Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. november 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2To/70/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4220010503
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Formel Kováčová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4220010503.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Formel Kováčovej, PhD. a

členiek senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Ľubice Libantovej Medveckej, PhD., v trestnej veci
obžalovanej H. S., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 odsek 1, odsek 2 písmeno a/ Trestného
zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písmeno h/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej H. S.
proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 30. 5. 2022 sp. zn. 1T/87/2020, na verejnom zasadnutí
konanom v Nitre dňa 15. 11. 2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 odsek 1 písmeno e/, odsek 3 Trestného poriadku sa z r u š u j e napadnutý rozsudok súdu
I. stupňa vo výroku o treste zákazu činnosti.

Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku sa
obžalovanej
H. S., narodenej XX. júna XXXX, bytom R. XX,

u k l a d á

podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek
druhu v cestnej premávke v trvaní 2 (dva) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len súd I. stupňa) bola obžalovaná H. S. (ďalej
len obžalovaná) uznaná vinnou z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ s
poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák., ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že:
dňa XX. mája XXXX v čase okolo XX.XX hodine po ceste U. na obec C. nad W. viedla osobné
motorové vozidla značky R. P. evidenčného čísla KE XXX MG, pričom v križovatke s cestou II/511 síce
svoje vozidlo na príkaz dopravnej značky „J.“ zastavila, avšak následne vozidlom vošla do križovatky,

kde svojou pravou prednou časťou narazila do prednej ľavej časti od obce H. prichádzajúcej vodičke
osobného motorového vozidla značky Z. R. evidenčného čísla KN XXX DT E. T., nar. XX.XX.XXXX,
ktorú náraz odhodil do trávnatého porastu na pravej strane vozovky, kde následne narazila do stromu,
vodička E. T. pri nehode utrpela vykĺbenie člnkovitej kosti zápästných kostičiek pravej ruky s potrebou
operačného zákroku, pomliaždenie hrudníka a zlomeninu 4-5 rebra vľavo s miernou dislokáciou úlomkov
uvedené zranenia si u nej vyžiadali dobu liečenia a práceneschopnosti v trvaní najmenej do 8. júla
2020 s potrebou ďalšej operácie na odstránenie fixačného drôtu, na zadnom sedadle sediaca maloletá

dcéra poškodenej I. T., nar. XX.XX.XXXX utrpela zlomeninu čelovej kosti vľavo s vpáčením kostných
úlomkov, zlomeniny očnice, mozgovej klenby, nosových kostičiek, jarmovej kosti, hornej čeľuste vľavo,
obojstranné zmliaždenie mozgovo čelových lalokov, eróziu rohovky ľavého oka zranenia si vyžiadali
mnohopočetnézákrokystrvalýminásledkamiasdobouliečeniaapráceneschopnostivtrvaníminimálne3 mesiace s potrebou ďalších operačných zákrokov, obžalovaná spôsobom svojej jazdy porušila dôležitú
povinnosť uloženú jej obsahom ustanovenia § 20 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z,. o cestnej premávke a
o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení neskorších zmien, podľa ktorej je vodič povinný dať

prednosť v jazde vozidlám a ostatným príslušníkom cestnej premávky prichádzajúcim po hlavnej ceste.

Za to jej bol podľa § 157 ods. 2 Tr. zák., zistiac poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák.,
postupom podľa § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. jej bol výkon uloženého trestu podmienečne odložený a podľa § 50

ods. 1 Tr. zák. určená skúšobná doba v trvaní 2,5 (dva a pol) roka.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. jej bol uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá všetkého
druhu v cestnej premávke v trvaní 4 (štyri) roky.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie obžalovaná čo do výroku o vine a treste.
V písomne zdôvodnenom odvolaní prostredníctvom obhajcu uviedla, že napadnutému rozsudku

predchádzalipodstatnéchybykonania,boliporušenéustanovenia,ktorýmisamázabezpečiťobjasnenie
veci alebo právo na obhajobu a zároveň skutkové zistenia sú nejasné, neúplné a súd I. stupňa sa
nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, pričom existujú pochybnosti o
správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na objasnenie ktorých treba dôkazy opakovať
alebo vykonať ďalšie dôkazy. Poukázala na znalecký posudok znalca z odboru cestná doprava, ktorý

stanovil technickú príčinu dopravnej nehody a vyhodnotil techniku jazdy obžalovanej aj poškodenej
ako nesprávnu. Súd I. stupňa sa pritom vôbec nezaoberal technikou jazdy poškodenej ako súčasť
nehodového deja a za výlučnú príčinu dopravnej nehody považoval porušenie dôležitej povinnosti
obžalovanou. Záver súdu I. stupňa o hypotetickom ohrození, že by v prípade plného brzdného
spomalenia poškodenou mohlo jej vozidlo byť neovládateľným, nezbavuje poškodenú povinnosti

