Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. september 2020

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 44C/47/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318202311
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Vaverčáková

ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2020:1318202311.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Dagmar Vaverčákovou, v spore

žalobkyne: U.. L.. F. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, Q., štátny občan SR, v zastúpení: Mgr. Ivana
Hodálová, advokátka, AK v Bratislave, Dunajská 48, proti žalovanému: Mestská časť Bratislava - Nové
Mesto, Junácka 1, Bratislava, IČO: 00 603 317, o náhradu škody 130.000,- Eur istiny s príslušenstvom ,
takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Súd návrh žalobkyne na prerušenie konania zamieta.

III. Žalovanému súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 04.04.2018, doručenou na súd dňa 05.04.2018 sa žalobkyňa domáhala voči
žalovanému náhrady škody vo výške 130.000,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
130.000,-Eur od 01.01.2018, ktorá jej mala vzniknúť postupom žalovaného, a ktorú si uplatňuje v zmysle
a § 14 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov.

2. Žalobu skutkovo odôvodnila tým, že žalovaný nevykonal žiadne úkony smerujúce k vykonaniu
rozsudku o výpoveď z nájmu bytu, neinformoval žalobkyňu o postupe pri riešení jej bytovej situácie
a doslovne ju odignoroval a neriadil sa príslušnými ustanoveniami právnych predpisov pri riešení jej
bytovej situácie, ako aj nerovnaký prístup žalovaného k žalobkyni pri riešení bytovej situácie v porovnaní
s podobnými prípadmi, ktorým jej strpčil život existenčnou a právnou neistotou a oproti ostatným
znevýhodnil, mal za následok, že po 31.12.2016 jej znemožnil právne si nárokovať kúpu bytu za
akceptovateľnú cenu, čo predstavuje žalovanú sumu.

3. Na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa predložila súdu dôkazy: žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody z 29.06.2017, žiadosť o prevod bytu do osobného vlastníctva z 15.12.2016,
rozhodnutie o pridelení podnikového bytu č.j. X/XXXX z 26.02.1990, rozsudok Obvodného súdu
Bratislava 3 sp. zn. XXC XX/XX-XX z 20.03.1995, rozsudok Mestského úradu v Bratislave sp. zn.
XXCo XXX/XX-XX z 30.11.1995, prevod bytu do vlastníctva z XX.XX.XXXX, prevod bytu do vlastníctva
z XX.XX.XXXX, žiadosť o riešenie bytového problému z XX.XX.XXXX, žiadosť o riešenie bytového

problému z XX.XX.XXXX, žiadosť o zabezpečenie teplej vody v byte na F. XX z XX.XX.XXXX,
žiadosť o pridelenie náhradného bytu z XX.XX.XXXX, list žalobkyne z XX.XX.XXXX, list žalobkyne
adresovaný starostovi z XX.XX.XXXX, list žalobkyne adresovaný prednostovi z XX.XX.XXXX, list
žalobkyne adresovaný starostovi z XX.XX.XXXX, list žalobkyne adresovaný starostovi z XX.XX.XXXX,žiadosť o poskytnutie informácii z XX.XX.XXXX, žiadosť o pridelenie primeraného náhradného bytu
z XX.XX.XXXX, odpoveď na žiadosť z OÚ Bratislava I. z XX.XX.XXXX, odpoveď na žiadosť z OÚ
Bratislava I. z XX.XX.XXXX, odpoveď na žiadosť z MÚ Q. M. L. z XX.XX.XXXX, odpoveď na žiadosť z

OÚ Q. I. z XX.XX.XXXX, odpoveď na žiadosť z MÚ Q. M. L. z XX.XX.XXXX, vyjadrenie MÚ Q. M. L.
z XX.XX.XXXX, odpoveď starostu z XX.XX.XXXX, odpoveď z MÚ Q. M. L. z XX.XX.XXXX, odpoveď z
MÚ Q. M. L. z XX.XX.XXXX, odpoveď starostu z XX.XX.XXXX, odpoveď z MÚ Q. M. L. z XX.XX.XXXX,
poskytnutie informácie z XX.XX.XXXX, stanovisko k žiadosti z XX.XX.XXXX, stanovisko k žiadosti z
XX.XX.XXXX, postúpenie žiadosti o prevod vlastníctva z XX.XX.XXXX, informácia o stave bytového

fondu za rok 2009, pracovnú zmluvu z XX.XX.XXXX.

4. Nakoľko vo veci boli splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalobcu podľa § 278
CSP, súd na návrh žalovaného rozhodol vo veci dňa 03.06.2019 rozsudkom pre zmeškanie žalobcu a
žalobu zamietol a zároveň žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

5. Na základe návrhu žalobkyne súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. XX C XX/XXXX -
XXX zo dňa XX.XX.XXXX zrušil rozsudkom č.k. XXC XX/XXXX - XXX zo dňa XX.XX.XXXX, nakoľko
žalobkyňa súdu preukázala, že pojednávanie vo veci zmeškala z ospravedlniteľného dôvodu, pričom
návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie podala do pätnástich dní, od kedy sa o rozsudku dozvedela.

6. Súd nariadil pojednávania a vykonal dokazovanie dôkazmi predloženými v konaní, pripojil spis
tunajšieho súdu sp. zn. 9C XX/XXXX a zistil tento skutkový stav veci:

7. Zo spisu sp. zn. 9C XX/XXXX - rozsudku Obvodného súdu Q. X zo dňa XX. XX. XXXX, č . k. XXC
XX/XX-XX v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Q. zo dňa XX. XX. XXXX, č. k. XXCo XXX/XX-XX,

ktorýpotvrdilrozsudoksúduprvéhostupňa,súdzistil,žesúdprivolilprávnemupredchodcovižalovaného
- Školskej správe Bratislava 3, k výpovedi z nájmu 2 - izbového bytu 1. kategórie na prízemí, na F.
ulici č. XX v Q., zo dňa 14.06.1994, danej žalobkyni a zaviazal ju povinnosťou predmetný byt vypratať
a vyprataný ho odovzdať žalovanému do 15 dní od pridelenia náhradného bytu. Predmetný byt bol
žalobkyni pridelený rozhodnutím zo dňa po 26.02.1990 v súlade s ustanovením § 24 zák. č. 41/1964 Zb.

o hospodárení s bytmi ako byt služobný, pracovný pomer žalobkyne ako učiteľky bol ukončený dohodou
ku dňu 17. 03.1994, pričom žalovaný preukázal, že byt potrebuje pre svojich pracovníkov, súd návrhu
vyhovel, nakoľko žalobkyňa prestala vykonávať prácu, na ktorú bol nájom bytu viazaný.

