Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. september 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/123/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120208754
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1120208754.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov

senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej, v právnej veci žalobcu: A. S., D..
XX.XX.XXXX, N. C. Č.. XXX, XXX XX C., zastúpený JUDr. Ladislav Csákó, advokát, so sídlom
Hviezdoslavova4,04801Rožňavaprotižalovanej:SlovenskárepublikazastúpenáMinisterstvomvnútra
Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 05.08.2021, č. k. 16C/25/2020-167, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanej titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumy 10.000 eur s prísl. spôsobenej pri výkone verejnej
moci v dôsledku nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa PZ SR, spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v stanovenej lehote; žalovanej nepriznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania.
2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že žalobca bol rozsudkom Okresného

súdu Revúca zo 17. 09. 2018 sp. zn. 1T/73/2017 uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej
osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. a) a písm. b) Trestného zákona; zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2
písm. a) a písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) a § 139 ods. 1 písm. c) a §
127 ods. 5 Trestného zákona a zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného
zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) a § 127 ods. 5 Trestného zákona. Obžalovanému
(žalobcovi) bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere ôsmich rokov a pre výkon trestu

odňatia slobody ho súd zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom
stráženia. Súd obvinenému uložil ochranný dohľad na dobu dvoch rokov a povinnosť spočívajúcu
v príkaze nepribližovať sa k poškodenej I. H. V. O.. N. H. na vzdialenosť menej ako päť metrov a
nezdržiavať sa v blízkosti ich obydlia. Na základe odvolania prokurátora Okresnej prokuratúry Revúca
a žalobcu rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 28.11. 2018, sp. zn. 3To/156/2018
tak, že napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušil vo výroku,
ktorým bolo obvinenému uložené ochranné opatrenie - ochranný dohľad, ako aj vo výroku, ktorým bolo

uložené obvinenému obmedzenie v zmysle nepribližovať sa k poškodenej a jej dcére na vzdialenosť
menšiu ako 5 m, resp. k jej obydliu a odvolanie obvineného (žalobcu) zamietol. Žalobca proti uvedenému
uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6
Tdo 40/2019 zo dňa 26.02. 2020 dovolanie žalobcu odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.Ďalej prvoinštančný súd skutkovo zistil, že vyšetrovateľ Ministerstva vnútra SR, Sekcia kontroly a
inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby Stred uznesením zo dňa 10.12.2018
ČVS: SKIS-466/OISS-V-2018 zo dňa 10.12.2018 podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku vo

veci podozrenia zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1
písm. a) Trestného zákona, ktorého sa podľa trestného oznámenia žalobcu mala dopustiť príslušníčka
PZ služobne zaradená vo funkcii vyšetrovateľa na oddelení vyšetrovania odboru kriminálnej polície OR
PZ v Revúcej tým, že v služobnom obvode Okresného riaditeľstva PZ v Revúcej v priebehu trestného
konania vedeného na oddelení vyšetrovania odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v

Revúcej pod ČVS:ORP-246/VYS-RA-2017 nemala vo veci konať a postupovať podľa zákona a platných
právnych predpisov, nemala predmetný spisový materiál zaslať včas na odbor všeobecnej vnútornej
správy príslušnému okresnému úradu, čím mala naschvál zanedbať svoju povinnosť s úmyslom ublížiť
žalobcovi a napomôcť Elvíre Tóthovej, ktorú mala podľa vedomosti žalobcu, veľmi dobre poznať,
pričom podozrenie má vyplývať aj zo správania vyšetrovateľky k osobe žalobcu pri výsluchu voči jeho
osobe, o čom mal podať sťažnosť, odmietol, nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo

na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Prokurátor Okresnej prokuratúry v Revúcej zrušil
podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku uznesením zo dňa 24.01.2019, č. 1 Pn 258/18/6608-4 vo
veci podozrenia pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona na základe sťažnosti oznamovateľa (žalobcu) uznesenie vyšetrovateľa Ministerstva
vnútra SR, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby

Stred, sp. zn. SKIS-466/OISS-V-2018 zo dňa 10.12.2018 z dôvodu nezákonnosti a neopodstatnenosti
a zároveň uložil vyšetrovateľovi Ministerstva vnútra SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad
inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby Stred, aby vo veci znovu konal a rozhodol. V odôvodnení
uznesenia prokurátor okresnej prokuratúry po preskúmaní spisového materiálu okrem iného uviedol,
že skutočnosť, že vyšetrovateľka nedisponovala originálom vyšetrovacieho spisu nie je dôvodom na

to, aby vec nebola predložená príslušnému orgánu na prejednanie a rozhodnutie. Prokurátor okresnej
prokuratúry mal za to, že v danom prípade by sa mohlo jednať o disciplinárne previnenie. Následne
uznesením vyšetrovateľa Úradu inšpekčnej služby, útvar inšpekcie, odbor inšpekčnej služby Stred
zo dňa 28.02.2019, ČVS: SKIS-466/OISS-V-2018 bola predmetná vec podľa § 197 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku odovzdaná na disciplinárne konanie riaditeľovi Okresného riaditeľstva PZ v Revúcej

z dôvodu, že výsledky vyšetrovania preukazovali, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol
byť posudzovaný ako disciplinárne previnenie v zmysle § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
SlovenskejrepublikyaŽelezničnejpolície,nakoľkopríslušníčkaPZpostupovalavrozporesčl.1kódexu,
čím mohlo dôjsť k porušeniu povinnosti policajta vyplývajúcich z § 48 ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998

Z.z. Z listu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. KM-OPS1-P-139/2019 zo dňa 22.01.202 súd
prvej inštancie tiež zistil, že žiadosť žalobcu z 11.11.2019 o uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 10.000,- eur spôsobenej nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľa Policajného zboru
SR Ministerstva vnútra SR považoval za nedôvodnú, nakoľko neboli naplnené základné predpoklady
pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Z rozsudku Okresného súdu

RimavskáSobotač.k.12C/6/2020-160zodňa16.júna2021týkajúcisasporužalobcu protižalovanejSR
-MSSRozaplatenienemajetkovejujmy20.000eurpredloženomnapojednávanídňa5.8.2021súdprvej
inštancie tiež skutkovo zistil, že tamojší súd uložil žalovanému Ministerstvu spravodlivosti SR povinnosť
zaplatiťžalobcovi1.000,-euravprevyšujúcejčastižalobuzamietolpoukazujúcnarozsudokNajvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo 220/2010 s tým, že nie každá vada konania zakladá zodpovednosť štátu za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom, túto zodpovednosť nezakladajú nedostatky, či pochybenia
v priebehu konania, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia; v prípade nesprávnosti či vady postupu
nachádzajú svoj odraz v obsahu rozhodnutia a môžu byť posudzované len z hľadiska zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Uviedol, že odvolací súd v predmetnej trestnej
veci nezistil procesné pochybenia, ktoré žalobca ako obžalovaný spochybňoval už v rámci dokazovania

a dovolací súd ustálil, že na zistenie skutkového stavu vo veci boli súdom všetky dôkazy vykonané
zákonným spôsobom a tieto boli náležité vyhodnotené. Okresný súd Rimavská Sobota dospel k záveru,
žekonštatovanieverejnejochrankyneprávz07.05.2018oporušeníprávažalobcunatelefonickýkontakt
s obhajcom je dostatočným zadosťučinením v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to i s
prihliadnutím na to, že nebolo preukázané, že by žalobcovi porušenie tohto práva spôsobilo takú ujmu,

pri ktorej by nebolo samotné konštatovanie porušenia práva dostatočným zadosťučinením. Súd priznal
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- eur za nesprávny úradný postup, prieťahy v
konaní, ktorú sumu považoval za primeranú, keď prieťahy v trestnom konaní konštatoval predseda
krajského súdu na základe sťažnosti žalobcu.3. Za tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na ust. § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1 písm.
b), § 9 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, dospel súd prvej inštancie k

záveru o nedôvodnosti žaloby. K námietke žalovanej o nedostatku procesnej spôsobilosti Ministerstva
vnútra SR ako orgánu oprávneného konať v mene Slovenskej republiky v časti nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy uviedol, že orgánom konajúcim v mene Slovenskej republiky v prejednávanej
veci je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vzhľadom na to, že vznik žalobcom tvrdenej ujmy v
trestnom konaní spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru. Zhrnul, že žalobca sa v konaní domáhal

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľky PZ
SR, služobne zaradenej vo funkcii vyšetrovateľa na oddelení vyšetrovania odboru kriminálnej polície
Okresného riaditeľstva PZ v Revúcej, spočívajúcom v porušení povinnosti urobiť úkon tým, že v priebehu
trestného konania vedeného na oddelení vyšetrovania odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva
PZ v Revúcej pod ČVS:ORP-246/VYS-RA-2017 nekonala a nepostupovala vo veci riadne a včas,
keď spisový materiál nezaslala včas na odbor všeobecnej vnútornej správy príslušnému okresnému

