Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/165/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114216520
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1114216520.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: O. B. C. D. N. S. D. Ý. ,
E. B. X.XX.XXXX, I. S.S. M., J. Č.. XX, zastúpený spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária,
s.r.o., Poprad, Námestie svätého Egídia č. 40/93, IČO: 44 250 029, za ktorú koná JUDr. Jozef Beňo,
PhD., Mgr. Pavol Antoš, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova č. 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, s príslušenstvom,
na odvolanie strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 10. júla 2020, č.k. 19 C
102/2014-289, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 10. júla 2020, č.k. 19
C 102/2014-289, p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov tohto odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 10.7.2020, č.k. 19
C 102/2014-289, vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.138,22 € titulom
náhrady škody spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.138,22 € od 6.12.2014 do
zaplatenia, všetko do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku; vo výroku II. žalobu vo zvyšnej
časti zamietol a vo výroku III. žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.
1.1. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa

5.6.2014 domáhal uloženia povinnosti žalovanému Slovenská republika, v
zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky a
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, zaplatiť mu sumu 22.069,-- € ako náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Uvedenej
sume zodpovedá majetková škoda v sume 2.069,-- € a nemajetková ujma v sume 20.000,-- €. Dôvodil
skutočnosťami, že dňa 17.6.2009 bolo uznesením vyšetrovateľa sp.zn. ČVS-SKIS-156/IS-1-V-2009 voči
nemu vznesené obvinenie pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1

písm. a/ Trestného zákona, ktorého sa mal ako policajt vo výkone služby dopustiť tým, že neprimerane
fyzicky napadol osobu pri vykonávaní úkonu jej zadržania. Následne dňa 24.6.2009 bol na základe
personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 259/2009 prepustený zo služobného
pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodov totožných s dôvodmi trestného stíhania. Uznesením
Okresnej prokuratúry Bratislava IV. zo dňa 22.7.2009, sp.zn. OPv 132/09, bola jeho
sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa zamietnutá, pretože nebola dôvodná. Obdobne tak bol žalobca

neúspešný aj v personálnom konaní, keď Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím č.p.
SLV-96/PK-2009 zamietlo jeho rozklad proti personálnemu rozkazu. Následne dňa 9.2.2010 bola na
Okresný súd Bratislava IV. podaná obžaloba pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa§ 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 20.6.2011,
sp. zn. 2 T 12/2010, bol spod obžaloby oslobodený. Označený rozsudok bol odvolacím súdom
dňa 24.11.2011 zrušený z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a vec mu bola vrátená

na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Okresný súd Bratislava IV. rozsudkom zo dňa 30.4.2012, sp.zn.
2 T 12/2010, vo veci opätovne rozhodol tak, že ho spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že skutok, ktorý
mu bol kladený za vinu, nie je trestným činom. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa
9.10.2012, sp.zn. 4 To 107/2012, zamietol odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava IV.,
čím rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 30.4.2012, sp.zn. 2 T 12/2010, nadobudol

právoplatnosť. Nadväzne na popísaný skutkový vzťah je toho právneho názoru, že mu vznikol nárok na
náhradu škody podľa § 3 ods. 1 písm. a/, v spojení s § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003
Z.z. z dôvodu vydania nezákonného rozhodnutia. Dôvodnosť priznania náhrady nemajetkovej
ujmy žalobca odôvodnil medializáciou jeho prípadu, ktorá začala dňa 24.6.2009 na tlačovej besede
zvolanej prezidentom Policajného zboru, kde bolo jeho prepustenie z Policajného zboru komentované
ako „zbavovanie sa Policajného zboru čiernych oviec“. O tejto udalosti tiež informovala aj TA3, v hlavnom

spravodajstve aj stanice STV 1, TV Markíza a TV JOJ. V dôsledku personálneho postupu
Policajného zboru Slovenskej republiky sa stal od 25.6.2009 do 11.8.2010 nezamestnaným. Počas tohto
obdobia boli jeho príjmom len dávky sociálneho zabezpečenia v sume cca 55,-- € mesačne, poberal od
služobného úradu sumu 72,38 € mesačne po dobu 12 mesiacov. Žiadny iný nárok na sociálnu dávku
mu nevznikol. Celé toto obdobie si intenzívne hľadal zamestnanie, no pre prebiehajúce trestné konanie

spojené s medializáciou jeho prípadu bezúspešne. V období od 11.8.2010 do 30.3.2012 sa pokúsil
podnikať, no bezúspešne, keďže celý svoj profesionálny život pracoval ako príslušník motorizovanej
jednotky, a tak nemal žiadne iné vedomosti alebo pracovné skúsenosti. Jeho príjem za celý kalendárny
rok bol pod hranicou 4.000,-- €. Od 3.4.2010 do 9.12.2010 bol nútený prerušiť výkon živnostenského
oprávnenia a bol opätovne evidovaný na úrade práce bez nároku na akékoľvek dávky. Opätovne

