Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. september 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3S/39/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8021200405
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8021200405.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a

členiek senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Marianny Hirkovej, v právnej veci žalobcu CHEMES, a.
s. Humenné, so sídlom Chemlonská 1, Humenné, IČO: 31 695 426, zastúpený Advokátska kancelária
Bröstl & Čentík s.r.o., so sídlom Rázusova 1, Košice - mestská časť Juh, IČO: 50 560 611, proti
žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 680023434/2021/CI zo dňa 03.06.2021, na
základe všeobecnej správnej žaloby, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Stručný priebeh administratívneho konania

1. Žalobca podal daňové priznanie k spotrebnej daniz minerálneho oleja za zdaňovacie obdobie 11/2016
a požadoval vrátenie dane 143 352,70 eur.

2. Colný úrad Prešov, pobočka Humenné začal dňa 11.01.2017 daňovú kontrolu zameranú na zistenie
oprávnenosti vrátenia spotrebnej dane z minerálneho oleja, ktorú si žalobca uplatnil v daňovom priznaní
za zdaňovacie obdobie november 2016. Dňa 29.11.2017 bol vypracovaný protokol z daňovej kontroly.

3. Colný úrad Prešov, pobočka Humenné rozhodnutím o určení rozdielu v sume, na ktorú bol uplatnený
nárok na vrátenie dane zo dňa 29.01.2018, určil žalobcovi rozdiel v sume, na ktorú bol uplatnený nárok
na vrátenie dane podľa § 15 ods. 5 zákona číslo 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon číslo 98/2004 Z. z.“) za zdaňovacie obdobie november
2016 vo výške + 71 519,24 eur s tým, že spotrebnú daň z minerálneho oleja po zohľadnení zisteného
rozdielu v sume, na ktorú bol uplatnený nárok na vrátenie dane podľa zákona číslo 98/2004 Z. z. za
zdaňovacie obdobie november 2016 vo výške - 71 833,46 eur vráti Colný úrad Prešov v zmysle §
15 ods. 6 zákona číslo 98/2004 Z. z. do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 28.05.2018, rozhodnutie Colného úradu
Prešov zo dňa 29.01.2018, potvrdilo. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 6S/66/2018-55 zo

dňa 21.01.2020 zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 28.05.2018 a
rozhodnutie Colného úradu Prešov, pobočka Humenné zo dňa 29.01.2018 a vrátil vec žalovanému na
ďalšie konanie.4. Colný úrad Prešov, Pobočka colného úradu Humenné rozhodnutím o určení rozdielu v sume, na ktorú
bol uplatnený nárok na vrátenie dane zo dňa 20.07.2020, určil žalobcovi rozdiel v sume, na ktorú bol
uplatnený nárok na vrátenie dane podľa § 15 ods. 5 zákona číslo 98/2004 Z. z. za zdaňovacie obdobie

november 2016 vo výške + 16 513,72 eur s tým, že spotrebnú daň z minerálneho oleja po zohľadnení
zisteného rozdielu v sume, na ktorú bol uplatnený nárok na vrátenie dane podľa zákona číslo 98/2004
Z. z. za zdaňovacie obdobie november 2016 vo výške - 55 005,52 eur vráti Colný úrad Prešov v zmysle
§ 15 ods. 6 zákona číslo 98/2004 Z. z. do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia na
účet užívateľského podniku žalobcu.

5. Colný úrad Prešov, oddelenie právne rozhodnutím č. 680001082/2021 zo dňa 26.01.2021 podľa § 79
ods. 2 a 3 Daňového poriadku žiadosti zo dňa 15.12.2020 daňového subjektu právnickej osoby žalobcu,
držiteľa osvedčenia o zaradení do evidencie užívateľských podnikov na spotrebnú daň z minerálneho
oleja o priznaní úroku z omeškania zo svojej vrátenej spotrebnej dane z minerálneho oleja za zdaňovacie
obdobie november 2016 a to vo výške 71 833,46 eur zo dňa 12.06.2018, ktorú si daňový subjekt vyčíslil

vo výške 10 076,36 eur a vo výške 55 005,46 eur zo dňa 04.08.2020, ktorú si daňový subjekt vyčíslil vo
výške 19 530,73 eur, nevyhovel, nakoľko na to neboli splnené zákonné podmienky, keďže Colný úrad
Prešov ako správca dane spotrebnú daň z minerálneho oleja uvedenú vyššie vždy vrátil v zákonnej
lehote 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutí zo dňa 29.01.2018 a zo dňa 20.07.2020
podľa § 15 ods. 6 tretia veta zákona č. 98/2004 Z.z. účinného v rozhodnom čase, a to vo výške dane

uvedenej v týchto právoplatných rozhodnutiach, takže nárok na priznanie žiadaného úroku z omeškania
nevznikol.

6. Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku, rozhodnutie Colného
úradu Prešov zn. 680001082/2021 zo dňa 26.01.2021, napadnuté odvolaním právnickej osoby žalobcu,

potvrdil.

II.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia

7. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že sa nemôže stotožniť s námietkou žalobcu, že
ustanovenie § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z. z. (ide o znenie účinné do 31. 12. 2020) je obsolentnou
právnou normou a na vrátenie spotrebnej dane je nutné aplikovať ustanovenia § 79 zákona č. 563/2009
Z. z. z dôvodu zásady „lex posterior derogat legi priori“. Uvedenú právnu zásadu nie je možné aplikovať
v právnom poriadku s takou žalobcom deklarovanou samozrejmosťou, t. j. len z dôvodu časovej

postupnosti platnosti a účinnosti dvoch právnych noriem. Účelom právnych zásad je predovšetkým
stanoviť základy, na ktorých je systém práva postavený, či stanoviť pravidlá pri interpretácii právnych
noriem. V konkrétnom prípade žalobcu, by teda k aplikácii zásady „neskorší zákon ruší zákon skorší“
vo vzťahu medzi zákonom č. 98/2004 Z. z. a zákonom č. 563/2009 Z. z. mohlo dôjsť len výnimočne, t. j.
ak by predmetom úpravy bol totožný predmet spoločenských vzťahov a ak by ich vzájomné postavenie

nebolo riešené priamo v týchto právnych normách. Už len zo základného zakotvenia predmetu úpravy
uvedených zákonov („Tento zákon upravuje zdaňovanie minerálnych olejov spotrebnou daňou na
daňovom území.“ - § 1 zákona č. 98/2004 Z. z.; „Tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti
daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.“ - § 1 ods. 1 zákona
č. 563/2009 Z. z.) je zrejmé, že nie sú právnymi predpismi upravujúcimi totožnú oblasť a obsahujú

vlastné intertemporálne ustanovenia vzťahujúce sa na normy im predchádzajúce (zákon č. 98/2004
Z. z. nahrádza zákon č. 239/2001 Z. z., zákon č. 563/2009 Z. z. nahrádza zákon č. 511/1992 Zb.),
teda je bezpredmetné nahliadať na ich vzájomný vzťah cez právnu zásadu prezentovanú žalobcom.
V uvedených právnych normách sú tiež zakotvené ustanovenia, ktoré výslovne riešia ich vzájomné
postavenie, avšak nie v meradle „lex posterior derogat legi priori“, ale v pozícii „lex generalis“ a „lex

specialis“. Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. „Podľa tohto zákona sa postupuje,
ak osobitné predpisy neustanovujú inak.“ a podľa ustanovenia § 44 ods. 3 zákona č. 98/2004 Z. z.
„Na správu dane sa použije osobitný predpis, ak tento zákon neustanovuje inak.“. Je teda zrejmé, že
uvedenézákonyzhodnekonštatujú,žeprednosťpriaplikáciibudúmaťustanoveniazákonač.98/2004Z.
z. ako špeciálnej právnej normy (lex specialis) pred ustanoveniami zákona č. 563/2009 Z. z. ako právnej

normy všeobecnej (lex generalis). Vo všeobecnosti, podľa právnej teórie platí, že pri konflikte zásady
lex specialis derogat legi generáli a zásady lex posterior derogat legi priori má prednosť prvá zásada, čo
právna teória formuluje ako pravidlo lex posterior generalis non derogat legi priori speciali. Ustanovenie
§ 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z. z. v znení účinnom do 31 12. 2020 je osobitnou právnou úpravou vovzťahu k ustanoveniu § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z.. Z ustanovenia § 79 ods. 3 posledná veta
a § 79 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. nevyplýva, že by sa malo vo vzťahu k vráteniu spotrebnej dane
vo všeobecnosti aplikovať ustanovenie § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. Z ustanovenia § 79 ods. 3

posledná veta zákona č. 563/2009 Z. z. vyplýva to, že správca dane je rovnako povinný rovnako zaplatiť
daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia spotrebnej dane, čiže je tu povinnosť pre
správcu dane zaplatiť úrok, ak spotrebná daň je vrátená oneskorene po zákonom ustanovenej lehote,
pričom lehoty na vrátenie spotrebnej dane sú ustanovené v § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z. z. v znení
účinnom od 01.01.2021.

