Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. apríl 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoPr/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712212781
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8712212781.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu F. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom R. utca 6, XXXX P., Q. republika, právne zastúpený JUDr. Ondrej Tóth, advokát so sídlom
Dunajské nábrežie 14, 945 05 Komárno, IČO: 36 103 462, proti žalovanému Transportliška, s.r.o. so
sídlom Školská 267, 059 91 Veľký Slavkov, IČO: 35 939 583, právne zastúpený JUDr. Dušan Remeta,

advokát so sídlom Masarykova 2, 080 01 Prešov, IČO: 42 039 720, o náhradu mzdy, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17Cpr/20/2012-367 zo dňa 31.augusta 2018,
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II., ktorým súd
stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu v časti o nároku žalobcu na náhradu mzdy za
čas od 20.03.2012 do 30.04.2012 zamietol. II. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 5 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, §

79 ods. 1, 2, § 129 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10 a 11, § 142 ods. 3 a § 252g ods. 1
Zákonníka práce účinného k 26.07.2011.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že po rozhodnutí odvolacieho súdu predmetom konania je nárok
žalobcu na náhradu mzdy za čas od 20.03.2012 do 30.04.2012.

4. Doplnením dokazovania výsluchom právneho zástupcu žalobcu, právneho zástupcu žalovaného,
rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu v súlade s citovanou právnou úpravou súd dospel k záveru,
že žaloba v tejto časti uplatneného nároku nie je dôvodná.

5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu mzdy za čas od 20.03.2012 do
30.04.2012 nie je dôvodný. Podstatným bola skutočnosť, či výzvu na nástup do práce z 01.03.2012

doručenú žalobcovi dňa 19.03.2012 možno považovať za výzvu na nástup do práce, teda či ide o
určenie času, kedy žalovaný ako zamestnávateľ umožnil žalobcovi pokračovať v práce podľa § 79 ods. 1
Zákonníka práce účinného k 26.07.2011. Z obsahu výzvy z 01.03.2012 (č.l. 27 spisu) podľa názoru súdu
vyplynulo, že ide o výzvu žalovaného ako zamestnávateľa na nástup zamestnanca žalobcu do práce po
doručení výzvy. Výzva bola preukázateľne doručená žalobcovi 19.03.2012. Doručením výzvy na nástup
doprácejeohraničenéčasovéobdobie,zaktorévsúvislostisneplatnýmskončenímpracovnéhopomeru

patrí žalobcovi nárok na náhradu mzdy.6. Po tom, čo žalovaný umožnil žalobcovi pracovať, čo bolo preukázateľne po dátume 19.03.2012,
žalobcovinepatrínároknanáhradumzdy.Pokiaľžalobcanamietal,ževovýzvebolžalobcavyzvaný,aby
sa dostavil na adresu Q.. Z. ako právneho zástupcu zamestnávateľa, uvedené nespôsobuje neurčitosť

výzvy a z tohto dôvodu jej neplatnosť. Nie je podstatné na aké miesto určené zamestnávateľom
zamestnanec sa má dostaviť, keď je konkretizované, že si má plniť pracovné povinnosti. Žalobca
nepreukázal ani iný dôvod neplatnosti jednostranného právneho úkonu výzvy na nástup do práce. Za
daných okolností súd uzavrel, že doručenie výzvy žalovaného z 01.03.2012 žalobcovi dňa 19.03.2012
predstavuje deň, kedy žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci, a teda odo dňa nasledujúceho

už žalobcovi náhrada mzdy nepatrí.

7. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 257 Civilného sporového
poriadku (ďalej CSP) z dôvodov hodných osobitného zreteľa stranám sporu náhradu trov konania
nepriznal. Strany sporu mali pomerný úspech v konaní, v zásade žalovaný mal v konaní prevažný
úspech. Vzhľadom na okolnosti prípadu, keď žalovaný dal žalobcovi neplatnú výpoveď, doručoval mu

listiny týkajúce sa pracovného pomeru v slovenskom jazyku, keď až v priebehu konania žalobca mal
k dispozícii listinné dôkazy potrebné na vyčíslenie nároku na náhradu mzdy. Uvedené skutočnosti súd
prvej inštancie považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žalovanému v prevažnej miere
úspešnému účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal. V zmysle predmetného ustanovenia
zákona súd rozhodol aj o trovách štátu, ktoré vznikli v súvislosti s pribraním tlmočníka žalobcovi.

