Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. august 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 30S/183/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200490
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Jančárová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5021200490.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany

Jančárovej a členov senátu JUDr. Martiny Brniakovej a JUDr. Zuzany Krivdovej, v právnej veci žalobcu:
Stavoinvest - SK, s.r.o., so sídlom Krasňany 342, 013 03 Varín, IČO: 36 417 891, právne zast.: Burian
& partners, s.r.o., so sídlom V. Tvrdého č. 819/1, 010 01 Žilina, IČO: 47 254 483, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499
500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101577681/2021 zo dňa 25.08.2021, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Daňový úrad Žilina, pobočka Martin (ďalej ako správny orgán prvého stupňa alebo správca dane)
rozhodnutím č. 100665188/2021 zo dňa 21.04.2021 (ďalej ako rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa alebo rozhodnutie správcu dane) vyrubil daňovému subjektu Stavoinvest - SK, s.r.o. rozdiel
dane v sume 67,16 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2017. Daň
vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 22.02.2017 1.784,45 Eur, daň zistená správcom dane vo
vyrubovacom konaní 1.851,61 Eur, rozdiel dane v sume 67,16 Eur. Z odôvodnenia vyplýva skutočnosť
vykonania daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017

až december 2017 na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 102056303/2017 zo dňa 02.09.2019,
ktoré bolo daňovému subjektu doručené 06.09.2019. Správca dane z daňovej kontroly vyhotovil Protokol
č. 101510751/2020 z 01.10.2020, doručený spolu s výzvou na vyjadrenie splnomocnenému zástupcovi
daňového subjektu 19.10.2020. Správca dane poukázal na skutočnosť, že neúplné účtovné a daňové
doklady daňového subjektu Stavoinvest - SK, s. r. o. za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až
december 2017 boli zaistené colníkmi Kriminálneho úradu finančnej správy, Bratislava, Pobočka STRED
Žilina v súlade

s§22zákonač.652/2004Z.z.vzneníneskoršíchpredpisov.Správcovidaneboliodovzdané23.01.2019
na základe Potvrdenia č. 47821/2019 z 23.01.2019, o čom bola spísaná Zápisnica o vykonaní úkonu
č. 100274487/2019 zo dňa 23.01.2019.

2. Správca dane na základe daňovej kontroly zistil, že žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane podľa
§ 49 až 54a zákona o DPH z dodávateľských faktúr, ktoré mali podľa zoznamu DPH dokladov pridelené
interné čísla DF2017/001 až DF2017/008 v celkovej sume 67,16 Eur. Z dôvodu, že medzi predloženými

- zaistenými dokladmi, odovzdanými KÚFS, sa nenachádzali odberateľské a dodávateľské faktúry za
kontrolované zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017, vyzval správca dane
žalobcu na ich predloženie výzvou zo dňa 14.11.2019. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca žiadne
faktúry nepredložil, správca dane nepriznal uplatnený nárok na odpočítanie DPH v celkovej sume 67,16Eur z dôvodu porušenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Z evidencie DPH správca dane zistil,
že medzi nepredloženými dodávateľskými faktúrami bola aj dodávateľská faktúra s interným číslom
DF2017/004, z ktorej bola odpočítaná DPH vo výške 20 Eur, pri ktorej malo dôjsť k prenosu daňovej

povinnosti podľa § 69 ods. 12 písm. j) zákona o DPH. Žalobca v tomto prípade nepreukázal použitie
prijatého zdaniteľného plnenia na účely svojho podnikania, čím porušil ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH.
Uplatnenie práva na odpočítanie dane je viazaný na kumulatívne splnenie všetkých podmienok podľa §
49 a § 51 zákona o DPH, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku na odpočítanie
dane. V prípade prijatého zdaniteľného obchodu evidovaného v záznamoch pre DPH ako DF2017/004,

pri ktorom žalobca ako príjemca priznal DPH a túto si aj odpočítal na základe § 49 ods. 2 písm. b) zákona
o DPH, nebolo preukázané použitie prijateľného zdaniteľného obchodu na účely podnikania žalobcu
s prenosom daňovej povinnosti, čím došlo, ako už bolo vyššie uvedené, k porušeniu ust. § 49 ods. 2
zákona o DPH. Potvrdenie o zaistení veci, tovaru alebo písomností č. 544508/2018 zo dňa 26.09.2018,
ktorého prílohou bol zoznam zaistených a označených dokladov, podpísal konateľ žalobcu p. A. J..
Medzi kontrolovanými dokladmi žalobcu, ktoré zaistil KÚFS, sa predmetné odberateľské a dodávateľské

