Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. november 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/69/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618010348
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5618010348.4

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov JUDr.
Marcely Malatkej a Mgr. Miroslava Mazúcha, na verejnom zasadnutí konanom 6. novembra 2019
prejednal odvolanie podané obžalovaným U. Q. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš,
sp.zn. 2T/74/2018 z 22.5.2019 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného U. Q. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/74/2018 z 22.5.2019 bol obžalovaný U. Q.
uznaný za vinného z pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. c) Tr.
zák. s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:

s cieľom získať neoprávnený majetkový prospech, v priebehu mesiacov jún, august, september 2017 na

penzióne Zivka v Závažnej Porube, okres Liptovský Mikuláš, postupne vylákal od majiteľa penziónu K.
Y., trvale bytom A. T. č. XXX, finančnú hotovosť v celkovej výške 2.900,- Eur, ktoré sa zaviazal vrátiť
v priebehu niekoľkých dní a od zamestnancov tohto penziónu - PaedDr. Y. U., trvale bytom Q. ul. XXX/
XXX, A. T., v presne nezistený deň mesiaca júl 2017 vo výške 570,- Eur, ktoré sľúbil vrátiť v priebehu
týždňa, A. T., trvale bytom Dr. A. U., N. Q. v mesiaci september 2017 vo výške 250,- Eur, ktoré sľúbil vrátiť
v najbližšom výplatnom termíne, A. J., trvale bytom A. T. č. XXX, koncom mesiaca august 2017 vo výške

100,- Eur, ktoré sľúbil vrátiť v priebehu týždňa a M. E., trvale bytom N. V. č. XX, tiež koncom mesiaca
august 2017 vo výške 100,- Eur, ktoré sľúbil vrátiť do troch dní, následne dňa 7.10.2017 v Liptovskom
Mikuláši v reštaurácii Route 66 vylákal finančnú hotovosť od H. M., trvale bytom R. č. XX, okres N.
Y., sumu 100,- Eur, ktoré sľúbil vrátiť dňa 13.10.2017, voči všetkým menovaným veriteľom deklaroval
ochotu a schopnosť peniaze vrátiť v dohodnutom termíne, napriek tomu, že v čase ich požičiavania
vedel, že tieto finančné prostriedky nevráti z dôvodu jeho zlej finančnej situácie, ktorú pred poškodenými

zamlčal, čím spôsobil škodu poškodeným K. Y. v čiastke 2.900,- Eur, PaedDr. Y. U. v čiastke 570,- Eur,
A. T. v čiastke 250,- Eur, A. J. v čiastke 100,- Eur, M. E. v čiastke 100,- Eur, H. M. v čiastke 100,- Eur,
teda celkovú škodu vo výške 4.020,- Eur.

Za tento zločin bol obžalovaný odsúdený podľa § 221 ods. 3, § 38 ods. 4, § 37 písm. m) Tr. zák. na trest
odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť škodu poškodeným:
- M. E., nar. XX. X. XXXX, bytom N. V. XX, okres N. Y., vo výške 100,- eur,

- H. M., nar. X. X. XXXX, bytom R. XX, okres N. Y., vo výške 100,- eur,
- K. Y., nar. X. X. XXXX, bytom A. T. XXX, okres N. Y., vo výške 2.900,- eur,- A. T., nar. XX. X. XXXX, bytom Dr. A. U. XXX/XX, N. Q., vo výške 250,- eur,
- PaedDr. Y. U., nar. X. X. XXXX, bytom Q. XXX/XXX, A. T., okres N. Y., vo výške 570,- eur,
- A. J., nar. XX. X. XXXX, bytom A. T. XXX, okres N. Y., vo výške 100,- eur.

Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 3To/69/2019 z 3.10.2019 podľa § 64 ods. 1 Tr. por. navrátil
obžalovanému lehotu na podanie odvolania proti napadnutému rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný U. Q. sám aj prostredníctvom svojej obhajkyne. V
odvolaní, ktoré si odôvodnil sám, stručne uviedol, že podáva odvolanie, čo do viny aj čo do trestu. V

písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojej obhajkyne obžalovaný uviedol, že uložený trest
je neprimerane prísny. Táto neprimeranosť výšky uloženého trestu vyplýva aj z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, podľa ktorého súd ukladal trest na dolnej hranici trestnej sadzby vypočítanej podľa § 38
ods. 4 Tr. zák. Podľa názoru súdu takto vypočítaná dolná hranica trestnej sadzby je päť rokov a šesť
mesiacov. S týmto výpočtom upravenej dolnej hranice trestnej sadzby postupom podľa § 38 ods. 4
Tr. zák. sa obhajoba nestotožňuje. Obdobným spôsobom sa totiž upravuje dolná hranica zákonom

stanovenej trestnej sadzby postupom podľa § 39 ods. 4 Tr. zák., kedy sa tiež upravuje dolná hranica o
jednu tretinu, avšak nie nad túto hranicu, ale pod dolnú hranicu. Podľa názoru a výpočtu súdu prvého
stupňa by potom v prípade dohody o vine a treste bolo možné 3-ročnú dolnú hranicu trestnej sadzby
znížiť o 2 roky a 6 mesiacov. V súdnej praxi nie sú najmenšie pochybnosti o tom, ako sa vypočíta 1/3
dolnej hranice trestnej sadzby v prípade jej zníženia. Zákonodarca v podstate uvádza rovnakú úpravu

pri aplikácii použitia § 38 ods. 4 Tr. zák., len s tým rozdielom, že pokiaľ sa podľa § 39 ods. 4 Tr. zák. dolná
hranica trestnej sadzby upravuje o 1/3 smerom nahor, tak podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. sa upravuje smerom
nadol. Nie je preto dôvod upravovať si obdobné výpočty tak, aby boli v neprospech obžalovaného. Má
za to, že vzhľadom na okolnosti prípadu, ako aj jeho postoj, keď chcel uzavrieť dohodu o vine a treste,
je uložený trest neprimeraný. Navrhol, aby Krajský súd v Žiline zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o

treste a uložil mu trest odňatia slobody v kratšej výmere.

Na podklade podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr.
por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,

ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie obžalovaného
U. Q. nie je dôvodné.

Je potrebné uviesť, že verejné zasadnutie, predmetom ktorého bolo prejedanie odvolania obžalovaného
U. Q., bolo na Krajskom súde v Žiline dňa 6.11.2019 vykonané v neprítomnosti obžalovaného podľa

§ 293 ods. 5 Tr. por., za prítomnosti obhajkyne, ktorá mu bola podľa § 40 ods. 2 Tr. por. ustanovená
opatrením Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 2T/74/2018 zo 17.4.2018.

V uvedených súvislostiach odvolací súd poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Podľa § 293 ods. 3 Tr. por. verejné zasadnutie sa koná za prítomnosti obvineného.

Podľa § 293 ods. 5 Tr. por. verejné zasadnutie sa vykoná v neprítomnosti obvineného aj vtedy, ak mu
upovedomenie o verejnom zasadnutí bolo riadne a včas doručené a bol poučený o možnosti konania
verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti alebo za podmienok uvedených v § 292 ods. 5.

Podľa § 293 ods. 8 Tr. por. ak obvinený hodnoverným spôsobom ospravedlní svoju neúčasť na verejnom
zasadnutí a súčasne písomne požiada súd, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jeho prítomnosti,
súd odročí verejné zasadnutie a určí deň, čas a miesto ďalšieho verejného zasadnutia.

Krajský súd predtým ako rozhodol, že vykoná verejné zasadnutie bez prítomnosti obžalovaného skúmal,
či prejednaním veci odvolacím súdom bez prítomnosti obžalovaného nedôjde k porušeniu jeho ústavne
garantovaného práva na prejednanie veci v jeho prítomnosti v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv garantovaných čl. 6 ods. 1, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Právo obžalovaného osobne sa zúčastniť konania pred súdom je totiž i v judikatúre Európskeho

súdu pre ľudské práva považované za základný prvok práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods.
1 Dohovoru. Preto konaním verejného zasadnutia v neprítomnosti obžalovaného nesmie byť súdne
konanie ako celok dotknuté v takej miere a takým spôsobom, aby bolo pozbavené podstatných rysov
a štandardov spravodlivého procesu.Osobná prítomnosť obžalovaného v odvolacom konaní nie je až taká dôležitá ako v konaní pred
prvostupňovým súdom. Ak však má odvolací súd preskúmať vec z hľadiska skutkového a právneho

stavu a celkovo posúdiť otázku viny a neviny, nemôže rozhodnúť o tejto otázke bez priameho posúdenia
dôkazov,ktoréposkytneosobneobžalovanýnaúčelypreukázaniatoho,ženespáchalskutokzakladajúci
trestný čin.

