Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. marec 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/241/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4318200273
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4318200273.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov

JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Vladimíra Novotného v právnej veci žalobkyne: C. F. nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. D. S. XX, D. W., zastúpená: JUDr. Vladimír Sidor, advokát so sídlom Železničná
4/A, Hlohovec, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. so sídlom Pribinova 25 Bratislava,
IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho
16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 862,63 eur istiny s prísl., o odvolaní žalobkyne vo veci
samej a o odvolaní žalovaného v časti výroku o náhrade trov konania proti rozsudku Okresného súdu
Levice č. k. 9Csp/7/2018-111 zo dňa 13. júna 2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e .

V časti výroku o nároku na náhradu trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e
a vec v r a c i a v tejto časti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Levice ako súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu
žalobkyne zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému nepriznáva nárok
na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 497, §
501 ods.1 veta prvá Obchodného zákonníka, § 52 ods.1 až 4, § 54 ods.1, 2, § 100 ods.1, §107

ods.1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b) zákona č.258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986
Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o
Zbierke zákonov Slovenskej republiky tým, že žaloba žalobcu nebola dôvodne podaná. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 19.01.2018 domáhala, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť jej 862, 63 eur, ktorá suma predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného na
úkor žalobkyne. Uviedla, že so žalovaným uzavrela dňa 17.06.2014 zmluvu o revolvingovom úvere

číslo zmluvy 8500061879, na základe ktorej jej žalovaný poskytol úver vo výške 1 500 eur. Pre
absenciu obligatórnych náležitostí predmetne zmluvy je úver bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ ide o
námietku premlčania vznesenú žalovaný v písomnom vyjadrení z 07.05.2015 (čl. 93) tvrdila, že námietka
premlčania je absolútne bezdôvodná, nakoľko ak žalovaný tvrdí, že zmluvy sú v súlade so zákonom a
neobsahujú žiadne neprijateľné podmienky, nemožno o bezdôvodnom obohatení vôbec hovoriť, pretože
by podľa žalovaného nemal naň vôbec vzniknúť nárok (keďže zmluva mala byť bezúročná, nemohol sa
žalobca bezdôvodne obohatiť ). Tvrdí, že pokiaľ žalovaný ako profesionál v oblasti poskytovania úverov

považuje svoje zmluvy, ktoré sám vytvára, za súladné so zákonom, nie je možné, aby spotrebiteľ mal
mať vedomosť o tom, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, čo je okolnosťou podstatnou pre vznik
bezdôvodného obohatenia. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril (čl. 56), žiadal žalobu zamietnuť a
súčasne vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacejdoby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Posledná úhrada žalobkyne z titulu predmetnej
žaloby bola pripísaná na účet žalovaného 22.10.2015, pričom žaloba bola podaná 19.01.2018. Súd prvej
inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobkyňa ako dlžník uzavrela so

žalovaným ako veriteľom dňa 17.06.2014 zmluvu o revolvingovom úvere číslo 8500061879, na základe
ktorej žalovaný poskytol žalobkyni revolvingový úver vo výške 1 500 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala
splatiť v 36 mesačných splátkach po 53,25 eur v celkovej tak výške 1 967 eur. Z prehľadu splácania
(čl. 73) možno zistiť, že posledná splátka uskutočnená žalobkyňou bola na účet žalobcu pripísaná
22.10.2015 vo výške 965, 05 eur, podľa výpisu z účtu prevod na účet žalovaného urobila 21.10.2015

(čl. 20). Žalobkyňa žalobou podanou 19.01.2018 sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo
výške 862, 63 eur, ktorú sumu mal žalovaný získať na jej úkor bez právneho dôvodu. Právne vzťahy sa
spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluvu o poskytnutí revolvingového úveru uzavrela
právnická osoba s občanom, spotrebiteľom, preto sa vzťahujú na tento právny vzťah právne predpisy
účinné v čase uzavretia úverovej zmluvy upravujúce práva a povinnosti spotrebiteľa. Úverová zmluva,
ktorú uzatvorili dňa 17.06.2014 nebanková spoločnosť a občan spotrebiteľ je zmluvou o spotrebiteľskom

úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskom úvere a spotrebiteľskou zmluvou podľa
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. I keď je treba považovať
úverovú zmluvu za absolútny obchod v zmysle § 273 Obchodného zákonníka, normy obchodného
práva sú použiteľné len v prípade, že neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda
úprave spotrebiteľských vzťahov podľa predpisov vydaných na ochranu spotrebiteľa a podporne

Občianskeho zákonníka. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je síce upravená v Obchodnom zákonníku,
podľa svojho charakteru treba však právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými posudzovať v zmysle
zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platnom v čase uzatvorenia zmluvy ) a príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka, tiež iných predpisov o ochrane spotrebiteľa. Podstata právneho
vzťahu založeného poskytnutím úveru je občianskoprávna. Úverová zmluva bola uzatvorená v čase,

kedy Občiansky zákonník obsahoval ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Nesporne že právny
vzťah, ktorý vznikol uzavretím zmluvy treba považovať za absolútny obchod, avšak právny režim
sa spravuje predovšetkým zákonom o spotrebiteľských úveroch, subsidiárne sa aplikuje Občiansky
zákonník všade tam, kde je to pre občana - spotrebiteľa výhodnejšie. Táto zmluva bola uzatvorená
za účinnosti zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Keďže žalobkyňa ako fyzická osoba

vystupuje v tomto právnom vzťahu ako spotrebiteľ a žalovaný vystupuje ako podnikateľ poskytujúci
uvedenú službu, zmluva bola vyhotovená na formulári s obsahom a zmluvnými podmienkami vopred
pripravenými vrátane úverových zmluvných podmienok bez možnosti žalobkyne meniť text a podmienky
zmluvy, patrí táto úverová zmluva podľa obsahu nepochybne medzi spotrebiteľské zmluvy. Je to typová
zmluva, v ktorej spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah a podmienky zmluvy. Zákon č. 634/1992 Zb.

