Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. november 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/55/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4314210710
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4314210710.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v exekučnej veci
oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený
Advokátska kancelária Advocate, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141,
proti povinnému: O. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., F. mieru XXX/X, o vymoženie 641,23 eura s

príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 7. februára
2022 č. k. 4Er/574/2014-93 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil (I.)
a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60,
Bratislava, priznal trovy exekúcie vo výške 39,83 eura, ktoré je povinný uhradiť oprávnený do 3 dní
odo dňa doručenia tohto rozhodnutia. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 243h
ods. 1, § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g), § 196, § 200 ods. 1, 5, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku,
§ 30 vyhlášky č. 68/2017 Z. z. ktorou sa vykonávajú niektorú ustanovenia Exekučného poriadku, § 14

ods. 1, 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmene a náhradách súdnych exekútorov, § 52 ods. 1, 3, 4,
§ 53 ods. 1, 4, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, 2, 3 zák. č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní, § 2 písm. b) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 23a ods.
1 a 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 232 ods. 3, § 234 ods. 2, § 238 ods. 3 CSP
a uviedol, že dňa 23. 10. 2014 vydal poverenie č. 5402 123935, ktorým poveril súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava (ďalej len „súdny

exekútor“) vykonaním exekúcie vo veci hore uvedených účastníkov. Dňa 19. 02. 2016 doručil súdu súdny
exekútor doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, v ktorom zároveň žiadal súd, aby preskúmal, či je
daný dôvod zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), Exekučného poriadku. Súd prvej inštancie
dňa 23. 06. 2017 vydal uznesenie č. k. 4Er/574/2014-25, ktorým predmetnú exekúciu zastavil podľa §
57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie
oprávnený. Krajský súd uznesením zo dňa 10. 01. 2019 predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil súdu

prvej inštancie z dôvodu, že nedostatočne posúdil rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej bol vydaný
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp.
zn. SR 02081/12, zo dňa 09. 07. 2012. Zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase
uzavretia zmluvy v § 23a ods. 1 obsahuje základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv. Vychádzajúc
z tohto ustanovenia účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých

charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Dňa 21. 05. 2010 uzavrel oprávnený s povinnýmzmluvu o úvere č. 609400130. Uvedená úverová zmluva bola uzatvorená medzi poskytovateľom
úveru - oprávneným ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti v
zmysle výpisu z Obchodného registra SR okrem iného aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov a

spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom, ktorý nekonal v rámci obchodnej ani
podnikateľskej činnosti. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za jednoznačne preukázané, že
sú splnené podmienky pre posúdenie predmetnej zmluvy ako spotrebiteľskej a na právny vzťah medzi
účastníkmi je nutné okrem ustanovení zmluvných dojednaní aplikovať aj príslušné ustanovenia Zákona
o ochrane spotrebiteľa a Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú

povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Povinný ako spotrebiteľ nemohol
ovplyvniť podstatný obsah zmluvy ani obsah všeobecných podmienok k tejto zmluve. Zmluva medzi
ním a oprávneným má aj preto charakter spotrebiteľskej zmluvy a podlieha úprave podľa ustanovení
§ 23a ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa a rovnako aj § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského
súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský

rozsudok nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. Dohoda zmluvných strán o tom, že
majetkovésporyvzniknutézozmluvybuderozhodovaťlenrozhodcovskýsúd(rozhodca)jeneprijateľnou
zmluvnou podmienkou. Základná podmienka pre konštatovanie existencie rozhodcovskej zmluvy vo
formerozhodcovskejdoložkykzmluvejepísomnáforma.Písomnáformajezachovaná,akjeobsiahnutá
v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Na základe Všeobecných obchodných podmienok

