Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. december 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/30/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213232395
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1213232395.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek
senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej, v právnej veci žalobcov: 1./ Z. P., nar.
XX.XX.XXXX, trvalo bytom L. XX, J., X./. J. L., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom J. XX, R. E., 3./ J. L.,
nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom J. XX, R. E., všetci zastúpení: E.. H. J., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom
E. X. X, L., proti žalovaným: 1./ Energetic Systems, s.r.o., so sídlom Šamorínska 10, Bratislava, IČO:

46 780 751, 2./ Mgr. Zuzana Ritter, súdna exekútorka, so sídlom exekútorského úradu Jilemnického 37,
Dunajská Streda, IČO: 37 844 474, 3./ FactoFin Plus, spol. s r.o., so sídlom Šamorínska 10, Bratislava,
IČO: 46 335 021, žalovaní 1./ a 3./ zastúpení JUDr. Tomáš Balážik, advokát, so sídlom Šamorínska 10,
Bratislava, IČO: 40 184 013, o vylúčenie výťažku z dražby z rozvrhu, na odvolanie žalobcov 1./,2./,3./,
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 18C/275/2013-385 zo dňa 14.októbra 2021, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III., IV., V. potvrdzuje.
Odvolanie žalobcov 1./,2./,3./ proti výroku I. odmieta.

Žalovaní 1./,2./, 3,/ majú voči žalobcom 1./,2./, 3,/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že : I. Súd návrh žalobcov 1./ až
3./ na prerušenie konania zamieta. II. Súd žalobu zamieta. III. Žalovaný 1./ má voči žalobcom 1./ až 3./
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. IV. Žalovanej 2./ sa náhrada trov konania nepriznáva.
V. Žalovaný 3./ má voči žalobcom 1./ až 3./ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že na Okresnom súde
Pezinok je vedené exekučné konanie pod sp. zn. 15Er/1679/2008, v ktorom žalobca 2./ vystupuje ako
povinný (žalobca 3./ je manželom žalobcu 2./), žalovaný 1./ v ňom vystupuje ako oprávnený, žalovaná
2./ v ňom vystupuje ako súdna exekútorka a žalovaný 3./ v ňom vystupuje ako vydražiteľ predmetnej
nehnuteľnosti. Žalobca 1./ sa vo všetkých súdnych konaniach prezentuje ako skutočný vlastník
predmetnej nehnuteľnosti. Uznesením zo dňa 28.12.2012 č. k. 15Er/1679/2008-190, právoplatným
dňa 11.01.2013, exekučný súd návrh povinného zo dňa 05.09.2012 na zastavenie exekúcie zamietol.

Povinný svoj návrh na zastavenie exekúcie odôvodnil tým, že vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti
nie je on, ale žalobca 1./. Exekučný súd návrh na zastavenie exekúcie
zamietol z dôvodu, že povinný v exekučnom konaní opakovane robil úkony smerujúce k mareniu
priebehu exekúcie. Uviedol tiež, že povinný za desať rokov vedenia exekúcie ani raz nespochybnil svoje
vlastníctvo rodinného domu, urobil tak až týmto návrhom na zastavenie exekúcie a na základe fotokópie
dohody zo dňa 01.06.1999, ktorá nebola notársky overená. Poukázal tiež na to, že k nadobudnutiu

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nedochádza samotnou zmluvou, ale až na základe vkladu do
katastra nehnuteľností, ktorý má konštitutívne účinky. Ďalej uviedol, že povinný si nesplnil svoje zákonné
povinnosti, keď nedal rodinný dom po skolaudovaní zapísať do katastra nehnuteľností. Povinný takistonepodal návrh na zápis prevodu vlastníckeho práva k domu do katastra nehnuteľností, a teda predmetná
dohoda nikdy nenadobudla účinnosť. Dňa 25.02.2013 súdna exekútorka vykonala dražbu predmetného
rodinného domu, na ktorej udelila príklep žalovanému 3./ v zmysle § 146 Exekučného poriadku,

pričom proti udeleniu príklepu neboli vznesené námietky. O priebehu dražby a o udelení príklepu
súdna exekútorka spísala zápisnicu, ktorú predložila exekučnému súdu spolu s návrhom na schválenie
príklepu v zmysle § 148 Exekučného poriadku. Uznesením zo dňa 03.04.2013 č. k. 15Er/1679/2008-203,
právoplatným dňa 06.05.2013, súd schválil príklep udelený súdnou exekútorkou žalovanému 3./ ako
vydražiteľovi. Exekučný súd v tomto uznesení skonštatoval, že dražba prebehla v súlade s Exekučným

poriadkom. Skonštatoval tiež, že žalovaný 3./ ako vydražiteľ zaplatil najvyššie podanie. Zaplatením
najvyššieho podania a schválením udeleného príklepu sa žalovaný 3./ stal v zmysle § 150 ods. 2
Exekučného poriadku vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu. Rozsudkom
Okresného súdu Pezinok zo dňa 27.03.2013 č. k. 10C/315/2012-55 súd zamietol návrh žalobcu 1./
na vylúčenie veci z exekúcie podľa § 55 ods. 1 Exekučného poriadku. Súd v rozsudku skonštatoval,
že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno ohľadom rozhodujúcich skutočností

