Uznesenie ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. máj 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/79/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5820010272
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kurák
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5820010272.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Kuráka a sudcov JUDr.
Moniky Liptákovej a Mgr. Anny Mihálikovej, na neverejnom zasadnutí konanom 17. mája 2022 prejednal
odvolaniapodanéobžalovanouMgr.art.T.A.,nar.XX.X.XXXXaprokurátoromprotirozsudkuOkresného
súdu Námestovo, sp.zn. 6T/75/2020 z 22.7.2021 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), e), f), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo,

sp.zn. 6T/75/2020 z 22.7.2021.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/75/2020 z 22.7.2021 bola obžalovaná Mgr. art. T. A.

uznaná vinnou zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., s poukazom
na ust. § 138 písm. h) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že:

dňa 26.7.2019 v čase okolo 12.50 hod. viedla osobné motorové vozidlo značky AUDI A3 Sportback
evidenčné číslo NO 261 BV po Ulici Veterná v obci Hruštín, a to smerom k ceste
číslo I/78, okres Námestovo, pričom keď sa s vozidlom nachádzala v križovatke Ulice Veternej a cesty

číslo I/78, nerešpektovala zvislú dopravnú značku „P1 - daj prednosť v jazde“ s
dodatkovou dopravnou značkou „P12 - vyznačený tvar križovatky“, vykonala vjazd na hlavnú cestu číslo
I/78, kde nedala prednosť motocyklu značky BMV R 1250 GS, evidenčné číslo SC 287 FE, ktorý po
hlavnej ceste, v smere na obec Oravský Podzámok, viedol T. B., narodený X.X.XXXX, v dôsledku čoho
došlo, v jazdnom pruhu motocykla, k zrážke, pri ktorej T. B., narodený X.X.XXXX, utrpel,
okrem iných zranení, úrazovo-krvácavý šok v dôsledku kompresívnych komplexných poranení hrudníka

a panvy (polytrauma), na následky ktorých dňa XX.X.XXXX zomrel, čím svojím konaním porušila § 3
odsek 1, 2 písmeno b), § 4 odsek 1 písmeno c) a § 20 odsek 1 zákona číslo 8/2009 Z.z. o
cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Za to jej súd podľa § 149 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák. uložil trest odňatia
slobody vo výmere 2 roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd výkon trestu odňatia slobody obžalovanej podmienečne odložil
a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu na 3 roky.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. uložil obžalovanej trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek
druhu na 4 roky.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd poškodených E. V., nar. XX.X.XXXX v K., trvale
bytom A., R. O. XXX/XXX, L. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom I., X. XXX/XX, Mgr. F. A., nar. X.X.XXXX,trvale bytom I., X. XXX/XX, mal. L. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom I., X. XXX/XX, mal. U. B.,
nar. X.X.XXXX, trvale bytom I., X. XXX/XX a Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., pobočka Bratislava,
Ondavská 3, 825 21 Bratislava, Ružinov, IČO: 35937874, odkázal s nárokom na náhradu

škody na civilný proces.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože bol v zákonnej lehote
napadnutý odvolaniami obžalovanej a prokurátora.

Obžalovaná podané odvolanie odôvodnila prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Tomáša
Pukaja písomným podaním doručeným okresnému súdu 1.10.2021, v ktorom uviedla nasledovné
odvolacie argumenty:

„Nespornou je skutočnosť, že obžalovaná bola účastníčkou dopravnej nehody na následky, ktorej zomrel
T. B. (ďalej len „vodič motocykla“). Tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení, že obžalovaná

porušila ustanovenie § 20 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke (ďalej len „zákon o cestnej
premávke“) považujeme za nedostatočné.
A priori „Dať prednosť v jazde“ na účely zákona o cestnej premávke je upravená v ustanovení § 2
ods. 2 písm. b) zákona o cestnej premávke „dať prednosť v jazde povinnosť účastníka cestnej premávky
počínať si tak, aby ten, kto má prednosť v jazde, nemusel náhle zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy“.