úradu. Prvoinštančný súd pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľky PZ ako prvej
hmotnoprávnej podmienky pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z.vychádzalzuzneseniaOkresnejprokuratúryvRevúcejčíslo1Pn258/18/6608-4zodňa24.01.2019,
vydaného vo veci podozrenia pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1
písm.a)Trestnéhozákona.Zodôvodneniarozhodnutiaokreminéhovyplýva,ževyšetrovateľkarozhodla

dňa 04.10.2017 o odovzdaní veci Okresnému úradu Rimavská Sobota na prejednanie priestupku,
avšak až dňa 12.10.2018 bolo uvedené rozhodnutie aj so spisom zaslané Okresnému úradu Rimavská
Sobota, čo je neprimeraná lehota a prokurátor okresnej prokuratúry mal za to, že v danom prípade
by sa mohlo jednať o disciplinárne previnenie. Poznamenal, že podľa informácií zistených žalobcom
bolo disciplinárne konanie voči vyšetrovateľke PZ ukončené disciplinárnym opatrením - písomným

pokarhaním v súlade s § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. Uviedol tiež, že žalovaná žalobcom vytýkaný
nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti vyšetrovateľky PZ nerozporovala. Vzhľadom na
uvedené mal súd prvej inštancie preukázané, že k nesprávnemu úradnému postupu vyšetrovateľky PZ
SR spočívajúcom v jej nečinnosti pri výkone verejnej moci a v zbytočných prieťahoch, v súvislosti so
zaslaním spisového materiálu včas na odbor všeobecnej vnútornej správy príslušného okresného úradu

v konaní vedenom pod ČVS:ORP-246/VYS-RA-2017 skutočne došlo.
4. Ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy a jej výšky ako druhej hmotnoprávnej podmienky pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu, súd prvej inštancie poukázal na skutkové zdôvodnenie
tohto nároku, podľa ktorého mala žalobcovi vzniknúť nemajetková ujma z dôvodu nezákonného výkonu
trestu odňatia slobody, keď si nemohol dlhé roky užívať osobnú slobodu, venovať sa svojej rodine,

deťom a koníčkom a tiež z dôvodu, že bol vzatý do väzby ako príslušník PZ, ktorý pôsobil v obci, kde
každý každého pozná; ťažko sa vyrovnával so samotným uloženým trestom aj so značnou mierou
zníženia jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, pričom zníženie jeho cti a vážnosti v spoločnosti
a aj v profesnej činnosti pociťoval od samého začiatku trestného stíhania. Táto situácia zasiahla aj
jeho rodinu tak po stránke psychickej ako aj finančnej, keďže v dôsledku trestného stíhania stratil

svoje zamestnanie. Žalobca mal za to, že je nesporné, že nesprávnym úradným postupom došlo k
výraznému zásahu do jeho osobnostných práv a s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k nej došlo a vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom
živote a v spoločenskom uplatnení, samotné konštatovanie porušenia jeho práv nie je dostatočným
zadosťučinením; v dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného postupu schudol 20 kíl čo malo

na neho zlý dopad. Súd prvej inštancie vo vzťahu k uvedenému skonštatoval, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, keď v priebehu konania nepreukázal, že mu ujma vznikla a že bola spôsobená
práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľky PZ, teda neskorým odoslaním spisu
na priestupkové konanie. Dodal, že samotné konštatovanie žalobcu, že nečinnosťou vyšetrovateľky
PZ mu vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nezakladá predpoklad vzniku ujmy bez uvedenia

konkrétneho následku spôsobeného deklarovaným nesprávnym úradným postupom. Žalobca v konaní
nepreukázal, že namietaným nesprávnym úradným postupom bol závažným spôsobom ovplyvnený
jeho súkromný život alebo spoločenské uplatnenie, zároveň nepreukázal závažnosť vzniknutej ujmy
a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. Zo žiadnych ním uvádzaných tvrdení
nemožno vyvodiť, že práve v dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného postupu došlo k nim

