Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. september 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/12/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7715204894
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7715204894.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcov: 1/ maloletej K. J., Y.. XX.XX.XXXX,
E. K.. N. XX, XXX XX N., zastúpenej zákonnými zástupcami: otcom - žalobcom v 2/ rade rade a matkou
K. N.R., Y.. XX.XX.XXXX, E. K.. N. XX, XXX XX N., 2/ K.. G. J., Y.. XX.XX.XXXX, bytom K.. N. XX, XXX
XX N., proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
so sídlom v Bratislave, Špitálska 4, 6, 8, o náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 21. septembra 2021 sp.zn. 9C/414/2015

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Rožňava zo dňa 21. septembra 2021 č.k. 9C/414/2015-861

okrem výroku II.

Žalobcovia v 1. a 2. rade majú proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 21. septembra
2021 č.k. 9C/414/2015-861 rozhodol nasledovne: I. Žalovaný je povinný zaplatiť maloletej žalobkyni
v 1. rade 5.000 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, žalobcovi v 2. rade 7.500 € z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy a 149,70 € z titulu náhrady škody, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Súd

žalobu v prevyšujúcej časti zamieta. III. Súd priznáva žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 96 %
zo strany žalobcov v 1. a 2. rade s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v sume 680.000 € a
žalobca v 2. rade aj náhrady škody v sume 166,60 € na základe zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

3.1. Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že žalobca v 2. rade a matka maloletej žili spolu na spôsob
manželstva ako druh a družka a z ich vzťahu pochádza maloleté dieťa - žalobkyňa v 1. rade. Dňa
22.03.2012 matka maloletej vo večerných hodinách utrpela zranenia pri páde zo schodov, preto bola
hospitalizovaná a otec - žalobca v 2. rade bol políciou zadržaný pre podozrenie zo spáchania trestnej
činnosti. V dôsledku vzniknutej situácie maloleté dieťa (ďalej len dieťa) bolo umiestnené v Detskom

domove B. J..
3.2. Domáhali sa zaplatenia sumy 380.000 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za difamujúce závery
UPSVaR v Michalovciach, násilné odlúčenie dcéry od biologickej rodiny bez rozhodnutia súdu dňa
22.03.2012, za citovú ujmu, porušenie práva na výchovu dieťaťa a práva na spolu bytie za obdobie od22.03.2012 do 04.02.2014. Tvrdili, že v súvislosti s umiestnením dieťaťa v detskom domove došlo k
nesprávnemuúradnémupostupuavydaniunezákonnýchrozhodnutí.NastraneÚradupráce,sociálnych
vecí a rodiny v Michalovciach (ďalej len úrad) pri úkonoch súvisiacich s umiestnením dieťaťa v detskom

domove došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to tým, že dňa 23.03.2012 úrad spracoval a doručil
súdunávrh,ktorýmporušilcitovúarodinnúväzbudieťaťa,prerušiljehoprávonaspolubytiesbiologickou
rodinou. Navrhoval súdu vydať rozhodnutie o umiestnení dieťaťa v Detskom domove B. J.. Návrh na
predbežné opatrenie difamujúco uvádza, že blízki príbuzní neprejavili o dieťa záujem. Zápisnica spísaná
dňa 23.03.2012 neobsahuje žiadne vyjadrenie otca dieťaťa ani príbuzných z jeho strany, bola spísaná

iba s matkou dieťaťa dňa 22.03.2012 v dopoludňajších hodinách po podaní liekov a v čase, kedy mala
v krvi ešte zostatkový alkohol. Úrad nekontaktoval otca, aby zabezpečil jeho stanovisko, pritom vedel,
že je na oddelení polície. O návrhu úradu súd právoplatne rozhodol dňa 26.03.2012. Úrad porušil
spolu bytie dieťaťa s jeho príbuznými zo strany otca. Uznesenie o nariadení predbežného opatrenia o
umiestnení dieťaťa v Detskom domove B. J.Á. bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/224/13 zo dňa 20.01.2014. Dieťa štát vrátil biologickej rodine dňa 04.02.2014 na základe toho,

že dňa 04.02.2014 úrad zobral návrh na predbežné opatrenie späť a uznal, že z jeho strany to bol
nesprávny úradný postup.
3.3. Žalobca v 2. rade uviedol, že tým, že dieťa bolo umiestnené v Detskom domove B. J., štát nútil
rodiča cestovať do detského domova, vynakladať cestovné v súvislosti s návštevami dieťaťa v detskom
domove. Výšku škody - vynaloženého cestovného v súvislosti s navštevovaním dieťaťa v detskom

domove vyčíslil sumou 146,60 € a v tejto výške sa žalobca v 2. rade domáhal náhrady škody od
žalovaného. Na preukázanie vynaložených cestovných nákladov predložil listinné dôkazy - cestovné
lístky v počte 104 kusov.
3.4 . Žalobcovia v 1. a 2. rade sa domáhali zaplatenia sumy 200.000 € obom žalobcom z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy od žalovaného pre nesprávny úradný postup a pre nezákonné rozhodnutie súdu.

Tvrdili, že nesprávny úradný postup súdu spočíval v tom, že Okresný súd Michalovce rozhodol o
návrhu úradu na umiestnenie dieťaťa do detského domova právoplatne dňa 26.03.2012, bez nariadenia
pojednávania a bez výsluchu otca dieťaťa. Skutočnosti, ktorými odôvodnil svoje rozhodnutie, nemal
dokázané. Okresný súd Michalovce a Krajský súd v Košiciach nemali preskúmané, či biologická rodina
dieťaťa javí, resp. nejaví záujem o dieťa. Na základe dovolania podaného žalobcom v 2. rade - otcom

maloletého dieťaťa dňa 24.04.2012 proti právoplatnému uzneseniu Okresného súdu Michalovce sp. zn.
17P/99/2012-9 a dňa 30.05.2012 proti právoplatnému uzneseniu Krajskému súdu v Košiciach sp. zn.
8Cop/193/2012 neboli vykonané úkony takmer jeden rok. Rozhodnutia Okresného súdu Michalovce
sp. zn. 17P/99/2012 zo dňa 26.03.2012 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8Cop/193/2012-30 zo
dňa 16.05.2012 boli zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/224/2013, ktoré žalobcovia

považovali pre prejednávanú vec za nezákonné rozhodnutia. Žalobcovia tvrdili, že súdy konali vo
vzťahu k dieťaťu a biologickej rodine dieťaťa protiprávne, ignorovali legislatívu a judikatúru a ich konanie
a rozhodovanie za obdobie odňatia dieťaťa nie je možné napraviť. Je značnej intenzity a v príčinnej
súvislosti so zásahom do citovej a rodinnej väzby so spôsobeným následkom a to porušením práva na
„výchovu dieťaťa a spolu bytia“.

