Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. október 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/105/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116207269
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3116207269.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek

senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: T.,
proti plnoletému nesvojprávnemu dieťaťu: G. zastúpenej opatrovníčkou T., o zníženie výživného na
plnoleté dieťa, o odvolaní navrhovateľa a o odvolaní plnoletého nesvojprávneho dieťaťa ako osoby
oprávnenej z vyživovacej povinnosti proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. januára 2019,
sp. zn. 16C/84/2016-642 v spojitosti s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 6. septembra 2022, sp. zn.,
16C/84/2016-793 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojitosti s dopĺňacím rozsudkom p o t v r d z u j e .

Žiadenzúčastníkov nemá právonanáhradutrovodvolacíchkonaní,aninanáhradutrovdovolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom v spojitosti s dopĺňajúcim rozsudkom súd prvej
inštancie znížil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči jeho plnoletej nesvojprávnej dcére G. O.,
naposledy určenú rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 32P/194/2011-219 zo dňa 23.02.2012 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19CoP/38/2012-273 zo dňa 22.11.2012 na sumu
130,- eur mesačne s účinnosťou od 25.04.2016 do 31.08.2016 s tým, že týmto sa mení rozsudok

Okresného súdu Trenčín č.k. 32P/194/2011-219 zo dňa 23.02.2012 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne č.k. 19CoP/38/2012-273 zo dňa 22.11.2012 v časti vyživovacej povinnosti navrhovateľa
k dcére - nesvojprávnej G. O., nar. XX.XX.XXXX (výrok I.). Vo zvyšku súd prvej inštancie návrh zamietol
(výrok II.) a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania
(výrok III.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom doručeným súdu dňa

25.04.2016 domáhal zníženia výživného na svoje plnoleté nesvojprávne
dieťa zo sumy 180,- eur mesačne na sumu 40,- eur mesačne s účinnosťou od 20.07.2013 (t.j. aj za
obdobie predchádzajúce podaniu návrhu) a náhrady trov konania. Uviedol, že aktuálne (v čase
podania návrhu) má vyživovaciu povinnosť určenú vo výške 180,- eur mesačne a to rozhodnutím súdu
z roku 2012. V marci 2016 mu bol doručený návrh matky nesv. G. na zvýšenie výživného na mal. Q.,
ktorý je bratom G., kedy aj zistil, že dcéra G. poberá od 20.07.2013 invalidný dôchodok, a má tak stabilný
príjem. Vyplácanie invalidného dôchodku mu opatrovníčka dcéry (jej matka) zamlčala. Opatrovníčka

nesv. G.iadala návrh zamietnuť. Naďalej požaduje platenie výživného od otca napriek tomu, že sa na
strane dcéry zmenili pomery v dôsledku pravidelného príjmu z vyplácaného dôchodku a to vzhľadom
na náklady, ktoré je potrebné vynakladať na odôvodnené potreby dieťaťa. Návrh považuje za amorálny
vzhľadom na diagnózy dcéry, ktorá potrebuje celodenný dohľad, trpí mentálnou retardáciou strednéhostupňa, parciálnou epilepsiou s prechodom do generalizovaných záchvatov, ťažkou dyspraxiou, nosí
okuliare, ťažšie chodí. Ona ako opatrovníčka a jej matka, zabezpečuje starostlivosť o ňu na 100% a
bude ju zabezpečovať doživotne, dokiaľ jej to jej sily umožnia. Poukázala na to, že navrhovateľ dcéru 6

rokov nevidel, neprejavuje o ňu záujem, nič jej nekúpil, nikam ju nevzal, neobdaroval ju na sviatky ani
na Vianoce, nezaujíma sa o ňu a obe ich spoločné deti (tak G., ako aj mal. Q.) vyčleňuje z prípadných
majetkových nárokov prostredníctvom zbavovania sa majetku. Pri zníženom výživnom, ktoré navrhuje
navrhovateľ, by sa dcéra dostala tesne nad hranicu životného minima.

3. Za aplikácie ustanovení § 62 ods. 1 - 5, § 75 ods. 1, 2, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o
rodine na zistený skutkový stav, súd prvej inštancie dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti návrhu na
zníženie vyživovacej povinnosti. Uviedol, že naposledy bola vyživovacia povinnosť navrhovateľa voči G.
upravovaná rozsudkom z roku 2012, kedy bola G. žiačkou X. ročníka Špeciálnej základnej
školy internátnej, pričom po porovnaní jej zdravotného stavu nedošlo k jeho zlepšeniu. Naďalej je ťažko
zdravotne postihnutá, trpí epileptickými záchvatmi, centrálnym hypotonickým syndrómom, má stredný

stupeň mentálnej retardácie, nosí okuliare. Okrem toho sa jej pridružilo kožné ochorenie na nohách,
ktoré si vyžaduje sústavnú pravidelnú liečbu a zvýšenú hygienu, tiež zvýšenú starostlivosť o jej osobné
veci. G. je síce vyspelejšia fyzicky, ale mentálne sa jej stav nezlepšil, pričom nie je ani prognóza jeho
zlepšenia, preto súd prvej inštancie konštatoval, že G. nie je schopná sa sama živiť a túto schopnosť s
najväčšou pravdepodobnosťou ani nikdy nezíska. G. je stále v celom rozsahu odkázaná na celodennú

starostlivosť a dozor dospelej osoby, pričom týmto stavom je najviac dotknutá jej matka, ktorá jej (s
výnimkou času stráveného v dennom stacionári) poskytuje dlhodobo, bez akejkoľvek osobnej pomoci
navrhovateľa, osobnú starostlivosť a opateru, ktorú okolnosť je potrebné nad rámec iných kritérií vziať
do úvahy, ako významný faktor pre posúdenie, kto sa akou mierou má finančne podieľať na zabezpečení
jej potrieb. Súd vzal do úvahy tvrdenia samotného navrhovateľa, že sa s G. ani jej bratom Q. niekoľko

rokov už nestýka, v podstate dlhodobo jeho jediným prínosom v starostlivosti o G. je výživné, ktoré
na mesačnej báze uhrádza. Hoci navrhovateľ tento stav dáva za vinu výlučne matke v dôsledku jej
negatívneho postoja k nemu, je potrebné vziať do úvahy objektívny fakt, že jeho úplne rezignovaný
postoj v otázke osobného kontaktu so svojimi dospelými deťmi bez ohľadu na akokoľvek narušené
vzťahy s bývalou manželkou, prinajmenšom nesvedčí o skutočnom záujme otca o potreby,

či záujmy svojej postihnutej dcéry. Navrhovateľ ani jeho rodina nie sú G. postihnutím nijako limitovaní v
každodennom fungovaní, v pracovnom živote alebo pri organizácii akýchkoľvek iných
rodinných aktivít. Naproti tomu, osobná starostlivosť o mentálne postihnutú dcéru je nepochybne najmä
pre matku náročná časovo, fyzicky aj psychicky, vyžaduje si neustálu pozornosť, do istej miery limituje
matku v jej pracovných, či iných bežných voľno časových aktivitách. Režim matky aj ostatných

členov domácnosti sa prispôsobuje režimu G., a teda osobná starostlivosť o ňu výrazne dopadá na
matku, na možnosť si naplánovať každodenné záležitosti, či starostlivosť o ostatných (nielen maloletých)
členov domácnosti. Miera, akou jeden a druhý rodič participuje na osobnej starostlivosti o G., ktorá je na
strane matky neporovnateľne výrazne vyššia, je preto významným faktorom, ktorý súd musí zohľadniť
pri stanovení pomeru, akou sa budú rodičia podieľať na úhrade nákladov na G. život. K nákladom G.

súd konštatoval, že tieto boli podrobne špecifikované a tiež zdokladované. Súd považoval za dôvodný
argument matky, že v súvislosti so zdravotným stavom G. sú zvýšené výdavky na stravu, ošatenie, obuv,
ako aj lieky a zdravotnícke pomôcky. Pokiaľ navrhovateľ rozporoval výdavky na G., tieto jeho argumenty
súd považoval za úplne neodôvodnené, naopak, všetky výdavky boli preukázané, zdokladované a
matkou aj odôvodnené, výdavky na bývanie matkou predložené v rámci aktualizácie výdavkov boli

na počet osôb žijúcich v domácnosti aj správne pomerne rozpočítané. Ak aj boli predložené pokladničné
doklady, kde predmetom kúpy bolo viac položiek (celkom zrejme aj odevy pre mužov), tieto neboli pri
vyčísľovaní nákladov na G. zohľadnené, a boli z pokladničných blokov selektované len tie položky,
ktoré sa týkali G.. Ak teda navrhovateľ uvádzal, že na pokladničných dokladoch sa uvádzajú napr.
pánske slipy, tak aj po porovnaní s tabuľkou nákladov na oblečenie je zrejmé, že náklady za takúto

položku uplatnené ani neboli. Ak navrhovateľ rozporoval zakúpenie dvoch búnd za jednu sezónu, okrem
toho, že matka navrhovateľky odôvodnila, že ide o jednu zimnú a jednu prechodnú bundu, súd túto
námietku vyhodnotil ako neodôvodnenú, pretože zakúpenie dvoch sezónnych búnd nepovažoval za
nič neštandardné o to viac, pokiaľ sa jedná o osobu na mentálnej úrovni malého dieťaťa, kde je väčší
predpoklad zašpinenia, znehodnotenia odevu, a kde nemôže byť nadštandardnou vymoženosťou mať

k dispozícii dve zimné bundy na obmenu. Identicky posúdil aj námietky ohľadom zakúpenia ostatných
položiek oblečenia (a to aj dvoch kusov v roku 2018 zakúpených namietaných pyžám), pretože
aj vzhľadom na deklarovaný skrátený menštruačný cyklus a kožné ochorenie G. je objektívne daná
zvýšená potreba výmeny, prania, a teda aj opotrebovania, a to aj nočnej bielizne. Námietku ohľadomtoho, že G. sa pohybuje celý deň v stacionári, a teda nemá kde strácať svoje veci, súd rovnako vyhodnotil
ako neadekvátnu, najmä ak je nesporným faktom, že mentálne vybavenie navrhovateľovej dcéry je na
úrovni dieťaťa, a teda nemožno považovať za neobvyklé, ak G. veci postráca, ušpiní, znehodnotí, alebo

naloží s nimi inak, než by dospelý zdravý človek mohol vôbec predpokladať, a to sa môže nepochybne
prihodiť i vtedy, ak je pod dozorom v stacionári. Ak boli navrhovateľom počas konania rozporované
výdavkynacukráreň,kino,DVD,časopisy, súduvádza,žesitrebauvedomiť,žetakétoaktivity(stretnutie
s ostatnými klientmi stacionára, návšteva cukrárne, či zmrzliny, kina, či nákup časopisov primeraných
mentálnej úrovne G.) sú prakticky jediným spoločenským a kultúrnym vyžitím, ktoré môže G. vzhľadom

na svoj zdravotný stav vôbec absolvovať. Výdavky na takúto položku v sume 30,- eur
mesačne, súd preto nepovažoval za nič, čo by nebolo možné uznať ako odôvodnený výdavok, čo naviac
platí za stavu, keď aj sám navrhovateľ si zakomponoval do svojich výdavkov aj náklad na športové, či
kultúrne vyžitie v sume 40,- eur mesačne, ktorý výdavok považuje za adekvátny, potrebný a pravidelný.
Niet pritom dôvodu, prečo by na rovnaké aktivity (aj keď samozrejme vzhľadom na jej stav zrejme
zamerané iným smerom, ako je to u dospelého zdravého človeka) nemala mať aj G. právo.

Toto by malo byť rešpektované predovšetkým zo strany jej rodičov, keďže aj kontakt s inými ľuďmi, v
spoločnosti pri bežných spoločenských situáciách nepochybne prispieva k skvalitneniu starostlivosti o
G. a aj k všestrannému rozvoju jej spoločenských zručností a duševnej pohody. Aj namietané
vreckové poskytované G. plní funkciu uspokojovania jej potrieb v prípade realizácie jej spoločenského
života v čase, ktorý netrávi s členmi rodiny (výlety zo školy, denného stacionára) a vedie ju k dosiahnutiu

primeranej finančnej gramotnosti. Súd mal za to, že uvedený výdavok je na prospech G.. Ak boli
namietané zvýšené výdavky na hygienické potreby v sume 35,- eur mesačne, tieto zase aj v porovnaní
s totožnou položkou uvádzanou navrhovateľom (30,- eur) rovnako súd nepovažoval za neprimerané,
najmä pokiaľ G. má aj pridružené zdravotné komplikácie vyžadujúce si zvýšenú hygienu (má kožné
ochorenie, skrátený menštruačný cyklus, častejšie sa sprchuje). Naviac ide o mladú ženu, a nie je ničím

výnimočným, že sa tak, ako zdravé dievčatá, chce skrášliť, pričom s aplikáciou dekoratívnej kozmetiky
jej pomáha opatrovníčka (napr. farbenie vlasov za účelom ušetrenia prostriedkov za kaderníka). V
tejto súvislosti treba povedať, že ak by opatrovníčka G. prenechala starostlivosť o hygienu a výzor
G. na tretiu osobu za odplatu (napr. kaderník, kozmetička, čo by bolo možné očakávať vzhľadom na
aknóznu pleť), tieto náklady by boli jednoznačne a dôvodne vyššie. Rozporovanie uvedených nákladov

navrhovateľomsúdpretopovažovalzanedôvodné.Navrhovateľďalejpočaskonaniarozporovalnáklady
G. na zdravotnú starostlivosť a náklady na sprevádzanie G. k lekárom s tým, že jej má opatrovníčka
zakúpiť lacnejšie multivitamíny a chodievať s G. k lekárom verejnou dopravou, prípadne jej zabezpečiť
lekárov ordinujúcich bližšie k bydlisku G., ktoré argumenty súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodné.
Opatrovníčka G. zakupuje vitamíny, ktoré sú pre jej zdravotný stav vhodné a ich cena nie je podľa

súdu neprimeraná. G. trpí duševnou poruchou a súd sa priklonil k argumentu opatrovníčky G., že
zmena ošetrujúcich lekárov, zubára a neurológa, na ktorých je zvyknutá, by nebolo v jej prospech a
spôsobilo by jej stres. Rovnako súd vyhodnotil ako nedôvodný argument navrhovateľa ohľadom dopravy
G. na lekárske vyšetrenia. S ohľadom na skutočnosť, že opatrovníčka G. sa osobne stará o ďalšie
maloleté deti a má vlastné zamestnanie, nie je z časových dôvodov odôvodnené od nej žiadať, aby

využívala hromadnú dopravu, aby tak znížila finančné výdavky na starostlivosť o G., avšak by tým
menej času venovala starostlivosti o ďalšie deti a zamestnaniu. Opatrovníčka G. v konaní dostatočným
spôsobom preukázala a odôvodnila vynaloženie nákladov na neočakávané potrebné veci pre bežný a
spoločenský život. To isté konštatovanie súd uvádza ohľadom nákladov na dopravu do a zo stacionára,
ktorú vykonáva za 30,- eur mesačne tretia osoba. Nepochybne, ak by matka navrhovateľky vykonávala

túto činnosť denne sama, bolo by to na úkor času na jej pracovné aktivity (ktorými v konečnom dôsledku
zabezpečuje vyšší príjem do rodiny) a starostlivosť o ďalšie deti, ktoré navštevujú predškolské a školské
zariadenia, naviac odplata 30,- eur sa súdu nejavila ako neprimeraná za takúto pravidelnú službu,
pokiaľ odplata zahŕňa aj samotnú osobnú výpomoc tretej osoby pri preprave G. a aj príspevok na benzín.
Súd tiež považoval za nedôvodný argument navrhovateľa, aby G. chodievala do školy, resp. denného

stacionára autobusom, čím by sa znížili výdavky z dôvodu, že po zohľadnení časového hľadiska mal
súd za to, že nie je od opatrovníčky G., ktorá vykonáva osobnú starostlivosť o G. (vrátane ošetrenia nôh
ráno aj večer) a ďalšie maloleté deti, spravodlivé žiadať, aby sprevádzala G. do školy, resp. denného
stacionára hromadnou dopravou v pracovné dni, počas ktorých sa jej manžel zdržuje v Českej republike,
pričomosobnústarostlivosťoG.aostatnédetivykonávavýlučneopatrovníčkaG..Nákladynadovolenku

v Terchovej, v Sušiciach, následne v roku 2018 v Beskydách a predĺžený víkend v Černoviciach a
integračný tábor súd nepovažoval za nadštandardné v porovnaní so životnou úrovňou navrhovateľa,
ktorý bol od posledného rozhodovania súdu o výživnom minimálne na dovolenke v Karibiku, Thajsku a
Dubaji. Odôvodnenými výdavkami vzhľadom na zdravotný stav G. boli aj výdavky na okuliare, mobilnýtelefón, knihu, budík, zvonček, kufor, povlečenie, vankúše a periny, poplatok EEG, ZRPŠ, poistenie
v škole, peňaženku, náušnice a vzhľadom na jej osobný život aj náklady na narodeninovú tortu a
medovníky, ktoré G. doniesla do denného stacionára pri príležitostí príchodu a menín. Opatrovníčka