o ochrane spotrebiteľa mal za účel zosúladiť slovenské zmluvné práva s Európskym spotrebiteľským
právom, hlavne s nepriamymi účinkami Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Nesporné je, že strany uzavreli spotrebiteľskú zmluvu, na
základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver 1 500 eur, bola schválená výška revolvingu 1 500 eur
(čl. 72) a žalobkyňa sa zaviazala vrátiť peňažnú sumu v splátkach po 53,25 eur mesačne. Predmetnú

zmluvu o revolvingovom úvere je potrebné jednoznačne považovať za spotrebiteľskú zmluvu, preto
súd skúmal vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania nároku, či bol nárok žalobkyne
uplatnený včas. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, podľa prehľadu splácania (čl. 73) posledná
splátka úveru bola na účet žalovaného pripísaná dňa 22.10.2015 vo výške 965, 05 eur. Žalobkyňa, podľa
predloženého výpisu z účtu (čl. 20) uskutočnila prevod dňa 2110.2015. Najneskoršie od 22.10.2015

začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá skončí 22.10.2018. Žalobkyňa podala žalobu k súdu
19.01.2018, teda včas v trojročnej premlčacej dobe. V rámci plynutia trojročnej premlčacej doby však
plynie aj dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá v danom prípade začala plynúť 21.10.2015, kedy
sažalobkyňadozvedela,žezaplatilanaúvereviac,nežbolapovinnáaženajejúkorsažalovanýobohatil
o 862, 63 eur a uplynula 21.10.2017. Dňom 21.10.2015 bol naplnený subjektívny prvok rozhodujúci pre

začatie plynutia premlčacej doby pozostávajúci z dvoch zložiek, a to, že v tento deň mala žalobkyňa
nepochybne vedomosť o tom, že sa žalovaný na jej úkor obohatil a v akej konkrétnej výške. Žalobkyňa
síce podala žalobu v trojročnej objektívne premlčacej dobe, avšak po uplynutí dvojročnej subjektívnej
doby. Podľa § 2 zák. č. 1/1993 Zb. o zbierke zákonov Slovenskej republiky platí, že o všetkom, čo bolo v
Zbierke zákonov uverejnené platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známe každému, koho sa

to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvratiteľná.
Platí tak aj pre žalobkyňu, že v čase keď uzatvárala zmluvu o úvere vedela v zmysle uvedenej
domnienky, že úver je bezúročný a preto nemusela žalovanému platiť úroky a poplatky. S poukazom na
uvedené súd žalobu zamietol, nakoľko žalobkyňa uplatnila svoje práva na súde po uplynutí dvojročnejsubjektívnej premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu sa už súd nezaoberal podstatou veci. Neobstojí
argument žalobkyne, že námietka premlčania vznesená žalovaným je absolútne bezdôvodná, keď
žalovaný tvrdí, že daná zmluva je súladná so zákonom a neobsahuje neprijateľné podmienky, teda ani

nemožno o bezdôvodnom obohatení hovoriť, pretože by podľa žalovaného ani nemalo vzniknúť. Predsa
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia si uplatnila žalobkyňa, teda žalobkyňa tvrdí, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu žalovaného a žalovaný využil svoje zákonné právo na vznesenie námietky
premlčania. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa 257 CSP. Žalovaný mal v konaní plný úspech,
nakoľko však ide o spotrebiteľský spor, nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania. Žalobkyňa

bola v zmluvnom vzťahu slabšou stranou voči žalovanému, uzavrela formulárovú zmluvu obsah ktorej
nemohla nijak ovplyvniť a z takejto zmluvy si plnila svoje záväzky voči žalovanému.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, resp. zmenil a vyhovel žalobe žalobkyne a priznal žalobkyni nárok na

náhradu trov konania. V odvolaní uviedla, že podáva odvolanie s poukazom na odvolacie dôvody
uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d),f), h) CSP. Namietala, že súd prvej inštancie sa vo
svojom rozhodnutí v otázke dôvodnosti žalovaným uplatnenej námietky premlčania obmedzil len na
krátku konštatáciu a nezaoberal sa podstatou veci. Je na mieste záver, že vzhľadom na to, že súd
sa meritom veci ani nezaoberal, teda nezistil ani to, či žaloba žalobkyne, resp. jej nárok existuje,

pričom v prvom rade bolo potrebné, aby súd zmluvu podrobil súdnemu prieskumu, či obsahuje také
vady, pre ktoré by mala byť vyhlásená súdom za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu aplikácie fikcie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti ako dôsledok čiastočnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým by v
danom prípade mohla byť ktorákoľvek podstatná náležitosť zmluvy. Keďže súd nezisťoval základnú
podmienku existencie nároku žalobkyne, o ktoré otázky existovala spornosť medzi stranami a s

uvedeným bolo potrebné sa najprv vysporiadať a až po takom posúdení v závislosti od právneho názoru
súdu (bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy) by súd mohol rozhodovať na základe preukázaného,
či je nárok žalobkyne v prvom rade daný a následne premlčaný. Záver súdu je nielen arbitrárny a
nepreskúmateľný, je rovnako aj predčasný, nakoľko súd nevyriešil základnú otázku o tom, či nárok
existuje, to znamená, že právny záver súdu o tom, že nárok žalobkyne je premlčaný je zjavne nesprávny,

totiž nárok ešte nebol zistený súdom, iba súd je oprávnený posudzovať platnosť, resp. neplatnosť
právnych úkonov záväzným spôsobom pre obe strany. Súd síce uviedol, že záver urobil, neuviedol
však, čo bolo predmetom dokazovania a čo mal za preukázané. Pokiaľ súd poukázal na Zbierku
zákonov, táto vedomosť žalobkyne je len predpokladaná, nie preukázaná a žalovaný nijako nepreukázal,
že by žalobkyňa mala skoršiu vedomosť o tom, že by vedela o tom, že zmluva je bezúročná a

bez poplatkov, napokon odporuje logike veci to, že žalobkyňa s plným vedomím mala preukázať
žalovanému sumu, o ktorej vedela. Napokon žalobca vzhľadom k tomu, že súd sa nezaoberal podstatou
veci, nevie ani v čase podania odvolania, či zmluva je bezúročná a bez poplatkov. S poukazom na
ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, článok 6 ods. 1 Dohovoru uviedla, že odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie nespĺňa ani elementárne požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Rozhodnutie

je arbitrárne, postráda akúkoľvek úvahu súdu o tom, na základe čoho súd dospel k záverom, ktoré
uviedol v odôvodnení rozhodnutia, aké dôkazy vykonal, ktoré skutočnosti, mal za preukázané. Teda
považuje rozsudok za arbitrárny a nepreskúmateľný bez opory v právnom poriadku, bez aplikácie
príslušných ustanovení nielen Zákona o spotrebiteľských úveroch, rovnako Občianskeho Zákonníka
pokiaľ ide o kogentnú právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok na ochranu spotrebiteľa,

ktoré je súd povinný z úradnej povinnosti skúmať bez ohľadu na to, či spotrebiteľ uvedené v konaní
namieta alebo nie. Žalobkyňa žiadala o vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku zjavných vád
zmluvy. Predpokladala, že nastala zákonná sankcia, fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru s
prihliadnutím na početnú rozhodovaciu prax. Poukázala na princíp právnej istoty s poukazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 201/2014, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.