uvádzaným negatívnym následkom v jeho sfére, a teda že by mu vznikol nárok na nemajetkovú
ujmu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poznamenal, že z odôvodnenia rozsudku Okresného
súdu Rimavská Sobota, sp. zn. 12C/6/2020 z 16. 06. 2021, vydaného v sporovej veci žalobcu voči
žalovanej SR-MS SR o náhradu nemajetkovej ujmy 20.000 eur s prísl., v ktorom konaní sa žalobcadomáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Revúca v trestnom konaní sp. zn. 1T/73/2017,ktorý mal spočívať v nerozhodnutí
o jeho žiadostiach, resp. sťažnostiach ohľadom poradia výsluchu svedkov atď., kde žalobca takmer

identicky odôvodňoval vznik nemajetkovej ujmy, ktorá mu však mala vzniknúť v dôsledku inej príčiny, a to
nesprávnehoúradnéhopostupuinéhoorgánuverejnejmoci. Pokiaľišlootretiupodmienkupotrebnú pre
úspešnú uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a to preukázanie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie skonštatoval, že
žalobcom, uvádzaná príčinná súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom a uplatnenou

náhradou nemajetkovej ujmy neobstojí, nakoľko nejde o priamu príčinnú súvislosť, keďže nebolo
preukázané, že nesprávny úradný postup spočívajúci v neodoslaní spisového materiálu na prejednanie
priestupku bol v príčinnej súvislosti so žalobou uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy. O
príčinnej súvislosti by v prejednávanom prípade išlo vtedy, ak by nemajetková ujma vznikla ako následok
porušenia povinnosti, resp. ako následok právom kvalifikovanej okolnosti, teda ak by bol nesprávny
úradný postup a žalobcom uplatnená nemajetková ujma vo vzájomnom pomere príčiny a následku.

Súd prvej inštancie uviedol, že zo samotného nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľky PZ nie
je možné vyvodiť vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku. Dodal, že žalobca odôvodňoval
vznik nemajetkovej ujmy tým, že vytýkaným nesprávnym úradným postupom boli zároveň porušené jeho
základné práva na spravodlivé konanie a právo na obhajobu. Počas nečinnosti bol väzobne stíhaný a
nie je pochybnosť, že väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný

čas a dĺžka väzby nesmie byť neprimeraná. Podľa žalobcu v jeho prípade bolo porušené aj právo na
osobnú slobodu nečinnosťou a nesprávnym úradným postupom, keď namiesto konania ex offo, bez
zbytočných odkladov a v súlade so zákonom bol dôležitý spisový materiál, ktorý mal byť podstatným
dôkazom o nevine žalobcu v trestnej veci, odoslaný príslušnému Okresnému úradu na prejednanie
až s ročným omeškaním, čím boli tiež porušené jeho práva na účinnú obhajobu a zároveň v toho

dôsledku bol nezákonne vo výkone trestu odňatia slobody, v dôsledku čoho si nemohol dlhé roky užívať
osobnú slobodu, venovať sa svojej rodine, deťom a koníčkom. Z uvedeného bolo podľa súdu prvej
inštancie zrejmé, že priama príčinná súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom a
žalobcom tvrdenými následkami neexistuje, nakoľko nie v dôsledku včasného neodoslania spisového
materiálu vyšetrovateľkou PZ SR došlo k väzobnému stíhaniu žalobcu, k jeho právoplatnému odsúdeniu

a k výkonu trestu odňatia slobody. Súd prvej inštancie nemohol prihliadnuť na tvrdenie žalobcu, že v
dôsledku neskorého zaslania rozhodnutia a spisového materiálu Okresnému úradu Rimavská Sobota
na prejednanie priestupku došlo v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota k
jeho odsúdeniu, k porušeniu jeho práv na obhajobu, keď súd nemal možnosť oboznámiť sa s označeným
spisom, čo mohlo zmeniť závery o jeho vine či nevine, nakoľko trestné konanie žalobcu je právoplatne

skončené, v konaní nebolo ani tvrdené, že odsudzujúci rozsudok bol predpísaným spôsobom zrušený
a súd v civilnom konaní na náhradu škody nemá právomoc preskúmavať právoplatné rozhodnutia
iného súdu a je povinný vychádzať z toho, že boli vydané v súlade so zákonom (§ 193 C.s.p.). Súd
prvej inštancie tiež v tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo 115/2010 a sp.
zn. 2Cdo 2/2017, podľa ktorých zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

nezakladajú nedostatky, či pochybenia v priebehu konania, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia
a to ani za situácie, že tieto následky mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia. Pokiaľ
orgán štátu zisťuje a posudzuje predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje a hodnotí predpoklady pre
rozhodnutie, právne ich posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu individuálneho
správneho rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu nachádzajú svoj odraz v obsahu