3.5. Žalobcovia sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy pre každého zo žalobcov po 25.000 €, celkom
50.000 € od žalovaného pre nesprávny úradný postup polície, vyšetrovateľa Policajného zboru a
žalobca v 2. rade v súvislosti s jeho nezákonným zadržaním. Tvrdili, že nesprávny úradný postup
žalovaného spočíva v tom, že policajný orgán vykonával výsluch K. N. v čase, keď jej boli podané
lieky a zároveň mala v krvi zostatkový alkohol, dal odobrať obvinenému - žalobcovi v 2. rade kľúče

od jeho bytu a posielal policajtov s pani N., aby do neho vstupovali, pričom bol zapečatený vchod
bytu, konal a rozhodoval neprocesne ak mal povinnosť poučiť podľa ust. § 130 Trestného poriadku,
konal a rozhodoval neprocesne, ak pri obmedzení osobnej slobody obvinenému neumožnil kontakt s
advokátom, ani mu ho neustanovil, ak k vzneseniu obvinenia došlo v čase medzi výsluchom svedka
a výsluchom obvineného a nebola policajným orgánom opakovane vypočutá poškodená a opakovane

vypočutý svedok, konal a podával návrhy prokurátorovi neprocesne, ak neboli splnené materiálne
podmienky na väzbu a to dôvodnosť vedenia trestného stíhania pre dôkaznú núdzu, policajný orgán
použil a pripustil do prípadu svedka N. I., ktorý pri čine nebol. Policajný orgán konal protiprávne vo
vzťahu k dieťaťu ako aj k biologickej rodine dieťaťa, ignoroval legislatívu a judikatúru, jeho konanie nie
je možné napraviť, je značnej intenzity a v príčinnej súvislosti so zásahom do citovej a rodinnej väzby

so spôsobilým následkom a to porušením práva na „výchovu dieťaťa a spolu bytie“.
3.6. Žalobca v 2. rade - otec musel dieťa odovzdať polícii, pretože bola obmedzená jeho osobná
sloboda, ocitol sa v cele predbežného zaistenia. Vyšetrovateľ polície podal podnet na väzobné riešenie
prokurátorovi. Policajti dieťa odviezli do Detského domova v B. J.. Žalobca v 2. rade bol zadržanýod 22.03.2012 do 26.03.2012, kedy Okresný súd Košice-okolie rozhodoval o návrhu na väzbu tak,
že žalobcu v 2. rade prepustil na slobodu. Žalobca v 2. rade v súvislosti s jeho zadržaním si
uplatňoval náhradu nákladov, ktoré mu vznikli s jeho zadržaním na policajnom oddelení, a to náklady

stravovania počas doby zadržania a náklady cestovného dňa 26.03.2012 z Košíc do Michaloviec (po
jeho prepustení), ktoré náklady spolu vyčíslil sumou 20 € a v tejto výške sa domáhal náhrady materiálnej
škody od žalovanej v 3. rade. Uviedol, že uznesenie policajného orgánu značky ČVS:ORP-249/OEK-
Mi-2012 zo dňa 23.03.2012 bolo ako nezákonné zrušené uznesením Okresnej prokuratúry Michalovce
značky PV 240/12-30 zo dňa 06.11.2012, lebo skutok nebol trestným činom.

3.7. Žalobcovia žiadali priznať náhradu nemajetkovej ujmy pre každého zo žalobcov po 25.000 € od
žalovaného pre nesprávny úradný postup pri vykonávaní úkonov prokurátora spočívajúceho v tom,
že prokurátor podával návrh na väzobné riešenie otca dieťaťa napriek tomu, že mu malo byť zrejmé,
že návrhu súd nevyhovie, že návrh na väzobné riešenie Okresný súd Košice-okolie v konaní sp. zn.
0Tp/426/2012 zo dňa 26.03.2012 zamietol ako nezákonný, že proti tomuto rozhodnutiu prokurátor
podával sťažnosť, ktorú Krajský súd v Košiciach v konaní sp. zn. 6Tpo/15/2012-36 zamietol, že

prokurátor odmietol vstúpiť do konaní vedených pred Okresným súdom Michalovce sp. zn. 17P/99/2012
a sp. zn. 17P/173/2011 ako ochranca zákonnosti. Týmto postupom došlo k protiprávnemu konaniu
vo vzťahu k dieťaťu a vo vzťahu k biologickej rodine dieťaťa, ktoré konanie a rozhodovanie nie je
možné napraviť, je značnej intenzity a v príčinnej súvislosti so zásahom do citovej a rodinnej väzby, so
spôsobeným následkom a to porušením práva na „výchovu dieťaťa a spolu bytie“.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/, m/, § 3 ods. 1, § 6 ods. 1,
§ 9 ods. 1,2,3, § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom ako prvé ustálil, že v prejednávanej veci za
žalovanú Slovenskú republiku koná Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorému bola žiadosť
žalobcov o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručená ako prvému.

5.1. Súd prvej inštancie považoval za preukázané (resp. nesporné, že dňa 22.03.2012 matka maloletej
žalobkyne utrpela úraz v dôsledku pádu zo schodov a preto bola hospitalizovaná. Toho istého dňa otec
- žalobca v 2. rade bol zadržaný pre podozrenie zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví. Zo zadržania
bol prepustený na slobodu dňa 26.03.2012 na základe uznesenia Okresného súdu Košice-okolie sp.

zn. OTp/426/2012 zo dňa 26.03.2012. Po prepustení na slobodu žalobca v 2. rade cestoval z Košíc do
Michaloviec - do miesta jeho bydliska autobusom a na preukázanie výšky cestovného predložil cestovný
lístok, z ktorého vyplýva, že výška cestovného predstavovala 3,10 €. Uznesením prokurátora Okresnej
prokuratúry Michalovce zo dňa 06.11.2012 trestné stíhanie vedené proti K.. G. J. - žalobcovi v 2. rade
pre prečin ublíženia na zdraví bolo zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod

na postúpenie veci.
5.2. Z vykonaného dokazovania ďalej mal za preukázané, že maloleté dieťa bolo umiestnené v
Detskom domove B. J. v nočných hodinách dňa 23.03.2012 a následne dňa 26.03.2012 súd rozhodol
o návrhu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach na nariadenie predbežného opatrenia
spočívajúceho v umiestnení dieťaťa - maloletej žalobkyne v 1. rade v detskom domove. Na základe

uznesenia súdu o nariadení predbežného opatrenia dieťa bolo umiestnené v Detskom domove B. J.
do 04.02.2014, kedy na základe späťvzatia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach dieťa bolo odovzdané do starostlivosti rodičov, po tom, ako
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe dovolania otca zrušil uznesenie súdu prvého stupňa v
spojení s uznesením odvolacieho súdu o nariadení predbežného opatrenia o umiestnení maloletého

dieťaťa v detskom domove. Konanie o úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, pôvodne
vedené na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 17P/173/2011, bolo dňa 12.05.2014 postúpené
Okresnému súdu Rožňava na ďalšie konanie. O úprave práv a povinností rodičov k maloletej K. J.,
nar. XX.XX.XXXX bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5P/43/2014-545
zo dňa 12.04.2018 , tak, že dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti otca. Rozsudok nadobudol

právoplatnosť dňa 10.05.2018.
5.3. Z obsahu uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 224/2013 zo dňa 20.01.2014 vyplýva,
že dovolací súd týmto uznesením zrušil uznesenie Okresného súdu Michalovce sp. zn. 17P/99/2012-9
zo dňa 026.03.2012, (ktorým súd rozhodol o nariadení neodkladného opatrenia, o umiestnení
maloletej žalobkyne v 1. rade v detskom domove) a uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

8CoP/193/2012-30 zo dňa 16.05.2012, ktorým uznesenie súdu prvej inštancie bolo potvrdené. Dovolací
súd vyššie uvedené rozhodnutia súdu zrušil z dôvodu existencie vady konania spočívajúcej v tom, že
vzťah sudkyne JM.. N. F. k dovolateľovi dosiahol taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti konať nezaujato, boli objektívne dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti, tedajednalo sa o vadu konania, zakladajúcu prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. g) OSP.
Zodpovednosť štátu vzniká len z rozhodnutia, ktoré je nezákonné, pričom pojem nezákonnosti nie je
definovaný. Právna úprava neupravuje či nezákonnosť rozhodnutia musí byť výslovne konštatovaná

v zrušujúcom uznesení. Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia je vo všeobecnosti otázkou súladu
rozhodnutia s objektívnym právom. Otázku nezákonnosti súdy nemôžu v konaní o náhradu škody
uplatňovanú titulom nezákonného rozhodnutia riešiť ako otázku predbežnú, lebo ju už vyriešil orgán v
zrušujúcom rozhodnutí, ktorého právny názor je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzný. Preto
vychádzajúc z obsahu zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 224/2013 je potrebné

uznesenie Okresného súdu Michalovce sp. zn. 17P/99/2012 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 8CoP/193/2012-30 považovať za nezákonné.
5.4. Prvoinštančný súd tieto nezákonné rozhodnutia vyhodnotil ako také, ktoré v zmysle ust. § 6 ods.
1 citovaného zákona zakladajú zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie. Na základe vyššie
uvedených nezákonných rozhodnutí bola maloletá žalobkyňa v 1/ rade umiestnená v detskom domove
za obdobie od 23.03.2012 do 04.02.2014, čím došlo k vyňatiu dieťaťa z rodinného prostredia a

