Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. apríl 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/175/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117213067
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:6117213067.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu F. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXXX/XX,
XXX XX W. W., zastúpeného JUDr. Alenou Babišovou, advokátkou so sídlom Pestovateľská 2682/18,
974 09 Banská Bystrica, proti žalovanému Mesto Banská Bystrica, so sídlom Československej armády
26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 00 313 271, o zaplatenie 15.084,- eur s príslušenstvom, vedenom
na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 20C/29/2017, o dovolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/157/2018 zo dňa 05. júna 2019 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 05. júna 2019 sp. zn. 17Co/157/2018 a rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20C/29/2017 z 27. marca 2018 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom sp. zn. 20C/29/2017 z 24. apríla 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu
Banská Bystrica na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z
27.03.2018 č. k. 20C/29/2017-148 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 20C/29/2017-170 zo dňa
24.04.2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 4.653,36 eur v lehote 3 dní
odo dňa právoplatnosti rozhodnutia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.653,36 eur
od 15.05.2017 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, konanie čiastočne zastavil o sumu
8.604,- eur a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi podľa pomeru úspechu

v konaní 38 %.
1.1. Z obsahu rozsudku vyplýva, že predmetom konania bolo zaplatenie náhrady podľa zákona č.
66/2009Z.z.oniektorýchopatreniachprimajetkovoprávnomusporiadanípozemkovpodstavbami,ktoré
prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
aj „zákon č. 66/2009 Z. z.“) za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu k pozemku CKN parc. č. XXXX/
XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 360 m2, zapísanému na LV č. XXXX pre katastrálne územie

H., obec W. W. v dôsledku užívania žalovaným tak, že na pozemku je zriadená miestna komunikácia
pre účely verejnej dopravy obyvateľmi mesta Banská Bystrica. Počas konania zobral žalobca podaním
zo dňa 21.03.2018 žalobu čiastočne späť o sumu 8.604,- eur s tým, že si za parcelu č. CKN XXXX/XX,
orná pôda o výmere 10 m2 a parcelu č. CKN XXXX/XX, orná pôda o výmere 468 m2, obe zapísané
na LV č. XXXX pre kat. ú. H., obec W. W. neuplatňuje finančnú náhradu, lebo nejde o verejnú zeleň
v správe mesta. Okresný súd uviedol, že žalovanému vzniklo v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009

Z. z. k uvedenej parcele právo zodpovedajúce vecnému bremenu ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009
Z. z., t. j. od 01.07.2009. Zákon č. 66/2009 Z. z., ktorý upravuje vlastnícke vzťahy k pozemkom pod
stavbami vo vlastníctve obcí, problém náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov
pozemkov pod stavbami priamo nerieši. V ustanovení § 4 odkazuje na úpravu vecných bremien v §
151n až 151p Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), z ktorých je preto potrebné vychádzať. Žalobca
si podľa predložených odhadov realitných kancelárií uplatnil finančnú náhradu za pozemok CKN parc.

č. XXXX/XX vo výške 9,- eur za m2/rok (t. j. 360 m2 x 9 eur/m2 x 2 roky = 6.480,- eur). Súd prvej
inštancie mal za to, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný má poskytnúť náhradu zavecné bremeno, sporná bola výška náhrady. Žalobca predložil aj znalecký posudok č. 14/2018, ktorým
bol určený ročný nájom daného pozemku sumou 6,463 eur za m2/rok, čo predstavuje pri výmere 360
m2 za rok sumu 2.326,68 eur, za dva roky 4.653,36 eur. Súd prvej inštancie vychádzal pri určení výšky

náhrady z predmetného znaleckého posudku, a nie z odhadu realitných kancelárií z dôvodu, že ide len o
odhad bez zohľadnenia ostatných skutočností, uvedených v znaleckom posudku. Priznal preto žalobcovi
nárok vo výške 4.653,36 eur (360 x 6,463 x 2) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
1.2. Súd prvej inštancie mal vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovaným za to, že
nárok žalobca uplatnil včas vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Žaloba bola podaná dňa

15.05.2017 a žalobca si uplatnil nárok z vecného bremena za obdobie od 15.05.2015 do 15.05.2017.
Okresný súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že trojročná premlčacia lehota plynie odo dňa
účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. a že náhrada z vecného bremena patrí len prvému vlastníkovi a je
jednorazová.Jednorazovánáhradazazriadeniezákonnéhovecnéhobremenabypodľaokresnéhosúdu
nemotivovala oprávneného z vecného bremena riešiť situáciu tak, ako to predpokladá zákon. Žalobca
má právo na náhradu za vecné bremeno, ktorým je zo zákona zaťažený pozemok v jeho vlastníctve

a výška náhrady má objektívne zodpovedať hodnote nájmu za obdobné pozemky v danom mieste
a čase. Na podporu svojej argumentácie poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 12Co/687/2013 zo dňa 07.05.2015 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4MCdo/2/2014 zo dňa 23.04.2015.
1.3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanému priznal náhradu

trov konania vo výške 38 %. Uviedol, že žalobca vzal žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 8.604,-
eur a v tejto časti zavinil zastavenie konania. Celková priznaná suma istiny je 4.653,36 eur z celkom
požadovanej sumy 15.084,- eur, čo predstavuje pomer 30,85 % úspechu žalobcu ku 69,15 % úspechu
žalovaného (69,15 % - 30,85 % = 38,30 %).

2. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (ďalej iba „krajský súd“ alebo „odvolací súd“),
vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, rozsudkom zo dňa 05. júna 2019
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
istinu vo výške 4653,36 eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, zmenil vo výroku o
nárokunanáhradutrovkonaniatak,žežalovanémunároknanáhradutrovprvoinštančnéhokonaniavoči

žalobcovi nepriznal a rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
2.1. Odvolací súd aplikujúc čl. 20 ods. 4 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj
„Ústava SR“), § 128 ods. 1 a § 151o ods. 1 vetu prvú Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 a 2, § 3 ods.
1 a § 4 ods. 1, 2 zákona č. 66/2009 Z. z. v dôvodoch svojho rozsudku zdôraznil, že zák. č. 66/2009
Z. z. bol prijatý za účelom majetkovoprávneho usporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z

vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Spôsob usporiadania pozemkov je upravený v § 2
(poskytnutím náhradného pozemku v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu ako bol pôvodne
pozemok pred zastavaním) a pre prípad, že obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal vlastníkom
stavby podľa osobitných predpisov, neuplatní postup podľa ods. 1 (poskytnutím náhradného pozemku)
nastupujeusporiadanievlastníckychvzťahovkpozemkupodstavbouvkonaníonariadenípozemkových

úprav podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 330/1991 Zb. Zákon č. 66/2009 Z. z. teda upravuje
nielen spôsob, ale aj poradie spôsobu usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami
vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho
územného celku podľa osobitných predpisov. Obec alebo vyšší územný celok nie sú pri usporiadaní
vlastníckych vzťahov spôsobom uvedeným v § 2 a 3 zákona č. 66/2009 Z. z. viazaní žiadnou lehotou.