reagovať na vzniknutú situáciu v premávke a okrem toho otázka, či by došlo k ohrozeniu alebo len k
obmedzeniu motorového vozidla, je iba abstraktnou úvahou. Zdôraznila, že aj vstupné údaje znalca
je možné považovať za subjektívne, keď uvádzal, že fotodokumentácia nie je „valná“, čo neumožňuje
jednoznačne ustáliť objektívne zistené odpovede na niektoré vstupné údaje znaleckého dokazovania.
Namietala, že dôkazná núdza v tomto smere nemôže ísť na vrub obžalovanej. Znalec vychádzal

z počiatočnej rýchlosti poškodenej 90 km/hod, pričom okrem výpovede poškodených a akceptácie
prípadnej nepresnosti výpočtu +/- 5%, nie je možné jednoznačným spôsobom identifikovať rýchlosť
osobného motorového vozidla poškodenej.
Poukázala tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Tz 6/2006 a zdôraznila, že v danom prípade poškodená
mala možnosť reagovať na nebezpečnú situáciu, aj keď ju sama nevyvolala a ak nereagovala správne,

hoci pri správnej reakcii bolo možné nehode predísť, je potrebné sa zaoberať aj zavinením poškodenej
za voľbu nesprávneho riešenia vzniknutej situácie.
Ďalej zdôraznila znalecké závery MUDr. Gustáva Škodáčeka, ktorý len vágne odpovedal na položenú
otázku, že v dôsledku dopravnej nehody došlo k prudkej decelerácii a rotácii vozidla a zranenia
poškodenýchvzniklivdôsledkupôsobeniatupéhonásiliaväčšejintenzitynatelopoškodenýchprináraze

o vnútorné časti vozidla. Z uvedenej odpovede nie je možné vyvodiť, akým konkrétnym spôsobom
došlo k vzniku zranení poškodených a či zodpovedajú tieto popísanému pripútaniu sa bezpečnostnými
pásmi. Zdôraznila tiež absenciu zavinenia minimálne vo forme nevedomej nedbanlivosti a uviedla,
že nepredvídateľný priebeh nie je v zavinení obsiahnutý a páchateľ nezodpovedá za následok, ktorý
takto vzíde (R 50/1968, R 20/1981). Konštatovala, že ani pri výsluchu znalca na pojednávaní nebolo

možné ustáliť, či boli osoby vo vozidle pripútané, resp. či maloletá poškodená bola správne umiestnená
v detskej sedačke, keďže všeobecne je možné konštatovať, že bezpečnostné pásy pri dopravnej
nehody zanechávajú typické stopy na tele, ktoré v danom prípade zistené neboli. Znalec konštatoval, že
poraneniadetívautosedačkesúmenšieakoporaneniadospelýchspolujazdcovavdanomprípadetomu
tak nebolo. Zdôraznila, že ak nie je možné nejakú skutkovú okolnosť preukázať vykonanými dôkazmi,

nemôže súd bez primeranej vysvetľujúcej argumentácie v odôvodnení rozsudku vziať určitú okolnosť
za preukázanú.
Namietla tiež, že trest zákazu činnosti uložený obžalovanej v trvaní štyri roky považuje za celkom zjavne
neprimeraný s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. Má za to, že s prihliadnutím na
formu zavinenia pri prečine ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. a osobu

obžalovanej, ktorá nebola doposiaľ trestne ani priestupkovo stíhaná, nemožno považovať uložený trest
zákazu činnosti za primeraný. Zdôraznila, že takto prísne uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové
vozidlá sa vymyká bežnej rozhodovacej praxi súdov Slovenskej republiky, ktorý jej bol uložený na úrovni,akoby spáchala skutok pod vplyvom návykovej látky. Obžalovanej bol uložený trest zákazu činnosti
prakticky v polovici trestnej sadzby, čo je nad rámec individuálnej prevencie.
V súhrne konštatovala, že dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní nepostačuje pre ustálenie

skutkového stavu a záver o vine, keďže súd I. stupňa sa nevysporiadal s vyhodnotením príčin dopravnej
nehodyvkontexteodpovedenaotázkuč.2znaleckéhoposudkuč.2/2022,ktorámávplyvajnaodpoveď
na otázku č. 4. Uvedené robí odôvodnenie napadnutého prvostupňového rozsudku nedostatočným a
závery arbitrárne.
Na základe toho navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu I. stupňa podľa § 321 ods.

1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. a v spojení s § 322 ods. 1 Tr. por. aby vec vrátil súdu I. stupňa,
aby ju v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol.

