Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. december 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/156/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116203424
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1116203424.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v spore žalobcu: R. H., Q.. XX.XX.XXXX,
W. U. Y. XX, R., právne zast.: Oľga Šajdíková - advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Kašmírska 24,
Bratislava, IČO: 50 157 337, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu
škody, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13.10.2020, č.k.
16C/20/2016-217, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I. a v závislom výroku III. o trovách konania

p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi sumu
8.200 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok

I.), žalobu vo zvyšnej časti zamietol (výrok II.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 60,78 % (výrok III.).

2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 1 písm. a) a c), § 3 ods.
1 a 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 8 ods. 5, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 až 4, § 18
ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) a ust. § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“) a vecne tým, že v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu za súčasného splnenia troch
podmienok: nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody
ako majetkovej či nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a
nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom.

3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že na základe vykonaného dokazovania zistil, že voči žalobcovi

bolo uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II, Odbor kriminálnej polície PZ, 1. oddelenie
všeobecnej kriminality, ČVS: ORP-64/1-OVK-B2-2012 zo dňa 12.01.2012 vznesené obvinenie za
obzvlášť závažný zločin lúpeže, proti ktorému žalobca podal sťažnosť, ktorá bola zamietnutá ako
nedôvodná. Uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. Tp 1605/2012 zo dňa 15.01.2012 bolžalobca vzatý do väzby, väzba začala plynúť dňa 11.01.2012 o 19.35 hod. (bola viackrát predlžovaná),
proti uzneseniu o vzatí do väzby žalobca podal sťažnosť, ktorú Krajský súd v Bratislave uznesením
sp. zn. Tp 16/2012 zo dňa 13.02.2012 zamietol. Žalobca bol nakoniec rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II sp. zn. 4T/152/2012 zo dňa 26.02.2013 oslobodený spod obžaloby a zároveň opatrením
súdu prepustený z väzby, rozsudok dňa 06.03.2013 nadobudol právoplatnosť. Žalobca bol vo väzbe 410
dní(od11.01.2012do26.02.2013)avočištátu(žalovanému)siuplatnilnároknanáhraduškodyvovýške
2.000 eur titulom trov obhajoby a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur titulom rozhodnutia
o väzbe a nesprávneho úradného postupu v dôsledku opakovane zamietnutých sťažností a žiadostí.

3.1.Kexistenciinezákonnéhorozhodnutiasúdprvejinštancieuviedol,ževočižalobcovisaviedlotrestné
stíhanie na základe uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II, Odbor kriminálnej polície PZ,
1. oddelenie všeobecnej kriminality, ČVS: ORP-64/1-OVK-B2-2012 zo dňa 12.01.2012, ktorým bolo
žalobcovi vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin lúpeže, žalobca bol nakoniec rozsudkom
OkresnéhosúduBratislavaIIsp.zn.4T/152/2012zodňa26.02.2013oslobodenýspodobžaloby,pretože
nebolo dokázané, že skutok spáchal žalobca. Uviedol, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím

a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom
zodpovednosti štátu a posudzuje sa ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
keď rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného
konania. Zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že k trestnému činu nedošlo, má rovnaký význam ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) I. ÚS 320/2016-49 z 07.07.2016). Štát nesie objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca a za
situácie, ak aj k vzneseniu obvinenia došlo v zmysle zákona pri uplatnení výkonu práv a povinností
orgánu činného v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), nemôže zbaviť zodpovednosti za postup OČTK,
ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv a nie je potom rozhodujúce, ako

OČTK vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie potvrdilo. V prípade, ak sa uplatňuje
nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré bolo zastavené alebo došlo k
oslobodeniu spod obžaloby, toto sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania (nález ÚS SR I. ÚS 395/2016-26 z 14.09.2016). Súd prvej inštancie mal za to,

že existencia nezákonného rozhodnutia bola daná, pretože uznesenie ČVS: ORP-64/1-OVK-B2-2012
zo dňa 12.01.2012 o vznesení obvinenia voči žalobcovi treba považovať za nezákonné rozhodnutie,
keďže žalobca bol spod obžaloby právoplatne oslobodený, keď dôležitý je výsledok trestného konania
(oslobodzujúci rozsudok) a nie priebeh trestného konania. Hoci žalovaný namietol, že žalobca proti
uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal sťažnosť, súd prvej inštancie mal z pripojeného vyšetrovacieho

spisu preukázané, že žalobca voči uvedenému uzneseniu podal sťažnosť, ktorá bola prokurátorom
zamietnutá ako nedôvodná.
3.2. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal existenciou škody (v podobe trov obhajoby) uplatnenej
vo výške 2.000 eur, vo vzťahu ku ktorej sa stotožnil s procesnou obranou žalovaného, že žalobca
neuniesol ani bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno, keď k trovám obhajoby v trestnom konaní v

sume 2.000 eur nepredložil žiadny listinný dôkaz ani špecifikáciu uplatnenej sumy, hoci žalovaný už v
rámci vyjadrenia k žalobe sporoval tento nárok a poukázal na to, že tvrdenie o vzniku škody zostalo
nepodporené relevantným dôkazom. Vzhľadom na uvedené, keď si žalobca uplatnil náhradu škody z
dôvodu vzniknutých trov obhajoby, avšak nebolo zrejmé, z akých úkonov právnej služby mala táto suma
pozostávať,nebolomožnéanilenpreskúmaťdôvodnosťtvrdenejškodyčiúčelnosťprípadnýchnákladov

na obhajobu žalobcu v trestnom konaní. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v prípade uplatneného
nároku na náhradu škody sa vyžaduje aj preukázanie, že u žalobcu došlo k zníženiu jeho majetku
úhradou trov obhajoby právnemu zástupcovi a keďže žalobca nešpecifikoval, z čoho pozostáva suma
vo výške 2.000 eur a môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov (výška ktorých zodpovedá
tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase robenia úkonov), súd

prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol.
3.3. Z dôvodu absencie škody ďalej súd prvej inštancie neskúmal existenciu príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a škodou.

4. Žalobca si uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy titulom rozhodnutia o väzbe. V zmysle ust. § 3

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá aj za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej
moci pri výkone verejnej moci rozhodnutím o väzbe, pokiaľ bol ten, kto bol vzatý do väzby, oslobodený
spod obžaloby a pokiaľ tu nie sú dané okolnosti vylučujúce priznanie nároku na náhradu škody.
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu z rozhodnutia o väzbe nie je zrušenie rozhodnutia o väzbepre jeho nezákonnosť, ale výsledok trestného stíhania, záver ktorého nie je taký, že obvinená osoba sa
dopustila skutku, ktorý sa jej kládol za vinu.
4.1. Žalobca bol oslobodený spod obžaloby, teda tento výsledok trestného konania je možné považovať

za výsledok, z ktorého vyplýva aj nezákonnosť rozhodnutia, ktorým bol žalobca vzatý do väzby, pričom
bolo preukázané a nebolo sporné, že žalobca bol vo väzbe 410 dní. Pokiaľ žalovaný v priebehu konania
poukazoval na to, že si žalobca mal zaviniť väzbu sám, súd prvej inštancie uvedenú argumentáciu
nepovažoval za relevantnú a poukázal na to, že dôvody opodstatňujúce začatie trestného stíhania
nie je možné zamieňať s dôvodmi opodstatňujúcimi väzbu, medzi väzbou a trestným stíhaním nie je