I. ÚS 87/1993, sp.zn. PL. ÚS 16/1995, sp.zn.II. ÚS 80/1999, sp.zn. II. ÚS 245/2005, sp.zn. IV. ÚS
14/2007, sp.zn. III. ÚS 300/06, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/241/2009, rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva Beian proti Rumunsku, nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
192/06. Ďalej uviedla, že z bodu 21. rozsudku vyplýva ako súd posúdil premlčanie. Poukázala v tomto
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/256/2010 zo dňa 28.09.2011. Ďalej uviedla, že

rozhodujúcim okamihom pre vznik subjektívnej vedomosti je, kedy žalobkyňa zistila, že na súdenú
zmluvu plniť nemala, nie, že plnila. Teda žalovaný vzniesol zjavne účelovú námietku, žiadnym dôkazom
tvrdenie o subjektívnej vedomosti žalobkyne nepodporil, čo je nevyhnutným predpokladom o tom, aby
bolo spoľahlivo ustálené, či žalobkyňa skutočne o bezdôvodnom obohatení vedela. Totiž z právnejúpravy v tejto otázke jasne vyplýva, že musí ísť o preukázanú, nie predpokladanú vedomosť. Žalovaný
zjavne neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania rozhodujúcich skutočností relevantných z
hľadiska začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, napriek tomu súd vyhodnotil námietku bez

ďalšieho tak, že žalobu zamietol. Žalovaný popieral všetky tvrdenia súvisiace s údajnou neplatnosťou
alebo údajnou bezúročnosťou a alebo bezpoplatkovosťou zmluvy. Samotná táto skutočnosť naznačuje
tomu, že námietka premlčania je absolútne nedôvodná, pretože ak žalovaný tvrdí, že jeho zmluvy sú v
súlade so zákonom a neobsahujú žiadne neprijateľné podmienky, nemožno o bezdôvodnom obohatení
vôbec hovoriť, pretože by podľa žalovaného nemal vôbec na neho vzniknúť nárok. V tejto súvislosti si

trebauvedomiť,žepokiaľžalovanýakoprofesionálvoblastiposkytovaniaúverovpovažujesvojezmluvy,
ktoré sám vytváral, za súladné so zákonom, nie je možné, aby spotrebiteľ mal vedomosť o tom, že
zmluva je bezúročná a bez poplatkov, čo je okolnosťou podstatnou na vznik bezdôvodného obohatenia.
V prípade subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť žalobkyne o
tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jej úkor obohatila. Slová „keď sa
oprávnený dozvie“ je potrebné vykladať v tom zmysle, že žalobkyňa musela nadobudnúť vedomosť o

skutočnostiachuvedenýchvust.§107ods.1OZ.Niejemožnélenpredpokladať,žebyžalobkyňamohla
skutkové okolnosti vedieť, alebo že by sa to mohla dozvedieť, alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila
potrebnú starostlivosť. Uvedený zákonný predpoklad je potvrdený v desiatkach rozhodnutí súdov,
vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a ČR, napr. NS SR sp. zn. 2Cz 35/77 v spojení s uznesením
ÚS SR sp. zn. III. ÚS 413/2013, NS ČR sp. zn. 3Cdo 4366/2007, NS SR sp. zn. 5 Cdo 121/2009, NS

ČR sp. zn. 33 Odo 477/2001. Rozsah požadovanej skutočnej vedomosti žalobkyne vyplýva priamo z
právnej úpravy a rozdeľuje sa na dve základné časti, ktorými sú vedomosť o osobe, ktorá sa obohatila
a vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Ak má byť dodržaný výklad posúdenia
vedomosti žalobkyne o bezdôvodnom obohatení, ako ho opakovane konštatujú Najvyšší súd SR a ČR,
potom možno zároveň tvrdiť, že ak žalobkyňa mala zistiť skutočnú, nielen predpokladanú vedomosť o

bezdôvodnom obohatení, musela poznať nasledovné skutočnosti a to existenciu uzatvorenej zmluvy,
rozsah povinností vyplývajúcich jej zo zmluvy a samotné plnenie zo zmluvy na účet žalovaného,
skutočnosť, že zmluva o úvere je vadná v rozpore so zákonom, preto sa na ňu vzťahuje zákonná
fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Na to, aby bezdôvodné obohatenie vzniklo je totiž zo zákona
potrebné, aby sa uplatnila fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a na uplatnenie tejto fikcie je

zasa potrebné, by boli splnené predpoklady presne špecifikované v zákone o spotrebiteľských úveroch
(vadnosť zmluvy). Teda na to, aby sa žalobkyňa skutočne dozvedela o bezdôvodnom obohatení, musela
by skutočne vedieť, že na zmluvu o úvere sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti vyplývajúca
zo zákona. Teda v tomto prípade nadobudnutie skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vadnosti jeho zmluvy
o úvere je jednou z podstatných okolností, o ktorých sa musí dozvedieť, aby bola naplnená subjektívna

stránka jeho vedomostí o bezdôvodnom obohatení. Následne už právna kvalifikácia plnenia na účet
tretejosoby(žalovaného)nieježiadnymspôsobomvýznamnáatoajvprípade,akbyspotrebiteľnevedel
o tom, že takéto plnenie je možné považovať za bezdôvodné obohatenie. V tejto súvislosti poukázala
aj na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu ČR a Najvyššieho súdu SR, rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo 121/2009 a Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 3306/2007. Uviedla, že z judikatúry

niektorých súdov vyplýva, že pri požiadavke na skutočnú vedomosť o bezdôvodnom obohatení sa nemá
na mysli znalosť právnej kvalifikácie. Pri posúdení plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je bez
významu ani určenie toho, či v konkrétnom prípade ide o plnenie získané bez právneho dôvodu alebo
plnenie získané z neplatného právneho úkonu. V tomto prípade jednoznačne na začiatku existoval
právny dôvod plnenia, ktorým je samotná písomná zmluva o úvere uzavretá medzi žalobkyňou a