G. dostatočne odôvodnila nákup drahších obliečok, vankúšov a periny pre G., keďže tieto musí všetky
častejšie prať vo vysokých teplotách. Do pozornosti súd tiež dal, že G. je síce pozbavená spôsobilosti
na právne úkony, je však osobou, ktorá má svoje potreby a pocity, hoci sú odlišné od zdravého človeka,
avšak rovnako ako zdravý človek má právo, aby jej potreby a pocity boli rešpektované, a to najmä
zo strany jej rodičov, a preto nemožno v žiadnom prípade konštatovať, že by pre svoj zdravotný stav

mala mať G. menej potrieb ako zdravý človek, resp. že by nemala mať nárok na rovnaké (a aj rovnako
drahé) potreby ako jej zdraví rovesníci. K nákladom G. za obdobie od apríla 2016 do augusta 2016, kedy
bola G. žiačkou strednej školy uviedol, že výdavky G. na všetky jej vyčíslené a odôvodnené potreby
boli za obdobie od apríla 2016 do augusta 2016 v sume 557,71 eur mesačne. Zahŕňali náklady na
bývanie 29,94 eur rozpočítané na 6 členov domácnosti vrátane P. M. (manžela matky G.), náklady na
spoločenský život (návšteva cukrárne, ZOO, kina, nákup časopisov, DVD) v sume 30,- eur, hygienické

potreby v sume 35,- eur, náklady na zdravotnú starostlivosť a náklady na sprevádzanie G. k lekárom v
sume 57,93 eur, náklady na pranie v sume 15,- eur, telefón v sume 2,- eur, stravu mimo školu v
sume 150,- eur, náklady na školu v sume 75,- eur, v ktorej je zahrnutá strava (desiata a obed v hodnote
26,- eur denne) a náklady na dopravu do školy, družinu, varenie, školské potreby, výlety, vreckové.
Jednorazové výdavky G. spočívali v úhradách neočakávaných potrebných vecí pre bežný a spoločenský

život v priebehu kalendárneho roka v sume 103,45 eur mesačne a náklady na ošatenie v
sume 59,39 eur mesačne. Príjem G. bol do 31.12.2016 v sume 319,50 eur. Po odpočítaní
príjmu G. od jej výdavkov je zrejmé, že rodičia G. by sa mali podieľať na jej výžive na zabezpečenie jej
potrieb v celkovej sume od apríla 2016 do augusta 2016 v sume 238,21 eur mesačne, keďže táto časť
ostala aj po vyčerpaní invalidného dôchodku neuhradená. Súd vyhodnotil ako odôvodnené mesačné

výdavky G. za obdobie od septembra 2016 do decembra 2017 spočívajúce v nákladoch na bývanie v
sume 29,94 eur, nákladoch na spoločenský život v sume 30,- eur, v nákladoch na hygienické potreby
v sume 35,- eur, nákladoch na zdravotnú starostlivosť a náklady na sprevádzanie G. k lekárom v sume
57,93 eur, nákladoch na pranie v sume 15,- eur, nákladoch na telefón v sume 2,- eur, nákladoch na
stacionár, v ktorom je zahrnutá strava (raňajky, desiata, obed, olovrant v hodnote 2,90 eur denne) a

náklady na dopravu do stacionára 182,67 eur, vreckové 20,- eur, strava mimo stacionára. Dôvodnosť
zvýšených nákladov na stravu mimo denného stacionára od septembra 2016 na sumu 140,- eur (t.j.
strava celkovo v sume 200,90 eur (140,- eur + 21 dní x 2,90 eur) oproti dovtedajšiemu obdobiu od apríla
2016 do augusta 2016 v sume 176,- eur (150,- eur + 26,- eur) opatrovníčka G. nepreukázala, preto súd
vychádzalzuplatnenýchnákladovnastravuG.vsume176,-eurajzaobdobie,odkedynavštevujedenný

stacionár. Po odpočítaní nákladov na stravu v dennom stacionári od uvedenej sumy súd považoval za
odôvodnené výdavky G. na stravu mimo stacionára v sume 115,10 eur (176,- eur - 21 dní x 2,90 eur).
Jednorazové výdavky G. spočívali v úhradách neočakávaných potrebných vecí pre bežný a spoločenský
život G. v sume 103,45 eur a nákladoch na ošatenie v sume 59,39 eur mesačne. Výdavky G. na
všetky jej vyčíslené a odôvodnené potreby sú za obdobie od septembra 2016 do decembra 2017 v sume

650,48 eur mesačne. Príjem G. bol do 31.12.2016 v sume 319,50 eur a od 01.01.2017 v sume 326,60
eur. Po odpočítaní príjmu G. od jej výdavkov je zrejmé, že rodičia G. by sa mali podieľať na jej výžive
od septembra 2016 do decembra 2016 v celkovej sume 330,98 eur a od januára 2017 do decembra
2017 v sume 323,88 eur. Ďalej v roku 2018 a 2019 súd ako odôvodnené výdavky zobral do úvahy
výdavky G. vyčíslené na sumu 691,24 eur mesačne, ktoré spočívali v nákladoch na bývanie 26,41 eur,

nákladoch na spoločenský život (cukráreň, ZOO, kino, časopisy a DVD) v sume 30,- eur, hygienických
potrebách v sume 35,-eur, nákladoch na zdravotnú starostlivosť v sume 60,04 eur, nákladoch na pranie
v sume 15,- eur, nákladoch na stacionár, v ktorých je zahrnutá strava (už len 2 x denne) a nákladoch
na dopravu do a zo stacionára v celkovej sume 217,09 eur, vreckovom 20,- eur, strave mimo stacionára
v sume 150,- eur. Jednorazové výdavky G. spočívali v úhradách neočakávaných potrebných vecí pre

bežný a spoločenský život G. vrátane výletov a tábora pre G., či zakúpenia sonickej zubnej kefky v sume
69,16 eur a nákladoch na ošatenie v sume 68,54 eur mesačne. Príjem G. bol do 31.12.2018 v sume
333,80 eur a od 01.01.2019 v sume 342,50 eur. Po odpočítaní príjmu G. od jej výdavkov je zrejmé,
že rodičia G. by sa mali podieľať na jej výžive od januára 2018 do decembra 2018 v celkovej sume
357,44 eur a od januára 2019 v sume 348,74 eur. Z uvedeného je zrejmé, že náklady G., ktoré ostali

neuhradené aj po započítaní jej príjmu pochádzajúceho z invalidného dôchodku, boli výraznejšie nižšie
iba v období od apríla 2016 do 31.08.2016. V ďalšom období mesačné náklady vyčíslené rovnakým
spôsobom aj po započítaní invalidného dôchodku, ktorý sa len minimálne každoročne zvyšuje, postupne
mierne stúpajú. Na strane G., aj keď začala poberať invalidný dôchodok, tento príjem v žiadnom prípadenepostačuje na úhradu jej odôvodnených potrieb. Je vidieť, že v rozhodnom období zostáva každý
mesiac nemalá čiastka, úhradu ktorej musia zabezpečiť rodičia. Navrhovateľ je naďalej príslušníkom
I.. V čase posledného rozhodovania o výživnom v roku 2011 bol jeho priemerný

mesačný zárobok vo výške 964,- eur. Od septembra 2015 do augusta 2016 bol priemerný čistý mesačný
príjem navrhovateľa vo výške 1.117,94 eur. V ďalšom období v roku 2018 po aktualizácii pomerov jeho
priemerný čistý mesačný príjem predstavoval sumu 1.261,14 eur. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín
č.k. 30P/164/2015-252 zo dňa 09.05.2016 mu bola zvýšená vyživovacia povinnosť k mal. Q. zo sumy
100,- eur mesačne na sumu 190,- eur mesačne s účinnosťou od 01.09.2015. Nedoplatok na zročnom

výživnom v sume 480,- eur súd povolil navrhovateľovi splácať v splátkach po 20,- eur mesačne. Súd
vyhodnotil ako odôvodnené výdavky navrhovateľa mesačné výdavky na platby výživného pre mal. Q. v
sume 190,- eur so splátkou dlhu na výživnom 20,- eur. Ako odôvodnené výdavky na jeho strane ďalej súd
vzal do úvahy výdavky na lieky, ktoré boli na začiatku konania deklarované v sume 20,- eur mesačne,
v roku 2018 už 50,- eur mesačne, hoci navrhovateľ uvádzal len prechodne zhoršený zdravotný stav v
dôsledku infekcie nohy prekonanej v roku 2018, avšak nepreukázal, že by toto jednorazové infekčné

ochorenie (pre ktoré bol len krátko PN tak, ako to potvrdil) spôsobilo nárast každomesačných nákladov
na lieky až o 30,- eur.Na toto zvýšenie v takomto rozsahu súd preto neprihliadol, pričom ako odôvodnené
výdavky (aj s poukazom na deklarované problémy s krvným tlakom, a dlhodobou silnou
astmou a alergiou), súd vzal do úvahy navrhovateľom uvádzané náklady len v priemere dvoch tvrdených
súm, teda sumu 35,- eur mesačne. Pokiaľ navrhovateľ uvádzal v roku 2016 a 2017, že náklady na

stravu v zamestnaní a stravu mimo zamestnania činia v sume 120,47 eur mesačne a v roku 2018 to
už spolu malo byť 300,- eur, súd k tomu uvádza, že navrhovateľ nepreukázal odôvodnenosť takéhoto
mohutného nárastu výdavkov za tak krátke časové obdobie, pričom ani netvrdil ani nepreukázal, že by k
nárastu došlo pre prípadné špeciálne stravovanie, diétu a pod. Ako dôvod uvádzal, že si musí uhrádzať
doplatok za stravné lístky, čo je polovica lístka v sume 3,70 eur a tiež to, že mu manželka povedala, že

mimo zamestnania sa nedá za 100,- eur prestravovať a tak pristúpil k navýšeniu výdavkov. Súd uznal
navýšenie len z dôvodu potreby úhrady časti stravných lístkov, čo je pri jednom stravnom lístku suma
jeho polovice, ako to uvádzal, a teda suma 1,85 eur / ks za 1 deň, čo pri priemerne 22 pracovných
dňoch činí sumu maximálne cca 40,- eur a teda výdavky na stravu deklarované navrhovateľom pôvodne
v sume 120,- eur mohli vzrásť max o 40,- eur, teda priemerné mesačné výdavky na stravu súd uznal

v hodnote 160,- eur. Výdavky na hygienu boli deklarované v sume 20,- eur, od r. 2018 v
sume 30,- eur mesačne, čo je v priemere za dané obdobie suma 25,- eur, ktorú súd uznal. Ďalej súd
uznal výdavky na oblečenie 30,- eur mesačne, pričom navrhovateľ tak, ako pri nákladoch na hygienu,
nepredložil túto svoju potrebu žiadnymi dokladmi, avšak súdu sa nejavili tieto výdavky na hygienu či
ošatenie ako neprimerané. Súd ďalej uznal výdavky na mobilný telefón v sume 26,- eur, poistenie

zodpovednosti za škodu pri výkone povolania v sume 2,90 eur a pomernú časť platieb za dodávku
plynu, elektriny a platieb za užívanie bytu k mesiacu november 2016 v celkovej sume 74,04 eur a od
decembra 2016 do decembra 2017 v sume 111,07 eur, poplatok za komunálny odpad v sume 1,95 eur.
I tieto výdavky vzrástli v roku 2018, pričom pomerná časť platieb za dodávku plynu, elektriny a platieb
za užívanie bytu v roku 2018 predstavovali na jednu osobu sumu 134,59 eur. Súd uznal aj zákonnom

danú povinnosť koncesionárskeho poplatku v sume 4,64 eur mesačne. Vo vzťahu k položke kultúrne
a spoločenské, športové vyžitie, ktorú navrhovateľ dodatočne zahrnul do súhrnu svojich výdavkov v
sume 40,- eur, súd konštatoval, že vôbec (na rozdiel od obsahovo totožnej položky u G.) navrhovateľ
ani len neuviedol a ani ničím nezdokladoval, v čom tieto výdavky spočívajú, čím znemožnil súdu posúdiť
ich odôvodnenosť. Súd nespochybňoval, že na voľno-časové aktivity prakticky každý vynakladá určité

viac či menej pravidelné výdavky, to však navrhovateľa nezbavilo povinnosti, aby sa tieto pokúsil aspoň
bližšie špecifikovať, čím znemožnil súdu ich do celkového vyčíslenia jeho výdavkov zahrnúť. Pokiaľ
navrhovateľ tvrdí, že jeho aktuálne majetkové pomery nie sú ideálne, a je prakticky odkázaný na to, že
mu väčšinu potrieb financuje manželka, potom aj deklarovaný výdavok na internet a satelitnú TV v sume
36,- eur mesačne výrazne prevyšuje ním deklarované finančné možnosti a súdu sa tento výdavok javí

za ním prezentovanej sociálnej situácie ako neprimeraný, ktorý v žiadnom prípade nie je nevyhnutný,
a teda nie je možné ho ani pre účely tohto konania považovať za výdavok, ktorý by mal prednosť pred
výživným na dieťa. Súd ako neodôvodnený výdavok, ktorý nemá prednosť pred úhradou výživného na
dieťavyhodnotilplatburizikovéhoživotnéhopoisteniaapomernúčasťplatiebzadodávkyplynu,elektriny
a za užívanie bytu vzťahujúcu sa k spolužijúcim osobám v domácnosti (súd preto aj tieto platby zohľadnil

len pomerne). Navrhovateľ poukazoval na svoj výdavok spočívajúci v splátkach hypotekárneho úveru
na byt. K tomuto výdavku súd uviedol, sa jedná o spotrebný úver a hypotekárny úver, z ktorého sú
spoludlžníkmi navrhovateľ aj jeho manželka, pričom nehnuteľnosť, ktorá bola úverom financovaná, je
vo výlučnom vlastníctve manželky navrhovateľa. Navrhovateľ sa tak zaviazal splácať úver, hoci zaňnenadobudol do svojho vlastníctva žiaden majetok, čím sa nedôvodne vzdal majetkového prospechu.
Čo sa týka jednorazových výdavkov, ktoré žiadal navrhovateľ zohľadniť (vysávač, chladnička, šľahač,
svietidlo, bližšie neidentifikovaný nábytok) súd konštatuje, že vo vzťahu k týmto (najmä vo vzťahu k

bližšie neidentifikovanému tovaru z T.), nie je možné bez ďalšieho konštatovať, že by šlo o nevyhnutný
výdavok, naviac, ak má ísť o tovary, ktoré boli určené aj pre iných členov jeho domácnosti. Na strane
G., ak aj súd uznal jej jednorazové výdavky (viď tabuľka a č.l. 533), išlo vždy o výdavky jej osobné,
viažuce sa iba na jej osobu, nie spotrebný tovar zakúpený do domácnosti, ktorý slúži celej rodine. Takýto
výdavok navrhovateľa preto nie je spôsobilý privodiť pre neho lepšiu pozíciu v tomto konaní a ak aj

ho navrhovateľ vynaložil, nezbavuje ho to v tom- ktorom mesiaci povinnosti uhradiť G. výživné, resp.
nemôže nákup chladničky či vysávača znamenať, že by za daný mesiac mal navrhovateľ G. zaplatiť len
znížené výživné vzhľadom na to, že mu pre nákup spotrebičov nezostali finančné prostriedky nazvyš.
Navrhovateľsaviacerýmisvojimiúkonmivzdalmajetkovéhoprospechu,keďnehnuteľnostinadobudnuté
z vyporiadania BSM v roku 2012 v hodnote 25.300,- eur previedol na svoju súčasnú manželku a jej
dcéru s tvrdením, že manželke vrátil sumu 10.000,- eur, resp. 15.000,- eur, pričom

opatrovníčka G. bola povinná vyplatiť navrhovateľovi za vyporiadací podiel z BSM sumu 11.889,26 eur
(z ktorého naviac mohol ušetriť financie na úhradu výživného aspoň na nejaký čas). Navrhovateľovo
bezpodielové spoluvlastníctvo so súčasnou manželkou bolo zrušené rozsudkom Okresného súdu Žilina
č.k.17C/253/2010-18zodňa19.01.2011.Navrhovateľvdedičskomkonanípojehomatkeakooprávnený
dedič uzavrel s ostatnými dedičmi dohodu, že nadobúdateľom celého dedičstva v čistej hodnote

40.000,- eur je manžel poručiteľky, čo súd rovnako hodnotil ako vzdanie sa majetkového prospechu
navrhovateľom. Argument navrhovateľa spočívajúci v jeho vyživovacej povinnosti k súčasnej manželke
súd rovnako nepovažoval pre účely výživného pre G. za dôvodný, keďže vyživovacia povinnosť k deťom
predchádza vyživovacej povinnosti k manželke, pričom významnými okolnosťami sú skutočnosti, že
manželka navrhovateľa počas manželstva s navrhovateľom nadobudla za nižšiu hodnotu

od navrhovateľa nehnuteľnosti v P. L., nadobudla do výlučného vlastníctva byt v J. na úver, ktorého
spoludlžníkom je navrhovateľ, je oprávnenou osobou z poistnej zmluvy pre prípad smrti navrhovateľa,
je jedinou spoločníčkou a konateľkou v obchodnej spoločnosti a jej zamestnávateľ jej a navrhovateľovi
poskytol tri zahraničné dovolenky (Karibik, Thajsko, Dubaj), ako odmenu za pracovné výkony. Tiež
manželka navrhovateľa zdedila pozemky v Obci Y. pri O. a prevádzkuje nové auto značky M. - K. a

hoci nie je evidovaná ako jeho držiteľka, prevádzka tohto automobilu nepochybne nie je lacná, ktorá
skutočnosť už sama osebe nesvedčí o tom, že by bola manželka navrhovateľa nevyhnutne odkázaná
na finančnú a majetkovú pomoc od navrhovateľa. Okrem toho pri doplnení dokazovania vyšlo najavo, že
aktuálne sa vykonávajú rekonštrukčné práce na chate v P. L., ktorú podľa tvrdení navrhovateľa financuje
jeho manželka zo zdedených prostriedkov, aj keď pripustil, že sa aj on na prerábaní podieľa, hoci len

málo, "skôr nie". Nech by aj navrhovateľ prispel na rekonštrukciu chaty v akomkoľvek, hoci aj malom
rozsahu,potomtonesvedčíoničominom,akolenotom,žepredsalennejakévoľnéfinančnéprostriedky
navrhovateľ k dispozícii má. Príjem navrhovateľa sa tak v porovnaní od poslednej
úpravy vyživovacej povinnosti zvýšil (r. 2011 v sume 964,- eur, v roku 2016-2017 v sume
1.117,94 eur, v roku 2018 v sume 1. 261,14 eur), odôvodnené výdavky od poslednej úpravy vzrástli s