kauzálna príčinnosť (nie každá trestne stíhaná osoba musí byť väznená) súd prvej inštancie mal za
to, že bolo možné vychádzať z tzv. negatívnej dôkaznej teórie (že neexistencia (niečoho) sa zásadne
nepreukazujeaodnikohonemožnospravodlivožiadať,abypreukázalreálnuneexistenciuurčitejprávnej
skutočnosti), preto ak žalobca tvrdil, že sa nepodieľal na trestnej činnosti a väzbu si nezavinil sám,
ležalo dôkazné bremeno o skutočnosti, že si žalobca zavinil väzbu sám, na žalovanom. Zo žalovaným
navrhnutého dokazovania (oboznámením sa rozhodnutiami súdov o vzatí žalobcu do väzby a odpisom

z registra trestov žalobcu) vyplynulo, že u žalobcu bolo podozrenie na pokračovanie v trestnej činnosti
(pretože bol v minulosti viackrát súdne trestaný pre majetkovú trestnú činnosť, bol nezamestnaný a
nemal žiadny legálny príjem, mal trvalý pobyt, v mieste bydliska sa však nezdržiaval, doma sa zdržiaval
len sporadicky), súd prvej inštancie z týchto dôvodov nevzhliadol zavinenie žalobcu na vzatí do väzby
a nesúhlasil tak s tvrdením žalovaného, že žalobca si väzbu zavinil sám, keď v trestnom konaní poprel

spáchanie skutku, ktorý mu bol kladený za vinu a skutočnosť, že sa bol v minulosti trestne stíhaný,
nepreukazovalo jeho vinu.
4.2. K existencii nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe, žalobca uviedol,
že výkonom väzby došlo k hrubému narušeniu jeho vzťahov so susedmi a známymi, k poškodeniu
dobrého mena, vážnosti, dôstojnosti a cti, k nepriaznivej finančnej situácii, k neustálemu psychickému

tlaku, obave o jeho budúcnosť a ďalší život, pociťoval absolútne spoločenské odsúdenie napriek
oslobodzujúcemu rozsudku, došlo k ukončeniu jeho partnerského vzťahu, k zhoršeniu zdravotného
stavu, k vzniku psychických problémov a k cukrovke. Súd prvej inštancie opakovane skonštatoval,
že žalobca bol vo väzbe 410 dní od začiatku trestného stíhania až do vyhlásenia oslobodzujúceho
rozsudku dňa 26.02.2013 a uviedol, že väzobné trestné stíhanie predstavuje zásah do základných práv

jedinca, pričom náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí poškodenému za splnenia predpokladu,
že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, ktorú nemožno uspokojiť
inak. Zákon č. 514/2003 Z. z. kritériá pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy určuje len príkladmo (§ 17
ods. 3) a súd prvej inštancie vychádzal z toho, že väzba má za následok zásah do Ústavou Slovenskej

republiky (ďalej len „Ústava SR“ alebo „ústava“) garantovaného práva osobnej slobody, slobody pohybu
a pobytu, práva na súkromie a v zmysle článku 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto
bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie,
pričom podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4

Dohovoru alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom a predpokladom
nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením článku 5 Dohovoru. Podľa
Judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa pod škodou v zmysle článku 5 ods.
5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna.
4.3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie (z listinných dôkazov a z výpovede žalobcu) zistil,

že žalobca pred vzatím do väzby žil sám, bol slobodný, bezdetný a nezamestnaný. Podľa názoru
súdu prvej inštancie u žalobcu v dôsledku väzby došlo k násilnému pretrhnutiu vzťahov s okolím, bol
obmedzený jeho styk s vonkajším prostredím, čo malo vplyv na jeho psychiku a celkový zdravotný
stav. Pokiaľ však ide o diabetes mellitus, ktorý žalobcovi diagnostikovali krátko po vzatí do väzby,
súd prvej inštancie nemal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a vznikom

nemajetkovej ujmy, keď cukrovka bola diagnostikovaná u žalobcu (zrejme prvýkrát) až v nemocnici
pre obvinených a odsúdených, pričom z lekárskych správ vyplýva, že aj stará matka žalobcu trpela
na cukrovku a z lekárskych správ (zo dňa 14.02.2012 a 10.07.2012) vyplynul jeho odmietavý postoj
k liečbe cukrovky. Rovnako pri diagnóze tzv. paranoidne perzekučný syndróm, podľa ktorej mala mať
väzba nepriaznivý vplyv na psychické zdravie žalobcu, súd prvej inštancie mal za to, že napriek tomu, že

väzba predstavuje obrovský zásah na zdravotný stav a psychiku jedinca, že z predložených lekárskych
správ vyplynulo stanovenie uvedenej diagnózy a aj to, že až do roku 2019 navštevoval psychiatrickú
ambulanciu, ktorej sa potom vyhýbal a odmietal lieky, preto podľa názoru súdu prvej inštancie nebola
preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody, resp. nemajetkovej ujmy a rozhodnutím o vzatí doväzby, keď bez relevantných dôkazov nebolo možné ustáliť, že väzba bola jedinou a bezprostrednou
príčinou vzniku týchto ochorení u žalobcu. Žalobca sa na pojednávaní dňa 12.10.2017 zaviazal na
predloženie súkromného znaleckého posudku, ktorý však bez uvedenia dôvodu súdu prvej inštancie

nepredložil ani do vyhlásenia dokazovania za skončené. Súd prvej inštancie nemal za preukázané,
že dôvodom rozpadu vzťahu žalobcu s jeho priateľkou bolo jeho vzatie do väzby (z lekárskych správ
vyplynulo, že k ukončeniu vzťahu došlo už v roku 2011). Vykonanie žalobcom navrhovaného dôkazu
vyžiadaním záznamu o návštevách z ústavu na výkon väzby na preukázanie, že ho priateľka opustila
až počas trvania väzby, súd prvej inštancie zamietol s poukazom na zásadu hospodárnosti konania a

sudcovskú koncentráciu konania, o ktorej bol žalobca poučený na pojednávaní dňa 12.10.2017. Súd
prvej inštancie nemal rovnako za preukázané, že by dôvodom nezamestnanosti žalobcu bolo jeho vzatie
do väzby, keď už pred trestným stíhaním bol nezamestnaný a pracoval na príležitostných brigádach a
nemal za preukázané ani narušenie jeho vzťahov s príbuznými a susedmi.
4.4. Pri zohľadnení vyššie uvedených skutočností a za situácie, že väzba nepochybne predstavuje vážny
zásah do života každého jedinca, do osobnej integrity, najmä ak trvala u žalobcu 410 dní, súd prvej

inštancie rozhodol aj vzhľadom na judikatúru v obdobných prípadoch (napr. rozsudok Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 8Co/57/2016 z 26.03.2019, nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/26/2018 z 04.07.2019) a žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy
za jeden deň väzby sumu 20 eur, t.j. 8.200 eur za 410 dní, ktorú výšku ustálil voľnou úvahou pri
posúdení jednotlivých kritérií podľa ust. § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie tiež

vychádzal zo skutočnosti, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného,
ktorý je prípustný podľa článku 17 Ústavy SR. Pri nej je potrebné dbať na zásadu primeranosti a
zdržanlivosti, primárne využiť opatrenia, ktoré najlepšie vedú k dosiahnutiu účelu trestného konania,
ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú. Podľa
názoru súdu prvej inštancie žalobca nezavinil väzbu svojím konaním a neprichádza do úvahy ani

aplikácia ust. § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., kedy nevznikne právo na náhradu škody za väzbu.
Priznanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie považoval za primeranú v súvislosti s
nezákonným rozhodnutím o väzbe, vo zvyšnej časti žalobu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy
titulom rozhodnutia o väzbe zamietol, keď mal za to, že nad takto priznanú sumu žalobca nepreukázal
negatívne následky väzby takej intenzity, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady v uplatnenej výške.