žalovaným, na základe ktorej žalobkyňa plnila svoje povinnosti ako jej vyplývali zo zmluvy. Vzhľadom
na uvedené teda možno hovoriť o bezdôvodnom obohatení získanom bez právneho dôvodu, keďže
právny dôvod existuje a je ním zmluva s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo
237/2005. Ak berie do úvahy povahu jednotlivých dôvodov vzniku bezdôvodného obohatenia, pričom
zároveň platí, že v oboch prípadoch existuje písomná zmluva, na základe ktorej zmluvné strany plnili,

potom by sa na bezdôvodné obohatenie získané plnením žalobkyne z úverovej zmluvy malo nazerať
ako na bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu. Potom v prípade
bezdôvodného obohatenia získaného z neplatného právneho úkonu je absolútnou nevyhnutnosťou
a štandardným postupom potvrdeným zo strany najvyšších súdnych autorít posudzovanie momentu,
kedy sa oprávnený subjekt (žalobca) reálne o vadnosti úkonu ako skutočnosti rozhodne pre vznik

bezdôvodného obohatenia, dozvedel. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25
Cdo 3306/2007, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 121/2009, Krajského
súdu Prešov sp. zn. 19Co/254/2014, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/256/2013, Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4 Obdo 44/2008. Dôležité je nezabúdať tiež na to, že v rámci spotrebiteľskýchvzťahov sa niektoré právne zásady uplatňujú odlišným spôsobom. Celá argumentácia súdu je založená
výlučne za predpoklade, že neznalosť zákona neospravedlňuje s poukazom súdu na Zbierku zákonov,
resp. znalosť zákona sa u každého subjektu automaticky predpokladá. V tejto súvislosti je zásadným

faktom existencia ustáleného názoru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, ktorý bol vyslovený
v mnohých rozhodnutiach a podľa ktorého zásada vigilantibus iura scripta sunt (neznalosť zákona
neospravedlňuje) v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv
spotrebiteľa s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 9/2012, 5 MCdo 50/2012,
5 MCdo 11/2012, 6 Cdo 1/2012, 2 MCdo 1/2012, 6 MCdo 9/2012, 5MCdo 2/2012 a rozhodnutie ÚS

SR sp. zn. I. ÚS 258/2015, III. ÚS 515/2015, III. ÚS 620/2015 a mnohé ďalšie. Premlčanie a plynutie
premlčacích lehôt je pritom jedným z ukážkových príkladov právneho inštitútu, ktorý spadá pod použitie
zásady vigilantibus iura scripta sunt s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 M Cdo 8/2008. Teda
ak by bol aj správny výklad žalovaného o spôsobe plynutia subjektívnej premlčacej doby, čo nie je,
potom by tento jednoznačne nebolo možné uplatniť v prípade, ak na strane oprávneného subjektu
vystupujespotrebiteľ.Jepotomnažalovanom, akovsporepreukáže,žežalobkyňaužvčasepodpísania

zmluvy, resp. zaplatenia poslednej splátky vedela, že zmluva je v rozpore so zákonom, pričom túto
skutočnosť sám žalovaný vyvracia, keď považuje zmluvu za súladnú so zákonom, ako preukáže, že
žalobkyňa mala už 21.10.2015 vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Tieto tvrdenia žalovaného popiera
a v súlade s § 151 CSP uvádza, že žalobkyňa v žalovaným deklarovanom období nemala vedomosť
o bezúročnosti zmluvy z dôvodov, že sám žalovaný neuznáva argumentáciu žalobkyne, že by mal byť

úver bezúročný, bez poplatkov, preto neexistuje racionálny argument, prečo by mal spotrebiteľ mať
o bezúročnosti vedomosť, je v rozpore so zdravým uvažovaním, aby akákoľvek osoba vstupovala a
plnila v právnom vzťahu, o ktorom vie, že je v rozpore so zákonom a v tomto zotrvala do splatenia
všetkých záväzkov, čím by „dobrovoľne“ znižovala svoj životný štandard, že tým, že žalobkyňa plnila
svoje povinnosti zo zmluvy a uhradila všetky splátky znamená, že považovala zmluvu za súladnú so

zákonom, o vzniku bezdôvodného obohatenia nemala vedomosť. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno
ohľadom preukázania skutočností, ktoré sú mu na prospech (premlčanie nároku). Námietka premlčania
je tak len formálna, žalovaný nepredložil jediný dôkaz o vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného
obohatenia aj s poukazom na aktuálnu rozhodovaciu prax v roku 2018 a to rozhodnutia Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 5Co/49/2018-126 zo dňa 24.04.2018, Krajského súdu Banský Bystrica sp. zn.

15Co/428/2016 zo dňa 21.03.2018, Krajského súdu Prešov zo dňa 18.01.2018 sp. zn. 25Co/75/2017,
Okresného súdu Svidník zo dňa 22.02.2018 sp. zn. 7Csp 144/2017, rozhodnutie OS Čadca zo dňa
22.02.2018 sp. zn. 5C/31/2017.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku o náhrade trov konania podal v zákonnej

lehote odvolanie žalovaný. Uviedol, že z obsahu záverov súdu prvej inštancie nie je možné dospieť
k žiadnym konkrétnym okolnostiam, z ktorých súd vychádzal pri posúdení oprávnenosti nároku
na náhradu trov konania. V predmetnom prípade nebolo dostatočným spôsobom posúdené, ktoré
skutočnosti súd prvej inštancie vzal za dokázané a o ktoré skutočnosti oprel svoje skutkové zistenia
a v akých preukázaných skutočností pri vykonaní a zhodnotení procesu dokazovania vo svojich

úvahách vychádzal, čím nebola naplnená požiadavka práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného
súdu vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia, či
zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru (Uznesenie ÚS SR č. I ÚS 19/02 zo dňa 13. marca
2002). V podmienkach vedeného konania je takýmto záverom konštatovanie súdu o tom, že žalobkyňa

ako spotrebiteľ uzatvorila formulárovú zmluvu napriek tomu, že žalovaný bol celom rozsahu úspešný.
Pritom je nutné poznamenať, že vopred pripravené znenie spotrebiteľských dokumentov je prirodzenou
súčasťou úverových produktov a všeobecne všetkých spotrebiteľských vzťahov. Čo je dôležité je naopak
to, či žalobca mal možnosť o predmetnej listine nadobudnúť vedomosť, alebo nie. V podmienkach tohto
konania táto okolnosť ani nebola sporná, nakoľko zároveň ide o samotnú zmluvu o spotrebiteľskom

úvere. S poukazom na ustanovenia § 255 ods. 1, § 256, § 257 CSP uviedol, že v predmetnom konaní nie
je možné dospieť k záveru, že by v danom prípade existovali podľa § 257 CSP dôvody hodné osobitného
zreteľa, na základe ktorých by súd nemal žalovanému priznať náhradu trov konania. Zastal názor, že na
náhradu trov konania má žalovaný zákonné právo, nakoľko mal vo veci plný úspech.

