Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. jún 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9CoCsp/43/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7717210893

Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7717210893.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

1

9CoCsp/43/2021-

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek
senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom v
A., C. XXXX/XXX proti žalovanej: MINIHOTOVOSŤ, a.s., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO:
35 852 453, o určenie úverových zmlúv ako bezúročných a bez poplatkov a vydanie bezdôvodného
obohatenia, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 26.11.2020 č.k.
10Csp/142/2017-196

r o z h o d o l :

1

9CoCsp/43/2021-

P o t v r d z u j e rozsudok, vrátane výroku o trovách konania, okrem výroku o zamietnutí žaloby.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

18

9CoCsp/43/2021-Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, že úver
poskytnutý dňa 18.10.2013 bez čísla zmluvy je bezúročný a bez poplatkov. Úver poskytnutý dňa
14.11.2013 bez čísla zmluvy je bezúročný a bez poplatkov. Úver poskytnutý dňa 24.1.2014 bez
čísla čísla zmluvy je bezúročný a bez poplatkov. Úver poskytnutý dňa 4.3.2014 bez čísla zmluvy je
bezúročný a bez poplatkov. Úver poskytnutý dňa 26.05.2015 číslo zmluvy XXXXXX je bezúročný a bez

poplatkov. Žalovanej uložil povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie 2.995,00 eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Náhradu trov konania sporovým
stranám nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou, došlou súdu dňa 5.6.2017 sa

žalobca domáhal, aby súd určil, že úver poskytnutý dňa 18.10.2013 bez čísla zmluvy je bezúročný a
bez poplatkov, úver poskytnutý dňa 14.11.2013 bez čísla zmluvy je bezúročný a bez poplatkov, úver
poskytnutý dňa 24.1.2014 bez čísla zmluvy je bezúročný a bez poplatkov, úver poskytnutý dňa 4.3.2014
bez čísla zmluvy je bezúročný a bez poplatkov, úver poskytnutý dňa 26.5.2015 číslo zmluvy XXXXXX
je bezúročný a bez poplatkov, a žiadal vydať od žalovanej bezdôvodné obohatenie v celkovej výške

3.562,00 eur spolu s 8% ročným úrokom z omeškania od právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia.
Žalobu odôvodnil tým, že medzi žalobcom a žalovanou boli uzatvorené zmluvy o spotrebiteľskom
úvere dňa 18.10.2013, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobcovi úver vo výške 25,00 eur, dňa
14.11.2013 bol poskytnutý úver žalobcovi vo výške 200,00 eur, dňa 24.1.2014 bola uzatvorená zmluva
o spotrebiteľskom úvere bez čísla na základe ktorej žalovaná poskytla žalobcovi úver vo výške 350,00

eur, dňa 4.3.2014 bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere bez čísla, na základe ktorej žalovaná
poskytla žalobcovi úver vo výške 350,00 eur a dňa 26.5.2015 bola uzatvorená zmluva č. XXXXXX,
na základe ktorej žalovaná poskytla žalobcovi úver vo výške 350,00 eur, pričom žalobca celkom
zaplatil na úver zo dňa 18.10.2013 sumu 25,00 eur, na úver zo dňa 14.11.2013 sumu 342,00 eur,
na úver zo dňa 24.1.2014 sumu 475,00 eur, na úver zo dňa 4.3.2014 sumu 1.925,00 eur a na úver

zo dňa 26.5.2015 sumu 2.070,00 eur. Celkovo žalobca preplatil uvedené pôžičky o 3.562,00 eur. S
poukazom na skutočnosť, že vyššie uvedené zmluvy uzatvorené podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch obsahujú značné množstvo neprijateľných zmluvných podmienok a neobsahujú náležitosti,
ktoré musia obsahovať, má za to, že tieto úvery sa považujú za bezúročné a bez poplatkov. Od
bežného spotrebiteľa nie je možné oprávnene očakávať, aby za účelom zistenia ceny služby robil

zložité matematické výpočty. RPMN v zmluvách je nesprávne uvedená. Uviedol, že zmluvy ako celok
je možné považovať podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi za neplatné.
Poukázal na nejasné formulácie v časti zmluvy odplata, čo odôvodňuje súdnu kontrolu zmluvy aj v
časti ceny úveru. Rovnako cena poskytnutej služby vyjadrená úrokom za poskytnutie úveru je vyjadrená
nejasne a nezrozumiteľne. Obsah zmluvy sa snaží klamlivo navodiť, že cena finančnej služby vyjadrená