Uvedeným tvrdením chceme poukázať, že vodič motocykla nemusel v prípade dodržania maximálnej
povolenej rýchlosti a ďalších ním porušených povinnosti ako účastníka cestnej premávky náhle zmeniť
smer a rýchlosť jazdy. Zo sémantického výkladu pojmu náhly jednoznačne určiť že sa jedná o „zrazu,
rýchlo, nečakane“.
Podporným dôkazom, že vodič motocykla nemusel náhle zmeniť smer a rýchlosť jazdy sú znalecké

posudky, v ktorým žiaden zo znalcov nedospel k záveru, že vodič motocykla musel náhle zmeniť
smer a rýchlosť jazdy. Teda zjednodušene povedané, obžalovaná sa nedopustila porušenia povinnosti
účastníka cestnej premávky a to konkrétne nerešpektovanie zvislej dopravnej značky P1 - daj prednosť
v jazde ohľadom na ust. § 2 ods. 2 písm. b), v ktorom zákonodarca jasne koncipovať význam slovného
spojenia dať prednosť v jazde.

Vzhľadom na skutočnosť, že sa súd v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal
ani nezaoberal porušeniami povinností aj druhého účastníka cestnej premávky - vodiča motocykla
predkladáme súdu konkrétne akých porušení ustanovení o cestnej premávke sa vodič motocykla
dopustil.
Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke

1) Účastník cestnej premávky je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky ustanovené v tomto
zákone.
2) Účastník cestnej premávky je ďalej povinný
a) správať sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej
premávky, pritom je povinný prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému, dopravno-technickému

stavu cesty, situácii v cestnej premávke, poveternostným podmienkam a svojim schopnostiam,
b) poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia,
c) poslúchnuť pokyn, výzvu alebo príkaz policajta súvisiaci s výkonom jeho oprávnení pri dohľade nad
bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, strpieť výkon jeho oprávnení, ako aj pokyny iných osôb,
ktoré na to oprávňuje tento zákon alebo osobitný predpis

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke
1) Vodič je povinný
a) použiť na jazdu len vozidlo, ktoré možno prevádzkovať v cestnej premávke,
b) mať pri sebe platné doklady predpísané týmto zákonom alebo osobitným predpisom,
c) venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke,

d) brať ohľad na vozidlo označené osobitným označením a na označené výcvikové vozidlo autoškoly,
e) dbať na zvýšenú opatrnosť voči cyklistom a chodcom, najmä deťom, osobám so zdravotným
postihnutím, osobitne voči osobám, ktoré používajú bielu palicu, a starým osobám,
f) dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, pritom ho
nesmie ohroziť; to neplatí pre vodiča električky,

g) pribrať potrebný počet spôsobilých osôb, ak to vyžaduje bezpečnosť cestnej premávky, a na ten účel
ich náležite poučiť,
h) zabezpečiť vozidlo a prepravované veci proti odcudzeniu prostriedkami montovanými do vozidla jeho
výrobcom, ak sa vzdiali od vozidla mimo jeho dohľadu,i) zabezpečiť pred jazdou a počas jazdy, aby sa vo výhľadovom poli vodiča nenachádzali predmety, ktoré
môžu odvádzať pozornosť od bezpečného vedenia vozidla
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke

1) Vodič je povinný na vozovke alebo v jazdnom pruhu jazdiť vpravo pri pravom okraji vozovky alebo
jazdného pruhu; to neplatí pri obchádzaní, predchádzaní, otáčaní alebo odbočovaní.
Podľa § 16 ods. 1,4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke
1)Vodičjepovinnýrýchlosťjazdyprispôsobiťnajmäsvojimschopnostiam,vlastnostiamvozidla a
nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno

predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť,
na ktorú má rozhľad.
4) Vodič smie v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km/h, a ak ide po diaľnici v obci alebo po rýchlostnej
ceste v obci, najviac 90 km.h-1
S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia je evidentné, že vodič motocykla taktiež porušil
povinnosti účastníka cestnej premávky. Vodič motocykla žiadnym spôsobom nereagoval na vozidlo

obžalovanej (absentuje brzdná dráha pozn. obžalovanej). Vodič motocykla okrem iného prekročil
maximálnu povolenú rýchlosť v obci (dôkazom uvedeného sú svedecké výpovede doplnené znaleckými
posudkami), vodič motocykla sa plne nevenoval vedeniu motocykla a nesledoval situáciu v cestnej
premávke.
Každý vodič cestnej premávky je povinný prispôsobiť rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, vlastnostiam