4. Žalobkyňa sa vyjadrila k odvolaniu žalovaného. Uviedla, že žalovaný svojim konaním spôsobil
vznik sporu. Žalobkyňa sa zrejmý nesúlad zmluvy o úvere so zákonom pokúsila so žalovaným
riešiť mimosúdnou cestou. O uvedenom informovala súd aj v žalobnom návrhu. Žalovaný bol listom
upozornený na bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere, bol požiadaný o riešenie vzniknutejsituácie. Reakcia žalovaného bola negatívna a svojím vyjadrením vyjadril svoj negatívny postoj dňa
11.07.2017 k zmiernemu vyriešeniu veci. Aj vzhľadom na odpoveď žalovaného žalobkyňa ako
spotrebiteľ bola nútená brániť svoje práva prostredníctvom žalobného návrhu na súde. Osobou, ktorá

zapríčinila podanie žalobného návrhu bol žalovaný. Žalovaný je stranou, ktorá prijala od žalobkyne
úhradu finančných prostriedkov nad rámec poskytnutého plnenia. Žalovaný konal v rozpore s platnou
právnou úpravou, bezdôvodne sa obohatil na úkor žalobkyne. Takéto konanie žalovaného je v rozpore
s dobrými mravmi, keďže všetky informácie mal a vedel, že nárok žalobkyne je dôvodný, čo i len
v časti. S poukazom na ustanovenie § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa

uviedla, že ide rozhodnutie v neprospech slabšej strany sporu. Poukázala na to, že žalobkyňa v tejto
veci bola spotrebiteľom, ktorý sa domáhal ochrany svojich práv voči podnikateľskému subjektu, ktorý
od neho neoprávnene prijal úhradu neexistujúcej pohľadávky. Z uvedeného je zrejmé, že priznaním
náhrady trov konania žalovanému, ktorý súdne konanie spôsobil úmyselným konaním proti dobrým
mravom a ktorý navyše prijal od druhej strany plnenie, na ktoré nemá nárok, by nebol dosiahnutý
zámer, ktorý samotný inštitút trov konania plní a má plniť. Rovnako odborná literatúra a súdna prax

výslovne uvádzajú, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné zvážiť aj sociálny aspekt,
t.j. osobné, majetkové a zárobkové pomery oboch strán, pričom v tomto prípade na jednej strane stojí
subjekt, fyzická osoba - spotrebiteľ, ktorý sa jediným možným spôsobom bránil proti neoprávnenému
konaniu veriteľa, na druhej strane stojí právnická osoba - podnikateľ, ktorý v rozpore so zákonom
vylákal plnenie zo zmluvy obsahujúce zásadné nedostatky v neprospech spotrebiteľa. Napokon aj

úprava OSP a CSP výslovne počíta s tým, že za určitých okolností je možné a potrebné prihliadnuť
pri sporových konaniach aj na iné okolnosti ako len na pomer úspechu vo veci. Ide pritom práve o
takéto prípady, keď jedna zo strán svojim konaním spôsobila, že druhá strana podala návrh na začatie
konania. S poukazom na ustanovenia § 255 ods. 1, § 256 ods. 2 CSP a rozhodovaciu prax súdov
Slovenskej republiky, ako aj na § 257 uviedla, že ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu

a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. Okrem toho tento výklad možno
podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručenú
článkom46ods.1ÚstavySR.SpoukazomnarozhodovaciupraxNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
v danej veci nejde o štandardný súkromno-právny vzťah, ale o spotrebiteľský vzťah. Východiskom
spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení

s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s
ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva, lepšiu dostupnosť
právnych služieb a nakoniec možno stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových
zmlúv. Pre takéto zmluvné vzťahy je charakteristické, že spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednanie
pripravený, pri kontraktácii využívaný moment prekvapenia, neskúsenosti spotrebiteľa. Poukázala tiež

na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 620/2015 -12 zo dňa 08.12.2015, na článok 6 ods.
1 Smernice Rady 93/13/EHS, rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C 473/00 Cofidis. Ďalej uviedla, že
je zrejmé, že vnútroštátna právna úprava i právna úprava Spoločenstva prezumuje skutkovú i právnu
nevedomosť spotrebiteľa vzhľadom na špecifiká právneho vzťahu medzi veriteľom a spotrebiteľom.
Poukázala na to, že žalobkyňa mala k dispozícii vadnú zmluvu, ktorá nespĺňa kogentné náležitosti

v zmysle príslušnej úpravy na ochranu spotrebiteľa, čo napokon konajúci súd nijakým spôsobom
neposudzoval len uzavrel, že nárok žalobkyne je premlčaný, ale nebolo zistené, či nárok vôbec vznikol.
Jedine skutkové okolnosti, ktoré spravidla spotrebiteľ v čase existencie záväzku pozná sú existencia
zmluvy a jej obsah, nie právne posúdenie. Teda ani prípadná snaha prezumovať u spotrebiteľa jeho
vedomosť o existencii Zákona o spotrebiteľských úveroch nie je na mieste. Totiž potom by platilo, že

spotrebiteľ musí poznať všetky zákony uverejnené v Zbierke zákonov, poznať i obsah, aby bolo možné
hovoriť o jeho vedomosti, čo samozrejme možné nie je. Druhou zmluvnou stranou je veriteľ, ktorý
je v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov profesionálom s rozsiahlym právnickým aparátom,
ktorý je povinný poznať príslušnú právnu úpravu súvisiacu s kogentnými príkazmi, účelom ktorých je
ochrana spotrebiteľa a je objektívne zodpovedný za vady formulárovej žalovaným koncipovanej zmluvy.

