Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 8. september 2017

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 6C/567/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115235839
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2017:5115235839.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci žalobcov: I. R.

Z., H.. XX.XX.XXXX, R. C. E. XXX/X, XXX XX E. H. Z., Š. X. K., II. Z. C., H.. XX.XX.XXXX, R. C. E.
XXX/X, XXX XX E. H.É. Z., Š. X. K., III. U. C., H.. XX.XX.XXXX, R. C. E. XXX/X, XXX XX E. H. Z., Š. X.
K., všetci žalobcovia právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Hagara-Hagarová, s. r. o., so sídlom
Daniela Dlabača 35, 010 01 Žilina, IČO: 36 806 498, proti žalovaným: I. Z. O.¸. H.. XX.XX.XXXX, R. C.
XXX XX Q. XXX, Š. X. K., právne zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Strapáč, PhD., s. r.
o., so sídlom Májová 1582, 022 01 Čadca, IČO: 50 473 522, II. KOMUNÁLNA poisťovňa, a. s. Vienna
Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545, právne zastúpená

JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 37
928 422, o náhradu nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Žalovaní I. a II. sú povinní zaplatiť žalobkyni I. sumu 9.000,- eur, žalobkyni II. sumu 6.000,- eur a
žalobcovi III. sumu 6.000,- eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého zo žalovaných.

Žalobcom proti žalovaným I. a II. priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia I. až III. sa žalobou zo dňa 14.12.2015 doručenou Okresnému súdu Žilina dňa 15.12.2015

domáhali proti žalovaným I. a II. vydania rozsudku, ktorým by boli žalovaní I. a II. zaviazaní zaplatiť
každému zo žalobcov sumu 15.000,- eur, ako aj nahradiť žalobcom I. až III. trovy konania.
2. Podanú žalobu žalobcovia odôvodnili tým, že dňa 08.01.2014 o 18.45 hod. došlo v katastri obce E.
H. Z. k dopravnej nehode, pri ktorej utrpel Q. C. (ďalej aj ako „nebohý“) zranenia, ktorým pri prevoze
do nemocnice podľahol. Žalovaná I. bola rozsudkom Okresného súdu Žilina spis. zn. 1T/106/2014 zo
dňa 28.08.2014 uznaná vinnou z prečinu usmrtenia podľa ust. § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného
zákona č. 30/2005 Z. z. v znení zákona č. 262/2011 Z. z., ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť

dňa 28.08.2014, a to na tom skutkovom základe že dňa 08.01.2014 v čase o 18.45 hod. viedla osobné
motorové vozidlo značky Škoda Fabia EČ: E. XXX B. po ceste P. v katastri E. H. Z. po ulici Z. v smere
do centra mesta, kde pri prechádzaní priameho úseku cesty v km 0,70 prednou pravou časťou vozidla
narazila do chodca Q. C. a následne do chodca U. C., ktorý prechádzali po riadne označenom priechode
pre chodcov z ľavej strany na pravú (zo smeru pohybu vozidla), pričom Q. C. utrpel zranenia, ktorým pri
prevoze do nemocnice podľahol a U. C. utrpel viacpočetné odreniny hlavy v ľavej spánkovej a temennej
oblasti, v oboch čelových oblastiach, ľahký otras mozgu, odreninu pravého lakťa, sériovú zlomeninu

1-11 rebra na pravej strane hrudníka s výlomom hrudnej steny, zakrvácanie do pravej pohrudničnej
dutiny, pomliaždenie pravých pľúc, trieštivú zlomeninu pravej lopatky, pomliaždenie pravej obličky, ktoré
zranenia si vyžiadali práceneschopnosť v trvaní minimálne dva mesiace, pričom vodička Z. O. svojim
konaním porušila ust. § 4 ods. 1 písm. c) a f) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Pokiaľide o žalovaného II., žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že v čase dopravnej nehody bol zmluvnou
stranou majiteľa osobného motorového vozidla značky Škoda Fábia EČ: E. XXX B. ako poisťovateľ.
V tomto kontexte z pohľadu právnej kvalifikácie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného II. žalobcovia

poukazovali na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 vo veci Hassová c/a Petrík, Holingová
zo dňa 24.10.2013 v spojení s ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. V ďalšom žalobcovia
uviedli, že medzi nimi a nebohým existovali silné sociálne, morálne, citové a kultúrne putá vytvorené
v rámci ich súkromného a rodinného života. S nebohým tvorili fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými
sociálnymi a citovými väzbami. Z nečakanej smrti nebohého prežívali ielen pocity úzkosti, smútku,

zúfalstva a šoku, ale stratili i možnosť viesť s ním súkromný život odo dňa jeho smrti. Túto stratu
navrhovatelia prekonávali s výraznými a pretrvávajúcimi ťažkosťami. Protiprávnym konaním došlo k
nenávratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb tvoriacich základ a rámec ich súkromného života
a tým k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv, práva na súkromie a rodinný život. Ich právo
na ochranu osobnosti bolo porušené protiprávnym zásahom, ktorého následky nie je možné odstrániť
len morálnou satisfakciou, pretože žiadna forma morálneho zadosťučinenia nepostačuje na to, aby bola

primerane vyvážená a zmiernená im vzniknutá nemajetková ujma. Vzniknutá trauma je z ich života
prakticky neodstrániteľná a nenapraviteľná. Je nepochybné, že žiadna suma priznaná súdom, nie je
dostatočná na to, aby nahradila život človeka. Náhrada imateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou
za ľudský život, ale slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, keďže navrátenie do pôvodného
stavu neprichádza do úvahy. S ohľadom na závažnosť vzniknutej ujmy, ktorá je daná mierou intenzity

zásahu a časom trvania nepriaznivého následku, sa domáhajú náhrady imateriálnej ujmy v peniazoch. K
najväčším škodám dochádza pri smrteľných udalostiach, preto aj náhrada škody by mala byť najväčšia.
Každý zo žalobcov si tak uplatňoval nemajetkovú ujmu z titulu usmrtenia blízkej osoby vo výške 15.000,-
eur, pričom výšku nemajetkovej ujmy považovali žalobcovia za primeranú s prihliadnutím na skutočnosť,
že následky dopravnej nehody spôsobili usmrtenie ich milovaného syna a brata a s uvedenou stratou

sa nevyrovnajú po celý svoj život.
3. Žalovaná I. sa k doručenej žalobe vyjadrila podaním zo dňa 07.01.2016, v ktorom namietala že
zo strany žalobcov neboli dostatočným spôsobom odôvodnené ich sociálne, rodinné a iné väzby na
nebohého, ktoré by odôvodňovali nimi uplatnený nárok a jeho výšku. Žalobcovia sú rodinní príslušníci,
matka a súrodenci po nebohom Q.C. C., pričom zo žaloby nie je zrejmé, aké boli ich rodinné vzťahy a

väzby. Taktiež nie je zrejmé, kde Q. C. pracoval, akým spôsobom bol začlenený do sociálnych a iných
kruhov, kde býval a pod. Má za to, že žaloba nie je náležitým spôsobom odôvodnená. Taktiež primárne
Občiansky zákonník v ust. § 13 preferuje morálne zadosťučinenie a nielen relutárnu náhradu. Ďalej
žalovaná I. namietala, že v tomto prípade je potrebné sa na celý prípad pozerať komplexne. V prvom
rade treba posudzovať aj vznik predmetnej dopravnej nehody, pričom v tomto prípade je potrebné sa

zaoberať aj závermi, resp. znaleckým dokazovaním znalca z odboru dopravy cestná Doc. Ing. Pavla
Kohúta,PhD.,ktorýznaleckýposudokč.6/2014bolpripojenýdokonaniaČVS:ORP-20/1-VYS-CA-2014,
z ktorého znaleckého posudku vyplývajú závery, že tak ako ona, tak aj nebohý mohol zabrániť dopravnej
nehode. Je nesporné, že na zrážke motorového vozidla mala zavinenie tak ona ako vodička, a to svojou
nesprávnou reakciou, ako i chodci, ktorí mohli zabrániť zrážke s motorovým vozidlom a to tak, že by na

vozovku nevstupovali. Navyše nebohý mal ako účastník cestnej premávky povinnosť dbať na opatrnosť
a bezpečnosť cestnej premávky. Bez akéhokoľvek ďalšieho je zrejmé, že v čase zrážky motorového
vozidla bol v stave ťažkého stupňa opilosti, pričom pri takom množstve etanolu v krvi nebol schopný
vyhodnocovať dopravnú situáciu správne a teda aj neuvážene vstupoval na vozovku. Žalovaná I. tak
namietala, že je v danom prípade potrebné vziať do úvahy aj spoluzavinenie a spoluzodpovednosť