vozidla a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Ďalej vodič sme jazdiť len primeranou rýchlosťou,
aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. Zjednodušene povedané účastník
cestnej premávky musí si počínať tak, aby vedel rýchlo a bezpečne reagovať na vzniknutú situáciu.
Vyššie uvedené tvrdenia sú podporené i znaleckými posudkami, z ktorých explicitne vyplýva, že ak by
vodič motocykla dodržal maximálnu povolenú rýchlosť v obci i bez nevyhnutnosti akéhokoľvek brzdenia

z jeho strany, by na ceste vzniknutá situácia mohla mať eventuálne i taký priebeh, pri ktorom by sa
navzájom s odbočujúcim vozidlom (vozidlom obžalovanej) bezprostredne minuli.
Dovoľujeme si taktiež poukázať na vypracované znalecké posudky, v ktorých žiaden zo znalcov
jednoznačne nekonštatoval, že obžalovaná porušila nerešpektovaním zvislú dopravnú značku P1 - Daj,
prednosť v jazde. Tvrdenie súdu, že citujem: „Obžalovaná mohla dopravnej nehode zabrániť tak, že

by nechala prejsť neskôr motocyklistu a až potom by vykonala vjazd na hlavú cestu“, považujeme za
nedostatočné, nakoľko súd žiadnym spôsobom neprihliadol na a ani sa nezaoberal porušeniami, ktorých
sa dopustil nebohý vodič motocykla.
Stotožňujeme sa s názorom znalca, ktorý jasne preukazuje, že zabrániť kolízii motocykla s osobným
automobilom mohol vodič motocykla, avšak ten úplne ignoroval dopravné značenie, nedostatočne sa

venoval riadeniu motocykla, taktiež ignoroval aj maximálnu povolenú rýchlosť v obci.
Pozornosť upriamujeme na znalecký posudok znalca Ing. Fúrika, ktorý konštituuje na základe
výpočtov, že v prípade dodržania predpísanej rýchlosti vodičom motocykla (tzv. max. 50km/h) by nedošlo
ku kolízii. Avšak vodič motocykla nedodržal predpísanú maximálnu povolenú rýchlosť.
Taktiež sa nestotožňujeme so spôsobom, ako súd prihliadal na spáchaný trestný čin, obžalovanú

vykreslil ako niekoľkonásobného vraha (viď. „...definitívne ukončila život jednej osoby...“), na upresnenie
dávame na vedomie, že vodič motocykla podľahol zraneniam až na druhý deň po dopravnej
nehode. S aplikovaním komparatívnej metódy na porušenia povinností účastníkov cestnej premávky
(obžalovanej, vodiča motocykla) dospejeme k explicitnému záveru vodič motocykla porušil
viacero ustanovených povinností (napr. spôsob jazdy, rýchlosť jazdy, dostatočné nevenovanie vedeniu

motocykla) na rozdiel od obžalovanej. Dôkazom toho sú znalecké posudky - v spise.
Podľa § 168 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok „Ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd
v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera
a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z
odôvodneniamusíbyťzrejmé,akosasúdvyrovnalsobhajobou,prečonevyhovelnávrhomnavykonanie

ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky,
treba odôvodniť aj tieto výroky“.
Vydaným rozsudkom došlo zo strany súdu k viacerým porušeniam práv obžalovanej. Procesným
právom obžalovanej je aj jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu

riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia § 168 Tr. zákona. Porušením práva
obžalovanej na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia sa obžalovanej odníma možnosť
náležite, skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosťopravného prostriedku. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je
preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie.
Poukazujeme na skutočnosť, že v odôvodnení rozsudku absentuje odôvodnenie, ako a prečo

sa sudkyňa vysporiadala/nevysporiadala s hlavnou a nosnou námietkou. Do dnešného dňa nám nebol
poskytnutý žiaden relevantný dôvod, prečo súd námietky odsúdil. Sme názoru, že v prípade, ak by súd
prehodnotil nami tvrdené nosné námietky, došlo by ku explicitnému preukázaniu, že
dopravnú nehodu zavinil vodič motocykla.
Dodávame, že obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu navrhovala, aby na hlavnom

pojednávaní okrem boli vykonané viaceré dôkazy. Odôvodnenie vydaného rozsudku považujeme za
nedostatočné, zmätočné, priam arbitrárne. Súd zrekapituloval všetky dôkazy a ich zhodnotenie zhrnul do
jednej vety citujem: „Súd sumarizujúc výsledky dokazovania na hlavnom pojednávaní, pričom prihliadal
iba na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a na dôkazy, ktoré boli na hlavnom
pojednávaní vykonané, mal bez pochyby preukázané, že obžalovaná sa dopustila súdeného skutku....“
Dôkaz: návrh na vykonanie dôkazov zo dňa 26.08.2020 - v spise

