Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. apríl 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/116/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215215970
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4215215970.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a
sudkýň JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobkyne: Y. Y., nar.
XX. XX. XXXX, bytom V., V. X/XX, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Slovenským
pozemkovým fondom, so sídlom Bratislava, Búdkova 36, IČO:17 335 345, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Komárno z 29. novembra 2016,

č. k. 7C/379/2015-186, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol a o
trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. V dôvodoch
rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že neb. rodičia T. L. a U.

L., boli ku dňu svojej smrti bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat.
úz. W. L. a v kat. úz. V. o výmere asi 16,22 ha. Tento nárok opierala o Výmer o vlastníctve pôdy č.
2959/48-11 a č. 3002/48-11, vydaný Povereníctvom SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu
v Bratislave dňa 16. 10. 1945. Na základe týchto výmerov rodičia sporné nehnuteľnosti nadobudli do
vlastníctva, ktoré vniesli do užívania JRD Q., (terajšie Agrodružstvo V.) o výmere 17,162 ha spolu so
živým a mŕtvym inventárom, pretože pracovali na družstve a boli aj členmi družstva až do svojej smrti.

Výmery žalobkyňa nepredložila, pretože sa nezachovali. Poukázala na iné listinné dôkazy, ktoré celkovú
situáciu objasňujú a jej nárok preukazujú. Po vykonaní dokazovania prvoinštančný súd konštatoval, že
žalobkyňa nevedela preukázať vlastníctvo svojich právnych predchodcov k sporným nehnuteľnostiam,
pretože ani jeden Výmer o vlastníctve pôdy sa nezachoval. Nevedela preukázať ani úhradu prídelovej
ceny. Nebolo možné určiť vlastníctvo na základe listín, ktoré samotná žalobkyňa predložila; a to
návrh prídelového plánu, konečný prídelový plán, pretože titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam boli v tomto období prídelová listina, resp. Výmer o vlastníctve pôdy. Nestotožnil sa s
námietkami žalobkyne, že nemala daňový nedoplatok, pretože bolo potrebné dôsledne rozlišovať medzi
nadobudnutímvlastníctvaúhradoukúpnejcenyasplnenímsidaňovejpovinnosti,ktoránemôžesvedčiťv
tomto prípade žalobkyni, ktorá nie je zapísaná ako vlastníčka. Taktiež nesúhlasil s námietkou žalobkyne,
že jej neb. rodičia mali nadobudnúť nehnuteľnosti Výmerom zo dňa 16. 10. 1945, ktorý bol adresovaný
MNV V. pod č. 10928/45-V-B, ktorá listina síce bola označená ako výmer, ale z obsahu bolo zrejmé,

že sa nehnuteľnosti neprideľujú do vlastníctva konkrétnej osobe s individuálnom identifikáciou, pretože
táto listina sa vzťahovala k hnuteľným veciam, t. j., že budú pokračovať v užívaní a nerieši vlastníctvo.
Táto listina nie je identifikovateľná, nie je zrejmé, kto túto listinu vyhotovil, kedy, a nie sú uvedené mená
právnych predchodcov žalobkyne. V uvedenom výmere nie je ani zmienka, minimálne aspoň označením
pozemnoknižnej vložky a príslušného katastrálneho územia, ku ktorým by sa malo zriadiť vlastnícke
právo. Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. § 251, § 252, § 255 ods. 2, § 256 ods.

2, § 257 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalobkyňa, domáhajúc sa jeho
zmeny a vyhovenia žaloby, alternatívne zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie. V dôvodoch
svojho odvolania uviedla, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav a tak dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Vyzdvihla, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil predložené písomné dôkazy v počte 33, ktoré
potvrdzujú skutočnosť, že jej nebohí rodičia T. a U. L. sa stali vlastníkmi pozemkov v rámci prídelového
plánu, ktorý bol realizovaný v rámci II. pozemkovej reformy. Je fakt, že sa nezachovala listina, ktorá bola
v danom čase dokladom preukazujúcim vlastnícke právo, ktorou listinou bol Výmer o vlastníctve pôdy

č. 2959/48-11 pre kat. úz. W. L. a č. XXXX/XX-XX pre kat. úz. V.. Podanie žaloby o určenie vlastníctva
k nehnuteľnostiam je jej poslednou možnosťou obrany, ako uplatniť a chrániť svoje subjektívne právo.
Prídelová cena bola riadne jej právnymi predchodcami uhradená. Uvedené nehnuteľnosti, vrátane
živého a mŕtveho inventára, boli vnesené do JRD, o čom svedčia priložené listinné dôkazy. Tieto
nehnuteľnosti rodičia žalobkyne ako vlastníci vniesli do JRD Q. len do užívania a nie do vlastníctva.
Nesporne vyplýva, že boli splnené podmienky stanovené vtedajšou právnou úpravou na nadobudnutie