2.2. Krajský súd uviedol, že vecné bremeno, obsah ktorého je vymedzený v § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z.z.vznikázozákona,atoužnadobudnutímjehoúčinnosti,pokiaľnemávlastníkstavbykudňuúčinnosti
zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo. Vznik vecného bremena zo zákona,
i keď vo verejnom záujme, neznamená, že toto vecné bremeno vzniká bez náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva k pozemku (článok 20 ods. 4 Ústavy SR). Ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009

Z. z. v časti o vzniku vecného bremena zo zákona odkazuje na ustanovenia § 151n až § 151p OZ
o vecných bremenách a sám ako lex specialis k Občianskemu zákonníku žiadne iné otázky okrem
spôsobu a času vzniku vecného bremena neupravuje. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo/89/2008 zo dňa 21. decembra 2009 vecné bremená zriadené na základe zákona
majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Aj keď

majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno
prehliadať, že majú aj významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako
právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho
sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim ale nieje celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou právnych
predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Nejde o úpravu komplexnú, ktorá
by vylučovala použitie všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka o vecných bremenách. Preto pokiaľ

tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou občianskoprávnou
úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady
súvisiace s ich výkonom, treba použiť úpravu súkromnoprávnu.
2.3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2015, ktorý poukazuje na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/2012 zo dňa 03.05.2012 a rovnako aj rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016 sa vzťahujú k náhrade za vznik vecného bremena v zmysle
zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „zákon č. 182/1993 Z.
z.“), ktorá je stanovená ako jednorazová a na ktorú má nárok len ten vlastník, ktorý pozemok vlastnil ku
dňu účinnosti tohto zákona a ďalšiemu vlastníkovi pozemku za pretrvávajúce obmedzenie vlastníckych
práv táto náhrada už nepatrí. Podľa odvolacieho súdu nemožno odvodzovať, že rovnaký výklad vyplýva
automaticky aj zo zákona č. 66/2009 Z. z. Odvolaciemu súdu nie je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (okrem uznesenia sp. zn. 4MCdo/2/2014 z 23. apríla 2015), ktoré by meritórne
riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/181/2014 z 23. septembra 2015 rieši otázku právomoci všeobecného
súdu rozhodovať vo veci uplatnenej náhrady za zriadené vecné bremeno ex lege podľa zákona č.
66/2009 Z. z.) ani rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom by najvyššie súdne

autority vyslovili názor k forme náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z.
Rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 474/13, I. ÚS 1/2012
a II. ÚS 506/2011 citované v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/49/2014 sa
vzťahujú k zákonu č. 182/1993 Z .z.
2.4. Zásadný rozdiel medzi právnou úpravou vecného bremena, výkon práva ktorého je vlastník

povinný strpieť podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a zákona č. 182/1993 Z. z. videl odvolací súd v
tom, že vlastník pozemku pod stavbou podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. je povinný strpieť
výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu len do vykonania pozemkových úprav v príslušnom
katastrálnomúzemí,pričompozemkovéúpravypodľazákonač.330/1991Zb.opozemkovýchúpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových

spoločenstvách v znení neskorších predpisov majú byť konečným spôsobom majetkovoprávneho
usporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky
podľa osobitných predpisov. Odvolací súd bol názoru, že práve z § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.
vyplýva dočasnosť tohto zákonom vzniknutého vecného bremena. Odvolací súd poukázal na dôvodovú
správu k § 4 zák. č. 66/2009 Z. z., ktorá uvádza, že „vecné bremeno nezakladá vlastnícke právo k

pozemkom a nie je definitívnym riešením“. Zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v § 23 ods. 4 ukladá vlastníkovi domu, ktorý nie je vlastníkom pozemku, na ktorom je dom
postavený, usporiadať vlastníctvo k pozemku pred prvým prevodom vlastníctva bytu alebo nebytového
priestoru v dome. Podľa ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, ak vlastník domu nie je vlastníkom
pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra

nehnuteľností. V zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nie je trvanie vecného bremena
žiadnymspôsobomobmedzené,pretojetrvalýmakonečnýmriešenímusporiadaniamajetkovoprávnych
vzťahov vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod touto stavbou, keď vecné bremeno
vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je iba dočasným riešením (do vykonania pozemkových úprav
v príslušnom katastrálnom území).

2.5. Odvolací súd uviedol, že v uznesení sp. zn. 4MCdo/2/2014 z 23.04.2015, na ktoré odkazuje
súd prvej inštancie, Najvyšší súd SR vyslovil, že záver súdov nižšej inštancie o neexistencii práva
vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z.
z. nie je v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Listinou základných práv a slobôd ani s
Ústavou Slovenskej republiky. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/2/2014

z 23.04.2015 bolo zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19.01.2016 sp. zn. I.
ÚS 349/2015 iba z dôvodu neprípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ak sám
účastníkkonaniaprostredníctvomdovolaniamoholdosiahnuťnápravu,resp.zvráteniestavuzaloženého
rozhodnutiami súdov nižšej inštancie, ale sami účastníci toto právo nevyužili. Odvolací súd pri vyslovení
záveru, že vlastníkovi pozemku užívaného vlastníkom stavby podľa zák. č. 66/2009 Z. z. vznikne právo

na náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno, vychádzal podporne z rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/2/2014 zo dňa 23.04.2015 napriek jeho zrušeniu Ústavným súdom
SR majúc za to, že náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné priznať aj opakovane
za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a v §3 zákona č. 66/2009 Z. z. a že tento nárok sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101
Občianskeho zákonníka.
2.6. Zákon č. 66/2009 Z. z. formu náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno nerieši. V súlade

s článkom 20 ods. 4 Ústavy SR upravuje právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva
Občiansky zákonník v § 128 tak, že vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo
obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za
náhradu. Odvolací konštatoval, že ak zákon č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi stavby neurčuje žiadnu lehotu
na usporiadanie majetkovoprávnych vzťahov k pozemku a nenúti vlastníka stavby podať v konkrétnej

lehote návrh na začatie konania o pozemkových úpravách a povinnosť vlastníka strpieť výkon práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu vlastníkom stavby trvá podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.
až do vykonania pozemkových úprav, patrí vlastníkovi pozemku náhrada za obmedzenie vlastníckeho
práva vo forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek od obmedzenia vlastníckeho práva
až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z.
Bolobynespravodlivéodvlastníkapozemkupožadovať,abypovopredneurčenúdobutrpelobmedzenie

svojhovlastníckehoprávabeznáhradyalebozaneadekvátnunáhradu.Odvolacísúddospelkzáveru,že
primeraná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom môže zodpovedať
aj výške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných
pozemkov. Odvolací súd poukázal na § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., podľa ktorého je obsahom
vecnéhobremenadržbaaužívaniepozemkupodstavbou,vrátaneprávauskutočniťstavbualebozmenu

stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na
obec alebo vyšší územný celok. Vlastník pozemku je takýmto obsahom vecného bremena absolútne
vylúčený z užívania svojho vlastníctva spôsobom podľa vlastných predstáv a potrieb, zostalo mu len
tzv. holé vlastníctvo pozemku bez práva predmet vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky
a nakladať s ním (§ 123 OZ).

