Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. september 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/310/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115201851
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:4115201851.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Petríkovej

a členiek senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a Mgr. Renáty Gavalcovej, v spore žalobcov 1/ X. F.,
bývajúcej v D., 2/ K. D., bývajúcej v J., 3/ O. H., bývajúceho v K., 4/ S. H., bývajúceho v D., všetci
zastúpení Mgr. Ľubomírom Škulom, advokátom, so sídlom v Nitre, Viničky 15, proti žalovaným 1/ C. Z.,
bývajúcej v D., 2/ K. N., bývajúcemu v Q. a 3/ S. Q., bývajúcemu vo C., zastúpenému JUDr. Martinom
Kubovičom, LLM, MSc, advokátom, so sídlom v Seredi, M. R. Štefánika 3080/14, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 14C/93/2015, o dovolaní
žalovaného 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 6. mája 2020 sp. zn. 25Co/14/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .
Žalobcovia majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10. júna 2019 č. k. 14C/93/2015-177
určil, že nehnuteľnosti v katastrálnom území D., obec D., okres U., zapísané na liste vlastníctva č. XXX
ako parcely registra „C“, parc. č. 120/9, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 461 m2,
nehnuteľnosti v katastrálnom území D., obec D., okres U., zapísané na liste vlastníctva č. XXX ako
parcely registra „C“, parc. č. 120/32, druh pozemku: záhrady o výmere 381 m2, patria v jednej polovici do
dedičstva po zosnulej H. H., rod. C., narodenej XX. S. XXXX, zomrelej XX. O. XXXX a v jednej polovici

do dedičstva po zosnulom C. H., narodenom XX. F. XXXX, zomrelom XX. A. XXXX. Žalobcom 1/ až 4/
náhradu trov konania voči žalovaným nepriznal.
1.2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa domáhali voči žalovaným 1/,
2/ a pôvodne žalovanému 3/ S. Q., nar. XX. O. XXXX, bytom C., určenia, že nehnuteľnosti zapísané na
LV č. XXX pre k. ú. D., parcela č. 120/9 o výmere 461 m2, zastavané plochy a nádvoria, na LV č. XXX
pre k. ú. D. parcela č. 120/32 o výmere 381 m2, záhrady, patria do dedičstva po nebohej H. H., rod. C.,
zomrelej dňa XX. O. XXXX a po nebohom C. H., zomrelom XX. A. XXXX, a to na každého v podiele 1/2

k celku. Žalobu odôvodnili tým, že C. a H. H. (poručitelia) boli spoluvlastníkmi uvedených nehnuteľností.
Vlastnícke právo k nim nadobudli spracovaním, fakticky ich ako vlastné držali a užívali nepretržite
od vstupu do držby po ich pridelení až do ich smrti. Žalobcovia sú dedičmi poručiteľov. Žalovaní sú
ako vlastníci sporných nehnuteľností vedení v evidencii nehnuteľností. Naliehavý právny záujem na
požadovanom určení odôvodnili tým, že v prípade požadovaného určenia bude nehnuteľnosti možné
prejednať ako novoobjavený majetok a definitívne odstrániť nesúlad medzi skutočným vlastníckym
vzťahom a stavom vedeným v katastri nehnuteľností. V priebehu konania zomrel pôvodne žalovaný 3/

S. Q., nar. XX. O. XXXX. Súd uznesením z 12. decembra 2018 pokračoval v konaní s dedičom, ktorý
nadobudol spornú nehnuteľnosť v dedičskom konaní, s S. Q., nar. X. R. XXXX, bytom C..
1.3. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že žalovaná 1/ a žalovaný 3/ sú zapísaní ako podieloví
spoluvlastníci nehnuteľnosti v k. ú. D., parcela registra „C“, parc. č. 120/9 zastavané plochy a nádvoriao výmere 461 m2, evidovanej na LV č. XXX. Žalovaný 2/ a žalovaný 3/ sú zapísaní ako podieloví
spoluvlastníci nehnuteľnosti v k. ú. D., parcela registra „C“, parc. č. 120/32 záhrady o výmere 381 m2,
evidovanej na LV č. XXX. Vlastníkom sporných parciel a ďalších nehnuteľností pôvodne zapísaných v