5. Žalobcom uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu považoval
súd prvej inštancie za nedôvodnú, keď za nesprávny úradný postup žalobca považoval zamietnutie jeho
sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia, o vzatí do väzby, zamietnutie opakovaných návrhov
na predĺženie trvania väzby a podanie obžaloby, pričom podľa súdnej praxe sa za nesprávny úradný

postup považuje postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví
sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia a je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k
vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia;
alebo ide o inú nečinnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania. V prejednávanej veci
súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcom namietané zamietnutie jeho sťažnosti voči uzneseniu

o vznesení obvinenia, o vzatí do väzby, zamietnutie opakovaných návrhov na predĺženie trvania väzby
a napokon podanie obžaloby, nespĺňajú charakter nesprávneho úradného postupu, pretože ide o
rozhodnutia vydané v prípravnom konaní, o procesné úkony orgánov činných v trestnom konaní, na
ktoré majú oprávnenie, resp. ktoré im zákon priamo ukladá ako povinnosť, či procesný postup. Podanie
obžaloby nepredstavuje nesprávny úradný postup, ale právo a povinnosť vyplývajúcu pre prokurátora

zo všeobecne záväzného právneho predpisu. Súd prvej inštancie sa tak stotožnil s procesnou obranou
žalovaného, že žalobcom uvádzaný nesprávny úradný postup nespadá pod ust. § 9 zákona č. 514/2003
Z. z. a že rozhodovaciu činnosť samo osebe nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup.

6. Na záver súd prvej inštancie poznamenal, že aj pokiaľ by si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej

ujmy z dôvodu trestného stíhania titulom nezákonného rozhodnutia, súd prvej inštancie by mu náhradu
nemajetkovej ujmy nepriznal vzhľadom na skutočnosť, že samotná väzba trvala takmer rovnako dlho
ako trestné konanie a väzba absorbovala aj prípadnú nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku trestného
konania. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy len za rozhodnutie
o väzbe a vo zvyšnej časti (t.j. v časti uplatneného nároku na náhradu škody titulom nezákonného

rozhodnutia a náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu) žalobu zamietol.

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 a 2
CSP s tým, že žalobca bol v konaní sčasti úspešný. Predmetnom zamietnutia bol nárok na náhradunemajetkovej ujmy, ktorého výška plnenia závisela od úvahy súdu, preto aplikoval zásadu úspechu
vo veci a dospel k záveru, že žalobca bol úspešný čo do priznanej sumy 8.200 eur, neúspešný bol
čo do sumy 2.000 eur z titulu náhrady škody, preto žalobcovi priznal úspech v konaní a za základ

sporu (za žalovanú sumu) považoval sumu 10.200 eur (8.200 eur náhrada nemajetkovej ujmy + 2.000
eur náhrada škody), z nej potom určil celkový úspech žalobcu v rozsahu 60,78% (čiastočný úspech
žalobcu je 80,39%, čiastočný úspech žalovaného 19,61%, celkový úspech žalobcu je 60,78%) a v tomto
rozsahu mu priznal nárok na náhradu trov konania (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
10Co/191/2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/141/2018), o výške ktorých rozhodne

súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. (ktorým žalobe čiastočne vyhovel) a výroku III. (o
trovách konania) podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP
t.j. z dôvodu, že mu súd prvej inštancie svojím procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že jeho

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu v zmysle ust. § 388 CSP zmeniť, žalobu aj v tomto rozsahu zamietnuť a zaviazať
žalobcu na náhradu trov konania žalovaného v plnom rozsahu, eventuálne zmeniť tak, že odvolací súd
sám určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bude zodpovedať zákonnej úprave a judikatórnej praxi
a rozhodne o trovách konania s prihliadnutím na pomer úspechu strán v spore.

8.1. Žalovaný namietal, že rozsudok v časti priznanej nemajetkovej ujmy je založený na nesprávnom
právnom posúdení veci a vo vzťahu k vzniku a rozsahu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je
nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný. Namietal záver súdu prvej inštancie, ktorý dôvodnosť
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dovodil z toho, že trestné stíhanie vedené proti žalobcovi, počas
ktorého bol vzatý do väzby, skončilo právoplatným oslobodením žalobcu spod podanej obžaloby a

preto bola vykonaná väzba nedôvodná a nezákonná. Súd prvej inštancie za nedôvodnú považoval
argumentáciužalovaného,žesižalobcaväzbuzavinilsám,čobymalozanásledokvylúčenievznikujeho
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Žalovaný poukázal na to, že vzatie obvineného do väzby,
za splnenia jej zákonných predpokladov, je ústavou dovoleným prostriedkom dočasného obmedzenia
osobných slobôd osoby dôvodne podozrivej a obvinenej zo spáchania trestného činu, ktorého

účelom je zabrániť možnému pokračovaniu v páchaní trestnej činnosti, vyhýbaniu sa trestnoprávnej
zodpovednosti, resp. vyvíjaniu aktivít smerujúcich k možnému ovplyvňovaniu objektívneho prešetrenia
vzneseného obvinenia a že nie je rozhodnutím o vine obvineného, preto na jej uvalenie v počiatočnom
štádiu trestného stíhania nemusí byť vina podozrivej osoby jednoznačne preukázaná. Žalovaný
poukázal na tzv. formálne a materiálne podmienky väzby, vrátane zákonných dôvodov väzby (tzv.

útekovú, kolúznu alebo preventívnu väzbu). Zavinenie poškodeného na vzatí do väzby v zmysle ust.
§ 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. treba podľa žalovaného skúmať z hľadiska dôvodov, pre
ktoré bol vzatý do väzby, a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, ktoré súd rozhodujúci o väzbe
zvažovalaktorýmiodôvodnilvzatieobvinenéhodoväzby.Preposúdeniemieryzavineniaobvinenéhona
uvaleníväzbyjepritomrozhodujúcizistenýskutkovýstavakonanieobvinenéhovčasepredrozhodnutím

a pri rozhodovaní o väzbe. Neskôr vykonané dôkazy a novo zistené skutočnosti, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k prepusteniu z väzby, prípadne i oslobodeniu spod obžaloby, nemôžu mať vplyv na
hodnotenie stavu veci v čase rozhodnutia o väzbe (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej
len „NS ČR“), sp. zn. 25Cdo 882/2003), pretože pri takomto posudzovaní zavinenia väzby by naplnenie
dôvodu podľa ust. § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. reálne nebolo nikdy možné, keďže

zastavenie trestného stíhania/oslobodenie spod obžaloby je predpokladom vzniku nároku na náhradu
škody podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. Dôvody prezentované súdom prvej inštancie (žalobca
poprel spáchanie skutku a že skutočnosť, že bol v minulosti trestne stíhaný, nepreukazovala jeho vinu)
nie sú relevantné vo vzťahu k posúdeniu otázky zavinenia väzby žalobcom, nakoľko dôvodom vzatia
žalobcu do väzby bola skutočnosť, že uňho existovala dôvodná obava, že v prípade ponechania na

slobode bude pokračovať v trestnej činnosti, ktorá vyplývala z konkrétnych skutočností zistených súdom
(žalobca bol v minulosti viackrát súdne trestaný pre majetkovú trestnú činnosť, bol nezamestnaný, nemal
žiadny legálny príjem a dlhodobo sa nezdržiaval v mieste trvalého bydliska), pričom závery uznesenia
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15.01.2012, sp. zn. Tp 1605/2012 potvrdil aj nadriadený Krajský
súd v Bratislave uznesením zo dňa 13.02.2012, sp. zn. 4 Top 16/2012, ktorým zamietol sťažnosť žalobcu

proti uzneseniu o vzatí do väzby.
8.2. Žalovaný bol toho názoru, že predchádzajúce právoplatné odsúdenia za úmyselný trestný čin
rovnakej povahy ako je trestný čin, z ktorého je osoba o ktorej väzbe sa rozhoduje obvinená, spolu
so spôsobom života, aký podozrivý vedie (dlhodobo bez pracovného pomeru, bez stáleho bydliska arodinných väzieb) predstavuje dostatočný základ pre dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti
(dôvod väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku), ktorý vyplýva z konania/nekonania
samotného stíhaného (žalobcu).