Upovedomenieoverejnomzasadnutíboloobžalovanémudoručenédovlastnýchrúkdňa14.10.2019,čo

preukazujedoručenkanač.l.234spisu. Vokolnostiachdanejvecijetaknepochybné,žeobžalovanýmal
zachovanú lehotu 5 pracovných dní na prípravu verejného zasadnutia. Pokiaľ ide o verejné zasadnutie
nariadené na deň 6.11.2019, v upovedomení bol obžalovaný poučený o možnosti vykonať verejné
zasadnutie v jeho neprítomnosti, okrem iného aj v prípade, ak mu bolo upovedomenie riadne a včas
doručené.

Dňa 6.11.2019 na verejnom zasadnutí obžalovaný prostredníctvom svojej obhajkyne krajskému súdu
doručil mailové ospravedlnenie svojej neúčasti zo dňa 5.11.2019, ktoré zároveň predstavovalo jeho
žiadosť o odročenie verejného zasadnutia zo zdravotných dôvodov a nesúhlas, aby bolo verejné
zasadnutie vykonané bez jeho prítomnosti. Prílohu emailového ospravedlnenia tvorili lekárske správy
vystavené všeobecným lekárom pre dospelých MUDr. S. Y. a psychiatrom-psychoterapeutom MUDr. T.

V..

Je pravdou, že obžalovaný krajskému súdu oznámil svoju vôľu zúčastniť sa verejného zasadnutia,
predmetom ktorého bolo prejednanie jeho odvolania proti napadnutému rozsudku a svoju neprítomnosť
na nariadenom verejnom zasadnutí ospravedlnil svojou zdravotnou indispozíciou. Odvolací súd

však vyhodnotil písomné emailové podanie, ktoré mu bolo doručené 6.11.2019 prostredníctvom
obhajkyne, ako podanie, v ktorom obžalovaný hodnoverným spôsobom neospravedlnil svoju neúčasť
na nariadenom verejnom zasadnutí. V okolnostiach danej veci tvrdenie o tom, že nie je zdravotne
spôsobilý sa zúčastniť nariadeného verejného zasadnutia zo zdravotných dôvodov, považoval odvolací
súd za obštrukciu obžalovaného smerujúcu k oddialeniu ukončenia trestného konania v jeho trestnej

veci. Argumenty obžalovaného nepresvedčili ani odvolací súd, že z vážnych zdravotných dôvodov sa
nemohol zúčastniť na verejnom zasadnutí. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedené ospravedlnenie
obžalovaného nemá náležitosti predpokladané v § 120 ods. 2 Tr. por. V uvedených súvislostiach si
obžalovaný nesplnil povinnosť predložiť lekárske potvrdenie s vyjadrením lekára, či je schopný bez
ohrozenia života a zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť sa úkonu, na ktorý je predvolaný, resp.

upovedomený, hoci o tom bol preukázateľne poučený (č.l 251 spisu) a tejto skutočnosti si bol aj
vedomý, nakoľko obhajkyňa pred odvolacím súdom uviedla, že takéto potvrdenie podľa vyjadrenia
obžalovaného sa má nachádzať v jeho zdravotných záznamoch. Z fotokópie dočasnej pracovnej
neschopnosti vystavenej všeobecným lekárom pre dospelých MUDr. S. Y. dňa 4.11.2019 je zistiteľné,
že obžalovaný je neschopný práce od 31.10.2019 z dôvodu diagnózy F 43. Z lekárskeho potvrdenia

vystaveného psychiatrom-psychoterapeutom MUDr. T. V. dňa 5.11.2019 vyplýva, že pacient je t.č. PN v
rámci depresívnej dekompenzácie osobnosti so suicidálnymi indíciami v ťažkej sociálnej situácii. T.č. je
nastavený na aktívnu liečbu, predpokladaná dĺžka PN je 2-3 mesiace. Potvrdenie vydal lekár na žiadosť
a so súhlasom pacienta (obžalovaného). Obžalovanému nič nebránilo, aby si vyžiadal potvrdenie o
zdravotnom stave od ošetrujúcich lekárov v takom znení, ako bol poučený. Pri PN-ke bude musieť vedieť

