Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. august 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoCsp/22/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7820204653
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7820204653.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov
JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobkyne: T.. P. O., nar. XX.X.XXXX, bytom
L. XXX, Z., zast. Mgr. Ivicou Štiglitz, advokátkou so sídlom Šafárikova 8, Rožňava, proti žalovanému:
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o. so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie 1.283,80 €

s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku 4Csp/100/2020-132 zo dňa 7.10.2021 Okresného súdu
Rožňava

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom uložil
žalovanémupovinnosťzaplatiťžalobkyni1.223,80€spolus8%úrokmizomeškaniaročneod19.1.2021

do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.) a žalobkyni priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté
samostatným uznesením (II.).

2. V plnom rozsahu tak vyhovel podanej žalobe, ktorú žalobkyňa skutkovo odôvodnila tým, že v
hmotnoprávnom postavení dlžníka uzatvorila so žalovaným ako veriteľom dňa 15.4.2015 dve zmluvy

o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „úverová zmluva č. 1“) a č. XXXXXXXXXX
(ďalej „úverová zmluva č. X“) a dňa XX.X.XXXX uzatvorila ďalšiu zmluvu o revolvingovom úvere č.
XXXXXXXXXX (ďalej „úverová zmluva č. 3“), na základe ktorých jej mal byť zo strany žalovaného
poskytnutý úver z každej zmluvy vo výške 1.500,- €. Žalobkyňa tvrdila, že úverové zmluvy neobsahujú
náležitosti ustanovené v § 9 ods. 2, písm. g), f), i) a k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení neskorších predpisov, a to údaje o podmienkach čerpania úveru, termíne konečnej

splatnosti úveru, členení splátok (výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov),
údaj o výške úrokov a poplatkov, a preto je potrebné úverové zmluvy podľa ust. § 11 ods. 1 písm.
a) zákona č. 129/2010 Z.z. považovať za bezúročné a bezpoplatkové. Žalobkyňa žalobu odôvodnila
tiež tým, že úverové zmluvy obsahujú väčšie množstvo neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
a sú v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, pričom medzi najrozpornejšie patrí ustanovenie o

odplate za poskytnutie úveru, dosahujúcej úroveň 70,01 %, ktorá niekoľkonásobne prevyšuje odplatu
obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, keďže v
čase uzatvorenia úverových zmlúv priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby za poskytnutie úveru
dosahovala úroveň 12,20 % (viď prehľad priemerných úrokových mier za poskytnutie úverov za
rok 2015 vydávaných Národnou bankou Slovenska). Podľa tvrdení žalobkyne žalovaný závažným
spôsobom porušil tiež základnú povinnosť vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z.

platného a účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy, keď vopred písomne neinformoval spotrebiteľa
o náležitostiach úveru a základných zmluvných podmienkach pred uzatvorením zmluvy, ktoré prebehlotak, že dodávateľa jej predložil vopred naformulovanú úverovú zmluvu spolu s inými listinami,
pred uzatvorením zmluvy jej nebol poskytnutý dostatočný priestor na preštudovanie podmienok,
oboznámenie sa s jednotlivými parametrami ponúkaného úveru a vyhodnotenie výhodnosti ponúkaného

úverového produktu. Vzhľadom na uvedené je zrejmé pochybenie veriteľa, ktorý porušil najzákladnejšie
právo spotrebiteľa, a to právo na informácie, čo je v jednoznačnom rozpore so zákonom a v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné vyvodiť záver o absolútnej neplatnosti zmlúv o úvere. Zároveň
poukázala na to, že v úverových zmluvách č. 1 a č. 2 v bode 6. je uvedená hodnota RPMN - 34,42 %
a v úverovej zmluve č. 3 hodnota 37,67 %, čo je nutné považovať za nekalú praktiku, pretože skutočná

hodnota RPMN dosahuje v úverových zmluvách hodnotu 123 %, tento údaj je uvedený nesprávne v
neprospech spotrebiteľa, čo ust. § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z. sankcionuje bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou úveru. Žalobkyňa tiež namietala, že žalovaný jej z dohodnutej sumy poskytnutého
úveru zrazil poplatok Odplatu za poskytnutie služby vo výške 150,- €, na základe čoho skutočná výška
poskytnutého úveru predstavuje podstatne nižšiu sumu (1.350,- €), než je uvedená v zmluve o úvere,
uvedený poplatok za poskytnutie úveru považovala za neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech ako spotrebiteľa, dané
ustanovenie zmluvy umožňuje odpočítať poplatok za službu v čase, keď spotrebiteľ o poskytnutie takejto
služby nepožiadal a pri ktorom v podstate ide o záväzok spotrebiteľa zaplatiť za niečo, čo mu nebolo
dodané. Uviedla, že na úverovú zmluvu č. 1 poskytla žalovanému plnenie celkom v sume 1.952,85 €, na
úverovú zmluvu č. 2 v sume 1.952,85 € a na úverovú zmluvu č. 3 zaplatila sumu 1.818,10 €. Žalovaná

suma 1.223,80 € predstavuje súčet plnení, ktoré poskytla žalovanému nad rámec poskytnutej istiny
úveru pri jednotlivých zmluvách (452,85 € + 452,85 € + 318,10 €) a o ktorú sa žalovaný na jej úkor
bezdôvodne obohatil, preto žiadala od žalovaného takto získané bezdôvodné obohatenie vydať.