faktúry za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017 nenachádzali.
Daňový subjekt nenapadol postup správcu dane v preverovaní jednotlivých obchodných prípadov a
neoznačil ich za nezákonné. Počas ústnych pojednávaní k spôsobu ich zistenia nemal námietky.
Taktiež tvrdenie splnomocneného zástupcu o neúmernom zaťažení daňového subjektu správcom dane
dôkazným bremenom, bez uvedenia konkrétneho prípadu, ktorý by preukazoval toto tvrdenie, považoval

správca dane za všeobecné konštatovanie, počas výkonu daňovej kontroly na žalobcu neprenášal
neobmedzené dôkazné bremeno, ak od neho nemohol očakávať predloženie dôkazov, ktorými nemohol
disponovať, resp. ktoré sú mimo sféry jeho vplyvu, a teda ich nemohol overiť alebo zistiť. Tento postup
správcu dane je zrejmý a overiteľný z priebehu daňovej kontroly a dokumentov vyhotovených v rámci
kontroly. Daňový subjekt počas celej daňovej kontroly nevzniesol žiadne námietky k postupu správcu

dane ani k neúmernému zaťažovaniu v rámci jeho dôkaznej povinnosti. Z odôvodnenia prvostupňového
rozhodnutia ďalej vyplýva, že správca dane postupoval v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom
(žalobcom), poskytol mu poučenie o jeho procesných právach a povinnostiach v súlade s DP, o čom
svedčia vyhotovené dokumenty počas výkonu daňovej kontroly. Správca dane postupoval v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 3 ods. 1 DP), v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom

- žalobcom (§ 3 ods. 2 DP) a dodržaním zásady voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej hodnotil
dôkazypodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnejsúvislosti,pričom
prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 DP).

3. Na základe odvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 101577681/2021 zo dňa 25.08.2021

prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa so zisteným skutkovým stavom, ako ho zistil
prvostupňový správny orgán, a tak ako správca dane dospel k záveru, že vzhľadom na skutočnosť,
že žalobca žiadne faktúry nepredložil, správca dane správne nepriznal uplatnený nárok na odpočítanie
DPH v celkovej sume 67,16 Eur z dôvodu porušenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Medzi
nepredloženými dodávateľskými faktúrami bola aj dodávateľská faktúra s interným číslom DF2017/004,

z ktorej bola odpočítaná DPH vo výške 20 Eur, pri ktorej malo dôjsť k prenosu daňovej povinnosti podľa §
69 ods. 12 písm. j) zákona o DPH. Žalobca v tomto prípade nepreukázal použitie prijatého zdaniteľného
plnenia na účely svojho podnikania, čím porušil § 49 ods. 2 zákona o DPH. Odvolacie námietky žalovaný
vyhodnotil v celom rozsahu ako nedôvodné, pričom ich zosumarizoval a vyjadril sa k nim na stranách
5 až 8 odôvodnenia svojho rozhodnutia zo dňa 25.08.2021, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie

Daňového úradu Žilina zo dňa 21.04.2021.

4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca včas správnu žalobu. Domáhal sa ňou zrušenia
napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 25.08.2021 ako i prvostupňového rozhodnutia zo dňa
21.04.2021 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca má za to, že rozhodnutie žalovaného

správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. c)
SSP, zistenie skutkového stavu správcom dane, resp. žalovaným je nedostačujúce na riadne posúdenie
veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. e) SSP, skutkový stav, ktorý vzal žalovaný správny orgán za základ
napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom, zároveň v dôkazoch v ňom nemá
oporu v zmysle § 191 ods. 1 písm. f) SSP a zároveň došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní

pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo
opatrenia vo veci samej v zmysle § 191 ods. 1 písm. g) SSP. K otázke rozloženia dôkazného bremena
v daňovom konaní žalobca poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Sžf/17/2015 zo dňa 26.10.2015, z ktorého citoval „Nie je ďalej zrejmé, prečo žalovaný, ako ajprvostupňový súd pripísali dôvod, že spoločnosti, ktoré boli dodávateľmi žalobcu nekomunikujú so
správcom dane, na ťarchu žalobcovi.“ Žalobca poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/16/2010,
sp. zn. 5Sžf/49/2010 a sp. zn. 3Sžf/1/2010, v nadväznosti na tri posledné rozhodnutia NS SR žalobca

pritom zdôraznil, že voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorá sa má objasniť, pričom
skutočnosti, ktoré sa udiali v odlišných spoločnostiach následne a nijako neprepojených so žalobcom
nemôžu byť dôvodom pre neuznanie práva daňového subjektu, čo má v zmysle tvrdení žalobcu z
troch posledných označených rozhodnutí NS SR vyplývať. Skutočnosť, že dôkazná povinnosť daňového
subjektu nie je absolútna a dôkazné bremeno nie je možné vykladať extenzívne vyplýva zo záverov

rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 a rozsudkov Súdneho dvora EÚ (ďalej ESDS) C-354/03,
C-355/03. Záver o tom, že pochybnosti správneho orgánu nestačia na vyvrátenie dôkaznej situácie
a že správca dane má žalobcovi preukázať opak, vyplýva zo záverov rozhodnutia NS SR sp. zn.
3Sžf/82/2007. Žalobca tiež namieta, že ako podnikateľský subjekt nemá prístup k účtovníctvu svojich
obchodných partnerov, nemá možnosť ich kontrolovať či podávajú daňové priznania, a už vôbec nemá
nijakú možnosť tieto skutočnosti ovplyvniť. Ďalej žalobca má za to, že z rozhodnutia žalovaného

správneho orgánu vyplýva, že tento si vopred stanovil cieľ nepriznať nárok žalobcovi, čomu následne
prispôsobil celú svoju činnosť v rámci daňového konania a z toho dôvodu vedome svoju argumentáciu
v napadnutom rozhodnutí sústredil iba na tie dôkazy, ktoré svedčili v neprospech žalobcu, resp. ktoré
spochybňovali jeho obchodných partnerov a úmyselne nezohľadnil skutočnosti v prospech žalobcu.
Podľa žalobcu závery žalovaného správneho orgánu nie sú založené na hodnoverných dôkazoch. Podľa

žalobcu žalovaný nepredložil dôkaz opaku, ktorý by tvrdenia žalobcu vyvracali, čo je v rozpore so
zásadouzákonnosti,pričomsprávcadanedôkazypredloženédaňovýmsubjektomspochybnillensvojim
hodnotiacim úsudkom. Žalobca tiež zdôraznil závery vyplývajúce z rozsudku NS SR sp. zn. M-Sž doV
1/00, podľa ktorého vo vzťahu ku zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
je síce záujem štátu nadradený, avšak výnos daní ako príjmov rozpočtu sa nemôže dosiahnuť na úkor

nedodržania práva.

5. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 3.3.2022, v ktorom zotrval na skutkových zisteniach
a právnom posúdení veci, ako ho uviedol v napadnutom rozhodnutí, pričom všetky žalobné námietky
vyhodnotil ako nedôvodné a žalobu žiadal zamietnuť.

6. Žalobca repliku k vyjadreniu žalovaného nepodal.

7. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok
stanovených v § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) a

contrario v spojení s § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený a o jeho vyhlásení bola spísaná
zápisnica.

8. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie na základe všeobecnej
správnej žaloby v zmysle § 177 a nasl. SSP v zmysle žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP), pričom

zistil, že žaloba je nedôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov.

9. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 3 ods. 1, 3, 5, 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len Daňový poriadok alebo DP) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnejsúvislosti,pritomprihliadanavšetko,čoprisprávedanívyšlonajavo.Správcadanejepovinný
vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik
alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje
povinnosti.
Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu

alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero
právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo
iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzaniedaňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt
oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu
dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly,
miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých
dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak

z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení
o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia
oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40
dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

Podľa § 20 ods. 1, ods. 2 Daňového poriadku správca dane predvolá osobu, ktorej osobná účasť
pri správe daní je nevyhnutná. V predvolaní súčasne upozorní na právne následky nedostavenia sa.
Predvolanie sa doručuje do vlastných rúk.
Predvolaná osoba je povinná dostaviť sa na predvolanie správcu dane. Neúčasť na úkone pri správe
daní je možné ospravedlniť zo závažných dôvodov alebo v dôsledku iných okolností hodných osobitného

zreteľa; predvolaná osoba je povinná s ospravedlnením predložiť aj dôkazy preukazujúce tieto dôvody
alebo okolnosti. Ak sa predvolaná osoba bez ospravedlnenia nedostaví, môže správca dane požiadať
o jej predvedenie.

Podľa § 49 ods. 1, ods. 2, písm. a) Zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom

a účinnom k 31.01.2017 (ďalej len zákon o DPH) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
po a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť

platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1, písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 65 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji
daň, je povinná zaplatiť túto daň.

Podľa § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať
množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby.

