Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. október 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 30S/168/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5020200430
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Jančárová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5020200430.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany
Jančárovej a členov senátu JUDr. Jozefa Šuleka a JUDr. Zuzany Krivdovej, v právnej veci žalobcu:
M. P., nar. XX.X.XXXX, bytom K. K. XXXX, X. XXXX Q. Q., štátny príslušník Q. republiky, právne
zastúpeného: Dentons Europe CS LLP, so sídlom One Fleet Place 1, EC4P 4GD Londýn, Spojené
kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, konajúca prostredníctvom svojej organizačnej zložky

Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava - mestská časť
Staré mesto, IČO: 36 861 391, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská
Bystrica, so sídlom Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, za účasti osoby zúčastnenej na konaní:
B. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. P. XXX, XXX XX J., právne zastúpený: Dentons Europe CS LLP,
so sídlom One Fleet Place 1, EC4P 4GD Londýn, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska,
konajúca prostredníctvom svojej organizačnej zložky Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, so
sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 36 861 391, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č. PPZ-HCP-BB2-120-001/2020-SK zo dňa 09.10.2020, takto

r o z h o d o l :

KrajskýsúdvŽiline zrušuje rozhodnutie RiaditeľstvahraničnejacudzineckejpolícieBanskáBystrica
č. PPZ-HCP-BB2-120-001/2020-SK zo dňa 09.10.2020 ako aj rozhodnutie Oddelenia cudzineckej
polície Policajného zboru Žilina č. PPZ-HCP-BB7-2404-011/2020-PP zo dňa 21.07.2020 a v e c v r a
c i a Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Žilina na ďalšie konanie.

Žalobca m á voči žalovanému p r á v o na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

Žalovanému a zúčastnenej osobe na konaní náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvostupňový správny orgán, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina rozhodnutím č.
PPZ-HCP-BB7-2404-011/2020-PP zo dňa 21.07.2020 zamietol žiadosť o udelenie trvalého pobytu na
päť rokov podľa § 43 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov" alebo „zákon

č. 404/2011 Z. z."), ktorú si podal účastník konania M. dňa 13.05.2020 na Veľvyslanectve Slovenskej
republiky v Buenos Aires, doručenú dňa 02.06.2020 na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru
Žilina, nakoľko v zmysle ust. § 48 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov manželstvo nebolo
uzatvorené podľa osobitného predpisu v zmysle ust. § 1 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine").
Správny orgán prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že účastník konania

k žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov priložil na Veľvyslanectve Slovenskej republiky
v Buenos Aires ako doklad potvrdzujúci účel pobytu podľa § 45 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte
cudzincov matričný doklad - sobášny list vydaný Magistrátom mesta Buenos Aires, Register pre osobnýstav a spôsobilosť osôb, Matričný úrad dňa 24.04.2020, na meno účastníka konania a jeho manžela
B. Z., narodeného XX.XX.XXXX, muža, občana SR. Uvedený sobášny list bol preložený súdnym
prekladateľomdoslovenskéhojazykaadňa28.04.2020bolavykonanáajjehoapostiláciaKoordinačným

útvarom pre legalizácie Ministerstva zahraničných vecí a kultúry v Buenos Aires. Účastník konania
bol povinný priložiť k žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov sobášny list vydaný Osobitnou
matrikou v Bratislave s poukázaním na ust. § 23 zákona č. 154/1994 Z. z. o matrikách a § 35 vykonávacej
vyhlášky č. 302/1994 Z. z. Účastník konania ďalej na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Buenos
Aires k žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov ako doklad potvrdzujúci finančné zabezpečenie

pobytu podľa § 45 ods. 3 písm. c) zákona o pobyte cudzincov s poukázaním na ust. § 45 ods. 6 písm. a)
zákona o pobyte cudzincov priložil výpis o zostatku na účte z Court Square Place 24-01 44th Road Long
Island City, Ny11101, USA vydaný na meno účastníka konania za obdobie 31.03.2020. Výpis o zostatku
na účte bol preložený súdnym prekladateľom do slovenského jazyka a tento správny orgán v konaní
neakceptoval, nakoľko je bez pečiatky a podpisu osoby, ktorá uvedený doklad vydala. Účastník konania
bol povinný priložiť potvrdenie o zostatku na účte vedenom v banke na meno účastníka konania vo výške

podľa § 45 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania priložil na Veľvyslanectve Slovenskej
republiky v Buenos Aires k žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov ako doklad potvrdzujúci
zabezpečenie ubytovania počas trvalého pobytu na päť rokov podľa § 35 ods. 3 písm. e) zákona o
pobyte cudzincov s poukázaním na ust. § 122 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov čestné
vyhlásenie majiteľa nehnuteľnosti zo dňa 18.02.2020 o poskytnutí ubytovania účastníkovi konania. K

žiadosti bolo priložené aj čestné vyhlásenie nájomcu bytu zo dňa 18.02.2020 o poskytnutí ubytovania
účastníkovi konania, ktoré správny orgán v konaní neakceptoval, nakoľko chýbajú osvedčené podpisy
majiteľa nehnuteľnosti, nájomcu a jedná sa o farebné neoverené fotokópie dokladov. Podľa správneho
orgánukonanieožiadostioudelenietrvaléhopobytunapäťrokovzdôvodunedostatkov,ktorésavyskytli
pri podaní jeho žiadosti, podanej na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Buenos Aires prerušené

nebolo, nakoľko doklad podľa § 45 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov - sobášny list účastníkovi
konania Osobitná matrika v Bratislave nevydá a teda by bolo neúčelné žiadať od účastníka konania
ostatné doklady podľa § 45 ods. 3 písm. c) a e) zákona o pobyte cudzincov. Ďalej správny orgán prvého
stupňa poukázal na ust. § 126 ods. 4, 5, § 48 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov ako aj ust.
§ 1 ods. 1 zákona o rodine a tiež čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré citoval, s tým, že

účastníkovi konania dal do pozornosti ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, kde v prílohe č. 2 k
zákonu o pobyte cudzincov je zoznam prebraných právnych záväzných aktov Európskej únie, kde je
v bode 6 uvedená Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve
občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských
štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie 1612/68 a ruší vybrané smernice. V uvedenej smernici je v článku

2 v bode 2 písm. b) ako rodinný príslušník občana únie uvedený partner, s ktorým občan únie uzavrel
registrované partnerstvo na základe legislatívy členského štátu, ak legislatíva hostiteľského členského
štátu považuje registrované partnerstvá za rovnocenné s manželstvom a v súlade s podmienkami
stanovenými v príslušnej legislatíve hostiteľského členského štátu. Na základe uvedeného je podľa
správneho orgánu teda jednoznačné, že v kontexte platnej slovenskej legislatívy nie je možné uznať

partnerské spolužitie, resp. manželstvo účastníka konania ako základ k jeho registrácii, resp. udelením
trvalého pobytu na území Slovenskej republiky v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Po poučení v
zmysle ust. § 33 zákona č. 71/67 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o správnom konaní" alebo „zákon č. 71/1967 Zb.") bolo dňa 30.06.2020 správnemu orgánu
doručené vyjadrenie splnomocneného zástupcu účastníka konania, v ktorom sa odvoláva na viaceré

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP"), na niektoré články
Ústavy Slovenskej republiky ako aj na niektoré články Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor"). V bode 19. vyjadrenia sa uvádza, že okrem zásahu do práva na
rodinný život môže nepovolenie trvalého pobytu žiadateľovi predstavovať aj zásah do slobody pohybu a
pobytu, konkrétne do práva na slobodný návrat do vlasti, ktorý manželovi žiadateľa priznávajú Ústava a

Dohovor. V bode 20. vyjadrenia sa uvádza, že vylúčenie osôb rovnakého pohlavia z práva na udelenie
trvalého pobytu predstavuje aj diskrimináciu na základe pohlavia, resp. sexuálnej orientácie. Podľa
bodu 30. vyjadrenia rovnaké zaobchádzanie s osobami rovnakého pohlavia, ktoré nie sú oprávnené
platne uzavrieť podľa slovenského práva manželstvo v porovnaní s osobami rôzneho pohlavia vo veci
udelenia trvalého pobytu predstavuje diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie. Záverom správny

orgán uviedol, že účastníkovi konania svojim rozhodnutím nechce obmedziť žiadne základné práva a
slobody, ktoré zaručuje Ústava Slovenskej republiky alebo Dohovor, avšak postupuje iba podľa súčasne
platných zákonov, noriem, predpisov a Ústavy Slovenskej republiky, kde sa jednoznačne uvádza, že
manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Nakoľko manželstvo nebolo uzatvorené podľaosobitného predpisu v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 zákona o rodine, je naplnený zákonom ustanovený
dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov podľa § 48 ods. 2 písm. e) zákona
o pobyte cudzincov.

2. Toto rozhodnutie žalobca napadol odvolaním, z dôvodov, že konanie OCP PZ Žilina, ako správneho
orgánu trpí vadami, ktoré viedli k nesprávnosti rozhodnutia, rozhodnutie je založené na nesprávnych
právnych záveroch (správny orgán vec nesprávne právne posúdil), a rozhodnutie je nedostatočne
odôvodnené (arbitrárne). Pokiaľ ide o vady konania, žalobca okrem iného poukázal na ust. § 120

ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ako i § 19 ods. 3, 29 ods. 1 Správneho poriadku s tým, že ak
podanie účastníka konania nemá predpísané náležitosti, v zmysle odbornej literatúry ich správny orgán
pomôže účastníkovi napraviť. Ide o povinnosť správneho orgánu, nie jeho právo (možnosť), pričom táto
povinnosť je primárna. Správny orgán na obdobie, počas ktorého má účastník konania vady odstrániť,
konanie prerušuje podľa § 29 ods. 1 Správneho poriadku. Nakoľko správny orgán - OCP PZ Žilina
nevyzval žiadateľa na odstránenie zistených vád a následne meritórne rozhodol, nepostupoval v súlade

s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku.
Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci, žalobca uviedol, že nikdy netvrdil, že so svojim
partnerom B. Z. sú manželmi podľa § 1 ods. 1 zákona o rodine. Žiadateľ rovnako nikdy nežiadal,
aby ich manželstvo uzavreté podľa argentínskych právnych predpisov bolo uznané za manželstvo
podľa slovenského práva, ktoré neuznáva manželstvá ani neregistrované partnerstvá osôb rovnakého

pohlavia. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP") vo vzťahu k povoľovaniu
pobytu vyslovil, že odmietnutím povolenia pobytu za účelom zlúčenia rodiny páru rovnakého pohlavia
dochádza k porušeniu práva dotknutých partnerov na rešpektovanie súkromného a rodinného života
podľa čl. 8 Dohovoru v spojení s porušením zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru (rozsudok
ESĽP vo veci Taddeucci a McCall v. Taliansko, 30.06.2016, sťažnosť č. 51362/09). Poukázal pritom

na to, že Ústavný súd SR v minulosti viackrát vyslovil, že „Všeobecný súd nie je absolútne viazaný
doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona,
história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a
aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v
slovách a vetách toho - ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu" (I.

