Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. apríl 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/174/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415212307
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4415212307.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
Slovenská konsolidačná a. s., Cintorínska 21, Bratislava, IČO: 35 776 005 proti žalovanému: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava,
za účasti intervenienta na strane žalovaného JUDr. Jozefa Ivančíka, súdneho exekútora, so sídlom Nové

Zámky, Výpalisko 2, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 5. septembra 2017 č. k. 18C/214/2015-117 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodol, že žalovaný a intervenient

majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 2 písm.
a) b), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 druhá veta, § 16 ods. 4 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedol,
že z návrhu na začatie exekučného konania a z upovedomení o začatí exekúcie EX 606/2004, resp. EX
3064/2002 mal súd preukázané, že exekúciu vo veci oprávneného - Všeobecná zdravotná poisťovňa
a. s. voči povinnému spoločnosti Compacta Agro a. s. začal súdny exekútor JUDr. Gabriel Szénási. Z
exekučných príkazov EX 606/2004, resp. EX 3064/2 mal súd preukázané, že v exekučných konaniach

pokračoval JUDr. Jozef Ivančík. Z pokladničných dokladov Ľudovej banky mal súd preukázané, že trovy
exekúcie v obidvoch exekučných konaniach boli 03. 03. 2005 vložené na účet súdneho exekútora JUDr.
Szénásiho. Z listu JUDr. Ivančíka zo dňa 17. 01. 2013, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 24. 01. 2013
mal súd preukázané, že exekútor JUDr. Ivančík oznámil žalobcovi, že preplatok na trovách exekúcie si
treba nárokovať od JUDr. Szénásiho. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi Všeobecnou
zdravotnou poisťovňou a. s. ako postupcom a Slovenskou konsolidačnou a. s. ako postupníkom zo

dňa 16. 04. 2012 mal súd preukázané, že na žalobcu bola postúpená pohľadávka voči spoločnosti
Compacta Agro a. s. Zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 19. 09. 2014, ktorá bola
žalovanému doručená dňa 26. 09. 2014, mal súd preukázané, že žalobca v súlade so zákonom č.
514/2003 Z. z. vyzval žalovaného na náhradu škody, ktorú mal spôsobiť súdny exekútor JUDr. Jozef
Ivančík v celkovej výške 7.041,80 eura. Z oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku
na náhradu škody, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 24. 03. 2015, mal súd preukázané, že žalovaný

nevyhovel žiadosti o náhradu škody pre nesplnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu
škody uvedených v zákone č. 514/2003 Z. z. Súd sa v prvom rade procesne vysporiadal so vstupom
intervenienta do konania vedeného v Nových Zámkoch pod číslom 18C 214/2015. Intervenient vstúpil
dokonaniaakovedľajšíúčastníkkonanianastranežalovanéhovsúlade svtedyplatnýmiustanoveniami
OSP. S prihliadnutím na ustanovenie § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP právne účinky vstupu
intervenienta do konania zostali po účinnosti CSP zachované a nebolo o nich potrebné rozhodovať

osobitným procesným uznesením. Súd zobral do úvahy, že žaloba bola podaná v lehote uvedenej v
§ 16 ods. 4 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení po predbežnom prerokovaní nárokuna náhradu škody so žalovaným. Súd ďalej posúdil námietky nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v
konaní. Súd bol toho názoru, že tak žalobca, ako aj žalovaný sú samostatnými subjektmi práva s plnou
procesnou spôsobilosťou. Žalobca má preto plnú procesnú spôsobilosť podať na žalovaného žalobu o

náhradu škody. K prípadnému započítaniu nárokov, tak ako uvádzal vo svojich písomných podaniach
žalovaný, resp. intervenient za situácie, keby súd žalobcovi nárok na náhradu trov konania priznal,
sa súd nevyjadril, pretože táto skutočnosť nebola predmetom tohto konania. Súd bol toho názoru, že
zmena účastníka konania v exekučnom konaní nemá vplyv na aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie
žaloby o náhradu škody tak, ako tvrdil intervenient. Žalobu o náhradu škody je oprávnený podať ten,

komu podľa jeho tvrdenia škoda vznikla - teda v tomto prípade žalobca. Súd sa ďalej vysporiadal s
otázkou, či je súdny exekútor orgánom verejnej moci počas celého procesu výkonu exekúcie, teda aj pri
vymáhaní trov exekučného konania. Podľa názoru súdu proces exekúcie nemožno rozdeliť na proces
vymáhania pohľadávky a na proces vymáhania trov. Aj v jednom, aj v druhom prípade súdny exekútor
postupuje v zmysle Exekučného zákona, a teda vykonáva právomoc, ktorú mu zveri štát. Podľa názoru
súdu je teda súdny exekútor v postavení orgánu verejnej moci počas celého exekučného konania.

