Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. september 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/99/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116203186
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7116203186.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov

senátu JUDr. Rastislava Pellu a JUDr. Natálie Štrkolcovej, v spore žalobcu: RS-1, s.r.o., Priemyselná 10,
821 09 Bratislava, IČO: 45 556 954, zastúpeného JUDr. Igorom Milichovským, advokátom, Krmanova
14, 040 01 Košice, IČO: 42 321 867, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská
31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpenému KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o.,
Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 8.689,19 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č.k. 26Cb/14/2016-455
zo dňa 24. novembra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I, č. k. 26Cb/14/2016-455 zo dňa 24. novembra
2020 vo výroku, ktorým žalobu zamietol a vo výroku o nároku na náhradu trov konania pred súdom
prvej inštancie.

II. Odmieta odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č. k. 26Cb/14/2016-455 zo dňa
24. novembra 2020 vo výroku, ktorým konanie neprerušil.

III. Návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania zamieta.

IV. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že (i) Konanie neprerušuje. (ii) Žalobu zamieta.
(iii) Žalovanému priznáva náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

mu 8.689,19 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % od 19.2.2015 do zaplatenia, paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a nahradiť mu trovy konania.
Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je výrobcom elektriny zo slnečnej energie v zariadení, ktoré bolo
uvedené do prevádzky dňa 6.6.2011. Rozhodnutím č. 0743/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013 mu Úrad pre
reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) schválil na roky 2014 až 2026 pevnú cenu elektriny pre
stanovenie doplatku vo výške 382,61 eur/MWh, vyrobenej zo slnečnej energie vo vyššie označenom
zariadení. Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku uzatvorenou

dňa 19.11.2014 medzi žalobcom ako výrobcom elektriny, spoločnosťou Východoslovenská energetika
a.s. ako odberateľom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy sa žalovaný
okrem iného zaviazal v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a spôsobom uvedeným
v zmluve zaplatiť žalobcovi doplatok podľa cenového rozhodnutia ÚRSO vydaného žalobcovi. Listomzo dňa 15.12.2014 mu ale žalovaný oznámil, že v roku 2014 nesplnil všetky zákonné predpoklady na
to, aby zdroj, ktorý prevádzkuje, požíval podporu vyrobenej a dodanej elektriny v kalendárnom roku
2015, konkrétne že neboli na podmienky upravené podľa v § 4 zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore

obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len ,,zákon o podpore OZE“). V ďalšej komunikácii žalovaný spresnil, že žalobca si
nesplnil oznamovaciu povinnosť vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, t.
j. povinnosť oznámiť žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie
podpory podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej

elektriny k 15. augustu 2014 na nasledujúci kalendárny rok. S odkazom na ust. § 4 ods. 3 zákona
o podpore OZE v znení účinnom od 1.1.2014 žalovaný uzavrel, že žalobca si nemôže na elektrinu
vyrobenú v jeho zariadení v roku 2015 uplatniť právo na doplatok podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona
o podpore OZE.

3. Žalobca namietal tvrdenie žalovaného, že si nemôže na elektrinu vyrobenú v roku 2015 uplatniť

právo na doplatok. Argumentoval, že si svoju oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o podpore OZE voči ÚRSO splnil podaním žiadosti o schválenie ceny elektriny na stanovenie
doplatku na roky 2014 až 2026, čím si u ÚRSO uplatnil nárok na podporu v rokoch 2014 až 2026. V
rámci svojho cenového návrhu riadne špecifikoval predpokladané ročné množstvo výroby elektriny a
aj predpokladané ročné množstvo, na ktoré sa uplatní doplatok tak, ako tieto skutočnosti vyplývajú z

odôvodnenia cenového rozhodnutia ÚRSO č. 0743/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013. Z dôvodu právnej
istoty žalobca oznámil ÚRSO skutočnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE tiež listom zo
dňa 13.8.2014, ktorý v totožnom znení zaslal aj žalovanému. Listy zo dňa 13.8.2014 adresované ÚRSO
a žalovanému boli na poštovú prepravu podané dňa 14.8.2014. Dôvodil, že podľa stanoviska ÚRSO
zverejnenéhonajehowebstránkeA.,ÚRSOpovažujeoznamovaciupovinnosťpodľaust.§4ods.2

písm. c) zákona o podpore OZE za splnenú, ak výrobca elektriny doručí oznámenie o uplatnení podpory
vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok najneskôr 15.
augusta kalendárneho roka osobne do podateľne úradu, elektronicky alebo faxom alebo najneskôr dňa
15. augusta oznámenie odovzdá na poštovú prepravu. S poukazom na uvedené mal za to, že si svoju
oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE splnil aj voči žalovanému, a to

(i)zaslanímrozhodnutiaÚRSOč.0743/2014/E-OZzodňa22.10.2013žalovanémuelektronickoupoštou
dňa 5.2.2014, ktoré rozhodnutie ÚRSO samo osebe obsahuje všetky relevantné skutočnosti podľa ust. §
4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, (ii) listom zo dňa 2.7.2014, ktorý zaslal žalovanému spoločne s
faktúrou č. 140006 zo dňa 2.7.2014, ktorou žalovanému vyúčtoval výrobu a dodávku elektrickej energie
obnoviteľného zdroja energie, (iii) listom zo dňa 13.8.2014 odoslaným žalovanému na poštovú prepravu

dňa 14.8.2014. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že si oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o podpore OZE voči žalovanému splnil. Odhliadnuc od týchto skutočností mal za to, že aj keby
si túto povinnosť nesplnil, predmetné porušenie nemôže byť sankcionované stratou nároku na podporu
pre rok 2015 v zmysle § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení účinnom od 1.1.2014. Poukázal pritom
na ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení účinnom do 31.12.2013 ako aj v znení účinnom od

1.1.2014 a tiež na ust. § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE. Mal za to, že z uvedených ustanovení
zákona o podpore OZE (najmä z § 18e ods. 1) jednoznačne vyplýva, že vzhľadom k skutočnosti, že
jeho zariadenie na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky pred dňom 1.1.2014 (dňa 6.6.2011),
nevzťahuje sa na neho úprava podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení účinnom od 1.1.2014,
ale úprava v znení účinnom do 31.12.2013. Ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení

účinnom do 31.12.2013 pritom vôbec nesankcionuje nesplnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o podpore OZE, sankcionuje iba nesplnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona o
podpore OZE a to tiež výlučne v smere straty práva podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona o podpore OZE, nie
aj straty práva podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona o podpore OZE. S poukazom na všetky vyššie uvedené
dôvody mal za to, že nemôže byť postihnutý sankciou zániku oprávnenia uplatniť si právo na podporu

podľa ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení zákona č. 382/2013 Z.z. účinnom od 1.1.2014.