8.3. Žalovaný poukázal na to, že žalobca od počiatku trestného stíhania odmietal vypovedať k tomu,
kde sa v čase skutku kladeného mu za vinu nachádzalo a komu požičal motorové vozidlo, ktoré v tej
dobe užíval, a ktoré bolo preukázane použité pri lúpežnom prepadnutí, čo podľa názoru žalovaného
dostatočným spôsobom odôvodňuje záver, že žalobca svojím predošlým správaním a spôsobom
života predchádzajúcim rozhodovaniu o väzbe, ako aj ničím neodôvodnenou neschopnosťou objasniť

objektívne zrejmé skutočnosti nasvedčujúce v čase rozhodovania o väzbe účasti žalobcu na stíhanom
skutku, založil dôvod väzby, čím bola naplnená hypotéza ust. § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.
z. o zavinení väzby žalobcom (rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.07.2014 sp. zn. 19Co
112/2012, Krajského súdu v Žiline rozsudkom zo dňa 27.09.2018 sp. zn. 10Co 141/2018 a Krajského
súdu v Prešove zo dňa 24.09.2020 sp. zn. 15Co 3/2020-389).
8.4. Ust. § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje určitú formu zavinenia väzby

(postačuje i nevedomá nedbanlivosť - porovnaj uznesenia NS ČR, sp. zn. 25 Cdo 2113/2006, sp. zn.
25 Cdo 3038/2006), čo znamená, že jeho zavinené konanie (aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti)
bolo dôvodom k podaniu a vyhoveniu návrhu na jeho vzatie do väzby. Aj keď odopretie výpovede je
nespochybniteľným právom obvineného v zmysle Trestného poriadku, konanie žalobcu po jeho zadržaní
je možné považovať za okolnosť, že žalobca svojim predošlým správaním a spôsobom života, ako i

svojim počínaním v čase jeho zadržania, vyvolal stav, na základe ktorého sudca pre prípravné konanie
rozhodol o vzatí žalobcu do väzby z dôvodu zavinenia žalobcu ako obvineného (ust. § 8 ods. 6 písm. a)
zákona č. 514/2003 Z. z.). Súd prvej inštancie tak otázku vylúčenia nároku žalobcu na náhradu škody
nesprávne právne posúdil, keď skutkové okolnosti zrejmé z vykonaného dokazovania odôvodňujú prijať
záver o zavinení väzby žalobcom a vylúčení jeho nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím

o väzbe.
8.5. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj vznik nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou a
rozsahu jej náhrady (20 eur/deň, spolu 8.200 eur za 410 dní trvania väzby žalobcu) s prihliadnutím na
ust. § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. a judikatúru v obdobných veciach. Súd prvej inštancie sa
ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri posudzovaní žalobcom uplatneného nároku vôbec neriadil,

resp. to z odôvodnenia rozsudku nevyplýva. Ani relatívne neurčitá hypotéza ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. nezbavuje žalobcu povinnosti tvrdiť a preukazovať, a súd povinnosti v odôvodnení
svojho rozhodnutia jasne a zrozumiteľne identifikovať, skutočnosti, ktoré túto neurčitú hypotézu napĺňajú
a odôvodňujú aplikáciu jej dispozície. Žalovaný súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že výkon
väzby nepochybne predstavuje zásah do osobnostných práv poškodeného a znamená už sám o sebe

pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, čo však poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v
prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života,
ako aj to, že zadosťučinenie v podobe morálnej satisfakcie nie je dostatočne účinným a efektívnym
prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci ujmu v dôsledku výkonu väzby
možno predpokladať, predmetom dokazovania je posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú,

a je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú
hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Úvahy
súdu musia byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať
zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného na zisťovanie konkrétnych následkov v
jednotlivých oblastiach života dotknutej osoby, ktoré táto tvrdí. Zákon č. 514/2003 Z. z. v ust. § 8

ods. 5 poskytuje osobe, voči ktorej sa viedlo väzobné trestné stíhanie, ktoré neskončilo odsudzujúcim
rozsudkom,právodomáhaťsanáhradyškody(vrátanenemajetkovejujmy),ktorájejbolavýkonomväzby
spôsobená, a to bez ohľadu na to, či väzba bola nariadená a vykonaná v súlade Trestným poriadkom
a v súlade s čl. 17 Ústavy SR, resp. s čl. 5 Dohovoru alebo nie. Nie je však možné dôvodnosť vzniku a
rozsahu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy založiť len na oslobodení spod obžaloby a konštatovaní

zásahu do práva na osobnú slobodu, naviac v tomto prípade legálneho, vykonaného postupom v súlade
s Ústavou SR a Trestným poriadkom (rozsudok NS SR zo dňa 20.10.2005, sp. zn. 5Cdo 150/2003).
8.6. Žalovaný považoval za potrebné poukázať na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku
skonštatoval, že nepovažuje za preukázané tvrdenia žalobcu o vplyvoch väzby na jeho zdravotný stav
(diagnostikovaný diabetes mellitus a paranoidne perzekučný syndróm) a o negatívnom zásahu do

spoločenského, pracovného alebo rodinného života žalobcu, keď nebolo v konaní preukázané, že by
práve v dôsledku väzby došlo k žalobcom tvrdenému ukončeniu jeho vzťahu s priateľkou, k narušeniu
jehovzťahovsrodinouapríbuznými,akoajnemožnostinájsťsizamestnanie,ktorýmitvrdeniamižalobca
zdôvodňoval požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy. Žiadnym spôsobom neboli súdom prvej inštanciepri posudzovaní primeranosti náhrady zohľadnené predchádzajúce odsúdenia žalobcu v iných trestných
veciach, v nadväznosti na čo žalobcu nemožno považovať za osobu „bez minulosti“, u ktorej by väzba
vykonaná, mala predstavovať dôvod negatívneho vnímania osoby žalobcu v jeho bezprostrednom okolí.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca bol v čase vzatia do väzby nezamestnaný, slobodný a
nezdržiaval sa v mieste trvalého bydliska, teda nemal vytvorené stabilné zázemie, z ktorého by ho väzba
násilne vytrhla. Žalovaný potvrdil, že rozhodovacia činnosť súdov v obdobných veciach sa ustaľuje na
závere, že suma 20 eur za deň predstavuje pri zohľadnení všetkých okolností veci primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za zásah orgánov štátu (konkrétne súdov) do života a súkromia fyzickej osoby z