úrokom za poskytnutie úveru je veľmi výhodná. Len zložitým matematickým výpočtom mohol žalobca
ako spotrebiteľ zistiť skutočnú cenu poskytnutej služby. K argumentom o neplatnosti zmluvy uviedol, že v
argumentoch, ktoré zakladajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa,
nemôže obstáť ani zmluva o úvere ako celok.

Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní, berúc do úvahy právny názor odvolacieho súdu, vec
právne posúdil v súlade s ustanoveniami § 1 ods.1,2 , § 1 ods. 3 písm. l/, § 2 písm. c/, § 24 ods. 1 zák. č.
129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch, §497 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a/ zák. č. 266/2005 Z.
z., § 3 ods. 1, § 39, § 41, § 52 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 137

písm. c/ C.s.p. a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná. Vykonaným dokazovaním
mal súd za preukázané, že predmetné zmluvy o úvere nie sú spotrebiteľskými úvermi, keďže ide o úvery
poskytnuté na dobu kratšiu ako tri mesiace, a to s poukazom na § 1 ods. 3 písm. l/ zák. č. 129/2010
Z. z.. Žalovaná ako veriteľka má postavenie tzv. iného veriteľa podľa § 2 písm. c/ a s poukazom na §
24 ods. 1 tohto zákona. Na predmetnú zmluvu sa vzťahujú taxatívne vymenované ustanovenia tohto

zákona § 1 ods. 2 druhá veta, § 2, 3 a 4, § 6 až 8, § 9 ods. 1, 2, 9 až 11, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, 23
a 25). Strany sporu uzavreli zmluvy podľa zák. č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných
službách na diaľku, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, pretože pri jej uzatváraní konala žalovaná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti a žalobca, ktorý je fyzickou osobou nekonal v rámci predmetu svojejobchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto je v tomto prípade potrebné aplikovať aj
ustanovenie§52anasl.Občianskehozákonníkaakoustanoveniatýkajúcesaochranyspotrebiteľapopri
ostatných právnych predpisoch, napr. zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súd právny vzťah

medzi stranami sporu posúdil ako úverové zmluvy podľa § 497 a nasl. Občianskeho zákonníka, i keď za
poskytnutie peňažných prostriedkov medzi stranami sporu bola dohodnutá odplata nie vo forme úrokov,
ale vyjadrená pevnou sumou, ktorá podľa názoru súdu je zámerne vyjadrená pevným poplatkom a nie
percentuálne. Napriek tomu, že veriteľ obišiel túto jeho povinnosť a nevyjadril odplatu vo forme úroku je
zrejmé, že dohodnuté odplaty v jednotlivých zmluvách o úvere sú neprimerane vysoké a sú v rozpore s

dobrými mravmi, čo vystihuje aj neprimerane vysoká ročná percentuálna miera nákladov pri jednotlivých
zmluvách, ktorá sa pohybuje v rozpätí od 2430,96 % po 5135,23 %. Odplatu v takto vyjadrenej výške,
ktorá je v rozpore s dobrými mravmi súd považoval za absolútne neplatné zmluvné dojednanie podľa §
39Občianskehozákonníka,zktoréhoprávnehoúkonunemôžudotknutémuúčastníkoviprávnehoúkonu
vzniknúť žiadne práva, či povinnosti. Jedným z dôvodov vzniku bezdôvodného obohatenia je plnenie z
neplatného právneho úkonu. Žalovaná skutočne poskytla žalobcovi úver vo výške 1.275,00 eur, pričom

žalovanej za uvedené úvery žalobca zaplatil celkovo sumu 4.837,00 eur. V súvislosti s neprimerane
vysokými úrokmi zmlúv o úvere, ktoré predstavovali 372,45%, ako aj vysokú mieru RPMN vo výške od
2430,96% do 5135,23% súd považoval tieto úvery za bezúročné a bez poplatkov. Súčasne uzavrel, že
žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie. Žalovaná sa na úkor žalobcu neoprávnene obohatila a je
teda povinná toto obohatenie žalobcovi vrátiť.

