Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. november 2022

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9Csp/110/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122206650
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2022:8122206650.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: Všeobecná

úverová banka, a. s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava-Ružinov, IČO: 31320155, právne
zastúpený: Advokátska kancelária Gallo, s.r.o., so sídlom Jilemnického 4012/30, 03601 Martin proti
žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. A. X,XXX XX D., právne zastúpený JUDr. Daniel
Tarbaj, advokát, so sídlom Zámocká 28, 091 01 Stropkov, IČO: 53450345 o zaplatenie 232,57 €
s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 120,06 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy

05,57 € od 21.01.2020 do 20.02.2020,

23,98 € od 21.02.2020 do 20.03.2020,
42,73 € od 21.03.2020 do 20.04.2020,
61,65 € od 21.04.2020 do 20.05.2020,
80,86 € od 21.05.2020 do 20.06.2020,
100,31 € od 21.06.2020 do 20.07.2020,

120,06 € od 21.07.2020 do zaplatenia,
a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou došlou súdu dňa 25.07.2022 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 232,57 €
s príslušenstvom.

Žalobca vychádzal z toho skutkového základu, že medzi ním ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom
bola dňa 08.12.2017 uzatvorená zmluva o pôžičke, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý
spotrebiteľský úver vo výške 500,06 €, z ktorého bola do podania žaloby vrátená suma 380 €. Keďže
žalovaný svoj záväzok splácať úver neplnil riadne a včas, žalobca dňa 19.10.2019 úver predčasne
zosplatnil.

Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril tak, že namietal neskúmanie bonity žalovaného s odbornou
starostlivosťou a rovnako nedostatok náležitostí zmluvy.Súd vo veci rozhodol na pojednávaní, na ktorom vykonal dokazovanie obsahom listín tvoriacich súdny
spis a zistil nasledujúce:
Dňa 08.12.2017 bola medzi VÚB a.s. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená zmluva

o spotrebiteľskom úvere. Podľa tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške
500,06 € s nasledujúcimi parametrami:

RPMN 18,65%,

splatnosť prvej splátky 20.01.2018,
splatnosť ďalších splátok 20. dňa v mesiaci,
doba trvania zmluvy 31 mesiacov,
ročná úroková sadzba 18,65%,
splátka 20,00 €,
počet splátok 31,

celkové náklady spotrebiteľa 119,94 €.
3.2. Žalobca ďalej súdu predložil „Predžalobnú upomienku“ zo dňa 26.10.2019 (+ doručenku)
adresovanú žalovanému, ktorou je tento vyzývaný k okamžitej úhrade omeškanej sumy 60,00 €
s upozornením na možnosť predčasného zosplatnenia úveru ako aj „Oznámenie o vyhlásení okamžitej
splatnosti úveru“ zo dňa 22.12.2019 bez preukazu o doručení žalovanému.

Výzvou zo dňa 10.08.2022 požiadal súd žalobcu, aby v lehote 10 dní

zaslal súdu všetky doklady a výstupy z registrov, ktorými sa overovala bonita žalovaného,

špecifikoval uplatnenú pohľadávku na istinu, úroky a poplatky,
preukázal doručenie vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru žalovanému.
Na výzvu žalobca reagoval podaním zo dňa 25.08.2022, v ktorom uviedol, že predčasné zosplatnenie
úveru bolo vykonané obyčajnou listovou zásielkou, preto jeho doručenie žalovanému preukázať nevie.
Zároveň špecifikoval uplatnenú pohľadávku na istinu, úroky a poplatky. Ku skúmaniu bonity sa žalobca

vyjadril spôsobom uvedeným nižšie.

Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:

Podľa § 1 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia
úverovej zmluvy - Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo
obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm.d) zákona č. 129/2010 Z.z. - zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ

zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa§7ods.1zákonač.129/2010Z.z.-Veriteľjepreduzavretímzmluvyospotrebiteľskomúverealebo
pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu,

na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru.
Podľa § 7 ods.16 zákona č. 129/2010 Z.z. - Veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať
spotrebiteľské úvery

a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a
b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne
preukázať.
Podľa § 7 ods.17 zákona č. 129/2010 Z.z. - Vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to,
že veriteľ

a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5,
b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o
spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky, posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údajezískané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa
rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú
zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v

čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
Podľa § 7 ods.20 zákona č. 129/2010 Z.z. - Na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky:
a) čistý príjem spotrebiteľa,
b)nákladynazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľ

vyživovaciu povinnosť,
c) výška splátky spotrebiteľského úveru a
d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.
Podľa § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. - Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods.
1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade
hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé

porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení
§ 7 ods. 19 až 42.