Podobný názor bol vyslovený aj v rozhodnutiach súdov vyšších súdov, ktoré vo svojich vyjadreniach
citoval žalobca. Súd ďalej zisťoval, či boli splnené náležitosti podmieňujúce nárok na náhradu škody
podľapríslušnýchustanovenízákonač.514/2003Z.z.Základnoupodmienkounárokunanáhraduškody
je v tomto prípade nesprávny úradný postup súdneho exekútora. Súd bol toho názoru, že súdny exekútor
JUDr. Ivančík pri výkone obidvoch exekúcií neporušil ustanovenia Exekučného zákona. Podľa listinných

dôkazov doložených v spise vydal exekučné príkazy, na základe ktorých bola časť pohľadávky právneho
predchodcu žalobcu vymožená - za úkony, ktoré vykonal mu patril nárok na úhradu trov exekučného
konania. Podľa názoru súdu pochybil predchádzajúci súdny exekútor JUDr. Gabriel Szénási. Pri výkone
v exekučnej činnosti vymohol iba trovy konania, ktoré si ponechal. Aj keď takýto postup - teda vymoženie
trov konania pred tým, než bude vymožená celá pohľadávka), vtedy platný Exekučný zákon umožňoval,

bol takýto postup súdneho exekútora podľa názoru súdu neetický a nespravodlivý. Úlohou exekúcie
je predovšetkým vymôcť pohľadávku oprávneného, a nie trovy súdneho exekútora - stav, ktorý nastal
konaním súdneho exekútora JUDr. Szénásiho bol spôsobený vtedy platnou legislatívou. Súd navyše
nemal preukázané, či obidve exekučné konania, ktorých sa tento spor týka, boli skončené. Žalobca (na
ktorom spočíva v tomto prípade dôkazné bremeno) súdu ako dôkaz nenavrhol pripojenie príslušných

exekučných spisov - v súlade s § 185 ods. 2 CSP súd vykonáva len tie dôkazy, ktoré mu sporové strany
navrhnú. Preto, že súd nepovažoval postup súdneho exekútora JUDr. Ivančíka za postup v rozpore so
zákonom, a preto, že súd nemal preukázané skončenie exekučných konaní, ktorých sa spor týka, žalobu
v plnom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 s prihliadnutím na §
262 ods. l CSP. Žalovaný a intervenient mali v konaní plný úspech, súd im teda priznal nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovej lehote žalobca odvolanie,
odôvodniac ho tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia zákonnosti konania intervenienta, ktoré zakladá
nesprávnosť úradného postupu a vznik škody žalobcu, ako nesprávneho právneho posúdenia otázky
priebehu dotknutých exekučných konaní. Poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a uviedol, že za nesprávny úradný
postup sa podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. považuje aj porušenie povinností súdneho exekútora urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, jeho nečinnosť pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb. Žalobca si uplatnil voči žalovanému ako oprávnenému orgánu nárok na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom intervenienta. Intervenient neuhradil žalobcovi ako
veriteľovi vymáhaných pohľadávok zostatky vymožených súm v exekučných konaniach voči povinnému

COMPACTA AGRO, a. s., čím spôsobil žalobcovi škodu v celkovej výške 7.041,80 eura. Uvedenú
sumu si podľa žalobcu uplatnil intervenient v rozpore so zákonom ako odmenu za výkon exekučnej
činnosti, čím došlo k duplicitnej úhrade už raz uplatnenej odmeny pôvodným súdnym exekútorom na
úkoruspokojeniazostatkuvymáhanýchpohľadávokžalobcu.Napriekreálnejvymožiteľnosti pohľadávok
veriteľa v plnom rozsahu, intervenient vedome nevymohol predmetné sumy v prospech žalobcu a

odmietol pokračovať vo vymáhaní neuhradených zostatkov s odkazom na ich nárokovanie u pôvodného
súdneho exekútora. V konaní bola jednoznačne preukázaná zákonnosť postupu pôvodného súdneho
exekútora,ktorýsiuhradenésumyuplatnilvplnejvýškenatrovyexekúciívrátanesvojejodmenyvsúlade
s vyhláškou č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení do 30. 06. 2006.Žiadne ustanovenie toho času platného a účinného Exekučného poriadku neustanovovalo povinnosť
súdneho exekútora poukázať určitú časť vymoženej sumy oprávnenému. Do Exekučného poriadku bola
táto povinnosť zavedená až v roku 2013 novelou č. 299/2013 Z. z. s účinnosťou od 1. novembra 2013.