10. Správny súd na úvod konštatuje, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty
splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže

ideofiškálnezáujmyštátu,Daňovýporiadokobsahujeosobitnúúpravuzisťovania,preverovaniazákladu
dane alebo iných skutočností, rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti
daňového subjektu.11. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.
Správca dane dokazovanie vykonáva, teda vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca

dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne
rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však
povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie však nie je konaním vyhľadávacím. Z
uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom a
či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje

zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle zásad sú príslušné správne
orgány povinný postupovať. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie však nepredstavuje
absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a
nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom
dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. V tomto
prípade je potrebné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa

23.06.2010, v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 78/2011-17
zo dňa 23.02.2011 z odôvodnenia ktorého vyplýva „...dôkazné bremeno je na daňovom subjekte -
žalobcovi, primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok
na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si

aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodňuje, za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
uznaný ako oprávnený...“.

Podobný právny názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že
dôkazné bremeno v reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt. Preukázanie dodávok
tovarov a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len
ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad

má náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je
dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“.

12. V tejto súvislosti je potrebné uvedomiť si aj postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je
protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy

vykonáva procesom voľného hodnotenia dôkazov, ustaľuje zistený skutkov stav. Pri tomto postupe musí
zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní.
Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle
§ 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa

osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov,
ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý
faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ žalobca tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi
dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva

iba nepreukázaným tvrdením.

13. Správny súd ďalej uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“ ale je právom platiteľa dane,
ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon
č. 222/2004 Z. z. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej,

ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na
základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je
relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To,
že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu (čo v posudzovanom prípade ani nebolo
preukázané) a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že

daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (viď rozhodnutie Najvyššieho
súdu sp. zn. 8Sžf/26/2014). Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne
dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozajtovar, resp. službu dodal, avšak je použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje
odrážajú skutočnosť.

14. Správny súd tiež zdôrazňuje, že povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje odpočet DPH
z faktúr, z konkrétnej obchodnej transakcie, je zabezpečiť si všetky dostupné a relevantné podklady
preukazujúce existenciu obchodného vzťahu, jeho reálnosť a doklady potrebné k preukázaniu všetkých
zákonných podmienok a uplatnenie odpočtu DPH z obchodnej transakcie, a to, podľa názoru správneho
súdu, najlepšie pred uplatnením nároku na odpočet DPH, práve vzhľadom na „prísnosť“ právnej úpravy

nároku na odpočet DPH, ktorá je každému daňovému subjektu zrejmá pred realizáciou obchodného
prípadu, z ktorého v budúcnosti bude uplatňovať alebo môže uplatňovať nárok na odpočet DPH.
Vzhľadom na striktnú zákonnú úpravu odpočtu DPH je v záujme každého daňového subjektu preveriť si,
pred vznikom a reálnym uskutočnením obchodnej transakcie, všetky „signály“, indície, ktoré sa dostanú
do sféry jeho pôsobnosti, a ktoré môžu v danom časovom období naznačovať určité, i keď neoverené,
nepodložené fakty, signalizujúce alebo nevylučujúce možnú budúcu problematickosť pripravovanej,

uzatváranej, realizovanej obchodnej transakcie, z pohľadu budúceho uplatnenia odpočtu DPH daňovým
subjektom, a to bez ohľadu na to, či takto zistené skutočnosti v čase obchodnej transakcie, v čase jej
prípravy, spochybnili alebo majú dôkaznú silu v danom čase spochybniť obchodnú transakciu daňového
subjektu. Správny súd poukazuje na potrebu daňového subjektu postupovať s príslušnou odbornou
starostlivosťoupripríprave,realizáciiavykonávaníobchodnejtransakcie,ktorámôžebyťposudzovanáz

hľadiska nárokov daňového subjektu na odpočet DPH. Zodpovedný daňový subjekt skutočnosti týkajúce
sa obchodu, zisťuje a hlavne preveruje pred a v čase obchodného vzťahu, relevantnosť obchodných
partnerov,prípadneobchodnéhoreťazcapartnerov,atonielenprikaždomnegatívnomsignáliobchodnej
transakcie, ktorá sa v momente získania tejto indície, signálu „nejaví“ ako rozhodujúca, určujúca a
relevantná a nie až v čase uplatnenia odpočtu DPH voči štátu.

15. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu
na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017, z
ktorej vyhotovil Protokol č. 101510751/2020 zo dňa 01.10.2020. Na základe výsledkov daňovej kontroly
uvedených v protokole zo dňa 01.10.2020 a výsledkov vyrubovacieho konania vydal Daňový úrad Žilina,

pobočka Martin rozhodnutie č. 100660588/2021 zo dňa 21.04.2021, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona
č. 563/2009 Z.z. (ďalej len DP) žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 67,16 Eur na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2017. Proti uvedenému rozhodnutiu žalobca podal odvolanie,
pričom Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán rozhodnutím č. 101577681/2021 z 25.08.2021
prvostupňové rozhodnutie zo dňa 21.04.2021 potvrdil. Z obsahu administratívneho spisu okrem iného

vyplýva zistenie, že žalobca si na základe podaného daňového priznania a zoznamu DPH a dokladov
uplatnil právo na odpočítanie dane podľa § 49 až 54a zákona o DPH z dodávateľských faktúr, ktoré mali
podľa zoznamu DPH a dokladov pridelené interné čísla DF2017/001 až DF2017/008 v celkovej sume
67,16 Eur
poznámka súdu: uvedené sú na strane 3 odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia). Z obsahu

administratívneho spisu ďalej vyplýva skutočnosť, že splnomocnený zástupca daňového subjektu na
výzvu na predloženie dokladov zo dňa 14.11.2019, 10.12.2019 nereagoval. Dňa 13.01.2020 bola
správcovi dane od splnomocneného zástupcu žalobcu doručená odpoveď na výzvu na predloženie
dokladov zo dňa 05.12.2019, v ktorej sa uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že všetky účtovné doklady
týkajúce sa výkonu daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobia január 2017 a marec 2017 až

december 2017 boli žalobcovi 26.09.2018 zaistené KÚFS, tieto nemôže správcovi dane objektívne
predložiť. Žiadnymi inými súvisiacimi dokladmi za rok 2017 podľa oznámenia splnomocneného zástupcu
žalobcu tento nedisponuje.

16. Námietky, ktoré žalobca uplatnil v podanej správnej žalobe, vyhodnotil správny súd v celom rozsahu

ako nedôvodné. Dôkazné bremeno preukázania naplnenia podmienok práva na odpočet dane v
daňovom konaní primárne ťaží daňový subjekt v nadväznosti na úpravu podľa § 24 ods. 1 Daňového
poriadku. Daňový subjekt, ktorý si uplatňuje právo na odpočet dane, musí byť schopný v daňovom
konaní spoľahlivo preukázať podmienky odpočtu, predstavované v zmysle judikatúry SD EÚ a záverov
rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018, jednak formálnymi podmienkami, a to konkrétne:

- splnenie podmienok týkajúcich sa podrobného a kontrole preukazného účtovania u zdaniteľnej osoby
(napr. rozsudok SD EÚ sp. zn. C-590/13 vo veci Idexx Laboratories Italia, marginálny bod 42.),
- existenciu došlej faktúry vystavenej dodávateľom, ktorá obsahuje všetky povinné údaje a
- včas podané riadne daňové priznanie,ako aj vecnými podmienkami, konkrétne:
- vznik práva na odpočítanie dane štandardne v tom okamihu, keď vznikne daňová povinnosť zdaniteľnej
osobe ako dodávateľovi bez ohľadu na jej reálne splnenie (napr. rozsudok SD EÚ zo dňa 12.01.2006,

Optigen a i., spojené veci sp.zn. C-354/03, C-355/03 a C-484/03 bod 54 alebo rozsudok zo dňa
29.03.2012 sp.zn. C-414/10 o veci Véleclair), pričom rozhodujúca je existencia zdaniteľného plnenia
spočívajúceho v prevode držby majetku dodávateľom, ktorá oprávňuje odberateľa fakticky s ním
nakladať, akoby bol vlastníkom tohto majetku, inak v prípade dodania tovaru vtedy, ak dodávateľ
odovzdá tovar zdaniteľnej osobe (napríklad rozsudok SD EÚ sp.zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálny

bod 26),
- tovary a služby zakladajúce toto právo musia byť využité zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby
svojich vlastných zdaniteľných plnení, t.j. musia existovať a vykazovať výmennú hodnotu (use value)
pre zdaniteľnú osobu a
- na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou bez ohľadu na jej
registráciu, či neregistráciu (napr. rozsudok SD EÚ sp.zn. C-438/09 vo veci Dankowski, marginálne body

26 a 33; alebo rozsudok sp.zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálne body 33 a 26).
V zmysle záverov bodu 41. odôvodnenia rozsudku NS SR sp.zn. 1Sžfk/81/2018: Práve vystavením
dodávateľskej faktúry s hodnovernými údajmi dodávateľ nielenže na seba preberá daňovú povinnosť,
ale aj signalizuje svojmu zmluvnému partnerovi, že môže začať proces smerujúci k uplatneniu práva
na odpočítanie DPH. Avšak iba splnenie formálnych podmienok prostredníctvom predloženia listinných

dôkazov (najmä faktúry a dodacieho listu) na záver o vzniku práva na odpočítanie DPH vo veci samej
nepostačuje. Podnikateľ znáša svoje povinnosti preukázať hodnovernosť údajov faktúry (t.j. „cudzej“
listiny).