8. Žalovaná sa opakovanými písomnými žiadosťami domáhala od žalovaného ako i jeho právneho

predchodcu pridelenia náhradného bytu alebo prevodu bytu na F. ulici č. XX do svojho vlastníctva.
Právny predchodca žalovaného a žalovaný žalobkyni opakovane v odpovediach uvádzali, že nemajú k
dispozícii žiaden náhradný byt, a preto nebude zatiaľ povinná byt uvoľniť s tým, že byt, ktorý žalobkyňa
obýva, je súčasťou školského zariadenia ( materskej školy v Q.) a preto je bytom služobným, nie
obecným.BytnaF.uliciakoslužobnýškolskýbytsaneodpredávazdôvodu,žeodpredajomdoosobného

vlastníctvanájomcubyžalovanýstratilmožnosťkedykoľvekvbudúcnostiriešiťbytovúsituáciuškolských
zamestnancov.

9. Z rozsudku č. k. 9C XX/XXXX - 216 zo dňa 23.10.2014 ( právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave č. k. XCo XXX/XXXX - 249 zo dňa 24. augusta 2016 súd zistil, že v tomto konaní

sa žalobkyňa po pripustení zmeny návrhu domáhala pridelenia primeraného náhradného bytu do 15
dní od právoplatnosti rozsudku a pre prípad, že žalovaný nemá primeraný náhradný byt žalobkyňa sa
domáhala eventuálnym petitom zaplatenia 110.000,-Eur a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a
nahradiť trovy konania. Súd žalobu žalobkyne zamietol. V odôvodnení uviedol, že žalovaného nemožno
nútiť prostredníctvom rozsudku na plnenie, aby proti svojej vôli využil svoje právo uvedené v rozsudku

a vypratal žalobkyňu z bytu na F. ulici č. XX Q., ak toto svoje právo využiť nechce a naopak žalobkyňu
a členov jej rodiny ponecháva v predmetnom byte bývať dôvodiac opakovane tým, že nemá možnosť
poskytnúť jej iný náhradný byt a preto jej umožňuje bývať v tomto byte.
Pokiaľ ide o žalobkyňou uplatnený nárok - uloženie povinnosti žalovanému zabezpečiť jej primeraný
náhradný byt v žalobkyňou požadovanej lehote súd skonštatoval, že v tomto prípade jej právo na

plnenie nemožno odvodiť zo zákona, ani z právneho vzťahu medzi účastníkmi, ani z porušenia práva,
ku ktorému medzi účastníkmi nedošlo a preto nemožno žalovaného zaviazať rozsudkom na splnenie
povinnosti,keďvovzťahukžalobkynižiadnu súdnymrozhodnutímvynútiteľnúpovinnosťnemá,naopak,
na základe citovaných rozsudkov má právo žiadať od žalobkyne vypratanie bytu za splnenia podmienkyzabezpečenia náhradného bytu. Vo vzťahu k eventuálnemu petitu zaplatiť žalobkyni sumu 110.000,- Eur
ako finančnú kompenzáciu v prípade, že nebude možné jej predmetný byt prideliť súd uviedol, že táto
časť žalobného návrhu je vo vzťahu k žalovanému bez právneho základu, keďže vzťah medzi stranami

sporu je vzťahom nájomným a nie vlastníckym a žalobkyňa žiada od žalovaného istinu vo výške hodnoty
dvojizbového bytu zodpovedajúcu kúpnej cene podľa inzercie realitných kancelárií za byty v okolí. Súd
preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
Na základe odvolania žalobkyne je Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. XCo XXX/ XXXX -
XXX zo dňa 24.08.2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že ustanovenie

§ 712 Občianskeho zákonníka ( v súčasnosti § 712c Občianskeho zákonníka) zaručuje nájomcovi,
aby mohol zostať v byte bývať po zrušení nájomného pomeru, pokiaľ sa mu nepridelí zodpovedajúca
bytová náhrada. Osobu, ktorej svedčí právo bývania môže vlastník bytu vypratať. Uvedené ustanovenie
Občianskeho zákonníka teda viaže vysťahovanie a vypratanie z bytu na zabezpečenie zodpovedajúcej
bytovej náhrady, pričom povinnosť zabezpečiť bytovú náhradu zaťažuje prenajímateľa. Povinnosť
žalovanéhozabezpečiťnáhradnýbytnastupujeažvtedy,aksižalovanýuplatnívočižalobkynivypratanie

a odovzdanie predmetného bytu. Uvedenú povinnosť však nemožno chápať ako typickú povinnosť
uloženú žalovanému súdnym rozhodnutím, ale iba ako podmienku ktorá má byť splnená z jeho strany
pri nútenom plnení povinností žalobkyne vypratať a odovzdať byt. Túto povinnosť si teda musí splniť
žalovaný iba v prípade, ak chce dosiahnuť vypratanie a odovzdanie bytu. Z uvedeného vyplýva, že
nemožno určiť žalovanému ani povinnosť poskytnutia náhradného bytu, keďže táto nastáva až po začatí

vymáhania povinnosti žalobkyne byt vypratať a ani určiť jej splatnosť. Nie je preto správna argumentácia
žalobkyne spočívajúca v použití § 564 Občianskeho zákonníka v súvislosti s určením splatnosti plnenia
žalovanej. V prípade eventuálneho petitu ide o taký petit, ak žalobca žiada zaviazať žalovaného na jeden
druh plnenia a len ak objektívne nebude možné vyhovieť prvému petitu, žiadať zaviazať in eventum na
iné plnenie. Uplatnený eventuálny nárok žalobkyne podľa odvolacieho súdu nemá oporu v hmotnom

práve, je bez právneho základu, keď ani pri hypotetickom vyvodení povinnosti žalovanej zabezpečiť
náhradný byt, (teda zabezpečiť nájomný vzťah k zodpovedajúcej bytovej náhrade) tejto povinnosti
nezodpovedá plnenie v podobe kompenzácie vo výške ceny bytu.
Na základe dovolania žalobkyne voči rozsudku krajského súdu Najvyšší súd SR rozhodol rozsudkom
sp. zn. XCdo XXX/XXXX z 30.04.2019 tak, že dovolanie žalobkyne zamietol.