K tvrdenému záveru súdu citujem: „...Zo záverov znaleckého dokazovania vyplynulo, že príčinou
dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy obžalovanej, keby vodička sledovala situáciu v zrkadle
v protiľahlom roku križovatky, mohla motocyklistu spozorovať...“ je nesporné, že na ul. Veterná je
umiestnená zvislá dopravná značka „P1 - Daj prednosť v jazde“, avšak na základe všetkých vyššie
uvedených skutočnosti na záver dodávame a opätovne uvádzame, že obžalovaná neporušila žiadnu

zvislú dopravnú značku, tak ako to uvádza súd vo výroku rozsudku.
Pokiaľ ide o zodpovednosť obžalovanej za dopravnú nehodu, tak poukazujeme na tú skutočnosť, že
v doprave je potrebné aplikovať princíp obmedzenej dôvery. Princíp obmedzenej dôvery znamená, že
vodič ako účastník cestnej premávky sa môže spoliehať na to, že ostatní účastníci cestnej
premávky budú dodržovať pravidlá cestnej premávky, pokiaľ z konkrétnych okolností nebude vyplývať

opak.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 5Tdo/1173/2004 zo dňa 20.10.2004 Najvyšší
súd Českej republiky konštatoval, „že pokiaľ vodič idúci po hlavnej ceste ide rýchlosťou povolenou,
resp. primeranou a vodič idúci po vedľajšej ceste mu nedá prednosť v jazde, je v obvyklých prípadoch
zodpovednosť na vodičovi, ktorý vošiel do križovatky po vedľajšej ceste. Pokiaľ

však vodič na hlavnej ceste ide rýchlosťou, ktorá výrazne presahuje maximálne povolenú rýchlosť a
vodič prichádzajúci do križovatky po vedľajšej ešte nemá dôvod predpokladať také
prekročenierýchlosti,zaprípadnúkolíziumusíniesťzodpovednosťvodičidúcipohlavnejceste.Najvyšší
súd Českej republiky ďalej konštatoval, že nie je spravodlivé požadovať od účastníka cestnej premávky,
aby bez ďalšieho predpokladal možné porušenie pravidiel tejto premávky inými účastníkmi a aby tomu

prispôsobil svoje konanie“.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžd/1/2010 zo dňa 21.06.2011
„zavinenie obvineného zo spáchania priestupku je potrebné posudzovať aj s prihliadnutím
na tzv. princíp obmedzenej dôvery, podľa ktorého od účastníka cestnej premávky nemožno spravodlivo
požadovať,abybezďalšiehopredpokladalakékoľvekmožnéporušeniapravidielcestnejpremávkyinými

účastníkmi...“
Sme toho názoru, že uvedené právne závery Najvyššieho súdu Českej republiky a
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je potrebné analogicky aplikovať aj v tomto konaní. Podotýkame,
že obžalovaná nemala žiadny dôvod predpokladať, že vodič motocykla prekročí maximálnu povolenú
rýchlosť a ostatné povinnosti vyplývajúce účastníkom cestnej premávky.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme, aby odvolací súd rozsudok Okresného
súdu Námestovo sp. zn. 6T/75/2020 zo dňa 22.07.2021 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové
konanie a rozhodnutie.“

Prokurátor podané odvolanie odôvodnil písomným podaním doručeným okresnému súdu 25.10.2021,

v ktorom uviedol nasledovné odvolacie argumenty:

„Voči uvedenému rozsudku Okresného súdu Námestovo, čo do výroku o vine, výroku treste a výroku o
náhrade škody, bolo prokurátorom zahlásené odvolanie, a to v neprospech obžalovanej.
S predmetným rozsudkom sa možno stotožniť, čo sa týka výroku o uznaní viny, kde toto plne zodpovedá