V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania a súd sa touto námietkou zaoberal. Dospel k záveru,
že nároky, ktoré si uplatnil žalobca sú dôvodné, ale v časti sú premlčané. Vychádzal z tej skutočnosti, že
žalobca nadobudol vedomosť o obsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného sa dozvedel,

až keď sa zúčastnil prednášky občianskeho združenia konanej v A. v januári 2017. Následne v júni
2017 podal žalobu na súde o určenie úverov ako bezúročných a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, že
žalovaná uplatnila námietku premlčania, súd mal za to, že nároky, ktoré si uplatnil žalobca zo zmluvy zo
dňa 4.11.2013 a zo dňa 24.1.2014 sú premlčané v celom rozsahu a nároky zo zmluvy zo dňa 4.3.2014
sú premlčané v časti zaplateného poplatku dňa 3.4., 30.4. a 30.5.2014. teda podľa názoru súdu sú

nároky žalobcu v sume 567,00 eur premlčané. Priznal preto žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške
2.995,00 eur a žalobu o sumu 567,00 eur zamietol.

O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že ich náhradu nepriznal

žiadnej sporovej strane, lebo úspešný žalobca si náhradu trov konania neuplatnil a ani žiadne trovy
konania mu nevznikli a neúspešnej žalovanej náhrada trov konania nepatrí.

Rozsudok v jeho vyhovujúcich výrokoch napadla včas podaným odvolaním žalovaná z dôvodov podľa

§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p. K postaveniu spotrebiteľa uviedla, že v zmysle ustanovenia § 3 písm.
I/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch: „Spotrebiteľským úverom
nie sú: úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace.“ V zmysle zmlúv o úvere zo
dňa 18.10.2013 bol žalobca povinný zaplatiť úver v lehote 7 dni odo dňa poskytnutia úveru, zmluvy
o úvere zo dňa 14.11.2013 bol žalobca povinný zaplatiť úver v lehote 14 dní odo dňa poskytnutia

úveru a v zmysle zmluvy o úvere zo dňa 24.1.2014, dňa 4.3.2014 a dňa 31.3.2015 bol žalobca
povinný zaplatiť úver v lehote 28 dní odo dňa poskytnutia úveru. Vzhľadom na uvedené nie je možné
považovať uzavreté zmluvy o úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch za spotrebiteľské. Navyše uviedla, že žalobcovi nie je možné priznať postavenie bežného
spotrebiteľa, nakoľko podľa dostupných informácii z Národnej banky Slovenska vykonával žalobca

v období od 30.12.2010 do 15.7.2017 činnosť viazaného alebo samostatného finančného agenta v
oblasti poskytovania úverov pre iné nebankové subjekty. Z toho dôvodu je žalovaná toho názoru, že
žalobca sa nemôže dovolávať neznalosti právnych predpisov v oblasti spotrebiteľských úverov. V zmysle
ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník: „Spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa(ďalej len ,,neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné
podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky
sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“
Vzhľadom na vyššie citované ustanovenie a skutočnosť, že všetky zmluvné podmienky boli žalobcovijasnéasktorýmipriuzatvorenízmluvysúhlasil,ježalovanátohonázoru,žežalobcasanemôžedomáhať
určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok a určenia žalovaných zmlúv o úvere za bezúročné a bez
poplatkov, nakoľko v čase ich uzatvorenia vykonával činnosť finančného agenta pre iné nebankové

subjekty. Žalobca ako finančný agent bol v oblasti poskytovania úverov osobitne školený a jeho námietky
o nezrozumiteľnosti ceny poskytnutej finančnej služby sú absolútne nedôvodné, pričom výška úrokovej
sadzby bola jasne uvedená v bode 3. zmluvy o úvere Náklady spojené so spotrebiteľským- úverom.
Na záver žalovaná uviedla, že žalobca nemá ustálený právny základ, na základe ktorého sa domáha
vydania Bezdôvodného obohatenia, nakoľko v žalobe neustále poukazuje na neplatnosť zmlúv pre