účinnosťou od 01.09.2015 o platbu výživného na syna Q. o 90,- eur mesačne (+ 20,- eur zameškané
výživné). Jeho bežné výdavky ustálené v roku 2012 v sume 317,90 eur (v roku 2012
boli výdavky navrhovateľa na bývanie vo výške 85,92 eur 1/3 nákladov na nájom, TV a internet, rozhlas
a TV, elektrina a plyn v byte), poplatok za smeti 1,825 eur, poplatok za telefón 26,40 eur, poplatok za
elektrinu v P. L. 6,64 eur poistné 2,70 eur mesačne, lieky 17,81 eur mesačne, cestovné do

práce 11,20 eur, strava celkovo 165,40 eur), celkovo v porovnaní s výdavkami, ktoré súd uznal v tomto
konaní, stúpli tak, ako ich súd vyšpecifikoval v odseku 33 (zohľadniac poslednú aktualizáciu výdavkov
pre rok 2018), tak uznané výdavky v roku 2018 boli 420,08 eur (35,- eur lieky, 160,- eur strava, 25,- eur
hygiena, 30,- eur ošatenie, 26,- eur mobil, 2,90 eur poistka, 4,64 eur RTVS, 1,95 eur odpad, pomerná
časť nákladov na byt 134,59 eur), v roku 2016 a 2017 to boli výdavky ešte nižšie vzhľadom na nižšie

zálohové platby za byt. Nárast príjmu tak od posledného posudzovaného obdobia bol vyšší, ako nárast
odôvodnených výdavkov navrhovateľa. Nepribudli mu ani ďalšie vyživovacie povinnosti voči deťom. Súd
zohľadnil aj pomery matky G. a jej manžela. Matka G. pracuje naďalej ako daňová poradkyňa. V roku
2011 bol jej priemerný mesačný zárobok vo výške 1.105,89 eur. V roku 2015 bol jej mesačný zárobok v
sume 1.050,32 eur. Matka G. poberala do marca 2017 rodičovský príspevok v sume 203,20 eur mesačne

a prídavok na dieťa v sume 70,56 eur mesačne. Príjem matky G. z výkonu práce ako daňovej
poradkyne je podľa daňového priznania za rok 2017 v sume 839,- eur mesačne. Okrem
toho deklarovala, že od augusta do decembra 2018 poberala rodičovský príspevok vo výške 214,70 eur
mesačne, v januári 2019 rodičovský príspevok v sume 220,70 eur mesačne a prídavky nadieťa v roku 2018 po 23,68 eur na 4 deti, čo je 94,72 eur mesačne a v roku 2019 po 24,34
eur na 4 deti, čo je 97,36 eur mesačne.
Súdom prvej inštancie konštatovaný stav na strane matky bol teda nasledovný:

-od apríla 2016 (zač. rozhodného obdobia) do marca 2017, čo je 12 mesiacov, kedy poberala rod.
príspevok 203,20 eur + prídavok na dieťa 70,56 eur, čo je spolu 12 x 273,76 eur, spolu za toto obdobie:
3.285,12 eur
- príjem od januára 2017 do decembra 2017 podľa daň priznania: 839,- eur x 12 mesiacov, spolu za
toto obdobie 10.068,- eur

- príjem v roku 2018 podľa daň. priznania: 839,- eur x 12, spolu za toto obdobie: 10.068,- eur
- príjem v roku 2018 od augusta 2018 do decembra 2018 rodičovský príspevok 214,70 eur + prídavok
na deti 94,72 eur, t.j. 5 x 309,42, spolu: 1.547,10 eur
- príjem v roku 2019 - 01/2019 : rodičovský príspevok 220,70 eur + 4 x prídavok na deti 97,36
eur, spolu: 318,06 eur.
Spolu za 34 mesiacov od apríla 2016 do januára 2019 je to 25.286,28 eur, čo je priemerný zárobok za

celé aktuálne posudzované obdobie cca 743,- eur mesačne, z čoho vyplýva, že príjem na strane matky
G. klesol v porovnaní s naposledy posudzovaným obdobím v roku 2012. Súčasne jej pribudli od roku
2012 ďalšie dve vyživovacie povinnosti k mal. Q. M., nar. XX.XX.XXXX a mal. Y. M., nar. XX.XX.XXXX.
Súd zisťoval aj zárobkové pomery manžela matky G. s tým, že priemerný čistý mesačný príjem v čase
poslednej úpravy pomerov bol cca 5.615,- eur, v čase zisťovania súdom priemerný čistý mesačný príjem

bol 6.610,- eur + priemerný príjem ako SZČO k tomu vo výške cca 133,- eur (rok 2016) až 160,-
eur mesačne (133,-eur), z čoho vyplýva, že príjem manžela matky G. oproti času poslednej úpravy
výživného vzrástol o cca 1.000,- eur a tiež o cca 150,- eur titulom výkonu činnosti SZČO. Súd prvej
inštancie uviedol v súvislosti s príjmom manžela matky, že je potrebné si uvedomiť, že príjem manžela
síce je nadštandardný, ale súd v tomto konaní nehodnotil to, či je príjem vysoký, nízky, či na slovenské

pomery primeraný, ale výlučne len to, či od poslednej úpravy pomerov došlo u tohto príjmu či už k
pozitívnej,alebonegatívnejzmenenatoľko,žetomôžemaťzanásledokajúpravuvyživovacejpovinnosti
navrhovateľa voči G.. Len prípadná výrazná zmena popri iných súčasne existujúcich skutočnostiach,
môže sa totiž pretaviť do rozhodnutia o znížení výživného. Na druhej strane, len samotná skutočnosť, že
vzrástol príjem manžela matky (ktorý sám ani vyživovaciu povinnosť voči G. nemá) nemôže znamenať,

že súd tomu adekvátne zníži výživné jej otca k nej. Treba zobrať do úvahy fakt, že síce sa zvýšil príjem
manžela matky, ale aj jemu pribudli medzičasom dve ďalšie vyživovacie povinnosti voči Q. a Y., voči
ktorým má ako k svojím vlastným deťom prioritnú vyživovaciu povinnosť a na jeho strane zohľadniť aj to,
že podľa nerozporovaných tvrdení matky G., tento G. vníma ako vlastné dieťa, osobne sa v
rámci možností podieľa na starostlivosti o ňu, financuje aj čiastočne jej potreby, akoby šlo o

vlastnú dcéru, nerobí medzi deťmi rozdiely, čím aspoň v tom čase, v ktorom sa nachádza v
domácnosti (keďže pracuje v ČR), do určitej miery odbremeňuje matku G. od starostlivosti o ňu, a teda
do určitej miery zastupuje pri starostlivosti o G. neprítomného otca. To všetko nepochybne rovnako tiež
(minimálne finančne či časovo) na úkor ostatných jeho vlastných detí s potrebou prispôsobenia sa i G.
režimu. Okrem toho, ak súd musí hodnotiť príjem plynúci do domácnosti matky G., síce sa príjem jej

manžela zvýšil v medziobdobí od roku 2012 až doposiaľ o niečo viac, ako 1.000,- eur, avšak
v globále príjmy do rodiny nijako výrazne nevzrástli. Možno to jednoznačne konštatovať s poukazom na
skutočnosti uvedené v odseku 40, keď v rovnakom medziobdobí na druhej strane sa znížil príjem matky
G. oproti príjmu dosahovanému v roku 2012, nehľadiac na to, že pribudli do rodiny ďalšie dve maloleté
deti,vdôsledkučohovýdavkyrodinyopäťrástli.PokiaľbolilennadvenajmladšiedetiQ.aY.deklarované

mesačné výdavky na súkromnú škôlku/jasle, súd tento výdavok nepovažuje za neodôvodnený, aj keď je
jeho výška vyššia, ako je bežná platba za obdobné štátne zariadenie. Pokiaľ by totiž matka bola nútená
ostať s deťmi doma a plne sa sama musela venovať starostlivosti o ne, nepochybne negatívne by sa
to prejavilo v jej príjmoch. Celkom zrejme by ako daňová poradkyňa nedosahovala ani taký príjem, aký
sa jej popri troch maloletých deťoch darí dosiahnuť a príjmy do rodiny plynúce (na zvyšovanie ktorých

poukazuje navrhovateľ), by neboli nepochybne ani také, aké sú za stavu, keď deti sú v súkromnej škôlke
a matka sa v tomto čase venuje v rámci možností svojmu povolaniu. Nad rámec argumentácie súd ešte
dodáva, že určujúcimi kritériami pri stanovení výšky výživného (vrátane jeho neskoršej zmeny - zvýšenia
alebo zníženia) sú vždy odôvodnené potreby výživou oprávnenej osoby a možností a schopností výživou
povinnej osoby. Z konštatovaného je podľa názoru súdu zrejmé, že možnosti a schopnosti, t.j. v užšom

nazeraní výška príjmu rodiča, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti, resp. výška príjmu jeho manžela,
síce vplýva na určenie výšky výživného, ale skôr len okrajovo a len pri spolupôsobení aj ostatných
určujúcich kritérií. Toto kritérium je síce dôležité, ale samo osebe nie je rozhodujúce, a teda len samotné
navýšenie príjmu manžela matky nespôsobuje tomu adekvátne poníženie výživného výživou povinnéhorodiča. Treba si tiež uvedomiť, že pokiaľ majetkové pomery tohto rodiča alebo jeho nového manžela
sú lepšie, ako pomery výživou povinného subjektu (spravidla druhého rodiča), tieto "lepšie pomery"
sa prejavujú aj v materiálne vyššej kvalite zabezpečovania bezprostrednej osobnej starostlivosti, ale

nepodmieňujú automaticky modifikáciu výšky vyživovacej povinnosti výživou povinného rodiča. Možno
to konštatovať aj vo vzťahu k faktu, že matka G. a jej manžel nadobudli v období od 2012 do 2014
síce do BSM nehnuteľnosti (rodinný dom a chatka), čo je prejavom nepochybne aj vyšších príjmov,
čo by svedčalo tomu, že sa životná úroveň matky v porovnaní s obdobím posledného určovania
výživného zvýšila, čo na druhej strane nemôže byť bez ďalšieho dôvodom zníženia výživného na strane

navrhovateľa. Z kúpy rodinného domu či chatky, ktorú využíva rodina G. totiž nepochybne profituje aj
G. samotná, ktorá má tak zabezpečený lepší bytový štandard, komfortnejší priestor pre život a teda
z praktického hľadiska lepšie podmienky pre svoje každodenné fungovanie, či trávenie voľného času.
Inými slovami, zvýšenie príjmu na strane rodiča, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti,
resp. zvýšenie príjmu nového manžela tohto rodiča, paušálne nevedie k (proporcionálnemu) zníženiu
výživného výživou povinného rodiča. Súd teda zdôraznil, že za najdôležitejší parameter pre určenie /

zmenu výživného považuje stále majetkové pomery povinnej osoby a odôvodnené potreby dieťaťa,
a hoci dieťa má zdieľať životnú úroveň oboch rodičov, samotná okolnosť, že rodič, ktorému je dieťa
zverené, alebo jeho nový partner, má vyšší životný štandard alebo vyšší príjem, neznamená, že to
povinného rodiča zbavuje zodpovednosti a znižuje rozsah jeho vyživovacej povinnosti. Posúdiac teda
aj príjmy manžela matky a ich zmeny v rozhodnom období, ako aj celkovú situáciu na strane manžela

matky G., príjmy matky G. a počet ich ďalších vyživovacích povinností, ktoré im pribudli, tak, ako to súd
podrobne učinil v predchádzajúcich odsekoch konštatoval, že zmena v príjme manžela matky G. popri
ostatných zistených skutočnostiach, nie je dôvodom pre zníženie vyživovacej povinnosti navrhovateľa
voči G. v prejednávanej veci. Súčasne uviedol, že v porovnaní s rokom 2012 sa životná
úroveň navrhovateľa nijakým výrazným spôsobom nezhoršila, nezhoršil sa jeho zdravotný stav, je stále

zamestnaný, príjem sa mu zvýšil, štruktúra jeho odôvodnených a súdom uznaných výdavkov zostala
prakticky nezmenená, výdavky rástli adekvátne, výrazné zmeny vo výdavkoch v porovnávanom období
badať nemožno. G. je stále osobou, ktorá nie je schopná sa sama živiť, na vyživovanie zo strany
rodičov je preto stále nutne odkázaná. Dôvodom na čiastočné zníženie výživného je podľa názoru
súdu po vyhodnotení všetkých dôkazov skutočnosť, že v období od podania návrhu (apríl 2016) do

31.08.2016, kedy bola G. ešte žiačka, boli odôvodnené potreby G., na ktoré jej invalidný dôchodok nebol
dostačujúci nižšie, než tomu bolo v období od 01.09.2016, kedy nastúpila do denného stacionára, v
dôsledku čoho jej výdavky podstatnejšie vzrástli. Po odpočítaní príjmu G. od jej výdavkov je zrejmé,
že rodičia G. by sa mali podieľať na jej výžive a na zabezpečení jej potrieb v celkovej sume od apríla
2016 do augusta 2016 v sume 238,21 eur mesačne, keďže táto časť ostala aj po vyčerpaní invalidného

dôchodku neuhradená. Naproti tomu, v období od septembra 2016 do decembra 2016 táto suma činí
330,98 eur a od januára 2017 do decembra 2017 sumu 323,88 eur a od januára 2018 do decembra
2018 sumu 357,44 eur a od januára 2019 sumu 348,74 eur, teda počnúc 01.09.2016 táto suma je
vyššia aj cca o 100- 120,- eur mesačne. Z tohto pohľadu preto súd porovnávajúc aj výdavky G. v čase
poslednej úpravy výživného dospel k záveru, že za obdobie od 01.09.2016 doposiaľ niet dôvodu na

znižovanie výživného, nakoľko odôvodnené výdavky G. boli ešte vyššie než v roku 2012,
pričom ani jej invalidný dôchodok nepokrýva tieto výdavky v celom rozsahu, keď neuhradená zostáva
suma v rozmedzí približne 320-360,- eur mesačne. Súd nevzhliadol dôvod na zníženie výživného
za obdobie od 01.09.2016, keďže navrhovateľom uhrádzané výživné v sume 180,- eur
mesačne je nevyhnutne potrebné na vykrytie tých výdavkov, na úhradu ktorých invalidný dôchodok

nepostačuje. Táto suma je pritom vzhľadom na rozsah výdavkov, ktoré ostávajú na pleciach rodičov
(320-360 eur mesačne) úplne adekvátna, pričom treba zohľadniť to, že matka neplní svoju vyživovaciu
povinnosť na rozdiel od navrhovateľa len finančne, ale aj osobnou každodennou starostlivosťou o G.,
na ktorú je G. v celom rozsahu odkázaná. Súd preto návrh aj v časti zníženia výživného za dobu od
01.09.2016 zamietol ako nedôvodný. Objektívne však podľa názoru súdu výdavky na G., na úhradu

ktorých ani jej invalidný dôchodok nestačil, boli v období od podania návrhu do 31.08.2016 reálne
nižšie, než je tomu od 01.09.2016, a to nielen v zanedbateľnom rozsahu, čo predstavuje dôvod na
čiastočné zníženie výživného za toto rozhodné obdobie. Ide celkom o sumu cca 238,-
eur mesačne, ktorú je potrebné rozdeliť medzi oboch rodičov, keďže táto ostala neuhradená aj po
spotrebovaní celého invalidného dôchodku v období od podania návrhu do 31.08.2016. Súd dospel k

záveru, že v možnostiach navrhovateľa je uhradiť z takto ustálenej čiastky sumu 130,- eur mesačne, čo
predstavujezcelkovejsumy238,-eurmesačne cca55%.Takýtopomersasúdujavíakoprimeraný,plne
v možnostiach navrhovateľa, súčasne spravodlivo zohľadňujúci fakt, že výdavky G. za dané obdobie
skutočne boli nižšie, než za obdobie po 31.08.2016 tak, ako tieto výdavky súd už podrobne opísal vpredchádzajúcich častiach svojho rozhodnutia. Preto súd za obdobie od 25.04.2016 do 31.08.2016
pristúpil k zníženiu výživného zo sumy 180,- eur mesačne na sumu 130,- eur mesačne, ktorá
je podľa jeho názoru primeraným príspevkom navrhovateľa ako otca na výživu svojej dcéry za dané