V odôvodnení uviedol, že konštitutívnym rozsudkom súdu, ktorým sa privolilo k výpovedi z nájmu bytu
sa ukladá žalovanému povinnosť byt vypratať po zabezpečení bytovej náhrady sa súčasne zakladá
nový hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi, ktorého charakteristickým obsahom je právo bývania, ktoré
trvá do času zabezpečenia bytovej náhrady, nevzniká bez ďalšieho zo zákona, vzniká právoplatným
súdnym rozhodnutím. Obsahom právneho vzťahu, ktorý je predmetom sporu a ktorý bol založený

uvedeným právoplatným rozsudkom Obvodného súdu Q. I. je právo žalobkyne bývať v byte do pridelenia
náhradného bytu a tomu zodpovedajúca povinnosť žalovanej výkon práva na bývanie žalobkyne. S
poukazom na ustanovenie § 711 a 712 Občianskeho zákonníka nárok žalobkyne nie je dôvodný,
neopierajúci sa o hmotné právo resp. iné zákonné ustanovenia. Pokiaľ ide o eventuálny petit dovolací
súd skonštatoval, že druhý nárok žalobkyne je takisto nedôvodný, neopierajúci sa o hmotné právo.

10. Z výsluchu žalobkyne súd zistil, že v konaní 9C XX/XXXX nešlo o určenie povinnosti žalovanému
prideliť jej náhradný byt, nakoľko túto povinnosť už má určenú právoplatným rozsudkom z roku 1994,
ale chcela, aby súd určil žalovanému lehotu, do ktorej jej má prideliť náhradný byt v zmysle § 564

OZ. Žaloba bola zamietnutá z dôvodu, že nemožno toto ustanovenie aplikovať, nakoľko toto môže byť
len v prípade súkromnoprávneho vzťahu. Čo sa týka alternatívneho petitu na zaplatenie 110.000 Eur,
nebola to náhrada škody a keďže v konaní bolo preukázané, že žalovaný mal k dispozícii minimálne
jeden byt, ktorý spĺňal podmienky primeraného náhradného bytu, tak nebol dôvod rozhodnúť o tomto
alternatívnom petite. V roku 1987 si podala žiadosť na bytový odbor a žiadala o pridelenie bytu zo štátnej

bytovej výstavby, na čo spĺňala podmienky ako osamelá matka s dvomi deťmi v nevyhovujúcich bytových
podmienkach a bolo jej sľúbené, že dostane byt v krátkom čase. Domáhala sa pridelenia bytu tým, že
písala na rôzne inštitúcie, Úrad vlády, ministerstvá, ktoré urgovali ObNV, aby jej pridelil byt a vtedy jej
ponúkli byt v objekte materskej školy, ktorý však bol len dvoj izbový a oni boli 3 osoby - v tom čase
prideľovali 3 osobám 3-izbové byty, 4 osobám 4-izbové byty. Vtedy ju uistili, že v priebehu 1 roka jej

poskytnú iný byt zo Štátnej bytovej výstavby. To sa však nestalo a nesplnili si túto povinnosť ani čo sa
týka pridelenia náhradného bytu až doteraz.11. Žalovaný uviedol, že otázka povinnosti žalovaného prideliť žalobkyni náhradný byt bola predmetom
iného konania na tomto súde, ktoré je právoplatne skončené a išlo o určovaciu žalobu - určenie
povinnosti prideliť žalobkyni byt na Q. XX v Q. s alternatívnym petitom na vyplatenie sumy 110.000 Eur.

Žaloba bola zamietnutá. V tomto konaní nevystupuje žalovaný vo verejnoprávnom vzťahu k žalobkyni,
aleakoprávnynástupcajejbývaléhozamestnávateľa,ktorýjejpridelildoužívaniaslužobnýbytzdôvodu,
že vykonávala prácu učiteľky na ZŠ T., ktorej je aj v súčasnosti zriaďovateľom. Nájom jej bol vypovedaný
z dôvodu, že prestala pracovať u bývalého zamestnávateľa. Pokiaľ ide o predpoklady zodpovednosti
podľa Občianskeho zákonníka, tak žalobkyňa nepreukázala vznik škody a ani príčinnú súvislosť medzi

konaním, resp. nekonaním žalovaného
Podaním zo dňa 29.01.2020 doručeným súdu 04.02.2020 sa žalovaný vyjadril k žalobe o náhradu škody
tak, že žalobu žiadal zamietnuť. K veci uviedol, že žalobkyni bol právnym predchodcom žalovaného
Obvodná hospodárska správa školských zariadení a detských jaslí Q. I. rozhodnutím č. j. X/XXXX
dňa 26.02.1990 pridelený podnikový byt, vystavaný z voľných prostriedkov organizácie, pozostávajúci
z dvoch izieb a príslušenstva na F. XX v Q., ktorého vlastníkom bola Obvodná hospodárska správa

školských zariadení a detských jaslí Q. I. podľa ustanovení § 24 a § 25 zákona č. 41/1964 Zb. o
hospodárení s bytmi. Žalobkyňa v tom čase pracovala ako učiteľka a predmetný byt jej bol pridelený
po dobu trvania tohto pracovného pomeru. Pasívnu legitimáciu žalovaného žalobkyňa odvodzuje zo
zákona č. 416/2001 Z.z. o prechode niektorých pôsobností orgánov štátnej správy na obce a vyššie
územné celky v znení neskorších predpisov. Podľa § 1 ods. 1 citovaného zákona tento zákon ustanovuje

prechod pôsobností z ministerstiev, z krajských úradov a z okresných úradov na obce a vyššie územné
celky, ktorými sú podľa osobitného zákona samosprávne kraje, v rozsahu a spôsobom ustanoveným
v článku II až XXI. Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona prechod pôsobností podľa odseku 1 na
účely tohto zákona je prenesenie výkonu pôsobnosti štátnej správy na obce a samosprávne kraje
a prechod pôsobnosti v rozsahu ustanovenom zákonom z orgánov štátnej správy do samosprávnej

pôsobnosti obcí samosprávnych krajov. Podľa § 2 písm. g) citovaného zákona na obce prechádzajú
pôsobnosti na úseku školstva: 1. vykonávanie štátnej správy na úseku škôl a školských zariadení,
2. vymenúvanie a odvolávanie riaditeľov škôl a školských zariadení, 3. zriaďovanie a zrušovanie -
3.1.základnýchškôl,3.2základnýchumeleckýchškôl,3.3predškolskýchzariadení,3.4.školskýchklubov
detí, 3.5. školských stredísk záujmovej činnosti, 3.6. centier voľného času, 3.7. školských kuchýň a