17. Keďže dôkazy produkované v daňovej kontrole daňovým subjektom po ich vyhodnotení správcom

dane v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku nevytvorili
spoľahlivý základ pre záver o preukázaní uplatneného práva na odpočet a založili dôvodné pochybnosti
správcu dane o uskutočnených zdaniteľných plneniach, správca dane postupoval v súlade s
ustanovením § 3 ods. 5 ako aj § 24 ods. 2 Daňového poriadku a preveroval uskutočnenie zdaniteľných
plnení preverovaním skutočností vyplývajúcich z obchodnoprávnych vzťahov žalobcu a jeho priameho

dodávateľa. V rámci obchodnoprávnych vzťahov žalobcu s jeho priamym dodávateľom mal žalobca
pri vstupe do tohto právneho vzťahu a v jeho priebehu, a teda v čase napĺňania práv a povinností z
neho vyplývajúcich, zachovávať potrebnú opatrnosť a minimalizovať podnikateľské riziko dopadajúce
na žalobcu ako na podnikateľský subjekt v súlade s úpravou § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Situácia, kedy daňový subjekt pri daňovej kontrole uskutočňovanej pravidelne s časovým odstupom od

doby realizácie plnenia, v rámci preverovaného obchodnoprávneho vzťahu, nie je schopný preukázať
uskutočnenie zdaniteľného plnenia tak, ako je deklarované predloženou faktúrou, je prejavom inštitútu
podnikateľského rizika podľa označenej právnej úpravy (k tomu pozri závery podľa rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 104/2012 zo dňa 01.03.2012 ako i Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Sžf/25/2011 zo dňa 27.10.2011 a sp. zn. 4Sžf/25/2011 zo dňa 13.09.2011). Zachovanie náležitej

opatrnosti daňového subjektu v danom prípade zahŕňalo zabezpečenie dôkazov spôsobilých preukázať
uskutočnenie zdaniteľného plnenia, teda dôkazov majúcich reálnych základ, povahu overiteľného faktu,
ktorými by bolo možné tvrdenie žalobcu a tiež svedka X. A. ako pôvodného konateľa priameho
dodávateľa, overiť a zároveň prostredníctvom ktorých by bolo možné vyvrátiť pochybnosti správcu dane
o uskutočnení zdaniteľných plnení dodávateľom uvedeným na faktúrach. V danom prípade malo ísť

o dôkazy pochádzajúce z obchodnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a jeho priamym dodávateľom,
teda z právneho vzťahu, ktorý bol pod plnou kontrolou žalobcu a pod jeho dozorom, vrátane možnosti
zabezpečenia budúcej potrebnej procesnej spolupráce tohto priameho dodávateľa žalobcu pri realizácii
daňovej kontroly u žalobcu. Potreba zachovania opatrnosti pri vstupe do obchodnoprávnych vzťahov
a pri výbere obchodného partnera súvisí s plnením povinností štatutárnych zástupcov žalobcu konať

s potrebnou odbornou starostlivosťou podľa § 135a Obchodného zákonníka. Nedostatok zachovania
náležitej obozretnosti podnikateľského subjektu a odbornej starostlivosti jeho štatutárneho orgánu podľa
uvedeného potom predstavuje naplnenie kvalifikácie výkonu práva na podnikanie, ktorý nepožíva v
zmysle § 265 Obchodného zákonníka právnu ochranu. Ako už bolo vyššie uvedené, podnikateľský
subjekt má vynaložiť a prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnené

prijaté plnenie bude spochybnené a má odstrániť všetko, čo by mohlo viesť ku vzniku rozporov. Správny
súd tiež poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2009 a konštatuje, že
požiadavka na zachovanie náležitej obozretnosti v zmysle vyššie uvedených záverov a vzťahujúcej sa
judikatúry je smerovaná na daňový subjekt i v situáciách, kedy sa priamy dodávateľ daňového subjektuv čase realizácie plnenia javí ako fungujúci a bezproblémový subjekt. Všeobecná námietka žalobcu, že
žalovaný opiera svoje závery z daňového konania prevažne o nedostatky v prostredí dodávateľa žalobcu
- spoločnosti, ktorá nepatrí do sféry vplyvu žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná, pričom správny súd

poukazuje tiež na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2009.