dôvodu obmedzenia osobnej slobody výkonom väzby, čo ale neznamená zánik povinnosti súdu, pri
posudzovaní primeranosti výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy v konkrétnej veci vychádzať z
okolností konkrétneho prípadu, prihliadať na intenzitu, povahu a spôsob zásahu, charakter a rozsahu
hodnoty, do ktorej bolo zasiahnuté, následky, ktoré tento zásah vyvolal atď., pričom musí vychádzať
zo skutkového stavu zisteného v konaní. Škoda (nemajetková ujma) musí byť preukázaná konkrétnymi
prejavmi a následkami tohto zásahu v živote dotknutej osoby, resp. posúdením závažnosti následkov

tohto zásahu vo vzťahu k osobe poškodeného, jeho doterajšiemu životu a prostrediu, v ktorom žije a
pracuje.
8.7. Žalobca v konaní žiadne konkrétne následky väzby v jeho živote nepreukázal, čo v napadnutom
rozsudkuskonštatovalajsúdprvejinštancie.Niejepretozrejmézčoho(zakýchkonkrétnychskutočností
preukázaných v konaní) súd prvej inštancie vychádzal pri konštatovaní, že násilné pretrhnutie vzťahov

s okolím a obmedzenie styku žalobcu s vonkajším prostredím spôsobené väzbou malo vplyv na jeho
psychiku a celkový zdravotný stav. Za takéhoto stavu nemožno sumu vo výške 20 eur za deň väzby
považovať za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť žalobcovi rozhodnutím o väzbe
spôsobená.
8.8. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v podstate

odkazom na rozhodovaciu činnosť v obdobných veciach a na dĺžku trvania väzby žalobcu, čo nemožno
považovať za presvedčivé, založené na výsledkoch dokazovania vykonaného pre preukázanie vzniku
nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie teda vec v časti vzniku práva žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej väzbou a stanovenia výšky primeranej peňažnej náhrady nielen nesprávne právne
posúdil, ale svoje rozhodnutie ani riadne neodôvodnil.

8.9. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie vec v časti výroku o náhrade trov konania nesprávne
právne posúdil a s poukazom na zásadu úspechu z porovnania žalobného petitu (42.000 eur) a
výrokov rozsudku (8.200 eur) je zrejmé, že žalobca bol úspešný len čiastočne v rozsahu 19,52 % a
žalovaný v rozsahu 80,48 %. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol za účinnosti CSP,
ktorý nemá zákonné ustanovenie, ktoré by mu v rámci rozhodovania o trovách konania súvisiacich s

priznaným plnením, ktorého výška bola určená na základe voľnej úvahy súdu, dávalo oprávnenie priznať
strane plnú náhradu trov konania (na rozdiel od pôvodného ust. § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý sa nepremietol do
iného ustanovenia CSP). Za základ pre určenie miery úspechu strany v konaní na účely rozhodnutia
o trovách konania, aj v súvislosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, má súd v zmysle CSP

brať výšku nároku uplatneného v žalobe. Pokiaľ sa súd prvej inštancie takouto úvahou neriadil bol
jeho postup a rozhodnutie vyhodnotiť ako contra legem. Žalovaný poukázal na nález ÚS SR zo dňa
13.02.2020, sp. zn. IV. ÚS 652/2018-44, z ktorého vyplýva, že aplikácia pravidla o úspechu strany sporu
keď rozhodnutie závisí od úvahy súdu „musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore
s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania

práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu
k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania
proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti
žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením“.

8.10. Z okolností veci je tak podľa žalovaného zrejmé, že žalobcom požadovaná suma náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur bola od počiatku zjavne neprimeraná a premrštená, nemožno
tak neprihliadnuť na tieto skutočnosti a len mechanicky priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania
vychádzajúc len z úspechu žalobcu v základe nároku, tak ako to urobil súd prvej inštancie, bez
zohľadnenia markantného rozdielu medzi výškou žalobcom požadovanej a súdom priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy .
8.11. Žalobca nemohol dôvodne očakávať, že súd jeho žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná mu
nárok na úhradu nemajetkovej ujmy v ním požadovanej sume, resp. vo výške, ktorá by bola blízka k
tejto sume. V čase podania žaloby bolo už účinné znenie ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.v súčasnom znení, ustanovujúce maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú v konaní podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. možno priznať a žalobca, zastúpený advokátom, na základe tejto skutočnosti
nemohol mať legitímne očakávania, že náhrada nemajetkovej ujmy presahujúca zákonom ustanovený

limit mu bude v tomto konaní priznaná.

9. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 20.11.2020, v ktorom uviedol, že sa
stotožňuje s napadnutým rozsudkom, ktorý považuje za správny a je pre neho nepochopiteľné, že
žalovaný tvrdí, že si mal väzbu zaviniť sám, pretože od počiatku tvrdil, že je nevinný, nikto mu neveril

a preto bol vo väzbe, stratil tak 410 dní života, priateľov, pokazil sa mu vzťah s rodičmi a priateľkou,
jeho zdravotný stav sa začal zhoršovať, pridružila sa mu aj cukrovka v dôsledku stravy a psychiky, stratil
všetko, čo budoval (prácu a finančné prostriedky), musel predať veci (auto, motorka, ostatné). Vo výkone
väzby prešiel útrapami, od prepustenia trpí psychickými problémami, navštevuje lekárov (psychiatrická
a diabetologická ambulancia). Záverom uviedol, že väzba je pre človeka ako žalobca traumatizujúcim
zážitkom. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.

10. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu viac nevyjadril.

11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo

o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané
dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich

základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP).

12. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z
hľadiskaprocesnoprávnehožiadnevadymajúcezanásledoknesprávnerozhodnutievoveci,konštatuje,

že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatnených
nárokov, a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy,
z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V
odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil
svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal

tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré
nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových
strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil
a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako

aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú
verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP).
Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v
záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami sa vyjadruje len k odvolacím námietkam

žalovaného.

13. Podľa ust, § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným

pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

14. Podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.

15. Podľa ust. § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby.16. Podľa ust, § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody nevznikne, ak si
osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

17. Podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

18. Trestné stíhanie a v rámci neho i prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody
jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do
súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva
na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy SR, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na
rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak,

ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby,
prípadne výkon uloženého trestu, ktoré by boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným
poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére
osobnostných práv. Medzi prípady vadného pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých
sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa ust. §

8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ ide o väzbu, treba dbať na zásadu primeranosti a
zdržanlivosti, t.j. že vždy by mali byť využité opatrenia, ktoré najlepšie budú viesť k dosiahnutiu účelu
trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči ktorej
sa uplatňujú v medziach daných povahou príslušného obmedzenia. V zmysle článku 5 ods. 1 a 5
Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo

zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na
odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie
osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej
súvislosti s namietaným porušením článku 5 Dohovoru. Podľa Judikatúry ESĽP sa pod škodou v zmysle
článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie tak škoda materiálna ako aj nemateriálna. Ust. § 8 ods. 5 písm. b)

zákona č. 514/2003 Z. z. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe. Subjektmi
tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane ten, na kom bola väzba
vykonaná. Podmienkami tejto zodpovednosti sú rozhodnutie o väzbe, škoda a príčinná súvislosť medzi
nimi. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, na kom bola väzba vykonaná, bolo
trestné stíhanie zastavené alebo bol oslobodený spod obžaloby.