2.7 K námietke premlčania vznesenej žalovaným odvolací súd uviedol, že ak si žalobca uplatňuje nárok
len za obdobie dvoch rokov spätne od podania žaloby na súd, čo je 15.05.2015, nemohla premlčacia
doba začať plynúť od 01.07.2009, teda skôr ako nárok vznikol. Náhrada za vecné bremeno ako
majetkové právo podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. Nárok
na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu prináleží žalobcovi proti žalovanému

podľa § 128 ods. 2 OZ. Za vodítko pre rozhodnutie o náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva
žalobcov označil odvolací súd rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/52/2009, v
ktoromdovolacísúdvysvetlilpojemverejnéhopriestranstvaaprijalzáver,žeakniejevobčianskoprávnej
rovine napríklad zmluvou upravené všeobecné užívanie verejného priestranstva zahrňujúce aj len sčasti
pozemky vlastnícky patriace tretej osobe, vzniká bezdôvodné obohatenie na strane obce plnením

bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 OZ), pretože aj keď existuje právny dôvod užívania verejného
priestranstva, nejde o titul, podľa ktorého by obci vzniklo oprávnenie, aby také plnenie zo strany
tretej osoby (strpenie užívania jej majetku) bolo poskytované bezplatne. Pripustením opačnej možnosti
by došlo k porušeniu základného princípu občianskoprávnych vzťahov spočívajúceho v rovnosti ich
účastníkov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

2.8. Za čiastočne dôvodné označil odvolací súd odvolanie žalobcu voči výroku o trovách konania.
Uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu
strán v spore (§ 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej aj „CSP“)
vecne nesprávne, pretože žalovaný síce mal v prvoinštančnom konaní väčší úspech, nakoľko žalobca
zavinil zastavenie konania o sumu 8.604,- eur s príslušenstvom, keď vzal žalobu v tejto časti späť,

ale súd prvej inštancie zarátal do pomeru úspechu a neúspechu strán sporu v neprospech žalobcu
aj zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti. Odvolací súd uviedol, že čo do základu veci mal žalobca
plný úspech a priznaná výška plnenia závisela len od úvahy súdu. Za úspech žalobcu bolo potrebné
považovať sumu, ktorá ostala predmetom konania 6.480,- eur (43 %) a za úspech žalovaného sumu
8.604,- eur (57 %), o ktorú bola žaloba vzatá späť. Argument žalobcu, že v čase podania žaloby nemal

vedomosť o tom, že zeleň na priľahlých pozemkoch (parc. č. CKN XXXX/XX a parc. č. CKN XXXX/XX)
nie je v pasporte zelene žalovaného, nie je dôvodný, nakoľko si túto informáciu mohol zabezpečiť už
pred podaním žaloby. Podľa § 255 ods. 1 CSP by bola vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému
náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 14 % (57 % - 43 %) z dôvodu čiastočného úspechu
žalovaného v konaní. Nárok na náhradu trov prvoinštančného konania však žalovanému odvolací súd

nepriznal z dôvodu, že mu preukázateľne v prvoinštančnom konaní žiadne trovy nevznikli, zo spisu
žiadne mu trovy v prvoinštančnom konaní nevyplývajú.
2.9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu žalobcu ažalovaného v spore, ktorý vyhodnotil odvolací súd ako rovnaký (odvolanie žalovaného vo veci samej
nebolo dôvodné vôbec a odvolanie žalobcu proti výroku o trovách konania nebolo dôvodné z väčšej
časti, nakoľko žalobca žiadal priznať náhradu trov konania v plnom rozsahu, avšak odvolací súd zmenil

výrok o trovách tak, že žalovanému trovy vo výške 14 % nepriznal z dôvodu, že mu žiadne nevznikli)
odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

3. Proti I. výroku rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie z dôvodov podľa § 420 písm. f/
a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP navrhnúc zrušenie I. výroku rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci na

ďalšie konanie súdom dovolacím.
3.1. Nesprávny procesný postup odvolacieho súdu znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (vadu zmätočnosti podľa
§ 420 písm. f/ CSP) videl žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) v tom, že odvolací súd právnu otázku vzniku
nároku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zák. č. 66/2009 Z. z. posúdil v
zmysle odôvodnenia neexistujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V rozpore s čl. 2

a § 393 ods. 2 CSP odvolací súd v rozsudku citoval uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/2/2014,
ktoré zrušil Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. I. ÚS 349/2015. Odvolací súd síce
konštatoval, že k zrušeniu uznesenia najvyššieho súdu došlo z procesných dôvodov, ale dôvod zrušenia
uznesenia podľa dovolateľa nie je podstatný. Dovolateľ vytkol aj rozpornosť odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu, ktorý posúdil nárok žalobcu čo sa týka jeho výšky ako bezdôvodné obohatenie, ale

pri premlčaní aplikoval premlčaciu lehotu podľa § 101 OZ bez toho, aby posudzoval, kedy sa nárok stal
actio nata, keď bral do úvahy len skutočnosť, že žalobca podal návrh iba za obdobie dvoch rokov od
podania žaloby spätne.
3.2. Z obsahu dovolania vyplýva, že za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1

písm. b/ CSP) označil dovolateľ otázku, či vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa
platných právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok vzniká
nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z. a ak áno, či má byť
táto náhrada vo forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia a či má jej výška zodpovedať
výške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných

pozemkov. Nesprávne právne posúdenie veci dovolateľ videl aj v tom, že odvolací súd posúdil nárok
žalobcu z dôvodu vzniku bezdôvodného obohatenia a plnenie ako opakujúce sa, pričom nesprávne
uzavrel, že žalobca si uplatnil nárok v 3 ročnej objektívnej premlčacej dobe, teda včas.
3.3. Dovolanie podané podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP dovolateľ odôvodnil tým, že odvolací súd
aplikoval nesprávnu právnu normu - § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože mal vychádzať zo

zákona č. 66/2009 Z. z., ktorý ako lex specialis nárok za obmedzenie vlastníckeho práva neupravuje.
Uviedol, že za právny základ vzniku nároku na náhradu za vznik vecného bremena nemožno použiť §
128 ods. 2 Občianskeho zákonníka ani čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavy“),
pretože nedošlo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva, ktoré predpokladá kumulatívne naplnenie
štyroch predpokladov (nútené obmedzenie v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, na základe

zákona a za poskytnutie primeranej náhrady - k vzniku vecného bremena došlo nie na základe zákona,
ale zákonom (č. 66/2009 Z. z.). Dovolateľ citoval z komentára k Ústave SR autora Doc. Jána Drgonca,
v zmysle ktorého čl. 20 ods. 4 ústavy predpokladá existenciu zákona umožňujúceho, aby oprávnený
príslušný orgán štátnej správy zasiahol do výkonu vlastníckeho práva individuálnych vlastníkov za
podmienok určených zákonom (PL. ÚS 38/95). Slovné spojenie na základe zákona je uvedené aj v §

128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kde potom platí rovnaká právna argumentácia.
3.4. Nesprávne právne posúdenie veci videl dovolateľ v interpretácii § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z
odvolacím súdom, podľa ktorého je vlastník pozemku obsahom vecného bremena tam vymedzeným
(držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o
stavbu povolenú, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok) absolútne vylúčený

z užívania svojho vlastníctva, keď skonštatoval, že primeraná náhrada za obmedzenie vlastníckeho
práva zákonným vecným bremenom môže zodpovedať aj výške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej
sa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných pozemkov. Dovolateľ argumentoval, že aj z
účelu zákona č. 66/2009 Z. z., ako je uvedené v dôvodovej správe, vyplýva, že pri decentralizácii
majetku súvisiaceho s vykonávaním jednotlivých kompetencií prešiel do vlastníctva obcí a vyšších

územných celkov aj príslušný majetok štátu, prostredníctvom ktorého štát svoje kompetencie vykonával.
Pri delimitáciách prechádzali na obce a vyššie územné celky aj stavby, ktoré stoja na majetkovo
neusporiadaných pozemkoch. K výstavbe zariadení spadajúcich pod pojem národného majetku mohlo v
zmysle Ústavy z r. 1960, § 66 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka a § 7 vyhl. č. 156/1975 Zb. dochádzať ajbez majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva stavby s pozemkom pod ňou. Návrh zákona umožní,
uvádza dôvodová správa, riešiť problematiku usporiadania vlastníctva k pozemkom pod stavbami v
rámcipozemkovýchúpravakoštandardnomnástrojiusporiadaniavlastníctvavtom-ktoromkatastrálnom