Prokurátor sa k podanému odvolaniu obžalovanej písomne nevyjadril.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila splnomocnenkyňa poškodených, ktorá konštatovala,

že znalec Ing. A. R. na pojednávaní uviedol, že poškodená mohla reagovať na pohyb vozidla
obžalovanej 1,29 sekundy pred zrážkou. Ak by poškodená brzdila plným brzdným spomalením k
zrážke by nedošlo, ale aj v tom prípade by obžalovaná vytvorila pre poškodenú náhlu prekážku a
poškodená by bola ohrozená, lebo jej vozidlo sa mohlo stať neovládateľným, teda bola by ohrozená
alebo by ohrozila iných účastníkov cestnej premávky. Z uvedeného dôvodu argumentácia obhajoby

spočívajúca v tom, že poškodená mala reagovať na hrozbu kolízie polovičným alebo plným brzdným
spomalením, je absolútne bezvýznamná. Jednoznačne technickou príčinou dopravnej nehody podľa
záverov znaleckého dokazovania bola nesprávna technika jazdy obžalovanej. V plnej miere sa preto
stotožnilasozávermisúduI.stupňa.PokiaľideocitáciuuzneseniaNSSRsp.zn.2Tz6/2006uvedeného
v odvolaní obžalovanej, má za to, že toto je v danej trestnej veci nepoužiteľné, keďže poškodená

nemohla zabrániť vzniku dopravnej nehody. Nesúhlasí tiež s argumentáciou obhajoby, že nebolo možné
ani výsluchom znalca ustáliť, či boli osoby vo vozidle poškodenej pripútané bezpečnostnými pásmi a či
bola maloletá poškodená umiestnená správne v detskej sedačke. Namietla, že samotná skutočnosť, že
u poškodených neboli zadokumentované stopy po bezpečnostných pásoch ešte neznamená, že neboli
pripútané.PoukázalanavýpovedeE.T.ajejdcéryE.,zktorýchvyplynulo,žebolivšetkyriadnepripútané

a dieťa bolo umiestnené v detskej sedačke.
S prihliadnutím na uvedené navrhla odvolanie obžalovanej podľa § 319 Tr. por. zamietnuť ako
nedôvodné.

Obhajca obžalovanej sa k vyjadreniu splnomocnenkyne poškodených písomne vyjadril, kde poukázal

na to, že z hľadiska naplnenia obligatórneho znaku skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. je otázne, čo mohla alebo nemohla obžalovaná
predpokladať. Zdôraznil, že ak technika jazdy poškodenej je prvkom nehodového deja, je zásadne
relevantná úvaha o tom, či a akým spôsobom by došlo k spôsobeniu následku za použitia polovičného,
resp. plného brzdného spomalenia. Okolnosť prípadného neovládania motorového vozidla pri plnom

brzdnom spomalení je iba hypotetickou úvahou. Vyjadril tiež nesúhlas so závermi splnomocnenkyne
poškodených vo vzťahu k uzneseniu NS SR sp. zn. 2Tz 6/2006. Pokiaľ ide o pripútanie osôb
v motorovom vozidle poškodenej, opätovne zdôraznil slová MUDr. Gustáva Škodáčeka a navrhol
skúmať, čo spôsobilo disproporciu v danej veci so všeobecnými teoretickými východiskami znalca
ohľadne pripútania bezpečnostnými pásmi a umiestnenia dieťaťa v detskej sedačke, keď práve dieťa v

autosedačke utrpelo najťažšie zranenia a nikto z poškodených nemal na tele stopy po bezpečnostných
pásoch.
Na záver konštatoval, že súd I. stupňa sa s týmito okolnosťami opomenul vysporiadať.

Verejné zasadnutie o odvolaní bolo na krajskom súde vykonané v neprítomnosti obžalovanej po splnení

zákonných podmienok v zmysle § 293 ods. 7 Tr. por.

Obhajca obžalovanej na verejnom zasadnutí uviedol, že zotrváva na písomnom odvolaní ako i
písomnom vyjadrení k vyjadreniu splnomocnenca a navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm.
a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu

I. stupňa, aby ju opätovne prejednal a rozhodol.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že odvolanie nepovažuje za dôvodné.
Je nesporné, že predmetnú dopravnú nehodu zavinila obžalovaná porušením § 20 ods. 1 zák. č. 8/2009Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, keď vchádzaním do križovatky z vedľajšej cesty
nedala prednosť v jazde vozidlu idúcemu po hlavnej ceste, ktoré viedla vodička poškodená E. T.. K
obhajobným tvrdeniam, že poškodená dodržujúca pravidlá cestnej premávky mala predvídať porušenie

pravidiel zo strany obžalovanej a v tom smere vyhodnotiť, či bola schopná nehode zabrániť, považuje
za právne irelevantné. Napriek tomu poukázal na závery znaleckého posudku znalca z odboru dopravy,
v zmysle ktorých technika a spôsob vedenia vozidla poškodenej boli správne vrátane tvrdenia, že bez
vlastného ohrozenia nebola schopná zrážke zabrániť. Pokiaľ ide o výmeru uloženého trestu zákazu
činnosti, túto považuje vzhľadom na spôsobený následok za primeranú.