nebohého za vznik dopravnej nehody. V ďalšom žalovaná I. spochybnila svoju pasívnu vecnú legitimáciu
v konaní, a to s poukazom na skutočnosť, že k vozidlu, ktoré viedla v čase predmetnej dopravnej nehody,
bolo v tomto čase uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú jeho prevádzkou. Pasívne
vecne legitimovaným by tak mal byť žalovaný II. ako poisťovňa, ktorá zabezpečovala povinné zmluvné
poisteniepredmetnéhoosobnéhomotorovéhovozidla.Spoukazomnauvedenéžalovanážiadalažalobu

voči nej ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.
4. Žalovaný II. sa k doručenej žalobe aj napriek výzve v súdom určenej lehote písomne nevyjadril.
5. Súd vec prejednal a vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 08.09.2017, a to v prítomnosti žalobcov I. až
III. a právnych zástupcov žalovaných I. a II. Právny zástupca žalovanej I. ospravedlnil jej neprítomnosť
na pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti, pričom o odročenie pojednávania nepožiadal. Právny

zástupca žalovaného II. ospravedlnil neprítomnosť žalovaného II. s tým, že nepovažuje za potrebné,
aby sa pojednávania žalovaný II. osobne zúčastnil.
6. Žalobcovia, ako aj žalovaná I. na pojednávaní zásadne zotrvali na svojej argumentácii uvedenej v
písomných podaniach.7. Žalovaný II. sa k žalobe vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní tak, že namietal
neoprávnenosť žaloby voči nemu. Nároky, ktoré sú kryté povinným zmluvným poistením zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zákon č. 381/2001 Z. z. vymedzuje taxatívne,

avšak nároky uplatnené žalobcami nie sú týmto právnym predpisom menované. Na uvedenom nič
nemení ani rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-22/12, keďže vnútroštátne právo je
oprávnený vykladať iba vnútroštátny súd, kde v rámci systému všeobecného súdnictva súdom najvyššej
inštancie, ktorému ako jedinému prináleží zjednocovať judikatúru všeobecných súdov je Najvyšší súd
SR, ktorý sa aj v čase po tomto rozsudku Európskeho súdneho dvora prihlásil k svojim skorším

rozhodnutiam, teda skonštatoval nedostatok pasívnej vecnej legitimácie bez adekvátnej zmeny právnej
úpravy, napr. v rozhodnutí 8Cdo 219/2016 z 15.05.2017. Čo sa týka poukazovania žalobcov na
nemeritórne rozhodnutia ústavného súdu, ktorými Ústavný súd SR v každom jednotlivom prípade
odmietal ústavné sťažnosti sťažovateľov v obdobných prípadoch, teda poisťovateľov, má za to, že
ústavnýsúdvtýchtojednotlivýchkonaniachposudzuje,resp.rozhodujeotom,čipostupomvšeobecných
súdov boli porušené práva sťažovateľov, resp. či napádané rozsudky sťažnosťami určenými ústavnému

súdu boli dostatočne odôvodnené a neboli arbitrárne, kde sám ústavný súd opakovane v každom
z týchto jednotlivých uznesení konštatuje, že prináleží jedine Najvyššiemu súdu SR in abstracto
zjednocovať judikatúru všeobecných súdov. Z týchto dôvodov mal žalovaný II. za to, že pokiaľ nedôjde
k relevantnej zmene vnútroštátnej právnej úpravy, bez ďalšieho nie je v obdobných konaniach pasívne
vecne legitimovaný. Pokiaľ by sa súd s danou argumentáciou nestotožnil, čo sa týka skutkových

okolností v tomto odkázal na obranu žalovanej I., pričom žalobcom bolo dané zadosťučinenie aj
odsúdením žalovanej I. v trestnom konaní. Takisto nie je zrejmé prečo žalobcovia sa domáhajú náhrady
nemajetkovej ujmy v rovnakej výške pre každého z nich, aj keď je zrejmé, že sú v inom rodinnom vzťahu
k poškodenému. Z uvedených dôvodov žalovaný II. žiadal žalobu voči nemu zamietnuť.
8. Súd tak vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a výsluchom žalobcov ako strany sporu,

pričom dospel k nasledovným skutkovým záverom.
9. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 1T/106/2014-264 zo dňa 28.08.2014, ktorý podľa doložky na
ňom vyznačenej nadobudol právoplatnosť dňa 28.08.2014 (dôkaz produkovaný žalobcami na č. l. 264
pripojeného spisu Okresného súdu Žilina spis. zn. 1T/106/2014), schválil podľa ust. § 334 ods. 1 a 4
Trestného poriadku dohodu o vine a treste zo dňa 02.07.2014 uzavretú medzi prokurátorom Okresnej

prokuratúry Žilina a žalovanou I. ako obvinenou v znení, že žalovaná I. sa uznáva za vinnú z prečinu
usmrtenia podľa ust. § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona [§ 138 písm. h) Trestného zákona],
ktorého sa dopustila tým, že dňa 08.01.2014 v čase o 18.45 hod. viedla osobné motorové vozidlo značky
Škoda Fabia EČ: E. XXX B. po ceste P. v katastri E. H. Z. po ulici Z. v smere do centra mesta, kde pri
prechádzaní priameho úseku cesty v km 0,70 prednou pravou časťou vozidla narazila do chodca Q. C. a

následne do chodca U. C., ktorý prechádzali po riadne označenom priechode pre chodcov z ľavej strany
na pravú (zo smeru pohybu vozidla), pričom Q. C. utrpel zranenia, ktorým pri prevoze do nemocnice
podľahol a U. C. utrpel viacpočetné odreniny hlavy v ľavej spánkovej a temennej oblasti, v oboch
čelových oblastiach, ľahký otras mozgu, odreninu pravého lakťa, sériovú zlomeninu 1-11 rebra na pravej
strane hrudníka s výlomom hrudnej steny, zakrvácanie do pravej pohrudničnej dutiny, pomliaždenie

pravých pľúc, trieštivú zlomeninu pravej lopatky, pomliaždenie pravej obličky, ktoré zranenia si vyžiadali
práceneschopnosť v trvaní minimálne dva mesiace, pričom vodička žalovaná I. svojim konaním porušila
ust.. § 4 ods. 1 písm. c) a f) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke.
10. Podľa znaleckého posudku č. 2/2014 MUDr. Jaroslava Ivana a MUDr. Lívie Jančiovej, znalcov z
odboru zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo, zo dňa 14.03.2014 (dôkaz označený žalovanou I. na

č. l. 69 vyšetrovacieho spisu OR PZ v Čadci, Odbor kriminálnej polície Čadca ČVS: ORP-20/1-VYS-
CA-2014 ako súčasti pripojeného spisu Okresného súdu Žilina spis. zn. 1T/106/2014) bola pri pitve Q.
C. odobratá krv na stanovenie koncentrácie etanolu (hladiny alkoholu) v čase smrti. Vzorka krvi bola
vyšetrená v toxikologickom laboratóriu SLaPA pracoviska ÚDZS Žilina metódou plynovej chromatografie
pod č. 24/2014 s výsledkom 2,70 g/kg (promile). Vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou Žilina bola dňa

08.01.2014 o 19.45 hod. Q. C. odobratá krv na stanovenie koncentrácie etanolu. Obobratá vzorka
krvi bola vyšetrená v toxikologickom laboratóriu SLaPA pracoviska ÚDZS Žilina metódou plynovej
chromatografie pod č. 26/2014 s výsledkom 2,81 g/kg (promile). Vzhľadom na krátky časový interval od
dopravnej nehody po odber znalci usudzovali, že koncentrácia etanolu v krvi Q. C. v čase dopravnej
nehody sa významne nelíšila od koncentrácie zistenej v čase odberu. Pri schématickom posudzovaní

ovplyvnenia alkoholom koncentrácia etanolu (hladina alkoholu) v krvi 2,0 - 2,99 g/kg zodpovedá
ťažkému stupňu opitosti. Ťažký stupeň opitosti sa vo všeobecnosti prejavuje celkovým ťažkým stupňom
senzorickej percepcie, rozbitím miestnej aj časovej orientácie, mentálne prejavy sú zreteľne a významne
narušené, nezriedka sa objavujú stavy zmätenosti, motorika a bipedálna lokomócia ovplyvneného jetak významne narušená, že tackavá chôdza na širokej báze s intermitentným neudržaním vzpriamenej
polohy a časté pády môžu vyústiť až do neschopnosti samostatnej chôdze. Pri takomto ovplyvnení
teda výrazne dominuje tlmivý účinok alkoholu na centrálny nervový systém, telesné úkony na mozgové

podnety sú výrazne spomalené, rovnako výrazne sú spomalené aj reakcie na vonkajšie podnety, reč
býva bľabotavá, opitosť je zjavná, môžu sa vyskytovať aj psychické poruchy a dezorientácia, výrazne
je narušená koordinácia pohybov a ako bolo uvedené vyššie, časté sú pády, prípadne neschopnosť
samostatnej chôdze. Do úvahy je však potrebné vziať návyk a individuálnu toleranciu na požívanie
alkoholických nápojov, ako aj momentálnu psychickú a fyzickú kondíciu ovplyvneného.

