Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. december 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/127/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717208211
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8717208211.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska5,85102Bratislava,IČO:35724803,právnezastúpený:TOMÁŠKUŠNÍR,s.r.o.,Pajštúnska
5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému M. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. A. -
Z. E. XX, XXX XX G. A. - Z. E., v konaní o zaplatenie 5.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 18Csp/69/2017 - predtým 113, teraz 127, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. Žalobu zamietol, II. Priznal žalovanému náhradu trov
konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie ust. § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, § 54
ods. 1 Občianskeho zákonníka a ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., účinného ku dňu 22.04.2010.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že posúdil žalobu ako nedôvodnú a neopodstatnenú, nakoľko v

konaní nebolo preukázané, že bola riadne doručená výzva o mimoriadnej splatnosti zo strany právneho
predchodcu žalobcu, pričom súd zistil, že dňa 8.3.2012 právny predchodca doručoval oznámenie o
mimoriadnej splatnosti ku dňu 7.3.2012, avšak uvedená výzva nebola doručená žalovanému, ale dňa
13.3.2012 jeho mame, a tak súd je toho názoru, že bolo v danej veci potrebné zaoberať sa otázkou
vecnej legitimácie strán sporu v tomto konaní. V zmysle zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách žalobcu
zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie postupu v zmysle §92 ods.8 zákona o bankách to, že
spoločnosť Slovenská sporiteľňa a.s., ako veriteľ písomne vyzvala žalovaného ako dlžníka na úhradu

dlhu a ten bol napriek výzve v omeškaní so splátkami nepretržite 90 kalendárnych dní, keďže splnenie
tohto postupu je predpokladom postúpenia splatnej pohľadávky. Žalobca síce predložil výzvu k úhrade
zo dňa 25.11.2014, ktorú on zasielal žalovanému a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
zo dňa 8.3.2012, ktorá však nebola doručená žalovanému. V danom prípade je potrebné aplikovať
ustanovenia lex specialis §92 ods.8 zákona č.481/2003 Z.z., v zmysle ktorého v prípade porušenia
zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
úveru po doručení výzvy dlžníkovi za podmienok stanovených v zákone o bankách. Pokiaľ nebola

vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol nie je možné dospieť
k záveru, že predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný a teda nedošlo k platnému postúpeniu
pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania. Právny predchodca žalobcu sa mal správať tak, aby
spĺňal požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.Žalobca nepreukázal doručenie výzvy na plnenie žalovanému a uvedený predpoklad je zákonným
predpokladom pre platne postúpenie pohľadávky a musí byť splnený v čase postúpenia pohľadávky.
Nakoľko nebola v konaní preukázaná aktívna legitimácia žalobcu, preto v celosti súd žalobu zamietol.

Na margo veci súd prvej inštancie uviedol, že banka musí najskôr vyzvať klienta na úhradu peňažného
záväzku a tak môže postúpiť pohľadávku na tretiu osobu, ktorá nie je bankou a v prípade, ak by klient,
ktorý bol v omeškaní uhradil peňažný záväzok, tak banka takto nemôže postupovať.

4. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) a §

255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému náhradu trov konania ako úspešnému v rozsahu 100%.

5. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces.

6. Žalobca konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v omeškaní so splnením časti
svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Celkom 964
dní. Zároveň bolo preukázané, že žalovaný bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných

splátokatookreminýchvýzievajvýzvouzodňa18.07.2011,avýzvouzodňa08.03.2012označenouako
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. Ak sú uvedené podmienky splnené, čo bolo podľa názoru žalobcu
v danom prípade v konaní riadne preukázané postúpením banky zo strany na inú osobu nedošlo k
porušeniu bankového tajomstva. Žalobca má za to, že predmetné výzvy boli riadne založené do spisu
na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 04.03.2019. Na základe vyššie uvedeného má žalobca za

to, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy podstatné pre rozhodnutie vo veci, respektíve naň pri
rozhodovaní vôbec neprihliadol. Žalobca nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie v zmysle ktorého
výzva nebola doručená žalovanému, ale dňa 13.03.2012 jeho mame. Uvedené žalobca považuje za
absurdné, nakoľko žalovaný má evidovaný trvalý pobyt práve na tejto adrese, pričom aj sám žalovaný
označil v zmluve túto adresu, ako adresu svojho trvalého pobytu. V tejto súvislosti poukázal žalobca

na bod 10.2 a 10.5 všeobecných obchodných podmienok, z ktorých citoval. Z uvedeného je zrejmé, že
aj v prípade, ak by žalovaný odmietol prevziať predmetné výzvy, tieto výzvy sa považujú za doručené.
V konaní však nevyšlo najavo, že by sa žalovaný zdržiavala na inej, ako v zmluve uvedenej adrese,
a má trvalý pobyt riadne prihlásený na adrese G. A. - Z. E. XX. Žalobca má preto za to, že uvedené
výzvy sa dostali do dispozície žalovaného a rovnako má za to, že žalovaný si sám zodpovedá za