Odvolanie obžalovanej navrhol ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietnuť.

Splnomocnenkyňa poškodených na verejnom zasadnutí k odvolaniu obžalovanej uviedla, že sa
pridržiava svojho písomného vyjadrenia a odvolanie obžalovanej navrhla podľa § 319 Tr. por. zamietnuť.

Na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou, Krajský súd v Nitre ako súd odvolací

podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľka podala odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na
chyby,ktoréneboliodvolanímvytýkanéprihliadnelenvtedy,akbyodôvodňovalipodaniedovolaniapodľa
§ 371 ods. 1 Tr. por.

Preskúmaním predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že v konaní bolo zadovážených
dostatok dôkazov, ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre rozhodnutie súdu I.
stupňa, ktorý na hlavnom pojednávaní postupoval pri vykonávaní dôkazov podľa Tretej časti tretej hlavy
Trestného poriadku, ako i ďalších ustanovení upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov v trestnom
konaní, pričom sa nedopustil žiadnych podstatných chýb, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého

rozsudku v zmysle § 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por.

Súd I. stupňa svoje rozhodnutie primerane odôvodnil v súlade s ustanovením § 168 Tr. por., keď uviedol,
akýmiúvahamisaspravovalprihodnotenívykonanýchdôkazov,takistopoukázalnato,ktoréskutočnosti
vzal za dokázané, a o ktoré oprel svoje skutkové zistenia. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé ako

sa vysporiadal s obhajobou obžalovanej a akými úvahami sa spravoval pri posudzovaní jej konania v
otázke viny ako i pri ustálení právnej kvalifikácie.

Obžalovaná podala odvolanie čo do výroku o vine a treste, kde namietala, že súd I. stupňa
nezohľadnil spoluzavinenie poškodenej na dopravnej nehode, ktorá tejto mohla zabrániť v prípade

využitia plnej brzdnej sily vozidla a súčasne namietala, že nebolo dostatočne preukázané, akým
konkrétnymspôsobomvzniklizraneniapoškodených,čibolipoškodenépripútanéačibolodieťasprávne
umiestnené v detskej autosedačke. Súčasne považovala trest zákazu činnosti uložený jej v trvaní štyri
roky za neprimerane prísny.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu I. stupňa, že vina obžalovanej bola nepochybne
preukázaná vykonanými dôkazmi a to najmä výpoveďou poškodenej E. T., svedkyne E. T., čiastočne
výpoveďou obžalovanej a svedkov H. G. a O.. O. M.. Zo všetkých vyššie uvedených výpovedí vyplynulo,
že obžalovaná bez riadneho presvedčenia sa o tom, či môže bezpečne vstúpiť do križovatky z vedľajšej
cesty, nedala prednosť vozidlu poškodenej jazdiacemu po hlavnej ceste, v dôsledku čoho narazila

pravou prednou časťou svojho vozidla zn. Škoda P. do prednej ľavej časti osobného motorového vozidla
poškodenej E. T. zn. Z. R., ktoré vozidlo náraz odhodil do trávnatého porastu na pravej strane vozovky
a následne narazilo do stromu. V konaní nebola sporná skutočnosť, že obžalovaná bola účastníčkou
tejto dopravnej nehody, ani že vyššie uvedeným spôsobom narazila do vozidla poškodenej a ani to, že
napriek príkazovej dopravnej značke „J., daj prednosť jazde“ umiestnenej pred križovatkou v jej jazdnom

pruhu, nedala prednosť vozidlu idúcemu po hlavnej ceste.

Obžalovaná však namietala, že príčinou dopravnej nehody bola aj spoluúčasť poškodenej, ktorá mohla
dopravnej nehode zabrániť, ak by išla rýchlosťou 90 km/h a použila by plné brzdné spomalenie, s čím
sa súd I. stupňa v napadnutom rozsudku nevysporiadal.