8. Žalovaný označil za nesprávne tvrdenie (námietku) žalobcu, že ustanovenie § 15 ods. 6 zákona č.
98/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2020 je obsolentnou normou z dôvodu jej rozporu s právom
Európskej únie, a to z viacerých dôvodov. Poukázal na čl. 11 smernice o spotrebných daniach a uviedol,
že v zmysle uvedeného článku smernica ponecháva úpravu podmienok vrátenia spotrebnej dane na
jednotlivých členských štátoch, čo Slovenská republika aj urobila v ustanovení § 15 zákona č. 98/2004

Z. z. vrátane ustanovenia lehôt, v ktorých má správca dane spotrebnú daň vrátiť.

9. Samotný žalobca konštatuje, že ani smernica o DPH, ani smernica o spotrebných daniach osobitne
neupravujú lehotu na vrátenie dane, ani nárok na úroky zo sumy vrátenej dane. Ďalej konštatuje, že
obidve smernice iba všeobecne vymedzujú možnosti členských štátov vrátiť príslušnú daň. Z uvedeného

žalobca prijíma záver, že ustanovenia európskych noriem a rozhodnutí ESD upravujúce vrátenie DPH sa
analogicky použijú aj na prípad vrátenia spotrebných daní. Takáto dedukcia žalobcu je však nesprávna,
pretože len preto, že komunitárne normy vo všeobecnosti konštatujú možnosť vrátenia DPH, ako aj
spotrebnej dane, uvedené neznamená možnosť analogického použitia jednej z týchto právnych noriem
na druhú vrátane rozsudkov ESD. Skutočnosť, že smernica o DPH a smernica o spotrebných daniach

ponecháva voľnosť členským štátom Európskej únie na právnu úpravu podmienok vrátenia dane nie je
pritom náhodná, ale reflektuje skutočnosť, že rôznorodosť ekonomických, spoločenských a právnych
podmienok jednotlivých členských štátov zakladá rôznorodosť stanovenia podmienok (vrátane lehôt)
na vrátenie dane. V prípade zákona č. 98/2004 Z. z. (vrátenia spotrebnej dane) užívateľský podnik
(ak nie je prevádzkovateľom daňového skladu alebo oprávneným príjemcom), nemusí podávať daňové

priznanie na spotrebnú daň z minerálneho oleja v pravidelných (mesačných) intervaloch, ale ad - hoc
do troch pracovných dní od vzniku daňovej povinnosti (§ 14 ods. 3 zákona č. 98/2004 Z. z.). Vrátenie
spotrebnej dane si užívateľský podnik môže uplatniť až do štyroch rokov od konca kalendárneho
mesiaca, v ktorom mu nárok na vrátenie dane vznikol. Zdaňovacím obdobím podľa zákona č. 222/2004
Z. z. je kalendárny mesiac, resp. štvrťrok (§ 77) a platiteľ DPH je povinný podávať daňové priznanie

pravidelne do 25 dní od skončenia zdaňovacieho obdobia (§ 78). Daňový úrad je povinný (v zásade)
vrátiť nadmerný odpočet DPH do 30 dní od podania daňového priznania, v ktorom si platiteľ DPH
vrátenie nadmerného odpočtu uplatnil, resp. do 10 dní skončenia daňovej kontroly, ak ju začne v lehote
na vrátenie nárokovaného nadmerného odpočtu (§ 79). Je badať, že prípadné opomenutie vrátenia
nadmerného odpočtu bude v prípade DPH podstatnejšie doliehať na ekonomickú bilanciu platiteľa dane,

keďže tento je zaťažovaný úhradami DPH, podávaním daňových priznaní, uplatňovaním nadmerného
odpočtu kontinuálne pravidelne v mesačných, resp. štvrťročných zdaňovacích obdobiach. Uvedená
závažnosť zadržania nadmerného odpočtu DPH sa pritom (na rozdiel od zákona č. 98/2004 Z. z.)
premieta aj v ustanovení § 79a zákona č. 222/2004 Z. z., keď napriek začatiu a výkonu daňovej kontroly
po uplynutí 6-tich mesiacov od posledného dňa na vrátenie nadmerného odpočtu patrí platiteľovi DPH

nárok za zadržanie nadmerného odpočtu a to podľa § 79a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. vo výške
dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka,
za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 %, pri výpočte
úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta
zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa

nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do
dňa jeho vrátenia vrátane. Pri výpočte úroku podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. (teda ten, ktorý
požaduje priznať žalobca) sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky
platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak
trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku

sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková
sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Úrok priznaný podľa ustanovenia § 79 ods.
3 zákona č. 563/2009 Z. z. je niekoľkonásobne vyšší než úrok, ktorý umožňuje priznať § 79a zákona č.
222/2004 Z. z. Je to spôsobené tým, že úrok podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. sa priznávavtedy, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote uvedenej v § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.
z. Vychádzajúc z ustanovenia § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2020,
ktoré osobitne ustanovuje lehotu na vrátenie dane, by žalobcovi vznikol nárok na priznanie úroku podľa

§ 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. na 16. deň odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola určená
spotrebná daň odlišne od podaného daňového priznania, ak táto nebola vrátená. Z ustanovenia § 79
ods. 2 a 3 zákona č. 563/2009 Z. z. je zrejmý úmysel zákonodarcu priznávať určitú kompenzáciu za
ekonomickéznevýhodneniedaňovýchsubjektovspôsobenéoneskorenýmvrátenímdaňovéhopreplatku
nečinnosťou správcu dane, a to prostredníctvom úroku zo sumy oneskorene vráteného daňového

preplatku, čo sa má vzťahovať rovnako aj na vrátenie spotrebnej dane. Nárok na túto kompenzáciu
podľa § 79 zákona č. 563/2009 Z. z. však nepatrí v prípadoch, kedy sa vo vzťahu k vráteniu spotrebnej
dane v súlade s § 15 ods. 5 zákona č. 98/2004 Z. z. vykonáva daňová kontrola (čo korešponduje aj s čl.
11 smernice o spotrebných daniach) s výsledkom, že daň zistená daňovou kontrolou sa odlišuje od dane
uvedenej v daňovom priznaní, o čom sa vydáva rozhodnutie a následne je príslušná suma spotrebnej
dane vrátená žiadateľovi v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti takéhoto rozhodnutia. V takom prípade

nemožno hovoriť o vrátení spotrebnej dane po lehote ustanovenej v § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z.
z. v znení účinnom do 31. 12. 2020.

10. Aj v hypotetickom prípade (neberúc do úvahy uvedené) prípustnosti analógie medzi komunitárnymi
normami upravujúcich vrátenie DPH a normami upravujúcimi vrátenie spotrebnej dane, európske normy,

na ktoré poukazuje žalobca, nepaušalizujú povinnosť colného úradu vrátiť spotrebnú daň bezvýnimočne
v konkrétnej časovej lehote, teda ani nepaušalizujú prípadnú kompenzáciu v podobe úrokov. V zmysle
rozhodnutí ESD, na ktoré žalobca poukazuje, sa lehota na vrátenie dane, či výška kompenzácie v
podobe úrokov, kvantitatívne vymedzuje ich primeranosťou. Z pozície uvedených rozhodnutí nie je
preto dôvodné, aby po označení ustanovenia § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z. z., že je obsolentné,

sa „automaticky“ vrátenie spotrebnej dane a priznanie úroku posudzovalo podľa lehoty na vrátenie
dane uvedenej v ustanovení § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. V kontexte uvedeného v spojení
s okolnosťami prípadu má žalovaný za to, že pre konkrétny prípad nie je možné konštatovať, že by
došlo k neprimerane dlhému plynutiu času od momentu podania žiadosti žalobcu do momentu vrátenia
dane, resp. nie je možné konštatovať, že vykonanie daňovej kontroly, či vedenie súdneho sporu, ktorých

dôsledkom bolo oddialenie vrátenia spotrebnej dane žalobcovi, mali byť neodôvodneným, neúčelným
postupom colného úradu. Je potrené zdôrazniť, že žalobca si vo svojom daňovom priznaní zo dňa
15.12.2016 uplatnil nárok na vrátenie spotrebnej dane vo výške 143.352,70 eur, a to v súvislosti s
viacnásobným nadobudnutím a použitím minerálneho oleja za obdobie od 01.10.2011 do 31.12.2012.