žalobca v 2. rade - otec, nemohol vykonávať osobnú starostlivosť o dcéru po dobu takmer dvoch
rokov, čo samo o sebe preukazuje vznik nemajetkovej ujmy na strane maloletého dieťaťa ako aj otca.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že existujú predpoklady pre vznik zodpovednosti
za škodu, resp. nemajetkovú ujmu vzniknutú v súvislosti s úkonmi súdov podľa citovaného zákona a to
nezákonné rozhodnutie, vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím

a nemajetkovou ujmou.
5.5. Súd konštatoval, že predmetom žiadostí žalobcov o predbežné prerokovanie, ktoré boli doručené
Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky dňa 05.11.2012, Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 23.01.2013 a následne v roku 2014 Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky bola náhrada nemajetkovej ujmy a

u žalobcu v 2. rade aj náhrady škody od žalovaného, z titulu nesprávneho úradného postupu jednotlivých
orgánov uvedeného v žalobe a nezákonných rozhodnutí - uznesenia Okresného súdu Michalovce o
nariadení predbežného opatrenia sp. zn. 17P/99/2012-9 zo dňa 26.03.2012, uznesenia Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 8CoP/193/2012-30 zo dňa 16.05.2012 a uznesenia policajného orgánu značky ČVS:
ORP-249/OEK-Mi-2012 zo dňa 23.03.2012 podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

6. Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 4M Cdo 15/2009, v zmysle
ktorého pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že
sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvinením, má rovnaké dôsledky ako zrušenie

uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov). Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné stíhanie končí a
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Z uvedeného vyplýva, že
ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, je potrebné vychádzať z toho, že daná osoba čin nespáchala

a že trestné stíhanie proti nej nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania.

7. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že nárok žalobcu v 2. rade na náhradu
nemajetkovej ujmy a náhradu škody je dôvodný, nakoľko uznesenie o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia policajného orgánu - vyšetrovateľa policajného zboru bolo zrušené a toto zrušenie
má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť, čím je splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003

Z.z. Konštatoval, že vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania voči žalobcovi v 2. rade, ktoré
následne bolo zrušené, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, samo
o sebe zakladá vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu v 2. rade, ako aj to, že žalobca v 2.
rade v súvislosti so začatím trestného stíhania a vznesenia obvinenia voči jeho osobe bol zadržaný
od 22.03.2012 do 26.03.2012 a v dôsledku jeho zadržania dňa 22.03.2012 o 22.00 hod. maloletá

žalobkyňa v 1. rade bola príslušníkmi polície v nočných hodinách odvezená do Detského domova v B. J.,
pretože dieťa zostalo bez dozoru potom, ako matka dieťaťa bola hospitalizovaná. Konštatoval, že vznik
nemajetkovej ujmy na strane žalobcu v 2. rade je v príčinnej súvislosti so začatím trestného stíhania a
vznesením obvinenia, ktoré následne bolo zrušené.8. Ďalej mal súd za preukázané, že v súvislosti s nezákonným rozhodnutím policajného orgánu
(uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia), žalobcovi v 2. rade vznikla aj škoda,

ktorá pozostáva z cestovných nákladov vo výške 3,10 € z Košíc do Michaloviec dňa 26.03.2012, v deň
jeho prepustenia zo zadržania. Vznik škody a výšku škody žalobca v 2. rade preukázal predložením
cestovného lístka, z ktorého vyplýva, že cestovné činilo 3,10 €. Medzi zastavením trestného stíhania
voči žalobcovi v 2. rade a vznikom škody vo výške 3,10 € na strane žalobcu v 2. rade je daná príčinná
súvislosť, preto sú splnené predpoklady zodpovednosti za škodu v zákona č. 514/2003 Z. z. a je daná

zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu, preto súd žalobe v tejto časti vyhovel.

9.1. Súd po vykonanom dokazovaní dospel aj k záveru, že je daná zodpovednosť štátu za škodu, resp.
nemajetkovú ujmu vzniknutú z dôvodu nesprávneho úradného postupu v súvislosti s úkonmi Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach, ktorý potom, ako Detský domov v B. J. oznámil úradu,
že maloletá žalobkyňa v 1. rade bola dňa 23.03.2012 v nočných hodinách umiestnená v ich zariadení

príslušníkmi Obvodného oddelenia Policajného zboru v Michalovciach, podal návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia o umiestnení maloletej žalobkyne v detskom domove bez predchádzajúceho
zisťovania okruhu príbuzných, ktorí by sa mohli o dieťa postarať za to obdobie, za ktoré rodičia túto
starostlivosť nemohli vykonávať, nakoľko matka bola hospitalizovaná a otec bol zadržaný a orgány činné
v trestnom konaní rozhodovali o návrhu na väzbu. V konaní nebolo preukázané, že by úrad, okrem

výsluchu matky maloletej, komunikoval aj s otcom maloletej - žalobcom v 2. rade, resp. jeho príbuznými
v období od jeho zadržania od 22.03.2012 do 26.03.2012, na základe ktorej komunikácie by zistil, aké
iné možnosti by boli pre zabezpečenie starostlivosti o maloleté dieťa, okrem jeho umiestnenia v detskom
domove. Otec dieťaťa - žalobca v 2. rade nebol vzatý do väzby. Bol prepustený zo zadržania na slobodu
dňa 26.03.2012 o 12.30 hod. Prejavil záujem zabezpečiť starostlivosť o dieťa, čo vyplýva z obsahu

zápisnice o výsluchu obvineného zo dňa 26.03.2012 o 10.00 hod.
9.2. V tejto nedostatočnej komunikácii s príbuznými rodičov maloletej v čase, keď ani jeden z rodičov
sa nemohol postarať o dieťa, teda v čase, keď matka bola hospitalizovaná a otec bol zadržaný, ako aj
v tom, že úrad nezabezpečil si informácie, či otec bol vzatý do väzby alebo bol prepustený na slobodu
a v prípade prepustenia na slobodu, či sa môže postarať o dieťa, súd vidí nesprávny úradný postup zo

strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach. Nakoľko otec dieťaťa dňa 26.03.2012 bol
prepustený na slobodu, mohol zabezpečiť starostlivosť o maloletú žalobkyňu v 1. rade, už aj vzhľadom
na to, že následne dieťa bolo zverené do jeho osobnej starostlivosti.
9.3. V súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona podľa
prvoinštančného súdu vznikla žalobcom v 1. a 2. rade nemajetková ujma, z dôvodov narušenia ich práva

na rodinný život a ktorá spočíva najmä v citovej ujme, v odlúčení maloletého dieťaťa vo veku 4 rokov od
biologickejrodinyarodičov.Vsúvislostistýmtoodlúčenímmaloletéhodieťaťaodrodičovvzniklaajškoda
spočívajúca v cestovných nákladoch vynaložených zo strany žalobcu v 2. rade, za účelom návštevy
maloletého dieťaťa v detskom domove, celkovo v sume 146,60 €, teda je daná príčinná súvislosť medzi
vznikom tejto škody a nesprávnym úradným postupom zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

v Michalovciach.