Bezúročnosť úveru a neplatnosť predčasného zosplatnenia úveru. Cieľom § 7 ako aj § 11 ods.2 zákona
č. 129/2010 Z.z. je, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako
existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe
informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr.

predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia
a pod.).

Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami
spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne

taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru.
Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu
a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver
bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď
z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod.

Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí
nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať.
Z textu zákona o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či
zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver.
Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ

vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z
informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie
zhromaždiť,vyhodnotiťichdostatočnosťarozhodnúť,čiaktoréinformáciejenevyhnutnéďalejoverovať.
Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný
získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii.

Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto
povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa
potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie
o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť.
Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na

frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných
prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej
výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako
stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (tj. konkrétne
príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť

alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje.
Podľa NSS ČR sp. zn. 1 As XX/XXXX - E. kasačního soudu je třeba uvedené závěry krajského
soudu chápat ve vzájemné souvislosti tak, že součástí odborné péče při posouzení úvěruschopnostispotřebitele je také posouzení rozhodujících listin a vynaložení patřičného úsilí, podloženého odborností
a profesionalitou, aby byly zjištěny všechny potřebné skutečnosti v nezbytném rozsahu. Proto je nutno
dovodit také požadavek na doložení tvrzení dlužníka o jeho majetkových poměrech. Samotné ničím

nedoložené prohlášení spotřebitele nemůže vést k řádnému prověření jeho schopnosti splácet úvěr,
neboť se dle slov krajského soudu jedná o situace, kdy by osoba jednající s odbornou péčí měla a
mohlamítpochybnostiopravdivostitvrzenýchskutečností.Smyslemzakotvenípovinnostiposkytovatelů
spotřebitelských úvěrů posuzovat úvěruschopnost spotřebitele (§ 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském
úvěru) je především ochrana spotřebitelů před rizikovými úvěry a dále řešení problému rostoucího

zadlužeností domácností (viz důvodová zpráva k zákonu o spotřebitelském úvěru). Povinnost věřitele
posoudit před uzavřením smlouvy bonitu spotřebitele představuje pro spotřebitele i určitou záruku, že
věřitel bude při poskytování úvěru postupovat tak, aby jej do určité míry chránil před neschopností
splácet. Primárním chráněným zájmem je zde ochrana spotřebitele před neodpovědným poskytnutím
úvěru, které by vedlo k jeho insolvenci se všemi negativními následky, a to jak ekonomickými v podobě
ztráty majetku, tak společenskými v podobě společenské stigmatizace (viz Wachtlová, L., Slanina, J.:

Zákon o spotřebitelském úvěru. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 99).
Podľa NS ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018 - Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání
nejen spotřebitele samého před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně
také společnost jako celek, neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence
v podobě pádu spotřebitele a osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a

sociálních vztahů atd. V neposlední řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení
úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli
poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho
§ 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s
odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu, že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem

ospotřebitelskémúvěru,tedynepostupujesodbornoupéčípřiposouzeníschopnostispotřebitelesplácet
spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních,
výdělkových a majetkových poměrech. Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích
dlužníků.
Podľa rozsudku KS v Prešove sp. zn. 20Co/72/2017 - V súvislosti so zisťovaním bonity spotrebiteľa

odvolací súd poukazuje na doplňujúci návrh, ktorým sa mení a dopĺňa Zákon č. 129/2010 Z.z., v
ktorom sa okrem iného uvádza: „Zámer finančného sprostredkovateľa je často presvedčiť nebonitného
klienta, ktorý má problémy s kontrolou vlastných finančných tokov a hospodárením, aby pristúpil na
úver, u ktorého je v mnohých prípadoch zjavné, že ho spotrebiteľ nebude vedieť splácať. Finančný
sprostredkovateľ je motivovaný zanedbať povinnosť skúmania spotrebiteľovej schopnosti splácať úver

vidinou peňažnej prémie za sprostredkovanie a subjekt poskytujúci úver si je vedomý, že v prípade
neschopnosti splácať majetok môže siahnuť za pomoci štátneho donútenia na majetkové hodnoty
dlžníka, napríklad obydlie. Prípadný argument zo strany veriteľa, že exekúcia majetku u nebonitných
klientom je prirodzeným následkom nedodržania povinnosti splácať úver neobstojí. Je tak z dôvodu,
že v prípade hrubého porušenia povinnosti skúmať spotrebiteľovu schopnosť splácať úver veriteľom