rozpor s dobrými mravmi, pričom v petite navrhuje určenie zmlúv za bezúročné a bez poplatkov. K
premlčaniu žalovaná citovala ustanovenie § 451, 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedla, že
účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt
podhrozbousankciepremlčaniauplatnil(vykonal)svojeprávovstanovenejpremlčacejdobe-tedavčas.
Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané
právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť

uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako pred isť. resp. riešiť situácie, kedy až po
dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vznáša do záväzkových
právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa
na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta
pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých. ktorí o svoje práva

dbajú; alebo inak povedané, že právo patrí bdelým). Vydania bezdôvodného obohatenia sa žalobca v
zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka môže domáhať v subjektívnej (dvojročnej) lehote. Vydania
bezdôvodného obohatenia sa žalobca v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka môže domáhať v
subjektívnej (dvojročnej) lehote, najneskôr však do uplynutia 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty. Ich
začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od

seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek
tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Žalovaná poukázala na to, že požadovaný
nárok žalobcu zo zmluvy o úvere zo dňa 14.11.2013 je premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote
dňa 23.1.2016 v celom rozsahu. Žalovaná poukázala na to, že požadovaný nárok žalobcu zo zmluvy o
úvere zo dňa 24.1.2014 je premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote dňa 28.2.2016 v celom rozsahu.

Požadovaný nárok žalobcu zo zmluvy o úvere zo dňa 5.3.2014 je premlčaný v subjektívnej premlčacej
lehote dňa 20.5.2017 v celom rozsahu. Žalobca svoj návrh na súde uplatnil až dňa 5.6.2017, čo nie
je sporné. Žalovaná má za to, že žalobcovi zo zmluvy o úvere subjektívna premlčacia lehota začala
plynúť odo dňa uhradenia istiny, t.j. kedy mat žalobca vedomosť bezdôvodnom obohatení, nakoľko
uhrádzal sumy nad rámec istiny, ktorým sa hradili úroky a poplatky. Okrem toho sú premlčané aj všetky

nasledujúcesplátkyvdvojročnejpremlčacejlehote.Podľa§107ods.1Občianskehozákonníkaprávona
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Skutočná vedomosť žalobcu o
tom, kto na jeho úkor získal majetkový prospech a v akej výške predstavuje vedomosť o rozhodujúcich
skutkových okolnostiach. Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. Zbierke zákonov SR, o všetkom čo bolo v

Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa
to týka. Domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
Vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou neznalosť práva neospravedlňuje. Vedomosť o tom, že
zmluva neobsahuje požadované údaje je potrebné na strane žalobcu viazať k okamihu podpisu zmluvy.
Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav súhlasu logicky zahŕňa

aj prejav znalosti obsahu. Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bol vyhlásený v Zbierke
zákonov a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Treba
preto vychádzať z toho, že žalobca v čase uzatvorenia zmluvy sa dozvedel, že ak v zmluvách chýbajú
obligatórne náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z.z., úver je bezúročný a bez poplatkov. V
prípade tvrdení žalobcu, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedal až po vysvetlení, ktoré mu podal

právny zástupca je účelové. Žalobca sa reálne dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému
obohateniu dňom, v ktorom zaplatil sumu nad rámec istiny. Rovnaký názor týkajúci sa vedomosti o
bezdôvodnom obohatení spotrebiteľa zastáva aj Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. 1Cdo 67/2011,
ako aj 5Cdo 121/2009. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.

Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy,
keď skutočne zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia, t.j. nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a
to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To kedy oprávnený, získalinformácie o právnej stránke možnosti domáhať sa vydanie bezdôvodného obohatenia (napr. o tom,
ako môže právne kvalifikovať jeho nárok), nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej
premlčacej doby vôbec relevantné (záver z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 1Cdo 67/2011).

To kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových
okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej
premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je
možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatene. Rozhodujúcim pritom je zákon č. 129/2010

Z.z., priamo ustanovuje kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Bolo by neprimeranou
ochranou práva spotrebiteľa a porušenie základnej zásady C.s.p., ktorou je rovnosť strán, pokiaľ by
bol začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby posunutý dna deň, kedy sa od svojho právneho
zástupcu dozvedel, že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. K rovnakým názorom dospel
aj Najvyšší súd SR, sp. zn. 5Cdo/121/2009 ktorý v odôvodnení konštatoval, že pre začiatok behu
dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade

skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal.
Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy
rozhodujúce zistenie .skutkového stavu“ (teda nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie). Rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR , sp. zn. 3Cdo/169/2017. O určení zmluvy za neplatnú resp. o bezúročnej a bez
poplatkovejúverovejzmluvyvzhľadomnanevyvrátiteľnúprávnudomnienkuznalostiprávnychpredpisov

mal žalobca podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. vedomosť už pri podpise zmluvy o úvere, rovnako mal
vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy o tom, kto je veriteľom zo zmluvy o tom, komu a kedy jednotlivé
splátky úveru spláca. Žalobca od svojho právneho zástupcu získal iba vedomosť o právnom posúdení
veci, čo však nemožno stotožniť s dozvedením sa o rozhodujúcich skutkových okolnostiach pre účely
zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia. Na základe tejto skutočnosti začala plynúť subjektívna lehota

zaplatenímpríslušnejsplátkyúverunadrámeczákonomustanovenejpovinnosti(OkresnýsúdBratislava
I sp.zn. 7C/195/2012 zo dňa 30.6.2016). Tým, že splátky úveru uhrádza sám dlžník jemu uznanej
výške možné úsudok v okamihu platenia sumy zodpovedajúcej istiny urobiť na základe jednoduchého
matematického výpočtu. Preto sa musí dlžník dozvedieť o tom, že platí veriteľovi nad rámec poskytnutej
istiny súčasne s okamihom, kedy úhrad i splátku, ktorou poskytnutú istinu prvýkrát prepiati. Vedomosť

dlžníkaobezdôvodnomobohateníspočívajúcevplatbáchnaúrokyapoplatkyúveru,ktorýbolbezúročný
a bez poplatkov v dôslednú sankcie zakotvenej právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká " v
zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny (KS Trenčín, sp. zn. 5Co/351/2016
zo dňa 17.5.2017). V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1Cdo/67/11 a tiež názor Krajského súdu v Nitre vysloveného v obdobnej právnej veci vedenej pod

sp.zn. 6Co/562/2015. Premlčanie subjektívnej lehoty je možné odôvodniť presne tak ako to vo svojom
rozhodnutí vedenom pod sp. zn. 17Co/372/2015 uviedol Krajský súd v Trenčíne, dňa 27.4.2016. Svoje
rozhodnutie oprel o vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a
poplatky úveru, vzniká v zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Žalovaná
v tejto súvislosti poukázala aj na rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 12C/110/2016-38 zo dňa

18.5.2017, ktorým súd zamietol žalobcu v obdobnom prípade z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty, kde
súd uviedol nasledovné: „Žalobkyňa od združenia získala iba vedomosť o právnom posúdení veci, čo
však nemožno stotožniť s dozvedením sa rozhodujúcich skutkových okolností pre účely zistenia vzniku
bezdôvodného obohatenia. Napokon tu súd poukazuje aj na samotné prehlásenie združenia, v ktorom
sa uvádza, že sama žalobkyňa vyhľadala združenie už v januári, to znamená, že mala vedomosť (už si

zisťovala, mala záujem zistiť si informácie napr. vo svojej zmluve, o ktoré sa dovtedy nezaujímala, hoci
mohla, avšak čas plynul) o skutkových okolnostiach a samotné oboznámenie s právnym posúdením
nemalo vplyv na subjektívnu lehotu. Na základe týchto skutočnosti súd uvádza, že subjektívna lehota
na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec
zákonom ustanovenej povinnosti....“ V prípade ak by žalobca namietal a poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6MCdo 9/2012, v tom zmysle, že princíp „vigilantibus iura scripta sunt“
v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana spotrebiteľa. V danom prípade vzniesol žalovaný hmotnoprávnu námietku premlčania, na ktorú
súd musí vziať zreteľ. Ak druhá strana účinne vzniesla námietku premlčania, nemožno ani v prípade
spotrebiteľa pripustiť odlišnú interpretáciu ustanovení zákona o plynutí subjektívnej premlčacej doby, v