ÚS 306/2010, II. ÚS 142/2015). OCP PZ Žilina preto dospel k nesprávnemu právnemu záveru, nakoľko
zákon o pobyte cudzincov vykladal spôsobom nesúladným s Ústavou a Dohovorom, namiesto toho,
aby vykladal predmetné ustanovenie v súlade so základnými právami a slobodami žiadateľa, najmä s
právom na rodinný život, právom na slobodu pobytu a pohybu, ako aj zásadám diskriminácie.
Pokiaľ ide o právo na rodinný život a na slobodu pohybu a pobytu, žalobca okrem iného v odvolaní

uviedol, že v súlade s judikatúrou ESĽP majú páry osôb rovnakého pohlavia právo na rodinný život
garantované v čl. 8 Dohovoru, nakoľko pod pojem rodinný život spadá aj stabilný vzťah osôb rovnakého
pohlavia, bez ohľadu na to, či je tento vzťah nejako formálne uznaný alebo potvrdený manželstvom
či registrovaným partnerstvom. Predložením argentínskeho sobášneho listu žiadateľ preukázal iba to,
že so slovenským občanom B. žije v stabilnom vzťahu, ktorý spadá pod ochranu čl. 19 ods. 2 Ústavy

a čl. 8 Dohovoru. ESĽP opakovane vyslovil, že rozhodnutia, ktoré štát príjme v imigračnej oblasti (v
tomto prípade v otázke trvalého pobytu), môžu predstavovať zásah do práva na súkromie a rodinný
život zaručený článkom 8 Dohovoru, obzvlášť vtedy, ak majú dotknuté osoby v predmetnej krajine silné
osobné a rodinné väzby (rozsudok ESĽP vo veci Taddeucci a McCall v. Taliansko, 30.06.2016, sťažnosť
č. 51362/09, § 56; rozsudok ESĽP vo veci Moustaquim v. Belgicko, 18.02.1991, sťažnosť č. 12313/86, §

36; rozsudok vo veci Dalia v. Francúzsko, 19.02.1998, sťažnosť č. 26102/95, § 52; Rozsudok ESĽP vo
veci Hamidovic v. Taliansko, 04. December 2012, sťažnosť č. 31956/05, § 37). Okrem zásahu do práva
na rodinný život môže podľa žalobcu nepovolenie trvalého pobytu žiadateľovi predstavovať aj zásah do
slobody pohybu a pobytu, konkrétne do práva na slobodný návrat do vlasti, ktorý manželovi žiadateľa
B. priznávajú Ústava a Dohovor.

Pokiaľ ide o diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie, žalobca s poukazom na čl. 12 ods. 2
Ústavy SR, ako aj čl. 14 Dohovoru a tiež judikatúru ESĽP okrem iného uviedol, že podľa názoru
ESĽP udelením trvalého pobytu výlučne manželom (rôzneho pohlavia) dochádza k diskriminácii
nezosobášených partnerov rovnakého pohlavia voči nezosobášeným partnerom rôzneho pohlavia.
Keďže osoby rovnakého pohlavia nemajú podľa slovenského práva možnosť uzavrieť manželstvo,

táto podmienka predstavuje pre páry rovnakého pohlavia neprekonateľnú prekážku. Páry rôzneho
pohlavia môžu túto podmienku splniť uzavretím manželstva a splniť tak zákonnú podmienku na trvalý
pobyt manželky/manžela občana Slovenskej republiky. Kým teda v podmienkach Slovenskej republiky
(rovnako ako v Taliansku v čase rozhodnom pre rozsudok ESĽP vo veci Taddeuci a McCall v. Taliansko)prepáryrôznehopohlaviajepartnerskýživotbezuzavretiaštátomuznanejformymanželstvamožnosťou
a slobodnou voľbou (pričom svojim rozhodnutím v tejto voľbe majú možnosť ovplyvniť aj to, či uzavretím
manželstva splnia zákonnú podmienku pre udelenie trvalého pobytu manželovi občana Slovenskej

republiky), pre páry rovnakého pohlavia ide o nevyhnutnosť (pretože uvedenú možnosť voľby im právny
poriadok Slovenskej republiky neposkytuje). Aj napriek tomu, že Dohovor nezakladá právo cudzinca
vstúpiť a usadiť sa v konkrétnom štáte a neukladá štátom ani povinnosť umožniť na svojom území
zlúčenie rodín, štát musí svoju imigračnú politiku vykonávať v súlade so základnými právami žiadateľa
ako štátneho príslušníka tretej krajiny, obzvlášť s právom na ochranu súkromného a rodinného života

a právom nebyť diskriminovaný. Rovnaké zaobchádzanie s osobami v rôznej situácii sa považuje
za diskriminačné vždy, ak neexistuje objektívne a rozumné odôvodnenie na takýto postup. Takéto
zaobchádzanie musí sledovať legitímny cieľ alebo musí existovať primeraný vzťah proporcionality medzi
použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Aj napriek tomu, že ochrana tradičnej rodiny môže
byť v niektorých prípadoch dostatočným legitímnym cieľom, v otázke udelenia povolenia na pobyt
zahraničnému partnerovi rovnakého pohlavia to nemožno považovať za dôvod, ktorý by bol obzvlášť

presvedčivý a vážny. Vo vzťahu k existencii objektívneho a rozumného odôvodnenia pre rovnaké
zaobchádzanie s osobami, ktorých situácia je podstatne odlišná, leží dôkazné bremeno na strane
správneho orgánu. Rovnaké zaobchádzanie s osobami rovnakého pohlavia, ktoré nie sú oprávnené
platne uzavrieť podľa slovenského práva manželstvo v porovnaní s osobami rôzneho pohlavia vo veci
udelenia trvalého pobytu preto podľa žalobcu predstavuje diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie.

Pre rovnaké zaobchádzanie v rozdielnej situácii v tomto prípade neexistuje objektívne a primerané
zdôvodnenie.
V súvislosti s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia žalobca ďalej okrem iného uviedol, že v
nadväznosti na výzvu policajného útvaru - OCP PZ Žilina sa vyjadril pred vydaním meritórneho
rozhodnutia o žiadosti k skutočnostiam, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie vo veci. Vo svojom

vyjadrení žiadal OCP PZ Žilina, aby vykladal zákon o pobyte cudzincov v súlade s Ústavou, Dohovorom,
ako aj ustálenou rozhodovacou činnosťou ESĽP a žiadosti žiadateľa vyhovel a udelil žiadateľovi trvalý
pobyt na päť rokov. OCP PZ Žilina sa však k jednotlivým argumentom uvedeným vo Vyjadrení bližšie
nevyjadril. Svoje odôvodnenie policajný útvar obmedzil na strohé konštatovanie, že svojim rozhodnutím
žiadateľovi nechce obmedziť žiadne základné práva a slobody, ktoré zaručuje Ústava alebo Dohovor,

avšak postupuje iba podľa súčasne platných zákonov, noriem, predpisov Slovenskej republiky a Ústavy,
kde sa jednoznačne uvádza, že manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Nakoľko
manželstvo nebolo uzatvorené v zmysle ust. § 1 ods. 1 zákona o rodine, je podľa policajného útvaru
naplnený zákonom ustanovený dôvod na zamietnutie žiadosti. OCP PZ Žilina však opomenul, že
Dohovor ako ratifikovaná medzinárodná zmluva o ľudských právach je súčasťou platného právneho

poriadku SR a jeho čl. 8 a 14 majú podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy prednosť pred ustanoveniami zákona o
pobyte cudzincov a zákona o rodine (čo platí rovnako aj o výklade tých ustanovení Dohovoru v súlade s
judikatúrou ESĽP). Žiadateľ nežiada, aby jeho zväzok uzavretý podľa argentínskeho práva bol uznaný
za manželstvo podľa slovenského práva a aby mu bol priznaný celý rozsah práv a povinností, ktorý sa
viaže k inštitúcii manželstva. Žiadateľ iba žiada uznanie a ochranu svojho práva na ochranu súkromného

a rodinného života, ktoré tak podľa Ústavy ako aj podľa Dohovoru chráni všetky formy rodinného života
a nie iba tú jedinú, ktorá je sformalizovaná manželstvom jedného muža a jednej ženy, pričom o toto
uznanie a ochranu žiada v konkrétnej veci a veľmi špecifickej a úzkej otázke udelenia trvalého pobytu.
Trvalý pobyt je pritom základným predpokladom toho, aby žiadateľ mohol realizovať svoje právo na
rodinný život s občanom Slovenskej republiky na území Slovenskej republiky. Čl. 19 ods. 2 Ústavy a

čl. 8 Dohovoru priznávajú širokú ochranu všetkým formám rodinného života (vrátane manželstva muža
a ženy), čl. 41 ods. 1 Ústavy priznáva špecifickú ochranu a dodatočné práva (nad rámec čl. 19 ods.
2 Ústavy a čl. 8 Dohovoru) iba manželstvu muža a ženy, pričom však nič neuberá z ochrany iných
foriem rodinného života garantovaných v čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 Dohovoru. Žalobca preto považuje
odôvodnenie rozhodnutia za nedostatočné a arbitrárne.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby OCP PZ Žilina ako správny orgán postupom podľa § 57
ods. 1 Správneho poriadku odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel a zmenil napadnuté rozhodnutie tak,
že udelí žiadateľovi trvalý pobyt na päť rokov. V prípade, že policajný útvar odvolaniu nevyhovie sám,
žalobca navrhol, aby odvolací správny orgán zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žiadateľovi udelí
trvalý pobyt na päť rokov. Pokiaľ ide o údajné nedostatky podkladov žiadosti, ktoré boli správnym

orgánom identifikované po prvýkrát až v rozhodnutí, pokiaľ správny orgán na týchto zisteniach trvá,
žalobca opätovne žiada, aby postupoval podľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov v spojení s § 19
ods. 3 a § 29 ods. 1 Správneho poriadku a uviedol, aké podklady považuje za potrebné k žiadosti doplniť,
resp. aké nedostatky žiadosti považuje za potrebné odstrániť, určil na takéto doplnenie či odstránenieprimeranú lehotu v trvaní nie kratšej ako 30 dní a aby na tento čas konania o žiadosti žiadateľa podľa
§ 29 ods. 1 Správneho poriadku prerušil.

3. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím Č. PPZ-HCP-BB2-120-001/2020-SK
zo dňa 09.10.2020 podľa § 59 ods. 1, 2 Správneho poriadku tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil
a odvolanie účastníka konania (žalobcu) v plnom rozsahu zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný opísal skutkový stav zistený prvostupňovým správnym
orgánom a poukázal na Vyjadrenie účastníka konania zo dňa 29.06.2020, ktoré rozviedol na stranách 5

až 8 odôvodnenia svojho rozhodnutia. Zosumarizoval tiež dôvody odvolania (poznámka súdu: tak ako
sú uvedené v bode 2. odôvodnenia tohto rozsudku) a konštatoval, že prvostupňový správny orgán pri
svojom rozhodovaní postupoval v súlade so zákonom o pobyte cudzincov ako aj s ostatnými právnymi
normami platnými na území Slovenskej republiky a nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali právny
nárok účastníka konania na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Z dôvodu, že prvostupňový správny
orgán je pri svojom rozhodovaní viazaný zákonom o pobyte cudzincov, bolo ust. § 48 ods. 2 písm. e)

tohto zákona rozhodujúcim a aplikovateľným pre vydanie napadnutého rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
účastníkovi konania. Uvedené ustanovenie je kogentným a nepripúšťa odchýlenie od jeho vymedzenia
v zákone. Zároveň vyjadruje zákonnú povinnosť príslušného orgánu konať v jeho intenciách, pokiaľ
je naplnený taxatívne uvedený zákonný dôvod, ktorý v danom prípade naplnený preukázateľne bol.
Citované ustanovenie striktne prikazuje policajnému orgánu zamietnuť žiadosť o udelenie trvalého

pobytu na päť rokov, ak nastanú zákonné dôvody tak, ako to je aj v prípade účastníka konania. Poukázal
na skutočnosť, že účastník konania ako doklad preukazujúci účel pobytu podľa § 45 ods. 3 písm. a)
zákona o pobyte cudzincov predložil matričný doklad - sobášny list vydaný Magistrátom mesta Buenos
Aires dňa 24.04.2020, Register pre osobný stav a spôsobilosť osôb, vydaný na meno účastníka konania
ajehomanželaB..Tentodokladnepostačujenato,abydeklarovalúčeltrvaléhopobytu.Takýmdokladom

je výlučne sobášny list, vydaný Osobitnou matrikou v Bratislave v súlade s ust. § 23 zákona o matrikách a
§ 25 vykonávacej Vyhlášky č. 302/1994 Z. z. Ďalej žalovaný poukázal na ust. § 22a zákona o matrikách,
§ 1 ods. 1 zákona o rodine ako i článok 41 ods. 1 Ústavy SR s tým, že prvostupňový správny orgán
jednoznačne a spoľahlivo zistil skutkový stav veci, postupoval v súlade so zákonnými ustanoveniami,
predovšetkým s ust. § 48 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, ktoré mu neumožňuje zvoliť

iný zákonný postup ako ten, ktorý zvolil. Podľa žalovaného európska právna úprava síce umožňuje
občanom EÚ viesť rodinný život v EÚ so svojim partnerom rovnakého pohlavia z krajiny, ktorá nie je
členom EÚ aj na území členského štátu EÚ, ktorý inak zväzky párov rovnakého pohlavia neuznáva,
avšak za určitej podmienky, a to, že občan EÚ musí využiť právo na voľný pohyb v rámci EÚ, a teda
sa musí presťahovať do iného členského štátu EÚ (v danom prípade partner účastníka konania mimo

územia Slovenskej republiky). Je tomu tak preto, že rodinný príslušníci, vrátane partnerov a manželov
rovnakého pohlavia, nadobudnú tieto práva len vtedy, keď sa „sponzor" - teda občan EÚ dostane
do sféry práva EÚ a to sa stane vtedy, ak realizuje právo slobodného pohybu a pobytu v rámci EÚ.
Toto však neplatí, ak slovenský štátny občan žije na Slovensku a má partnera rovnakého pohlavia z
krajiny, ktorá nie je členskou krajinou EÚ. Takýto partner (napr. z Macedónska, Argentíny alebo USA)

sa nemôže dovolávať výhod rodinného príslušníka občana EÚ, a teda povolenia pobytu na území
Slovenskej republiky kvôli jej rodinnému životu. Toto povolenie by mohol dostať len ak sa jeho partner
- občan Slovenska, vysťahuje do inej členskej krajiny EÚ. Manželstvo uzavreté civilným sobášom je
právnym inštitútom uznávaným vo všetkých štátoch EÚ, avšak pre iné partnerstvá, napr. registrované
partnerstvá alebo faktické zväzky, platia iné pravidlá, ako pre manželstvo. Vnútroštátne pravidlá týkajúce

sa manželstva sa v jednotlivých krajinách líšia. Je nutné zdôrazniť, že inštitút registrovaného partnerstva
alebo uzatvoreného manželstva medzi osobami rovnakého pohlavia právny poriadok v krajinách EÚ,
ktorými sú Bulharsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Rumunsko, Slovensko neuznáva. Podľa žalovaného je
jednoznačne zrejmé, že nakoľko Slovenská republika manželský zväzok, aký uzatvoril účastník konania
so štátnym príslušníkom Slovenskej republiky neuznáva a sobášny list vydaný Osobitnou matrikou

Slovenskej republiky mu teda nemôže byť zo zákonných dôvodov vystavený, nie je možné ani zo strany
správnych orgánov trvalý pobyt účastníkovi konania udeliť. Ďalej žalovaný poukázal na ust. § 43 ods. 1
písm.a)zákonaopobytecudzincovazdôraznil,ževprípadeúčastníkakonaniaudelenietrvaléhopobytu
na päť rokov nie je možné práve z dôvodu uvedeného v § 48 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov,
t. j. že manželstvo účastníka konania nebolo uzavreté podľa osobitného predpisu, v súlade s ust. § 1

ods. 1 zákona o rodine a nie je súlade ani s čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá uznáva
manželstvo za jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Žalovaný dal do pozornosti účastníkovi konania
ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, kde v prílohe č. 2 k zákonu je uvedený zoznam prebraných
záväzných aktov Európskej únie, v ktorom bode 6 uvedená Smernica Európskeho parlamentu a Rady2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať
a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, mení a dopĺňa Nariadenie 1612/68 a ruší vybrané
smernice. V článku 2 v bode 2 písm. b) uvedenej smernice ako rodinný príslušník občana únie je

uvedený partner, s ktorým občan únie uzavrel registrované partnerstvo na základe legislatívy členského
štátu, ak legislatíva hostiteľského členského štátu považuje registrované partnerstvá za rovnocenné s
manželstvom a v súlade s podmienkami ustanovenými v príslušnej legislatíve hostiteľského štátu. Na
základe uvedeného je podľa žalovaného nepochybné, že v kontexte platnej slovenskej legislatívy nie je
možné zo strany hostiteľského štátu, ktorým je v tomto prípade Slovenská republika, uznať partnerské

spolužitie, resp. uzatvorené manželstvo účastníka konania, ako základ k jeho registrácii, resp. k udeleniu
trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, pretože zákon o pobyte cudzincov toto neumožňuje.
Pokiaľ účastník konania v odvolaní argumentuje svojím právom na rodinný život a slobodu pobytu a
pohybu a článkom 19 ods. 2 Ústavy ako i článkom 8 Dohovoru, žalovaný uviedol, že prvostupňový
správny orgán nezasiahol do práv účastníka konania viesť súkromný a rodinný život s jeho partnerom.
Postupovalvsúladesčlánkom8ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd,nakoľko

nezasiahol do práva účastníka konania žiť spolu s manželom v jeho domovskej krajine, v Argentíne,
kde momentálne prebývajú v spoločnej domácnosti a kde svoj rodinný a súkromný život bezproblémovo
realizujú. Zároveň žalovaný konštatoval, že prípadný zásah do súkromného a najmä rodinného života
účastníka konania je zlučiteľný s článkom 8 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého štátny orgán môže do
výkonu tohto práva zasahovať, pričom článok 8 ods. 1 Dohovoru negarantuje právo na rodinný život

v konkrétnej krajine, ale právo na skutočný rodinný život ako taký. Právo na rešpektovanie rodinného
a manželského života v zmysle článku 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov
rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie na území toho-ktorého štátu v tom zmysle, že
by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie jeho štátnym
občanom. Článok 8 teda negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na

skutočný rodinný život ako taký. Výpis o zostatku na účte v banke USA prvostupňový správny orgán
neakceptoval, nakoľko nebol opatrený podpisom pracovníka banky ani pečiatkou banky, ktorá doklad
vydala a neakceptoval ani doklad potvrdzujúci zabezpečenie ubytovania - čestné vyhlásenie majiteľa
nehnuteľnosti a čestné vyhlásenie nájomcu nehnuteľnosti, nakoľko na týchto dokladoch chýbali overené
podpisy majiteľa a nájomcu nehnuteľnosti. Žalovaný sa s postupom prvostupňového správneho orgánu

stotožnil s tým, že prerušenie konania nepovažoval za odôvodnené, pretože by bolo nehospodárne
a neúčelné účastníka konania zbytočne zaťažovať a vyžadovať od neho odstránenie nedostatkov,
pretože aj napriek tomu, že by tieto nedostatky odstránil, trvalý pobyt by mu udelený nebol. Dôvodom
neudelenia trvalého pobytu je skutočnosť, že zo strany účastníka konania by nebolo možné doložiť
sobášny list vydaný Slovenskou republikou, ktorý je dokladom deklarujúcim účel trvalého pobytu. Bez

doloženia predmetného dokladu nie je možné pobyt účastníkovi konania udeliť, nakoľko podľa § 45
ods. 5 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny preukazuje skutočnosti uvedené v §
43 ods. 1 písm. a) až d) matričným dokladom, ktorý môže byť starší ako 90 dní, avšak sa jedná o
matričný doklad vydaný podľa osobitného predpisu. Je nespochybniteľné, že účastník konania k svojej
žiadosti doložil matričný doklad vydaný úradmi Argentíny, tento však nemožno v konaní akceptovať,

nakoľko v žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov bol povinný doložiť matričný doklad - sobášny
list vydaný Osobitnou matrikou v Bratislave s poukazom na § 23 zákona o matrikách. Žalovaný má
za to, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s ustanoveniami a zásadami zákona o
správnom konaní, predovšetkým v súlade so zásadou zákonnosti, rýchlosti a hospodárnosti. V zmysle
zásady rýchlosti a hospodárnosti je konanie uskutočňované rýchlo a hospodárne, ak prebehne v čo

najkratšom čase a s čo najmenšími nákladmi tak, aby zbytočne nezaťažovali nielen účastníka konania,
ale aj iné osoby. Pokiaľ účastník konania argumentoval rozsudkami ESĽP, predovšetkým rozsudkom
vo veci Taddeucci a McCall v. Taliansko, žalovaný uviedol, že rozsudky ESĽP (ani práva garantované
Ústavou a Dohovorom) nespochybňuje, avšak jedná sa o špecifické prípady rôznych krajín, z ktorých
niektorémanželstváosôbrovnakéhopohlavia,prípadneregistrovanépartnerstváuznávajúainézáklade

vnútroštátnej legislatívy takéto zväzky neuznávajú. Žalovaný pritom zdôraznil, že aj keď sú prípady
obdobné s prípadom účastníka konania, stali sa v rôznych krajinách, tieto krajiny sa v mnohom odlišujú,
každý prípad podliehal vlastnej vnútornej legislatíve a zákonom tej ktorej krajiny. V prípade účastníka
konania nebolo zámerom správneho orgánu obmedziť žiadne jeho základné práva a slobody, ktoré
zaručujeÚstavaSRaleboDohovor,jehopovinnosťouvšakbolopostupovaťvsúladesplatnýmizákonmi,

normami a predpismi Slovenskej republiky a samozrejme aj s Ústavou SR, ktorá uznáva manželstvo
ako jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Ak ESĽP v uvedených prípadoch dospel k záveru, že
došlo k porušeniu Dohovoru, toto konštatoval vo vydaných rozsudkoch, avšak je podľa žalovaného
nutné uviesť na pravú mieru, že tieto rozsudky majú len deklaratórny charakter, teda ESĽP nemôžepriamo rušiť vnútroštátne súdne alebo iné rozhodnutia, či rozhodovať o súlade vnútroštátnej legislatívy s
Dohovorom. Podľa žalovaného napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané
v súlade so zásadou zákonnosti, s dôrazom na to, že vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového

stavu veci, zákonnosť rozhodnutia vyvstávala z ustanovení § 46 a § 47 zákona o správnom konaní,
v zmysle ktorých rozhodnutie musí byť vydané v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi,
musí ho vydať orgán na to príslušný (prvostupňový správny orgán), vychádzať zo spoľahlivo zisteného
skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Žalovaný má za nespochybniteľné,
že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu obsahovalo všetky obligatórne náležitosti, výrok,

