Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. september 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/255/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3217203455
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:3217203455.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej
a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobkyne Y. A., bytom v T.
XXX, zastúpenej advokátom Mgr. Jurajom Kornhauserom, so sídlom v Bratislave, Suché Mýto 6, proti
žalovanej Basler Versicherung AG, so sídlom vo Švajčiarskej konfederácii, Aeschengaben 21, 4002
Basel, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Zuzana Čížová, s.r.o., so sídlom v Bánovciach nad

Bebravou, J. Jesenského 69, o určenie vlastníckeho práva k hnuteľnej veci, a v spojenej veci v spore
žalobkyne Basler Versicherung AG, so sídlom vo Švajčiarskej konfederácii, Aeschengaben 21, 4002
Basel, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Zuzana Čížová, s.r.o., so sídlom v Bánovciach nad
Bebravou, J. Jesenského 69, proti žalovaným 1/ Y. A., bytom v T. XXX, zastúpenej advokátom Mgr.
Jurajom Kornhauserom, so sídlom v Bratislave, Suché Mýto 6, 2/ V. M., bývajúcemu v B., E. XXX/XX, o
určenie vlastníckeho práva k hnuteľnej veci, vedenom na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod

sp. zn. 5 C 26/2017, o dovolaní žalobkyne (resp. v spojenej veci žalovanej 1/) proti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne z 24. februára 2020 sp. zn. 6 Co 5/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná spoločnosť Basler Versicherung AG má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bánovce nad Bebravou (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom
z 13. septembra 2018 č. k. 5 C 26/2017 - 186 vo výroku I. určil, že spoločnosť Basler Versicherung AG
je výlučnou vlastníčkou osobného motorového vozidla bližšie špecifikovaného vo výrokovej časti. Vo
výroku II. žalobu žalobkyne Y. A. zamietol. Vo výroku III. uložil Y. A. a V. M. povinnosť zaplatiť spoločnosti
Basler Versicherung AG spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v rozsahu 100% do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým bude rozhodnuté o konkrétnej výške trov po

právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 137 písm. c/ zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 123, § 124, § 126
ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 133 ods. 1, § 134 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho
zákonníka (ďalej aj „OZ“), § 446 Obchodného zákonníka. Súd dospel k záveru, že sú splnené procesné
podmienky na konanie o oboch žalobách. Uviedol, že neexistuje žiadna procesná prekážka na konanie
o oboch žalobách, pričom konanie o žalobe Y. A. nemôže tvoriť prekážku litispendencie pre konanie

o žalobe spoločnosti Basler Versicherung AG. Súd zároveň dospel k záveru, že žalovaní (v oboch
žalobách) sú pasívne vecne legitimovaní, pričom ako nedostatok žaloby žalobkyne Y. A. vzhliadol
práve to, že táto ako žalovaného neoznačila V. M., ktorému svedčal posledný zápis vlastníckeho práva
k vozidlu. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k jednoznačnému záveru, že žalobkyňa
Y. A. nie je, nikdy nebola a ani nemohla byť vlastníčkou vozidla, a to na základe ani jednej z ňou
tvrdenýchprávnychskutočností.Naopak,zvykonanéhodokazovaniabolojednoznačneanadakúkoľvek

rozumnú pochybnosť preukázané, že vlastníkom vozidla je spoločnosť Basler Versicherung AG, a
preto súd žalobu žalobkyne zamietol a žalobe spoločnosti Basler Versicherung AG vyhovel, pričomvo výroku rozsudku identifikoval vozidlo iba jeho skutočným identifikačným znakom, a to pôvodným a
pravým výrobným číslom - VIN číslom. Keďže vozidlo bolo v septembri 2013 odcudzené a spoločnosť
MEDIA HOUSE s.r.o. ho nenadobudla od vlastníka, nemohla k nemu nadobudnúť vlastnícke právo.

Následne bolo vozidlo vlastnícky zapísané v prospech Q. W.. Ani ten nemohol k vozidlu nadobudnúť
vlastníckeprávo,keďžehonenadobúdalodskutočnévlastníka,ktorémubolovozidloodcudzené.Nebolo
nijakým dôkazom preukázané, že by, či už MEDIA HOUSE s.r.o. alebo Q. W. nadobudli vozidlo v rámci
obchodného styku a stali sa vlastníkmi vozidla na základe ust. § 446 Obchodného zákonníka, prípadne
iným spôsobom, ktorým by mohli nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka. Tvrdenie žalobkyne, že

predtým,akomalavozidlonadobudnúťona,boloniekoľkokrátprevedenévrámciobchodnéhostyku,súd
považoval za ničím nepodložené. Súd dospel k záveru, že všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach
jednoznačne vedú k záveru, že vozidlo vo februári 2014 predal Q. W. P. A., no tento prevod nebol
platný, keďže Q. W. nebol vlastníkom vozidla. V žiadnom prípade však Q. W. nemohol platne previesť
vozidlo na Y. A. v novembri 2014, keď už ani sám sa nepovažoval za vlastníka. Z tohto dôvodu súd
považoval kúpnu zmluvu za neplatnú a na jej základe žalobkyňa Y. A. nemohla nadobudnúť vlastnícke

právo k vozidlu. Okrem toho kúpnu zmluvu považoval za neplatnú aj pre to, že Q. W. nebol vlastníkom
vozidla aj objektívne, keďže vozidlo bolo odcudzené a Q. W. ho predala osoba odlišná od vlastníka.
Nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám, pričom táto zásada nebola v danom prípade
prelomená žiadnym iným právnym inštitútom, k čomu sú nižšie uvedené dôvody. Súd prvej inštancie
zároveň dospel k záveru, že žalobkyňa ani nemohla nadobudnúť vozidlo vydržaním vlastníckeho práva,