ktorej sa môže domáhať vydanie bezdôvodného obohatenia. Rovnaký názor zastáva aj Najvyšší sú SR
rozhodnutím sp.zn. 3Cdo 169/2017, ktorý vo veci týkajúce sa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.
6MCdo 9/2012 v kontexte principu vigilantibus iura scripta sunt c/a ochrana práv spotrebiteľa, poukázal
že predmetné rozhodnutie NS SR sp.zn. 6MCdo 9/2012 bolo vydané v skutkovo a právne odlišnejveci, líšiace sa od predmetu sporu žalobkyne a žalovanej nielen z hľadiska podstaty účelu konania,
ale aj procesného postavenia spotrebiteľa. Vo veci rozhodnutia NS SR sp.zn. 6MCdo 9/2012 poukázal
NS SR na uvedený princíp v súvislosti s riešením procesnej otázky (oprávnenia exekučného súdu

skúmaťprávomocrozhodcovskéhosúdyvydaťrozhodcovskýrozsudok),alevtomtokonkrétnomprípade
nejde o riešenie právomoci exekučného súdu ale na riešenie hmotnoprávnej otázky (začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby) (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 169/2017). Na základe
uvedeného nemožno aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6MCdo 9/2012, v tom zmysle,
že princíp vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje

dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana spotrebiteľa. K výške bezdôvodného obohatenia odvolateľ
citoval ustanovenie § 451 Občianskeho zákonníka a bol toho názoru, že zo zmlúv o úvere nenastala
ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne
uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú,
rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od
zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaná

razantne odmieta, že by z jej strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Žalovaná mala za to, že k
bezdôvodnému obohateniu nedošlo a akýkoľvek nárok na jeho vydanie podlieha zákonnej objektívnej
a subjektívnej premlčacej lehote. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak
sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne
len na námietku osoby, ktorá má bezdôvodné obohatenie vydať. Ak sa teda takáto osoba premlčania

dovolá, nemožno premlčané právo priznať. Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup
- obranu povinnej osoby proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo; na. V
zmyslevyššieuvedenéhoježalovanátohonázoru,žeprípadnýnárokžalobcunavydaniebezdôvodného
obohatenia zo zmlúv o úvere zo dňa 14.11.2013, dňa 24.1.2014 a dňa 5.3.2014 je premlčaný v celom
rozsahu. K zmluve o úvere č. 466641 zo dňa 26.5.2015 si žalobca nárokuje vydanie bezdôvodného

obohatenia vo výške 1.720,00 eur. Zmluva o úvere č. 466841 bola uzavretá dňa 31.3.2015, pričom v
zmysle zmluvných podmienok bol žalobca povinný uhradiť celkovú sumu do 28 dní, t.j. do 28.4.2015.
Žalobca uhradil prvú splátku až dňa 24.6.2015, teda po splatnosti úveru. V prípade vyhlásenia zmluvy
o úvere č. 466841 za bezúročnú a bez poplatkov žalovanému stále patrí nárok na zákonný úrok z
omeškania odo dňa splatnosti do zaplatenia istiny. Žalobca uhradil istinu až dňa 17.9.2015. Vzhľadom

na uvedené je tvrdenie žalobcu o výške bezdôvodného obohatenia v sume 1720,00 eur nesprávne.
Žalovanájevšaktohonázoru,žezpredmetnejzmluvyoúverežiadnebezdôvodnéobohatenienevzniklo.
Vzhľadom na skutočnosti uvádzané skutočnosti odvolateľ žiadal odvolací súd, aby zrušil rozsudok
Okresného súdu Michalovce sp.zn. 10Csp/142/2017 zo dňa 26.11.2020 a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že je účelové, keďže žalovaná nepredložila žiaden
relevantný dokument, ktorým by napadla a dôkazom vyvrátila niektorý z kľúčových bodov odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania
v zmysle ust. § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) v rozsahu
danom v ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že

odvolanie nie je dôvodné.

