Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. marec 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/22/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8315208053
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8315208053.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Eduarda Valenčina v právnej veci žalobkýň: 1. M. O., rod. I.,
nar. X.X.XXXX, bytom K. XXX/XX, H.-L., právne zastúpenej JUDr. Kristínou Piovarčíovou, advokátkou,
so sídlom Štúrova 20, Košice, 2. S. O., nar. X.XX.XXXX, bytom u matky, K. XXX/XX, H.-L., zákonne
zastúpenej matkou M. O., bytom K. XXX/XX, H.-L., proti žalovaným 1. Z. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. XXX/XX, N., právne zastúpenej JUDr. Janou Šepeľovou, advokátkou, so sídlom Nám. slobody 13/25,
Humenné, 2. M. - N. K.., O. V. G., F.: XX XXX XXX, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobkýň v 1/ a 2/ rade a žalovaného v 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k

15C/357/2015 - 399 zo dňa 26.11.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňami v 1. a 2. rade a
žalovanou v 2. rade.

II. Mení rozsudok vo výroku o trovách konania medzi žalobkyňami v 1. a 2. rade a žalovanou v 2. rade
tak, že priznáva žalobkyniam v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalovanej v 2. rade nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu z prisúdenej sumy s tým, že o jej výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným

uznesením.

III. Náhradu trov odvolacieho konania stranám nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1/ a 2/ rade povinnosť uhradiť
žalobkyni v 1/ rade sumu 15 000,- Eur a žalobkyni v 2/ rade sumu 25 000.- Eur, v lehote 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že zaplatením jednej zo žalovaných zaniká povinnosť druhej
žalovanej. Druhým výrokom uložil žalovaným v 1/ a 2/ rade povinnosť uhradiť žalobkyni v 2/ rade
pozostalostnú úrazovú rentu mesačne vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené

neplnoleté dieťa, splatnú vždy do 15. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, k rukám žalobkyne v 1/
rade, s účinnosťou od 01.05.2013 s tým, že zaplatením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhej žalovanej. Tretím výrokom konštatoval, že nesplatenú časť zostalostnej úrazovej renty
za obdobie od 01.05.2013 do novembra 2020 vo výške 2 998,98 Eur sú žalované v 1/ a 2/ rade povinné
uhradiťkrukámžalobkynev1/radedo3dníodprávoplatnostitohtorozsudkustým,žezaplatenímjednej
zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej žalovanej. Štvrtým výrokom v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Piatym výrokom žalobkyniam v 1/ a 2/ rade vo vzťahu k žalovanej v 2/ rade

priznal právo na náhradu konania v celom rozsahu s tým, že výška trov bude určená po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Posledným šiestym výrokom
konštatoval, že žalobkyniam v 1/ a 2/ rade vo vzťahu k žalovanej v 1/ rade právo na náhradu trov konania
nepriznáva.2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, §101, §
427 ods. 1, 2, § 428, § 429, § 448, § 889w Občianskeho zákonníka (ďalej OZ), § 4 ods. 1, 2 písm.

a), § 4, § 15 ods. 1 Zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, podľa § 92 ods. 1, 2, § 93 ods. 1, 2 Zákona č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení, § 62 ods. 1, 3 Zákona o rodine.

3. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovanými v 1/

a 2/ rade. Konštatoval, že pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa uplatní všeobecná trojročná
premlčacia lehota, ktorá začína plynúť, keď sa právo mohlo vykonať prvý krát. Súd prvej inštancie mal
za to, že nárok žalobkýň bol uplatnený včas. K dopravnej nehode došlo dňa XX.XX.XXXX a žalobkyne
sa mohli dozvedieť najskôr o tom, kto za smrť ich manžela a otca zodpovedá v nasledujúci deň a vtedy
mohli právo na náhradu nemajetkovej ujmy uplatniť po prvý krát. Trojročná premlčacia lehota by tak
uplynula dňa XX.XX.XXXX. Keďže žaloba bola podaná dňa 24.06.2015, nárok bol uplatnený včas a teda

súd prvej inštancie na vznesenú námietku premlčania žalovanými v 1/ a 2/ rade nemohol prihliadnuť.

4. Pokiaľ ide o žalovaného v 1/ rade, je nepochybne preukázané, že jeho konaním došlo k porušeniu
práva žalobcov na ich rodinný život, pričom tento zásah bol taký intenzívny a nezvratný pokiaľ ide o
následok,ženepostačujemorálnezadosťučinenie,alejepotrebnépriznaťajnáhradunemajetkovejujmy

v peniazoch. Z rozsudku OS Humenné sp. zn. 1T/10/2018 vyplýva, že žalovaný v 1/ rade sa dopustil
prečinu usmrtenia, lebo inému z nedbanlivosti spôsobil smrť, pričom v súlade s ustanovením § 193 CSP
súd je v civilnom sporovom konaní viazaný vždy rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a o
tom, kto ho spáchal.

5. V danom prípade mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný v 1/ rade bol uznaný za vinného
z prečinu usmrtenia a bol mu uložený trest. U prevádzkovateľa motorového vozidla je riziko znášania
následkov zodpovednosti za škodu spôsobené ich prevádzkou zmiernené tým, že každý prevádzkovateľ
je zo zákona poistený pre prípad vzniku svojej zodpovednosti za škodu a to podľa Zák. č. 381/2001
Z. z. o povinnom zmluvnom poistení. V danom prípade bolo nesporne preukázané, že žalovaný v 1/

rade, ktorý objektívne zodpovedá za škodu podľa ustanovenia § 427 a nasl. OZ, mal so žalovanou v 2/
rade uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení č. XXXXXXXXXX. Pokiaľ ide o žalovaného v
1/ rade, súd prvej inštancie ustálil vec tak, že je zodpovedný za škodu nielen podľa ustanovení § 427
a nasl. OZ, ale aj za ujmu, ktorú utrpeli žalobcovia na osobnostných právach, lebo je potrebné pripustiť
analogické použite §§ 420 a nasl. OZ aj pri určení osoby zodpovednej za zásah do práva na ochranu

osobnosti. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal napríklad na rozsudok Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 30Cdo/999/2007. Zároveň konštatoval, že medzi žalobcami a žalovaným v 1/ rade ani nebola
spornou skutočnosť, či žalovaný v 1/ rade zodpovedá za zásah do osobnostných práv žalobcov podľa
ustanovenia § 13 OZ. Žalovaný v 1/ rade namietal len výšku uplatneného nároku a odporúčal žalobcom,
aby žalobu voči nemu zobrali späť z dôvodu, že ich nároky uspokojí žalovaná v 2/ rade.

6. Žalovaná v 2/ rade nárok žalobcov popierala čo do základu s poukazom na to, že vo veci nie je vecne
pasívne legitimovaná. Potvrdila, že ohľadom vozidla, ktorým bola nehoda spôsobená, bolo uzatvorené
povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Tvrdila
však, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do súkromného a rodinného života

pozostalých, ku ktorým dochádza usmrtením pri dopravnej nehode, nespadá do rozsahu poistného
krytia povinného zmluvného poistenia. K uvedenému súd prvej inštancie konštatoval, že pri uplatňovaní
nárokov z náhrady škody platí zásada, že poškodený musí uplatniť svoje právo voči tomu, kto za
škoduzodpovedá,t.j.vočipoistenému.Poistiteľplnípoškodenémunamiestopoisteného.Ibavýnimočne
má poškodený priame právo na náhradu škody voči poisťovateľovi a to, ak tak ustanovujú osobitné

predpisy. Takýmto osobitným predpisom je Zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorý v § 15 stanovuje, že poškodený je oprávnený
uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Poškodení tak môžu náhradu škody
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla požadovať od poisteného škodcu, alebo od poisťovateľa.
Voľba je výlučne na oprávnenej osobe. Ide teda o situáciu, keď jeden subjekt má nárok na to isté plnenie

proti dvom subjektom, pričom proti každému z nich z iného právneho dôvodu. Proti škodcovi ide o nárok
z titulu náhrady škody, proti jeho poisťovateľovi ide o osobitné právo na plnenie založené všeobecným
právnym predpisom. Pokiaľ sa teda žalobcovia rozhodli uplatniť svoj nárok voči žalovanému v 1/ rade
ako vinníkovi dopravnej nehody, pri ktorej zomrel ich manžel a otec a tiež voči žalovanej v 2/ rade akojeho poisťovateľke, je to ich výlučná kompetencia. Žalovaný v 1/ rade sa bránil len tým, že žalobcovia
by mali voči nemu zobrať žalobu späť a uplatňovať nárok len voči žalovanej v 2/ rade tak, ako im to
umožňuje ustanovenie § 15 ods. 1 Zák. č. 381/2001 Z. z. Žalobcovia však na to nereflektovali a žalobu

voči žalovanému v 1. rade nezobrali späť.

7. Súd prvej inštancie sa ďalej vyporiadaval s námietkou žalovanej v 2/ rade o nedostatku jej vecnej
pasívnej legitimácie s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. a) Zákona č. 381/2001 Z.z. a s otázkou či pod
pojem škoda na zdraví je možné subsumovať aj nemajetkovú ujmu v zmysle ust. § 11 a 13 OZ, lebo

túto skutočnosť žalovaná v 2/ rade namietala. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na nález
Ústavného súdu SR z 05.12.2018 sp. zn. II.ÚS/695/2017 z ktorého citoval i na rozsudok Súdneho dvora
EÚ vo veci C-22/12 z 24.10.2013. Zároveň poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
646/2015 zo 16.12.2015, I. ÚS 474/2016 zo 17.08.2016 a rozhodnutie I. ÚS 206/2015 z 29.04.2015, ale
aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach. Zároveň k otázke pasívnej legitimácie
poisťovní v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy poukázal na rozhodnutie publikované v zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí Slovenskej republiky č. 8/2018, ide o rozhodnutie sp. zn.
6MCdo/1/2016 pod číslom 61 z ktorého citoval právnu vetu: „ Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.
z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení, je aj nemajetková
ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej

prevádzkoumotorovéhovozidla.Vsporeonáhradutakejtoujmyjepoisťovňapasívnelegitimovaná“.Súd
prvej inštancie vzhľadom na uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR konštatoval, že rozhodovacia
prax súdov v SR je ustálená pokiaľ ide o vecnú pasívnu legitimáciu poisťovne v spore o náhradu
nemajetkovej ujmy pozostalých obetí usmrtených pri dopravných nehodách. Zároveň súd prvej inštancie
uviedol, že nemal dôvod sa od tejto ustálenej rozhodovacej praxe odkloniť a vec uzatvoril tak, že čo