PKNvovložke72(akoaj vinýchvložkách)bolprávnypredchodcažalovanýchS.U.(výpiszpozemkovej
knihy č. 72 na č. l. 40 a nasl. pripojeného spisu sp. zn. 19C/134/1992). Miestna roľnícka komisia v
D. v spolupráci s bývalým MNV a JDR pozemky S. U. vymerala, vykolíkovala a pridelila obyvateľom
(v priebehu rokov 1950 - 1960) bez akejkoľvek zmluvy. Občania za uvedenú pôdu neplatili a niektorí
na pôde postavili rodinné domy bez stavebného povolenia. Neskôr im príslušný orgán (bývalé ONV

v U.) stavbu zlegalizoval (skutkový stav zistený v konaní 19C/164/92, rozsudok z 11. októbra 1993, z
29. septembra 2004). Právni predchodcovia žalobcov H. H. a C. H. na takto pridelených pozemkoch
postavili v roku 1953 dom, ktorý zdedila ich dcéra - žalobkyňa 1/. Následne dom darovala synovi K. F.,
nar. XX. K. XXXX, ktorý je súčasným výlučným vlastníkom domu so súp. číslom XXX, postaveným na
parcele č. 120/9 (vo vlastníctve žalovaných 1/ a 3/), zapísaný na LV č. XXX a dom užíva. Parcely č.
120/9 a č. 120/32 vznikli na základe geometrického plánu č. 244-HM-91-0020 na oddelenie pozemkov

vypracovaného Ing. Hatalom z roku 1991, odčlenením z parcely č. 59b vedenej v pozemkovoknižnej
vložke č. 72. Dedičmi po H. H., rod. C., zomr. XX. O. XXXX je dcéra X. F. (žalobkyňa 1/) a vnuci K. D.
(žalobkyňa2/),O.H.(žalobca3/) aS.H.(žalobca4)(dedičskérozhodnutieD/1744/92-19z9.septembra
1993) a dedičom po C. H., zomr. XX. A. XXXX je X. F. ako závetná dedička (dedičské rozhodnutie Dnot
361/97).

1.4. Na daný skutkový stav súd aplikoval ustanovenia § 854 Občianskeho zákonníka, § 125 zákona č.
141/1950 Zb. Občiansky zákonník (účinný do 31. marca 1964), § 126 stredného OZ, § 128 stredného
OZ, § 158 stredného OZ, § 160 stredného OZ, § 137 písm. c/ CSP a uviedol, že na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Žalobcovia žiadali určiť, že sporné
nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnych predchodcoch, t. j. žiadali určiť vlastnícke právo

ich právnych predchodcov nadobudnuté titulom spracovania cudzej veci. Základným predpokladom
úspešnosti určovacej žaloby je podľa § 137 písm. c/ CSP existencia naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení. Podaná žaloba na určenie vlastníckeho práva je jediným možným postupom, ako
dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností, a preto majú žalobcovia naliehavý právny záujem
na predmetnej určovacej žalobe. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia odvodzujú vlastnícke

právo ich právnych predchodcov od spracovania cudzej veci (spracovanie spočíva v postavení
rodinného domu na pozemkoch právneho predchodcu žalovaných). V konaní neboli medzi stranami
sporné skutkové okolnosti spočívajúce v tom, že pozemky právneho predchodcu žalovaných, S. U.
v obci D. boli roľníckou komisiou, JRD a MNV rozparcelované a pridelené občanom, medziinými aj
právnym predchodcom žalobcov, bez uzatvorenia zmluvy a bez zaplatenia kúpnej ceny. Postavili na

nich dom (podľa nepopretého tvrdenia v roku 1953) bez akéhokoľvek právneho titulu. Ak si právni
predchodcovia žalovaných postavili na sporných pozemkoch dom do 31. marca 1964, je potrebné
na vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1. aprílom 1964 posúdiť podľa predchádzajúcich
predpisov, Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (stredný Občiansky zákonník, resp. stredný OZ).
Pretože na cudzom pozemku bola zriadená trvalá stavba bez zákonom vyžadovaného oprávnenia

(t. j. bez práva stavby podľa § 159 a nasledujúcich - uzatvorenie zmluvy s vlastníkom pozemku v
písomnej forme a okresného národného výboru), ide o neoprávnenú stavbu. Stredný OZ neobsahoval
priamu úpravu vzťahov vyplývajúcich z tzv. neoprávnenej stavby. Preto ak bola za účinnosti tohto
zákona na cudzom pozemku postavená trvalá stavba bez toho, aby pre stavebníka bolo zriadené právo
stavby, nevzniká rozdielnosť vo vlastníctve stavby a pozemku. Právne pomery stavebníka a vlastníka

pozemkujepotrebnéusporiadaťpodľa§125anasl.strednéhoOZ,ktorýriešinadobudnutievlastníckeho
práva spracovaním cudzej veci (specificacio) (rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu č. 155/1953;
rozhodnutie č. 65/1972 Zb. súdnych rozhodnutí a stanovísk, str. 252/508). Podľa judikatúry súdov sa
tieto ustanovenia vzťahovali nielen na tzv. socialistické právnické organizácie, ale aj na fyzické osoby
(občanov).