8. Proti tomuto rozsudku a to iba čo do výroku o trovách konania včas podal odvolanie žalovaný.
Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že prisúdi
žalovanému náhradu trov celého konania - prvoinštančného konania i odvolacích konaní v rozsahu
100%. Právne odôvodnil odvolanie ustanovením § 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP. Konštatoval, že

rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 12CoPr1/2017-341 zo dňa 26.04.2018, ktorým bol okrem
iného zrušený predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 23.11.2016 aj vo výroku III. o
nepriznaní náhrady trov konania žiadnej strane odvolací súd ku tejto otázke uviedol, že sa súd prvej
inštancie bude zaoberať otázkou trov konania prípadne aplikáciou ustanovenia § 257 CSP a odvolacími
námietkami žalovaného vo vzťahu k aplikácií uvedeného ustanovenia. Podľa názoru žalovaného sa súd

prvej inštancie neriadil náležite právnym názorom odvolacieho súdu v tejto otázke. Námietky žalovaného
vôbec nevyhodnotil ani sa s nimi nijako v rozsudku nevyporiadal čo zakladá jeho nepreskúmateľnosť
a v podstate skopíroval svoje odôvodnenie z predchádzajúceho rozsudku zo dňa 23.11.2016 bod 52,
ktoré bolo po drobnej úprave na účinné ustanovenia nového procesného predpisu v tomto rozsudku
prevzaté ešte z prvého rozsudku zo dňa 14.10.2014. Súd prvej inštancie teda pravdepodobne vôbec

neskúmal otázku náhrady trov konania čiže ani v rozsahu potrebnom pre spravodlivé rozhodnutie vo
veci. Žalovaný uviedol znenia ustanovenia § 255 a § 257 CSP a zároveň konštatoval, že zo slovného
znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné ktoré má súdu
umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť ku zvláštnostiam jednotlivých
konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný

prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností
konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 CSP preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu
na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane
sporu. Vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.
Rozhodnutie konajúceho súdu o nepriznaní náhrady trov konania úspešnému žalovanému s poukazom

na ustanovenie § 257 CSP neobstojí. Súd prvej inštancie za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval
len okolnosti prípadu nie osobné pomery strán sporu a to neplatne žalovaným danú výpoveď žalobcovi,
doručovanie listín žalobcovi len v slovenskom jazyku a možnosť žalobcu vyčísliť nárok až po predložení
listinných dôkazov počas súdneho konania. Konajúci súd sa napriek pokynu odvolacieho súdu vôbec
nezaoberal ani nijako nevysporiadal s argumentáciou žalovaného ku tejto otázke. Nie je preto zrejmé

či ju zohľadnil a považoval za bezdôvodnú hoci to neuviedol alebo sa ňou ani nezapodieval. V každom
prípade je jeho odôvodnenie v tejto časti znovu nepreskúmateľné. Žalovaný má stále za to, že na
strane žalobcu neexistujú žiadne a už vôbec nie významné výnimočné okolnosti odôvodňujúce aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Neplatnosť výpovede bola skúmaná
v inom samostatnom konaní kde bola žalobcovi priznaná náhrada jeho trov konania. Predmetom tohto

súdneho konania preto nebolo posudzovanie tejto otázky a potom by táto okolnosť nemala byť pri
rozhodovaní o náhrade trov konania vôbec zohľadňovaná, lebo s predmetom konania už nesúvisela.
Súd v tomto inom konaní nijako nezohľadnil na prospech žalovanej, že konateľ a spoločník sú cudzí
štátny občania, ktorí doplatili na prísnu právnu úpravu nášho zákonníka práce. Žalobca spôsobilznačné nezrovnalosti ohľadom PHM a ohrozil žalovaného na ekonomických záujmoch keď žalovaný pre
nezodpovedné konanie žalobcu a jeho slabú prácu prišiel o svojho zákazníka. Keďže slovenské právne
predpisy neukladajú zamestnávateľovi povinnosť vypracovávať listiny ohľadne pracovného pomeru v