11. Je nepochybné, že začatie daňovej kontroly colným úradom na zistenie oprávnenosti tohto vrátenia
spotrebnej dane, a to vzhľadom na časový odstup od nadobudnutia minerálneho oleja a výšku
uplatňovaného vrátenia spotrebnej dane, bolo odôvodneným krokom colného úradu, ako správcu
dane. Aj v prípade, ak by sa pri daňovej kontrole nezistilo nárokovanie spotrebnej dane vyššej, než
by žalobcovi prislúchalo, aj v tomto prípade by bolo nutné označiť uskutočnenú daňovú kontrolu za

adekvátnu, vykonanú v súlade so zákonom a v zákonom stanovenej lehote. V konečnom dôsledku
vykonanie daňovej kontroly sa aj následne ukázalo ako opodstatnené, keďže právoplatným rozhodnutím
zn. 680032762/2020 zo dňa 21.07.2020 colný úrad určil rozdiel v sume, na ktorú mal žalobca nárok
na vrátenie, vo výške 16.513,72 eur. Na uvedenom nič nemení ani súdny spor vedený na základe
podania žaloby žalobcom voči rozhodnutiu FR SR zn. 680028889/2018 zo dňa 28.05.2018 v spojení

s rozhodnutím colného úradu zn. 680005446/2018 zo dňa 29.01.2018. Do skončenia súdneho sporu
mohol colný úrad vrátiť žalobcovi spotrebnú daň len v medziach výsledkov daňovej kontroly, resp.
existujúceho rozhodnutia colného úradu zn. 680005446/2018 zo dňa 29.01.2018, a to aj urobil. Meritom
predmetného súdneho sporu bolo výlučne posúdenie odlišných právnych názorov týkajúcich sa nároku
na vrátenie dane, za situácie absencie judikatúry, kde colný úrad (resp. FR SR) zastávali právny názor,

ktorý nebol z ich strany účelový, či zjavne nesprávny. Colný úrad pritom v súvislosti so samotným
okamihom vrátenia dane vždy postupoval v súlade s ustanovením § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004
Z. z. v znení účinnom do 31.12.2020, keď spotrebnú daň vrátil žalobcovi do 15 od právoplatnosti
rozhodnutia nadväzujúceho na daňovú kontrolu. Hoci žalobca citujúc judikatúru ESD zdôrazňuje
nevyhnutnosť ekonomickej ochrany dotknutej osoby a primeranosti lehôt na vrátenie spotrebnej dane,

je potrebné pri uvedenej ochrane subjektu prihliadať na zásadu daňovej neutrality zakotvenú aj v
rozhodnutiach ESD. Uvedená zásada daňovej neutrality považuje zadržanie finančných prostriedkov
po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly za oprávnenú a legitímnu, nakoľko slúži na
preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovaniedaňových podvodov. Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu
trvania daňovej kontroly, resp. po dobu obrany jej výsledkov v súdnom konaní, však nemôže mať povahu
sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane, ale musí rešpektovať zásadu daňovej neutrality. Aj napr. z

rozhodnutiaESDC-120/15vyplýva,želehotanavrátenienadmernéhoodpočtuDPHmôžebyťvzásade
predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné ju považovať za neprimeranú,
ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto kontroly.

III.

Zhrnutie argumentov žalobcu

12. Žalobca v žalobe poukázal na skutočnosť, že ustanovenia § 79 Daňového poriadku, na ktoré
odkazoval žalobca aj vo svojej žiadosti, sú oproti § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z. z. neskorším
predpisom, ktorý podrobne upravuje podmienky vrátenia dane, vrátane spotrebnej dane (viď § 79 ods.
7 Daňového poriadku) a to odchylne od § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z. z.. Uvedené potvrdzuje aj

dôvodová správa k Daňovému poriadku, v texte jej osobitnej časti k § 79: „Podľa tohto ustanovenia sa
primerane postupuje aj pri použití nadmerného odpočtu a spotrebnej dani, pri ktorej bolo uplatnené jej
vrátenie, vrátane povinnosti správcu dane zaplatiť úrok pri oneskorenom vrátení.“ Žalobca na žiadnom
mieste v odvolaní neuvádza ako dôvod uplatnenia zásady „LEX POSTERIOR DEROGAT LEGI PRIORI“
iba jeho časovú postupnosť, ako v napadnutom rozhodnutí mylne konštatuje žalovaný. Uplatnenie tejto

zásady vyplýva z jej účelu, kedy jej uplatnenie nie je viazané „len“ na fakt, že určitý právny predpis
bol vydaný neskôr, ale najmä na to, že neskôr vydaný právny predpis upravil uvedenú problematiku
komplexným spôsobom, a teda v podstate nepriamo novelizoval obsah tejto právnej problematiky. K
aplikácii derogačných pravidiel dochádza v zmysle právnej teórie v situáciách, kedy určitý normatívny
právny akt, resp. v ňom obsiahnuté právne normy neboli výslovne derogované neskorším právnym

predpisom a v rovnakom čase platia právne normy, ktoré sú vzájomne protichodné, a preto je nutné
použitím výkladových pravidiel túto kolíziu právnych predpisov odstrániť a určiť, ktorou konkrétnou
právnou normou je potrebné sa v danom prípade spravovať. Nie je možné súhlasiť s argumentáciou
žalovaného tykajúcou sa nemožnosti aplikácie zásady „LEX POSTERIOR DEROGAT LEGI PRIORI“. V
prvom rade, nie je podstatné, aký predmet úpravy je vymedzený v úvodných ustanoveniach právnych

predpisov. Každý jednotlivý právny predpis síce vymedzuje svoj vlastný osobitný predmet, ktorý vo
svojichustanoveniachupravuje,avšaktoneznamená,žeurčitáprávnanormavrámciprávnehopredpisu
nemôže upraviť totožný právny vzťah ako iná právna norma v inom právnom predpise. Podstatnou
okolnosťou je to, či konkrétna právna norma obsahuje totožný predmet právnych vzťahov (a teda nie
úprava predmetu konkrétneho právneho predpisu v jeho úvodných ustanoveniach, čo nesprávne tvrdí

žalovaný). Nesprávnym je tvrdenie žalovaného v konštatovaní, že nakoľko Daňový poriadok upravuje
správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so
správou daní, nie je možné aplikovať tento právny predpis aj vo vzťahu k spotrebným daniam (napriek
tomu, že určitý inštitút je upravený v oboch právnych predpisoch). Nie je možné sa preto obmedzovať
na tvrdenie, že v prípade, ak právne predpisy nemajú totožný predmet úpravy vymedzený v úvodných

ustanoveniach, nie je možné uplatňovať žalobcom tvrdenú derogačnú klauzulu. Je úplne bežným javom,
kedy neskoršie vydaný právny predpis upraví určitý právny vzťah inak, ako je ustanovené v skorom
právnom predpise. V takom prípade, je vždy potrebné riadiť sa novšou (a teda neskoršou) právnou
úpravou, aj napriek tomu, že skoršia úprava nebola výslovne neskorším právnym predpisom zrušená.
Logický, práve preto dochádza v praxi k aplikácii derogačných klauzúl. Ustanovenie § 15 ods. 6 zákona

č. 98/2004 Z. ž. (ide o znenie účinné do 31. 12. 2020) je síce formálne platnou súčasťou jednak
daného právneho predpisu, ako aj právneho poriadku, avšak toto ustanovenie je právne neúčinné
a nespôsobuje právne následky. Všetky orgány aplikácie práva sú povinné sa riadiť len účinným
ustanovením neskoršieho právneho predpisu, ktorý sa vzťahuje na danú problematiku, v opačnom
prípade dochádza nielen k porušovaniu právnych predpisov a zásady zákonnosti, ale aj k porušeniu

princípu právnej istoty subjektov práva. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 15 ods. 6 zákona
č. 98/2004 Z. z. je obsolétnou právnou normou, a preto je v tomto prípade povinnosťou správcu dane
riadiť sa platnými a účinnými právnymi predpismi v právnom poriadku Slovenskej republiky, pričom
sa v tomto prípade uplatní interpretačné pravidlo „LEX POSTERIOR DEROGAT LEGI PRIORI“. Aj na
vrátenie spotrebnej dane z minerálneho oleja je z uvedených dôvodov potrebné aplikovať ustanovenia

§ 79 Daňového poriadku ako neskorší právny predpis, ktorý komplexne upravil proces vrátenia tejto
spotrebnej dane (vrátane úrokov) odchylne oproti staršiemu zákonu č. 98/2004 Z. z.. Je teda zjavne
nesprávny právny názor žalovaného, že v tomto prípade sa nepoužije novšia právna úprava § 79
Daňového poriadku, v prípade ak komplexným spôsobom upravila podmienky vrátenia spotrebnej daneoproti úprave § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z. z.. Z logického a systematického výkladu predmetného
ustanovenia§79Daňovéhoporiadkujasnevyplýva,žeods.2aods.3tohtoustanoveniaspoluvzájomne
súvisia, nakoľko ak správca dane nevráti spotrebnú daň v lehote uvedenej v ods. 2, automatický je

povinný priznať úrok zo sumy vrátenej spotrebnej dane. Z ust. § 79 ods. 2 a 3 v spojení s § 79 ods. 7
Daňového poriadku vyplýva, že:
(i) ak správca nepostupuje podľa ods. 1, 9 alebo 10 § 79 Daňového poriadku, spotrebnú daň vráti v
lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jej vrátenie:
(ii) ak správca dane vráti spotrebnú daň po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní

od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy vrátenej dane:
(iii) pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky
platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak
trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku
sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková
sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania.