Na základe uvedeného je podľa názoru žalobcu zrejmé, že pôvodný súdny exekútor podľa danej právnej
úpravy nebol povinný poukázať časť vymožených súm pôvodnému oprávnenému a mal právo použiť
vymožené prostriedky na úhradu trov exekúcie. Súd posúdil uvedené skutočnosti v rozpore so zákonom,
ako aj princípmi právneho štátu, keď na jednej strane uviedol, že konanie pôvodného súdneho exekútora
vtedajšia legislatíva umožňovala, čím súd uznal zákonnosť postupu pôvodného súdneho exekútora,

však zároveň označil takýto postup za neetický a nespravodlivý. Od tejto tézy potom súd odvodil
zákonnosť postupu intervenienta. Takéto odôvodnenie považuje za nesprávne a s ohľadom na právnu
istotu žalobcu neprijateľné. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3M Cdo 12/2009 zo dňa 22. 11.
2010. Uviedol, že okrem jednoznačného výkladu predmetného ustanovenia vyhlášky, NS SR odmietol
interpretáciu § 4 ods. 1 vyhlášky v znení do 30. 06. 2006 opierajúcu sa o odkaz na spravodlivé riešenie.
Mal za to, že s uvedenou judikatúrou, ani s uvedenými dôkazmi sa súd nevysporiadal. Imanentnou

súčasťou právnej istoty žalobcu ako jedného zo základných pilierov právneho štátu je podľa ich názoru
oprávnené očakávanie žalobcu, že ak si pôvodný súdny exekútor v exekučnom konaní uplatní svoje
nároky v súlade s vtedy platným a účinným Exekučným poriadkom a vyhláškou v znení do 30. 06.
2006, tak nástupca pôvodného súdneho exekútora už nemá právo na uplatnene identických nárokov
na úkor uspokojenia pohľadávky žalobcu. Ak by pripustil právny názor súdu, vo všetkých obdobných

prípadoch nástupníctva súdnych exekútorov, by dochádzalo k hrubému porušeniu práva oprávneného v
exekučnom konaní na uspokojenie nároku vyplývajúceho z exekučného titulu, čo je v príkrom rozpore s
Ústavou Slovenskej republiky, Exekučného poriadku a vyhl. č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov. Súd nepostupoval v súlade s § 220 CSP, nakoľko sa v odôvodnení rozhodnutia
obmedzil len na faktické konštatovanie zákonnosti postupu intervenienta a na vágne poukázanie na

neetickosť a nespravodlivosť postupu pôvodného súdneho exekútora, bez náležitého zdôvodnenia
svojho právneho názoru. Súčasťou práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s uplatnením nárokov. V zmysle § 220 ods. 3 CSP, ak sa súd odkloní od ustálenej
rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Na

základe uvedeného považuje rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné, preto má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd ako druhý dôvod zamietnutia žaloby uviedol
skutočnosť, že nemal za preukázané, či dotknuté exekučné konania boli ukončené. Uvedenú úvahu
súdu považuje za nesprávnu z dôvodu, že predmetná skutočnosť v konaní nebola sporná, ako je
zrejmé z podaní invervenienta a žalobcu. Spornou v konaní bola otázka vzniku škody v prípade

neukončených exekučných konaní, s ktorou sa súd nevysporiadal. Poukázal na skutočnosť, že posledný
exekučný úkon intervenienta smerujúci k vymoženiu pohľadávok žalobcu bol vykonaný v roku 2013. Od
tejto doby intervenient odmietol pokračovať vo vymáhaní pohľadávok, zároveň však podľa ich názoru
špekulatívne dotknuté exekučné konania neukončil. Nemožno prijať záver, že pokiaľ súdny exekútor
formálne neukončí exekučné konanie, nemôže vzniknúť škoda jeho nesprávnym úradným postupom.

Takýto právny názor by viedol k absurdnému dôsledku nemožnosti uplatnenia zodpovednosti súdneho
exekútora ako orgánu verejnej moci za jeho nečinnosť, ktorá spadá pod zákonnú definíciu nesprávneho
úradného postupu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Záverom by takáto interpretácia umožňovala súdnemu
exekútorovi účelným konaním zabrániť uplatneniu práva poškodeného na súdnu a inú právnu ochranu.
Škoda vznikla ako priamy a bezprostredný dôsledok výkonu exekučnej činnosti intervenienta. Má za to,

že intervenient v pozícii orgánu verejnej moci nevykonal úkony v súlade s faktickým stavom exekúcie
a v súlade so zákonom, keď vydal exekučné príkazy v rozpore s uplatneným právom žalobcu, pričom
zostatky pohľadávok boli reálne vymožiteľné. Intervenient zároveň nepostupoval v súlade s § 196 a nasl.
EP v znení do 31. 03. 2017 a vyhl. č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov
v znení do 30. 06. 2006, keď si neoprávnene uplatnil časti vymožených súm ako trovy exekúcie.

Súdny exekútor sa dopustil pri výkone exekučnej činnosti nečinnosti, ktorá spočívala v nepokračovaní v
exekučnom vymáhaní zostatkov pohľadávok, čím konal v rozpore s § 46 Exekučného poriadku v znení
do 31. 03. 2017, podľa ktorého sa mal z titulu svojej funkcie postarať o riadne vykonanie predmetných
exekúcií. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.041,80 eura, úroky z omeškania vo výške 8,05% ročne od

24. 03. 2015 až do zaplatenia a náhradu trov konania.

3. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca na jednej strane tvrdí,
že intervenient mu neuhradil ako veriteľovi vymáhaných pohľadávok zostatky vymožených súm vexekučných konaniach vo výške 7.041,80 eura, nakoľko si túto sumu intervenient uplatnil ako odmenu
za výkon exekučnej činnosti a to v rozpore so zákonom. Na druhej strane tvrdí, že intervenient vedome
nevymohol predmetné sumy v prospech žalobcu a odmietol pokračovať vo vymáhaní neuhradených

zostatkov. Žalobca si protirečí, nakoľko na jednej strane tvrdí, že intervenient si uplatnil zostatky
vymožených súm na odmenu za výkon exekučnej činnosti, preto mu ich neuhradil a na strane
druhej tvrdí, že intervenient odmietol pokračovať vo vymáhaní neuhradených zostatkov. Žalobca si je
teda vedomý skutočnosti, že od povinného bola vymožená suma celkovej pohľadávky (resp. oboch
pohľadávok v oboch exekučných konaniach - vo výške 10.795,79 eura v zmysle EX 3064/2002 a vo

výške 26.204,84 eura v zmysle EX 606/2004) spolu s trovami exekúcie, čo bolo zo strany intervenienta
aj riadne vysvetlené. Intervenient nemohol od povinného vymáhať vyššie sumy ako reálne vymohol,
nakoľko by bol povinný v takom prípade postihnutý exekúciou vo väčšom rozsahu ako vyplýva z
exekučného titulu a z príslušných ustanovení Exekučného poriadku. Zo strany intervenienta nemohlo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu - nečinnosti pri výkone verejnej moci. Žalobca argumentuje
nesprávnym úradným postupom intervenienta, ktorý mal spočívať v nečinnosti, ktorá spočívala v

nepokračovaní v exekučnom vymáhaní zostatkov pohľadávok, čím intervenient konal v rozpore s § 46
Exekučného poriadku v znení do 31. 03. 2017, podľa ktorého sa mal z titulu svojej funkcie postarať
o riadne vykonanie predmetných exekúcií. Intervenient vykonal exekúciu riadne, ako jediný vymohol
finančnéprostriedkyodpovinnéhonazákladeúkonovvykonanýchpriamonímvrámcivýkonuexekučnej
činnosti. Nemohol sa teda dopustiť nečinnosti pri výkone verejnej moci a tým nesprávneho úradného

postupu.Čosatýkauplatneniasiodmenyintervenientazavýkonexekučnejčinnosti,zavýkonexekučnej
činnosti patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Vzhľadom na
skutočnosť, že obe exekúcie vykonal riadne a v dôsledku jeho výkonu exekučnej činnosti boli žalobcovi
vyplatené finančné prostriedky zo strany povinného, intervenientovi patrí za tento výkon odmena, ktorú
si uplatnil v súlade so zákonom. Preto sa intervenient v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej

inštancie v tom, že intervenient pri výkone oboch exekúcií neporušil ustanovenia Exekučného poriadku
a za úkony, ktoré vykonal, mu patril nárok na náhradu trov exekučného konania. Zákonnosť postupu
intervenienta teda nebola zo strany súdu odvodená od tézy, že síce konanie pôvodného súdneho
exekútora vtedajšia legislatívna umožňovala, avšak takýto jeho postup bol neetický a nespravodlivý,
ako tvrdí žalobca. Zákonnosť postupu intervenienta bola daná tým, že intervenient riadne vymohol

príslušné zostávajúce časti uplatnených pohľadávok v oboch exekučných konaniach, za čo mu patrí
zákonná odmena. Nie je teda zrejmé, na základe čoho žalobca tvrdí, že intervenient nepostupoval v
súlade s § 196 a nasl. Exekučného poriadku v znení do 31. 03. 2017 a vyhláškou č. 288/1995 Z. z.
o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení od 30. 06. 2006, keď si neoprávnene uplatnil
časti vymožených súm ako trovy exekúcie. Intervenient si uplatnil odmenu na základe výkonu exekučnej

činnosti. Žalobca namieta nesprávny úradný postup intervenienta spočívajúci v jeho nečinnosti, čím
konalvrozpores§46Exekučnéhoporiadku,podľaktoréhosamalztitulusvojejfunkciepostaraťoriadne
vykonanie predmetných exekúcií a to napriek tomu, že intervenient v oboch exekučných konaniach
po prevzatí týchto exekúcií od pôvodného exekútora JUDr. Gabriela Szénásiho riadne pokračoval a
zostatky pohľadávky vymohol, pričom zároveň zdôrazňuje zákonnosť postupu pôvodného súdneho

exekútora,ktorýzacelúdobuodzačatiaexekučnýchkonanínevykonalanijedenúkon,ktorýbysmeroval
k vymoženiu predmetných pohľadávok voči povinnému. Táto argumentácia žalobcu vážne spochybňuje
zákonné právo súdneho exekútora na odmenu a snaží sa preniesť na intervenienta zodpovednosť za
škodu, ktorú za žiadnych okolností nemohol spôsobiť. Z uvedených dôvodov mal za to, že zo strany
intervenienta nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, a teda k spôsobeniu akejkoľvek škody,

na náhradu ktorej by vnikol žalobcovi nárok. Napadnutý rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť.