lekár, ktorý ju vystaví, že sa vyjadruje k zdravotnej spôsobilosti osoby v trestnom konaní na súde, teda,
či je obvinený alebo svedok schopný účasti na súdnom pojednávaní alebo nie je. Je nepochybné, že
obžalovaný ku dňu konania verejného zasadnutia nepredložil krajskému súdu lekárske potvrdenie v
zmysle § 120 ods. 2 Tr. por. Krajský súd dospel k názoru, že u obžalovaného nebol daný vážny dôvod,
ktorý mu zabránil verejného zasadnutia sa zúčastniť. Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že aj obžalovaný je

povinný rešpektovať predvolanie, resp. upovedomenie súdu.

Treba konštatovať, že obžalovanému bolo riadne a včas upovedomenie na verejné zasadnutie doručené
a bol aj poučený o možnosti konať verejné zasadnutie bez jeho prítomnosti, čím boli splnené podmienky
pre konanie verejného zasadnutia v neprítomnosti obžalovaného v zmysle § 293 ods. 5 Tr. por., nakoľko

tomu nebránilo ani ustanovenie § 293 ods. 6 Tr. por.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazyobstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v
oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa§2ods.12Tr.por.orgányčinnévtrestnomkonaníasúdhodnotiadôkazypodľasvojhovnútorného
presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne,
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa dôsledne
riadil citovanými zákonnými ustanoveniami. Aj podľa názoru krajského súdu odsudzujúci výrok
prvostupňového súdu je správny, zákonný a má dostatočnú oporu vo vykonaných dôkazoch.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému,

ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení
napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený skutok
sa stal a že ho spáchal obžalovaný U. Q.. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne a presvedčivo v
odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich
dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov o
podstate súdených trestných činov zistenia, ktoré sú správne.

Súd prvého stupňa odsudzujúci rozsudok odôvodnil okrem iného nasledovnými právnymi úvahami:

„Obžalovaný vo svojej výpovedi priznal, že si od poškodených požičal peňažné prostriedky tak ako je
uvedené v obžalobe, t. j. od K. Y. sumu 2.900,- eur, PaedDr. Y. U. sumu 570,- eur, A. T. sumu 250,- eur,

A. J., M. E. a H. M., od každého z nich sumu 100,- eur. Obžalovaný je zo spáchania skutku usvedčovaný
výpoveďou poškodených, ktorí vo svojej výpovedi potvrdili, že obžalovanému v inkriminovanom období
požičali peňažné prostriedky vo vyššie špecifikovanej sume a rovnako ozrejmili, za akým účelom ich
obžalovaný žiadal o pôžičku. Súd nemal dôvod neveriť ich výpovedi v otázke poskytnutia peňažných
prostriedkov, ako aj výšky peňažného plnenia, keďže v tomto smere je ich výpoveď podporená listinnými

dôkazmi a to najmä zmluvami o pôžičke, resp. písomným potvrdením obžalovaného o prevzatí peňažnej
hotovosti. Všetci poškodení v podstatných okolnostiach vypovedali rovnako tak v prípravnom konaní,
ako aj v konaní pred súdom.

Obhajoba obžalovaného je postavená na tvrdení, že pri poskytnutí pôžičiek nemal úmysel poškodených

podviesť, resp. sa neoprávnene obohatiť na ich úkor. Uvedené tvrdenie obžalovaného má výlučne
subjektívny charakter. Rozhodujúce sú objektívne skutočnosti, t. j. či v čase, kedy prijímal peňažné
prostriedky ako pôžičku, bol schopný splniť si svoj záväzok vrátiť poškodeným peňažné prostriedky, teda
či bol pripravený splniť si svoju povinnosť vyplývajúcu zo vzniknutého záväzkového vzťahu. Z dôkazov,
ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní je zrejmé, že nebolo v schopnostiach obžalovaného už v