do základu je nárok žalobcov opodstatnený voči obom žalovaným. Pokiaľ ide o výšku uplatneného
nároku na nemajetkovú ujmu, žalobkyne žiadali, aby žalobkyni v 1/ rade bola priznaná suma 50 000.-
Eur a žalobkyni v 2/ rade suma 150 000.- Eur. Súd prvej inštancie sa s týmto návrhom nestotožnil a
považoval výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy za neprimerane vysokú. Pri určení výšky nemajetkovej
ujmy súd prvej inštancie vychádzal nielen zo závažnosti ujmy spôsobenej žalobkyniam, ale aj z okolností

pri ktorých k dopravnej nehode došlo. Žalovaná v 1/ rade bola uznaná za vinnú a odsúdená za spáchanie
prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zák., avšak tak zo znaleckého dokazovania, ako aj zo záverov
rozsudku KS v Prešove vyplýva, že svoj podiel viny na vzniknutej kolízii mal aj neb. S. O.. Krajský
súd konštatoval, že aj keď možno pričítať určitú mieru spoluúčasti poškodeného na vzniku dopravnej
nehody nedodržaním povolenej rýchlosti jazdy, v danom prípade kolíznu situáciu spôsobila obžalovaná

nesprávnou technikou jazdy pri odbočovaní doľava. Ak by sa totiž pri odbočovaní zaradila čo najďalej
vľavo v časti vozovky určenej pre jej smer jazdy, vodič motocykla by mal možnosť ju spozorovať na
dostatočnú vzdialenosť a tomu prispôsobiť, prípadne prehodnotiť aj svoj predbiehací manéver. Rovnako
zo záverov znaleckého posudku znalca F.. Z. S., vypracovaného pre účely trestného konania vyplýva,
že v prípade jazdy motocyklistu na motocykli C. V. rýchlosťou v danom úseku maximálne dovolenou,

tento mohol predmetnej dopravnej nehode zabrániť. N. znalec však konštatoval aj to, že príčinu
predmetnej dopravnej nehody nie je možné z technického hľadiska stanoviť jednoznačne. Vodička
motorového vozidla zn. I. P., teda žalovaná v 1/ rade, jazdila nesprávnou technikou jazdy, nakoľko sa
pred odbočovaním nezaradila k stredu vozovky, ale najprv zašla na jej pravý okraj a plynule pokračovala
v pohybe v oblúku cez vozovku vľavo. Súd tieto okolnosti vzniku dopravnej nehody vyhodnotil tak, že

pri vzniknutej dopravnej nehode došlo aj k spoluzodpovednosti neb. S. O., lebo prekročil predpísanú
a dovolenú rýchlosť. Musel však zobrať do úvahy, že vinníčkou dopravnej nehody bola žalovaná v 1/
rade, pretože bola za to právoplatne odsúdená. Okolnosti na strane neb. S. O. však súd prvej inštancie
zobral do úvahy pri určení výšky nemajetkovej ujmy, ktorú znížil oproti stavu, ak by bolo preukázané,
že neb. S. O. neniesol na vzniknutej dopravnej nehode žiadnu zodpovednosť. Súd prvej inštancie však

nevyčísľoval zníženie percentuálne alebo matematicky, ale pri určení výšky priznanej nemajetkovej ujmy
na tieto skutočnosti prihliadol.

8. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal súd prvej inštancie z toho, že žalobkyňa v 1/ rade
bola manželkou neb. S. O. a žalobkyňa v 2/ rade jeho dcérou. Žili s nebohým v spoločnej domácnosti,

tvorili rodinu a boli medzi nimi silné citové väzby. Žalobkyňa v 1/ rade vo svojej výpovedi uviedla, že
s manželom viedli klasický rodinný život dvoch mladých ľudí, ktorým finančne vypomáhali rodičia a žili
v byte manželových rodičov. Žili spoločenským životom, zúčastňovali sa posedení, rodinných osláv,
svadieb a neb. S. O. športoval, pretože hral aj futbal za dedinu z ktorej pochádzal. Zlomom v ichmanželskom živote bola skutočnosť, keď maloletej žalobkyni v 2/ rade bolo zistené vážne onkologické
ochorenie, ktoré si vyžadovalo lekársku starostlivosť. Žalobkyňa v 1/ rade uviedla, že manžel jej bol
nápomocný, pretože ich spolu s maloletou žalobkyňou v 2/ rade sprevádzal do nemocnice jednak v

H. a jednak neskôr do K., keď tam absolvovali rôzne lekárske vyšetrenia spojené s niekoľkodňovým
pobytom. Jeho smrť zásadným spôsobom ovplyvnila aj liečbu maloletej žalobkyne v 2/ rade, lebo bol
potencionálnym darcom obličky pre svoju dcéru a práve v krátkom čase po dopravnej nehode sa mal
zúčastniť vyšetrenia v K., kde by sa táto skutočnosť potvrdila. Žalobkyňa v 1/ rade uviedla, že smrť
manžela ju zasiahla o to viac, že zostala sama na riešenie zásadných zdravotných problémov svojej

dcéry a nemohla sa viac spoliehať na pomoc manžela. Ako uviedla, riešila bezprostredne po smrti svojho
manžela nielen veci súvisiace s jeho pohrebom, ale aj so zdravotnou starostlivosťou o svoju dcéru.
Neabsolvovala síce psychologické ani psychiatrické vyšetrenia a následnú liečbu, ale bola odkázaná na
užívanie liekov na upokojenie, bez ktorých by celú situáciu nezvládla. Vyjadrila sa tak, že musela byť v
prvom rade matkou a zabezpečiť starostlivosť svojej dcéry a to nielen po zdravotnej stránke. Dcéra zrazu
prišla o svojho otca a bolo jej potrebné túto skutočnosť nejako vysvetliť a postarať sa o ňu. Smrť manžela

bola pre žalobkyňu v 1/ rade nepochybne zásadným zvratom v jej doterajšom živote. Prišla o manžela s
ktorým si budovala spoločnú budúcnosť, o otca pre svoju dcéru a o človeka, ktorý jej bol nápomocný v
zložitom životnom období, kedy dcéra trpela vážnym onkologickým ochorením. Neskôr bola žalobkyňa
v 1/ rade nútená zabezpečiť si vlastný byt, lebo sa musela vysťahovať z bytu svojich svokrovcov. Na to
potrebovala úver, ktorý musela splácať. Teda jej život sa zhoršil nielen v citovej, ale aj v ekonomickej

oblasti, lebo všetky potreby svojej dcéry musela zabezpečovať zrazu sama, pričom dcéra je osoba s
ťažkým zdravotným postihnutím a žalobkyňa v 1/ rade mala len minimálny príjem a to opatrovateľský
príspevokaneskôrajvdovskýdôchodok.Nenaplnilisajejočakávanianaspoločnýrodinnýživot,naopak,
prišlaoblízkuosobu,manžela,ktorýbyjejboloporouvriešeníkaždodennýchproblémov,alerodinubyaj
materiálne zabezpečil. Žalobkyňa v 1/ rade síce neskôr nadviazala nový partnerský vzťah a narodilo sa

jej ďalšie dieťa, avšak nepochybne má nárok na priznanie nemajetkovej ujmy za smrť manžela, ku ktorej
prišlo zavinením inej osoby. Zohľadňujúc predpísané kritériá a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, súd prvej
inštancie priznal žalobkyni v 1/ rade nemajetkovú ujmu vo výške 15 000,- Eur a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Mal za preukázané, že došlo k zásahu do práva na rodinný a súkromný život, ktorý je

nezvratný. Zohľadnil pritom aj okolnosti, za ktorých k tomuto zásahu došlo.

9. Pokiaľ ide o maloletú žalobkyňu v 2/ rade, súd prvej inštancie jej priznal nemajetkovú ujmu vo výške
25 000,- Eur, vzhľadom na skutočnosť, že neb. S. O. bol jej otcom. V čase jeho smrti mala len X,X roka
a teda okolnosti zrejme nevnímala až tak dramaticky ako sa odohrali. V konaní nebolo preukázané,

aby jej súčasné zdravotné problémy ako je nechutenstvo alebo gastronomické problémy súviseli so
smrťou otca, nepochybne sa však jeho smrť maloletej žalobkyne v 2/ rade dotýka v každodennom
živote. Je pravdou, že ani jej onkologické ochorenie nebolo v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou,
ktorú zavinila žalovaná v 1/ rade, ale pri liečbe svojej dcéry bol neb. S. O. nepochybne súčinný. Bol
jej veľkou citovou oporou pri zdolávaní ťažkého zdravotného stavu, keďže ju sprevádzal na väčšinu

zdravotníckych úkonov. V ďalšom liečení bola o túto jeho citovú podporu ochudobnená a odkázaná už
len na pomoc matky. Maloletá S. prišla o svojho otca a teda aj o právo na rodinný život s ním, pričom
tento stav je už nezvratný. Teda vo svojom budúcom živote sa nebude môcť spoľahnúť na pomoc a
podporu svojho otca, nebude s ním môcť mať citovú väzbu, ani s ním prežívať radosti a starosti spojené
so svojim životom. Bude ochudobnená o možnosť tráviť s ním voľné chvíle, rozprávať sa s ním, očakávať

od neho rady a pomoc. Strata otca je nenahraditeľnou stratou v živote každého človeka a o to viac
bolestivou, ak k nej dôjde ešte v útlom alebo mladom veku dieťaťa. Maloletá S. prišla o možnosť žiť
so svojim otcom svoj budúci život, ale súd prvej inštancie musel zobrať do úvahy aj skutočnosť, že jej
otec sa správal riskantne ak pred dôležitým vyšetrením ohľadne darcovstva orgánu svojej dcére jazdil
na motorke, pričom nedodržal predpísanú rýchlosť. Preto súd prvej inštancie priznal maloletej žalobkyni

nemajetkovú ujmu vo výške 25 000,- Eur a v prevyšujúcej časti jej nárok zamietol.