keďže neboli splnené zákonné podmienky. Žalobkyňa v konaní ďalej tvrdila aj to, že vozidlo nadobudla
na základe kúpnej zmluvy od Q. W. aj v prípade, že nebol vlastníkom vozidla, keďže zmluva, ktorú
uzatvorili, sa spravovala režimom Obchodného zákonníka, a preto vozidlo mohla nadobudnúť aj od jeho
nevlastníka podľa § 446 Obchodného zákonníka. Uvedenú kúpnu zmluvu v zmysle vyššie uvedeného
vyhodnotil súd ako celok za neplatnú. Žalobkyňa preto na jej základe nemohla nadobudnúť vlastníctvo k

vozidlu, okrem prípadu, že by skutočne bola dobromyseľnou v čase, keď zmluvu uzatvorila a v zmluve by
bolo dojednanie o aplikácii Obchodného zákonníka platne dohodnuté. Súd dospel k záveru o neplatnosti
kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi Q. W. a žalobkyňou. Z výpovede žalobkyne v konaní vyplynulo, že
nevedela o aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka, a preto podľa názoru súdu vôbec absentovala
vôľová zložka právneho úkonu na strane žalobkyne, aby bola takýmto zmluvným dojednaním vôbec

viazaná. Súd mal zároveň za to, že bola spochybnená aj dobromyseľnosť žalobkyne. Uviedol, že okrem
toho takéto dojednanie v zmluve medzi dvomi fyzickými osobami je nanajvýš neštandardné, a to najmä
s prihliadnutím na všetky ostatné, súvisiace okolnosti prípadu, pričom podľa názoru súdu zámerom
takejto zmluvy bolo zjavne len istenie kupujúceho pre prípad, že by predávajúci nebol oprávnený
vlastnícke právo k predmetnej veci previesť, čo však súd považoval za obchádzanie zákona v záujme

vyhnúť sa zásade, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám. Súd dospel k záveru,
že pre obchádzanie zákona je právny úkon rovnako neplatný. Zároveň uviedol, že pokiaľ žalobkyňa v
priebehu konania namietala, že nebola oboznámená s tým, že bude vykonaný dôkaz oboznámením
vyšetrovacieho spisu, tak tento dôkaz navrhla tak ona, ako aj žalovaná Basler Versicherung AG, pričom
súd oznamuje stranám sporu, ktoré dôkazy vykoná, až na pojednávaní (resp. na predbežnom prejednaní

sporu) v súlade s § 181 CSP. Žalobkyňa mala možnosť, rovnakú ako ostatné strany sporu, do spisu
pred pojednávaním nahliadnuť a skutočnosť, že vyšetrovací spis bol pred pojednávaním pripojený, zistiť,
urobiť si z neho výpisy, kópie a pod. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1
CSP. Proti uvedenému rozhodnutiu podali odvolanie Y. A. a V. M..

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 24. februára 2020 sp. zn. 6 Co 5/2019 vo
výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Vo výroku II. priznal spoločnosti
Basler Versicherung AG proti Y. A. a V. M. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%,
ktorú sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť spoločnosti Basler Versicherung AG. Odvolací súd
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

alebo prednesov strán vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo
byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil
správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací
súd sa preto stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si

odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia a v celom rozsahu na ne v zmysle § 387 ods.
2 CSP poukázal. Odvolací súd považoval odvolacie námietky žalobkyne za nedôvodné. Odvolací súd
považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za dostatočne odôvodnené. Odvolací súd dospel k záveru,
že súd prvej inštancie správne vyhodnotil naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ako ajpasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 2/. Odvolací súd dospel k záveru o správnosti záveru súdu prvej
inštancie, že Y. A. nie je a nikdy nebola vlastníčkou sporného motorového vozidla. Q. W. nadobudol
motorové vozidlo od právnickej osoby, pričom táto skutočnosť v konaní preukázaná nebola, keď Q.

W. v trestnom konaní vypovedal, že kúpnu zmluvu nemá. Súčasne vypovedal, že osobné motorové
vozidlo následne predal P. A.. Súd prvej inštancie správne uviedol, že Q. W. nemohol previesť vlastnícke
právo k motorovému vozidlu na Y. A., keď už sám nebol vlastníkom a preto je predmetná kúpna zmluva
neplatná. Preto následne uzatvorená kúpna zmluva datovaná 07. novembra 2014 bola uzatvorená
účelovo tak, ako to správne vyhodnotil súd prvej inštancie. Odvolací súd zároveň uviedol, že aplikácia §

446Obchodnéhozákonníkajevylúčená,pričomžalobkyňaanivkonanínepreukázala,žebolaabsolútne
dobromyseľnáanivsúladesustanoveniamiObčianskehozákonníka.Odvolacísúduviedol,žejednotlivé
prevody osobného motorového vozidla medzi právnickou osobou a fyzickou osobou, resp. medzi
fyzickými osobami navzájom sú neplatnými právnymi úkonmi, keď súčasne nebol naplnený ani inštitút
vydržania ani preukázaná dohoda zmluvných strán pri aplikácii ustanovení obchodného zákonníka. V
súhrne na základe vykonaného dokazovania a vyhodnotenia skutkového stavu súd prvej inštancie

správne ustálil, že spoločnosť Basler Versicherung AG je výlučným vlastníkom sporného motorového
vozidla. Mal za to, že tento záver nemôže spochybniť ani tvrdenie žalobkyne, ktoré prezentovala už pred
súdom prvej inštancie a následne aj v odvolaní, že vlastníkom vozidla je ona, pretože vlastnícke právo k
nemunadobudlavsúlades§446Obchodnéhozákonníkanapriektomu,ževozidlopochádzaloztrestnej
činnosti a predávajúci nebol v čase uzavretia kúpnej zmluvy vlastníkom predávaného vozidla. Odvolací

súd zároveň poukázal, že odvolateľka Y. A. nesprávne poukázala na ňou citované súdne rozhodnutia,
ktoré je možné aplikovať najmä na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom skutkovo ide
o odlišné konanie, ktoré nie je možné aplikovať na prejednávanú vec. Odvolací súd vyhodnotil ako
nedôvodnú aj námietku žalobkyne o nemožnosti jej oboznámenia sa s pripojeným trestným spisom, keď
jej súd uvedenú skutočnosť neoznámil. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa

§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie Y. A. (ďalej aj „dovolateľka“ alebo
„žalobkyňa“). Dovolateľka v prvom rade namietala, že v tej istej veci sa už prv začalo konanie (§ 420
písm. d/ CSP), ako aj že súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm.
f/ CSP). V tejto súvislosti v podanom dovolaní namietala, že konanie vedené pod sp. zn. 5 C 26/2017
bolo začaté skôr pred konaním v rovnakej veci vedenej pod sp. zn. 4 C 52/2017, pričom prekážku
litispendencie namietala už v konaní pred súdom prvej inštancie. Súdy sa však s touto námietkou
žiadnym spôsobom nevysporiadali, keď odvolací súd neskúmal tento nesprávny procesný postup súdu

prvej inštancie (ktorý konanie nezastavil, ale spojil konania na spoločné konanie vedené pod sp. zn.
5 C 26/2017). Poukázala, že je vylúčené spojenie vecí, ak ide o veci, v ktorých sú totožné strany
konania, ako aj predmet konania. Odvolací súd túto skutočnosť v odôvodnení nezohľadnil, nezaoberal
sa nezákonným postupom súdu prvej inštancie a ani žalobkyni neposkytol kvalifikované zdôvodnenie,
prečo potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a túto vadu považoval za akceptovateľnú. Zároveň

namietala, že odvolací súd sa nevysporiadal s dôležitými skutočnosťami pre rozhodnutie vo veci samej,
pričom jeho odôvodnenie považovala za nepreskúmateľné. Namietala, že súd dospel k nesprávnym
skutkovým záverom, pričom odvolací súd sa stotožnil s absurdným skutkovým záverom súdu prvej
inštancie, ktorý žiadna zo strán netvrdila, a to, že Q. W. ako druhý vlastník motorového vozidla previedol
vlastnícke právo na P. A. - syna žalovanej. Uviedla, že žiadna zo strán v konaní nikdy nesporovala

skutočnosť, že Q. W. previedol vlastnícke právo na žalobkyňu, v dôsledku daného postupu súdu došlo k
porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán. Rozhodnutie odvolacieho súdu považovala
z daných dôvodov za arbitrárne, nakoľko odvolací súd ignoroval podstatnú skutkovú okolnosť, a to,
že žalovaná v záverečnej reči uznala vlastnícke právo žalobkyne. Mala za to, že skutkové závery
odvolacieho súdu sú úplne absurdné. Zároveň poukazovala, že odvolací súd nezdôvodnil, prečo žalobu

žalobkyne zamietol, keď žalovaná potvrdila, že žalobkyňa bola vlastníčkou a že vlastníkom mal byť
aj žalovaný 2/. Zdôraznila, že záver súdu (skutkový alebo právny), že kúpna zmluva medzi Q. W. a
žalobkyňou je neplatná, nemá skutkový ani právny základ, pričom je v rozpore s tým, čo bolo v konaní
zistené ako nesporné, nakoľko žalovaný nikdy netvrdil, že by P. A. mal byť vlastníkom vozidla. Mala za to,
že odvolací súd sa nevysporiadal so zásadnými skutočnosťami. Taktiež namietala nesprávne skutkové

závery odvolacieho súdu a hodnotenia dôkazov, ako aj právneho posúdenia vo vzťahu k aplikácii
Obchodného zákonníka, dobromyseľnosti žalobkyne a neplatnosti kúpnej zmluvy, pričom v tejto časti
považovala rozhodnutie odvolacieho súdu za nepreskúmateľné. Mala za to, že aj keby zmluva nemala
byť posúdená podľa Obchodného zákonníka, mala byť posudzovaná v režime Občianskeho zákonníka,keď v takomto prípade sa vyžaduje absolútne prísna dobromyselnosť. Uviedla, že odvolací súd na dané
právne posúdenie neprihliadol, ako aj, že je dobromyseľnosť bola niekoľkokrát preukázaná. Súd dospel
k nesprávnym skutkovým záverom ohľadom dobromyseľnosti žalobkyne. Taktiež namietala nesprávne

právne posúdenie veci odvolacím súdom, prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods.
1 písm. a/ CSP, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky pri ktorej
riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Uviedla, že odvolací
súd nerešpektoval judikatúru najvyšších súdnych autorít a poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 169/2017, 6 Cdo 71/2011, Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. I. ÚS 549/2015, Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 415/15, III. ÚS 247/14. Mala za to, že
ak nadobúdateľ nadobudol vec od nevlastníka, nadobúdateľovi je potrebné poskytnúť právnu ochranu,
ak nadobúdateľ konal v dobrej viere, spoliehajúc sa okrem iného na zápis vo verejnom registri. Uviedla,
žeakbyžalobkyňanadobudlavozidloodQ.W.akonevlastníka,vzhľadomnaabsolútnudobromyseľnosť
žalobkyne pri nadobudnutí vlastníckeho práva k motorovému vozidlu má žalobkyňa status vlastníka a
jej vlastnícke právo požíva ochranu. Žalobkyňa mala za to, že je možné prekonať zásadu nemo plus