13. Z vyššie uvedeného vyplýva, že správca dane svojvoľne a arbitrárne neaplikoval predmetné
ustanovenie § 79 Daňového poriadku napriek tomu, že ide o novšiu a komplexnú zákonnú úpravu
vrátenia spotrebnej dane, a teda porušil nielen zásadu zákonnosti, ale zároveň porušil aj princíp právnej
istoty žalobcu.

14. Podľa názoru žalobcu nesprávne žalovaný uvádza zákonné znenie § 15 zákona č. 98/2004 Z. z.
ako ustanovenie upravujúce lehoty pre vrátenie spotrebnej dane. Žalobca v žiadnom prípade netvrdil
možnosť vzájomného použitia smerníc. Žalobca svojou argumentáciou poukázal na rovnaké východiská
smernice o DPH a smernice o spotrebných daniach. Rovnaké východiská týchto dvoch smerníc

odôvodňujú teda právny záver, že práve aj judikatúra Súdneho dvora Európskej Únie a rovnako aj
judikatúra Najvyššieho súdu SR tykajúca sa úrokov z omeškania vo vzťahu k DPH je plne aplikovateľná
a zlučiteľná s právnou úpravou úrokov z omeškania vo vzťahu k spotrebným daniam. Vychádza sa
z toho, že účelom priznania úrokov z omeškania je kompenzovať dočasnú nemožnosť disponovať
finančnými prostriedkami vo výške dane, ktorá má byť daňovému subjektu vrátená. V tomto smere

neexistuje žiaden racionálny dôvod, prečo by sa malo postupovať pri spotrebných daniach inak ako v
prípade dane z pridanej hodnoty - takýto rozdielny prístup by bolo možné považovať za diskriminačný
a zjavne neopodstatnený. Otázka nároku daňového subjektu na zaplatenie úrokov za zadržiavanie
peňažných prostriedkov počas trvania daňovej kontroly bola riešená vo viacerých rozhodnutiach ESD
a hoci právne názory ESD boli vyslovené vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, niet dôvodu, pre ktorý

by sa tieto závery nemohli aplikovať aj na spotrebné dane. Napriek tomu, že žalovaný na viacerých
miestach napadnutého rozhodnutia tvrdí, že nie je možné aplikovať právne závery judikatúry ESD
týkajúcej sa úrokov z omeškania vo vzťahu k DPH na spotrebné dane, na podporu týchto tvrdení
neuviedol žalovaný žiadne relevantné dôvody, či právne argumenty. Žalobca na podporu svojich tvrdení
poukazuje v prvom rade na všeobecnú úpravu obsiahnutá v čl. 183 smernice o DPH. V tejto súvislosti

je potrebné uviesť, že rovnako všeobecné vymedzenie o vrátení dane obsahuje i čl. 11 smernice o
spotrebných daniach. Smernica o DPH a smernica o spotrebných daniach obsahujú teda obdobne
všeobecné vymedzenie možnosti členských štátov vrátiť príslušnú daň, pričom ani v jednej nie je
osobitne upravená lehota na vrátenie dane, ani nárok na úroky zo sumy vrátenej dane. Poukázal
na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10, C-120/15. V súvislosti so zásadou daňovej

neutrality, na ktorú kladie ESD dôraz aj v jeho vyššie citovaných rozhodnutiach, poukázal aj na ods.
10 úvodných ustanovení smernice o spotrebných daniach. Z vyššie uvedeného vyplýva, že zásada
daňovej neutrality vo všeobecnosti vylučuje, aby členské štáty viazali vrátenie nadmerného odpočtu
DPH na podmienky, ktoré by zdaniteľným osobám spôsobili dodatočné zaťaženie ovplyvňovaním ich
finančnej situácie, a že členské štáty musia zabezpečiť, aby sa toto vrátenie uskutočnilo v primeranej

lehote a aby samotné spôsoby vyplatenia nespôsobili zdaniteľným osobám finančné riziko. Súdny dvor
tiež vyjadril názor, že zdaniteľné osoby, ktorým má byť vrátený nadmerný odpočet DPH v stanovenej
lehote, ktorú nie je možné považovať za primeranú, majú právo na poskytnutie úrokov z omeškania a že
právnemu poriadku každého členského štátu prináleží, aby pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity
stanovil podmienky platenia takýchto úrokov. Vzhľadom na vyššie uvedene skutočnosti je zrejmé, že z

rovnakých dôvodov ako čl. 183 smernice o DPH, taktiež aj čl. 11 smernice o spotrebných daniach bráni
takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení spotrebnej
dane až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. Žalovaný však na podporu svojich
tvrdení len stroho opisuje text jednotlivých zákonných ustanovení zákona č. 98/2004 Z. z. a zákona č.222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pričom poukazuje na rozdielnosť
týchto dvoch typov daní pri podávaní daňového priznania, či jednotlivých lehôt pre vrátenie tej-ktorej
dane. Avšak uvedené je absolútne bezpredmetné vo vzťahu k podstate tejto problematiky, nakoľko

je úplne logické, že pre každú jednotlivú daň a podmienky jej uplatnenia, či vrátenia sú stanovené
pre každú špecifickú daň odlišne. Ak sa snaží žalovaný poukázať na to, že v prípade opomenutia
vrátenia nadmerného odpočtu pri DPH ide o zásadnejší dopad na ekonomickú situáciu platiteľa dane,
žalobca poukazuje na skutočnosť, že o jednotlivých ekonomických dopadoch na osobu platiteľa dane
rozhodujú predsa konkrétne okolnosti daného prípadu. Zároveň ide o absolútne nesprávnu právnu

úvahu žalovaného, keďže v prípade akéhokoľvek opomenutia vrátenia dane (bez ohľadu na to, či pôjde
o DPH alebo spotrebnú daň), hrozí negatívny ekonomický dopad na platiteľa dane. Žalovaný však
neuviedol žiadne relevantné právne dôvody a argumenty, prečo v tomto prípade nie je podľa jeho názoru
vôbec možné aplikovať ustanovenia o oneskorenom vrátení spotrebnej dane v zmysle v § 15 ods.
6 zákona č. 98/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2020 (resp. podľa názoru žalobcu podľa § §
79 ods. 2 a 3 Daňového poriadku, pričom však ani k uvedenému tvrdeniu žalobcu nezaujal žalovaný

právne relevantné dôvody a argumenty). Správca dane rovnako ako aj žalovaný v tejto súvislosti
nesprávne stotožňuje (i) lehotu na vrátenie dane po skončení daňovej kontroly a (ii) moment vzniku
nároku na úroky z omeškania. Spotrebnú daň je povinný síce správca dane vrátiť v určitej lehote po
skončení daňovej kontroly (čo je pochopiteľne, keďže daňovou kontrolou sa preveruje oprávnenosť
nároku daňového subjektu), čo však neznamená, že úroky z omeškania z priznanej sumy sa nemajú

priznať počnúc momentom, kedy mala byť daň riadne vrátená po podaní daňového priznania. V časti,
v ktorej bol daňový subjekt úspešný totiž správca dane neoprávnene zadržiaval určitú sumu, ktorá
mala byť daňovému subjektu vyplatená začiatkom roka 2017. Opačný výklad by popieral zmysel a
funkciu úrokov z omeškania, ktorú plnia naprieč všetkými právnymi odvetviami. Poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho sudu SR sp. zn. 8Sžf/114/2014, 4Sžf/57/2016, 2Sžfk/20/2017, 4Sžfk/60/2019. K vráteniu

nadmerného odpočtu a spotrebnej dane bežne dochádza vo všeobecnej lehote, čo je lehota, ktorá
je sama osebe v súlade s článkom 183 Smernice o DPH a povinnosť platiť úroky z omeškania z
nevrátenej sumy vzniká až po uplynutí tejto lehoty. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže
disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH (obdobne spotrebnej dane),
je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov

ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality.
Podľa názoru Najvyššieho súdu SR by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým
subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet (spotrebná daň)
z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr a bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži
štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty,

na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-254/16, C-431/12. Vzhľadom na rovnaké východiská smernice o DPH a smernice o
spotrebnej dani sú závery judikatúry Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ týkajúce sa úrokov z
omeškania vo vzťahu k DPH plne aplikovateľné a kompatibilné s právnou úpravou úrokov z omeškania
vo vzťahu k spotrebným daniam. Vrátenie úrokov z omeškania pri oneskorenom vrátení spotrebnej

dane je ponechané vnútroštátnej úprave, čo je úplne logickým dôsledkom v prípade vydávania smerníc
európskymi inštitúciami. Rovnako uplatnenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku namiesto použitia § 15 ods.
6 zákona č. 98/2004 Z. z., je tiež dôsledkom jednak obsoletnosti tohto ustanovenia a následného použitia
výkladových pravidiel a rovnako aj výsledkom prijatých záverov judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie. Posúdenie primeranosti vo vzťahu k času, ktorý uplynul od podania žiadosti daňového subjektu

o vrátenie dane až do momentu vrátenia dane v konkrétnom prípade závisí síce od okolností daného
prípadu, avšak správca dane vrátil žalobcovi daň v prvom prípade o 512 dní neskôr a v druhom prípade
až o 1296 dní neskôr, pričom takéto omeškanie nemôže byť odôvodnené len prípadnou účelnosťou
vykonávania daňovej kontroly bez akejkoľvek finančnej kompenzácie daňovému subjektu, na ktorú má
oprávnenýzákonnýnárok.Ztakéhotopostupusprávcudanespočívajúcehovoneskorenomvrátenídane

však daňovému subjektu vzniká možné finančné riziko, čo je v rozpore so zásadou daňovej neutrality.
V kontexte vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že ust. § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z. z. je
obsolétnou právnou normou, ktorá je súčasne v rozpore s právom Európskej únie, a z týchto dôvodov
nemôže byť na daný prípad aplikovaná. Žalovaný preto vec nesprávne právne posúdil, keď na vec
aplikoval ust. § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z. z. a naopak, neaplikoval ustanovenia § 79 Daňového

poriadku. Výklad žalovaného popiera účel náhrady za zadržanie vrátenia dane, ktorým je kompenzácia
straty, ktorú utrpel daňový subjekt v dôsledku nemožnosti disponovať peňažnými prostriedkami za
obdobie počnúc momentom, kedy mala byť daňovému subjektu predmetná daň podľa zákona pôvodne
vrátená, pričom v rozpore so zákonom v tejto lehote vrátená nebola. Táto kompenzačná funkcia by saminula účinku, ak by sa úrok mal priznať až odo dňa po vydaní rozhodnutia nasledujúceho po skončení
daňovej kontroly. Žalovaný nerešpektoval povinnosť vykonať v danej veci eurokonformný výklad, podľa
ktorého vnútroštátny orgán aplikácie práva má vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho

práva, t. j. výklad v súlade s cieľmi európskeho práva (v tomto prípade smernice). Z toho vyplýva, že
pri uplatňovaní vnútroštátneho práva a najmä ustanovení vnútroštátneho zákona špeciálne vydaného
s cieľom vykonať ustanovenia smernice, musí vnútroštátny orgán vykladať svoje vnútroštátne právo vo
svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok v nej uvedený. Pokiaľ ide o obdobie, za
ktoré sa majú úroky priznať, podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ sa úroky z nadmerného odpočtu DPH

(obdobne zo spotrebnej dane) majú počítať tak, aby kompenzovali zdaniteľnej osobe zníženie peňažnej
hodnoty spôsobené uplynutím času od tohto zdaňovacieho obdobia, za ktoré bol nadmerný odpočet
vykázaný v daňovom priznaní až do skutočného zaplatenia týchto úrokov (rozsudok SD EÚ spojené
veci C-13/18 a C-126/18). Opačná vnútroštátna prax nerešpektuje zásadu efektivity a v rozpore so
zásadou neutrality nekompenzuje hospodársku záťaž neoprávnene zadržaných súm dane. Napadnuté
rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Žalovaný zjavne nesprávne, svojvoľne a arbitrárne vyložil a
aplikoval zákon v neprospech žalobcu, s dôsledkom výrazného zásahu do jeho majetkovej sféry, pričom
nerešpektoval platné a účinné zákonné ustanovenia a zásadu daňovej neutrality vyplývajúcu z judikatúry
ESD. Žalovaný sa v dôsledku nesprávneho zistenia a vyhodnotenia skutkového stavu veci dopustil
svojvoľného a formalistického právneho posúdenia, ktoré je v zjavnom rozpore so zákonom. Žalovaný

rovnako porušil aj zásadu zákonnosti, ktorú je povinný aplikovať a tým zachovávať práva a oprávnené
záujmy daňových subjektov. V danom prípade však správca dane túto zásadu porušil a tým narušil aj
právnu istotu žalobcu ako daňového subjektu.

15. Navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie Colného úradu Prešov č. 680001082/2021 zo

dňa 26.01.2021.

IV.
Vyjadrenie žalovaného

16. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na skutočnosti, ktoré uviedol v napadnutom rozhodnutí.
Ďalej uviedol, že žalobca svoj právny názor viackrát zdôrazňuje skutočnosťou, že právna úprava
zákona č. 563/2009 Z. z. upravuje problematiku vrátenia dane komplexne. Lenže práve takýto obsahový
stav dvoch právnych úprav, kedy jedna všeobecne komplexne upravuje vecnú problematiku a druhá
iba časť z nej, predstavuje typický vzťah dvoch predpisov v postavení lex specialis a lex generalis

(je možné uviesť množstvo príkladov). Samozrejme, že nie je absolútne rozhodujúcim, aký predmet
úpravy je vymedzený v úvodných ustanoveniach právnych predpisov, teda že by iná právna norma
nemohla upraviť totožnú problematiku. Avšak uvedený fakt zadefinovania predmetu právnej úpravy
podstatnou mierou ozrejmuje, v akom postavení (teda lex specialis a lex generalis) je potrebné obidva
právne predpisy chápať, ak skutočne dôjde k takejto duplicitnej úprave totožnej problematiky. Práve

všeobecné vymedzenie predmetu právnej úpravy (okrem iného) slúži na to, aby pri upravovanej totožnej
problematike zákonom č. 563/2009 Z. z. a zákonom č. 98/2004 Z. z. nebolo možné účelovo prezentovať
názory o tom, že ustanovenie § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z. z. je obsolétne, neúčinné, nepriamo
novelizované, ale aby bol expressis - verbis v zákone jednoznačne daný vzťah medzi uvedenými
zákonmi ako lex-generalis a lex-specialis. Teda práve naopak, než uvádza žalobca, popretie uvedeného

vzťahu špeciality a subsidiarity medzi citovanými zákonmi by na strane colného úradu a žalovaného
predstavovalo svojvoľné, arbitrárne konanie, s porušením zásady zákonnosti a princípu právnej istoty.
Žalobca svoj právny názor opiera aj o citáciu dôvodovej správy k § 79 zákona č. 563/2009 Z. z.. Žalovaný
však uvedenú citáciu považuje práve v prospech právneho názoru žalovaného, keďže v citovanej pasáži
dôvodovej správy sa konštatuje o „primeranom“ (nie absolútnom) postupe podľa zákona č. 563/2009 Z.

z. a o povinnosti (vo všeobecnosti) správcu dane zaplatiť úrok pri oneskorenom vrátení (nie problematika
počítania lehôt uvedeného oneskoreného vrátenia).

17. Žalovaný sa nemôže stotožniť s argumentmi žalobcu, na základe ktorých dospieva k záveru, že
judikatúra ESD riešiaca problematiku úrokov z omeškania pri zadržiavaní DPH sa analogicky bude

vzťahovať aj na problematiku úrokov z omeškania pri spotrebných daniach. Ťažiskovou právnou ideou
žalobcu je tvrdenie, že Smernica Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
(ďalej len „smernica o DPH“) a Smernica Rady 2008/118/ES o všeobecnom systéme spotrebných daní
a o zrušení smernice 92/12/ES (ďalej len „smernica o SD“) obsahujú rovnaké východiská, teda právejudikatúra ESD v oblasti DPH je aplikovateľná s právnou úpravou z omeškania vo vzťahu k spotrebným
daniam. Uvedené tvrdenie žalobcu však žalovaný považuje za účelové, vytrhávajúce z kontextu
problematiky, nekorešpondujúce zásadám právnej logiky. Je samozrejmé, že pri neoprávnenom

zadržiavaní dane budú vo všetkých prípadoch platiť obdobné princípy, zásady, či pravidlá, t. j. že daňový
subjekt má právo na satisfakciu, ak správca dane neopodstatnene, protiprávne, či nad primeranú mieru
mu nevráti daň, na ktorú má subjekt právo. Na druhej strane však u každého druhu dane (vzhľadom na
jej špecifiká - konkretizované v žalovanom rozhodnutí) budú vždy samostatne, odlišne konkretizované
podmienky úrokov z omeškania, či už ide o lehotu, dokedy má správca dane vrátiť daň, problematiku

daňovej kontroly predlžujúcu lehotu na vrátenie dane, alebo výšku úrokov z omeškania. Žalobcova
právna logika, že rovnaké východiská smernice o DPH a smernice o SD má za dôsledok aj analogické
uplatňovanie konkrétnych rozhodnutí ESD o DPH, nemôže obstáť. Práve uvedené podrobnosti, ktoré sú
rozhodujúcim faktorom pri posúdení, či, odkedy a v akej miere má žalobca nárok na úroky z omeškania
pri vrátení spotrebnej dane, ponecháva smernica o SD na právnu úpravu členského štátu. Samotný
žalobca (v prospech tvrdení žalovaného) „triafa klinec po hlavičke“, keď v žalobe uvádza, že: „pre