11. Podľa znaleckého posudku č. 6/2014 doc. Ing. Pavla Kohúta, PhD., znalca z odboru doprava cestná,
odvetvie technický stav cestných vozidiel, nehody v cestnej doprave, odhad hodnoty cestných vozidiel,
zodňa31.03.2014(dôkazoznačenýžalovanouI.nač.l.102vyšetrovaciehospisuORPZvČadci,Odbor
kriminálnej polície Čadca ČVS: ORP-20/1-VYS-CA-2014 ako súčasti pripojeného spisu Okresného
súdu Žilina spis. zn. 1T/106/2014) znalec posúdil z technického hľadiska techniku a spôsob jazdy
žalovanej I. pred zrážkou tak, že vodička vozidla Škoda Fabia (žalovaná I.) pred zrážkou viedla svoje

vozidlo v pravom jazdnom pruhu. Po rozpoznaní chodcov (Q. C. a U. C.) reagovala vyhýbaním vľavo a
brzdením. Takéto smerové vedenie vozidla možno považovať za technicky správne. Pred rozpoznaním
kolíznej situácie sa pohybovala v úseku obce (kde bola maximálne dovolená rýchlosť jazdy 50 km/h)
rýchlosťou cca 52 km/h (v technicky prijateľnom rozpätí cca 45 až 62 km/h). V prípade, že sa vodička
pohybovala rýchlosťou do 50 km/h bola jej technika jazdy z hľadiska maximálne dovolenej rýchlosti

jazdy správna. Ak sa však pohybovala rýchlosťou nad 50 km/h, potom jej technika jazdy z hľadiska
maximálne dovolenej rýchlosti jazdy nebola správna. K dopravnej nehode došlo v oblasti priechodu
pre chodcov (označeného zvislou dopravnou značkou). Posúdenie otázky rýchlosti (pre danú dopravnú
situáciu) primeranej je otázkou právnou, ktorú neprináleží hodnotiť technickému znalcovi. Žalovaná I.
začala reagovať na chodcov cca 0,2 s pred zrážkou, kedy sa chodci nachádzali cca 3 m pred vozidlom.

Vodička mohla na chodcov reagovať o cca 1,9 s skôr, v okamihu, kedy sa chodci nachádzali cca 30 m
pred vozidlom a vstupovali do jazdného pruhu vozidla Škoda Fabia. Z uvedeného vyplýva, že techniku
jazdy žalovanej I. z hľadiska včasnosti reakcie možno považovať za nesprávnu. Ďalej bolo v znaleckom
posudku uvedené, že spôsob akým chodci prechádzali cez vozovku nemožno považovať za správny.
Chodci mohli prichádzajúce vozidlo vidieť. Vstup do vozovky vykonali cca 6 s pred zrážkou (vozidlo

sa nachádzalo vo vzdialenosti cca 85 m). Do jazdného pruhu vozidla Škoda Fabia vstúpili v čase
2,1 s pred zrážkou, kedy sa vozidlo nachádzalo vo vzdialenosti cca 30 m. Z uvedených dráhových a
časových údajov vyplývalo, že chodci neuskutočnili prechod cez vozovku bez nebezpečenstva. Ďalej
znalec v znaleckom posudku ustálil priebeh nehodového deja tak, že chodci začali vstupovať do vozovky
cca 6 s pred zrážkou (vozidlo sa nachádzalo vo vzdialenosti cca 85 m). Do jazdného pruhu vozidla

Škoda Fabia chodci vstúpili v čase 2,1 s pred zrážkou, kedy sa vozidlo nachádzalo vo vzdialenosti
cca 30 m. Vozidlo Škoda Fabia sa pohybovalo rýchlosťou cca 52 km/h, vodička na chodcov začala
reagovať až tesne pred zrážkou cca 0,2 s. Pri včasnej reakcii mala vodička možnosť chodcov rozpoznať
skôr. Po zrážke vodička reagovala brzdením a vyhýbacím manévrom vľavo. V čase zrážky sa chodci
nachádzali vo vzpriamenej polohe. K bezprostrednej príčine dopravnej nehody, možnosti zabránenia jej

vzniku v konkrétnych podmienkach cestnej premávky znalec uviedol, že technická príčina predmetnej
dopravnej nehody bola vyhodnotená za predpokladu, že oproti vozidlu Škoda Fabia, ani pred týmto
vozidlom, sa nepohybovali iné vozidlá, ktoré by mohli zhoršovať dohľadové pomery na tmavooblečené
osoby. Za uvedeného predpokladu je možné konštatovať, že chodci aj vodička mohli predmetnej
dopravnej nehode zabrániť pri správnej technike jazdy (včasnej reakcii vodičky), resp. pri správnom

vyhodnotení pohybu vozidla po vozovke zo strany chodcov. Každý z účastníkov dopravnej nehody teda
mohol dopravnej nehode zabrániť a to nezávisle na konaní druhého účastníka dopravnej nehody. Z
uvedeného vyplýva, že príčinou predmetnej dopravnej nehody boli dva nezávislé prvky a to: nesprávna
technika jazdy vodičky (oneskorená reakcia o cca 1,9 s - vodička mohla včasnou reakciou dopravnej
nehode zabrániť), nesprávny pohyb chodcov cez vozovku (vstup do vozovky nebol vykonaný bez

nebezpečenstva - chodci mohli správnym vyhodnotením pohybu vozidla dopravnej nehode zabrániť).
Posúdenie vplyvu nesprávnej techniky jazdy vodičky, resp. nesprávneho pohybu chodcov po vozovke na
príčinudopravnejnehody(tedamieryzavinenia)jeotázkouprávnou,ktorúneprináležíriešiťtechnickému
znalcovi. V okamihu začiatku vstupu chodcov do vozovky sa vozidlo nachádzalo vo vzdialenosti cca
85 m od chodcov (po okamih zrážky ostávalo uplynúť cca 6 s). Chodci pred vstupom do vozovky mali

možnosťvidieťprichádzajúcevozidlo.Chodcibydopravnejnehodezabránilivprípade,akbyprechádzali
cez vozovku až po tom, ako by prešlo vozidlo Škoda Fabia. Pri vstupe chodcov do jazdného pruhu
vozidla Škoda Fabia sa chodci nachádzali vo vzdialenosti cca 30 m od vozidla (po okamih zrážky
ostávalo uplynúť cca 2,1 s). Chodci mohli zastaviť pred vstupom do jazdného pruhu vozidla ŠkodaFabia a dopravnej nehode zabrániť. Vodička by dopravnej nehode zabránila z rýchlosti, ktorou sa počas
nehodového deja pohybovala, a to za predpokladu, že by začala reagovať na chodcov v okamihu, kedy
chodci vstúpili do jazdného pruhu vozidla Škoda Fabia. K zastaveniu vozidla Škoda Fabia pred miestom

zrážky by došlo v takom prípade, ak by sa vodička vozidla Škoda Fabia pohybovala (v okamihu včasnej
reakcie) rýchlosťou do cca 51,5 km/h. Ak by sa vodička vozidla Škoda Fabia pohybovala (v okamihu
včasnej reakcie) rýchlosťou 50 km/h, došlo by k zastaveniu cca 1 m pred koridorom pohybu chodcov.
12. Pokiaľ ide o skutkové zistenia súdu vyplývajúce z výsluchov žalobcov ako strany sporu, súd tieto
uvedie v rámci právneho posúdenia veci.

13. Podľa ust. čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č.
90/2001 Z. z. účinnom od 01.07.2001, povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona,
v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods.
4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením
vlády podľa čl. 120 ods. 2.
14. Podľa ust. § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) v znení zákona č.

