Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. november 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoCsp/59/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2718201740
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2718201740.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

JUDr. Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. marca XXXX,
trvale bytom: A. C. XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Andrej Cifra, so sídlom: J. Kráľa 5/A, Lučenec
proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy
1, Bratislava, IČO: 31 320 155, zastúpeného splnomocnencom: Beňo & partners advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom Nám. sv. Egídia 93, IČO: 44 250 029, o vydanie bezdôvodného obohatenia a iné,
o odvolaní pôvodne žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 3Csp/93/2018-233
zo dňa 6. júla 2021 v spojení s opravným uznesením zo dňa 6. júla 2021 č.k. 3Csp/93/2018-271 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd pokračuje v konaní s právnym nástupcom pôvodne žalovaného 2/ VÚB Leasing a.s. so
sídlom Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO: 31 318 045 a to so Všeobecnou úverovou bankou, a.s.; skrátený
názov: VÚB, a.s., IČO: 31 320 155, Mlynské Nivy 1, Bratislava (pôvodne žalovaná 1).

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo výroku I.
m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 5.105,08 eur s 5% úrokom z omeškania od 14.
februára 2019 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. p o t v r d z u j e .

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi
5.105,08 eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 14. februára 2019 do zaplatenia a žalovanému
2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.105,08 eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 26. februára

2021 do zaplatenia s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných, dochádza k zániku povinnosti
plnenia druhého zo žalovaných, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. určil, že
spotrebiteľský úver poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 120151014 z 13. februára
2015 uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. je bezúročný a bez
poplatkov;výrokomIII.priznalžalobcoviprotižalovaným1/a2/spoločneanerozdielnenároknanáhradu
trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanovením
§ 9 ods. 1, 2, 9, 10, 11, § 7 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 z.č. 123/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

(ďalej len „ZoSÚ“), § 52 ods. 1, § 52a ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3 z.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „OZ“), § 69 ods. 4 z.č. 513/1991 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“). Vecne dôvodil,
že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že spotrebiteľský úver mal byť poskytnutý na účel
financovania doplatku dohodnutej kúpnej ceny vozidla, teda predmet financovania A a žalobca akospotrebiteľ nemal záujem o financovanie doplnkového tovaru a služieb, predmet financovania B ktoré
podmienky neboli so žalobcom vopred dojednané a nemal možnosť predmet financovania B odmietnuť.
Nebol preukázaný zhodný prejav vôle na financovaní predmetu B. Žalovaní 1/ ani 2/okrem vyplnených

formulárových listín nepredložil a ani nenavrhol vykonanie dokazovania na preukázanie opaku. Súd má
za to, že v uvedenom konaní dodávateľ vystupujúci prostredníctvom predajcu vozidla nekonal v súlade
s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa a takýto postup mohol narušiť ekonomické správanie
spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutej službe, teda k poskytnutému úveru. V rámci procesu prípravy
zmluvy žalobca nemal možnosť oboznámiť sa s obsahom väčšieho množstva predložených listín, nebol

mu poskytnutý časový priestor na čo i len prečítanie a v prípade ním prezentovaných výhrad nebola mu
daná možnosť meniť naformulované podmienky zmluvy. Za danej situácie má súd za to, že započítanie
ceny služieb do celkového úveru nebolo správne a teda ani správne uvedená obligatórna náležitosť
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to celková výška úveru. Pri nesprávne uvedenej výške poskytnutého
spotrebiteľského úveru bola potom nesprávne uvedená aj výška ročnej percentuálnej miery nákladov –
RPMN. Nesprávne bola uvedená aj priemerná výška RPMN 20,89% v neprospech spotrebiteľa, keď táto

bola stanovená za tretí štvrťrok 2014 vo výške 15,16%. Žalovaný si bol vedomý tejto stanovenej výšky
priemernej RPMN, keď odôvodňoval výšku odplaty s poukazom na Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.
Na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1 cit. nariadenia sa použije priemerná
hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy
novo poskytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu, naposledy v čase

predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. Výšku odplaty stanovil ako dvojnásobok priemernej
RPMN 2x 15,16%, teda vo výške 30,32%. Pre porovnanie výhodnosti alebo nevýhodnosti poskytnutého
úverumožnopoužiťúdajeRPMNajemožnéprávneposúdenieurobiťajzosamotnejvýškydojednaného
úroku(rozhodnutiaNSSRsp.zn.1MCdo57/2005asp.zn.1MCdo1/2009).Podľaštatistikyzverejnenej
na stránke NBS v roku 2015 priemerná úroková miera z úverov poskytnutých v eurách bola bo februári

2015 vo výške 13,64%. Dojednaná úroková sadzba v zmluve o úvere vo výške 30,32% predstavuje viac
ako dvojnásobok priemernej úrokovej miery a preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že sa jedná
o úrok v rozpore s dobrými mravmi. V súvislosti s výškou úrokov a dobrými mravmi prihliadol na finančnú
situáciu žalobcu, spôsob a dôvod zabezpečenia spotrebiteľského úveru, keď pre potreby cestovania
do zamestnania a zabezpečenia potrieb rodiny uzavrel kúpnu zmluvu o kúpe ojazdeného vozidla, ako

protihodnotu použil svoje pôvodné vozidlo za dohodnutú kúpnu cenu a zvyšok mal záujem financovať
poskytnutím úveru. Podľa predložených výpisov z účtu mu finančná situácia nedovoľovala financovať
kúpu vozidla z vlastných zdrojov. V súvislosti s konaním dodávateľa v rozpore s odbornou starostlivosťou
súd prvej inštancie uzavrel, že veriteľ ako dodávateľ je pri posúdení úveru a schopnosti klienta povinný
vziať do úvahy ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy, výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno

na základe dostupných informácií pred uzavretím zmluvy s vysokou pravdepodobnosťou očakávať.
Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami a na
posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane pri vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká
bude potrebná pre splácanie úveru. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pri skúmaní bonity žalobcu
nedošlo na základe odbornej starostlivosti a táto bola hrubo porušená. Žalovaný zhromaždil určité

údaje o žalobcovi z verejne prístupného registra a určité údaje na základe predložených informácií.
Tieto informácie však nemožno považovať za komplexné a vyhodnotené s odbornou starostlivosťou,
o čom svedčia predložené výpisy z účtu za dva mesiace, z ktorých vyplýva nedostatok finančných
prostriedkov, keď v prípade, že by nebola pripísaná na účet suma od žalovaného, bolo by na účte
-1.760,12 eur. Vzhľadom na právne posúdenie vzájomných zmlúv, obligatórnych náležitostí zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, súd považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Preto rozhodol,
že zo strany žalovaných došlo k bezdôvodnému obohateniu, keď spotrebiteľský úver mal byť použitý na
účel financovania doplatku kúpnej ceny predmetu financovania A ojazdeného motorového vozidla a mal
predstavovať sumu 7.234,- eur, keď bolo preukázané, že žalobca uhradil sumu 2.170,20 eur, teda úver
na doplatok kúpnej ceny bol v sume 5.063,80 eur. K výške poskytnutého úveru na doplatok kúpnej ceny

súd pripočítal aj hodnotu poskytnutého plnenia hnuteľných vecí a to doplnkový tovar, koberce v hodnote
15,- eur a 48,- eur povinná výbava, keď tieto veci žalobca prevzal a je povinný zaplatiť ich hodnotu.
Žalobca bol tak povinný zaplatiť žalovanému úver v sume 5.126,80 eur a nebolo sporné, že žalobca plnil
v celkovej výške 12.402,08 eur, keď rozdiel predstavuje 7.272,28 eur, pričom po čiastočnom späťvzatí
sa žalobca domáhal zaplatenia 5.105,08 eur, ktorú uložil súd prvej inštancie vydať ako bezdôvodné

obohatenie žalovaným 1/ a 2/. Zároveň priznal i zákonné úroky z omeškania a to odo dňa nasledujúceho
po dni doručenia žaloby. O trovách konania rozhodol tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/.Opravným uznesením zo dňa 6. júla 2021 č.k. 3Csp/93/2018-271 súd prvej inštancie opravil záhlavie
rozsudku tak, že označenie žalovaného má správne znieť: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený

názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155.

Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie pôvodne žalovaný 1/.
Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení dôvodil, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy
o úvere jednostranne určil výšku úveru 6.097,80 eur, nakoľko žalobca ako spotrebiteľ nemal záujem
o financovanie doplnkového tovaru a služieb, žalovaný s týmto nesúhlasí a má za to, že žalobca
uzavrel kúpnu zmluvu, ktorou nadobudol motorové vozidlo predávajúcim AUTOCENTRUM AAA Auto,
s.r.o. za kúpnu cenu 5.063,80 eur. Žalobca uzavrel poistnú zmluvu s poisťovňou Lloyd´s Syndicate

a jednorazové poistné Minigap vo výške 135,- eur na jednorazové poistenie Carlife Garance vo
výške 565,- eur a zároveň uzavrel i zmluvu o dodaní tovaru a služby čierne koberce, doplnkový
zákaznícky servis a balíček povinnej výbavy s predávajúcim spolu v sume 334,- eur. Výška úveru
bola celkom 6.097,80 eur, z toho 5.063,80 eur na kúpu vozidla, 700,- eur na poistné a 334,- eur
na tovary a služby. Je potrebné si uvedomiť formu daných zmlúv. Úverová zmluva, záložná zmluva

a poistná zmluva sú vyhotovené v písomnej forme a taktiež i zmluva kúpna, pričom zmluva o dodaní
tovaru a služieb bola uzavretá ústne, pričom je potrebné pred akýmkoľvek rozhodnutím tieto zmluvy
právne kvalifikovať a to či sú platné alebo neplatné. Súd sa však platnosťou zmlúv nezaoberal, pritom
ako zásadnú predbežnú otázku mal rozhodnúť či sú platné zmluvy o doplnkovom tovare alebo nie.
K právnej podstate úverového financovania tovaru a služieb uviedol, že platí, že predmet financovania

si vyberá spotrebiteľ sám, veriteľ do neho nezasahuje a mal mu jedinú povinnosť v úverovej zmluve
opis financovaného tovaru alebo služby. Žalobca v celom konaní tvrdí, že si doplnkové služby objednať
nechcel, toto však nedokazuje, a napriek tvrdeniu požiadal písomne žalovaného o poskytnutie úveru aj
na ďalší tovar a služby, išlo výlučne o prejav vôle, nie o prejav vôle veriteľa, pričom veriteľ extrémne
preukazným spôsobom informoval spotrebiteľa o tom, čo a v akej výške je z úveru financované.

Predmet financovania A a predmet financovania B sú v zmluve výrazne a zrozumiteľne uvedené, nejde
o žiadny skrytý tovar, službu alebo poplatok. Spotrebiteľ má možnosť vybrať si len predmet financovania
A alebo zmluvu vôbec nepodpísať. Zdôraznil, že o výške istiny úveru, ako aj o predmete financovania
B bol žalobca informovaný v žiadosti o uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v štandardných
európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere, ako aj v samotnej zmluve. K výške RPMN a k úroku

uviedol, že ak by si žalobca nevybral doplnkový zákaznícky servis a poistenie ako doplnkovú službu,
nemusel by si na ne vziať úver a dostal by nižší úver výlučne na kúpu vozidla. Doplnkový tovar
a služby neboli podmienkou poskytnutia úveru. Poukázal na rozsudky Krajského súdu Žilina sp.zn.
5CoCsp/7/2020 z 31. marca 2020 a sp.zn. 8Co/57/2020 z 28. mája 2021. Ďalej poukázal na odpoveď
Národnej banky Slovenska z 24. apríla 2020, v ktorej bolo konštatované, že súčasťou dokumentácie

je aj predzmluvný formulár, štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorým veriteľ
poskytuje spotrebiteľovi informácie pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom k tomu,
že doplnková služba nie je podmienkou získania spotrebiteľského úveru, ani ich spotrebiteľ nemusí
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nevstupujú tieto do výpočtu RPMN na strane
celkových nákladov a hodnota RPMN je teda v predmetnej spotrebiteľskej zmluve uvedená v správnej

výške 30,32%, ktorej výpočet je uvedený v listine Informácia o ročnej percentuálnej miere nákladov
a priemernej RPMN. Dodal, že zmyslom inštitútu RPMN je dať na jednu stranu všetko to, čo spotrebiteľ
dostáva a na druhú stranu všetko to, čo dáva navyše oproti tomu, čo dostal. RPMN nie je nič iné než
vyjadrenie ceny peňazí u konkrétneho poskytovateľa úverov. Žalovaný poukazuje na výšku priemernej
RPMN, ktorá bola v zmluve uvedená správne vo výške 20,89%, čo vyplýva zo súhrnných informácií

o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľovi za tretí štvrťrok 2014. K skúmaniu
bonity uviedol, že z ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere jednoznačne vyplýva, že úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov iba v prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1,
pričom o hrubé porušenie ide v prípade, ak veriteľ posúdi schopnosť splácať úver bez údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, k čomu v tomto prípade nedošlo. Poukázal na zmluvu o úvere

časť Klient, údaje klienta o zamestnaní a finančnej situácie, kde žalobca uviedol svoj príjem, výdavky,
počet vyživovacích povinností. Dodal, že pri posudzovaní žalobcu splácať úver, žalovaný neposudzuje
pohyby spotrebiteľa na účte, ako to uvádza súd. Dodal, že s odbornou starostlivosťou pred uzavretím
zmluvy posúdil schopnosť žalobcu splácať spotrebiteľský úver, pričom posudzoval všetky zákonomvyžadované činitele a to dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru
a v neposlednom rade príjem spotrebiteľa. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil, žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného

i odvolacieho konania.

Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie aj pôvodne žalovaný 2.,
ktorý navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie, alternatívne zmeniť a žalobu zamietnuť. Ako odvolacie dôvody uviedol § 365 ods. 1 písm. f) a h)
CSP. Dôvodil, že podstatou sporu je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru zo spotrebiteľskej zmluvy
z dôvodu tvrdenia absencie obligatórnych náležitostí. Poukázal na nezrozumiteľnosť a zmätočnosť,
keďže ako žalovaný 1. je v záhlaví uvádzaná označená spoločnosť Profi Credit Slovakia, s.r.o., ktorá
nikdy nebola žalovanou stranou, ale bola ňou spoločnosť VÚB, a.s. V základných bodoch 1., 2., 3., 4.
označených ako II. právna podstata úverového financovania tovaru, služieb, bod III. k výške RPMN,

úroku, bod IV. k skúmaniu bonity uviedol úplne totožné dôvody ako žalovaný 1., preto ich odvolací súd
opakovane neuvádza.