(najmä existencia nadobúdacieho vlastníckeho titulu), pretože v konaní vlastne ani sám nevedel, aký
má vlastnícky vzťah k veci postihnutej výkonom rozhodnutia. Súd naopak skonštatoval, že predmetný
rodinný dom bol skolaudovaný v roku 1988, čo priamo vylučuje, aby mohli byť v roku 1999 postúpené
práva zo stavebného povolenia z roku 1985. Nehnuteľnosť ako vec v právnom zmysle musela existovať
v čase kolaudácie, prevod vlastníckeho práva k rodinnému domu preto musel mať písomnú formu a

musel byť povolený vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Poukázal tiež na to, že
záložná zmluva z roku 1993 preukazuje, kto sa cítil byť vlastníkom veci pred uzavretím dohody o
postúpení práv z roku 1999. Na odvolanie žalobcu 1/ bol predmetný rozsudok potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.09.2015 č. k. 4Co/477/2013-97. Rozsudkom Okresného súdu
Pezinok zo dňa 14.03.2018 č. k. 8C/1/2016-56 bola žaloba žalobcu 1./ na obnovu konania vedeného

na tomto súde pod sp. zn. 10C/315/2012 zamietnutá. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
15.08.2018 sp. zn. 7Co/180/2018 bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený. Rozsudkom Okresného
súdu Pezinok zo dňa 31.07.2018 č. k. 5C/66/2013-72 bola žaloba žalobcu 2./ proti žalovanému 1./ a
súdnej exekútorke (právnej predchodkyni žalovanej 2./) o určenie neplatnosti dražby zamietnutá. Tento
rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.11.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 26.05.2020 č. k. 14Co/299/2018-100. Rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 15.03.2016
č. k. 9C/140/2014-62 bolo na základe žaloby žalobcu (v tomto konaní v postavení žalovaného 3./)
proti žalovaným (v tomto konaní v postavení žalobcov 2./ a 3./) o vypratanie predmetnej nehnuteľnosti
rozhodnuté tak, že žalovaným bola uložená povinnosť vypratať predmetnú nehnuteľnosť (rodinný dom)
a odovzdať ju žalobcovi v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 05.11.2019 č. k. 14Co/137/2018-117 bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený.
Rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 08.10.2020 č. k. 6C/5/2020-184 bola žaloba žalobcu 1./
proti žalovaným (v tomto konaní v postavení žalobcov 2./ a 3./) o určenie vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti zamietnutá. V uvedenom rozsudku súd uviedol, že na základe vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že sporná nehnuteľnosť bola vo vlastníctve žalovaných, avšak schválením príklepu

udeleného dňa 25.02.2013 zo strany exekučného súdu sa vlastníkom stala spoločnosť FactoFin Plus,
spol. s r.o. (žalovaný 3./ v tomto súdnom konaní). Keďže vlastnícke právo svedčí tejto spoločnosti (v
tomto konaní v postavení intervenienta), žalovaní nemohli byť v spore pasívne vecne legitimovaní. Súd
poukázal tiež na to, že žalobca 1./ nemal v konaní naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho
práva, keďže rozhodnutím vo veci by sa neodstránila spornosť práva a neistota v právnom vzťahu

týkajúcom sa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pretože vyhovenie žalobe by malo za následok ďalší
súdnyspormedzižalobcom1./aintervenientom,ktorýtakistodeklarujevlastníckeprávoknehnuteľnosti.
Tento rozsudok doposiaľ nenadobudol právoplatnosť, keďže voči nemu bolo podané odvolanie, o ktorom
odvolací súd zatiaľ nerozhodol.
1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie vo veci samej (výrok II.) odôvodnil ustanoveniami § 243h ods.

1 prvej vety zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok"),
a § 55 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 právo na vec, ktoré nepripúšťa
exekúciu, môže tretia osoba uplatniť voči oprávnenému na, § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31.03.2017, ustanoveniami § 46 ods. 1 , § 130 ods. 1 prvej vety, § 133 ods. 2 , § 134

ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď aplikáciou citovaných ustanovení právnych predpisov na zistený
skutkový stav dospel súd k záveru, že žalobou uplatnený nárok žalobcov je zjavne nedôvodný. Konanie
o vylúčenie veci z exekúcie podľa § 55 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.03.2017)
sa začína na návrh tretej osoby, ak súdny exekútor zahrnul do súpisu vec, o ktorej táto tretia osoba tvrdí,že je jej vlastníctvom. Aktívne vecne legitimovaným na podanie žaloby na vylúčenie veci z exekúcie je
len tvrdený vlastník veci. Pasívne vecne legitimovaným v tomto konaní je len oprávnený v exekučnom
konaní. Povinný nie je stranou sporu v konaní o vylúčenie veci z exekúcie, takisto ním nie je súdny

exekútor, resp. vydražiteľ nehnuteľnosti. Samotné podanie žaloby o vylúčenie veci z exekúcie nemá za
následok prerušenie exekučného konania a nemá za následok ani odklad exekúcie. Súdny exekútor
môžeajpopodanížalobyovylúčenievecizexekúcievexekúciipokračovať,vykonávaťúkonyexekučnej
činnosti a realizovať predaj veci na dražbe aj vtedy, ak konanie o vylúčenie veci z exekúcie nebolo
právoplatne skončené. Opačný výklad by mal za následok, že dražbe by mohla zabrániť akákoľvek

treťou osobou podaná žaloba (opakovaná alebo aj zjavne nedôvodná) o vylúčenie veci z exekúcie. Ak
pred začatím dražby tretia osoba preukáže, že podala žalobu o vylúčenie veci z exekúcie, súdnemu
exekútorovi vzniká len povinnosť o tejto skutočnosti informovať záujemcov (§ 140 ods. 2 Exekučného
poriadku); dražbu, ak tomu nebráni povolenie odkladu exekúcie, však možno vykonať. Návrh na odklad
exekúcie môže podať aj osoba, ktorá podala žalobu o vylúčenie veci z exekúcie z dôvodu, že možno
očakávať, že exekúcia bude zastavená. Ak tretia osoba návrh na odklad exekúcie nepodá, resp. jej

návrhu na odklad exekúcie nebolo vyhovené, a exekútor predá vec skôr, než bolo o žalobe na vylúčenie
veci z exekúcie rozhodnuté, táto tretia osoba sa môže v konaní o vylučovacej žalobe po pripustení
zmeny žalobného petitu domáhať vylúčenia výťažku z dražby z rozvrhu, prípadne vydania výťažku
oprávnenýmvprípade,žerozvrhovékonanieboloskončenéavýťažokvydanýoprávnenému(uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. októbra 2011 sp. zn. 3 MCdo 20/2010, zverejnené