10. Maloletá žalobkyňa v 2/ rade uplatnila prostredníctvom svojej zákonnej zástupkyne, žalobkyne v
1/ rade mimo nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, aj nárok na nepeňažnú rentu vo výške 500,-
Eur mesačne, s účinnosťou od 01.05.2013 do dosiahnutia XX rokov veku. V podanej žalobe tento

nárok nijako neodôvodnila. Žalované v 1/ a 2/ rade ho preto žiadali v celom rozsahu zamietnuť ako
neopodstatnený a neodôvodnený.11. V priebehu ďalšieho trvania sporu právna zástupkyňa žalobkýň uviedla, že maloletá žalobkyňa v 2/
rade bola odkázaná na starostlivosť zo strany svojho nebohého otca, ktorú jej poskytoval osobne doma,
ale aj pri pobytoch v nemocnici po závažných operáciách a ktoré ako dieťa musela absolvovať. Bol jej

nápomocný pri bežnej starostlivosti a výchove, dával jej lásku a dennodenne prejavoval náklonnosť,
ktorú dieťa potrebuje. Preto renta v rozsahu 500,- Eur mesačne je v primeranej výške. Len renta v
takomto rozsahu môže čiastočne zmierniť vzniknutý následok, t. j. stratu otca, živiteľa.

12. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že neb. S. O. mal v čase dopravnej nehody XX rokov a

žalobkyňa v 2/ rade jeho dcéra mala X,X roka. Nepochybne tak vyživovacia povinnosť otca voči svojej
dcére trvala. Mal ukončený prvý stupeň vysokoškolského štúdia a pred nehodou bol zamestnaný v J.
K. N.. V období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX bol vedený ako uchádzač o zamestnanie na B. práce
od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX a potom od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Teda od narodenia dcéry
XX.XX.XXXX do svojej smrti bol zamestnaný len v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Podľa
tvrdenia žalobkyne v 1/ rade chcel začať podnikať a mal mu byť priznaný aj príspevok na tento účel.

K tomu však už nedošlo. Žalobkyňa v 1/ rade tvrdila, že finančné prostriedky si zabezpečoval tak, že
pracoval „načierno“ a pre jedného svojho kamaráta vozil ženy pracujúce v V. alebo vo I.. Táto skutočnosť
však nebola preukázaná a ani samotná žalobkyňa nevedela uviesť, aký mal príjem z tejto činnosti. V
každom prípade išlo o činnosť nelegálnu, lebo v čase od 01.08.2011 do svojej smrti bol vedený ako
uchádzač o zamestnanie a teda legálne nemohol dosahovať žiaden príjem.

13. Maloletá žalobkyňa v 2/ rade uplatnila žalobou podanou dňa 24.06.2015 nárok na peňažnú rentu
podľa ustanovenia § 448 OZ. Nová právna úprava tohto ustanovenia bola zavedená od 01.12.2019
zákonom č. 394/2019 Z. z. a podľa v súčasnosti platného znenia tohto ustanovenia, pri usmrtení
uhrádza ten, kto spôsobil škodu formou peňažného dôchodku náklady na výživu pozostalým, ktorým

bol poškodený ku dňu svojej smrti povinný poskytovať výživu. Peňažný dôchodok pre pozostalých sa
uhrádza vo výške rozdielu medzi tým, čo by poškodený mal podľa primeraného očakávania pozostalým
na nákladoch na výživu poskytovať, ak by k usmrteniu nebolo došlo a dávkami podľa osobitného
predpisu poskytovanými z rovnakého dôvodu. Podľa § 879w OZ, ust. § 448 sa spravujú aj právne
vzťahy vzniknuté pred 01.12.2019; vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych

vzťahov sa posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.11.2019. Teda nárok žalobkyne v
2/ rade na pozostalostnú úrazovú rentu súd prvej inštancie posúdil podľa ust. § 448 OZ platného do
30.11.2019, keďže k dopravnej nehode došlo a nárok na túto rentu vznikol dňa 17.04.2013. Podľa
ustanovenia § 448 OZ platného v čase vzniku nároku, fyzická osoba, voči ktorej mal zomrelý v čase
svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Tento nárok sa posúdi

a suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.

14. Voči maloletej žalobkyni v 2/ rade mal jej otec vyživovaciu povinnosť, preto táto má nárok
na pozostalostnú úrazovú rentu. Občiansky zákonník odkazuje pri posúdení tohto nároku a výšku
pozostalostnej úrazovej renty na zákon o sociálnom poistní. Nebohý S. O. nemal voči svojej dcére,

maloletej žalobkyni v 2/ rade, výšku vyživovacej povinnosti určenú súdom, ale je nepochybné, že jeho
vyživovacia povinnosť voči nej trvala a že v súlade s ustanovením § 448 OZ má nárok na pozostalostnú
úrazovú rentu. Jej výšku preto súd určil v rozsahu, v akom by bol neb. S. O. zaviazaný prispievať
na výživu svojej dcéry v čase svojej smrti, ak by o tom rozhodoval súd. Vzhľadom na jeho osobné a
majetkové pomery by vyživovacia povinnosť bola určená v minimálnom rozsahu, lebo bolo preukázané,

že bol nezamestnaný, preukázateľne nemal žiaden príjem a býval v byte svojich rodičov.

15. Súd prvej inštancie aj s poukazom na ust. § 62 ods. 1 a 3 Zákona o rodine určil výšku pozostalostnej
úrazovej renty vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa za každý
mesiac od 01.05.2013 do rozhodnutia súdu. Zároveň určil, že žalovaní v 1/ rade majú povinnosť platiť

túto rentu k rukám matky žalobkyne v 2/ rade s tým, že zaplatením jedného zo žalovaných zaniká v
rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného a zároveň rozhodol, že zaplatením jednej zo žalovaných
zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej žalovanej.

16. Nesplatenú časť pozostalostnej úrazovej renty za obdobie od 01.05.2013 do novembra 2020 súd

prvej inštancie vyčíslil na sumu 2 998,98 Eur keď presne uviedol za koľko mesiacov a v akej výške
predstavovalo 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa. Na úhradu uvedenej
sumy zaviazal súd prvej inštancie žalované v 1/ a 2/ rade tak, že zaplatenie jednej so žalovaných zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť druhej žalovanej. V roku 2013 do 30.06. to bola suma 26,65 Eur, krát 2mesiace, t. j. 53,30 Eur. Za mesiace júl až december 2013 to bola suma 27,13 Eur krát 6 mesiacov, t.
j. 162,78 Eur. Za celý rok 2014 to bola suma 27,13 Eur krát 12 mesiacov, t. j. 325,56 Eur. Rovnako tak
tomu bolo aj v rokoch 2015 a 2016, to znamená za každý z týchto rokov po 325,56 Eur. Od januára

do júna 2017 to bola suma 27,13 Eur krát 6 mesiacov, t. j. 325,56 Eur, za obdobie júl až december
to bolo 27,32 Eur krát 6 mesiacov, 325,56 Eur za obdobie január až júl 2018 to bolo 27,32 Eur krát
6 mesiacov, t. j. 325,56 Eur, za obdobie júl až december 2018 to bolo 28,08 Eur krát 6 mesiacov, t.
j. 168,48 Eur, za mesiace január až jún 2019, to bolo 28,08 Eur krát 6 mesiacov, t. j. 168,48 Eur, za
obdobie jún až december 2019 to bolo 28,79 Eur krát 6 mesiacov, t. j. 172,74 Eur, za mesiace január

až jún 2020 to bolo 28,79 Eur krát 6 mesiacov, t. j. 172,74 Eur a za mesiace júl až november 2020 to
bolo 29,42 Eur krát 5 mesiacov, t. j. 147,10 Eur. Spolu tak nesplatenú časť pozostalostnej úrazovej renty
súd prvej inštancie vyčíslil na sumu 2 998,98 Eur. V prevyšujúcej časti nárok žalobkyne v 2/ rade na
pozostalostnú úrazovú rentu zamietol. Žalovaných v 1/ a 2/ rade zaviazal na zaplatenie nemajetkovej
ujmy žalobkyniam v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne podľa ust. § 438 ods. 1 OZ podľa ktorého ak
škodu spôsobilo viac škodcov zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne. Podľa názoru súdu prvej

inštancie však medzi žalovanými v 1/ a 2/ rade nejde o solidárnu zodpovednosť, pretože nároky u
každého z nich vychádzajú z iného právneho základu. Zatiaľ čo nárok žalobcov voči žalovanému v 1/
rade ako škodcovi má svoj základ v spôsobenej škode, nárok žalobcov voči žalovanej v 2/ rade má
základ v nároku na výplatu poistného plnenia voči poisťovateľovi podľa osobitného zákona č. 381/2001
Z. z. Obdobne rozhodol aj KS v Prešove vo svojom rozsudku sp. zn. 8Co/135/2018. Rovnako tak vyplýva

z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2015, nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu
týkajúca sa uloženia povinnosti žalovaným v 1/ a 2/ rade zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy spoločne
a nerozdielne. Aj zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 1/2016 možno vyvodiť, že
nejde u žalovaných v 1/ a 2/ rade o solidárny záväzok, keďže právny základ nároku voči každej z týchto
osôb je iný. Preto súd prvej inštancie rozhodol, že zaplatením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu

plnenia povinnosť druhého žalovaného.

17. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 a § 257 Civilného
sporového poriadku (ďalej CSP). Súd prvej inštancie konštatoval, že výška priznanej sumy závisela len
od posúdenia súdu, preto majú žalobkyne právo na náhradu trov konania v celom rozsahu avšak výlučne

iba z prisúdenej sumy čo je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, lebo ten sa skúmal
čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku žalobkyniam v 1/ a 2/ rade vo vzťahu k
žalovanej v 1/ rade súd prvej inštancie náhradu trov konania nepriznal. Za dôvod hodného osobitného
zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalobkyniam voči žalovanej v 1/ rade považoval súd prvej
inštancie osobné a majetkové pomery žalovanej. Vychádzal z toho, že jej bola priznaná právna pomoc

Centrom právnej pomoci z dôvodu zlých sociálnych pomerov. Je zamestnaná v spoločnosti M., s.r.o.
N., so zárobkom vo výške minimálnej mzdy, to znamená 566,86 Eur. Má ešte vyživovaciu povinnosť k
jednému dieťaťu vo veku XX rokov, ktoré navštevuje základnú školu. S manželom bývajú v rodinnom
dome, kde platia náklady spojené s bývaním 300,- Eur a k tomu treba pripočítať ešte náklady na kúrenie
asi 600,- Eur za rok. Platia tiež spoločne poistenie za dom 72,- Eur ročne, úver vo výške 365,64 Eur

mesačne, poplatok za telefóny 35,- Eur mesačne, ďalšiu poistku vo výške 21,- Eur mesačne. Manžel
žalovanej v 1/ rade je živnostník a dosahuje príjem asi 700,- až 800,- Eur mesačne. Spolu s nimi žije
ešte v spoločnej domácnosti syn, ktorý má XX rokov a je nezamestnaný. Žalovaná v 1/ rade spolu
s manželom majú úspory asi vo výške 4 000,- Eur, avšak tie sú prioritne určené na zabezpečenie
svadieb pre plnoleté deti. Majú dve motorové vozidlá v hodnote 1 500,- Eur a asi 100,- Eur. Zároveň súd

zobral do úvahy aj skutočnosť, že žalovaná v 1/ rade bola zaviazaná rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn.
11C/351/2015, ktorý bol potvrdený rozsudkom KS v Prešove sp. zn. 22Co 7/2019, zaplatiť rodičom neb.
S. O. každému z nich po 15 000,- Eur ako nemajetkovú ujmu. V tomto konaní nevystupovala poisťovňa
a teda tento nárok musí žalovaná v 1/ rade uhradiť z vlastných finančných prostriedkov. Preto súd z
dôvodov hodných osobitného zreteľa žalobkyniam v 1/ a 2/ rade vo vzťahu k žalovanej v 1/ rade náhradu

trov konania nepriznal.

18. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobkyne v 1/ a 2/ rade. Navrhli, aby odvolací súd
rozsudokvzmysleust.§388CSPzmenilažalobevcelomrozsahuvyhovelazároveňimpriznalnáhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Právne odôvodnili svoje odvolanie podľa ust. § 365 ods. 1

psím. f) a h) CSP. Odvolanie žalobkýň smeruje proti výroku ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti
zamietnutá. Žalobkyne konštatovali, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaná v 2/ rade je
v súdenej veci vecne pasívne legitimovaná a že nárok žalobkýň na priznanie nemajetkovej ujmy nie
je premlčaný z dôvodu, že bol uplatnený včas. Žalobkyne uviedli, že záver súdu prvej inštancie, ženehodu spoluzavinil nebohý S. O. nemá oporu vo vykonanom dokazovaní tak ako to uzavrel konajúci
súd v bode 46 rozsudku. Je nesporné, že žalovaná v 1/ rade dopravnú nehodu zavinila. Za toto konanie
bola právoplatne odsúdená. Týmto bolo nad každú pochybnosť preukázané, že smrť manžela a otca

spôsobila žalovaná v 1/ rade ako veľmi vážny zásah do súkromného života žalobkýň s nezvratným
následkom a to jeho smrťou. Tým bolo veľmi vážne zasiahnuté do súkromného a rodinného života
žalobkýň a znamenalo to zánik rodiny. Žalobkyne sú ochudobnené o vzťahy medzi manželom a otcom
o jeho prítomnosť v súkromnom živote, rodinnom živote a intímnom živote o partnerský vzťah, o vzťah
manžela a otca, ktorý sa staral o svoju rodinu a materiálne ju zabezpečoval. Konaním žalovanej v 1/ rade

nastal následok, ktorý nie je možné odstrániť len morálnou satisfakciou. Rodičia nebohého manžela a
otca S. O. dostali priznané z titulu náhrady nemajetkovej ujmy každý po 15 000,- Eur. Žalobkyňa v 1/
rade ako manželka nebohého je toho názoru, že má prednosť pred rodičmi nebohého pretože ona bola
manželkou a matkou žalobkyne v 2/ rade, ktorým bol zničený celý budúci život a spôsobený nezvratný
následok. Žalobkyňa v 1/ rade má za to, že jej a žalobkyni v 2/ rade patrí rozhodne vyššia náhrada
nemajetkovej ujmy než rodičom nebohého, ktorí si svoj život s ním ako synom už odžili podstatne dlhšie

a majú ešte jedno dieťa. Ak primerane zadosťučinením pre rodičov nebohého S. O. je suma 15 000,-
Eur pre každého z nich, pre žalobkyňu v 1/ rade ako manželku je podľa jej názoru suma 50 000,-
Eur rozhodne primeraná a suma 150 000,- Eur pre maloletú J. (choré a vážne poznačené dieťa) je
rovnako správna. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva majú žalobkyne za to, že nimi
požadovaná výška nemajetkovej ujmy je primeraná vo výške 50 000,- Eur pre žalobkyňu v 1/ rade a 150

000,- Eur pre žalobkyňu v 2/ rade, rovnako aj úrazová renta vo výške 500,- Eur mesačne od 01.05.2013
do budúcna. Zároveň žalobkyne trvali na obsahu svojich podaní vo veci samej zo dňa 20.08.2019 a
19.06.2020 a žiadali, aby odvolací súd na ne prihliadol.

19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie aj žalovaný v 2/ rade. Navrhol, aby odvolací

súd v zmysle ust. § 388 CSP rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobkýň v 1/ a 2/ rade zamietne a
prizná žalovanému v 2/ rade proti žalobkyniam právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Právne
odôvodnil svoje odvolanie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovaný v 2/ rade so závermi súdu
prvej inštancie nesúhlasil. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne rozhodol o nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy keďže nesprávne posúdil vznesenú námietku premlčania a tiež nesprávne posúdil a

rozhodol o výške náhrady nemajetkovej ujmy ako aj o nároku na náhradu pozostalostnej úrazovej renty
a tým aj o nároku na náhradu trov konania. Rovnako žalovaný v 2/ rade považoval rozhodnutie súdu
prvej inštancie za nepreskúmateľné. Žalovaný v 2/ rade sa s posúdením vznesenej námietky premlčania
súdomprvejinštancienestotožňuje.Posúdenieplynutiapremlčacejlehotytakakotourobilprvoinštančný
súd nepovažuje za správne. Žalovaný v 2/ rade vychádza z toho, že pokiaľ sa jedná o náhradu škody na

zdraví ako nárok krytý povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla v zmysle ust. § 4 ods. 2 Zákona č. 381/2001 Z.z. bolo potrebné posúdiť včasnosť
uplatnenia predmetného nároku v súlade s ust. § 106 Občianskeho zákonníka. Manžel a otec žalobkýň
zahynul pri dopravnej nehode dňa XX.XX.XXXX a pokiaľ bola žaloba doručená konajúcemu súdu dňa
24.06.2015 tak potom je zrejmé, že nárok titulom nemajetkovej ujmy si obe žalobkyne uplatnili potom

čo márne uplynula lehota na uplatnenie práv a v zmysle ust. § 106 OZ.

20. Žalovaný v 2/ rade namietal i výšku súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Mal za to, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tomto smere absolútne neprijateľné, nesprávne a zároveň aj
nepreskúmateľné. Zo znaleckého posudku znalca z odboru cestnej dopravy F.. S. je zrejmé, že k

dopravnej nehode došlo na ceste 1. triedy kde bola dovolaná rýchlosť 70km/hod. Žalovaná v 1/ rade
sa pohybovala rýchlosťou od 19 do 22 km/hod a motocyklista rýchlosťou od 90 do 100 km/hod.
Znaleckým dokazovaním tak bolo preukázané, že z technického hľadiska príčinou dopravnej nehody
a kolíznu situáciu vyvolala žalovaná v 1/ rade ako vodička, ktorá vošla do koridoru jazdy motocykla v
čas kedy ju už predchádzal. Na druhej strane rovnako bolo preukázané, že pokiaľ by motocyklista jazdil

rýchlosťou,ktorábolavdanomúsekucestydovolená,zaregistrovalbyvčasnebezpečenstvovytvorenéa
v prípade havarijného brzdenia by dokázal zastaviť ešte pred miestom zrážky. Preto pri takejto dôkaznej
situácii mal súd v trestnom konaní za to, že na dopravnej nehode má čiastočnú vinu jednak vodička
vozidla značky škoda P. a čiastočne aj nebohý S. O., ktorý jednak neprimeranou rýchlosťou obehoval
vozidlo a nedostatočne sa presvedčil o tom, resp. neskoro sa presvedčil o tom, či vozidlo včas začalo

odbočovať alebo nie. Tieto okolnosti majú podstatný vplyv na riešenie základnej právnej otázky ktorou je
povinnosť plnenia žalovaných vo vzťahu k žalobcom v zmysle ust. § 441 OZ. V tejto súvislosti poukázal
žalovaný v 2/ rade na rozhodnutie MSSR sp. zn. 1Cdo/77/2009 zo dňa 27.10.2010 z ktorého citoval.
Odkaz konajúceho súdu, že okolnosti na strane nebohého S. O. zobral do úvahy pri určení výškynemajetkovej ujmy, ktorú znížil oproti stavu ak by bolo preukázané, že na vzniknutej dopravnej nehode
neniesol žiadnu zodpovednosť považoval žalovaný v 2/ rade za rozhodnutie bez riadneho odôvodnenia
a nepreskúmateľné. Nevyplýva z neho akými úvahami sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške

úplatného nároku riadil, akú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považoval za primeranú pre žalobkyňu
v 1/ rade a akú pre žalobkyňu v 2/ rade za stavu ak by nebola daná spoluzodpovednosť S. O. na vzniku
škody a akú mieru spoluúčasti resp. v akom rozsahu tieto základné nároky súd v Občianskoprávnom
konaní krátil. V tejto súvislosti poukázala žalovaný v 2/ rade na to, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľné dáva odpovede na všetky priame a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany. Zároveň žalovaný v 2/ rade poukázal na to, že judikatúra slovenských súdov
nesformulovala žiadne objektívne kritéria a podmienky na základe ktorých by sa mali takto vzniknuté
zásahyodškodňovaťaktorýmibymalabyťurčenávýškanemajetkovejujmyrovnakoakonesformulovala
základné usmernenie pre stanovenie presnej výšky. V konkrétnych prípadoch je potrebné zobrať do
úvahy,, že náhrada nemajetkovej ujmy má primárne funkciu satisfakčnú t.j. primerane s ohľadom

na všetky okolnosti vyvážiť alebo zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Z hľadiska
preventívno-sankčnej funkcie keďže primerané zadosťučinenie je jednou z civilnoprávnych sankcii,
forma a intenzita zavinenia by mala hrať kľúčovú úlohu pri stanovení povinnosti nahradiť škodu za
citovú ujmu. V predmetnej veci bola satisfakcia pozostalým poskytnutá už v priebehu trestného konania
vedeného proti pôvodcovi zásahu a rozhodnutím vydaným v tomto trestnom konaní a uložení ďalšej