K odvolaniu žalovaného 1. a 2. sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že súd prvej inštancie správne

zachytilpodstatusporu,vydaniurozsudkupredchádzalodostatočnézistenieskutkovéhostavuanáležitá
aplikácia relevantných právnych predpisov. Argumentáciu žalovaných 1. a 2. obsiahnutú v ich
odvolaniach hodnotí ako nenáležitú, nespôsobilú spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Poukázal na ust. § 52a ods. 2 Občianskeho zákonníka majú z a to, že kúpna zmluva a zmluva o úvere
sú vzájomne závislými zmluvami, pričom právny predchodca žalovaných a predajca sú síce dva právne

odlišné subjekty, ale vzájomne spolupracujúce, keďže právny predchodca žalovaných splnomocnil
predajcu na uzavretie zmluvy o úvere. Dodal, že ide o súbeh vzájomne podmienených spotrebiteľských
zmlúv, ktoré spotrebiteľ uvádzal súčasne s viacerými dodávateľmi, avšak prostredníctvom len
dodávateľa Autocentrum AAA Auto pri jednom rokovaní a na jednom mieste, pričom žalovaní nesú
plnú zodpovednosť za konanie sprostredkovateľa Autocentrum AAA Auto, a.s. Kúpna zmluva je právne

významným a záväzným dokumentom nielen pre zmluvu o úvere ale aj pre vystavenie faktúry, pričom
faktúra, ktorá je bez právnej záväznosti vo vzťahu k obsahom zmlúv, pričom sa v nich nenachádzajú
žiadne dojednania, ktorými by žalobca prejavoval záujem o prefinancovanie tam uvedených služieb
a tovarov formou úveru na základe zmluvy o úvere. Pre posudzovanie podstaty predmetných
zmluvných vzťahov a ich vzájomnej súvislosti je potrebné opakovane poukázať, že Autocentrum AAA

Auto je spoločnosťou poverenou dojednaním spotrebiteľského úveru zo strany právneho predchodcu
žalovaných a právny predchodca žalovaných Consumer financ holding, a.s., bol zodpovedný za konanie
svojho sprostredkovateľa. Autocentrum AAA Auto, a.s. a žalovaní v postavení právnych nástupcov nesú
zodpovednosť za konanie svojho právneho predchodcu. Predávajúci motorového vozidla musel vedieť
o financovanie ktorých položiek mal žalobca záujem a o ktoré záujem nemal a v súlade s tým mal

postupovať aj pri koncipovaní zmluvy o úvere, v ktorej vystupoval ako sprostredkovateľ. Dodal, že kúpna
zmluva obsahuje jasný a určitý prejav vôle žalobcu získať úver v konkrétnej výške, avšak v zmluve
o úvere je uvedená iná výška úveru. Neexistuje ale žiadne také dojednanie, na podklade ktorého bolo
možné odchýliť sa od jasnej vôle žalobcu prejavenej v kúpnej zmluve. Úmyslom žalobcu bolo získať
úver na financovanie doplatku kúpnej ceny automobilu, vrátane jeho súčastí a príslušenstva vo výške

5.063,80 eur a to bez financovania ďalších doplnkových služieb. Je vylúčené, aby takéto služby boli
zahrnuté do istiny úveru a nie do nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. Právny predchodca
žalovaných neoprávnene zarátal do výšky úveru aj položky ako doplnkový zákaznícky servis, Car
life garance, Mini GAP v úvere, ktoré spotrebiteľ nechcel a ani ich nežiadal, pričom kúpna zmluva
ani neobsahuje žiadne dojednanie týkajúce sa doplnkových služieb. V súvislosti s vyššie uvedenými

doplnkovými službami dáva do pozornosti neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v § 53 ods. 4 OZ.
Dodal, že dôkazné bremeno individuálneho dojednania zaťažuje žalovaných. Poukázal na skutočný účel
povinných nákladov, keďže tieto v žiadnom prípade nesmú tvoriť istinu úveru, ale musia byť súčasťou
odplatyzaúveramusiasapremietnuťdoRPMN.PoukázalnarozsudokKrajskéhosúduBanskáBystrica
č.k. 15CoCsp/34/2020-265 z 22. júla 2020. Zdôraznil, že pre výpočet RPMN sú rozhodujúce vstupné

parametre medzi ktoré patrí aj výška úveru. Nesprávny vstupný údaj o výške poskytnutého úveru má
v konečnom dôsledku za následok aj nesprávne uvedenú náležitosť RPMN. Odhliadnuc od nezahrnutia
povinných poplatkov do RPMN v úverovej zmluve dojednaná úroková sadzba 30,32% predstavuje
viac ako dvojnásobok priemernej úrokovej miery a prieči sa dobrým mravom. Ku konaniu právnehopredchodcu žalovaných s odbornou starostlivosťou uviedol, že povinnosťou veriteľa je nielen získať
informácieosociálno-majetkovejsituácie,aleichajdostatočnevyhodnotiť.KrozsudkomKrajskéhosúdu
v Žiline sp.zn. 5CoCsp/7/2020 z 31. marca 2020 a sp.zn. 8Co/57/2020 z 28. mája 2021 uvádza, že bol

riadne napadnutý dovolaním. V závere poukázal na odpoveď Národnej banky Slovenska z 24. apríla
2020, ktorá je však založená iba na formálnom vyhodnotení listín, bez zohľadnenia reálneho priebehu
procesu predaja. Záverom dodal, že ak je jasný a určitý záujem spotrebiteľa financovať úverom vozidlo,
potom neexistuje žiadny dôvod podmieňovať financovanie primárneho produktu ďalšími sekundárnymi
tovarmi a službami, ktoré nie sú sprevádzané žiadnym protiplnením, resp. nie sú v záujme spotrebiteľa.