10. Súd prvej inštancie zároveň uzavrel, že žalobcovia v 1. a 2. rade nepreukázali existenciu
nesprávneho úradného postupu vzniknutého v súvislosti s úkonmi súdov, vyšetrovateľa policajného
zboru, resp. policajných orgánov a prokurátora, pretože nepredložili a neoznačili žiadne dôkazy na

preukázanie svojho tvrdenia o existencii predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za neprávny
úradný postup v zmysle § 9 ods. 2 a 3 citovaného zákona, nakoľko nesprávny úradný postup v
posudzovanom prípade nebol konštatovaný na to oprávneným orgánom v rámci sťažnostného režimu
predpokladaného v ustanovení § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z., alebo Ústavným súdom SR
v rámci konania o ústavných sťažnostiach. Žalobcovia síce podali ústavnú sťažnosť sp. zn. II. ÚS

833/2016 a ústavný súd konštatoval, že ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov porušené bolo, avšak predmetom konania o ústavnej sťažnosti bol výlučne postup Okresného
súdu Rožňava, ktorému vec napadla 12.05.2014. Predmetom konania o ústavnej sťažnosti teda nebolo
obdobie, kedy vo veci starostlivosti o maloletú konal Okresný súd Michalovce. Z týchto dôvodov
v konaní nebolo preukázané, že by v súvislosti zo strany žalobcu v 2. rade namietanej nečinnosti

Okresného súdu Michalovce po podaní dovolania, resp. oneskoreného rozhodnutia o návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia, by došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pretože nesprávny
úradný postup nebol konštatovaný orgánom na to oprávneným v zmysle § 9 ods. 2 citovaného
zákona a takisto nebol konštatovaný ani pri postupe vyšetrovateľa policajného zboru v prípade začatiatrestného stíhania a vznesenia obvinenia voči žalobcovi v 2. rade a následného postupu v zmysle §
9 ods. 3 citovaného zákona. Žalobcami uvádzané úkony prokurátora uvedené v žalobe nie je možné
považovať za nesprávny úradný postup a preto v súvislosti s úkonmi prokurátora nemohlo dôjsť k

vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcov a neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a nemajetkovou ujmou tvrdenou žalobcami, preto nie sú splnené predpoklady pre
vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, resp. nemajetkovú ujmu v súvislosti s úkonmi prokurátora.
Z týchto dôvodov súd žalobu v prevyšujúcej časti, teda nad sumy priznané a uvedené vo výroku č. I.
rozsudku zamietol.

11. Súd pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupoval v súlade s ust. § 17 ods. 2 a 4
citovaného zákona. Mal za to, že v danom prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami súdov a
policajného orgánu - vyšetrovateľa policajného zboru a nesprávnym úradným postupom zo strany Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach, nakoľko k odlúčeniu maloletého dieťaťa od rodičov,

teda aj od žalobcu v 2. rade došlo za dobu od 22.03.2012 do 04.02.2014, teda po dobu takmer dvoch
rokov. Uvedené obdobie nie je možné vrátiť a nemajetková ujma bude slúžiť len na zmiernenie citovej
ujmy, ktorá počas tohto obdobia vznikala v súkromnom a rodinnom živote žalobcov v 1. a 2. rade, preto
súd priznal žalobcom v 1. a 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

12. K odlúčeniu maloletej žalobkyne od biologickej rodiny došlo 22.03.2012, ktoré odlúčenie trvalo do
04.02.2014 a voči žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie v roku 2012. Maximálna výška odškodnenia
pri 50-násobku minimálnej mzdy za rok 2012 predstavovala 16.360 €, za rok 2013 - 16.885 € a za rok
2014 - 17.600 €. S prihliadnutím na všetky okolnosti v prejednávanej veci, na dĺžku odlúčenia maloletého
dieťaťa od biologickej rodiny, na to, že v čase odlúčenia maloletá K. mala iba 4 roky, kedy potrebovala

starostlivosť rodičov a každodenný osobný a citový kontakt s rodičmi, súd dospel k záveru, že z titulu
nezákonných súdnych rozhodnutí patrí žalobcom v 1. a 2. rade náhrada nemajetkovej ujmy po 5.000 €
každému z nich a za nezákonné trestné stíhanie, ktoré bolo vedené voči žalobcovi v 2. rade, žalobcovi
patrí ešte náhrada nemajetkovej ujmy v sume 2.500 €. takto žalobcovi v 2. rade súd priznal náhradu
nemajetkovej ujmy v celkovej výške 7.500 € a maloletej žalobkyni v 1. rade 5.000 €.

13. Z titulu nezákonného rozhodnutia vydaného policajným orgánom žalobca v 2. rade sa domáha aj
náhrady škody v sume 20 €, ktorá suma pozostávala z nákladov stravovania za obdobie zadržania
od 22.03.2012 do 26.03.2012 vo výške 16,90 € a z nákladov cestovného žalobcu v 2. rade v deň
jeho prepustenia na slobodu, dňa 26.03.2012 z Košíc do Michaloviec, do miesta bydliska žalobcu v

2. rade vo výške 3,10 €. Žalobca preukázal vznik škody a výšku škody - cestovného vo výške 3,10 €
z Košíc do Michaloviec v deň jeho prepustenia zo zadržania predložením cestovného lístka vo výške
cestovného. Súd konštatoval, že uvedenú materiálnu škodu žalobca si uplatnil aj v rámci žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku, adresovanú Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, v ktorej žiadosti
uvádzal celkovú sumu 20 €, ktorú žiadal uhradiť z titulu materiálnej škody a ktorá pozostávala z tohto

cestovného vo výške 3,10 € z Košíc do Michaloviec dňa 26.03.2012 a z nákladov stravovania za obdobie
zadržania od 22.03.2012 do 26.03.2012 vo výške 16,90 €. Žiadosti žalobcu v 2. rade o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody nebolo vyhovené.

14. Žalobcom uplatňované náklady stravovania za obdobie zadržania od 22.3.2012 do 26.03.2012 vo

výške 12,09 €, sumy vyplývajúcej zo žalobcom v 2. rade rade predložených dokladov o kúpe potravín
počas doby jeho zadržania súd nepovažoval za škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti so zadržaním
žalobcu v 2. rade, nakoľko žalobca stravu by si potreboval zabezpečiť aj v prípade, že by k jeho
zadržaniu nedošlo, preto súd žalobu žalobcu v 2. rade rade o náhradu škody uplatňovanej z titulu
nákladov stravovania počas doby jeho zadržania zamietol.

15. Súd uzavrel, že nemajetková ujma vzniknutá žalobcom v 1. a 2. rade v súvislosti s odlúčením
maloletého dieťaťa od rodičov a biologickej rodiny, ako aj škoda vo výške 146,60 € vznikla v súvislosti
s nezákonnými rozhodnutiami súdov, ktoré boli uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Cdo 224/2013 zrušené a v dôsledku nesprávneho úradného postupu Úradu práce, sociálnych

vecí a rodiny v Michalovciach. Suma 146,60 predstavuje cestovné náklady preukázané cestovnými
lístkami vynaložené zo strany žalobcu v 2. rade na návštevu maloletej žalobkyne v 1. rade, ktorá
bola umiestnená v Detskom domove v B. J.. K vydaniu uznesenia súdu prvej inštancie o nariadení
neodkladného opatrenia, o umiestnení maloletej žalobkyne v detskom domove, došlo na základenávrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podaného Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v
Michalovciachbezzisťovaniaokruhupríbuzných,ktoríbysamohliodieťapostarať,pričomkrozhodnutiu
súdu prvej inštancie o tomto návrhu došlo dňa 26.03.2012, teda v deň, keď žalobca v 2. rade rade bol

o 12.30 hodine prepustený zo zadržania. V konaní nebolo preukázané, že by Úrad práce, sociálnych
vecí a rodiny v Michalovciach, okrem výsluchu matky maloletej, komunikoval aj s otcom, resp. jeho
príbuznými, prípadne, že by úrad komunikoval s policajnými orgánmi, na základe ktorej komunikácie by
zistil aké iné možnosti by boli pre zabezpečenie starostlivosti o maloleté dieťa, okrem jeho umiestnenia
v detskom domove.

16. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, pričom konštatoval, že žalobcovia boli v konaní
úspešní na 2% v pomere k celku a žalovaná na 98% v pomere k celku, preto žalovanej priznal pomernú
náhradu trov konania v rozsahu 96%.