inom než v štátnom jazyku, ktorým je na území Slovenskej republiky slovenský jazyk podľa § 1 ods.
1, 2 v spojení s § 8 ods. 2 zákona č. 270/1995 Z.z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky nie je
žalovanému zrejmé, aký vplyv má táto okolnosť na rozhodovanie o náhrade trov konania alebo v čom
má predstavovať relevantný dôvod hodný osobitného zreteľa pre ich nepriznanie. Žalovaný v súlade s
tým doručoval žalobcovi všetky dokumenty v slovenskom jazyku. Žalobca sa nikdy žiadnych prekladov

týchto dokumentov do iného jazyka nedomáhal. Žalobca namietal neplatnosť výpovede od začiatku
pracovnú zmluvu mal k dispozícií ešte skôr a žalobu v tomto konaní podal dňa 25.09.2012. Žalobca
mal teda informáciu o výške dohodnutej mzdy ako minimálnom mzdovom nároku, ktorý bol podkladom
pre výpočet pravdepodobného zárobku ako základu pre určenie výšky nároku na náhradu mzdy už
zo samotnej pracovnej zmluvy. Rovnako samotný právny zástupca žalobcu v listine z 17.10.2011
označenom ako predžalobná výzva niekoľkokrát uvádza, že žalobca poberal u žalovaného minimálnu

mzdu. Preto neznalosť právneho postupu pri výpočte PMZ a určenie rozhodujúcich údajov nemôže byť
na ťarchu žalovaného. Za uplynulý čas mal žalobca rovnako dostatok času a priestoru, aby si vyžiadal od
žalovanéhoalebojehoúčtovníčkymzdovélistyakolistinypotrebnénavýpočetašpecifikáciejehonároku
na náhradu mzdy, ktorý sa odvíja od priemerného zárobku a to aj pred podaním samotnej žaloby. Takáto
pasivita žalobcu mu nemôže byť ešte na prospech pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikáciou

ustanovenia § 257 CSP. Zároveň je potrebné poukázať na to, že žalobcu si pôvodne uplatňoval aj
premlčaný nárok 3.126,34 eur ako náhradu mzdy za september 2008, marec a apríl 2009 a náhradu
mzdy si nesprávne vypočítal aj z vyplatených cestovných náhrad kde až v tejto súvislosti po akceptovaní
argumentácie žalovaného vzal žalobu čiastočne späť a minimálne v tomto rozsahu vznikol žalovanému
nárok na náhradu trov konania.

9. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Konštatoval, že súd prvej inštancie o nepriznaní náhrady
trov konania stranám sporu vo výroku II. aplikáciou ustanovenia § 257 CSP rozhodol správne a
spravodlivo. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie sa náležite riadil právnym názorom odvolacieho
súdu súvisiaceho s otázkou trov konania a v rozsahu potrebnom pre spravodlivé rozhodnutie dôsledne

skúmal otázku náhrady trov konania v danej veci. Súd prvej inštancie podrobne odôvodnil svoje
rozhodnutie o trovách konania v bode 49 rozsudku, pričom poukázal na jednotlivé dôvody hodné
osobitného zreteľa na základe ktorých stranám sporu náhradu trov konania nepriznal. Žalobca má
za to, že s daným konaním o náhrade mzdy priamo súvisí skutočnosť, že žalovaný dal žalobcovi
neplatnú výpoveď. Vzhľadom na uvedené žalobca sa výnimočne stotožňuje s odôvodnením žalovaného