Opakovane navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 2. ktorý uviedol, že kúpna zmluva obsahuje písomný prejav
vôle žalobcu a žalobca úplne ignoruje ďalšie svoje písomné prejavy vôle a to zmluvu o úvere a poistné
zmluvy.Kprávnejpodstateúverovéhofinancovaniatovaruaslužiebuviedol,žepriúverovomfinancovaní

tovaru a služieb platí, že predmet financovania si vyberá spotrebiteľ sám a veriteľ do neho nijakým
spôsobom nezasahuje a veriteľ mal len jedinú povinnosť uviesť v úverovej zmluve opis financovaného
tovaru alebo služby. Žalobca v celom konaní tvrdí, že si doplnkové služby objednať nechcel, toto však
nedokazuje, išlo o výlučne o prejav jeho vôle a nie o prejav vôle veriteľa. Veriteľ pritom extrémne
preukazným spôsobom informoval spotrebiteľa o tom, čo a v akej výške je z úveru financované. Predmet

financovania A a predmet financovania B sú v zmluve výrazne a zrozumiteľne uvedené, nejde o žiaden
skrytý tovar, službu alebo poplatok. Spotrebiteľ mal možnosť vybrať si len predmet financovania A,
alebo zmluvu vôbec nepodpísať. Dodal, že o výške istiny úveru ako aj o predmete financovania B bol
žalobca informovaný v žiadosti o uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, štandardných európskych
informáciách o spotrebiteľskom úvere, ako aj v samotnej zmluve o úvere. K argumentácii žalobcu, že

istina úveru má byť totožná s doplatkom kúpnej ceny daného automobilu uviedol, že by to bolo v rozpore
so zákonom a vôľou spotrebiteľa, navyšovaná o poistný produkt daného automobilu. Z dokumentácie
vyplýva, že žalobca mal záujem okrem predmetu kúpy, písomnej kúpnej zmluvy financovať aj poistný
produkt, ktorý je predmetom písomnej poistnej zmluvy a doplnkový zákaznícky servis. Ku svojmu
vyjadreniu doložil zmluvu o zabezpečení, zmluvu o spotrebiteľskom úvere iných subjektov.

K vyjadreniu žalovaného 2. sa vyjadril žalobca, ktorý poukázal na koncentračnú zásadu a namietal, že
žalovaný 2. predkladá v prílohe svojho vyjadrenia listiny, na ktoré z dôvodu ukončenia dokazovania už
nemožno prihliadať a nič nebránilo žalovanému 2. ich zabezpečiť a predložiť už v konaní pred súdom

prvej inštancie. Navyše predložené listiny nemajú žiaden súvis s predmetnou vecou a nedokazujú, že pri
poskytovaní úverov nedochádza k namietaným porušeniam zákona v iných obdobných prípadoch. Ďalej
uviedol k vedľajšiemu charakteru doplnkových produktov, že žalobca, pokiaľ chcel kúpiť vozidlo, bol
nútený prijať aj vedľajšie zmluvné dojednania, ktoré jednak nesledovali jeho záujem a svojou povahou
sa jednalo o poplatky podmieňujúce uzatvorenie závislého spotrebiteľského kontraktu. Pokiaľ chcel

žalobca motorové vozidlo kúpiť, nemal inú možnosť iba podpísať všetky listiny, ktoré mu predložil
na podpis finančný sprostredkovať právneho predchodcu žalovaných 1. a 2. Za konanie finančného
sprostredkovateľa úveru zodpovedajú žalovaní 1. a 2. v plnom rozsahu. Žalobca nemal možnosť
ovplyvniť obsah zmlúv tvoriacich súčasť závislého spotrebiteľského kontraktu a nemal ani možnosť
niektorú z listín nepodpísať, pokiaľ chcel získať úver na vozidlo za ponúkaných podmienok. V tejto

súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 143/13 Bogdan Matej proti SC Volksbank
Romania, v ktorom Súdny dvor v bode 54. uviedol, že zmluvné podmienky vzťahujúce sa na pojem
hlavný predmet zmluvy sa musia chápať ako podmienky, ktoré upravujú základné plnenia tejto zmluvy
a ktoré ju ako také charakterizujú. Naopak, na podmienky, ktoré majú vedľajšiu povahu vo vzťahu
k podmienkach vymedzujúcim samotnú podstatu zmluvného vzťahu, by sa nemal vzťahovať pojem

hlavný predmet zmluvy. K skutočnej hodnote poskytnutej spotrebiteľovi na základe úveru uviedol, že
žalobcanedostalzcelkovejvýškyúverunasvojúčetžiadneplnenieakdispozíciizískalakoprotihodnotu
výlučne vozidlo sčasti financovaného úverom v sume 5.063 eur, ale žiadne iné plnenie za sumu 1.034
eur mu už reálne poskytnuté nebolo. Skutočnú výšku úveru a skutočnú výšku nákladov s poskytnutím
úveru možno zistiť len určením skutočnej sumy, resp. hodnoty, ktorá bola daná žalobcovi k dispozícii.

V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 21. apríla 2014 vo veci C-377/14 Ernst Georg
Radlinger proti Finway,v ktorom súd uviedol, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú
celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru
účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovireálne vyplatené. K novotám v odvolacom konaní uviedol, že predkladá rozhodnutie Národnej banky
Slovenska č.z.: 10000029123 zo dňa 28. mája 2021, ktorým bola spoločnosti Autocentrum AAA Auto,
a.s., uložená pokuta 50.000 eur aj z dôvodov, že dochádzalo k sprostredkovaniu úverov a poistenia

aj prostredníctvom osôb bez odbornej kvalifikácie, z dôvodov porušovania informačnej povinnosti
o poplatkoch za sprostredkovanie úveru. Uviedol, že túto novotu nebolo možné uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie, nakoľko ešte neboli známe.

Podaním zo dňa 19. januára 2022 oznámil žalovaný 1/, že je právnym nástupcom pôvodne žalovaného
2., a to žalovaný 1., že žalovaný 2. VÚB Leasing, a.s., IČO: 31318045, so sídlom Mlynské Nivy 1,
Bratislava 25, bol vymazaný z Obchodného registra SR. Dôvodom výmazu bolo zrušenie spoločnosti
bez likvidácie a jej zlúčenie so spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a.s., ako nástupníckou
spoločnosťou. K zrušeniu spoločnosti a zároveň k jej zlúčeniu došlo 1. januára 2022. Navrhol preto, aby
súd pokračoval v konaní s právnym nástupcom žalovaného 2. a to spoločnosťou Všeobecná úverová

banka, a.s., IČO: 31320155, Mlynské Nivy 1, Bratislava, žalovaným 1/.

Podľa § 64 CSP, ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd
rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie

zastaví.

Vzhľadom k tomu, že žalovaný 2. zanikol, bol zrušený zlúčením so žalovaným 1., odvolací súd výrokom
I. rozhodol, že pokračuje v konaní s právnym nástupcom a to so žalovaným 1.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods.
1 CSP), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie

má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolatelia v odvolaní použili zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), a h) CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v spojení s opravným
uznesením v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2
CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať

alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 v spojení
s § 378 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniam oboch pôvodne žalovaných nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením je vecne správny, v dôsledku čoho

boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie vo všetkých odvolaniami napadnutých výrokoch (§ 387 ods.
1 CSP) avšak pre výmaz žalovaného 2/ z obchodného registra z dôvodu jeho zrušenia bez likvidácie
a zlúčenia so spoločnosťou Všeobecná úverová banka a.s. – žalovanou 1 je potrebné výrok I zmeniť
(§ 388 CSP).

Predmetom konania je žaloba na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru a na
zaplatenie bezdôvodného obohatenia v sume 5.105,08 eur s príslušenstvom. Vzhľadom na rozsah a
dôvody odvolania pôvodne oboch žalovaných je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne

právne správne posúdil.

Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne
rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdených nárokov, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal

dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, analogicky s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 CSP súd odkazujena správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto
nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom

žiada dodať už len nasledovné:

Odvolací súd konštatuje, že z obsahu posudzovanej zmluvy o úvere je bez pochýb zrejmé, že na právny
vzťah založený predmetnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným (resp. i jeho právnym predchodcom),

je nutné aplikovať príslušné ustanovenia § 52 a násl. Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa
problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa a súčasne je nutné podriadiť
predmetný zmluvný vzťah právnemu režimu osobitnej právnej normy upravujúcej spotrebiteľské úvery
a to zákonu č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd poznamenáva, že právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným, ako vzťahu spotrebiteľského a vyplývajúceho zo zmluvy o spotrebiteľskom

úvere, ani samotným žalovaným v konaní spochybnené a namietané nebolo.

Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, v jeden a ten istý deň (dňa 13. februára 2015), uzatvoril
žalobca, ako spotrebiteľ, súčasne s tým istým subjektom AUTOCENTRUM AAA AUTO, a. s., Bratislava

(v rôznych zmluvných pozíciách - ako predávajúcim, ako sprostredkovateľom a ako nezávislým
finančným agentom) štyri zmluvy pri tom istom kontraktačnom procese (so spoločnosťou Consumer
Finance Holding, a. s. so sídlom v Kežmarku (veriteľom a súčasne právnym predchodcom žalovaného)
Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 120151014 dňa 13. februára 2015, Poistnú zmluvu Poistenia
Carlife Garancia zo dňa 13. februára 2015 s poistiteľom Jubilee Insure Lloyd's Syndicate Veľká

Británia a napokon kúpnu zmluvu uzatvorenú dňa 13.. februára 2015, ktorej predmetom bola kúpa
osobného motorového vozidla zn. ŠKODA OCTAVIA za dohodnutú kúpnu cenu 7.234 eur vrátane
DPH. Vo všetkých uvedených zmluvách pri kontraktačnom procese vystupovali žalobca a spoločnosť
AUTOCENTRUM AAA AUTO, a. s., Bratislava (ako predávajúci, sprostredkovateľ a ako nezávislý
finančný agent).

Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmlúv 13. februára 2015,
zmluva o viazanom spotrebiteľskom úvere je zmluva o spotrebiteľskom úvere, v ktorej sa dojednáva
spotrebiteľský úver výhradne na financovanie zmluvy o kúpe konkrétneho tovaru alebo poskytnutí

konkrétnej služby, pričom tieto dve zmluvy tvoria obchodný celok.

Podľa ustanovenia § 15 ods. 2 písm. a/ a b/ ZoSÚ, pri zmluvách, ktoré podľa odseku 1 tvoria obchodný
celok, A) predávajúci tovaru alebo poskytovateľ služby je zároveň veriteľom, b) veriteľom je tretia

osoba a 1. veriteľ využíva služby predávajúceho tovaru alebo poskytovateľa služieb pri uzatváraní alebo
príprave zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo 2. konkrétny tovar alebo poskytnutie konkrétnej služby
je výslovne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Posudzovaná zmluva spĺňa obe kritériá hypotézy zákonného ustanovenia § 15 ods. 2 písm. b/ ZoSÚ
a v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 ZoSÚ zmluvy navzájom súvisiace a vzájomne závislé tvoria
jeden obchodný celok a to napriek tomu, že ide o odlišné zmluvné typy. Neobstojí potom odvolacia
argumentácia žalovaného, že každú zo zmlúv treba posudzovať samostatne. Boli uzatvárané pri jednom
kontrakte a aj z ich obsahu jednoznačne vyplýva ich vzájomná prepojenosť, a to aj s prihliadnutím na

povahu zmlúv, sledovaný cieľ a stranám známy účel uzatvárania a to v konkrétnom prípade všetkých
zmlúv tými istými subjektmi, na jednej strane spotrebiteľom, na druhej strane predávajúcim, konajúcim
súčasne aj ako sprostredkovateľ a aj ako nezávislý finančný agent. Vzájomné prepojenie kúpnej zmluvy
a zmluvy o úvere a nutnosť ich spoločného posudzovania zdôraznil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej „NS SR“) napr. v rozhodnutí sp. zn.: 5 Sžo 21/2013 zo dňa 30.04.2014, ako aj sp. zn. 8 Sžo 2/2013

zo dňa 23.01.2014.Žalovaný (pôvodne obaja žalovaní) v odvolaní namietal, že každá zo zmlúv predložená v rámci
dokazovania v tomto konaní bola uzatvorená s inou zmluvnou stranou, čo prvoinštančný súd
neskúmal. Odvolací súd však zdôrazňuje, že predávajúci konal aj za poisťovateľa, za úverového

veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že napriek formálnemu označeniu rozdielnych zmluvných strán na
jednotlivých zmluvách majú všetky spoločného menovateľa a konajúcu osobu – obchodnú spoločnosť
AUTOCENTRUM AAA AUTO, a. s. Bratislava. Takýto postup pri uzatváraní zmlúv bol zjavne zámerný,
koordinovaný, pričom odvolaciemu súdu je známe i z iných konaní, že išlo o bežnú, zaužívanú obchodnú
prax spoločnosti AUTOCENTRUM AAA AUTO, a. s.

Pri sledovaní skutočného záujmu spotrebiteľa, vychádzajúc tak z obsahu kúpnej zmluvy je zrejmé, že
kúpna cena konkrétne špecifikovaného automobilu, ako predmetu kúpy, bola dojednaná vo výške 7.234
eur, pričom priamo v kúpnej zmluve je uvedené, že časť kúpnej ceny v sume 2.170,20 eur žalobca
ako kupujúci uhradil predávajúcemu v hotovosti pri podpise zmluvy a zvyšná časť kúpnej ceny vo

výške 5.063,80 eur mala byť predávajúcemu zaplatená prostredníctvom úveru na základe (v kúpnej
zmluve presne identifikovanej )zmluvy o úvere č. 120145045. Kúpna zmluva tak obsahuje jasný a určitý
prejav vôle žalobcu získať úver v konkrétnej výške 5.063,80 eur, nakoľko žiadne iné poplatky spojené
s predmetom kúpy z predmetnej kúpnej zmluvy nevyplývajú. Uvedená suma 5.063,80 eur tak mala byť
v zmysle zmluvných dojednaní v kúpnej zmluve a teda prejavenej vôle kupujúceho výškou úveru, no v

zmluve o úvere je už uvedená iná výška úveru a to 6.097,80 eur (navýšený o Predmet financovania B,
ktorý je absolútne neurčito a nekonkrétne obsiahnutý v úverovej zmluve a o ktorý žalobca podľa svojich
tvrdení a výpovede ani nežiadal, ale ani o ňom nebol vopred informovaný). Nakoľko si doplnkové služby
osobitne nevyjednala, nemala o ne záujem, je možné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie,
že je nutné považovať ich za skryté poplatky, ktoré predstavujú dodatočné náklady spotrebiteľa; ktoré

však nemôžu byť započítané na istinu úveru. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. g) zákona č.
129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy je obligatórnou náležitosťou zmluvy o
spotrebiteľskom úvere celková výška poskytnutého úveru. Táto bola v zmluve o spotrebiteľskom úvere
uvedená v nesprávnej výške, pričom absencia, resp. nesprávny údaj o celkovej výške poskytnutého
úveru je sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru v zmysle § 11 ods.

1 písm. b) ZoSÚ.