4.Žalovanývovyjadreníkžalobenavrholžalobuakonedôvodnúzamietnuť.Argumentoval,žeuplatnený
nárok je nedôvodný a nemá oporu v platných právnych predpisoch z dôvodu, že žalobca si riadne a
včas nesplnil povinnosť, ktorú mu ukladá ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, t. j. povinnosť

oznámiť žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa
ust. § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE, vrátane predpokladaného množstva elektriny
na rok 2015 v zákonom stanovenej lehote do 15.8.2014, čím stratil možnosť úspešne si v roku 2015
uplatniť právo na podporu podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE. Argumentoval,že má povinnosť poskytovať podporu výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov. Jeho činnosť ako
prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy je regulovaná zo strany štátu a finančné prostriedky
určené na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov sú mu každoročne prideľované v závislosti

od predpokladaného množstva vyrobenej elektriny z obnoviteľných zdrojov jednotlivými výrobcami
elektriny, z ktorého dôvodu je v zákone o podpore OZE obsiahnutá na strane výrobcov energie z
obnoviteľných zdrojov oznamovacia povinnosť, a to tak vo vzťahu k prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy, ako aj vo vzťahu k ÚRSO. Prostriedky na poskytovanie podpory pre výrobcov
energie z obnoviteľných zdrojov sú mu prideľované len v takej výške, ktorá zodpovedá súhrnu podpory

vo forme doplatkov a výkupu elektriny za cenu na krytie strát pre tie subjekty, ktoré si splnili všetky
zákonom stanovené povinnosti, a teda ktorým nárok na uplatnenie si podpory v danom kalendárnom
roku nezanikol. Dôvodil, že základnou spornou otázkou medzi stranami je, či si žalobca splnil povinnosť
podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, ktoré žalobcovi ako výrobcovi s právom
na podporu ukladá povinnosť oznámiť úradu a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy
uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny,

vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tvrdil, že splnenie tejto oznamovacej povinnosti zo
strany žalobcu neeviduje, a že táto skutočnosť nebola ani zo strany žalobcu dôveryhodne preukázaná.
Poukázal, že žalobca argumentuje, že žalovanému zaslal v roku 2014 rozhodnutie ÚRSO č. 0743/2014/
E-OZ zo dňa 22.10.2013, ktoré má podľa žalobcu samo o sebe obsahovať všetky relevantné skutočnosti
podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE. K uvedenému žalovaný dôvodil, že zákon

síce nepredpisuje osobitnú formu oznámenia v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore
OZE, avšak toto oznámenie je nepochybne možné považovať za jednostranný adresovaný právny
úkon, pričom na to, aby bol takýto právny úkon platný, musí v zmysle všeobecne záväzných právnych
predpisov spĺňať náležitosti vôle, prejavu vôle, predmetu a subjektov, ktoré právny úkon uskutočňujú. Ak
je obsah právneho úkonu zachytený písomne, určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej

je zaznamenaný. Nestačí, že subjektu uskutočňujúcemu predmetný právny úkon je jasné, čo je jeho
predmetom a čo sa predmetným právnym úkonom snaží dosiahnuť, ak to nie je poznateľné z textu
listiny. Zdôraznil, že právnym následkom neurčitosti právneho úkonu je jeho absolútna neplatnosť. Z
uvedeného dôvodu nie je postačujúce na splnenie si označenej notifikačnej povinnosti odkázať na
akékoľvek dokumenty, ktoré žalobca zaslal žalovanému v priebehu roka 2014. Mal za to, že cenové

rozhodnutie, na ktoré sa žalovaný odvoláva, nie je spôsobilé považovať za oznámenie v zmysle § 4 ods.
2 písm. c) zákona o podpore OZE. Ďalej uviedol, že neeviduje splnenie oznamovacej povinnosti ani v
súvislostistvrdenímžalobcu,žesisvojuoznamovaciupovinnosťsplnilaoznámenieodoslalžalovanému
zásielkou dňa 2.7.2014 spolu s faktúrou č. 140006. Žalovaný tvrdil, že predmetná zásielka neobsahovala
oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. e) zákona o podpore OZE. Argumentoval, že v jeho podateľni sa

všetky prijaté zásielky evidujú, a to tak, že z ich obsahu je zrejmé, čo sa v nich pri doručení nachádza.
Žalovaný po preverení zásielky doručenej mu žalobcom potvrdil, že obsahom uvedenej zásielky bola
len faktúra č. 140006 spolu s prílohou o údajoch o výrobe a dodávke elektriny v príslušnom mesiaci, na
základe ktorej si žalobca u neho uplatnil vyplatenie podpory za obdobie 06/2014. Do uplynutia zákonom
stanovenej lehoty (do 15.8.2014) však nebol do jeho dispozičnej sféry zo strany žalobcu doručený

žiaden jednostranný právny úkon obsahovo predstavujúci oznámenie o predpokladanej charakteristike
dodávky žalobcu alebo uplatnenie podpory žalobcom. Zásielka zo dňa 13.8.2014 (číslo podacieho lístka
RR556565395CZ), na ktorú sa žalobca taktiež odvoláva, mu navyše bola doručená až dňa 18.8.2014.
Právo na podporu v zmysle zákona o podpore OZE je pritom právom priznaným hmotnoprávnymi
predpismi a každoročná oznamovacia povinnosť nie je procesný úkon, nakoľko sa nevzťahuje k

žiadnemu konaniu (úradnému procesu), ale je hmotnoprávnym úkonom, ktorý musí byť uskutočnený
vždy do 15.8. príslušného kalendárneho roka. Dôvodil, že pre splnenie oznamovacej povinnosti podľa
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE je nevyhnuté, aby toto oznámenie bolo v lehote do 15.8.
príslušného kalendárneho roka reálne doručené do jeho dispozičnej sféry a aj ÚRSO, pričom nestačí
len jeho zaslanie na poštovú prepravu. Odkaz žalovaného na publikované stanovisko ÚRSO preto

považoval za irelevantný. Rovnako žalovaný nesúhlasil ani s výkladom žalobcu pokiaľ ide o ust. § 18e
ods. 1 zákona o podpore OZE.

5. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 26Cb/14/2016-243 žalobe v celom rozsahu vyhovel, pričom
dospel k záveru, že žalobca si riadne splnil svoju povinnosť doručiť oznámenie podľa ust. § 4 ods. 2

písm. c) zákona o podpore OZE prevádzkovateľovi distribučnej sústavy aj ÚRSO, preto mu v zmysle
zmluvy vznikol nárok na zaplatenie vyúčtovanej ceny za dodávku elektriny v sume 8.689,19 eur sa
prísl.. Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením č. k. 3Cob/91/2018-401 zo dňa 26. novembra2019, tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. V zrušujúcom uznesení odvolací súd uložil súdu prvej inštancie posúdiť, či v danom prípade
neprichádza do úvahy použitie výkladu ustálenej súdnej praxe, podľa ktorého, ak nie je termín určený

presneajasne,musísavychádzaťzpredpokladu,podľaktoréhojepodanieurobenévlehote.Vpriebehu
odvolacieho konania podal žalobca aj návrh na prerušenie konania podľa 162 ods. 1 písm. c) zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a žiadal, aby súd prvej inštancie Súdnemu
dvoru Európskej únie položil prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu článku 2 Zmluvy o Európskej
únii, článku 16 Charty základných práv Európskej únie, článku 2 písm. k) v spojení s článkom 13

smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie
z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a
2003/30/ES a článku 37 ods. 1 písm. b) v spojení s článkom 37 ods. 4 písm. a), b) a d) smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s
elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES.

6. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vec opätovne prejednal,
pričom dospel k záveru, že základnou spornou otázkou medzi stranami bolo, či si žalobca riadne a včas
splnil voči žalovanému svoju oznamovaciu povinnosť v roku 2014 v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o podpore OZE.

7. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že strany sporu uzavreli dňa
19.11.2014 zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku. Poukázal, že
v konaní nebolo sporné, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov a ani to, že ÚRSO
vydal dňa 22.10.2013 rozhodnutie, ktorým mu schválil na roky 2014 až 2026 pevnú cenu elektriny pre
stanovenie doplatku. Ďalej mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný listom zo dňa 15.12.2014

oznámil žalobcovi, že si nemôže uplatniť podporu pre kalendárny rok 2015 z dôvodu, že vo vzťahu k
zdroju prevádzkovanému žalobcom nedošlo v roku 2014 k splneniu všetkých zákonných predpokladov
na to, aby žalobcom prevádzkovaný zdroj požíval podporu vyrobenej a dodanej elektriny v kalendárnom
roku 2015. Žalobca vystavil a doručil žalovanému faktúru č. 150001 zo dňa 4.2.2015, ktorou ho vyzval
na zaplatenie 8.689,19 eur titulom doplatku na výrobu a dodávku elektrickej energie o obnoviteľného

zdroja energie za mesiac január 2015. Žalovaný predmetnú faktúru neuhradil, čo odôvodňoval tým, že
žalobca si v roku 2014 nesplnil voči nemu riadne a včas svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle ust. §
4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore (v znení platnom a účinnom v rozhodnom období).

8. Súd prvej inštancie poukázal na argumentáciu žalobcu, ktorý tvrdil, že si splnil svoju oznamovaciu

povinnosť (i) doručením cenového rozhodnutia ÚRSO e-mailom zo dňa 5.2.2014, (ii) doručením
oznámenia spolu s faktúrou č. 140006 zo dňa 2.7.2014 a (iii) doručením Oznámenia - „Predpokladaná
ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory v roku
2015“ zo dňa 13.8.2014. Okrem toho žalobca dôvodil, že ak by aj nedoručil žalovanému oznámenie
o uplatnení podpory, nevzťahuje sa na neho sankcia uvedená v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v

znení platnom a účinnom od 1.1.2014 s poukazom na § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE. Ďalej súd
prvejinštanciepoukázalnaprocesnúobranužalovaného,žeakoprevádzkovateľregionálnejdistribučnej
sústavy neeviduje voči žalobcovi ku dňu 15. augustu príslušného roka včasné splnenie si jeho povinnosti
ako výrobcu v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE v znení platnom a účinnom v
rozhodnom období.

9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 3; 4 v znení účinnom do 31.12.2013; 4 v znení
účinnom od 1.1.2014; 18e zákona o podpore OZE, ktoré upravujú spôsob podpory a podmienky podpory
výroby elektriny, práva a povinnosti výrobcu elektriny a prechodné ustanovenia k úpravám účinným od
1. januára 2014. Ďalej podľa § 269 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje nepomenované

zmluvy.

10. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že doručil žalovanému spolu s faktúrou
č. 140006 zo dňa 2.7.2014 aj list zo dňa 2.7.2014 o oznámení uplatnenia nároku na podporu na rok 2015.
Dôvodil, že z poštovej knihy žalovaného nevyplýva doručenie takéhoto listu. Mal za to, že vzhľadom na

žalobcom zvolený spôsob doručovania ním údajne odoslanej zásielky nedokázal žalobca hodnoverne
preukázať, že sporné oznámenie bolo doručené žalovanému. Zároveň uviedol, že takýmto dôkazom
by mohla byť doručenka. Argumentoval, že oznamovaciu povinnosť je potrebné splniť periodicky každý
rok, preto neakceptoval tvrdenie žalobcu, že si ju splnil doručením cenového rozhodnutia e-mailom zodňa 5.2.2014. Poukázal, že aj keď zákon neustanovuje formu oznámenia, s prihliadnutím na požiadavku
určitosti a zrozumiteľnosti prejavu vôle z jednostranného právneho úkonu, ktorým sa oznamovacia
povinnosť plní, musí byť zrejmé, kto ho robí, komu je určený, čo sa ním sleduje, k čomu smeruje, resp.

aké práva a povinnosti z neho majú vzniknúť. E-mailovú správu doručenú žalovanému dňa 5.2.2014,
ktorá obsahovala okrem iného aj rozhodnutie ÚRSO č. 0743/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013 preto
nekvalifikoval ako splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu. Navyše poukázal, že aj podľa zoznamu
zverejneného ÚRSO si žalobca svoju oznamovaciu povinnosť riadne a včas nesplnil.