čase prevzatia požičaných peňažných prostriedkov, resp. v lehote splatnosti splniť si záväzok smerujúci
kvráteniupožičanýchpeňazí.Uvedenúskutočnosťmalsúdpreukázanúvýpoveďouobžalovaného,ktorý
priznal, že v čase poskytnutia pôžičky od poškodených, sa nachádzal v nepriaznivej finančnej situácii,
ktorú pred poškodenými zamlčal. Obžalovaný bol zaťažený dlhmi z iných záväzkových vzťahov, podľa
jeho výpovede dlh obžalovaného v čase prijímania pôžičiek sa pohyboval na úrovni viac ako 200.000,-

eur. Pokiaľ aj obžalovaný poberal príjem zo zamestnania, rozsah jeho záväzkov mnohonásobne
prevyšoval príjem zo zamestnania, v dôsledku čoho si obžalovaný musel byť vedomý skutočnosti už v
čase vzniku záväzku vrátiť peňažné prostriedky, že tento nebude schopný splniť. O podvodnom úmysle
obžalovanéhosvedčítiežskutočnosť,žepreukázateľneprijímalpôžičkyodďalšíchveriteľovvčase,kedy
si nesplnil svoj záväzok z predchádzajúceho poskytnutého peňažného plnenia, existenciu splatného

dlhu „riešil“ prijatím ďalšieho peňažného plnenia titulom pôžičky, čím sa len zvýraznila a posilnila
nepriaznivá finančná situácia obžalovaného a jeho neschopnosť vrátiť požičané peniaze. Podvodný
úmysel obžalovaného je zvýraznený aj tým, že poškodeným deklaroval ochotu vrátenia peňazí, avšak
v skutočnosti ich len zavádzal a uvádzal rôzne výhovorky znemožňujúce mu vrátiť peňažné prostriedky.O neschopnosti obžalovaného vrátiť peniaze svedčí aj skutočnosť, že napriek časovému odstupu od
prijatia peňazí neuhradil poškodeným vzniknutú škodu. V prípade ak by obžalovaný nezamlčal pred
poškodenými jeho skutočnú finančnú situáciu, je len ťažko predstaviteľné, že by sa poškodení rozhodli

požičať obžalovanému peňažné prostriedky.

Niet pochýb o tom, že obžalovaný v čase vzniku záväzku vrátiť poškodeným peňažné prostriedky
nedisponoval príjmom relevantným pre uspokojenie nárokov poškodených, naopak bol zaťažený
exekúciami a nesplatenými dlhmi, preto si musel byť vedomý toho, že svoj záväzok vrátiť poškodeným

peniaze nesplní. Tým poškodených uviedol do omylu v úmysle seba obohatiť, keďže vylákal od
poškodených peňažné prostriedky.

Obžalovaný konal v priamom úmysle, pretože vyššie uvedeným spôsobom chcel porušiť záujem
chránený Trestným zákonom, ktorým je ochrana vlastníckeho práva.

Z vyššie uvedených skutkových zistení tak vyplýva, že vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím
nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich priamych a
nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby
spáchal obžalovaný. Z týchto dôkazov potom možno vyvodiť len jediný záver o tom, že skutok spáchal
obžalovaný a vylúčiť tým možnosť prijatia iného záveru“.

Dôvody napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových
okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Odvolací súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia

súdu prvého stupňa odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať na veľmi
správne a erudované dôvody, na ktorých okresný súd založil svoje odsudzujúce rozhodnutie.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané

dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1,
ods. 2, ods. 3 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zák. aj podľa názoru krajského súdu
zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom

na posúdenie prejednávaných skutkov práve podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení.

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V
prejednávanej veci obžalovaný nijakým spôsobom neodôvodnil odvolanie proti výroku o vine, neuviedol,
ktoré úvahy a závery súdu prvého stupňa sú podľa jeho názoru nezákonné, a preto napadnutý výrok
podrobil všeobecnému prieskumu podľa § 317 ods. 1 Tr. por.

Krajský súd po preskúmaní obsahu spisu sa stotožnil so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o
druh a výmeru trestu, ktorý za súdenú trestnú činnosť uložil obžalovanému a neosvojil si argumenty
obžalovaného o neprimeranosti uloženého trestu okresným súdom z hľadiska jeho prísnosti.

Pokiaľ sa obžalovaný vo svojom odvolaní domáhal uloženia miernejšieho trestu, krajský súd sa s

takýmto návrhom nestotožnil. Odvolací argument obžalovaného, že prvostupňový súd nepostupoval pri
ukladaní trestu správne, v rozpore s ustanovením § 38 ods. 4 Tr. zák., nie je dôvodný.

