Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. máj 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/294/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3518202199
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:3518202199.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: I. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX zast. JUDr.
Šimonom Cibulkom, advokátom so sídlom Hodžova 53, Trenčín proti žalovanej: Všeobecná úverová
banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO 31 320 155 zast.
Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO 53 255 739, o vydanie bezdôvodného
obohatenia, vedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp.zn. 5Csp/68/2018, o dovolaní

žalobcuprotirozsudkuKrajskéhosúduvTrenčínezodňa14.júla2021,č.k.19CoCsp/11/2021-261,takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zo dňa 14. júla 2021, č.k. 19CoCsp/11/2021-261 Krajský súd v Trenčíne

(ďalej len „odvolací súd") zmenil rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „súd
prvej inštancie") č.k. 5Csp/68/2018-205 zo dňa 05. októbra 2020 tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť
žalobcovi sumu 241,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 241,- eur od 26.06.2018
do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol, žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 70,24 % účelne vynaložených trov konania, štátu priznal proti žalobcovi nárok na
náhradu trov v rozsahu 85,12 % trov, ktoré hradil štát a proti žalovanej v rozsahu 14,88 % trov.

2. Odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie, ktorý uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
1.620,- eur s príslušenstvom svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že dňa 18.04.2013 malo dôjsť k uzavretiu
zmluvy o pôžičke medzi žalobcom ako dlžníkom a spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s., ako
veriteľom.AkosprostredkovateľuzavretiazmluvyjeuvedenáspoločnosťEmdeTrading.Nazákladetejto
zmluvy mala byť žalobcovi poskytnutá pôžička vo výške 1.379,- eur za účelom kúpy vysávača s tým, že

výška akontácie bola 220,- eur. Poskytnutú sumu mal dlžník zaplatiť v 60 mesačných splátkach po 30,-
eur. Žalobca za obdobie od 17.07.2013 do 24.2.2018 zaplatil žalovanej sumu 1.620,- eur. Znaleckým
posudkom č. 3/2020 mal súd prvej inštancie preukázané, že podpisy na zmluve o pôžičke nevyhotovil
žalobca. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o pôžičke, nebola uzavretá riadne a platne
poukazom na absenciu podpisu žalobcu, pričom sa nestotožnil s právnym názorom žalovanej, že došlo
k uzavretiu zmluvy v ústnej forme, keďže by muselo dôjsť k dohode o všetkých náležitostiach zmluvy

uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ,,zák. č. 129/2010 Z.z."). Žalobca zhodne s manželkou tvrdili, že
s podmienkami zmluvy okrem výšky splátky neboli oboznámení a neboli si vedomí, že by mali cenu
spotrebnéhotovarupreplatiť.Ztohtodôvodusúdprvejinštanciekonštatoval,ženebolomožnépristúpiťk
aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z., a preto aplikoval Občiansky zákonník, ktorý absenciu
písomnej formy zmluvy sankcionuje jej neplatnosťou.3. Odvolací súd poukázal na to, že nebolo sporné, že žalobcu navštívil predajca, ktorý bol súčasne
sprostredkovateľom pôžičiek, predviedol žalobcovi vysávač a ten prejavil záujem si ho kúpiť na pôžičku
so splátkami 30,- eur mesačne. Aj tvrdenie žalobcu, že „bol v domnení, že si tovar kupuje na splátky

bez navýšenia" znamená, že chcel uzavrieť zmluvu o pôžičke na kúpu konkrétneho tovaru. Žalobca
následne pôžičku po 30,- eur mesačne splácal, okrem toho manželka žalobcu uviedla, že výšku splátok
im sprostredkovateľ pôžičky povedal. Žalobca prestal pôžičku splácať až keď zistil, že ju prepláca. Z
toho je zrejmé, že vedel o uzavretí zmluvy o pôžičke, súhlasil s ňou a tiež vedel, kedy ju prepláca, teda
vedel, v akej výške istiny mu právny predchodca žalovanej pôžičku poskytol. Sporné medzi stranami

zostalo či išlo o bezdôvodné obohatenie len na strane žalovanej alebo o obojstranné peňažné plnenia,
ktoré je potrebné pri vydaní bezdôvodného obohatenia vzájomne započítať.

4. Za správnu považoval odvolací súd úvahu súdu prvej inštancie, že ak má byť zmluva platná, musí byť
preukázané, že medzi jej účastníkmi boli dohodnuté aspoň základné definičné znaky. Zák. č. 129/2010
Z. z. predpokladá, že spotrebiteľský úver môže mať aj inú formu než formu úveru, napr. môže ísť o

pôžičku, pri ktorej síce úroky môžu byť dohodnuté, ale nie sú jej definičným znakom. Podstatné pre tento
spor je aj to, že zmluva nemala písomnú formu, čo zák. č. 129/2010 Z. z. sankcionuje bezúročnosťou
poskytnutého spotrebiteľského úveru. Odvolací súd neprisvedčil súdu prvej inštancie, že ak nebola
preukázanádohodaoúrokoch,takzmluvanebolauzavretá,lebochýbajejpodstatnánáležitosť.Naopak,
podľa odvolacieho súdu je vzhľadom na vzťah špeciality zák. č. 129/2010 Z. z. Odvolací súd na