každú jednotlivú daň a podmienky jej uplatnenia, či vrátenia sú stanovené pre každú špecifickú daň
odlišne“ (teda aj pre úroky z omeškania). Právna logika žalobcu sa tak dostáva do akejsi bipolárnej
protirečivosti, keď na jednej strane potvrdzuje, že smernica o SD ponecháva podrobnosti uplatnenia,
vrátenia dane na právnu úpravu členských štátov, na druhej strane však odmieta pravidlá § 15 ods.
6 zákona č. 98/2004 Z. z. v spojení s ustanoveniami zákona č. 563/2009 Z. z. stanovujúce moment

omeškania a výšku úrokov pri oneskorenom vrátení dane, tvrdiac, že je potrebné uplatniť analógiu
rozhodnutí ESD o úrokoch z omeškania pri zadržiavaní DPH. Je očividné, že žalobca si je vedomý, že
aplikovanie analógie rozhodnutí ESD v zmysle jeho názoru by samo osebe nemohlo právne anulovať
ustanovenie § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z. z. definujúce moment, kedy je správca dane v omeškaní s
vrátením dane (na zakotvenie ktorého práve smernica o SD deleguje), preto je nútený svoju koncepciu

právneho výkladu účelovo rozšíriť o akýsi „krkolomný hybrid analógie“, keď na jednej strane nárok, či
výšku úrokov z omeškania odvodzuje od judikatúry ESD o úrokoch z omeškania pri DPH s následnou
aplikáciou zákona č. 222/2004 Z. z., avšak pri snahe o neuplatnenie § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004
Z. z. si pomáha „tuzemskou“ úpravou zákona č. 563/2009 Z. z., ktorá údajne spôsobuje obsolétnosť §
15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z. z.. Voči žalobcovým tvrdeniam sa teda natíska otázka v podobe: „Čo

teda?... Budú sa konkrétne pravidlá úrokov z omeškania riadiť „tuzemskou“ právnou úpravou, alebo
analogickými pravidlami v rozhodnutiach ESD (zákonom č. 222/2004 Z. z.)?...“ „Ak sú z dôvodu právnej
úpravy zákona č. 563/200 Z. z. obsolétne ustanovenia zákona č. 98/2004 Z. z., tak potom by sa nemali
obsolétnymi stať aj ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z.?...“ Na viacerých miestach žaloby žalobca
považuje odlišný prístup pravidiel vracania daní a úrokov z omeškania pri DPH a spotrebných daniach

za diskriminačný. Ustanovenie § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z. z. zakotvuje možnosť legálneho a
legitímneho postupu colného úradu - začať daňovú kontrolu v prípade, ak si daňový subjekt uplatní
nárok na vrátenie spotrebnej dane z minerálneho oleja. Uvedená legalita a legitimita postupu colného
úradu má za následok, že je povinný vrátiť nárokovanú daň až do 15 dní od skončenia daňovej kontroly,
resp. od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o určení výšky dane. Za uvedeného lex scripta stavu

neexistujúžiadnerelevantnédôvody,abysaprivrátenídaneuplatnilaprávnaúpravazákonač.222/2004
Z. z., teda aby sa úroky z omeškania v prospech žalobcu mali v prípade vykonania daňovej kontroly
rátať údajne už po podaní daňového priznania. Podrobnosti právnej úpravy úrokov z omeškania za
oneskorené vrátenie dane sú teda v zákone č. 98/2004 Z. z. (čo do stanovenia momentu omeškania)
a v zákone č. 563/2009 Z. z. (čo výšky) expressis verbis dané, a to navyše na základe samotného

delegovania smernicou o SD. Nič viac a nič nemej by žalovaný nemusel k meritu veci rozvádzať, napriek
tomu v rozhodnutí na šiestich stranách problematiku žalobcovi vysvetľuje. Žalovaný si preto nemyslí, že
k „tvrdeniu žalobcu žalovaný nezaujal právne relevantné dôvody a argumenty“. Práve naopak, na strane
žalobcu, v zložitom, nelogickom a vzájomne rozporujúcom uplatňovaní akejsi „viacstupňovej analógie“
kombinujúcej rozhodnutia ESD, rozhodnutia NS SR, ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. a údajnú

obsolétnosť§15ods.6zákonač.98/2004Z.z.,absentujerelevantnýaracionálnyargumentačnýzáklad.

18. Navrhol žalobu zamietnuť.

V.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

19. Krajský súd v Prešove ako správny súd vecne a miestne príslušný (§ 10 v spojení s § 13 ods. 1
Správneho súdneho poriadku, ďalej len „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojenís prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu a konanie ktoré im predchádzalo a dospel k
záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

20. Správny súd rozhodol rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP.
Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu
dňa 23.09.2022. Rozsudok správny súd vyhlásil vyvesením skráteného písomného vyhotovenia
bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní podľa § 137 ods. 3 SSP dňa 29.09.2022.

21. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam
alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a
rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

22. Podľa ustanovenia § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy
boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej

správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za
podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

23. Podľa ustanovenia § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich
subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

24. Podľa ustanovenia § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia
žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

25. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie Colného

úradu Prešov zo dňa 26.01.2021, ktorým podľa § 79 ods. 2 a 3 Daňového poriadku žiadosti zo dňa
15.12.2020 daňového subjektu právnickej osoby žalobcu, držiteľa osvedčenia o zaradení do evidencie
užívateľských podnikov na spotrebnú daň z minerálneho oleja o priznaní úroku z omeškania zo svojej
vrátenej spotrebnej dane z minerálneho oleja za zdaňovacie obdobie november 2016 a to vo výške
71 833,46 eur zo dňa 12.06.2018, ktorú si daňový subjekt vyčíslil vo výške 10 076,36 eur a vo výške

55 005,46 eur zo dňa 04.08.2020, ktorú si daňový subjekt vyčíslil vo výške 19 530,73 eur, nevyhovel,
nakoľkonatonebolisplnenézákonnépodmienky,keďžeColnýúradPrešovakosprávcadanespotrebnú
daň z minerálneho oleja uvedenú vyššie vždy vrátil v zákonnej lehote 15 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutí zo dňa 29.01.2018 a zo dňa 20.07.2020 podľa § 15 ods. 6 tretia veta zákona
č. 98/2004 Z.z. účinného v rozhodnom čase, a to vo výške dane uvedenej v týchto právoplatných

rozhodnutiach, takže nárok na priznanie žiadaného úroku z omeškania nevznikol.

26. Podľa § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení účinnom
do 31.12.2020 colný úrad vráti daň do 30 dní odo dňa podania daňového priznania alebo dodatočného
daňového priznania, ak sú splnené všetky podmienky na vrátenie dane. Ak colný úrad v tejto lehote

začne daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti vrátenia dane a daň zistená daňovou kontrolou sa
neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní, daň vráti do 15
dní od ukončenia daňovej kontroly. Ak colný úrad zistí, že daň zistená daňovou kontrolou sa odlišuje od
dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní, postupuje podľa osobitného
predpisu7b) a daň vráti do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, a to vo výške dane

uvedenej v právoplatnom rozhodnutí.

27. Podľa § 15 ods. 5 zákona č. 98/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov colný úrad vráti daň do
30 dní odo dňa podania daňového priznania alebo dodatočného daňového priznania, ak sú splnené
všetky podmienky na vrátenie dane. Ak colný úrad v tejto lehote začne daňovú kontrolu na zistenie

oprávnenosti vrátenia dane a daň zistená daňovou kontrolou sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom
priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní, daň vráti do 15 dní od ukončenia daňovej kontroly. Ak
colný úrad zistí, že daň zistená daňovou kontrolou sa odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní
alebo dodatočnom daňovom priznaní, postupuje podľa osobitného predpisu7b) a daň vráti do 15 dní odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, a to vo výške dane uvedenej v právoplatnom rozhodnutí.

28. Podľa § 79 Daňového poriadku(1)Pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne
upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7, ak suma použitého preplatku je
vyššia ako 5 eur.