11. V ďalšom súd prvej inštancie poukázal, na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27. augusta 2019. Uviedol, že v tomto rozhodnutí sa okrem iného
posudzovala povaha lehoty „k 15. augustu“ uvedenej v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE
v znení platnom a účinnom od 1.1.2014. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v tomto
rozhodnutí zdôraznil, že „ustanovenie § 3 zákona o podpore OZE upravuje spôsob a podmienky podpory
výrobyelektrinyaustanovenie§4zákonaopodporeOZEstanovujeprávaapovinnostivýrobcuelektriny,

z čoho logicky vyplýva, že výrobca elektriny musí splniť presne stanovené podmienky na to, aby mal
zabezpečenúpodporuvýroby.Nadruhejstrane,akvýrobcaelektrinyspĺňapodmienkyustanovenépodľa
§ 3 zákona o podpore OZE, má určité práva a povinnosti ustanovené podľa § 4 zákona o podpore
OZE a pokiaľ zákonom určené práva alebo povinnosti nesplní, nastupuje zákonom uložená sankcia, v
danom prípade strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok.“ Dovolací súd dodal, že „takáto

sankčná doložka bola do zákona o podpore OZE zavedená novelou č. 382/2013 Z.z. s účinnosťou od
01.01.2014, ku ktorej novele zaujal svoj názor Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze PL.
ÚS50/2015“.Dovolacísúdpoukázalnadoslovnéznenieust.§4ods.2písm.c)zákonaopodporeOZEs
tým, že z logického a gramatického výkladu tohto ustanovenia je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný
vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej

elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené
kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal za to, že „ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a
to výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15.

augusta, pričom je takúto lehotu potrebné považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú, ako nesprávne
právne posúdili konajúce súdy nižšej inštancie. Záver o hmotnoprávnom charaktere uvedenej lehoty je
opretý aj o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 20/2015, ktorý nespochybniteľne
dospel k záveru, že sankčný mechanizmus vyjadrený v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE
má súkromnoprávny charakter. Takto spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva a predmetná

právna norma musí mať povahu normy hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí mať
povahu lehoty hmotnoprávnej. Preto možno uzavrieť, že s poukazom na § 4 ods. 2 písm. c) zákona o
podpore OZE je povinnosť výrobcu elektriny zachovaná vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr
v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, t. j. v danom prípade 15. augusta. Za rozhodujúci moment pre
uplatnenie podpory podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, je preto potrebné považovať

moment doručenia prejavu vôle prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, nakoľko až od toho momentu
sa takýto jednostranný právny úkon výrobcu stáva perfektným a nadobúda spôsobilosť spôsobovať
účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle zákon spája.“. Dovolací súd tiež dodal, že „stanovisko ÚRSO
charakterizujúce dotknutú lehotu za procesnoprávnu, nie je záväzné a v zmysle vyššie uvedeného ani
správne, z ktorého dôvodu sa na takéto stanovisko nemožno úspešne dovolávať“.

12. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody mal súd prvej inštancie za to, že žalobca si nesplnil
riadne a včas svoju povinnosť doručiť oznámenie podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE
žalovanému ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy aj ÚRSO, preto v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona
o podpore OZE si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení uplatniť právo podľa odseku 1 písm.

b) a c) zákona o podpore OZE (v znení účinnom od 1.1.2014) na nasledujúci kalendárny rok
(2015), preto žalobu zamietol.

13. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na prerušenie konania, súd prvej inštancie konštatoval, že závery plynúce
z nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22. marca 2017, sp.

zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016, sp. zn. IV. ÚS 491/2018 zo dňa 31. januára 2019 a tiež
uzneseniaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.2Obdo/18/2018zodňa27.augusta2019,ktoré
v podstatných častiach odcitoval, otázku sankcie podľa ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení
platnom a účinnom od 1.1.2014 a posúdenie lehoty „k 15. augustu“ jednoznačne riešia. Preto nepodal vzmysle návrhu žalobcu návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie
a konanie neprerušil.

14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §§ 255, 262 CSP tak, že
žalovanému, ktorý bol vo veci úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu
100 %.

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalovaného zaviaže nahradiť mu trovy
konania. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), a že rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

16. Žalobca v podanom odvolaní primárne namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý neakceptoval
jeho návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“),
v ktorom odôvodnil predpoklady predloženia prejudiciálnej otázky na rozhodnutie SD EÚ. Mal za to, že

správne uplatnenie práva Európskej únie v posudzovanej veci nedosiahlo takého stupňa jednoznačnosti
(o ktorom nie sú nijaké rozumné pochybnosti), ktorý by takýto návrh vylučoval. Poukázal, že súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania odôvodnil tým, že otázka sankcie podľa ust.
§ 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení platnom a účinnom od 1.1.2014 a posúdenie lehoty „k 15.
augustu“ boli jednoznačne vyriešené a to s poukazom na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22. marca 2017, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016, sp. zn.
IV. ÚS 491/2018 zo dňa 31. januára 2019 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Obdo/18/2018 zo dňa 27. augusta 2019, ktoré v podstatných častiach citoval. Žalobca však dôvodil,
že ani jedna z menovaných najvyšších súdnych autorít sa ním vymedzenými otázkami v návrhu na
prerušenie konania nezaoberala v kontexte práva Európskej únie, na ktoré poukázal, ale vec právne

posúdili výlučnevdimenziivnútroštátnehopráva.Pretozávery,ktorévyplývajúooznačenýchrozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú v kontexte výkladu
dotknutých ustanovení práva Európskej únie neaplikovateľné.