18. Správny súd zdôrazňuje, že vždy od konkrétnej situácie v tom-ktorom daňovom konaní závisí,
či a aké dôkazy správca dane vykoná. Správny súd na tomto mieste poukazuje na bod 47.
odôvodnenia rozsudku NS SR sp. zn. 3 Sžfk/40/2017 zo dňa 27.06.2018, podľa ktorého: Zásada

objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane
viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy

vyplývajúce zo zistení, ktoré správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania. Na závery
z tohto rozsudku NS SR považuje správny súd za dôležité poukázať v nadväznosti na konštatovanie o
nedôvodnosti námietok žalobcu spojených s odkazom na závery podľa rozsudku NS SR 3Sžf 1/2010,
4Sžf/16/2010, 5Sžf/49/2010. Správny súd konštatuje, že so závermi týchto rozhodnutí označených
žalobcom rozhodnutie správcu dane a žalovaného v rozpore nie je.

Konkrétne k veci NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2010 správny súd konštatuje totožné závery ako vo vzťahu
k rozhodnutiu vo veci NS SR sp.zn. 5Sžf/17/2015 (správny súd podotýka, že odôvodnenia týchto
rozhodnutí NS SR vymedzujú obdobné východiská a totožné závery).

19. Vo veci NS SR sp.zn. 4Sžf/16/2010 NS SR ako odvolací súd poukázal na závery podľa rozsudku NS

SR sp.zn. 3Sžf/1/2010, avšak v odôvodnení s odkazom na rozhodnutie SD EÚ C-439/04 skonštatoval
záver, podľa ktorého: Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Európskeho súdneho
dvora, z ktorých má vychádzať vo svojej rozhodovacej činnosti aj správca dane, považoval odvolací
súd za potrebné konštatovať, že v posudzovanom prípade je na správcovi dane, resp. na orgánoch
činných v trestnom konaní, aby zisťovali, či dodávateľ tovaru E.P. s.r.o. (od 22. augusta 2007 B. s.r.o.

BB) sa dopustil podvodného konania alebo nie. Až po doplnení dokazovania v naznačenom smere
bude možné znovu rozhodnúť v predmete konania vedeného u správcu dane. Skutočnosť, či žalobca
ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré
je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa
zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť

v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. V
nadväznosti na uvedené závery správny súd konštatuje, že v tejto veci NS SR viazal závery o rozložení
dôkazného bremena na prípad podvodného konania, pričom však zároveň uviedol, že v danej veci
bude možné takéto rozloženie dôkazného bremena ustáliť až po doplnení dokazovania v naznačenom
smere. V prejednávanej veci sp, zn, 30S/183/2021 bolo vykonané dokazovanie, ktoré viedlo k zisteniu

skutkového stavu dostatočného pre riadne posúdenie veci a správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia
jednoznačne založili na záveroch o nesplnení materiálnych podmienok odpočtu a nie na konštatovaní,
že sa daňový subjekt dopustil podvodného konania, kedy ťaží dôkazné bremeno preukázania vedomosti
alebo možnosti vedomosti daňového subjektu o tom, že sa prijatím plnenia podieľa na plnení, ktoré je
spojené s daňovým únikom (podvodom), práve správcu dane.

20. Pokiaľ žalobca poukazoval na závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžf/82/2007, správny súd
zdôrazňuje zásadnú odlišnosť skutkových východísk tohto rozhodnutia oproti prejednávanej veci sp.
zn. 30S/36/2021 a tiež na to sa viažuceho zamerania posúdenia rozloženia dôkazného bremena v
administratívnom konaní, keď podľa záverov rozhodnutia NS SR sp.zn. 3Sžf/82/2007 zistil najvyšší súd

záver, podľa ktorého: Spor medzi účastníkmi konania spočíva vo vyhodnotení skutkovej okolnosti a
jej následnej subsumpcii, či došlo k naplneniu pojmového znaku „vývoz tovaru z územia Slovenskej
republiky“ v zmysle ust. § 37 ods. 1 až 3 zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v
znení neskorších predpisov. Spor medzi účastníkmi konania spočíval vo vyhodnotení rozsahu dôkaznej
povinnosti platiteľa a rozloženia dôkazného bremena, ktoré je pre vývoz tovaru, pre účely DPH určené

priamo zákonom č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Najvyšší súd
poukazuje na to, že pri hodnotení dôkazov musia byť zachované pravidlá logického myslenia, ktorých
sa dovoláva žalobca v závere. Dôkazná situácia (prevzatie tovaru ukrajinskými odberateľmi na prepravua preukázateľné zaplatenie trhovej ceny žalobcovi na území SR, JCD potvrdené colnicou na výstupe)
sú relevantnými dôkaznými prostriedkami v zmysle § 37 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z.z.