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 48/2012). V
konaní o vylúčenie výťažku z dražby z rozvrhu sú vecne legitimované tie isté osoby, ako v konaní o
vylúčenie veci z exekúcie (keďže obsahovo ide o ten istý typ žaloby, ktorý má svoj základ v § 55 ods. 1
Exekučného poriadku): aktívne vecne legitimovaná je tretia osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola vlastníkom
spornej veci, pasívne vecne legitimovaný je oprávnený v exekučnom konaní. Schválením udeleného

príklepu a zaplatením najvyššieho podania sa vydražiteľ draženej nehnuteľnosti stal jej vlastníkom, a
to bez ohľadu na to, či povinný v exekučnom konaní bol jej vlastníkom alebo nie. Ustanovenie § 150
ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 totiž tvorí výnimku zo zásady nemo plus
iuris, keď uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa (porovnaj uznesenie veľkého senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020). Tvrdenému

vlastníkovi preto neostáva nič iné, než domáhať sa žalobou vylúčenia výťažku z dražby z rozvrhu (resp.
po rozvrhovom pojednávaní vydania rozvrhnutého výťažku od oprávneného).
1.3. Prvoinštantný súd mal zato, že žalobcovia 2./ a 3./ (ako povinní v exekučnom konaní) nemohli byť
v tomto spore za žiadnych okolností aktívne vecne legitimovaní na podanie žaloby. Rovnako platí, že
žalovaný 3./ ako vydražiteľ predmetnej nehnuteľnosti a žalovaná 2./ ako súdna exekútorka poverená

vykonaním exekúcie nemohli byť v tomto spore za žiadnych okolností pasívne vecne legitimovaní.
Navyše, žalovaná 2./ vystupuje v predmetnom exekučnom konaní ako súdna exekútorka poverená
vykonaním exekúcie, a teda ako orgán verejnej moci, voči ktorému nie je prípustná žaloba v civilnom
sporovom konaní (pokiaľ zákon výslovne nestanovuje inak), keďže nejde o súkromnoprávny spor. Proti
postupu a rozhodnutiam súdneho exekútora v exekučnom konaní sú prípustné opravné prostriedky

podľa Exekučného poriadku, a nie žaloba podľa Civilného sporového poriadku. Ak súdny exekútor pri
výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu spôsobí škodu, za takto spôsobenú škodu
zodpovedá štát podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. Medzi žalobcami a žalovanou 2./ neexistuje žiaden súkromnoprávny vzťah a ani žiaden
súkromnoprávny spor, preto je argumentácia žalobcu 1./, že súdnu exekútorku žaluje ako súkromnú

osobu, v celom rozsahu nedôvodná. Pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie súd žalobu žalobcov 2./
a 3./ voči žalovaným 1./ až 3./ zamietol. Pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie súd zamietol žalobu
žalobcu 1./ voči žalovaným 2./ a 3./.
1.4. Vzhľadom na uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že do úvahy teda prichádzala len žaloba
žalobcu 1./ ako tvrdeného vlastníka spornej nehnuteľnosti proti žalovanému 1./ ako oprávnenému v

exekučnom konaní, keďže v zmysle § 55 ods. 1 Exekučného poriadku sa tvrdený vlastník veci môže
domáhať proti oprávnenému civilnou žalobou vylúčenia tejto veci z exekúcie. Ak súdny exekútor predá
vec na dražbe skôr, než bolo o žalobe na vylúčenie veci z exekúcie rozhodnuté, tvrdený vlastník veci sa
môže v konaní o vylučovacej žalobe po pripustení zmeny žalobného petitu domáhať vylúčenia výťažku
z dražby z rozvrhu, resp. vydania výťažku oprávneným v prípade, že rozvrhové konanie bolo skončené

a výťažok vydaný oprávnenému. Ak ale bola žaloba žalobcu (tretej osoby) o vylúčenie veci z exekúcie
meritórne prejednaná a právoplatne zamietnutá, ten istý žalobca sa už nemôže ďalšou žalobou (po
vydraženíveci)domáhaťvylúčeniavýťažkuzdražbyzrozvrhu.Jetomutakpreto,ževkonaníovylúčenie
veci z exekúcie bolo medzi stranami sporu právoplatne rozhodnuté, či predmetná vec patrí do exekúcie,a teda či žalobca je alebo nie je vlastníkom tejto veci. Právoplatný rozsudok súdu, ktorým bola žaloba
žalobcu o vylúčenie veci z exekúcie zamietnutá, je v zmysle § 228 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(resp. v zmysle § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) záväzný pre strany sporu a pre tých, ktorí

sastaliprávnyminástupcamistránsporupoprávoplatnostirozsudku.Naopätovnépodaniežalobymedzi
tými istými sporovými stranami (resp. ich právnymi nástupcami), tentokrát o vylúčenie výťažku z dražby
veci z rozvrhu výťažku, tak už neexistuje žiaden zákonný podklad. Súd prvej inštancie poukázal nato, že
takáto situácia nastala v prejednávanom prípade. Žalobca 1./ sa v konaní vedenom na Okresnom súde
Pezinok pod sp. zn. 10C/315/2012 domáhal voči právnemu predchodcovi žalovaného 1./ (spoločnosti

GOLD EDEN spol. s r.o.) vylúčenia predmetnej nehnuteľnosti (rodinného domu) z exekúcie vedenej na
tom istom súde pod sp. zn. 15Er/1679/2008, Ex 1644/2001. Rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo
dňa 27.03.2013 č. k. 10C/315/2012-55 bola žaloba žalobcu 1./ zamietnutá. Na odvolanie žalobcu 1./ bol
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.09.2015 č. k.
4Co/477/2013-97. Súd prvej inštancie i odvolací súd sa pritom žalobou žalobcu 1./ meritórne zaoberali a
vecne o nej rozhodli, pričom dospeli k záveru, že žaloba žalobcu 1./ nie je dôvodná, pretože žalobca 1./ v

konaníneuniesolbremenotvrdeniaadôkaznébremenoohľadomrozhodujúcichskutočností,t.j.žalobca
v konaní netvrdil také skutočnosti, na základe ktorých by mohol byť vlastníkom predmetného rodinného
domu,asvojetvrdeniaaninepreukázal.Týmbolmedzižalobcom1./aspoločnosťouGOLDEDENspol.s
r.o. (a teda aj žalovaným 1./ ako jej univerzálnym právnym nástupcom) právoplatne vyriešený spor, ktorý
tak už nie je možné opätovne prejednať a rozhodnúť. Táto skutočnosť bola sama o sebe dostačujúcim