iuris, ak strana sporu preukáže svoju dobromyseľnosť, čo v danom prípade preukázané bolo. Zároveň
v samostatnom bode dovolania namietala nesprávnosť a nedostatočnosť argumentácie odvolacieho
súdu vo vzťahu k námietke žalobkyne týkajúcej sa pripojeného spisu, o ktorej skutočnosti súd žalobkyňu
neoboznámil a nemohla sa riadne oboznámiť s jeho obsahom a v tejto súvislosti procesne konať.
Mala za to, že súd nerešpektoval zásadu kontradiktórnosti konania s poukazom na to, že strany

majú mať procesnú možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo
k stanoviskám pripojeným v súdnom spise. Uviedla, že o existencii listinných podkladov v spise do
pojednávania žalobkyňa nevedela, v dôsledku čoho jej bolo porušené právo na spravodlivé súdne
konanie. Taktiež namietala aj pasívnu vecnú legitimáciu V.Š. M., v tejto súvislosti mala za to, že súdy
dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdili. Dovolateľka žiadala, aby

dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, prípadne zmenil rozhodnutie odvolacieho súdu tak, že žalobu spoločnosti Basler
Versicherung AG zamietol a určil, že Y. A. je výlučnou vlastníčkou sporného osobného motorového
vozidla. Zároveň navrhovala, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku.

4. Dovolateľka následne v podaniach doručených súdu prvej inštancie 07. augusta 2020 a 14. augusta
2020 žiadala, aby dovolací súd odložil právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia.

5. Spoločnosť Basler Versicherung AG v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne považovala
dovolanie dovolateľky za neprípustné, pričom zároveň mala za to, že neexistuje dôvod na vyhovenie

návrhom na odklad právoplatnosti a vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.

6. V. M. sa k dovolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.

7. Dovolateľka v následnom podaní zotrvala na podanom dovolaní.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu - žalobkyňa,
v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť
dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je

potrebné odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu
je uvedené v nasledovných bodoch.

9. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to
zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v

ustanoveniach § 420 a § 421 ods. 1 CSP.

10. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
10.1.Dovolanieprípustnépodľa§420CSPmožnoodôvodniťibatým,ževkonanídošlokvadeuvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
11.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v
dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací
súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

13. Dovolateľka v prvom rade vyvodzovala prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia §
420 písm. d/ CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

14. Žalobkyňa v súvislosti s vadou § 420 písm. d/ CSP súdom nižšej inštancie vytýkala, že v danom
prípade konanie vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5 C 26/2017 bolo začaté pred konaním
v rovnakej veci vedenej pod sp. zn. 4 C 52/2017, keď pred súdom prvej inštancie namietala prekážku
litispendencie. Odvolací súd neskúmal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý konanie
nezastavil, ale spojil konania na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 5 C 26/2017. Poukázala, že je

vylúčené spojenie vecí, ak ide o veci, v ktorých sú totožné strany konania, ako aj predmet konania.

15. Vo vzťahu k tejto námietke dovolateľky dovolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že
dovolateľka tieto nedostatky vo vzťahu ku konaniu na súde prvej inštancie nenamietala v rámci
odvolacieho konania vyvolaného jej odvolaním. Ak potom dovolateľka uvedenú námietku zakladajúcu

prípustnosť a dôvodnosť dovolania neuplatnila v odvolacom konaní v rámci ochrany svojich práv,
nemôže ju dovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario), lebo
inak by fakticky preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie prípadne jeho procesný postup v konaní
namiesto odvolacieho súdu, ktorý však na to nedostal príležitosť. Dovolanie tak nemôže predstavovať
nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov

na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda
obsahovo vecne (obdobne R 73/2019, a ďalšie 7 Cdo 161/2019, 4 Cdo 122/2020, 4 Cdo 40/2019, 8
Cdo 140/2018, 8 Cdo 157/2018). Keďže námietka nebola predmetom odvolacieho prieskumu, nakoľko
ju žalobkyňa v odvolaní neuplatnila, najvyšší súd nemá dôvod sa k tejto námietke osobitne vyjadrovať,
keďže dovolanie nie je ďalším odvolaním.

15.1. Dovolací súd nad rámec uvádza, že námietky dovolateľky týkajúce sa prekážky litispendencie sa
vzťahujú ku konaniu vedenému na súde prvej inštancie pod sp. zn. 4 C 52/2017, keď uvádza, že konanie
vedené pod sp. zn. 5 C 26/2017 bolo začaté skôr, preto by v danom prípade ani nebolo možné uvažovať
o prekážke litispendencie vo vzťahu ku konaniu vedenom pod sp. zn. 5 C 26/2017 a zastavení tohto
konania, keďže k tejto prekážke dochádza v konaní o neskôr podanej žalobe. Naviac súd prvej inštancie

obe konania spojil do jedného konania.
15.2. K námietkam dovolateľky týkajúcim sa uznesenia súdu prvej inštancie o spojení konaní na
spoločné konanie, keď podľa dovolateľky neboli splnené podmienky na takýto postup, považuje dovolací
súd za potrebné uviesť, že dovolací súd sa týmito námietkami nemohol zaoberať, nakoľko boli vznesenévo vzťahu k rozhodnutiu súdu, ktoré nebolo predmetom dovolacieho prieskumu, resp. napadnuté
mimoriadnym opravným prostriedkom.
15.3. Dovolací súd zároveň nad rámec poukazuje, že uznesenie o spojení veci na spoločné konanie je

uznesením o vedení konania. Uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania, zostávajú bez vplyvu na
rozhodnutie vo veci samej a nemôžu privodiť vážnejšiu ujmu na právach účastníkov. Týkajú sa spravidla
takých otázok, ktoré v záujme hospodárneho vedenia konania vyžadujú rýchle riešenie bez toho, že
by odopretie možnosti opravného prostriedku mohlo byť na ujmu práv účastníkov konania. Súd nie je
týmito uzneseniami viazaný a môže ich zmeniť, prípadne vydať nové uznesenie, ktorým bude otázka

vedenia konania upravená inak, pričom výslovné zrušenie predchádzajúceho uznesenia nie je potrebné
(5 Cdo 101/2010). Napokon voči uzneseniu o spojení vecí na spoločné konanie súdom prvej inštancie
nie je prípustné ani odvolanie.