1.5. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že právni predchodcovia spracovali cudziu vec - pozemok
právneho predchodcu žalovaných tým, že na pozemku postavili rodinný dom. Hodnota rodinného domu
značne prevyšuje hodnotu pozemku. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva titulom spracovania musí
pristúpiť ešte podmienka dobromyseľnosti toho, kto cudziu vec spracuje (rozsudok NS SR z 26. februára
2008, sp. zn. 2 Cdo 295/2006; rozhodnutie NS ČR publikované pod č. 26, ročník 2001 Sbírky soudních

rozhodnutí a stanovisek; uznesenie ÚS SR zo 16. septembra 2015, sp. zn. I. ÚS 395/2015). Aj v
prípade nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti jej spracovaním formou zriadenia stavby
bola nevyhnutnou podmienkou dobromyseľnosť vlastníka stavby o vlastníctve pozemku, na ktorom
staval. Zákon kladie dôraz na dobrú vieru spracovateľa. Žalovaní namietali dobromyseľnosť právnychpredchodcov žalobcov, avšak vo vzťahu k vydržaniu pozemkov. Poukázali na skutkovo podobné
konania vedené pod sp. zn. 14C/27/85, 7C/701/68 a 19C/134/92 (kde paradoxne bolo spracovateľom
cudzieho pozemku priznané vlastnícke právo k pozemkom) a na to, že S. U. sa domáhal náhrady za

svoje pozemky. V roku 1967 splnomocnil J. Q. (starého otca žalovaných 1/ a 2/), aby ho zastupoval
vo veci pozemkov, na ktorých sú vystavané obytné domy. Potrebné podmienky dobromyseľnosti pri
spracovaní cudzej veci a pri vydržaní vlastníckeho práva k pozemkom treba odlišovať. Je nesporné,
že S. U. sa snažil pridelenie pozemkov riešiť, kontaktoval a predvolával občanov, ktorým boli pridelené
pozemky. Títo si museli byť vedomí, že domy postavili na cudzom pozemku (čím by nebola naplnená

podmienka dobromyseľnosti pri vydržaní vlastníckeho práva k pozemkom a absentoval aspoň domnelý
nadobúdací titul, ako aj súdy konštatovali v obdobných veciach, napr. 19C/134/1992). Avšak vo vzťahu
k dobromyseľnosti pri spracovaní cudzej veci (stavbe domu) pozemky boli právnym predchodcom
žalobcov pridelené na stavbu domu inštitúciami (roľnícka komisia, JRD, MNV), ktorých postavenie v tom
čase a za daných sociálnopolitických podmienok mohlo oprávnene u právnych predchodcov žalobcov
vyvolať presvedčenie o oprávnenosti stavby na pridelenom pozemku (aj za stavu, ak by vedeli, že

vlastnícke právo pôvodného vlastníka nebolo vysporiadané). Dodatočné uplatňovanie práva vo vzťahu
k predmetným pozemkom zo strany p. U. na dobromyseľnosť spracovateľov nemá vplyv (je potrebné
posudzovať stav v čase výstavby domu, t. j. do r. 1953). Preto bola splnená podmienka dobromyseľnosti
vo vzťahu k spracovaniu pozemkov. Sú splnené všetky podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva
spracovaním cudzej veci (per analogiam). V závere rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na súde

prebiehaliviacerékonanianatomistomskutkovomzáklade,vktorýchsaposudzovalovlastníckeprávok
pozemkom v pôvodnom vlastníctve S. U. prideleným občanom, ktorí si na nich vybudovali rodinné domy
(takýmto spôsobom bola vybudovaná celá ulica v obci D.). V tejto súvislosti poukázal na princíp právnej
istoty, ktorý neodmysliteľne patrí k imanentným znakom právneho štátu (napr. PL. ÚS 36/95), a ktorého
súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m.
m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Obsahovým komponentom princípu právnej istoty je
veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu otázku za rovnakého alebo analogického