17. Proti uvedenému rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, a to proti výroku I. a III.

(odvolaním nenapadla výrok II.), z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. S poukazom na ust.
§ 220 CSP a požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdov žalovaná vyjadrila názor, že odôvodnenie
odvolaním napadnutého rozsudku je nedostatočné a spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Navrhla, aby
odvolací súd výrok I. rozsudku zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

18.1. Žalovaná namieta, že žalobcovia v konaní nepreukázali vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Súd prvej inštancie podľa žalovanej neskúmal príčinnú súvislosť, t.j. neskúmal, či údajný nesprávny
úradnýpostupalebonezákonnérozhodnutievôbecbolispôsobiléprivodiťžalobcomnejakúnemajetkovú

ujmu alebo škodu. Namietala, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je absolútny, ale k náhrade
dochádza len v krajných prípadoch, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným
rozhodnutím. Pri posudzovaní formy a výšky zadosťučinenia je potrebné vychádzať podľa žalovanej
predovšetkým z kritérií stanovených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., kde sa však nachádza

iba demonštratívny výpočet kritérií, preto žalovaná zdôraznila, že posúdenie okolností, za ktorých k
ujme došlo, zahrňuje aj správanie samotného poškodeného, ktoré je potrebné zohľadniť (správanie
poškodeného, ktorý prispel k vzniku nemajetkovej ujmy), v ktorej súvislosti poukázal na rozhodnutie NS
SR sp.zn. 6Cdo/44/2017.
18.2. Žalovaná vytýkala súdu, že nezobral do úvahy správanie žalobcu v 2. rade, ktorý podľa nej

zámerne maril úkony vykonávané Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce (ďalej len
ÚPSVaR). Dôvodila, že žalobca v 2. rade opakovane neposkytol ÚPSVaR súčinnosť, nekomunikoval,
viackrát neumožnil vykonať šetrenie v rodinnom prostredí a toto šetrenie sa podarilo vykonať iba dňa
29.6.2012. V ostatných prípadoch dňa 29.3.2012, 31.5.2012, 19.6.2012 a 28.6.2012 neboli sociálni
pracovníci vpustení do bytu, resp. žalobca v 2. rade na zvonenie nereagoval. Takéto správanie žalobcu

v 2. rade výrazne komplikovalo proces návratu maloletej do rodinného prostredia. Žalobca v 2. rade
nespolupracoval ani so súdom v konaní o úprave rodičovských práv a povinností vedenom najprv na
Okresnom súde Michalovce a následne na Okresnom súde Rožňava, čo konštatoval aj Ústavný súd SR
v náleze sp.zn. II. ÚS 833/2016 (bod 15.).
18.3. Žalovaná tiež zdôraznila, že uznesenie Okresného súdu Michalovce sp.zn. 17P/99/2012 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/193/2012 bolo zrušené z dôvodu procesných
vád konajúceho súdu (keď vo veci súdu prvej inštancie konala zaujatá sudkyňa) a nie z dôvodu, že
by neodkladné opatrenie a potreba dočasne umiestniť maloletú v detskom domove bolo nedôvodné.
Žalovaná upriamila pozornosť aj na to, že naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov danou
záujmom maloletého dieťaťa potvrdil aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení, kde nekonala a

nerozhodovala zaujatá sudkyňa.
Súd prvej inštancie nezohľadnil okolnosti, za ktorých bola maloletá predbežne umiestnená v detskom
domove, teda za ktorých došlo k údajnej ujme žalobcov. Žalovaná preto poukázala na skutočnosti,
ktoré predchádzali vyňatiu maloletej z rodinného prostredia a jej dočasnému umiestneniu do detského
domova, ku ktorému došlo po konflikte rodičov maloletej, v dôsledku ktorého bola matka maloletej

hospitalizovanáaotecmaloletej(žalobcav2.raderade)bolzadržanýpolíciou.Umiestneniemaloletejdo
detského domova bolo oznámené ÚPSVaR pracovníkmi detského domova, ktorý mal za to, že v danej
situácii bol bezprostredne ohrozený život, zdravie a priaznivý vývoj maloletej, pretože rodičia sa v danom
čase nevedeli o dieťa postarať. Žalovaná zdôraznila, že návrh na nariadenie predbežného opatreniana príslušný súd bol podaný so súhlasom matky, ktorá súhlasila s dočasným umiestnením maloletej v
detskom domove (pokiaľ nebude schopná zabezpečiť osobnú a riadnu starostlivosť o maloletú). Voči
otcovi dieťaťa (žalobcovi v 2. rade) bolo vedené trestné stíhanie. ÚPSVaR rodinu dlhodobo monitoroval

z dôvodu prejavov fyzickej a verbálnej agresivity medzi rodičmi maloletej navzájom a aj v ich správaní
voči maloletej. Konflikty pokračovali aj po umiestnení maloletej do detského domova, pričom opakovane
v domácnosti zasahovala hladka polície. Matka uviedla, že otec maloletej neubližoval, ale aj tak touto
situáciou trpela. Od roku 2011 rodičia viedli súdne konanie o úprave rodičovských práv a povinností voči
maloletej, v ktorom bol ÚPSVaR ustanovený za kolízneho opatrovníka maloletej.

18.4. Žalovaná ďalej poukázala na to, že od umiestnenia maloletej v detskom domove prejavovala
záujem o maloletú len matka, otec sa prvýkrát o ňu zaujímal až 27.4.2012, potom čo dňa 25.4.2012
prevzal odpoveď ÚPSVaR na jeho žiadosť o navrátenie maloletej domov. Prvá spoločná návšteva
rodičov maloletej v zariadení bola dňa 5.5.2012. V konaní o úprave rodičovských práv a povinností
otec uviedol, že nemá dostatok prostriedkov ani na plnenie svojej vyživovacej povinnosti voči ďalším
jeho deťom. Taktiež potvrdil, že na jeho byt je vedený exekučné konanie pre neplatenie úhrad za byt

s celkovou výškou dlhu 6.000 €. Chcel pre maloletú striedavú osobnú starostlivosť, pretože sám by
osobnú starostlivosť ťažko zvládal pre svoju nezamestnanosť.
18.5. Zdôraznila, že ÚPSVaR postupoval a vykonával opatrenie sociálnoprávnej ochrany detí v záujme
maloletej žalobkyni v 1. rade, a preto nie je v tejto veci daná príčinná súvislosť medzi vznikom údajnej
škody/nemajetkovej ujmy a prípadným nesprávnym úradným postupom, či nezákonným rozhodnutím

orgánov verejnej moci, najmä ÚPSVaR Michalovce. Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej
kurately (ÚPSVaR) konal v najlepšom záujem maloletej, pričom považoval za nevyhnutné a potrebné
dočasne upraviť jej pomery a umiestniť ju v detskom domove z dôvodu bezprostredného ohrozenia
života, zdravia a jej priaznivého vývoja. Doba umiestnenia v detskom domove bola podľa žalovanej
primeraná a zodpovedala obdobiu, počas ktorého si rodičia usporiadali vzájomné vzťahy a rodičovské

práva a povinnosti a žalobca v 2. rade bol schopný vytvoriť maloletej adekvátne rodinné prostredie a
zázemie. Opakovanedôvodila,žežalobcav2.radedlhodobosÚPSVaRnespolupracoval,marilkonania
a úkony smerujúce a potrebné k návratu maloletej do osobnej starostlivosti rodičov, keď napríklad
neumožnil šetrenie v rodine a odmietol sa zúčastniť psychologického vyšetrenia, zároveň opakovane
znevažoval prácu sociálnych pracovníkov, verbálne ich atakoval a viackrát podával rôznym inštitúciám

sťažnosti a podnety proti konaniu ÚPSVaR.
18.6. Žalovaná považuje za nedôvodné tvrdenia o nedostatočnej komunikácii ÚPSVaR so žalobcom
v 2. rade a nezistení okruhu príbuzných, ktorí by sa mohli o maloletú postarať pred jej umiestnením
do detského domova. V tejto súvislosti uviedla, že ÚPSVaR nemohol kontaktovať blízkych príbuzných
pred umiestnením maloletej v detskom domove a zisťovať ich záujem o zverenie maloletej do náhradnej