uvedeným v jeho odvolaní strana 2 ods. 5 veta posledná teda, že do úvahy treba brať tiež také
okolnosti ktoré viedli ku súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní.
Ak by teda žalovaný nedal žalobcovi neplatnú výpoveď, žalobca by nebol nútený so svojim nárokom
obrátiť sa na príslušný súd. V okolnosti dôvodu o doručovaní listín žalobcovi len v slovenskom jazyku
žalovaný sa kŕčovito odvoláva na slovenské právne predpisy neukladajúce zamestnávateľovi povinnosť

vypracovávať listiny ohľadne pracovného pomeru v inom než v štátnom jazyku, ktorým je na území
Slovenskej republiky slovenský jazyk. Je verejne známe, že v rámci štandardného európskeho postupu
v prípadoch osobitného zreteľa (zamestnanci so zahraničnou štátnou príslušnosťou, zamestnávatelia
so štatutárnymi zástupcami zo zahraničia a podobne) sú rôzne úradné listiny a doklady (pracovné
zmluvy a iné obdobné písomnosti) vyhotovené dvojjazyčne napríklad v kombinácií jazykov slovenského

- nemeckého, slovenského - anglického a podobne. Žalobca poukázal tiež na tendenčné a zavádzajúce
odôvodnenie žalovaného v odvolaní strana 3 ods. 2 keď žalovaný tvrdí, že v súlade s tým doručoval
žalobcovi všetky dokumenty v slovenskom jazyku a žalobca sa nikdy žiadnych prekladov týchto
dokumentov do iného jazyka nedomáhal. Žalobca tvrdí, že žalovaný ako zamestnávateľ mu v priebehu
trvania pracovného pomeru žiadne dokumenty respektíve písomnosti nedoručoval a ani nedoručil.

Jedinou písomnosťou výlučne v slovenskom jazyku, ktorá bola adresovaná prostredníctvom poštového
doručovania na adresu trvalého pobytu žalobcu bola výzva zo dňa 01.03.2012 na nástup do práce
žalobcovi doručená dňa 19.03.2012. Z uvedeného dôvodu žalobca do momentu doručenia tejto spornej
výzvy nemal dôvod domáhať sa prekladov písomností do iného jazyka. Neštandardným praktikám
žalovaného ako zamestnávateľa nasvedčuje okrem iných aj okolnosť, že žalobca nebol ani jediný raz v

sídle respektíve prevádzke žalovaného ako zamestnávateľa. Teda všetky pracovné výkony žalobcu ako
zamestnancavrozporesobsahomuzavretejpracovnejzmluvybolirealizovanémimoúzemiaSlovenskej
republiky. Je povšimnutiahodné, že v súvislosti s cudzou štátnou príslušnosťou konateľa a spoločníka
žalovaného právny zástupca žalovaného pristupuje k téme zohľadnenia ich cudzej štátnej príslušnostis maximálnou citlivosťou s poukazom na údajnú prísnu právnu úpravu slovenského zákonníka práce.
Klamlivé tvrdenie žalovaného o spôsobení značnej nezrovnalosti ohľadom PHM a ohrozenia žalovaného
na ekonomických záujmoch samotným žalobcom sú nekorektné až scestné. Tieto ničím nepodložené

zavádzajúce tvrdenia jasne vypovedajú o neštandardných a nekorektných praktikách žalovaného ako
zamestnávateľa voči svojim zamestnancom teda aj voči žalobcovi. Nad akékoľvek pochybnosti je
preukázateľné, že až v priebehu konania mal žalobca k dispozícií listinné dôkazy potrebné na vyčíslenie
nároku na náhradu mzdy. Žalobca zotrváva na svojom jednoznačnom stanovisku, že pre presný výpočet
a následné uplatnenie nároku žalobcu na náhradu mzdy boli nevyhnutne potrebné mzdové listy za roky