16. Dovolateľka ďalej vyvodzovala prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 420 písm.
f/ CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

17. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor

dovolateľa, tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.

18. Dovolateľka namietala, že procesným postupom súdov nižšej inštancie došlo k zásahu do jej práva

na spravodlivý súdny proces. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi

názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.
ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

19. Žalobkyňa v súvislosti s vadou § 420 písm. f/ CSP súdom nižšej inštancie vytýkala nedostatočné

odôvodnenie a arbitrárnosť ich rozhodnutí. Mala za to, že odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnými
otázkami, podstatnými námietkami žalobkyne a dôležitými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie
vo veci samej. Mala za to, že súdy sa nevysporiadali so žalobkyňou namietanou prekážkou
litispendencie, keď odvolací súd neposkytol kvalifikované zdôvodnenie, prečo potvrdil rozhodnutie súdu
prvej inštancie a túto vadu považoval za akceptovateľnú. Odvolací súd sa nevysporiadal s dôležitými

skutočnosťami pre rozhodnutie, ako aj ignoroval podstatné skutkové okolnosti. Rozhodnutie považovala
za nepreskúmateľné aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci. Odvolací súd tiež nezdôvodnil,
prečo žalobu žalobkyne zamietol. Zároveň namietala nesprávnosť a nedostatočnosť argumentácie
odvolacieho súdu vo vzťahu k námietke žalobkyne týkajúcej sa pripojeného súdneho spisu, o ktorej
skutočnosti žalobkyňu súd neoboznámil a nemohla sa riadne oboznámiť s jeho obsahom.

20. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,
na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranami sporu (účastníkmi konania) a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov,

a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr.
Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

21.Ajnajvyššísúdužvminulostivoviacerýchsvojichrozhodnutiach,právepodvplyvomjudikatúryESĽP
aústavnéhosúdu,zaujalstanovisko,žemedziprávastranycivilnéhoprocesu/účastníkamimosporového

konania na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne
aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je
totiž odrazom práva strany sporu/účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsoburozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj
špecifickými námietkami strany sporu/účastníka konania. Porušením uvedeného práva strany sporu/
účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu/účastníkovi

konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma
možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f/ CSP.

22. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľky, že súdy nižšej inštancie rozhodnutia
dostatočne neodôvodnili. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,
ktoré ho viedli k rozhodnutiu; pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle § 393 ods. 2 CSP. Odvolací súd konštatoval správnosť
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v podstatných bodoch naň odkázal (§ 387 ods. 2 CSP).

Zároveň sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami. Treba mať na pamäti, že konanie
pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku
odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak
odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v
odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie

veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie. Dovolaním napádaný rozsudok uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd
za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah
odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení.
22.1. Dovolací súd navyše pri posudzovaní dôvodnosti všeobecne namietaného porušenia procesných

práv dovolateľky nezistil také nedostatky v postupe súdov nižšej inštancie, ktoré by odôvodňovali
záver, že ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. odôvodnenie
rozhodnutia zmätočné. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
podstaty a zmyslu.

22.2. K námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu ohľadom
namietanej prekážky litispendencie, dovolací súd poukazuje, že žalobkyňa dané námietky v odvolacom
konaní nevzniesla, preto sa nimi nemohol odvolací súd zaoberať ako odvolacími námietkami. Je však
zrejmé, že žalobkyňa na uvedenú námietku (ktorú namietala v konaní pred súdom prvej inštancie)
dostala zo strany súdu prvej inštancie podrobnú odpoveď (bod 31. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej

inštancie), pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej
inštancie.
22.3. K námietke žalobkyne o nedostatočnom odôvodnení odvolacieho súdu vo vzťahu k námietke
žalobkyne týkajúcej sa pripojeného súdneho spisu, o ktorej skutočnosti žalobkyňu súd neoboznámil a
nemohla sa riadne oboznámiť s jeho obsahom, dovolací súd poukazuje, že súdy nižšej inštancie sa s

uvedenou námietkou podrobne zaoberali (bod 37. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie a bod
52. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu).
22.4. Odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo žalobu žalobkyne zamietol a z akého dôvodu určil, že
vlastnícke právo k motorovému vozidlu prináleží spoločnosti Basler Versicherung AG.
22.5. Skutočnosť, že dovolateľka sa s názorom súdov nižšej inštancie nestotožnila, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu.
22.6. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP tak nemožno považovať to, že súdy
neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľky. Žalobkyňa preto neopodstatnene v tejto
časti namietala existenciu vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

23. V prípade, ak dovolateľka mienila v súvislosti s vadou § 420 písm. f/ CSP namietať, že súdy zaťažili
konanie vadou tým, že konanie vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5 C 26/2017 spojili s konaním
vedeným na súde prvej inštancie pod sp. zn. 4 C 52/2017, dovolací súd uvádza, že uvedená námietka
nebola predmetom odvolacieho prieskumu, keďže ju žalobkyňa v odvolaní neuplatnila. Najvyšší súd

nemá preto dôvod sa k tejto námietke osobitne vyjadrovať, keďže dovolanie nie je ďalším odvolaním.
Najvyšší súd v súvislosti s touto námietkou poukazuje aj na body 15.2. a 15.3. odôvodnenia tohto
rozhodnutia.24. Dovolateľka zároveň v súvislosti s vadou § 420 písm. f/ CSP namietala, že postupom súdov
došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán, a to tým, že žiadna zo strán
v konaní nikdy nesporovala skutočnosť, že Q. W. previedol vlastnícke právo na žalobkyňu. Mala za

to, že súd nerešpektoval zásadu kontradiktórnosti konania s poukazom na to, že strany majú mať
procesnú možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k stanoviskám
pripojeným v súdnom spise. O existencii listinných podkladov v spise do pojednávania žalobkyňa
nevedela.
24.1. K uvedeným dovolacím námietkam dovolateľky, že žiadna strana nikdy nerozporovala skutočnosť,