Žalobkyňa sa domáhala svojich práv potom, ako sa od právneho zástupcu dozvedela, že zmluva môže
trpieť takými vadami, pre ktoré môže byť vyhlásená súdom za bezúročnú a bez poplatkov. Žalovaný
spôsobil vznik sporu, skoncipoval vadnú zmluvu, na predsporovú výzvu nereagoval, vzniesol námietku
premlčania v subjektívnej lehote bez akéhokoľvek preukázania subjektívnej vedomosti žalobkyne a
napokon sa domáha priznania práva na trovy konania. Teda v tejto časti konania spotrebiteľ domáhajúci

sa ochrany svojho už porušeného práva síce nevie, či jeho zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná
a bez poplatkov, ale jeho neposúdený nárok bol zamietnutý a žalovaný podal odvolanie, ktorým sa
domáha priznať ďalšie plnenie trovy konania. Navrhla, aby odvolací súd rozhodol v zmysle odvolaniažalobkyne a súčasne zaviazal žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania žalobkyne vo výške 100
%.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej aj ako
„CSP“) po zistení, že odvolania žalobkyne a žalovaného boli podané oprávnenou stranou v zákonom
stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňajú náležitosti §
363 CSP, prejednal odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) za splnenie
povinnosti ustanovenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie

je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správne podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil a v časti náhrady trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 389 ods.1 písm. b) CSP zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods.1 CSP.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

7. Podľa § 387 ods.2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa v danej právnej veci žalobou zo dňa 19.01.2018
domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 862,63 eur s prísl. z titulu bezdôvodného
obohatenia. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 17.06.20014 uzatvoril žalovaný so žalobkyňou zmluvu o
spotrebiteľskom revolvingovom úvere č.8500061879, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni

peňažné prostriedky vo výške 1 500 eur. Žalobkyňa predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere
považovala za bezúročnú a bez poplatkov s poukazom na porušenie, resp. absenciu obligatórnych
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. j) v spojení
s ustanovením § 11 ods. 1 písm. d), § 9 ods.2 písm. k), f) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o

zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej spotrebiteľskej
zmluvy, namietala absolútnu neplatnosť predmetnej zmluvy, resp. jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť
aj vzhľadom na nesprávne uvedenú výšku úrokovej sadzby v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa,
namietala neprijateľnosť zmluvných podmienok s poukazom na ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Zároveň žalobkyňa namietala absolútnu neplatnosť Dohody uzatvorenej medzi žalobkyňou

a žalovaným dňa 17.06.20014 ako závislej zmluvy s poukazom na rozpor s dobrými mravmi. Žalobkyňa
vzhľadom na vyššie uvedené poukázala na tú skutočnosť, že pokiaľ potom uhradila žalovanému
sumu 2 312,63 eur a žalovaný jej poskytol úver vo výške 1 500 eur, došlo na strane žalovaného k
vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor žalobkyne vo výške žalovanej istiny. Žalovaný sa písomne
vyjadril k podanej žalobe, navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť namietajúc, že predmetná zmluva

o spotrebiteľskom úvere spĺňa všetky náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods.2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, je v súlade s ustanovením § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaný zároveň namietal
premlčanie uplatneného právneho nároku z titulu bezdôvodného obohatenia z dôvodu uplynutia

subjektívnej premlčacej doby s poukazom na ustanovenie § 107 ods.1 Občianskeho, keď posledná
úhrada žalobkyne bola pripísaná na účet žalovaného dňa 22.10.2015. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení
k vyjadreniu žalovaného k žalobe uviedla k uplatnenej námietke premlčania zo strany žalovaného, že
námietka premlčacia je účelová, žalovaný nepreukázal, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o
spotrebiteľskom úvere žalobkyňa mala vedomosť o tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je v rozpore

so zákonom.

9. Žalobkyňa podala odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie z dôvodu uvedeného v ustanovení
§ 365 ods. 1 písm. d),f), h) CSP.

10. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod
je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j.
úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiestopríslušnej právnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval,
alebo - správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

11. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázke právneho posúdenia veci v spornej otázke
(premlčania uplatneného právneho nároku z titulu bezdôvodného obohatenia) zaujal právny názor s
poukazom na ustanovenia § 107 ods.1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 2 zákona č.
1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby (§ 107 Občianskeho zákonníka) v trvaní dvoch rokov je rozhodujúce, kedy sa žalobkyňa skutočne

dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jej úkor a subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil.
Rozhodujúci je teda subjektívny moment, kedy sa žalobkyňa o svojom práve skutočne mohla a musela
dozvedieť. Žalobkyňa podala žalobu na súd v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby. Žalobkyňa
uhradila žalovanému poslednú splátku dňa 21.10.2015, ktorá bola pripísaná na účet žalovaného dňa
22.10.2015. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že už dňom 21.10.2015 boli žalobkyni známe všetky
skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, teda komu a v

akej výške plnila a subjektívna premlčacia doba uplynula dňom 21.10.2017. Žalobkyňa svoj nárok na
zaplatenie žalovanej sumy uplatnila na súde až dňa 19.01.2018, t.j. po uplynutí dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby. Keďže žalovaný v konaní relevantným spôsobom vzniesol námietku premlčania, v
danej veci nebolo možné žalobkyni premlčané právo priznať. Súd prvej inštancie v tomto právnom
posúdení poukázal na to, že žalobkyňa v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere

žalobkyňa vedela v zmysle domnienky ustanovenej v ustanovení § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke
zákonov Slovenskej republiky, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov.

12. Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

13. Premlčanie je uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho,
aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva
námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu

práva,tedazánikjehosúdnejvymáhateľnosti,vdôsledkučohopremlčanéprávonemožnooprávnenému
priznať. Námietku premlčania môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do
právoplatného skončenia veci. Vznesenie námietky premlčania po márnom uplynutí premlčacej doby má
tie právne dôsledky, že súd oprávnenej osobe premlčané subjektívne občianske právo nemôže priznať,
lebo vznesením námietky premlčania dlžníkom došlo k zániku nároku a súd musí žalobu veriteľa, ktorou

sa tohto premlčaného práva domáha, zamietnuť. Uplatnením námietky premlčania na súde prestáva byť
subjektívne právo vynútiteľné.