3. Súd prvej inštancie spor právne posudzoval podľa ustanovení § 52 ods. 1 až 4, § 451 ods. 1 a

2, § 456, § 107 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 2, § 9
ods. 1 až 14 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy; právny vzťah strán posúdil ako záväzkový zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V
prvom rade skúmal dôvodnosť námietky premlčania vznesenej žalovaným a dospel k záveru, že nie je

dôvodná z dôvodov uvedených v bode 3. odôvodnenia rozsudku. Vykonaným dokazovaním zistil, že
„vzhľadom na neuvedenie podstatných náležitostí, ktorých absencia je ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona
o spotrebiteľských úveroch sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru,
nesprávne uvedený údaj RPMN v neprospech spotrebiteľa, na základe čoho je potrebné na predmetnú
zmluvu hľadieť ako na bezúročnú a bezpoplatkovú, rozpor dohody o výške odplaty za poskytnutie

úveru s dobrými mravmi a vzhľadom na absolútnu neplatnosť predmetnej zmluvy o revolvingovom
úvere - viď čl. 111, nemal žalovaný na základe predmetnej úverovej zmluvy nárok na akékoľvek plnenie
zo strany žalobcu nad rámec ním poskytnutých finančných prostriedkov (1.500,- € pri všetkých troch
spotrebiteľských zmluvách). Zo strany žalobkyne však bolo na základe predmetnej úverovej zmluvy na
účet žalovaného poukázané plnenie celkovo pri zmluve č. 8500123128 suma 1.818,10 €, pri zmluve č.

8500111261 suma 1.952,85 €, pri zmluve č. 8500111259 suma 1.952,85 €. Z uvedeného tak vyplýva, že
na účet žalovaného bolo na základe predmetnej zmluvy poukázané plnenie o 1.223,80 € viac, než mal
žalovaný na jej základe nárok. V rozsahu sumy 1.223,80 € tak došlo na základe predmetnej zmluvy k
bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Žalobkyňa si však touto žalobou uplatňuje nárok len
na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.223,80 €, čo predstavuje súčet plnení poskytnutých

nad rámec istiny z jednotlivých úverov“. Na podklade uvedených dôvodov súd považoval žalobu za
dôvodnú a v celom rozsahu jej vyhovel. Za omeškanie žalovaného so splnením peňažnej povinnosti
súd prvej inštancie priznal žalobkyni tiež úroky z omeškania s použitím ust. § 517 ods. 2 OZ v znení
účinnom od 1.7.2016 do 31.8.2018 v spojení s ust. §10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších zmien a doplnkov, a

to vo výške 8 % ročne z dlžnej sumy vyplývajúcej z § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v
znení platnom a účinnom od 1.2.2013. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. §
255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP a plne úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

4. Proti rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s návrhom na jeho zrušenie v celom
rozsahu a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, príp. navrhol rozsudok zmeniť a žalobu
zamietnuť. V odvolaní namietal nepreskúmateľnosť dôvodov rozhodnutia a záverov o bezúročnosti
úveru, o rozpore odplaty s dobrými mravmi, čím súd porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces ariadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vytkol súdu, že v odôvodnení rozsudku sa nezaoberal jeho
právnou argumentáciou uvedenou v odpore k platobnému rozkazu a nepoužil vo svojom rozhodnutí
ani jedno z uvedených ustanovení § 53 ods. 6 OZ, § 1 a §1a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. K

odôvodňovaniu rozhodnutí všeobecných súdov citoval právny názor z nálezu Ústavného súdu SR sp.
zn. I.ÚS 736/16. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie dospel k nesprávnym záverom, pretože
maximálne prípustná odplata v čase uzatvorenia jednotlivých zmlúv uzatvorených dňa 21.4.2015 bola
27,90%avprípadezmluvyuzavretejdňa16.7.2015bola27,66%atietohodnotyprekročenéneboli.Mal
za to, že v prípade zmlúv uzavretých dňa 21.4.2015 a 16.7. 2015 nebol dôvod pre aplikáciu ust. § 10c

nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktoré sa týka záväzkových vzťahov vzniknutých pred 31.3.2013,
preto záver o 8 % ročnej úrokovej sadzbe úroku z omeškania nebol v konaní preukázaný.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej
inštancie a navrhla ho potvrdiť ako vecne správny a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.Podľajejnázoruodvolanímnapadnutýrozsudokobsahujerozsiahluargumentáciu,skutočnosti,

ktoré boli preukázané v súdnom konaní a následne aj právne úvahy súdu prvej inštancie. Uviedla,
že skutočná výška RPMN ako jedna z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola
preukázaná výpočtom prostredníctvom webovej kalkulačky na výpočet RPMN zverejnenej na stránke
Ministerstva spravodlivosti SR, pričom už samotný argument, že výška RPMN nie je v súlade so
zákonom, je dôvodom, aby súd vyhlásil zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú.