17.Pokiaľideoformuláciuavýznamoznamovacejpovinnostipodľa§4ods.2písm.c)zákonaopodpore

OZE žalobca citoval § 4 ods. 1 písm. b), c), ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE a § 4 ods. 3
zákona o podpore OZE v znení účinnom do 31.12.2013 a od 1.1.2014. Uviedol, že k zmene § 4 ods.
3 zákona o podpore OZE došlo zákonom č. 382/2013 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon o podpore
(ďalej len ,,novela“). Povaha podpory, t. j. jej jednotlivé typy, ostali novelou v zásade nedotknuté, a
to vrátane práva na zvýhodnený odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) v spojení s § 4 ods. 1

písm. b) zákona o podpore OZE a práva na doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) v spojení s § 4 ods. 1
písm. c) zákona o podpore OZE. Argumentoval, že v prípade novely ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore
OZE ide o nepravú retroaktivitu, s ktorým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky
v náleze PL. ÚS 50/2015- 148 zo dňa 22. marca 2017. Uplatnenie sankcie podľa § 4 ods. 3 zákona o
podpore je dôvodom, pre ktorý žalovaný popiera nárok žalobcu na zaplatenie podpory na rok 2015, t.

j. je dôvodom, pre ktorý žalovaný odopiera zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu. Pokiaľ ide o formuláciu
oznamovacej povinnosti uvedenej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, žalobca mal za to, že
táto je sporná, a to s prihliadnutím na čas rozhodný pre splnenie oznamovacej povinnosti vymedzený
ako „vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok“. Toto vymedzenie umožňuje trojaký výklad, a to
(i) oznamovaciu povinnosť je treba splniť do 15.8. roka predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje

uplatnenie podpory a predikcia dodávky elektriny, (ii) oznamovaciu povinnosť je treba splniť v deň 15.8.
roka predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje uplatnenie podpory a predikcia dodávky elektriny,
(iii)oznamovaciupovinnosťtrebasplniťnanasledujúcikalendárnyrok(toznamenádo31.12.aktuálneho
kalendárneho roka), podľa (skutkového) stavu známeho k 15.8. aktuálneho kalendárneho roka. Pokiaľ
ide o význam oznamovacej povinnosti podľa v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE považoval

žalobca za nutné zdôrazniť, že jej splnenie nie je pre ÚRSO ani pre prevádzkovateľa distribučnej sústavy
významné, naopak splnenie tejto povinnosti je bezúčelné. Uviedol, že aj zákonodarca (s účinnosťou
od 1.1.2019) odstránil uvedenú povinnosť zo systému podpory. Oznámením podľa § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o podpore OZE výrobca oznamuje ÚRSO a prevádzkovateľovi distribučnej sústavy len tieinformácie, ktorými už oba subjekty disponujú, nakoľko okrem iného vyplývajú aj z obsahu rozhodnutia
ÚRSO, ktorým bolo rozhodnuté o priznaní podpory pre výrobcu elektriny z OZE na roky 2014 až
2026. Týmto rozhodnutím disponuje tak ÚRSO (ako pôvodca rozhodnutia) ako aj prevádzkovateľ

regionálnej distribučnej sústavy, ktorý by bez preukázania existencie takéhoto rozhodnutia s výrobcom
elektriny z OZE neuzatvoril zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku.
Z uvedeného dôvodu výrobcovi elektriny neostávala iná možnosť len zakaždým zopakovať ten istý
prediktívny údaj vyplývajúci z rozhodnutia ÚRSO.

18. Ďalej žalobca v odvolaní namietal diskonformitu niektorých ustanovení zákona o podpore OZE s
právom Európskej únie. Mal za to, že vnútroštátne ustanovenia zákona o podpore, na ktoré poukázal,
nekonvenujú s článkom 13 odsek 1 smernice 2009/28/ES, nakoľko sa nimi zavádza neprimerané a nie
nevyhnutné opatrenie v podobe sankcie straty podpory podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore OZE
na jeden kalendárny rok. Dôvodil, že takto vymedzená sankcia nezodpovedá významu povinnosti, za
ktorej porušenie sa ukladá ako nevyhnutný právny následok bez možnosti zníženia, odpustenia alebo

zrušenia alebo aspoň uplatnenia diskrečnej právomoci ÚRSO.

19. Žalobca tiež namietal, že ust. § 18e odsek 1 zákona o podpore OZE vylučuje uplatnenie sankcie
podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE na žalobcu, nakoľko jeho zariadenie na výrobu elektriny bolo
uvedené do prevádzky pred 1.1.2014.

20. Sumarizujúc vyššie uvedené mal žalobca za to, že právna úprava ust. §§ 4 ods. 2 písm. c); 4 ods.
3; 18e odsek 1 zákona o podpore OZE nekonvenuje ani s ustanovením článku 16 Charty základných
práv Európskej únie. Poukázal, že vykonáva činnosť výrobcu elektriny z OZE ako podnikateľskú činnosť,
t. j. za účelom dosiahnutia zisku. V dôsledku uplatnenia sankcie vymedzenej v § 4 ods. 3 zákona o

podpore OZE bola a je jeho možnosť na dosiahnutie zisku podstatne obmedzená a sťažená, nehovoriac
o nesmiernych finančných ťažkostiach, ktoré mu náhle odňatie finančnej podpory spôsobilo.

21. V prípade, že sa odvolací nestotožní s právnym názorom žalobcu týkajúcim sa absencie
eurokonformného výkladu a s nepredložením prejudiciálnej otázky na rozhodnutie súdnemu dvoru

Európskej únie, s ktorým je spojená ďalšia odvolacia námietka žalobcu spočívajúca v nesprávnom
právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, žalobca navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie a
predložil Súdnemu dvoru Európskej únie nasledovnú prejudiciálnu otázku : Majú sa článok 2 Zmluvy o
Európskej únii; článok 16 Charty základných práv Európskej únie; článok 2 písm. k) v spojení s článkom
13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie

z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a
2003/30/ES a článok 37 ods. 1 písm. b) v spojení s článkom 37 ods. 4 písm. a), b) a d) smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s
elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES, vykladať v tom zmysle, že :
A) zamedzujú takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá v rámci systému

podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie umožňuje uložiť elektroenergetickému podniku
vyrábajúcemu elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie jedinú sankciu v podobe úplnej straty nároku
na finančnú podporu na obdobie celého nasledujúceho kalendárneho roka, a to za nesplnenie jeho
oznamovacej povinnosti voči národnému energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje podporu v rámci systému podpory, vrátane oznámenia

predpokladanéhomnožstvadodanejelektriny,vždyk15.augustunanasledujúcikalendárnyrok,pričom:
• zo slovného vymedzenia uvedenej povinnosti sa javí sporným, či ju treba splniť do 15.8. roka
predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje uplatnenie podpory a predikcia dodávky elektriny alebo
ju treba splniť v deň 15.8. roka predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje uplatnenie podpory a
predikcia dodávky elektriny alebo ju treba splniť na nasledujúci kalendárny rok (to znamená do 31.12.