509/1991Zb.účinnomod01.01.1992,fyzickáosobamáprávonaochranusvojejosobnosti,najmäživota
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
15. Podľa ust. § 13 ods. 1 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, fyzická osoba má
právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti,
aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

16. Podľa ust. § 13 ods. 2 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, pokiaľ by sa
nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
17. Podľa ust. § 13 ods. 3 OZ v znení zákona č. 87/1990 Zb. účinnom od 29.03.1990, výšku náhrady

podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo.
18.Podľaust.§420ods.1OZvznenízákonač.509/1991Zb.účinnomod01.01.1992,každýzodpovedá
za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
19. Podľa ust. § 420 ods. 3 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, zodpovednosti

sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
20. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
aj ako „ZPZP“), tento zákon upravuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla (ďalej len "poistenie zodpovednosti") a zriadenie Slovenskej kancelárie

poisťovateľov (ďalej len "kancelária").
21. Podľa ust. § 2 písm. f) a g) ZPZP, na účely tohto zákona sa rozumie f) poisteným ten, na koho sa
vzťahuje poistenie zodpovednosti, g) poškodeným ten, kto utrpel prevádzkou motorového vozidla škodu
a má nárok na náhradu škody podľa tohto zákona.
22. Podľa ust. § 4 ods. 1 ZPZP Poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.
23. Podľa ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZPZP v znení zákona č. 110/2007 Z. z. účinnom od 01.04.2007,
poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené
preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení.
24. Podľa ust. § 4 ods. 4 ZPZP v znení zákona č. 110/2007 Z. z. účinnom od 01.04.2007, poistený má

právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak
ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania
poistenia zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak.
25. Podľa ust. § 15 ods. 1 ZPZP, náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je
oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi [20) § 823 Občianskeho

zákonníka] a je povinný tento nárok preukázať. [21) § 799 Občianskeho zákonníka]
26. Podľa ust. § 193 CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie
je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím

príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.27. V kontexte so žalovanými nárokmi žalobcov I. až III. na náhradu nemajetkovej ujmy (u každého
vo výške 15.000,- eur), si súd dovolí citovať z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn.
5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011, ktoré právne závery si súd osvojuje z hľadiska právneho posúdenia

žalobcami uplatnených nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy: „Európsky súd pre ľudské práva v
rozsudku zo 16. decembra 1992 vo veci Niemetz proti Nemecku uviedol, že „...nepovažuje za možné
alebo potrebné pokúsiť sa o vyčerpávajúcu definíciu pojmu „súkromný život“. Mohlo by však byť príliš
reštriktívne limitovať tento pojem „výsostným okruhom“, v ktorom môže jednotlivec žiť svoj vlastný
osobný život, ako sa rozhodne, a úplne z tohto okruhu vylúčiť vonkajší svet neobsiahnutý v tomto

okruhu.Rešpektovaniesúkromnéhoživotamusítiežobsahovaťdourčitejmieryprávozakladaťarozvíjať
vzťahy s ostatnými ľuďmi.“ Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život... Podstatou rodinného
života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené
na silných citových väzbách. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne
vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z
nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym

zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi
vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby,
t. j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej
nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu,
pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj

spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného
osobnostnéhopráva,vprípade,akdošlokzásahudotohtopráva,mámožnosťvyužiťprávneprostriedky
ochrany osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka.
Prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a
majú rôznu povahu. Ktoré z týchto právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej

osobnosti uplatní, bude závislé v prvom rade na jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou
protiprávneho zásahu. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním
tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.“. V súlade s citovaným ust. § 13 ods.
1 OZ na to, aby oprávnená osoba (v prejednávanej veci žalobcovia) mala právo domáhať sa ochrany

osobnosti, sa vyžaduje a zároveň stačí, aby išlo o neoprávnený (protiprávny) zásah do práv na ochranu
osobnosti. V prípade existencie takéhoto neoprávneného zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť,
bez ohľadu na zavinenie. (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo/77/2009 zo dňa
27.10.2010)
28. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná I. bola podľa ust. § 149 ods. 1 a 2 písm. a)

Trestného zákona právoplatným trestným rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 1T/106/2014-264 zo
dňa 28.08.2014 uznaná vinnou z prečinu usmrtenia Q. C., syna žalobkyne I. a súrodenca žalobcov II. a
III., keď ako vodič spôsobila z nedbanlivosti smrť Q. C., ktorým výrokom rozhodnutia bol súd (podľa ust.
§ § 193 CSP) v tomto konaní viazaný. Súd nemal v ďalšom žiadne pochybnosti o tvrdeniach žalobcov
o ich citovej ujme vo forme úzkosti, zúfalstva, šoku, smútku zo straty blízkej osoby (syna a brata Q.

C.) a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s touto blízkou osobou. Napokon tento skutkový záver vyplýva
aj z výpovedí žalobcov I. až III. ako strany sporu. Tým bola preukázaná zodpovednosť žalovanej I. za
neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcov, a to do práva na ich súkromný a rodinný
život, ktorý bol smrťou ich blízkeho príbuzného natrvalo narušený. V danom prípade ide o objektívnu
zodpovednosť, a to bez ohľadu na mieru zavinenia žalovanej I. a rovnako spoluzavinenia poškodeného

Q. C.. (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1 Cdo 77/2009 zo dňa 27.10.2010)
29. V prípade zásahu do práva na ochranu jej osobnosti má fyzická osoba v zmysle cit. ust. § 13 ods. 1
OZ právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti,
aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. V danom
prípade zásahu do práva na súkromie žalobcov I. až III. možno s istotou konštatovať, že neoprávnený

zásah žalovanej I. do čiastkového práva žalobcov I. až III. na ochranu ich osobnosti je zásahom, ktorý
je nereparovateľný, teda ktorého následky už nemožno akýmkoľvek spôsobom odstrániť. Nie je totižto
možné navrátiť život Q. C. ako osobe, ktorej smrťou došlo k nezvratnému narušeniu rodinného života
žalobcov I. až III. a teda k nezvratnému pretrhnutiu všetkých ich väzieb s osobou Q. C. ako syna
žalobkyne I. a brata žalobcov II. a III. Preto v úvahu nepripadá použitie nasledovných v cit. ust. § 13 ods.

1 OZ uvedených prostriedkov ochrany proti neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti,
a to možnosti žalobcov domáhať sa aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do práva na ochranu
ich osobnosti a aby sa odstránili následky tohto zásahu. V danom prípade tak žalobcovia I. až III.
disponovali zásadne jediným prostriedkom ochrany práva na ochranu ich osobnosti, a to právom naposkytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakcie). Tento prostriedok právnej ochrany aj žalobcovia
v prejednávanej veci využili a žalobou si uplatňovali nárok na priznanie primeraného zadosťučinenia v
peniazoch.

30. Z pohľadu žalobcami zvoleného prostriedku ochrany ich práva na ochranu osobnosti, súd považuje
za potrebné pristaviť sa pri objasnení pojmu nemajetková ujma. Za nemajetkovú ujmu je možné
považovať takú ujmu, ktorá sa premieta do psychickej sféry človeka a do jeho postavenia v spoločnosti.
Ide teda o ujmu, ktorá sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity, ani do majetkovej sféry
postihnutej osoby. S ohľadom na okolnosti prejednávanej veci, ako aj s poukazom na obsah výpovedí

žalobcov I. až III. na pojednávaní dňa 08.09.2017 je možné bez najmenších pochybností konštatovať,
že žalobcovia utrpeli nemajetkovú ujmu prejavujúcu sa v ich pocitoch šoku, smútku zo straty blízkej
osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s jednou z okruhu ich najbližších osôb (u žalobkyne I. syna a
u žalobcov II. a III. brata).
31. Predpokladom pre prisúdenie primeraného zadosťučinenia v peňažnej forme je nedostatočnosť
morálneho zadosťučinenia a vznik nemajetkovej ujmy. Ako už bolo konštatované v predchádzajúcom

odseku odôvodnenia tohto rozsudku, žalobcovia v danom prípade v príčinnej súvislosti so zásahom
do ich práva na súkromie utrpeli, a to v príčinnej súvislosti s usmrtením Q. C., nemajetkovú ujmu. V
danom prípade sa súčasne javila súdu možnosť priznania primeraného zadosťučinenia len v morálnej,
nepeňažnej forme (zahŕňajúcej aj konštatovanie viny žalovanej I. v trestnom konaní), ako zjavne
nedostatočná, a to najmä vo vzťahu k nenahraditeľnosti straty jednej z najbližších osôb žalobcov, pričom

ujmu týmto vzniknutú nemožno plne nahradiť ani peňažnou satisfakciou, ktorú za daných okolností
možno vnímať len ako prostriedok slúžiaci k zmierneniu závažného dosahu protiprávneho konania
žalovanej, keďže finančný ekvivalent za ľudský život nie je možné určiť.
32. Súd tak vzhľadom k vyššie uvedenému dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcov I. až III.
na náhradu nemajetkovej ujmy v peňažnej forme je čo do základu daný a zaoberal sa tak v ďalšom