Vo vzťahu k tejto obhajobnej námietke krajský súd uvádza, že znalecký posudok znalca z odboru
cestnej dopravy O.. A. R. vychádzal z predloženého vyšetrovacieho spisu, predovšetkým zo záznamu
o dopravnej nehode, výpovedí účastníkov dopravnej nehody a fotodokumentácie a na základepočítačového systému CRASH znalec vypracoval po simulovaní zrážky vozidiel a riadnom prepočte
znalecký posudok. Z jeho záverov vyplýva, že v čase zrážky viedla poškodená svoje osobné motorové
vozidlo zn. Z. R. po hlavnej ceste a pohybovala sa rýchlosťou 92 km/h, pri odchýlke +/- 5%, ktorá

je štandardnou odchýlkou pri každom posudzovaní dopravnej nehody, t.j. pohybovala sa rýchlosťou
v rozmedzí 88 - 96 km/h. Z uvedeného je zrejmé, že mohla ísť rýchlosťou v danom momente nielen
vyššou ako 90km/h ale i nižšou. Ku kontaktu vozidiel došlo prednou ľavou časťou osobného motorového
vozidla zn. Z. R., ktoré viedla poškodená E. T. do osobného motorového vozidla zn. R. P., ktoré
viedla obžalovaná. V čase dopravnej nehody sa obžalovaná so svojim vozidlom pohybovala rýchlosťou

13-15 km/h. V čase 2,64 sekundy pred zrážkou, keď obžalovaná vykonávala rozjazd do križovatky a
nachádzala sa cca 0,8 m v protismernom jazdnom pruhu, poškodená mohla rozpoznať pohyb vozidla
obžalovanej a mohla naň reagovať. Nachádzala sa vtedy s vozidlom 67,49 m od miesta zrážky a
išla vyššie uvedenou rýchlosťou. Znalec vyhodnotil, že technika a spôsob jazdy obžalovanej v tomto
prípade nebola správna, keď sa v plnej miere nevenovala vedeniu vozidla a nesledovala situácii v
cestnej premávke, v dôsledku čoho z vedľajšej cesty vošla do jazdnej dráhy po hlavnej ceste idúcemu

motorovému vozidlu poškodenej, čím vodičku idúcu po hlavnej ceste ohrozila a vytvorila jej prekážku
z technického hľadiska náhlu.

Podľa záverov znaleckého dokazovania znalca z odboru cestnej dopravy bola technika a spôsob jazdy
vodičky osobného motorového vozidla zn. Z. R., t.j. poškodenej, napriek nespočetným námietkam

obhajoby, správna. Zdôraznil, že jazdila rýchlosťou v rozmedzí 88-96 km/h riadne vo svojom jazdnom
pruhu a na vjazd vozidla obžalovanej do jej jazdného pruhu reagovala zmenou smeru jazdy i keď
dopravnej nehode už nezabránila.

Z vyššie uvedených dôvodov znalec stanovil príčinu dopravnej nehody z technického hľadiska

nesprávnu techniku a spôsob jazdy obžalovanej. Táto mohla dopravnej nehode zabrániť, ak by sa plne
venovala cestnej premávke, s vozidlom by zastavila na príkaz dopravnej značky „Stoj, daj prednosť v
jazde“ na takom mieste v križovatke, kde by mala náležitý rozhľad, aby mohla dať prednosť vozidlu
idúcemu po hlavnej ceste. Na rozdiel od toho znalec zistil, že vodička osobného motorového vozidla zn.
Z. R. E. T. by dopravnej nehode pri dovolenej rýchlosti v danom mieste 90km/h s použitím polovičného

brzdného spomalenia dopravnej nehode nezabránila. S poukazom na tieto závery znaleckého posudku
aj krajský súd konštatuje, že jedinou príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy
obžalovanej.

Poškodenej totiž nemožno pričítať na vrub, že pri rýchlosti akou išla, nepoužila plné brzdné spomalenie,

v dôsledku čoho by k zrážke nedošlo, pretože by sa jednalo o náhlu zmenu rýchlosti jazdy, čím by
ohrozila samu seba ako i prípadne iných účastníkov cestnej premávky a napriek tomu by stále reagovala
na prekážku, ktorú jej vytvorila obžalovaná, a ktorá sa považuje z technického hľadiska za prekážku
náhlu. Krajský súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že vodič musí sledovať situáciu v cestnej premávke tak,
aby iný účastník cestnej premávky nemusel náhle zmeniť rýchlosť jazdy, v opačnom prípade porušuje

pravidlá cestnej premávky.