Pokiaľ žalovaný v rámci odvolacej argumentácie namietal, že žalobca v konaní len tvrdil, ale
nedokazoval, že si doplnkové služby nechcel objednať, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/13/2009 zo dňa 24. februára 2010 a na
negatívnu dôkaznú teóriu, v zmysle ktorej nie je možné od nikoho spravodlivo žiadať, aby preukázal
neexistenciu určitej právnej skutočnosti. V prejednávanom prípade tak nie je možné očakávať, že
žalobca, ktorý v konaní tvrdil, že o žiadne ďalšie doplnkové služby nemal záujem, okrem výlučne len
dofinancovania zvyšnej časti kúpnej ceny konkrétneho vozidla a kúpy koberčekov do auta nemala

dokonca o nich ani vedomosť, následne preukáže, že si tieto doplnkové služby dobrovoľne nedojednal
a boli mu formulárovým spôsobom bez možnosti vylúčenia týchto dodatočných služieb predávajúcim,
konajúcim za veriteľa, nanútené. Naopak, dôkazné bremeno zaťažovalo práve žalovaného, ktorý
mal svoje tvrdenia o „dobrovoľnosti“ dojednania aj Predmetu financovia B podložiť aj náležitými
a hodnovernými dôkazmi. Odvolací súd však konštatuje, že individuálnosť dojednania navýšenia

pôvodne žiadanej sumy úveru na dofinancovanie časti kúpnej ceny 5.063,80 eur žalovaný žiadnym
spôsobom v spore nepreukázal a tak neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ohľadom uvedenej skutočnosti
spočívalo na ňom.

Naopak, žalobca preukázal dostatočne hodnoverne v spore, že ním tvrdený postup predávajúceho
pri dojednávaní a pripravovaní úverových zmlúv bol bežnou obchodnou praktikou. Bežná obchodná
prax predávajúceho bola bez vedomosti a bez vopred so spotrebiteľom dojednaného postupu
automaticky predkladať zákazníkom na podpis množstvo formulárových a vopred pripravených zmlúv
bez potrebného vysvetlenia a odobrenia ich obsahu, kde kupujúci, spotrebitelia a úveroví dlžníci nemohli

vopred ovplyvniť obsah predložených zmlúv, ktoré im boli predkladané len na podpis bez možnosti
zmeny ich obsahu.Ohľadom praktík predávajúceho, konajúceho ako sprostredkovateľa pri uzatváraní posudzovanej
úverovej zmluvy je nutné poznamenať, že aj Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.
6Sžo/61/2014 zo dňa 26.08.2015 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/44/2013-95 zo

dňa 29. apríla 2014 ako vecne správny, pričom Krajský súd v Prešove zamietol správnu žalobu, ktorou
sa žalobca (Consumer Finance Holding, a. s. Kežmarok, ktorý je aj v prejednávanej veci pôvodným
veriteľom) domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného správneho orgánu Slovenskej obchodnej
inšpekcie,ÚstrednýinšpektorátSlovenskejobchodnejinšpekciesosídlomvBratislavezodňa10.9.2013
č. SK/0088/99/2013, v spojení s rozhodnutím Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorát Slovenskej

obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj zo dňa 14.12.2012, č. P/0310/07/12,
ktorým bola žalobcovi pre porušenie zákazu používania nekalej obchodnej praktiky, ktorá je v rozpore s
požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného
spotrebiteľa vo vzťahu k finančnej službe podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 2 písm. a/, b/
zákona č. 250/2007 Z.z., zistené pri kontrolách, zameraných na prešetrenie spotrebiteľských podnetov
evidovaných správnym orgánom vo veci spotrebiteľských úverov, podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane

spotrebiteľa uložená pokuta vo výške 30.000 eur. Z obsahu rozsudku NS SR odvolací súd považuje
za potrebné a dôležité zvýrazniť nasledujúce konštatované skutočnosti : „Krajský súd konštatoval, že z
uvedených zmlúv a zmlúv o zabezpečení úveru, ktoré sú uzatvárané v ten istý deň je bez akýchkoľvek
pochybností zrejme, že ide o vzájomne závislé spotrebiteľské zmluvy, ktoré vnikli pri tom istom rokovaní
a ktoré tvoria jeden obchodný celok. Kúpna zmluva obsahuje zhodný prejav vôle spotrebiteľa a predajcu

spotrebiteľským úverom výhradne financovať predmet kúpnej zmluvy teda predmet financovania A, v
daných prípadoch kúpa motorového vozidla ako doplatok kúpnej ceny. Kúpna zmluva však neobsahuje
predmet financovania B, či službu, náklady spojené s poskytnutím pôžičky, ktoré podľa zmluvy a
zmluvy o zabezpečení majú byť financované spotrebiteľským úverom, Mal za to, že je bez akýchkoľvek
pochybností, že v zmluve o zabezpečení chýba zhodný prejav vôle zmluvných strán o výške úveru,

spotrebitelia sumu úveru pozostávajúcu z predmetu financovania A, teda doplatku kúpnej ceny podľa
kúpnej zmluvy, ale aj s ceny predmetu financovania B a z nákladov spojených s poskytnutím pôžičky
vo forme štandardnej zmluvnej podmienky včlenenej do textu podmienok, podpisom zmluvy berie iba
na vedomie. Krajský súd ďalej uviedol, že v zmluvných dokumentoch a to v kúpnej zmluve, v zmluve
a v zmluve o zabezpečení, v predzmluvnom formulári chýba opis tovaru alebo služby, ktoré tvoria

predmet financovania B a nákladov spojených s poskytnutím pôžičky a pokiaľ ide o hodnotu ročnej
percentuálnej miery nákladov táto je vypočítaná zo sumy úveru navýšenú o predmet financovania
B a o náklady spojené s poskytnutím pôžičky. Mal za to, že rovnako žalobca nepreukázal, že pred
uzatvorením zmluvy o sprostredkovateľskom úvere podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. spotrebitelia boli informovaní o zmluvných podmienkach spotrebiteľského úveru prostredníctvom

formulára. Z predloženého formulára však skutočnosť, že žalobca ako veriteľ informoval spotrebiteľov o
náležitostiach úveru pozostávajúceho z ceny za doplnkový tovar (predmet financovania B) a náklady za
poskytnutie predmetného úveru nevyplýva. Postup žalobcu pri poskytovaní spotrebiteľských úverov v
posudzovanom prípade aj podľa názoru odvolacieho súdu možno preto považovať za postup v rozpore
s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť ekonomické správanie

spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe - poskytnutie úveru, ktoré konanie zákonodarca považuje
za nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje (§ 7 zákona č. 250/2007 Z. z.). Žalovaný preto
správne posúdil, že uvedenými skutkami sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti vyplývajúcej
mu z § 7 ods. 1, 2, písm. a/,b/ zákona č. 250/2007 Z. z.“ Na základe prieskumu v rámci odvolacieho
konania potom aj NS SR, ako odvolací súd, v uvedenom rozsudku konštatoval: „Odvolací súd na

základe skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis, mal v danej veci preukázané, že orgány dozoru sankcionovali žalobcu za porušenie
povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1, 2 písm. a/, b/ zákona č. 250/2007 Z. z., keď žalobca v procese
poskytovania spotrebiteľského úveru spotrebiteľovi postupoval v rozpore s požiadavkami odbornej
starostlivosti, čím podstatne narušil alebo mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa

vo vzťahu k službe, ktoré konanie zákonodarca považuje za nekalú obchodnú praktiku (§ 7 ods. 2, písm.
a/, b/), ktorú zákonodarca zakazuje (§ 7 ods. 1).“

Odvolací súd tak z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, ako aj s poukazom na citovaný

rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžo/61/2014 zo dňa 26.08.2015 konštatuje, že pri uzatváraní aj posudzovanej
úverovej zmluvy, ako vzájomne závislej zmluvy od kúpnej zmluvy, postupoval sprostredkovateľ
pôvodného veriteľa postupom, ktorý nie je súladný so spotrebiteľským právom a bol vyhodnotený ako
nekalá obchodná praktika.Podľa článku 8 CSP sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci

a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

Podľa čl.15 ods. 1 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s
princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.