uvedenie pravdivých údajov, ako aj za svoju adresu trvalého pobytu. K predmetným výzvam pripojil
žalobca aj kópiu doručeniek, ktoré preukazovali doručenie týchto výziev žalovanému. K záveru súdu,
že uvedené výzvy prevzala mama žalovaného a preto ich nemožno považovať za doručené žalobcom,
žalobca uviedol, že táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná, nakoľko zásielky boli doručované do
vlastných rúk priamo žalovanému, a preto skutočnosť, že je na doručenkách uvedené O. mama nie je

dostatočným preukázaním toho, že žalovaný zásielky neprevzal. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že
ak by aj v konaní bolo preukázané, že uvedené zásielky prevzala mama žalovaného, potom je nesporné,
že tak mama žalovaného nemohla urobiť svojvoľne, ale na základe splnomocnenia žalovaného na
preberaniezásielok,nakoľkoišloopísomnostiurčenédovlastnýchrúkžalovaného.Poštovýdoručovateľ
by bez splnomocnenia nemohol písomnosti do vlastných rúk dovoliť prebrať inej osobe v mene adresáta,

ak preto mama žalovaného prevzala zásielky na základe splnomocnenia žalovaného na preberanie
zásielok. Potom nemožno spochybniť, že tieto výzvy boli žalovanému riadne doručené. V tejto súvislosti
poukázal žalobca na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Obdo/28/2016 zo dňa
25.04.2016. Zároveň poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS
363/2011 zo dňa 24.08.2011. Pre úplnosť žalobca uviedol, že v prípade, ak by mama žalovaného

prevzala zásielku bez toho, že by bola na preberanie zásielok žalovaným splnomocnená, potom
pochybil poštový doručovateľ, ktorý jej takúto zásielku nemal vydať. bolo by v extrémnom rozpore so
zásadou spravodlivosti, ak by súd pochybenie poštového doručovateľa pripisoval na ťarchu žalobcu
a uzavrel by, že v konaní nebolo preukázané doručenie tejto výzvy napriek jednoznačnému dôkazu
o jej doručovaní. Žalobca na základe uvedeného považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný,

nakoľko z vykonaných dôkazov nesporne vyplýva, že žalovanému boli uvedené výzvy riadne doručené,
avšak súd napriek týmto dôkazom bez náležitého odôvodnenia dospel k záveru o opaku. Žalobca
zastáva názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, nakoľko v konaní bolo predloženými listinnými dôkazmi nesporne preukázané, že žalovanýbol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením, čo i len
časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (vyše pol
roka) a teda bolo preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 1 zákona o

bankách. Žalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. mal za to, že
súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil možnosť odchýlneho dojednania si zmluvných povinností
medzi postupcom a žalovaným. Poukázal na § 89 ods. 1 zákona o bankách, z ktorého citoval a na
článok II. bod 2 zmluvy, ktorý tiež citoval. I na článok 19 bod 19.16, ktorým klient súhlasí s tým, že banka
je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje pohľadávky voči klientovi, a to bez

ohľadu na to, či sú budúce, súčasné, splatné, nesplatné, premlčané alebo nepremlčané, ako aj previesť
na tretiu osobu akékoľvek svoje záväzky voči klientovi. Zároveň žalobca poukázal na znenie ust. § 524
ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu
dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia krajských súdov
Slovenskej republiky, a to Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10Co/76/2016 zo dňa 07.12.2016, sp.zn.
9Co/145/2015 zo dňa 05.10.2016, sp.zn. 11Co/206/2015 zo dňa 05.10.2016 a sp.zn. 11Co/11/2015 zo

dňa 25.08.2016. žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na to, že v konaní tvrdil a tvrdí, že žalovaný
bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením, čo i len časti svojho peňažného záväzku
voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, a zároveň bol postupcom vyzvaný na úhradu
omeškaných splátok úveru, a to najmä výzvou zo dňa 18.07.2011, pričom doručenie tejto výzvy žalovaný
v konaní žiadnym spôsobom nepoprel. Rovnako opätovne zdôraznil splnenie podmienok v zmysle ust.

§ 92 ods. 8 zákona o bankách. Mal za to, že v konaní preukázal prílohou č. 1 v zmluve o postúpení
pohľadávok, platobnou históriou úveru, ako aj výzvami zo strany postupcu splnenie týchto podmienok.