sankcie v podobe vysokej náhrady nemajetkovej ujmy je v predmetnom konaní porušenie zásady ne
bis in idem. Určujúcimi parametrami spravodlivého zadosťučinenia je jednak a) primeranosť, ktorá je
rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia k tomu, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie a b)
proporcionalita t.j. výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a
pôsobiť likvidačne. Žalovaný v 2/ rade v tejto súvislosti poukázal na priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy Európskym súdom pre ľudské práva v konaní Kontrová c/a Slovenská republika to vo výške 25
000,- Eur. Pani H. prišla o obe svoje maloleté deti vo veku 5 rokov a 1 rok, čím došlo k absolútnej
deštrukcii rodinného života, k úplnému zničeniu všetkých súvisiacich emocionálnych väzieb ako aj s
prihliadnutímnašokujúcumierusprievodnýchokolnostítohtoprípadujenutnévsúdenejvecipomenovať
intenzitu zásahov v tvrdených práv žalobkýň. Žalovaný v 2/ rade od počiatku poukazoval a ďalej tiež

poukazuje tiež na to, že jedným z porovnávacích referenčných rámcov konajúceho súdu pri určení výšky
nemajetkovej ujmy by mal byť aj zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilným
trestnými činmi. Vychádzajúc z toho, že v roku 2013 kedy došlo k úmrtiu manžela a otca žalobkýň činila
minimálna mzda sumu 337,70 Eur 50 násobok tejto minimálnej mzdy predstavuje sumu 16 885,- Eur bez
spoluzavinenia poškodeného na vzniku škody. Súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy prevyšuje

náhradu, ktorá v súhrne prináleží obetiam násilných trestných činov pričom nie bezvýznamným je,
že v danom prípade ide o nedbanlivostný trestný čin. Žalovaný v 2/ rade má za to, že aj preto je
rozhodnutie súdu nesprávne. Nie je dôvodné zaväzovať iné subjekty na úhradu súm mnohonásobne
vyšších ako je tomu v prípade násilných trestných činov. K strate manžela žalobkyne v 1/ rade
došlo pomerne v mladom veku čím sa síce takto nenaplnili jej očakávania na ich spoločný rodinný

život, rovnako však bolo preukázané, že v dôsledku tejto tragickej udalosti ani jedna so žalobkýň
nevyhľadala ani nebola odkázaná na lekársku pomoc či starostlivosť. Žalobkyňa v 1/ rade je v súčasnej
dobe zamestnaná. Zabezpečila si vlastný byt. Má priateľa s ktorým žije v spoločnej domácnosti a z
tohto nového partnerského vzťahu sa jej narodilo dieťa- dcéra L.. Pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy pre žalobkyňu v 2/ rade bolo potrebné vziať do úvahy jej vek. V čase tejto tragickej

udalosti mala 2 a pol roka. Išlo teda o malé dieťa, ktoré nie je až do takej miery schopné pociťovať túto
ujmu. Nakoľko maloleté dieťa v takom veku nemá ešte vytvorené také osobnostné vzťahy ako napr.
dospelý človek. V porovnaní rozhodnutia súdu prvej inštancie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcom spôsobenej zásahom do ich rodinného života usmrtením manžela žalobkyne v 1/ rade a
otca žalobkyne v 2/ rade s rozhodnutiami súdov Slovenskej republiky v obdobných prípadoch nemožno

priznanú majetkovú kompenzáciu považovať za primeranú a takto priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
nezodpovedá naplneniu požiadavky poskytnutia spravodlivej súdnej ochrany. Okolnosti konkrétneho
prípadu tak ako tieto vyplývajú z vykonaného dokazovania dôvod na priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch v súdom priznanej výške neboli preukázané.

21. Rovnako za nesprávne považuje žalovaný v 2/ rade aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti
priznania pozostalostnej úrazovej renty žalobkyni v 2/ rade. Súd prvej inštancie správne ustálil, že
v zmysle platnej právnej úpravy pri výpočte náhrady nákladov pozostalých je potrebné postupovať
podobne ako pri výpočte výživného. Súd prvej inštancie však nevzal do úvahy, že výška náhradynákladov na výživu pozostalých je daná rozdielom medzi tým, čomu bol zomrelý povinný na výživnom
podľa zákona o rodine poskytovať a medzi výškou dôchodkových dávok poberaných pozostalým
z dôvodu smrti výživou povinných alebo výživu mu poskytujúcej osoby. To znamená, že výška

pozostalostnej úrazovej renty musí byť vo výške výživného, ktoré bol poškodený povinný platiť ku dňu
svojej smrti prihliadnuc a a zohľadneniach výšku sirotského resp. vdovského dôchodku poberaného
v dôsledku smrti osoby výživou povinnej. Žalobkyni v 2/ rade bol preukázateľne priznaný a sociálnou
poisťovňou vyplácaný sirotský dôchodok vo výške 133,20 Eur, pričom jeho pôvodne priznaná výška sa
v zmysle platných právnych predpisov každoročne valorizuje. Maloletej žalobkyni v 2/ rade preto nárok

na výplatu pozostalostnej úrazovej renty nevznikol, nakoľko je táto plne pokrytá dávkami sociálneho
zabezpečenia. S. O. bol v čase pred dopravnou nehodou vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie.
Od 01.08.2011 do 16.04.2013 a rovnako tak aj v čase od 24.09.2010 do 01.03.2011 čo znamená, že
legálne nedosahoval žiaden príjem.

22. Žalovaný v 2/ rade namietal aj výrok o trovách konania. Konštatoval, že žalobou doručenou súdu

prvej inštancie sa žalobkyne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 200 000,- Eur
a žalobkyňa v 2/ rade jej nároku na pozostalostnú rentu vo výške po 500,- Eur mesačne. Pokiaľ teda
znenie ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP pri rozhodovaní p náhrade trov konania preberá iba zásadu úplného
alebo čiastočného úspechu v spore ako kritéria priznania náhrady trov konania s tým, že ust. § 142
ods. 3 OSP nebolo do nového CSP prebraté a teda ak CSP obsiahnutou v ust. § 142 ods. 3 OSP

nedisponuje tak cieľom novej právnej úpravy nie je ďalej umožňovať aby v prípade sporov pri ktorých
výška plnenia závisí výlučne od úvahy súdu bolo nevyhnutné posudzovať základ uplatneného nároku
a nie výšku sumy, ktorú strana žiadala priznať. Uplatnený nárok žalobkyne bol zjavne neprimeraný vo
vzťahu k tomu čo vyplýva z početnej a v zásade stabilnej rozhodovacej činnosti súdov SR. V dôsledku
toho sú predvídateľné aj rámce priznania jej možnej finančnej náhrady nemajetkovej ujmy a súčasne za

stavu, ktorý možno považovať tiež za rozhodný a to, že žalobkyne počas celého súdneho konania boli
zastúpené právnym zástupcom u ktorého možno dôvodne predpokladať aspoň znalosť bežnej judikatúry
vo veciach obdobných. Nárok na náhradu pozostalostnej renty je nárokom vyplývajúcim z ust. § 448
OZ. Teda tento nárok vyplýva z hmotného práva a nie je na úvahe súdu či tento nárok prizná alebo nie.
Vzhľadom k tomu, že odvolateľ nesúhlasí so závermi prvoinštančného súdu, ktorý nesprávne posúdil

vznesenú námietku premlčania žalobou uplatnených nárokov a tiež nesprávne posúdil a rozhodol o
výške náhrady nemajetkovej ujmy ako aj pozostalostnej úrazovej renty a tiež o nároku na náhradu trov
konania podaným odvolaním sa domáha zmeny predmetného rozhodnutia a priznania náhrady trov
konania v rozsahu 100%.

23. Vo veci bolo predložené aj podanie označené ako odvolanie proti rozsudku, ktorý podala sama
žalobkyňa v 1/ rade aj za žalobkyňu v 2/ rade. Uviedla, že v čase nehody mala XX rokov a Xročnú
dcéru, ktorá bola ťažko chorá (onkologický pacient) hoci bola žalobkyňa v 1/ rade študentkou vysokej
školy aj na základe nehody musela odstúpiť zo štúdia, čo veľmi ovplyvnilo jej život aj budúcnosť. Okrem
existenčných a finančných problémov, ktoré nastali ich nehoda psychicky poznačila do dnes a celý

život bude pre žalobkyne životnou traumou. Nehoda znamenala ukončenie ako manželského tak aj
partnerského života a hlavne dcéra prišla už navždy o svojho otca čo je fakt, ktorý sa už nijakým
spôsobom nedá vrátiť späť. Od nehody žalobkyňa v 1/ rade musela zvládnuť finančné problémy, musela
sa starať o dcéru, ktorá mala liečbu v K.. Ako onkologický pacient je nútená byť sledovanou do konca
života a celá záťaž, ktorá má byť rozdelená medzi rodičmi bola zrazu na žalobkyni v 1/ rade. Za čas

kedy trvali súdne pojednávania sa musela postarať hlavne o bývanie aby vytvorila dcére zázemie aj
keď bez otca. Čo sa týka toho, že žalobkyňa v 2/ rade poberá sirotský dôchodok aj na ten si musela
požičať žalobkyňa v 1/ rade pretože je nebol najprv schválený, lebo musela doplatiť roky nebohému
manželovi a tie peniaze musela vrátiť čo tiež pre žalobkyňu v 1/ rade predstavovalo výdavky. Žalobkyňa v
2/ rade je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá vždy potrebovala a naďalej potrebuje zvýšenú

starostlivosť. Čo sa týka sumy, ktorá by žalobkyniam prináležala tá by aspoň trochu vykompenzovala
fakt, že prišli o milovaného človeka. Neexistuje, pretože hodnota ľudského života sa nedá vyčísliť. S. S.
sa dennodenne stretáva s faktom, že tu nemá svojho otca, ktorého pozná iba z fotografií, ktorej chýba pri
bežných denných rutinách ako je učenie, podpora, starostlivosť ale aj pri významnejších udalostiach ako
bolo 1. sväté prijímanie. Suma, ktorá bola prisúdená súdom prvej inštancie žalobkyniam je podľa nich

neadekvátna pretože je nedostačujúca ako na plnú školskú dôchodku, bývanie, hypotéku, zdravotné
vyšetrenie v K. každoročne a o celkovú starostlivosť o dieťa kým nedovŕši XX rokov alebo aj na štúdium
na vysokej škole. Čo sa týka renty táto je pre žalobkyňu v 1/ rade zarážajúca. Pretože aj keď jej manžel
pracoval za minimálnu mzdu, doniesol by dcére viac ako vychádza 30% zo sumy životného minima. Čosa týka vyjadrenia (zrejme odvolania), že má žalobkyňa v 1/ rade partnera táto uviedla, že partnera má
ale nie je to otec maloletej a tento vzťah sa môže kedykoľvek skončiť. Taktiež na tento fakt nemôže byť
žiadnym spôsobom viazaná.

