Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. november 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/103/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4121212195
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4121212195.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: S. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX,
XXX XX R., t. č. bytom I. XX, XXX XX R., zastúpeného advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS,
s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo námestie 25, 811 02 Bratislava, IČO: 36 833 533, proti žalovanej: C.
C., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, XXX XX R., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr.
René Hudzovič, s.r.o., so sídlom Štefánikova trieda 49, 949 01 Nitra, IČO: 36 860 697, o zrušenie práva
spoločného nájmu bytu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 16C/58/2021-276
zo dňa 02.05.2022 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že sa zrušuje právo spoločného nájmu k bytu
žalobcu a žalovanej k nájomnému bytu č. X nachádzajúcemu sa na prízemí bytového domu F., na ulici
H., vchod č. XX v R., blok: O. X, pozostávajúceho z 3 izieb, kuchyne a príslušenstva, s účinnosťou
od právoplatnosti rozsudku. Zároveň súd žalovanú určil za výlučného nájomcu a pokračujúceho člena
bytového družstva bez zabezpečenia bytovej náhrady žalobcovi. Úspešnej žalovanej proti žalobcovi

priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Toto rozhodnutie vo veci samej súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 703 ods. 2, § 705 ods. 1, 2,
§ 712 ods. 1, § 712a ods. 8, § 712c ods. 1, 2, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Výrok
o trovách konania s ohľadom na úspech žalovanej súd oprel o ustanovenie § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), pričom uviedol, že nezistil
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca žalobou podanou dňa 26.10.2021 žiadal zrušiť právo
spoločného nájmu bytu strán sporu k nájomnému bytu č. X, nachádzajúceho sa v bytovom dome F. vo
vlastníctve Okresného stavebného bytového družstva R. (ďalej aj „OSBD R.“), N., vchod: H. XX, blok: O.
X, pozostávajúceho z 3 izieb, kuchyne a príslušenstva, a za výlučného nájomcu a pokračujúceho člena
družstva určiť jeho. Žalobu odôvodnil tým, že ako zamestnanec štátneho podniku H. I. R., I. U. na N. X,
XXX XX R. - H. J., bol na základe rozhodnutia zo dňa 09.08.1989 č. N./A./XXXXX prijatý za člena OSBD

R. s členským č. XXXXX. Rozhodnutím zo dňa 11.01.1990 č. XXXX mu OSBD pridelilo do osobného
užívania nájomný byt č. X, nachádzajúci sa v bytovom dome F. vo vlastníctve OSBD R., X. podlažie,
vchod:H.XX,blokO./XX.vch.,pozostávajúciz3izieb,kuchyneapríslušenstva(ďalejlen„družstevnýbyt
X“).Nazákladedohodyovýmenebytovzodňa23.02.1990uzavretejmedzinímaK.F.došlokvzájomnejvýmenedružstevnéhobytuXabytuč.X,nachádzajúcehosavbytovomdomeF.vovlastníctveOSBDR.,
N., vchod: H. XX, blok: O. X, pozostávajúceho z 3 izieb, kuchyne a príslušenstva (ďalej len „družstevný
byt X“), ktorý mal pôvodne pridelený do osobného užívania K. F.. OSBD R. na základe uznesenia zo dňa

29.03.1990 č. 14 schválilo dohodu o výmene bytov. So žalovanou boli v tom čase manželmi, a tak im
vzniklo právo spoločného užívania družstevného bytu a aj spoločné členstvo v OSBD R.. K odkúpeniu
bytu stranami sporu nedošlo pre nesúhlas žalovanej. Ich manželstvo bolo rozsudkom Okresného súdu
Nitra zo dňa 07.09.2021 č. k. 36Pc/11/2021-107 rozvedené, pričom maloleté deti z neho nepochádzajú.
K dohode o tom, kto z nich ostane výlučným nájomcom družstevného bytu, nedošlo. O pridelenie bytu

sa zaslúžil výlučne on, lebo jeho pridelenie sa odvíjalo od jeho členstva v OSBD R. a všetky náklady
po celý spoločného nájmu platil výlučne on.

3. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe potvrdila, že podľa § 175 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom ku dňu 29.3.1990 im obom vzniklo právo spoločného užívania bytu a zároveň aj
spoločné členstvo v OSBD R.. S návrhom žalobcu na zrušenie práva spoločného nájmu bytu súhlasila,

avšak navrhla určiť ju za výlučnú nájomníčku a pokračujúceho člena družstva. Žiadala prihliadať aj na
ďalšie hľadiská, napr. na širšie okolnosti rozvratu manželstva, sociálne aspekty, na možnosti nového
usporiadania bytových pomerov a zdravotné pomery rozvedených manželov, na spoločenský význam
a náročnosť ich práce a aj na to, ako sa kto pričinil o nadobudnutie a udržanie nájmu bytu; do úvahy
treba vziať i pracovné zaradenie, účelné využitie bytu, ako aj to, či u osôb, ktoré zostanú v byte