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho
zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj

poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom
trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu).
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v
tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestnéhočinu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej
prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym
páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na

ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa
(retribúcia).

Podľa § 34 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je
to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu

odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho
rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni

v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a
súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.

Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru

závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.

Podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom
ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa názoru krajského súdu súd prvého stupňa pri rozhodovaní o treste zohľadnil všetky rozhodné
okolnosti a príslušné zákonné ustanovenia. Trest bol ukladaný v zmysle zásad pre ukladanie trestov
prihliadajúc na generálnu a individuálnu prevenciu, proporcionálnosť a tiež personálnosť trestu. Krajský
súd, rovnako ako okresný súd, pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu nezistil u obžalovaného žiadnu
poľahčujúcu okolnosť ani podľa § 36 písm. l) Tr. zákona. Priznanie sa k trestnému činu predpokladá,

že obžalovaný sa stotožňuje so skutkovou podstatou žalovaného trestného činu v celom rozsahu.
Pokiaľ obžalovaný vo výpovedi uviedol, že nekonal v úmysle obohatiť sa na úkor poškodených a
podviesť ich, namieta relevantný znak skutkovej podstaty prejednávaného trestného činu, a to uvedenie
do omylu poškodených. Z uvedeného dôvodu nebolo možné vyjadrenie obžalovaného považovať za
poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Tr. zákona. Na druhej strane aj odvolací súd zistil jednu

priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m), t. j. že v minulosti pred spáchaním prejednávaného skutku
bol obžalovaný právoplatne odsúdený za inú trestnú činnosť. Pri prevahe priťažujúcich okolností sa
dolná hranica trestnej sadzby, podľa ktorej sa trest ukladá, zvyšuje o 1/3-inu z 3 rokov na 5 rokov a 4
mesiace. Po uvedenej úprave je možné ukladať trest odňatia slobody v rozpätí 5 rokov a 4 mesiace až
10 rokov. Počet záznamov v registri trestov nasvedčuje tomu, že obžalovaný má sklony k protiprávnemu

konaniu,predovšetkýmmajetkovejpovahysozameranímnapodvodnútrestnúčinnosť.Prejednávaného
skutku sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia za rovnakú trestnú činnosť, ide teda
o špeciálneho recidivistu, u ktorého hrozba výkonom trestu nemala požadovaný výchovný účinok a
neviedla k náprave.

Krajský súd nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov považuje za
spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a najmä generálnej prevencie; takýto trest podľa
názoru krajského súdu aj v plnej miere odzrkadľuje stupeň nebezpečnosti spáchaného činu pre
spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného. Z odpisu z registra trestov je zistiteľné, že
obžalovaný bol doposiaľ jedenásťkrát súdne potrestaný. Obžalovaný sústavne pácha trestnú činnosť,

a to aj napriek dorodeniam vo forme ukladania podmienečných trestov. Možno uzavrieť, že v osobe
obžalovaného ide o nenapraviteľného páchateľa, ktorý sa opakovane dopúšťa úmyselnej trestnej
činnosti, najmä majetkového charakteru, a preto u neho možno hovoriť aj o „špeciálnej recidíve“. Bohatá
kriminálna minulosť obžalovaného a z nej vyplývajúci evidentný sklon obžalovaného k páchaniu trestnej
činnosti charakterizuje jeho osobu ako obtiažne prevychovateľného páchateľa, u ktorého doposiaľ

ukladané tresty ani v jednom prípade nesplnili svoj prevýchovný účel z hľadiska individuálnej prevencie
trestu. Význam kriminálnej anamnézy obžalovaného neznižuje ani fakt, že pri niektorých odsúdeniach
nastala tzv. fikcia neodsúdenia, keďže táto fikcia neneguje skutočnosť, že obžalovaný tieto trestné činy
spáchal, čo je dôležitou okolnosťou pri hodnotení osoby obžalovaného.Okresný súd správne zaradil obžalovaného na výkon testu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so
stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák., pretože v posledných desiatich rokoch

pred spáchaním skutku bol vo výkone trestu za iný úmyselný trestný čin, z ktorého bol podmienečne
prepustený dňa 31. 8. 2012.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku, a
nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej

povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.