vykonanému dokazovaniu. Nemožno sa však stotožniť s výrokom o treste. Druh a výmera trestu
by mali spravodlivo zohľadňovať konanie obžalovanej, jej zavinenie, následok, pohnútku, priťažujúce
okolnosti, poľahčujúce okolnosti, pomery a možnosť nápravy obžalovanej. Trest by mal byťúmerný k spáchanému trestnému činu, napĺňať jednak znaky individuálnej, ako aj generálnej prevencie
a samozrejme vyjadrovať morálne odsúdenie páchateľa.
V predmetnej veci súd správne vyhodnotil poľahčujúce okolnosti u obžalovanej, avšak pri ukladaní trestu

bolo potrebné dôsledne zohľadniť všetky okolnosti, za ktorých došlo k spáchaniu
trestného činu a postoj obžalovanej ku skutku. Súd v odôvodnení rozsudku správne uviedol, že v
takýchto prípadoch sa javí spravodlivým uloženie nepodmienečného trestu. Keďže však súd, z dôvodov
uvedených v predmetnom rozsudku, pristúpil k uloženiu podmienečného trestu odňatia slobody, podľa
nášho názoru, tento nemal ukladať na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, ale výmera

podmienečného trestu a skúšobnej doby mala byť podstatne vyššia, aby to odzrkadlilo jednak morálne
odsúdenie obžalovanej a naplnilo znaky a potreby individuálnej, ako aj generálnej prevencie.
Uvedené rovnako platí aj k uloženej výmere trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Vo vzťahu k
výroku o náhrade škody mám za to, že súd, na základe poškodenými predložených dokladov,
mohol rozhodnúť o povinnosti obžalovanej nahradiť poškodeným spôsobenú majetkovú škodu a
v časti týkajúcej sa uplatnenej nemajetkovej škody mal poškodených odkázať na civilný proces.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby odvolací súd, na základe podaného odvolania, zrušil
odvolaním napadnutý výrok o treste a výrok o náhrade škody a sám uložil obžalovanej trest odňatia
slobody v polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby s podmienečným
odkladom a stanovením primeranej skúšobnej doby za súčasného uloženia probačného dohľadu a
uloženia primeraných obmedzení alebo povinností a rovnako uložil obžalovanej aj trest zákazu činnosti

viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby. Vo vzťahu k
výroku o náhrade škody navrhujeme, aby bola obžalovaná zaviazaná k uhradeniu uplatnenej majetkovej
ujmy a vo zvyšku odkázaná na civilný proces.“

Podľa § 326 ods. 1 Tr. por. o odvolaní rozhoduje odvolací súd na verejnom zasadnutí. Aj na neverejnom

zasadnutí môže urobiť rozhodnutie
podľa § 316 ods. 1 alebo 3 Tr. por.
podľa § 318, § 320 ods. 1, § 321 ods. 1 alebo 2 Tr. por., ak je zrejmé, že chybu nemožno odstrániť na
verejnom zasadnutí.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, predtým ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa
§ 317 Tr. por., zistil, že odvolania prokurátora a obžalovanej boli podané oprávnenými osobami a
včas v lehote stanovenej v § 309 Tr. por. V zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne
odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie prokurátora je dôvodné
s tým, že o argumentoch odvolania obžalovanej bude musieť súd prvého stupňa opakovane rozhodnúť.

Napadnutý rozsudok krajský súd preskúmal vo výrokoch o uznanej vine, uloženom treste,
ako aj výroku o náhrade spôsobenej škody.

Druhostupňový súd sa po preskúmaní napadnutého rozsudku nestotožnil s právnymi úvahami
okresného súdu, ktoré sa týkali uloženého trestu a výroku o náhrade spôsobenej škody.

Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné skutočnosti.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny

život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie
páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere,
ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby

trestuodňatiaslobody.Trestmápostihovaťibapáchateľa,takabybolzabezpečenýčonajmenšívplyvna
jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.Krajský súd sa stotožnil s konštatovaním okresného súdu o prevahe poľahčujúcich okolností na strane
obžalovanej, najmä okolnosti, že obžalovaná viedla pred spáchaním trestného činu riadny život (§