podnikal od 10.12.2012 do 27.2.2013, kedy bol opätovne prijatý do služieb Policajného zboru. Z tohto
prehľadu, podľa žalobcu, jasne vyplýva, že v dôsledku nezákonných rozhodnutí žalovaného bol nútený
žiť viac ako dva roky bez príjmu, pričom takýto život mu priniesol neúmerné psychické vypätie, stres,
o to viac, že bez práce sa ocitol zo dňa na deň, s hanbou, z dôvodu vymyslenej trestnej činnosti, bol
verejne ponížený medializáciou jeho osoby. Okrem toho žil v obavách z odsúdenia, ktoré by znamenalo

definitívnunemožnosťuplatniťsavjehoprofesii.Osobitneduševnéťažkostimuspôsobovalovysvetlenie
jeho neviny pred rodičmi, priateľkou a blízkymi spolupracovníkmi a priateľmi. Preto prosté
odškodnenie v podobe náhrady trov obhajoby ani zďaleka nepostačuje na odškodnenie toho, čo v
dôsledku trestného stíhania a prepustenia zo služobného pomeru utrpel. Deň omeškania žalovaného s
náhradou škody určil ako deň nasledujúci po dni jeho prijatia v Policajnom zbore, t.j. dňom 27.2.2013.

1.2. V priebehu súdneho konania za orgán oprávnený konať v mene žalovaného žalobca označil
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, v časti týkajúcej sa napádaného personálneho konania, a
Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, v časti týkajúcej sa napádaného nezákonného rozhodnutia
vydaného v trestnom konaní.
1.3.1. Rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 21.6.2016, č.k. 19 C 102/2014-183, súd prvej inštancie

vo výroku I. uložil Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.740,42 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od
3.1.2015 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku II. vo zvyšnej časti
žalobný návrh zamietol, vo výroku III. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v
sume 1.452,58 €.

1.3.2. Na odvolanie oboch strán sporu Krajský súd v Bratislave uznesením (rozhodnutím v poradí
prvým) zo dňa 22.5.2019, č.k. 15 Co 52/2017-244, rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa
21.6.2016, č.k. 19 C 102/2014-183, v spojení s opravným uznesením podľa § 164 Občianskeho súdneho
poriadku, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vytýkal súdu prvej inštancie,
že nesprávne právne posúdil otázku týkajúcu sa orgánu, ktorý je oprávnený konať za žalovaného

(Slovenskú republiku) v tomto súdnom konaní. Aj zákonodarca predvídal kolíziu názorov pri označení
orgánu štátu, ktoré prichádzajú do úvahy. Z dikcie zákona aj logiky veci vyplýva, že ak ku škode
došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, vystupuje za
Slovenskú republiku len jeden z týchto orgánov; za štát je príslušný konať ten orgán, u ktorého bola
podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku. Ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných

orgánoch, za štát koná ten orgán, jediný orgán z viacerých prichádzajúcich do úvahy, ktorý vo veci začal
konať ako prvý (§ 4 ods. l písm. k/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do
31.10.2010, dokedy mala podľa žalobcu škoda a nemajetková ujma vzniknúť). Ako prvý v predmetnej
veci začalo konať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a teda tento orgán je príslušný za štát konať.Vo vzťahu k náhrade majetkovej ujmy v sume 2.069,-- € v podobe trov trestného konania odvolací súd
dôvodil, že tieto boli vyúčtované nielen v súvislosti s trestným konaním (1.827,30 €), ale aj v súvislosti
s personálnym konaním a konaním o zaistenie zbrane. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že

účtované úkony právnej pomoci v personálnom konaní nevyplývajú z pripojeného personálneho spisu,
rozklad podal žalobca sám a v personálnom spise, ako aj v časti konania o zaistenie zbrane absentuje
splnomocnenie udelené advokátovi. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie aj v časti
nepriznaniatrovtrestnéhokonaniazadvaúčtovanéúkonyprávnejpomoci,atosťažnosťprotiuzneseniu,
ktorý úkon realizoval priamo žalobca a účasť na hlavnom pojednávaní dňa 14.6.2010. Odvolací súd sa

ale nestotožnil so súdom prvej inštancie priznaných úkonov právnej pomoci vo forme porád s klientom.
Z vyúčtovania nebolo možné preskúmať oprávnenosť fakturácie porád a žalobca pred súdom prvej
inštancie, ani v odvolacom konaní nepreukázal, že k týmto poradám skutočne došlo, a to ani zápisnicou
z porady, ktorá sa bežne pri týchto poradách vyhotovuje. V tomto smere má odvolací súd za to, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Treba vychádzať analogicky z ustálených pravidiel priznávania
odmeny obhajcu vo veciach povinnej obhajoby, kde súdy vždy a bez výnimky požadujú jednoznačné

preukázanie každej položky, inak ju nepriznajú. Nie je korektné ani spravodlivé, aby súdy postupovali
pri uznávaní nároku z toho istého právneho základu (odmena obhajcu) prísnejšie, ak ho má uhradiť
súd a naopak benevolentne v prípadoch, keď je uplatnený voči inému subjektu. Nepochybne dôležitým
je aj trestný spis, v ktorom by jednotlivé úkony obhajoby mali byť obsiahnuté. Podľa právneho názoru
odvolacieho súdu žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy. Naštrbenie rodinných a sociálnych vzťahov nepreukázal, k daným skutočnostiam v konaní pred
súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní nepredložil a ani nenavrhol žiadne dôkazy. Práve
naopak, z konania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobcove vzťahy neboli žiadnym spôsobom
narušené, so svojou priateľkou dokonca čakal dieťa. Nepreukázal teda žiadnym spôsobom väčší
dopad trestného stíhania na jeho súkromný život, preto súd prvej inštancie rozhodol správne, keď mu