posúdením otázky primeranosti výšky peňažného zadosťučinenia, ktoré bolo za daných okolností
primerané žalobcom I. až III. priznať. Pokiaľ tak ide posúdenie tejto nastolenej otázky, súd vychádzal
z v ďalších odsekoch uvedených všeobecných zásad ustálených v rozhodovacej činnosti najvyšších
súdnych autorít.
33. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu

osobnostiniejejedinýmavýlučnýmkritériompreurčenievýškynáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch.
Pri určení tejto výšky musí súd prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto
okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah
spôsobila (napr. či išlo na strane pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú nedbanlivosť alebo
úmysel). Správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa tak stáva právne významným

až pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. (rozsudky Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1
Cdo 89/1997 zo dňa 28.04.1998, spis. zn. 1 Cdo/77/2009 zo dňa 27.10.2010, spis. zn. 4 Cdo 139/2011)
34. Otázka miery zavinenia pôvodcu zásahu pre stanovenie výšky relutárnej (peňažnej) náhrady
je tak tvoriacim a bezpochybne aj jedným z kľúčových aspektov pre navýšenie tejto náhrady.
Základným zmyslom relutárnej náhrady je zmysel satisfakčný, pričom potreba finančnej satisfakcie

narastá v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu, pretože vyššou mierou zavinenia je
vždy neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv zosilnená (je zosilnená krivda, za ktorou má prísť
zadosťučinenie). V tomto smere je možné dôjsť až k záveru, že v prípade zlého úmyslu (zámeru) na
strane pôvodcu neoprávneného zásahu by mal súd svoje odsúdenie nad týmto spoločensky i právne
zvlášť odsúdeniahodným správaním vyjadriť práve citeľným určením výšky peňažného zadosťučinenia.

Je však potrebné zdôrazniť, že popri vyššie uvedených funkcií náhrady je potrebné skúmať aj ďalšie
konkrétne okolnosti každého prípadu, a to ako právne, alebo skutkové, priťažujúce, alebo naopak
poľahčujúce. Predovšetkým je potrebné zhodnotiť postoj osoby zodpovednej k spôsobenej škode;
inak sa bude napr. hodnotiť snaha zodpovedného o urýchlené vyriešenie náhrady nemajetkovej ujmy,
inak jeho obštrukcie, nepriznanie zodpovednosti, a to najmä vo veciach, kde je zavinenie zo strany

zodpovedného úplne jasné (napr. bol v trestnom konaní odsúdený, eventuálne bol odsúdený jeho
zamestnanec pod.). Okolnosti na strane osoby zodpovednej (pôvodca zásahu), tak sú a) postoj
žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a i.), b) vplyv udalosti do duševnej sféry pôvodcu
- fyzickej osoby, c) jeho majetkové pomery a d) miera zavinenia, eventuálne miera spoluzavinenia
usmrtenej osoby. Je úplne zreteľné, že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom ovplyvniť

vnímanie ujmy pozostalými; ústretové správanie, ospravedlnenie či prejavená ľútosť škodcu môže
zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť
ju môže ešte prehĺbiť. Je nutné prihliadať aj na jeho majetkové pomery tak, aby bola daná
možnosť reálneho uspokojenia priznaných nárokov. Okolnosti, ktoré je potrebné preskúmať na stranepoškodeného, môžu byť podľa rozvíjajúcej sa doktríny najmä: a) intenzita vzťahu žalobcu so zomrelým,
b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe,
d) prípadne poskytnutie inej satisfakcie. Pre výšku náhrady je kvalita vzájomného vzťahu kľúčová.

Psychická bolesť zo straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická,
obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého, mnohokrát prerastajúce až do duševného ochorenia. Pri
zohľadnení veku zosnulého sa odlišuje, nakoľko je prežívaná strata novorodenca jeho rodičmi, strata
rodičia jeho deťmi alebo strata osoby dôchodkového veku jeho vnúčatami. Dôležitú úlohu hrá aj pocit
zodpovednosti rodičia za svoje deti. Strata osoby, na ktorej je pozostalý existenčne závislý, sa negatívne

prejaví aj vo sfére osobnostného prežívania. Iná forma satisfakcie ako peňažná (napr. ospravedlnenie
zodpovednej osoby) síce nemôže byť sama o sebe dostatočná, jej poskytnutie a následné posúdenie
jej významu však môže prehovoriť do zníženia peňažného zadosťučinenia. (z nálezu Ústavného súdu
ČR spis. zn. I. ÚS 2844/2014 zo dňa 22.12.2015).
35. Napokon súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že pri stanovení peňažného zadosťučinenia platí v
európskom deliktuálnom práve zásada, že v prípade objektívne podobných ujm, by sa mali priznávať

porovnateľné sumy, keďže priznanie diametrálne odlišných výšok odškodnenia v skutkovo a právne
podobných prípadoch je nielen prejavom sudcovskej svojvôle, ale i porušením práva poškodeného (príp.
škodcu) na spravodlivý súdny proces. V kontexte s tejto zásady si súd dovolí poukázať na niektoré
rozhodnutia súdov, ktorými bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým smrťou
blízkej osoby pri dopravnej nehode.

36. Krajský súd v Žiline rozsudkom spis. zn. 7Co/578/2014 zo dňa 09.09.2015 priznal žalobcovi ako
pozostalému, ktorý navždy stratil pri autonehode zavinenej nedbanlivostným protiprávnym konaním inej
osoby manželku a dve maloleté deti, celkovo peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 45.000,- eur.
Svoje rozhodnutie Krajský súd v Žiline odôvodnil tak, že vzal za základ svojich úvah verdikt Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) v prípade Kontrová proti Slovenskej republike. V predmetnom

rozhodnutí ESĽP priznal sťažovateľke nemajetkovú ujmu v sume 25.000,- eur, pričom neoprávneným
zásahom (nekonaním štátnych orgánov, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k nezabráneniu trestnému
činu) do osobnostných práv sťažovateľky bolo zasiahnuté usmrtením jej oboch maloletých detí (vo
veku 5 a 1 rok). Krajský súd v Žiline zvolil dotknuté rozhodnutie za východisko aj z toho titulu, že
v kategóriách nemajetkovej ujmy v rodinných, emocionálnych vzťahoch je prakticky nedosiahnuteľné

bližšie vymedzenie všeobecnejších kritérií. Takmer každá (aj maximálne) racionálna a logická úvaha
totiž môže byť interpretovaná rozlične, možno až protichodne, resp. opačne. Napríklad nedá sa
nič namietať proti konštatovaniu, že hodnota usporiadaného rodinného života, resp. hodnota žiaľu,
smútku a bolesti pri narušení rodinných vzťahov úmrtím/usmrtením blízkej osoby je nevyčísliteľná
v peniazoch. Uvedené konštatovanie však automaticky neznamená, že súvisiaca výška náhrady za

nemajetkovú ujmu je prakticky z hľadiska hornej hranice neobmedzená. Rovnako možno z daného
konštatovania dedukovať, že nevyčísliteľnosť vedie k záveru o „nulovom“ základnom východisku.
Náhrada nemajetkovej ujmy priznaná ESĽP v prípade Kontrová proti Slovenskej republike za zásah do
práva na súkromie, zahŕňajúce právo na rodinný život, činila 25.000,- eur. Išlo pritom o zásah spočívajúci
vabsolútnomrozvráteníadeštrukciirodinnéhoživotamenovanej,nakoľkodošloksúčasnémuusmrteniu

oboch (jediných) jej detí; deti boli zastrelené ich otcom, manželom sťažovateľky, ktorý následne spáchal
samovraždu. Použitím hraničného zjednodušenia Krajský súd v Žiline konštatoval, že vo vzťahu k
jednému dieťaťu by sa jednalo o čiastku 12.500,- eur. Krajský súd v Žiline ďalej v pomerovaní s
okolnosťami súdenej veci zohľadnil, že pri dopravnej nehode došlo okrem usmrtenia oboch detí žalobcu
aj k usmrteniu jeho manželky, teda došlo k úplnému znemožneniu naďalej napĺňať vzťah ako rodiča

a dieťaťa, tak aj vzťah manžela. Vzhľadom na vykonané dokazovanie Krajský súd v Žiline ustálil, že
vzťahy v rodine žalobcu boli intenzívne.
37. Krajský súd v Žiline rozsudkom spis. zn. 8Co/264/2013 zo dňa 28.10.2013 potvrdil napadnutý
rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/256/2011-184 zo dňa 29.01.2013, ktorým bola
priznaná peňažná náhrada nemajetkovej ujmy žalobkyni I. ako pozostalej manželke, maloletej žalobkyni