vlastníckeho práva v rámci prídelu, je však potrebné poukázať aj na skutočnosť, že tieto nehnuteľnosti
boli rodičmi žalobkyne zároveň vydržané. Poukázala na ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(ďalej aj „OZ“). Rodičia žalobkyne boli dobromyseľní a nehnuteľnosti považovali za vlastné, aj keď sa
nezachoval výmer, čo však nie je dôvodom na nepriznanie právnej ochrany ich vlastníctva, nakoľko
ostatné predložené dôkazy toto právo adekvátne potvrdzujú. O tieto nehnuteľnosti sa náležite starali

a následne ich vniesli do družstva, ktoré sa však stalo len oprávneným detentorom. Bolo potrebné
skúmať aj otázku vydržania, ktorá je nesporná. Súd dostatočne neskúmal predložené dôkazy a venoval
pozornosť iba niektorým. Vec nebola komplexne preskúmaná. Týmto konaním odňal žalobkyni právo
na spravodlivý proces, nakoľko v odôvodnení svojho rozhodnutia sa zaoberal len skutočnosťami
svedčiacimi v neprospech žalobkyne, pričom ponechal bez povšimnutia argumenty a dôkazy v prospech

žalobkyne.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správy
potvrdiť. Nestotožnil sa s právnou argumentáciou žalobkyne, že absenciu Výmeru o vlastníctve pôdy je
možné nahradiť žalobkyňou predloženými listinami, dokumentujúcimi, že prebiehal proces prideľovania

pozemkov v rámci II. pozemkovej reformy. Fotokópia výmerov, týkajúcich sa iných osôb nie je dôkazom
na preukázanie tvrdenia žalobkyne. Z dôkazov predložených žalobkyňou nie je možné s určitosťou
vyvodiť, či výmer bol vydaný a už vôbec nie, či bol vydaný na to vecne príslušným orgánom v rámci
jeho kompetencie, t. j. Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, že obsahoval odtlačok
pečiatky tohto orgánu a podpis povereníka a teda že išlo o verejnú listinu, spôsobilú vyvolať účinky, ktoré

jej priznalo citované nariadenie, t.j., nadobudnutie vlastníckeho práva.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k písomnému vyjadreniu žalovaného poukázala na dôvody svojho
odvolania, pridržiavajúc sa ňou uvádzaných skutočností. Uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
nezodpovedá vykonanému dokazovaniu, resp., bolo vydané v rozpore so zákonom. Neboli podmienky

na zamietnutie žaloby.

5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že
spĺňa náležitosti § 363 CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj postup súdu,

ktorý mu predchádzal, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 389
ods. 1 písm. b/, c/ CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

6. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová
právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorýznamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom
účinnosti CSP s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

9. Odvolateľka vo svojom odvolaní uvádzala, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Žalobkyňa tieto odvolacie dôvody spájala s nesprávnym vyhodnotením Výmerov o vlastníctve
pôdy č. XXXX/XX-XX pre kat. úz L. a č. XXXX/XX-XX pre kat. úz. V., ktoré síce nevedela predložiť, ale

bezpochyby jej nebohí rodičia nehnuteľnosti takto získali, boli dobromyseľní a nehnuteľnosti považovali
za vlastné. Aj keď sa nezachovali Výmery, nie je dôvod pre nepriznanie právnej ochrany ich vlastníctva,
nakoľko ostatné dôkazy toto adekvátne potvrdzujú. Predložené dôkazy potvrdzujú, že rodiča žalobkyne
nadobudli nehnuteľnosti na základe prídelu a bolo potrebné skúmať aj otázku vydržania.
10. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

11. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v dôsledku
nesprávneho právneho posúdenia nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie

odvolacím súdom.

12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. V súdenej veci sa žalobkyňa svojou žalobou voči žalovanému domáhala určenie, že nebohí rodičia T.
L. a U. L., rod. Y., boli ku dňu svojej smrti bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, nachádzajúcimi

sa v kat. úz. W. L., zapísaných v pzkn. vl. č. XXX, ako parc. č. 1766, 1767, 1768/11 a 1768/12 spolu o
výmere 47550 m2, parc. č. 1816/2 o výmere 66303 m2, parc. č. 1850 a 1851/3 spolu o výmere 19060
m2, parc. č. 1826/1 o výmere 3230 m2, stavebný pozemok: parc. č. 1813, 1814 a 1816 /2 spolu o výmere
6120 m2 (celkovo výmera 142263 m2), parc. č. 1813, 1814, 1826/1, 1827, 1822/1, 1822/5, 1824/1,
1824/4, 1814, 1822/5, 1817/1, 1816/2, 1779/2, 1779/3, 1825/1, 1810/1, 1817/2, 1825/3 (spolu spoločný

majetok podielu 1/14-ine zodpovedá výmera 15123 m2) celkovo 157386 m2 (142263 m2 + 15123 m2).
V kat. úz. V. v pzkn. vl. XXXX, ako parc. č. 738 o výmere 7730 m2, spoločné pasienky parc. č. 738, 739,
743 spolu výmera 6506 m2 (celkovo 14236 m2 = 7730 m2 + 6506 m2). Celkový nárok je vo výmere
171622 m2 (157386 m2 + 14236 m2). Súd prvej inštancie žalobu žalobkyne rozsudkom zamietol, proti
ktorému rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa.