bývať, sú predpoklady na pokojné a usporiadané spolužitie, záujem plnoletých detí, počet rodinných
príslušníkov, ktorí budú v byte bývať a pod. Žalobca v žalobe zámerne neuviedol, že spoločne vlastnia
ako bezpodieloví spoluvlastníci aj rodinný dom s pozemkom na I. ulici v R., postavený na parc. č.
XX/XX, ktorý od roku 2009 až do 21.3.2021 spoločne obývali. Dňa XX.XX.XXXX musela v nočných
hodinách aj so svojím mladším synom O. C. v dôsledku nepredvídateľného chovania a zo strachu z

fyzického napadnutia zo strany žalobcu ujsť a spolu odišli do sporného bytu na ulici H. XX, R., kde
od roku 2017 býva aj ich starší syn S. C.. Žalobca zostal bývať v ich rodinnom dome, do ktorého jej
prístup neumožňuje, lebo tam vymenil zámky po tom, čo privolala políciu, keď sa dožadovala vydania
svojich osobných vecí a keď niektoré z nich demonštratívne vyhodil na ulicu a ostatné jej odmietol vydať.
Žalobca neumožňuje vstup do domu ani ich synom, a tak spolu s nimi po rozvode manželstva býva

v predmetnom byte. Neprimeraným spôsobom ju obťažuje prostredníctvom neustáleho kontaktovania
formou SMS správ obsahujúcich rôzne formy psychického nátlaku, zasahuje do jej práva na ochranu
osobnosti, najmä do práva na ochranu súkromia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, prejavov osobnej
povahy a pod., ohovára ju, kontaktuje jej kolegyne, známych, rodinných príslušníkov a dokonca jej
zamestnávateľa, pred ktorými ju osočuje, znevažuje a rozširuje o nej nepravdivé tvrdenia spôsobilé

privodiť jej ujmu. Manipuluje s fotografiami jej osoby, upravuje ich tak, aby pôsobili znevažujúco, vytvára
videozáznamy v snahe navodiť dojem, že dej na nich zaznamenaný sa týka jej osoby, že je účastná
situácií (znevažujúcich a hanobiacich) na záznamoch zachytených a neoprávnene a protiprávne ich
zverejňuje. V SMS komunikácii sa vydáva za ňu a v jej mene komunikuje s jej známymi, ktorí ju
kontaktujú na staré telefónne číslo, pretože SIM karta je vedená na meno žalobcu. V dôsledku všetkého

trpí psychickými poruchami, v dôsledku čoho bola nútená vyhľadať pomoc u psychológa. K rozvratu
manželstva prispelo i to, že už i v období predtým, ako sa on stal nezamestnaným (18.11.2014), platila
všetky účty a žalobca neplatil nič. Tieto skutočnosti odôvodňujú nevyhnutnosť nového usporiadania
bytových pomerov a nie je možné, aby spolu obývali jednu nehnuteľnosť, pričom žalobca má otázku
bývania vyriešenú v ich rodinnom dome na I. ulici v R.. Bola to ona, ktorá chcela byt odkúpiť počas

manželstva, ale pasivita žalobcu ako spolunájomcu túto jej iniciatívu opakovane znemožňovala. Byt
spoločne užívali od roku 1990 do roku 2008; od roku 2017 v ňom býval starší syn. Žalobca neplatil nič,
keďže je nezamestnaný a evidovaný na úrade práce od roku 2014.

4. Súd prvej inštancie vykonal navrhované dokazovanie, pričom zistil, že manželstvo strán sporu

bolo uzavreté dňa XX.XX.XXXX v R. a rozvedené bolo rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k.
36Pc/11/2021-107 zo dňa 07.09.2021, právoplatným dňa 01.10.2021. V rozvodovom konaní podľa
zápisnice o pojednávaní žalobca ako navrhovateľ poprel tvrdenia manželky, že ju bil a psychicky týral.
Žalovaná súhlasila s rozvodom, avšak dôvody rozvratu manželstva popísala inak, lebo žalobca udržiaval
už pred rokom 2015 vzťahy s inými ženami, v dôsledku čoho mali oddelené spálne a ona v manželstve

ostala len kvôli deťom. Na základe rozhodnutia OSBD R. zo dňa 09.08.1989 bolo žalobcovi oznámené,
že ho predstavenstvo družstva na zasadnutí dňa 03.08.1989 prijalo na základe jeho prihlášky za člena
bytového družstva. OSBD R. ako vlastník domu na F., blok O./X X. vchod, H. XX, odovzdalo dňom
07.02.1990 žalobcovi ako jeho členovi do osobného užívania byt č. X na X. podlaží, ktorý pozostával zobytnej plochy 65,37 m2 (3 izby). OSBD zobralo na vedomie, že žalobca žil v manželstve so žalovanou
a vzniklo im spoločné členstvo. Dňa 23.02.1990 na základe dohody uvedený byt vymenili s manželmi
K. F. a K. F. za 3-izbový družstevný byt na H. XX. OSBD R. dohodu o výmene bytov schválilo dňa