19. Výška spôsobenej nemajetkovej ujmy nebola pred 01.01.2009 upravená; novelou zákona č.
514/2003 (zákonom č. 517/2008) účinnou od 01.01.2009 došlo k úprave výšky nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Výšku nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie ustálil voľnou úvahou s prihliadnutím k ust. §
17 ods. 3 a 4 zákona 514/2003 Z. z. Žalobca dôvodnosť uplatneného nároku vyvodzoval od ust. § 8

ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. majúc za to, že uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. Tp
1605/2012 zo dňa 15.01.2012 bol vzatý do väzby, pričom následne bol rozsudkom totožného súdu zo
dňa 26.02.2013 sp. zn. 4T/152/2012 oslobodený spod obžaloby a zároveň opatrením súdu prepustený z
väzby, rozsudok dňa 06.03.2013 nadobudol právoplatnosť, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchal
žalobca.

20. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne vyvodil, že je daná zodpovednosť štátu za
spôsobenú škodu rozhodnutím o väzbe, nakoľko bolo preukázané, že žalobca bol vo väzbe 410 dní (od
11.01.2012 do 26.02.2013), pričom bol spod obžaloby oslobodený, teda splnil podmienky na priznanie
odškodnenia predpokladaných v ust. § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. Na základe uvedeného

potom možno konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi bol porušený čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru a preto má
žalobca právo na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru.

21. Žalovaný skutočnosti týkajúce sa väzby žalobcu nenamietal, avšak bol toho názoru, že nárok na
odškodnenie mu nepatrí, keďže žalobca si väzbu zavinil sám v zmysle ust. § 8 ods. 6 písm. a) zákona č.

514/2003 Z. z. Odvolací súd sa s predmetnou argumentáciou žalovaného nestotožnil a stotožnil sa so
záverom súdu prvej inštancie, že v konaní žalovaný nepreukázal tvrdenia o zavinení väzby samotným
žalobcom, ktorých prítomnosť by v zmysle ust. § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. vylučovala
priznanie požadovaného odškodnenia. Na prijatie záveru o zavinení väzby pritom nestačí len existenciazákonnéhodôvoduväzbyvzmyslepríslušnéhoustanoveniaTrestnéhoporiadku(vdanomprípadepodľa
ust. § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, t.j. úteková a preventívna väzba), ale je potrebná
prítomnosť konkrétneho konania obvineného, ktorým dal príčinu na uvalení väzby.

22. Pokiaľ ide o samotné zavinenie väzby osobou, ktorá žiada o náhradu škody/nemajetkovej ujmy,
odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zákon č. 514/2003 Z. z. toto bližšie neustanovuje,
preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia zverená všeobecným súdom, ktoré o
predmetných nárokoch rozhodujú. Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností

každého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania, na ktorého základe im prislúcha urobiť
právny záver o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody/nemajetkovej
ujmy. Významovo a dosahom totožné ustanovenie obsahovala aj predchádzajúca právna úprava
zodpovednosti štátu za škodu účinná do 01.07.2004 v zákone č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom; ustanovenie
§ 5 ods. 2 písm. a) predmetného zákona dokonca demonštratívne uvádzalo, čo sa považuje za

zavinenie poškodeného na uvalení väzby. Aktuálna právna úprava sa nijako od predošlej právnej
úpravy neodchýlila (došlo iba k vypusteniu príkladov zavineného konania), a preto je stále použiteľným
stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 30.11.1977, sp. zn. Plsf 3/77, podľa ktorého sa v sporoch o
náhradu škody skúma, či ten, na kom bola väzba vykonaná, si ju zavinil sám najmä tým, že pokusom
o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia

(k tomu rozhodnutie NS SR, sp. zn. 8Cdo/134/2020).

23. S poukazom na uvedené, odvolací súd dáva do pozornosti, že NS SR vo svojom aktuálnom
rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/122/2021 zo dňa 27.10.2022 opakovane zaujal stanovisko k interpretácii ust. §
8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., v ktorom zhrnul, že:

„15. Vo veci sp. zn. 2Cdo/154/2019 v podobných súvislostiach najvyšší súd poukázal na správu
prejednanú a schválenú plénom NS ČSSR o účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. z 30. novembra 1977,
sp. zn. Plsf 3/77, ktorú je možné považovať za ustálenú prax dovolacieho súdu a má svoj dopad aj
na ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. Z uvedeného rozhodnutia v podstatnom
vyplýva, že „je ... nesprávne ... ak súdy dostatočne nezisťujú, či skutočne osoba vzatá do väzby svojím

konaním dala príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia ... K vylúčeniu nároku
na odškodnenie za väzbu ... treba, aby si obvinený sám väzbu zavinil. ... Pre vylúčenie nároku na
odškodnenie za väzbu malo by však byť preukázané ... určité konanie obvineného, napr. pôsobenie na
znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod., ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli
dôvodom väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal

vinu na uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie na uvalení väzby len v tom, že
okresný prokurátor zdôvodnil vzatie do väzby konštatovaním, že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne
trestanú pre majetkové a iné delikty a vzhľadom na osobu páchateľa je nebezpečenstvo, že by mohol
ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a trestu, a že je tu dôvodná obava, že by mohol
i naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy. Zrejme nepôjde taktiež o zavinenie

na vzatí do väzby ani vtedy, keď sa obvinený ku spáchaniu trestného činu nepriznal alebo odmieta
vypovedať a tak svojím konaním vzbudzuje dôvodné obavy, že by mohol mariť vyšetrovanie pôsobením
na svedkov alebo spoluobvinených ... Predmetná judikatúra ohľadne posudzovania viny obvineného na
vzatí do väzby je aktuálna aj k § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z." (podobne aj 7Cdo/243/2019).
15.1. Podobná otázka bola nastolená aj žalovanou v rámci dovolania, o ktorom rozhodol najvyšší súd

v uznesení z 18. augusta 2020 sp. zn. 1Cdo/68/2020. V uvedenej veci najvyšší súd v súvislosti s
článkom 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uviedol, „že v dôsledku oslobodenia
obžalovanéhospodobžalobysaväzbastávazhľadiskavnútroštátnejúpravynezákonnou,atýmzakladá
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú oslobodenému obvinenému vykonanou väzbou. Súd prvej
inštancie, ako aj odvolací súd preto v jednom konzistentnom celku správne rozhodli i na podklade toho,

že zavinenie obvineného, pri vzatí do väzby, treba zakaždým skúmať z dôvodov, pre ktoré bol do väzby
vzatý, a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, a nie na základe toho, či bol ten ktorý obvinený už
trestaný alebo či pri vzatí do väzby kládol odpor a podobne".
16. Najvyšší súd k interpretácii ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. dáva do
pozornosti odvolaciemu súdu, že pre posúdenie, či obvinený (obžalovaný) si väzbu zavinil sám, sú

(po zvážení konkrétnych okolností individuálneho prípadu) významné skutočnosti, ktoré boli dôvodom
pre jeho vzatie do väzby, pričom samotný pojem zavinenie je potrebné vykladať skôr reštriktívne,
aby samotný aspekt zavinenia neznamenal vo svojej podstate popretie úmyslu zákonodarcu založiť
zodpovednosť štátu aj za zákonné rozhodnutia o väzbe. V okolnostiach posudzovanej veci by mohlamať skutočnosť, že obvinený už bol v minulosti päťkrát súdne trestaný pre rôznorodú trestnú činnosť
svoj význam pri zavinení si väzby (iba) vtedy, ak by sa žalobca priznal k spáchaniu zločinu, pre ktorý
mu bolo vznesené obvinenie, čo ale z obsahu rozhodnutí nižších súdov nevyplýva. Naopak žalobca v

odvolaní tvrdil, že o žiadnom skutku (pre ktorý bolo začaté voči nemu trestné stíhanie a bol vzatý do
väzby, pozn.) nemal vedomosť (bod 14.2.).“

24. K vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu tak nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby v zmysle
ust. Trestného poriadku alebo jej trvania, ale treba, aby si obvinený sám väzbu zavinil, teda podľa úpravy

vzatia do väzby a jej trvania zakotvenej v Trestnom poriadku bude tu zákonný dôvod väzby, a teda
skutočnosť,ktoráodôvodňujeobavu,žeobvinenýnapr.ujdealebožebudepokračovaťvtrestnejčinnosti
alebo že bude pôsobiť na svedkov a podobne. Pre vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu by malo
však byť preukázané aj určité (iné) konanie obvineného (napr. vyššie spomínané pôsobenie na znalca,
zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod.), ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom
väzby alebo jej predĺženia.

25. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nemožno vzhliadnuť zavinenie väzby zo strany žalobcu len so
zreteľom na jeho osobu - predchádzajúce právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin rovnakej
povahy ako trestný čin, z ktorého bol žalobca obvinený a spôsobom života, aký žalobca ako podozrivý
vedie (nezamestnaný a bez stáleho bydliska a príjmu) (k tomu aj vyššie citované rozhodnutia NS SR sp.

zn. 5Cdo/40/2019 a sp. zn. 1Cdo/68/2020). Pre posúdenie miery zavinenia žalobcu na vzatí do väzby je
rovnako bezvýznamné, že sa odmietol k veci, príp. k dôvodom väzby vyjadriť, vrátane toho, že odmietol
vypovedať k tomu, kde sa v čase skutku kladeného mu za vinu nachádzalo a komu požičal motorové
vozidlo, ktoré v tej dobe užíval, a ktoré bolo preukázane použité pri lúpežnom prepadnutí, nakoľko
žalobca len využil zákonom mu priznané práva; v trestnom konaní bolo pritom následne preukázané, že

vo vzťahu ku skutku, ktorý mu bol kladený za vinu, nebolo dokázané, že ho spáchal žalobca.

26. Z uvedeného dôvodu nemohol súd preskúmať tie okolnosti, ktorými súd v trestnom konaní
argumentoval vzatie žalobcu do väzby a o ktoré sa v odvolaní napokon opieral aj žalovaný. Odvolací súd
je so zreteľom na vyššie uvedené toho názoru, že žalovaný neuviedol žiadne také konkrétne konanie,

nad rámec zákonného dôvodu väzby, ktoré by odôvodňovalo záver o tom, že si žalobca väzbu zavinil
sám.

27. Žalovaný v odvolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie vzniku nemajetkovej ujmy a rozsahu
priznanejnáhradynemajetkovejujmyspôsobenejväzbou(20eur/deň,spolu8.200eurza410dnítrvania

väzby žalobcu) s prihliadnutím na ust. § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. a judikatúru v obdobných
veciach.

28. Odvolací súd považuje za potrebné skonštatovať, že je nepochybné, že vzatie do väzby samo o
sebe predstavuje a má za následok vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca, do jeho práva na

súkromie, práva na ochranu súkromného života, pričom má bezpochyby vplyv i na jeho osobný, rodinný
a sociálny život, keďže obvinený nemôže žiť svoj bežný život, stretávať sa so svojimi blízkymi, rodinou a
priateľmi, z čoho vyplýva, že výkon väzby realizovanej naviac v rozpore so zákonom, je spôsobilý vyvolať
popri materiálnej škode, aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Tento následok pritom
nastáva bez ohľadu na to, či ide o osobu, ktorá sa dovtedy nedopustila žiadnej trestnej činnosti alebo ide

o osobu už súdne trestanú (tzv. recidivistu), pričom ho v zmysle príslušnej judikatúry netreba v konaní
osobitne preukazovať (k tomu aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/24/2020). Vychádzajúc z obmedzenia
osobnej slobody, ako aj ďalších Ústavou SR garantovaných práv žalobcu práve v súvislosti s jeho vzatím
do väzby, ako aj so zreteľom na jej dĺžku (401 dní) bol odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie toho
názoru, že na odškodnenie žalobcu nepostačuje len samotné konštatovanie porušenia práv žalobcu, či

už v podobe oslobodzujúceho rozsudku, prípadne ospravedlnenia, keď je potrebné priznať žalobcovi i
zadosťučinenie v peniazoch v zmysle ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.

29. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal zásah, resp. dopad väzby najmä na jeho
súkromný a rodinný život, keď z listinných dôkazov (lekárskych správ) a výpovede žalobcu súd prvej

inštancie dovodil, že u žalobcu došlo k násilnému pretrhnutiu vzťahov s okolím, že bol obmedzený
jeho styk s vonkajším prostredím, čo malo vplyv na jeho psychiku a celkový zdravotný stav (pričom
ale osobitne neprihliadal na diagnostikovanie cukrovky a paroanoidne perzekučného syndrómu). Väzba
nepochybne narušila jeho rodinné väzby, ktoré nemohli byť dostatočne kompenzované povolenýminávštevami jeho rodiny (navštevovali ho rodičia aj (bývalá) priateľka). I keď žalobca neuniesol dôkazné
bremeno v tom, že k rozpadu vzťahu došlo práve v dôsledku jeho pobytu vo väzbe, nič to nemení na
tom, že táto vyvolala vznik nemateriálnej ujmy vo sfére jeho osobnostných práv.

30. Žalovaný odvolaním napadol aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy, vo vzťahu ku ktorej potvrdil,
že je ustálenou rozhodovacou praxou súdov v obdobných veciach priznávanie sumy 20 eur/deň ako
sumy primeranej náhrady pri zohľadnení všetkých okolností veci za zásah do života a súkromia fyzickej
osoby z dôvodu obmedzenia osobnej slobody výkonom väzby, avšak namietal, že žalobca v konaní

nepreukázal konkrétne následky väzby v jeho živote a nie je mu zrejmé z čoho súd prvej inštancie
vychádzal pri konštatovaní, že násilné pretrhnutie vzťahov s okolím a obmedzenie styku žalobcu s
vonkajším prostredím spôsobené väzbou malo vplyv na jeho psychiku a celkový zdravotný stav, preto
nemožno sumu vo výške 20 eur/deň väzby považovať za primeranú.

31.Odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvejinštanciesaprisvojomrozhodnutíodvolávalnainérozhodnutia

súdov v obdobných veciach (nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 8Co/57/2016, sp. zn. 9Co/26/2018- pozn. odvolacieho súdu). NS SR vo viacerých rozhodnutiach
(napr. sp. zn. 4Cdo/171/2005) uviedol, že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy
súdu,nesmiesastaťnepreskúmateľnouľubovôľousúdu,vymykajúcousaakejkoľvekkontrole.Nemožno
priznávať neprimerané, či dokonca premrštené sumy, ktoré by mohli viesť dokonca k bezdôvodnému

obohacovaniu sa. Preto je súd povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými
argumentami strán o neprimeranosti odškodnenia s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných,
prejednávanej veci obdobných veciach (k tomu rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/37/2012, rozhodnutie
ÚS SR sp. zn. III. ÚS 147/2006), pričom by mal vziať do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce
odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými

činmi (k tomu rozhodnutie NS SR, sp. zn. 6MCdo/15/2012), nevynímajúc i judikatúru ÚS SR a ESĽP (k
tomu rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/19/2018).