rozhodnutia a môžu byť posudzované len z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím podľa § 5 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie záverom
zhrnul, že žalobca nemajetkovú ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v priamej príčinnej súvislosti s vytýkaným
nesprávnym úradným postupom nielenže nepreukázal, ale ani relevantne skutkovo nevymedzil. Je
nepochybné, že vznik nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi mala vzniknúť výkonom väzby, výkonom trestu

odňatia slobody a ním vytýkaným nesprávnym vedením trestného konania pred súdom, nemôže byť v
priamej príčinnej súvislosti s vytýkaným nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľky PZ. Z týchto
dôvodov žalobca príčinnú súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy
nijakým spôsobom nepreukázal a ani neuviedol. Súd prvej inštancie dodal, že okruh rozhodujúcich
skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný

hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje konkrétny právny pomer účastníkov konania (§ 17
zákona č. 514/2003 Z.z.). Táto právna norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena (okruh
skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia
bezprostredne nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ nie súdané skutočnosti relevantným spôsobom preukázané žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a bremeno
dôkazu, pritom dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie
nemajetkovejujmy,akoikritériípreurčeniejejvýškystíhavýlučnepoškodeného(rozhodnutieÚSSRč.k.

IV. ÚS 1/2012-38 z 12.01.2012). Sumarizujúc uvedené súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného
dokazovania a právnom posúdení veci dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju v celom
rozsahu zamietol.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p., § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p.

V konaní plen procesne úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej v
konaní žiadne trovy nevznikli.
6. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b), e), f), h) C.s.p. Argumentoval tým, že žalovaná počas konania nespochybnila nesprávny úradný
postup a teda v danom prípade existoval právny základ na náhradu nemajetkovej ujmy. Nestotožnil sa
so závermi súdu prvej inštancie pokiaľ išlo o nenaplnenie ďalších zákonných podmienok potrebných

na úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Za nesprávne a formalistické považoval
predovšetkým to, že aj keď súd ustálil existenciu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci,
nevyhodnotil túto skutočnosť v súhrne s ďalšími v konaní prezentovanými okolnosťami. Akcentoval,
že nečinnosť vyšetrovateľky PZ mala za následok to, že spisový materiál, ktorý mal byť podstatným
dôkazom o jeho nevine, bol odoslaný príslušnému správnemu orgánu na prejednanie ako možného

priestupku až s ročným omeškaním. Jednotlivé skutočnosti uvedené v priestupkovom konaní nemohol
využiť ani pri podávaní mimoriadneho opravného prostriedku v jeho trestnej veci vedenej na Okresnom
súde v Revúcej, ako ani pri podávaní ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho základných práv a slobôd.
Uvedené skutočnosti mu spôsobili značnú traumu a neznesiteľné ťažkosti o to viac, že bol väzobné
stíhaný ako prvotrestanec, ale aj ako vzorný policajt, ktorý počas dvadsaťročnej praxe v policajnom

zbore mal možnosť zistiť, v akých zákonných lehotách majú konať poverení príslušníci polície. Aj
keď predmetom tohto konania nie je náhrada nemajetkovej ujmy za výkon väzby, zbytočné prieťahy
vznikli práve počas jeho väzobného stíhania. V súvislosti s jeho dlhotrvajúcim trestným konaním,
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30Cdo 3007/2010, v zmysle ktorého dlhotrvajúce
trestné konanie bez ohľadu na výsledok negatívne zasahuje do osobnej sféry každého jednotlivca

a náhrada nemajetkovej ujmy má slúžiť na kompenzáciu stavu neistoty, do ktorej bol poškodený v
dôsledku neprimerane dlho vedeného konania uvrhnutý a v ktorej bol udržiavaný. Žalobca rovnako
namietal aj správnosť právneho názoru súdu prvej inštancie, že v konaní nebola splnená podmienka
tzv. kauzálneho nexusu, t.j. príčinnej súvislosti nesprávneho úradného postupu a vznikom nemajetkovej
ujmy. Argumentoval tým, že podstatný spisový materiál nebol odoslaný príslušnému orgánu riadne