(ďalej len „VOP“) bolo potrebné ustáliť, či možno považovať uvedené VOP za rozhodcovskú doložku
k zmluve. Dovolací súd mal za to, že úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o
úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna
podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere
a z pripojených VOP nie zrejmé, že by spĺňali náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k

podpisu uvedených všeobecných obchodných podmienok spoločnosti obidvoma sporovými stranami,
čím by založili rozhodcovskú doložku. Uvedená zmluva a VOP neboli ani len technicky spojené, avšak
ani zo samotného technického spojenia zmluvy a VOP nemožno vyvodiť, že obsahujú nepochybný
prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VOP. Nie je obvyklé
prílohou k hlavnej zmluve uzatvárať rozhodcovskú doložku, obsah ktorej je obsiahnutý len v prílohe

vo všeobecných obchodných podmienkach, bez jednoznačnej zmienky v hlavnej zmluve. Charakter
iných všeobecných obchodných podmienok je záväzný za určitých striktných podmienok. Podmienky
ich záväznosti sú prísnejšie stanovené, ako pri VOP. Zmluvné strany musia s týmito obchodnými
podmienkami vyjadriť súhlas, a na to, aby boli pre zmluvné strany záväzné, zákon vyžaduje, aby boli
stranám uzatvárajúcim zmluvu známe, alebo aby boli priložené k návrhu formy rozhodcovskej zmluvy

v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom
prípade dodržaná nebola. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených VOP nie je zrejmé,
že by spĺňali náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda, že by došlo k podpisu uvedených všeobecných
obchodných podmienok spoločnosti obidvoma sporovými stranami, čím by založili rozhodcovskú
doložku. Uvedená zmluva a VOP neboli ani len technicky spojené avšak ani zo samotného technického

spojenia zmluvy a VOP nemožno vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy
o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VOP. Zmluvné strany musia s týmito obchodnými
podmienkami vyjadriť súhlas, a na to, aby boli pre zmluvné strany záväzné, zákon vyžaduje, aby boli
stranám uzatvárajúcim zmluvu známe, alebo aby boli priložené k návrhu zmluvy. Zo spisu nevyplýva,
či práve predložené všeobecné obchodné podmienky boli platné v čase uzavretia zmluvy o úvere,

nakoľko z nepodpísaného a dátumom neoznačeného dokumentu to nie je možné vyvodiť. V prípade
sporu predpokladanú znalosť týchto podmienok treba preukázať. Bude tak povinná strana, ktorá sa
znalosti týchto podmienok dovoláva. Rozhodcovská doložka je najčastejším spôsobom uzavierania
rozhodcovskej zmluvy. Štandardná rozhodcovská doložka sa použije priamo v konkrétnej zmluve, ako
jej článok alebo ustanovenie. V prípade, ak sa rozhodcovská zmluva uzavrela osobitnou zmluvou, musí

sa v nej uviesť odkaz na konkrétnu zmluvu alebo iný právny vzťah. V predmetnej veci tieto podmienky
neboli dodržané s poukazom na ustanovenie § 4 ZoRK, a preto odvolací súd nesprávne vyvodil záver,
že rozhodcovská doložka bola platne uzavretá (NS SR 2Cdo 245/2010). Na základe uvedenej judikatúry
a citovaných zákonných ustanovení mal súd prvej inštancie za to, že rozhodcovská zmluva, uzavretá so
spotrebiteľom dňa 21. 05. 2010 k zmluve o úvere č. 609400130, ak má byť právom akceptovateľná ako

prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo ktorá voľba
konkrétne znamená. Praktickým dôsledkom uzavretia rozhodcovskej zmluvy bolo to, že spotrebiteľovi
bola fakticky odoprená možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím reálne došlo knarušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ sa podpisom rozhodcovskej zmluvy (spolu aj so všeobecnými podmienkami), reálne vopred
vzdal práva na účinnú právnu obranu. Rozhodcovský rozsudok iba formálne prebral argumenty žalujúcej