skutkovéhostavu(uznesenieÚstavnéhosúduSRz9.februára2018,sp.zn.IV.ÚS99/2018).Vskutkovo
totožných konaniach (týkajúcich sa pozemkov na tej istej ulici, ako sú umiestnené predmetné sporné
pozemky) zhodne súdy dospeli k záveru o nadobudnutí vlastníckeho práva k prideleným pozemkom,
na ktorých si občania vystavali rodinné domy vo výmere, ktorá sa bežne prideľovala na stavbu domov
(800 m2) titulom spracovania cudzej veci podľa § 125 a nasl. stredného OZ, t. j. považovali podmienky

na nadobudnutie vlastníckeho práva týmto spôsobom za splnené (pričom vyhodnotili, že k vydržaniu
zvyšnej časti pridelených pozemkov dôjsť nemohlo pre nesplnenie podmienky dobromyseľnosti). Išlo
o konania pod sp. zn. 19C/134/1992, 7C/701/1968 a 14C/27/1985 (na posledné dve poukázali samotní
žalovaní). V predmetnom konaní nezistil také odlišné skutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali odklon
od predchádzajúcej rozhodovacej činnosti súdu. Na základe uvedených dôvodov dospel súd k záveru,

že právni predchodcovia žalobcov nadobudli pozemky do vlastníctva spracovaním. Preto žalobe vyhovel
a určil, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po zosnulej H. H. a zosnulom C. H., a to na
každého v podiele 1/2 k celku. K námietkam žalovaných, že v predchádzajúcich konaniach súd pri určení
vlastníckeho práva priznal právnym nástupcom pôvodného vlastníka peňažnú náhradu za spracované
pozemky uviedol, že o takejto náhrade môže rozhodovať len na návrh strany sporu, ktorý však v konaní

podaný zo strany žalovaných nebol (§ 216 CSP). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
V konaní boli plne úspešní žalobcovia, svedčí im nárok na náhradu trov konania, avšak títo náhradu
trov konania výslovne nežiadali priznať (záverečná reč na pojednávaní 27. mája 2019), preto rozhodol
tak, že im náhradu trov konania nepriznal.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej ako „odvolací súd“) rozsudkom zo 6. mája 2020 sp. zn. 25Co/14/2020
potvrdil rozsudok odvolacieho súdu a rozhodol, že žalovaní 1/, 2/, 3/ sú povinní zaplatiť žalobcom 1/,
2/, 3/, 4/ náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil podľa zákona
č. 141/1950 Zb. o spracovaní veci a správne ustanovenia aplikoval na daný skutkový stav. Poukázal

na rozhodnutie R 155/1953, ktoré doteraz nebolo prekonané, rozhodnutia ÚS SR, NS SR. Odvolací
súd len dodal, že k tejto otázke bolo prijaté rozhodnutie NS ČR sp. zn. Cz 236/53, a že citované
rozhodnutie je aplikovateľné aj v súčasnej dobe, o čom svedčí rozhodovacia prax NS ČR sp. zn. 22 Cdo
3422/2009, 22 Cdo 3858/2009, 22 Cdo 2832/2014, 22 Cdo 469/2003, 22 Cdo 1910/2003. Uviedol,že tieto novšie rozhodnutia nie sú pre odvolací súd záväzné, ale aplikovateľné, pretože riešili situácie
nadobudnutia vlastníckeho práva spracovaním pozemku podľa zákona č. 141/1950 Zb., kedy platila
rovnaká právna úprava. Odvolací súd sa s ich obsahom a názorom plne stotožnil. Uviedol, že súd prvej

inštancie sa správne vyporiadal s otázkou dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcov, ktorým
boli pridelené pozemky. Nepostavili rodinný dom na pozemku, ktorého by sa bez akéhokoľvek dôvodu
zmocnili. Pridelenie pozemku roľníckou komisiou, JRD a MNV aj vzhľadom na ostatných prídelcov
v nich muselo vzbudiť dobromyseľnosť pri vstupe do držby a stavby rodinného domu. Mal za to, že
obrana žalovaných, že ich právny predchodca chodil za prídelcami a následne žiadal finančnú náhradu