7. Žalobca zároveň namietal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý mu mal znemožniť,
aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. V tejto súvislosti poukázal na článok 1, 2 ods. 1, 2, článok 3 ods. 2, článok 10 ods. 1, článok
12, článok 17 CSP. Konanie sa žalobcovi od začiatku nejaví ako spravodlivým. Po podaní žaloby bol na
súde prvej inštancie dňa 14.09.2017 vydaný platobný rozkaz, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe
v celom rozsahu. Predmetný platobný rozkaz bol neskôr uznesením zo dňa 14.03.2018 zrušený a to len
z čisto formálneho dôvodu, nakoľko platobný rozkaz nebolo možné doručiť žalovanému do vlastných

rúk. Na jednej strane súd prvej inštancie vydal v skrátenom konaní platobný rozkaz a mal za to, že
žalobcov nárok je dôvodný a preukázaný, a na druhej strane v konaní súd prvej inštancie žalobu žalobcu
zamietol s odôvodnením, že je nedôvodná a nepreukázaná. V tomto prípade sa podľa názoru žalobcu
jedná o zjavnú zmätočnosť. V tejto súvislosti poukázal na obsah práva na spravodlivý proces, okrem
iného aj kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, ako

aj právo na riadne vyporiadania sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu.
V konaní je podľa názoru žalobcu nesporné, že predmetné výzvy boli žalovanému riadne doručené,
žalovaný uvedené nespochybnil k žalobe ani neskôr v konaní sa žiadnym spôsobom nevyjadril a bol
absolútne pasívnym. Pasivita sporovej strany môže predstavovať sankciu v podobe rýchlej straty sporu.
V tejto súvislosti poukázal žalobca na ust. § 151 ods. 1 CSP, a uznesenie Krajského súdu v Trnave sp.zn.

24Co/124/2018 zo dňa 04.12.2018. Podľa žalobcu je zrejmé, že v danom prípade súd prvej inštancie
favorizoval žalovaného, keď mu poskytol takú ochranu, že napriek pasivite a nepopretí ani jedného zo
skutkových tvrdení žalobcu, napríklad doručenie výzvy rozhodol tak, že žalobu zamietol. Takýto postup
je potom nutne v rozpore s princípmi a ustanoveniami CSP, nakoľko ide o nesporné skutkové tvrdenia a
súd prvej inštancie mal žalobe vyhovieť. Žalobca ani nemohol efektívne uplatniť prostriedky procesného

útoku, nakoľko považoval uvedené tvrdenie za nesporné, pričom jedinou spornou otázkou bola pre súd
prvej inštancie výška uplatneného nároku, ku ktorému zaslal súdu prvej inštancie špecifikáciu, a to aj
napriek tomu, že si uplatňoval minoritnú istinu vo výške 5.000,- Eur. Dňa 04.03.2019 súd prvej inštancie
otvoril pojednávanie pričom zistil, že na pojednávanie sa nedostavil žalovaný, u ktorého považoval
doručenie za vykázané. Za účelom opätovného zisťovania trvalého pobytu žalovaného, ako aj za účelom

špecifikácie žalobného nároku odročil pojednávania na 04.04.2019. Tento deň pojednávanie neotvoril,
nakoľko nebolo vykázané doručenie u žalovaného. Po tomto pojednávaní už súd prvej inštancie žiadne
ďalšie nenariadil, napriek tomu, že pojednávanie zo dňa 04.04.2019 bolo vzhľadom na jeho obsah úplne
zbytočné. Na žiadnom pojednávaní sa však nerozporovala skutočnosť, ohľadom aktívnej legitimácie
žalobcualebosplneniapodmienokpodľa§92ods.8zákonaobankách.Súdprvejinštanciebezďalšieho

žalobu žalobcu zamietol. Podľa názoru žalobcu je zrejmé, že boli porušené práva žalobcu na spravodlivý
proces, podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko mu súd
prvej inštancie neurčil žiadnu súdnu ochranu. Neurčil spornosť nároku, neumožnil vyjadrenie k spornej
otázke, nenariadil vo veci pojednávanie, pričom to, ktoré prebehlo dňa 04.04.2019 bolo minimálne vrozpore s princípmi hospodárnosti konania. Nesprávne postupoval ohľadom doručovania zatajujúceho
sa žalovaného, a napokon rozhodol prekvapivo a arbitrárne. Žalobca je toho názoru, že nesprávny
postup súdu prvej inštancie preukázateľne dosiahol takú intenzitu, že k porušeniu práva na spravodlivý

proces, na úkor žalobcu došlo. Preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle
ust. § 388 CSP zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, respektíve v zmysle ust. § 389 ods. 1 CSP,
rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie Zároveň si vyčíslil
trovy odvolacieho konania vo výške 528,88 Eur, ktoré špecifikoval a v konaní si uplatnil.

8. Vyjadrenie k odvolaniu do spisu predložené nebolo.

9. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 01.12.2020 a zistil,

že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietanou inou vadou konania - nepreskúmateľnosťou, nesprávnymi skutkovými zisteniami a

nesprávnym právnym posúdenie veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,
v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

12. Súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú a neopodostatnenú, lebo mal za to, že v
konaní nebolo preukázané, že bola riadne doručená výzva o mimoriadnej splatnosti zo strany právneho
predchodcu žalobcu, pričom súd zistil, že dňa 08.03.2012 právny predchodca žalobcu doručoval
oznámenie o mimoriadnej splatnosti ku dňu 07.03.2012, avšak uvedená výzva nebola doručená