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu intervenienta uviedol, že intervenient ako súdny exekútor poverený
vykonaním exekúcie má v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31.
03. 2017 zákonnú povinnosť postarať sa o jej vykonanie, teda dosiahnuť vymoženie pohľadávky

oprávneného, pokiaľ to majetkové pomery povinného umožňujú. Ak intervenient tvrdí, že konal v súlade
so zákonom a postaral sa o vykonanie exekúcií v súlade s návrhom na vykonanie exekúcie má v zmysle
ustanovenia§46ods.8Exekučnéhoporiadkupovinnosťupustiťodvykonaniaexekúciíavrátiťpoverenie
súdu, k čomu od roku 2013 nedošlo. Za daného stavu je podľa ich názoru oprávnené konštatovanie
nezákonnosti postupu intervenienta v prebiehajúcich exekúciách, napriek reálnej vymožiteľnosti

nevymáha neuspokojené pohľadávky žalobcu. Pokiaľ ide o poukazovanie na nesprávnosť postupu
pôvodného súdneho exekútora, má za to, že intervenient v predmetných exekúciách svojvoľne, účelovo
a nad rámec svojich právomocí daných zákonom prejudikuje nesprávnosť postupu pôvodného súdneho
exekútora, napriek skutočnosti, že tento konal plne v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 vyhl. č.288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení do 30. 06. 2006. Intervenient
svojvoľneaprotizákonnerozhodolnaúkoržalobcuoponíženívymáhanýchpohľadávokbezichreálneho
uspokojenia. Podľa názoru žalobcu mal intervenient povinnosť pri vymáhaní pohľadávok a rozdeľovaní

výťažku zohľadniťavsúladesnávrhminakonanieexekúcievplnejmiereuspokojiťpohľadávkyžalobcu.
Poukazovanie na spravodlivé riešenie pri interpretácii ustanovenia § 4 ods. 1 vyhlášky v kontexte
hodnotenia etickosti spravodlivosti postup pôvodného súdneho exekútora je irelevantné, čo vyslovil vo
vyššie uvedenom judikáte aj NS SR. Žalobca požaduje od intervenienta uspokojenie svojich pohľadávok
len v rozsahu, v akom boli uplatnené v návrhoch na vykonanie exekúcie, ktorými je súdny exekútor v

zmysle uvedeného ustanovenia viazaný.

5. Intervenient vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že predchodca intervenienta JUDr. Gabriel
Szénási od doručenia návrhu na začatie exekučného konania do svojho odvolania z funkcie, okrem
prijatia súm dňa 03. 03. 2005, neurobil žiaden úkon, ktorý by smeroval k vykonaniu exekúcie a
uspokojeniu oprávneného. Oprávnený za celé obdobie od začatia exekúcie sa o exekúciu nezaujímal.

Naopak, intervenient v čase po prevzatí predmetnej exekúcie začal vykonávať jednotlivé úkony, a to
bez akejkoľvek urgencie zo strany oprávneného. Ako nástupca súdneho exekútora JUDr. Gabriela
Szénásiho sa riadne postaral o konanie predmetných exekúcií. Podľa názoru intervenienta je zo strany
žalobcu neprimerané a nanajvýš zarážajúce, že žalobca neustále v priebehu konania zdôrazňuje to,
že JUDr. Gabriel Szénási ako predchodca intervenienta v rámci svojho postupu konal plne v súlade

s ustanovením § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov
v znení do 30. 06. 2006. Ustanovenie § 4 ods. 1 vyhlášky uvádza, že základom na určenie odmeny
súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymáhanej
pohľadávky, a nie za nečinnosť.

6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu intervenienta uviedol, že určujúcim kritériom toho, či intervenient
spôsobil svojim postupom škodu žalobcovi, je právne posúdenie jeho postupu podľa príslušných
ustanovení Exekučného poriadku, príslušnej vyhlášky a judikatúry Najvyššieho súdu SR s ohľadom na
postup pôvodného súdneho exekútora. Intervenient opiera svoje argumenty o svoje faktické úsudky,
a nie o príslušné zákonné ustanovenia. Novelu ustanovenia § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z.

o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení od 30. 06. 2006 zákonom č. 141/2008 Z.
z., na účely ktorej poukazuje v kontexte výkladu predmetného ustanovenia aj judikát NS SR, bolo
slovo vymáhanej nahradené slovom vymoženej. Novelou Exekučného priadku zák. č. 299/2013 Z.
z. bola zavedená povinnosť súdneho exekútora poukázať určitú časť vymoženej sumy oprávnenému.
Z uvedených novelizácii jednoznačne vyplýva rozdiel v právnej úprave problematiky nakladania s

vymoženými peňažnými prostriedkami súdnym exekútorom pred a po zavedení uvedených zmien.
Spochybňovanie nároku pôvodného súdneho exekútora na odmenu poukazovaním na skutočnosť, že v
danom prípade nešlo o výkon exekučnej činnosti považuje za nedôvodné, prijatie úhrad povinného na
účet súdneho exekútora počas súdneho konania je nepochybne tiež výkonom exekučnej činnosti, za
ktorú má súdny exekútor nárok na odmenu v zmysle vyhlášky.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

8. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a
žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7.041,80 eura, úroky z omeškania
vo výške 8,05% ročne od 24. 03. 2015 až do zaplatenia a náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým,

že súdny exekútor JUDr. Jozef Ivančík sa dopustil v exekúciách, vedených pod spisovými značkami
EX 3064/2002 a EX 606/2004, nesprávneho úradného postupu tým, že vymožené sumy v celkovej
výške 7.041,80 eura uplatnil na odmenu za výkon exekučnej činnosti v predmetných exekúciách
neoprávnenevrozporesozákonom,žalobcovineuhradiluvedenúsumuaaninepokračovalvovymáhaní
zostatkovpohľadávokvzmyslenávrhovnavykonanieexekúcie.Predmetnéexekučnékonaniainiciovala

Všeobecná zdravotná poisťovňa a. s. ako právny predchodca žalobcu podaným návrhom na vykonanie
exekúcie v r. 2002 a v r. 2004 u pôvodného súdneho exekútora JUDr. Gabriela Szénásiho. Dňa
18. 06. 2011 bol JUDr. Szénási odvolaný z funkcie súdneho exekútora a jeho náhradníkom sa stal
súdny exekútor JUDr. Ivančík. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 2/2012/VŠZP zo dňa 16. 04.2012 Všeobecná zdravotná poisťovňa a. s. postúpila žalobcovi ako novému veriteľovi pohľadávky voči
povinnému vo výške 10.795,79 eura a vo výške 26.204,83 eura. Následne žalobca podal návrh na
zmenu účastníka konania v oboch exekučných konaniach. Podľa tvrdenia žalobcu súdny exekútor JUDr.

Ivančík neuhradil žalobcovi ako veriteľovi vymáhaných pohľadávok zostatky vymožených súm, čím mu
mal spôsobiť škodu v celkovej výške 7.041,80 eura. Uvedenú sumu si v rozpore so zákonom uplatnil
ako odmenu za výkon exekučnej činnosti, čím došlo k duplicitnej úhrade už raz uplatnenej odmeny
pôvodným súdnym exekútorom na úkor uspokojenia zostatku vymáhaných pohľadávok žalobcu.

9. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (§ 379 CSP), tak
aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia
odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen

rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

11. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
Exekučný poriadok) exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného

výkonu exekučných titulom (ďalej len „exekučná činnosť“).

13. Podľa§33ods.1Exekučnéhoporiadku,akosobitnýzákonneustanovujeinak,exekútorzodpovedá
zaškodutomu,komujuspôsobilonalebojehozamestnanecvsúvislostisčinnosťoupodľatohtozákona.

14. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone
verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným zbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutí o väzbe alebo
d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť (ods. 2).

15. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 3. zák. č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia
súdu podľa osobitného predpisu.

16. Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku upravuje zodpovednosť exekútora za škodu,
ktorú spôsobil on alebo jeho zamestnanci pri výkone činnosti, ktorá je upravená Exekučným poriadkom.

Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku je koncipovaná
akoobjektívnazodpovednosť,t.j.zodpovednosť,ktorá vznikábezohľadunazavinenie,teda bezohľadu
na to, či k vzniku škody došlo úmyselným alebo nedbanlivostným konaním zodpovedného subjektu.

17. Pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného

poriadku a zodpovednosťou štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., NS SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo
75/2015 zo dňa 23. marca 2016 uviedol, že zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie
exekútora je širšia ako podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Exekučný poriadok, ani zák. č. 514/2003 Z.
z. priamo nestanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich; obezodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom
pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu (činnosti
uvedené v ustanoveniach § 29 až § 194 Exekučného poriadku), zodpovedá vedľa štátu (s následným

právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného
poriadku (podobne II. ÚS 289/2008). Vychádzajúc z uvedeného potom závisí výlučne na rozhodnutí
poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa zák. č. 514/2003 Z. z., alebo či predmetný nárok
bude uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku.

18. V danej veci si žalobca uplatnil náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., pričom súdny exekútor,
ktorého činnosťou malo dôjsť k škode, vystupuje v konaní ako intervenient na strane žalovaného. Súd
prvej inštancie v danej veci dospel k záveru, podľa ktorého pochybil predchádzajúci súdny exekútor
JUDr. Gabriel Szénási, ktorý pri výkone v exekučnej činnosti vymohol iba trovy konania, ktoré si
ponechal, aj keď takýto postup - teda vymoženie trov konania predtým, než bude vymožená celá
pohľadávka, vtedy platný Exekučný zákon umožňoval a tento postup súdneho exekútora považoval

za neetický a nespravodlivý. Zároveň dospel k záveru, že súdny exekútor JUDr. Ivančík pri výkone
oboch exekúcií neporušil ustanovenia Exekučného zákona, časť pohľadávky vymohol a za úkony, ktoré
vykonal, mu patrí nárok na náhradu trov exekučného konania. Takýto záver súdu prvej inštancie je
predčasný, nedostatočne odôvodnený, čím došlo k porušeniu práva strán na spravodlivý proces.