dôvodom na zamietnutie žaloby žalobcu .1/ proti žalovanému 1./ (a takisto aj dôvodom na zamietnutie
návrhu žalobcov na prerušenie konania). Súd sa zaoberal aj otázkou, či v konaní nebola daná prekážka
veci právoplatne rozhodnutej v zmysle § 230 Civilného sporového poriadku, pričom dospel k záveru, že
takáto prekážka v konaní daná nebola, keďže žalobný návrh v tomto konaní bol odlišný od žalobného
návrhu v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 10C/315/2012, a preto uprednostnil

zamietnutie žaloby pred zastavením konania.
1.5. Nad rámec vyššie uvedeného konajúci súd prvej inštancie uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje
so závermi súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok
pod sp. zn. 10C/315/2012. Žalobca 1./ ani v tomto konaní neuviedol také skutkové tvrdenia, na základe
ktorých by aspoň v teoretickej rovine mohol nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti (či

už na základe dohody zo dňa 01.06.1999 alebo titulom vydržania). Naopak, z predložených listinných
dôkazov jednoznačne vyplýva, že vlastníkmi predmetného rodinného domu boli po celý čas žalobcovia
2./ a 3./, ktorí sa v spolupráci so žalobcom 1./ všemožnými krokmi snažili mariť priebeh exekučného
konania vedeného proti nim so zrejmým cieľom, aby neprišli o "svoj" rodinný dom, v ktorom po celý čas
aj bývali. Za týmto účelom podali viacero účelových a zjavne bezúspešných (až šikanóznych) žalôb, a

to vrátane žaloby v tomto súdnom konaní. Takéto konanie žalobcov hraničí so zjavným zneužitím práva,
ktoré v zmysle čl. 5 Civilného sporového poriadku nemôže požívať právnu ochranu. Zo stavebného
povolenia zo dňa 01.07.1985 vyplýva, že stavebné povolenie na stavbu rodinného domu bolo udelené
stavebníkom - žalobcom 2./ a 3./. Z kolaudačného rozhodnutia zo dňa 17.10.1988 vyplýva, že rodinný
dom bol skolaudovaný, t. j. že stavba je užívania schopná a že uskutočnené zmeny na nej boli

schválené v rámci kolaudačného konania. Toto kolaudačné rozhodnutie bolo doručené žalobcovi 2./
dňa 26.10.1988 a nadobudlo právoplatnosť dňa 17.11.1988. Kolaudačné rozhodnutie i doručenka sú
verejnými listinami v zmysle § 205 Civilného sporového poriadku, a teda potvrdzujú pravosť toho, čo sa v
nich osvedčuje alebo potvrdzuje, pokiaľ nie je dokázaný opak. Žalobcovia pritom v konaní nepreukázali
opak. Predmetný rodinný dom teda vznikol ako vec v právnom zmysle slova najneskôr v roku 1988,

a preto nemohli byť dohodou zo dňa 01.06.1999 platne postúpené práva zo stavebného povolenia.
Táto dohoda je preto absolútne neplatným právnym úkonom a už vôbec ňou nemohlo byť prevedené
vlastnícke právo k rodinnému domu (keďže to ani nie je jej obsahom). Rodinný dom ako vec vznikol
najneskôr v roku 1988, pričom žalobcovia 2./ a 3./ nesplnili svoje zákonné povinnosti, keď nedali rodinný
dom po skolaudovaní zapísať do katastra nehnuteľností. O tom, že sa žalobcovia 2./ a 3./ považovali za

vlastníkov rodinného domu, svedčí aj skutočnosť, že v roku 1993 podpísali záložnú zmluvu č. XXX/XX, v
ktorej založili rodinný dom v prospech banky. Žalobcovia 2./ a 3./ v tomto rodinnom dome aj po celý čas
bývali,pričomsvojevlastníckeprávonespochybňovalianivpriebehuprvýchdesiatichrokovexekučného
konania. Žalobcovia 2./ a 3./ začali spochybňovať svoje vlastnícke právo až v návrhu na zastavenie
exekúcie zo dňa 05.09.2012, kedy exekučnému súdu predložili aj dohodu zo dňa 01.06.1999. Dovtedy

urobili v exekučnom konaní viacero podaní, v ktorých nedostatok svojho vlastníckeho práva nikdy
nenamietali, ale práve naopak, z týchto ich podaní vyplývalo, že sa cítia byť vlastníkmi predmetných
nehnuteľností (pozemku a rodinného domu): námietky proti exekúcii zo dňa 27.04.2001, návrh na odklad
exekúcie zo dňa 28.01.2003, vyjadrenie k znaleckému posudku zo dňa 25.05.2010, návrh na odkladexekúcie zo dňa 06.07.2010, návrh na zastavenie exekúcie predajom nehnuteľností zo dňa 02.09.2011,
návrh na odklad exekúcie zo dňa 05.09.2011, oznámenie zo dňa 05.06.2012. V žiadnom z týchto podaní
žalobcovia 2./ a 3./ nespochybnili svoje vlastnícke právo k predmetnému rodinnému domu. Aj z tohto

dôvodu je zrejmé, že zo strany žalobcov ide len o účelové tvrdenia. Keďže predmetný rodinný dom bol
skolaudovaný už v roku 1988 (a teda vznikol ako vec v právnom zmysle slova), na prevod vlastníckeho
práva k nemu bola potrebná písomná zmluva (s predpísanými formálnymi a obsahovými náležitosťami)
a vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (§ 46 ods. 1 v spojení s § 133 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Ani jedna z týchto podmienok splnená nebola, žalobca 1./ sa teda nemal ako stať vlastníkov

rodinného domu. Dohoda o postúpení práv, povinností a nárokov zo dňa 01.06.1999 svojím obsahom nie
je (písomnou) zmluvou o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom ani neobsahuje povinné
formálne a obsahové náležitosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v zmysle § 31
zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(napr. podpisy žalobcov 2./ a 3./ neboli úradne overené, dohoda neobsahuje
vôľu vlastníkov nehnuteľnosti previesť vlastnícke právo k nej).

