Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 15. august 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Obdo/32/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115229702
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:1115229702.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Ivany Nemčekovej a členiek senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD.
a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu: AQUA trade Slovakia s.r.o., so sídlom Jesenského 292/55,
961 01 Zvolen, IČO: 36 049 999, právne zastúpený MÉSZÁROS BARIAKOVÁ advokátska kancelária
s.r.o., so sídlom P.O. Hviezdoslava 344/23,

960 01 Zvolen, IČO: 52 488 047, proti žalovanému: Komunálna poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group,
so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545, právne zastúpený JUDr. Felix Neupauer,
advokát, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A,
811 02 Bratislava, v konaní o zaplatenie 20 000,- eur s príslušenstvom, vedenom
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 35Cb/190/2015, o dovolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/169/2018 - 227 zo dňa 21. mája 2019, v znení opravného

uznesenia č. k 2Cob/169/2018 - 328 zo dňa 25. februára 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a .

II. Žalobca m á n á r o k proti žalovanému na plnú náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“), rozsudkom č. k.

35Cb/190/2015-200 zo dňa 22. mája 2017, v znení opravného uznesenia
č. k. 35Cb/190/2015-212 zo dňa 5. septembra 2017, vyhovel v plnom rozsahu žalobe podanej dňa 24.
novembra 2015 o zaplatenie 20 000,- eur s príslušenstvom špecifikovaným v rozsudku.

2. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa domáhal,
aby mu žalovaný titulom vydania bezdôvodného obohatenia zaplatil sumu 20 000,- eur s 8,05% ročným

úrokom z omeškania z tejto sumy od 21. októbra 2015 do zaplatenia, trovy konania a tiež sumu 454,24
eur ako príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v
znení neskorších právnych predpisov
(ďalej tiež „OZ“).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že Okresný súd Zvolen svojím rozsudkom

sp. zn. 16C/19/2013, zo dňa 27. mája 2015, zaviazal žalobcu (za účasti žalovaného
ako vedľajšieho účastníka), uhradiť 20 000,- eur poškodeným do troch
dní od právoplatnosti rozsudku z dôvodu, že osobným motorovým vozidlom žalobcu, poisteným u
žalovaného, bola spôsobená dopravná nehoda, pri ktorej došlo k usmrteniu účastníka dopravnej nehody.
Pozostalým (poškodeným) po usmrtenej obeti dopravnej nehody súd uvedeným rozsudkom priznal 20
000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, pričom predmetnú sumu žalobca vyplatil poškodeným dňa

28. augusta 2015.4. Žalobca uplatnený nárok odôvodnil tým, že na jeho úkor zaplatením vyššie uvedenej sumy došlo na
strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu vo výške plnenia poskytnutého žalobcom pozostalým,
namiesto žalovaného. Žalobca vznik povinnosti žalovaného uhradiť nemajetkovú ujmu pozostalým

namiesto žalobcu odôvodnil najmä rozsudkom Súdneho dvora EÚ, C-22/12 z 24. októbra 2013, podľa
ktorého článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami
a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady
84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej
smernicouEurópskehoparlamentuaRady2005/14/ESz11.mája2005,ačlánok1ods.1tretejsmernice
Rady 90/232/EHS
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle,
že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má

pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

5. Žalovaný namietal právnu kvalifikáciu uplatneného nároku a vzniesol aj námietku premlčania.

Námietku voči právnej kvalifikácii nároku odôvodnil tým, že nakoľko povinnosť plniť bola určená vyššie
spomenutým rozsudkom Okresného súdu Zvolen, pričom táto povinnosť bola určená priamo žalobcovi,
nemohlotedadôjsťkbezdôvodnémuobohateniunastranežalovaného,keďženedošlokplneniužalobcu
za žalovaného
bez právneho dôvodu. Námietku premlčania žalovaný vzniesol v zmysle § 101 OZ v spojení s § 104

OZ, pričom dôvodil, že ak ku škodnej udalosti došlo dňa 29. marca 2010, potom premlčacia doba začala
plynúť rok po škodnej udalosti, t.j. dňa 29. marca 2011
a posledný deň na uplatnenie nároku bol 29. marec 2014.

