Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. september 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoCsp/34/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120399887
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:6120399887.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka

a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v spore žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, so
sídlom náměstí T. G. Masaryka 2392/17, Břeclav, Česká republika, IČO: 043 55 211, zastúpeného JUDr.
Katarínou Hegedüšovou, advokátkou so sídlom Majerníkova 3479/3A, Bratislava, IČO: 42 185 190, proti
žalovanému: M. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., o zaplatenie 100,- eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č. k. 3Csp/9/2021-65 zo dňa 10. marca 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1) Napadnutým rozsudkom Okresný súd Námestovo zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
zaplatenia sumy 100 eur spolu s úrokom z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 100,- eur od 01.12.2017
do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 12 eur a náhrady trov konania titulom uzavretia Smlouvy o
zápůjčce č. 511771 zo dňa 26.10.2017 so žalovaným a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov
konania. Pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 54 ods. 1, 3, 4 OZ, čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach (Brusel Ia), čl. 6 ods. 1 a 2 Nariadenia Európskeho parlamentu

a Rady (ES) č. 593/2008 z 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), § 1 ods.
2 prvá veta, § 20 ods. 1, § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., § 185 ods. 2, 295 CSP, § 451
ods. 1, § 107 ods. 1, 2, § 54a, § 879v OZ a vec rozhodol postupom podľa ust. § 297 písm. b)
CSP bez nariadenia pojednávania. Konštatoval, že má právomoc rozhodovať spor, nakoľko žalovaný
spotrebiteľ má bydlisko v Slovenskej republike. Mal za to, že právny vzťah strán sporu by sa mal
riadiť právnym poriadkom SR. Dojednanie o rozhodnom práve, podľa ktorého sa právne vzťahy mali
riadiťustanoveniamiprávnehoporiadkuČeskejrepubliky,boloformulárovéhocharakteru,ktoréžalovaný

nemal možnosť ovplyvniť. Lustráciou v registri Národnej banky Slovenska zistil, že žalobca nemal v čase
poskytovania peňažných prostriedkov žalovanému udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských
úverov a iných úverov a pôžičiek na území Slovenskej republiky, v dôsledku čoho zmluvu o úvere
uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným posúdil ako neplatnú a poskytnutie peňažných prostriedkov
žalobcom žalovanému posúdil ako bezdôvodné obohatenie. Žalobca poskytol žalovanému peňažné
prostriedky dňa 26.10.2017, subjektívna premlčacia lehota žalobcu začala plynúť dňa 27.10.2017 (a
uplynuladňa26.10.2019),pričomkonaniesazačalodňa09.10.2020,apretokonštatoval,žepohľadávka

žalobcu je premlčaná. O trovách konania rozhodol s poukazom na úspech žalovaného, ktorému ale
žiadne trovy v konaní nevznikli.2) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie žalobca
podľaust.§365ods.1písm.b),d),e),f),ah)CSP.Žiadal,abyodvolacísúdnapadnutérozhodnutiezrušil
avecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Rozsudokpovažovalzanedostatočneodôvodnenýčo

do použitia slovenského práva. Nesúhlasil so skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského
práva v zmysle Nariadenia Rím I. a so záverom v podobe absolútnej neplatnosti zmluvy len preto,
že žalobca nemá na území Slovenskej republiky udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských
úverov. Svoju činnosť vykonáva na základe riadneho povolenia Českej národnej banky zapísaného
v obchodnom registri vo forme poskytování nebo zprostředkování spotřebitelského úvěru. Členské

štáty nemôžu zakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území z dôvodu, že
nesplňujú vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti splňujú podmienky
štátu, v ktorom majú sídlo. Pokiaľ ide o právo na slobodné poskytovanie služieb, toto vyžaduje, aby
hostiteľská krajina nediskriminovala spoločnosti pre ich pôvod pri vykonávaní cezhraničnej činnosti. Ani
v prípade zahraničných bánk neplatí žiadna požiadavka pre nadobudnutie osobitnej bankovej licencie
na území Slovenskej republiky a postačí len notifikácia príslušného orgánu dohľadu (t. j. Českej národnej

banky) o zámere vykonávať činnosť v Slovenskej republike Národnej banke Slovenska. Stanovuje tak
ustanovenie § 11 ods. 2 Zákona o bankách. Rozsudok je naviac neprípustným prekvapivým rozhodnutím
pre žalobcu, pretože súd prvej inštancie prišiel k právnemu záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy z
vlastnej iniciatívy a nedal možnosť sa žalobcovi k takémuto právnemu záveru vyjadriť, čo žalobca činí
až v tomto odvolaní. Žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere v českom jazyku a podľa právneho

poriadku Českej republiky, na ktorý v zmluve o úvere nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj dohodli.
České právo nie je pre spotrebiteľa menej výhodné. Súd sa skúmaniu výhodnosti príslušného právneho
predpisu vyhol a aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti
medzinárodného práva súkromného (Nariadenie Rím I.) založil na inštitúte práva verejného, ktorým
nepochybne otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov je.

3) Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4)Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý

rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5) Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v tomto
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol

a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie odvolací súd považuje za vecne správne, pričom sa s jeho závermi v celom rozsahu
stotožňuje a na tieto v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. V danom prípade je nepochybné, že
pri zmluvnom záväzku je možné si určiť voľbu práva, avšak v prípade spotrebiteľa mu nesmie byť
odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa

práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom. Na území Slovenskej republiky nie
je možné poskytovať úvery a pôžičky spotrebiteľom - veriteľom bez povolenia udeleného Národnou
bankou Slovenska. Keďže žalobca nie je a nikdy nebol evidovaný v registri veriteľov Národnou bankou
Slovenska, čiže takýmto povolením nedisponuje, uzatváranie zmlúv so spotrebiteľmi na území SR je
konanie v rozpore so zákonom, ktoré konkrétne ust. § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. považuje

za neplatné. Súd prvej inštancie k záveru o neplatnosti predmetnej zmluvy dospel po vyhodnotení
skutkového stavu na základe skutočností, ktoré žalobca tvrdil a listín, ktoré v konaní predložil, ako aj
za aplikácie ustanovení § 185 ods. 2 a § 295 CSP. Argumenty žalobcu ohľadom toho, že súd z vlastnej
iniciatívy prišiel k právnemu záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy bez toho, aby mal žalobca možnosť
sa k tomu vyjadriť, sú nedôvodné a z týchto dôvodov nemožno považovať rozhodnutie súdu prvej

inštancie za prekvapivé. Žalobca mohol svoje práva, a teda aj svoj vplyv na výsledok konania uplatniť v
odvolacom konaní, čo aj učinil. Súd prvej inštancie pri posúdení nároku žalobcu správne vychádzal zo
slovenských právnych predpisov, ktorých aplikáciu náležite odôvodnil v bode 8. rozhodnutia. Odvolací
súd poukazuje na čl. 6 ods. 1 písm. b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo
17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), z ktorého je zrejmé, že bolo potrebné

vychádzať z právneho poriadku krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa - žalovaného, nakoľko súdu je
známe aj z jeho rozhodovacej činnosti, že žalobca smeruje svoju činnosť i na Slovenskú republiku.6) Nakoľko odvolateľ neuviedol v odvolaní žiadne také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé inak
vyhodnotiť skutkový alebo právny stav, odlišný od záverov súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok
ako vecne správny potvrdil.

7) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
262 ods. 1 CSP, nakoľko žalovaný, aj keď ostal v odvolacom konaní nečinný, mal v ňom úspech, a preto
by mal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vzhľadom na jeho nečinnosť v odvolacom konaní
mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (zo spisu mu trovy nevyplývajú).

8) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).