Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. jún 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12CoCsp/45/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4320202458
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Šaligová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4320202458.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Šaligovej a sudkýň JUDr.

Sone Zmekovej a JUDr. Renáty Pátrovičovej v spore žalobkyne: V. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/
X, XXX XX W. A., zastúpenej spoločnosťou Sidor a partneri, s.r.o., so sídlom Železničná 4/A, 920 01
Hlohovec, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava,
IČO: 35 792 752, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so
sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o zaplatenie sumy 400 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Levice č. k. 13Csp/26/2020-152 zo dňa 20.07.2021 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
400 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala
zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 400 eur. V žalobe uviedla, že uzatvorila
dňa 03.11.2014 so žalovaným Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej sa
žalovaný zaviazal poskytnúť jej úver vo výške 1.500 eur a ona sa ho zaviazala splácať v 42 mesačných

splátkach po 81,99 eura, pri dojednanej ročnej úrokovej sadzbe 18,08 %, RPMN (ročná percentuálna
miera nákladov) 26,07 % a celkovou sumou na zaplatenie vo výške 2.142,06 eura. Zmluva bola podľa
nej uzatvorená v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), pretože neobsahuje náležitosti vyžadované zákonom a
z toho dôvodu bol úver bezúročný a bez poplatkov. Keďže medzi stranami sporu nedošlo na základe
predsporovej výzvy žalobkyne k mimosúdnej dohode, domáhala sa žalobkyňa ochrany svojich práv na

súde. Okresný súd Levice rozsudkom zo dňa 03.05.2019 sp. zn. 9Csp/74/2016 žalobe žalobkyne v
celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.139,34 eura s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne odo dňa 26.10.2016 do zaplatenia. Konštatoval, že, žalovaný žiadnym dôkazom
nepreukázal, že oznámenie veriteľa o schválení úveru bolo žalobkyni ako dlžníkovi aj doručené a
odovzdané spolu so zmluvou o revolvingovom úvere, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje
obligatórnu náležitosť spotrebiteľskej zmluvy tak, ako to vyžaduje § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, že žalobkyňa od žalovaného obdržala finančné prostriedky len vo

výške 1.350 eur, že RPMN predstavuje hodnotu až 87,28 %, teda obligatórny údaj o RPMN úveru
v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. je vyčíslený nepresne, v neprospech žalobkyne
a žalovaný sa nekalým spôsobom snažil získať od žalobkyne plnenie vysoko prevyšujúce finančnú
čiastku. Na tom základe bolo právoplatne rozhodnuté, že úver je bezúročný a bez poplatkov a onaako spotrebiteľka bola povinná veriteľovi vrátiť len istinu úveru; platby prevyšujúce istinu úveru tak
predstavovali bezdôvodné obohatenie, ktoré bol žalovaný povinný žalobkyni vydať. S ohľadom na to,
že došlo k porušeniu povinnosti veriteľom a ona si úspešne uplatnila na súde porušenie predmetných

povinností, sú dané podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Spotrebiteľ
nemusí utrpieť skutočnú škodu, postačí, ak mu takáto škoda hrozí. V tomto prípade však možno
konštatovať, že škoda spotrebiteľovi nielen hrozila (čo už samo o sebe je postačujúce na priznanie
finančného zadosťučinenia), ale reálne aj vznikla. Odplata za poskytnutie úveru formálne predstavovala
642,06 eura. Skutočná odplata po zohľadnení nezákonného strhnutia poplatku a započítania poplatkov

z Dohody do nákladov však predstavovala až sumu 2.093,58 eura; teda v tejto výške boli zároveň
ohrozené jej majetkové práva. Preto považuje výšku primeraného finančného zadosťučinenia 400 eur za
primeranú na to, aby pre ňu ako spotrebiteľa predstavovala dostatočnú náhradu za diskomfort z dôvodu,
že bola nútená domáhať sa ochrany práv na súde (aby tak naďalej neznižovala svoj majetok na úkor
žalovaného, ktorý postupoval v rozpore so zákonom) a zároveň táto výška finančného zadosťučinenia
bude v dostatočnej miere plniť aj odradzovaciu funkciu pre prípadné budúce porušenie práv zo strany

žalovaného.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a namietal, že žalobkyňa neosvedčila a nepreukázala splnenie
zákonnej podmienky podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Neexistenciu uvedeného nároku je
predovšetkým možné vyvodiť z toho, že rozhodnutie v danom konaní nekonštatuje a neurčuje porušenie

povinnosti žalovaného ustanovenej právnym predpisom na ochranu spotrebiteľa. Predpoklad uvedený v
zákone, cit. „úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi“ vyžaduje rozhodnutie vo výroku súdu, v ktorom sa uvedené konštatuje.

3. Súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že žalobkyňa ako spotrebiteľ má právo na ochranu

pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve a tiež má právo domáhať sa,
aby sa dodávateľ zdržal protiprávneho konania, odstránil protiprávny stav a za podmienky, že si na
súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti stanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo
osobitnými právnymi predpismi, má právo aj na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom zodpovedá. Vykonaným dokazovaním

mal súd za nesporne preukázané, že žalobkyňa si úspešne v konaní vedenom na Okresnom súde
Levice pod sp. zn. 9Csp/74/2017 voči žalovanému uplatnila porušenie svojich spotrebiteľských práv voči
dodávateľovi, a to preukázaním, že žalovaný ako veriteľ realizoval výkon svojho práva zo spotrebiteľskej
zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.11.2014, čím nesporne došlo k naplneniu
hypotézy na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Pre priznanie daného nároku nie je

relevantné, či ku vzniku ujmy aj reálne došlo alebo nie. K tomu aby všeobecný súd priznal spotrebiteľovi
nárok na primerané finančné zadosťučinenie, je postačujúca už len samotná existencia hrozby vzniku
ujmy počas účinnosti zákona č. 250/2007 Z. z..

4. Súd ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaný preukázateľne porušil práva žalobkyne

ako spotrebiteľa a súd považoval nárok žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie za dôvodný v
celom rozsahu. Žalobkyňa ako dlžník zo zmluvy o revolvingovom úvere plnila, pričom žalovanému ako
veriteľovi poskytla plnenie zodpovedajúce výške poskytnutého úveru vo výške 1.350 eur a žalovanému
zaplatila celkovo sumu vo výške 2.489,34 eura. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže
slúžiť na finančné obohatenie sa žalobkyne, resp. na kompenzáciu jej majetkovej škody, ale musí zostať

na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Pri určení výšky finančného
zadosťučinenia sa nemožno striktne pridržiavať majetkovej ujmy, ktorá žalobkyni hrozila, resp. ktorá jej
vznikla. Výšku finančného zadosťučinenia vo výške 400 eur súd považoval za primeranú s ohľadom na
intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobkyne ako spotrebiteľa a skutočnosť, že žalobkyňa sa musela
súdnou cestou domáhať vrátenia plnenia na základe zmluvných podmienok skoncipovaných žalovaným.

Aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať z toho, že
toto má plniť funkciu satisfakčnú, funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého
konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak ho treba chápať aj ako odmenu za
to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím
úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ

sa konania, ktorého sa dopustil voči žalobkyni, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho
nedopustí v takej intenzite. Rozsudok odôvodnil s odkazom na ustanovenie § ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 3,
5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) a § 255ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“ alebo
„Civilný sporový poriadok“), ktoré v odôvodnení citoval.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie, ktoré odôvodnil podľa § 365 ods.
1 písm. b), d), f) a h) CSP, pričom navrhol rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Uviedol, že rozsudok je
nepreskúmateľný v skutkových a právnych záveroch, ktorými mala byť preukázaná výška žalovaného
nároku. Súd prvej inštancie nezdôvodnil, akým odhadom alebo úvahou sa riadil. Zo všeobecného a
neurčitého záveru nie je možné zistiť nič o úvahe súdu. Napádané rozhodnutie obsahuje všeobecné

odôvodnenie o prihliadaní na konkrétne skutkové zistenia, závažnosť a intenzitu protiprávneho konania,
intenzitu a rozsah nepriaznivých následkov. V konkrétnostiach však súd neuvádza nič. Napádaný
rozsudok nie je založený na žiadnych individuálnych skutkových zisteniach.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť ako
vecne správny a súčasne zaviazať žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Poukázala na body 21. a 22. odôvodnenia rozsudku, z ktorých vyplýva, že vykonaným dokazovaním
mal súd za preukázané, že si úspešne v konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn.
9Csp/74/2017 voči žalovanému uplatnila porušenie svojich spotrebiteľských práv voči dodávateľovi,
čím nesporne došlo k naplneniu hypotézy na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Súd
uzavrel, že žalovaný preukázateľne porušil jej práva ako spotrebiteľa a považoval jej nárok na primerané