a včas, z dôvodu nesprávneho úradného postupu tento spis nemohol byť pripojený ako dôkaz
preukazujúci jeho nevinu v trestnej veci. Dokonca vyšetrovací spis bol zaslaný príslušnému Okresnému
úradu na prejednanie a rozhodnutie až po jeho odsúdení Okresným súdom v Revúcej. Vzhľadom na
tieto okolnosti má za to, že preukázal aj príčinnú súvislosť. Keby nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu vyšetrovateľky, tak príslušný súd v trestnej veci by mal možnosť riadne sa oboznámiť s

predmetným spisovým materiálom, čo v konečnom dôsledku by mohlo podstatným spôsobom zmeniť
záverečný verdikt trestného súdu o jeho (ne)vine. Namietol aj odmietnutie ďalšieho dokazovania súdom
prvej inštancie, ako aj absencie jeho náležitého a riadneho odôvodnenia, v súvislosti s preukázaním
skutkových tvrdení ohľadom nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľky PZ SR, vrátane následku
takéhoto postupu na závery trestného konania žalobcu. Súd prvej inštancie podľa odvolateľa dostatočne

nereflektoval na jeho zásadné argumenty, uprednostnil prílišný formalizmus rozhodovania, čo malo za
následok porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa
názoru žalobcu, napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p., z ktorého dôvodu
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov uvedených v jeho odôvodnení. Vzhľadom na to, že si
splnil dôkaznú povinnosť, t.j. dôkazné návrhy označil riadne a včas, súd prvej inštancie si mohol (mal)

navrhnutédôkazyvyžiadať.Navrhol,abyodvolacísúdzmenilnapadnutýrozsudoktak,žežalobevcelom
rozsahu vyhovie a zároveň mu priznal právo na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania
alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

K odvolacej argumentácii žalobcu uviedol, že v konaní nepreukázal kumulatívne naplnenie
hmotnoprávnych podmienok zodpovednosti za škodu, akcentujúc, že preukázanie nemajetkovej
ujmy zaťažuje žalobcu a preto dôkazy, ktorými je nevyhnutné preukázať nemajetkovú ujmu,
musia hodnoverne a bez pochybností preukazovať následky v podobe nemajetkovej ujmy. Žalobcanepreukázal, že priamo a bezprostredne mu v dôsledku nesprávneho údajného úradného postupu
bola spôsobená nemajetková ujma, t.j. nepreukázal, že mu vznikli závažné následky v súkromnom,
spoločenskom živote a v značnej miere došlo k zníženiu vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti údajným

nesprávnym úradným postupom. V tejto súvislosti odkázal na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I.
ÚS 285/2018 z 15.8.2018. Ďalej, poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 247/2010
uviedol že, ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy
na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p., lebo to
nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných

práv účastníkov.

8. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava svojej
argumentácie uvedenej v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.

9. Žalovaný v duplike zotrval na svojich predchádzajúcich písomných a ústnych vyjadreniach.

10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie v
prejednávanej veci zistil v dostatočnom rozsahu skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal
dokazovanie, pričom následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožňuje s nosnými dôvodmi napadnutého rozhodnutia a konštatuje ich správnosť (§
387 ods. 2 C.s.p.).

12. Skutkovo sumarizujúc prejednávanú vec, žalobca sa v konaní domáha proti žalovanej náhrady
nemajetkovej ujmy 10.000,- eur spôsobenej mu v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
vyšetrovateľky PZ SR spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
stanovenej lehote argumentujúc, že nebyť tohto pochybenia, bolo by v trestnom konaní vedenom

voči nemu ako obžalovanému na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 1T/73/17 z 17.9.2018 za
trestné činy zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3
písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) a písm. b) Trestného zákona a zo zločinu
vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) a písm. b) Trestného zákona rozhodnuté v jeho
prospech. Žalobca v žalobe dôvodil, že v trestnom konaní bola jeho vina preukázaná len priamym

dôkazom - výpoveďou bývalej priateľky Elvíry Tóthovej, ktorej tvrdenia neboli náležíte objektivizované
inými dôkazmi. Na základe žalobcom podaného podnetu voči nej na Okresnú prokuratúru v Revúcej,
postúpeného vyšetrovateľke odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v
Revúcej pod ČVS: ORP-246/VYS-RA-2017 táto dospela k záveru, že v danom prípade nie je dôvod
na začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia voči vyššie menovanej a vec podľa § 197 ods.