2008, 2009, 2010 a 2011 a taktiež evidencia žalobcu ktoré doklady právny zástupca žalovaného doručil
elektronicky právnemu zástupcovi žalobcu až dňa 20.09.2013. V tejto súvislosti je nutné poukázať na
dôležitú okolnosť, že žalobca ako zamestnanec v priebehu trvania pracovného pomeru od žalovaného
ako zamestnávateľa ani jediný raz neobdŕžal mzdový list napriek okolnosti, že tieto doklady mal mať
doručené s mesačnou pravidelnosťou. Mzdovú agendu žalovaného spracovávala firma H.. I. Z.. Podľa
výpovede svedkyne pre žalovaného spracúvajú mzdy, dosadzujú cestovné náhrady zamestnancovi,

počty odvodov a stanovujú sumy na výplatu pozostávajúce z čistej mzdy a cestovných náhrad. Podľa
výpovede svedkyne v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. 12Cpr/20/2012 mesačné
výplatné pásky a mzdové listy boli zasielané výlučne pánovi E. konateľovi a majiteľovi žalovaného
ako zamestnávateľovi žalobcu. Konajúci súd v danej veci v priebehu konania žalovaného viackrát
písomne vyzval na predloženie mzdových listov žalobcu, avšak žalovaný tieto výzvy súdu dlhodobo

ignoroval a napriek opakovaným výzvam súdom požadované listiny nedoručil. V danom konaní bol to
práve terajší a v poradí tretí právny zástupca žalovaného, ktorý zabezpečil od svojho klienta mzdové
listy a ďalšie s vecou súvisiace doklady ktoré dňa 20.09.2013 doručil právnemu zástupcovi žalobcu.
S poukazom na uvedené zmätočné odôvodnenie žalovaného v danej súvislosti a javí ako protirečivé
ktoré nesie známky účelovej obrany. Ak teda do dňa 20.09.2013 žalovaný striktne odmietol akúkoľvek

komunikáciu so žalobcom vo veci sprístupnenia mzdových listov a ďalších listín nevyhnutne potrených
pre výpočet pravdepodobné zárobku ako základu pre určenie výšky nároku na náhradu mzdy tak je
jednoznačne nutné vylúčiť akúkoľvek zmienku o pasivite žalobcu v tomto smere. Žalobca zároveň
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.01.2010 sp.zn. 2MCdo/17/2009 z
ktorého citoval. Vzhľadom na uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa ako aj na dôvody uvedené v

písomných vyjadreniach žalobcu zo dňa 17.03.2017 a 22.05.2017 žalobca navrhol, aby odvolací súd
potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne podľa ust. § 387 ods.
1 CSP.

10. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného zaslal odvolaciu repliku žalovaný. Citoval ustanovenie

§ 256 ods. 1 CSP i § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016.
Poukázal na skutočnosť, že žalobca si pôvodne uplatňoval aj premlčaný nárok vo výške 3.126,34 eur
ako náhradu mzdy za september 2008, marec a apríl 2009 a náhradu mzdy si nesprávne vypočítal aj
z vyplatených cestovných náhrad kde až v tejto súvislosti po akceptovaní argumentácie žalovaného
vzal žalobu čiastočne späť v súhrnnom rozsahu 11.038,91 eur kde konajúci súd prvým rozsudkom v

tejto časti konanie zastavil. Keďže dôvodom zastavenia konania nebolo správanie žalovaného teda
splnenie časti žalovaného nároku z procesného hľadiska sa počíta zavinenie žalobcu. Vo vzťahu k tejto
otázke s ktorou sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal potom dôvody pre použitie ustanovenia §
257 CSP absolútne neobstoja. Žalobca bol dokonca neúspešný aj v časti zostávajúceho uplatneného
nároku vo výške 3.605,28 eur s príslušenstvom keď mu bola právoplatne judikovaná len suma vo výške