19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

20. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu

právanaspravodlivýproces.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a
správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 191 a § 220 ods. 1 CSP, m. m.
I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III.
ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s
výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z
29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v

§ 220 ods. 2 CSP. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 378 CSP).

21. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právoprocesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp.
zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

22. Podľa § 16 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku účinného v čase odvolania JUDr. Gabriela
Szenásiho z funkcie súdneho exekútora (ďalej len citovaný zákon) výkon funkcie exekútora zaniká
odvolaním exekútora.

23. Podľa § 16a ods. 1 citovaného zákona v prípade zániku výkonu funkcie exekútora podľa § 16
ods. 1 písm. c) náhradník exekútora v súčinnosti s prezídiom komory (§ 214) a poverení zástupcovia
ministerstva v súčinnosti s útvarom Policajného zboru vykonajú do 30 dní po zániku výkonu funkcie
exekútora súpis stavu exekučných spisov podľa registra vedeného na exekútorskom úrade. Zároveň
vykonajú finančné vyúčtovanie spisov ku dňu zániku výkonu funkcie exekútora na základe dokladov,
ktoré sú súčasťou exekučného spisu. Exekútor, ktorého výkon funkcie exekútora zanikol, je povinný

poskytnúť pri výkone súpisu stavu exekučných spisov potrebnú súčinnosť.

24. Podľa § 16a ods. 3 citovaného zákona náhradník exekútora zabezpečí výkon exekúcie v
neukončených exekučných konaniach. Náhradník exekútora je oprávnený disponovať s osobitným
bankovým účtom exekútora, ktorému výkon funkcie zanikol.

25. Podľa § 16a ods. 5 citovaného zákona ak náhradník exekútora z dôvodov podľa § 44 ods. 3, §
57 alebo § 60 nebude pokračovať v konaniach podľa odseku 3, je povinný v lehote 14 dní vyporiadať
plnenia, ktoré vymohol exekútor, ktorého výkon funkcie exekútora zanikol, vrátane trov exekútora,
ktorého výkon funkcie exekútora zanikol.

26. Podľa § 16a ods. 6 citovaného zákona vyporiadaním plnenia podľa odseku 5 na účely tohto zákona
je poukázanie vymoženého plnenia po odčítaní trov náhradníka exekútora
a) oprávnenému,
b) exekútorovi, ktorého určí prezídium komory (§ 214) na pokračovanie v exekučnom konaní,

c) povinnému po uspokojení všetkých pohľadávok.

27. Podľa § 16a ods. 8 citovaného zákona náhradník exekútora nezodpovedá za škodu spôsobenú
exekútorom, ktorému výkon funkcie zanikol.

28. Podľa § 16b ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. exekútorovi, ktorému výkon funkcie zanikol, komora
zabezpečí vykonanie auditu jeho účtovníctva a všetkých neskončených exekučných konaní (ďalej len
„audit")vlehotejednéhomesiacaodzánikuvýkonufunkcieexekútora,aktentozákonneustanovujeinak.
Exekútor, ktorému zanikol výkon funkcie odvolaním, je povinný poskytnúť komore potrebnú súčinnosť.
Začatie auditu komora písomne oznámi ministerstvu.

29. Ustanovenia § 16, § 16a a § 16b upravujú spôsob zániku výkonu funkcie súdneho exekútora a
postup pri prevzatí exekučnej agendy iným súdnym exekútorom. Dôvody odvolania súdneho exekútora,
okrem odvolania na jeho vlastnú žiadosť, sú jednak dôvodmi spočívajúcimi v strate podmienok na
vymenovanie a dôvodmi spočívajúcimi v porušení povinností pri výkone funkcie alebo v nespôsobilosti

vykonávať funkciu. V exekúciách vykonávaných súdnym exekútorom, ktorého výkon funkcie zanikol,
pokračujenáhradník(§16ods.6)alebonástupca(§16ods.7).Rozdieljeibavspôsobeichustanovenia.
Nástupcom je ten súdny exekútor, ktorý sa s exekútorom, ktorý mieni podať žiadosť o odvolanie,
dohodol na odovzdaní a prevzatí exekučnej agendy. K ustanoveniu náhradníka dochádza iba vtedy, ak
nedošlo k takejto dohode. Náhradníka určí Slovenská komora exekútorov. Tam, kde sa v § 16a používa

pojem náhradník, rozumie sa tým aj nástupca (§ 16 ods. 7). Náhradník (nástupca) preberie exekučné
spisy, vykoná súpis ich stavu a finančné vyúčtovanie spisov. Náhradník vykoná tieto úkony v súčinnosti
s prezídiom Slovenskej komory exekútorov, ako aj v súčinnosti so súdnym exekútorom, ktorý bol z
výkonu funkcie odvolaný. Súpis a finančné vyúčtovanie vykonajú spolu s náhradníkom (nástupcom) aj
poverení zástupcovia ministerstva spravodlivosti (§ 16a ods. 2). Finančným vyúčtovaním sa rozumie