školských jedálni zabezpečujúcich stravovanie pre žiakov základných škôl a pre deti predškolských
zariadení, 3.8. jazykových škôl pri základných školách, 4. vytváranie podmienok na plnenie povinnej
školskej dochádzky na základných školách, 5. vykonávanie kontroly hospodárenia školy s finančnými
ma a materiálnymi prostriedkami a s majetkom, 6. zabezpečovanie podmienok na stravovanie detí a
žiakov vo všetkých školách a školských zariadeniach, ktorých je zriaďovateľom, 7. určovanie školského

obvodu základnej školy, v ktorej budú žiaci zrušenej základnej školy plniť povinnú školskú dochádzku,
8. spracovanie a poskytovanie informácií v oblasti výchovy a vzdelávania vo svojej pôsobnosti, 9.
prideľovanie finančných prostriedkov súkromným školám, cirkevným školám, súkromným školským
zariadeniam a cirkevných školským zariadeniam podľa osobitného predpisu a vykonávanie kontroly
hospodárenia s týmito finančnými prostriedkami, 10. schvaľovanie zmlúv o nájme školských budov a

miestností, priľahlých priestoroch školy alebo školských zariadení, ktorých je zriaďovateľom.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného je pasívna legitimácia žalovaného v tomto konaní odvodená práve
z ustanovenia § 2 písm. g) citovaného zákona. Podľa žalobkyne má žalovaný odmietavý prístup k
výkonu uvedených rozsudkov o výpovedi z nájmu bytu na F. XX v Q.. Predmetné rozsudky však
boli výsledkom konania patriaceho do sféry právnej úpravy súkromného práva a vznikli v dôsledku

existencie právnych vzťahov právneho predchodcu žalovaného ako zamestnávateľa žalobkyne. Na
základe vyššie uvedeného v spojení s identifikáciou žalovaného zo strany žalobkyne ako právneho
nástupcu štátnych orgánov v oblasti školstva, kde existoval medzi právnymi predchodcami žalovaného
a žalobkyňou zamestnávateľsko-zamestnanecký vzťah, pričom svojou povahou išlo o úpravu práv a
povinností spadajúcu do sféry vplyvu práva súkromného a nie práva verejného. Žalovaný na základe

uvedeného žiada, aby bola žaloba zamietnutá.
Žalobkyňa sa od žalovaného opakovane domáha pridelenia náhradného bývania, pričom svoj nárok
odôvodňuje existenciou rozsudku Obvodného súdu Q. X pod spi. zn. XXC XX/XX - XX zo dňa
XX.XX.XXXX v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Q. sp. zn. XX Co XXX/XX - XX zo dňa
XX.XX.XXXX. Aj tomto konaní postavenie žalovaného žalobkyňa odvodzuje z prechodu pôsobnosti

štátnych orgánov na obec.
Vo vzťahu k vyčísleniu škody vo výške 130.000 Eur a k vyjadreniu právnej zástupkyne žalobkyne, že
žalobkyňa si uplatňuje škodu podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zákonov, teda žalobkyňa si
neuplatňuje nemajetkovú ujmu podľa § 17 ods. 4 citovaného zákona ale skutočnú škodu a ušlý zisk,žalovaný namieta, že samotná žaloba sa nezmieňuje o vzniku akejkoľvek skutočnej škody. Skutočnou
škodou je pritom majetková ujma, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného, teda v tomto
prípade žalobkyne. Ušlý zisk, ktorý si žalobkyňa rovnako voči žalovanému uplatňuje, predstavuje to, čo

poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody, t. j. v dôsledku spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu
majetku poškodeného, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať. Žalobkyňa nepreukázala,
že je vznikla škoda vo výške požadovanej škody a nepreukázala ani ušlý zisk.
Vo vzťahu k finančnému odškodneniu je žalovaný toho názoru, že za podmienky, že sa konajúci
súd nestotožní s absenciou pasívnej legitimácie na strane žalovaného, keďže pridelenie náhradného

bytu, ktorého sa žalobkyňa opakovane voči žalovanému domáha, nie je predmetom verejného práva
ale svojou povahou spadá do sféry pôsobenie práva súkromného, v takom prípade by žalobkyni za
súčasného stavu veci, keď ničím nepreukázala vznik skutočnej škody prináležala nemajetková ujma
podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 6 zákona č. 215/2006 o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov.
K predmetnej pracovnej zmluve, ktorá má podporiť tvrdenie žalobkyne, že ide o vzťah verejnoprávny

žalovaný uviedol, že v predmetnej veci je žalovaný právny nástupcom Obvodného národného výboru BA
I., odbor školstva, ktorá právomoc na neho prešla zákonom, ktorým boli veci školskej správy prenesené
na obce. Z tohto titulu je žalovaný zriaďovateľom ZŠ s MŠ T. XX, a preto ide o súkromnoprávny
vzťah medzi stranami sporu. Obce sa stali subjektom verejnej správy až zákonom č. 369/1991 Z.z.,
dovtedy neexistovala duálna verejná správa, čo vyplýva aj z Ústavy SR, podľa ktorej možno obci ukladať

povinnosti len na základe zákona a v jeho medziach.