Odvolaním žalovanej bol napadnutý rozsudok (len) v jeho vyhovujúcich výrokoch, teda vo výrokoch,
ktorými boli jednotlivé úvery uvedené v bodoch I. až V. výroku rozsudku označené za bezúročné a bez

poplatkov a tiež výrok, ktorým bola žalovaná zaviazaná vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo
výške 2.995,00 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Predmetom odvolacieho prieskumu sa preto stal rozsudok v týchto napadnutých vyhovujúcich výrokoch

a súvisiaci výrok o trovách konania.Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 15.6.2022 o 9,50 hod.
vpojednávacejmiestnostič.dv.202/II.poschodie,pričommiestoačasverejnéhovyhláseniarozhodnutia
boli zverejnené dňa 8.6.2022 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle

ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

Žalovaná v odvolaní namieta odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p., teda že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací súd po preskúmaní odvolania zistil, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Správne súd prvej inštancie preskúmavané zmluvné vzťahy, založené zmluvami o úvere medzi
zmluvnými stranami posudzoval ako vzťahy spotrebiteľské, nakoľko niet pochýb o tom, že
preskúmavané zmluvy uzavreli žalobca ako spotrebiteľ a žalovaná ako dodávateľ (§ 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Žalobca v daných zmluvných vzťahoch vystupoval ako spotrebiteľ, teda
ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľských zmlúv nekonala v rámci predmetu

svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka).
Odvolacie námietky žalovanej, keď poukazuje na to, že žalobca vykonával funkciu finančného poradcu
nemôžu obstáť, nakoľko v daných zmluvných vzťahoch jednoznačne žalobca vystupoval ako spotrebiteľ.
Z obsahu jednotlivých zmlúv nevyplýva, že by poskytnuté finančné prostriedky mal žalobca akýmkoľvek
spôsobom použiť v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Dôkazné bremeno

v tomto smere zaťažovalo žalovanú, ktorá neprodukovala v konaní pred súdom prvej inštancie žiadne
také dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že žalobca nevystupoval v daných zmluvných vzťahoch ako
spotrebiteľ.

Niet pochýb ani o tom, že preskúmavané úvery nie sú „spotrebiteľskými úvermi“, tak ako má na mysli § 1
ods. 3 zák. č. 129/2010 Z.z., konkrétne písm. l/, podľa ktorého spotrebiteľským úverom nie je taký úver,
ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace. Ani jeden z preskúmavaných úverov nemal
dohodnutú splatnosť viac ako tri mesiace.

Správne však súd prvej inštancie daný zmluvný vzťah posudzoval v zmysle § 2 písm. c/ zák. č. 129/2010
Z.z., podľa ktorého na účely tohto zákona sa rozumie iným veriteľom fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá v rámci svojho podnikania ponúka alebo poskytuje úvery alebo pôžičky, ktoré spĺňajú aspoň
jednu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. c/, f/ a l/, pričom tieto úvery alebo pôžičky nespĺňajú

žiadnu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. a/, b/, d/, e/, g/ až k/ a m/ až r/; za iného veriteľa sa
nepovažuje banka, pobočka zahraničnej banky a finančná inštitúcia podľa osobitného predpisu, ktorá
má povolenie na činnosť udelené Národnou bankou Slovenska.

V danom prípade má žalovaná postavenie iného veriteľa, keďže sú naplnené všetky podmienky
ustanovenévyššiecit.ust.§2písm.c/zák.č.129/2010Z.z.vzneníplatnomvčaseuzavretiajednotlivých
úverov.

Podľa § 24 ods. 1 cit. zákona na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú
spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, sa vzťahujú ust. § 1 ods.
2 druhá veta, § 2, § 3 a § 4, § 6 až 8, § 9 ods. 1, 2, 9 až 11, § 11, § 12, § 14, § 16, § 17, § 19, § 23
a § 25a tohto paragrafu.

Z vyššie cit. zákonného ustanovenia vyplýva, že na preskúmavané úvery, ktoré boli poskytované iným
veriteľom, sa vzťahujú ust. § 9 spomínaného zákona.Podľa § 9 ods. 9 zák. č. 129/2010 Z.z. od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok, poplatky alebo
akékoľvek iné plnenie, ktoré nie sú ustanovené zákonom alebo uvedené v zmluve o spotrebiteľskom

úvere.