nemajetkovú ujmu nepriznal. K tvrdeniu žalobcu, že svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvíja
od medializácie a neschopnosti si nájsť zamestnanie kvôli prebiehajúcemu trestnému stíhaniu, odvolací
súd, zhodne so súdom prvej inštancie, dôvodil, že médiami poskytnuté informácie boli len všeobecné,
bez označenia mena a priezviska žalobcu, preto nemohli žalobcovi spôsobiť žiadnu ujmu a nemôžu
byť ani titulom na priznanie nemajetkovej ujmy. Aj žalobcom tvrdená skutočnosť, že kvôli trestnému

stíhaniu si nemohol nájsť prácu, je irelevantná, keďže žalobca žije v Bratislave, v kraji, ktorý dlhodobo
vykazuje najnižšiu mieru nezamestnanosti. Personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky o
jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a rozhodnutie Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky o zamietnutí jeho rozkladu proti personálnemu rozkazu vydané podľa zákona č.
73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže a Železničnej polície, nie sú podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nezákonnými
rozhodnutiami, aj keď ich vydal orgán verejnej moci, avšak nie pri výkone verejnej moci. Medzi
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a žalobcom totiž išlo o samostatný vzťah, keďže žalobca bol
(v rozhodnom období) a naďalej je v služobnom pomere. Ak mal žalobca za to, že tieto rozhodnutia
sú nezákonné, mohol a mal sa domáhať ochrany v samostatnom súdnom konaní. Tieto rozhodnutia

však nemôžu byť predmetom skúmania podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súdu prvej inštancie uložil v
ďalšom konaní, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.), konať
len s jedným orgánom v mene žalovanej Slovenskej republiky; za aktívnej účasti strán sporu vykonať
dokazovanie, následne o nárokoch žalobcu opätovne rozhodnúť, svoje rozhodnutie riadne odôvodniť
v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p., v rozhodnutí sa vysporiadať aj so skutočnosťami, ktoré sú

naznačené vyššie. V tejto súvislosti odvolací súd dal do pozornosti ustanovenie § 470 ods. 2 veta druhá
C.s.p., podľa ktorého ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenie tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Súdu
prvej inštancie uložil tiež v novom rozhodnutí rozhodnúť opätovne o nároku na náhradu trov konania

pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom (§ 470 ods. l, ods. 2, § 396 ods. l, ods. 3,
§ 255 a nasl. C.s.p.).
1.4.1. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, konal
so žalovaným Slovenskou republikou, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky; od
rozhodnutia odvolacieho súdu nedošlo k zmene skutkových zistení, z ktorých vychádzal odvolací súd,

nedošlo ani k zmene právnej úpravy, či k podstatnej zmene rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorít. Napadnutý rozsudok (v poradí druhý) právne odôvodnil ustanovením § 470 ods. l, § 391 ods. 2,
ods. 3, § 232 ods. 3 C.s.p., § 1 písm. a/, c/, § 3 ods. l, ods. 2, § 4 ods. l písm. b/, f/, k/, § 5 ods. l, § 6
ods. l, § 16 ods. 4, § 17 ods. l, ods. 2, § 18 ods. l, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti zaškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31.10.2010, § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom ku dňu 6.12.2014.

1.4.2. V konaní zostalo nepochybné, že jeho predmetom, na nespochybniteľnom a nemennom
skutkovom základe, zostal žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody v sume 2.069,-- € titulom
trov právneho zastúpenia a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 20.000,-- €, spolu s príslušenstvom.
V prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ide o objektívnu
zodpovednosť štátu za škodu, ale len za súčasného splnenia troch podmienok - nezákonné rozhodnutie

orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy
vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím či nesprávnym
úradným postupom.
1.4.3. Mal za to, že je splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia. Uznesenie zo dňa
17.6.2009, ČVS-SKIS-156/IS-1-V-2009, o vznesení obvinenia voči žalobcovi treba považovať za
nezákonné rozhodnutie, pretože žalobca bol spod obžaloby oslobodený. Zastavenie trestného stíhania

z dôvodu, že k trestnému činu nedošlo, má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
7.7.2016, č.k. I. ÚS 320/2016-49). Nie je rozhodujúce, ako orgány
činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie; rozhodujúce je, či sa ich podozrenie potvrdilo.
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného

konania (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2016, č.k. I. ÚS 395/2016-26). Žalobca
síce za nezákonné rozhodnutie označil aj uznesenie prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry zo dňa
22.7.2009, sp. zn. OPv 132/09, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu o
vznesení obvinenia, obžalobu podanú na Okresný súd Bratislava IV., personálny rozkaz ministra vnútra
Slovenskej republiky č. 259 zo dňa 24.6.2009, ktorým bolo rozhodnuté o jeho prepustení zo služobného

pomeru príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky, a rozhodnutie Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky zo dňa 30.9.2009, č. SLV-96/
PK-2009, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu podaný proti uvedenému personálnemu rozkazu, tieto
rozhodnutia však nespĺňajú charakteristiku nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
Stotožnil sa s názorom žalovaného, že personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 259