12. Písomným podaním z 12.02.2020 žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne uviedla,
že žalovaný opomína, že v čase pridelenia bytu bola žalobkyňa ako učiteľka zamestnankyňou
Obvodného národného výboru Q. I., teda právneho predchodcu žalovaného, pričom byt jej bol pridelený

rozhodnutím ObNV Q. I., z ktorého vyplýva, že v prípade, ak by nedošlo medzi žalobkyňou a Obvodnou
hospodárskou správou školských zariadení a detských jaslí Q. I. k dohode o výške úhrady za užívanie
bytu a za služby spojené s užívaním bytu, určí ich Obvodný národný výbor Q. I.. Ak by teda zákonom
č. 542/1990 Zb. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve neboli zriadené školské správy z
orgánov krajských okresných mestských miestnych národných výborov, ktoré vykonávali pôsobnosť na

úseku školstva, tak osobou oprávnenou na podanie výpovede z nájmu bytu by bol Obvodný národný
výbor Bratislava I.. Zákonom o prechode pôsobnosti sa pôsobnosť na úseku školstva presunula späť na
žalovaného, ktorého právnym predchodcom bol Obvodný národný výbor Q. I.. Podľa žalobkyne vzťah
medzi stranami sporu je založený na nerovnom právnom postavení a žalovaný ako orgán verejnej moci
rozhoduje o jej práve na pridelenie náhradného bytu na báze autoritatívnosti, preto ide v danom prípade

podľa názoru žalobkyne jednoznačne o verejnoprávny vzťah. Nemožno tvrdiť, že medzi žalobkyňou
a žalovaným ide o rovnocenný vzťah, čo vyplýva aj z predchádzajúceho súdneho konania, keď sa
žalobkyňa domáhala, aby žalovanému bola podľa § 564 Občianskeho zákonníka určená lehota na
pridelenie náhradného bytu. Z rozsudkov Okresného súdu Q. I. sp. zn. 9C XX/XXXX zo dňa 23.10.2014
v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. XCo XXX/XXXX zo dňa 24.08.2016 vyplynulo,

že § 564 O. z. nemožno na daný vzťah aplikovať.
Nečinnosť žalovaného vo veci je nesporná a pokiaľ ide o vznik škody, v zmysle judikatúry nárok na
náhradu škody možno založiť aj na hypotetickej možnosti rozmnoženia majetku.
Žalobkyňa poukázala na to, že v roku 1987 sa obrátila na vtedy príslušný orgán so žiadosťou o pridelenie
bytu a teda právne nástupníctvo žalovaného vyplýva z toho, že žalobkyňa požiadala vtedy Obvodný

národný výbor o pridelenie bytu zo štátnej bytovej výstavby. To, že jej bol pridelený byt úplne iného
charakteru, za to ona nemôže. Pokiaľ ide o argument žalovaného, že nemajetková ujma je limitovaná §
17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. tak, žalobkyňa sa touto žalobou domáha nároku v zmysle § 17 ods. 1
cit. zák. ako náhradu škody vo forme ušlého zisku, na ktorý sa žiadny limit nevzťahuje.

13. Podľa žalovaného nejde o verejnoprávny vzťah medzi stranami sporu, ktorý by spadal pod zákon
514/2003 Z. z., nakoľko ide o súkromnoprávny vzťah medzi stranami sporu, keď pôvodne žalobkyni
ako zamestnankyni bol pridelený služobný byt jej zamestnávateľom. Po skončení pracovnoprávneho
vzťahu dal zamestnávateľ žalobkyni výpoveď z nájmu služobného bytu, ktorá bola potvrdená súdom.
Žalovaný nepopiera, že vo veci pridelenia náhradného bytu je právnym nástupcom zamestnávateľa

žalobkyne, ktorý bol v zmysle rozsudkov zaviazaný jej prideliť náhradný byt a teda táto povinnosť prešla
na žalovaného ako právneho nástupcu. Ide teda o súkromnoprávny vzťah, pričom § 1 písm. b/ zák.
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejne moci a o zmene niektorýchzákonov upravuje zodpovednosť obce za škodu spôsobenú obcou ako orgánom územnej samosprávy
pri výkone samosprávy.

14. V podaní zo dňa 13.07.2020 žalobkyňa uviedla, že sa naďalej domnieva, že vzťah medzi stranami
sporu nie je súkromnoprávny vzťah a je potrebné prihliadať na iné okolnosti, než je pracovnoprávny
vzťah žalobkyne a právneho predchodcu žalovaného. Rozhodujúcou skutočnosťou je vzťah vzniknutý
pri riešení bytovej otázky. Žalobkyňa v roku 1987 požiadala právneho predchodcu žalovaného Obvodný
národný výbor Q. I. o pridelenie bytu zo štátnej bytovej výstavby. V zmysle vtedy platnej právnej úpravy

vzniklo občanovi, ktorému bol na základe jeho žiadosti pridelený byt, právo užívania bytu. Právo užívania
bytu mohlo vzniknúť po vydaní rozhodnutia o pridelení bytu, v danom prípade rozhodnutia právneho
predchodcu žalovaného, na základe ktorého sa mohla spísať zápisnica/protokol o odovzdaní a prevzatí
bytu. Príslušný orgán teda autoritatívne rozhodoval o tom, komu pridelí byt, pričom rozhodnutie bolo
dôsledkom realizácie nadriadeného postavenia príslušného orgánu. Žalobkyňa si podala žiadosť o
pridelenie bytu ako občan a preto ak jej právny predchodca žalovaného pridelil služobný byt, ktorého

pridelenie nebolo viazané na pracovnoprávny vzťah žalobkyne k právnemu predchodcovi žalovaného,
nemožno hovoriť o riadnom vybavení žiadosti o pridelenie bytu a možno konštatovať, že do dnešného
dňa ani právny predchodca žalovaného ani žalovaný jej žiadosť o pridelenie bytu zo štátnej bytovej
výstavby nevybavili, pričom v tomto dôsledku tak žalobkyni z tohto verejnoprávneho vzťahu vznikla
škoda spôsobená nečinnosťou orgánu štátnej správy. Právny predchodca žalovaného pridelil žalobkyni

služobný byt v roku XXXX na F. XX v Q. rozhodnutím o pridelení bytu, pričom žalobkyňa bola
ubezpečovaná, že ide o dočasné a náhradné riešenie a právny predchodca žalovaného jej pridelí v
krátkom čase iný byt, ktorý bude zodpovedať jej situácii a bude predstavovať riadne vybavenie žiadosti
o pridelenie bytu zo štátnej bytovej výstavby. O žiadosti žalobkyne v roku 1987 právny predchodca
žalovaného nevydal v podstate žiadne rozhodnutie. Podľa žalobkyne aj pri náhradných bytoch ide o byty,

ktorých pridelenie a ďalšie nakladanie podlieha rozhodovaciemu schvaľovaciemu procesu žalovaného,
teda takéto pridelenie je závislé najmä na autoritatívnom rozhodnutí žalovaného pri nakladaní s
majetkom zvereným mu do správy a tak vzťah medzi stranami sporu je v tejto konkrétnej otázke
verejnoprávnym vzťahom. Aj v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 6C XX/
XXXX dospel konajúci súd k záveru, že na vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným nemožno aplikovať §