z dôvodu vidiny majetkových hodnôt spotrebiteľa vstupuje veriteľ do zmluvného vzťahu v zlej viere
(male fide), keďže si je dopredu vedomý toho, že spotrebiteľ pri svojej úrovni bonity s veľkou
pravdepodobnosťou nebude môcť splácať úver. Veriteľ si je teda vedomý faktu, že hlavnou časťou
zmluvnéhoplnenia,ktorúodspotrebiteľaobdržínebudúsplátkyúveru,alepoplatkyzaomeškanieplatieb
a uspokojenie z majetkových hodnôt spotrebiteľa v dôsledku spotrebiteľovej platobnej neschopnosti. ....

Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch možno považovať
povrchné skúmanie schopnosti splácať úver bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa v
rozpore s odbornou starostlivosťou alebo účelové použitie dokladov o platobnej schopnosti spotrebiteľa
na vytvorenie zdania väčšej bonity spotrebiteľa, ako tomu v skutočnosti je, aby mu bol poskytnutý väčší
úver, ako je schopný splácať.

Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C – 679/18: Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex
offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí
pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto

povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa
uvedeného článku 23.
Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C – 449/13: Z toho vyplýva, že veriteľ musí po prvé v každom
prípade a vzhľadom na osobitné skutočnosti prípadu posúdiť, či sú uvedené informácie primeranéa dostatočné na ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa. V tejto súvislosti sa môže dostatočný
charakter uvedených informácií líšiť vzhľadom na okolnosti uzatvorenia zmluvy o úvere, osobnú
situáciu spotrebiteľa a výšku úveru. Toto ohodnotenie sa môže uskutočniť prostredníctvom dokumentov

preukazujúcich finančnú situáciu spotrebiteľa, ale nemožno vylúčiť, že veriteľ zohľadní aj staršie
informácie o finančnej situácii záujemcu na úver, ktorými môže disponovať. Obyčajné nepodložené
vyhlásenia spotrebiteľa však nemôžu byť samy osebe dostatočné, ak k ním nie sú pripojené dôkazy.

Je nesporné, že medzi stranami sporu bola uzavretá spotrebiteľská zmluva o poskytnutí

spotrebiteľského úveru. Pred uzavretím tejto zmluvy bol však žalobca – veriteľ povinný s odbornou
starostlivosťou skúmať, či majetková a sociálna situácia žalovaného – dlžníka „zaručuje“ splácanie
poskytnutého úveru z hľadiska jeho bonity.
V zmluve je uvedené, že čistý mesačný príjem žalovaného je 550,00 € a jeho mesačné finančné výdavky
sú 0 € a iné mesačné výdavky sú rovnako 0 €. Žalovaný je slobodný a býva vo vlastnom byte/dome.
Zo zmluvy o úvere, časti „Predložené doklady“ vyplýva, že žalovaný žiadne doklady nepredložil.

Nepredložil doklad o výške príjmu a preto jeho skutočný príjem známy nie je a nie je známe, či z neho
sú vykonávané nejaké zrážky. Žalobca vykonal dopyt na Sociálnu poisťovňu, z ktorého vyplynulo, že
vymeriavací základ žalovaného, teda hrubá mzda by mal byť 632 € mesačne. Rovnako žalobca vykonal
lustráciu žalovaného v registri NRKI, z ktorej vyplynulo, že nespláca žiadny úver.
Podľa kalkulačky čistej mzdy, hrubá mzda 632 € predstavuje čistú mzdu cca 503 €.

To, že životné minimum nie je dostatočne výpovedným údajom vyplýva aj z Opatrenia NBS č. 10/2017,
ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, podľa
§ 2 ods.5 ktorého celková výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa
sa zvyšuje o 20% (neskôr 40%) rozdielu medzi výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom.
Ani uvedené opatrenie však veriteľa nezbavuje povinnosti skúmať náklady na živobytie potencionálneho

dlžníka riadne. Ustanovenie § 7 ods.2 ods. 20 písm.b) zákona č. 129/2010 Z.z. zdôrazňuje povinnosť
skúmania nákladov na živobytie. Uvedenie 0 € pri spotrebiteľovi, ktorý žije vo vlastnom dome/byte je
bez ďalšieho údajom nesprávnym a zanedbanie tejto časti skúmania bonity dlžníka nemožno pohodlne
nahradiť administratívnym údajom o životnom minime. Takýto postup je bez ďalšieho § 11 ods.2 zákona
č. 129/2010 Z.z. považovaný za hrubé porušenie povinnosti skúmania bonity.