odôvodnenie a poučenie, s jasne, zreteľne a dostatočne verbalizovanými paragrafovými ustanoveniami,
ktoré v odôvodnení zhrnuli a zhodnotili všetky podstatné okolnosti a skutočnosti, ktoré boli podkladom
pre výrok rozhodnutia a zároveň konštatuje, že prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia
reagoval na návrhy a námietky účastníka konania vyslovené v jeho vyjadrení, čiže odôvodnenie
podrobne a rozsiahlo rozpracoval. Tiež poukázal na námietku účastníka konania, že aj napriek tomu,
že Dohovor nezakladá právo cudzinca vstúpiť a usadiť sa v konkrétnom štáte a neukladá štátom ani

povinnosť umožniť na svojom území zlúčenie rodín, štát musí podľa názoru účastníka konania svoju
emigračnú politiku vykonávať v súlade s jeho základnými právami obzvlášť s právom na ochranu
súkromného a rodinného života a právom nebyť diskriminovaný. Túto námietku v spojení s námietkou
účastníka konania vo vzťahu k diskriminácii na základe sexuálnej orientácie nepovažoval žalovaný za
dôvodnú s tým, že prvostupňový správny orgán vydaným rozhodnutím v žiadnom prípade účastníka

konania nediskriminoval, postupoval výlučne so zákonom o pobyte cudzincov, Ústavou Slovenskej
republiky a neopomenul ani Dohovor. Podľa žalovaného nie je namieste zo strany účastníka konania
napádať správny orgán z diskriminačného konania z dôvodu jeho sexuálnej orientácie, pretože nebolo
svojvôľou prvostupňového správneho orgánu zamietnuť jeho žiadosť o udelenie trvalého pobytu, toto
prvostupňovému správnemu orgánu striktne ukladá zákon o pobyte cudzincov. Prvostupňový správny

orgán podľa žalovaného nemá vo svojej rozhodovacej činnosti právomoc rozhodovať protizákonne a
udeliť trvalý pobyt účastníkovi konania len preto, že účastník konania sa cíti byť z určitých dôvodov
diskriminovaný. Žalovaný zdôraznil, že ak zákony Slovenskej republiky a Ústava Slovenskej republiky
viažu správne orgány zákonnými postupmi, tieto musia byť každopádne dodržané, bez akejkoľvek
možnosti odchýlenia od nich. Žalovaný v rámci svojho konania zhodnotil všetky dôkazy predložené

prvostupňovým správnym orgánom, ktoré sú jednoznačne nespochybniteľné, neopomenul ani tvrdenia
námietky účastníka konania v jeho vyjadrení tak aj v odvolaní, pričom po celkovom šetrení a hodnotení
argumentov a faktov dospel k záveru, že neexistujú zákonné dôvody, ktoré by viedli odvolací orgán
k zrušeniu či zmeneniu napadnutého rozhodnutia. Podľa žalovaného prvostupňový správny orgán
pri svojom rozhodovaní postupoval plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj ostatnými

právnymi normami platnými na území Slovenskej republiky a nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by
zakladali právny nárok účastníka konania na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

4. V zákonnej lehote podal proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu žalobca, ktorý žiada zrušiť
napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové správne rozhodnutie a vec vrátiť Oddeleniu

cudzineckej polície PZ Žilina na ďalšie konanie. Súčasne žiada priznať žalobcovi náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. V žalobe okrem iného uvádza, že dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia
žalovaného sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na prvostupňové rozhodnutie,
ktoré bolo napadnutým rozhodnutím iba potvrdené, žalobca preto podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP
žiada správny súd, aby spolu s napadnutým rozhodnutím zrušil aj prvostupňové rozhodnutie. Poukázal

na skutočnosť, že žije v dlhotrvajúcom a stabilnom vzťahu s občanom Slovenskej republiky B. Z.,
narodeným XX.XX.XXXX, s ktorým v súlade s právnym poriadkom Argentínskej republiky uzavrel
manželstvo dňa 17.05.2019, čo preukázal sobášnym listom, ktorý priložil k žiadosti o udelenie trvalého
pobytu na päť rokov ako doklad potvrdzujúci účel pobytu v súlade s § 45 ods. 3 písm. a) zákona o
pobyte cudzincov. Žiadosť podal 13.05.2020 na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Buenos Aires,

a pripojil k nej sobášny list - matričný doklad vydaný Magistrátom mesta Buenos Aires, Registrom pre
osobný stav a spôsobilosť osôb zo dňa 24.04.2020, preložený súdnym prekladateľom do slovenského
jazyka a apostilovaný Koordinačným útvarom pre legalizácie Ministerstva zahraničných vecí a kultúry
Argentínskej republiky v Buenos Aires dňa 28.04.2020. Dňa 31.07.2020 bolo právnemu zástupcovi
žalobcu doručené prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť

rokov z dôvodu, že v zmysle § 48 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov manželstvo nebolo
uzatvorené podľa osobitného predpisu v zmysle § 1 ods. 1 zákona o rodine. OCP PZ Žilina vydal
prvostupňové rozhodnutie napriek výslovnej žiadosti žalobcu uvedenej v bode 32. jeho Vyjadrenia zo
dňa 29.06.2020, aby OCP PZ Žilina v prípade potreby odstránenia akýchkoľvek nedostatkov žiadostialebo jej príloh, prípadne potreby doplnenia akýchkoľvek podkladov žiadosti, postupoval v súlade s §
120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov v spojení s § 19 ods. 3 a § 29 ods. 1 Správneho poriadku.
Na prvostupňové rozhodnutie reagoval žalobca podaním odvolania zo dňa 10.08.2020, ktoré žalovaný

v plnom rozsahu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalobca ako dôvod nezákonnosti a
neústavnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia uvádza nesprávne
právne posúdenie veci a podstatné porušenie ustanovení o konaní, ktoré malo za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia. V nadväznosti na ustálenú judikatúru Ústavného súdu a ESĽP, a najmä s
prihliadnutím na rozsudok vo veci Taddeucci a McCall v. Taliansko poukázal tiež na princíp právnej istoty,

resp. predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, vyjadrený v čl. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v platnom a účinnom znení (ďalej len „CSP").
V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci v nadväznosti na argumenty, na ktoré žalovaný
poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia, žalobca zdôraznil, že nikdy v administratívnom konaní
netvrdil a ani sa nedomáhal právneho uznania, že so svojim partnerom B. sú manželmi podľa
§ 1 ods. 1 zákona o rodine. Nikdy nežiadal, aby ich manželstvo uzavreté podľa argentínskych

právnych predpisov bolo uznané za manželstvo podľa slovenského práva, ktoré neuznáva manželstvá
ani neregistrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. Sobášny list preukazujúci uzavretie ich
manželstva v Argentínskej republike bol predložený výlučne za účelom preukázania skutočností, že
žalobca žije so štátnym príslušníkom Slovenskej republiky B. vo vzťahu, ktorý je chránený právom na
ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy

a právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru. Žalobca podaním
žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov realizuje svoje právo na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru, resp. právo na rodinný život a právo na slobodu pohybu a
pobytu podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23 ods. 4 Ústavy, a rovnako aj právo na rovnaké zaobchádzanie a
zákaz diskriminácie v zmysle čl. 14 Dohovoru, resp. čl. 12 ods. 2 Ústavy v súvislosti s uplatňovaním

týchto svojich práv. Zdôraznil, že Ústava a rovnako aj Dohovor majú prednosť pred zákonom a všetky
všeobecne záväzné právne predpisy, vrátane zákona o pobyte cudzincov je nevyhnutné vykladať v
súlade s Ústavou a Dohovorom. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane a nemenne judikuje,
že základné práva a slobody podľa Ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS

17/00, PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 24/2014). Poukázal tiež na judikatúru ESĽP vo vzťahu k povoľovaniu
pobytu, kedy ESĽP vyslovil, že odmietnutím povolenia pobytu za účelom zlúčenia rodiny páru rovnakého
pohlavia dochádza k porušeniu práva dotknutých partnerov na rešpektovanie súkromného a rodinného
života podľa čl. 8 Dohovoru v spojení s porušením zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru (rozsudok
ESĽP vo veci Taddeucci a McCall v. Taliansko, 30.06.2016, sťažnosť č. 51362/09). Žalovaný bol povinný

v konaní o napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní žiadosti žalobcu vykladať zákon o pobyte cudzincov
v súlade s Ústavou a Dohovorom a zohľadniť ustálenú rozhodovaciu prax ESĽP. Vo vzťahu k tomuto
záveru žalobca v žalobe zaujal stanovisko k otázke, či správny orgán, v tomto prípade žalovaný a
rovnako aj OCP PZ Žilina, je povinný pri aplikácii právnych predpisov prihliadať nielen na zákony
ale aj Ústavu, resp. Dohovor, ďalej k otázke, či žalovaný a rovnako aj OCP PZ Žilina je povinný pri

aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade zohľadniť aj ustálenú rozhodovaciu činnosť ESĽP
ako aj k otázke, či sú orgány verejnej moci viazané doslovným znením zákonných ustanovení, a či je
možné sa od doslovného znenia zákona v určitých prípadoch odchýliť. Vo vzťahu k týmto trom otázkam
žalobca poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj čl. 1 ods. 2, 7 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky a konštatoval, že žalovaný ako odvolací orgán, a tiež i prvostupňový orgán

OCP PZ Žilina, boli povinní vykladať zákon o pobyte cudzincov v súlade s Ústavou a Dohovorom a
interpretovať predmetné ustanovenie v súlade so základnými právami a slobodami žalobcu, najmä s
právom na rodinný život, právom na slobodu pohybu ako aj zákazom diskriminácie tak, ako rozsah
týchto práv judikoval ESĽP v rozsudku vo veci Taddeucci a McCall proti Taliansku. Žalovaný však takto
nepostupoval, uplatnil formalistický výklad ustanovení zákona o pobyte cudzincov bez ohľadu na Ústavu

aDohovor,vnichustanovenézákladnéprávaaslobodyžalobcu,čímnevyhnutnedospelknesprávnemu
právnemu záveru.
V súvislosti s právom na rodinný život a na slobodu pohybu a pobytu so zdôraznením článkov 19
ods. 2 a 23 ods. 4 Ústavy SR, judikatúry Ústavného súdu SR, článkom 8 Dohovoru ako i Protokolu
č. 4 k Dohovoru, ktoré žalobca citoval, poukázal na to, že v súlade s judikatúrou ESĽP majú páry

osôb rovnakého pohlavia právo na rodinný život garantované v čl. 8 Dohovoru, nakoľko pod pojem
rodinný život spadá aj stabilný vzťah osôb rovnakého pohlavia, bez ohľadu na to, či je tento vzťahu
nejako formálne uznaný alebo potvrdený manželstvom či registrovaným partnerstvom, v ktorej súvislosti
poukázal na rozsudok ESĽP vo veci Schalk a Kopf v. Rakúsko, 24.06.2010, sťažnosť č. 30141/04, § 94.Podľažalobcuodvolacíorgánvychádzalznesprávnehoposúdeniažiadostižalobcu,keďžeodôvodnenie
napadnutéhorozhodnutiajezaloženévznačnejčastinaargumentácii,žeSlovenskárepublikaneuznáva
manželstvá ani registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, a to aj napriek tomu, že žalobca

sa takéhoto uznania manželstva nedomáhal. Partner žalobcu - slovenský štátny príslušník B. má do
dnešného dňa trvalý pobyt v Slovenskej republike a vzhľadom na to, že jeho celá rodina žije v Slovenskej
republike, má tu stále silné rodinné väzby a chcel by sa vrátiť do svojej rodnej vlasti aj so svojím
partnerom, ktorý je súčasťou jeho rodiny spadajúcej pod ochranu čl. 19 ods. 2 Ústavy a čl. 8 Dohovoru.
Okrem zásahu do práva na rodinný život môže podľa názoru žalobcu nepovolenie trvalého pobytu