území. Podľa dovolateľa skutočnosť, že náhrada za vznik vecného bremena žalobcovi nepatrí, vyplýva
aj z § 1 zák. č. 66/2009 Z. z.
3.5. Svoj nesúhlas so záverom odvolacieho súdu, že za vznik vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.
z. patrí náhrada vo forme opakujúceho sa plnenia za časový úsek od obmedzenia vlastníckeho práva do
usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a § 3 zák. č. 66/2009 Z. z. dovolateľ

podporil odkazom na iné zákony, ktoré ustanovujú nárok na primeranú náhradu za vznik vecného
bremena ako jednorazového plnenia napr. zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách a zák.
č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike. Zdôraznil, že v zmysle pravidiel tvorby zákonov upravených
v zák. č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky daný
(jednotlivý) zákon obsahuje práva a povinnosti subjektov práva, ak je to zámerom predkladateľa návrhu
zákona, zákonodarcu. Ak by zákonodarca v prípade vzniku zákonného vecného bremena podľa § 4

zák. č. 66/2009 Z. z. (lex specialis voči Občianskemu zákonníku) mienil stanoviť nárok na náhradu,
nie je dôvod, prečo by tak neurobil. Ani všeobecná právna úprava § 151n - § 151p vecných bremien v
Občianskom zákonníku, na ktorú odkazuje zákonodarca v poznámke pod čiarou č. 10, výslovne neviaže
vznik vecných bremien s náhradou pre povinného z vecného bremena.
3.6. Napokon dovolateľ namietol nesprávnu interpretáciu § 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z. odvolacím

súdom, ktorý (vychádzajúc z ods. 13. odôvodnenia rozsudku) nárok žalobcu posúdil ako nárok z dôvodu
vzniku bezdôvodného obohatenia, a zároveň toto plnenie posúdil ako opakujúce sa. Odvolací súd potom
podľa dovolateľa nesprávne uzavrel, že žalobca si uplatnil nárok v 3-ročnej objektívnej premlčacej dobe.
Navyše objektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku podľa dovolateľa potom s poukazom na § 15
zák. č. 400/15 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky začala plynúť

dňom nasledujúcim po účinnosti čl. I zák. č. 66/2009 Z. z. (02.07.2009) a uplynula dňom 02.07.2012;
žaloba bola podaná dňa 15.05.2017. Ak nie nadobudnutím účinnosti uvedeného zákona, tak najneskôr
prevzatím odpovede žalovaného zo dňa 24.04.2014, z ktorej vyplýva, že žalovaný nezačal konanie
podľa § 2 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z. musel žalobca vedieť, že mu vznikol majetkový nárok na základe
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Ustanovenie § 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z. neobsahuje

nijaký nárok na náhradu v súvislosti so vznikom zákonného vecného bremena a tobôž nie to, že má
ísť o opakované plnenie za určitý časový úsek tak, ako konštatoval odvolací súd, ktorý uviedol, že zo
záveru, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia za
určitý časový úsek vyplýva aj záver o nedôvodne vznesenej námietke premlčania.

4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedol, že sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie
a odvolanie podal iba proti výroku o trovách konania. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie do
základu veci, v ktorej bol žalobca úspešný, potvrdil a zmenil ho iba vo výroku o trovách konania. Žalobca
sa s rozhodnutím odvolacieho súdu stotožnil, navrhol preto zamietnutie dovolania a prisúdenie náhrady
trov dovolacieho konania žalobcovi. V ďalšej časti vyjadrenia žalobca zopakoval skutkové a právne

závery, ku ktorým dospeli súdy nižších inštancií. Po citácii v konaní aplikovanej právnej úpravy zdôraznil,
že zákonodarca obci resp. vyššiemu územnému celku neurčil žiadnu lehotu na poskytnutie náhradného
pozemku ani na pozemkové úpravy, čím by mohlo dôjsť k tomu, že by bol vlastník pozemku nútený
po vopred neurčenú dobu trpieť užívanie jeho pozemku obcou z titulu vecného bremena bez nároku
na akúkoľvek náhradu. Ak by zákonodarca mienil zákonom č. 66/2009 Z. z. zriadiť vecné bremeno

bezodplatne, vyjadril by to priamo v zákone. Žalobca, ktorý sa svojich práv domáha od r. 2013, má za to,
že právo na náhradu za vecné bremeno, ktorým je zo zákona zaťažený pozemok v jeho vlastníctve mu
patrí a výška náhrady má objektívne zodpovedať hodnote nájmu za obdobné pozemky v danom mieste
a čase. Vlastník svoj pozemok nemohol a nemôže využívať ani ním disponovať iným spôsobom. Na jeho
záujem pozemok odpredať, resp. prenajať žalovanému alebo tento zameniť sa žalovaný vyjadril tak, že

nedisponuje voľnými pozemkami na zámenu a výška kapitálových príjmov jeho rozpočtu neumožňuje
výkup pozemkov pod komunikáciami vo vlastníctve mesta a jeho zákonnou povinnosťou nie je ani
pozemky prenajať. O jednorazovej náhrade by bolo možné podľa žalobcu uvažovať v prípade zriadenia
vecného bremena bez časového obmedzenia. Súhlasil s názorom odvolacieho súdu o zásadnom
rozdiele medzi právnou úpravou vecného bremena zákonom č. 66/2009 Z. z. a zákonom č. 182/1993

Z. z.5. Dovolací súd po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP),
skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.

6. Dovolací súd sa najskôr zaoberal prípustnosťou a dôvodnosťou dovolania podaného podľa § 420
písm. f/ CSP.
6.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP sú zásah súdu
do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť
fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde. Ide napr. o
právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným
dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho
riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so

zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Porušením
práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým
v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj
z ústavnoprávneho rámca.

7. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a

právnezáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéaniesúprijatévzrejmomomylekonajúcichsúdov.Súdmá
povinnosť presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 220 CSP,
I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho,
čo uviedli strany sporu. Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia
dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery,

ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva
aj povinnosť súdu zaoberať sa námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993,
Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a
právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

8. Vo vzťahu k dovolateľom tvrdenej vade zmätočnosti spočívajúcej v tom, že odvolací súd otázku

vzniku nároku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zák. č. 66/2009 Z. z.
posúdil v zmysle odôvodnenia neexistujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4MCdo/2/2014 dovolací súd konštatuje, že rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou
je naplnením požiadavky spravodlivého procesu a princípu právnej istoty, vyjadreného v čl. 2 ods.
2 základných princípov Civilného sporového poriadku. Právna istota je stav, v ktorom každý môže

legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších
súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Sporové strany legitímne očakávajú, že ich
spor bude rozhodnutý za obdobnej skutkovej a právnej situácie rovnakým spôsobom. Ak súd dospeje
k záveru, že v prejednávanej veci nastala typická situácia, už riešená v judikatúre súdov určitým

spôsobom, má možnosť v odôvodnení rozsudku jednoducho odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax.