Vyššie uvedený znalec tiež konštatoval, že výpoveď obžalovanej ohľadne dopravnej nehody je po
technickej stránke neprijateľná, na rozdiel od výpovede poškodenej. Podstatnou je teda skutočnosť,
že obžalovaná ako vodička vošla do jazdnej dráhy prichádzajúceho osobného motorového vozidla

poškodenej, čím nedala prednosť vozidlu idúcemu po hlavnej ceste. Taktiež je potrebné uviesť, že
rozdiel v rýchlosti vozidla poškodenej 92km/hod., akú ustálil znalec a 90km/hod., čo bola maximálna
dovolená rýchlosť na danom úseku cesty, je malý a nemá podstatný vplyv podľa záverov znalca na
zabránenie dopravnej nehody. Taktiež je zo znaleckého posudku jednoznačné, že poškodená reagovala
na zabránenie dopravnej nehody včas a krajský súd má za to, že nebola povinná reagovať plným

brzdným spomalením, keďže by musela náhle zmeniť rýchlosť vozidla a preto námietky obžalovanej,
že sa jedná hypotetické úvahy čo by sa bolo stalo, ak by použila plné brzdné spomalenie, sú právne
irelevantné.

Pokiaľ ide o komplexnosť a správnosť vypracovaného znaleckého posudku znalca Ing. Ladislava Šipulu,

krajský súd nemá žiadne pochybnosti o správnosti a úplnosti znaleckého posudku, znalec vychádzal
zo všetkých mu predložených listinných dôkazov a posudok bol vypracovaný s použitím štandardných
metód výpočtu, preto považuje námietky obžalovanej v tomto smere za nedôvodné a preto nebolo
potrebné zabezpečiť nový znalecký posudok.Vo vzťahu k poukazu obžalovanej na uznesenie NS SR sp. zn. 2Tz/6/2006, podľa ktorého vodič vozidla,
ktorýmáprednosťvjazde,niejepovinnýmeniťsmeraleborýchlosťjazdy,pokiaľničnenasvedčujetomu,

že by hrozil stret s vozidlom, ktorého vodič je povinný dať mu prednosť v jazde, a podľa ktorého ak vodič
reaguje nesprávne na nebezpečnú situáciu, ktorú vyvolal iný účastník cestnej premávky porušením jej
pravidiel a v dôsledku toho nezabráni dopravnej nehode, hoci pri správnej reakcii bolo možné nehode
predísť, možno ho robiť zodpovedným za nehodu iba potiaľ, pokiaľ mu za voľbu nesprávneho riešenia
vzniknutej situácie možno pričítať zavinenie, krajský súd konštatuje, že práve s poukazom na toto

citované uznesenie nie je vôbec možné poškodenej pričítať spoluvinu na vzniknutej dopravnej situácii. Aj
zozneniatejtocitácievyplýva,ževodičvozidla,ktorýmáprednosťvjazde,niejepovinnýmeniťrýchlosťa
smer jazdy a v prípade, že by hrozil stret s iným vozidlom možno mu pričítať zavinenie, len ak nesprávne
reaguje na vzniknutú situáciu a aj to iba za predpokladu, že mu možno voľbu nesprávneho riešenia
pričítať. Z priebehu prejednávanej dopravnej nehody s ohľadom na závery znaleckého posudku vyplýva,
že spôsob a technika jazdy poškodenej bola správna. Táto reagovala včas a správne na nebezpečnú

situáciu, ktorú vyvolala obžalovaná porušením pravidiel cestnej premávky a ani pri tejto správnej reakcii
z jej strany nebolo možné predísť dopravnej nehode. S ohľadom na to je právne irelevantné uvažovať
o možnom pričítaní zavinenia poškodenej za voľbu nesprávneho riešenia vzniknutej situácie, keďže
považoval jej reakciu na vznik dopravnej nehody za správnu.

Krajský súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že páchateľ trestného činu je zodpovedný za
následok, ktorý spôsobil, iba pokiaľ ho zavinil. Za daných okolností poškodenej nemožno pričítať ani
spoluzodpovednosť za dopravnú nehodu, ktorú zavinila obžalovaná nedaním prednosti v jazde.
Taktiež je potrebné zdôrazniť, že aj keby poškodená spoluzavinila dopravnú nehodu, čo preukázané
nebolo, konanie obžalovanej by malo povahu príčiny dopravnej nehody, pretože príčinná súvislosť medzi

konaním obžalovanej a následkom by sa neprerušila, ak k jej konaniu pristúpi ďalšia skutočnosť, ktorá
iba spolupôsobí pri vzniku následku. Avšak konanie obžalovanej by stále zostalo takou skutočnosťou,
bez ktorej by k následku nebolo došlo, keďže nedala prednosť vozidlu idúcemu po hlavnej ceste. Preto,
ajkebybybolozistenéspoluzavineniezostranypoškodenej,nebolbytodôvodnato,abynebolauznaná
vinnou. Vo vzťahu ku konaniu poškodenej je potrebné uviesť, že od nikoho nemožno požadovať, aby

vždy predvídal od druhých možné porušenie ich povinností a z toho následne príčinnú súvislosť vedúcu k
spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví alebo ublíženiu na zdraví zvlášť, pokiaľ nemala dostatok času, aby sa
prispôsobila porušeniu pravidiel druhou osobou bez svojho ohrozenia alebo ohrozenia iných účastníkov
cestnej premávky.