strany a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu práv vyplývajúcich pre spotrebiteľa zo
spotrebiteľskej zmluvy. Nemohol byť preto zákonným podkladom na vykonanie exekúcie. Rozhodcovská
zmluva zo dňa 21. 05. 2010 je jednoznačne neprijateľnou zmluvnou podmienkou a nie je možné ju
považovať za platne uzatvorenú rozhodcovskú zmluvu, čo malo za následok, že nebola daná právomoc
rozhodcovského súdu rozhodovať tento spor. Ak tak rozhodcovský súd urobil, ide o rozhodnutie, ktoré

nemôže byť exekučným titulom, pretože na vydanie takéhoto rozhodnutia ho strany sporu nezmocnili.
Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť,
že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ
reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť. Súd prvej inštancie preto na základe
vyššie uvedených skutočností exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. Dňa 14. 02. 2019 súd
prvej inštancie vyzval súdneho exekútora, aby si vyčíslil trovy exekúcie. Súdny exekútor si podaním

zo dňa 21. 02. 2019 vyčíslil trovy exekúcie vo výške 39,83 eura. V tejto časti súd priznal súdnemu
exekútorovi odmenu vo výške 33,19 eura. Keďže súdny exekútor preukázal, že je platiteľom DPH,
zvyšuje sa jeho odmena v zmysle ust. § 196 EP o túto daň vo výške 20 % teda o 6,64 eura, a teda mu
patrí 39,83 eura. Vzhľadom k tomu, že zastavenie exekúcie zapríčinil oprávnený, súd prvej inštancie ho
zaviazal na úhradu trov exekúcie. Vzhľadom k uvedenému, rozhodol súd prvej inštancie tak, ako je to

uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie v celom rozsahu
z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP a uviedol, že posudzovanie povinného ako spotrebiteľa
odmieta. Dňa 21. 05. 2010 uzavrel s povinným zmluvu o úvere č. 609400130, na základe ktorej

bol povinnému poskytnutý úver na účel povolania. Povinný v zmluve o úvere uviedol a aj osobitne
podpísal vyhlásenie, že poskytované peňažné prostriedky budú využité na tento účel. Poukázal na §
2 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z., podľa ktorého je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný
alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý, a nie na aký účel povinný poskytnuté

peňažné prostriedky v skutočnosti použil. Uviedol, že vstúpil do právneho vzťahu s povinným na základe
vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon zamestnania, a teda nie na svoju
súkromnú potrebu. Dodal, že povinný s ním uzavrel zmluvu o úvere ktorej neoddeliteľnou súčasťou
sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Priamo na prednej strane zmluvy
o úvere sa uvádza, že dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí so všeobecnými podmienkami

poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane zmluvy o úvere, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje
sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok
(na zadnej strane zmluvy o úvere) a vyhlasuje, že je plne spôsobilý na všetky právne úkony, a že
uvedené osobné údaje zodpovedajú skutočnosti. Tak ako vyplýva z vyššie uvedeného znenia zmluvy
o úvere, VPPÚ sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, a to nie len z formálneho hľadiska, ale

aj z hľadiska ich materiálneho prevedenia, t. j. zmluva o úvere a VPPÚ sú vyhotovené na spojenom
hárku papiera, resp. obojstranne. Vzhľadom na túto skutočnosť je nepochybné, že dlžník podpisom
zmluvy o úvere jednoznačne prejavuje svoju vôľu byť viazaný aj VPPÚ. Z uvedeného vyplýva, že
uzavretie zmluvy o úvere samostatne bez toho, aby prejav vôle zahŕňal aj vôľu byť viazaný VPPÚ
neprichádza do úvahy. Rozhodcovská doložka bola dojednaná v bode 15. VPPÚ a je písaná čitateľným

písmom, pričom z nej už na prvý pohľad vyplýva alternatívna možnosť riešenia sporov medzi klientom
a veriteľom pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Povinný nie je spotrebiteľ
a z toho dôvodu je vylúčená aplikácia ustanovení zákona týkajúca sa neprijateľnosti zmluvných
podmienok. Rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje
každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania

alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od povinného,
aby spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Z uvedeného dôvodu mal za preukázateľne to, že
predmetná rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v
čase uzatvorenia zmluvy o úvere a z toho dôvodu nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Z
uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom v zákonom stanovenej lehote napodanie odvolania v zmysle § 359, § 362 ods. 1 CSP a zistení, že spĺňa náležitosti v zmysle § 363 CSP,
viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania v zmysle § 379, § 380 CSP, viazaný skutkovým stavom tak, ako
ho zistil súd prvej inštancie v zmysle § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle

§ 385 ods. 1 CSP vec prejednal a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, avšak
z iného právneho dôvodu.

4. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie v danej veci začalo dňa 18. marca 2014,

kedy bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., spísaná zápisnica o návrhu na
vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom: Bratislava, Karloveské rameno
8, IČO: 35 922 761 pod sp. zn. SR 02081/12 z 9. júla 2012, ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa
23. júla 2012 a vykonateľnosť dňa 26. júla 2012. Súdny exekútor doručil súdu prvej inštancie dňa 9.
mája 2014 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s prílohami. Obsahom súdneho spisu

bola okrem iného zmenka č. 609400130, zmluva o úvere zo dňa 21. mája 2010, všeobecné obchodné
podmienky, v ktorých bola inkorporovaná rozhodcovská doložka. Súd prvej inštancie poverením 23.
októbra 2014 poveril súdneho exekútora vykonaním predmetnej exekúcie. Dňa 3. februára 2016 súdny
exekútor postúpil súdu prvej inštancie doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle 243f ods. 1
Exekučného poriadku, ktoré mu bolo zo strany oprávneného doručené dňa 21. januára 2016 (č. l. 23 a

24). Následne na to súd prvej inštancie rozhodol uznesením zo dňa 23. júna 2017 č. k. 4Er/574/2014-25,
ktoré bolo z dôvodu podaného odvolania oprávneným rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 10. januára
2021 č. k. 9CoE/137/2018-53 zrušené a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Následne
súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Podľa § 243f ods. 1 a 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23. decembra 2015 v exekučných
konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona

vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný
doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona. Ak
sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa
§ 57 ods. 1 písm. m).

7. Podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23. decembra 2015 ak oprávnený
návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.

8. Podľa § 243f ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23. decembra 2015 ak oprávnený návrh
na vykonanie exekúcie doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma či je daný dôvod na zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie.

9. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23. decembra 2015 v návrhu na
vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému,
ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s

povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje
nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto
skutočnosti osvedčujú.

10. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených oprávneným v odvolaní dospel

k záveru, že ak súd prvej inštancie exekúciu zastavil, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací
súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, avšak z iného
právneho dôvodu ako uvádza súd prvej inštancie.

11. Dňa 23. decembra 2015 nadobudol účinnosť zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým došlo k novelizácii

Exekučného poriadku, okrem iného doplnením ustanovení § 39 ods.4, § 57 ods. 1 písm. m) a tiež § 243f,
ktorý predstavuje prechodné ustanovenia k úpravám účinným dňom vyhlásenia vyššie citovanej novely.
V zmysle citovaných ustanovení bola oprávnenému uložená povinnosť doplniť návrh na vykonanie
exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku do 30 dní odo dňa účinnosti zákona (vyššie citovanejnovely) v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona, a v ktorých sa odo dňa
účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4
Exekučného poriadku. Citované ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného poriadku touto povinnosťou teda

zaťažuje oprávneného v tých konaniach, ktoré sú vykonávané na podklade exekučného titulu, ktorým
sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd
prvej inštancie správne exekúciu zastavil. Nestotožňuje sa však s dôvodom zastavenia exekúcie. Súd