osobnej starostlivosti pred podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia na súd, keďže o
potrebe dočasne riešiť pomery maloletej sa dozvedel až v čase, keď už bola umiestnená v detskom
domove a zároveň v zmysle § 27 ods. 1 zák. č. 305/2005 Z.z. o rodine bol povinný bezodkladne podať
súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia. Poukázala na to, že po umiestnení maloletej v detskom
domove nikto z príbuzných nekontaktoval ÚPSVaR a nepožiadal o zverenie do náhradnej osobnej

starostlivosti a rodičia nenavrhli žiadnych príbuzných ako vhodné osoby na zverenie do náhradnej
osobnej starostlivosti. Takéto osoby navrhli až v roku 2013, avšak všetci príbuzní, ktorých uviedli
priamo alebo nepriamo odmietli zverenie maloletej do ich náhradnej osobnej starostlivosti. Pokiaľ matka
ako možnú blízku osobu na zverenie maloletej do náhradnej osobnej starostlivosti označila svoju
najstaršiu plnoletú dcéru, tá sa podľa vyjadrenia matky v rámci štúdia často zdržiavala v zahraničí na

odbornej praxi, preto mal ÚPSVaR za to, že nie je vhodnou osobou pre vykonávanie náhradnej osobnej
starostlivosti. K námietke, že ÚPSVaR nekomunikoval s otcom dieťaťa, žalovaná poukázala na to, že
situácia nezniesla odklad a otec (žalobca v 2. rade) bol zadržaný políciou. Otec odmietal s ÚPSVaR
komunikovať inak ako písomne, pričom dňa 27.3.2012 bolo doručené na ÚPSVaR Michalovce jeho
podanie - Žiadosť o navrátenie maloletej do domáceho prostredia (na ktoré ÚPSVaR odpovedal listom

zo dňa 23.4.2012) a následne otec doručil podanie dňa 14.11.2012 (odpoveď zo dňa 19.11.2012).
18.7. Žalovaná ďalej uviedla, že ÚPSVaR mal vedomosť o prepustení žalobcu v 2. rade z väzby,
avšak aj naďalej bolo voči nemu vedené trestné stíhanie, ktoré bolo ukončené až uznesením Okresnej
prokuratúry Michalovce zo dňa 6.11.2012. ÚPSVaR vykonal šetrenie o vhodnosti umiestnenia maloletej
späť do rodinného prostredia žalobcu v 2. rade, avšak po zvážení všetkých aspektov mal za to, že

návrat maloletej do domáceho prostredia nie je toho času možný. K skutočnosti, že maloletá bola neskôr
(o dva roky) zverená do osobnej starostlivosti žalobcu v 2. rade uviedla, že vtom čase bola životná
situácia žalobcu v 2. rade odlišná od situácie po jeho prepustení z väzby a preto po zrušení predbežnéhoopatrenia uznesením Najvyššieho súdu SR ÚPSVaR vyhodnotil, že pominuli dôvody na umiestnenie
maloletej v detskom domove.
18.8. Vyjadrila názor, že žalobca v 2. rade sa domáha aj náhrady skutočnej škody, ktorá nebola

predmetom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručená Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky a ani nebola príslušným orgánom predbežne prerokovaná.
18.9. Žalovaná poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/163/2013, v zmysle ktorého
uznesenie o vznesení obvinenia nemožno automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v
čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov

nepotvrdila. Poukázala aj na niektoré rozhodnutia súdov SR a rozhodnutie ESĽP zo dňa 20.6.2013 vo
veci Lavrechov proti Českej republike, v zmysle ktorého skutočnosť, že bol sťažovateľ oslobodený spod
obžaloby sama o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak
vadné.

19. K podanému odvolaniu sa žalobcovia vyjadrili písomne tak, že navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť

vo výrokoch I. a II. a zmeniť výrok III. tak, že žalovaná nemá nárok na náhradu trov konania. Zároveň
žiadali priznať trovy právneho zastúpenia, keď žalobca v 2. rade, ako advokát, vyčíslil trovy za
zastupovanie žalobkyne v 1. rade.

20. Žalovaná v odvolacej replike zotrvala na svojom odvolaní a vo vzťahu k požiadavke žalobcu v 2.

rade na náhradu trov konania, ktoré vyčíslil zdôraznila, že v tomto konaní žalobca v 2. rade vystupuje
ako fyzická osoba a zákonný zástupca maloletej, nie ako advokát.

21. Matka maloletej, ako jej zákonná zástupkyňa, doručila súdu vyjadrenie, v ktorom uviedla, že bola
oklamaná sociálnou pracovníčkou, ktorá zneužila jej zlú situáciu a zlý zdravotný stav. Povedala jej,

že kým sa nevráti z vyšetrenia umiestnia maloletú do krízového centra (len kým sa vráti od lekárov
a od polície). Zdôraznila, že nebola hospitalizovaná a o žiadnom detskom domove nebola reč - to by
jednoznačne odmietla. Takýmto konaním bolo ublížené jej maloletej dcére.

22. Odvolací súd poukazuje na to, že výrok II. rozsudku nebol odvolaním napadnutý, preto nadobudol

právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho prieskumu. Predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok
I. a výrok III..

23.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúd(§34CSP)prejednalodvolaniežalovanej akopodanévčas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a
§ 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP) a dospel
k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť.

24. Rozsudok je v napadnutých výrokoch I. a III. vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust.

§ 387 ods. 1 CSP v odvolaním napadnutej časti potvrdil.

25. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27. septembra 2022 o 10.00
hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 21.9.2022 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.

§ 219 ods. 1, 3 CSP.

26. Žalovaná výslovne uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/a h/ CSP, t.j. že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f)
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). Zároveň

namietala nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, t.j. odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. b/ CSP.

27. Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.

28. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.
§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.29. Súd svoje úvahy, ako dospel k skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a

odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalovanej.

30. K odvolacej námietke žalovanej, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je dostatočné, odvolací súd
uvádza, že aj keď právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, v danom prípade

rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí podľa ust. § 220 ods. 2 CSP a
nemožno ho považovať za nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil svoje úvahy, na
základe ktorých dospel k záveru, že žalobcami uplatnený nárok je v časti dôvodný. V danom prípade
tak nedošlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP ako sa domnievala
odvolateľka.

31. Žalovaná v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jej
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

32. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na tieto odkazuje (§
387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza nasledovné:

33. Žalobcovia si v konaní uplatnili nárok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá bola spôsobená viacerými orgánmi verejnej moci a vznikla

podľa tvrdení žalobcov jednak nezákonnými rozhodnutiami a zároveň nesprávnym úradným postupom.
Odvolací súd preto zdôrazňuje, že je potrebné skúmať splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti
za škodu a nemajetkovú ujmu osobitne v závislosti od toho, či mala vzniknúť na základe nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu jednotlivých orgánov.

34. Súd prvej inštancie preto správne rozlíšil jednotlivé uplatnené nároky a ako prvý posudzoval
nárok uplatnený titulom nezákonných rozhodnutí. Za nezákonné žalobcovia považovali rozhodnutia
súdov, a to uznesenie Okresného súdu Michalovce, zo dňa 26.3.2012 č.k. 17P/99/2012-9 a uznesenie
KrajskéhosúduvKošiciachzodňa16.5.2012č.k.8CoP/193/2012-30.Zároveňzanezákonnépovažovali
rozhodnutiePolicajnéhozboru,odborukriminálnejpolície,oddelenieekonomickejkriminalityMichalovce

zo dňa 23.3.2012, ČVS: ORP-249/OEK-MI-2012.