6. Súd prvej inštancie považoval v konaní za spornú zodpovednosť žalovaného

za nemajetkovú ujmu pozostalých a tiež príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou pozostalých
a protiprávnym konaním žalobcu. Uzavrel, že žalovaný (poisťovateľ žalobcu) má povinnosť hradiť
nemajetkovú ujmu pozostalých z povinného zmluvného poistenia motorového vozidla škodcu, čím
zároveň vyriešil otázku pasívnej legitimácie žalovaného. Na podporu uvedeného záveru poukázal na
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 474/2016 a sp.

zn. III. ÚS 666/2016.

7. Ďalej súd prvej inštancie prijal záver, že žalobcov nárok sa nepremlčal. Na danú situáciu aplikoval
úpravu v § 397 v spojení s § 398 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších
právnych predpisov (ďalej tiež „OBZ“), pričom konštatoval, že o výške nároku na náhradu škody sa

žalobca dozvedel a súčasne najskôr mohol dozvedieť vyhlásením rozsudku Okresného súdu Zvolen,
dňa 27. mája 2015. Škoda vznikla žalobcovi uhradením finančných prostriedkov (nemajetkovej ujmy),
dňa 28. augusta 2015.
Žaloba bola súdu doručená dňa 24. novembra 2015, a teda nárok žalobcu sa premlčať nemohol.

8. Pri právnej kvalifikácii tu uplatneného nároku sa súd prvej inštancie nestotožnil s právnym názorom
žalobcu, podľa ktorého predstavuje vydanie bezdôvodného obohatenia.
Súd dospel k záveru, že ide o plnenie z poistnej zmluvy, pričom žalobcov nárok vznikol voči žalovanému
na základe skutočnosti, že žalobca nahradil škodu poškodeným
na základe právoplatného rozhodnutia súdu, a týmto plnením mu vznikol nárok v totožnej výške voči

žalovanému z dôvodu, že plnenie je kryté z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

9. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež ,,odvolací súd“) rozsudkom č. k.
2Cob/169/2018 - 227, zo dňa 21. mája 2019, rozhodol o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie v

celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení
(ďalej tiež „CSP“), stotožniac sa s jeho odôvodnením a žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho
konania.10. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci tak v otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ako aj v otázke interpretácie ustanovení
zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla (ďalej tiež „zákon o PZP“) a ďalej, že rozsudok súdu prvej inštancie je
nepreskúmateľný, keďže
v ňom absentujú úvahy a s tým spojené závery, ako súd právne kvalifikoval uplatnený nárok a ako
sa vysporiadal s námietkou premlčania, tak odvolací súd posúdil tieto námietky ako nedôvodné. K
argumentom ohľadom právneho základu uplatneného nároku zdôraznil, že v našom právnom prostredí

je potrebné vykladať pojem škoda eurokonformne.
ZarozhodujúcivdanejvecipovažovalrozsudokSúdnehodvoraEurópskejúnieC-22/12voveciHaasová
a odkaz na prijaté tri európske smernice týkajúce sa povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.
Odvolací súd poukázal aj na uznesenie sp. zn. III. ÚS 666/2016, v ktorom ústavný súd upozornil na
povinnosť slovenských vnútroštátnych súdov interpretovať zákony eurokonformne. Odvolací súd dospel

k záveru, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP treba vykladať tak, že poistné krytie, na
ktoré je žalovaný ako poisťovateľ povinný, sa má vzťahovať aj na nároky oprávnených osôb na náhradu
nemajetkovej ujmy
a poisťovateľ zodpovednosti za škodu je pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému na základe
ust. § 15 ods. 1 zákona o PZP vznikla povinnosť uhradiť škodu žalobcovi.

11. K námietkam žalovaného ohľadom premlčania predmetného nároku odvolací súd poukázal na
závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a ktorý otázku premlčania právne subsumoval pod úpravu
v § 397 OBZ v spojení s § 398 OBZ. Odvolací súd konkrétne uviedol, že žaloba bola na súde prvej
inštancie (24. novembra 2015) podaná včas, nakoľko žalobca sa o výške škody titulom nemajetkovej

ujmy dozvedel až na základe rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 27. mája 2015, právoplatného
dňa 15. augusta 2015, a teda súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že nárok
žalobcu sa nemohol premlčať.

12. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej tiež ,,dovolateľ“) v zmysle ust. §

421 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

13. V odôvodnení dovolania, ktorého prípustnosť vyvodil z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
dovolateľ namietal, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolateľ uviedol, že mu nie je zrejmé, akou úvahou dospeli príslušné súdy k záveru, že pokiaľ je nárok
žalobcu nárokom na plnenie z poistnej zmluvy, z akého dôvodu potom vo vzťahu k námietke premlčania
neaplikovali objektívne stanovenú premlčaciu dobu podľa ust. § 104 OZ, ktorá začala plynúť od dátumu
dopravnej nehody. K tomu podporne dovolateľ poukázal na závery rozsudku Krajského súdu v Žiline,
sp. zn. 5Co/306/2012, zo dňa 28. decembra 2012. Podľa dovolateľa námietku premlčania uplatneného

nároku bolo nevyhnutné posudzovať podľa ust. § 104 OZ a ak tak konajúce súdy neučinili, došlo z ich
strany k nesprávnemu právnemu posúdeniu plynutia premlčacej doby, čoho dôsledkom bolo chybné
určenie začiatku a konca plynutia premlčacej doby. Nakoľko k dopravnej nehode došlo dňa 29. marca
2010, potom premlčacia doba podľa ust. § 104 OZ v spojení s ust. § 397 OBZ uplynula dňa 29. marca
2015, a preto žaloba bola

dňa 24. novembra 2015 podaná oneskorene, po uplynutí premlčacej doby.
Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd v zmysle ust. § 449 ods. 3 CSP napadnutý rozsudok zmenil tak,
že žalobu zamietne.

14. K dovolaniu sa vyjadril žalobca a označil ho za nedôvodné. Podľa názoru žalobcu predpokladom

začatia plynutia premlčacej doby je vznik subjektívneho práva. Toto právo (resp. nárok) vzniklo žalobcovi
momentom zaplatenia sumy pozostalým na základe vyššie spomenutého rozsudku Okresného súdu
Zvolen. Z časového hľadiska teda aplikácia ust. § 104 OZ nie je možná. K argumentácii dovolateľa
ohľadom podporného použitia rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 5Co/306/2012, žalobca uviedol,
že súdy v predmetnom prípade riešili nároky z tzv. všeobecného poistenia, a nie z povinného zmluvného

poistenia. Žalobca navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného podľa ust. § 447
písm. f/ CSP odmietol, resp. podľa ust. § 448 CSP zamietol.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s ust. § 429
ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal vec a dospel k záveru,

že dovolanie je potrebné odmietnuť pre neprípustnosť dovolacích dôvodov
[§ 447 písm. f) CSP].

16. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti.

17. Najvyšší súd v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 opakovane vyjadril záver aktuálny aj v
súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne, a v záujme právnej istoty a
riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež
právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej

inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,
za splnenia ktorých môže súd vo veci konať a rozhodnúť o veci samej, čo platí pre všetky štádiá konania,
vrátane dovolacieho konania. Posúdenie, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

18. Podľa ust. § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa.

19. Podľa ust. § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

20. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z ust. § 421 ods. l písm. b) CSP.

Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí mať
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o právnu otázku, nie o otázku skutkovú. Z dikcie tohto
ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom
sa rozumie tak otázka hmotnoprávna ako aj procesnoprávna. Musí však ísť o právnu otázku, ktorú
odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie. Právna otázka, na vyriešení ktorej

nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, teda vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným
v rozhodnutí odvolacieho súdu, aj keby bola v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť
považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.

21. Dôvodnosť prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá,

že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil
a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným
predpokladom prípustnosti dovolania podaného v zmysle ust. § 421
ods. 1 písm. b) CSP je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval
právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ

nesúhlasí).

22. Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 CSP, má viazanosť dovolacími dôvodmi (§ 440
CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od tohto, ako dovolateľ
sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

dovolateľom označenej právnej otázky
a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

23. Zároveň platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť
rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické

(akademické, teoretické) otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne
rozhodnutie, ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Prípustnosť dovolania
nezakladá ani všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu (resp. jeho
právnymi závermi). Pre prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je relevantný lensubjektívny názor dovolateľa, teda čo on sám z hľadiska svojho (ne)úspechu v spore považuje za právnu
otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a ani jeho hodnotenie právneho posúdenia veci súdom.

24. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť,
ako ju odvolací súd riešil, b/ vysvetliť, v čom je riešenie právnej otázky odvolacím súdom nesprávne a c/
uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená (pozri uznesenie najvyššieho súdu z 28. novembra
2019, sp. zn. 5Obdo/75/2019). Sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté

spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu
právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP
(pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 203/2016, 2 Cdo 54/2018, 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo
67/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017).

25. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne,

umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP]. Za
dovolacím súdom dosiaľ nevyriešenú označil dovolateľ právnu otázku (1/) „charakteru vzťahu Žalobcu
a Žalovaného, charakteru „nároku“ Žalobcu proti Žalovanému z titulu poistnej zmluvy“ a (2/) „...s
tým súvisiaceho posudzovania otázky premlčania takého nároku, ktorý je podľa právneho názoru

Žalovaného jednoznačne nárokom na poistné plnenie (ako konštatovali aj konajúce súdy), s de iure
objektívne stanovenou premlčacou dobou od momentu poistnej udalosti (ktorú už konajúce súdy
ignorovali).“

26. Dovolateľ teda v súlade s ust. § 432 ods. 2 CSP vymedzil právne posúdenie veci uskutočnené

odvolacím súdom, ktoré považuje za nesprávne a aj uviedol, ako sa mali podľa jeho názoru nastolené
právne otázky riešiť. Napriek tomu dovolací súd musel konštatovať, že dovolanie žalovaného, opierajúce
sa o ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, k momentu rozhodovania dovolacieho súdu prípustné nie je.

27. Z ustanovenia § 438 ods. 1 CSP vyplýva, že na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú

ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 217
ods. 1 veta prvá CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Podľa ust. § 234 ods.
2 CSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú
sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Aj keď uvedená právna úprava
sa predovšetkým týka skutkového stavu k momentu prijatia súdneho rozhodnutia, obdobne v dovolacom

konaní je potrebné pri rozhodovaní o procesnej prípustnosti dôvodov podaného dovolania [tu v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP] vychádzať z aktuálneho stavu k momentu vydania rozhodnutia dovolacieho
súdu. Uvedené vo vzťahu k skúmaniu prípustnosti dovolania vyplýva aj z ust. § 435 CSP, podľa
ktorého v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. To

znamená, že aj keby dovolateľom nastolené právne otázky v dobe podania jeho dovolania ešte riešené,
resp., vyriešené dovolacím súdom neboli, relevantný je z hľadiska posudzovania prípustnosti dôvodov
dovolania podaného v zmysle ust. § 421 ods. 1
písm. b) CSP stav k momentu vydania rozhodnutia o dovolaní. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo
svojom náleze sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. júna 2020 (obiter dicta) pripúšťa,

že „(s)ituácia dovolateľa sa totiž môže v priebehu dovolacieho konania meniť.
Napríklad ak dovolateľ tvrdí, že právna otázka ešte nebola na dovolacom súde riešená a medzičasom
k jej vyriešeniu došlo. V tomto prípade sa prípustnosť dovolania zmení počas konania.“ (ods. 54).

28. V danom prípade dovolací súd prieskumom veci a ďalšej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu

zistil, že v obdobnej, skutkovo analogickej veci, aká je predmetom tohto dovolacieho konania, už došlo
k zodpovedaniu oboch právnych otázok nastolených dovolateľom,
a to v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/2/2021
zo dňa 29. apríla 2022 (ďalej tiež skrátene „uznesenie sp. zn. 4Obdo/2/2021“). V uvedenom rozhodnutí
najvyšší súd ako kľúčové posudzoval otázky, či právnym dôvodom pohľadávky žalobcu voči žalovanému

je bezdôvodné obohatenie žalovaného
na úkor žalobcu podľa ust. § 454 OZ a s tým súvisiace právne posúdenie aj premlčacej lehoty v súlade
s ust. § 107 ods. 1 OZ, alebo ako uvádza žalovaný, že nárok uplatnený žalobcom predstavuje právovyplývajúce z poistného plnenia, a preto by sa pri posúdení námietky premlčania malo postupovať v
zmysle ust. § 104 OZ.

29. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4Obdo/2/2021 vo vzťahu k analogickej skutkovej situácii, aká je
daná aj v tu posudzovanej dovolacej veci, s poukazom na ustanovenia § 822 OZ,
§ 823 OZ, § 100 ods. 1 OZ, § 101 OZ, § 104 OZ, § 107 ods. 1 OZ, § 397 OBZ, § 4
ods. 1 a 2 zákona o PZP a § 15 ods. 1 a 2 zákona o PZP, konštatoval (ods. 35),
že poškodený má možnosť voľby, či si uplatní nárok na náhradu škody spôsobenej

mu prevádzkou motorového vozidla iba voči škodcovi, či priamo voči poisťovateľovi z povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti škodcu za škodu spôsobenú motorovým vozidlom alebo si svoj
nárok uplatní voči obom týmto subjektom súčasne.
Plnenie na náhradu škody mu však patrí len jeden krát, teda plnenie jedného z týchto subjektov
(poisťovateľ, poistený/škodca) spôsobuje zánik nároku na náhradu škody poškodeného voči druhému
subjektu (solučné účinky plnenia poskytnutého poškodenému jedným z týchto povinných subjektov

vo vzťahu k povinnosti druhého povinného subjektu plniť poškodenému). Zdôraznil, že vzťahy medzi
škodcom, poškodeným a poisťovateľom navzájom je potrebné rozlišovať. Zatiaľ čo vzťah poškodeného
a škodcu je vzťahom zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (vyplývajúci
z § 427 a nasl. OZ), tak vzťah medzi poisťovateľom a poisteným škodcom
je vzťahom z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom

(zák. č. 381/2001 Z. z., o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla). Vzťah poškodeného a poisťovateľa škodcu je vzťahom špecifickým vyplývajúcim
zo záväzku poisťovateľa z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla voči poistenému škodcovi plniť náhradu škody priamo poškodenému, pričom poškodenému
osobitný zákon o povinnom zmluvnom poistení dáva i priamy nárok voči poisťovateľovi na plnenie,

ktorým mu bude táto škoda nahradená (v § 15 ods. 1). Povinnosť poisťovateľa plniť poistné plnenie
priamo poškodenému je teda záväzkom poisťovateľa voči poistenému (škodcovi) vyplývajúci
z ich zmluvného poistného vzťahu (§ 823 OZ; § 4 a § 15 ods. 1 veta prvá zákona o povinnom zmluvnom
poistení), teda plní poškodenému aj keď si tento priamo náhradu škody voči nemu neuplatní. Táto
povinnosť mu vyplýva z poistnej zmluvy uzavretej

so zodpovedným škodcom ako poisteným, resp. zo zákona o povinnom zmluvnom poistení.

30. Ďalej najvyšší súd uviedol (ods. 37 cit. uznesenia), že z § 15 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom
poistení (a poznámky k nemu) teda jednoznačne vyplýva, že na premlčanie nároku poškodeného voči
poisťovateľovi sa neaplikuje § 104 OZ. Nárok poškodeného

na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla voči poisťovateľovi a nárok na náhradu
tejto škody voči škodcovi sa však premlčujú samostatne. Poškodený preto v snahe predísť premlčaniu
nároku si musí svoj nárok uplatniť voči každému povinnému subjektu včas (viď napr. rozhodnutie NS
SR sp. zn. 2MCdo/9/2013 z 27. augusta 2014).

31. Pokiaľ poisťovateľ (v dotknutom súvisiacom konaní vystupujúci ako vedľajší účastník), napriek
rozsudku súdu o povinnosti škodcu nahradiť poškodeným/pozostalým nemajetkovú ujmu túto odmietol
plniť ako poistné plnenie z dôvodu, že nejde o súčasť škody, ktorú by pokrývalo povinné zmluvné
poistenie, tak k tomu najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4Obdo/2/2021 (ods. 41) odkázal na túto otázku
riešiaci judikát R 61/2018, podľa ktorého škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom

zmluvnom poistení
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do
osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla.

32. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4Obdo/2/2021 napokon zhrnul svoje závery (ods. 50) tak, že:

„poškodený má pri škode spôsobenej mu prevádzkou motorového vozidla možnosť voľby, či si uplatní
nárok na jej náhradu iba voči škodcovi (§ 427 OZ), či priamo voči poisťovateľovi z povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti škodcu za spôsobenú škodu motorovým vozidlom (§ 15 ods. 1 zákona č.
381/2001 Z. z.) alebo si svoj nárok uplatní voči obom týmto subjektom súčasne. Plnenie na náhradu
škody mu však patrí len jeden krát, teda plnenie jedného z týchto subjektov (poisťovateľ, poistený/

škodca) spôsobuje zánik nároku poškodeného na náhradu škody voči druhému subjektu (solučné účinky
plnenia poskytnutého jedným z uvedených subjektov na povinnosť plniť druhého povinného subjektu).
Aj napriek tomu, že zákon č. 381/2001 Z. z., výslovne neupravuje nárok poisteného voči poisťovateľovi
na náhradu toho, čo poistený (škodca) ako náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidlauhradil poškodenému, spravodlivému usporiadaniu vzťahov a naplneniu účelu tejto právnej úpravy,
ktorým je poistná ochrana zodpovednej osoby (poisteného) a jej práva, aby za neho poisťovateľ náhradu
škody zaplatil priamo poškodenému, zodpovedá právo poisteného voči poisťovateľovi

na náhradu toho, čo z titulu jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla (§ 427 OZ) ako zodpovedný subjekt na náhradu tejto škody uhradil poškodenému (regresný
nárok poisteného voči poisťovateľovi, ktorý neplnil poškodenému, hoci plniť mal). Poisťovateľ nie je
zodpovedný poškodenému za škodu spôsobenú škodcom, je však z titulu poistnej zmluvy zaviazaný
voči poistenému plniť za neho (za zodpovedného poisteného) náhradu škody priamo poškodenému. Ak

si poškodený svoj nárok na náhradu škody žalobou uplatní iba voči poistenému (škodcovi), nemá to
žiaden vplyv na poistný vzťah medzi poisteným a poisťovateľom a ani právne postavenie poisteného
sa tým nemôže zhoršiť. Poistený preto môže následne od poisťovateľa žiadať náhradu toho, čo (napr.
aj na základe súdneho rozhodnutia) z titulu jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla poškodenému uhradil, avšak maximálne
do výšky, v akej bol poisťovateľ povinný uhradiť náhradu škody poškodenému.

Tento osobitný nárok poisteného (škodcu) voči poisťovateľovi nie je nárokom z bezdôvodného
obohatenia, pretože poistený (škodca) plnil ako osoba na to povinná z titulu jeho zodpovednosti za ním
spôsobenú škodu prevádzkou motorového vozidla
(§ 427 a nasl. OZ). Preto zároveň neprichádza do úvahy pri posudzovaní premlčania tohto nároku
aplikácia § 107 OZ vo vzťahu k plynutiu a dĺžke premlčacej doby do úvahy. Tento nárok nie je ani

náhradou škody, avšak nie je svojou podstatou ani poistným plnením
(ako nároku na plnenie z poistnej udalosti, pretože to sa poskytuje poškodenému),
ale kompenzuje poistenému úhradu oprávneného nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla, ktorého uhradenie mal kryté poistením jeho zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Ide teda o regresný nárok poisteného voči

poisťovateľovi ako nárok poisteného (škodcu) z poistenia jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla na náhradu plnenia poskytnutého poisteným poškodenému z titulu jeho
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Tento regresný nárok poisteného
voči poisťovateľovi
sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe (§ 101 OZ), ktorá začína plynúť

odo dňa nasledujúceho po zaplatení náhrady škody poškodenému zo strany poisteného, pretože to je
deň kedy poistený mohol uplatniť tento regresný nárok voči poisťovateľovi prvý krát“.

33. Z uvedeného vyplýva odpoveď na obe dovolateľom položené právne otázky, a teda,
že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, o ktorý sa opiera uplatnený nárok žalobcu, predstavuje

„regresný nárok poisteného voči poisťovateľovi ako nárok poisteného (škodcu) z poistenia jeho
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla na náhradu plnenia poskytnutého
poisteným poškodenému z titulu jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Tento regresný nárok poisteného voči poisťovateľovi sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej
premlčacej dobe (§ 101 OZ), ktorá začína plynúť odo dňa nasledujúceho po zaplatení náhrady škody

poškodenému zo strany poisteného, pretože to je deň kedy poistený mohol uplatniť tento regresný nárok
voči poisťovateľovi prvý krát“.