finančné zadosťučinenie za dôvodný v celom rozsahu. Tiež konštatoval (bod 22. odôvodnenia), že
výšku finančného zadosťučinenia vo výške 400 eur považoval za primeranú s ohľadom na intenzitu
zásahu žalovaného do jej práva ako spotrebiteľa a skutočnosť, že sa musela súdnou cestou domáhať
vrátenia plnenia na základe zmluvných podmienok skoncipovaných žalovaným. Uviedol, že primerané
finančné zadosťučinenie má plniť funkciu satisfakčnú a sankčnú a treba ho chápať aj ako odmenu

za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a
svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov. Poukázala na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 6Cdo/127/2017, ktorého výkladom sa riadil aj súd prvej inštancie pri rozhodovaní sa o výške
primeraného zadosťučinenia. Zhrnula faktory, na ktoré je potrebné pri výške požadovaného primeraného
zadosťučinenia prihliadať. Ide o nemajetkovú ujmu, najmä vo finančnom obmedzení, ktoré jej vzniklo

neoprávnenými platbami v prospech žalovaného, neposkytnutie finančných prostriedky v dojednanej
výške, pretože žalovaný sumu dojednaného úveru krátil o fiktívne poplatky, psychické napätie a
stres, spôsobené neustálym generovaním nedoplatkov na zmluve žalovaným, potreba vyhľadať právne
poradenstvo, iniciovať spor proti ekonomicky a právne silnejšiemu žalovanému. Sankčná funkcia
primeraného zadosťučinenia, hoci závisí od úvahy súdu, musí byť v takej výške, aby bol spôsobilý

odradiť žalovaného od ďalších protiprávnych aktivít. Ako spotrebiteľ vyhľadala právneho zástupcu, pred
začatím sporu mala snahu v podobe predsporovej výzvy vyriešiť vec mimosúdne, čo sa ale nepodarilo,
a preto musela iniciovať súdne konanie, v ktorom bola úspešná, a v ktorom veriteľ až do rozhodnutia
vo veci samej tvrdil nezávadnosť svojho produktu. Spôsob zásahu je obsiahnutý priamo v právoplatnom
rozhodnutí, kde súd jasne vyslovil porušenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,

neprijateľnosť zmluvnej podmienky (absencia podstatných náležitostí t.j. dezinformovanie resp. klamlivé
informácie poskytnuté spotrebiteľovi vo vzťahu k vlastnému spotrebiteľskému úveru, pritom práve
informovanosť spotrebiteľa je ústrednou myšlienkou úniovej i vnútroštátnej právnej úpravy). Časové
trvaniezávadnéhokonaniaveriteľa,ktorýpri(avpriebehujejtrvania)dojednávaníspotrebiteľskejzmluvy
nekonal v súlade so zákonom, je identifikovateľné priamo z rozhodnutia, z ktorého vyplýva že Zmluva

č. XXXXXXXXXX bola medzi sporovými stranami uzatvorená dňa 03.11.2014, pričom až do roku 2019
žalobca znášal závadné konanie veriteľa t.j. viac ako 5 rokov. Na základe uvedeného, s prihliadnutím
na vyššie uvedené, považuje za plne primerané (a dokonca podľa ním navrhovaných kritérií a okolností
prípadu i podhodnotené) požadovať od žalovaného sumu 400 eur ako satisfakciu a súčasne odradiť
žalovaného, aby naďalej uplatňoval plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok a vadných produktov

judikovaných slovenskými súdmi už takmer pred 10 rokmi.

7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a po
prejednaní veci bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378

ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Preto tento
rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP,
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa
stotožnil s výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie a aj s jeho odôvodnením, a tak na dôvažok dodáva
nasledovné:

8. Zákon o ochrane spotrebiteľa v ustanovení § 3 ods. 5 tretej vety stanovuje, že spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Z toho jednoznačne

vyplýva, že podmienkou priznania primeraného finančného zadosťučinenia je úspešné uplatnenie
porušenia svojho práva na súde voči tomu, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňaochrany.Porušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonomaosobitnýmipredpismije
jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie. Zákon nevyžaduje
pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak dôjde k porušeniu

práva alebo povinnosti. Aktuálne znenie zákona, ktoré sa vzťahuje aj na tento prípad, upravuje
podmienky jeho poskytnutia, pričom zákon nevyžaduje spôsobilosť privodenia ujmy, ktorá môže nastať
porušením práva alebo povinnosti spotrebiteľa. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je
viazané len na porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a
osobitnými predpismi, ktoré spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil. Cieľom ustanovenia priznávajúceho

primerané finančné zadosťučinenie je určitá satisfakcia pre spotrebiteľa, ktorého práva boli porušené, a
zároveň plní aj sankčnú, odradzujúcu a preventívnu funkciu, ktorá by mala pôsobiť do budúcna v snahe
eliminovať obdobné nekalé konanie dodávateľa voči ďalším spotrebiteľom.