6.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniežalovanéhoakopodanévčas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§
355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 CSP a z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm.

b), f) a h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380
ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

7. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami obsiahnutými v odvolaní poukazujúcimi na nesprávny
procesný postup súdu prvej inštancie a nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ktorým súd znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, na nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie
prejednávanej veci, uplatnil odvolacie dôvody upravené v ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP.

8. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci [viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.]. S týmto
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (porov. rozhodnutia sp. zn. I.ÚS 364/2015, II.ÚS 184/2015,
III.ÚS 288/2015 a I.ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú

vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny

v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov
nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu
možnosťuskutočňovaťjejprocesnéprávavzmysleust.§365ods.1písm.b)CSP[zhľadiskapodmienok
prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP, do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.]

len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

9. Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné, a aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).10. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v cit. ustanovení § 220 ods. 2 CSP určuje konkrétne
zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,
zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré
skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové

závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.
Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia
má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,

pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa. Odôvodnenie rozsudku súdu nižšej inštancie navyše musí
byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Účelom odvolacieho
konania je náprava skutkových a právnych pochybení súdu prvej inštancie, za predpokladu, že boli
rozpoznateľne (zrozumiteľne) prezentované. K naplneniu tejto úlohy je potrebné najskôr zistiť, ako súd

prvej inštancie ustálil skutkový stav veci a ako ju právne posúdil, čo najspoľahlivejšie signalizuje (práve)
odôvodnenie jeho rozhodnutia. Rozhodnutie a jeho odôvodnenie je základným a bezpodmienečným
objektom prieskumnej činnosti vykonávanej súdom vyššej inštancie, výsledky tejto činnosti sú vždy
reakciou na správnosť a opodstatnenosť dôvodov preskúmavaného rozhodnutia vo svetle uplatnených
odvolacích námietok (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 101/2019 zo dňa 24.6.2020).

Ak rozhodnutie súdu nižšej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP, je
nepreskúmateľné, čím sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom
dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces, pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo
a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

12. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia musí byť
v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b/
CSP); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádza z
logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti, ktorým

sa riadi súdne konanie). Tomu zodpovedá aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje
zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho
potvrdenie (§ 387 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 CSP). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie
rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (vyššie
cit. uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 101/2019).

13.Podľaposúdeniaodvolaciehosúdupreskúmavanýrozsudoksúduprvejinštanciezákonnéparametre
riadneho a preskúmateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia rozhodne nespĺňa, nakoľko nepodáva
ani len základné vysvetlenie skutkových a právnych dôvodov podstatných pre rozhodnutie, odôvodnenie
rozhodnutia je nezrozumiteľné a zmätočné. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku

opísal obsah žaloby, vyjadrení žalovaného a ďalších podaní strán, uviedol podstatné tvrdenia a
argumentáciu strán, odcitoval použité právne normy, opísal vykonané listinné dôkazy a na ich základe
skonštatoval, že nárok žalobkyne považoval za dôvodný, lebo „v rozsahu sumy 1.223,80 € došlo k
bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného, ktorý na základe predmetnej zmluvy prijal poukázané
plnenie od žalobkyne o 1.223,80 € viac, než mal nárok“, a preto súd žalobe vyhovel.

14. Vo všeobecnosti možno povedať, že v rámci právneho posúdenia veci musí súd v odôvodnení
rozsudku vysvetliť, prečo určitú normu použil; ozrejmí zároveň obsah tejto normy a pokiaľ riešenie
sporu o právo nevyplýva priamo zo zákonného textu, nevyhnutne podá jeho výklad. Následne saprávne posúdenie veci v odôvodnení rozhodnutia musí premietnuť vo vysvetlení spôsobu aplikácie
právnej normy, ktoré by malo presvedčivo vyjadrovať vzťah medzi skutkovým nálezom, pravidlom
správania sa vyplývajúcim z aplikovanej normy a medzi záverom o spornom práve alebo povinnosti strán

sporu. Pri uplatňovaní týchto kritérií sa v právnej praxi všeobecných súdov a v judikatúre Ústavného
súdu SR za odôvodnenie právneho posúdenia veci jednotne nepovažuje ani odkaz na použitú právnu
normu a ani jej citácia. Preto už vôbec nemožno akceptovať zdôvodnenie právneho posúdenia veci
súdom prvej inštancie, v ktorom sa obmedzil výlučne len na konštatáciu, že „vzhľadom na neuvedenie
podstatných náležitostí, ktorých absencia je ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských

úveroch sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru, nesprávne uvedený
údaj RPMN v neprospech spotrebiteľa, na základe čoho je potrebné na predmetnú zmluvu hľadieť
ako na bezúročnú a bezpoplatkovú, rozpor dohody o výške odplaty za poskytnutie úveru s dobrými
mravmi a vzhľadom na absolútnu neplatnosť predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere - viď čl. 111..,
nemal žalovaný na základe predmetnej úverovej zmluvy nárok na akékoľvek plnenie zo strany žalobcu
nad rámec ním poskytnutých finančných prostriedkov...“. Vysvetlenie spôsobu právneho posúdenia

veci súdom prvej inštancie v danom prípade malo podobu len citácie právnych noriem, bez podania
interpretácie použitej právnej normy a súčasného vyjadrenia, aké konkrétne skutkové zistenia, resp.
skutkový nález o absencii konkrétnych podstatných náležitostí ustanovených právnym predpisom,
okrem nesprávne uvedenej hodnoty RPMN (v prípade jednotlivých úverových zmlúv, keďže v danom
spore žalobkyňa uplatnila nárok vyplývajúci z troch úverových zmlúv) odôvodnili ich aplikáciu na

posudzovaný prípad. Dôvody, na podklade ktorých súd dospel k záveru, že údaj o RPMN v jednotlivých
zmluvách je nesprávny v neprospech spotrebiteľa, súd v rozhodnutí nevysvetlil vôbec. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku je neúplné po skutkovej stránke a celkom zrejme zmätočné a aj nelogické,
pokiaľ súd na jednej strane skonštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a na strane druhej
dospel k záveru o absolútnej neplatnosti (celej) úverovej zmluvy. Po právnej stránke súd pochybil

tiež, pokiaľ žalobkyni priznal úroky z omeškania v zmysle ust. § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z., ktoré sa vzťahuje na záväzkové vzťahy vzniknuté pred 1.2.2013 aj napriek tomu, že úverové
zmluvy boli uzavreté v roku 2015. Tieto zásadné nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku možno
bezpochyby objektívne považovať za už zmienenú celkom ojedinelú situáciu (extrém) pri odôvodňovaní
rozhodnutia, a nie iba výraz subjektívnej nespokojnosti odvolateľa so zdôvodnením. Z uvedených

dôvodov je napadnutý rozsudok nepreskúmateľným a žalovaný celkom opodstatnene odvolaní uplatnil
odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko nesprávnym procesným postupom súd
prvej inštancie nepochybne znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v
takejmiere,žedošlokporušeniujehoprávanaspravodlivýproces,pričomuvedenépochybeniesúdunie
je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok

vo výroku o veci samej, a tiež v závislom výroku o trovách konania zrušil postupom podľa ust. § 389 ods.
1písm.b)CSPa§391ods.1CSPavrátilvecsúduprvejinštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutie.

15. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie odstrániť vytknuté nedostatky doterajšieho
postupu a rozhodovania a predovšetkým si zabezpečiť pre svoje skutkové závery dostatočný skutkový

podklad procesne predpokladaným spôsobom. V tomto postupe sa najmä náležite vysporiada s
listinnými dôkazmi, ktoré strany sporu v priebehu konania už predložili, ktoré strany navrhnú v
nastávajúcom priebehu konania, alebo ktoré sú pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné a ich vykonanie je
možné aj bez iniciatívy spotrebiteľa s použitím ust. § 295 CSP. Po prípadnom doplnení dokazovania
súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie

skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 CSP) procesne správnym postupom,
vysporiada sa s argumentáciou žalobkyne o neúplnosti úverových zmlúv z hľadiska osobitných
náležitostí úverovej zmluvy vyžadovaných zákonom pre spotrebiteľské úvery a žalobkyňou namietaných
nedostatkov (jednotlivo v prípade každej z úverových zmlúv, z ktorých žalobkyňa vyvodzuje uplatnený
peňažný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia), pričom neopomenie vysporiadať sa tiež s

námietkami žalovaného uvedenými v podanom odvolaní, ktoré mali byť predmetom pozornosti súdu
prvej inštancie už v doterajšom konaní. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak,
aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami
riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo
náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 CSP, ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého

odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

16. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o nároku strán na náhradu trov konania,
vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).17. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí z dôvodov uvedených v ust. § 420 a nasl. CSP. Dovolanie sa podáva v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v § 429 ods. 2 CSP.