Súd teda robí záver, že žalobca pri preverovaní bonity (ako najdôležitejšej predzmluvnej povinnosti)
nepostupoval s odbornou starostlivosťou (ako starostlivosťou vyžadujúcou aktivitu veriteľa a nie iba
sofistikovane vykonaný postup, výsledkom ktorého je poskytnutie úveru nebonitnej osobe javiacej sa
ako osoba, u ktorej možno riadne splácanie úveru predpokladať), čoho výsledkom je, že poskytnutý
úver je bez úrokov, bez poplatkov a k jeho platnému predčasnému zosplatneniu nedošlo (preto nie

je potrebné zaoberať sa nedoručením jeho vyhlásenia žalovanej). Odborná starostlivosť je vyššia
forma starostlivosti ukladaná osobám s určitými profesionálnymi schopnosťami za účelom dosiahnutia
dôležitých cieľov. Dodávateľ tak musí v úzkej súčinnosti s klientom urobiť chtiac – nechtiac audit
domáceho rozpočtu klienta a jeho pozornosti nesmie ujsť nepreukázanie príjmov a výdavkov zo strany
klienta. Žalovanému teda zostalo zachované právo splácania úveru v splátkach, pričom splátka je

tvorená iba časťou pôvodnej splátky pripadajúcej podľa amortizačnej tabuľky na istinu. Predčasné
zosplatnenie úveru je tak neplatným právnym úkonom bez akýchkoľvek účinkov. Keďže išlo o hrubé
porušenie odbornej starostlivosti, uplatnia sa obe zákonom predpokladané sankcie, aplikujúc pravidlo
„argumentum a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu; od silnejšieho k slabšiemu – poukazuje na
to, že napr. z obmedzenia vo väčšom rozsahu sa usudzuje aj na obmedzenie v menšom rozsahu alebo

splnenie podmienok na prísnejšiu sankciu obsahuje v sebe aj splnenie podmienok na menej prísnu
sankciu).
Vzhľadom na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru sa súd nezaoberal žalovaným tvrdenými
nedostatkami zmluvy, keďže ani ich preukázanie by už k výsledku priaznivejšiemu pre žalovaného viesť
nemohlo.

Zaplatená suma 380 € predstavuje zaplatenú istinu splátok do 20.12.2019 v sume 367,42 € a zo splátky
splatnej dňa 20.01.2020 bola zaplatená suma 12,58 € a ostal dlh 05,57 €. Vychádzajúc z vyššie
uvedeného žalobcovi patrí suma istiny – 120,06 € (500,06 € - 380 €).

Nárok na úroky z omeškania plynie pre žalobcu z nasledujúcich právnych predpisov:

§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka - dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak
ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvyodstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len
jednotlivých plnení.
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka - ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ

právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.
§ 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka
–výškaúrokovzomeškaniajeo5percentuálnychbodovvyššiaakozákladnáúrokovásadzbaEurópskej

centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Základná sadzba ECB ku dňom omeškania bola 0,00% ročne a preto výška úrokov z omeškania je
5,00% ročne.
Žalobca požadoval úroky z omeškania od 28.12.2019. Istina však vo výške 05,57 € bola omeškaná až
odo dňa 21.01.2020. Z tejto sumy tak súd priznal úroky z omeškania a túto sumu následne zvyšoval
o istinu ďalších omeškaných splátok.

K tzv. vzájomnej žalobe žalovaného. Podaním zo dňa 30.09.2022 (č.l. 41 – 43) žalovaný prostredníctvom
právneho zástupcu podal vzájomnú žalobu, ktorou sa domáhal určenia, že úver je bezúročný a bez
poplatkov a priznania náhrady trov konania za toto určenie.
Podľa § 147 ods.1 C.s.p. - Žalovaný môže uplatniť svoje právo proti žalobcovi vzájomnou žalobou.
V záujme hospodárnosti konania umožňuje Civilný sporový poriadok, aby si žalovaný svoj prípadný