32. Pri priamej aplikácii čl. 5 ods. 5 Dohovoru, pri stanovení peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu
spôsobenú nezákonným obmedzením osobnej slobody zo strany štátu sú základnými okolnosťami

spravidla povaha trestnej veci, celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody a následky v osobnej sfére
poškodenej osoby. Povahu trestnej veci je možné interpretovať najmä ako typovú závažnosť trestného
činu, pre ktorý bola osoba poškodená stíhaná a v spojení s tým väzobne držaná. Ohľadne kritéria
celkovej dĺžky obmedzenia osobnej slobody (trvania väzby) sa vychádza z toho, že časové okolnosti
väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie celkovej výšky odškodnenia. Pri hodnotení

následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej osoby je nutné vychádzať z
toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dôsledky (dopad) do slobody pohybu
či do práva na súkromie a že v tomto ohľade výkon väzby sám osebe pôsobí (spôsobuje) ujmu na
základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Inými slovami povedané, pri hodnotení
okolností spadajúcich pod tretie kritérium je možné vychádzať z toho, že relevantnými skutočnosťami

sú všetky tie, ktoré sa inak podraďujú pri uplatnení práva na ochranu osobnosti podľa ust. § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, najmä občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a vážnosti, súkromného a rodinného
života, osobnej slobody, slobody pohybu i pobytu (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010).

33. Námietku žalovaného súvisiacu s výškou priznanej nemajetkovej ujmy (8.200 eur) tak odvolací

súd považoval za nedôvodnú. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne posúdil
kritériá, ktoré sú potrebné zohľadniť pri určení výšky nemajetkovej ujmy. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé a preukázané, aké následky žalobcovi vznikli vo sfére jeho
osobného života. Výška nároku nemajetkovej ujmy je správne určená aj z hľadiska využitia komparačnej
metódy vo vzťahu k iným obdobným prípadom. Súd prvej inštancie pri kvantifikácii výšky nemajetkovej

ujmy vychádzal zo sumy 20 eur za jeden deň väzby. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie
dostatočne, jasne a presvedčivo objasnil úvahy, ktoré ho k priznaniu nemajetkovej ujmy v určenej výške
viedli. Dôvodil, že výkon väzby v rámci trestného stíhania predstavuje vážny zásah do osobnej slobody
jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, zásah do jeho súkromia, cti
a dobrej povesti. Konkretizoval, že výkonom väzby došlo k zásahu do osobného života žalobcu, k

pretrhnutiu vzťahov s okolím (vrátane rodiny), obmedzeniu styku žalobcu s vonkajším prostredím, čo
má nepochybne vplyv na psychiku a celkový zdravotný stav. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že pri
stanovení výšky vychádzal z porovnania priznania takejto náhrady s inými rozhodnutiami v obdobnýchsporoch, pričom aj s poukazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010 sa s uvedeným postupom
odvolací súd stotožňuje, preto odvolacie námietky žalovaného v tomto smere považuje za nedôvodné.

34. Aj s prihliadnutím na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy rozhodnutím ESĽP v právnej veci
Vinkler c/a SR sa súdom prvej inštancie priznaná náhrada javí ako primeraná. V prejednávanom prípade
jenepochybné,žežalobcabolvoväzbe 410dní,pričomtrestnékonanieskončilojehooslobodenímspod
obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Za daného stavu vznikol žalobcovi
nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe, keďže nebolo preukázané, že

by si žalobca zavinil väzbu sám svojim konaním, ani nebola splnená podmienka zastavenia trestného
stíhania z dôvodu, že by žalobca nebol za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, že by mu bola
udelená milosť alebo že by bol trestný čin amnestovaný.

35. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu vo výroku I. ako vecne
správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

36. Ostatná argumentácia žalovaného smerovala k nesprávnemu právnemu posúdeniu súdom prvej
inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Žalovaný namietal, že od účinnosti CSP
pre rozhodovanie o trovách konania už nie je podstatné, či výška plnenia závisela od úvahy súdu, keď
nedošlo k premietnutiu ust. § 142 ods. 3 OSP do CSP, a teda že za základ pre určenie miery úspechu

strany v konaní aj v súvislosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, je potrebné v zmysle CSP
brať výšku nároku uplatneného v žalobe. S poukazom na nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018-44
namietal žalovaný, že aj aplikácia pravidla o úspechu strany sporu, keď rozhodnutie závisí od úvahy
súdu má svoje limity (žalovaná suma nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur bola od počiatku zjavne
neprimeraná a zodpovednosťou za výsledok sporu z dôvodu, že žalobca nemohol dôvodne očakávať,

že súd jeho žalobe vyhovie v celom rozsahu, je potrebné zaťažiť žalobcu, keď už v čase podania žaloby
bolo už účinné znenie ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ustanovujúce maximálnu výšku náhrady
nemajetkovej ujmy).

37. Odvolací súd uvádza, že neuniklo jeho pozornosti, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o

primeranej náhrade nemajetkovej ujmy síce použil § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. avšak
neaplikoval ods. 4 predmetného ustanovenia v znení novely č. 517/2008 Z. z. účinnej od 01.01.2009
do 31.12.2012. Predmetná novela, okrem stanovenia kritérií pre určovanie výšky nemajetkovej ujmy
doplnením ust. § 17 ods. 3, zaviedla aj minimálnu výšku nemajetkovej ujmy pre odškodňovanie väzby
ako 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky

za predchádzajúci kalendárny rok za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody (čo za r.
2011 pri priemernej nominálnej mesačnej mzde zamestnanca v hospodárstve za r. 2010 v sume
769 eur, predstavuje náhradu (v 1/30) á 25,60 eur za deň). Ďalšia novela zákona č. 514/2003 Z.
z. (vykonaná zákonom č. 412/2012 Z. z.), účinná od 01.01.2013 síce z ust. § 17 ods. 4 vypustila
minimálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy v prípade väzby a zaviedla horný limit výšky tejto náhrady,

avšak jej aplikovanie na prípad, keď nezákonné rozhodnutie bolo vydané pred 01.01.2013 (t.j. v danej
veci) by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím jej účinnosti vzniklo poškodenému
právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit
zavedený novelou (zákon č. 412/2012 Z.z.) zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto prístup by popieral nielen
princíp úplného odškodnenia, ale by spôsoboval i neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah

do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol by aj porušením zákazu retroaktivity (k tomu
rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo 262/2015).

38. Osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov, keď výška plnenia
závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy

obsiahnutej v ust. § 142 ods. 3 OSP, ktoré ustanovenie sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k
úprave obsiahnutej v ust. § 142 ods. 2 OSP, platná právna úprava nevylučuje (z uznesenia ÚS SR zo
dňa 08.02.2017, sp. zn. I. ÚS 56/2017).

39. Rešpektujúc závery uvedené v ods. 37 a 38 vyššie, žalobcovi, hoci mal v časti uplatňovaného

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v spore úspech len čiastočný, patrí mu v tejto časti
plná náhrada trov konania, keďže konečné rozhodnutie o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcovi záviselo od úvahy súdu prvej inštancie.40. S ohľadom na posúdenie odvolacej argumentácie žalovaného vo vzťahu k nároku na náhradu trov
konania ako nedôvodnej, prihliadajúc na to, že žalobca rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane závislého
výroku o trovách konania) nenapadol odvolaním, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu aj vo výroku

III. ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a vzhľadom na neúspech žalovaného rozhodol tak, že žabcovi ako
úspešnej strane v odvolacom konaní priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania; o výške náhrady

trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením
(§ 262 ods. 2 CSP).

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).