1 písm. a) Tr. por. uznesením z 4.10.2017 postúpila na prejednanie priestupku Okresnému úradu,
odboru všeobecnej vnútornej správy na prejednanie priestupku podľa zákona č. 372/1990 Zb. Žalobca
dôvodil, že v priebehu trestného konania nielenže nebol oboznámený s týmto vyšetrovacím spisom,
ale ide o spis, ktorý bol na prejednanie priestupku zaslaný oneskorene, po uplynutí jedného roka, kedy
už nebolo možné v priestupkovom konaní pokračovať. Žalobca podal sťažnosť na nesprávny úradný

postup vyšetrovateľky príslušného Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Revúca Odbor
inšpekčnej služby Stred, Úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, ktorý
sťažnosť žalobcu podľa obsahu vyhodnotil ako trestné oznámenie z podozrenia spáchania prečinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Trestné
oznámenie následne bolo uznesením vyšetrovateľky ČVS: SKIS-466/OISS-V-2018 zo dňa 10.12.2018

podľa § 197 ods. 1 písm. d) odmietnuté. Na základe žalobcom podanej sťažnosti voči uzneseniu
rozhodla Okresná prokuratúra v Revúcej uznesením sp. zn. 1Pn 258/18/6608-4 zo dňa 24.01.2019
tak, že uznesenie vyšetrovateľky odboru inšpekčnej služby zrušila a rozhodla, aby vo veci znovu konala
a rozhodla. V súlade s rozhodnutím a pokynom prokurátora Okresnej prokuratúry v Revúcej bolo
vydané uznesenie ČVS: SKIS-466/OISS-V-2018 zo dňa 28.02.2019, ktorým bolo trestné oznámenie

z podozrenia zo spáchania zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 197 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku odovzdané na disciplinárne konanie riaditeľovi Okresného úradu Policajného zboru
Revúca, nakoľko skutok vyšetrovateľky vykazoval znaky disciplinárneho previnenia. Spisový materiál
bol zaslaný okresnému úradu na prejednanie a rozhodnutie až po odsúdení žalobcu v trestnej veci,pričomžalobcatvrdí,žetýmtopostupommubolaznemožnenáúčinnáobhajobaamalibyťporušenéjeho
základné práva na spravodlivé súdne konanie, právo na osobnú slobodu, došlo k jeho nespravodlivému
potrestaniu a väzneniu, keď namiesto konania ex offo bez zbytočných odkladov a v súlade so zákonom

bol spisový materiál, ktorý mal byť podstatným dôkazom o jeho nevine v trestnej veci odoslaný
okresnému úradu až s ročným omeškaním. Tento nesprávny postup vyšetrovateľky mal byť dôvodom
nezákonnej väzby a výkonu trestu odňatia slobody, čím mu vznikla aj nemajetková ujma. Uviedol,
že sa sám ťažko vyrovnáva so samotným uloženým trestom a so značnou mierou zníženia jeho
dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, pričom táto situácia zasiahla po psychickej a finančnej stránke aj

jeho rodinu, keďže v dôsledku trestného stíhania stratil svoje zamestnanie. Podľa žalobcu je nesporné,
že nesprávnym úradným postupom došlo k výraznému zásahu do jeho osobnostných práv, pričom
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo a na závažnosť
následkov, ktoré žalobcovi vznikli v jeho súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, nie je samotné
konštatovanie porušenie jeho práv dostatočným zadosťučinením.

13. Súd prvej inštancie správne skúmal splnenie zákonom stanovených podmienok vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorými sú v zmysle zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verenej moci existencia nesprávneho
úradnéhopostupuorgánuverejnejmoci,vznikškodyalebonemajetkovejujmyapríčinnásúvislosťmedzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a nemajetkovej ujmy. Tieto podľa názoru odvolacieho

súdu aj správne vyhodnotil.

14. Podľa § 9 ods. 1 veta prvá a druhá zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

15. Súd prvej inštancie správne poukázal na § 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého je
možné vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného

zboru prokurátorom, ktoré preskúmanie predpokladá § 210 Tr. por. Z uznesenia Okresnej prokuratúry
v Revúcej sp. zn. lPn 258/18/6608-4 zo dňa 24.01.2019 vyplynulo, že po preskúmaní sťažnosti
oznamovateľa (žalobcu) bolo zistené pochybenie v postupe vyšetrovateľa, preto prokurátor okresnej
prokuratúry zrušil uznesenie vyšetrovateľa MV SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej
služby, odbor inšpekčnej služby Stred, ktorým odmietol podľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por. trestnú vec