29.03.1990. Zo zápisnice o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 26.02.1990 vyplynulo, že OSBD
R. ako vlastník domu na F., blok O. X, v R., H. XX, odovzdalo dňom 01.04.1990 žalobcovi ako jeho
členovi do osobného užívania 3-izbový byt č. X a vzalo na vedomie, že žalobca žil v manželstve so
žalovanou, pričom im vzniklo spoločné členstvo manželov. Podľa výpisov z účtu žalovanej vedeného vo
C. D. odchádzali úhrady za nájomné za rok od 01/2009 do 06/2017 (s výnimkou niektorých mesiacov

v príslušnom kalendárnom roku pravidelne) v rôznych výškach. Z účtu X.. S. C., vedeného vo C. D.,
odchádzali úhrady za nájomné v období od 07/2017 až do 11/2021 na pravidelnej mesačnej báze. Podľa
potvrdeníozrealizovanítransakciízúčtuS.C.tentood12/2017aždo10/2021realizovalúhradyspojené
s užívaním bytu - a to spoločnosti ZSE Energia, a.s. Podľa potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny R. žalobca je od 18.11.2014 evidovaný ako uchádzač o zamestnanie.

5. Okrem toho súd prvej inštancie konštatoval, že na základe stavebného povolenia Mesta R. zo dňa
23.05.2006 prišlo k povoleniu stavby - rodinného domu stranám sporu ako stavebníkom na parc č. XX/
XX. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.05.2006. Podľa výpisu LV č. XXXX sú strany sporu
vlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v obci R., k. ú. K. A. vedenej ako parc. registra „C“ s parc. č.
XX/XX - orná pôda o výmere 500 m2. V ďalšom texte odôvodnenia súd citoval obsah lekárskych správ

týkajúcich sa zdravotného stavu žalobcu a žalovanej a niektoré ďalšie zistenia.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že nájom družstevného bytu po rozvode manželov, ktorí boli jeho
spoločnými nájomcami, je riešený v ustanovení § 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého súdy rozhodujú o nájme družstevných bytov, kde právo na ich pridelenie vzniklo za trvania

manželstva za predpokladu, že medzi rozvedenými manželmi nedošlo k dohode. Ak sa manželia
nedohodnú, rozhodne na návrh niektorého z nich súd o zrušení spoločného nájmu k družstevnému
bytu. Spravidla takéto rozhodnutie podľa § 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka predchádza konaniu o
vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“). Po rozhodnutí súdu o zrušení
práva spoločného nájmu bytu sa právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia stáva výlučným nájomcom bytu

ten z bývalých manželov, ktorého určí súd. V zmysle citovaného ustanovenia súd pri rozhodovaní o
osobe ďalšieho nájomcu prihliada na viaceré okolnosti. Okrem záujmu maloletých detí a stanoviska
prenajímateľa zohľadní sociálnu, zdravotnú, finančnú situáciu účastníkov, príčiny, ktoré viedli k rozvratu
ich manželstva, mieru, ktorou sa bývalí manželia pričinili o nadobudnutie bytu, aké sú oprávnené bytové
potreby účastníkov, z akých dôvodov opustil niektorý z nich byt, ako si plnili povinnosti nájomcu, atď. Pri

rozhodovaní o určení, ktorý z rozvedených manželov, ktorí nemajú maloleté deti, bude ďalej byt užívať
ako nájomca, prihliadne súd - vychádzajúc z okolností konkrétneho prípadu - napr. na širšie okolnosti
rozvratu manželstva, na sociálne a zdravotné pomery, na spoločenský význam a náročnosť ich práce,
na to, ako sa kto z rozvedených manželov pričinil o to, že nadobudli právo nájmu bytu, komu z nich
a z akých dôvodov bol byt pôvodne pridelený a prihliadne na stanovisko prenajímateľa (R 78/1970).

Súdna prax je jednotná v názore, že nie je vylúčené, aby tieto ďalšie hľadiská pre rozhodovanie podľa
§ 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka prevážili nad hľadiskami, ktoré zákon v citovanom ustanovení
výslovne uvádza. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba na zrušenie
práva spoločného nájmu družstevného bytu je podaná dôvodne, pretože sporové strany ako spoloční
nájomcovia družstevného bytu a zároveň členovia družstva sa po rozvode manželstva nedohodli o

nájme bytu. S ohľadom na zistený skutkový stav súd považujúc žalobu za opodstatnenú zrušil sporovým
stranám právo spoločného nájmu predmetného družstevného bytu a určil, že žalovaná ako členka
družstva bude ďalej nájomcom bytu. Pritom bral do úvahy skutočnosť, že byt užíva výlučne žalovaná
so svojimi synmi od 21.03.2021 (syn S. C. už od roku 2017), pričom od roku 2017 platí všetky úhrady
spojené s užívaním bytu výlučne starší syn strán sporu S. C.. Žalovaná sa podieľala na úhrade nákladov

spojených s užívaním bytu vo väčšej miere ako samotný žalobca, keďže jeho skutkové tvrdenie o jeho
nadštandardnej bonite z dôvodu daru finančných prostriedkov od jeho rodičov a jeho predchádzajúcich
príjmov z podnikania ostali nepreukázané. Žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal, že by mal finančné
prostriedky z podnikania, či z daru od svojich rodinných príslušníkov, z ktorých žije až doposiaľ. O to,
aby bol byt vo vhodnom stave na bývanie, sa zaslúžil predovšetkým vypočutý svedok S. C., ktorý do

bytu investoval práve jeho vlastné finančné prostriedky.