je irelevantná, pretože k tomu došlo po výstavbe domov a nadobudnutí vlastníckeho práva zo zákona.
3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný 3/ (ďalej ako „dovolateľ“) dovolanie,
ktorého prípustnosť odôvodnil poukazom na § 420 písm. f/ CSP a na § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Vo
vzťahu k § 420 písm. f/ CSP uviedol, že tak odvolací súd ako súd prvej inštancie v zásade odôvodnil
svoje rozhodnutie na základe § 125 a nasl. zákona č. 141/1950 Zb. (stredný Občiansky zákonník),
podľa ktorého: „Ak cudziu vec dobromyseľne spracuje socialistická právnická osoba, je výrobok v

socialistickom vlastníctve, inak sa vec, ak možno tak urobiť, uvedie do predošlého stavu.” v spojení s
rozhodnutím bývalého Najvyššieho súdu č. 155/1953 (rozhodnutie č. 65/1972 Zb. Súdnych rozhodnutí
a stanovísk, str. 252/508) s tým, že podľa judikatúry súdov sa tieto ustanovenia vzťahovali nielen na tzv.
socialistické právnické organizácie, ale aj na fyzické osoby (občanov). Teda namieta, že rozhodnutie
bývalého Najvyššieho súdu č. 155/1953 a následná judikatúra je právne nesprávna z dôvodu, že

odporuje § 125 stredného Občianskeho zákonníka, nakoľko z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva,
že iba ak cudziu vec dobromyseľne spracuje socialistická právnická osoba ..., uvedené ustanovenie sa
dá chápať v kontexte historickej doby. Vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm. b/ CSP uviedol, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od právnej otázky, ktorá nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu riešená a to od otázky „či je možné spracovať cudziu vec, pokiaľ ide o pozemkovú nehnuteľnosť a

zákon uvádza, že možno spracovať iba cudziu vec - výrobok?“ Má za to, že nemožno spracovať cudziu
vec - pozemkovú nehnuteľnosť, ak to zákon nepripúšťa. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie
odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Žalobcovia navrhli, aby dovolací súd dovolanie žalovaného 3/ ako nedôvodné zamietol.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací

(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) a to oprávneným subjektom (§ 427
CSP), zastúpeným podľa § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho
konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie nie je dôvodné.
6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. V zmysle § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
8. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

9. Vo vzťahu k námietke vyplývajúcej z § 420 písm. f/ CSP dovolací súd uvádza nasledovné :

10. Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že dovolateľ vo vzťahu k námietke vyplývajúcej z §
420 písm. f/ CSP namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi túto procesnú vadu sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý
proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou
aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej
došlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.Podstatouprávanaspravodlivýsúdnyprocesjemožnosť
fyzickýchaprávnickýchosôbdomáhaťsasvojich právnanestrannomsúdeavkonaníprednímvyužívať

všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva
je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci
predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zozákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie
ústavouzaručenýchprocesnýchprávspojenýchsosúdnouochranoupráva. Idenapr.oprávonaverejné
prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,

právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán
v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o
riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
12. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na

ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranamisporuauviesťdôvodypreprijatiealeboodmietnutietýchtoargumentov,aženedodržanietýchto
požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko,
Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

13. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie

založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.
ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

14. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným

spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

15. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

16. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s

poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak
odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých
ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto
ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.

17. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393
ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalovaného 3/ na spravodlivý proces. Z odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa stranydomáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov odvolací súd vychádzal, akými úvahami sa
riadil prvoinštančný súd a ako tieto úvahy posudzoval odvolací súd.
17.1. Súd prvej inštancie uviedol, že ak si právni predchodcovia žalobcov postavili na sporných

pozemkoch dom do 31. marca 1964, je potrebné na vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred
1. aprílom 1964 posúdiť podľa predchádzajúcich predpisov, Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.
(stredný OZ). Pretože na cudzom pozemku bola zriadená trvalá stavba bez zákonom vyžadovaného
oprávnenia (t. j. bez práva stavby podľa § 159 a nasledujúcich - uzatvorenie zmluvy s vlastníkom
pozemku v písomnej forme a okresného národného výboru), ide o neoprávnenú stavbu. Stredný OZ

neobsahoval priamu úpravu vzťahov vyplývajúcich z tzv. neoprávnenej stavby. Preto ak bola za účinnosti
tohto zákona na cudzom pozemku postavená trvalá stavba bez toho, aby pre stavebníka bolo zriadené
právo stavby, nevzniká rozdielnosť vo vlastníctve stavby a pozemku. Právne pomery stavebníka a
vlastníka pozemku je potrebné usporiadať podľa § 125 a nasl. stredného OZ, ktorý rieši nadobudnutie
vlastníckeho práva spracovaním cudzej veci.
17.2. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne právne