1.6. Súd prvej inštancie poukázal aj nato, že žalobca 1./ nemohol predmetný rodinný dom ani vydržať,
keďže nesplnil ani jednu z podmienok stanovených v § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca
1./ v prvom rade žiadnym spôsobom nepreukázal, že mal túto nehnuteľnosť nepretržite v držbe po
dobu najmenej 10 rokov. Práve naopak, v konaní bolo preukázané, že v rodinnom dome po celý čas
bývali žalobcovia 2./ a 3./. Žalobca 1./ takisto nepreukázal svoju dobromyseľnosť, t. j. dobrú vieru o

tom, že je so zreteľom na všetky okolnosti vlastníkom rodinného domu. Vydržanie hojí najmä vady
alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol
nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a
nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci
jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží (porovnaj uznesenie Najvyššieho

súdu zo dňa 01. marca 2011 sp. zn. 5 Cdo 30/2010). Ako však uviedol konajúci súd už vyššie,
žalobca 1./ nedisponuje žiadnym takým nadobúdacím titulom (zmluvou), ktorý by v ňom mohol vyvolať
úprimné presvedčenie, že je vlastníkom predmetného rodinného domu. Takýmto nadobúdacím titulom
za žiadnych okolností nemohla byť dohoda o postúpení práv, povinností a nárokov zo dňa 01.06.1999,
pretože každý priemerný človek by pri zachovaní obvyklej opatrnosti dospel k záveru, že táto dohoda nie

je spôsobilým nadobúdacím titulom (navyše za súčasnej absencie návrhu na vklad vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností, ako aj rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností).
1.7. Svoje rozhodnutie v časti , ktorej súd návrh žalobcov 1./ až 3./ na prerušenie konania zamietol (výrok
I.) súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 164 C.s.p. Zástupca žalobcov na pojednávaní konanom
dňa 14.10.2021 navrhol, aby súd konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na

OkresnomsúdePezinokpodsp.zn.6C/5/2020.Akovšaksúduviedolužvyššie,predmetsporubolmedzi
sporovými stranami (medzi žalobcom 1./ a žalovaným 1./) už právoplatne rozhodnutý, a preto ani nebol
dôvod na prerušenie tohto konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde
Pezinok pod sp. zn. 6C/5/2020. Okrem toho bol súd toho názoru, že predmetné konanie je len ďalším
bezúspešným uplatňovaním práva zo strany žalobcov v rade, už vopred odsúdeným na neúspech.

Vlastníkomrodinnéhodomujetotižžalovaný3./ apretobyprípadnážalobaourčenievlastníckehopráva
mala smerovať proti nemu. Keďže žaloba žalobcu 1./ smerovala proti žalobcom 2./ a 3./ ako bývalým
vlastníkom rodinného domu, títo jednak neboli v spore pasívne vecne legitimovaní, jednak žalobca
nemohol mať naliehavý právny záujem na takomto určení (keďže by neodstránilo existujúcu "spornosť"
vlastníckeho práva). Konajúci súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so závermi rozsudku Okresného

súdu Pezinok zo dňa 08.10.2020 č. k. 6C/5/2020-184 o (zjavnej) nedôvodnosti určovacej žaloby. Keďže
na prerušenie konania nebol žiaden dôvod, súd návrh žalobcov na prerušenie konania zamietol.
1.8. O nároku na náhradu trov konania (výrok III., IV., V.) rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v konaní plne úspešným žalovaným 1./ a 3./ priznal voči
žalobcom 1./ až 3./ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaná 2./ bola v konaní takisto v

celom rozsahu úspešná, keďže jej však žiadne trovy konania nevznikli (zo spisu jej žiadne nevyplývajú),
súd jej ich náhradu nepriznal. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p.
po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia
1./,2./,3./ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) h) C.s.p. a žiadali aby odvolací súd napadnutý

rozsudok ako vecne i právne nesprávny, hrubo nezákonný, ba protiústavný zrušil a podľa § 391 ods.
1, 2 C.s.p. vec vrátil so svojim záväzným právnym názorom súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.2.1. Vo svojom odvolaní poukázali nato, že súd prvej inštancie zaujal postoj, že aktívne legitimovaným
v danom type súdneho konania môže byť len osoba, ktorá tvrdí, že je vlastníkom inkriminovanej
nehnuteľnej veci - žalobca 1./ , ale procesnoprávne nič nebráni kvalifikovať snahu manželov L.

(žalobcov 2./,3./) figurovať v predmetnom súdnom procese v postavení intervenientov (§ 81 a nasl.
C.s.p.). Vo vzťahu k trom žalovaným subjektom zaujal postoj, že pasívnu legitimáciu má len osoba, ktorá
bola oprávnená v exekučnom konaní - žalovaný 3./, ale je však úplne mimo dosah žalobcov že súd
do konania pripustil aj exekútorku - žalovanú 2./ a žalovaného 1./ - uzneseniami z 02. 08. 2016, resp.
14. 05. 2021.

2.2.V bodoch5.a6.,akoajbodoch36.a37.odôvodnenianapadnutého rozsudkusaprvoinštančnýsúd
zaoberá domnienkou, kto v čase dražby bol vlastníkom inkriminovanej budovy/rodinného domu. Fakt o
bývaní istej osoby v inkriminovanom objekte však samozrejme neanuluje práva vlastníka - preto je úvaha
súdu chybná. Dodať treba že ani údaje stavebného úradu údajne svedčiace v prospech vlastníctva
manželov L. nie sú a nemôžu byť smerodajné. V tomto smere žalobcovia poukázali na rozhodnutia
NS ČR sp. zn. 22Cdo/2261/2001 z 19. 05. 2003, sp. zn. 22Cdo/349/2004 z 21. 10.2004, Krajského

súdu Bratislava sp. zn. 5Co/215/2015 z 17. 05. 2016. Žalobcovia mali zato, že derivovaný záver
súdu prvej inštancie sa prieči čl. 2 C.s.p., keď každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a to s poukazom na
rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžo/227/2010. V tomto kontexte je smerodajné, že ku dňu konania dražby
(teda 25. 02. 2013) a ani dodnes neboli a nie sú splnené elementárne podmienky pre dražbu stavby