obdobie, počas ktorého bola ešte študentkou a jej potreby neboli až tak nákladné, ako od času, keď
nastúpila do denného stacionára. Táto suma je v možnostiach navrhovateľa a zníženie výživného na
túto sumu za dané obdobie nemôže byť s prihliadnutím na vyčíslenie G. potrieb za toto obdobie na ujmu
kvality a úrovne zabezpečenia starostlivosti o ňu a súčasne ani úhradou takto čiastočne poníženého
výživného sa navrhovateľ nedostane do ťaživej sociálnej situácie, ktorá by mu neumožnila úhradu jeho

základných životných potrieb a nákladov. Navrhovateľ podaným návrhom žiadal znížiť jeho vyživovaciu
povinnosť k G. zo sumy 180,- eur mesačne na sumu 40,- eur mesačne s účinnosťou od 20.07.2013,
teda aj za obdobie predchádzajúce dňu podania návrhu. Súd prvej inštancie vyhodnotil návrh v tejto časti
ako nedôvodný, prikloniac sa k takému výkladu príslušných zákonných ustanovení, podľa ktorého pre
prípad zníženia výživného doba, na ktorú možno uplatniť zmenu pôvodného rozhodnutia, je upravená
v § 77 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine, a to odo dňa začatia súdneho konania. Dôvodil, že pokiaľ

v ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine v prípade priznania výživného na plnoleté deti je pre priznanie
vyživovacej povinnosti aplikovaná zásada, že právo patrí bdelým, nemožno túto aplikovať len vo vzťahu
k oprávnenému z vyživovacej povinnosti bez rovnakej aplikácie vo vzťahu k povinnému z vyživovacej
povinnosti, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že v prípade posudzovania dôvodnosti
návrhu na zníženie vyživovacej povinnosti súd posudzuje všetky okolnosti tak na strane povinného

rodiča, ako aj plnoletého dieťaťa. Z uvedených dôvodov v tejto časti, ako aj v celom zvyšnom rozsahu
(nad rámec vyhovujúcej časti) súd prvej inštancie návrh zamietol. Vzhľadom na to, že v konaniach, na
ktoré sa aplikuje Civilný mimosporový poriadok, v zásade žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu
trov konania (§ 52 CMP) a vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu § 55
CMP, keďže súd v konaní nevzhliadol také okolnosti, pre ktoré by priznanie náhrady trov konania bolo

spravodlivé, súd žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonnom stanovenej lehote odvolaním napadla nesvojprávna
plnoletá G. O., v zastúpení opatrovníčkou a to prostredníctvom svojho právneho zástupcu a navrhovala
odvolaciemu súdu jeho zmenu v časti, ktorou bola znížená vyživovacia povinnosť navrhovateľa v jej

prospech v období od 25.04.2016 do 31.08.2016 a to tak, že návrh na zníženie vyživovacej povinnosti aj
v tejto časti bude zamietnutý a jej bude priznaná náhrada trov konania tak pred súdom prvej inštancie,
ako aj pred odvolacím súdom, z čoho teda vyplýva, že napadla tiež výrok rozhodnutia, ktorým bolo
rozhodnuté o náhrade trov konania účastníkov. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365
ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, nesprávne skutkové a právne závery), namietala vecnú správnosť tej časti rozhodnutia, ktorým v
určenom období bola znížená vyživovacia povinnosť navrhovateľa voči nej zo sumy 180,- eur mesačne
na sumu 130,- eur mesačne. Uviedla, že súd prvej inštancie síce po zrušení pôvodného rozsudku vo veci
samejdoplnildokazovanieavyčerpávajúcimspôsobomdetailneaprecíznezistilskutkovýstav,zktorého
vyplynulo správne zistenie, že jej rodičia by sa mali podieľať na zabezpečení jej potrieb (nad rámec

poberaného invalidného dôchodku) v čase od apríla 2016 do augusta 2016 celkovou sumou 238,21 eur,
ktorá časť zostala po vyčerpaní jej invalidného dôchodku neuhradená, namieta však pomer, akým by
sa jej rodičia mali podieľať na jej výžive, v konkrétnostiach, že navrhovateľ by sa mal dôvodne podieľať
sumou 130,- eur a jej matka, ktorá je tiež jej opatrovníčkou sumou 108,21 eur mesačne, pretože nebola
zohľadnenáskutočnosť,žedo31.08.2016nenavštevovaladennýstacionár,alestrednúškoluajejmatka

jej poskytovala a aj poskytuje 24-hodinovú dennú starostlivosť, na ktorej sa však navrhovateľ žiadnym
spôsobom nepodieľal, nenavštevoval ju, ani jej ničím nad rámec výživného po dobu viac ako 8 rokov
neprispieval. Poukazujúc na svoj zdravotný stav, ktorý bol tiež dôvodom pre pozbavenie spôsobilosti
na právne úkony (poukázala na závery znalca ustanoveného v konaní o pozbavení jej spôsobilosti
na právne úkony, z ktorých vyplýva pre ňu nepriaznivá prognóza spočívajúca v tom, že nie je možné

očakávať, že sa jej stav v budúcnosti zlepší a prognóza vývoja jej duševnej poruchy je nepriaznivá),
predložiac tiež posudok o odkázanosti na sociálnu službu vypracovaný E. dňa 25.05.2016, v zmysle
záverov ktorého bola zaradená do posledného, 6 stupňa odkázanosti a za vymenovania všetkých
úkonov, pri ktorých je na ďalšiu osobu odkázaná zastáva názor, že nie je správne a spravodlivé, aby
sa žalobca v dotknutom období podieľal na jej výživnom len sumou 130,- eur mesačne, a dôvodným je

ponechať aj v tomto období výživné z jeho strany vo výške 180,- eur mesačne, čím by bol podiel matky
len vo výške 58,21 eur mesačne.5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol tiež navrhovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu zmenu napadnutého
rozhodnutia a to tak, že jeho vyživovacia povinnosť bude znížená, a to s účinnosťou od 20.07.2013 zo

sumy 180,- eur na sumu 50,- eur mesačne s tým, že žiaden z účastníkov nebude mať právo na náhradu
trov konania. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne nesprávny, tvrdí, že rozhodnutie, ako aj
procesný postup mu predchádzajúci, vykazuje vady. Namieta nesprávne skutkové a právne závery na
ktorých je rozhodnutie založené, tiež nedostatočne argumentačne zvládnuté odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia odkazujúc na ust. § 157 ods. 2 O.s.p., rozhodnutie R 37/2010 a tiež Nález Ústavného súdu

SR sp. zn. III. ÚS 36/2010, uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, resp.
d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, resp. existencia inej vady konania, nesprávne
skutkové a právne závery). Priznané zníženie vyživovacej povinnosti v dotknutom období, považuje len
za kozmetickú úpravu. Zamietnutie jeho návrhu v zostávajúcej časti napriek kvantite odôvodnenia, je
podľajehonázoruvecneneudržateľné.Predovšetkýmpovažujezhľadiskaformálneho,vyhovujúcivýrok
rozhodnutia za nesprávne formulovaný, ktorý mal správne podľa jeho názoru znieť tak, že súd svojim

rozhodnutím mení predchádzajúce rozhodnutie súdu o výživnom. V ďalšom uvádza, že nie je pravdou,
žeby nemal záujem o svoje deti. Zdôraznil, že mentálne postihnutie dieťaťa bolo jej opatrovníčkou
nadmieru emočne prezentované, účelové a v detailoch prehnané. Bol by rád, keby bola jeho dcéra
zdravá. On jej zlý zdravotný stav nepopiera, faktom však je, že táto poberá pravidelný príjem, ktorý
je potrebné zohľadniť. Samotný súd konštatoval, že od poslednej úpravy výživného sa životná úroveň

matky dieťaťa zlepšila, pričom u neho zostala nezmenená. Matka si odporuje a protirečí v starostlivosti
o osobu dieťaťa a v životných nákladoch. Dieťa pritom vozí do stacionára iná osoba, ktorej matka platí
a tieto náklady si uplatňuje ako oprávnené výdavky dieťaťa. Tiež má dieťa zabezpečené v stacionári
celkom štyri jedlá. Naproti tomu matka hovorí o nepretržitej starostlivosti a obetovaní sa. Má pritom
manžela, ktorý je top manažér, matka má spolu 5 detí, vlastní prosperujúcu účtovnú firmu. Je logické,

že sa osobne nestará nepretržite o dieťa, nakoľko to nie je možné a pre dieťa ani vzhľadom na jeho
zdravotný stav vhodné. Dieťa je pritom biologicky normálne dievča. Chodil s ňou na plaváreň, do prírody,
jej problém je čisto mentálny, matka ju však vykresľuje ako plne odkázanú osobu. Tak matka, ako aj
súd ťažiskovo deklarujú, že dieťa trpí epileptickými záchvatmi, pre ktoré má značne zvýšené výdavky a
životné náklady, napr. na bielizeň, ošatenie a podobne, z lekárskeho vyšetrenia predloženého matkou

však vyplýva, že posledný záchvat malo dieťa pred vyše rokom a jeho stav je kompenzovaný. Nejde
teda o pravidelné epileptické záchvaty, ale sporadické, ktoré sú prekompenzované liekmi. Záver súdu,
že súd nemôže zmeniť rozhodnutie o výživnom aj za čas pred podaním návrhu na zníženie výživného
na plnoleté dieťa, nemá oporu v zákone, tento bol vyvrátený judikatúrou vyšších súdov, ako aj ústavným
súdom, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/863/2014

zo dňa 02.12.2014, z ktorého vyplýva, že i keď je možné súdne rozhodnutie o výživnom na plnoleté
dieťa zmeniť, prípadne zrušiť len na návrh, neznamená to, žeby k zmene pomerov, teda aj k zníženiu
alebo zrušeniu vyživovacej povinnosti nemohlo dôjsť od okamihu, kedy nastala zmena pomerov, teda
aj pred podaním návrhu, tiež na uznesenie KS Žilina sp. zn. 6CoP/48/2016 zo dňa 14.12.2016. Z
ustanovenia § 78 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že k zmene výživného je potrebné pristúpiť vždy

od okamihu, kedy sa zmenili pomery. Rozhodujúca je teda zmena pomerov, nie deň podania návrhu.
V tejto súvislosti poukázal tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 473/2012 zo dňa
18.09.2012 a uznesenie ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 1146/07 zo dňa 07.06.2007. S odkazom na § 157 CMP mal
za to, že súd prvej inštancie opomenul, že povinný je pri zmene pomerov oproti poberateľovi výživného
v objektívnej nevýhode, často krát sa dozvie o zmene pomerov odôvodňujúcich zmenu vyživovacej

povinnosti až neskôr, ako tomu bolo aj v tejto veci, keď opatrovníčka dieťaťa plne zamlčala skutočnosť
poberania invalidného dôchodku dieťaťom. Argumentácia súdu, že zrušenie vyživovacej povinnosti je
hmotnoprávne inou situáciou a možno ho vykonať spätne, na rozdiel od zníženia výživného neobstojí,
je nezmyselná, nakoľko zrušenie je väčší zásah do vyživovacej povinnosti, ako jeho zníženie. Súd mal
vyživovaciu povinnosť znížiť odo dňa priznania invalidného dôchodku dieťaťa, t.j. od 20.07.2013, nie odo

dňa podania návrhu a súčasne mal vykonať dôkazy aj za obdobie od roku 2013, týkajúce sa príjmov a
výdavkov dieťaťa, ako aj oboch rodičov, ktoré nevykonal, napriek jeho dôkazným návrhom. Pod pojmom
priznania výživného súd súčasne chápe aj zníženie výživného, čo je nezmysel. Priznanie výživného
je buď určenie ešte súdom neurčeného výživného, alebo zvýšenie už určeného výživného, nie však
zníženie, alebo zrušenie. Súd spoľahlivo v tomto smere nevysvetlil prelomenie doterajšej judikatúry. Aj

s ohľadom na princíp právnej istoty (Čl. 2 ods. 2 CSP) niet relevantného dôvodu, aby za totožného
skutkového a právneho stavu, bolo v tejto veci vykonaný odklon od doterajšej rozhodovacej praxe
súdu. Je zrejmé, že od júla 2013 objektívne nastala zmena pomerov v dôsledku priznania invalidného
dôchodku dieťaťu, pričom nejde o zanedbateľný mesačný príjem, naviac do septembra2016 dieťa nenavštevovalo stacionár a nemalo tak výdavky, ktoré pripadajú časovo do úvahy až od
mesiaca september 2016. Súčasne je potrebné vziať do úvahy, že od 01.09.2015 mu bolo zvýšené
výživné na maloletého syna Q. zo sumy 100,- eur na sumu 190,- eur mesačne, spolu s nedoplatkom

vo výške 20,- eur. Je zrejmé, že na strane dieťaťa došlo k podstatnej zmene poberaním pravidelného
príjmu, na jeho strane naopak k nárastu výdavkov na výživu súrodenca v tomto konaní vystupujúcej
oprávnenej osoby. Zvýšenie jeho platu bolo v podstate len pravidelným valorizovaním platu o infláciu.
Celkovo tak zmena pomerov pri posúdení vzniku príjmov a výdavkov činila sumu viac ako 400,- eur
netto v prospech dcéry a súčasne v jeho neprospech, preto rozhodnutie súdu matematicky neobstojí

a je hmotnoprávne neudržateľné. Podľa neho tak má dieťa de facto vyšší čistý príjem, ako väčšina
obyvateľov Slovenska, pri mesačnom invalidnom dôchodku vyše 342,50 eur, ročnom príspevku 70,- eur,
mesačnom výživnom z jeho strany ako otca 180,- eur, plus vyživovacej povinnosti matky, spolu cca 670,-
eur, čo nezarába väčšina pracujúcich, ktorí naviac musia vyživovať svoje deti. Poberanie invalidného
dôchodku je objektívnym faktom, ktorý ma vplyv na výšku výživného. Matka je dobre zabezpečená,
podniká v oblasti účtovných služieb, on je pritom hasič - záchranár, zákon mu pri služobnom pomere

neumožňuje podnikať, pričom vzhľadom na všestrannú náročnosť jeho práce to nie je ani možné.
K deklarovaným životným nákladom dieťaťa za jednotlivé roky uvádza, že tieto sú nereálne, značne
nadsadené, resp. duplicitné, opakujúce sa a nehospodárne. Súd uvádza, že dieťa malo v roku 2018 a
2019 odôvodnené výdavky v sume 691,24 eur mesačne, čo však presahuje niekoľkonásobne obvyklé
náklady bežnej populácie na jednu osobu. Objektívne takéto výdavky nemajú osoby s uvedeným

postihnutím.PokiaľvzariadeníDSSY.V.mázabezpečenéštyrijedlánadeň,výškaďalšejpoložkystrava
o sume 140,- eur/mesiac je neopodstatnená (dcéra má 20 rokov a váži 70kg), ako aj položka 30,- eur na
cukráreň. Ako neodôvodnené tiež považuje náklady v súvislosti s cestou do stacionára, či jednorazový
výdavok10,99eurakomedovníkyprivstupedostacionára.Tridovolenkyročneuvádzanéopatrovníčkou
dieťaťajepreväčšinuľudíSRnereálnyluxus.ZaneopodstatnenévýdavkytiežpovažujeZRŠapoistenie

škola 10,- eur, či náklady na obliečky a periny s poukazom na to, že vydržia minimálne 5 rokov a na
cenu, za ktorú sa obliečky predávajú na internete. Rovnako tak položky na mobilný telefón, budík do
stacionára, bezdrôtový zvonček, kufor na dovolenky, sú výdavky na veci, ktoré vydržia minimálne 5
rokov, teda možno vziať do úvahy len 1/5 nákladov z nich. Predražená je tiež torta na narodeniny.
Neobstoja ani položky na oblečenie, ktoré oblečenie musí vydržať reálne dlhšie ako tvrdí matka a

tiež nie je možné, aby oblečenie dieťa strácalo, keďže sa nachádza buď doma, alebo v stacionári.
Tiež poukázal na to, že matka dieťaťa s manželom majú spoločné BSM, teda jej manžel sa musí
spolupodieľať na nákladoch spojených s údržbou ich majetku a preto je potrebné všetky výdavky deliť
6 osobami, kedy potom náklady na jednu osobu za vodu sú 4,80 eur, plyn 8,70 eur, elektrina 7,02 eur,
ostatné náklady 8,57 eur mesiac. Nadhodnotený je tiež výdavok na pranie, nejasnosti sú aj s bločkami,

kde sú uvedené gumené rukavice, rakytníkový olej. V tomto smere však odvolanie nechce zahlcovať
námietkami ku každému bločku. Naproti tomu jeho nevyhnutné životné náklady, konkrétne výdavky
na bývanie v obyčajnom starom panelákovom byte, vezmúc do úvahy splátku hypotéky bytu, bežných
spotrebičov a nábytku z dôvodu nutnosti, súd opomenul. Neuznal mu značný počet životných nákladov,
pričom na strane druhej u jeho dcéry uznal v plnom rozsahu všetky náklady, až po torty a medovníčky

a rôzny marginálne záležitosti, čo považuje za zjavnú nerovnováhu v rozhodovaní. Bývanie je pritom
základná potreba a tento výdavok je nutné vynaložiť, inak by bol bezdomovec. Je mu kladené súdom
za vinu, že prispieva na úver a že sa nedôvodne vzdal majetkového prospechu. Nerozumie ako by k
tomu mohlo prísť, keď prispieva na úver, aby jednoducho mali kde s manželkou bývať. Je logické, že
vzájomne s manželkou po sebe navzájom dedia, takže aj byt je dediteľný a záväzok z úveru sa tiež

delí. Takisto úvahy súdu o opravách a investíciách do staršieho rodinného domu v P. L. sú nejasné
špekulácie, dohady a predstavy. Súd opomenul svoje povinností zistiť skutočný stav veci a vykonať
aj tie dôkazy, ktoré sú potrebné na zistenie skutočného stavu veci tak, ako mu to ukladá ustanovenie
§ 35 a § 36 CMP. Pokiaľ súd chcel vysloviť skutkové závery, musel si ex offo splniť aj vyšetrovaciu
zásadu a nie rozhodnutie zakladať na dohadoch. Opomenul pri svojom rozhodovaní tiež, že matka jeho

dcéry s jej terajším manželom nemajú zrušené BSM, t.j. vyplatená mzda jej manžela patrí do masy
BSM a je bezpodielovým spoluvlastníctvom opatrovníčky nesvojprávneho dieťaťa, s ktorými môže táto
nakladať v rozsahu 100% a užívať ich. Poukazoval na dosiahnutý príjem manžela matky, ktorý svojou
výškou je na úrovni ani nie 1% populácie, o čom svedčí aj životná úroveň, počet vlastnených bytov
a domov tak na území SR, ako aj ČR. Kvantum rôznych doložených blokov a dokladov o nákupoch

predložených v konaní iba deklaruje nadspotrebu vyplývajúcu zo zjavne nadštandardných príjmov a
vysokej životnej úrovne matky dieťaťa a jej manžela, ktoré sa v bežnej populácií nevyskytujú a ktoré sú
nie v zanedbateľnej časti a nehospodárne vynakladané. Tiež je zrejmé, že matka využíva tretie osoby
na zabezpečovanie bežných úkonov o dieťa, dokonca aj na samotný odvoz autom do stacionára. Sosúčasným manželom má ďalšie tri maloleté deti, súčasne podniká, to znamená sama si dobrovoľne na
seba prevzala značný objem iných povinností a aktivít, ktoré chce zvládnuť a tak sa nemôže časovo
venovať celkovo piatim deťom (z toho dvom z prvého manželstva s navrhovateľom), ako aj podnikaniu a

starostlivosti o ich nesvojprávnu dcéru, keďže to časovo nie je možné, a ktorá je počas pracovného dňa
až do podvečera v stacionári, bez účasti a starostlivosti matky, čo je plne v poriadku, avšak na strane
druhej, prihliadanie na nadmernú osobnú starostlivosť matky o nesvojprávnu dcéru neobstojí.

6. Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu osoby oprávnenej z vyživovacej

povinnosti prostredníctvom svojho právneho zástupcu plne odkázal na dôvody a argumentáciu ním
podaného odvolania, nestotožňujúc sa s odvolacou námietkou v tom, že nedošlo k žiadnej zmene
pomerov, indikujúcej zníženie výživného. Naopak, vo veci bolo objektívne preukázané, že k zmene
pomerov došlo a to k radikálnej a produkované tvrdenie je tak mimo realitu. Odvolanie sa sústreďuje len
na očierňovanie jeho osoby a vyzdvihovanie osoby matky. K tomuto však nehodlá zaujímať stanoviská.
Tak matka dieťaťa, ako aj súd si zjavne odporujú, keď u jeho osoby posudzujú ako relevantnú každú

zmenu jeho príjmu, vznik príjmu na strane oprávnenej z vyživovacej povinnosti, ktorým je invalidný
dôchodok a na strane matky ich plnoletého dieťaťa, tiež na zvýšenie jej príjmu prostredníctvom príjmu
jej manžela patriaceho do BSM, však neprihliadajú. Poukázal tiež na svoje vyjadrenia, ktoré v zásade
replikuje, týkajúce sa časového momentu, odkedy je možné v prípade zistenia pomerov výživné znížiť.
Súd podľa jeho názoru svojím rozhodnutím poprel princíp právnej istoty zakotvený v Čl. 2 CSP.

7. Opatrovníčka nesvojprávnej osoby oprávnenej z vyživovacej povinnosti nevyužila svoje právo
písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu navrhovateľa.

8. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len

„CSP“) a zároveň nadobudol účinnosť zákon č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len
„CMP“), podľa ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú veci ustanovené v tomto zákone, medzi
nimi i konania vo veciach výživného plnoletých osôb (§ 154 a nasl.).

9. Ustanovenie § 395 ods. 1 CMP určuje, že ak § 396 CMP neustanovuje inak, platí tento zákon aj na

konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 cit. ust., právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Krajský súd Trenčín ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané v
lehote (§ 362 CSP) a majú predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej

inštancie v rozsahu podaných odvolaní, avšak bez toho, aby bol viazaný dôvodmi odvolania (§ 66 CMP),
prihliadnuc i na prípadné vady konania (§ 67 CMP) a po jeho preskúmaní bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) dospel k záveru, že toto je potrebné podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť, pričom podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, sa odvolací
súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu a v podrobnostiach naň

poukazuje, aby nadbytočne neopakoval všetky fakty posudzovanej veci.

11. Navrhovateľ sa podaným návrhom domáha zníženia výživného na svoje plnoleté nesvojprávne
dieťa zo sumy 180,- eur mesačne na sumu 40,- eur mesačne s účinnosťou od 20.07.2013 (teda aj
za obdobie pred podaním návrhu) naposledy mu upravenej (zvýšenej) rozsudkom Okresného súdu

Trenčín sp.zn. 32P/194/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne sp.zn. 19CoP/38/2012 zo dňa 22.11.2012 dôvodiac zmenou pomerov na strane osoby
oprávnenej z vyživovacej povinnosti (plnoletej nesv. G.), ktorú zmenu vzhliada v tom, že dcéra začala
poberať invalidný dôchodok.

12. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozhodnutím zo dňa 13.06.2017 pod č.k. 16C
84/2016-405 návrhu navrhovateľa na zníženie výživného na jeho plnoletú nesvojprávnu dcéru G.
čiastočne vyhovel a čiastočne tento zamietol konštatujúc nenaplnenie zákonných predpokladov pre ním
požadované rozhodnutie. Po jeho zrušení odvolacím súdom (uznesenie KS Trenčín zo dňa 24.05.2018
podč.k.27Co73/2018-464)prenedostatočnezistenýskutkovýstav,súdprvejinštancievporadí druhým

rozhodnutím (v tomto konaní odvolaniami napadnutým), doplniac dokazovanie v intenciách daných
odvolacím súdom, znížil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči jeho plnoletej nesvojprávnej dcére G.
O., naposledy určenú rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 32P/194/2011-219 zo dňa 23.02.2012
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19CoP/38/2012-273 zo dňa 22.11.2012 na sumu130,- eur mesačne s účinnosťou od 25.04.2016 do 31.08.2016 a vo zvyšku návrh zamietol, konštatujúc
neexistenciu takej zmeny pomerov z hľadiska ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine, ktorá by
odôvodňovala vyhovieť jeho návrhu v celom rozsahu, za súčasnej takej interpretácie ust. § 77 ods.

1 Zákona o rodine, ktorá podľa jeho názoru neumožňuje vyhovieť návrhu na zníženie výživného aj v
období pred podaním návrhu.

13. Krajský súd Trenčín, ako súd odvolací, vyššie uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne za použ. § 387 ods. 1 CSP rozsudkom zo dňa 20. augusta 2019 sp. zn. 27Co 108/2019

potvrdil.

14. V dôsledku dovolania podaného navrhovateľom, Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 27. apríla
2022 sp.zn. 1Cdo 93/2020-760 vyššie identifikovaný rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie z procesných dôvodov, vysloviac právny názor, že výrok rozhodnutia súdu
o zmene vyživovacej povinnosti musí obsahovať aj formuláciu o zmene rozhodnutia, ktorým bola

naposledy určená vyživovacia povinnosť ktorá sa mení, v opačnom prípade výrok rozhodnutia trpí vadou
nejednoznačnosti a neurčitosti, pretože nevylučuje možnosť existencie dvoch protichodných rozhodnutí,
pričom vo výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie takáto formulácia explicitne uvedená nie (výrok
v tomto smere nie je jednoznačne formulovaný). Zároveň s poukazom na charakter zistenej vady v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa nezaoberal dovolacími námietkami uplatnenými podľa

ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.

15. Odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP) vec vrátil na súd prvej
inštancie za účelom odstránenia dovolacím súdom vytknutej vady prostredníctvom postupu podľa § 225
CSP.

16. Súd prvej inštancie následne postupom podľa § 225 CSP vydal dňa 06.09.2022 pod sp.zn.
16C/84/2016-793 Dopĺňací rozsudok, ktorým doplnil výrok I. rozsudku Okresného súdu Trenčín č.
k. 16C/84/2016 - 642 zo dňa 29.01.2019 nasledovne: „Týmto sa mení rozsudok Okresného súdu
Trenčín č. k. 32P/194/2011-219 zo dňa 23.02.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

č. k. 19CoP/38/2012-273 zo dňa 22.11.2012 v časti vyživovacej povinnosti navrhovateľa k dcére
- nesvojprávnej G. O., nar. XX.XX.XXXX“. Následne spis opätovne predložil odvolaciemu súdu na
rozhodnutie o podaných odvolaniach.

17. Navrhovateľ (otec) vychádzajúc z obsahu odvolania namieta nesprávnosť skutkových a právnych

záverov súdu prvej inštancie na ktorých tento založil svoje zamietavé rozhodnutie (dôvody na odvolanie
uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), nesplnenie povinnosti súdu zistiť skutočný stav veci a
riadiť sa vyšetrovacím princípom danej mu ust. § 35 a § 36 CMP (dôvod na odvolanie uvedený v ust.
§ 62 ods. 1 CMP), ďalej namieta porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku nedostatočného,
arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1

písm. b/ CSP) a v konečnom dôsledku tvrdí existenciu tzv. inej vady, majúcej za následok nesprávnosť
rozhodnutia (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP) naplnenie ktorej vzhliada
v nesprávne formulovanom výroku napadnutého rozhodnutia.

18. Nesvojprávna G. prostredníctvom ustanovenej opatrovníčky v zastúpení právnym zástupcom

namieta nesprávnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie na ktorých tento založil svoje
rozhodnutie v jeho vyhovujúcej časti, ktorou znížil vyživovaciu povinnosť v prospech navrhovateľa na
sumu 130,- eur mesačne v období od 25.04.2016 do 31.08.2016 a tiež v časti, ktorou rozhodol o náhrade
trov konania účastníkov (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP) a tiež
namieta existenciu tzv. inej vady, majúcej za následok nesprávnosť rozhodnutia (dôvod na odvolanie

uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP), avšak nekonkretizuje v čom vzhliada jej naplnenie.

19. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s ust. § 67 CMP z úradnej povinnosti
predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/
ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v

konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého
súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.20. V ďalšom sa odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku navrhovateľa, týkajúcu sa ním
tvrdeného nedostatočného, arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zaoberal tiež tým, či
postupomsúduprvejinštancienedošloktakémunesprávnemuprocesnémupostupu,ktorýbyznemožnil

účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP).

21. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa zákonného ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/
CSP, vo väzbe na vyššie uvedený odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), je taký vadný postup

súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkom odníme možnosť pred ním konať a uplatniť
procesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej ochrany ich práv. O takúto vadu ide najmä
vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a postupom odňal stranám procesné práva,
ktoré im právny poriadok priznáva, k porušeniu ktorého práva dochádza vo výnimočnom prípade tiež
v prípade nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia.

22. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu
konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998).
Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o
tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna
veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“, vychádzajúc z
ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie
spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred
súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm.

d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto
vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne
zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu
a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie
práva na spravodlivý proces.

23. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené
uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno

vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa
súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu
porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo
a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

24. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky z hľadiska vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu. Rozhodnutie súdu
ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami toho - ktorého účastníka
konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v
zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva
(napr.Georgidiasv.Gréckoz29.mája1997,RecueilIII/1997).Európskysúdpreľudsképrávapripomína,
že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, preto len ak by
súd v odôvodnení nereagoval na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany
prednesenú v konkrétnostiach účastníkom, bolo by potrebné tento nedostatok považovať za prejavarbitrárnosti. Stačí teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku
súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a
Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

25. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky
zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej.
Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa vyššie uvedené
požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom

odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom
súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či
arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

26. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by
znemožnil účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia netrpí ani takými nedostatkami,
ktoré by boli spôsobilé k záveru o existencii tzv. inej vady konania, následkom ktorej by rozhodnutie vo
veci bolo nesprávnym (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP).

27. Vychádzajúc z obsahu odvolania, navrhovateľ tiež namietal vadu rozhodnutia v podobe nesprávne

formulovaného výroku I. rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o znížení jeho vyživovacej povinnosti
vo vymedzenom období tvrdiac, že výrok mal obsahovať jasnú formuláciu toho, že ním sa mení
predchádzajúce rozhodnutie o výživnom (rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 32P/194/2011-219 zo
dňa 23.02.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19CoP/38/2012-273 zo dňa
22.11.2012),tedavzásadenamietalnedostatokmateriálnejvykonateľnostirozhodnutiaakotzv.inúvadu

(odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP).

28. Vyššie uvedená vada bola už odstránená súdom prvej inštancie postupom podľa § 225 CSP,
vydaním dňa 06.09.2022 pod sp.zn. 16C/84/2016-793 Dopĺňacieho rozsudku, ktorým tento doplnil výrok
I. rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 16C/84/2016 - 642 zo dňa 29.01.2019 nasledovne: „Týmto

sa mení rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 32P/194/2011-219 zo dňa 23.02.2012 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19CoP/38/2012-273 zo dňa 22.11.2012 v časti vyživovacej
povinnosti navrhovateľa k dcére - nesvojprávnej G. O., nar. XX.XX.XXXX“ (ako už bolo aj uvedené v
bode 16/ tohto rozhodnutia), čím sa vyššie uvedená odvolacia námietka navrhovateľa stala v tomto
štádiu už bezpredmetnou.

29. Formálne v odvolaní tiež nesv. G. v zastúpení opatrovníčkou prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uplatňovala dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (existenciu inej
vady spôsobilej mať za následok nesprávnosť rozhodnutia), avšak v konkrétnostiach nevymedzila v
čom vzhliada jej naplnenie, čím napadnuté rozhodnutie z hľadiska svojho odvolania vo vzťahu k tomuto

dôvodu diskvalifikovala z odvolacieho prieskumu. Samotný odvolací súd prieskumom nezistil existenciu
žiadnej tzv. inej vady, ktorá by bola spôsobilá mať dopad na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

30. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal dôvodnosťou uplatnených odvolacích dôvodov uvedených v ust.
§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery), tiež v ust. § 62 ods. 1 CMP

(nesprávne, resp. neúplne zistený skutkový stav) a to z hľadiska a v rozsahu jednotlivých
podaných odvolaní.

31. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a

to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v

konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.32. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného

právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

33. Odvolací dôvod uvedený v ust. § 62 ods. 1 CMP súvisí s vyšetrovacím princípom (§ 36 CMP) a
so záujmom v mimosporových konaniach zistiť skutočný stav veci (§ 35 CMP), na rozdiel od konaní
sporových ovládaných prejednacím princípom.

34.Vyššieuvedenéodvolacienámietkyobochodvolateľov,vyhodnotilodvolacísúdakoneopodstatnené,
bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzajúc z precízne zisteného
skutočného stavu veci, pri plnom rešpektovaní vyšetrovacieho princípu (§ 35 a § 36 CMP) vyvodil
správne skutkové a právne závery, vychádzajúc z ktorých posúdil dôvodnosť návrhu na zníženie
vyživovacej povinnosti navrhovateľa v rozhodnutí vymedzenom období a výške, nad rámec čoho návrh
zamietol správne konštatujúc neexistenciu takej zmeny pomerov z hľadiska ust. § 78 ods. 1 Zákona

o rodine, ktorá by odôvodňovala vyhovieť návrhu v celom rozsahu, pri súčasnom dôvodnom posúdení
nemožnosti vyhovieť návrhu na zníženie výživného tiež za obdobie pred podaním návrhu vzhľadom
na ním prijatú interpretáciu ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie
tiež presvedčivo, podrobne a precízne odôvodnil, v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220
ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných

právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho
potvrdenie. Súčasne sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje
správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne
neopakoval pre účastníkov známe fakty posudzovanej veci spolu s právnymi závermi súdu prvej

inštancie.

35. Predovšetkým vo vzťahu k obsiahlym námietkam navrhovateľa vzťahujúcim sa k vyššie uvedeným
odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že prakticky celá ich ťažisková časť bola produkovaná
navrhovateľom už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, či v rámci predchádzajúceho

odvolacieho konania, a bola tak predmetom posudzovania súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi
dostatočným a podrobným spôsobom vysporiadal, čo v zásade platí tiež o odvolacích námietkach osoby
oprávnenej z vyživovacej povinnosti.

36. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k odvolacím námietkam oboch odvolateľov odvolací súd uvádza:

37. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času,
kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia, prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa sa má právo podieľať na životnej úrovni rodičov
(§ 62 ods. 1, 2 Zákona o rodine). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý

z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov.
Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy
výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (§ 62 ods. 4, 5 Zákona o rodine). Pri
určení výživného, prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd

aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového
prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75
ods. 1 Zákona o rodine). Právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia
súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo
dňazačatiakonania,aksúnatodôvodyhodnéosobitnéhozreteľa(§77ods.1Zákonaorodine).Dohody

a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté
dieťa, je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh (§ 78 od. 1 Zákona o rodine).38. Ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení, každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa.
Vyživovacia povinnosť má ale niekoľko foriem. Môže byť plnená osobnou starostlivosťou, alebo tiež
poskytovaním vecných plnení, napríklad zakupovaním stravy, nákupom ošatenia, zabezpečovaním

zdravotnej starostlivosti a podobne. Základnou podmienkou správneho určenia (zmeny) vyživovacej
povinnosti rodiča k dieťaťu, je vyhodnotenie nákladov na pokrytie odôvodnených potrieb dieťa.

39. Vlastnosťou právoplatných meritórnych súdnych rozhodnutí je ich zásadná nezmeniteľnosť, ktorá je
imanentnou súčasťou záruk právneho štátu. Zmena vyživovacej povinnosti, je teda zákonom prípustná

výnimka z tejto zásady, pripúšťajúca, aby sa o tej istej veci jednalo znova, avšak len pri splnení
prísne stanovených podmienok, čo možno dosiahnuť novým konaním v tej istej veci. Hmotnoprávnou
podmienkou je, že sa zmenia pomery oproti času, keď súd rozhodoval v pôvodnom konaní, čo musí súd
najskôr dokazovaním preukázať. Musí teda skúmať existenciu zmeny pomerov oproti času, keď bolo
vyhlásené rozhodnutie, ktorého zmena sa požaduje. Pri rozhodovaní o zmene výživného treba porovnať
okolnosti dôležité pre určovanie výživného tak v čase skoršieho, ako aj nového rozhodovania, a to na

základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania. V zmysle judikatúry je potrebné prihliadnuť na
všetky okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného, ktoré sa môžu stať dôvodom na zmenu
vyživovacej povinnosti len vtedy, keď sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v
porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia rozsudku. Plynutím času môže nastať zmena pomerov tak
na strane detí, v dôsledku zvyšovania nákladov na zabezpečovanie ich odôvodnených potrieb, ako

aj na strane rodičov a to zvýšením, alebo znížením príjmu, prípadne existenciou iných okolností, ktoré
môžu mať zásadný vplyv pri posudzovaní, či k zmene pomerov na strane či už povinného rodiča, alebo
dieťaťa došlo. Súdna prax, výkladom ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine, považuje za zmenu pomerov
na strane oprávneného dieťaťa, výraznú zmenu vo výške jeho nákladov na základné životné potreby
(bývanie, strava, ošatenie), ale aj zmenu vo výške nákladov na uspokojovanie sociálnych potrieb dieťaťa

- vzdelávania, kultúrne a športové aktivity, závislé od veku dieťaťa, ale aj náklady na zdravotný stav
dieťaťa. Uvedené náklady na uspokojovanie potrieb dieťaťa, má pokrývať výživné od rodičov, keďže
dieťa si ich samé nemôže zabezpečiť, nie je totiž schopné samé sa živiť. Pri zmene pomerov sa vždy
prihliadne na vývoj životných nákladov (§ 78 ods. 3 Zákona o rodine). Zmena pomerov, môže nastať
aj na strane povinného rodiča dieťaťa. Môže to byť vznik, alebo zánik ďalšej vyživovacej povinnosti,

zmena v jeho majetkových a príjmových pomeroch, nepriaznivý zdravotný stav a s tým spojená strata,
či zníženie príjmu, prípadne zmena v jeho nevyhnutných výdavkoch a podobne. Pri určení výživného,
resp. jeho zvýšení, alebo znížení, teda zmene, prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného,
ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.

40. Vychádzajúc z článku 6 základných princípov CMP, v spojitosti s ustanoveniami § 35 a § 36
CMP, súd je povinný zistiť skutočný stav veci, pričom postupuje v súčinnosti s účastníkmi konania
a je povinný na účely zistenia skutočného stavu veci vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich
účastníci konania nenavrhli (tzv. vyšetrovací princíp, ktorý je v mimosporovom procese úzko spätý
s princípom oficiality a princípom materiálnej pravdy, ktoré súvisia s objemom a kvalitou zistených

skutočností právne relevantných pre meritórne rozhodnutie). I keď zákon nerezignuje v mimosporových
konaniach na procesnú aktivitu účastníkov konania, zodpovednosť za zistenie skutočného stavu veci je
bremenom súdu, keďže vylučuje, resp. obmedzuje využitie procesnej zodpovednosti účastníkov konania
za výsledok konania, teda ho možno identifikovať ako „potlačenie subjektívneho dôkazného bremena“.
Ako vyplýva z uznesenia ÚS SR z 24.apríla 2003 sp. zn. IV. ÚS 78/03 všeobecný súd je povinný a

oprávnený v nesporových konaniach vykonávať dôkazy nielen v rozsahu svojej zákonnej kompetencie,
ale aj v rozsahu ústavnej zodpovednosti za zistenie skutkového stavu, ktoré dôkazy nemôžu závisieť
od vôle účastníkov konania.

41. V konkrétnostiach posudzovanej veci sa navrhovateľ domáha významného zníženia svojej

vyživovacej povinnosti (z doposiaľ určenej sumy 180,- eur na sumu 40,- eur mesačne) dôvodiac
priznaním invalidného dôchodku nesv. G., ktorá je osobou oprávnenou z tejto vyživovacej povinnosti
a to od momentu, kedy jej bol dôchodok priznaný (20.7.2013), teda aj za obdobie, ktoré predchádza
podaniu návrhu (25.4.2016).

42. Predmetom posudzovania súdom prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu z hľadiska vyššie
uvedených určujúcich kritérií tak bolo, či navrhovateľom tvrdená skutočnosť spolu s ďalšími v konaní
zistenými skutočnosťami, tak na strane navrhovateľa ako osoby povinnej, ako aj na strane nesv. G.,
ako jeho dcéry a osoby oprávnenej z vyživovacej povinnosti, predstavuje takú zmenu pomerov od dobyposlednejúpravyvýživného,ktorábybolaspôsobilák záveruo naplneníhmotnoprávnychpredpokladov
pre požadované zníženie vyživovacej povinnosti.

43. V posudzovanej veci z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplynulo, že naposledy bola vyživovacia
povinnosť navrhovateľa voči G. upravovaná rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 32P/194/2011-219
zo dňa 23.02.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19CoP/38/2012-273 zo
dňa 22.11.2012, právoplatným dňa 12.12.2012, ktorým súd zvýšil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa
k dcére G. zo sumy 116,18 eur mesačne na sumu 180,- eur mesačne s účinnosťou od 01.05.2011, v

ktorom období bola G. žiačkou X. ročníka Špeciálnej základnej školy internátnej, odkedy nedošlo
k zlepšeniu jej zdravotného stavu, naďalej je ťažko zdravotne postihnutá, trpí epileptickými záchvatmi,
centrálnym hypotonickým syndrómom, má stredný stupeň mentálnej retardácie, nosí okuliare, pridružilo
sa jej kožné ochorenie na nohách, ktoré si jednak vyžaduje sústavnú pravidelnú liečbu a zvýšenú
hygienu G., ako aj jej osobných vecí. Fyzicky je vyspelejšia, ale mentálne sa jej stav nezlepšil, nie
je ani prognóza jeho zlepšenia. Starostlivosť na ktorú je celodenne odkázaná zabezpečuje výlučne

matka, navrhovateľ sa na nej niekoľko rokov nepodieľa, s dcérou sa nestretáva, nekontaktuje ju, jeho
rodičovské povinnosti v reálnej podobe sú obmedzené výlučne na plnenie si vyživovacej povinnosti
v jej finančnej podobe. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín 31Ps/10/2012-47 zo dňa 12.11.2013,
právoplatným dňa 14.12.2013, bola G. pozbavená spôsobilosti na právne úkony a za opatrovníčku jej
bolaustanovenámatka.Do31.08.2016bolaG.žiačkouSpojenejškolyinternátnejvE..G.od01.09.2016

navštevujeDomovsociálnychslužiebvrozsahu8hodíndenne,vrámciktoréhopobytujejejposkytovaná
starostlivosť a strava. G. poberá invalidný dôchodok od 20.07.2013, ktorý bol ku dňu 22.07.2016 v
sume 319,50 eur, od 01.01.2017 v sume 326,60 eur mesačne, do 31.12.2018 v sume 333,80 eur
mesačne a od 01.01.2019 poberá invalidný dôchodok v sume 342,50 eur mesačne. Preskúmaním
zdokladovaných výdavkov na zabezpečenie odôvodnených potrieb G. vyplýva, že poberaný invalidný

dôchodok na ich pokrytie nepostačuje. Výdavky sú v skladbe pravidelných nákladov na bývanie, pobyt
v dennom stacionári, stravu, kultúrne a spoločenské vyžitie, oblečenie, zdravotnú starostlivosť, hygienu
spolusmimoriadnymiodôvodnenýmivýdavkami,všetkyvpodrobnostiachšpecifikovanévbodoch32-34
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Keďže príjem G. z invalidného dôchodku
teda bol do 31.12.2016 v sume 319,50 eur a výdavky G. na všetky jej vyčíslené a odôvodnené potreby

boli za obdobie od apríla 2016 do augusta 2016 v sume 557,71 eur mesačne, po odpočítaní príjmu G.
od jej výdavkov je zrejmé, že rodičia G. by sa mali podieľať na zabezpečení jej potrieb v celkovej sume
od apríla 2016 do augusta 2016 v sume 238,21 eur mesačne, keďže táto časť ostala aj po vyčerpaní
invalidného dôchodku týmto nekrytá. Výdavky G. na všetky jej vyčíslené a odôvodnené potreby boli
za obdobie od septembra 2016 do decembra 2017 v sume 650,48 eur mesačne, príjem G. bol do

31.12.2016 v sume 319,50 eur a od 01.01.2017 v sume 326,60 eur. Po odpočítaní príjmu G. od jej
výdavkov je zrejmé, že rodičia G. by sa mali podieľať na jej výžive v celkovej sume od septembra 2016
do decembra 2016 v sume 330,98 eur a od januára 2017 do decembra 2017 v sume 323,88 eur. Ďalej
v roku 2018 a 2019 súd ako odôvodnené posúdil výdavky G. v sume 691,24 eur mesačne.
Príjem G. bol do 31.12.2018 v sume 333,80 eur a od 01.01.2019 v sume 342,50 eur, teda po odpočítaní

príjmu G. od jej výdavkov je zrejmé, že rodičia G. by sa mali podieľať na jej výžive v celkovej sume od
januára 2018 do decembra 2018 v sume 357,44 eur a od januára 2019 v sume 348,74 eur. Navrhovateľ
je naďalej príslušníkom I.. V čase posledného rozhodovania o výživnom v roku 2011 bol jeho priemerný
mesačný zárobok vo výške 964,- eur, od septembra 2015 do augusta 2016 vo výške 1.117,94 eur. V
ďalšom období v roku 2018 po aktualizácii pomerov jeho priemerný čistý mesačný príjem predstavoval

sumu 1.261,14 eur. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 30P/164/2015-252 zo dňa 09.05.2016 mu
bola zvýšená vyživovacia povinnosť k mal. Q. (ktorý je rovnako v starostlivosti matky ako G.) zo sumy
100,- eur mesačne na sumu 190,- eur mesačne s účinnosťou od 01.09.2015. Nepribudli mu žiadne
ďalšie vyživovacie povinnosti voči deťom. Navrhovateľ sa viacerými svojimi úkonmi vzdal majetkového
prospechu, keď nehnuteľnosti nadobudnuté z vyporiadania BSM v roku 2012 v hodnote 25.300,- eur

previedol na svoju súčasnú manželku a jej dcéru a tiež v dedičskom konaní po
jeho matke ako oprávnený dedič uzavrel s ostatnými dedičmi dohodu, prostredníctvom ktorej sa vzdal
svojho dedičského podielu na majetku, ktorý mal hodnotu 40.000,- eur. Je spoludlžníkom so svojou
terajšou manželkou na hypotekárnom úvere, ktorý spláca vo výške 362,94 eur pričom nehnuteľnosť,
ktorá bola úverom financovaná, je vo výlučnom vlastníctve jeho manželky, teda navrhovateľ sa zaviazal

splácať úver, hoci zaň nenadobudol do svojho vlastníctva žiaden majetok, čím sa rovnako nedôvodne
vzdal majetkového prospechu.44. Priznanie invalidného dôchodku samo o sebe nemôže byť okolnosťou, ktorá by znamenala
automaticky zníženie vyživovacej povinnosti, resp. zánik vyživovacej povinnosti rodiča k dospelému
dieťaťu, v súvislosti s čím odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn.

I. ÚS 1996/12 zo dňa 24.07.2013 z ktorého vyplýva, že priznaním
invalidného dôchodku a príspevku na opateru (resp. ďalších dávok) nezaniká automaticky vyživovacia
povinnosť rodičov k dieťaťu, ktoré nie je schopné samo sa živiť, čo má pôvod v doktríne, podľa
ktorej ak dieťa nenadobudne schopnosť samostatne sa živiť, napr. z dôvodu plnej invalidity, vyživovacia
povinnosť rodičov bude trvať po dobu celého jeho života. Uvedený záver má pôvod v časovo mu

predchádzajúcom nálezeÚstavnéhosúduČeskejrepublikysp.zn.2306/12zodňa13.03.2013,vktorom
ústavný súd odmietol tézu, že priznanie invalidného dôchodku a príspevku na opateru dieťaťu by vo
svojich dôsledkoch mali znamenať podstatne rovnaký stav, ako by bolo dieťa schopné samo sa živiť.
Priznanie invalidného dôchodku nemôže znamenať, že týmto budú pokryté všetky individuálne potreby
jehopríjemcu.

45. V nadväznosti na vyššie uvedené v konkrétnostiach posudzovanej veci, sa predovšetkým možno
identifikovať so záverom súdu prvej inštancie, že nesvojprávna G. napriek tomu, že je poberateľkou
invalidného dôchodku od 20.7.2013 (od 1.1.2019 vo výške 342,50 eur) a je plnoletou, vzhľadom na
svoje ochorenie, ktoré nie je len prechodného charakteru, doposiaľ nenadobudla a pravdepodobne nikdy
ani nenadobudne schopnosť sama sa živiť, z ktorého dôvodu pretrváva vo vzťahu k nej vyživovacia

povinnosť zásadne oboch jej rodičov, teda tak navrhovateľa (ako otca), ako aj jej matky, ktorí obaja sa v
zásade rovnakým pomerom vo vzťahu k jej potrebám, pokiaľ to neznemožňujú limity dané ich osobnými,
majetkovými a finančnými pomermi, musia zo zákona podieľať na zabezpečení jej odôvodnených
potrieb, a to nielen v rozsahu tých základných, ale pri zistení, že to ich pomery umožňujú, aj potrieb
nad rámec tých základných, prostredníctvom čoho nepochybne môže byť život G. i pri jej ochorení

na kvalitatívne vyššej úrovni, pričom relevanciu určitej disparity môžu odôvodňovať také špecifické a
významovo dôležité skutočnosti, za ktoré je možné považovať aj výkon osobnej starostlivosti o nesv. G.
atonapriektomu,žetátoužniejemaloletá,avšakvzhľadomnasvojnepriaznivýzdravotnýstav,vktorom
má pôvod jej invalidita, a tiež pozbavenie ju spôsobilosti na právne úkony, si táto vyžaduje prakticky
celodennú starostlivosť bez ohľadu na to, či jej je táto počas pracovného týždňa vo vymedzených

denných hodinách poskytovaná tiež v zariadení na to určenom (v DSS -dennom stacionári).