24.Kodvolaniužalobkýňsavyjadrilžalovanýv2/rade.Uviedol,žetrvánadôvodochaobsahuodvolania,
ktoré podal sám v celom rozsahu a žiada aby odvolací súd rozhodol v intenciách odvolania žalovaného
v 2/ rade. Niet pochýb o tom, že spoluzavinenie poškodeného S. O. na vznik dopravnej nehody a tým na
vzniku škody bolo v trestnom konaní nepochybne preukázané, pričom na mieru svojho spoluzavinenia

musí súd v civilnom konaní pri rozhodovaní o nárokoch na náhradu škody a náhradu nemajetkovej
ujmy prihliadať ex lege. Zároveň poukázal žalovaný v 2/ rade na ust. § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch kde zákon zakotvuje taxatívne
dve kritéria. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a ďalej veľmi široko chápané okolnosti za ktorých
k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Druhé kritérium je stanovené zámerne
veľmi všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu k postihnutej fyzickej osobe tak osobe,

ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Tým je sledovaný cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného
zadosťučineniabolomožnévrámcivoľnejúvahyavsúladesprincípomspravodlivostipružneprihliadnuť
na najrôznejšie momenty za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Výška
náhrady nemajetkovej ujmy musí odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Zároveň
poukázal žalovaný v 2/ rade na judikatúru súdov Slovenskej republiky v oblasti ochrany osobnosti a

opätovne na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade H. proti Slovenskej republike.
Kde pani H. za zásah do práva na súkromie zahrňujúce právo na rodinný život bola odškodnená sumou
25 000,- Eur. Vo vzťahu k jednému dieťaťu stratu ktorého pre rodiča možno považovať za absolútne
najužšiu by sa jednalo o čiastku 12 500,- Eur. Zdravotný stav žalobkyne v 2/ rade nie je v príčinnej
súvislosti s úmrtím jej otca S. O. a preto naň nie je možné pri rozhodovaní prihliadnuť. Rovnako tak

neboli preukázané žiadne príjmy S. O. v období pred dopravnou nehodou. Bol vedený ako uchádzač
o zamestnanie. V konkrétnych termínoch tak ako je to uvedené vyššie. Náhrada nemajetkovej ujmy
nie je kompenzáciou nákladov potrebných na plnú školskú dochádzku, bývanie, hypotéku, zdravotné
vyšetrenie v K. každoročne a o celkovú starostlivosť o dieťa tak ako to nesprávne tvrdia a prezentujú
žalobkyne. A tieto ani nemôžu slúžiť ako kritéria pre rozhodovanie o priznaní takéhoto nároku. Žalovaný

v 2/ rade sa tak nestotožňuje s názorom žalobkýň prezentovaným v ich podaných odvolaniach. Má
za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne avšak nie z dôvodov uvedených žalobkyňami,
ale z dôvodov na ktoré poukazuje žalovaný v 2/ rade v samostatnom odvolaní zo dňa 28.12.2020. V
intenciách ktorého žiada, aby odvolací súd rozhodol.

25. K odvolaniam žalobkýň a žalovaného v 2/ rade sa vyjadrila žalovaná v 1/ rade. Uviedla, že ako
prezentovala počas celého konania dopravná nehoda, ktorá sa stala XX.XX.XXXX pri ktorej zahynul
manžel a otec žalobkýň ju veľmi mrzí. Každý deň nad tým rozmýšľa. Aj po takmer 8 rokoch má z toho
nočné mory. Nielen ona, ale aj jej celá rodina prežíva neustály stres a všetkých ich to veľmi trápi. Keby
sa dal vrátiť čas, nikdy by v ten deň do auta nesadla. Uviedla, že uznáva, že podaná žaloba bola podaná

dôvodne ako konštatoval aj prvoinštančný súd čo do základu, nie však čo do uplatnenej výšky nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy ani nároku na pozostalostnú rentu. Tvrdenie žalobkyne v 1/ rade ohľadom
výlučnej zodpovednosti žalovanej v 1/ rade za vzniknutú dopravnú nehodu sa nezakladá na pravde.
Zo záverov znaleckého posudku č. XX/XXXX . vypracovaného pre účely trestného konania znalcom F..
Z. S. vyplýva, že v prípade jazdy motocyklistu nebohého S. O. rýchlosťou v úseku, kde k dopravnej

nehode došlo maximálne dovolenou tento mohol predmetnej nehode zabrániť. Na vzniknutej kolízii
mal teda spoluúčasť aj manžel a otec žalobkýň v 1/ a 2/ rade. Súd na spoluzavinenie poškodeného
správne prihliadol pri určení výšky priznanej nemajetkovej ujmy. Výšku peňažného zadosťučinenia určil
na základe voľnej úvahy. Túto otázku ponecháva žalovaná v 2/ rade výlučne na zvážení súdu. Čo sa týka
peňažnej renty aj keď ju v priebehu celého konania namietala spolu so žalovanou v 2/ rade stotožňuje

sa s názorom prvoinštančného súdu a súhlasí, aby žalobkyňa v 2/ rade bola priznaná aj táto forma
odškodnenia. Aj keď počas celého konania žalovaná v 1/ rade namietala svoju pasívnu legitimáciu po
vykonaní dokazovania právneho posúdenia veci ako jej v zmysle výsledkov súdneho konania vedeného
na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 11C/351/2015 kde jej bola uložená povinnosť zaplatiť titulom
nemajetkovej ujmy žalobcom- rodičom nebohého S. O. po dopravnej nehode, ktorú z časti spôsobila

ona po 15 000,- Eur každého z nich súhlasí s rozhodnutím prvoinštančného súdu a akceptuje ho.
Proti rozsudku sp. zn. 11C/351/2015 zo dňa 06.09.2018 podala odvolanie, pričom odvolací súd toto
rozhodnutie svojím rozsudkom č.k. 22Co/7/2019-180 zo dňa 14.05.2020 potvrdil. Následne k otázke
pasívnej legitimácie z uvedeného rozsudku citovala. Nárok žalobcov priznaný v uvedenom súdnomkonaní bol po výzve, ktorú prostredníctvom právnej zástupkyne v poisťovní M.- N. K.. po právoplatnom
skončení zaslala v konečnom dôsledku v plnom rozsahu uspokojený priamo poisťovateľom teda M.- N.
K.. Preto odvolanie proti rozsudku v tejto veci už nepodávala. Plne sa stotožňuje s rozhodnutím súdu

prvej inštancie a rozhodnutie sporových strán ponecháva na zváženie odvolacieho súdu. O trovách
odvolacieho konania žiadala rozhodnúť tak ako prvoinštančný súd, teda náhradu trov konania zo strany
žalovanej v 1/ rade vo vzťahu k žalobkyniam nepriznať. Dôvody boli podrobne uvedené a preukázané
pred súdom prvej inštancie.

26. K odvolaniu žalovanej v 2/ rade sa vyjadrili žalobkyne prostredníctvom ich právnej zástupkyne.
Uviedli, že je mylné tvrdenie žalovanej v 2/ rade, že ich nároky sú premlčané. Právne posúdenie súdom
prvej inštancie je správne. Poukázali na znenie ust. § 788, § 789, § 790 a § 797 ods. 2 OZ. Pokiaľ
ide o námietku žalovanej v 2/ rade smerujúcej k výške súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
odôvodnením, že S. O. spoluzavinil vznik dopravnej nehode a prispel k jej vzniku nezanedbateľným
spôsobom je nesprávny a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. V tejto súvislosti poukázali žalobkyne

na konanie vo veci 2T/145/2013 v spojení s odvolacím konaním sp. zn. 6To/33/2014 a rozsudok
zo dňa 27.11.2014. Tu nie je naznačená miera prípadného spoluzavinenia S. O. v percentách ani
tak ani zlomkom, žalovaným v 2/ rade bol už urobený záver, že dopravnú nehodu zavinil on. Práve
naopak súd vyvodil jednoznačný záver, že dopravnú nehodu zavinila žalovaná v 1/ rade, ktorá na
nebezpečnú situáciu reagovala nesprávne. Porušila pravidlá cestnej premávky uvedené v zákone č.

8/2009 Z.z o cestnej premávke a za svoje konanie bola právoplatne odsúdená. Žalovaná v 1/ rade ani
žalovaná v 2/ rade sa v žiadnom inom konaní nedomáhali zákonom stanovenej lehote určenia prípadnej
miery spoluzavinenia poškodeného. Mali teda za to, že za následky dopravnej nehody zodpovedá
v celom rozsahu žalovaná v 1/ rade poistená u žalovanej v 2/ rade. Ďalšie tvrdenie žalovanej v 2/
rade o tom, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je porušenie zásady ne bis in idem je prejavom

absolútneho nepochopenia princípov tejto zásady, princípov trestného konania, správneho konania a
civilného konania. Ak by odvolací súd takýto výklad zákona pripustil potom akékoľvek poistenie osôb a
majetku v slovenskom právnom poriadku a nikde vo svete nemá žiadny význam a vôbec by nemuselo
existovať. Ohľadom priznania pozostalostnej renty pre žalobkyňu v 2/ rade poukázali žalobkyne na ust.
§ 62 ods. 3 Zákona o rodine a § 92 Zákona o sociálnom poistení. Jedná sa o dva rozdielne nároky,

ktoré sa navzájom nevylučujú a môže byť priznané súbežne. Žiadny právny predpis neustanovuje, že
priznanie sirotského dôchodku vylučuje priznanie a výplatu pozostalostnej úrazovej renty. Vyživovaciu
povinnosť v rozsahu 30% životného minima má každý občan Slovenskej republiky bez ohľadu na to, či
je zamestnaný, nezamestnaný, bezdomovec a podobne. Čo do trov konania s rozhodnutím súdu prvej
inštancie sa žalobkyne stotožnili v celom rozsahu a preto rozhodnutie podľa § 255 ods. 2 CSP nie je

zákonné a dôvodné.