9. Súdom priznaná suma primeraného zadosťučinenia predstavuje v tomto prípade pre žalobkyňu určitú

satisfakciu a znamená aj dostatočný sankčný charakter voči žalovanému, keďže by ho mala odradiť
od nekalého konania voči ďalším spotrebiteľom. Súd prvej inštancie dôvod priznania žalovanej sumy
riadne vo svojom rozhodnutí odôvodnil, poukázal aj na spôsob priznania výšky tohto primeraného
finančného zadosťučinenia, a jeho rozhodnutie zodpovedá zákonnej požiadavke presvedčivosti (§ 220
ods. 2 CSP). Z obsahu spisu je zrejmé, že súd v prvoinštančnom konaní postupoval v súlade s

ustanoveniami procesného predpisu, ktorým je Civilný sporový poriadok. Neobstoja preto námietky
žalovaného, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Neobstojí ani ďalšia
námietka, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie nie je arbitrárne, pričom vychádza
z podkladov - dôkazov doložených do spisu - a tiež zo správne zisteného skutkového stavu, ktorý z
nich vyplýva, pričom je logicky skutkovo aj právne zdôvodnené. Podstatné pre rozhodnutie bolo jediné
kritérium, aké zákon pre priznanie uplatneného nároku vyžaduje, a to je úspešné uplatnenie porušenia
práva žalobkyne ako spotrebiteľa na súde. Zákon totiž ako jedinú podmienku pre priznanie finančného

zadosťučinenia spotrebiteľovi kladie úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom alebo osobitnými predpismi. Čiže popri vyslovení porušenia práva alebo povinnosti
súdom priznáva spotrebiteľovi súčasne aj právo na primerané finančné zadosťučinenie. Ustanovenie
§ 3 ods. 5 tretej vety zákona o ochrane spotrebiteľa nepodmieňuje priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia spôsobenou ujmou a stanovuje, že spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie

práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

10. Vo vzťahu k úvahe súdu o priznanej výške primeraného zadosťučinenia odkazuje odvolací súd

na bod 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd poukázal na výšku poskytnutého úveru
žalobkyni vo výške 1.350 eur, pričom žalobkyňa celkovo zaplatila sumu 2.489,34 eura, preto sa
musela domáhať vrátenia plnenia súdnou cestou. Zdôraznil aj satisfakčnú a sankčnú funkciu, zohľadnil
tiež postavenie spotrebiteľa, ktorý je oproti dodávateľovi nepochybne ekonomicky a právne slabším
subjektom. Z vykonaného dokazovanie jednoznačne vyplynulo, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil o

sumu 1.139,34 eura, ktorá takmer dosahuje sumu reálne poskytnutého úveru, keďže žalobkyni nebol
poskytnutý úver v plnej výške 1.500 eur, ale len v sume 1.350 eur. Žalobkyňa žalovanému uhradila
celkovo sumu 2.489,34 eura, konaním žalovaného sa dostala do neistoty a svojich nárokov sa musela
domáhať súdnou cestou, keďže žalovaný k mimosúdnemu vyriešeniu sporu nechcel pristúpiť. Úhradoubezdôvodnéhoobohatenia,kuktorémunastranežalovanéhodošlo,ukrátilasvojfinančnýrozpočet.Bola
nútená vynaložiť určitú energiu a čas, aby sa domohla späť svojich nárokov. Obdobie neistoty zažívala
minimálne od podania žaloby v roku 2016 až do rozhodnutia súdu vo veci sp. zn. 9Csp/74/2016 v roku

2019, ktorým jej bol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia priznaný. Vzhľadom na všetky vyššie
uvedené okolnosti tohto konkrétneho prípadu považoval odvolací súd súdom prvej inštancie priznané
finančné zadosťučinenie vo výške 400 eur za primerané a zodpovedajúce jednak charakteru porušenej
povinnosti žalovaným, ako aj ujme, ktorú žalobkyňa utrpela.

11. Zákonné podmienky priznania uplatneného práva žalobkyni boli v tomto konaní splnené, preto
súd prvej inštancie správne žalobe vyhovel a svoje rozhodnutie aj adekvátne odôvodnil. Odvolací súd
považoval z vyššie uvedených dôvodov námietky žalovaného vznesené v odvolaní za neopodstatnené,
preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v
podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

12. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, ktorej podľa § 255 ods. 1 CSP patrí nárok na náhradu
trov vynaložených v tomto štádiu konania. Odvolací súd preto podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP
žalobkyni voči žalovanému priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421

CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).