že by Q. W. previedol vlastnícke právo na žalobkyňu, dovolací súd uvádza, že tieto tvrdenia
nekorešpondujú s obsahom spisu, z ktorého vyplýva, že právna zástupkyňa žalovanej na pojednávaní
13. septembra 2018 (zápisnica o pojednávaní na č. l. 169 a nasl. spisu) poukázala na výpoveď Q.
W., ktorý mal vo výpovedi uviesť, že si nepamätá, či by mal spísanú nejakú zmluvu s P. A., ktorému
vozidlo predal, a ak ju mali, nemôže ju nikde nájsť. Uviedol, že vozidlo predal P. A. za sumu 32 000 €.
Zároveň právna zástupkyňa žalovanej v zhrnutí uviedla, že: „pokiaľ sa jedná o nadobudnutie vl. práva na

základe preukázaných resp. spomínaných zmluvných titulov, z vykonaného dokazovanie vyplynulo, že
p. W. uzavrel kúpnu zmluvu, predmetom ktorej malo byť sporné vozidlo mesiac po tom, ako toto vozidlo
nadobudol, teda približne v mesiaci február 2014, s tým, že kupujúcim mal byť P. A. a kúpna cena mala
byť 32 000 €. ... z uvedeného vyplýva, že kúpna zmluva 07. novembra 2014, tak ako bola prezentovaná
žalobkyňou uzatvorená nebola. Že existovala zmluva v ústnej podobe medzi W. a A., na základe ktorej

následnedošlokzápisuvozidlanamenožalobkyne,pravdepodobnetiežnazákladeústnehozmluvného
aktu medzi p. A. a žalobkyňou“ (č. l. 15 a 16 zápisnice o pojednávaní).
24.2. Mala za to, že súd nerešpektoval zásadu kontradiktórnosti konania s poukazom na to, že strany
majú mať procesnú možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo
k stanoviskám pripojeným v súdnom spise. O existencii listinných podkladov v spise do pojednávania

žalobkyňa nevedela. Dovolací súd poukazuje, že z obsahu súdneho spisu vyplýva, že spoločnosť
Basler Versicherung AG v žalobe z 27. novembra 2017 (v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 4
C 52/2017) navrhla ako dôkaz dožiadať vyšetrovací spis vedený Okresným riaditeľstvom Policajného
zboru v Bánovciach nad Bebravou, Odbor kriminálnej polície pod ČVS:ORP-215/OEK-BN-2013, pričom
žaloba bola Y. A. doručená 02. januára 2018. Taktiež aj žalobkyňa Y. A. v žalobe z 24. novembra 2017

ako dôkaz uviedla „spis vedený v trestnom konaní ČVS: ORP-213/OEK-BN-2013“. Je tak zrejmé, že obe
strany ako dôkaz uvádzali vyšetrovací spis, pričom spoločnosť Basler Versicherung AG zároveň navrhla
jeho dožiadanie súdom a táto skutočnosť bola Y. A. známa. Dovolací súd uvádza že ako dôkaz môže
slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom
z dôkazným prostriedkom (§ 187 ods. 1 CSP). Dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu prečíta,

alebo oznámi jej obsah. Súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný
čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a o tom, kto ich
spáchal (§ 193 CSP). Obsah zápisnice o pojednávaní pred súdom prvej inštancie z 13. septembra
2018 neprezrádza, že by sa k vykonaným listinným dôkazom (aj k pripojenému vyšetrovaciemu spisu) a
svedeckým výpovediam dovolateľka nemala možnosť vyjadriť. Dovolací súd nezistil, že by dovolateľke

boli upierané jej procesné práva, ktoré by svojou povahou popreli princíp rovnosti takou intenzitou, ktorá
by zakladala porušenie práva na spravodlivý proces.

25. Pokiaľ dovolateľka v súvislosti s vadou v zmysle § 420 písm. f/ CSP ďalej súdom nižšej inštancie
vytýkala nedostatky v zistenom skutkovom stave a v nesprávnom hodnotení dôkazov, dovolací súd

uvádza, že nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania je dovolacia námietka týkajúca sa (prípadného)
nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov odvolacím súdom, ktoré bez ďalších relevantných
skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu,
a to preto, že (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto
prípade súdu prvej inštancie a (ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže

byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania
v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá.
25.1. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu, resp. skutočného stavu sú
povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle
§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových

zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho
zisťovania (tu porovnaj aj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť
a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijatéskutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
f/ CSP, avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

26. Dovolateľka v podanom dovolaní namietala v zmysle § 420 písm. f/ CSP aj nesprávne právne
posúdenie veci súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že prípustnosť dovolania
v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne)
spočívalo na nesprávnych právnych záveroch, t. j. nesprávnom právnom posúdení veci (porovnaj

judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

27. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa
§ 420 písm. f/ CSP prípustné, preto dovolanie v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm.

c/ CSP.

28. Žalobkyňa v dovolaní ďalej namietala, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci, pričom prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 421
ods. 1 písm. a/ CSP. K tomuto uplatnenému dovolaciemu dôvodu dovolací súd uvádza nasledovné:

29. Dovolací súd v tejto časti poukazuje na body 11., 11.1. a 12. odôvodnenia tohto rozhodnutia.

30. Aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie
odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady
prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia
ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem
iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným
v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté

rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú
splnené uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava dovolacieho
konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť
a dôvodnosť dovolania.

31. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP môže byť len otázka právna (nie
skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o
otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo

rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace
základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť
zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené
a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.
31.1. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický odklon

jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda
o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu“. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí, sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne tiež napríklad v rozhodnutiach
4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods.

1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť,
ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia
najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená“.
31.2. V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí

dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená prax
dovolacieho súdu (R 83/2018). Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval kriešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods.
1 písm. a/ CSP. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,
od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť

na domnienkach o tom, ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie dovolacieho súdu mal dovolateľ
na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ a mohlo by viesť
k procesne neprípustnému bezbrehému dovolaciemu prieskumu priečiaciemu sa nielen (všeobecne)
novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu
sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (porovnaj tiež Števček M., Ficová S., Baricová

J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C.
H. BECK 2016, str. 1382).
31.3. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým
nahrádzať aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa.

32. Dovolací súd taktiež zdôrazňuje, že nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti
dovolania podľa § 421 písm. a/ CSP je, že ide o otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení
založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam
pre rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí

odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť
považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.

33. Osobitne významným znakom otázky relevantnej v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je jej zásadný
právny význam. Aj za účinnosti nových civilných predpisov je opodstatnené konštatovanie, že otázkou

zásadného právneho významu je otázka, ktorá je významná nielen pre tú ktorú prejednávanú právnu
vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov
Slovenskej republiky.

34. Naostatok treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP

je relevantná len otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky vyššie uvedené znaky. Ak z týchto znakov
chýba čo i len jeden, nemôže byť dovolanie procesne prípustné.

35. Dovolateľka v súvislosti s dovolacím dôvodom v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP v dovolaní
namietala, že odvolací súd sa odklonil ustálenej praxe dovolacieho súdu v prípade riešenia právnej

otázky nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka hnuteľnej veci na základe dobrej viery
nadobúdateľa.
35.1. Dovolateľka v dovolaní vo vzťahu k namietanej otázke nesprávneho právneho posúdenia
odvolacím súdom uviedla, že odvolací súd nerešpektoval judikatúru najvyšších súdnych autorít a
poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 169/2017, 6 Cdo

71/2011, Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015, Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. III. ÚS 415/15, III. ÚS 247/14. Mala za to, že ak nadobúdateľ nadobudol vec od nevlastníka,
nadobúdateľovi je potrebné poskytnúť právnu ochranu, ak nadobúdateľ konal v dobrej viere, spoliehajúc
sa okrem iného na zápis vo verejnom registri. Uviedla, že ak by žalobkyňa nadobudla vozidlo od Q.
W. ako nevlastníka, vzhľadom na absolútnu dobromyseľnosť žalobkyne pri nadobudnutí vlastníckeho

práva k motorovému vozidlu má žalobkyňa status vlastníka a jej vlastnícke právo požíva ochranu.
Žalobkyňa mala za to, že je možné prekonať zásadu nemo plus iuris, ak strana sporu preukáže
svoju dobromyseľnosť, čo v danom prípade preukázané bolo. Taktiež namietala aj nesprávne právne
posúdenie pasívnej vecnej legitimácie V. M..

36. Keďže žalobkyňou nastolená právna otázka bola rozhodujúca pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo
veci samej, dovolací súd v ďalšom skúmal, či žalobkyňa opodstatnene vytýka, že pri riešení tejto otázky
zo strany odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

37. Dovolací súd v prvom rade uvádza, že pokiaľ žalobkyňa v dovolaní poukazovala na rozhodnutia

súdov Českej republiky, rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej
republiky, tieto nemožno považovať za „ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu“ (porov. 6 Cdo
129/2017, 5 Cdo 27/2019).38. Dovolací súd uvádza, že hoci sa dovolateľkou uvádzané rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky týkali nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa
k nehnuteľnej veci a v prejednávanom prípade ide o nadobudnutie vlastníckeho práva k hnuteľnej veci,

právne závery prijaté dovolacím súdom (ktoré sú ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu) sú
relevantné a vzťahujú sa aj na prejednávaný prípad.

39. Dovolací súd v súvislosti s poukazom dovolateľky na rozhodnutia najvyššieho súdu uvádza, že až
donedávna existovali dve skupiny rozhodnutí najvyššieho súdu posudzujúce predmetnú právnu otázku,

keď do prvej skupiny bolo možné zaradiť rozhodnutia zotrvávajúce na zásade nemo plus iuris a do
druhej skupiny rozhodnutia, ktoré umožňovali prelomenie predmetnej zásady, keď v nich okrem iného
boli reflektované závery vyslovené v nálezoch ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016 a
I. ÚS 460/2017, resp. aj rozhodnutia, ktoré pripúšťali nadobudnutie vlastníckeho práva (len) na základe
dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti.

40. V otázke prelomenia zásady nemo plus iuris a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho
práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa, došlo v čase po podaní predmetného
dovolania k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a to prostredníctvom uznesenia veľkého
senátu obchodnoprávneho kolégia (ďalej len „veľký senát“) z 27. apríla 2021 sp. zn. 1 VObdo 2/2020
publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R

56/2021.

41. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch [§ 8 ods.
3, § 20 ods. 1 písm. b/, § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b/] zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu
a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Od 1. júla
2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého senátu
najvyššieho súdu (§ 48 CSP) [II. ÚS 252/2019].