nárok voči žalobcovi efektívne uplatnil vzájomnou žalobou. Vo svojej podstate je vzájomná žaloba
štandardnou žalobou v zmysle § 131 CSP a nasl., s tým rozdielom, že bola podaná v už začatom spore.
V konaniach, kde určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu,
nemožno za vzájomnú žalobu považovať prejav vôle žalovaného, ktorým sa domáha iného spôsobu
usporiadania ako žalobca (napr. vyporiadanie bezpodielového alebo podielového spoluvlastníctva

a pod.). Rovnako nie je vzájomnou žalobou v procesnom zmysle kompenzačná námietka žalovaného,
ktorou s hmotnoprávnymi účinkami započítava svoju pohľadávku proti pohľadávke žalobcu, pokiaľ nie
sú splnené podmienky uplatnenia vyššieho nároku podľa § 147 ods. 2 CSP. Právo žalobcu a vzájomnou
žalobou uplatnené právo žalovaného nemusia byť rovnakého druhu. Pri vzájomnej žalobe musí súd
individuálne posúdiť jej obsah aj vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku, a to osobitne z hľadiska

prekážky litispendencie. Nie je procesne prípustné, aby bola riadne prejednaná vzájomná žaloba, pokiaľ
tomu bráni prekážka začatého konania na základe pôvodnej žaloby. Typickým príkladom sú spory, kde
určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu (tzv. iudicium duplex –
pozri komentár k § 146 CSP čl. I bod 3). Súd napríklad nemôže v konaní o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov prejednať vzájomnú žalobu žalovaného, ktorou sa sám domáha vyporiadania

toho istého spoluvlastníctva. Rovnako postupuje súd aj vtedy, ak je predmet vzájomnej žaloby voči
pôvodnej žalobe vo vzťahu prejudiciality. Nie je napríklad prípustné, aby sa žalovaný v spore o plnenie
zo zmluvy vzájomnou žalobou domáhal určenia jej neplatnosti, keďže samotná platnosť tejto zmluvy je
otázkou predbežnou vo vzťahu k meritórnemu výroku na plnenie. Vzájomná žaloba nie je prostriedkom
procesnej obrany žalovaného v zmysle § 149 CSP, v dôsledku čoho nie je jej uplatnenie obmedzené

pravidlami o sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania (§ 153 a 154 CSP).
Podľa súdu tak § 11 ods.4 zákona č. 129/2010 Z.z. (Spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia
neplatnostizmluvyospotrebiteľskomúverealebourčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutého
spotrebiteľského úveru žalobou.) neznamená, že určenia tam uvedeného sa možno domáhať úplne
neobmedzene. Toto ustanovenie reagovalo na prax súdov po účinnosti C.s.p., keď takéto žaloby

o určenie právnej skutočnosti boli ako neprípustné zamietané. Išlo o situácie, kde uvedené určenie bolo
podstatou žaloby spotrebiteľa. Zákonodarca však podľa súdu nepočítal s tým, že dôjde k zneužívaniu
tohto ustanovenia ako je tomu aj v tomto prípade. Jeho cieľom bolo predovšetkým umožniť takúto
žalobu spotrebiteľovi v čase pred podaním žaloby o plnenie zo strany dodávateľa a to z dôvodu potreby
vyjasneniajehopozície(povinnostiplatiťúrokyapoplatky/resp.ichneplatiťbezhrozbybudúcejsankcie).

Súd tak dospieva k záveru, že návrh na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nie je vzájomnou
žalobou ale procesnou obranou upozorňujúcou na skutočnosti, ktorých následkom je bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru, ktorými sa však pri žalobe o plnenie podanej dodávateľom súd zaoberá ex
offo. Keďže tento návrh nie je podľa súdu žalobou (vzájomnou), netreba ho ani zamietať ani konanie
o ňom zastavovať a preto ho súd vybavil iba v odôvodnení rozsudku.

Podľa súdu jediným cieľom takéhoto návrhu, je snaha právneho zástupcu spotrebiteľa urobiť
z predbežnej otázky samostatný predmet konania a získať trovy v prípade jeho vyhoveniu. Takéto
konanie je súdom posudzované ako zneužitie práva podľa Čl. 5 C.s.p.Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods.2 C.s.p. - Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Žalobca požadoval zaplatenie sumy 232,57 € a priznaná mu bola suma 120,06 €. Úspech žalobcu –
51,52%, úspech žalovaného – 48,48%. Ak však súd prihliada aj na neúspech v časti príslušenstva, tak
úspech strán sporu je rovnaký a náhrada trov konania žiadnej z nich nepatrí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto

vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.