aktuálneho kalendárneho roka), podľa (skutkového) stavu známeho k 15.8. aktuálneho kalendárneho
roka a pričom
• národný energetický regulátor a prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy, bez ohľadu na
oznámenie elektroenergetického podniku, už disponujú údajom o predikcii dodávky elektriny vyrobenej
z obnoviteľných zdrojov energie na kalendárny rok a vôľa elektroenergetického podniku získať podporu

je zrejmá už z jeho zapojenia do systému podpory, ktorý sa uplatňuje po dobu 15 rokov,
B) zamedzujú takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá nepriznáva národnému
energetickému regulátorovi právomoc posúdiť a v správnom konaní prejednať uloženie sankcie
elektroenergetickému podniku vyrábajúcemu elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie za porušeniejeho oznamovacej povinnosti voči národnému energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje podporu v rámci systému podpory, vrátane
oznámenia predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny

rok, ani právomoc navrhnúť príslušnému súdu, aby uložil za takéto porušenie povinnosti sankciu, pričom
takáto sankcia nastáva priamo zo zákona, bez toho, aby o jej uložení prebehlo správne alebo súdne
konanie, v ktorom by konajúci orgán mohol uplatniť svoju diskrečnú právomoc, pričom rozhodujúcim je
tu len stanovisko/tvrdenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy ako subjektu súkromného
práva, že si elektroenergetický podnik uvedenú povinnosť nesplnil,

C)zamedzujútakejvnútroštátnejprávnejúprave,oakúidevovecisamej,ktorábezrelevantnéhodôvodu
odôvodňujúceho takýto postup, umožňuje retroaktívny zásah do systému podpory výroby elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie v podobe sankcionovania elektroenergetického podniku vyrábajúceho
elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie za porušenie jeho oznamovacej povinnosti voči národnému
energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje
podporu v rámci systému podpory, vrátane oznámenia predpokladaného množstva dodanej elektriny,

vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, a to jedinou sankciou spočívajúcou v úplnej strate
nároku na finančnú podporu na obdobie celého nasledujúceho kalendárneho roka?

22. Žalobca v odvolaní uzavrel, že ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, jedna zo zásielok
žalobcu, ktorej obsahom bolo preukázateľne oznámenie podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore

OZE, bola žalovanému odoslaná dňa 14.8.2014 a doručená dňa 18.8.2014. Žalovaný v konaní
namietal oneskorené doručenie oznámenia zo strany žalobcu (po 15.8.2014), tvrdiac, že na predmetné
oznámenie sa majú aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Argumentoval, že na doučenie
oznámenia podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE je nutné aplikovať ustanovenie § 43c ods.
3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neskoré prijatie má napriek tomu účinky včasného prijatia,

ak navrhovateľ o tom bez odkladu upovedomí osobu, ktorej bol návrh urobený, a to ústne alebo
odoslaním správy. Poukázal, že žalovaný na potvrdenie včasnosti doručenia oznámenia mu doručil
návrh zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, ktorú podpísal dňa
15.10.2014 a žalovaný dňa 22.10.2014. Vzhľadom na uvedené považoval za zrejmé, že pokiaľ by
žalovaný považoval jeho oznámenie za oneskorene doručené, návrh predmetnej zmluvy (ktorou sa

žalovaný zaviazal poskytovať žalobcovi podporu vo forme doplatku) by žalobcovi nikdy nebol doručil.
Tým, že žalovaný v relevantnej dobe po doručení oznámenia žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o podpore OZE (odoslaného dňa 14.8.2014 a doručeného žalovanému dňa 18.8.2014) sa k žalobcovi
naďalej správal tak, akoby mu predmetné oznámenie bolo doručené včas, je na oznámenie žalobcu
odoslané dňa 14.8.2014 nutné prihliadať ako na včas doručené, no s uvedenou argumentáciou sa súd

prvej inštancie nevysporiadal.

23. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol odvolaním napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie o návrhu žalobcu na prerušenie konania uviedol,
že rozhodnutie o neprerušení konania považuje za správne, pretože nie sú dané obligatórne a ani

fakultatívne dôvody na prerušenie konania. Argumentoval, že v danom prípade sa nejedná o spor,
ktorého podstatou by bol výklad predpisov komunitárneho práva. Mal za to, že žalobcom predložené
otázky predstavujú len teoretizovanie o právnych otázkach, ktoré sú tohto času už na vnútroštátnej
úrovni ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rovnako aj Ústavného
súdu Slovenskej republiky jednoznačne ustálene vyriešené. Zároveň zdôraznil, že vnútroštátne právo

členských štátov je z konania o prejudiciálnej otázke vylúčené, t. j. Súdny dvor Európskej únie nemôže
vykladať vnútroštátne právo alebo posudzovať jeho platnosť, a to ani v prípade, ak by toto bolo v
rozpore s komunitárnym právom a rovnako nemôže ani aplikovať právo Európskej únie na konkrétne
situácie v prípadoch prejednávaných vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor EÚ nesmie vnútroštátnym
súdom poskytnúť odpoveď na otázku, či existuje rozpor vnútroštátneho práva a práva Európskej únie,

pretože by tým vo svojej podstate preskúmaval vnútroštátne právo, čím by prekročil svoje právomoci.
Vzhľadom na to, že otázka interpretácie a aplikácie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE a v ňom
obsiahnutej lehoty „k 15. augustu“ bola zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uzneseniach
sp. zn. 2 Obdo/18/2018 zo dňa 27. augusta 2019, sp. zn. 3Obdo/72/2019 zo dňa 20. novembra 2019 a
sp. zn. 3Obdo/116/2019 zo dňa 24. júna 2020 jednoznačne zodpovedaná a správnosť právneho názoru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola potvrdená zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky
v jeho náleze sp. zn. IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31. januára 2019, ako aj v uznesení sp. zn. II. ÚS
52/2020, mal žalovaný za to, že žalobcom predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania pred SDEÚ je bezpredmetný, pričom dôvody, prečo tomu tak je, vo vzťahu k jednotlivým prejudiciálnym otázkam
aj podrobne rozviedol.