zo dňa 24.6.2009 a rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 30.9.2009, č. SLV-96/
PK-2009, podľa ktorého medzi žalobcom a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. príslušným
útvarom Policajného zboru, ako služobným úradom, bol v čase do 1.4.2003 služobno-právny vzťah
podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície,

a žalobcom napádané rozhodnutia boli vydané v rámci personálneho konania v zmysle tohto zákona.
Preto požiadavka žalobcu na náhradu majetkovej škody (v sume 2 x 120,90 € - ods. 12.7.
rozsudku) a nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatnil pre personálny rozkaz č. 259 vydaný podľa zákona č.
73/1998 Z. z., a následne vydaný v rámci obnovy personálneho konania, nemôže byť posudzovaná ako
zodpovednostný vzťah verejnoprávnej povahy vyplývajúci z úradného postupu orgánu štátu pri výkone

verejnej moci, na ktorý by bolo možné aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobcom napádané rozhodnutia neboli vydané pri výkone verejnej
moci v oblasti štátnej správy spadajúcej pod pôsobnosť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a ani v
trestnom konaní. Právny vzťah založený medzi žalobcom a Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky je vzťahom špecifickým, služobnej povahy, a teda svojou povahou vzťahom

zamestnaneckým s určitými modifikáciami, ktoré síce môžu evokovať určité rysy výkonu verejnej moci,
ale o verejnú moc v ponímaní zákona č. 514/2003 Z.z. nejde. Rovnako sa k tomuto
personálnemu rozkazu a rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vyjadril aj odvolací súd
v uznesení zo dňa 22.5.2019, č.k. 15 Co 52/2017-244, keď mal za to, že tieto rozhodnutia nemôžu byť
predmetom skúmania podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

1.4.4. Základným predpokladom uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia škody, resp.
nemajetkovej ujmy, a skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a majetková či nemajetková ujma
už vznikla. K preukázaniu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody súd
dôvodil, že v právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba vzťahov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak

je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku; ak bola príčinou škody iná
skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou,
ide o jej skutkové posúdenie vo všetkých konkrétnych súvislostiach, pritom nie je rozhodujúce časové
hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnejsúvislosti (R 21/1992). Ako náhradu majetkovej škody žalobca uplatnil sumu 2.069,-- € pozostávajúcu
z uhradených trov obhajoby v trestnom konaní, trov právneho zastúpenia v konaní o
rozklade a v konaní o zaistenie zbrane. Keďže namietaný personálny rozkaz, rozhodnutie Ministerstva

vnútraSlovenskejrepubliky,nepredstavujúnezákonnérozhodnutie,atedanemôžubyťpredmetomtohto
konania podľa zákona č. 514/2003 Z.z., tiež s poukazom na to, že v rámci vyúčtovania trov právneho
zastúpenia zo dňa 9.9.2013 boli vyúčtované nielen právne služby poskytnuté v súvislosti s trestným
konaním žalobcu (v sume 1.827,30 €), ale aj právne služby vyúčtované v súvislosti s personálnym
konaním, za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a rozklad) v sume 120,90 €,

právne služby v súvislosti s konaním o zaistenie zbrane - rovnako dva úkony právnej služby (prevzatie
a príprava zastúpenia a odvolanie) v sume 120,90 €, na ktoré žalobcovi nevznikol nárok v tomto
konaní, potom ich súd žalobcovi nepriznal. Účtované úkony právnej služby v personálnom konaní totiž
nevyplývajú z pripojeného personálneho spisu, najmä keď rozklad podal žalobca sám, v
personálnom spise tiež absentuje aj prípadné splnomocnenie udelené advokátovi. Obdobne tomu tak je
aj v časti týkajúcej sa zaistenia zbrane. Majetková škoda žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti

s nezákonným rozhodnutím, keďže v trestnom konaní, ktoré sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom,
bol zastúpený obhajcom, ktorý v prospech neho vykonával úkony právnej služby. Žalobca tak využil
svoje ústavné právo na kvalifikovanú obhajobu, pričom je irelevantné, či išlo o prípad nutnej obhajoby
alebo zvoleného obhajcu. Práve vznesenie obvinenia a následné pokračovanie v trestnom konaní po
podaní obžaloby boli priamou a bezprostrednou príčinou vzniku trov spätých s obhajobou. Odmena

za zastupovanie, ak je zástupcom advokát, je teda nepochybne hotovým výdavkom, ktorý patrí medzi
základné druhy trov konania. Žalobcovi tak vznikol nárok na náhradu škody, avšak len čo do uplatnených
trov obhajoby v rámci trestného konania (t.j. podľa časti „A“ vyúčtovania trov právneho zastúpenia
zo dňa 9.9.2013) v sume 1.827,30 € a len v určitom rozsahu. Žalovaný v priebehu konania namietal
všetky úkony právnej služby, ktoré boli účtované titulom porady právneho zástupcu s klientom, ďalej

sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, účasť na hlavnom pojednávaní dňa 14.6.2010, ale aj
úkon prevzatie a príprava zastúpenia (06/2009) a porada s klientom spojená so študovaním dôkazného
prostriedku (7.9.2009), pretože ich nepovažoval za preukázané. Súd po preskúmaní vyúčtovania trov
právneho zastúpenia a vyšetrovacieho spisu zistil, že žalobca dňa 9.6.2009 udelil plnú moc advokátovi
Mgr. X. na jeho zastupovanie v trestnom konaní, z dôvodu vznesenia obvinenia pre prečin zneužívania

právomoci verejného činiteľa. Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia však bola podaná priamo
žalobcom, nie prostredníctvom obhajcu. Súd tiež zistil, že sa právny zástupca nezúčastnil hlavného
pojednávania dňa 14.6.2010. Rovnako sa súd stotožnil s námietkou žalovaného ohľadom všetkých
úkonov právnej služby (13 x), ktoré boli účtované titulom porady právneho zástupcu s klientom, keďže
žalobca nepreukázal, a to napriek názoru vyslovenému odvolacím súdom v uznesení zo dňa 22.5.2019,

č.k. 15 Co 52/2017-244, že by sa uvedené porady realizovali; tieto úkony právnej služby nevyplývajú ani
z pripojeného vyšetrovacieho spisu. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno, keď neposkytol žiadny
dôkaz (napr. zápisnicu z porady so svojim právnym zástupcom) o vykonaní týchto úkonov. Vzhľadom na
uvedené tak súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi náhradu škody za nasledovné úkony právnej služby
spolu s režijným paušálom: sťažnosť proti uzneseniu (57,95 € + 6,95 €), porada s klientom spojená so

študovaním dôkazného prostriedku (77,26 € + 6,95 €), 12 x porada s klientom (429,44 € + 88,28 €),
účasť na hlavnom pojednávaní dňa 14.6.2010 (15,03 € + 7,21 €). Súd tak žalobcovi priznal náhradu
škody len v sume 1.138,22 €, pretože mal za to, že zvyšné úkony právnej služby boli skutočne vykonané,
tieto úkony právnej služby považoval za účelné a aj dôvodné, príjmovým pokladničným dokladom zo
dňa 9.9.2013 žalobca preukázal, že svojmu obhajcovi uhradil žalovanú sumu. Nad uvedenú priznanú

sumu náhrady majetkovej škody potom súd žalobu zamietol.
1.4.5. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením náhrady škody žalobcovi (trov obhajoby), a tak
žalobcovipriznalajúrokzomeškaniavzmysleustanovenia§16ods.4zákonač.514/2003Z.z.účinného
od 1.1.2013, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. vo výške 5,05 % ročne z priznanej sumy 1.138,22 € od

6.12.2014 do zaplatenia, teda odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky na predbežné prerokovanie nároku žalobcu na náhradu škody (žiadosť žalobcu
mu bola doručená dňa 5.6.2014). Výška úroku z omeškania 5,05 % ročne bola k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu (ku dňu 6.12.2012).
1.4.6. Za nedôvodnú v celom rozsahu súd považoval žalobu v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej

ujmy a ako takú zamietol. Žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno. Nebolo
preukázané, že trestné stíhanie zasiahlo do života žalobcu v takej miere a intenzite, ktoré by
odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca neoznačil žiadny dôkaz na
preukázanie tejto skutočnosti, neodôvodnil, prečo nie je dostatočným zadosťučinením iba samotnékonštatovanie porušenia práva. Iba vo všeobecnosti tvrdil, že došlo k narušeniu jeho rodinných a
sociálnych vzťahov, avšak svoje tvrdenia nepodporil relevantným dôkazom, a to ani napriek tomu, že
neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena v tejto časti žaloby bolo konštatované aj

odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení. Hoci žalobca na pojednávaní dňa 10.7.2020 predložil súdu
štatistikuvývojanezamestnanostizÚstrediapráce,sociálnychvecíarodinyBratislavazodňa13.3.2020,
uvedené nepreukazuje dopad trestného konania na život žalobcu. K medializácii prípadu žalobcu ako
príslušníka Policajného zboru v súvislosti s personálnym rozkazom a jeho prepustením
zo služobného pomeru súd dôvodil, že ani personálny rozkaz č. 259 zo dňa 24.6.2009, ani rozhodnutie

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 30.9.2009, č. SLV-96/PK-2009, nemôžu
byť predmetom skúmania podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Znamená to, že sa žalobca titulom týchto
rozhodnutí nemohol domáhať náhrady nemajetkovej ujmy. Ani medializované informácie tejto kauzy
nemohli pôsobiť na žalobcu dehonestujúco alebo urážlivo, keďže informácie boli poskytované vždy bez
označenia jeho mena a priezviska, informácie boli len všeobecné a vyvážené.
Pre priznanie nemajetkovej ujmy však sama závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a

výlučným faktorom pre určenie zadosťučinenia v peniazoch. Právne relevantná je len taká nemajetková
ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom. Základným predpokladom
uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda existencia skutočnosti, že došlo
k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma už vznikla, a preukázanie, že zásah do osobnostných
práv mal skutočne tvrdený následok. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje poškodeného.