14. V danej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého
keďže neboli žalobkyňou predložené Výmery o vlastníctve pôdy č. XXXX/XX-XX a č. XXXX/XX-XX,
vydané Povereníctvom SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu v Bratislave dňa 16. 10. 1945,
nemohlo dôjsť k nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam právnymi predchodcami

žalobkyne a dospel k záveru, že žaloba je neopodstatnená a zamietol ju. Odvolací súd sa s týmto
záverom súdu prvej inštancie nestotožnil a nepovažuje ho za správny.

15. Odvolací súd považuje za potrebné k tejto právne problematike uviesť, že ak by boli predložené
žalobkyňou Výmery, na základe ktorých by bolo vlastníctvo právnych predchodcov žalobkyne

preukázané, nebolo potrebné domáhať sa žalobou o určenie vlastníckeho práva. Správnosť Výmeru
a jeho súlad s vtedy platnými predpismi nie je možné v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt
treba považovať za právny akt bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 194 ods. 2 CSP vychádzať.
Ani v prípade, ak by rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom vykazovalo vady, nemožno takéto
rozhodnutie označiť za nulitný (neexistujúci) akt. Za nulitný akt totiž možno považovať len taký akt,

ktorý bol vydaný nepríslušným orgánom štátnej správy, teda nad rámec právomoci toho-ktorého orgánu.
Pokiaľ bolo rozhodnutie vydané v rámci právomoci príslušného orgánu, jeho zákonnosť je možné
preskúmavať len procesným postupom v rámci správneho súdnictva; nepodlieha však preskúmaniu
všeobecným súdom. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp.zn.4Cdo123/2003,ktorýboluverejnenývčasopiseZosúdnejpraxepodč.44/2004,vktoromvyslovilnázor,
že výmery a prídelové listiny, ako verejné listiny, boli, aj sú, v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov
k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami, že mimo rámec správneho súdnictva

všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu, že ho môže preskúmavať
len so zreteľom na to, či ide akt nulitný (ničotný), ako i to, že nulitným aktom je správny akt vydaný
tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom. Ten istý záver zaujal Najvyšší súd Slovenskej
republiky tiež v rozsudku sp.zn. 5 Cdo 110/2000, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č.
40/2001, ako aj v rozsudku z 27. novembra 2007 sp.zn. 2 Cdo 337/2006, obdobne aj v uznesení sp.zn.

4 Sž 88/1995, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod
č. 65/1995 a v uznesení sp.zn. 4 Sž 34/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk
súdov Slovenskej republiky pod č. 77/1998.

16. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy) každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len listiny) každý sa môže domáhať
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na
inom orgáne.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovoru)
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislýmanestrannýmsúdomzriadenýmzákonom,ktorýrozhodneojehoobčianskychprávachalebo
záväzkoch.

19. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy aj čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

20. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za
podmienok, ktoré ustanovuje zákon a zásady medzinárodného práva.

21. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli predpísané spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

22. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej
právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na

zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva na oprávnení
každého domáhať sa ochrany svojich práv na nezávislom súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis
mutandis napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04).

24. Zákonom obsahujúcim základnú právnu úpravu vlastníckeho práva je zákon č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ktorý v § 123 ustanovuje, že vlastník je v medziach
zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s
ním. Súčasne má podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý, kto vlastní majetok zaručené, že jeho vlastníctvo
bude mať rovnakú právnu ochranu ako vlastníctvo iných vlastníkov. Funkcia práva vlastniť majetok a

jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že
vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemožno obmedziť alebo využiť
bez právneho dôvodu.25.Vposudzovanejveciodvolacísúdnarozdielodsúduprvejinštanciedospelkzáveru,žeakžalobkyňa
nevedela preukázať vlastníctvo svojich právnych predchodcov vyššie citovanými Výmermi, mal sa
zaoberať vydržaním vlastníctva právnymi predchodcami žalobkyne s poukazom na priložené listinné

dôkazy.