- neidentifikovaného rodinného domu vybudovaného na pare. č. XX v kat. úz. X., v meste R.V. E..
Ku dňu dražby totiž platilo ustanovenie § 134 ods. 1 Exekučného poriadku účinnom od 18. 01. 2013
do 17. 07. 2013 (exekúciu predajom nehnuteľnosti možno vykonať len vtedy ... ak sa preukázalo, že
nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného). Táto neobíditeľná zákonná podmienka nebola naplnená, lebo
ku dňu dražby nebola inkriminovaná stavba zapísaná do vlastníctva p. P. L. (ani do spoluvlastníctva

manželov L., resp. inej osoby). Pre chýbajúcu neobíditeľnú podmienku preukázateľného vlastníctva
draženej nehnuteľnosti na strane exekučne povinného p. P. L. bolo uskutočnenie exekučnej dražby
nezákonné a protiústavné.
2.3. Žalobcovia poukázali vo svojom odvolaní na Články 2, 3 a 4 C.s.p. a stav právnej istoty a namietali,
že v napadnutom rozsudku nie je obsiahnuté vysvetlenie odklonu citovaných rozhodnutí NS ČR sp. zn.

22Cdo/2261/2001 z 19. 05. 2003 NS SR sp. zn. 3Sžo/227/2010 z 13. 04. 2011. Napadnutý rozsudok je
preto zmätočný a svojvoľný, nerešpektujúci základné princípy platného práva, keď súd prvej inštancie sa
zámerne vyhol vysvetleniu svojho odklonu od ustálenej judikatúry. Záverom uviedli, že podľa ich názoru,
je potrebné vyčkať na rozhodnutie o dovolaní, podanom manželmi L. voči rozsudku Okresného súdu
Pezinok sp. zn. 9C/140/2014 zo dňa 15. 03. 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp.zn. 14Co/137/2018, 14Co/138/2018 zo dňa 05. 11. 2019 , ktoré je vedené na NS SR pod sp. zn.
1Cdo/152/2020.
3. K odvolaniu žalobcov 1./ až 3./ sa písomne vyjadrili žalovaní 1./ a 3./ , ktorí žiadali aby odvolací súd
odvolanie žalobcov zamietol, napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil a priznal im náhradu trov
odvolacieho konania. Samotné odvolanie žalobcov sa žalovaným javí ako zmätočné, nezrozumiteľné

k výrokom rozhodnutia ktoré je nenáležité, s nesplnením odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
C.s.p. a odvolanie ktoré smeruje len proti odôvodneniu rozhodnutia, nie je prípustné (§ 358 C.s.p.). Z
odvolania žalobcov totiž nevyplýva proti ktorému výroku rozsudku odvolanie smeruje, v čom konkrétne
vidia odvolacie dôvody. Takéto vymedzenie odvolania bez uvedenia zákonných dôvodov žalovanými je
v odôvodnení odvolania neurčité, nezrozumiteľné a tým zjavne samotné odvolanie nespĺňa náležitostí

odvolania podľa § 363 v spojení s § 365 C.s.p..
3.1. Žalobcovia sa v odvolaní odvolávajú že procesnoprávne nič nebráni kvalifikovať snahu manželov
L. figurovať v predmetnom súdnom procese v postavení intervenientov (§ 81 a nasl. C.s.p.). Uvedeným
osobám súd prvej inštancie na strane žalobcu nijako nebránil sa stať účastníkom súdneho konania na
strane žalobcu a Uznesením č. k. 18C/275/2013-126 zo dňa 02.08.2016 súd pripustil, aby do konania

na strane žalobcu pristúpili žalobcovia 2/ a 3 a preto uvedená námietka žalobcov je irelevantná. Súd tiež
správne konštatoval, že aktívne vecne legitimovaným na podanie žaloby na vylúčenie veci z exekúcie je
len tvrdený vlastník veci a pasívne vecne legitimovaným v tomto konaní je len oprávnený v exekučnom
konaní keď povinný nie je stranou sporu v konaní o vylúčenie veci z exekúcie, takisto ním nie je
súdny exekútor, resp. vydražiteľ nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie aj správne posúdil „do úvahy teda

prichádzala len žaloba žalobcu 1./ ako tvrdeného vlastníka spornej nehnuteľnosti proti žalovanému
1./ ako oprávnenému v exekučnom konaní. Ako uviedol konajúci súd už vyššie, v zmysle § 55 ods.
1 Exekučného poriadku sa tvrdený vlastník veci môže domáhať proti oprávnenému civilnou žalobouvylúčenia tejto veci z exekúcie..." a preto aj v tejto časti je odvolanie zo strany žalobcov zmätočným a
nesprávnym.
3.2. V ďalšej častí odvolania žalobcovia filozofujú a odvolávajú sa na súdnu judikatúru, ktorá vykladá, že

stavbu je možné postaviť aj na cudzom pozemku, čo je pre vec samu irelevantné, nakoľko predmetom
sporu nie je určenie vlastníctva k stavbe rodinného domu. Žalovaní zdôraznili, že odvolávaním sa na inú
súdnu judikatúru žalobcami, ako je vec sama s posúdením veci, ktorá už bola právoplatne prejudikovaná
a rozhodnutá, že žalobca 1./ neuniesol dôkazné bremeno o tvrdenom vlastníckom práve k rodinnému
domu, ktorý bol predmetom dražby, je nad rámec právnej istoty a ochrany vlastníckych práv k rodinnému

domu vydržateľom a nad ráme vlastníckych práva k finančným prostriedkom z dražby na uspokojenie
pohľadávky opraveného, z súdom priznanej pohľadávky k povinným v exekúcií žalobcov 2./,3./. Aj
v ďalších bodoch sa odvolávajú na judikatúru, ktorá upravuje zas podmienky aký majetok môže byť
zahrnutý do konkurzného konania, avšak daná judikatúra pre vec samu a posúdenie veci s vyvolaným
sporom žalobcami o vylúčenie výťažku z dražby podľa osobitného predpisu Exekučného poriadku, je k
posudzovanej veci, irelevantná.