7. Podľa záverov súdu žalovaná od žalobcu doslova utiekla dňa XX.XX.XXXX, čo nebolo sporné, avšak
žalobca popieral akékoľvek jeho agresívne konanie, respektíve, že by v dôsledku jeho konania maloprísť k odchodu žalovanej z domu, ktorý obývali spolu s mladším synom. V tomto kontexte podľa
názoru súdu žalobca len strohým tvrdením o nepravdivosti prednesov žalovanej ani nemohol účinne
poprieť skutkové tvrdenia o odchode žalovanej zo spoločnej domácnosti do sporného bytu, pretože

svedok S. C. na pojednávaní verziu žalovanej potvrdil a iné relevantné a racionálne založené skutkové
tvrdenie v tomto smere ani neboli, a tak možno považovať tvrdenie žalovanej ohľadne jej odchodu
zo spoločnej domácnosti so žalobcom za nespochybnené. Ustanovenie § 705 ods. 3 Občianskeho
zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých
hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho

uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy. Súd bral do úvahy nielen
bytovú otázku žalovanej, zabezpečenie práva na pokojné bývanie, ale predovšetkým určité dôkazy
smerujúce k tomu, že správanie žalobcu voči žalovanej nemožno označiť za slušné a bežné, keďže
dôkazy vykonané v konaní nasvedčujú tomu, že sa nevie vyrovnať s rozvodom. Žalovaná nemá inú
možnosť, než bývať v danom byte, a u nej absentuje možnosť zabezpečiť si iné riešenie bytovej otázky.
Skutkové tvrdenia žalobcu o novej známosti žalovanej zostali nepreukázané a zo správania sa žalobcu

možno vyvodiť určité skryté, navonok nie úplne priamočiaro prezentované tendencie uškodiť žalovanej.
Širšie okolnosti rozvratu manželstva nebolo možné riadne zistiť, keďže manželstvo bolo rozvedené
na prvom pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, kde sa právni zástupcovia strán sporu a
žalobca vzdali svojho práva podať odvolanie. V takom prípade ostali tvrdené rôzne okolnosti rozvratu
manželstva bez možnosti objektívneho zistenia, ktorá konkrétna príčina viedla k trvalému a hlbokému

rozvratu manželstva bez možnosti jeho obnovenia.

8. Ďalšie kritérium, ktoré súd zohľadnil, je aj účelné využitie bytu, počet rodinných príslušníkov, ktorí v
byte bývajú, ako aj záujem plnoletých detí a kvalitu bytu na bývanie. Bude spravodlivé, aby výlučným
nájomcom a pokračujúcim členom bytového družstva ostala práve žalovaná aj s ohľadom na riziko, že by

žalobca v opačnom prípade uskutočňoval úkony smerujúce k vysťahovaniu nielen žalovanej, ale aj detí,
keďže voči synovi S. C. inicioval konanie o zapretie otcovstva po viac ako 30 rokoch života. Byt bude
účelne využitý, keďže v ňom býva žalovaná so svojimi dvomi synmi. Nie je zrejmé, prečo by žalobca,
ktorý býva sám v dome a ktorý má vyriešenú bytovú otázku, potreboval byt pre seba, keďže nemôže
bývať v dvoch nehnuteľnostiach súčasne. Žalobca má vyriešenú bytovú otázku a sám potvrdil, že

vymenil zámky na dome, ktorý patrí do zaniknutého, avšak ešte nevyporiadaného BSM, v dôsledku čoho
bráni realizovať vlastnícke právo žalovanej. Určením žalobcu za výlučného nájomcu a pokračujúceho
člena bytového družstva by mohlo prísť k ujme žalovanej a aj synov, pokiaľ by žalobca nesúhlasil, aby
obývali byt. Syn S. C. si vytvoril - tým aj bratovi a matke - vhodné podmienky na pokojné bývanie a
investoval do bytu finančné prostriedky. Tieto osoby by sa mohli v dôsledku judikovaného rozhodnutia

ocitnúť bez obydlia, čo je nežiaduci stav, ktorý by mohol nezvratne zasiahnuť do ich súkromia. Súd
tak vyhodnocoval aj kritérium zachovania práva na obydlie a jeho nedotknuteľnosť v prípade žalovanej
a jej synov. Keďže ide o Ústavou Slovenskej republiky chránené právo, súd vzal do úvahy aj túto
skutočnosť, vzhľadom na neurčitosť hypotézy právnej normy obsiahnutej v § 705 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, ktorú týmto spôsobom aj prípustne dotvoril ako orgán ochrany a aplikácie práva. Súd mal na

zreteli aj momentálny nepriaznivý psychický stav žalovanej (reakcia na stres) spôsobený intenzívnym a
negatívnym emočným prežívaním vzniknutej situácie aj v dôsledku správania sa žalobcu. Ponechanie
súčasného stavu bývania žalobcu a žalovanej môže prispieť k zlepšeniu zdravotného stavu žalobcu aj
žalovanej. Súd neuznal za relevantnú námietku žalobcu ohľadne jeho zásluhy o pridelenie sporného
bytu, a to najmä vzhľadom na obsah zápisnice o dohode a odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 07.02.1990,