(2)Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo
odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný
preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie,
ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné
zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných

predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o
vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.
(3)Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do
15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak
jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku

podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky
nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej
centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania.
Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane
eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho

zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch
oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak
sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
(4) Odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane o priznaní úroku podľa odseku 3 nemá odkladný účinok.
(5)Daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola doručená po zániku práva vyrubiť

daň alebo rozdiel dane; to neplatí, ak daňový preplatok vznikol z dôvodu, že daň bola zaplatená
na základe rozhodnutia správcu dane, ktoré bolo následne zmenené alebo zrušené z dôvodu jeho
nezákonnosti, a žiadosť o jeho vrátenie bola podaná do 60 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Daňový preplatok, ktorý nemožno vrátiť, je príjmom štátneho rozpočtu alebo rozpočtu obce.
(6) Ak daňový subjekt v žiadosti o vrátenie daňového preplatku neuvedie číslo účtu, správca dane vráti

daňový preplatok na jeden z účtov daňového subjektu, ktorý mu bol oznámený podľa § 26 ods. 3.
Poštovým poukazom na adresu daňového subjektu možno zaslať preplatok do výšky 15 000 eur vrátane.
Ak správca dane nemá k dispozícii číslo účtu daňového subjektu a výška preplatku presiahne sumu
podľa druhej vety, lehota podľa odseku 2 plynie odo dňa oznámenia čísla účtu. Za deň vrátenia preplatku
sa považuje deň, keď bola suma preplatku odpísaná z účtu správcu dane. Poskytovatelia platobných

služieb sú povinní oznámiť daňovému subjektu deň, keď došlo k odpísaniu platby z účtu správcu dane.
(7) Na nadmerný odpočet, daň z pridanej hodnoty uplatnenú podľa osobitného predpisu a spotrebnú
daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6.

29. Žalobca žiadosťou zo dňa 15.12.2020 žiadal o vydanie rozhodnutia o priznanie úroku. V žiadosti

uviedol, že dňa 15.12.2016 bolo Colnému úradu Prešov, pobočka Humenné doručené daňové priznanie
žalobcu zo dňa 15.12.2016 za zdaňovacie obdobie november 2016, ktorým si uplatnil nárok na vrátenie
spotrebnej dane z minerálneho oleja v celkovej výške 143 352,70 eur. Citoval § 79 ods. 7 Daňového
poriadku. Uviedol, že z ustanovenia § 79 ods. 2 a 3 v spojení s § 79 ods. 7 Daňového poriadku vyplýva,
že ak správca nepostupuje podľa odsekov 1, 9 alebo 10 § 79 Daňového poriadku, spotrebnú daň

vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jej vrátenie. Ak správca dane vráti spotrebnú daň po
lehote ustanovenej v ods. 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť
o priznaní úroku zo sumy vrátenej dane. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej
sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového
preplatku podľa tohto zákona vrátená, ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej

bankynedosiahne10%privýpočteúrokusanamiestotrojnásobkuzákladnejúrokovejsadzbyEurópskej
centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Na
základe rozhodnutia Colného úradu Prešov, Pobočka Colného úradu Humenné z 29.01.2018 z celkovej
sumy dane vrátil správca dane daň v sume 71 833,46 eur, a to dňa 12.06.2018. Správca dane bol teda
v omeškaní s vrátením tejto sumy od 16.01.2017 do 12.06.2018, t.j. 512 dní, pričom pri úrokovej sadzbe

10 % p.a. predstavovali úroky z omeškania vo vzťahu k tejto sume čiastku 10 076,36 eur. Na základe
rozhodnutia Colného úradu Prešov, Pobočka colného úradu Humenné zo dňa 21.07.2020 z celkovej
sumy dane vrátil správca dane daň v sume 55 005,52 eur, a to dňa 04.08.2020. Správca dane bol vomeškaní s vrátením sumy od 16.01.2017 do 04.08.2020, t.j. 1296 dní, pričom pri úrokovej sadzbe 10
% p.a. predstavujú úroky z omeškania vo vzťahu k tejto časti celkovej sumy dane čiastku 19 530,73 eur.

30. Colný úrad Prešov, oddelenie právne rozhodnutím č. 680001082/2021 zo dňa 26.01.2021 podľa § 79
ods. 2 a 3 Daňového poriadku žiadosti zo dňa 15.12.2020 daňového subjektu právnickej osoby žalobcu,
držiteľa osvedčenia o zaradení do evidencie užívateľských podnikov na spotrebnú daň z minerálneho
oleja o priznaní úroku z omeškania zo svojej vrátenej spotrebnej dane z minerálneho oleja za zdaňovacie
obdobie november 2016 a to vo výške 71 833,46 eur zo dňa 12.06.2018, ktorú si daňový subjekt vyčíslil

vo výške 10 076,36 eur a vo výške 55 005,46 eur zo dňa 04.08.2020, ktorú si daňový subjekt vyčíslil vo
výške 19 530,73 eur, nevyhovel, nakoľko na to neboli splnené zákonné podmienky, keďže Colný úrad
Prešov ako správca dane spotrebnú daň z minerálneho oleja uvedenú vyššie vždy vrátil v zákonnej
lehote 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutí zo dňa 29.01.2018 a zo dňa 20.07.2020
podľa § 15 ods. 6 tretia veta zákona č. 98/2004 Z.z. účinného v rozhodnom čase, a to vo výške dane
uvedenej v týchto právoplatných rozhodnutiach, takže nárok na priznanie žiadaného úroku z omeškania

nevznikol.

31. Medzi účastníkmi konania skutkový stav nebol sporný. Sporné bolo právne posúdenie veci. Žalobca
v žalobe žalobné body vymedzil do dvoch bodov, a to: 1.Lex posterior derogat legi priori a 2. rozpor
rozhodnutia s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

32. K 1. námietke žalobcu: Lex posterior derogat legi priori

33. Žalobca namietal, že ust. § 79 Daňového poriadku je oproti ust. § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004
Z.z. neskorším predpisom, ktorý podrobne upravuje podmienky vrátenia dane, vrátane spotrebnej dane,

odchylne od § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z.z.

34. S takýmto tvrdením žalobcu sa nemožno stotožniť. Ust. § 79 Daňového poriadku upravuje daňové
preplatky a úrok. Vrátenie dane - spotrebnej dane z minerálneho oleja, upravuje § 15 zákona č. 98/2004
Z.z., nie ust. § 79 Daňového poriadku ako tvrdí žalobca. Pri spotrebnej dani, pri ktorej bolo uplatnené jej

vrátenie, podľa ust. § 79 Daňového poriadku, a to odsekov 1 až 6, možno postupovať iba primerane, v
súlade s ust. § 79 ods. 7 Daňového poriadku. Primerane, neznamená absolútnu aplikáciu ust. § 79 ods.
1 až 6 Daňového poriadku na spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie. Pôjde o aplikáciu, v
otázkach, ktoré nie sú osobitne upravené špeciálnym zákonom č. 98/2004 Z.z. Takýto výklad potvrdzuje
aj dôvodová správy, na ktorú žalobca v žalobe poukazuje, keďže sa v nej uvádza : ,,Podľa tohto

ustanovenia (§ 79 Daňového poriadku) sa primerane postupuje ...“ Ďalej sa v nej uvádza : ,,...vrátane
povinnosti správcu dane zaplatiť úrok pri oneskorenom vrátení.“ Teda aj dôvodová správa odkazuje
iba na primerané použitie ust. § 79 Daňového poriadku a na povinnosť správcu dane zaplatiť úrok pri
oneskorenom vrátení, čo nie je sporné, avšak dôvodová správa nehovorí nič o zrušení lehoty stanovenej
ust. § 15 zákona č. 98/2004 Z.z. na vrátenie dane colným úradom.

35. Žalobca v žalobe uvádza, že uplatnenie zásady lex posterior derogat legi priori, je viazané najmä
na to, že neskôr vydaný právny predpis upravil problematiku komplexným spôsobom, a teda nepriamo
novelizoval obsah právnej problematiky. Správny súd poznamenáva, že ust. § 79 Daňového poriadku
neupravuje komplexne problematiku vrátania spotrebnej dane z minerálneho oleja, túto upravuje § 15

zákona č. 98/2004 Z.z..

36. Ďalej žalobca uvádza, že k aplikácii derogačných pravidiel dochádza, ak v rovnakom čase platia
právne normy, ktoré sú vzájomne protichodné. Ust. § 15 zákona č. 98/2004 Z.z. nie je protichodným,
rozporným ustanovením s ust. § 79 Daňového poriadku. Žalobca neuviedol, v čom sú rozporné. V prvom

rade sa aplikuje ust. § 15 zákona č. 98/2004 Z.z., pokiaľ niektorá otázka nie je upravená zákonom č.
98/2004 Z.z., napr. úrok pri oneskorenom vrátení, použijú sa ust. § 79 ods. 1 až 6 Daňového poriadku.

37. Napokon žalobca tvrdí, že podstatnou okolnosťou je to, či konkrétna práva norma obsahuje totožný
predmet právnych vzťahov. Správny súd už uviedol, že § 15 zákona č. 98/2004 Z.z. a § 79 Daňového

poriadku neupravujú totožný predmet právnych vzťahov.

38. Na základe vyššie uvedených skutočností, nie je preto ust. § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z.z. v znení
účinnom do 31.12.2020 právne neúčinným, ani obsolétnou právnou normou. Správny súd má za to,že nie je nesprávny právny názor žalovaného, ale žalobcu. Nepostupoval preto žalovaný svojvoľne ani
arbitrárne,pokiaľsanestotožnilsprávnymnázoromžalobcuasvojerozhodnutiedostatočnýmspôsobom
odôvodnil.