42. V tomto kontexte si dovolací súd dovoľuje vyzdvihnúť úlohu veľkého senátu, ktorý je zásadným

právnym nástrojom, ktorým možno zjednotiť rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, a to aj
s ohľadom na záväznosť jeho rozhodnutí podľa § 48 ods. 3 veta prvá CSP pre ostatné senáty
(občianskoprávneho ako aj obchodnoprávneho kolégia) najvyššieho súdu. Aby totiž najvyšší súd mohol
plniť svoju základnú úlohu, ktorou je zjednocovanie judikatúry, musí samotná judikatúra najvyššieho
súdu pôsobiť navonok jednotne, k čomu majú prispieť najmä všeobecne záväzné rozhodnutia veľkého

senátu.

43. K retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadruje vo svojich rozhodnutiach
priebežne stabilný názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu
právneho pravidla; ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky

zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj
na všetky už prebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale
iba nachádza.

44. Veľký senát uzatvoril, že: I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné

nadobudnúťvlastníckeprávo,atoanivprípade,ženajehopodkladeboluskutočnenývkladvlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností; II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť
na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet),
nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne
neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností; III. Dobrá viera

nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie
vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho
práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava
de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa
neumožňuje; IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov
katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník (viď aj R 56/2021).45. Dovolací súd dáva do pozornosti, že po rozhodnutí veľkého senátu už najvyšší súd rozhodoval
v obdobných veciach, napr. uznesenie sp. zn. 8 Cdo 278/2019, 7 Cdo 174/2020, 7 Cdo 77/2020,
pričom rozhodnutie sp. zn. 8 Cdo 278/2019 bolo publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č.

51/2021 s nasledovnou právnou vetou „na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa kupujúci nestal
vlastníkom predávanej nehnuteľnosti, preto sa jej vlastníkom nestal ani ten, kto - aj keď v dobrej viere v
správnosť údajov katastra nehnuteľností - odvodzuje od tohto kupujúceho (nevlastníka) svoje vlastnícke
právo k nehnuteľnosti“.

46. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka neopodstatnene tvrdila
dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, majúc za to, že odvolací súd sa pri
vyriešení ňou nastolenej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
46.1. Dovolací súd poukazuje na to, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie, že vlastníkom vozidla je spoločnosť Basler Versicherung AG, keď Y. A. nie je a nikdy
nebola vlastníčkou sporného motorového vozidla. Súd dospel k záveru, že vozidlo bolo v septembri

2013 odcudzené a spoločnosť MEDIA HOUSE s.r.o. ho nenadobudla od vlastníka, nemohla k nemu
nadobudnúť vlastnícke právo. Následne bolo vozidlo vlastnícky zapísané v prospech Q. W., ktorý tiež
nemohol k vozidlu nadobudnúť vlastnícke právo, keďže ho nenadobúdal od skutočné vlastníka, ktorému
bolo vozidlo odcudzené. Vozidlo vo februári 2014 predal Q. W. P. A., no tento prevod nebol platný, keďže
Q. W. nebol vlastníkom vozidla. V žiadnom prípade však Q. W. už nemohol platne previesť vozidlo

na Y. A. v novembri 2014, keď už ani sám sa nepovažoval za vlastníka, preto kúpnu zmluvu uzavretú
medzi Y. A. a Q. W. súd považoval za neplatnú a na jej základe žalobkyňa Y. A. nemohla nadobudnúť
vlastnícke právo k vozidlu. Okrem toho súd dospel k záveru, že kúpna zmluva je neplatná aj pre to,
že Q. W. nebol vlastníkom vozidla aj objektívne, keďže vozidlo bolo odcudzené a Q. W. ho predala
osoba odlišná od vlastníka. Nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám, pričom táto zásada

nebola v danom prípade prelomená žiadnym iným právnym inštitútom. Súd prvej inštancie zároveň
uviedol, že žalobkyňa ani nemohla nadobudnúť vozidlo vydržaním vlastníckeho práva, keďže neboli
splnené zákonné podmienky. Súd dospel k záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi Q.
W. a žalobkyňou aj z dôvodu, že z výpovede žalobkyne v konaní vyplynulo, že nevedela o aplikácii
ustanovení Obchodného zákonníka, a preto podľa názoru súdu absentovala vôľová zložka právneho

úkonu na strane žalobkyne, aby bola takýmto zmluvným dojednaním vôbec viazaná. Zároveň mal za to,
že bola spochybnená aj dobromyseľnosť žalobkyne. Taktiež dospel k záveru, že právny úkon je neplatný
aj pre obchádzanie zákona. Odvolací súd uviedol, že aplikácia § 446 Obchodného zákonníka je v danom
prípade vylúčená, pričom žalobkyňa ani v konaní nepreukázala, že bola absolútne dobromyseľná ani v
súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

46.2. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov uzatvára, že súdy v základnom konaní sa od ustálenej
praxe dovolacieho súdu pri riešení dovolacej otázky neodchýlili, práve naopak v plnom rozsahu ju
rešpektovali.

47. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie v danej veci smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné, preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

48. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom dovolateľka v dovolaní
zároveň namietala nesprávnosť právnych záverov súdov týkajúcich sa posúdenia pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného 2/, pričom dovolací súd uvádza, že dovolateľka v tejto súvislosti iba polemizovala

sprijatýmizávermiodvolaciehosúdu.Dovolacísúdzdôrazňuje,žesamapolemikadovolateľasprávnymi
závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho,
ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu
uvedenémuvustanovení§421ods.1CSP.Obsahdovolaniaavymedzenieprípustnostidovolaniapodľa
§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP v tejto časti nemalo zákonom vyžadované náležitosti.

48.1. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f/ CSP,
pretože dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.

49. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 2 CSP, a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal

samostatné rozhodnutie (4 Cdo 144/2019, 4 Cdo 108/2019, 9 Cdo 126/2020), pričom návrh na
odklad vykonateľnosti nemal v danom prípade relevanciu, nakoľko dovolaním napadnuté rozhodnutie
neukladalo povinnosť plniť.50. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3
veta druhá CSP).

51. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.