3.3. Pokým sa žalobcovia odvolávajú na ochranu právnej istoty v spojení čl. 2, 3 a 4 C.s.p.. Žalovaní
dávajú do pozorností, že právna istota nie je stav o pocitoch jednej strany súdneho sporu, že sa má
rozhodnúť s pocitmi jednej strany sporu, ale súdy musia v každom jednom prípade skúmať skutkový
a právny stav veci v súlade s predloženými dôkazmi. Žalobcovia pri opisovaní judikatúry vo svojom
odvolaní neuviedli, žiadne konkrétne skutočností na poukazovanej judikatúre, v čom sa mal súd prvej

inštancie odchýliť od stabilnej súdnej judikatúry a v čom vidia žalobcovia zákonný rozdiel v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, s vecou samou. Bezbrehé poukazovanie
na súdnu judikatúru, ktorá s vecou samou nemá nič spoločné, nemôže privodiť subjektívny pocit strane
sporu, ktorá neuniesla dôkazné bremeno v súdnom konaní súdneho sporu, že nebola zachovaná právna
istota žalobcov, ak žalobcovia vo veci samej, neuniesli dôkazné bremeno, vlastnej žaloby.

4. Žalovaná 2./ sa k odvolaniu žalobcov 1./ až 3./ písomne nevyjadrila.
5. Žalobcovia 1./ až 3./ a rovnako žalovaná 2./ nevyužili svoje právo a repliku k vyjadreniu žalovaných
1./ a 3./ nepodali.
6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a 380 ods. 1
C.s.p. v napadnutom rozsahu t.j. v celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok

bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcov 1./,2./,3./ nie je dôvodné čo sa týka výroku ktorým bola žaloba zamietnutá
(výrok II.) a v závislých výrokoch o náhrade trov konania (výroky II., IV., V.) a ich odvolanie proti výroku,
ktorým súd zamietol návrh na prerušenie konania (výrok I.) je potrebné odmietnuť.
7. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade,

že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že preskúmavanej veci rozhodnutie
súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle

§ 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci,
citoval vyššie uvedené ustanovenia Exekučného poriadku, Občianskeho zákonníka, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery o nedôvodnosti žaloby, keď dospel k
správnym právnym záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov 2./ a 3./ voči žalovaným

1./ až 3./ a nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 2./, 3./ vo vzťahu k žalobcovia 1./ (pozri
odsek 1.3.). Rovnako dospel súd prvej inštancie k správnym právnym záverom, že v danej veci je
prípustná len žaloba žalobcu 1./ ako tvrdeného vlastníka spornej nehnuteľnosti proti žalovanému 1./ ako
oprávnenému v exekučnom konaní v zmysle § 55 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorá je ale nedôvodná,
lebo žaloba žalobcu (tretej osoby) o vylúčenie veci z exekúcie bola meritórne prejednaná a právoplatne

zamietnutá a ten istý žalobca sa už nemôže ďalšou žalobou (po vydražení veci) domáhať vylúčenia
výťažku z dražby z rozvrhu (pozri odsek 1.4). Súd prvej inštancie vyššie prijaté právne závery primerane
vysvetlil a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a
zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3

C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie §
387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje.
9. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva, že podľa ustálenej rozhodovacej praxe (rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 133/2014, sp. zn. 3 Cdo 288/2009, sp. zn. 3 Cdo 115/2016,sp. zn. 1 Cdo 44/2010, ktoré rozhodnutie bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
SR pod R 40/2013) pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako

prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.
9.1. To znamená, že súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne
rozhodnuté v osobitnom spore strán sporu, keď nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom
konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu
záväznosťanezmeniteľnosťprávoplatnéhorozhodnutianesmiebyťtátootázkapoloženáaakékoľvekjej

"nové" právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých strán sporu je neprípustné. Iné riešenie
by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 223 ods. 1 C.s.p. ( predtým v
159 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje
rozhodnutieprejudikovanýhmotnoprávnyvzťaharozhodnevrozporesprejudikovanýmhmotnoprávnym
vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu
štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon (viď čl. 2 ústavy). Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces.
Popretieprejudiciálnejzáväznostiprávoplatnéhosúdnehorozhodnutiaznamenázásahdostabilitypráva
aprávnychvzťahovakoajdoriadnehovýkonuspravodlivosti.AjEurópskysúdpreľudsképrávavosvojej
judikatúre venuje ochrane právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu náležitú pozornosť
(viď najmä rozsudky vo veci Brumărescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci Ryabykh proti

Rusku z 24. júla 2003).
9.2. Súd prvej inštancie tak viazaný skorším posúdením otázky v konaní vedenom na Okresnom
súdu Pezinok sp. zn. 10C/315/2012 v ktorom konaní bola žaloba žalobcu o vylúčenie veci z exekúcie
právoplatne zamietnutá (pozri odsek 1.4, 1.5.), dospel k správnemu záveru, že na opätovné podanie
žaloby medzi tými istými sporovými stranami (resp. ich právnymi nástupcami), tentokrát o vylúčenie

výťažku z dražby veci z rozvrhu výťažku, nemôže byť úspešné vzhľadom na zásadu prejudiciality.
10. Za právne irelevantné vo vzťahu k nedostatku vecnej legitimácie považuje odvolací súd námietky
žalobcov v odvolaní (pozri odsek 2.1.), že súdu procesnoprávne nič nebránilo kvalifikovať snahu
manželov L. (žalobcov 2./,3./) figurovať v predmetnom súdnom procese v postavení intervenientov v
zmysle § 81 a nasl. C.s.p. a že je úplne mimo dosah žalobcov že súd do konania pripustil aj exekútorku