27. K vyjadreniu žalovanej v 1/ rade a vyjadreniu žalobkýň v 1/ a 2/ rade sa vyjadril žalovaný v 2/
rade. Zotrval na svojich doterajších vyjadreniach, prednesoch ako aj obrane prezentovanej v konaní
vrátane podaného odvolania proti rozsudku a žiadal, aby odvolací súd rozhodol v jeho intenciách. Po

oboznámení sa s vyjadrením žalovanej v 1/ rade žalovaný v 2/ rade konštatoval, že zmena postoja
žalovanej v 1/ rade k predmetu sporu a rozhodnutiu konajúceho súdu je pre žalovaného v 2/ rade
prekvapivá keďže je v absolútnom rozpore s jej stanoviskami, konaním a obranou v priebehu konania
ako aj stanoviskami a obranou žalovanej v 2/ rade. Zmena postoja žalovanej v 1/ rade ako poistenca
M. je neakceptovateľná. Čo sa týka vyjadrenia žalobkýň v 1/ a 2/ rade k odvolaniu žalovaného v 2/

rade okrem toho, že sa jedná o znovuzopakovanie už nimi prezentovanej argumentácie ku ktorej sa už
niekoľkokrátvyjadrili,považuježalovanýv2/radezapotrebnédaťdopozornostižalobkýňskutočnosť,že
anižalobkyňav1/radeaanižalobkyňav2/radeniesúsožalovanouv2/radevžiadnompoistnoprávnom
vzťahu. Teda medzi žalobkyňami v 1/ a 2/ rade a žalovanou v 2/ rade neexistuje žiaden občianskoprávny
vzťah založený poistnou zmluvou. Rovnako pokiaľ sa týka miery spoluzavinenia nebohého S. O. na

vzniku dopravne nehody a tým na vzniku škody je práve argumentácia žalobkýň v 1/ a 2/ rade absurdná
a bez právnej relevancie k meritu veci pokiaľ tvrdia, že žalovaná v 1/ rade resp. žalovaná v 2/ rade
sa mohli na súde samostatnou žalobou domáhať určenia miery spoluzavinenia poškodeného S. O..
Existenciu spoluzavinenia poškodeného na vzniku škody skúma v civilnom konaní o náhradu škody
resp. náhradu nemajetkovej ujmy súd s úradnej moci t. j. bez ohľadu na prípadnú námietku či procesnú

obranu žalovaného v uvedenom smere. V trestnom konaní sp. zn. 2T/145/2013 mal trestný súd za
preukázané čo žalobkyne zjavne zámerne ignorujú, že na dopravnej nehode má čiastočnú vinu jednak
vodička a čiastočne aj nebohý S. O.. Čo sa týka pozostalostnej renty žalovaný v 2/ rade uviedol, že
nikdy netvrdil ani netvrdí, že priznanie sirotského dôchodku pre poškodeného vylučuje priznanie nárokuna pozostalostnú rentu. Poukazoval na platnú právnu úpravu o ustálenú súdnu prax v tomto smere, že
poškodenému vzniká nárok na pozostalostnú úrazovú rentu avšak len vo výške rovnajúcej sa rozdielu
medzi tým, čo mu bol zomrelý povinný na výživnom podľa zákona o rodine poskytovať a medzi výškou

dôchodkových dávok poberaných pozostalým z toho istého dôvodu t.j. z dôvodu smrti osoby výživou
povinnej alebo osoby výživu mu poskytujúcej t.j. výškou už vyplácaného sirotského dôchodku. Zároveň
žalovaný v 2/ rade reagoval na konfrontačný tón vyjadrenia žalobkýň v 1/ a 2/ rade, ktorý žalovaný v 2/
rade považuje za absolútne nenáležitý.

28. Ďalšie podania do spisu predložené neboli.

29. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle
zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385
CSP a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke
Krajského súdu v Prešove dňa 03.03.2022 a zistil, že odvolania žalobkýň ani žalovaného v 2/ rade nie

súd dôvodné. Aj keď odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania medzi žalobkyňami v
1/ a 2/ rade a žalovanou v 2/ rade išlo len o skutočnosť, že súd prvej inštancie opomenul na rozdiel
od správneho odôvodnenia v tejto časti uviesť, že sa jedná o nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu z prisúdenej sumy, teda sa jedná len o formálnu zmenu rozhodnutia v tejto časti.

30. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

31. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok tak zo
strany žalobkýň ako aj žalovaného v 2/ rade v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými
zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to

všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

32. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav

v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania
dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu
odvolacieho konania tak žalobkyne ako aj žalovaný v 2/ rade nepredostreli relevantný argument majúci

súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie.

33. Odvolací súd si osvojuje závery súdu prvej inštancie a iba na zdôraznenie vecnej správnosti a v
súvislosti s odvolacími námietkami žalobkyne i žalovaného v 2.rade dopĺňa nižšie uvedené.

34. Žalobkyne vo svojom odvolaní namietali, že výška náhrady je neprimeraná, teda je veľmi nízka.
Žalovaný v 2/ rade naopak namietal, že výška náhrady je veľmi vysoká a nezodpovedá kritériám
stanovených súdmi Slovenskej republiky, ale i Európskeho súdu pre ľudské práva.

35. K tomu odvolací súd uvádza, že výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne
zdieľané predstavy o spravodlivosti. Primárnym významom náhrady nemajetkovej ujmy je zmiernenie
nepriaznivéhonásledkuneoprávnenéhozásahu.Nemajetkováujmavzniknutáporušenímosobnostných
práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy
nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť.

36. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete"
podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva v prípade
Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stankováv. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Pokiaľ má náprava
kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch súd.
Nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je

potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej
tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke
pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých,
Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské práva). Ústavný súd Českej republiky
konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež

spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch (sp. zn. I.
ÚS 2844/14).

37. Odvolací súd poukazuje na závery judikatúry vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy.
Rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 13C/126/2010-267 z 1. októbra 2014 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/368/2015-311 z 1. júla 2015 bola priznaná náhrada nemajetkovej

ujmy vo výške 40.000,- Eur za smrť manželky žalobcu, v dôsledku protiprávneho úkonu zodpovedného
subjektu (fyzickej osoby), spočívajúceho v porušení pravidiel cestnej premávky. Rozsudkom Okresného
súdu Liptovský Mikuláš č.k. 7C/256/2011-184 z 29. januára 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č.k. 8C/264/2013-223 z 28. októbra 2013 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za smrť
manželke zomrelého vo výške 20 000,- Eur. JUDr. Robert Šorl, PhD. sa vo svojom článku „Náhrada

nemajetkovej ujmy (bolestné za smútok) pozostalého príbuzného, stav a východiská“ publikovanom v
časopise Bulletin slovenskej advokácie č. 9/2017 na str. 6-19 venuje skúmaniu a prehľadu súdnych
rozhodnutí týkajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy. Diverzita prístupov žalobcov je najmarkantnejšia
v uplatnených sumách náhrady nemajetkovej ujmy. Prirodzene najpočetnejšie sú žaloby pozostalých,
prevažne maloletých detí (33), ktoré si uplatnili náhrady od 100, 66, 50, 49, 33, 22, 10 až do 8 tisíc Eur.

Pozostalých 7 manželov si uplatnilo náhrady zhruba od 200, 100, 90, 83, 70, 40, 10 až do 8 tisíc Eur.
Manželom priznané náhrady sa pohybujú vo výškach od 100, 70, 50, 45, 40, 33, 26, 23, 22,20, 10, 8,
6, 5 až do 4 tisíc Eur. Náhrady priznané maloletým deťom sú od 100, 35, 23, 22, 15,13, 10, 8, 6 až
do 5 tisíc Eur.

38. Mimoriadna závažnosť vzniknutej ujmy žalobkýň v 1/ a 2/ rade je daná okolnosťami, za ktorých došlo
k porušeniu práv, k usmrteniu manžela žalobkyne v 1/ rade a otca žalobkyne v 2/ rade. Podľa názoru
odvolacieho súdu priznaná výška nemajetkovej ujmy pre žalobkyňu v 1/ rade v sume 15 000,- Eur a
pre žalobkyňu v 2/ rade v sume 25 000,- Eur zodpovedá požiadavke primeranosti a proporcionálnej
náhrady utrpenia tak žalobkyne v 1/ rade ako i žalobkyne v 2/ rade. Odvolací súd má za to, že súd prvej

inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy správne vychádzal nielen zo závažnosti ujmy spôsobenej
žalobkyniam, ale aj z okolností, pri ktorých k dopravnej nehode došlo. Žalovaná v 1/ rade bola uznaná za
vinnú a odsúdená za spáchanie prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zák., avšak tak zo znaleckého
dokazovania, ako aj zo záverov rozsudku KS v Prešove vyplýva, že svoj podiel viny na vzniknutej
kolízii mal aj neb. S. O.. Krajský súd konštatoval, že aj keď možno pričítať určitú mieru spoluúčasti

poškodeného na vzniku dopravnej nehody nedodržaním povolenej rýchlosti jazdy, v danom prípade
kolíznu situáciu spôsobila obžalovaná nesprávnou technikou jazdy pri odbočovaní doľava. Ak by sa totiž
pri odbočovaní zaradila čo najďalej vľavo v časti vozovky určenej pre jej smer jazdy, vodič motocykla
by mal možnosť ju spozorovať na dostatočnú vzdialenosť a tomu prispôsobiť, prípadne prehodnotiť aj
svoj predbiehací manéver. Rovnako zo záverov znaleckého posudku znalca F.. Z. S., vypracovaného

pre účely trestného konania vyplýva, že v prípade jazdy motocyklistu na motocykli C. V. rýchlosťou
v danom úseku maximálne dovolenou, tento mohol predmetnej dopravnej nehode zabrániť. Samotný
znalec však konštatoval aj to, že príčinu predmetnej dopravnej nehody nie je možné z technického
hľadiska stanoviť jednoznačne. Vodička motorového vozidla zn. I. P., teda žalovaná v 1/ rade, jazdila
nesprávnou technikou jazdy, nakoľko sa pred odbočovaním nezaradila k stredu vozovky, ale najprv zašla

na jej pravý okraj a plynule pokračovala v pohybe v oblúku cez vozovku vľavo. Súd tieto okolnosti vzniku
dopravnej nehody vyhodnotil tak, že pri vzniknutej dopravnej nehode došlo aj k spoluzodpovednosti
neb. S. O., lebo prekročil predpísanú a dovolenú rýchlosť. Musel však zobrať do úvahy, že vinníčkou
dopravnej nehody bola žalovaná v 1/ rade, pretože bola za to právoplatne odsúdená. Okolnosti na
strane neb. S. O. však súd prvej inštancie zobral do úvahy pri určení výšky nemajetkovej ujmy, ktorú

znížil oproti stavu, ak by bolo preukázané, že neb. S. O. neniesol na vzniknutej dopravnej nehode
žiadnu zodpovednosť. Súd prvej inštancie však nevyčísľoval zníženie percentuálne alebo matematicky,
ale pri určení výšky priznanej nemajetkovej ujmy na tieto skutočnosti prihliadol. K odvolacej námietke
žalovaného v 2/ rade, že súd prvej inštancie nezobral do úvahy pri určení výšky nemajetkovej ujmyspoluzavinenie S. O., odvolací súd uvádza, že v bode 34 odôvodnenia rozsudku sa súd prvej inštancie
s danou okolnosťou vyporiadal tak, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy túto znížil oproti stavu, ak
by bolo preukázané, že nebohý S. O. neniesol na vzniknutej dopravnej nehode žiadnu zodpovednosť.