36 písm. j/ Tr. zák.). Z tohto dôvodu bolo správne pri ukladaní trestu aplikované ust. § 38 ods. 3 Tr.
zák. Uložený trest odňatia slobody však v zhode s názorom prokurátora prezentovaným v podanom
odvolaní vyhodnotil ako neprimerane mierny. V tejto súvislosti krajský súd zvýrazňuje, že protiprávnym
konaním obžalovanej mal byť spáchaný nenapraviteľný a najvážnejší následok spočívajúci v usmrtení
poškodeného. Pri ukladaní trestu obžalovanej je preto nutné vziať do úvahy všetky okolnosti prípadu, a

to najmä tú skutočnosť, že stíhaný trestný čin mala spáchať závažnejším spôsobom konania uvedeným
v ust. § 138 písm. h) Tr. zák. Z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie trestu je preto podľa názoru
krajského súdu potrebné (pokiaľ súd v novom konaní dospeje k záveru o vine obžalovanej) vplývať na jej
osobu prísnejším trestom odňatia slobody a taktiež aj prísnejším trestom zákazu činnosť viesť motorové
vozidláakéhokoľvekdruhu,atotak,akosatohodomáhalvpodanomodvolaníprokurátor.Uloženétresty
napadnutým rozsudkom okresného súdu nezohľadnili základné zásady platné pre ukladanie trestov,

definované § 34 Tr. zák. Podľa názoru krajského súdu v prípade uloženia podmienečného trestu odňatia
slobody sa jeho výmera nemôže približovať k dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby,
ale vzhľadom na už uvedený nenapraviteľný následok má byť trest ukladaný ako prísnejší (po úprave
trestnej sadzby podľa § 38 ods. 3 Tr. zák.), pričom do úvahy prichádza aj uloženie trestu odňatia slobody
s nepodmienečným výkonom. Takýto trest by bol odôvodnený aj samotným postojom obžalovanej k

stíhanému trestnému činu, ktorá aj v odvolacom konaní fakticky jeho spáchanie poprela. Pri zachovaní
prezumpcienevinypozrušenínapadnutéhorozsudkusapretobudemusieťokresnýsúdvnovomkonaní
vysporiadať aj s argumentmi obhajoby uvedenými v podanom odvolaní obžalovanej.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému

trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu
Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na
ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje
dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú
zásadne súčasne v každom treste.

Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu
je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie
noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali
v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a

slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti
pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj
na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom
individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo
aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon

a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest
súčasne vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho
súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo
sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade
s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom

pred útokmi páchateľov trestných činov.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu,
aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych
páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných

členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo,
že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej
činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej
a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na

páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

V súvislosti s namietanou neprimeranosťou uloženého trestu odňatia slobody prokurátorom treba dodať,
že záver o primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbumedzi legitímnym cieľom a zvoleným prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa
môže so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať
spôsobenému bezpráviu, z toho vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v

treste prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia,
ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému
páchateľovi trestného činu. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na
nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac
rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný

trest. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho
prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Po preskúmaní spisu krajský súd ďalej zistil, že výrok rozsudku, ktorým podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd
prvého stupňa odkázal poškodených s nárokom na náhradu škody na civilný proces,
nezodpovedá stavu veci a zákonu.

V súvislosti s týmto konštatovaním treba uviesť, že v trestnom konaní si poškodení E. V., L. B., Mgr. F.
A., mal. L. B. a mal. U. B. uplatnili riadne a včas, okrem náhrady škody v podobe hotových výdavkov,
aj náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do ich súkromia a rodinného života, ku ktorému došlo smrťou
poškodeného T. B. (č.l. 283-286 spisu).

Podľa § 287 ods. 1, veta prvá Tr. por. ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil
inému škodu uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak
bol nárok riadne a včas uplatnený.

Podľa § 46 ods. 1, veta prvá Tr. por. poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na
zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom
chránené práva alebo slobody.

Podľa § 46 ods. 3 Tr. por. poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody,

ktorámubolaspôsobenátrestnýmčinom,jetiežoprávnenýnavrhnúť,abysúdvodsudzujúcomrozsudku
uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do
skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a
v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Vzhľadom na definíciu pojmu škoda (§ 46 ods. 1 Tr. por.) povinnosť rozhodnúť o jej náhrade v
odsudzujúcom rozsudku, ak bol jej nárok riadne uplatnený, sa vzťahuje na škodu majetkovú, morálnu
aj inú, aj na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného s tým, že pojem
„morálna škoda“ vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému trestným činom treba v prípade smrti
(napr. aj znásilnenia, sexuálneho násilia, poškodenia dobrého mena pri krivom obvinení) vykladať v

súlade s výkladom pojmu „nemajetková ujma“ v občianskom konaní.