podozrenia pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák.,
z dôvodu nezákonnosti a neopodstatnenosti, zároveň mu uložil, aby vo veci znova konal a rozhodol.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením uvedeným v odôvodnení súdu prvej inštancie, ktorý
mal za preukázanú existenciu prvej hmotnoprávnej podmienky priznania nároku na náhradu škody, a to
nesprávnosť úradného postupu v dôsledku nesprávneho postupu vyšetrovateľky PZ SR spočívajúcom

v jej nečinnosti pri výkone verejnej moci a v zbytočných prieťahoch v súvislosti so zaslaním spisového
materiáluvčasnapríslušnýokresnýúrad,odborvšeobecnejvnútornejsprávynaprejednaniepriestupku,
ale aj so závermi o absencií ďalších dvoch zákonných zložiek potrebných pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody voči štátu.

16. Tvrdenia žalobcu, že nečinnosť vyšetrovateľky PZ, t. j. zaslanie spisového materiálu, ktorý mal
byť podstatným dôkazom o jeho nevine príslušnému správnemu orgánu na prejednanie ako možného
priestupku až s ročným omeškaním, mu spôsobilo značnú traumu a neznesiteľné ťažkosti o to viac,
že bol väzobné stíhaný ako bývalý príslušník PZ aj odvolací súd považuje za nenáležité. V danom
prípade nebolo preukázané, že nebyť nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľky, nedošlo by k

právoplatnému odsúdeniu žalobcu za trestné činu, ktorú mu boli kladené v obžalobe za vinu. Možno
zhrnúť, že negatívne následky, ktoré žalobca v žalobe vymedzil, boli spôsobené jeho právoplatným
odsúdením na základe rozsudku, ktorý nebol zrušený ako nezákonný v rámci mimoriadnych opravných
prostriedkov (z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol v dovolacom konaní neúspešný a návrh na
obnovu trestného konania podľa § 394 Trestného poriadku zjavne nepodal, poznámka odvolacieho

súdu). Pokiaľ žalobca namietal, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu príslušníčky PZ nemal
príslušný trestný súd možnosť oboznámiť sa s predmetným spisovým materiálom, čo ovplyvnilo konečné
závery o jeho vine, prípadne výške trestu, podľa názoru odvolacieho súdu ide o tvrdenia v rovine
nepodložených hypotéz, keďže nemožno predpokladať, že by žalobca bol v trestnom konaní oslobodenýspod obžaloby len za predpokladu včasného doručenia spisového materiál príslušnému okresnému
úradu na prejednanie priestupku a prípadného priestupkové potrestania osoby, ktorá bola súčasne
osoba poškodená v trestnom konaní, v ktorom bol uznaný vinný a odsúdený na trest odňatia slobody.

Inak povedené, nie je možné predpokladať, a napokon ani v tomto civilnom súdnom konaní prijať záver,
že žalobcom želaný výsledok priestupkového konania by negoval skutky, ktorých sa mal podľa obžaloby
dopustiť, ich právnu kvalifikáciu a výšku uloženého trestu a takýmto spôsobom nezákonne zasahovať
do právoplatne skončeného trestného konania.

17. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.), odvolací súd uvádza, že súd
rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 C.s.p.), a to s ohľadom na skutkové
zdôvodnenie žaloby. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia (ods. 14) označil dôkazy,
ktoré nevykonal, vrátane jasného ozrejmenia dôvodov jeho procesného postupu.

18. Odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné, nespôsobilé privodiť zrušenie
alebozmenunapadnutéhorozhodnutia.Vtejtosúvislostipovažujezapotrebnézdôrazniť,žerozhodnutie
súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, ale
z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia,
pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej

inštancie aj riadil, voje rozhodnutie náležité odôvodnil, keď sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami
oboch sporových strán, ktoré prezentovali v rámci svojej argumentácie v spore. Odvolací súd nemá
o správnosti jeho záverov pochybnosti, nakoľko sú dostatočne odôvodnené, logické a založené na
riadne vykonanom dokazovaní, správnom hodnotení dôkazov a správnom právnom posúdení veci.
Odvolací súd pripomína, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany stotožniť sa

s jej právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dôkazov alebo hodnotením dôkazov súdom a obsahom
základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní.

19. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Nakoľko plne procesné úspešnej žalovanej trovy odvolacieho konania
nevznikli, odvolací súd jej z dôvodu procesnej ekonómie nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal

(pozri aj uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/14/2018).

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C. s. p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).