z ktorej nevyplýva, že šlo o byt stabilizačný cestou jeho zamestnávateľa s prípadným záväzkom
odpracovania nejakej doby. Nebolo možné teda dospieť k záveru, že o byt sa zaslúžil výhradne on
sám. Ak by to však aj preukázané bolo, sama táto okolnosť by nebola rozhodujúca, pretože všetky
ďalšie kritériá determinujúce zákonné a spravodlivé rozhodnutie súdu bezvýhradne svedčia v prospech
žalovanej. Ako irelevantné súd posúdil aj žalobcom tvrdené jeho zdravotné problémy, ktoré nemajú svoj

pôvod v náplni práce vykonávajúcej pre podnik. V tejto časti súd konštatoval neunesenie dôkazného
bremena žalobcom.

9. Súd teda rozhodol o zrušení práva spoločného nájmu k bytu strán sporu s určením žalovanej za
výlučného nájomcu a pokračujúceho člena bytového družstva. Vzhľadom na konštitutívnu povahu tohto

rozsudkusúdprecizoval,žekzrušeniuspoločnéhonájmubytustránsporuprídepočnúcprávoplatnosťou
tohto rozsudku vydaného v konaní. O uvedenom súd rozhodol bez uloženia povinnosti žalobcu
vypratať byt, v ktorom už nebýva približne 13 rokov. Zároveň súd aplikoval ustanovenie § 712a ods.
8 Občianskeho zákonníka pri hodnotení o poskytnutí bytovej náhrady žalobcovi. Pokiaľ ide o druhbytovej náhrady podľa § 712a ods. 8 prvej vety Občianskeho zákonníka, rozvedený manžel má právo
na náhradné ubytovanie alebo prístrešie, čo je potrebné vykladať v nadväznosti na § 712a ods. 7
Občianskeho zákonníka tak, že rozvedený manžel má vždy právo na náhradný byt a iba v prípadoch

hodných osobitného zreteľa môže súd rozhodnúť, že rozvedený manžel má právo „len“ na náhradné
ubytovanie alebo prístrešie. Pri rozhodovaní súd prihliada na majetkové pomery rozvedených manželov
a na to, z akého dôvodu došlo k rozvodu manželstva, ako sa manželia pričinili o získanie spoločného
bytu, kto v prípade družstevného bytu splatil členský podiel, ako sa ten-ktorý z manželov staral o byt,
ktorý z manželov po rozvode platil nájomné a úhrady spojené s užívaním bytu a najmä na to, ktorému z

manželov bola po rozvode zverená starostlivosť o maloleté deti (§ 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
S prihliadnutím na § 712a ods. 8 druhú vetu Občianskeho zákonníka súd zváži, či druhému manželovi
vôbec prislúcha bytová náhrada. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu vyplývať zo správania sa
bývalého nájomcu bytu za trvania nájmu pri plnení povinností z nájmu bytu, môže ním byť opustenie
spoločnej domácnosti v družstevnom byte v spojení s trvalým zabezpečením bytových potrieb v inom
byte, ku ktorému svedčí právo vypratávanému manželovi, a pod. Frekventovaným dôvodom je práve

existencia práva vypratávaného manžela k inému bytu či domu. Musí však ísť o právo objektívne
spôsobilé zabezpečiť bytovú potrebu, musí ísť o právny vzťah k inému bytu či domu, nie iba o stav
faktický alebo krátkodobý. Zákon však výslovne nevylučuje možnosť viazať vypratanie na zabezpečenie
bytovej náhrady rozvedenému manželovi len preto, že má právo k inému bytu. Ak však napríklad
má možnosť užívať ako spoločný nájomca bez vážnejších prekážok byt nového manžela, nebolo by

zabezpečovanie náhradného bytu tomuto rozvedenému manželovi v súlade s dobrými mravmi. Ani v
prípade zabezpečenej bytovej potreby bývalého nájomcu bytu zákon nepočíta výslovne s tým, aby mu
ako forma bytovej náhrady nebolo poskytnuté prístrešie, pretože zákon neupravuje situáciu, v ktorej
by z tohto dôvodu nepatrila takémuto manželovi žiadna forma bytovej náhrady. Ako okolnosť hodnú
osobitného zreteľa možno vziať do úvahy i to, že sa rozvedený manžel, ktorý nebol uznaný nájomcom

bytu v priebehu konania o zrušenie spoločného nájmu bytu, bez vážneho dôvodu zbavil možnosti
bývať v dome, ktorého je spoluvlastníkom. Takýmto dôvodom môže byť aj okolnosť, že rozvedený
manžel, ktorému sa ukladá povinnosť byt vypratať, neprispieval na nájomné a na úhradu za plnenia
spojené s užívaním bytu. Súd dospel k záveru, že žalobcovi nie je potrebné poskytnúť bytovú náhradu,
pretože tento býva sám v dome, ktorý je súčasťou zaniknutého a zatiaľ nevysporiadaného BSM. Žalobca

tak má vytvorené predpoklady na realizáciu práva na pokojné a nerušené bývanie a má vyriešenú
bytovú otázku. Bolo by zjavne v rozpore s dobrými mravmi, aby súd poskytol žalobcovi bytovú náhradu
vzhľadom na dôvody, pre ktoré súd rozhodol o zrušení spoločného nájmu bytu určiac žalovanú za
výlučného vlastníka a pokračujúce člena bytového družstva, ako aj vzhľadom na jeho správanie sa
voči žalovanej a nemožnosť dosiahnutia zo strany žalovanej disponovať aj jej majetkom, t. j. domom v