Zákonodarca pri existujúcej právnej úprave všeobecnému súdu neposkytol oprávnenie na poskytnutie
primeranej nemajetkovej ujmy len pri konštatovaní porušenia práva žalobcu bez negatívneho prejavu v
jeho sfére. V konaní o nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je žalobca zaťažený
dôkazným bremenom ohľadom vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy, pričom musí preukázať konkrétny
negatívny prejav nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére (rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 21.5.2014, č. k. 4 Co 129/2014-116). Nemajetková ujma je určitou náhradou za protiprávny
stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je pri tom podstatné,
v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby. Súd v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. môže priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len za predpokladu
takej intenzity týchto následkov, že konštatovanie porušenia práva nie je postačujúce pre odstránenie

následkov, ktoré u žalobcu nastali, pretože došlo k značnému zníženiu jeho dôstojnosti a spoločenskej
vážnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 12.1.2012, č.k. IV. ÚS 1/2012-38, vo
vzťahu k dôkaznému bremenu pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z.z. konštatoval, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok
pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného.

1.4.7. Výrok o trovách konania prvoinštančného a odvolacieho súd prvej inštancie odôvodnil
ustanovením § 255 ods. 1, § 262 ods. l, § 396 ods. 3 C.s.p. Žalobca bol úspešný v časti týkajúcej sa
náhrady škody v sume 1.138,22 € a vo zvyšku náhrady škody úspešný nebol, nebol úspešný v časti
týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy. Úspech potom v tomto konaní možno priznať žalovanému. Zo
žalovanej sumy 22.069,-- € súd priznal žalobcovi sumu 1.138,22 € (úspech žalobcu bol v rozsahu 5,16

%), a teda žalovaný bol úspešný na 94,84 %; čistý úspech žalovaného potom bol v rozsahu 89,68 %
(94,84 % - 5,16 %). Žalovaný si ale nárok na náhradu trov konania neuplatnil, a tak mu súd nárok na
náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obe strany sporu.

2.1.Posudzujúcodvolaniežalobcupodľaobsahu(§124ods.lC.s.p.,§378ods.1C.s.p.)vyplývazneho,
že napáda rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie zamietol jeho nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu a sčasti nárok na náhradu majetkovej ujmy, dôvodiac
ustanovením § 365 ods. l písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci). Vzhľadom na dĺžku trvania predmetného súdneho konania už v súčasnosti dochádza k
ďalšiemu zásahu do jeho práv, a síce do práva na súdnu ochranu. Je si pritom vedomý toho, že prieťahy
v súdnom konaní nie sú same osebe odvolacím dôvodom.
2.1.1. Majetkovú ujmu mu súd prvej inštancie priznal za úkony právnej služby vykonané v rámci
základného trestného konania v rozsahu, v ktorom ich považoval za preukázané.

2.1.2. Náhradu nemajetkovej ujmy mu súd nepriznal majúc za to, že jeho nárok je nedôvodný, keďže
nepreukázal zásah do jeho osobnostných práv v takom rozsahu, aby odôvodňoval vznik práva na
zadosťučinenie v peniazoch. Tiež dôvodil, že personálne rozhodnutie o ukončení služobného pomeru
nemôže zakladať zodpovednosť za nesprávny výkon verejnej moci, nakoľko služobný úrad v ňomnevystupuje ako orgán verejnej moci. Za relevantné preto považoval výlučne vznesenie obvinenia a
jeho následné „zrušenie“ oslobodením spod obžaloby. Túto úvahu súdu považoval za rozpornú. Súd
ignoroval okolnosť, že k jeho prepusteniu došlo výlučne z dôvodu začatia trestného stíhania. K jeho

prepusteniu by teda nedošlo, ak by nebol trestne stíhaný. Táto skutočnosť sama osebe zakladá právo
na náhradu nemajetkovej ujmy. Nejde tu o ušlú mzdu, ktorá je nahrádzaná v rámci služobného konania.
Ide o stratu možnosti živiť sa tým, čo dovtedy vedel, v čom mal odborné skúsenosti a čo mal rád. Ide
o reálny prepad existenčnej úrovne zo dňa na deň, bez možnosti sa na to vopred pripraviť. Navrhol
odvolaciemu súdu oboznámiť sa s jeho výpoveďou o tom, ako prebiehalo jeho prepustenie. Za hodinu

sa ocitol na ulici bez toho, aby vedel, ako ďalej. Nie je možné tvrdiť, že tým, že sa niekto môže živiť
aj inak nedochádza k zásahu do jeho osobnostných práv. Nie je možné ani tvrdiť, že v prípadnom
náhradnom povolaní môže daná osoba dokonca aj dosahovať vyššie príjmy. Svoju prácu si nevolíme
výlučneprepeniaze,alespravidlavyjadrujeajpredstavyozmysledanéhopovolania,odbornévedomosti
a osobnostné predpoklady a mnohé ďalšie faktory, ktoré nie sú oceniteľné v peniazoch. Zdôraznil, že
k jeho prepusteniu došlo len na základe nedôvodne vedeného trestného stíhania; príčinná súvislosť je

preukázateľná písomnými rozhodnutiami. Ak by to tak nebolo, nebol by po skončení trestného stíhania
prijatý späť do Policajného zboru. K zrušeniu personálneho rozkazu došlo výlučne z dôvodu oslobodenia
spod obžaloby. V právnom poriadku Slovenskej republiky existujú tri nároky na tzv. nemajetkovú ujmu,
a to podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, podľa zákona č. 514/2003 Z.z., zákona o ochrane
spotrebiteľa. Súdy bežne priznávajú 4 - 5 miestne sumy za urážku na cti, 3 - 4