564 Občianskeho zákonníka z čoho možno usudzovať, že k uvedenému záveru dospeli súdy z dôvodu,
že v danom prípade nejde o súkromnoprávny vzťah.
Žalobkyňa v rámci ďalšieho dokazovania uviedla, že požiadala žalovaného na základe zákona č.
211/2000 Z.z. zákonov o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov
ako povinnú osobu podľa § 2 ods. 2 o sprístupnenie konkrétnych informácií, ktoré majú preukázať,

že žalovaný výlučne vo vzťahu k žalobkyni nekonal, pretože všetky relevantné žiadosti týkajúce sa
iných žiadateľov o pridelenie bytu vybavil. Týmito informáciami žalobkyňa mala záujem preukázať,
ako žalovaný aplikoval výpočet cien bytov, ktoré bol povinný previesť do vlastníctva nájomcom a
ktorá informácia je dôležitá z hľadiska preukázania odôvodnenosti výšky škody spôsobenej žalobkyni
žalovaným.

Žalovaný vybavil túto žiadosť iba čiastočne a preto žalobkyňa žiada zmysle § 189 CSP, aby súd
žalovanému uložil edičnú povinnosť predložiť súdu požadované informácie a doklady v rozsahu, v akom
ich právnej zástupkyne žalobkyne neposkytol. V konaní 6C XX/XXXX bolo preukázané, že žalovaný
má k dispozícii minimálne jeden byt, ktorý mohol poskytnúť žalobkyni ako náhradný byt za pôvodne
pridelený byt.

15. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 24.07.2020. Žalovaný už v
predchádzajúcom písomnom vyjadrení poukázal na ustanovenie § 1 ods. 2 zákona č. 416/2001 Z.z.
zákonov spojení s § 2 písm. g) zák. č. 416/2001 Z.z. zákonov, na základe ktorého došlo k prechodu
pôsobnosti orgánov štátnej správy do samosprávnej pôsobnosti obce na úseku školstva a rovnako tak

bolo zo strany žalovaného poukázané na skutočnosť, že v čase prideľovania bytu na F. XX v Q. bol
právny predchodca žalovaného v postavení zamestnávateľa žalobkyne, keďže v rozhodnom období t.
j. v čase presťahovania sa žalobkyne do Bratislavy bol zriaďovateľom základnej školy na T. XX v Q. a
teda z tejto pozície bol zároveň zamestnávateľom žalobkyne. Rozsudky v tom čase konajúcich súdov
o privolenie k výpovedi z nájmu dvojizbového bytu s príslušenstvom prvej kategórie na prízemí na F.

XX v Q. boli podané vtedajším zamestnávateľom žalobkyne. Z vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcu
zo dňa 13.07.2020 je zrejmé, že právny nárok si žalobca uplatňuje od momentu rozhodnutia právneho
predchodcu žalovaného o pridelenie bytu na F. XX v Q., keď vtedajší Obvodný národný výbor Q. I.
mal rozhodovať o pridelení bytu zo štátnej bytovej výstavby a nemal o žiadosti žalobkyne rozhodnúťpridelením bytu s charakterom bytu školského teda služobného. Právna zástupkyňa žalobkyne takéto
konanie právneho predchodcu žalovaného hodnotí ako nesprávny úradný postup na jeho strane, ktorý
zakladá vznik zodpovednosti za škodu podľa § 14 zák. č. 514/2003 Z.z. V tejto súvislosti žalovaný

poukazuje na skutočnosť, že uvedený zákon nadobudol účinnosť 01.07.2004. Zároveň poukazuje aj
na ustanovenia § 27 a § 28 cit. zákona, pričom poukazuje na skutočnosť, že zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím vrátane nesprávneho úradného postupu je limitovaná
rozhodovacou činnosťou štátnych orgánov v rozsahu definovanom v ustanovení § 1 ods. 1 predmetného
zákona. Zákonná úprava zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu podľa zákona č. 58/1969 Z.z. ako aj

súčasne platná zákonná úprava tejto osobitnej zodpovednosti v sebe obsahujú lehotu, v ktorej je možné
sa jej domáhať. Z obsahu žaloby zo dňa 04.04.2018 ani v rámci doterajšieho dokazovania nie je zrejmé,
kedy ku škode podľa § 14 cit. zák na strane žalobcu malo dôjsť, resp. kedy ku škode došlo. V prípade,
ak si žalobca vznik škody uplatní od momentu, keď mu bol právnym predchodcom žalovaného pridelený
byt na F. XX v Q., tak žiadosť žalobkyne o pridelenie bytu bola vybavená kladne a bol jej v rozhodnom
čase byt pridelený. Je na žalobkyni, aby preukázala, že právny predchodca žalovaného pri prideľovaní

bytu v rozhodnom čase nepostupoval podľa vtedy platných právnych predpisov. Samotná skutočnosť,
že došlo k prideleniu služobného bytu je irelevantná, keďže žalobca požiadal o pridelenie bytu svojho
vtedajšieho zamestnávateľa a ako aj skutočnosť, že neskôr došlo k výpovedi nájmu prideleného bytu
a v rámci tohto konania je právne irelevantné. Otázka posudzovania žiadosti o pridelenie bytu vo
vzťahu k iným žiadateľom s prebiehajúcim konaním nijako nesúvisí. Takto položená otázka ako aj

pretrvávajúca snaha právnej zástupkyne žalobkyne preukázať iné zaobchádzanie so žalobkyňou zo
strany žalovaného by bola rozhodnou v konaní vyvolanom na základe zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov. Žalovaný nemá k dnešnému dňu
vedomosť o tom, že by žalujúca strana zmenila skutkový základ žaloby, čo by však znamenalo, že