34. Takéto posúdenie a závery najvyššieho súdu prijaté v skutkovo a právne obdobnej veci
(sp. zn. 4Obdo/2/2021), akú predstavuje i vec tu posudzovaná, znamená, že ani prípadné pripustenie

otázok položených dovolateľom vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci súdmi nižších inštancií, ktorými
bol (ako poisťovateľ žalobcu/škodcu) zaviazaný na zaplatenie sumy 20.000 eur s príslušenstvom
žalobcovi (regresného nároku) v súvislosti s medzi nimi uzavretou zmluvou o povinnom zmluvnom
poistení motorových vozidiel, by vo výsledku pre dovolateľa neprinieslo iné, než už prijaté meritórne
rozhodnutie. Práve vzhľadom

na zhodnosť právnych otázok nastolených totožným dovolateľom v dotknutých veciach
a na ich skutkovú analógiu, dovolací súd v tomto prípade považoval ako postačujúce vyriešenie pre vec
zásadných právnych otázok práve v uznesení najvyššieho súdu
sp. zn. 4Obdo/2/2021, bez potreby opakovaného vecného zodpovedania týchto otázok
aj v tomto dovolacom konaní. Tu dovolací súd len pripomína, že odvolací súd

sa v napadnutom rozsudku stotožnil s nosnými závermi súdu prvej inštancie, že „nárok žalobcovi na
úhradu istiny vznikol voči žalovanému na základe skutočnosti, že plnil škodu poškodeným na základe
právoplatného rozhodnutia súdu a týmto plnením mu vznikol nárok na istinu v totožnej výške voči
žalovanému z dôvodu, že plnenie je ... kryté poistením PZP“, a ďalej, že „o výške nároku na náhraduškody sa žalobca dozvedel a súčasne najskôr mohol dozvedieť vyhlásením rozsudku OS Zvolen
dňa 27.5.2015 a škoda vznikla odpísaním finančných prostriedkov dňa 28.8.2015. Žaloba bola súdu
preukázateľne doručená 24.11.2015 a teda nárok žalobcu sa nemohol premlčať“.

35. Odhliadnuc od uvedeného žiada sa len na okraj poznamenať, a v tom dať dovolateľovi čiastočne za
pravdu, že hoci súdy nižších inštancií vo vzťahu k premlčaniu popri
ust. § 101 OZ a ust. § 398 OBZ, aplikovali aj ust. § 104 OZ (ktorého použitie závery najvyššieho súdu
v uznesení sp. zn. 4Obdo/2/2021 vylučujú), a že vždy je pri zodpovedaní otázky dôvodnosti vznesenej

námietky premlčania potrebné zisťovať dĺžku a plynutie premlčacej doby s konkrétnym určením nielen
začatia, ale aj skončenia jej plynutia,
čo tu absentuje, tak uvedené nemohlo mať žiaden podstatný vplyv na rozhodnutie prijaté súdmi nižších
inštancií, už len vzhľadom na právny názor dovolateľa, zjavne
sa odchyľujúci od vyššie uvedených záverov v uznesení najvyššieho súdu
sp. zn. 4Obdo/2/2021, keď podľa dovolateľa v danom prípade malo ísť o poistné plnenie „s de iure

objektívne stanovenou premlčacou dobou od momentu poistnej udalosti“
(t. j. od dopravenej nehody).

36. Podľa ust. § 447 písm. f) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými
dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431

až 435.

37. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže k momentu rozhodovania v tejto dovolacej veci právne otázky
nastolené dovolateľom už boli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešené, a to v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/2/2021 zo dňa 29. apríla 2022, dovolací súd

odmietol dovolanie žalovaného podané v zmysle
ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP ako neprípustné, keďže za daného stavu dovolanie bolo posúdené ako
odôvodnené neprípustnými dovolacími dôvodmi [§ 447 písm. f) CSP].

38. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky

neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta CSP). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd
prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

39. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.