Podľa§153ods.1CSP,stranysúpovinnéuplatniťprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnej
obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich
strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť princípy, na ktorých spočíva civilné sporové konanie.
Články 8 a 9 CSP sú vyjadrením princípu kontradiktórnosti sporového konania a prejednacieho
princípu (zásady formálnej pravdy). Rovnako tieto princípy súvisia so zásadou tzv. rovnosti zbraní a
s princípom dispozičným. Priorizuje sa procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné

tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá
procesná strana je povinná označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje
tvrdenia relevantnými dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Taktiež
strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim
vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon. V tejto súvislosti odvolací súd, zdôrazňujúc zásadu

kontradiktórnosti sporového súdneho konania s poukazom na dôkaznú povinnosť vyplývajúcu stranám
sporového konania z čl. 8 CSP, konštatuje, že podľa § 153 ods. 1 CSP sú strany povinné uplatniť
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas.

Je tak možné skonštatovať, že žalobca si splnil v konaní dôkaznú povinnosť a povinnosť preukázania
svojich skutkových a právnych tvrdení a predložil relevantné listinné dôkazy, ktoré mali dostatočne
hodnoverný potenciál podporiť skutkové a právne tvrdenia žalobcu. Bolo potom na protistrane – teda
žalovanom, aby produkoval relevantné prostriedky procesnej obrany voči žalobcom produkovaným
prostriedkom procesného útoku za účelom ich vyvrátenia, resp. spochybnenia. Bolo na jeho procesnej

aktivite a procesnej zodpovednosti za výsledok sporu a procesný úspech, aby svoje tvrdenia o tom,
že žalobca mal záujem aj o ďalšie doplnkové služby v rámci financovia prostredníctvom úveru, ako
aj o individuálnosti všetkých zmluvných dojednaní so spotrebiteľom, aj hodnoverne v spore preukázal
a taktiež hodnoverne vyvrátil dôveryhodnosť a relevanciu dôkazných prostriedkov žalobcu. Ohľadom
svojich skutkových tvrdení tak žalovaný neuniesol v konaní dôkazné bremeno, čo má za následok

procesný neúspech v spore.

Rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na zistení a preukázaní tej skutočnosti, že medzi stranami
zmluvného úverového vzťahu (medzi právnym predchodcom žalovaného ako veriteľom a žalobcom

ako dlžníkom - spotrebiteľom) nedošlo k zhodnému prejavu vôle o výške úveru, resp. údaj o výške
úveru uvedený v zmluve nie je správny. Súd konštatoval a priklonil sa k názoru žalobcu, že právny
predchodca žalovaného jednostranne vo vopred pripravenej formulárovej zmluve o úvere určil výšku
úveru na sumu 6 643,90 eur a jednostranne, bez súhlasu a individuálneho dojednania so spotrebiteľkou
doplnil predmet financovania B (doplnkové služby), o ktorý ale žalobkyňa nežiadala, tieto doplnkové

služby si dobrovoľne nezvolila, boli pre ňu dodatočne povinnými nákladmi. Prijatie týchto služieb bolo
podmienkou získania úveru, žalobkyňa mala možnosť iba podpísať predformulované listiny, alebo ich
ako celok odmietnuť, Predmet financovia B teda nemohla reálne vylúčiť (čo nemal kompetenciu vylúčiť
ani len manažér pobočky predajcu a sprostredkovateľa úveru). Potom údaj o výške istiny (celkovej
výške) spotrebiteľského úveru uvedený v zmluve sumou 6 643,90 eur je nesprávny, nezodpovedajúci

prejavenej vôli a úmyslu dlžníčky - spotrebiteľky, čo v zmysle § 9 ods. 2 písm. g) v spojení s § 11 ods. 1
písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. je samostatným dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že vôľou žalobcu bolo získať úver v konkrétnej
výške 5.063,80 eur, čo jednoznačne vyplýva z obsahu viazanej kúpnej zmluvy, žiadne doplnkové služby
si sám nevyžiadal a dobrovoľne nezvolil, všetky doplnkové služby sú fakticky skrytými poplatkami za

poskytnutieúveruaboliprežalobcudodatočnepovinnýminákladmianiejepritomdôležitépomenovanie
týchto povinných nákladov, ale ich skutočný účel. Odvolací súd okrem už viackrát konštatovaného
neunesenia dôkazného bremena zo strany žalovaného ohľadom jeho skutkových tvrdení, okrem toho
zdôrazňuje absolútnu neurčitosť obsahu „Predmetu financovia B“, pokiaľ je v úverovej zmluve uvedené
len: Carlife Garance 565 eur, minigap v úvere 135 eur doplnkový zákaznícky servis 271 eur, balíček

povinnej výbavy 48 eur, príprava vozidla k predaju 271 eur a opätovne Garancia Carlife tentokrát v
sume 552 eur, spolu 871 eur. Nemohlo byť z takéhoto neurčitého obsahu zrejmé spotrebiteľovi, čo
konkrétne, aký obsah tvorí Predmet financovania B, pretože konkrétnejší opis vyplýva len z obsahu
faktúry FVLC1730-140161, že pod sumou 48 eur (v úverovej zmluve ide o jednu z položiek zhodne
označenú ako Garancia Carlife) len a výlučne z obsahu faktúry môže byť zrejmé, že ide o balíček
povinnej výbavy. Navyše, odvolací súd v súvislosti s ďalšou z položiek Predmetu financovia B a to

Príprava vozidla k predaju poznamenáva, že ostalo aj v konaní neozrejmené ani z strany žalovaného,
čo konkrétne mala táto položka zahŕňať, aké osobitné, pre spotrebiteľa významné plnenie či službu
malo ísť, aký bol skutočný obsah tejto položky, keď zákonnou povinnosťou predávajúceho je v rámci
jeho povinností vyplývajúcej z uzatvárania kúpnej zmluvy nepochybne odovzdanie predmetu kúpy.
Podľa § 588 Občianskeho zákonníka z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy

kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu
dohodnutú cenu. Pokiaľ tak v zmysle zákonnej úpravy je zákonnou povinnosťou predávajúceho
odovzdať riadne a včas predmet kúpy, nie je potom odvolaciemu súdu zrejmé, aké konkrétne (nad
rámec zákonnej povinnosti) úkony predávajúceho sú zahrnuté v položke Príprava vozidla k predaju,
za ktorú bola spotrebiteľka nútená priplatiť si sumou 271 eur. Nikde v zmluvnej dokumentácii sa obsah

tejto položky neuvádza. Minimálne v tejto položke spotrebiteľka o „dobrovoľné doplatenie“ si za túto
absolútne neurčitú „službu“ predávajúceho, ktorá bola jeho zákonnou povinnosťou, nemala mať z akého
dôvodu ako kupujúca záujem a rozhodne takéto navýšenie úveru o „službu“, ktorá však bola zákonnou
povinnosťou predávajúceho, nemohla sledovať záujem spotrebiteľa.