základe toho, že medzi žalobcom a žalovanou, resp. jej právnym predchodcom, bola dohodnutá výška
pôžičky, jej účel aj výška splátok, dospel k záveru, že zmluvu je možné považovať za platnú aj napriek
nedostatku písomnej formy, pričom poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1
písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z. Vzhľadom na uvedené právne posúdenie bolo povinnosťou žalobcu vrátiť
žalovanej poskytnutú istinu pôžičky vo výške 1.379,- eur, v tejto časti teda plnenie žalobcu nepredstavuje

bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej, ale vrátenie poskytnutej istiny. Len to, čo žalobca zaplatil
žalovanej nad rámec poskytnutej istiny, t.j. 241,- eur, predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré je
žalovaná povinná vydať.

5. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ") dovolanie, ktorého

prípustnosť odvodzoval z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

6. Dovolateľ nesúhlasil, že došlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke, keď sa odvolací súd
nezaoberal sfalšovaním podpisu, pričom medzi dovolateľom a právnym predchodcom žalovanej, resp.
sprostredkovateľom nedošlo k štandardnému ofertovo-akceptačnému konaniu a ani k dohodnutiu

základných znakov pôžičky. Keďže dovolateľ zmluvu nepodpísal ani mu riadne neboli vysvetlené jej
podmienky, tak po obdržaní informácie, že mu môže byť schválená, sa nemohol dohodnúť o základných
podmienkach poskytnutia pôžičky. Odvolací súd svoj právny záver postavil na nesprávnej premise v
otázke synalagmatického záväzku, keďže nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke. Dovolateľ na
rozdiel od odvolacieho súdu mal za to, že zmluva o sprostredkovaní je právne relevantná. Odvolací súd

v časti, že sprostredkovateľská zmluva je irelevantná svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Dovolateľ
namietol, že za danej situácie by mal hradiť trovy konania žalovanej, a to i znalecký posudok, ktorým
sa podarilo preukázať sfalšovanie zmluvy. Medzi stranami sporu neexistoval právny vzťah vzhľadom
na absolútnu neplatnosť zmluvy, pričom je namieste aplikácia 451 OZ. Ak žalovaná zaslala peniaze
subjektu, ktorý predával vysávač dovolateľovi, tak peniaze si mala nárokovať od tohto subjektu. Ide o

prípad so špecifickými skutkovými a právnymi okolnosťami.

7. Dovolateľ navrhol, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a zároveň žiadal priznať nárok na náhradu trov konania.

8. Žalovaná navrhla dovolanie zamietnuť, resp. odmietnuť a žiadala priznať nárok na náhradu trov
dovolacieho konania.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas
strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429

ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie
treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je
uvedené v nasledovných bodoch.Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

10. Dovolateľ tvrdil, že odvolací súd svoje rozhodnutie v časti, v ktorej dospel k záveru, že

sprostredkovateľská zmluva je irelevantná náležite neodôvodnil a tiež namietol právne posúdenie
odvolacím súdom.

11. Dovolací súd odkazuje na stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku." Zmeny v právnej úprave dovolania a
dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 01. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli,pretohotrebapovažovaťzaaktuálneapresúdnupraxpoužiteľné.Obsahspisunedávapodklad

pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska, ktorá predstavuje výnimku z prvej vety a týka sa výlučne
ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad, ktorým by došlo k porušeniu práva
dovolateľa na spravodlivý proces.

12. Odvolací súd v napadnutom rozsudku v bodoch 14 a 15 odôvodnenia riadne uviedol prečo považoval
skutočnosť, že žalovaná mala uzavretú samostatnú zmluvu so subjektom, ktorý predal predmetný
vysávač žalobcovi, za irelevantnú, keď z jeho odôvodnenia vyplýva, že išlo o pôžičku dovolateľovi na
financovanie kúpy vysávača, čo nemá vplyv na to, že predmetom zmluvného vzťahu medzi dovolateľom
a žalovanou bolo požičanie finančných prostriedkov a nie kúpa predmetného vysávača. Nie je podstatné

či túto zmluvu o pôžičke uzavreli priamo dlžník a veriteľ alebo dlžník a tretia osoba ako sprostredkovateľ
veriteľa. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, z akých právnych úvah vychádzal, keď
dospel k záverom uvedeným vo výrokoch rozhodnutia.