žalobcovi predstavovať aj zásah do slobody pohybu a pobytu, konkrétne do práva na slobodný návrat
do vlasti, ktorý partnerovi žalobcu B. priznávajú Ústava a Dohovor.
Vylúčenie párov rovnakého pohlavia z práva na udelenie trvalého pobytu na účely zlúčenia rodiny podľa
názoru žalobcu predstavuje aj diskrimináciu na základe pohlavia, resp. sexuálnej orientácie. V tejto
súvislosti žalobca poukázal na čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, čl. 14 Dohovoru a ustálenú judikatúru ESĽP, ktorú
uvádza v bodoch 53. a 54. žaloby. Konštatuje pritom, že podľa názoru ESĽP udeľovaním trvalého pobytu

výlučne manželom (rôzneho pohlavia) dochádza k diskriminácii nezosobášených partnerov rovnakého
pohlavia voči nezosobášeným partnerom rôzneho pohlavia, v súvislosti s čím poukazuje na §§ 83
- 85 rozsudku ESĽP vo veci Taddeucci a McCall v. Taliansko, 30.6.2016, sťažnosť č. 51362/09. Aj
napriek tomu, že Dohovor nezakladá právo cudzinca vstúpiť a usadiť sa v konkrétnom štáte a neukladá
štátom ani povinnosť umožniť na svojom území zlúčenie rodín, podľa žalobcu štát musí svoju emigračnú

politiku vykonávať v súlade so základnými právami žalobcu ako štátneho príslušníka tretej krajiny,
obzvlášť s právom na ochranu súkromného a rodinného života a právom nebyť diskriminovaný, pričom
na rozsudky ESĽP v tejto súvislosti poukazuje v bode 56. žaloby. Rovnaké zaobchádzanie s osobami
v rôznych situáciách sa považuje podľa žalobcu za diskriminačné vždy, ak neexistuje objektívne a
rozumné odôvodnenie na takýto postup, k čomu poukázal na súvisiaci rozsudok ESĽP ako i nález

Ústavného súdu SR uvedený v bode 57. žaloby. ESĽP sa vyjadril vo svojej rozhodovacej činnosti aj k
existencii ochrany tradičnej rodiny, ktorý štáty, vrátane žalovaného v napadnutom rozhodnutí prezentujú
ako údajne legitímny cieľ rovnakého zaobchádzania s osobami v rôznych situáciách a zároveň dodal, že
vo vzťahu k existencii objektívneho a rozumného odôvodnenia pre rovnaké zaobchádzanie s osobami,
ktorých situácia je podstatne odlišná, leží dôkazné bremeno na strane správneho orgánu, k čomu

judikatúru ESĽP uvádza v bodoch 58. a 59. žaloby.
Argumenty žalovaného uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalobca zosumarizoval v
bodoch 62. až 65. žaloby s tým, že je samozrejmé, že občan tretieho štátu nemá automaticky právo na
udelenie pobytu v štáte viazanom Dohovorom s odvolaním sa na právo na rodinný život. Občan tretieho
štátu má však právo na rovnaké zaobchádzanie (právo nebyť diskriminovaný) v zmysle čl. 12 ods. 2

Ústavy a čl. 14 Dohovoru v nadväznosti na právo na ochranu súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2 Ústavy a čl. 8 Dohovoru. Ďalej žalobca považuje za neakceptovateľné, aby štátny orgán
uplatňoval svoju imigračnú politiku takým spôsobom, že bude neoprávnene a neodôvodnene zasahovať
do práva na rodinný život a diskriminovať štátneho občana tretej krajiny s odôvodnením, že Dohovor
negarantuje právo na rodinný život v určitej krajine určitej kategórie osôb. Podľa žalobcu žalovaný ako

odvolací orgán v napadnutom rozhodnutí rezignoval na súlad svojho rozhodnutia so základnými právami
žalobcu, s jeho právom na súkromný a rodinný život a právom byť nediskriminovaný. Pokiaľ žalovaný
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že žalobcovi nemôže byť udelený pobyt na päť rokov
(okrem iného) aj z dôvodu rozporu s čl. 41 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého je manželstvo jedinečný zväzok
medzi mužom a ženou, v tejto časti odôvodnenia sa podľa žalobcu v plnej miere prejavujú nesprávne

východiská odvolacieho orgánu, v súvislosti s čím žalobca opätovne poukazuje na rozsudok ESĽP
Taddeucci a McCall v. Taliansko, ktorý nie je v rozpore s ustanovením čl. 41 ods. 1 Ústavy, pretože
žalobca nežiada, aby jeho zväzok uzavretý podľa argentínskeho práva bol uznaný za manželstvo podľa
slovenského práva, a aby mu bol priznaný celý rozsah práv a povinností, ktorý sa podľa slovenského
práva viaže k inštitúcii manželstva. Trvalý pobyt podľa žalobcu je pritom základným predpokladom toho,

aby žalobca mohol realizovať svoje právo na rodinný život s občanom Slovenskej republiky na území
Slovenskej republiky. Článok 41 ods. 1 Ústavy nijakým spôsobom nezužuje rozsah čl. 19 ods. 2 Ústavy
a čl. 8 Dohovoru.
V súvislosti s povinnosťou súdu rozhodovať v súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP a už spomenutým
čl. 2 CSP, v ktorom je vyjadrený princíp právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, sa

ďalej žalobca zaoberá otázkou, či možno judikatúru ESĽP považovať za ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít (bod 71 žaloby) a konštatuje, že v predmetnom prípade žalobca realizoval v
rámci správneho konania o žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov svoje základné práva (právo
na súkromný a rodinný život, právo na slobodu pohybu a pobytu a právo na rovnaké zaobchádzaniea zákaz diskriminácie), ktoré boli prvostupňovým rozhodnutím a napadnutým rozhodnutím žalovaného
porušené. Vzhľadom na skutočnosť, že výklad základných ľudských práv a slobôd garantovaných
Dohovorom podáva ESĽP v rámci svojej rozhodovacej činnosti, pričom v tomto správnom konaní a v

správnom súdnom konaní ide práve o uplatnenie týchto žalobcových základných práv podľa Ústavy a
Dohovoru, je žalobca presvedčený, že správny súd je povinný prihliadať na ustálenú rozhodovaciu prax
ESĽP (okrem iného) aj z dôvodu dodržania princípu právnej istoty, predvídateľnosti práva a ochrany
legitímnych očakávaní žalobcu.
Žalobca napokon v žalobe namieta podstatné porušenie ustanovení o konaní, ktoré malo za následok

vydanie nezákonného rozhodnutia, a to v súvislosti s konštatovaním OCP PZ Žilina v prvostupňovom
rozhodnutí, že konanie o žiadosti z dôvodu nedostatkov, ktoré sa vyskytli pri jej podaní prerušené
nebolo, nakoľko doklad podľa § 45 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov - sobášny list žalobcovi
Osobitná matrika v Bratislave nevydá, a teda by bolo neúčelné žiadať od žalobcu ostatné doklady
podľa § 45 ods. 3 písm. c) a e) zákona o pobyte cudzincov (keď OCP PZ Žilina neakceptoval výpis
o zostatku na účte vydaný na meno žalobcu za obdobie 31.3.2020 ako i čestné vyhlásenie majiteľa

nehnuteľnosti zo dňa 18.2.2020 o poskytnutí ubytovania žalobcovi). Žalobca uvedený postup OCP
PZ Žilina ako prvostupňového správneho orgánu považoval za nesprávny a tento postup namietal vo
svojom odvolaní proti prvostupňovému orgánu, pričom explicitne žiadal vo Vyjadrení a rovnako aj v
odvolaní, aby OCP PZ Žilina ako prvostupňový správny orgán a Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej
polície Banská Bystrica ako odvolací orgán v prípade potreby odstránenia akýchkoľvek nedostatkov v

žiadosti alebo jej podkladov (príloh), postupoval v súlade s § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov
v spojení s § 19 ods. 3 a § 29 ods. 1 Správneho poriadku. OCP PZ Žilina takto nepostupovalo a
vydalo prvostupňové rozhodnutie bez vyzvania žalobcu na odstránenie nedostatkov a bez toho, aby
na tento účel prerušil konanie. Žalobca považuje uvedený postup prvostupňového správneho orgánu
v konaní o prvostupňovom rozhodnutí, ako aj postup odvolacieho orgánu v konaní o napadnutom

rozhodnutí za nesprávny a má za to, že takýto postup porušujúci ustanovenia o správnom konaní
malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Ak by totiž správne orgány vykladali zákon o
pobyte cudzincov v súlade s Ústavou, Dohovorom a judikatúrou ESĽP, potom by výzva na odstránenie
niekoľkých formálnych nedostatkov žiadosti viedla k odstráneniu všetkých zostávajúcich prekážok k
vydaniu rozhodnutia o udelení žiadaného pobytu žalobcovi. V tej súvislosti žalobca poukázal na ust.

§ 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, § 19 ods. 3, § 29 ods. 1 Správneho poriadku s tým, že
nakoľkožalovanýakoodvolacíorgánajprvostupňovýsprávnyorgánOCPPZŽilinanevyzvaližalobcuna
odstráneniezistenýchvádanáslednemeritórnerozhodlivneprospechžalobcu,nepostupovalivsúlades
príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku, čoho následkom je vydanie a potvrdenie nezákonného
rozhodnutia vo veci samej.

V závere žaloby žalobca podal návrh podľa § 41 ods. 3 SSP, aby súd priznal postavenie osoby
zúčastnenej na konaní o tejto žalobe jeho partnerovi - B., a to z dôvodu podľa § 41 ods. 2 písm. a)
SSP, nakoľko B. bol vydaním napadnutého rozhodnutia priamo dotknutý na svojich právach na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy a na
rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru, ako aj na svojom práve nebyť

diskriminovanývovzťahukuvedenýmprávamnazákladesexuálnejorientáciepodľačl.12ods.2Ústavy
a čl. 14 Dohovoru.
5. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril podaním zo dňa 24.06.2021, v ktorom v celom rozsahu zotrval
na skutkových a právnych dôvodoch napadnutého rozhodnutia, podrobne sa vyjadril k jednotlivým
žalobným námietkam a navrhol žalobu žalobcu zamietnuť podľa § 190 Správneho súdneho poriadku

ako nedôvodnú. Súčasne navrhol, aby správny súd zamietol žalobcov návrh na priznanie postavenia
zúčastnenej osoby pánovi B. a žalobcovi zamietol aj právo na náhradu trov konania. Podľa žalobcu
preskúmavané rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj v súlade s
ustanoveniami zákona o správnom konaní a bolo vydané v súlade so zásadou zákonnosti, s dôrazom
na to, že vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Ustanovenie § 48 ods. 2 písm.

e) zákona o pobyte cudzincov je ustanovením kogentným a v žiadnom prípade nepripúšťa odchýlenie
od jeho vymedzenia v zákone. Zároveň vyjadruje zákonnú povinnosť príslušnému orgánu konať v jeho
intenciách, pokiaľ je naplnený taxatívne uvedený zákonný dôvod, ktorý v danom prípade naplnený
preukázateľne bol. Citované ustanovenie striktne prikazuje policajnému útvaru zamietnuť žiadosť o
udelenie trvalého pobytu na päť rokov, ak nastanú zákonné dôvody, v danom prípade žalobcu aj nastali.