24. Ďalej žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca v rámci odvolania nerozporuje skutkový
stav a ani právne posúdenie a závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k zásielke z 2.7.2014, a teda
považoval za preukázané a nesporné, že zásielka žalobcu zo dňa 2.7.2014 neobsahovala podanie, z
ktorého by vyplývalo, že jeho úmyslom bolo splnenie si povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o podpore OZE, ale len (i) faktúru spoločnosti RS-1 č. 140006, (ii) faktúru spoločnosti RS-2 č. 140006

a (iii) faktúru spoločnosti RS-4 č. 140006, tak ako je táto zásielka aj zapísaná v knihe doručenej pošty
žalovaného pod č. 42026. Predmetom odvolania žalobcu je teda okrem návrhu na prerušenie konania
z dôvodu konania o prejudiciálnej otázke, výlučne právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie vo
vzťahu k zásielke z 13.8.2014 doručenej žalovanému dňa 18.8.2014 a s tým súvisiaca otázka výkladu
povahy lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE.

25.Žalovanýargumentoval,ževrámciústnychajpísomnýchpodanívkonanípredsúdomprvejinštancie
bol podrobnejšie rozoberaný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v jeho uznesení sp.
zn. 2Obdo/18/2018, sp. zn. 3Obdo/72/2019, sp. zn. 3Obdo/116/2019 a im predchádzajúci právny názor
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 50/2015, IV. ÚS 491/2018, či II. ÚS 52/2020. Mal
za to, že otázka povahy lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore

OZE, ktorá bola kľúčovou otázkou pre posúdenie predmetu tohto sporu, bola zo strany najvyšších
súdnych autorít jednoznačne a nesporne zodpovedaná a právny výklad poskytnutý v predmetnej otázke
zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky bol v
zmyslečl.2ods.2základnýchprincípovCSPsmerodajnýajpresúdprvejinštancieatentohosprávnena
zistený skutkový stav pri svojom rozhodovaní zohľadnil a aplikoval. Zdôraznil, že za moment oznámenia

zákonom požadovaných povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE je nevyhnutné
považovať moment, kedy sa zásielka dostala do dispozičnej sféry žalovaného ako prevádzkovateľa
distribučnej sústavy a tento sa objektívne mohol s jej obsahom oboznámiť, t.j. v prípade tohto sporu
moment 18.8.2014.

26. Žalobca v odvolacej replike, zotrval na svojej doterajšej argumentácii v priebehu konania a v
podanom odvolaní.

27. Žalovaný v odvolacej duplike taktiež zotrval na svojej argumentácii uvádzanej v priebehu konania
a vo vyjadrení k odvolaniu.

28. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej
inštancie podľa ustanovení § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia
§ 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

29. Rozsudok odvolacieho súdu bol v súlade s § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

30. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP Odvolací
súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

31. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel
k správnemu právnemu záveru. Odvolací súd si osvojil náležité, mimoriadne podrobné a zároveň
presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387
ods. 2 CSP).

32. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalobca nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Skutočnosť, že žalobca má na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo
odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je postačujúce na to, aby odvolací súd prisvedčil tvrdeniu žalobcu
o nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

33. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu a k
podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd uvádza :34. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca žalobou uplatňuje ako výrobca elektriny s právom na podporu
v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore OZE zákonný nárok na doplatok s odôvodnením, že si
splnil všetky povinnosti vyplývajúce zo zákona.

35. Súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok preskúmal z hľadiska splnenia, resp. nesplnenia
zákonných podmienok a osobitne zákonných povinností vyplývajúcich z právnej úpravy zákona o
podpore OZE. Základnou spornou otázkou v predmetnom konaní totiž bolo splnenie si zákonnej
povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE vo vzťahu k výrobným

zariadeniam žalobcu a v tejto súvislosti výklad lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v ustanovení § 4 ods.
2 písm. c) zákona o podpore OZE, čo je nevyhnutné pre posúdenie riadneho a včasného splnenia
povinnosti žalobcom voči žalovanému, pretože podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE je
žalobcaakovýrobcaelektrinysprávomnapodporupovinnýÚRSOažalovanémuakoprevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy oznámiť uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. a) a c) zákona o
podpore OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci

kalendárny rok. Ak by si žalobca nesplnil svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore
OZE malo by to za následok, že si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny
uplatniť právo na doplatok za rok 2015 v žalovanej výške.

36. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca zásielku, obsahom ktorej malo byť plnenie zákonom

stanovených povinností, podal dňa 14.8.2014 na poštovú prepravu, pričom do dispozičnej sféry
žalovaného bola doručená až dňa 18.8.2014.

37. Odvolací súd pri posúdení zásadnej právnej otázky medzi stranami - výkladu lehoty „k 15. augustu“,
vychádzal pri rozhodovaní tohto sporu z vývoja rozhodovacej praxe súdov a najvyšších súdnych

autorít Slovenskej republiky, a to najmä z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27. augusta 2019, kde vyslovené právne závery sú aplikovateľné aj na
posudzovaný spor, ktoré rozhodnutie prešlo aj testom ústavnosti, keď ústavná sťažnosť voči uvedenému
rozhodnutiu bola Ústavným súdom Slovenskej republiky dňa 6. februára 2020 pod sp. zn. II. ÚS
52/2020 odmietnutá. Vo vyššie uvedenom spore rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

súd dovolací o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. júna 2017, č. k.
4Cob/11/2017-227, kde predmetom sporu bol uplatnený nárok na zaplatenie podpory. V súvislosti s
rozhodnutím vo veci samej sa dovolací súd zaoberal základnou spornou otázkou a tou je výklad lehoty
„k 15. augustu“ obsiahnutej v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE. Dovolací súd dospel
k záveru, že logickým a gramatickým výkladom ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE je

zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne
uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.
Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená
porušenie zákonom uloženej povinnosti; inými slovami, ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory,
avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej elektriny k určenému dátumu alebo naopak, nesplní

svoju oznamovaciu povinnosť riadne. Dovolací súd dospel k záveru, že ak zákonodarca uložil výrobcovi
elektriny v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE dve samostatné povinnosti, avšak
na seba nadväzujúce, a to s výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na
presne stanovený dátum dňa 15. augusta, je takúto lehotu potrebné považovať za hmotnoprávnu a
nie procesnú. Tento záver oprel dovolací súd aj o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS

50/2015, ktorý nespochybniteľne dospel k záveru, že sankčný mechanizmus vyjadrený v ust. § 4 ods.
3 zákona o podpore OZE má súkromnoprávny charakter, pričom spôsobuje právne následky v oblasti
hmotného práva a predmetná právna norma musí mať povahu hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej
obsiahnutá musí mať povahu hmotnoprávnej.