46. Keďže navrhovateľ aj v rámci tohto odvolacieho konania opätovne namieta, že matka, ktorá
je zároveň opatrovníčkou nesvojprávnej G., nadmerne emočne jej ochorenie prezentuje a používa
psychologicky v rámci procesnej obrany, favorizovanie ktorého ochorenia podľa názoru navrhovateľa je

účelové a prehnané, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že k tejto námietke zaujal svoje
stanovisko už v predchádzajúcom zrušujúcom (tiež potvrdzujúcom) rozhodnutí a nevzhliada žiaden
zákonný, morálny, ani racionálne udržateľný dôvod, pre ktorý by sa od neho mal tiež aktuálne odchýliť.
Opakovane preto zdôrazňuje, že námietky navrhovateľa v tomto smere považuje za nenáležité, keďže
skutočnosť, že G. má závažné a celoživotné zdravotné postihnutie je nesporným a preukázaným faktom,

ako aj to, že výlučnú starostlivosť o G. už niekoľko rokov vykonáva len samotná matka, pričom niet
pochybností o tom, že táto skutočnosť ide tiež na ťarchu starostlivosti o jej ďalšie deti a dopadá na
každodenný život jej súčasnej rodiny, ktorá sa režimu G. musí v zásade prispôsobovať, nesporne
sa tiež premieta limitujúcim obmedzením do pracovných a tým aj zárobkových možností matky, teda
ju obmedzuje či v pracovných, spoločenských, ako aj rodinných aktivitách. Navrhovateľ, keďže sa

na samotnom výkone starostlivosti o dieťa absolútne dlhodobo nepodieľa, nemôže mať a zjavne ani
nemá reálnu predstavu o tom, aké obmedzenia sú z hľadiska praktického života osoby, ktorá je
tým zaťažená spojené a akou disharmóniou by aktuálne manželstvo matky G. bola spôsobilou táto
skutočnosť zasiahnuť a preto vysoko pozitívne je potrebné hodnotiť prístup manžela matky, ktorý
nielenže toto zaťaženie toleruje, ale ako vyplynulo z dokazovania vo všetkých rozhodujúcich oblastiach

G. stavia na rovnakú úroveň ako svoje vlastné deti a zo žiadnej oblasti rodinného života ju napriek
obmedzeniam vyplývajúcim z jej zdravotného stavu nediskvalifikuje. Naproti tomu výkon rodičovských
povinností na strane navrhovateľa je reálne obmedzený na plnenie si vyživovacej povinnosti, takže
nielen on, ale ani jeho súčasná rodina, nie sú týmto faktorom žiadnym spôsobom limitovaní vo
vzťahu k akýmkoľvek aktivitám (či už pracovným, spoločenským, rodinným, či voľno časovým) v rámci

každodenného života (a to ani v minimálnej miere), v dôsledku čoho v celom rozsahu správne súd
prvej inštancie túto skutočnosť (mieru výkonu starostlivosti zo strany matky o G.), považoval za
významný faktor dôvodne a spravodlivo ovplyvňujúci v zásade vo všeobecnej rovine rovnaký pomer
podieľania sa rodičov na potrebách plnoletého dieťaťa, v posudzovanej veci však indikujúci k určitej,i keď nie výraznejšej disparite na výživnom v neprospech navrhovateľa, keď tento podiel stanovil vo
vzťahu k nemu v rozsahu 55%, a ktorý aj odvolací súd považuje za správny, spravodlivo zohľadňujúci
v zodpovedajúcej miere vyššie uvedené špecifické okolnosti posudzovanej veci, vo svetle ktorého

následne bolo potrebné aj zistené náklady potrebné na vynaloženie zabezpečenia potrieb nesv. G. v
pomere k výške výživného navrhovateľa a dôvodnosti prípadnej jeho zmeny posudzovať.

47. Nemožno pochybovať vychádzajúc zo zistených skutočností, že príjem G. spočívajúci v poberanom
invalidnom dôchodku síce možno hodnotiť ako zmenu pomerov na jej strane, avšak na zabezpečenie

všetkých jej potrieb (teda nielen základných, ale tiež ďalších odôvodnených) rozhodne nepostačuje.
Keďže príjem navrhovateľa nepochybne umožňuje, aby sa mierou zodpovedajúcou, v konkrétnosti v
rozsahu ustálených 55% na týchto podieľal, zodpovedať zostala otázka, či v rozhodnom období (od
podania návrhu do rozhodnutia) tieto vo finančnom vyjadrení zodpovedajú výške jeho doposiaľ určenej
vyživovacej povinnosti a či túto vo svetle poberaného invalidného dôchodku G. zásadnejším spôsobom
v navrhovateľom požadovanom smere (v zmysle dôvodnosti jej zníženia) nie sú spôsobilé ovplyvniť.

48. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že náklady G., ktoré presahujú jej príjem z
invalidného dôchodku, boli výraznejšie nižšie iba v období od apríla 2016 do 31.08.2016, a následne v
príčinnej súvislosti o.i. s jej umiestnením do denného stacionára zaznamenali a kontinuálne aj naďalej
zaznamenávajú nárast. Zatiaľ čo príjem G. z invalidného dôchodku bol do 31.12.2016 v sume 319,50

eur, jej výdavky na všetky jej vyčíslené a odôvodnené potreby boli za obdobie od apríla 2016 do augusta
2016vsume557,71eurmesačne,zčohojezrejmé,žepoodpočítanípríjmuG.odjejvýdavkovzostávala
čiastka 238,21 eur mesačne, ktorú musia pokryť rodičia.

49. Správne teda vychádzajúc z vyššie uvedených zistení, spočívajúcich v tom, že v uvedenom období

boli reálne zjavne náklady G. nižšie, čo sa v dôsledku poberaného invalidného dôchodku premietlo tiež
do nižšej čiastky, ktorej úhrada dopadá na navrhovateľa, preto bolo opodstatneným v tomto období pre
túto zmenu pomerov čiastočne znížiť výživné navrhovateľa, pričom zníženú sumu 130,- eur mesačne,
čo predstavuje z celkovej sumy 238,- eur mesačne podiel cca 55% aj odvolací súd považuje
za primeranú, plne v možnostiach navrhovateľa, na ktorého strane od doby posledného rozhodnutia

o výživnom nebola zaznamenaná taká zmena, ktorá by opodstatňovala zníženie jeho vyživovacej
povinnosti aj nad uvedený rozsah a na druhej strane v prospech neho spravodlivo zohľadňujúci fakt, že
výdavkyG.zadanéobdobieskutočnebolinižšie,ktorézníženévýživnénemožnoposúdiťvovzťahuknej
ako znižujúce kvalitu a úroveň zabezpečenia starostlivosti o ňu. Nad rámec tohto obdobia s poukazom
na nárast nákladov G., ako aj určujúce kritériá na strane navrhovateľa (nárast príjmu, výška splátky

úveru, zbavovanie sa majetku), nemožno dôvodne dospieť k záveru o opodstatnenosti zmeny výživného
(v zmysle jeho zníženia) zo strany navrhovateľa. Súd prvej inštancie svojim rozhodnutím reflektoval na
zistenú zmenu pomerov v čase jeho rozhodovania a vychádzajúc z nej aj správne ustálil len čiastočnú
dôvodnosť zníženia výživného navrhovateľovi.

50. Pokiaľ prostredníctvom odvolacích námietok tak nesv. G. prostredníctvom opatrovníčky, či samotný
navrhovateľ namietali nesprávnosť tohto rozhodnutia (na jednej strane G. v časti zníženia vyživovacej
povinnosti namietajúc, že pomer podieľania sa jej matky na výživnom vzhľadom na to, že sa o ňu
stará, či poukazujúc na závažnosť svojho zdravotného stavu by mal byť oveľa nižší, v dôsledku čoho
nie je dôvodným výživné navrhovateľovi znižovať, na strane druhej navrhovateľ namietajúc správnosť

rozhodnutia v celom jeho rozsahu tvrdiac, že čiastka o ktorú bolo výživné znížené je len „kozmetickou
úpravou“, ťažiskovo však poukazujúc na životnú úroveň matky G., príjmy jej manžela, ktoré tvoria BSM
s matkou G., ich nadštandardný životný štýl a majetkové zabezpečenie, ktoré je neporovnateľne vyššie
ako jeho, ktoré skutočnosti sa mali premietnuť podľa jeho názoru do výšky výživného matky v zmysle
jej zvýšenia, ako aj výšky jeho výživného v zmysle jeho zníženia, tak vyššie uvedené námietky oboch

odvolateľov odvolací súd posúdil ako v celom rozsahu nespôsobilé privodiť v prospech ktoréhokoľvek z
nich v ním namietaných častiach priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

51. Obaja odvolatelia totiž opomínajú zásadný fakt, že súd v konaní o výživnom plnoletého dieťaťa
skúma predpoklady na určenie (zmenu) vyživovacej povinnosti zásadne medzi účastníkmi právneho

vzťahu, t.j. osobou povinnou platiť výživné a osobou oprávnenou z vyživovacej povinnosti, teda
v konkrétnostiach posudzovanej veci medzi navrhovateľom a G., keďže predpoklady k tomu posudzuje
voči každej povinnej osobe z výživného samostatne v tom ktorom konaní, vedenom z jeho podnetu, či
voči nemu. Preto tvrdené skutočnosti o tom, že matka by si vzhľadom na svoju životnú úroveň a príjmydosahované prostredníctvom jej manžela mala plniť vyživovaciu povinnosť v komfortnejšom rozsahu, či
podľaodvolaniaoprávnenejosobyvobmedzenejšomrozsahu,niesúdôvodné.Zpohľaduposudzovanej
veci vzhľadom na účastnú osobu povinnú a oprávnenú je teda rozhodujúcim, či na ich strane došlo

k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu určenej vyživovacej povinnosti vychádzajúc zo
zadefinovaného pomeru, akým by sa vzhľadom na okolnosti mal navrhovateľ na výživnom dôvodne
podieľať, pokiaľ tomu samozrejme nebránia jeho osobné, majetkové a finančné pomery, k akému
záveru v posudzovanej veci nebolo možné dospieť. Príjem manžela matky, či ich životná úroveň ako
rodiny, nemôže mať za následok diskvalifikáciu navrhovateľa platiť výživné v na neho pripadajúcej

miere, pretože niet racionálneho, zákonného, ani morálne udržateľného dôvodu, pre ktorý by túto
jeho povinnosť mala suplovať matka G., bez ohľadu na jej manželom sprostredkované majetkové
zabezpečenie o to viac, že zo strany navrhovateľa ide o jediný spôsob, akým sa na plnení rodičovských
povinností voči tomuto svojmu dieťaťa podieľa. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, výška príjmu
rodiča, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti, či výška príjmu jeho manžela, o výške vyživovacej
povinnosti medzi v tomto konaní vystupujúcim druhým rodičom (navrhovateľom) a jeho plnoletou dcérou

nerozhoduje. Ide len o faktory s okrajovým vplyvom na výšku výživného, spolupôsobiace s ostatnými
rozhodujúcimi určujúcimi kritériami, slúžiace hlavne na ochranu dieťaťa o to viac, ak je ťažko zdravotne
postihnuté a to za účelom zistenia, či druhý rodič z hľadiska svojich pomerov je spôsobilý finančný
podiel na neho pripadajúci na potrebách G. naplniť, aby tak bola ako osobitne zákonom chránená
z hľadiska svojich potrieb zabezpečená. Samotné osebe nie sú teda pomery matky rozhodujúcimi,

z ktorého dôvodu predstava navrhovateľa, že pôvodná výška, či ďalšie zvýšenie príjmu manžela
matky, či ich komplexné majetkové pomery sú spôsobilé k záveru o dôvodnosti nad priznaný rozsah
ponížiť výživné jemu ako povinnému rodičovi, je iluzórnou, pretože ho ani v najmenšom nezbavujú
zodpovednosti za adekvátne si plnenie vyživovacej povinnosti vo finančnom vyjadrení v zásade v
rovnakej miere ako druhého rodiča, v konkrétnostiach posudzovanej veci i keď nie zásadnejšom

rozsahu, ale na strane navrhovateľa o niečo vyššieho, čo je odôvodnené už v predchádzajúcich častiach
rozhodnutia uvádzanými skutočnosťami majúcimi pôvod v ochorení dieťaťa a starostlivosti oň, čo by
nebolo spravodlivé do tejto miery nezhodnotiť. Na strane druhej by však nemohlo byť udržateľným,
aby náklady na potreby G. (čo odvolací súd uvádza vo vzťahu k odvolacím námietkam oprávnenej
týkajúcim sa časti zníženia výživného) hradil prakticky až na nepatrnú časť len navrhovateľ a to napriek

starostlivostimatkyoG.,keďžepomerymatkyz plneniasivyživovacejpovinnostivofinančnomvyjadrení
túto vo vzťahu k G. rozhodne nediskvalifikujú a teda niet dôvodu, nezmeniť výšku výživného adekvátne
k zmene (zníženiu) nákladov na potreby G. v rozhodnom priznanom období.

52. K odvolacej argumentácii navrhovateľa o tom, že výška na neho pripadajúceho výživného

je neprimeraná, odvolací súd uvádza, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe, by sa výživné
zamestnaného rodiča na dieťa malo pohybovať v rozpätí 20 - 30 % jeho priemerného čistého
mesačného príjmu (samozrejme s možnosťou rôznych modifikácií najmä v závislosti na počte
vyživovacích povinností, či potrebách jednotlivých výživou oprávnených, ale aj povinných osôb),
pričom v posudzovanej veci s prihliadnutím na príjem G., je výška jeho vyživovacej povinnosti len

v rozsahu cca 15% jeho príjmu a hornú hranicu 30% dosahuje len s pripočítaním výživného aj na
syna O.. Zo skutočností zistených ohľadom príjmov a majetkových pomerov navrhovateľa súdom
prvej inštancie je zrejmé, že osobné, majetkové a zárobkové pomery navrhovateľa ako povinného, sú
odrazom spôsobu jeho života a náhľadu na plnenie si tejto svojej vyživovacej povinnosti a celkovo
rodičovskej (ne)zodpovednosti voči svojmu ťažko zdravotne postihnutému dieťaťu. Jeho argumentácia

finančnou a majetkovou situáciou, nákladmi o.i. v podobe splátok hypotekárneho úveru je z hľadiska
spravodlivého usporiadania vzťahov medzi účastníkmi neudržateľnou za súčasného zistenia, že len
splátka hypotekárneho a spotrebného úveru, na ktorú poukazoval a ktorého úveru je spoludlžníkom
(362,94 eur mesačne) je o 100% vyššia ako výška mesačného výživného v prospech G., pričom
nehnuteľnosť, na zakúpenie ktorej bol tento použitý, je vo výlučnom vlastníctve jeho manželky, identicky

ako aj zistené zbavenie sa majetku nezanedbateľnej hodnoty v prospech svojej terajšej manželky a
jej dcéry, dôvodne indikujú k záveru, že ide o snahu v čo najväčšej miere sa diskvalifikovať z plnenia
si zodpovedajúcej vyživovacej povinnosti voči svojim deťom a tiež tieto diskvalifikovať z prípadných
dedičských práv na tomto majetku, čo je o to viac neakceptovateľné vo vzťahu k G., ktorá vzhľadom
k svojmu zdravotnému stavu pravdepodobne nikdy nebude schopná si zabezpečiť svoje potreby, za

ktorého stavu by každý, čo len trochu zodpovedný rodič vytvoril pre ňu do budúcnosti (na čas, keď
sám už nebude zárobkovo činný) určitú majetkovú zábezpeku, ktorá by k tomuto účelu bola určená
a ktorá by jej kvalitatívne pozitívne mohla ovplyvňovať jej život. Je potrebné si totiž uvedomiť, že nie
manžel matky, ale jej otec je v tomto smere rodičovskou zodpovednosťou a zákonom viazaný. A zatiaľ čomatka si svoju rodičovskú úlohu nepochybne zodpovedne plní, navrhovateľ ako druhý rodič sa zbavuje
majetku, ktorý by mohol na tento účel slúžiť jeho prevodom na jeho terajšiu manželku a dieťa, voči
ktorému žiadnu vyživovaciu povinnosť nemá. Za týchto okolností aj námietka, že v jeho prospech by

mala byť zohľadnená splátka úveru na nehnuteľnosť, ktorú vlastní len jeho manželka dôvodiac, že si
tým on zabezpečuje bývanie je nekorektná a ani prostredníctvom nej nie je možné dosiahnutie zbavenia
sa vyživovacej povinnosti voči G. do ním požadovanej výšky, prakticky nevýznamne väčšej, ako je
minimálne výživné. Navrhovateľ je v produktívnom veku, ním uvádzaný príjem zodpovedá doposiaľ
určenej vyživovacej povinnosti, ako aj odôvodneným potrebám G.. S ním tvrdenými ďalšími životnými

nákladmi na jeho strane sa zodpovedajúcim a správnym spôsobom vysporiadal súd prvej inštancie v
bodoch 36-38 odôvodnenia, na ktoré v podrobnostiach odvolací súd poukazuje, aby tieto nadbytočne
neopakoval a s posúdením (ne)dôvodnosti ktorých sa plne identifikuje.

53. Nedôvodne v nadväznosti na vyššie uvedené navrhovateľ tiež namieta výšku a zloženie jednotlivých
súdom prvej inštancie uznaných mesačných pravidelných a nepravidelných výdavkov na zabezpečenie

potrieb G. tvrdiac, že sú nereálne, nadsadené, nehospodárne, či duplicitné a presahujú v ich vyčíslení
(691,24 eur) niekoľkonásobne obvyklé náklady bežnej populácie na jednu osobu. Predovšetkým je
potrebné uviesť, že tieto námietky voči špecifikovaným a uznaným nákladom prakticky v celej ťažiskovej
časti už boli predmetom posudzovania súdom prvej inštancie a jeho závery, s ktorými sa odvolací súd
plne identifikuje, sú obsiahnuté v bodoch 31-35 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Nad rámec nich

odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ťažisková časť uznaných nákladov má pôvod práve
v špecifikách G. spojených s jej ochorením a nespornou snahou jej matky kvalitatívne nastaviť pre ňu
také životné podmienky, ktoré v limitoch ochorenia ktorým trpí, jej umožnia žiť dôstojný a pestrý život,
keďže nie je žiaden dôvod, pre ktorý by jej potreby mali byť obmedzované (a to tiež vo finančnom zmysle)
oproti potrebám jej zdravých rovesníkov, pokiaľ pomery povinnej osoby poskytnutie takéhoto štandardu

dovoľujú, čomu v prípade navrhovateľa tak nepochybne je. Snaha porovnávať výšku nákladov jedinca
bežnej populácie s potrebami G. nie je náležitá, pretože ona vzhľadom na svoje ochorenie a zvýšené
výdavky na dôstojný život a zabezpečenie starostlivosti o ňu, nie je s bežným, teda zdravým jedincom v
tomto smere porovnateľná. V tomto bode je potrebné ale uviesť, že z rámca rodičovskej zodpovednosti
u bežnej populácie sa ale zásadným spôsobom vymyká práve konanie navrhovateľa, ako rodiča, ktorý

prostredníctvom zbavenia sa majetku (tiež prevodom na dieťa, ktorému nie je rodičom), sa zjavne snaží
dosiahnuťdiskvalifikáciuG.podieľaťsanajehoživotnomštandardeazabezpečiťjejdôstojnépodmienky
pre život, ktorému konaniu z hľadiska ním produkovaných odvolacích námietok rozhodne nemôže byť
poskytnutá právna ochrana. Pokiaľ životná úroveň navrhovateľa dovoľuje také veľkorysé kroky, akými
sú prevzatie spolupovinnosti splácať úver v mesačných splátkach predstavujúcich dvojnásobok výšky

výživného pre G. bez protihodnoty spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá bola prostredníctvom neho
nadobudnutá, či prevod majetku nezanedbateľnej hodnoty na osoby, ktoré zjavne svojou prácou sú
schopné si svoje potreby na rozdiel od G. zabezpečiť, niet najmenšieho dôvodu pre pochybnosť, že
nastavená výška výživného nie je vo vzťahu k jeho vlastnej dcére ničím neštandardným, presahujúcim
možnosti navrhovateľa a vo svetle týchto jeho krokov je spochybňovanie príkladmo takých výdavkov G.

ako nákup perníčkov pri nástupe do denného stacionára v rámci jej začleňovania do kolektívu, či potreba
zakúpenia druhej zimnej bundy, či nákladov na pracie prášky skutočne absurdným a nekorektným.