BSM, keďže toto jej žalobca nedôvodne neumožňuje. S poukazom na všetky tieto dôvody súd rozhodol,
že žalobca nemá právo na poskytnutie bytovej náhrady, ktorú ani nežiadal, a súčasne nebola splnená
existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa na poskytnutie náhradného ubytovania alebo prístrešia.
Súd sa nezaoberal skutkovými tvrdeniami, ktoré neboli podstatné pre toto konanie, a vyselektoval len
tie skutkové tvrdenia, ktoré mali pre konanie výpovednú hodnotu. Najmä sa nezaoberal žiadosťami

o odkúpenie sporného bytu, ani rozsiahlou súkromnou komunikáciou na sociálnych sieťach medzi
stranami sporu a ani ďalšími priamo s vecou nesúvisiacimi okolnosťami.

10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý s odkazom na ustanovenie
§ 365 ods. 1 písm. h), e), f) CSP uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol,
že súd podľa neho zákonný postup nedodržal, nelogicky vyhodnotil vykonané dôkazy len v prospech
žalovanej a odôvodnenie jeho rozhodnutia nie je správne. Poukázal na to, že súd prijal nesprávny právny
záverotom,žeonsazaslúžiloprideleniedanéhobytupridelenéhovrámcistabilizácieujehovtedajšieho

zamestnávateľa. Súd teda túto najpodstatnejšiu okolnosť úplne odignoroval. Pokiaľ súd prihliadal na
to, že spolu so žalovanou v predmetom byte bývajú aj ich synovia, títo majú v súčasnosti viac ako
30 rokov, sú zamestnaní a v produktívnom veku, a teda nie je žiaden dôvod, aby súd prihliadal na
ich záujmy. Úvahy súdu o možnosti obavy, že v prípade jeho úspechu by dospelým deťom hrozilo, že
by žalovanú spolu s nimi z bytu vypratával, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. V tomto smere

súd podľa žalobcu prekročil zákonov sudcovskú úvahu. Navyše v súčasnosti syn S. C. v spornom byte
nebýva, keďže žije v inom byte so svojou priateľkou a otázka jeho bývania nie je výsledkom tohto sporu
nijako ohrozená. Rovnako neuznal za správne ani úvahy súdu ohľadom opodstatnenosti jeho návrhu
na zapretie otcovstva voči S. C.. S predmetom konania nesúvisiace psychické, osobné a zdravotnéproblémystránsporuniesúskutočnosťami,naktorémásúdprivydanírozhodnutiaozrušeníspoločného
nájmu bytu akokoľvek prihliadať. Žalobca za relevantnú neuznal ani doloženú správu psychologičky,
ktorá nie je ani lekárkou a ani súdnou znalkyňou. Tvrdenia žalovanej o jej psychických problémoch

považuje žalobca za ničím nepreukázané a účelové, ktorými sa snaží zlepšiť svoje postavenie voči súdu
a profilovať sa do roly obete jeho správania. Namiesto toho, aby súd vychádzal zo skutočnosti, že on sa
zaslúžil o nadobudnutie bytu, prihliadol na skutočnosti, ktoré v tomto konaní sú celkom bez významu,
a to najmä záujem plnoletých detí a snaha žalovanej prezentovať svoje osobné, zdravotné a psychické
problémy. V ďalšom bode žalobca namietal závery vyplývajúce z výpovede svedka S. C. a aj závery o

dramatickom úteku žalovanej z domu pre strach z násilia, čo zostalo nepreukázané. Tvrdenia žalovanej
v mnohých smeroch zostali rovnako nepreukázané. Na jednej strane súd konštatoval, že širšie okolnosti
rozvratu nie je možné zistiť, ale následne uvádza, že sa javí on ako zodpovedný za rozvrat manželstva.
Takýto záver je arbitrárny a nelogický, preukazujúci, že skutkové okolnosti v daných momentoch nebolo
možné preukázať, pričom mal tendenciu vyhodnocovať ich v prospech žalovanej. Výpoveď svedka S. C.
bola evidentne zaujatá v prospech žalovanej. Čo sa týka financovania sporného bytu, on do spisu doložil

množstvo listinných dôkazov, že výlučne on počas celej doby nájmu financoval chod tohto bytu. Nie je
preskúmateľné, ako súd dospel k tomu, že o úpravy a financovanie bytu sa od roku 2017 staral výlučne
S. C.. Závery súdu o financovaní tohto bytu žalovanou a S. C. je svojvoľný a v rozpore so zisteným
skutkovým stavom. Žalobca v odvolaní namietal aj to, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté
dôkazy, čo odôvodnil najmä v bode 44. odôvodnenia svojho rozsudku. Pritom bolo podstatné, že to bol