žalovanému, ale dňa 13.03.2012 jeho mame a tak vyslovil názor, že bolo v danej veci potrebné zaoberať
sa otázkou vecnej legitimácie strán sporu v tomto konaní. Žalobca síce predložil výzvu k úhrade zo
dňa 25.11.2014, ktorú on zasielal žalovanému a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa
08.03.2012, ktorá však nebola doručená žalovanému. Preto súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie
lex specialis § 92 ods. 8 zákona č. 481/2003 Z.z. v zmysle ktorého v prípade porušenia zmluvnej

povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas, je oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru po
doručení výzvy dlžníkovi za podmienok stanovených v zákone o bankách. Pokiaľ nebola vyhlásená
mimoriadna splatnosť úveru, respektíve pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol, nie je možné dospieť k záveru,
že predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný a teda nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky,
ktorá je predmetom sporu. Súd prvej inštancie vyvodil, že právny predchodca žalobca sa mal správať

tak, aby spĺňal požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane
spotrebiteľa. Žalobca nepreukázal doručenie výzvy na plnenie žalovanému a uvedený predpoklad je
zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky a musí byť splnený v čase postúpenia
pohľadávky. Žalobca namieta, že výzva zo dňa 18.07.2011 a výzva zo dňa 08.03.2012, označená ako
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti boli riadne založené do spisu na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo

dňa 04.03.2019. Preto má za to, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy podstatné pred rozhodnutie
vo veci, respektíve na ne pri rozhodovaní vôbec neprihliadol.

13. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, na ktorý poukazuje žalobca, je v súdnej
praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie

vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.
Dôsledkomtohoje,žesúdberiedoúvahyskutočnosti,ktorézdôkazovnevyplynuli,alebonebolistranami
prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesovstrán. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s
osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

14. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1
CSP, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo
uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade,

ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli,
alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm.

f/ CSP je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého
možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

15. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané

procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale
nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí
súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím

významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

16. Tak, ako uviedol odvolací súd vyššie žalobca namieta, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy
podstatné pre rozhodnutie vo veci, respektíve na ne pri rozhodovaní vôbec neprihliadol. Týka sa to
výzvy zo dňa 18.07.2011 a výzvy zo dňa 08.03.2012 označenej ako vyhlásenie mimoriadnej splatnosti.

Uvedené sa však nezakladá na pravde. Tak, ako odvolací súd citoval už vyššie z bodu 17 odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie, súd prvej inštancie sa touto otázkou zaoberal a zistil, že výzva z
08.03.2012, konkrétne oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti nebola doručená žalovanému
Miroslavovi Pappovi, ale jeho matke pani Pappovej dňa 13.03.2012. Preto sa zaoberal otázkou vecnej
legitimácie strán v tomto spore.

17. Aj keď žalobca nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie v zmysle ktorého výzva nebola doručená
žalovanému, ale dňa 13.03.2012 táto skutočnosť bola objektívne zistená tak súdom prvej inštancie,
tak bola vyhodnotená a vyplýva aj z doručenky, ktorú sám žalobca predložil s oznámení o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti zo dňa 08.03.2012 do spisu. Tomu neodporuje ani bod 10.2 všeobecných

obchodných podmienok na ktoré poukazuje žalobca, z ktorých vyplýva, že pri osobnom doručovaní
písomností sa písomnosť považuje za doručenú odovzdaním, pričom za odovzdanie sa považuje aj
prípad, ak adresát takúto písomnosť odmietne prevziať. Odmietnutie prevzatia písomností z výsledkov
vykonaného dokazovania, ale ani z tvrdenia žalobcu v priebehu konania na súde prvej inštancie
nevyplýva. Neodporuje to však ani bodu 10.5 všeobecných obchodných podmienok, z ktorých vyplýva,

že klient je povinný oznámiť banke adresu, č. účtu, č. faxu alebo telefaxu alebo iných elektronických
prostriedkov na ktoré mu bude banke zasielať alebo oznamovať všetky oznámenia a dokumenty. Klient
je povinný bezodkladne informovať banku o akejkoľvek zmene týchto údajov. Ak klient o takejto zmene
banku neinformuje považuje sa za doručenie vykonané na poslednú banke známu adresu, prípadne
na posledné banke známe č. telekomunikačného prostriedku za riadne vykonané. V danom prípade

však nedošlo k uloženiu zásielky prípadne jej vráteniu. Zásielku prevzal niekto iný ako jej adresát.
Konkrétnematkažalovaného.Skutočnosť,ženadoručenkáchjeuvedenéPappovamama,podľanázoru
žalobcu nie je dostatočným preukázaním toho, že žalovaný zásielky neprevzal. Odvolací súd s takýmto
názorom nesúhlasí. Skutočnosť, že výzvy sa dostali do dispozície žalovaného, prípadne, či poštový
doručovateľ mohol alebo nemohol bez splnomocnenia písomnosť do vlastných rúk predať inej osobe

v mene adresáta, nebola v konaní preukázaná. Žalobca nepreukázal, že by matka žalovaného mala
splnomocnenie zásielky za žalovaného prevziať.18. Podľa ust. § 92 ods. 8 veta prvá zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo

len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu
klienta.

19. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola
uzavretá dňa 22.04.2010 zmluva o splátkovom úvere, v zmysle ktorej bol poskytnutý úver vo výške
46.100,- Eur, kde mal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v mesačných splátkach vo výške 75,58
Eur do 30.04.2010 a od 15.5.2010 373,40 Eur k 15 dňu kalendárneho mesiaca a konečná splatnosť
úveru bola stanovená 15.04.2030. Dňa 22.04.2010 uzatvoril právny predchodca žalobcu so žalobcom

zmluvu o postúpení pohľadávok a žalovaný čiastočne plnil žalobný nárok. Žalovaný bol v konaní
nečinný, nevyjadril sa k žalobe a nezúčastnil sa pojednávania. Jednalo sa o úver spotrebiteľský, ktorého
úprava v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákona č. 129/2010 Z.z. Postúpenie pohľadávky
vo všeobecnosti upravuje Občiansky zákonník v ust. § 524 a nasledujúcich. V prejednávanej veci
postupcom bola banka, a preto pri rozhodovaní sa musela zohľadniť i špeciálna úprava postúpenia

pohľadávky, obsiahnutá v zákone č. 483/2001 Z.z. o bankách, v znení ako odvolací súd uviedol vyššie.

20. V ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách tento špeciálny právny predpis upravoval
osobitný postup pri postúpení pohľadávky voči inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Zákonnými
podmienkami pre takéto postúpenie boli existencia splatnej pohľadávky, písomná výzva k zaplateniu a

dlžníkove omeškanie so splnením trvajúce nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

21. Žalobca aj napriek pochybnostiam o ktorých špekuluje v odvolaní nepreukázal, že výzva zo
dňa 08.03.2012 bola doručená žalovanému. Názor súdu prvej inštancie, že pokiaľ nebola vyhlásená
mimoriadna splatnosť úveru, respektíve pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol, nie je možné dospieť k záveru,

že predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný, a teda nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky,
ktorá je predmetom tohto konania, podľa názoru odvolacieho súd zodpovedá pravidlám formálnej logiky.
Odvolací súd súhlasí i s dodatkom súdu prvej inštancie, že právny predchodca žalobcu sa mal správať
tak, aby spĺňal požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane
spotrebiteľa. žalobca nepreukázal doručenie výzvy na plnenie žalovanému a uvedený predpoklad je

skutočne zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky a musí byť splnený v čase
postúpenia pohľadávky. Správne preto súd prvej inštancie z dôvodu nepreukázania aktívnej legitimácie
žalobcu, žalobu v celosti zamietol.

22. K odvolacej námietke žalobcu, keď poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 25.04.2016, sp.zn. 3Obdo/28/2016, z ktorého vyplýva, že ak adresát zásielky splnomocnil na
jej prevzatie inú osobu, považuje sa zásielka za doručenú okamihom, kedy ju prevzal splnomocnenec
adresáta, splnomocnený na preberanie písomností preberá na seba ich adresát aj zodpovednosť za
následky spojené s prevzatím zásielky, prostredníctvom splnomocnenca (plynutie lehoty na splnenie
povinností, plynutie lehoty na podanie opravného prostriedku a podobne) je podľa názoru odvolacieho

súdu v danom prípade nepoužiteľný. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný splnomocnil svoju
matku na preberanie zásielky. Túto skutočnosť začal tvrdiť žalobca až v odvolaní, pričom ani v priebehu
konania ani v priebehu odvolacieho konania túto skutočnosť riadne nepreukázal. Táto nevyplýva ani z
dokumentácie, ktorú predložil do spisu. Námietka žalobcu, čo do pochybenia poštového doručovateľa,
ktorý by zásielku nemal vydať matke žalovaného, nemá vo vzťahu k žalobe právny význam. Tak ako

odvolací súd konštatoval vyššie právny predchodca žalobcu mal riadne zisťovať doručenie zásielky pre
možnosť postúpenia pohľadávky a zistiť skutočnosti prečo zásielka bola doručená matke žalovaného
a nie priamo žalovanému.

23. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie označil za neprijateľné a neplatné

samotné zákonné ustanovenie § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka odvolací súd uvádza, že
nasledujúce ustanovenie, a to ust. § 525 Občianskeho zákonníka určuje, ktoré pohľadávky nemožno
platne postúpiť, pričom postúpenie určitých pohľadávok môže byť zakázané špeciálnymi predpismi,
prípadne postúpenie môže byť zákonom síce dovolené, ale len za určitých podmienok. Podľa názoruodvolacieho súdu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách je práve takým ustanovením, ktoré upravuje ďalšie
špeciálne podmienky popri všeobecných podmienkach uvedených v Občianskom zákonníku, za ktorých
môže byť banková pohľadávka postúpená. A to, ak je pohľadávka splatná, a to až po predchádzajúcej

písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené omeškanie dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky
nepretržite dlhšie ako 90 dní. Teda to sú 3 podmienky, ktoré predstavujú zákonné predpoklady pre platné
postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Následkom
postúpenia pohľadávky, ktorá podľa ust. § 525 Občianskeho zákonníka alebo podľa špeciálnych
predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom

v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Teda ak dôjde k postúpeniu pohľadávky ohľadne ktorej
to zákon zakazuje alebo ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje splnením zákonných podmienok,
ktoré splnené neboli ide o cesiu neplatnú od počiatku ex tunc a jej neplatnosť nemožno zhojiť.
Podmienky platnosti postúpenia pohľadávky sú uvedené v zákonom predpise. Ide o predpis verejného
práva. Zmluva o postúpení je občianskoprávnou zmluvou, ktorú upravuje Občiansky zákonníka. Táto
charakteristika zmluvy nevylučuje možnosť upraviť osobitné podmienky jej platnosti pre špecifický okruh

pohľadávok, v danom prípade sa jedná o bankové pohľadávky v osobitnom zákone verejnoprávnej
povahy, teda v zákone o bankách. Tak ako odvolací súd uviedol vyššie, a ako konštatoval aj súd
prvej inštancie, písomná výzva banky dlžníkovi je prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky.
Žalobca nepredložil riadne dôkaz v konaní, že by splnil prvú podmienku kogentne stanovenú v ust. §
92 ods. 8 zákona o bankách. Písomné oznámenie postupcu, teda žalobcu v danej veci žalovanému, o

postúpení pohľadávky nie je už tou výzvou, ktorú má na mysli ust. § 92 zákona o bankách a nemôže ju
ani nahradiť. Odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.03.2018, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1Cdo/147/2017 z 24.04.2018, ktorý je publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdu Slovenskej republiky ako R60/2018, z ktorého vyplýva, že ust. § 92 ods. 8

zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta
súvisiace s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto
ustanovením je neplatný právny úkon. Na neplatnosť postúpenia musí súd prihliadať aj bez námietky,
teda z úradnej povinnosti. S týmto názorom odvolací súd plne súhlasí.

24. K odvolacej námietke žalobcu s poukazom na bod 19.16 obchodných podmienok, ktoré predložil
žalobca spolu so žalobou, vo vzťahu k ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách odvolací súd uvádza, že
žalobca ani v žalobe, ani v priebehu konania svoju aktívnu vecnú legitimáciu z bodu 19.16 obchodných
podmienok nepreukazoval. Urobil tak až v odvolaní. Zároveň poukazoval na dispozitívnosť ust. § 92 ods.
8 zákona o bankách, s potrebou aplikácie ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách. V tejto súvislosti odvolací

súd uvádza, že ust. § 89 ods. 1 v znení tak, ako to uvádza žalobca vo svojom odvolaní bolo zavedené do
zákona o bankách až novelou vykonanou zákonom č. 132/2003 Z.z. s účinnosťou od 10.06.2013. Teda
3 roky po uzavretí zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným. Preto odvolacia námietka
žalobcu vo vzťahu k jeho aktívnej legitimácií poukazujúc na uzavretú dohodu (použijúc nepodpísané
všeobecné obchodné podmienky spotrebiteľom) je právne irelevantná. Pre úplnosť však odvolací súd

k tejto otázke uvádza, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej medzi bankou a spotrebiteľom,
kde banka je v postavení dodávateľa, nie je možné sa odchýliť od ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
v neprospech spotrebiteľa, a to z dôvodu ochrany práv spotrebiteľa tak, ako sú vyjadrené v ust. § 54
Občianskehozákonníka,vspojenísust.§52ods.2Občianskehozákonníka.Spotrebiteľbyzhoršilsvoje
zmluvné postavenie, preto by sa jednalo o neplatný právny úkon, ktorý by bol v rozpore so zákonom

v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Aj postúpenie pohľadávky na základe takéhoto právneho
úkonu by bolo absolútne neplatné, a žalobca by nebol aktívne legitimovaným na podanie žaloby.

25. K ďalšej odvolacej otázke žalobcu, že vo veci bol vydaný platobný rozkaz a tento bol zrušený iba
z dôvodu, že ho nebolo možné doručiť žalovanému, teda že súd prvej inštancie mal za to, že žalobcov

nárok je dôvodný a preukázaný, a preto sa jednalo o zjavnú zmätočnosť, odvolací súd uvádza, že táto
odvolacia námietka sa javí ako dôvodná. Súd prvej inštancie mal skúmať, či sú splnené podmienky
na vydanie tohto rozhodnutia, hlavne vo vzťahu k otázke, že sa jedná o spotrebiteľskú vec. Platobný
rozkaz nemal byť vydaný. Uvedené však nemá vplyv na správne rozhodnutie súdu prvej inštancie po
prejednaní sporu, následne po zrušení platobného rozkazu. K otázke kontradiktórnosti konania, rovnosti

zbraní, odvolacej námietke žalobcu, že jeho právo na spravodlivý proces bolo porušené, pretože výzvy
boli žalovanému riadne doručené a uvedené nespochybnil v konaní, žiadnym spôsobom sa nevyjadril
a bol absolútne pasívnym, odvolací súd uvádza, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú vec,
zároveň otázku aktívnej legitimácie, tak ako to súd už uviedol vyššie, skúma súd ex offo. Preto aj tátoodvolacia námietka žalobcu nie je dôvodná. V spotrebiteľských veciach nemožno hovoriť o favorizovaní
žalovaného, keď mu súd poskytne ochranu napriek pasivite, použijúc ust. Civilného sporového poriadku,
ktoré sa týkajú konaní v spotrebiteľských veciach.