54. Zostávajúce ťažiskové hmotnoprávne odvolacie námietky navrhovateľa smerovali voči tej časti
rozhodnutia, ktorou bol zamietnutý jeho návrh na zníženie výživného tiež v období od priznania

invalidného dôchodku G. (20.7.2013) do podania návrhu tvrdiac, že záver súdu, že súd nemôže zmeniť
rozhodnutie o výživnom aj za čas pred podaním návrhu na zníženie výživného na plnoleté dieťa nemá
oporu v zákone (§ 77 Zákona o rodine), je odklonom od judikatúry vyšších súdov, ako aj ústavného súdu
(odkazoval na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/863/2014 zo dňa 02.12.2014,
tiež na uznesenie KS Žilina sp. zn. 6CoP/48/2016 zo dňa 14.12.2016, rozhodnutie Ústavného súdu SR

sp. zn. IV. ÚS 473/2012 zo dňa 18.09.2012). Poukazom na ust. § 157 CMP a princíp právnej istoty
(čl. 2 ods. 2 CSP) mal za to, že súd prvej inštancie opomenul, že povinný je pri zmene pomerov oproti
poberateľovi výživného v objektívnej nevýhode, často krát sa dozvie o zmene pomerov odôvodňujúcich
zmenu vyživovacej povinnosti až neskôr, ako tomu bolo aj v tejto veci, keď opatrovníčka dieťaťa plne
zamlčala skutočnosť poberania invalidného dôchodku dieťaťom.

55. Posúdením rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru, že ani v tomto smere
produkované odvolacie námietky nie sú spôsobilé k zmene napadnutého rozhodnutia ani v tejto
odvolaním dotknutej časti.56. Rozdielnosť rozhodnutí (a tiež judikatórnych) v skutkovo rovnakých, či podobných veciach, je
prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému, resp. každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva. V tomto smere z judikatúry ústavného súdu vyplýva,
že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky
stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto
právnych názorov založená na racionálnej argumentácii (bližšie pozri nález Ústavného súdu sp. zn. III.
ÚS 325/2016 ).

57. V posudzovanej veci súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie v tejto jeho časti založil na
takej interpretácii zákonného ustanovenia § 77 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorej časové hľadisko,
od ktorého možno uplatniť zmenu výšky výživného u plnoletých detí, je determinované dňom začatia
súdneho konania. Súd prvej inštancie vyložil obsah pojmu „priznanie výživného“, uvedeného v ust. §
77 ods. 1 Zákona o rodine tak, že tento pojem nezahŕňa iba samotné určenie vyživovacej povinnosti,

ale aj priznanie zvýšenej, prípadne zníženej sumy výživného a pokiaľ v ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine
v prípade priznania výživného na plnoleté deti je aplikovaná zásada, že právo patrí bdelým, nemožno
túto aplikovať len vo vzťahu k oprávnenému z vyživovacej povinnosti bez rovnakej aplikácie vo vzťahu
kpovinnémuzvyživovacejpovinnosti,atonajmäspoukazomnaskutočnosť,ževprípadeposudzovania
dôvodnosti návrhu na zníženie vyživovacej povinnosti súd posudzuje všetky okolnosti tak na strane

povinného rodiča, ako aj plnoletého dieťaťa. Pri takomto výklade je potom možné priznanie výživného
spätne na dobu troch rokov odo dňa začatia konania iba v prípade maloletých detí, o ktorý
prípad v posudzovanej veci nešlo. Preto súd prvej inštancie rozhodoval o priznaní v zmysle zníženia
výživného iba za čas odo dňa začatia súdneho konania, t.j. od 25.04.2016, a pokiaľ sa jedná o obdobie
predchádzajúce tomuto dňu, návrh na zníženie výživného za obdobie od 20.07.2013 do 24.04.2016

zamietol.

58.Súdomprvejinštanciezvolenejargumentáciipodľanázoruodvolaciehosúdunemožnoničzhľadiska
jejracionálnosti,dostatočnosti, čivosvetlenaplneniazmysluaúčeluochranyzáujmovdetí,akoosobitne
zákonom chránených subjektov nič vytknúť. Pokiaľ by totiž len samotné plnoleté dieťa, ako osoba

oprávnená z vyživovacej povinnosti (a osobitne chránená zákonom tak na vnútroštátnej, ako aj na
medzinárodnej úrovni), malo byť limitované pri priznaní výživného (v zmysle jeho určenia) momentom
podania návrhu so zreteľom na to, že má byť ono samotné strážcom svojich práv, pri absencii určenia
totožného časového ohraničenia u osoby povinnej v prípade uplatnenia zníženia výživného (teda nároku
vyznievajúceho v neprospech dieťaťa), podľa názoru odvolacieho súdu by bol založený nerovnovážny,

v neprospech samotného dieťaťa nastolený stav, ku ktorému úmysel zákonodarcu vo svetle ochrany
jeho práv zrejme nesmeroval.

59. Ani poukaz navrhovateľa na rozhodnutia iných odvolacích súdov a tiež ústavného súdu,
zaoberajúcich sa časovým hľadiskom, od ktorého je možné uplatňovať zmenu vyživovacej povinnosti

nie sú spôsobilými k odlišnému, v prospech neho vyznievajúcemu rozhodnutiu.

60. Pravdou je, že kasačná záväznosť viaže všeobecný súd, ktorý vo veci konal, a to najmä v prípade,
keď nedošlo k zmene právnej úpravy, ani k zmene skutkových okolností a odvolací súd, najvyšší súd, či
ústavný súd vo veci rozhodol meritórne a svoj právny názor jednoznačne formuloval.

61. V konkrétnostiach posudzovanej veci však treba uviesť, že ani jedno z navrhovateľom uvádzaných
rozhodnutí (či už odvolacích súdov, či ústavného súdu) nie je kasačným rozhodnutím v posudzovanej
veci. Pokiaľ ide o uvádzané rozhodnutia iných odvolacích súdov (KS Banská Bystrica pod sp.zn.
13Co/863/2014 zo dňa 02.12.2014, tiež uznesenie KS Žilina sp. zn. 6CoP/48/2016 zo dňa 14.12.2016,)

nejde o rozhodnutia judikatórne a právne závery v nich vyslovené, nie sú pre súd prvej inštancie
záväznými.

62.Pokiaľodvolateľtvrdí,žesúdprvejinštanciesasvojimrozhodnutímodklonilodkonštantnejjudikatúry
vyšších súdov (vychádzajúc z obsahu odvolania majúc na mysli najvyšší súd a ústavný súd), ani v tomto

smere jeho námietkam nemožno priznať relevanciu. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení zo dňa 6.
marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017 vyložil pojem „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ tak, že
táto je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách, alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako
judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v

skoršomrozhodnutínespochybnili,prípadnetietonázoryakceptovaliavecnenanenadviazali.Odvolateľ
však žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu napĺňajúce vyššie uvedenú charakteristiku judikatórneho
rozhodnutia, majúceho pôvod v špecifikách posudzovanej veci v konkrétnostiach neoznačil.
63. Navrhovateľ tiež poukazuje na to, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor vyslovený
ústavným súdom a teda, že napadnuté rozhodnutie je odklonom od právneho názoru ktorý zaujal

Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 18.9.2012 sp.zn. IV. ÚS 473/2012, v zmysle ktorého je
možné žiadať o zmenu vyživovacej povinnosti od zmeny pomerov, teda aj za obdobie pred podaním
návrhu. Ani vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu nejde predovšetkým o kasačnú záväznosť rozhodnutím
Ústavného súdu Slovenskej republiky v posudzovanej veci, čo však nevylučuje precedenčné pôsobenie
tohto rozhodnutia v obdobných veciach, pokiaľ ústavný súd svoj právny názor jednoznačne formuloval.
Vychádzajúc z obsahu citovaného rozhodnutia, ktorým bola ako nedôvodná odmietaná ústavná

sťažnosť, je síce pravdou, že ústavný súd pripustil (pokiaľ ide o možnosť žiadať zmenu vyživovacej
povinnosti v podobe jej zníženia od zmeny pomerov, a nie až od podania návrhu za predpokladu, že
návrh na začatie konania z časového hľadiska nasledoval až po zmene pomerov, možnosť aj takej
interpretačnej alternatívy ust. § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine, že tieto neobsahujú osobitnú
úpravu doby, na ktorú možno uplatniť zmenu pôvodného rozhodnutia v prípade, ak sa navrhuje zrušenie,

prípadne zníženie vyživovacej povinnosti. Z použitej formulácie je však zrejmé, že nevylúčil možnosť
inej interpretačnej alternatívy uvedených ustanovení, k naplneniu čoho došlo tiež v posudzovanej veci,
samozrejme za riadneho argumentačného zdôvodnenia zo strany súdu prvej inštancie, ku ktorému
výkladu sa odvolací súd tiež priklonil. Preto nedôvodne navrhovateľ namieta, že súd prvej inštancie
svojim rozhodnutím porušil princíp právnej istoty zakotvený v čl. 2 ods. 2 CSP. Naopak, dôsledne sa riadil

povinnosťou poskytnúť zvýšenú ochranu subjektu, ktorému ju zákon priznáva, v tomto prípade nielen
dieťaťu ako takému, ale dieťaťu, ktoré je naviac ťažko zdravotne postihnuté s následkom pozbavenia
spôsobilosti na právne úkony a prostredníctvom ním zvolenej interpretácie zákona mu zaručil účinný
prístup k spravodlivému súdnemu rozhodnutiu, reflektujúcemu na špecifické okolnosti posudzovanej
veci.

64. K uvedenej otázke odvolací súd vzhľadom na špecifické okolnosti posudzovanej veci považuje za
potrebné tiež uviesť, že akceptovanie navrhovateľom požadovanej interpretácie zák. ust. § 77 ods.
1 a § 78 Zákona o rodine v spojitosti s ust. § 157 CMP, by mohlo viesť k povinnosti nesv. G. vrátiť
otcovi výživné v časti, o ktorú by bolo toto ponížené za pomerne rozsiahle obdobie od doby priznania

jej invalidného dôchodku do podania návrhu (cca o niečo menej ako tri roky), pri súčasnej existencii
nespornej skutočnosti, že G. nie je a s vysokou pravdepodobnosťou nikdy ani nebude, napriek svojej
plnoletosti sama spôsobilá sa živiť a tak jej potreby môže pokrývať len poberaný invalidný dôchodok,
doplnený výživným od rodičov. Odvolací súd preto považuje za potrebné ozrejmiť navrhovateľovi ako
otcovi, že nie voči matke G. (ktorej majetkové pomery sú zjavnou motiváciou jeho úsilia domôcť sa

zníženia výživného voči ťažko zdravotne postihnutej dcére aj nad rámec priznaného obdobia), ale
výlučne voči svojmu dieťaťu by reálne jeho vrátenie musel uplatniť, čo by kvalitatívne nepochybne
možnosť uspokojovania jej potrieb negatívne ovplyvnilo, pokiaľ by to matka, ktorá však takúto povinnosť
jednoznačne nemá, nezasuplovala. Reálna náprava otcom tvrdeného porušenia práva na jeho strane
v podobe ním požadovaného a prípadne priznaného zníženého výživného, by tak automaticky

mala za následok závažný zásah do sféry jeho ťažko chorého dieťaťa, čo vo svetle tak imperatívu
dobrých mravov, ako aj ochrany práv dieťaťa o to viac, že toto je ťažko zdravotne postihnuté, nemôže
obstáť, pretože by to bolo v rozpore s materiálnym poňatím výkonu spravodlivosti. Navrhovateľom
podsúvanú spravodlivosť voči nemu totiž nemožno vzhliadať v jeho tvrdení, že udržateľný dôvod pre
priznanie mu nároku na zníženie výživného aj za tri roky spätne pred podaním návrhu možno vidieť

v tom, že nemal vedomosť, resp. že matka G., ktorá sa o ňu stará, ho neinformovala skôr o tom,
že došlo k zmene pomerov na strane G. priznaním jej invalidného dôchodku. Vychádzajúc totiž z
elementárneho predpokladu vedomosti navrhovateľa o zdravotnom stave jeho dcéry v zmysle poznania
ťažiskovýchdiagnóz,ktorýmitátooddetstvatrpí,ktoréjuzjavnediskvalifikujúkzaradeniusadoriadneho
plnohodnotného pracovného procesu, ako aj vzhľadom na dosiahnutý vek v uvedenom období, pri

minimálnom záujme o ňu, musel priznanie jej invalidného dôchodku predvídať. Pokiaľ by jeho vzťah
reálne zodpovedal štandardnému vzťahu rodiča k dieťaťu, ktorý subsumuje riadne podieľanie sa na
živote dieťaťa, i keď plnoletého, ale vzhľadom na svoj zdravotný stav odkázaného starostlivosťou na
svojich rodičov a pokiaľ by túto v celom rozsahu neponechával na pleciach matky, ale na živote svojhodieťaťa sa riadne podieľal, nepochybne by o rozhodujúcich skutočnostiach v živote svojho dieťaťa
mal a jednoznačne aj z hľadiska svojej rodičovskej zodpovednosti aj musel mať plnú vedomosť. Jeho
pasivitu v tomto smere nemožno teda v prospech neho preklenúť prostredníctvom tvrdení o nevedomosti

spomínanej skutočnosti a právo dieťaťa tak aj týmto spôsobom porušiť.

65. Povinnosťou súdu je vždy rozhodnúť spravodlivo, berúc zreteľ na všetkých, ktorých sa rozhodnutie
týka. V rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2221/2007, sa uvádza: „ Soud musí
nejen respektovat právo, ale aj jeho výklad a aplikace musí směřovat k výsledku

spravedlivému. Právo musí být především nástrojem spravedlivosti, nikoli souborem právních předpisu,
které jsou mechanicky a formalisticky aplikovány bez ohledu na smysl a účel toho kterého zájmu
chráneného příslušnou normou“, čím sa odvolací súd (tiež súd prvej inštancie) dôsledne spravoval.

66. V konečnom dôsledku bolo napádané, avšak len formálne, teda bez konkretizovania odvolacích
výhrad, rozhodnutie tiež v časti o náhrade trov konania (výrok III.), o ktorých súd prvej inštancie rozhodol

tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

67. Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

68. Podľa § 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

69.VmimosporovýchkonaniachupravenýchCMPplatívychádzajúczcitovanýchzákonnýchustanovení
zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, čo znamená, že každý z

účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady aj výnimku
a to v zmysle § 55, umožňujúceho náhradu trov konania priznať, ak je to spravodlivé s ohľadom na
okolnosti prípadu, pričom zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov
konania priznať. Zákonodarca konštatoval, že materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady
trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní, zároveň je však potrebné

zdôrazniť, že pre aplikáciu ustanovenia § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní.

70.Spoukazomnavyššieuvedenéteoretickévýchodiská,súdprvejinštancierozhodolsprávneonároku
na náhradu trov konania v zmysle § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania, keďže nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP, ktoré závery v

konkrétnostiachodvolateliaaninespochybňovali,aexistenciutakýchtookolností anijedenzodvolateľov
vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania v podaných odvolaniach ani neuvádzal.

71. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil za použitia ust. § 387 ods. 1 CSP. Ani jeden z

odvolateľovneuviedolvosvojomodvolanížiadnerozhodujúceskutočnosti,ktorébyužnebolipredmetom
posudzovania súdom prvej inštancie a ktoré by boli spôsobilé k odlišnému, v prospech odvolateľov
spôsobilému rozhodnutiu.

72. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenie o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

73. Podľa § 453 ods. 1 CSP ustanovenie o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
primerane aj na dovolacie konanie.

74. Podľa § 453 ods. 3 CSP ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu, alebo
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania.

75. Keďže odvolací súd nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP ani pokiaľ ide o trovy

odvolacích konaní a dovolacieho konania, o týchto rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 52 CMP
tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konaní tak odvolacích, ako ani dovolacieho
konania.76. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).