prvej inštancie nemusel vec v danom rozsahu preskúmavať, a to s ohľadom na nedodržanie lehoty na
doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 23. decembra 2015. Odvolací súd v tomto aspekte zdôrazňuje, že podanie oprávneného, ktoré
bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 21. januára 2016, a ktoré bolo zo strany súdneho exekútora
následne postúpené resp. doručené súdu prvej inštancie dňa 3. februára 2016, nemožno považovať ako
doplnené včas. Zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým došlo k novelizácii Exekučného poriadku, bol schválený

dňa 15. decembra 2015 a vyhlásený dňa 23. decembra 2015. Účinnosť nadobudol dňom vyhlásenia,
teda dňa 23. decembra 2015. V zmysle vyššie uvedeného tak oprávnený bol povinný doplniť návrh na
vykonanie exekúcie do 30 dní, počítajúc začiatok lehoty od dňa 24. decembra 2015, teda najneskôr do
22. januára 2016. Oprávnený si v zmysle vyššie uvedeného svoju zákonnú povinnosť nesplnil, keďže
v zákonom stanovenej lehote požadované doplnenie návrhu exekučnému súdu nedoručil, pričom tak

urobil až prostredníctvom súdneho exekútora dňa 3. februára 2016.

13. V tomto aspekte odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 752/2016 z
8. novembra 2016, v ktorom Ústavný súd zaujal stanovisko, že hoci znenie § 243f ods. 1 Exekučného
poriadku výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na

vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu alebo súdnemu exekútorovi), je možné vyvodiť ten právny
záver, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, a to najmä vzhľadom na skutočnosť,
že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených
prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť
výlučne exekučný súd, a nie súdny exekútor (m. m. II. ÚS 615/2016, III. ÚS 564/2016). Aj preto bolo

vecou náležitej odbornej starostlivosti a predvídavosti samotného oprávneného, k predmetu činnosti
ktorejpatríajvymáhaniepohľadávok(voväčšomrozsahu),abydoplnenienávrhunavykonanieexekúcie
v konkrétnej veci uskutočnil a doručil v zákonnej lehote aj príslušnému exekučnému súdu. V nadväznosti
na uvedené ústavný súd tiež poukázal na to, že právne dôsledky, ktoré vyplývajú z rozhodnutia súdu
o zastavení exekúcie bez preskúmania doplnenia návrhu, ktorý vyhodnotí ako podaný oneskorene,

zároveň prispievajú k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním
vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu,
a teda o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie.

14. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, odvolací súd zastáva názor, že v predmetnej veci bol daný dôvod

na zastavenie exekúcie v zmysle § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, teda bez preskúmania danej
veci, keď si oprávnený nesplnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z § 243f ods. 1 Exekučného
poriadku. Exekučný súd zastavil exekúciu s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku, čo však nespôsobuje vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ktoré je vo výroku vecne
správne. Exekučný súd posudzoval exekučnú vec nad rámec svojich povinností.

15. Vo vzťahu k námietkam oprávneného uvedeným v odvolaní odvolací súd poznamenáva, že
ich opodstatnenosťou sa odvolací súd nezaoberal vzhľadom na to, že vo vzťahu k predmetu tohto
odvolacieho konania sú irelevantné, pretože oprávnený si nesplnil zákonom stanovenú povinnosť a
návrh na vykonanie exekúcie o rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným

(fyzickou osobou) nedoplnil v zákonnej lehote.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, dospel odvolací súd k rozhodnutiu o vecnej správnosti
napadnutého uznesenia, a to aj napriek tej skutočnosti, že správne mala byť exekúcia zastavená podľa §
243f ods. 5 Exekučného poriadku, a nie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Uznesenie

súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil z iných právnych dôvodov v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako
rozhodnutie vo výroku vecne správne.17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že

povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia §
262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o
výškenáhradytrovkonaniapoprávoplatnostirozhodnutiamuselrozhodovaťpodľa§262ods.2CSPsúd
prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v

zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 28. februára 2018).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).