26. Na správne rozhodnutie súdu prvej inštancie nemal vplyv ani jeho postup, keď dňa 04.04.2019
pojednávanie otvoril. Následne toto odročil z dôvodu, že nebolo vykázané doručenie u žalovaného,
keď toto malo byť podľa názoru žalobcu zbytočné. Žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie už ďalšie
pojednávanie nenariadil. Uvedené sa nezakladá na pravde. Z obsahu spisu (čl. 81 spisu) vyplýva, že na

pojednávaní dňa 04.03.2019, síce bolo pojednávanie odročené, za účelom vyžiadania správy o pobytu
žalovaného a zlustrovania, či sa na súde nevedie konanie o vyhlásení ho za mŕtveho, a poskytnutie
právnemu zástupcovi žalobcu v zmysle § 181 ods. 4 CSP lehotu 30 dní na špecifikáciu žalobného
nároku a právnu kvalifikáciu nároku, ale pojednávanie sa riadne konalo. Uznesením súd pojednávanie
otvoril. Na pojednávaní oboznámil s obsahom spisu a výsledkami doterajšieho dokazovania. Právny
zástupca žalobcu uviedol, že obsah spisu mu je známy a nežiadal oboznámenie spisu. V plnom rozsahu

trval na podanej žalobe a žiadal o odročenie pojednávania za účelom špecifikácie nároku. V zmysle
úradného záznamu zo dňa 15.03.2019 bolo zistené v registri, že sa nevedie konanie o vyhlásení za
mŕtveho vo vzťahu k žalovanému. Žalobca zároveň predložil vyjadrenie s dátumom 04.04.2019, ktoré
obsahovalo špecifikáciu žaloby a prílohy. Následne na pojednávaní 04.04.2019 predložila Puchala,
Slávik & Partners, s.r.o., substitučnú plnú moc aj na toto pojednávanie. Od právneho zástupcu žalobcu

TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. Zo zápisnice z pojednávania vyplýva, že pred otvorením pojednávania právny
zástupca žalobcu konštatoval, že doručil súdu špecifikáciu žalovaného nároku s výpismi z účtu o
úhradách a pobyt žalovaného nie je zrejmý. Súd preto konštatoval, že nakoľko nie je doručenie u
žalovaného vykázanie nie je možné prejednať spor a vo veci rozhodnúť. Preto bolo pojednávanie
odročené na 28.05.2019 o 11.40 hodine na č. dverí 25, poschodie 1., za účelom doručenia podania z čl.

86-94 žalovanému na vyjadrenie do termínu pojednávania. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že podanie doručil žalobca do spisu skutočne dňa 04.04.2019, teda v deň pojednávania. Zo zápisnice
zároveň vyplýva, že prítomné strany berú termín pojednávania na vedomie, písomne predvolaní nebudú,
čo svojim podpisom potvrdili. Dňa 28.05.2019 sa konalo pojednávania, tak ako to vyplýva z čl. 100
spisu, kde bol zas prítomný osobne právny zástupca žalobcu. Zo spisu bolo predložené substitučné

splnomocnenie od TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., ktorý splnomocnil Puchala, Slávik & Partners, s.r.o., ktorý
prijal splnomocnenie a poveril ďalej v plnom rozsahu B.. M. U., advokáta. Bolo zistené, že nedošlo k
mimosúdnemu vyporiadaniu sporu a že žalobca trvá na žalobe. Pojednávanie bolo otvorené, oboznámil
sa obsah spisu, a právny zástupca žalobcu uviedol, že trvá na vyjadreniach písomných a ústnych,
poukázal na špecifikáciu a v prípade úspechu si uplatnil náhradu trov konania. Nenavrhoval vo veci

žiadne ďalšie dôkazy. Navrhol vo veci rozhodnúť. Pojednávanie bolo odročené na deň 27.06.2019
o 14.45 hodine na č. dverí 25, poschodie 1, za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Prítomný právny
zástupca žalobcu zobral termín pojednávania na vedomie, písomne predvolaný nebude, čo potvrdil
svojim podpisom. Bol volaný iba žalovaný.

27. Následne dňa 30.05.2019 bolo do spisu predložené vyúčtovanie trov konania žalobcu vo veci.
Žalobca si vyúčtoval úkony právnej pomoci za prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie žaloby zo dňa
17.07.2017, a účasť na pojednávaní dňa 04.03.2019, vyjadrenie, účasť na pojednávaní dňa 04.04.2019,
účasť na pojednávaní dňa 28.05.2019 + režijný paušál, cestovné náhrady, a náhradu za stratu času, a
hotové výdavky. Spolu trovy právneho zastúpenia 1.921,09 Eur, a trovy konania sporu 2.221,09 Eur.