on, kto navrhoval odkúpenie bytu do vlastníctva, no žalovaná s tým nesúhlasila a tým zmarila kúpu bytu.
Ak by došlo ku kúpe, toto konanie by nikdy nenastalo, lebo byt by sa stal súčasťou BSM. Žalovaná
sa uchyľovala k nepravdivým tvrdeniam, keď uvádzala, že on nechcel kúpiť byt, čo svojimi žiadosťami
preukázateľne vyvrátil. Súd sa nesprávne nezaoberal tými okolnosťami, ktoré mohli ovplyvniť výsledok
konania, pretože išlo o podstatné skutočnosti, ignoroval dôležité skutočnosti svedčiace v jeho prospech

a zaoberal sa primárne kritériami, ktoré boli pre rozhodnutie bezpredmetné. Vychádzal z nedostatočne
zisteného skutkového stavu, keď sa úplne stotožnil s nedoloženými účelovými tvrdeniami žalovanej
a S. C.. Súd bez riadneho odôvodnenia nevykonal dôkazy svedčiace v jeho prospech, preukazujúce
dôležité skutočnosti pre vydanie rozhodnutia vo veci a taktiež preukazujúce nedôveryhodnosť žalovanej
a výpovede svedka S. C.. Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Uviedla, že odvolanie žalobcu obsahuje množstvo nepravdivých, vyfabulovaných, protirečivých a najmä
nepreukázaných tvrdení. Aj v odvolacom konaní sa snaží jednotlivé rozhodné skutočnosti prispôsobovať

vo svoj prospech a účelovo vyvodzovať z vykonaných dôkazov závery, ktoré z nich nevyplývajú.
Neobstojí jeho tvrdenie, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a teda tento
odvolací dôvod nie je daný. Písomné vyhotovenie rozsudku a jeho odôvodnenie je v plnom súlade s
ustanovením § 220 ods. 1 CSP. Súd v napadnutom rozhodnutí dal odpoveď na všetky otázky, ktoré
boli relevantné pre rozhodnutie. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd totiž vykonal všetky dôkazy, ktoré boli potrebné
pre zistenie rozhodujúcich skutočností, a nevykonal len tie dôkazy, ktoré nemohli žiadnym spôsobom
ovplyvniť rozhodnutie. Ani tento odvolací dôvod teda nie je daný. Zistenia súdu, ktoré tvorili podklad pre
jeho rozhodnutie a ktoré vyvodil z vykonaných dôkazov, majú jednoznačne oporu v dôkazoch, ktoré boli
vykonané. Súd z nich vyvodil správne skutkové zistenia a v dôsledku toho nie je daný ani tretí odvolací

dôvod žalobcu.

12. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal
vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, §

177 ods. 2 písm. c), § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej
inštancie je vecne správny. Preto tento rozsudok v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správne potvrdil. Zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Z obsahu spisu vyplýva ten skutkový stav, ktorý konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Je zrejmé, že žalobca sa domáhal zrušenia práva spoločného nájmu bytu s týmcieľom, aby bol on určený za výlučného nájomcu a pokračujúceho člena bytového družstva tvrdiac, že
on má väčšiu zásluhu na nadobudnutí družstevného bytu než žalovaná z dôvodu, že prvý byt pred jeho
výmenou za aktuálny byt mu bol pridelený v rámci stabilizácie vo vtedajšom zamestnaní a maloleté deti

už z manželstva nepochádzajú. Žalovaná poukázala na to, že žalobca sa v žalobe vôbec nezmienil,
že býva v spoločne nadobudnutom rodinnom dome, ktorý patrí do ich BSM, čo znamená, že on má
zabezpečené bývanie v tomto rodinnom dome a ona má záujem zostať spolu so synmi v spornom 3-
izbovom byte; vzhľadom na to žiadala ju určiť za výlučnú nájomníčku a pokračujúcu členku bytového
družstva. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že sú dané podmienky na

postup podľa § 705 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého súd rozhodne, ak sa
rozvedení manželia nedohodnú, na návrh jedného z nich o zrušení tohto práva spoločného nájmu
bytu ako aj o tom, kto z nich bude ako člen družstva ďalej nájomcom bytu; tým zanikne aj spoločné
členstvorozvedenýchmanželovvdružstve.Dôvodnazrušenieprávaspoločnéhonájmubytuporozvode
manželovdanýbolaspornébololenposúdenietoho,ktorýznichakočlendružstvabudeďalejnájomcom
bytu.

14. Odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania žalobcu konštatoval, že toto odvolanie nie je opodstatnené.
Pokiaľ žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom je aj

nedostatočneodôvodnenéajearbitrárne,taktietoodvolaciedôvodyodvolacísúdneuznalzarelevantné.

15. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so

všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné. (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov
sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). Rozhodnutie
súdu s jeho argumentáciou v odôvodnení má obsahovať súvislosti, t. j. jeho rozhodnutie musí byť

konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú
presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku
ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,
racionálne, a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.“ (I. ÚS 243/07, I. ÚS 402/08).

16. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na
rozhodnutie vo veci. Strany sporu majú procesnú, dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na
preukázanie tvrdených skutočností (§ 132 ods. 1, 3, § 187 ods. 1, 2 CSP). Procesný dôsledok spojený
s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Cieľom dôkaznej
povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane

sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov
jezáveropravdivostitvrdenýchskutočností,ktorýjepodkladomprezáverotom,čiadoakejmierystrana
sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v
závere, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie
súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Zjednodušene

povedané, určitú skutočnosť možno považovať za dokázanú v konaní, ak sudca postupom podľa § 191
CSP z vykonaných dôkazov nadobudne odôvodnené vnútorné presvedčenie, že táto skutočnosť z týchto
dôkazov a obsahu celého konania naozaj vyplýva.

17. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu urobil záver, že súd prvej inštancie na prejednávaný

prípad aplikoval relevantné zákonné ustanovenia citované v bodoch 26. - 31. odôvodnenia rozsudku a
vec správne právne posúdil. Zároveň odvolací súd konštatoval, že súd vykonal dostatočné dokazovanie
v súlade s návrhmi strán sporu, pričom nemal za povinnosť vykonať tie dôkazy, ktoré nemali podstatný
význam pre rozhodnutie o žalobe. Na základe vykonaného dokazovania skutkový stav zistil správne,
a to v bodoch podstatných pre rozhodnutie o žalobe. Pre rozhodnutie vo veci bolo v nadväznosti na

citované zákonné ustanovenia podstatné zistenie, že strany sporu za trvania manželstva nadobudli
právo spoločného nájmu bytu vo vlastníctve bytového družstva, že sa po rozvode manželstva nedohodli
na ďalšom nájme bytu, že z manželstva maloleté deti nepochádzajú, že žalobca býva v spoločne
nadobudnutom rodinnom dome, kde prístup žalovanej odmieta, že žalovaná býva spolu s dvomiplnoletými synmi v predmetnom družstevnom byte a takto majú obaja rozvedení manželia zabezpečenú
potrebu samostatného bývania. Z tohto hľadiska bolo úplne nepodstatné vykonávanie ďalších dôkazov
napríklad na zistenie toho, vinou koho nedošlo k odkúpeniu bytu do osobného vlastníctva a koho

zdravotný stav je oproti tomu druhému o niečo horší, či posudzovanie hodnovernosti výpovede ich syna,
svedka S. C.. S ohľadom na to, že na zápisnici o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 07.02.1990
(v spise na č. l. 6 - 7) je vyznačená pečiatka s názvom „Stabilizácia“, bolo možné predpokladať, že
byt bol pridelený ako družstevný stabilizačný byt žalobcovi, ktorý však už v tom čase bol ženatý, a tak
obom manželom zo zákona vzniklo právo spoločného nájmu tohto bytu a následne aj toho bytu, ktorý bol

za pôvodný byt vymenený a ktorý je teraz predmetom konania. Z výsledkov vykonaného dokazovania
nevyplýva, či a aký záväzok mal žalobca v dôsledku pridelenia družstevného stabilizačného bytu a kedy
a za akých podmienok ho splnil. Túto okolnosť s odstupom 32 rokov od prevzatia bytu však už podľa
názoru odvolacieho súdu ani nemožno mať za takú právne významnú, aby sama osebe mohla viesť
k záveru, že žalobca musí mať k bytu právo prednosti oproti žalovanej. Je zrejmé, že žalobca nie je
odkázaný na tento byt, v ktorom sa trvale zdržiava žalovaná po odchode zo spoločnej domácnosti.

Potreba jeho bývania je uspokojená bývaním v spoločnom rodinnom dome, ktorý spolu so všeobecnou
hodnotou členského podielu družstevného bytu by napokon mal byť aj predmetom vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva rozvedených manželov v súlade s ustanovením § 150 Občianskeho
zákonníka (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/1/2021 zo dňa
25.04.2022).

18. Odvolací súd hodnotil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a zodpovedajúce
aj požiadavke spravodlivosti súdneho rozhodnutia (čl. 2 ods. 1, 2 CSP). Navyše odvolací súd
poznamenáva, že v danom prípade z obsahu spisu nevyplýva ani rozpor so zákonnou zásadou
dobrých mravov, keďže výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie

bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi. Odvolací súd vyhodnotil ako správny postup súdu prvej inštancie, ktorý ustálil, že
nemožno vyhovieť danej žalobe v časti určenia, že žalobca bude ako člen družstva ďalej nájomcom
bytu. Rovnako tak súd prvej inštancie postupoval správne, keď nerozhodol o vyprataní bytu žalobcom
a ani o bytovej náhrade z dôvodov ním opísaných v odôvodnení napadnutého rozsudku. S ohľadom

na uvedené odvolací súd posúdil odvolanie žalobcu ako neopodstatnené, a tak napadnutý rozsudok v
zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

19. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania
rozhodol v zmysle § 396 ods. 1, § 255 a § 262 ods. 1 CSP tak, že jej voči žalovanému priznal nárok

na ich náhradu v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).