35. V konaní nebolo sporným, že uvedené nároky boli uplatnené žiadosťou žalobcov v 1. a 2.
rade o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy doručenej jednak
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, kde žalobcovia žiadali náhradu nemajetkovej ujmy v

sume 200.000 € vo vzťahu k postupu k rozhodnutiam súdov a jednak predmetom žiadosti žalobcov v1. a
2. rade o predbežné prerokovanie doručenej Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, kde si žalobcovia
uplatňovali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 € pre každého zo žalobcov vo vzťahu
k úkonom realizovaným zložkami policajného zboru.

36.ZuzneseniaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.5Cdo/224/2013zodňa20.1.2014,výroku
II. tohto uznesenia vyplýva, že dovolací súd o dovolaní otca maloletej proti uzneseniu Okresného súdu
Michalovce zo dňa 26.3.2012 sp. zn. 17P/99/2012-9 a proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo
dňa 16.5.2012 sp. zn. 8CoP/193/2012-30 rozhodol tak, že uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo
dňa 16.5.2012 sp. zn. 8CoP/193/2012-30 a uzneseniu Okresného súdu Michalovce zo dňa 26.3.2012

sp. zn. 17P/99/2012-9 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Michalovce na ďalšie konanie.

37. Z uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry Michalovce v trestnej veci obvineného JUDr. G. J.
stíhaného za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. c/ Trestného
zákona zo dňa 6.11.2012, PV 240/2012-30 vyplýva, že prokurátor rozhodol o zastavení trestného

stíhania vedeného proti K.. G. J. - žalobcovi v 2. rade, nakoľko skutok nie je trestným činom a nie je
dôvod na postúpenie veci.38.Odvolacísúdsastotožňujesozáveromsúduprvejinštancie,ktorýpovažovalrozhodnutiaOkresného
súdu Michalovce sp. zn. 17P/99/2012 a Krajského súdu v Košiciach č.k. 8CoP/293/2012-30 za
nezákonné vychádzajúc zo zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

5Cdo/224/2013, ktorý považoval vo vzťahu k riešeniu otázky nezákonnosti rozhodnutia za záväzný.
Na uvedenom nič nemení ani námietka žalovanej, že na Krajskom súde v Košiciach nekonala a
nerozhodovala zaujatá sudkyňa, nakoľko konanie ako celok trpelo vadou, pre ktorú boli rozhodnutia
oboch inštancií zrušené.

39. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku
uplatneného titulom nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a vznesené
obvinenie z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvej inštancie a s poukazom na nasledovné:

40. V zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo

zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody,
je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

41. V predmetnej veci bolo začaté trestné stíhanie voči žalobcovi, bol obvinený z trestného činu,
avšak následne bolo trestné stíhanie zastavené. Žalobca v 2. rade teda podľa súdu prvej inštancie v

prejednávanej veci preukázal hmotnoprávny predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, t.j. nezákonnosť
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia.

42. Odvolací súd považuje za v zásade správny názor súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého zastavenie
trestného konania a oslobodenie spod obžaloby majú pri aplikácii § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

rovnaký význam ako zrušenie alebo zmena uznesenia o vznesení obvinenia. Nárok na náhradu škody
spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je
judikatúrou súdov považovaný za špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č.
514/2003 Z.z., ktorý sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Základné podmienky vzniku tohto nároku ustanovuje § 6 ods. 1 spomínaného zákona, a to jednak

tým, že stanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia
a ďalej jeho zmenu alebo zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Z právnej vety judikátu R
37/2014 vyplýva, že zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá taká
interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia
o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania

vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Tento výklad
považuje za ústavne konformný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (porovnaj napr. jeho nálezy sp.
zn. II. ÚS 25/2011 a I. ÚS 320/2016). Z uvedeného je zrejmé, že ustálená súdna prax považuje
nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným za nevyhnutnú podmienku pre vznik
nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.

Tátopodmienkajepritom(vzmysleustálenejsúdnejpraxe)splnenávždy,aktrestnéstíhanieobvineného
bolo zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, sa nestal, že skutok nie je
trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený.

43. Je však potrebné zdôrazniť, že podmienka pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej

rozhodnutím o začatí trestného stíhania nie je splnená v každom prípade zastavenia trestného
stíhania,pretožejetrebadôsledneskúmaťdôvodyzastaveniatrestnéhokonaniaalebooslobodzujúceho
rozsudku. K záveru, že fyzická osoba bola trestne stíhaná nezákonne možno dospieť len vtedy, ak
táto osoba bola oslobodená spod obžaloby preto, že skutok nespáchala; alebo skutok, pre ktorý bola
stíhaná, nie je trestným činom. Iná situácia je v prípadoch, kedy došlo k zastaveniu trestného stíhania

alebo oslobodeniu obvineného z iných dôvodov, ktoré nespochybňujú zákonnosť ich trestného stíhania,
pretože by bolo v rozpore s cieľom zákonodarcu, ktorý sledoval úpravou v zákone č. 514/2003 Z.z., aby
štát zodpovedal za škodu aj v prípadoch, ak sa dotknuté osoby skutočne dopustili činu, pre ktorý boli
trestne stíhané, ale trestné konanie bolo skončené z iných dôvodov zániku trestnosti skutku - napríklad
pre amnestiu, zánik trestnej zodpovednosti, alebo premlčanie.

44.Vdanomprípadebolovočižalobcovizastavenétrestnéstíhaniepreto,žeskutok,prektorýboltrestne
stíhaný, nie je trestným činom. Záver súdu prvej inštancie o naplnení hmotnoprávneho predpokladu
zodpovednosti štátu za škodu - existencia nezákonného rozhodnutia, je preto správny.45. Následne súd prvej inštancie osobitne posudzoval nárok uplatnený z dôvodu nesprávneho úradného
postupu, ktorí žalobcovia vzhliadli v konaní súdov, policajných orgánov a prokurátora, ako aj Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce.

46. Súd za nesprávny úradný postup nepovažoval postup súdov, policajných orgánov a prokurátora,
v ktorej časti žalobu zamietol. Odvolací súd opakovane poukazuje na to, že zamietavý výrok nie je
predmetom odvolacieho prieskumu, nakoľko nebol odvolaním napadnutý.

47. Predmetom odvolacieho prieskumu je však tá časť rozhodnutia súdu, kde súd dospel k záveru
o dôvodnosti žaloby uplatnenej na základe nesprávneho úradného postupu - úkony Úradu prácu,
sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach. Odvolací súd sa v tejto časti stotožňuje s úvahami súdu
prvej inštancie, že nesprávny úradný postup ÚPSVaR spočíva v tom, že podal návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia o umiestnení maloletej v detskom domove bez predchádzajúceho zisťovania

okruhu príbuzných, ktorí by sa mohli o dieťa postarať, zároveň nedostatočne komunikoval s otcom
maloletej a jeho príbuznými v období jeho zadržania, ako aj nedostatočné zabezpečenie informácií pre
posúdenie možnosti zabezpečenia osobnej starostlivosti o maloletú zo strany otca po jeho prepustení
na slobodu.

48. Nie je možné akceptovať poukaz žalovanej na správanie žalobcu v 2. rade potom, ako bol podaný
návrh na neodkladné opatrenia a maloletá bola umiestnená v detskom domove, najmä s poukazom na
tú skutočnosť, že toto (následné) správanie nemohlo ovplyvniť postup Úradu práce a sociálnych vecí
predpodanímneodkladnéhoopatrenia.Tedanemohlozhojiťaniospravedlniťnedostatočnúkomunikáciu
úradu s otcom.