Je zrejmé, že trestnoprávny pojem „škoda“ je obsahovo výrazne širší a obsiahlejší ako pojem „škoda“
v práve súkromnom. Trestné právo, a to predovšetkým v zmieňovanom ustanovení § 46 ods. 1 Tr. por.,
totižto vychádza z pojmu škoda, resp. definuje jeho obsah nie v zmysle dnes už v Európe postupne

prekonávanej a dokonca prekonanej predstavy o škode ako zásahu výlučne do majetkových práv
poškodeného, ale nazerá na škodu modernejším, vyspelo-európskym chápaním ako na protiprávny
zásah do materiálnych i nemateriálnych práv, pričom výsledkom takéhoto zásahu môže byť logicky
nielen ujma materiálna (majetková či peňažná), ale aj ujma nemateriálna (imateriálna), teda ujma či
škoda, ktorá sa neprejaví vo sfére materiálnej, ale vo sfére inej, tvorenej všetkými ostatnými právami inej,

nie - materiálnej, povahy, ktorým právny poriadok priznáva právnu ochranu a ich porušenie, resp. zásah
do takýchto práv sankcionuje. Trestný poriadok teda vníma škodu ako škodu majetkovú, morálnu a inú,
pričom obsahovo odkazuje na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného
s tým, že pojem „morálna škoda“ a „iná škoda“, vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému
zavineným protiprávnym konaním sankcionovaným normami trestného práva, treba vnímať ako pojmy,

ktoré sú v priamej súvislosti so všeobecným pojmom „nemajetková, resp. imateriálna ujma“ v práve
civilnom, t.j. pojmom, ktorý je obsahovo natoľko rôznorodý, ako sú obsahovo rôznorodé zákonné
práva a slobody, ktoré podliehajú zákonnej ochrane a zásah do ktorých je právom sankcionovaný
(spravidla vo forme príkazu takýto zásah odstrániť/napraviť/zastaviť). S ohľadom na tieto skutočnosti, t.j.predovšetkým s ohľadom na imateriálny charakter týchto chránených práv, možno takúto (nemajetkovú)
ujmu, ktorá takýmto porušením vznikla, peňažne len zmierniť, v žiadnom prípade však nie reparovať, to
s ohľadom na charakter týchto práv nie je možné (protiprávny zásah, ktorým došlo k porušeniu zdravia

či cti fyzickej osoby, nie je možné peniazmi, resp. peňažnou reparáciou napraviť, peňažná náhrada slúži
len na prípadné zmiernenie následkov takéhoto konania).

Pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody v adhéznom konaní je nutné rešpektovať hmotnoprávne
ustanovenia osobitných predpisov, na ktorých je uplatnený nárok založený a ktorými sa tiež aj riadi. Tieto

predpisy špecificky upravujú vznik nároku na náhradu škody, jeho obsah a rozsah, spôsob náhrady.
Potom aj pri rozhodovaní o neoprávnených zásahoch do osobnostných práv a právnych prostriedkoch
nápravy sa rozhoduje podľa § 11 Občianskeho zákonníka a nasl. (ďalej len OZ).

Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť

vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia, vychádza zo zásady, že do súkromného
života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna
ujma. Funkciou práva na súkromie je totiž zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť súkromnej sféry,

v ktorej by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava SR zároveň rodinný život priraďuje k
súkromnému životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho
ochranu sú súčasťou súkromia. Ústava chráni aj súkromie fyzickej osoby v jej rodinných vzťahoch
voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne, či materiálne.
Zásahy do týchto vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života -

do rodinného súkromia. V prípade, že medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného života
jednotlivca dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou
vzťahov dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového práva na
ochranu osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé
do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom

do osobnosti fyzickej osoby, objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení
alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Treba tiež uviesť, že
právnym prostriedkom ochrany proti takému zásahu je práve návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha
podľa ustanovení o ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

S poukazom na vyššie uvedené je potrebné uzavrieť, že ustanovenia § 11 a nasl. OZ poskytujú právny
základ nároku na náhradu nemajetkovej - imateriálnej ujmy spôsobenej jednotlivcovi usmrtením jeho
blízkej osoby. Rešpektovanie súkromného života musí zahŕňať do určitej miery aj právo na vytváranie a
rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami. Súčasťou súkromného života je život rodiny, zahrňujúci

i vzťahy medzi blízkymi príbuznými, hlavne vzťahy sociálne a morálne.