Nevyčísľoval ju percentuálne alebo matematicky, ale pre určenie výšky priznanej nemajetkovej ujmy na
tieto skutočnosti prihliadol. Odvolací súd má za to, že takéto odôvodnenie je postačujúce. Súd prvej
inštancie sa spoluvinou S. O. pri dopravnej nehode zaoberal a do jeho hodnotiacej úvahy, keďže táto
zodpovedá pravidlám formálnej logiky niet dôvodu odvolacím súdom zasahovať.

39. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie riadne vyporiadal aj s odvolacou námietkou
žalovaného v 2/ rade čo do výšky priznanej nemajetkovej ujmy a okolnosti, prečo súd prvej inštancie
priznal žalobkyni v 1/ rade nemajetkovú ujmu vo výške 15 000,- Eur a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Podľa názoru odvolacieho súdu je správny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v 1/ rade
síce neskôr nadviazala nový partnerský vzťah a narodilo sa jej ďalšie dieťa, avšak nepochybne má
nárok na priznanie nemajetkovej ujmy za smrť manžela, ku ktorej prišlo zavinením inej osoby. Smrť

manžela bola pre žalobkyňu v 1/ rade zásadným zvratom v jej doterajšom živote. Prišla o manžela, s
ktorým si budovala spoločnú budúcnosť a otca pre svoju dcéru a o človeka, ktorý jej bol nápomocný v
zložitom životnom období, kedy dcéra trpela vážnym onkologickým ochorením. Neskôr bola žalobkyňa
v 1/ rade nútená zabezpečiť si vlastný byt, lebo sa musela vysťahovať z bytu svojich svokrovcov. Na to
potrebovala úver, ktorý musela splácať. Život sa jej zhoršil nielen v citovej, ale aj ekonomickej oblasti,

lebo všetky potreby dcéry musela zabezpečovať sama, pričom dcéra je osoba s ťažkým zdravotným
postihnutím a žalobkyňa má len minimálny príjem, a to opatrovateľský príspevok a neskôr vdovský
dôchodok. Nenaplnili sa jej očakávania na spoločný rodinný život. Prišla o blízku osobu, o manžela,
ktorý jej bol oporou. Súd prvej inštancie sa vyporiadal aj s otázkou, že žalobkyňa v 1/ rade neskôr
síce nadviazala nový partnerský vzťah a narodilo sa jej ďalšie dieťa, avšak nepochybne má nárok

na priznanie nemajetkovej ujmy za smrť manžela, ku ktorej prišlo zavinením inej osoby. Vo vzťahu k
odvolacej námietke žalobkyne v 1/rade, že suma 15 000,- Eur je neprimeraná, pretože takáto suma
bola priznaná aj rodičom a ona má pred nimi prednosť, odvolací súd uvádza, že otázka kto v danom
prípade má alebo nemá prednosť v konaní o priznaní nemajetkovej ujmy riešená byť nemôže. Súd prvej
inštancie podľa názoru odvolacieho súdu zhodnotil všetky predpísané kritéria, a to závažnosť vzniknutej

nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobkyne v 1/ rade
došlo a vzhľadom aj na vyššie citovanú judikatúru je výška 15 000,- Eur primeraná. Zamietnutie žaloby
v prevyšujúcej časti teda bolo dôvodné.

40. Pokiaľ ide o maloletú žalobkyňu v 2/ rade a priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 25 000,- Eur,

súd prvej inštancie toto riadne odôvodnil v bode 37 odôvodnenia rozsudku. V čase smrti otca mala
maloletá žalobkyňa v 2/ rade iba 2,5 roka. Teda okolnosti zrejme nevnímala až tak dramaticky ako sa
odohrali. V konaní nebolo preukázané, aby jej súčasné zdravotné problémy ako aj nechutenstvo alebo
gastronomicképroblémysúviselisosmrťouotca.Nepochybnesavšakjehosmrťmaloletejžalobkynev2/
radedotýkavkaždodennomživote.Súdprvejinštanciekonštatoval,žeonkologickéochoreniežalobkyne

v 2/ rade nebolo v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, ktorú zavinila žalovaná v 1/ rade, ale pri
liečbe svojej dcéry bol nebohý S. O. nepochybne súčinný. Bol jej veľkou citovou oporou pri zdolávaní
ťažkého zdravotného stavu, keďže ju sprevádzal na väčšine zdravotníckych úkonov. V ďalšom liečení
bola o túto citovú podporu žalobkyňa v 2/ rade ochudobnená a odkázaná už len na pomoc žalobkyne
v 1/ rade. Maloletá prišla o svojho otca, teda aj o právo na rodinný život s ním, pričom tento stav je už

nezvratný. Ani do budúcna sa nebude môcť tak ako to správne uviedol súd prvej inštancie v dôvodoch
svojhorozhodnutiaspoľahnúťnapomocapodporusvojhootca.Nebudesnímmôcťmaťcitovúväzbuani
s ním prežívať radosti a starosti spojené so svojím životom. Súd prvej inštancie dokonca zobral do úvahy
aj to, že otec žalobkyne v 2/ rade sa správal riskantne, pred dôležitým vyšetrením ohľadne darcovstva
orgánu svojej dcéry jazdil na motorke, pričom nedodržal predpísanú rýchlosť. Preto aj v danom prípade

je priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 25 000,- Eur v súlade s požiadavkou spravodlivosti tak ako aj
skutočnosť, že v prevyšujúcej časti bol nárok zamietnutý.

41. Súd prvej inštancie sa vyporiadal riadne aj s otázkou premlčania nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorý bol skutočne uplatnený vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť vtedy,

keď sa právo mohlo vykonať prvýkrát. K dopravnej nehode došlo dňa XX.XX.XXXX a žalobkyne sa
mohli dozvedieť najskôr o tom, kto za smrť ich manžela a otca zodpovedá v nasledujúci deň a vtedy
mohli právo na náhradu nemajetkovej ujmy uplatniť po prvýkrát. Trojročná premlčacia lehota tak mohlauplynúť najneskôr dňa 18.04.2016, teda neskôr ako bola podaná žaloba dňa 24.06.2015 na súde prvej
inštancie. Nárok žalobkýň sa nepremlčal.

42.Súdprvejinštanciesasprávnevyporiadalajsotázkoupasívnejlegitimáciežalovaného,atovbodoch
28 a 29 odôvodnenia. Skutočne v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 8/2018 bolo uverejnené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.07.2017 sp.zn. 6MCdo
1 /2016 pod č. 61 s právnou vetou tak ako bola citovaná odvolacím súdom vyššie a tak ako ju cituje
súd prvej inštancie v bode 29 svojho odôvodnenia. Súd prvej inštancie sa o tejto ustálenej rozhodovacej

praxe neodklonil, preto vo veci správne rozhodol pokiaľ mal za to, že žalovaný v 2. rade je vo veci
pasívne legitimovaný.

43. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného v 2/ rade čo do pozostalostnej úrazovej renty žalobkyne
v 2/ rade, žalovaný i v odvolaní aj v priebehu konania na súde prvej inštancie cituje nesprávne znenie ust.
§ 448 OZ. Rozhodujúci je stav ku dňu XX.XX.XXXX, teda kedy došlo k dopravnej nehode a usmrteniu

manžela a otca žalobkýň.

44. Podľa ust. § 448 účinného v čase 17.04.2013 fyzická osoba, voči ktorej má zomretý v čase svojho
úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Tento nárok sa posúdi a suma
pozostalostnej úrazovej renty sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.

45. Toto znenie ustanovenia § 448 je diametrálne odlišné od znenia súčasného, z ktorého vyplýva,
že pri usmrtení uhrádza ten, kto spôsobil škodu, formou peňažného dôchodku náklady na výživu
pozostalým, ktorým bol poškodený ku dňu svojej smrti povinný poskytovať výživu. Peňažný dôchodok
pre pozostalých sa uhrádza vo výške rozdielu medzi tým, čo by poškodený mal podľa primeraného

očakávania pozostalým na nákladoch na výživu poskytovať, ak by k usmrteniu nebolo došlo a dávkami
podľa osobitného predpisu poskytovaný z rovnakého dôvodu. Odvolacie námietky žalovaného v 2/ rade
smerovali k zneniu ustanovenia § 448, ktoré v čase vzniku dopravnej nehody účinné nebolo. Preto ani
tieto odvolacie námietky nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie správne rozhodol, keď uložil žalovaným
v 1/ a 2/ rade povinnosť uhradiť žalobkyni v 2/ rade pozostalostnú úrazovú rentu mesačne vo výške

30% z sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa splatné vždy do 15. dňa príslušného
kalendárneho mesiaca k rukám žalobkyne v 1/ rade s účinnosťou od 01.05.2013 s tým, že nezaplatenie
jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej žalovanej. Zároveň správne rozhodol
aj čo do nesplatenej časti pozostalostnej úrazovej renty. V tejto časti v plnom rozsahu odkazuje odvolací
súd na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bode 47 a 48 rozsudku.

46. Preto odvolací súd I. potvrdil rozsudok okrem výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňami
v 1/ a 2/ rade a žalovanou v 2/ rade v zmysle ust. § 387 CSP ako vecne správny. Prečo inak rozhodol čo
do trov konania vysvetlil odvolací súd vyššie. I dôvod prečo vo výroku II. zmenil rozsudok vo výroku o
trovách konania medzi žalobkyňami v 1/ a 2/ rade a žalovanou v 2/ rade tak, že priznáva žalobkyniam v

1/ a 2/ rade vo vzťahu k žalovanej v 2/ rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej
sumy s tým, že o jej výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

47. Odvolací súd má za to, že v danom prípade výška nároku závisela od posúdenia súdu ako to správne
vysvetlil súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia. Z ustálenej judikatúry jednoznačne vyplýva,

že stále platí, že v prípade pokiaľ výška nároku závisí od posúdenia súdu alebo znaleckého posudku,
má právo žalobca na trovy konania s príslušenstvom.

48. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255
ods. 2 CSP. V odvolacom konaní boli neúspešné tak žalobkyne v 1/ a 2/ rade ako i žalovaný v 2/ rade.

Preto považoval odvolací súd za spravodlivé náhradu trov odvolacieho konania stranám nepriznať.

49. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.