39. S výkladom žalobcu, ustanovení § 79 ods. 2 a 3 v spojení s § 79 ods. 7 Daňového poriadku, v
bode 24.žaloby, sa nemožno stotožniť. Možno súhlasiť so žalobcom v tom, že ods. 2 a ods. 3 ust. § 79
Daňového poriadku vzájomne súvisia, avšak správca dane nie je povinný vrátiť spotrebnú daň v lehote
uvedenej v odseku 2. Ust. § 79 ods. 2 Daňového poriadku upravuje použitie resp. vrátenie daňového

preplatku. Lehotu na vrátenie spotrebnej dane z minerálneho oleja colným úradom upravuje § 15 ods.
5, predtým § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z.z..

40. K 2. námietke žalobcu: rozpor rozhodnutia s judikatúrou Súdneho dvora EÚ

41. Žalobca poukázal na rovnaké východiská smernice o DPH a smernice o spotrebných daniach, ktoré

odôvodňujú právny záver, že práve aj judikatúra Súdneho dvora EÚ a rovnako aj judikatúra Najvyššieho
súdu SR týkajúca sa úrokov z omeškania vo vzťahu k DPH je plne aplikovateľná a zlučiteľná s právnou
úpravou úrokov z omeškania vo vzťahu k spotrebným daniam. Vychádza sa z toho, že účelom priznania
úrokovzomeškaniajekompenzovaťdočasnúnemožnosťdisponovaťfinančnýmiprostriedkamivovýške
dane, ktorá má byť daňovému subjektu vrátená. V tomto smere neexistuje žiaden racionálny dôvod,

prečo by sa malo postupovať pri spotrebných daniach inak ako v prípade dane z pridanej hodnoty -
takýto rozdielny prístup by bolo možné považovať za diskriminačný a zjavne neopodstatnený.

42. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí na stranách 8 až 11 odôvodňuje svoje tvrdenie, prečo nie je
možné aplikovať právne závery judikatúry Súdneho dvora EÚ týkajúce sa úrokov z omeškania vo vzťahu

k DPH na spotrebné dane. Správny súd z dôvodu hospodárnosti konania nebude tieto časti odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia žalovaného opakovať, pretože ich uviedol v časti II. rozsudku. Nie je preto
pravdivé konštatovanie žalobcu, že žalovaný na podporu svojich tvrdení neuviedol žiadne relevantné
dôvody či právne argumenty.

43. Žalobca poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ, týkajúcu sa zaplatenia úrokov z omeškania z
nadmerného odpočtu DPH, vráteného po uplynutí primeranej lehoty. V tomto smere správny súd dáva
do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/19/2011 zo dňa 25. januára
2012, z ktorého vyplýva : „Pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní, alebo v súdnom prieskumnom konaní
odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový

stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré
právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd
v správnom súdnictve prihliadať.“

44. Správny súd konštatuje, že žalobcom citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ na posudzovaný

prípad žalobcu nemožno aplikovať. Všetky rozhodnutia sa týkajú dane z pridanej hodnoty, a nie
spotrebnej dane. Skutkový stav prejednávanej veci, nemá teda prvky žiadneho z rozsudkov Súdneho
dvora EÚ. Ani z jedného rozsudku nevyplýva, aby sa závery rozsudkov týkajúce sa úrokov z omeškania
pri dani z pridanej hodnoty, mali aplikovať aj na spotrebnú daň. Uvedené platí aj o žalobcom citovaných
rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

45. Ďalej v bode 42. žaloby, žalobca tvrdí, že pre každú jednotlivú daň a podmienky jej uplatnenia,
či vrátenia sú stanovené pre každú špecifickú daň odlišne. Teda sám žalobca pripúšťa, že pri dani z
pridanej hodnoty a spotrebnej dani, sú podmienky ich vrátenia stanovené odlišne.

46. Colný úrad Prešov v prvostupňovom rozhodnutí zo dňa 26.01.2021 vysvetlil, prečo nie je možné
aplikovať ustanovenia o oneskorenom vrátení spotrebnej dane v zmysle § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004
Z.z. v znení účinnom do 31.12.2020, a to na šiestej strane rozhodnutia. Rozhodnutie správneho orgánu
prvého stupňa a rozhodnutie o odvolaní, tvoria jeden celok. Prečo nemožno aplikovať ust. § 79 ods. 2
a 3 Daňového poriadku vysvetlil dostatočným spôsobom žalovaný v napadnutom rozhodnutí.

47. K bodu 47. žaloby správny súd poukazuje na ust. § 79a zákona o DPH, ktorý upravuje náhradu
za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, teda úrok z nadmerného odpočtu. Jepotrebné uviesť, že náhradu za zadržanie spotrebnej dane počas daňovej kontroly zákon č. 98/2004 Z.z.
neupravuje, ani neodkazuje na primerané použitie tohto ustanovenia zákona o DPH aj na spotrebnú daň.

48. Ust. § 15 ods. 6 zákona č. 98/2004 Z.z. nie je v rozpore s právom Európskej únie, zo žiadneho
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, takáto skutočnosť nevyplýva. Nemožno automaticky rozhodnutia
týkajúce sa dane z pridanej hodnoty aplikovať na spotrebné dane, ani stotožňovať inštitúty nadmerný
odpočet DPH, jeho vrátenie a vrátenie spotrebnej dane z minerálneho oleja. Tak ako poukazoval
žalovaný, podmienky uplatnenia a vrátenia týchto dvoch daní sú rôzne. Lehoty na vrátenie nadmerného

odpočtuaspotrebnejdanesúupravenévrôznychzákonoch,§15ods.5zákonač.98/2004Z.z. upravuje
lehotu na vrátenie spotrebnej dane z minerálneho oleja a lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu sú
stanovené v § 79 zákona o DPH. Správny súd poukazuje na ust. § 79a zákona o DPH, ktorý upravuje
náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, teda úrok z nadmerného odpočtu.
Je potrebné uviesť, že náhradu za zadržanie spotrebnej dane počas daňovej kontroly zákon č. 98/2004
Z.z. neupravuje, ani neodkazuje na primerané použitie tohto ustanovenia zákona o DPH aj na spotrebnú

daň. Žalovaný nie je zákonodarca a nemôže svojvoľne aplikovať inštitúty upravené a použiteľné pre daň
z pridanej hodnoty, nadmerný odpočet, na vrátenie spotrebnej dane z minerálneho oleja.

49. Nepreskúmateľné je také rozhodnutie, pokiaľ z neho nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, o
čom bolo rozhodnuté či prečo bolo rozhodnuté práve tak. Rozhodnutia správnych orgánov môžu byť

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Rozhodnutie správnych orgánov nie
je nezrozumiteľné, nejasné alebo protirečivé. Rozhodnutia správnych orgánov nie sú ani nedostatočne
odôvodnené, z obsahu rozhodnutí je zrejmé, aké úvahy viedli orgán verejnej správy pri právnom
posúdení veci. Rozhodnutia obsahujú skutočnosti, ktoré viedli orgán verejnej správy k rozhodnutiu.

50. Správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného nie je nepreskúmateľné ani pre
nezrozumiteľnosť ani pre nedostatok dôvodov. Správny orgán taktiež riadne zistil skutkový stav
rozhodujúci pre posúdenie veci. Z odôvodnenia rozhodnutí je zrejmý vzťah medzi skutkovými
zisteniami, úvahami a právnym záverom, ku ktorému dospel. Správny orgán dal jasné, zrozumiteľné
a dostatočne konkrétne sformulované vysvetlenie dôvodov rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutí

vyplýva tak zistený skutkový stav ako aj právne posúdenie. Odôvodnenie rozhodnutia jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
konania.

51.Žalovanýneaplikovalzákonsvojvoľne,arbitrárne,právenaopakrešpektovalplatnéaúčinnézákonné

ustanovenie § 15 ods. 5 zákona č. 98/2004 Z.z.

52. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je
dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol.

53. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že žalovanému nepriznal právo na
náhradu trov konania. Pre priznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému nevzhliadol správny
súd výnimočné okolnosti.

54. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Prešove prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť na Najvyšší správny súd SR a to v lehote 30 dní
od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský
súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť: označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva (ďalej len ,,sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1,
2 SSP).

Podľa § 57 SSP
(1)Ak tento zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a)ktorému správnemu súdu je určené,
b)kto ho robí,
c)ktorej veci sa týka,

d)čo sa ním sleduje a
e)podpis.

(2)Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej
značky tohto konania.

Podľa § 440 SSP
(1)Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a)na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c)účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d)v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e)vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f)nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g)rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h)sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i)nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j)podanie bolo nezákonne odmietnuté.

(2)Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum
právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).