Podľa § 22a zákona o matrikách do matriky nemožno zapísať uzavretie manželstva, ktoré je v rozpore
s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Takýto zápis je neplatný dňom jeho vykonania. Žalovaný
zdôraznil, že v zmysle čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky manželstvo je jedinečný zväzok medzi
mužom a ženou. Trvalý pobyt žalobcovi nebolo možné udeliť, pretože ak by sa stal opak, došlo byzo strany prvostupňového správneho orgánu k závažnému porušeniu zákona o pobyte cudzincov,
samozrejme aj zákona o rodine, nehovoriac o Ústave Slovenskej republiky. Žalovaný tiež poukázal
na to, že prípadný zásah do súkromného a najmä rodinného života žalobcu je zlučiteľný s čl. 8 ods.

2 Dohovoru, podľa ktorého štátny orgán môže do výkonu tohto práva zasahovať, pričom čl. 8 ods. 1
Dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale právo na skutočný rodinný život
ako taký. Manželský život môže žalobca s partnerom viesť aj v inej krajine EÚ, ktorá zväzok partnerov
rovnakého pohlavia uznáva. Európska právna úprava síce umožňuje občanom EÚ viesť rodinný život
v EÚ so svojim partnerom rovnakého pohlavia z krajiny, ktorá nie je členom EÚ aj na území členského

štátu EÚ, ktorý inak zväzky párov rovnakého pohlavia neuznáva, avšak za určitej podmienky, ktorou je
to, že občan EÚ musí využiť svoje právo na voľný pohyb v rámci EÚ a teda sa musí presťahovať do iného
členského štátu EÚ, v danom prípade partner žalobcu mimo územia Slovenskej republiky. Žalovaný s
tvrdením žalobcu ohľadom diskriminácie jeho osoby v žiadnom prípade nesúhlasí. Žalovaný nevzhliadol
inú zákonnú možnosť, než tú, ktorá bola zvolená, takže aj napriek akejkoľvek snahe nebolo možné
žalobcovi vyhovieť. Ak ESĽP v prípadoch rozsudkov, na ktoré poukázal žalobca, dospel k záveru, že

došlokporušeniuDohovoru,totokonštatovalvovydanýchrozsudkoch,avšakpodľažalovanéhojenutné
uviesťnapravúmieru,žetietorozsudkymajúlendeklaratórnycharakter,tedaESĽPnemôžepriamorušiť
vnútroštátne súdne alebo iné rozhodnutia, či rozhodovať o súlade vnútroštátnej legislatívy s Dohovorom.
Nie je na mieste zo strany žalobcu nespočetne krát opakovať tie isté rozsudky ESĽP, ktoré uvádzal
nielen v odvolaní, ale tvoria podstatnú časť jeho správnej žaloby. Žalovaný má za to, že tieto rozsudky

použil žalobca preto, lebo nemal iné opodstatnené a relevantné argumenty, ktoré by obhájili jeho
potrebu dosiahnuť svoj cieľ, ktorým je získanie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. Žalovaný
zdôraznil, že správne orgány sú povinné rešpektovať zákony Slovenskej republiky a Ústavu Slovenskej
republiky, riadiť sa nimi a rozhodovať výlučne v zmysle nich a nie sa pridržiavať záverov uvádzaných v
rozsudkoch ESĽP. Napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu podľa žalovaného bolo

vydané v súlade so zásadou zákonnosti, s dôrazom na to, že vychádzalo zo spoľahlivo zisteného
skutkového stavu veci, zákonnosť rozhodnutia vyvstávala z ust. § 46 a § 47 zákona o správnom
konaní a obsahovalo všetky obligatórne náležitosti, pričom prvostupňový správny orgán v odôvodnení
rozhodnutia reagoval na návrhy a námietky žalobcu vyslovené v jeho vyjadrení, čiže odôvodnenie
podrobne a rozsiahlo rozpracoval. Žalovaný bol povinný aplikovať doslovné zákonné znenie, pretože

mu to zákon o pobyte cudzincov výslovne ukladá, avšak nevzhliadol žiadne nezrovnalosti doslovného
znenia zákona s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom, čo sa samozrejme premietlo aj v
rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, tak aj v napadnutom rozhodnutí žalovaného s dôrazom
na rešpektovanie súkromného a rodinného života žalobcu. Žalovaný nesúhlasil s návrhom žalobcu, aby
bolo jeho partnerovi, pánovi B. priznané postavenie zúčastnenej osoby, nakoľko zo strany správnych

orgánov jeho práva neboli popierané, rodinný a súkromný život partnerov bol rešpektovaný, mohli
spolu bezproblémovo nažívať či už v domovskej krajine žalobcu alebo na území Slovenskej republiky,
samozrejme za splnenia určitých zákonných podmienok, avšak bez možnosti udelenia trvalého pobytu,
nakoľko toto nie je možné zo zákonných dôvodov.

6. K vyjadreniu žalovaného žalobca podal repliku zo dňa 26.08.2021, v ktorej zotrval na svojej doterajšej
argumentácii s tým, že žalobcom požadovaný výklad a aplikácia zákona o pobyte cudzincov nie je
v rozpore s Ústavou a zákonnou definíciou manželstva. Žalovaný úplne ignoruje povinnosť vykladať
a aplikovať zákonné ustanovenia v súlade s Ústavou a Dohovorom, v súvislosti s čím okrem iného
poukázal na čl. 154c ods. 1 Ústavy. Ďalej uviedol, že judikatúra ESĽP upresňuje minimálny štandard

ochrany príslušných základných práv a slobôd, ktorý musí poskytovať každý zmluvný štát Dohovoru.
Judikatúra ESĽP citovaná žalobcom vychádza z rovnakých skutkových a právnych okolností, aké
existujú v Slovenskej republike vo vzťahu k prejednávanému prípadu. Žalovanému pripomenul ustálenú
judikatúru Ústavného súdu, v zmysle ktorej: „Ústava pojem súkromný a rodinný život bližšie nedefinuje.
Keďže základné práva a slobody podľa Ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98),
Ústavný súd pri vymedzení obsahu uvedených pojmov prihliada aj na príslušnú judikatúru týkajúcu sa
predovšetkým čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd". Ak by žalovaný
skutočne rešpektoval právo na súkromný a rodinný život žalobcu a dodržal by právo žalobcu na
rovnaké zaobchádzanie, rozhodol by v napadnutom rozhodnutí tak, ako navrhoval žalobca - v súlade

s Dohovorom a Ústavou. Podľa žalobcu zo strany žalovaného ide iba o iluzórne rešpektovanie práv
žalobcu bez ich reálneho naplnenia. Zopakoval, že napadnutým rozhodnutím bolo B. znemožnené
realizovať svoje právo na súkromný a rodinný život v Slovenskej republike so žalobcom ako jeho
životným partnerom (manželom), pričom k zásahu do jeho práv došlo porušením zákazu diskriminácie.B. má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a silné rodinné väzby, avšak nemôže sa trvalo vrátiť na
územie Slovenskej republiky, nakoľko v dôsledku napadnutého rozhodnutia sa tu nemôže trvalo usadiť
so svojim partnerom (manželom) žalobcom. V závere repliky žiada súd, aby v tomto konaní rozhodol

tak, ako žalobca navrhol v petite žaloby.

7. Žalovaný v duplike zo dňa 20.09.2021 naďalej zotrval na svojej argumentácii a okrem iného poukázal
na skutočnosť, že judikatúru ESĽP nespochybňuje, avšak je nutné opätovne uviesť, že rozsudky
ESĽP majú len deklaratórny charakter, teda ESĽP nemôže priamo rušiť vnútroštátne súdne alebo iné

rozhodnutia, či rozhodovať o súlade vnútroštátnej legislatívy s Dohovorom. Žalovaný nikdy netvrdil,
že Dohovor nemá prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, naopak považuje za nesporné, že je
to tak, iba tvrdil to, že rozsudky ESĽP nie sú nadradené nad zákonmi a Ústavou, čo je diametrálne
odlišné tvrdenie. Judikatúru ESĽP žalovaný nespochybňuje, avšak na území Slovenskej republiky je
a bude povinný konať jedine podľa zákonov Slovenskej republiky a v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky, ktorými sú správne orgány viazané a povinné ich rešpektovať. Žalovaný zotrval na svojom

nesúhlase s návrhom žalobcu, aby bolo jeho partnerovi, pánovi B. priznané postavenie zúčastnenej
osoby, nakoľko zo strany správnych orgánov jeho práva neboli popierané, rodinný a súkromný život
partnerov bol rešpektovaný, mohli a naďalej môžu spolu bezproblémovo nažívať či už v domovskej
krajine žalobcu alebo na území Slovenskej republiky za splnenia určitých zákonných podmienok, avšak
bez možnosti udelenia trvalého pobytu. Žalovaný zotrval aj na návrhu, aby správny súd správnu žalobu

podanú žalobcom zamietol v súlade s ust. § 190 Správneho súdneho poriadku a aby potvrdil rozhodnutie
žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím OCP PZ Žilina.

8. Na pojednávaní, ktoré bolo vo veci vytýčené na deň 19.10.2022, žalobca cestou právneho zástupcu
zotrval na podanej žalobe, pričom opätovne poukázal na judikát ESĽP vo veci Taddeuci a McCall v.

Taliansko,naktoromježalobažalobcupostavená,pričompožiadalsúd,abysvojimrozhodnutímzaviazal
žalovaného k správnej aplikácii práva s tým, že žalobca a B. sa domáhajú toho, aby správny súd zaviazal
žalovaného interpretovať a aplikovať ust. § 41 ods. 1 písm. a) v spojení s § 48 ods. 2 písm. e) zákona o
pobyte cudzincov v súlade s judikatúrou ESĽP k Dohovoru a s prihliadnutím na čl. 154c ods. 1 Ústavy
takým spôsobom, že toto okrem manžela štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej

území zahŕňa aj partnera rovnakého pohlavia štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom
na jej území a žiada preto súd, aby rozhodol tak ako je uvedené v žalobnom návrhu. Žalovaný v celom
rozsahu zotrval na vyjadrení k žalobe.

9. Správny súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Žilina č. PPZ-

HCP-BB7-2404-011/2020-PP zo dňa 21.07.2020 a rozhodnutia žalovaného Riaditeľstva hraničnej
a cudzineckej polície Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB2-120-001/2020-SK zo dňa 09.10.2020 ako
aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu, vychádzajúc z viazanosti rozsahom a dôvodmi žaloby
v nadväznosti na úpravu § 183 SSP, pričom skonštatoval naplnenie dôvodu zrušenia rozhodnutia
žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) SSP a v nadväznosti na to podľa § 191 ods. 3 písm.

a) SSP zrušil aj prvostupňové rozhodnutie, pričom podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil prvostupňovému
správnemu orgánu na ďalšie konanie.

10. Podľa § 177 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) správnou
žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej

správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo

nedostatok dôvodov.Podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánu verejnej správy
bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie
žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.

Podľa § 191 ods. 4 SSP ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže
aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu
verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie
rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení
všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.