28. Dňa 27.06.2019 ma pojednávaní, kde malo byť vyhlásené rozhodnutie nebol nikto prítomný. Súd
zrušil uznesenie o vyhlásenia dokazovania za skončené, zrušil uznesenie ktorým bolo pojednávanie
odročené za účelom vyhlásenia rozhodnutia, a pojednávanie odročil na termín 15.08.2019 o 11.30
hodine, na č. dverí 25, poschodie I., za účelom výsluchu strán. Mali byť volaní právny zástupca žalobcu,

a žalovaný z adresy trvalého pobytu. Z čl. 114 spisu vyplýva, že bol volaný právny zástupca žalobcu
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. Dňa 03.07.2019 o 14.52 hod., bola správa doručená. Právny zástupca žalobcu
ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní dňa 15.08.2019 o 11.30 hod. s tým, že žiadal rozhodnúť o
žalobe na základe predložených dôkazov bez osobnej účasti sporných strán, k čomu v súlade s ust. §
177 ods. 2 písm. b/ CSP udelil súhlas. Zároveň vyčíslil trovy konania na sumu 2.221,09 Eur. Jedná sa

o podanie na čl. 116 spisu.

29. V spise sa nachádza aj ďalšie vyúčtovanie trov konania zo dňa 08.08.2019 na čl. 119 spisu v tejto
veci, kde trovy súdneho konania boli spolu vyčíslené na sumu 755,46 Eur.30. Na čl. 125 spisu sa nachádza zápisnica o pojednávaní zo dňa 15.08.2019, kde nebol nikto prítomní.
Súd otvoril pojednávanie, oboznámil obsah spisu a vyhlásil dokazovanie za skončené. Zároveň vyhlásil

rozsudok tak, že I. Súd žalobu zamieta, II. Súd priznáva žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi
v rozsahu 100%,. Teda uvedený výrok súhlasí s výrokom, ako je uvedený v písomnom vyhotovení
rozsudku.

31. Práva žalobcu na spravodlivý súdny proces preto porušené neboli. Odvolaciemu súdu nie je jasné,

z čoho vyvodzuje žalobca, že mu súd prvej inštancie neposkytol žiadnu súdnu ochranu. Tak, ako
odvolací súd konštatoval vyššie otázka aktívnej legitimácie musí byť posudzovaná súdom ex offo. Súd
nariaďoval vo veci pojednávania tak, ako to popísal odvolací súd vyššie. Žalobca aj reagoval, využil
lehotu poskytnutú mu súdom prvej inštancie na špecifikáciu nároku. Čo sa týka nesprávneho postupu
súdu prvej inštancie ohľadom doručovania žalovanému, toto nemalo vplyv na správne rozhodnutie súdu
prvej inštancie vo veci. Z obsahu spisu z čl. 62 totiž vyplýva, že po menovanom je vyhlásené pátrania

od 22.09.2016, ako po nezvestnej osobe. Ide o oznámenie Okresného riaditeľstva policajného zboru v
Poprade, odbor poriadkovej polície, obvodné oddelenie policajného zboru vo Vysokých Tatrách zo dňa
12.03.2018. Následne bol vo veci zrušený platobný rozkaz. Zároveň odvolací súd k námietke, že ide o
arbitrárneaprekvapivérozhodnutieuvádza,žeužvyššiekonštatoval,ževotázke,ktorábolapredmetom
sporu rozhodoval už najvyšší súd, dokonca jeho rozhodnutie bolo publikované aj v Zbierke súdnych

rozhodnutí Najvyššieho súdu. Teda v žiadnom prípade nemôže ísť o rozhodnutie prekvapivé.

32. K samotnej nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd uvádza, že iba také rozhodnutie je
nepreskúmateľné, ktorého právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami, resp. tieto právne závery v žiadnej možnej interpretácii z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia nevyplývajú. Z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane
druhej. Za daného stavu potom odôvodnenie tu napadnutého rozsudku rešpektuje kautely určujúce
minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, teda je preskúmateľné.

33. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza,
že v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Použil
správny právny predpis a správne ho aj aplikoval.

34. Ako už bolo vyššie spomenuté, z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi
súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalobca nepredostrel relevantný
argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho
priaznivejšie rozhodnutie. Odvolateľ nepredostrel relevatný argument majúci súvis s prejednávanou
vecou.

35. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné
argumenty strán sporu, pričom to bolo v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivý
proces. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania odvolateľa, teda súd prvej

inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho
základného práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu
na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite, i vzhľadom k skutočnosti, že sa
jedná o spotrebiteľský spor.

36. Preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov,
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny potvrdil.

37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.

255 ods. 1 CSP. Neúspešný žalobca nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo a úspešnému
žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania zo spisu nevyplývajú, ani si ich neuplatnil. Preto odvolací
súd z dôvodu hospodárnosti vyslovil, že náhradu trov odvolacieho konania stranám nepriznáva.38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.