miestne sumy za porušenie práv spotrebiteľa, 5 - 6 miestne sumy za stratu blízkeho človeka.
Sú zásahy do osobnostných práv, ktoré sú závažnejšie ako zásah v jeho prípade (napr. strata blízkej
osoby), sú zásahy ktoré sú menej závažné (napr. urážka na cti). Sám (odvolateľ) nemohol pre trestné
stíhanie vykonávať svoju prácu takmer 4 roky, to je dosť na to, aby mu súd priznal právo na nemajetkovú
ujmu v primeranej výške.

2.1.3. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie, prípadne ak bude mať podmienky na rozhodnutie vo veci za splnené, aby
vo veci sám rozhodol tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu, prípadne tak, že mu prizná nárok na
nemajetkovú ujmu v inej výške na základe súdnej úvahy.
2.2. Odvolanie žalovaného smeruje proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd

sčasti žalobe vyhovel, a opiera ho o ustanovenie § 365 ods. l písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej
inštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci).Dôvodil,žeMinisterstvovnútraSlovenskej
republiky nie je orgánom oprávneným konať v mene Slovenskej republiky; odkázal pritom na uznesenie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.5.2019, č.k. 15 Co 52/2017-244, osobitne „...určenie štátneho

orgánu, s ktorým bude súd konať, vyplýva z právneho predpisu a je povinnosťou súdu tento orgán
identifikovať, pričom je viazaný žalobným návrhom. V danom prípade z orgánov štátu prichádzajúcich
do úvahy (Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky to
bolo práve Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky), ktoré prvé začalo konať vo veci, predbežne
prejednalo žiadosť (1.7.2014) a nepostúpilo ju Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, preto je z

tohto pohľadu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky príslušné konať za štát v tejto veci.“ Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky litom zo dňa 16.6.2014 odstúpilo žiadosť žalobcu Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky (uznesením zo dňa 17.6.2009, ČVS: SKIS-156/IS-1-V-2009), nakoľko nie je
príslušným na prerokovanie žalosti žalobcu o náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonným
rozhodnutím. Proti predmetnému uzneseniu žalobca podal sťažnosť, ktorá bola zamietnutá. Na žiadosť

žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody odpovedal listom zo dňa 1.7.2014 v
znení, že v časti personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky, v spojení s rozhodnutím
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru vec predbežne prejednal a vo zvyšnej časti bola žiadosť postúpená Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky. Z opatrnosti sa vyjadril aj k nároku žalobcu na náhradu škody v

podobe náhrady trov konania. Namietal priznanie úkonu právnej služby za prevzatie a prípravu právneho
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a režijného paušálu za tento úkon právnej služby. Podľa
ustanovenia § 14 ods. l písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. odmena vo výške základnej sadzby tarifnej
odmeny patrí za prevzatie a prípravu zastúpenia alebo obhajoby, vrátane prvej porady s klientom.
Zmyslom právneho úkonu prevzatia a prípravy zastúpenia alebo obhajoby, vrátane prvej porady s

klientom, je poskytnúť obhajcovi možnosť oboznámiť sa s vecou v záujme toho, aby pokiaľ ide o trestné
konanie,moholvjehoďalšompriebehudôsledneuplatniťprávoobvineného,atopredpokladávykonanie
úkonov smerujúcich k oboznámeniu sa s okolnosťami, ktoré sú v konkrétnom prípade predmetom
obhajoby. Za tento úkon právnej služby nemožno považovať len prevzatie opatrenia o ustanoveníobhajcu bez vykonania ďalších úkonov s cieľom vytvoriť reálne predpoklady na zabezpečenie práv
obvineného v rámci obhajoby. Úkon prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej
porady s klientom zahŕňa aj štúdium spisu ako neoddeliteľnú súčasť prípravy obhajoby; v tejto súvislosti

zdôraznil Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.5.2011,
sp.zn. Tpj 90/2010, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.4.2013, sp.zn. 2
Tost 11/2013. Potom súd, resp. orgán činný v trestnom konaní obhajcovi odmenu za úkon prevzatie a
príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom neprizná, ak obhajca nepreukáže,
že vykonal prvú poradu s klientom a súčasne si preštudoval spisový materiál. V predmetnej veci žalobca

nepreukázal, že sa uskutočnila prvá porada a zároveň že si jeho právny zástupca preštudoval spisový
materiál. Namieta tiež priznanie úkonov právnej služby ad 1/ poradu s klientom, ktorá sa uskutočnila
pred jeho výsluchom dňa 7.9.2009, ktorá bola spojená so ad 2/ študovaním dôkazného prostriedku
- videozáznam, nakoľko žalobca nepreukázal, že sa predmetná porada uskutočnila a že jeho právny
zástupcaštudovaldôkaznýprostriedok-videozáznam.Žiadapreto,abyanizatietoúkonyprávnejslužby
odmena a režijný paušál žalobcovi neboli priznané. Vychádza pritom aj z právneho názoru Krajského