- žalovanú 2./ a žalovaného 1./ - uzneseniami z 02. 08. 2016, resp. 14. 05. 2021.
10.1. Odvolací súd poukazuje nato, že to bol žalobca 1./, ktorý písomným podaním zo dňa 9.3.2016 (č.l.
122 spisu) ešte za účinnosti O.s.p. navrhol pripustenie ďalších účastníkov na strane žalobcov a to J. L.
nar. XX.XX.XXXX a / J. L., nar. XX.XX.XXXX, ktorí s návrhom na pripustenie vstupu na strane žalobcov
súhlasili a rovnako navrhol pristúpenie do konania na strane žalovaných ako a to spoločnosť Facto Fin

Plus, spol. s r.o.. O tomto návrhu rozhodol súd prvej inštancie Uznesením č.k. 18C/275/2013-126 zo dňa
2.8.2016 tak, že pripustil J. L. a / J. L. do konania ako žalobcov 2./,3./ a vstup Facto Fin Plus, spol. s r.o.
ako žalovaného 3./. Keďže žalobcovia 2./,3./ súhlasili aby v konaní vystupovali ako žalobcovia a počas
celého konania na súde prvej inštancie svoj postoj nezmenili, neprejavili záujme vystupovať v konaní ako
intervenienti v zmysle § 81 Cs.p. tak potom musia niesť aj následky, ktoré sa prejavia v nedostatku ich

aktívnej legitimácie, ktorá má sa následok zamietnutie žaloby. To platí aj v prípade nedostatku pasívnej
legitimácie, keď sú to práve žalobcovia (resp. v tom období žalobca 1.)/, ktorí určujú okruh strán sporu
na strane žalovaných (súd ich návrhu na pristúpenie musí ak sú splnené podmienky vyhovieť) a preto
musia niesť následky za nesprávne označenie žalovaných čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie.
11. Za nedôvodné považuje odvolací súd aj námietky žalobcov, ktorí v odvolaní poukazujú na judikatúru

NS ČR, NS SR, Krajského súdu v Bratislave mali zato, že napadnutý rozsudok je preto zmätočný a
svojvoľný, nerešpektujúci základné princípy platného práva, keď súd prvej inštancie sa zámerne vyhol
vysvetleniu svojho odklonu od ustálenej judikatúry (pozri odsek 2.2.,2.3.).
11.1. V prvom rade odvolací súd poukazuje nato, že súdy v konaniach na ktoré poukazujú žalobcovia
riešili iné skutkové okolnosti a iný predmet veci (stavba na cudzom pozemku, určenie vlastníctva,

podmienky zahrnutia majetku do konkurzného konania) a preto právne závery v týchto rozhodnutiach
nie je možné aplikovať na prejednávanú vec, ktorej predmetom konania je o vylúčenie výťažku z dražby
z rozvrhu. Vzhľadom na uvedené potom poukazovania na judikatúru, ktorá nemá s vecou absolútne nič
spoločné a ktorú judikatúru nie je možné aplikovať na prejednávanú vec, neznamená, že súd je povinný
vysvetľovať odklon od tejto judikatúry a že nebola zachovaná právna istota žalobcov.

12. Záverom žalobcovia vo svojom odvolaní žiadali počkať s rozhodnutím o ich odvolaní až do
rozhodnutia NS SR o dovolaní, podanom manželmi žalobcami 2./,3./ voči rozsudku Okresného súdu
Pezinok sp. zn. 9C/140/2014 zo dňa 15. 03. 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislavesp.zn. 14Co/137/2018, 14Co/138/2018 zo dňa 05. 11. 2019 , ktoré konanie je vedené na NS SR pod
sp. zn. 1Cdo/152/2020.
12.1. Odvolací súd nepovažuje ani túto námietka žalobcov sa právne významnú, keďže v konaní, ktoré

bolo vedené na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9C/140/2014 sa nerieši otázka, ktorá má význam
pre rozhodnutie súdu v prednávanej veci, keď takýmto konaním bolo len konanie vedené na Okresnom
súdu Pezinok sp. zn. 10C/315/2012 (pozri odsek 9. až 9.2.). Naviac odvolaciemu súdu je z jeho činnosti
s poukazom na ustanovenia § 186 ods. 1 C.s.p. , že konanie vedené na NS SR ako dovolacom súde pod
sp. zn. 1Cdo/152/2020 bolo skončené vydaním Uznesenia zo dňa 13.7.20200, ktorým bolo dovolanie

odmietnuté.
13. Odvolacie námietky žalobcov 1./ až 3./ preto neboli spôsobilé spochybniť správnosť záverov
rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani
v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za
následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých
súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. Len samotná skutočnosť, že žalobcovia sa nestotožňujú

s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a
neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie
ich vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcov 1./ až 3./ o tom, ako má súd vo veci
rozhodnúť.
14. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku

ktorým súd žalobu zamietol (výrok II.) v zmysle § 387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil vrátane
výrokovonáhradetrovkonania(výrokIII.,IV.,V.)oktorýchsúdprvejinštanciesprávnerozhodolvzmysle
§ 255 ods. 1 , § 262 ods. 1 C.s.p., vzhľadom na pomer úspechu žalovaných 1./,2./ ,3./ v konaní.
15. Žalobcovia odvolaním napadol celý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, t.j. aj výrok ktorým zamietol
návrh žalobcov 1./ až 3./ na prerušenie konania (výrok I.). Civilný sporový poriadok v § 357 písm. n/

pripúšťa odvolanie voči uzneseniu o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ a § 164 C.s.p., teda
iba proti pozitívnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorým konanie prerušil, (podľa tam uvedených
zákonných ustanovení). Ak súd rozhodne negatívne, teda konanie nepreruší, ako v tomto prípade, keď
zamietol návrh na prerušenie konania, odvolanie prípustné nie je (pozri aj Uznesenie Najvyššieho súdu
SRzo4.decembra2018,sp.zn.1Obo/15/2018).Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdodvolaniežalobcov

proti výroku rozsudku ktorým zamietol návrh žalobcov 1./ až 3./ na prerušenie konania (výrok I.) podľa
§ 386 písm. c/ C.s.p. odmietol.
16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcov1./,2./,3./ nevyhovel a
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mali žalovaní 1./,2./,3./ v odvolacom konaní plný

úspech a vznikol im nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania
v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).