zistenie výšky výťažku, preddavku oprávneného, výšky sumy poukázanej oprávnenému (prípadne
iným veriteľom) a výšky trov súdneho exekútora. Súčasne s finančným vyúčtovaním, ktoré vykonáva
náhradník (nástupca), prebieha aj audit podľa § 16b. Môže slúžiť ako podklad pre náhradníka (nástupcu)
na overenie, či ním vykonané finančné vyúčtovanie (vykonané na základe podkladov, ktoré sú súčasťouexekučného spisu) je správne. Ďalej môže slúžiť aj na vyvodenie zodpovednosti súdneho exekútora v
prípade zistenia nezrovnalostí. Náhradník (nástupca) pokračuje vo vykonávaní neskončených exekúcií.

30. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

31. Podľa § 150 ods. 2 CSP na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany
požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

32. Z nepopretých tvrdení žalobcu vyplýva, že trovy exekútora boli pri exekúciách vedených u JUDr.
Szénásiho pod EX 3064/2002 a EX 606/2014 uplatnené tak súdnym exekútorom JUDr. Gabrielom
Szénásim, ktorý si ich po ich vymožení ponechal, napriek tomu, že pohľadávky žalobcu nevymohol,
čo mu umožňoval v tom čase účinný Exekučný poriadok a aj JUDr. Jozefom Ivančíkom, ktorý časť
pohľadávok žalobcu vymohol, avšak nevyplatil mu celú vymoženú sumu, pretože aj on si z vymoženej

sumy ponechal trovy exekúcie. Takýmto spôsobom oprávnený v exekúcii - žalobca v tomto konaní, stále
nemá vymoženú celú vymáhanú sumu, podľa zhodného tvrdenia strán exekúcie ešte nie sú ukončené,
avšak JUDr. Jozef Ivančík v nich nepokračuje, aj keď ich ešte formálne neukončil. Napriek uvedenému
a tiež tomu, že JUDr. Jozef Ivančík vystupuje v týchto exekúciách ako náhradník JUDr. Szénásiho, súd
prvej inštancie sa vecou v zmysle citovaných zákonných ustanovení nezaoberal, neposudzoval vzťah

súdneho exekútora a jeho náhradníka a ich vzájomné povinnosti, nevyhodnotil ani vzťah náhradníka
súdneho exekútora a oprávneného v exekučnom konaní. Nevyhodnotil tiež to, že poskytnuté zálohy na
trovy exekučného konania (tak JUDr. Szénásiho, ako aj JUDr. Ivančíka) sú stále predmetom celkového
vyúčtovania trov, keďže zo zhodných tvrdení strán vyplýva, že obe exekúcie doposiaľ neboli skončené.
Nezaoberal sa povinnosťami náhradníka po prevzatí exekučnej agendy po predchádzajúcom súdnom

exekútorovi a tým, či zo strany intervenienta bol dodržaný zákonný postup, keď povinnosťou súdneho
exekútora je postarať sa o jej vykonanie, čo doposiaľ nebolo v celom rozsahu naplnené. Potrebné je tiež
posúdiť, či je konanie JUDr. Ivančíka v súlade so zákonom, ak od roku 2013 už v exekúcii nepokračuje,
aj keď celá pohľadávka žalobcu - oprávneného v exekučných konaniach ešte nebola vymožená. Je
potrebné tiež dodať, že preddavok na odmenu exekútora a náhradu jeho hotových výdavkov sa viaže ku

konkrétnej exekúcii a nie je vlastníctvom, ani majetkom exekútora, pokiaľ nie je právoplatne rozhodnuté
o trovách exekúcie. Či a ako bolo v exekučných konaniach rozhodnuté o trovách exekúcie, zo spisu
nevyplýva, avšak pokiaľ súd potrebuje zistiť pre vec podstatné a rozhodujúce skutočnosti, môže strany
požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 2 CSP), čo súd prvej inštancie v danej veci neurobil.
Náhradník exekútora má nárok na odmenu exekútora, avšak odmena náhradníka má byť uhradená

z odmeny exekútora, ktorého náhradník zastupuje, ak ju pôvodný súdny exekútor vymohol. Nie je
možné, aby sa pri zmene súdneho exekútora duplicitne priznávali trovy súdnemu exekútorovi na úkor
oprávnenéhodomôcťsanímvymáhanejsumy.Keďžesúdprvejinštanciesavecouuvedenýmspôsobom
nezaoberal, pričom právne posúdenie veci je vecou súdu, je jeho rozhodnutie predčasné, nedostatočne
odôvodnené a jeho konaním tak došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Z uvedených

dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil
a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie. Názorom odvolacieho súdu je súd prvej
inštancie v ďalšom konaní viazaný (§ 391 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).