posúdil podľa zákona č. 141/1950 Zb. o spracovaní veci a správne ustanovenia aplikoval na daný
skutkový stav. Poukázal na rozhodnutie R 155/1953, ktoré doteraz nebolo prekonané, rozhodnutia ÚS
SR, NS SR. Odvolací súd dodal, že k tejto otázke bolo prijaté rozhodnutie NS ČR sp. zn. Cz 236/53
a obe citované rozhodnutia sú aplikovateľné aj v súčasnej dobe, o čom svedčí rozhodovacia prax NS
ČR sp. zn. 22 Cdo 3422/2009, 22 Cdo 3858/2009, 22 Cdo 2832/2014, 22 Cdo 469/2003, 22 Cdo

1910/2003. Tieto novšie rozhodnutia neboli pre odvolací súd záväzné, ale aplikovateľné, pretože riešili
situácie nadobudnutia vlastníckeho práva spracovaním pozemku podľa zákona č. 141/1950 Zb., kedy
platila rovnaká právna úprava. Odvolací súd sa s ich obsahom a názorom plne stotožnil. Súd prvej
inštancie sa správne vyporiadal s otázkou dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcov, ktorým
boli pridelené pozemky. Nepostavili rodinný dom na pozemku, ktorého by sa bez akéhokoľvek dôvodu

zmocnili. Pridelenie pozemku roľníckou komisiou, JRD a MNV aj vzhľadom na ostatných prídelcov v nich
muselo vzbudiť dobromyseľnosť pri vstupe do držby a stavby rodinného domu. Obrana žalovaných, že
ich právny predchodca chodil za prídelcami a následne žiadal finančnú náhradu je irelevantná, pretože
k tomu došlo po výstavbe domov a nadobudnutiu vlastníckeho práva zo zákona.
17.3. Dovolací súd vzhľadom na uvedené má za to, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že

odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/
CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

18. Vo vzťahu k námietke vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP dovolací súd uvádza nasledovné :
19. Otázkou relevantnou z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna

(nie skutková otázka). Môže ísť o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie alebo
aplikácie Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine)
alebo otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii, alebo interpretácii procesných
ustanovení. Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP sa
vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí

odvolacieho súdu.
20. Dovolací súd zdôrazňuje, že nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania
podľa§421písm.b/CSPje,žeideootázku,ktorúodvolacísúdriešilanajejvyriešenízaložilrozhodnutie
napadnuté dovolaním. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam pre rozhodnutie
odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i

keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z
hľadiska tohto ustanovenia.
21. Dovolací súd v súvislosti s nastolenou otázkou dovolateľa „či je možné spracovať cudziu vec, pokiaľ
ide o pozemkovú nehnuteľnosť a zákon uvádza, že možno spracovať iba cudziu vec - výrobok“ v prvom
rade poznamenáva, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu neriešilo dovolateľom

nastolenú otázku. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdil aj rozhodnutie súdu prvej
inštancie zaoberal predovšetkým otázkou dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcov, ktorým boli
pridelené pozemky. Uviedol, že nepostavili rodinný dom na pozemku, ktorého by sa bez akéhokoľvek
dôvodu zmocnili. Pridelenie pozemku roľníckou komisiou, JRD a MNV aj vzhľadom na ostatných
prídelcov v nich muselo vzbudiť dobromyseľnosť pri vstupe do držby a stavby rodinného domu.

Vzhľadomnauvedenémádovolacísúdzato,žeodvolacísúdsatakriešenímprávnejotázky„čijemožné
spracovať cudziu vec, pokiaľ ide o pozemkovú nehnuteľnosť a zákon uvádza, že možno spracovať iba
cudziu vec - výrobok“ majúcej podľa názoru dovolateľa kľúčový význam pre jeho rozhodnutie vôbecnezaoberal. So zreteľom na to dovolací súd uzatvára, že dovolanie dovolateľa je aj v tomto bode
procesne neprípustné.
22. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie dovolateľa vyplývajúce z § 420 písm. f/ CSP

a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietol.

23. Dovolací súd rozhodol o trovách dovolacieho konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Dovolací súd priznal žalobcom
náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému 3/ v plnom rozsahu.

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.