Pokiaľ ide o následky dopravnej nehody, týmito sú u poškodenej E. T. ako vodičky osobného motorového
vozidla zn. Z. R. zranenia - vykĺbenie člnkovitej kosti zápästných kostičiek pravej ruky s potrebou
operačného zákroku, pomliaždenie hrudníka a zlomeninu 4 -5 rebra vľavo s miernou dislokáciou
úlomkov, ktoré zranenia si vyžiadali liečbu a práceneschopnosť najmenej do 8. 7. 2020 (t.j. 30
kalendárnych dní), s následnou potrebou ďalšej operácie na odstránenie fixačného drôtu a u maloletej

poškodenejI.T.zlomeninačelovejkostivľavospáčenímkostnýchúlomkov,zlomeninaočnice,mozgovej
klenby, nosových kostičiek, jarmovej kosti, hornej čeľuste vľavo, obojstranné zmliaždenie mozgovo-
čelovýchlalokov,eróziarohovkyľavéhooka,ktorézraneniasivyžiadalimnohopočetnézákrokystrvalými
následkami s dobou liečenia minimálne 3 mesiace a potrebou ďalších operačných zákrokov.

Uvedené závery o utrpených zraneniach vychádzali zo znaleckého posudku znalca z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia MUDr. Gustáva Škodáčeka, ktorý vo svojom
znaleckom posudku konštatoval, že tieto zranenia vznikli poškodeným, ktoré boli pripútané, pričom
maloletá sedela v detskej sedačke za sedadlom vodiča a všetky vznikli v dôsledku dopravnej nehody,
keď došlo k prudkej decelerácii a rotácii vozidla v dôsledku pôsobenia tupého násilia väčšej intenzity

na telá poškodených pri náraze o vnútorné časti vozidla. Uvedené zranenia poškodených teda vznikli v
príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Z týchto dôvodov krajský súd nemal dôvodné pochybnosti o
spôsobe vzniku zranení poškodených a preto sa s námietkami obžalovanej v tomto smere nestotožnil.

Rovnako sa krajský súd nestotožnil s námietkami obžalovanej smerujúcimi k tomu, že nebolo

preukázané, že by poškodené neboli pripútané bezpečnostnými pásmi a dieťa riadne umiestnené v
detskej autosedačke, keďže poškodená E. T. ako i svedkyňa E. T. ešte v prípravnom konaní uvádzali, že
boli riadne pripútané bezpečnostnými pásmi a dieťa umiestnené v detskej autosedačke, pričom svedok
H. G., im bezprostredne po dopravnej nehode pomáhal odopnúť pásy maloletej a maloletú E. T. vyložiť zauta cez okno. Sama skutočnosť, že poškodené nemali evidentné zranenia a stopy po bezpečnostných
pásoch, alebo že maloleté dieťa napriek umiestneniu v detskej sedačke utrpelo ťažšie zranenia ako
dospelé osoby vo vozidle neznamená, že by neboli pripútané alebo dieťa nebolo riadne umiestnené v

tejto autosedačke.

Napriek všeobecným znalostiam ohľadne stôp na telách poškodených v prípade vzniku dopravnej
nehody, je vždy potrebné vychádzať z konkrétneho jednotlivého prípadu a preto iba všeobecne platný
záver a teoretické východiská znalca, že väčšinou vznikajú menšie zranenia detí pripútaných v detskej

autosedačke, nemožno automaticky najmä s ohľadom na vykonané dôkazy zovšeobecniť a aplikovať
aj na prejednávaný prípad, keďže vykonané dôkazy tomuto nenasvedčujú. Súčasne to nie je dôvod na
konštatovanie, že by skutkový stav nebol dostatočným spôsobom objasnený.

Poukazujúc na uvedené skutočnosti a závery znaleckého posudku E.. G. R. je potrebné konštatovať,
že zranenia poškodených vykazujú znaky ťažkej ujmy na zdraví v zmysle ustanovenia § 123 ods. 3,

ods. 4 Tr. zák., keďže sa jedná o vážne poruchy zdravia uvedené v citovanom ustanovení a dokonca u
maloletej I. T. až dokonca o život ohrozujúce zranenia, ktorých doba liečenia si objektívne vyžiadala čas
viac ako 42 kalendárnych dní, počas ktorých bola závažne ovplyvnená v obvyklom spôsobe života.