2.198,53 eur s príslušenstvom vo vzťahu k čomu možno uplatňovať pri náhrade trov konania zásadu
pomeru úspechu vo veci podľa ustanovenia § 255 CSP. Neplatná výpoveď a konanie o neplatnosť
výpovede nijako nesúvisí s týmto konaním v časti rozhodnutia o trovách konania a už vôbec nenapĺňa
podmienku výnimočnosti. Doručovanie listín zamestnancovi zo strany zamestnávateľa týkajúcich sa
pracovného pomeru je v súlade so zákonom a žalovanému nie je zrejmé aký vplyv má táto okolnosť

na rozhodovanie o náhrade trov konania. Žalobca vedel z uzavretej zmluvy, že jeho dohodnutá mzda je
vo výške minimálne jedného mzdového nároku 1,2 násobok minimálnej mzdy. Potrebný základný údaj
bol dostupný aj verejne na internete. Neznalosť právneho postupu pri výpočte PMZ a určenie ďalších
rozhodujúcich údajov nemôže byť na ťarchu žalovaného. Žalobca a jeho právny zástupca mali dostatok
času a priestoru na to, aby si vyžiadali od žalovaného alebo jeho účtovníčky mzdové listy ešte pred

podaním samotnej žaloby. Preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd jeho odvolaniu tak ako ho podal
vyhovel.11. K replike žalovaného sa vyjadril žalobca. Žalobca zotrval na svojom vnútornom presvedčení, že súd
prvej inštancie v napadnutej časti aplikáciou ustanovenia § 257 CSP rozhodol správne a spravodlivo. V
podstate zopakoval argumentáciu uvedenú v svojom vyjadrení k odvolaniu s tým, že znova poukázal na

skutočnosť, že jedinou písomnosťou výlučne v slovenskom jazyku adresovanou žalobcovi bola výzva zo
dňa 01.03.2012 na nástup do práce respektíve do advokátskej kancelárie, táto bola žalobcovi doručená
dňa19.03.2012.Zuvedenéhodôvodužalobcadomomentudoručeniapredmetnejspornejvýzvyvýlučne
v slovenskom jazyku nemal dôvod domáhať sa prekladu písomností do iného jazyka. Práve táto
sporná výzva žalovaného respektíve jeho vtedajšieho právneho zástupcu zo dňa 01.03.2012 dôvodne

spochybnila relevantnosť výzvy a samotnej vzájomnej komunikácie prebiehajúcej medzi žalovaným a
žalobcom.Kotázkevýpočtumzdovýchnárokovžalobcubolotiežpodanévysvetlenievovyjadrenízodňa
12.11.2018 s tým, že žalobca v postavení zamestnanca v priebehu trvania pracovného pomeru nemal
prístup k svojim mzdovým listom respektíve k mesačným výplatným páskam. Účtovná kancelária H.. I.
Z. poverená žalovaným doručovala mzdové listy výlučne konateľovi žalovaného ako zamestnávateľovi
a žalobca ako zamestnanec mal žalovaným ako zamestnávateľom odopretú akúkoľvek možnosť

disponovať alebo nahliadnuť do týchto mzdových listín. Žalobca aj pri vyvinutí maximálnej snahy
nedokázal od žalovaného respektíve jeho účtovníčky zabezpečiť pre potreby súdneho konania žiadne
mzdové doklady. S danou vecou súvisiace mzdové listiny boli zo strany žalovaného doručené žalobcovi
po opakovaných písomných výzvach až dňa 20.09.2013 čo bolo preukázané aj príslušnými listinnými
dôkazmi. Preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

12. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej časti t.j. vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie stranám sporu náhradu trov konania
nepriznal v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich CSP bez neriadenia
pojednávania podľa ustanovenia § 385 CSP a contrario a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

13. Vo veci súd prvej inštancie čo do nepriznania stranám sporu náhradu trov konania a aplikácie
ustanovenia § 257 CSP v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
podľa názoru odvolacieho súdu správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa
na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie čo do výroku II. na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

14. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal vôbec aplikáciou ustanovenia § 255 ods.
2 CSP, keďže zo strany žalovaného išlo o čiastočný úspech vo veci zároveň aplikáciou ustanovenia §
256 CSP keď z dôvodu späťvzatia žaloby žalobca procesne zavinil trovy konania ktoré by inak neboli

vznikli. Odvolací súd s uvedeným názorom žalovaného nesúhlasí. V bode 49 odôvodnenia rozsudku
súd prvej inštancie konštatuje, že strany sporu mali pomerný úspech v konaní a v zásade žalovaný mal v
konaní prevažný úspech. Až následne odôvodňuje aplikáciu ustanovenia § 257 CSP z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Konštatuje, že žalovaný dal žalobcovi neplatnú výpoveď, doručoval mu listiny
týkajúce sa pracovného pomeru v slovenskom jazyku. Až v priebehu konania žalobca mal k dispozícií

listinné dôkazy potrebné na vyčíslenie nároku na náhradu mzdy. Uvedené skutočnosti považoval súd
prvej inštancie za dôvody hodné osobitného zreteľa pre ktoré žalovanému v prevažnej miere úspešnej
strane sporu náhradu trov konania nepriznal.

15. Podľa ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

16. Účelom ust. § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu
trov konania zavedením moderačného absolúčneho práva. Je výrazom skutočnosti, že tam kde zákon
nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským

výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia
ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z
použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Súd prvej inštancie vychádzal pri dôvodoch hodných
osobitného zreteľa tak z okolností danej veci ako aj okolností u strán sporu. I odvolací súd považuje
doručovanie písomností výlučne v slovenskom jazyku týkajúcich sa pracovného pomeru žalobcovi a

mzdových listov vôbec za dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaný včas nepredložil listiny potrebné
na výpočet náhrady mzdy žalobcovi a stalo sa tak až dňa 23.08.2013 keď právny zástupca žalovaného
doručil súdu vyjadrenie vo veci ktorého prílohu tvorili mzdové listy žalobcu za roky 2008, 2009, 2010 a
2011 a potrebná špecifikácia mzdy žalobcu za február 2011 a výpis z účtu žalovaného o úhrade mzdyza február 2011, knihu jázd vykonaných žalobcom za dobu trvania pracovného pomeru do 26.07.2011 a
ďalšie listiny predložil elektronicky i právnemu zástupcovi žalobcu až tretí právny zástupca žalovaného.
Úvaha súdu prvej inštancie preto zodpovedá pravidlám formálnej logiky a rozhodnutie o nepriznaní

náhrady trov podľa ust. § 257 CSP žalovanému sa nejaví ako neprimeraná tvrdosť vo vzťahu k nemu.
Zároveň podľa názoru odvolacieho súdu neodporuje ani dobrým mravom ako sa snaží v svojom odvolaní
naznačiť žalovaný. Jeho argumentácia, že žalobca si mohol od jeho účtovníčky vyžiadať mzdové listy i
vzhľadom na to, že žalobca v slovenskom jazyku nekomunikuje a mzdové listy mu zasielané v priebehu
trvania pracovného pomeru neboli nie je správna. Uvedené potvrdila aj účtovníčka žalovaného, že tieto

boli posielané iba konateľovi zamestnávateľa žalobcu, uvedené preto nemôže byť vyložené v prospech
žalovaného, práve naopak. A už vôbec nie tvrdenie žalovaného, že žalobca si sám mal vypočítať
koľko tvorí 1,2 násobok minimálnej mzdy v Slovenskej republike keď žalobca ani na území Slovenskej
republiky nebýval a ani žalovaný so žalobcom nekomunikoval. Zároveň odvolací súd poukazuje na
skutočnosť, že ide o spor s ochranou slabšej strany teda o individuálny pracovnoprávny spor. Na tom
nič nemení ani skutočnosť, že sa jedná o náhradu mzdy.

17. Súd prvej inštancie vo veci správne rozhodol. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie v jeho napadnutej časti t.j. vo výroku II., ktorým súd stranám sporu náhradu trov konania
nepriznal v zmysle ustanovenia § 387 CSP ako vecne správny.

18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 257 CSP keď vo vzťahu k žalobcovi použil súd prvej inštancie i odvolací súd ustanovenia
§ 257 CSP bude spravodlivé v odvolacom konaní aj keď žalovaný nebol úspešný, nepriznať stranám
sporu náhradu trov odvolacieho konania i vzhľadom na okolnosť, že ide o moderačné právo súdu. Preto
odvolací súd vyslovil, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

ti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.