súdu v Bratislave vyslovený v uznesení zo dňa 22.5.2019, č.k. 15 Co 52/2017-244, „tu treba
vychádzať analogicky z ustálených pravidiel priznávania odmeny obhajcu vo veciach povinnej obhajoby
kde súdy vždy a bez výnimky požadujú jednoznačné preukázanie každej položky, inak ju nepriznajú. Nie
je korektné ani spravodlivé, aby súdy postupovali pri uznávaní nároku z toho istého právneho základu
(odmena) obhajcu prísnejšie, ak ho má uhradiť súd a naopak benevolentnejšie v prípadoch, keď je

uplatnený voči inému subjektu.“ Odvolaciemu súdu navrhol ustáliť si, že orgánom oprávneným konať
v mene Slovenskej republiky je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a ju zaviazať na náhradu
škody. Ak sa odvolací súd nestotožní s jeho názorom, potom žiada, aby žalobcovi nepriznal náhradu trov
konania v namietanej výške. Odvolateľ nenamietal vecnú a právnu nesprávnosť rozsudku súdu prvej
inštancie vo výroku o trovách konania, ani vo výroku o žalobcovi priznanej sankcii v dôsledku omeškania.

3.1.1. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného k odvolateľom namietanej oprávnenosti
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky konať v mene Slovenskej republiky dôvodil, že túto otázku
už vyriešil Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 22.5.2019, sp.zn. 15 Co 52/2017, a ustálil,
že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je tým orgánom verejnej moci, ktorý je v predmetnej veci

oprávnený za Slovenskú republiku konať. Odvolací súd tak vec správne právne posúdil a svoje závery
vyčerpávajúco odôvodnil. Pokiaľ teda nedošlo k zmene skutkových okolností, zmene právnej úpravy
alebo rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít, ktoré by právny názor vyslovený odvolacím súdom
vyvrátili, nie je procesne prípustné rozhodovať o tejto otázke opačne. Princíp procesnej právnej istoty
vyjadrený v čl. 2 ods. 2, ods. 3 C.s.p. platí bezvýhradne.

3.1.2. V ďalšom podaní (zo dňa 26.10.2020) zotrval na svojich doterajších vyjadreniach.
3.2. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku II. ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy súd prvej inštancie náležite zistil skutkový a právny stav a na základe zistených skutočností vo
veci správne rozhodol. Žalobcovi automaticky neprináleží nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej

ujmy a žalobca má povinnosť dostatočne a spoľahlivo preukázať dôvodnosť uplatnenej peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy; žalobca nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu
mali vzniknúť. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu slovenskej republiky zo dňa
15.12.2011, sp.zn. 3 Cdo 108/2011, a osobitne „V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada.
Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením

v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil.
Aby účastník mohol splniť svoju povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí najskôr splniť svoju povinnosť
tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná
väzba. Neunesením dôkazného bremena sa pritom rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania
za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci

samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v
takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva (či už
z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
stanovenú alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec).“

4. Ďalšie vyjadrenia už predložené neboli.

5. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l,
ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.; C.s.p.),ktorým bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.; O.s.p.)],
túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385
ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie,

nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolaniam strán sporu nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. októbra 2022; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli
strany sporu, právny zástupca žalobcu, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods.
1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne a právne správny a
keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody

neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti a pre úplnosť odvolací súd uvádza ešte nasledovné (§ 387 ods.
l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.).

6. Odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. V odvolaní len veľmi všeobecne uvádzal, čo všetko
odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy; v nadväznosti na konkrétnu prejednávanú vec, vo
vzťahu k nemu, neuvádzal žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali vecnú a právnu správnosť

rozsudku súdu prvej inštancie v ním napadnutom rozsahu.

7. Nebolo možné v tomto odvolacom konaní priznať úspech ani žalovanému. Zopakoval, že Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky nie je orgánom, ktorý by mal konať za Slovenskú republiku. Táto otázka ale
už bola vyriešená odvolacím súdom v rozhodnutí v poradí prvým so zdôraznením ustanovenia § 4 ods.

l písm. k/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.10.2010, dokedy mala, podľa žalobcu, škoda
a nemajetková ujma vzniknúť (§ 27 ods. l citovaného zákona). Žalobcovi priznaná náhrada škody v
sume 1.138,22 € zodpovedá vykonaným a preukázaným úkonom právnej služby, účelne vynaloženým
a dôvodným v trestnom konaní. Úkon prevzatie a príprava zastúpenia subsumoval v sebe aj prvú
poradu s klientom bez ohľadu na to, či a kedy presne prvú poradu s klientom obhajca vykonal, resp.

či uskutočnenie prvej porady s klientom preukázal [§ 14 ods. l písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase vzniku
škody (do 30.6.2013)].

8. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac

ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu nevzniesli žiadny
presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných

stanovískbymohlazaručiťspravodlivékonanie(porovnajnapr.rozhodnutieEurópskehosúdupreľudské
práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti
Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod
sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

9. Strany sporu nemali úspech v tomto odvolacom konaní, a tak odvolací súd im nepriznáva právo na
náhradu trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. l, § 255 ods. 2, § 262 ods. l C.s.p.).

10. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).