Na základe vyššie uvedených skutočností, krajský súd rovnako ako súd I. stupňa, mal za nepochybne

preukázané, že obžalovaná sa dopustila skutku popísaného vo výroku napadnutého rozsudku a skutok
napĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. por., keďže porušila dôležitú povinnosť vyplývajúcu jej z § 20 ods. 1
zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je vodič vozidla
povinný dať prednosť v jazde vozidlám a ostatným účastníkom cestnej premávky prichádzajúcim po

hlavnej ceste, v dôsledku čoho z nedbanlivosti spôsobila ťažkú ujmu na zdraví.

Ako bolo zistené z odpisu registra trestov, obžalovaná nebola v minulosti súdne trestaná a súčasne
nemá žiadny záznam v registri priestupkov. Z jej evidenčnej karty vodiča bolo zistené, že sa doposiaľ
nedopustila žiadnych priestupkov na úseku cestnej premávky, pričom vodičské oprávnenie jej bolo

udelené dňa 19. 2. 2016.

PriukladanítrestusúdI.stupňazohľadniluobžalovanejpoľahčujúcuokolnosť,ževiedlapredspáchaním
skutku riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.), s ktorým názorom sa krajský súd stotožnil. Pokiaľ ide o
priťažujúce okolnosti (§ 37 Tr. zák.), správne súd I. stupňa nezistil u obžalovanej žiadne okolnosti.

Odvolací súd zistil, že súd I. stupňa správne ukladal obžalovanej trest postupom podľa § 38 ods. 2,
ods. 3 Tr. zák., keď obžalovanej uložil za spáchaný skutok trest odňatia slobody vo výmere jeden
rok vychádzajúc z trestnej sadzby podľa § 157 ods. 2 Tr. zák. v rozpätí jeden až päť rokov po
predchádzajúcom znížení hornej hranice o jednu tretinu na 44 mesiacov. Aj krajský súd považoval trest

uložený obžalovanej na samej spodnej hranici trestnej sadzby s prihliadnutím na jej predchádzajúci
bezúhonný život a s ohľadom na skutočnosť, že ide o nedbanlivostný trestný čin, za dostatočný a
primeraný z hľadiska individuálnej ako aj generálnej prevencie.

Pri rozhodovaní o treste vychádzal odvolací súd zo základných zásad pre ukladanie trestov uvedených v

§ 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol
riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, a aby trest zároveň vyjadril morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Súčasne pri určovaní druhu trestu a jeho výmery odvolací súd prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho
následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti ako aj na osobu páchateľa,
jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Súčasne považoval za správne, keď súd I. stupňa obžalovanej podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. výkon

trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. jej určil skúšobnú dobu v trvaní
2,5 roka.Pokiaľ však ide o uloženie trestu zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v
cestnej premávke na dobu 4 roky, ktorý bol obžalovanej uložený súdom I. stupňa, tento odvolací súd
nepovažoval za primeraný a preto postupom podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý

rozsudok vo výroku o treste zákazu činnosti a sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol tak,
že obžalovanej uložil podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu v cestnej premávke v trvaní 2 roky. Krajský súd sa totiž nestotožnil s výrokom súdu
I. stupňa uvedenom na str. 6 napadnutého rozsudku, že obžalovaná má nedostatky v znalosti pravidiel
cestnejpremávky.Krajskémusúduniejezrejmé,zčohosúdI.stupňapriuvedenejkonštatáciivychádzal,

keďže obžalovaná nebola doposiaľ priestupkovo stíhaná pre priestupky na úseku cestnej premávky
napriek tomu, že vodičské oprávnenie jej bolo udelené štyri roky predtým, ako došlo k dopravnej
nehode. I keď dopravnou nehodou bola spôsobená ťažká ujma na zdraví a najmä maloleté dieťa utrpelo
vážne život ohrozujúce zranenia, vzhľadom na bezúhonnosť obžalovanej a skutočnosť, že nemá žiadny
záznam v evidenčnej karte vodiča, krajský súd vyhodnotil súdom I. stupňa uložený trest zákazu činnosti
za neprimerane prísny a preto v tejto časti zrušil napadnutý rozsudok a uložil jej trest zákazu činnosti v

trvaní iba dva roky, ktorý považuje za dostatočný aj s ohľadom na súčasne uložený trest odňatia slobody
s podmienečným odkladom.

Pokiaľ ide o ostatné výroky napadnutého rozhodnutia, tieto zostali rozhodnutím krajského súdu
nedotknuté.

Odvolací súd vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených dôvodov postupom podľa § 321 ods.
1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste zákazu činnosti a rozhodol vo
veci sám tak, ako to vyplýva z výroku tohto rozsudku, keďže boli splnené zákonné podmienky v zmysle
§ 322 ods. 3 Tr. por.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.