14. Podľa § 107 ods.1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto

sa na jeho úkor obohatil.

15. Podľa § 107 ods.2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

16. Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky o všetkom, čo bolo v
Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa
to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

17. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým a preto sa premlčuje podľa
ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právo na vydanie získaného bezdôvodného
obohateniasatedamôžepremlčaťtakvsubjektívnejdobe(§107ods.1),akoajvobjektívnejdobe(§107
ods. 2). Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného
bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Začiatok plynutia

premlčacích dôb je určený okamihom, keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Ide o okamih
splnenia všetkých predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Aby bolo
možné hovoriť o premlčaní práva, musí toto právo najskôr vzniknúť. Subjektívna premlčacia doba
nemôže začať plynúť skôr, než objektívne premlčacie doby. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodnéhoobohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr, než bezdôvodné obohatenie
vôbec vzniklo. Preto ani subjektívna lehota nemôže začať plynúť skôr, než vznikne právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a

kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať
na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške (objektívne vyčíslenej
v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde. Rozhoduje skutočná, nie
predpokladaná znalosť okolností uvedených v ustanovení § 107 ods. 1.

18. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil
vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného
obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol
dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z
týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia

subjektívnejpremlčacejdobyvôbecrelevantné.(RozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.1Cdo67/2011).

19. Podľa § 451 ods.1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

20. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

21. Podľa § 9 ods.1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzatvorenia
predmetnej spotrebiteľskej zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá
zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom
médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

22. Podľa § 9 ods.2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzatvorenia
predmetnej spotrebiteľskej zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
a/ druh spotrebiteľského úveru,

b/ obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u

veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,

c/ adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,

d/ meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,

e/ identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,

f/ dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

g/ celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,

h/ opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo

služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,i/ úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,

podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,

j/ ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané

na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,

k/ výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,

l/ právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m/ súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a

nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,

n/ prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy

o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,

o/ úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

p/ upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,

q/ veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,

r/ výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,

s/ informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,

t/ právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred

lehotou splatnosti podľa § 16,

u/ spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

v/ informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

w/ právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,

x/ názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23,

y/ priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;

platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnotaročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.

23. Podľa § 11 ods.1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzatvorenia
predmetnej spotrebiteľskej zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak

a/ zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,

b/ zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),

c/ zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo

d/ v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa,

e/ veriteľ spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti.

24.Odvolacísúdpopreskúmanínapadnutéhorozsudkusúduprvejinštancie,akoajobsahuspisudospel
k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.
Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a odvolací súd sa zároveň v celom rozsahu stotožňuje aj s
právnymi závermi súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje
na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nevidel dôvody, pre ktoré by

sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť.

25. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetnú zmluvu o
spotrebiteľskom úvere uzavretú medzi stranami sporu je potrebné posudzovať podľa vyššie citovaného
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a

o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej spotrebiteľskej
zmluvy a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa ako fyzická osoba vystupovala v danom
právnom vzťahu ako spotrebiteľ a žalovaný vystupoval ako dodávateľ, keď žalobkyňa pri uzatváraní
zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Predmetná úverová
zmluva nebola individuálne dojednané, keďže bola vyhotovená na formulári s obsahom a zmluvnými

podmienkamivopredpripravenýmibezmožnostižalobkyneakospotrebiteľaovplyvniť,meniťichobsaha
žalovanývsporenepreukázalopak.Predmetnúzmluvuoúverejepotrebnéposúdiťaj zhľadiskaďalších
právnych predpisov upravujúcich spotrebiteľské zmluvy, nie len v kontexte zákona o spotrebiteľských
úveroch, ale aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody je potrebné
predmetnú zmluvu v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka považovať za zmluvu spotrebiteľskú.

Keďže zmluvou o úvere sa žalovaný ako dodávateľ zaviazal poskytnúť žalobkyni ako spotrebiteľovi
dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a žalobkyňa ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté
peňažnéprostriedkyzvýšenéopríslušnýpoplatokvrátiť,ideospotrebiteľskývzťah.NovelaObčianskeho
zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením § 52
ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa

vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva a uvedené ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené aj pred účinnosťou
uvedenej novely Občianskeho zákonníka. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov je preto možné sa
stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, ako aj s právnym názorom žalobcu, že predmetná zmluva o
úvere uzavreté medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou.

26. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ si žalobkyňa v konaní
uplatnila právny nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia dôvodiac tým, že predmetnú zmluvu
o spotrebiteľskom úvere pre absenciu obligatórnych náležitostí podľa zákona č. č. 129/2010 Z. z.o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy považuje
za bezúročnú a bez poplatkov a vzhľadom na výšku poskytnutého úveru zo strany žalovaného

žalobkyni a výšku úhrad žalobkyne titulom predmetného úveru žalovanému, vniklo na strane žalovaného
bezdôvodné obohatenie vo výške 862,63 eur podľa ustanovenia § 451 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka,
ktoré žalovaný získal plnením bez právneho dôvodu, keď žalovaný nemal právny nárok titulom
predmetnej spotrebiteľskej zmluvy od žalobkyne na úhradu úrokov a poplatkov, preto je žalovaný
povinný ho vydať žalobcovi, za stavu, že žalovaný dôvodne namietal v konaní premlčanie uplatneného

právneho nároku, vznesením námietky premlčania žalovaným došlo k zániku nároku žalobkyne a
súd musel žalobu žalobkyne, ktorou sa tohto premlčaného práva domáhala, zamietnuť. Odvolací súd
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie uvádza, že pri
práve na vydanie bezdôvodného obohatenia Občiansky zákonník stanovuje kombinovanú premlčaciu
dobu subjektívnu a objektívnu. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a objektívna premlčacia
doba je trojročná, resp. desaťročná. Pokiaľ márne uplynula aspoň jedna z týchto premlčacích dôb

a je vznesená námietka premlčania, nemožno právo na vydanie bezdôvodného obohatenia priznať.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 67/2011 pri posudzovaní otázky začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby vychádza z ustálenej súdnej praxe, že pre jej začiatok je rozhodujúci
okamih, kedy sa oprávnený v danom konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho
úkor k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal, že pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného

obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie také okolnosti, ktoré sú
relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde. Z obsahu spisu v danej právnej veci vyplýva, že
žalobkyňa vykonala úhradu žalovanej istiny na účet žalovaného dňa 21.10.2015, ktorá bola pripísaná
na účet žalovaného dňa 22.10.2015 (ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporná). Podľa názoru
odvolacieho súdu týmto dňom začala žalobkyni plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle

§ 107 ods. 1 OZ. Pokiaľ žalobkyňa od počiatku plnila bez právneho dôvodu s poukazom na ustanovenia
§ 9, § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej
spotrebiteľskej zmluvy, už v tomto okamihu boli žalobkyni známe všetky skutkové okolnosti potrebné
na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda komu plnila a v akej výške. V danej

právnej veci potom žalobkyňa svoj nárok na zaplatenie žalovanej istiny uplatnila na súde po uplynutí tejto
subjektívnej premlčacej doby. Keďže žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie právne relevantným
spôsobom vzniesol námietku premlčania, odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej
inštancie, že za daného preukázaného skutkového stavu nebolo možné žalobkyni premlčané právo
priznať a v rámci zásady procesnej ekonómie sporu vec ďalej posudzovať. Odvolací súd zdôrazňuje, že

to, kedy sa žalobkyňa dozvedela (dospela k záveru), ako takýto jej nárok, vyplývajúci z týchto skutkových
okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej
premlčacej doby relevantné.

27. Odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou

stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami
sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na
každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd v danej
právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej právnej veci riadil vyššie
uvedenými zásadami právneho štátu. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu boli
zdôvodnené a presvedčivé. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozsudku v zmysle §
220 CSP a preto ho možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného za preskúmateľné v takej miere, že
nedošlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie dal odpoveď na tie
otázky nastolené sporovými stranami, ktoré mali pre vec podstatný význam, ktorá odpoveď dostatočne
objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby súd zachádzal do všetkých detailov

sporu uvádzaných stranami sporu, teda obsahuje stručné a jasné objasnenie skutkového a právneho
základu súdneho rozhodnutia, teda odôvodnenie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.28. Odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody odvolateľky v podanom odvolaní ďalej dospel k
záveru, že súd prvej inštancie vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej
súvislosti, prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo v súlade s ustanoveniami § 191 CSP.

Odvolací dospel k záveru, že v danej právnej veci doposiaľ vykonaným dokazovaním boli preukázané
rozhodujúce skutočnosti, súd rozhodol na základe zisteného skutkového stavu veci, keď je potrebné
uviesť, že súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 185 ods.1 CSP rozhoduje o tom, ktoré z
navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie.

29. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
vo veci samej potvrdil ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP.

30. Podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

31. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca, a

ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutie spravodlivosti). Povinnosť súdov rozhodnutie odôvodniť v súlade s vyššie citovaným
ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a
nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
stranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázky

nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

32. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej
právnej veci, pokiaľ sa jedná o rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania, neriadil
vyššie uvedenými zásadami právneho štátu. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia

súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania nespĺňa vyššie
uvedenékritériápreodôvodňovanierozhodnutívzmysle220CSP(absentujestručnéajasnéobjasnenie
skutkového a právneho základu súdneho rozhodnutia) a preto ho možno považovať z pohľadu vyššie
uvedeného za nepreskúmateľné v takej miere, že došlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý

proces. Je tomu tak z nižšie uvedených dôvodov.

33. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

34. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

35. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má, zásadne, právo na to, aby sa
mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa

chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť,
inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka.36. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred
exekučným súdom) je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva
zákon (v tomto prípade sa súdny exekútor považuje za účastníka konania pre ten úsek konania, v ktorom

sa rozhoduje o jeho nároku na náhradu trov konania), náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a
časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel
zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť
zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých
zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napríklad takou výnimkou je nepriznanie náhrady

trov konania podľa § 257 CSP. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada
úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Teda základným meradlom pre nárok na náhradu
trov je miera procesného úspechu vo veci. Podľa toho sa najprv určuje pomer úspechu, či neúspechu
vo veci, a až keď došlo k pomernému rozdeleniu náhrady, vypočítajú sa skutočne vynaložené náklady,
a to u tej strany, ktorej úspech bol vyšší a má teda nárok na ich náhradu.

37. Odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody žalovaného v časti náhrady trov konania uvádza,
že ak súd prvej inštancie vzhliadol dôvod na postup podľa § 257 CSP (pričom vôbec necitoval
ustanovenie § 255 ods.1 CSP), ale neumožnil žalovanému vyjadriť sa k zamýšľanému postupu, odňal
žalovanému tým legitímny nárok na náhradu vzniknutých trov konania, bez možnosti akejkoľvek obrany
jeho práv. Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so
zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu
ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom
(čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá
v Civilnom sporovom poriadku. Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trov konania, preto treba

vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Ak
súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť
protistrane,abysaktomuvyjadrila(kzámeru,ajkdôkazom).Niejemožné,abysúddospelkvnútornému
presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy získala, to
neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je

povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému
použitiu tohto ustanovenia. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii §
257 vyjadrila svoje stanovisko. Súd prvej inštancie žalovaného k aplikácii § 257 CSP explicitne nevyzval,
a teda rozhodol spôsobom, ktorý je arbitrárny, a tým ústavne nesúladný, pretože nevytvoril procesný
priestor umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanoviská k prípadnému použitiu tohto ustanovenia.

Keďže takýto postup súdu prvej inštancie nie je možné v odvolacom konaní napraviť, odvolací súd
napadnutéuzneseniesúduprvejinštanciepodľa§389ods.1písm.b)CSPzrušilvčastivýrokuotrovách
konania a vec mu vrátil v zrušenej časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

38. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej

sa náhrady trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že právnym
názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods.2
CSP). V ďalšom konaní súd prvej inštancie bude postupovať tak, ako je vyššie uvedené odvolacím
súdom, opätovne rozhodne o nároku na náhradu trov konania, pričom sa vysporiada s námietkami
odvolateľa uvedenými v odvolaní a svoje rozhodnutie odôvodniť zákonným spôsobom tak, aby bolo v

súlade s § 236 CSP.

39. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 CSP).

40. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta

Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).