II. ako pozostalej dcére, žalobcom III. a IV. ako pozostalým rodičom, ktorý navždy stratili v osobe
usmrteného manžela, otca a syna, a to pri autonehode spôsobenej žalovaným vedúcim osobné
motorové vozidlo po požití alkoholu, ktorý neprispôsobil jazdu vozidla situácii v cestnej premávke a
svojim schopnostiam, pred križovatkou cez odbočovací pruh predchádzal pred ním jazdiace vozidlo vo
vzdialenosti, ktorá nebola dostatočná na dokončenie predchádzania, rýchlosťou 105 km/hod., prešiel

do protismeru a na prechode pre chodcov pravou časťou vozidla narazil do chodca - príbuzného
žalobcov. Súd prvej inštancie ďalej svoje odvolacím súdom potvrdené rozhodnutie odôvodnil skutkovými
zisteniami, že strata manžela u žalobkyne I. v čase vysokého štádia tehotnosti (pozn. čakajúc narodenie
žalobkyne II.) predstavovala mimoriadne šokujúce osamotenie bez pomoci najbližšieho člena rodiny,na ktorého sa viazala silná dôvera a istota pomoci v akejkoľvek životnej situácii, o to viac v uvedenom
stave. Žalobkyňa II. definitívne stratila možnosť vykonávať svoje práva k otcovi ako plnohodnotnému
rodičovi vo všetkých oblastiach, v ktorých uvedený rodinný vzťah plní svoje funkcie. Žalobcovia III. a

IV. prišli o svojho najstaršieho syna, s ktorým ich spájal silný emocionálny vzťah a takmer každodenná
pomoc, napriek založeniu vlastnej rodiny. Žalobcovia so zomrelým príbuzným tvorili fungujúcu rodinu,
ktorá predstavovala pre ich všetkých pevné rodinné zázemie, ukotvené v nebohom, vzhľadom na
jeho zručnosti, schopnosti a charakterové vlastnosti. V predmetnej veci tak bolo priznané peňažné
zadosťučinenie žalobkyni I. v sume 20.000,- eur, žalobkyni II. v sume 23.000,- eur a žalobcom II. a III.

v sume 10.000,- eur.
38. Najvyšší súd SR rozsudkom spis. zn. 4 Cdo/139/2011 zo dňa 30.10.2012, ktorým zamietol dovolanie
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave spis. zn. 11Co/90/2010 zo dňa 16.03.2011, ktorým bola
žalobcom I. a II., ako pozostalým rodičom po ich dcére, ktorá bola usmrtená pri dopravnej nehode
spôsobenej nedbanlivostným protiprávnym konaním vodiča motorového vozidla, ktorý sa nevenoval
plne vedeniu vozidla a náležite nesledoval situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho si nevšimol

chodkyňu dcéru žalobcov I. a II., prechádzajúcu po prechode pre chodcov a ľavou prednou stranou
vozidla do nej narazil, následkom čoho na následky zranení z tejto dopravnej nehody zomrela, priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy každému vo výške 15.000,- eur. Krajský súd v Trnave pri svojom rozhodnutí
vychádzal z toho, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že usmrtená dcéra žila v spoločnej
domácnosti so svojimi rodičmi (žalobcami I. a II.), o týchto sa starala, bola hybnou silou ich domácnosti.

Rodičia po tom, ako bola zranená pri dopravnej nehode ju pravidelne takmer dennodenne navštevovali
v nemocnici, s jej smrťou podľa ich vlastných vyjadrení a vyjadrení svedkyne sa doposiaľ nevyrovnali,
stále im chýba a keďže sa jednalo o ich dcéru, na ktorú boli najviac citovo naviazaní, keďže s nimi žila v
spoločnej domácnosti a poskytovala im potrebnú starostlivosť, na ktorú sa spoliehali aj do budúcnosti.
Smrťoudcérybolanarušenácelistvosťichrodiny,bolozasiahnutédoichsúkromnéhoarodinnéhoživota,

pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. V dôsledku tragickej smrti dcéry pri dopravnej nehode
došlo k nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného dieťaťa, čím sú žalobcovia I. a II.
ochudobnení aj do budúcna o rodinný život, táto spočíva aj v citovej strate, keď smrťou dcéry stratili jej
lásku a radosť s ňou prežívanú.
39. Pokiaľ ide o kritérium závažnosti nemajetkovej ujmy, možno vo všeobecnosti uviesť, že strata

blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť.
V konkrétnostiach prejednávanej veci možno aj s ohľadom na okolnosti na strane žalobcov ako
postihnutých osôb neoprávneným zásahom žalovaného konštatovať, že z obsahu výpovedí žalobcov I.
až III. (ako je zachytená na zvukovom zázname z pojednávania dňa 08.09.2017) vyplynulo, že emočná a
citovánaviazanosťžalobcovI.ažIII.naosobuzosnuléhoQ.C.bolaprimeranástupňuichpríbuzenského

pomeru, teda v tomto prípade rozvinutá. Pre žalobkyňu I. bol jej syn plodom jej života, ktorý jej bol
oporou a pomocou v starobe. Žalobcovia II. (vo veku 44 rokov v čase smrti Q. C.) a III. (vo veku 40
rokov v čase smrti Q. C.) ako plnoleté osoby v strednom veku stratili v osobe Q. C. svojho staršieho
brata, ktorý bol dôverníkom a priateľom a ktorý im nezištne pomáhal. V čase predchádzajúcom jeho
smrti boli veštci traja žalobcovia s Q. C. v pravidelnom denno-dennom kontakte, keďže všetci žili v

jednom rodinnom dome, aj keď s viacerými bytovými jednotkami. Vzťahy žalobcov s Q. C. tak boli aj
z tohto dôvodu bezpochyby veľmi blízke. Súčasne súd zobral zreteľ aj na skutočnosť, že zomrelý Q.
C. bol v čase svojej smrti vo veku 45 rokov, teda v produktívnom veku a nebyť daného nehodového
deja, je značný predpoklad, že by žil ďalej možno aj pár desiatok rokov. Teda rodinné väzby medzi ním
a žalobcami by naďalej existovali a mohli sa rozvíjať. Smrťou Q. C. však došlo k ich predčasnej trvalej

deštrukcii. Súd v rovine vykonaného dokazovania (časti zdravotnej dokumentácie žalobkyne I. ohľadom
jej psychických porúch po smrti jej syna Q. C.), resp. pokiaľ ide o dôvod nevykonania dokazovania
výsluchom MUDr. Milana Erbana, ošetrujúceho psychiatra žalobkyne I. (§ 185 ods. 1 CSP), že smrť
blízkej osoby bez najmenších pochýb u každej pozostalej osoby zasiahne aj jej duševnú sféru života a
vyvolá psychickú traumu. Preto súd považoval za nadbytočné popri dôvodoch, ktorého viedli k ustáleniu

výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznanej žalobcom I. až III. zaoberať sa bližšie psychickým zdravím
žalobkyne I. a dokazovaním príčinnej súvislosti jej diagnostikovaného ochorenia (depresívna anxiózna
porucha provokovaná psychotraumou - záver záznamu o vyšetrení žalobkyne I. u MUDr. Milana Erbana
zo dňa 04.06.2015 na č. l. 53 spisu).
40. Súd však nemohol bez povšimnutia ponechať skutočnosti, ako vyplynuli z dokazovania znalcom

doc. Ing. Pavlom Kohútom, PhD. v dotknutom prípravnom konaní vedenom OR PZ v Čadci, Odbor
kriminálnej polície Čadca pod ČVS: ORP-20/1-VYS-CA-2014 (tieto sú uvedené ako závery znalca v
odseku č. 11 odôvodnenia tohto rozsudku), na ktoré poukazovala aj žalovaná I., z ktorých súd ustáli, že
Q. C. sa spolupodieľal na vzniku predmetnej dopravnej nehody (resp. spoluzavinil svoju smrť) v rozsahu50 %. Tento pomer spoluzavinenia poškodeného Q. C. súd ustálil na základe záveru znalca, že každý
z účastníkov dopravnej nehody (t. j. vodič - žalovaná I. a chodci - Q. C. a U. C.) mohol nezávisle na
druhom účastníkovi zabrániť vzniku dopravnej nehody. V kontexte tejto skutočnosti súd poukazuje na to,

žesprávaniesamejdotknutejosobyprineoprávnenomzásahusastávaprávnevýznamnýmažpriurčení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ), ktorú výšku určuje súd podľa závažnosti
ujmy a podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Týmito okolnosťami sú
nielen okolnosti na strane samotného škodcu (v preskúmavanom prípade žalovanej I.), ale súčasne sú
to aj okolnosti na strane dotknutej osoby (v preskúmavanom prípade nebohého syna a brata žalobcov).