Podľa§53ods.6Občianskehozákonníkaúčinnéhovčaseuzavretiapredmetnýchzmlúv,akpredmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať

odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri
posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru
zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2015, ak predmetom spotrebiteľskej

zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu,
ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti
o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa § 1a ods. 2 nar. vlády č 87/1995 Z.z. o stanovení najvyššej prípustnej výške odplaty – ak
ide o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi na obdobie kratšie ako tri mesiace alebo
o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, ktorých výška nepresiahne 100,00 eur, je najvyššia
prípustná výška odplaty zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov 30% ročne.

Ako vyplýva z výsledkov dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie, niet pochýb o tom, že
percentuálne vyjadrenie zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov presahuje 370% ročne, a to
u každej z preskúmavaných zmlúv.

Správne preto súd prvej inštancie uzavrel, že výška odplaty, ktorá pri zmluvách preskúmavaných súdom
je tvorená výlučne úrokom vo výške presahujúcom 370% ročne z poskytnutého úveru, jednoznačne
prevyšuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovenú § 1a ods. 2 vyššie cit. nar. vlády č. 87/1995 Z.z.

Možno sa preto len stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že dohodnuté odplaty v jednotlivých
zmluvách o úvere sú neprimerane vysoké a sú v rozpore nielen s dobrými mravmi, ale aj so zákonom.
Dôkazom o tom je aj neprimerane vysoká ročná percentuálna miera nákladov pri jednotlivých zmluvách,

ktorá sa pohybuje v rozpätí od 2430,96% po 5135,25%, čo výrazne prevyšuje priemernú hodnotu
RPMN na poskytnutý úver platnú ku dňu uzavretia jednotlivých zmlúv, ktorá sa podľa údajov uvedených
samotnou žalovanou v jednotlivých zmluvách pohybuje vo výške nad 72%.

Zdôvodudojednanianeprimeranevysokej(neprípustnej)výškyodplatyjepotrebnépovažovaťjednotlivé
úvery za bezúročné a bez poplatkov, keďže výška úroku je preukázateľne dojednaná v rozpore so
zákonom, z ktorého dôvodu je potrebné považovať dojednanie o úroku za neplatné (§ 39 Občianskeho
zákonníka).

Správne preto súd prvej inštancie výrokmi I. až V. určil jednotlivé úvery ako bezúročné a bez poplatkov.
Správne rozhodol tiež o povinnosti žalovanej vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie tak, ako vyplýva
zvýrokuVI.napadnutéhorozsudkuzdôvodovuvedenýchvnapadnutomrozsudku,sktorýmisaodvolací
súd stotožňuje.

K odvolacej námietke žalovanej, ktorá vytýka súdu prvej inštancie, že nesprávne posúdil otázku
premlčania nároku žalobcu, keď podľa jej názoru začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby jepotrebné posudzovať podľa úhrady, od ktorej žalobca poskytnutú istinu prvýkrát preplatil, odvolací súd
udáva nasledovné:

Aj keď otázka posudzovania subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nebola v judikatúre súdov ustálená, k zmene došlo prijatím rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR z 28.9.2021 sp.zn. 5Cdo/29/2021, ale aj v neskorších rozhodnutiach, skutkovo a právne na toto
rozhodnutie nadväzujúcich (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/79/2021, 7Cdo/181/2020)

a teda, že pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka sa vyžaduje skutočná, teda preukázaná, nielen predpokladaná vedomosť na
strane oprávneného. Podľa tvrdení žalobcu sa dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovanej až potom, ako sa zúčastnil prednášky Občianskeho združenia konanej v A. v januári 2017.
Pokiaľ potom podal žalobu na súde o určenie úverov ako bezúročných a bez poplatkov a o vydanie
bezdôvodného obohatenia v júni 2017, urobil tak v rámci plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby.

Preto možno konštatovať, že nárok žalobcu nie je premlčaný.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutých vyhovujúcich výrokoch,
vrátane výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods.
1 C.s.p. Aj keď v odvolacom konaní bol žalobca úspešný, trovy odvolacieho konania mu nevznikli, preto
odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

1

9CoCsp/43/2021-

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).