doterajšia obrana žalovaného už nie je právne relevantnou a mal by ju zmeniť a účinne sa brániť voči
tejto žalobe. Názor právnej zástupkyne žalobkyne, ktorá na podporu žaloby podanej podľa § 14 zák. č.
514/2003 Z. z. uvádza, že v rámci konania 6C 19/2012 konajúci súd dospel k záveru, že vzťah medzi
stranami sporu nemožno aplikovať ustanovenie § 564 občianskeho zákonníka, z čoho je možné vyvodiť
záver, že v danom prípade sa nejedná o súkromnoprávny vzťah považuje žalovaný za zavádzajúci a

vytrhnutý z kontextu konania. Uvedené konanie bolo konaním o plnenie, ktorým sa žalobca domáhal
uzatvorenia zmluvy o nájme na nehnuteľnosti byt č.., X. poschodie v bytovom dome na Q. ulici resp.
alternatívne zaplatenia 110.000 Eur. Ustanovenie § 564 Občianskeho zákonníka pojednáva o splnení
záväzku dlžníka, ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, pričom v rámci súdnych rozhodnutí v tomto
konaní je vyslovený názor, že postavenie oboch strán nie je možné považovať za postavenie dlžníka

a veriteľa, nakoľko splnenie povinnosti vypratanie bytu predchádza povinnosť poskytnúť primeraný byt,
avšak ak primeraný náhradný byt nie je ponúknutý, neexistuje ani povinnosť pôvodný byt vypratať.
Pokiaľ ide o informácie podľa infozákona, podľa žalovaného požadované informácie na základe žiadosti
žalobkyne sú pre toto konanie v kontexte s obsahom podania žaloby irelevantné. Žalovaný žiada, aby
súd v zmysle § 138 CSP vyzval žalobkyňu k späťvzatiu žaloby ako zjavne neodôvodnenej.

16. Dňa 27.08.2020 bol súdu doručený návrh žalobkyne na prerušenie konania do skončenia konania
XXC XX/XXXX o antidiskriminačnej žalobe, v ktorej sa bude riešiť otázka porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania žalovaného voči žalobkyni spôsobeného nečinnosťou žalovaného pri rozhodovaní o
pridelení bytu zo štátnej bytovej výstavby žalobkyni.

17. Zo žaloby v konaní na tunajšom súde sp. zn. 45C XX/XXXX súd zistil, že žalobkyňa podala
antidiskriminačnú žalobu voči žalovanému podľa § 9 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
ktorou sa domáha rozhodnutia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého za zaobchádzania vo vzťahu k

žalobkyni, čím jej zasiahol do práva na prístup k bývaniu, žalovaný je povinný upustiť od svojho konania
a napraviť protiprávny stav tak, že zabezpečí prevod bytu č. XX, I.. poschodie v bytovom dome na ulici
Q. XX v Q. do osobného vlastníctva žalobkyne za cenu, za akú prevádzal takéto byty do osobného
vlastníctva nájomcov na základe žiadostí podaných do 31.12.2016 alebo vyplatí žalobkyni finančnú
náhradu zodpovedajúcu rozdielu trhovej hodnoty primeraného bytu k bytu na F. ulici č. XX v Q. a ceny

stanovenej podľa §18 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a náhrady trov konania.18. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na takéto konanie podnet.

19. Súd dospel k záveru, že v tomto prípade otázky riešené v konaní sp. zn. 45C 76/2020
( antidiskriminačná žaloba) nemajú význam pre toto konanie, nakoľko nárokmi uplatňovanými podľa
antidiskriminačného zákona, nie je dotknutý prípadný nárok na náhradu škody a preto súd návrh
žalobkyne na prerušenie konania zamietol ( výrok II. ).

20. Podľa § 1 ods. 1 písm. a/ Zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci ( ďalej len cit. zák. ), tento zákon upravuje
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

21. Podľa § 2 písm. a) cit. zák. na účely tohto zákona výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný

postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb.

22. Podľa § 10 ods. 1 a 2 cit. zák., územná samospráva zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi
územnej samosprávy pri výkone samosprávy nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom.

23. Podľa § 14 ods. 1 a 2 cit. zák. územná samospráva zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie

v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto
postupom spôsobená škoda.

24. Žalobkyňa označila nesprávny úradný postup žalovaného v tom, že vyčkávacím postupom vo vzťahu
k zabezpečeniu náhradného bytu jej žalovaný spôsobil sociálnoprávnu neistotu, keď jej bol zrušený
nájom bytu a v dôsledku nepridelenia náhradného bytu bola vylúčená z možnosti následného odkúpenia
bytu, teda istota užívateľského práva k bytu nebola vymenená za istotu vlastníckeho práva. Žalobkyňa

poukazuje na vyčkávací postup žalovaného, ktorý nemožno považovať za riadny a efektívny výkon
verejnej moci. Žalobkyňa poukazuje na legitímnosť jej očakávania na uplatnenie nároku na odkúpenie
bytu za výhodných podmienok, pričom toto očakávanie, ktoré vyplýva z postavenia žalovaného ako
orgánu verejnej moci a možnosti získať byt ako štátnej zamestnankyne, bolo obmedzené.

25. Podľa citovaných zákonných ustanovení o prípad objektívnej zodpovednosti územnej samosprávy
za škodu ide za súčasného splnenia troch podmienok a to:
- existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch
- nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci
- príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Z koncepcie zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci okrem iného
vyplýva, že subjektom zodpovednosti môže byť okrem iných aj orgán územnej samosprávy a to v tom
prípade, ak škoda bola ním spôsobená pri výkone verejnej moci. Jedná sa o tzv. absolútnu objektívnu
zodpovednosť, t. j. zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie a bez možnosti liberácie. Aby súd mohol
vyvodiť záver o tom, že v danom prípade existuje zodpovednosť územnej samosprávy za škodu, musí

byť okrem existencie predpokladov na vznik škody (nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný
postup,vznikškodyapríčinnásúvislosťmedzinimi)splnenápodmienka,žesajednáoškoduspôsobenú
orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci. Rozhodovacia prax súdov chápe verejnú
moc ako moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo
sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach a povinnostiach rozhoduje orgán územnej samosprávy,

nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle
subjektu voči ktorému rozhodnutie smeruje.26. Medzi stranami sporu bola sporná skutočnosť, či vzťah medzi nimi je vzťahom verejnoprávnym alebo
súkromnoprávnym a teda či žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu škody možno posudzovať v zmysle
vyššie uvedeného zákona.

27. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že v tomto prípade nekonal žalovaný
ako orgán verejnej moci, ale konal ako právny nástupca prenajímateľa, keď v prípade žalobkyne
išlo o privolenie k výpovedi z nájmu služobného bytu a na žalovaného ako právneho nástupcu
Obvodnej školskej správy BA III prešla povinnosť zabezpečiť pre žalobkyňu náhradný byt a teda

jej povinnosť vysťahovať sa zo služobného bytu bola viazaná na pridelenie náhradného bytu. Aj
Najvyšší súd SR v rozhodnutí o dovolaní ( bod 9 odôvodnenia tohto rozsudku) konštatoval, že medzi
žalobkyňou a žalovaným sa rozhodnutím súdu založil nový hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi,
ktorého charakteristickým obsahom je právo bývania, ktoré trvá do času zabezpečenia bytovej náhrady,
nevzniká bez ďalšieho zo zákona, vzniká právoplatným súdnym rozhodnutím. V tomto prípade teda ide
o typický súkromnoprávny vzťah pričom splnenie povinnosti žalovaného prideliť žalobkyni náhradný byt

neexistuje samostatne, ale vždy je viazané na povinnosť ( v tomto prípade žalobkyne) predmetný byt
vypratať, pričom tento právny vzťah vyplýva z ustanovenia § 712c Občianskeho zákonníka.
Súd má za to, že táto povinnosť pre žalovaného vyplynula zo súkromnoprávneho vzťahu a teda žalovaný
v tejto veci nekonal ako orgán verejnej moci pri výkone na úseku obecnej verejnej správy. Nárok
žalobkyne preto súd posudzoval v zmysle zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka.

28. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( zák. č. 40/1964 Z. z., ďalej len O. z.) každý zodpovedá
za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

29. Podľa § 420 ods. 3 O.z., zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

30. Podľa § 442 ods. 1 O.z., uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

31. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:
· porušenie právnej povinnosti,

· existencia škody,
· príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou,
- k porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť len vtedy, ak škodca protiprávne koná alebo opomenie to,
čo malo byť v súlade s právom vykonané.
- pod pojmom škoda treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá

je objektívne vyjadriteľná peniazmi, ako aj nemajetkové ujmy (bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia ) v zmysle zákona. Skutočnou škodou na veci je ujma, ktorá znamená zmenšenie
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové
hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu.
- príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť v každom konkrétnom

prípade bezpečne preukázaná, nestačí ju len predpokladať. Rovnako je dôležité preukázanie
bezprostredného a nielen sprostredkovaného vzťahu medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody.
32. V prvom rade súd skúmal žalobkyňou tvrdené porušenie povinnosti žalovaným. Dospel k názoru, že
nemožno hovoriť o porušení povinnosti, za ktoré žalobkyňa považuje zo strany žalovaného povinnosť
v primeranej lehote prideliť žalobkyni náhradný byt. Ako skonštatovali súdy v konaní 9C 19/2012,

povinnosť žalovaného zabezpečiť náhradný byt nastupuje až vtedy, ak si žalovaný uplatní voči žalobkyni
vypratanie a odovzdanie predmetného bytu. Uvedenú povinnosť však nemožno chápať ako typickú
povinnosť uloženú žalovanému súdnym rozhodnutím, ale iba ako podmienku ktorá má byť splnená z
jeho strany pri nútenom plnení povinností žalobkyne vypratať a odovzdať byt. Túto povinnosť si teda
musí splniť žalovaný iba v prípade, ak chce dosiahnuť vypratanie a odovzdanie bytu. Z uvedeného

vyplýva, že nemožno určiť žalovanému ani povinnosť poskytnutia náhradného bytu, keďže táto nastáva
až po začatí vymáhania povinnosti žalobkyne byt vypratať a ani určiť jej splatnosť.

33. Pokiaľ ide o výšku škody, žalobkyňa uvádza, že s prihliadnutím na ustanovenia o cenách bytov
obsiahnutých v zákone o vlastníctve bytov a pri zohľadnení cien bytov zodpovedajúcich primeranému

náhradnému bytu, výška jej škody predstavuje sumu 130.000 Eur.

34. Žalobkyňa tvrdí, že žalovaný postupom, že nevykonal žiadne úkony smerujúce k vykonaniu
rozsudku o výpovedi z nájmu bytu, neinformoval ju o postupe pri riešení jej bytovej situácie, neriadilsa ustanoveniami právnych predpisov, jej spôsobil existenčnú a právnu neistotu, čo malo za následok,
že po 31.12.2016 jej znemožnil právne si nárokovať kúpu bytu za akceptovateľnú cenu, čo predstavuje
ujmu ( škodu ) žalobkyne.

V tomto smere súd konštatuje, že absentuje príčinná súvislosť medzi údajným porušením povinnosti
žalovaným prideliť žalobkyni náhradný byt a vznikom tvrdenej škody, keďže zo žiadneho právneho
predpisu nevyplýva pre žalovaného povinnosť takýto náhradný byt žalobkyni odpredať. Konštatoval
to aj odvolací súd v konaní 9C 19/2012, keď uviedol, že nárok na zaplatenie finančnej kompenzácie
zodpovedajúcej kúpnej cene bytu

nemá oporu v hmotnom práve, je bez právneho základu, keď ani pri hypotetickom vyvodení povinnosti
žalovaného zabezpečiť náhradný byt, (teda zabezpečiť nájomný vzťah k zodpovedajúcej bytovej
náhrade) tejto povinnosti nezodpovedá plnenie v podobe kompenzácie vo výške ceny bytu, keďže toto
je typické pri uplatňovaní vlastníckeho práva k veci a nie nájomného vzťahu.

35. Predpoklady zodpovednosti za škodu musia byť splnené súčasne, žalobkyňa nepreukázala

porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so vznikom
žalobkyňoutvrdenejškody,nepreukázalavznikškodyapretosúddospelkzáveru,žežalobkyňavkonaní
nepreukázala zodpovednosť žalovaného za tvrdenú ujmu a preto žalobu zamietol.

36. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a contrario, podľa ktorého

súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Súd nepriznal úspešnému
žalovanému náhradu trov konania, nakoľko výslovne uviedol, že si náhradu trov konania neuplatňuje.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebod) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.