil žalobkyňu infekčnou nákazlivou chorobou. Podľa § 163 Trestného zákona pre

naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu sa nevyžaduje nakazanie nebezpečnou nákazlivou
ľudskou chorobou ani ublíženie na zdraví.

32. Pri posudzovaní nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v ďalšom
konaní okresný súd bude vychádzať z hypotézy ustanovenia § 11, 13 Občianskeho zákonníka.

Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí žalobcovi v konaní o ochranu osobnosti iba za zákonom
ustanovených podmienok (§ 13 ods. 2 OZ) a iba v zákonom ustanovenej výške (§ 13 ods. 3
OZ). Predpokladom pre priznania nároku je, že žalobkyňa preukáže, že 1/ žalovaný neoprávnene
konal, že 2/ bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv chránených ust. § 11 OZ, ktoré žalobkyňa v
konaní skutkovo vymedzila a považuje ich za zásah do jej chránených osobnostných práv, že 3/ do

jej osobnostných práv bolo zasiahnuté v príčinnej súvislosti s tvrdeným neoprávneným konaním
žalovaného, naviac Občiansky zákonník priznanie uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
(§ 13 ods. 2 OZ) podmieňuje tým, že kvalifikovaná ujma na osobnostných právach skutočne nastala
a je so zásahom spojená nie iba ako možný (do úvahy prichádzajúci) následok, ale ako reálny a
výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej

osoby (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/180/2011), predpokladom pre priznania nároku je teda
tiež, že 4/ žalobkyňa preukáže aj dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na jej osobnosť. Dôkazné
bremeno preukázania vyššie uvedených predpokladov pre priznania nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je na žalobkyni. Pri rozhodovaní o tom, či bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
a v akej výške je potrebné aplikovať § 13 ods. 2 a § 13 ods. 3 OZ v ich vzájomnej súvislosti.

33. V novom rozhodnutí rozhodne okresný súd i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP), zároveň vzhľadom na obsah odvolania žalobkyne posúdi aj prípadnú možnú
aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Odvolací súd poukazuje, na to, že pri rozhodovaní o trovách konania
je povinnosťou súdu okrem iného skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú dôvody hodné osobitného

zreteľa odôvodňujúce aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh § 428 CSP).