26. K stretu špeciálnej reštitučnej právnej úpravy a všeobecnej právnej úpravy sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky vyjadril už v rozhodnutí sp.zn. 4 Cdo 130/2007 (inak vychádzajúcom zo stanoviska
pléna Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. PL. ÚS 21/05 k tejto otázke), a tiež v rozhodnutí

sp.zn. 6 Cdo 71/2011. V týchto rozhodnutiach svoj právny záver o nemožnosti domáhať sa ochrany
vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, podmienil
možnosťou domáhať sa ochrany postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda danosťou
reštitučného nároku v zmysle možnosti úspešne žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu.
Vyslovil názor, že pokiaľ táto podmienka splnená nie je, zostáva zachovaná možnosť domáhať
sa ochrany vlastníckeho práva (ktoré subjekt tohto práva okupáciou veci štátom nestratil) podľa

všeobecných predpisov, a to aj žalobou o určenie vlastníckeho práva. Určovacou žalobou sa v takomto
prípade neobchádza zmysel a účel reštitučného zákonodarstva (reštitučné predpisy a všeobecné
predpisy si za tejto situácie nekonkurujú), preto ju ako prostriedok ochrany práva nemožno vylúčiť. V
prípade okupácie veci štátom, ak nie je daná možnosť domáhať sa vydania veci podľa reštitučných
predpisov (napr. preto, že nebol dodaný výmer, vlastník nespĺňal podmienky oprávnenej osoby),

je určovacia žaloba jedinou možnosťou reálnej ochrany vlastníckeho opráva. Otázka naliehavého
právneho záujmu na takejto žalobe je preto závislá na posúdení konkrétnych okolností každej jednotlivej
veci. Na tomto názore odvolací súd zotrváva aj v predmetnej veci.
27. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v zásade jednotná v tom, že všetky reštitučné
zákony, sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť (a

záväznosť) lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú až (len) do tej doby, než je (napr. v súdnom
konaní) zistené, že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemožno na
ne uplatniť. Aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov až sekundárne
(rozsudok NS SR z 29. apríla 1998 sp.zn. 2Cdo 1/98, rozsudok NS SR z 20. augusta 1999, sp.zn. 5Cdo
36/99). Reštitučné zákony svojou špecialitou teda predstavujú, ak sú splnené všetky subjektívne a vecné

predpoklady, prekážku použitia všeobecných právnych predpisov“.

28. Otázku vzťahu reštitučných zákonov a všeobecných právnych predpisov (Občianskeho zákonníka)
riešili viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp.zn. 5 Cdo 36/1999, 4 Cdo
111/1999) a dospeli v nich k zhodnému právnemu názoru, že reštitučné zákony, aj keď majú vo

vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu lex specialis, nevylučujú možnosť v prípade, ak sa zistí,
že ustanovenia lex specialis nemožno na daný prípad uplatniť, domáhať sa ochrany vlastníckeho
práva podľa Občianskeho zákonníka žalobou na určenie vlastníctva, prípadne žalobou na vydanie
veci. Odvolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od doterajšej rozhodovacej činnosti
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej

činnosti (napr. III. ÚS 178/06, II. ÚS 231/09) vyslovil záver, že „reštitučné predpisy neboli vydané pre
ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto
vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátu bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj
vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nárok, resp. finančnej náhrady
domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva {podľa nástrojov ochrany

vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod.}“.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd v danom prípade bude v ďalšom konaní riešiť otázku či došlo k
nadobudnutiu vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam právnym titulom vydržania. V takýchto konaniach,

kde sa posudzuje splnenie podmienok vydržania, majú osobitný význam skutkové zistenia súdu v otázke
dobromyseľnosti držiteľa. So zreteľom na konkrétne skutkové okolnosti treba v takýchto prípadoch
vyriešiť otázku, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú bolo možné vzhľadom na okolnosti a povahu
daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu
vec patrí. Preto aj skutkový záver o nedostatku dobrej viery musí vždy byť podložený adekvátnymi

skutkovými zisteniami. Na problematiku skutkových zistení odvolací súd v tomto prípade poukazuje
preto, lebo súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, a preto musí doplniť dokazovanie. Zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vychádzajúc
z výsledkov ním vykonaného dokazovania založil svoje rozhodnutie na zisteniach skutkovej povahy,že právni predchodcovia žalobkyne sporné nehnuteľnosti nenadobudli na základe Výmerov a viac sa
obranou žalobkyne nezaoberal, pričom na základe vonkajších prejavov ich konkrétneho dokazovaním
preukázaného správania mohol dospieť k záveru, že so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní

a že spornú parcelu držali na základe ich vnútorného presvedčenia, že je predmetom ich vlastníctva.

30. Z dôvodov uvedených vyššie je zrejmé, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci a že žalobkyňa opodstatnene napadla vecne nesprávny rozsudok súdu prvej
inštancie.Odvolacísúdpretotentorozsudoksúduprvejinštanciezrušilavecvrátiltomutosúdunaďalšie

konanie, pričom právny názor odvolacieho súdu je pre prvoinštančný súd záväzný. V novom rozhodnutí
rozhodne súd znova o trovách celého konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).