Podľa § 191 ods. 6 písm. d) SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku,
je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom v rozhodnom čase, t. j. ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, Policajný útvar

udelí trvalý pobyt na päť rokov, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 48 ods. 2, štátnemu
príslušníkovi tretej krajiny,
a) ktorý je manželom štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej
republiky alebo závislým príbuzným v priamom rade štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým
pobytom na území Slovenskej republiky,

b) ktorý je slobodným dieťaťom mladším ako 18 rokov zvereným do osobnej starostlivosti štátneho
príslušníka tretej krajiny, ktorý je manželom štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom
na území Slovenskej republiky,
c) ktorý je slobodným dieťaťom mladším ako 18 rokov štátneho príslušníka tretej krajiny s trvalým
pobytomnapäťrokovalebodieťaťommladšímako18rokovzverenýmdoosobnejstarostlivostištátneho

príslušníka tretej krajiny s trvalým pobytom na päť rokov,
d) ktorý je nezaopatreným dieťaťom starším ako 18 rokov, ktoré sa o seba nedokáže postarať z dôvodu
dlhodobého nepriaznivého zdravotného stavu, štátneho príslušníka tretej krajiny s trvalým pobytom,
alebo
e) ak je to v záujme Slovenskej republiky.

Podľa § 46 ods. 1 cit. zákona, Policajný útvar na žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny udelí trvalý
pobyt na neobmedzený čas, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 48 ods. 2, štátnemu
príslušníkovi tretej krajiny, ktorý
a) má najmenej štyri roky udelený trvalý pobyt podľa § 43 alebo

b) je dieťaťom mladším ako 18 rokov štátneho príslušníka tretej krajiny s trvalým pobytom na
neobmedzený čas, alebo dieťaťom mladším ako 18 rokov zvereným do osobnej starostlivosti štátneho
príslušníka tretej krajiny s trvalým pobytom na neobmedzený čas.

Podľa § 45a ods. 1 cit. zákona, Ministerstvo vnútra môže udeliť trvalý pobyt na päť rokov aj bez splnenia

podmienok ustanovených v tomto zákone, a to aj opakovane
a) osobe bez štátnej príslušnosti,
b) z dôvodov hodných osobitného zreteľa,
c) plnoletej osobe, ktorá má udelený tolerovaný pobyt podľa § 58 ods. 1 písm. a) alebo poskytnutú
doplnkovú ochranu ako maloletý bez sprievodu najmenej tri roky, počas ktorých študovala na škole na

území Slovenskej republiky,
d) ak je to potrebné na poskytovanie ochrany a pomoci svedkovi podľa osobitného predpisu,66) alebo
e) na návrh Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva z dôvodu bezpečnostných
záujmov Slovenskej republiky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. e) cit. zákona, Policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak
manželstvo nebolo uzavreté podľa osobitného predpisu,67) ak ide o žiadosť o udelenie trvalého pobytu
podľa § 43 ods. 1 písm. a) alebo § 46 ods. 1 písm. a).67) Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov.

Podľa § 120 ods. 1 cit. zákona, ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise ustanovené inak,
na konanie podľa tohto zákona (zákona o pobyte cudzincov) sa vzťahuje správny poriadok.

Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších právnych predpisov
(ďalej len Správny poriadok) pokiaľ podanie nemá predpísané náležitosti, správny orgán pomôže

účastníkovi konania nedostatky odstrániť, prípadne ho vyzve, aby ich v určenej lehote odstránil; súčasne
ho poučí, že inak konanie zastaví.

Podľa§29ods.1Správnehoporiadkusprávnyorgánkonaniepreruší,aksazačalokonanieopredbežnej
otázke alebo ak bol účastník konania vyzvaný, aby v určenej lehote odstránil nedostatky podania, alebo
ak účastník konania nemá zákonného zástupcu alebo ustanoveného opatrovníka, hoci ho má mať, alebo

ak tak ustanovuje osobitný zákon.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa § 58 ods. 1 Správneho poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, odvolacím orgánom
je správny orgán najbližšieho vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal.

Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodnej zmluvy, ktorá nie je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy,
ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, na národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej
skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,
zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, manželstvo je jedinečným zväzkom medzi mužom
a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,

rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a
základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
týmto zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho

poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na
rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou
prípadov, kedy je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo

zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práva slobôd iných.

Podľa čl. 14 Dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom musí byť zabezpečené bez
diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,
politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine,

majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 46 bod 1. Dohovoru, Vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že sa budú riadiť právoplatným
rozsudkom súdu vo všetkých prípadoch, v ktorých sú stranami.
Podľa bodu 2. čl. 46 Dohovoru, Právoplatný rozsudok súdu sa doručí výboru ministrov, ktorý dohliada
na jeho výkon.

Podľa bodu 3. Dohovoru, Ak Výbor ministrov dospeje k záveru, že dohľadu nad výkonom právoplatného
rozsudku bráni problém spojený s výkladom rozsudku, môže vec predložiť súdu na výrok o otázke
výkladu. Rozhodnutie o predložení veci súdu vyžaduje dvojtretinovú väčšinu hlasov zástupcov
oprávnených zasadať vo Výbore ministrov.
Podľa bodu 4. čl. 46 Dohovoru, Ak Výbor ministrov dospeje k záveru, že sa Vysoká zmluvná strana

odmieta riadiť právoplatným rozsudkom v spore, ktorého je stranou, môže po doručení formálneho
upozornenia danej strane rozhodnutím prijatým dvojtretinovou väčšinou hlasov zástupcov oprávnených
zasadať vo Výbore ministrov predložiť súdu otázku, či táto strana porušila svoj záväzok podľa odseku 1.
Podľa bodu 5. Dohovoru, Ak súd skonštatuje porušenie odseku 1, predloží prípad Výboru ministrov na
zváženie prijatia opatrení. Ak súd skonštatuje, že nedošlo k porušeniu odseku 1, predloží prípad Výboru

ministrov a ten uzavrie jeho skúmanie.

Článok 7 Charty základných práv Európskej únie, nazvaný „Rešpektovanie súkromného a rodinného
života", stanovuje, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia
a komunikácie.

V čl. 21 ods. 1 Charty sa zakazuje „akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy,
farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo
viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia,
zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie".

11. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že žalobca podal dňa 13.05.2020 na
Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Buenos Aires žiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov
podľa § 43 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, ktorá bola doručená dňa 02.06.2020 na
Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina. Žalobca ako doklad potvrdzujúci účel pobytu v

súlade s § 45 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov k žiadosti priložil sobášny list, preukazujúci
uzavretie manželstva s občanom Slovenskej republiky B. - matričný doklad vydaný Magistrátom mesta
Buenos Aires, Registrom pre osobný stav a spôsobilosť osôb zo dňa 24.04.2020, preložený súdnym
prekladateľomdoslovenskéhojazykaaapostilovanýKoordinačnýmútvaromprelegalizáciuMinisterstva
zahraničných vecí a kultúry z Argentínskej republiky v Buenos Aires dňa 28.04.2020. K žiadosti o

udelenie trvalého pobytu na päť rokov žalobca pripojil ako doklad potvrdzujúci zabezpečenie ubytovania
počas trvalého pobytu na päť rokov podľa § 45 ods. 3 písm. e) zákona o pobyte cudzincov s poukazom
na ust. § 122 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov čestné vyhlásenie majiteľa nehnuteľnosti zo
dňa 18.02.2020 o poskytnutí ubytovania žalobcovi a tiež aj čestné vyhlásenie nájomcu bytu zo dňa
18.02.2020.

Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina listom č. PPZ-HCP-BB7-2404-009/2020-PP zo dňa 15.06.2020,
doručeným právnemu zástupcovi žalobcu dňa 23.06.2020, v súlade s § 32 a § 33 Správneho poriadku
vyzvalo žalobcu ako účastníka konania na vyjadrenie sa pred vydaním meritórneho rozhodnutia o
žiadosti ku skutočnostiam, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie v danej veci. K výzve žalobca
predložil svoje vyjadrenie vo veci samej zo dňa 29.06.2020, v ktorom žiadal OCP PZ Žilina, aby vykladal

zákon o pobyte cudzincov v súlade s Ústavou, Dohovorom, ako aj ustálenou rozhodovacou činnosťou
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu a žiadosti žalobcu vyhovel a udelil mu trvalý pobyt na
päť rokov.Z pripojeného administratívneho spisu mal správny súd ďalej preukázanú skutočnosť vydania
rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa žalovaného tak, ako sú konštatované v podstatnom
obsahu v odôvodnení tohto rozsudku. Žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie a odvolanie žalobcu

v plnom rozsahu zamietol.

12. Správny súd konštatuje dôvodnosť podanej žaloby a poukazuje na to, že správny orgán je povinný
zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Žiadosť, ktorú podal účastník konania (žalobca) Mariano Ruiz dňa 13.05.2020 na Veľvyslanectve SR v

Buenos Aires o udelenie trvalého pobytu na päť rokov podľa § 43 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011
Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov nemal skúmať len z hľadiska tohto ustanovenia,
ale mal v danom prípade žiadosť skúmať komplexne, a teda či v posudzovanom prípade nie sú pre
povolenie pobytu dôvody hodné osobitného zreteľa aj z hľadiska ust. § 45a ods. 1 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov a toto ustanovenie mal vykladať v súlade s ustanoveniami Dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a slobôd, článku 14 v spojení s článkom 8, nakoľko na základe článku 7

ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva prednosť Dohovoru ako medzinárodnej zmluvy o ľudských
právach, ktorého výklad je realizovaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Z článku 154c
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky tiež vyplýva, že
ak Dohovor zabezpečuje väčší rozsah základných práv a slobôd ako náš vnútroštátny právny poriadok,
je potrebné ho aplikovať a má prednosť, lebo poskytuje väčší rozsah základných práv a slobôd. Správny

súd konštatuje, že žalobca v priebehu správneho konania ako aj súdneho konania opakovane uvádzal,
že nie je jeho cieľom dosiahnuť uznanie manželstva osôb rovnakého pohlavia na území Slovenskej
republiky, ale získanie povolenia na trvalý pobyt na päť rokov. Uvedená skutočnosť je rozhodujúca z
pohľadu súdu pri posudzovaní žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu, nakoľko správne orgány sú
povinné posudzovaťpodľa§19 ods.2prvávetazákonač.71/1967Zb. každúžiadosťpodľajejobsahu,

bez ohľadu na to, ako ju žiadateľ označí. Posudzovanie žiadostí nemožno brať len striktne formálne,
ale je potrebné prihliadnuť na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu. Pri posudzovaní žiadosti
žalobcu bolo potrebné tiež zohľadniť, že žiadateľ (žalobca) pristupoval k veci poctivo, všetky skutočnosti
uviedol riadne v žiadosti a nepokúšal sa obchádzať zákon inými alternatívami ako pobyt na Slovensku
získať, spolu s B. nechceli predstierať, že sa tu niekto zamestnal, pracuje tu a podobne. Súd sa stotožnil

s tým, že žalobca postupoval pri podaní žiadosti poctivo a pravdivo uviedol skutočnosti, pre ktoré žiadal
o povolenie pobytu, pričom má za to, že slušnosť, poctivosť by nemala byť žiadateľovi na ujmu striktne
formálnym prístupom pri vybavovaní jeho žiadosti. Správny súd tak ako už uviedol vyššie, má za to, že
pri posudzovaní žiadosti správny orgán nemal posudzovať žiadosť striktne podľa § 43 ods. 1 písm. a)
zákona o pobyte cudzincov, ale vzhľadom na obsah žiadosti (odvolania), v ktorej bol primárnym cieľom

získanie trvalého pobytu na 5 rokov na území Slovenskej republiky, mal pri jej posudzovaní vychádzať
z článku 8 Dohovoru v spojení s článkom 12 ods. 2 a článkom 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
a teda mal posudzovať žiadosť žalobcu podľa § 45a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