(k tomu opätovne rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1 Cdo 77/2009 zo dňa 27.10.2010) V danom
prípade tak súd zohľadnil pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy aj uvedenú skutočnosť, a
to v pomere zodpovedajúcom vyššie konštatovanému spoluzavineniu poškodeného Q. C.. (napokon
žalobcovia, ako to vyplýva zo záverečnej reči ich právneho zástupcu na pojednávaní, uznali, že je
potrebné prihliadať na mieru spoluzavinenia poškodeného Q. C. pri určovaní výšky relutárnej náhrady)
41. Na strane žalovanej I. súd pri svojom rozhodnutí o výške náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal ako

na významnú skutočnosť, že v danom prípade išlo na jej strane o nedbanlivostné (neúmyselné) konanie.
42. V ďalšom však súd nevzhliadol žiadne okolnosti, z ktorých by vyplynulo, že žalovaná I. akýmkoľvek
spôsobom prejavila ľútosť nad spáchaným skutkom z jej strany vo vzťahu k žalobcom I. až III. Prejavenie
účinnej morálnej satisfakcie žalovanej I vo vzťahu k žalobcom I. až III. tak nebolo v konaní preukázané,
pričom samotní žalobcovia aj túto absenciu na strane žalovanej I. namietali. Súčasne súd nemal

preukázané ani vynaloženie akejkoľvek citeľnej a nezištnej pomoci žalobcom I. až III. (ako ju mal na
mysli Ústavný súd ČR v náleze spis. zn. I. ÚS 2844/2014 zo dňa 22.12.2015). Priznanie sa žalovanej
I. v dotknutom trestnom konaní k spáchaniu skutku, ktorý jej bol kladený za vinu, uzavretie dohody o
vine a treste žalovanou I. a samotné uloženie trestu žalovanej I. rozsudkom Okresného súdu Žilina č.
k. 1T/106/2014-264 zo dňa 28.08.2014 nie sú podľa názoru súdu rovnako takými okolnosťami, ktoré by

bolo možné vnímať zo strany žalovanej I. ako prejavenie morálnej satisfakcie vo vzťahu k žalobcom I.
až III. a ktoré by boli spôsobilé znížiť súdom priznanú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom I. až III. (k
tomu rozsudok Krajského súdu v Žiline spis. zn. 8Co/264/2013 zo dňa 28.10.2013: „Prejavenie ľútosti,
priznanie sa a uloženie trestu odňatia slobody v trvaní sedem a pol roka žalovanému za jeho protiprávne
konanie, nie sú ani podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosti významné z hľadiska posudzovania

dôvodnosti a výšky žalobcami uplatneného nároku.“.
43. Súd tak vychádzajúc z vyššie uvedených všeobecných zásad určovania výšky relutárnej
náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj vyššie konštatovaných individuálnych okolností prejednávanej veci,
prihliadajúc na vyššie uvedenú prax súdov v otázke určovania tejto výšky, najmä, avšak nie len, z
označeného rozsudku Krajského súdu v Žiline spis. zn. 7Co/578/2014 zo dňa 09.09.2015, považoval za

primerané, odškodniť žalobcov I. až III. za neoprávnený zásah do ich práva na súkromný život v danom
prípade vo forme relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy u žalobkyne I. vo výške 9.000,- eur a u žalobcov
II. a III. vo výške 6.000,- eur. Súd tak v danom prípade, pri zohľadnení všetkých vyššie uvedených kritérií
determinujúcich výšku náhrady nemajetkovej ujmy, považoval žalobcami uplatňovanú výšku relutárnej
náhrady za neopodstatnene vysokú. Pokiaľ ide o žalobkyňu I., súd pri určovaní výšky náhrady oproti

žalobcom II. a III. zohľadnil skutočnosť, že v jej prípade išlo o smrť syna, ktorý jej nesporne poskytoval
pomoc v chorobe a starobe, čo zohľadnil priznaním náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1,5-násobku
výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom II. a III., u ktorých išlo vo vzťahu k zomrelému Q.
C. o súrodencov, ktorý neboli na neho dokázaní ani výživou, ani pomocou pri ich zdravotnom stave.
44. Na závere súdu o pasívnej vecnej legitimácii žalovanej I. nemôže nič zmeniť ani ďalej uvedený záver

súdu o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného II. ako poisťovateľa [§ 2 písm. d) zákona č. 381/2001 Z. z.]
vykonávajúceho poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú osobným motorovým vozidlom, ktorého
prevádzkou došlo k usmrteniu Q. C.. Totiž „V povinnom zmluvnom poistení platí zásada, že poškodený (v
prejednávanom prípade žalobcovia I. až III.) môže náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla požadovať buď od poisteného škodcu (v prejednávanom prípade od žalovanej I.) , alebo od

poisťovateľa (priamy nárok)... Poisťovateľ (v prejednávanej veci žalovaný II.) má pri uplatnení nároku
poškodeného na náhradu škody rovnaké právne postavenie ako osoba, ktorá škodu priamo spôsobila.
Napriek tomu tieto dva nároky na náhradu škody nemožno stotožňovať... Ide o situáciu, keď jeden
subjekt má nárok na to isté plnenie od dvoch subjektov, pričom proti každému z nich z iného právneho
dôvodu; proti škodcovi ide o nárok z titulu náhrady škody, proti jeho poisťovateľovi ide o osobitné právo

na plnenie založené všeobecne záväzným právnym predpisom (§ 15 PZP). Postavenie škodcu a jeho
poisťovateľavočipoškodenémujevtakomprípadeobdobnépostaveniudlžníkaaručiteľavočiveriteľovi,
t. j. že ide o dva záväzky zaplatiť veriteľovi ten istý dlh, pričom veriteľ nemôže dostať to isté plnenie
dvakrát. Žalobca mal preto v súdenej veci možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody buď od žalovanejI., od žalovaného II. alebo od oboch naraz.“. (z rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. 2 M Cdo 9/2013
zo dňa 27.08.2014)
45. Pokiaľ ide o žalobu žalobcov I. až III. proti žalovanému II., súd konštatuje, že žalobcami uplatnený

nárok je potrebné právne kvalifikovať ako nárok uplatnený v zmysle cit. ust. § 15 ods. 1 ZPZP, teda
ako priamy nárok poškodených [§ 2 písm. g) ZPZP] na poistné plnenie zodpovedajúce ich nároku zo
zodpovednosti za škodu žalovanej I. V danom prípade žalovaní I. a II. nepopreli skutkové tvrdenie
žalobcov,žekpredmetnémumotorovémuvozidluŠkodaFabiaEČ:E.XXXB.,ktoréhoprevádzkoudošlo
k usmrteniu Q. C. bolo uzavreté povinné zmluvné poistenie u žalovaného II. ako poisťovateľa [§ 2 písm.

d) zákona č. 381/2001 Z. z.]. Súd tak toto skutkové tvrdenie žalobcov považoval za nesporné (§ 151
ods. 1 CSP), z ktorého súd v zmysle ust. § 186 ods. 2 CSP vychádzal, keďže nemal pochybnosť o jeho
pravdivosti. Žalovaný II. svoju obranu v spore založil na argumentácii, že povinné zmluvné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nepokrýva nároky poškodených
na náhradu nemajetkovej ujmy (imateriálnej ujmy), ale len náhradu majetkovej škody. Žalovaný zjavne
vychádzal z tradičného duálneho ponímania oboch uvedených právnych inštitútov v právnom poriadku

SR, ako sú upravené v OZ (nemajetková ujma v ust. § 13 ods. 2 OZ a majetková škoda v ust. § 420
a nasl. OZ). Vychádzajú z takéhoto ponímania potom žalovaný II. vyvodzoval, že nárok poškodeného
podľa ust. § 4 ods. 4 v spojení s ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZPZP nezahŕňa nárok na poistné plnenie v
rozsahu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ako si ju uplatňovali v prejednávanej veci žalobcovia.
S ohľadom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (žalovaným II. označené rozhodnutia spis. zn.