9. Dovolací súd zhodne s odvolacím súdom uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom
sp. zn. I. ÚS 349/2015 zo dňa 19.01.2016 uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/2/2014 zrušil
a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd na uvedené uznesenie neodkázal ako

na ustálenú rozhodovaciu prax v zmysle § 393 ods. 2 CSP, lež uviedol, že z neho (s ohľadom na jeho
zrušenieibazprocesnýchdôvodov)podpornevychádzalprivyslovenízáveruovznikuvecnéhobremena
v zmysle zák. č. 66/2009 Z. z. za náhradu a dospel potom k záveru, že túto náhradu je možné priznať aj
opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladanýmv § 2 a v § 3 zák. č. 66/2009 Z. z. a že sa tento nárok premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe
podľa § 101 Občianskeho zákonníka (ods. 12.3. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Tento
postup odvolacieho súdu nemožno posudzovať len prísne a striktne formálne, lebo jeho výsledkom je

posúdenie existencie nároku na náhradu za zriadenie vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z. z.
nielen v zmysle označeného zrušeného rozhodnutia dovolacieho súdu. Odvolací súd totiž pri riešení
uvedenej otázky primárne aplikoval ustanovenie čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a § 128 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd potom dospel k záveru, že odvolací súd takýmto nesprávnym
procesným postupom žalovanému neznemožnil uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v

miere porušujúcej jeho právo na spravodlivý proces (miera porušenia procesného práva žalovaného
nenadobudla intenzitu porušenia jeho práva na spravodlivý proces).

10. Za dôvod dovolania podľa § 421 písm. f/ CSP dovolateľ tiež označil rozpor v odôvodnení
rozsudku odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa výšky nároku ako bezdôvodného obohatenia (cit.:
„Primeraná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným spôsobom môže zodpovedať aj

výške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných
pozemkov.“) a posúdenia námietky premlčania podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorý podľa
dovolateľa upravuje objektívnu premlčaciu dobu, ktorej plynutie sa začína okamihom, keď je nárok
actio nata. Dovolací súd ani na základe tejto dovolacej námietky nezistil existenciu takého porušenia
procesných práv dovolateľa, ktoré by zakladalo odňatie spravodlivosti (porušenie práva žalobcu na

spravodlivý proces). Odvolací súd podľa súdu dovolacieho neposúdil výšku náhrady za vecné bremeno
ako bezdôvodné obohatenie. Z vyššie (dovolateľom) citovanej vety z ods. 13 odôvodnenia odvolacieho
rozsudku vyplýva, že odvolací súd nárok žalobcu nepovažoval za bezdôvodné obohatenie, len pri
zisťovaní výšky požadovaného nároku (primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva), pri
nedostatku explicitnej právnej úpravy, postupoval spôsobom v právnej praxi používaným pri zisťovaní

výšky bezdôvodného obohatenia.
10.1. Odvolací súd vo svojom rozsudku výslovne neuviedol, kedy sa nárok žalobcu stal actio nata.
Konštatoval, že vlastníkovi pozemku patrí náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva za konkrétny
časový úsek od obmedzenia vlastníckeho práva do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom
predpokladaným v § 2 a § 3 zák. č. 66/2009 Z. z. Pri posudzovaní dôvodnosti dovolania z hľadiska

§ 420 písm. f/ CSP je nevyhnutné zdôrazniť, že aj pri vysporiadaní sa s námietkou premlčania
vznesenou žalovaným odvolací súd vychádzal zo záveru (prvá veta bodu 13.1. odôvodnenia), že
žalobcovi vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia za určitý
časový úsek. Odvolací súd preto uzavrel, nakoľko si žalobca uplatnil nárok za obdobie dvoch rokov
spätne od podania žaloby (od 15.05.2015 do 15.05.2017), že všeobecná trojročná premlčacia doba na

premlčanie majetkového práva podľa § 101 OZ nemohla začať plynúť od 01.07.2009, teda skôr ako
nárok (za čas uplatnený žalobou, pozn. dovolacieho súdu) vznikol. Tento záver odvolacieho súdu, riadne
odôvodnený, zodpovedá právnemu posúdeniu nároku žalobcu odvolacím súdom ako opakujúceho sa
plnenia a nezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP (posudzovanie vecnej správnosti
takéhoto právneho záveru odvolacieho súdu nie je predmetom dovolacieho konania podľa § 420 písm.

f/).

11. Pretože konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté dovolateľom namietanou vadou
vyplývajúcou z § 420 písm. f/ CSP, dovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania aj z hľadiska ďalšieho
uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

12. V prvej časti dovolacej otázky podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP sa dovolateľ pýta, či vlastníkovi
pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu
na obec alebo vyšší územný celok, vzniká nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4
zák. č. 66/2009 Z. z..

13. Táto časť dovolateľovej právnej otázky bola otázkou, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho
súdu. Nebol ale splnený ďalší predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. b/
CSP, teda že ide o otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Ako
uvádza najvyšší súd v uznesení sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020 alebo v uznesení sp. zn.

2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2020, obdobná právna otázka bola rozhodovacou praxou dovolacieho
súdu vyriešená v rozsudkoch najvyššieho súdu z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014 a zo 14. apríla
2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014 (teda vydaných pred rozhodnutím odvolacieho súdu napadnutým dovolaním
v prejednávanom spore), týkajúcich sa priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremenapodľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon
č. 182/1993 Z. z.“). V nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z. z. Dovolací súd preto

dovolanie žalovaného vzhľadom na jeho obsah (§ 124 CSP) posudzoval podľa § 421 ods. 1 písm. a/
CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.

14. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v platnom znení ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona
k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo

zodpovedajúce vecnému bremenu, 10) ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,
vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. 11)

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v platnom znení vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť
výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom
katastrálnom území.

15. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2Cdo/194/2018 uviedol, že citované ustanovenia zák. č. 66/2009
Z. z. „označili oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami v ich
vlastníctve za vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazujú na § 151n až § 151p Občianskeho
zákonníka. Ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva odôvodnené verejným záujmom,

keď oprávnenie držať a užívať pozemok prislúcha nie konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému
subjektu (obci alebo vyššiemu územnému celku). Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie,
materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia vybudované pred rokom
1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy
z predchádzajúceho spoločenského režimu k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa

nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli
na obce a vyššie územné celky. Zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. ustanovil mechanizmy,
akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch“. Dovolací súd ďalej v tomto rozhodnutí
uviedol, že „ani zákon č. 182/1993 Z. z., ani zákon č. 66/2009 Z. z. expressis verbis neuvádza, že vecné
bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že

aj keď zák. č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len
za náhradu, je potrebné vychádzať z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s
tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno
odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazu na ochranu základných práv a slobôd, teda aj

zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/89/2008).
I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. je primeraná náhrada
namieste“.

16. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. IV. ÚS 539/2020 zo dňa 28. októbra 2020

ústavnú sťažnosť vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 rozsudkom
Krajského súdu v Prešove č. k. 21Co/36/2017-286 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26. augusta 2019 odmietol. V bode 32. odôvodnenia uznesenia ústavný súd
uviedol, že „Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu námietky sťažovateľa o nesprávnej a arbitrárnej
aplikácii použitej právnej úpravy zasahujúcej do jeho majetkových práv, ústavný súd ústavnú sťažnosť v
častinamietanéhoporušeniazákladnýchprávzaručenýchčl.20ods.1ačl.46ods.1ústavynapadnutýmuznesením najvyššieho súdu odmietol v súlade s § 56 ods. 2 písm. g/ zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú“.

17. Problematiku priznávania náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z.
z. vlastníkovi pozemku pod stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z
vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, riešil medzičasom najvyšší súd aj v uznesení sp.
zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020. Aj v tomto rozhodnutí najvyšší súd vychádzal zo záverov
skôr vydaných rozsudkov najvyššieho súdu z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014 a zo 14. apríla 2016

sp. zn. 3Cdo/49/2014, ako aj z uznesenia sp. zn. 2Cdo/194/2019, s ktorými sa stotožnil.

18. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene tvrdí
dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP majúc za to, že odvolací súd sa pri
vyriešení otázky vzniku nároku na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009
Z. z.. vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných právnych predpisov a

prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.

19. Ďalšia časť dovolateľom nastolenej problematiky smeruje k zodpovedaniu otázky, či v prípade, ak
vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z.. vlastníkovi

pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu
na obec alebo vyšší územný celok, má byť táto náhrada vo forme opakujúceho sa alebo jednorazového
plnenia.

20. Dovolací súd opäť poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/26/2014 a

3Cdo/49/2014, najmä však na uznesenie sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020, v ktorom
v skutkovo a právne podobnej veci najvyšší súd hľadal odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu
otázku, či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z.
z. má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva aj opakovane za určitý
časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom týmto zákonom predpokladaným.

Dovolací súd dospel k záveru, že „Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom
dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu
účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1
zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.

j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru
s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a
nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak
ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor
niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval,

že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je
nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné
bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na
spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého
nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne

jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka
mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.
Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľnú“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp.
zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti
finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých

posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS
227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 323/2017 „nemožno stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej
energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“), ktorý upravoval

primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné bremeno upravené
v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže upravujú rozličné situácie,
ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva
podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený priužívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri
výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu
nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k

pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda
rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona 1. septembra 1993“. Je
tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorého rozsah je
určiteľný už pri jeho vzniku“. Dovolací súd dopĺňa, že vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009
Z. z. treba pokladať vzhľadom na konštrukciu § 2 ods. 1, 2 za nútené obmedzenie vlastníkov síce na

dlhý, ale zo zákona vopred určiteľný čas a jednorazová náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania
núteného obmedzenia vlastníka pozemku pri ustálení výšky tejto náhrady. K právnej istote vlastníka v
zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy patrí totiž aj istota o čase, kedy vlastník dostane primeranú náhradu.

21. Ústavnú sťažnosť vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl.
20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.
novembra 2020 Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol uznesením sp. zn. III. ÚS 537/2021 zo dňa
30. septembra 2021. Urobil tak z dôvodu, že sťažovateľmi spochybňovaný výklad relevantnej právnej
normy v konkrétnych okolnostiach veci (nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu, že sa odvolací

súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď v čase vydania rozhodnutia
odvolacieho súdu nebolo známe žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu meritórne riešiace otázku nároku
na opakovanú primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom
podľa zák. č. 66/2009 Z. z.) sa môže stať predmetom ústavného prieskumu až vtedy, ak bude vec
právoplatne skončená.

22. Odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku vychádzal z odlišnosti vecného bremena
upraveného zákonom č. 182/1993 Z. z. a zákonom č. 66/2009 Z. z., ktorú videl v časovom obmedzení
(dočasnosti) vecného bremena vzniknutého podľa zák. č. 66/2009 Z. z. (do vykonania pozemkových
úprav), pričom vecné bremeno vzniknuté zo zákona č. 182/1993 Z. z. je trvalým a konečným riešením

usporiadania majetkovoprávnych vzťahov vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod
touto stavbou, teda v tomto zákone nie je trvanie vecného bremena žiadnym spôsobom obmedzené.
Odvolací súd preto konštatoval, že závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014,
poukazujúceho na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 227/2012 a rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Cdo/49/2014, vzťahujúce sa na náhradu za vznik vecného bremena v zmysle zák. č. 182/1993 Z.

z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v prejednávanom spore použiť nemožno. Odvolací súd
potom dospel k záveru, podporne vychádzajúc z ústavným súdom zrušeného rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 4MCdo/2/2014, že náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva možno priznať aj
opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným
v § 2 a v § 3 zákona č. 66/2009 Z. z. Aj keď v čase vydania rozsudku odvolacieho súdu (05. júna 2019)

neboli vydané rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/194/2018 (zo dňa 26. augusta 2019) ani sp.
zn. 8Cdo/17/2019 (zo dňa 30. novembra 2020), so záverom odvolacieho súdu o priznaní opakujúcej
sa náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zastavaného stavbou vo vlastníctve
obce alebo vyššieho územného celku vecným bremenom vzniknutým v zmysle § 4 zák. č. 66/2009 Z.
z. z dôvodov vyššie uvedených sa nemožno stotožniť a dovolací súd konštatuje, že týmto záverom sa

odvolací súd odklonil od (v čase jeho rozhodnutia existujúcej) ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.

23. Dovolateľ za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu označil aj
otázku, či v prípade, že vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných právnych

predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok vzniká nárok na náhradu
za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z., má výška tejto náhrady zodpovedať
výške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných
pozemkov. Dovolateľ argumentoval tým, že zákonodarca vznikom zákonného vecného bremena
legalizoval v § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. užívanie pozemkov, na ktorých sa nachádzajú stavby

vymedzené v § 1 ods. 1, 2 zák. č. 66/2009 Z. z.. Užívanie pozemku žalobcu žalovaným teda nadobudlo
právny základ a nedochádza k jeho užívaniu bez právneho dôvodu, kedy by bol daný zákonný nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia.24. Okresný súd dospel k záveru, že výška náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák.
č. 66/2009 Z. z. má objektívne zodpovedať hodnote nájmu za obdobné pozemky v danom mieste a
čase. Odvolací súd vychádzal pri rozhodnutí o náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu z

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/52/2009 zo dňa 31. januára 2011, v
ktoromnajvyššísúdvysvetlilpojemverejnéhopriestranstvaaprijalzáver,žeakniejevobčianskoprávnej
rovine napríklad zmluvou upravené všeobecné užívanie verejného priestranstva zahrňujúce aj len sčasti
pozemky vlastnícky patriace tretej osobe, má to za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane
obce plnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože aj keď existuje

právny dôvod užívania verejného priestranstva, nejde o titul, podľa ktorého by obci vzniklo oprávnenie,
aby také plnenie zo strany tretej osoby (strpenie užívania jej majetku) bolo poskytované bezplatne.
Pripustením opačnej možnosti by došlo k porušeniu základného princípu občianskoprávnych vzťahov
spočívajúceho v rovnosti ich účastníkov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

25. Predmetom konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 4Cdo/52/2009 bolo vydanie

bezdôvodného obohatenia požadovaného žalobkyňou od žalovaných na tom skutkovom základe, že
títo bezzmluvne užívali jej vlastnícky patriace nehnuteľnosti v tam vymedzenom období bez náhrady.
Užívanie pozemku parc. č. X., ktorý bol verejným priestranstvom - verejnou zeleňou, žalovaným
1/ (Mesto N.) spočívalo v užívaní dotknutého pozemku neobmedzeným okruhom užívateľov, najmä
obyvateľmi obytných domov v bezprostrednej blízkosti pozemku (okrem iných), užívanie pozemku parc.