13. Dovolací súd zároveň poukazuje na to, že dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle

§ 420 písm. f) CSP nie je ani nesúhlas s právnym posúdením veci (R 24/2017, 7Cdo/113/2017,
8Cdo/76/2018). Ani od 01. júla 2016 nie je dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu
nesprávneho právneho posúdenia veci na možnosť niektorej strany civilného sporového konania
uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

14. Podľa názoru dovolateľa je dovolanie prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keď za
dosiaľ nevyriešenú právnu otázku považoval otázku, že ak žalovaná zaslala peniaze subjektu, ktorý mu
predával vysávač, tak peniaze si mala nárokovať od tohto subjektu. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal

na to, že medzi ním a žalovanou neexistoval právny vzťah, na základe čoho bola namieste aplikácia
451 OZ.

15. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu, teda nie o skutkovú otázku.

Nevyhnutnou podmienkou prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je, že sa týka
právnej otázky, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie dopadá
len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a zároveň dovolací súd ešte neriešil. Otázka, ktorou
sa strany sporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali, na vyriešení ktorej ale nie je v konečnom
dôsledku založené dovolaním napadnuté rozhodnutie, nie je relevantná v zmysle tohto ustanovenia

(3Cdo/214/2018).

16. Relevantný dôvod, pre ktorý odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie nespočíval v riešení
otázky, že ak žalovaná zaslala peniaze subjektu, ktorý predával vysávač dovolateľovi, tak peniaze
si mala nárokovať od tohto subjektu, ale spočíval v zodpovedaní otázky platnosti zmluvy o pôžičke.

Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že na základe toho, že medzi dovolateľom a žalovanou, resp. jej
právnym predchodcom, bola dohodnutá výška pôžičky, jej účel aj výška splátok, tak zmluvu je možné
považovať za platnú aj napriek nedostatku jej písomnej formy, pričom poskytnutý úver je bezúročný a
bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z.17. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie na riešení otázky od koho
si mala žalovaná nárokovať bezdôvodné obohatenie, ale založil ho na riešení otázky platnosti zmluvy

o pôžičke. Vzhľadom na to, že dovolateľ v dovolaní nevymedzil právnu otázku, na ktorej založil svoje
rozhodnutie odvolací súd, dospel dovolací súd k záveru, že na podklade takéhoto dovolania nemožno
uskutočniť meritórny dovolací prieskum. Z týchto dôvodov dovolanie žalobcu nie je procesne prípustné.

18. Dovolací súd uvádza, že ak dovolateľ polemizoval s právnymi závermi odvolacieho súdu,

spochybňoval jeho správnosť a kritizoval prístup k právnemu posudzovaniu veci, tak sama polemika s
právnymi závermi odvolacieho súdu, spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika
prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci nezodpovedajú kritériu uvedenému v §
421 ods. 1 písm. b) CSP.

19. Nad rámec dovolací súd poukazuje na body 7., 9. až 11. a 13. až 15. odôvodnenia rozsudku

odvolacieho súdu, s ktorými sa stotožňuje. Vôľa dovolateľa uzavrieť zmluvu o pôžičke vyplynula jednak
zo žaloby ako aj z jeho tvrdenia na pojednávaní 26.06.2019, že zmluvu uzavrel. Dovolací súd má za to,
že nemožno tolerovať, aby dovolateľ, ktorý od počiatku tvrdil, že zmluvu uzavrel, jej uzavretie v žalobe
nenamietal, platil vopred dohodnuté splátky pôžičky a za sumu poskytnutej pôžičky si zaobstaral od
tretieho subjektu tovar, následne zaujal stanovisko, že sa žalovaná na jeho úkor bezdôvodne obohatila,

má mu vrátiť celú ním uhradenú sumu a následne si môže svoje nároky na uvedenú sumu nárokovať
od predajcu tovaru. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zmluva bola uzatvorená ústne čo je
sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou rovnako ako je sankcionovaná absencia niektorých
náležitostí zmluvy (§ 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z.).

20. Dovolací súd zároveň považoval za potrebné k námietkam k otázke trov konania uviesť, že v
sporových konaniach sa vo vzťahu k náhrade trov konania uplatňuje zásada úspechu, t.j. strane, ktorá
mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov konania proti neúspešnej strane. Úspech vo veci
sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Ak strana
nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci. Ak mala teda strana vo veci úspech len

čiastočný, súd náhradu trov buď pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo. V zmysle § 255 CSP je teda povinnosť platiť trovy konania založená na princípe
úspechu vo veci z ktorej je súd povinný vychádzať, a nie z toho na koho prospech bol vykonaný dôkaz.
Hoci § 256 ods. 2 CSP umožňuje rozhodnúť o náhrade trov konania bez ohľadu na výsledok sporu,
avšak len v prípade ak ide o trovy, ktoré vznikli zavinením niektorej sporovej strany, pričom ide o trovy,

ktoré nesúvisia s riadnym vedením sporu a nemožne medzi ne zaradiť zavinenie pri zastavení konania.

21. Najvyšší súd v zmysle uvedeného odmietol dovolanie podľa § 447 písm. c) CSP (v časti namietanej
procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. f) CSP), a vo zvyšku podľa § 447 písm. f) CSP bez toho,
aby skúmal vecnú správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

22. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní
neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.