38. Vychádzajúc z označeného záveru dovolacieho súdu, odvolací súd tak dospel k záveru, že žalobca
si nesplnil svoju povinnosť uvedenú v už vyššie citovanom ustanovení zákona o podpore OZE, pretože
nedoručil žalovanému „oznámenie“ do 15. augusta 2014 tak, aby žalovaný mal v tento deň zásielku vo
svojej dispozičnej sfére.

39. Ďalej odvolací súd dodáva, že cenové rozhodnutie ÚRSO je rozhodnutím vydaným v osobitnom
konaní medzi žalobcom a ÚRSO, žalovaný v tomto konaní nevystupuje a toto rozhodnutie nemožno
zamieňať s oznamovacou povinnosťou podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, ktorá sleduje
iný účel.40. Odvolací súd zvýrazňuje, že je potrebné hodnotiť len to, čo je poznateľné z textu listiny. Nepochybne
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE stanovuje žalobcovi povinnosť oznámiť voči žalovanému

dve skutočnosti, a to oznámiť uplatnenie podpory a oznámiť predpokladané množstvo dodanej elektriny.
Je nepochybné, že predmetná zákonná úprava nestanovuje formu pre splnenie si týchto dvoch
notifikačných povinností, avšak musí byť preukázané, že tieto boli splnené.

41.Žalobcasícevpriebehukonaniatvrdil,žepredpokladanémnožstvododanejenergiežalobcomnarok

2015, na ktoré si uplatňuje doplatok vyplýva z cenového rozhodnutia ÚRSO, no z cenového rozhodnutia
iba vyplýva, že ÚRSO pri posudzovaní predpokladaného množstva elektriny, na ktoré sa v roku 2014
uplatní doplatok, vychádzal z údajov pre rok 2014 predložených žalobcom, teda z údajov vzťahujúcich
sa na rok 2014 a nie na rok 2015, keďže výrobcovia elektriny môžu v priebehu obdobia, na ktoré im
bolo cenové rozhodnutie vydané, z rôznych dôvodov vyrobiť elektriny viac, ako pôvodne uviedli vo svojej
žiadosti alebo úplne prestať vyrábať a právo na podporu si neuplatniť.

42. Zo znenia ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE jednoznačne vyplýva, že k splneniu
tam uvedených povinností má dôjsť vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Teda je
potrebné plniť povinnosti k určitému dátumu, aby žalobca získal podporu, na nasledujúci rok. Ide
teda o každoročne opakovanú povinnosť, pokiaľ si žalobca uplatňuje podporu. Tým, že zákonom je

uložená povinnosť každoročne predkladať - oznamovať dané skutočnosti, zákonodarca nemal na mysli
predkladať každoročne to isté cenové rozhodnutie ÚRSO vydané v roku 2013.

43. Žalobca bol povinný splniť povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE v roku 2014, aby
nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t. j. pre rok 2015. Žalobca má právo na podporu,

avšak bez splnenia ďalších zákonných povinností ho stráca na nasledujúci rok. Ustanovenie § 4 ods. 2
písm. c) zákona o podpore OZE jednoznačne stanovuje, že ide o opakovanú činnosť oznamovania alebo
opakovanú povinnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, komu smeruje tá vôľa a v akom
rozsahu. To, že žalobca má právo na uplatnenie podpory neznamená, že cenové rozhodnutie štátneho
orgánu, v tomto prípade regulačného úradu, môže toto jeho konanie nejakým spôsobom nahradiť.

Právny dopad nesplnenia právnej povinnosti je v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE jednoznačný, teda
žalobca si nemôže na nasledujúci kalendárny rok uplatniť podporu. Táto nemožnosť uplatnenia podpory
zaniká zo zákona, teda ex lege a je to len na nasledujúci kalendárny rok, nie je to počas celej doby
trvania podpory, počas ktorej platí aj toto cenové rozhodnutie.

44. Sumarizujúc vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že žalobca nepreukázal, že splnil svoju
povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE. Žalovaný tak postupoval v zmysle § 4 ods. 3
zákona o podpore OZE a podporu žalobcovi neposkytol dôvodne. Preto dospel odvolací súd k záveru
o vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu,
ktorou si uplatnil voči žalovanému právo na podporu vo forme doplatku za mesiac január 2015 zamietol

z dôvodu nesplnenia si zákonných povinností žalobcu voči žalovanému podľa § 4 ods. 2 písm. c), v
dôsledku čoho mu podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE právo na podporu zaniklo.

45. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým
žalobu zamietol, ako vecne správny.

46. Rovnako odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v napadnutom výroku o náhrade
trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne.

47. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým konanie neprerušil,

odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok v ustanovení § 357 neumožňuje podať odvolanie proti
rozhodnutiu, ktorým bol zamietnutý návrh strany sporu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm.
c) CSP, preto odvolací súd v súlade s ust. § 386 písm. c) CSP odvolanie žalobcu proti tomuto výroku
rozhodnutia súdu prvej inštancie odmietol.

48. K návrhu na prerušenie odvolacieho konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd
uvádza, že ak v konaní pred vnútroštátnym súdom vznikne otázka výkladu úniového práva, o takejto
otázke rozhoduje SD EÚ, pričom jeho závery aplikuje na konkrétny prípad vnútroštátny súd. Odvolací
súd má za to, že v danom prípade nie je daná potreba stanoviť hranice úniového práva a vyriešenieprejudiciálnej otázky nastolenej žalobcom nie je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť rozhodnutie
vo veci samej. Odvolací súd navyše považuje za potrebné prisvedčiť žalovanému, že v danom prípade
sa nejedná o spor, ktorého podstatou by bol výklad predpisov úniového práva a žalobcom nastolené

otázky predstavujú len polemiku o právnych otázkach, ktoré sú tohto času už na vnútroštátnej úrovni
ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky jednoznačne ustálene a vyriešené. Preto návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § § 162
ods. 1 písm. c) CSP zamietol.

49. Ďalšie argumenty považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez
potreby sa s nimi osobitne zaoberať.

50. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný, priznal
plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. O výške trov tohto

odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,
na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvorilnerozlučnéspoločenstvopodľa§77(§425CSP).Akbolo vydanéopravnéuznesenie,lehotaplynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.
Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd

dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).