č. X. žalovaným 2/ (Slovenská republika) spočívalo vo vlastníctve nehnuteľností - garáží na ňom sa
nachádzajúcich. Žalovaný 1/ uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ Občianskeho
súdnehoporiadku,t.j.žerozhodnutieodvolaciehosúduspočívananesprávnomprávnomposúdeníveci,
keď spochybnil správnosť právneho záveru odvolacieho súdu o pasívnej vecnej legitimácii uspokojenia
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za tam vymedzené obdobie argumentujúc, že jeho

užívanie spornej nehnuteľnosti - pozemku nebolo v konaní preukázané. Dovolací súd skonštatoval,
že ide o posúdenie pasívnej legitimácie vo veci vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého
užívaním cudzej veci bez zmluvy. Bezdôvodné obohatenie je chápané ako záväzok (§ 489 Občianskeho
zákonníka), z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil,
a tomu, na ktorého úkor k obohateniu došlo, právo požadovať vydanie predmetu bezdôvodného

obohatenia. Kto je v rámci zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie pasívne legitimovaný vyplýva z
§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd postavil svoje rozhodnutie na právnom názore,
že užívaním verejného priestranstva, ktorým je aj pozemok žalobkyne, obyvateľmi žalovaného 1/ bez
poskytovania finančného ekvivalentu žalobkyni sa dovolateľ bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne.
Dovolací súd poukázal na § 451, § 456 Občianskeho zákonníka, na § 4 ods. 3 písm. e/, f/ a g/

zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení do 31. decembra 2001, § 6 ods. 1 zákona č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení platnom a účinnom v rozhodnom období. Uviedol, že
súčasná právna teória i prax chápe pod pojmom verejné užívanie verejného priestranstva užívanie
všeobecne prístupných materiálnych statkov vopred neobmedzeným okruhom užívateľov. Rozlišujú
sa dva druhy verejného užívania, a to užívanie všeobecné a užívanie osobitné. Oba druhy užívania

majú verejnoprávnu povahu, vôľa vlastníka tu nehrá žiadnu rolu. Všeobecné užívanie nevyžaduje
žiadne rozhodnutie správneho orgánu, nie je preň treba žiadne povolenie, okruh užívateľov je
neobmedzený. Osobitné užívanie vzniká na základe správneho rozhodnutia a len pre užívateľov v tomto
rozhodnutí označených. Aj keď vlastník má teoretické právo brániť sa všeobecnému užívaniu svojho
majetku, vyňatie priestorov vlastnených súkromnými subjektmi a spĺňajúcich zákonné znaky verejného

priestranstva z verejnoprávneho režimu verejného priestranstva by viedlo k podstatnému sťaženiu
či znemožneniu právnej regulácie spoločenských vzťahov, na ktorých má obec ako verejnoprávna
korporácia verejný záujem. Obec (mesto) vykonáva jednak prenesenú pôsobnosť, ktorá predstavuje
výkon štátnej správy zverenej orgánom mesta, a ďalej samostatnú pôsobnosť, ktorá je prejavom jej
samosprávy. V oblasti prenesenej pôsobnosti sa uplatňujú princípy verejného práva regulujúce výkon

verejnej správy. Pri výkone samosprávy, ktorej podstatou je predovšetkým hospodárenie s majetkom,
kedy o spôsoboch jeho využitia a nakladania s ním rozhoduje v medziach zákona verejnoprávna
korporácia (právnická osoba - čl. 65 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) samostatne, verejnoprávna
korporácia vstupuje do súkromnoprávnych vzťahov, kde platia súkromnoprávne princípy, predovšetkým
princíp rovnosti strán a ďalšie princípy občianskeho práva, vrátane princípu vydania bezdôvodného

obohatenia vzniknutého užívaním cudzieho majetku. Preto, ak nie je v občianskoprávnej rovine (napr.
zmluvou) upravené všeobecné užívanie verejného priestranstva, zahrňujúce aj len sčasti pozemky
vlastnícky patriace tretej osobe, má to za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane obce
plnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože aj keď existuje právnydôvod užívania verejného priestranstva, nejde o titul, podľa ktorého by obci vzniklo oprávnenie, aby také
plnenie zo strany tretej osoby (strpenie užívania jej majetku) bolo poskytované bezplatne. Pripustením
opačnej možnosti by došlo k porušeniu základného princípu občianskoprávnych vzťahov, spočívajúceho

v rovnosti ich účastníkov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd uzavrel, vychádzajúc aj
zo všeobecného chápania vlastníckeho práva ako práva, ktoré môže byť obmedzené len so súhlasom
vlastníka, inak len na základe zákona, že je správny záver odvolacieho súdu o tom, že užívaním
pozemku, vlastnícky patriaceho žalobkyni, ktorý je verejným priestranstvom, neobmedzeným okruhom
užívateľov, najmä obyvateľmi obce, je užívaním žalovaného 1/. Dovolací súd považoval za správny

výpočet výšky bezdôvodného obohatenia rovnajúci sa výške obvyklého nájomného v danom mieste a
čase za porovnateľný pozemok tak, ako postupoval odvolací súd vychádzajúc zo znaleckého posudku
Ing. I. C..

26. Predmetom posudzovania v prejednávanej veci je v zmysle dovolateľom nastolenej právnej otázky
otázka výšky náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom vzniknutým podľa zák.

č. 66/2009 Z. z. vlastníka pozemku, na ktorom je zriadená stavba, ktorá je povolená podľa platných
právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, preto vyššie uvedené
závery týkajúce sa posudzovania pasívnej legitimácie osoby povinnej na vydanie bezdôvodného
obohatenia vzniknutého v presne časovo vymedzenom období plnením bez právneho dôvodu podľa
názoru dovolacieho súdu využiteľné nie sú.

27. Dovolací súd tiež upriamuje pozornosť na ustanovenie § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého vecné bremená vznikajú nielen písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami
konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu, ale aj zo zákona
v prípadoch, v ktorých to osobitný právny predpis výslovne ustanovuje. Zákon č. 66/2009 Z. z. je potom

tým zákonom, ktorý predpokladá § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka.

28. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4Cdo/89/2008 uviedol, že vecné bremená
zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe
ktorých boli zriadené (napr. zákon o energetike), no majú aj prvok súkromnoprávny. Občianske právo

definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je
povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená majú tento
charakter tiež. Ich režim ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi
špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Ak
špeciálne právne predpisy neupravujú náhrady súvisiace s výkonom zákonných vecných bremien, treba

použiť úpravu súkromnoprávnu. Zásadne teda nemožno užívať vecné bremeno celkom bezplatne, ale
za odplatu, ktorá zahŕňa výdavky spojené so zachovaním veci a s jej opravami.

29. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 42/2015 zo dňa 12. októbra 2016
(posudzujúcom súlad niektorých ustanovení zák. č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení nesk.

predpisov s Ústavou Slovenskej republiky) zdôraznil, že účelom úpravy prvých dvoch viet čl. 20 ods.
1 ústavy je chrániť osoby (vlastníkov), a nie veci v právnom význame, ktoré sú objektom vlastníctva.
Článkom 20 ods. 1 ústavy sa teda chráni vlastník pred ľubovoľným nevlastníkom. Účelom úpravy čl. 20
ods. 4 ústavy (vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej
miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu) je zaručenie ochrany

pred zbavením vlastníctva bez súhlasu vlastníka.