Ako už bolo uvedené vyššie, právny predchodca žalovaného navýšil sumu úveru o náklady za
služby, ktoré si žalobkyňa nevyžiadala, nemala o ne záujem a ich úhradou nezískala ani žiadne
adekvátne protiplnenie. Ak právny predchodca žalovaného zahrnul do istiny úveru aj poplatky súvisiace
s predmetom financovania B, teda už vstupné údaje relevantné pre výpočet RPMN neboli správne,
logickým dôsledkom je aj nesprávny údaj o výške RPMN poskytnutého úveru. Pokiaľ sa odvolateľ

v odvolaní dožaduje aplikácie a považuje za najvýznamnejšiu posledná veta ustanovenia § 19 ods.
2 ZoSÚ, odvolací súd poznamenáva, že odvolateľom citované znenie poslednej vety § 19 ods. 2
ZoSÚ v čase uzatvorenia posudzovaných zmlúv ešte v právnej úprave Zákona o spotrebiteľských
úveroch nebolo a neskoršie znenie tohto ustanovenia tak súd prvej inštancie aplikovať retrospektívne
ani nemohol. Súd prvej inštancie správne aplikoval na daný skutkový stav právnu úpravu ZoSÚ platnú

a účinnú v čase uzatvorenia posudzovanej zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ žalovaný
poukazuje na to, že „veriteľ financuje tovar a služby podľa záujmu spotrebiteľa“, je namieste poznámka
žalovanej, že úverovú zmluvu podpisoval právny predchodca žalovaného v zastúpení predávajúcim,
preto za týchto okolností musel právny predchodca žalovaného, konajúci predávajúcim, pri uzatváraní
úverovej zmluvy vedieť o okolnostiach dojednania viazanej kúpnej zmluvy a jej obsahu, teda aj o tom,

v akej výške čerpania úveru mala žalobkyňa záujem si dojednanú kúpnu cenu prostredníctvom úveru
dofinancovať a v súlade s tým mal postupovať aj pri koncipovaní úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie
preto dospel k správnemu záveru, že právnym predchodcom žalovaného poskytnutý úver je bezúročný
a bez poplatkov okrem už vyššie konštatovaného dôvodu absencie správneho údaju o celkovej výške
poskytnutého úveru, navyše aj v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže

v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne vypočítaná ročná percentuálna miera nákladov
neprospech spotrebiteľa.
Plnenia žalobcu nad rámec istiny úveru (bez úrokov a poplatkov úveru) v sume 5.772,90 eur, poukázané
v prospech právneho predchodcu žalovaného dokopy v sume 11.270,69 eur, teda v sume rozdielu týchto
plnení, pri zohľadnení aj časti plnenia vo výške 127,10 eur, t. j. v sume 5.370,69 eur, je bezdôvodným

obohatením žalovaného na úkor spotrebiteľa, ktoré je v zmysle § 451 OZ povinný žalobcovi vydať,
spolu so správne priznaným zákonným úrokom z omeškania 5% ročne z tejto sumy od 31.07.2020 do
zaplatenia.Žalovaní síce v odvolaniach uviedli, že napádajú rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, avšak
z odôvodnenia odvolaní nevyplývajú žiadne odvolacie námietky voči výroku II. a to o určení bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru č. 120151014 z 13. februára 2015 uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou
Consumer Finance Holding a.s.

Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov
spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo
určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.

Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť

a bezpoplatkovosť predmetného úveru s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona
o spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané zo zmluvy o úvere, ktorú podrobil kontrole, že v zmluve
o úvere nie je uvedená celková výška úveru a ročná percentuálna miera nákladov, resp. ročná
percentuálna miera nákladov je uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd považuje
závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozhodnutia za náležité a na zdôraznenie ich

správnosti predkladá ďalšiu argumentáciu.

Podľa § 9 ods. 2 písm. g), k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu

uzatvorenia zmluvy o úvere zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a
podmienky upravujúce jeho čerpanie, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

Podľa § 11 ods. 1 písm. b), d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia zmluva o úvere poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov,

ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa), ak v
zmluveospotrebiteľskomúverejeuvedenánesprávneročnápercentuálnamieranákladovvneprospech
spotrebiteľa.

Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom
postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku
kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť
právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza

spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii
je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany

tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný
skutkový stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak,
aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom

informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej
zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré
ustanovené náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch,
zákonodarcavprospechochranyspotrebiteľapreferovalaždotakejmiery,žeichneuvedenievpísomnejforme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý
nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v zmluve o úvere nie je uvedená
správna celková výška úveru, ktorý je spotrebiteľovi poskytnutý. Odvolací súd je toho názoru, že
princíp ochrany spotrebiteľa vyžaduje transparentnosť zmluvných dojednaní, ktoré sú spotrebiteľovi
dodávateľom predkladané k podpisu. Z nich musí byť zrejmé, aké bude finálne finančné zaťaženie

príjemcu úveru, lebo len takto informovaný spotrebiteľ môže urobiť spoľahlivú komparáciu na trhu
dostupných a ponúkaných úverov bez toho, aby neskôr zistil, že vychádzal zo zámerne skreslených
informácií. Problém ochrany spotrebiteľa nespočíva v zákaze obchodných podmienok, ale v možnosti sa
s nimi riadne oboznámiť v ich zreteľnom označení, formulácii a možnosti ich po zrelej úvahe akceptovať
alebo odmietnuť.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v preskúmavanom
rozsudku správne uzavrel, že predmetný spotrebiteľský úver vzhľadom na nesprávne uvedenú celkovú
výšku úveru a nesprávne uvedenú ročnú percentuálnu mieru nákladov v neprospech spotrebiteľa, je
nevyhnutné považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b), d)

zákona o spotrebiteľských úveroch.

Právnym následkom určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vznik
bezdôvodného obohatenia na strane toho času len žalovaného, ktoré súd prvej inštancie vyčíslil na

sumu 7.272,28 eur z dôvodu preplatenia úveru nad reálne poskytnutú sumu, reálne však priznal len
žalovanú sumu 5.105,08 eur.

Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za

nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo

reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením, ktorým súd prvej
inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel, je vecne správny, preto by bolo dôvodné, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP
potvrdil, avšak vzhľadom na zánik pôvodne žalovaného 2/ bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie zmeniť (§ 388 CSP).

O nároku na náhradu trov tohto konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a contrario CSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému

nárok na náhrada trov odvolacieho konania.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).