49. Rovnako nie je dôvodná argumentácia poukazujúca na súhlas matky. Okrem toho, že matka takýto
súhlas spochybnila (tvrdením o nedostatočnom informovaní, resp. nesprávnym informovaním zo strany
ÚPSVaR) je potrebné zdôrazniť, že žiaden z rodičov (a teda ani žalobca 2. rade) nebol zbavený
rodičovských práv a povinností v čase pred nariadením neodkladného opatrenia. Nemožno preto

považovať súhlas jedného z rodičov (matky) za postačujúci, pokiaľ nie je realizovaná komunikácia aj
s druhým z rodičov (otcom). Taktiež takýto súhlas nie je postačujúcim bez komunikácie s príbuznými
maloletého dieťaťa, pretože (tak, ako na to poukázala aj samotná žalovaná) je potrebné dôsledne
zohľadňovať jedine záujmy maloletého dieťaťa. Vo všeobecnosti pritom bezpochyby platí, že najlepšou
pre dieťa je starostlivosť rodičov (alebo jedného z nich) alebo príbuzných či iných blízkych osôb. Iba

následneaktakátoosobnástarostlivosťniejemožnáprichádzadoúvahystarostlivosťústavná.Pretopre
ustálenie, aké rozhodnutie je vo vzťahu k záujmu maloletého dieťaťa to najlepšie, je potrebné zabezpečiť
podklady nielen od matky (jej vyjadrenie) ale nevyhnutne aj stanovisko druhého z rodičov, a aj stanovisko
príbuzných alebo iných blízkych osôb, ktoré môžu zabezpečiť prípadnú osobnú starostlivosť. Uvedené
platí o to viac, že (tak, ako to uvádza aj samotná žalovaná) ÚPSVaR rodinu už v predchádzajúcom

období monitoroval a mal vedomosť o konfliktoch medzi rodičmi, t.j. nie je možné o maloletom dieťati
rozhodnúť bez toho, aby bolo zabezpečené stanovisko oboch strán, nielen jedného z rodičov.

50. Aj keď orgán sociálnej ochrany detí a sociálnej kurately je v zmysle zákona o rodine povinný
bezodkladne podať súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia (neodkladného opatrenia) v prípade,

ak sa dieťa ocitne bez akejkoľvek starostlivosti alebo ak je jeho život, zdravie alebo priaznivý psychický
vývin, fyzický vývin a sociálny vývin vážne ohrozený alebo narušený, uvedené nemôže viesť k tomu, aby
tento orgán podal akýkoľvek návrh bez dôsledného prešetrenia individuálnej situácie dieťaťa, pričom v
danom prípade z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že takéto dôsledné šetrenie vykonané
nebolo, resp. bolo vykonané iba nedostatočne.

51. Ako nedôvodný odvolací súd vyhodnotil aj poukaz žalovanej na konanie o úprave rodičovských práv
a povinností voči maloletej a tam zistené zárobkové a majetkové pomery otca, ktorý bol nezamestnaný
a na jeho byt bola vedená exekúcia. Odvolací súd tu zdôrazňuje, že slabé ekonomické pomery
rodičov samé osebe nemôžu viesť k odňatiu dieťaťa z ich osobnej starostlivosti. Naopak štát musí byť

nápomocný takýmto rodičom zvládať danú situáciu a iba v krajných prípadoch je možné dieťa odňať z
ich osobnej starostlivosti.52. Už vôbec, vo vzťahu k dôvodnosti umiestnenia maloletej v detskom domove, nemožno považovať
za správnu argumentáciu žalovanej o následnom podávaní sťažností a podnetov proti konaniu ÚPSVaR
žalobcomv2.rade,ktoréjepochopiteľnévzhľadomnanesúhlasotcasumiestnenímdieťaťadodetského

domova.

53. Nedôvodný je aj poukaz žalovanej na následné zisťovanie vo vzťahu k možnostiam a ochote
príbuzných zabezpečiť náhradnú osobnú starostlivosť o maloletú, keďže šetrenie vykonané v polovici
roku 2013 nemôže osvedčovať aká bola situácia v čase, keď maloleté dieťa bolo do detského domova

umiestnené. Rovnako nemôže zhojiť nedostatok prešetrovania, a teda aj nedostatok relevantných
informácií pred podaním návrhu, pre ustálenie záveru o tom, čo je pre dieťa najlepšie.

54. V dôsledku vyššie uvedených nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu bolo
maloleté dieťa dlhodobo umiestnené v detskom domove, nemalo umožnené, aby sa oň starali rodičia
a zároveň rodičom bolo zabránené, aby vykonávali osobnú starostlivosť o svoje maloleté dieťa v útlom

veku. Odvolací súd teda považuje za správny záver súdu prvej inštancie o splnení predpokladov vzniku
zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla žalobcom.

55. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie má za to, že v danom prípade iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným, vzhľadom na ujmu, ktorá bola spôsobená

nezákonnými rozhodnutiami súdov a orgánov polície (v spojení s nesprávnym úradným postupom
ÚPSVaR Michalovce), najmä s poukazom na nemožnosť nápravy odlúčenia maloletého dieťaťa od
rodiny bez ohľadu na dĺžku doby odlúčenia. Práve toto odlúčenie, ktoré bolo spôsobené aj v dôsledku
nezákonného trestného stíhania, ako aj v dôsledku nezákonného rozhodnutia súdov, je potrebné
považovať za závažný následok spôsobený trestným stíhaním a rozhodnutiami súdov v osobnej sfére

poškodených žalobcov. Je pravdou, že posúdenie okolností, za ktorých došlo k ujme, zahrňuje aj
správanie sa samotného poškodeného (v danom prípade o tomto je možné hovoriť iba u žalobcu v
2. rade, nie u maloletej žalobkyne v 1. rade), avšak žalovaná v konaní nepreukázala také konanie
žalovaného v 2. rade pred vydaním nezákonných rozhodnutí, ktoré by bolo možné považovať za
relevantné vo vzťahu k vydaniu uvedených rozhodnutí.

56. Odvolací súd považuje za správne aj úvahy a závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k stanoveniu
výšky náhrady nemajetkovej ujmy a výšky náhrady škody tak, ako boli priznané žalobcom v 1. a 2. rade
v preskúmavanom rozhodnutí.

57. Súd prvej inštancie priznal obom žalobcom v 1. a 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy (každému po
5.000 €) titulom nezákonných súdnych rozhodnutí a žalobcovi v 2. rade aj náhradu nemajetkovej ujmy
(2.500 €) titulom nezákonného trestného stíhania. Titulom nesprávneho úradného postupu Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Michalovce nepriznal stranám sporu konkrétnu výšku náhrady nemajetkovej
ujmy, ale takýto nezákonný postup iba zohľadnil pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v

súvislostisnezákonnýmirozhodnutiamiorgánovverejnejmoci,nakoľkototokonaniemalopriamysúviss
uvedenými rozhodnutiami. Prihliadol pritom najmä na dĺžku odlúčenia maloletého dieťaťa od biologickej
rodiny, vek dieťaťa a celkové okolnosti prejednávanej veci. Odvolací súd sa s výškou stanovenou súdom
prvej inštancie stotožňuje.

58. Vo vzťahu k žalobcom je namieste konštatovať, že v dôsledku nezákonných rozhodnutí došlo k
tak závažnej ujme a zásahu do ich osobnostnej sféry, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy stanovenú
súdom prvej inštancie možno považovať za primeranú.

59. Nebolo možné akceptovať ani námietky žalovanej týkajúce sa náhrady skutočnej škody, kde sa

odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s úvahami a závermi súdu prvej inštancie o dôvodnosti
uplatneného nároku spolu vo výške 149,70 € (pozostávajúceho z nákladov na cestovné a stravné), na
ktoré odkazuje a neopakuje ich.

60. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutej časti (okrem výroku II., ktorý

už nadobudol právoplatnosť, nakoľko nebol odvolaním napadnutý), ako vecne správny potvrdil.61. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1,
2 CSP. Žalovaná nebola v odvolacom konaní úspešná, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Takýto nárok vznikol úspešným žalobcom v 1. a 2. rade.

O výške trov rozhodne súd prvej inštancie potom, ako tento rozsudok nadobudne právoplatnosť. Vo
vzťahu k požiadavke žalobcu v 2. rade na náhradu trov konania odvolací súd uvádza, že v tomto konaní
žalobca v 2. rade vystupuje ako fyzická osoba a zákonný zástupca maloletej, nie ako advokát.

62. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).