21. Pokiaľ žalobca tvrdí, že z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že tento si vopred stanovil ciel nepriznať
nárok žalobcovi, čomu následne prispôsobil celú svoju činnosť v rámci daňového konania a z toho
dôvodu vedome svoju argumentáciu v napadnutom rozhodnutí sústredil iba na tie dôkazy, ktoré
svedčili v neprospech žalobcu, spochybňovali jeho obchodných partnerov a úmyselne nezohľadnil
skutočnosti v prospech žalobcu, správny súd konštatuje, že žiadne relevantné dôkazy o tomto tvrdení

žalobca nepredložil, preto i uvedenú námietku musel správny súd vyhodnotiť ako nedôvodnú. Závery
správcu dane a žalovaného sú založené na faktoch zistených správcom dane a nie na domnienkach,
ako to namietal žalobca. Žalobcovi bol vytvorený priestor na preukázanie ním uvádzaných tvrdení,
čo však efektívne nevyužil a tým je nevyhnutné skonštatovať správnosť a zákonnosť postupu a aj
rozhodnutia správcu dane a žalovaného. Správny súd konštatuje, že ich postup nebol na úkor práv
žalobcu, tak ako to žalobca s poukazom na závery ním označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR sp. zn. M-Sždo V 1/00 namietal. Tiež správny súd poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018, podľa ktorých: „Na podporu svojich tvrdení nie je sťažovateľovi
bránené, aby k nim priložil relevantnú judikatúru súdov, v ktorých však, ako vo veci samej, boli
už tieto úvahy ako právne závery vyslovené. Avšak nie je možné, aby toto vykonal sťažovateľ iba
sumárne, t.j. prostredníctvom jednoduchého odkazu na číselné označenie rozhodnutia všeobecného

aleboÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikybeztoho,ažebytentoodkaznespojilminimálnesostručnou
kvalifikovanou úvahou objasňujúcou, ktoré ustanovenia právneho predpisu na zistený skutkový stav boli
súdom použité a z akých dôvodov.“

22. Žalobca tiež namietal, že žalovaný mal vopred stanovený cieľ a tomuto prispôsobil svoju činnosť

a úmyselne nezohľadnil skutočnosti v prospech žalobcu, pričom sa sústredil iba na tie dôkazy, ktoré
svedčili v neprospech žalobcu. S týmto názorom sa správny súd nestotožnil, nakoľko z obsahu
pripojeného administratívneho spisu nevyplýva žalobcom namietaný selektívny prístup pri hodnotení
dôkazov ani nezohľadnenie dôkazov svedčiacich v prospech žalobcu, či nerešpektovanie princípu
právnej istoty. Správny súd zdôrazňuje, že úlohou správneho súdu je posudzovať zákonnosť procesu

dokazovania, teda to, či dokazovanie prebehlo takým spôsobom, ktorý je v súlade so zákonom a
nie hodnotiť, či konkrétny dôkaz prispeje alebo neprispeje k zisteniu alebo objasneniu skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane a akú presvedčivosť, silu alebo charakter (priamy alebo
nepriamy dôkaz) tomu-ktorému konkrétnemu dôkazu správca dane pri jeho hodnotení podľa § 3 ods.
3 Daňového poriadku priradí, čo je na posúdení správcu dane. Správny súd zároveň konštatuje, že

odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia ako i napadnutého rozhodnutia žalovaného je v súlade s
vykonanými dôkazmi a obsahuje ich náležité vyhodnotenie, ktoré je výsledkom zákonného postupu
podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Skutočnosť, že závery správcu dane a žalovaného nezodpovedajú
predstavám žalobcu ani jeho názoru, ako by mali vykonané dôkazy hodnotiť a aké právne závery z nich
vyvodiť, je irelevantná. Podľa názoru správneho súdu k namietanému ukráteniu žalobcu na jeho právach

v tejto súvislosti nedošlo a nie je možné stotožniť sa ani so záverom žalobcu, že tvrdenia žalovaného
sú založené iba na domnienkach.

23. Záverom správny súd konštatuje, že odôvodnenia rozhodnutí správcu dane i žalovaného sú
dostatočné a zrozumiteľné, spĺňajú atribút preskúmateľnosti, nakoľko vymedzujú dostatočné východiská

prijatých záverov i úvahy, ktorými boli správne orgány vedené pri ich prijatí a spĺňajú všetky náležitosti
z hľadiska § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Správne orgány zistili dostatočne skutkový stav pre riadne
posúdenie veci, skutkový stav, ktorý je základom ich rozhodnutí má oporu v administratívnom spise, a
tak ako je uvedené vyššie, bol aj správne právne posúdený.

24. Na základe konštatovania nedôvodnosti námietok obsiahnutých v správnej žalobe správny súd
žalobu postupom podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

25. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak,
že mu náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu

trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu -
výnimočnosť situácie.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57
SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.