3Cdo/301/2012 zo dňa 31.03.2016 a spis. zn. 8Cdo/219/2016 zo dňa 15.05.2017) žalovaný II. odmietal
možnosť eurokonformného extenzívneho výkladu pojmu škoda pre účely ZPZP ako zahŕňajúceho aj
nemajetkovú ujmu (imateriálnu škodu) prezentovaného žalobcami I. až III. a rovnako aj žalovanou I.
Súd má za to, že za určitý medzník spôsobujúci prelom v uvedenom dualistickom chápaní právnych
inštitútov nemajetkovej ujmy a škody vo vnútroštátnom práve SR je nutné považovať rozsudok Súdneho

dvora EÚ vo veci C-22/12 Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej zo dňa
24.10.2013, ktorým Súdny dvor EÚ podal výklad ust. čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS zo dňa
24.04.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti,
ust. čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS zo dňa 30.12.1983 o aproximácii právnych

predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES zo
dňa 11.05.2005, a ust. čl. 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.05.1990 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel, podľa ktorého sa tieto ustanovenia „majú vykladať v tom zmysle, že

povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné
v spore vo veci samej.“. V danom prípade išlo tak o to, či dotknutým Smerniciam Rady ES možno
priznať nepriame účinky a vykladať tak pojem škoda uvedený v ZPZP eurokonforme, t. j. ako zahŕňajúci

aj nemajetkovú ujmu, alebo tak nemožno. Súd aj napriek argumentačne opačným rozhodnutiam
Najvyššieho súdu SR (spis. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.04.2011 a spis. zn. 8Cdo/219/2016 zo dňa
15.05.2017) sa priklonil k možnosti eurokonformného výkladu dotknutých ustanovení ZPZP, teda pojmu
škoda v tomto zákone, pričom preberá argumentáciu prezentovanú Ústavným súdom SR v uznesení
č. k. III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016, na ktorú v podrobnostiach v plnom rozsahu odkazuje.

Ústavný súd SR v tomto rozhodnutí vedomí si svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, v zmysle ktorej mu
neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. zveruje práve Najvyššiemu súdu SR (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem
iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05) a že vzhľadom na to, že nie je súčasťou

systému všeobecného súdnictva a môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov všeobecnými sudmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a
zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo
slobody (IV. US 574/2013), zásadne podal eurokonformný výklad pojmu škoda pre účely ZPZP a priznal
tak dotknutým Smerniciam Rady ES nepriame účinky. (viď str. 13 až 22 uznesenia, pričom súd pre účely

tohto rozhodnutia na argumentáciu Ústavného súdu SR v plnom rozsahu odkazuje) Ústavný súd SR
v tomto rozhodnutí konštatoval, že: „Zhrňujúco ústavný súd konštatuje, že úlohou okresného súdu i
krajského súdu pri rozhodovaní žalovaného sporu bolo jednoznačne ustáliť, či extenzívny výklad pojmu
„škoda“ použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení bude viesť k aplikácii práva contra legemaleboči,naopak,zaužívanévýkladovépostupyarešpektovaniesúvislostídotknutýchprávnychinštitútov
a kategórií umožňuje zmysluplne zahrnúť pod zákonnú terminológiu aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu
aprobovanú in abstracto v ustanoveniach Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Krajský súd (i

okresný súd) sa priklonili k druhej z vymenovaných možností a ústavný súd to nepovažuje za prejav
svojvôle vedúcej k ústavnej neudržateľnosti.“. V Ústavným súdom SR preskúmavanom rozsudku č.
k. 6Co/609/2014-482 zo dňa 27.01.2015 Krajský súd v Trenčíne podal eurokonformý výklad pojmu
škoda: „tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný

život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov... ESD nehovorí o
samostatnom, od pojmu škoda oddelenom pojme nemajetkovej ujmy, ale hovorí o „škode z dôvodu
nemajetkovejujmy“.Ztohtoslovnéhospojeniajezrejmé,žeajvprípadenemajetkovejujmyideoškodu...
K takémuto poňatiu škody sa mimo iného hlásia aj princípy európskeho deliktuálneho práva, ktoré
definujú škodu ako majetkovú, alebo nemajetkovú ujmu zákonom chránených záujmov. (Ústavný súd
Českej republiky 642/02)... ustanovenia § 11 a 13 slovenského Občianskeho zákonníka, podľa ktorých

okresný súd správne vec posúdil, sú... požadovaným „vnútroštátnym právom uplatňovaným na základe
zodpovednosti za škodu“, skonštatoval ESD v bode 56 rozsudku... vo veci Haasová. Za rozhodujúci pre
uvedené konštatovanie považoval podľa bodu 59 fakt, že zodpovednosť poisteného vznikla na základe
dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu. Vo svetle uvedeného eurokonformného výkladu
ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení potom platí, že náhrada škody z dôvodu

nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, a preto odporca 2/ je ako poisťovateľ zodpovednosti
odporcu 1/ za škodu pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1 veta prvá
zákona o povinnom zmluvnom poistení vznikla povinnosť uhradiť škodu navrhovateľom...“. Súd tak v
prejednávanej veci (stotožniac sa s právnou argumentáciou Krajského súdu v Trenčíne v rozsudku č.

k. 6Co/609/2014-482 zo dňa 27.01.2015) dospel k záveru, že vo svetle uvedeného (eurokonformného)
výkladu ust. § 4 ods. 2 ZPZP potom platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá
do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
dopravného prostriedku, a preto žalovaný II. je ako poisťovateľ zodpovednosti žalovanej I. za škodu
pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému na základe ust. § 15 ods. 1 veta prvá zákona o

povinnom zmluvnom poistení vznikla povinnosť uhradiť škodu (v danom prípade nemajetkovú ujmu)
žalobcom I. až III., a to vo výške uvedenej v odseku č. 43 odôvodnenia tohto rozsudku.
46. Súd tak s odkazom na vzájomnú previazanosť povinnosti žalovanej I. konštatovanej v odseku č. 28
odôvodnenia tohto rozsudku a žalovaného II. konštatovanej v predchádzajúcom odseku odôvodnenia
tohto rozsudku a ďalej v zmysle výkladu vzájomného charakteru záväzkov oboch žalovaných I. a II.

uvedenú v odseku č. 44 odôvodnenia tohto rozsudku (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 2 M
Cdo 9/2013 zo dňa 27.08.2014) zaviazal žalovaných I. a II. na nahradenie nemajetkovej ujmy žalobcom
I. až III. v rozsahu uvedenom vo výroku tohto rozsudku, a to s tým, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého zo žalovaných a teda žalobe v tejto časti ako dôvodnej
vyhovel, pričom vo zvyšnej časti žalobu (teda žalobu žalobkyne I. v časti o zaplatenie sumy 6.000,- eur

a žalobu oboch žalobcov II. a III. v časti o zaplatenie sumy 9.000,- eur) ako nedôvodnú zamietol.
47. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.
48. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

49. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
50. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania súd považuje za potrebné v prvom
rade uviesť, že Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie, ktoré by bolo obdobou niekdajšieho ust. §

142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Na rozdiel
od predchádzajúcej právnej úpravy (pozn. platnej v čase začatia predmetného konania) nová právna
úprava už neupravuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.), ale len dve (§ 255 ods.
1a2CSP).Naprvommiestejezásadaúspechuavprípadoch,keďmalastranasporuvoveciúspechlen
čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v ust. § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Nepatrný neúspech CSP

aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva
pohľadávky. Zásadu úspechu treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno hototiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti. Napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca
svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov

vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou
náhrady nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom
nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť,
čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu nález Ústavného súdu ČR spis. zn. III. ÚS 170/1999).
Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej

ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Nemožno však opomenúť ani fakt, že strany zámerne výšku
sporu nadhodnotia, aby napr. odmena advokáta bola čo najvyššia a pod. Súdna prax sa v takom prípade
prikláňa k riešeniu, a to najmä s ohľadom na zastúpenie strany advokátom, ktorý ma poznať aspoň
bežnú judikatúru v žalovanej veci, a napriek tomu, že bol žalobca v základe sporu úspešný, takýto výkon
práva by ho nemal chrániť a náhradu trov konania nepriznávala nikomu alebo postupovala podľa zásady
úspechu. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak

výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z
prisúdenejsumyjevtomtoprípadezdôvodniteľnécezinterpretáciupojmu„úspechvoveci“.(§255CSP),
keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma, čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného
nároku. (viď Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s, str. 926 a 927)

51. Vychádzajúc z vyššie uvedeného výkladu v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozsudku
tak súd priznal všetkým trom žalobcom proti žalovaným I. a II. nárok na náhradu trov konania o nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu 100 %, keďže ich považoval čo do právneho základu za
plne úspešných (§ 255 ods. 1 CSP). O výške tejto náhrady v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.
Podľa ust. § 125 ods. 1 CSP, odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v
elektronickej podobe.

Podľaust.§125 ods.2CSP,odvolanieurobenévelektronickejpodobebezautorizáciepodľaosobitného
predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa
osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd
na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ust. § 125 ods. 3 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte

rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby
každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a
príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).