30.Ústavnýsúdďalejuviedol,žeÚstavaurčujedvaprávnedôvodypozbaveniavlastníctva-vyvlastnenie
a obmedzenie vlastníkovej dispozície s jeho majetkom. V náleze sp. zn. II. ÚS 8/97 z 26. marca 1997
ústavný súd vysvetlil, že pri vyvlastnení dôjde k zmene osoby vlastníka, pri obmedzení vlastníctva dôjde

k zásahu do rozsahu oprávnení vyplývajúcich z obsahu ústavou zaručeného práva vlastniť majetok
bez zmeny osoby vlastníka. Klasifikačnými kritériami pre odlíšenie týchto dvoch dôvodov zásahu do
právneho postavenia vlastníka sú intenzita zásahu do vlastníctva, trvalosť tohto zásahu v prípade
vyvlastnenia a potenciálna dočasnosť pri nútenom obmedzení vlastníckych oprávnení, ďalej charakter
a rozsah zásahu do obsahu vlastníckeho práva. Vyvlastnenie je odňatím majetku vlastníkovi proti jeho

vôli bez časového obmedzenia, teda navždy. Jeho dôsledkom je strata predmetu vlastníctva, a zároveň
aj obsahu vlastníctva (vyvlastnený vlastník stráca všetky štyri komponenty obsahu vlastníctva - uti, frui,
habere aj disponere). Nútené obmedzenie vlastníctva, tiež spojené so zásahom do vlastníckych práv
proti vôli vlastníka, môže spočívať v dočasnom určení obmedzujúcich dispozícií majetkom alebo v odňatíčasti práv obsiahnutých v práve vlastniť majetok. Vlastník môže prísť o uti alebo frui alebo o disponere,
pričom aspoň jeden z týchto prvkov obsahu vlastníckeho práva mu musí zostať zachovaný (práve
zachovanie aspoň jedného z nich v obsahu vlastníkových práv vylučuje kvalifikáciu obmedzujúceho

zásahu do vlastníctva ako vyvlastnenia). Vyvlastnenie je nenávratný zásah do vlastníctva, pri nútenom
obmedzení vlastníka existuje možnosť obnovy jeho práv, ak odpadne dôvod obmedzenia.

31. Z účelu ochrany vlastníctva možno vyvodiť povinnosť štátu chrániť vlastníka aj pri rozhodovaní o
intenzite a rozsahu zásahu do vlastníctva. Materiálnou podmienkou núteného obmedzenia vlastníctva

podľa čl. 20 ods. 4 ústavy je podmienka primeranej náhrady za zákonom určené, teda nútené
obmedzenie vlastníctva.

32. Primeraná náhrada za nútené obmedzenie vlastníctva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy nemusí byť v
peniazoch. Zákon č. 66/2009 v § 2 ods. 1, 2 ustanovuje, že obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal
podľa osobitných predpisov vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho

usporiadania vlastníctva k pozemkom, môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod
stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite
a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne vlastník stavby v tom istom
katastrálnom území. Ak sa neuplatní postup podľa odseku 1, usporiadanie vlastníckych vzťahov k
pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného predpisu.

33. Zákon č. 66/2009 Z. z. teda nerieši otázku primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho
práva vlastníka pozemku vecným bremenom za dobu od jeho obmedzenia do doby konečného
majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva spôsobom predpokladaným v § 2 ods. 1, 2 zák. č.
66/2009 Z. z. Ako už bolo uvedené vyššie, vlastníci stavieb nemôžu užívať cudzie pozemky pod

stavbami bezodplatne tým skôr, že nie sú nijakým zákonným spôsobom motivovaní ani nútení vyriešiť
právny režim pozemkov pod stavbami poskytnutím náhradného pozemku (zámenou) alebo v konaní
o nariadení pozemkových úprav. Dovolací súd sa preto domnieva, že spravodlivú rovnováhu medzi
záujmami vlastníkov pozemkov pod stavbami a vlastníkov stavieb (v prejednávanom spore obcí alebo
vyšších územných celkov) možno dosiahnuť priznaním spravodlivej náhrady za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva k pozemkom za dobu od vzniku obmedzenia do konečného majetkovoprávneho
usporiadania ich vzťahov. Aj ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 42/2015 pripomenul, že ústavná
ochrana sa vo výkone vlastníckych práv obmedzenému vlastníkovi zaručuje po celý čas trvania týchto
obmedzení. Tomu zodpovedá aj ustanovenie § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vo
verejnomzáujmemožnovecvlastníckeprávoobmedziť,akúčelnemožnodosiahnuťinak,lennazáklade

zákona, len na tento účel a za náhradu.

34. Náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva má byť podľa čl. 20 ods. 4 ústavy primeraná tak,
aby zásadne vyvážila ujmu vzniknutú zásahom do vlastníckeho práva. Treba potom určiť, aká náhrada
a kedy, za akých podmienok je primeraná. Hoci je nútené obmedzenie vlastníckeho práva miernejším

obmedzenímvlastníkaakovyvlastnenie,priposudzovaníprimeranostináhradytrebadôslednezvažovať
povahu zásahu do právneho postavenia vlastníka. Primeraná náhrada má reálny, nepredstieraný
význam a slúži vlastníkovi ako príspevok na náhradu ekonomických strát na výnose z majetku, ktorý
môže užívať iba v obmedzenej miere (PL. ÚS 42/2015).

35. Pri zvažovaní výšky primeranej náhrady nie je rozhodujúca povaha verejného záujmu, kvôli
ktorému je obmedzené právne postavenie vlastníka. Zreteľ treba brať na intenzitu, rozsah a dĺžku
trvania núteného obmedzenia vlastníka (PL. ÚS 42/2015). V prejednávanom prípade vecného bremena
vzniknutého podľa zák. č. 66/2009 Z. z. treba vychádzať zo skutočnosti, že vlastník pozemku pod
stavbou, ktorá prešla do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku je fakticky obmedzený v

držaní svojho majetku, v jeho užívaní a v požívaní jeho plodov a úžitkov, aj v nakladaní alebo akejkoľvek
dispozícii s ním (uti, frui, disponere), keďže ide o pozemok zastavaný miestnou komunikáciou. Inak
povedané, zostalo mu iba habere v podobe tzv. holého vlastníctva (nuda proprietas) bez možnosti
vykonávať akékoľvek vlastnícke oprávnenia. Rovnako treba prihliadať na dĺžku trvania obmedzujúceho
zásahu (povinnosť strpieť stavbu miestnej komunikácie na svojom pozemku). Irelevantné je, že

zákonodarca zrejme nepredpokladal trvanie obmedzujúceho zásahu (do konečného vysporiadania
vlastníckeho vzťahu k pozemku) po taký dlhý čas, ako k nemu v skutočnosti dochádza.36. Pri odpovedi na dovolateľovu dovolaciu otázku, či v prípade, že vlastníkovi pozemku pod stavbou,
ktorá je povolená podľa platných právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší
územný celok vzniká nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z., má

výška tejto náhrady zodpovedať výške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému
za prenájom porovnateľných pozemkov dovolací súd dospel k záveru, že ide o právnu otázku, od
vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie), ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, čo zakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1
písm. b/ CSP. Vzhľadom na závery dovolacieho súdu uvedené v odsekoch 24. až 36. tohto uznesenia

dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie podľa uvedeného zákonného ustanovenia je aj dôvodné.
Dovolací súd preto zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v
spojení s rozhodnutím o jeho doplnení, nakoľko nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia
odvolacieho súdu (§ 449 ods. 1, 2 CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

37. Aj keď dovolateľ nenamietol problematiku premlčania žalovaného nároku z hľadiska (ne)správnosti

jej právneho posúdenia, dovolací súd z hľadiska hospodárnosti konania upriamuje pozornosť na
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/17/2019, ktoré v odseku 44. vychádzajúc z rozhodnutia sp. zn.
3Cdo/94/2014uvádza,ževecnébremenovznikloinremajehovzniknemožnosamostatneposudzovaťv
prípadekaždéhonovéhovlastníkazaťaženéhopozemku.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvrozhodnutí
sp. zn. I. ÚS 474/2013 vo vzťahu k vecnému bremenu zriadenému podľa zák. č. 182/1993 Z. z.

konštatoval, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová, tento nárok je len jeden
a má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného
bremena. S ohľadom na uvedené potom treba posudzovať aj určenie počiatku plynutia všeobecnej
trojročnej premlčacej doby.

38. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
O trovách dovolacieho konania preto rozhodne odvolací súd.

39. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.