13. Správny súd konštatuje, že zákon o pobyte cudzincov expressis verbis nedefinuje, čo možno

považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu byť rôzneho
druhu,čiužnapr.hospodárskehovýznamupreSlovenskúrepubliku,aleajdôvodyosobnéhocharakteru,
ktoré sa môžu dotknúť jednotlivého občana Slovenskej republiky. Podľa názoru správneho súdu však
nepochybne dôvodom hodným osobitného zreteľa je partnerské spolužitie s osobou, ktorú možno v
zmysle ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka označiť za blízku osobu. Správny súd má za to, že

žalobca a B. Z. sú osobami blízkymi, ktoré by ujmu, ktorá by utrpela jedna z týchto osôb, pociťovala
druhá ako svoju vlastnú. Tu je potrebné si uvedomiť, že účelom článku 12 ods. 2 a článku 19 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky je zabezpečiť ochranu základných práv občanov, pričom uvedenú ochranu
zaručuje aj článok 8 a 14 Dohovoru. Preto pri výklade zákonov (vrátane zákona o pobyte cudzincov)
je potrebné postupovať tak, aby bola zabezpečená ochrana základných ľudských práv a slobôd bez

diskriminácie, pričom ochrana rodinného života (partnerského spolužitia) s osobou blízkou bezpochyby
medzi takéto práva patrí. Je dôležité si uvedomiť, že šťastný rodinný (partnerský) život v kruhu osôb
blízkych (resp. možnosť zdieľať svoj život s osobou blízkou) je v zásade nielen základným primárnym
cieľom, ale i právom (ktorého realizáciu by mal štát podporovať) každého človeka, a preto v takomto
kontexte je potrebné aj posudzovať a chápať žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu v krajine,

kde má trvalý pobyt jeho partner. Naviac, vydanými rozhodnutiami správne orgány zasiahli aj do práva
štátneho občana Slovenskej republiky B. Z. na rodinný (partnerský) život a na návrat do miesta jeho
trvalého pobytu v Slovenskej republike, pretože takéto rozhodnutie obmedzuje jeho vstup do krajiny,
kde má rodinu a kde chce s partnerom žiť tým, že neumožňuje vstup do krajiny pre jeho súčasnéhopartnera (blízku osobu). Je potrebné si uvedomiť, že rozhodnutie, ktorým sa nepovoľuje pobyt pre
osobu blízku štátneho príslušníka Slovenskej republiky má dosah aj na práva tejto osoby. Správny
súd zdôrazňuje, že každý zákon je potrebné vykladať v súlade s jeho účelom a zmyslom v spojení s

ostatnými príslušnými právnymi predpismi a nielen prísne formalisticky (izolovane) tak, ako tomu bolo
v tomto prípade. V nadväznosti na toto konštatovanie správny súd v súlade s konštantnou judikatúrou
uvádza, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu
zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým
podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného

súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný
právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie
potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň gramatickému výkladu v tomto prípade
systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať
významný korektív i konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy, a to najmä v
prípade, keď existuje - ako v tomto prípade - určité napätie medzi doslovným a teleologickým či

systematickým výkladom. S ohľadom na uvedené má správny súd za to, že prísne formálnym výkladom
podľa ustanovení zákona o pobyte cudzincov (zákona o rodine) správne orgány nezohľadnením článku
12 ods. 2 a článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj nezohľadnením článku 8 a článku
14 Dohovoru a § 116 Občianskeho zákonníka vec nesprávne právne posúdili a tým zaťažili svoje
rozhodnutia vadou podľa § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku.

14. Správny súd má ďalej za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, pretože
sa nevysporiadal dostatočne s rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 30.06.2016 vo
veci č. 51362/09 - Taddeucci a McCall proti Taliansku, na ktorý poukázal právny zástupca žalobcu,
na ktorom je postavená aj samotná žaloba, a podľa ktorého udeľovaním trvalého pobytu výlučne

manželom rôzneho pohlavia dochádza ku diskriminácii nezosobášených párov - partnerov rovnakého
pohlavia voči nezosobášeným partnerom rôzneho pohlavia. Správny súd je toho názoru, že ide o
vec skutkovo identickú s posudzovanou vecou, a pokiaľ správny orgán zaujal stanovisko, že to boli
iné skutkové okolnosti, tak v tejto časti neuviedol v čom mali byť tieto iné. Žalovaný tým, že sa
riadne nevysporiadal s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v neaplikovaní vyššie uvedeného

rozhodnutia Taddeucci a McCall proti Taliansku a tým zaťažil svoje rozhodnutie vadou podľa § 191
ods. 2 písm. d) Správneho súdneho poriadku. Pokiaľ správne orgány nechceli aplikovať v prejednávanej
veci Dohovor, mali povinnosť uvedené v rozhodnutí zdôvodniť. Správne orgány však vychádzali len zo
zákona o rodine, ktorý definuje manželstvo z hľadiska nášho právneho poriadku a vôbec sa nezamerali
na blízky vzťah žiadateľa (žalobcu) a jeho partnera B., ktorý by mohol byť dôvodom hodným osobitného

zreteľaasohľadomnaktorý,malabyťvecposudzovanáajzhľadiskačlánkov8a14Dohovoruačlánkov
12 ods. 2 a článkov 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Správny súd sa nestotožnil so záverom
žalovaného, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu napadnuté odvolaním bolo vydané v
súlade so zásadou zákonnosti, ani s tým, že vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu
veci a že prvostupňový správny orgán reagoval na všetky návrhy a námietky účastníka konania v jeho

vyjadrení, že účastníka konania nediskriminoval a že boli dané dôvody pre prvostupňový správny orgán
zamietnuť žiadosť účastníka konania o udelenie trvalého pobytu, lebo toto mu striktne ukladá zákon o
pobyte cudzincov.

15. Správny súd dáva do pozornosti správnym orgánom, že Európsky súd pre ľudské práva v roku

2010 v doktrinálnom rozsudku Schalk a Kopf proti Rakúsku jasne definoval vzťahy medzi osobami
rovnakého pohlavia rovnako ako medzi osobami opačného pohlavia a zahrnul ich do rodinného života.
Vzťah existujúci v homosexuálnom páre môže spadať pod pojem „súkromný život", ako aj pod pojem
„rodinný život" z rovnakého dôvodu, ako v prípade páru opačného pohlavia, ktorý sa nachádza v
rovnakej situácii (viď rozsudky Vallianatos a i. vs Grécko a Orlandi a i. vs Taliansko). Z rozsudku

Súdneho dvora Európskej únie C-673/16 (Coman) vyplýva, že vzťah existujúci medzi párom, ktorý tvoria
osoby rovnakého pohlavia, môže patriť pod pojem „súkromný život", ako aj pod pojem „rodinný život"
z rovnakého dôvodu ako v prípade páru opačného pohlavia, ktorý sa nachádza v rovnakej situácií.
Jeho záver konkretizuje obsah práva na rodinný život tak, ako je definovaný v Charte základných práv
EÚ. V rozsudku Coman sa súdny dvor nevyhol ani pojmu „manželský partner". V zmysle Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov únie a ich rodinných
príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, je podľa súdneho
dvora tento pojem rodovo neutrálny. Môže zahŕňať manželského (registrovaného) partnera aj rovnakého
pohlavia. Koncept rodovo neutrálneho pojmu manželský partner, hoci vymedzený len na účely použitiacitovanej smernice, je tak už pevnou súčasťou výkladu práva EÚ. V rozsudku Coman sa podčiarkuje
to, že povinnosť členského štátu uznať manželstvá osôb rovnakého pohlavia (čo platí zrejme aj na
registrované partnerstvá) na účely priznania odvodeného práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretieho

štátu sa nedotýka inštitúcie manželstva v uznávajúcom členskom štáte. Manželstvo si tento členský
štát definuje úplne autonómne tak, ako je napríklad aj v Ústave Slovenskej republiky. Z povinnosti
uznanianevyplývaanito,abysičlenskýštátupravilvosvojomvnútroštátnompráveinštitúciumanželstva
alebo registrovaného partnerstva medzi osobami rovnakého pohlavia. Členský štát, ktorý neupravuje
alebo dokonca zakazuje manželstvo alebo registrované partnerstvo osôb rovnakého pohlavia, nie

je povinný ich uznať v celom rozsahu. Povinnosť členského štátu uznať manželstvá a partnerstvá
osôb rovnakého pohlavia uzavreté v inom členskom štáte platí len na účely uplatnenia práv, ktoré
týmto osobám vyplývajú z práva únie. Uplatnenie práv, ktoré osobám rovnakého pohlavia, ktoré sú
manželmi alebo registrovanými partnermi, vyplývajú z práva únie, jednoznačne stavia také osoby do
takmer rovnocenného postavenia s pármi, ktoré tvoria heterogénni partneri. Orgány štátnej správy ich
musia dôsledne rešpektovať a priznávať, v opačnom prípade by mohli vystaviť Slovenskú republiku

zodpovednosti za porušovanie úniového práva. Štát pri hľadaní rovnováhy medzi ochranou rodiny a
ochranou práv, ktoré Ústava priznáva sexuálnym menšinám, by mal prihliadať na vývoj spoločnosti a
skutočnosť, že neexistuje iba jeden spôsob, akým môže jednotlivec viesť svoj rodinný (súkromný) život.
Podľanázorusprávnehosúdutedainštitúciamanželstvamôžebyťchránenábeztoho,abybolopotrebné
znevýhodňovať iné spôsoby života. Napokon správny súd musel v prejednávanej veci prihliadať i na

ľudskú dôstojnosť ako najvyšší nárok na hodnotu, ktorú má človek na základe svojej ľudskosti. Ide o
ochranu a rešpektovanie bytosti, prirodzenosti človeka ako takého, o „podstatu" človeka.

16. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel správny súd k záveru, že žaloba je dôvodná,
v dôsledku čoho zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-120-001/2020-SK zo dňa

09.10.2020, ako i prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina
č. PPZ-HCP-BB7-2404-011/2020-PP zo dňa 21.07.2020 a vec vrátil Oddeleniu cudzineckej polície
Policajného zboru Žilina ďalšie konanie.

17. Úlohou správneho orgánu, ktorému vec súd vrátil na ďalšie konanie, bude opätovne o žiadosti

účastníka konania (žalobcu) riadne rozhodnúť v nadväznosti na vyslovené záväzné právne názory
správneho súdu, ktorými je správny orgán v zmysle ustanovenia § 191 ods. 5 SSP viazaný.

18. Správny súd rozhodol o zrušení oboch rozhodnutí správnych orgánov, v nadväznosti na čo sa za
úspešného účastníka v tomto konaní v celom rozsahu považuje žalobca, ktorému správny súd podľa §

167 ods. 1 SSP priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania
tak, ako vyplýva z vyhláseného rozsudku.

19. Osobe zúčastnenej na konaní B. v zmysle § 169 SSP vzniká právo na náhradu iba tých trov, ktoré
mu vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil, ale v posudzovanom prípade

sa tak nestalo a správny súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa a ani návrh zúčastnenej osoby v
tomto smere priznať jej právo na náhradu ďalších trov konania. Žalovaný nebol v konaní úspešný.

20. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Žiline prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439,
§ 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie
vydal, cestou Krajského súdu v Žiline na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Bratislave. V
kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.