Súdna prax tuzemských súdov pripustila žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré si
uplatňujú postihnuté blízke osoby, ktorých právo na súkromný a rodinný život bolo dotknuté úmrtím
blízkej osoby. Je nepochybné, že úmrtie blízkej osoby predstavuje závažný zásah do práva na súkromie

dotknutej fyzickej osoby, ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej osoby.

Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej sa poškodení domáhali v prejednávanej veci, môže súd
podľa § 13 ods. 2 OZ priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bolav značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania
náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu ustanovuje jedinú podmienku
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá bude splnená vtedy, keď sa nemateriálne

zadosťučinenie nezdá postačujúce.

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v
závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu
treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,

intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú
rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

I keď samotné jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje
ochranu § 11 OZ (ľudská dôstojnosť, česť, meno, vážnosť, súkromie a pod.), sú hodnoty, ktoré

v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, to ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné
vyjadriť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do osobnosti. Priznanie
zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok. Výšku
náhrady tohto zadosťučinenia určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Občiansky zákonník žiadnu maximálnu ani minimálnu hranicu výšky

zadosťučinenia v peniazoch nestanovuje. Ustanovenie 13 ods. 1 OZ stanovuje len, že zadosťučinenie
má byť primerané. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vecou úvahy súdu, ktorý sa
pri tejto úvahe musí riadiť dvoma v zákone taxatívne stanovenými kritériami (§ 13 ods. 3 OZ - závažnosť
vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo) a z týchto musí pri svojom rozhodovaní
o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzať. Iné ako vyššie uvedené kritériá nemôže súd

pri rozhodovaní o tejto otázke vziať na zreteľ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 18. februára 2010, sp.zn. 3Cdo/137/2008, kde bolo uvedené, že v prípade
zásahu do práva na súkromie nie je zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere
jedinou relevantnou formou závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránených právach.

Krajský súd dospel k záveru, že konaním obžalovanej, ktorým mala podľa obžaloby naplniť skutkovú
podstatu prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., došlo k neoprávnenému zásahu
do práva označených poškodených na ochranu osobnosti, konkrétne k zásahu do práva na súkromný a
rodinný život, ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej osoby, ktorému poskytuje ochranu
§ 11 OZ. Treba zdôrazniť, že rodinný život zahrňuje okrem iného vzťahy medzi najbližšími rodinnými

príslušníkmi (deťmi, rodičmi, prarodičmi) bez ohľadu na skutočnosť, či spolu trvale žijú alebo nie, a
protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný
a rodinný život. V posudzovanom prípade tento zásah predstavovaný smrťou T. B. krajský súd videl
mimoriadne významným, veľmi hlbokým a nereparovateľným.

Pokiaľ okresný súd napadnutým rozsudkom poškodených s ich nárokom na náhradu škody odkázal
podľa § 288 ods. 1 Tr. por. na civilný proces, treba v tejto časti označiť napadnuté rozhodnutie
za arbitrárne. Krajský súd z odôvodnenia napadnutého rozsudku nezistil dôvody, pre ktoré bolo v
konkrétnom trestnom stíhaní aplikované citované ustanovenie Trestného poriadku. Prvostupňový súd
sám konštatoval, že nárok na náhradu škody bol poškodenými uplatnený riadne a včas. Napriek tejto

skutočnosti okresný súd len stroho konštatoval, že v predmetnej trestnej veci by bolo potrebné vykonať
ďalšie dokazovanie, ktoré by presahovalo potreby trestného konania, s jeho celkovým predĺžením. S
takýmto konštatovaním sa krajský súd v odvolacom konaní nestotožnil a dospel k záveru, že vo veci
je potrebné procesne správnym spôsobom vykonať dokazovanie aj v časti uplatnených nárokov na
náhradu škody, resp. nemajetkových ujm a o týchto rozhodnúť. Preto aj v tejto časti odvolacieho konania

sa krajský súd stotožnil s argumentmi odvolania prokurátora.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia, a to aj s poukazom na ust. § 322 ods. 1 Tr. por., v zmysle ktorého by doplnenie
dokazovania na odvolacom súde bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami. Rozhodnutím odvolacieho

súdu o podaných odvolaniach v druhom stupni by bolo taktiež zmarené právo strán konania na ďalšie
podanie riadnych opravných prostriedkov.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.