Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. september 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/85/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7194899269
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7194899269.12

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek
JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcov v 1. rade: J. X., V.. X.XX.XXXX,
P. L. Q., V. T. XX, v 2. rade: R. V., V.. X.X.XXXX, P. L. Q., V. X. XX, v 3. rade: R. P., V.. XX.X.XXXX, P.
L. Q., Ž. XX a v 4. rade: Z. B., V.. X.X.XXXX, P. L. Y., K. XX, Česká republika, všetci zastúpení JUDr.
Máriom Hollerom, advokátom so sídlom v Košiciach, Krmanova 6, proti žalovaným v 1. rade: TJ VSŽ

Košice, so sídlom v Košiciach, Mestský Park 13, zastúpený JUDr. Miroslavom Verebom, advokátom
so sídlom v Košiciach, Hrnčiarska 3, v 2. rade: Mesto Košice, Tr. SNP 48/A, Košice a v 3. rade: TJ
Športvýroba Košice s.r.o., so sídlom v Košiciach, Rastislavova č. 104, o zriadenie vecného bremena,
o odvolaní žalovaného v 3. rade proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 15. novembra 2021
č.k. 15C/830/1994-909, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j euznesenie vo vzťahu k žalovanému v 3. rade.

Žalobcom v 1. až 4. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v 3. rade
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) napadnutým uznesením žalovaným
1. a 3. náhradu trov konania nepriznal.

2. Súd rozhodol o trovách konania žalovaného v 1. rade a žalovaného v 3. rade v konaní vo veci
samej, v ktorom sa žalobcovia domáhali zriadenia vecného bremena, o ktorej žalobe bolo rozhodnuté
rozsudkom zo dňa 9.2.2018 č.k. 15C/830/1994-761 tak, že súd nepripustil návrhy žalobcov na zmenu
žaloby obsiahnuté v podaniach zo dňa 12.2.1997, 27.4.2004, 26.3.2007, 1.2.2008 a 27.9.2017 (I.),
žalobu voči žalovaným v 1. až 3. rade zamietol (II.), žalovanému v 1. rade priznal voči žalobcom na

náhradu trov v rozsahu 100% (III.), žalovanému v 2. rade priznal voči žalobcom nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % (IV.) a žalovanému v 3. rade priznal voči žalobcom nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100% (V.). V dôsledku podaného odvolania žalobcov Krajský súd v Košiciach
rozsudkom zo dňa 27.8.2020 č.k. 6Co/261/2018-865 odmietol odvolanie proti I. výroku tohto rozsudku,
potvrdil rozsudok v II. výroku o zamietnutí žaloby a vo IV. výroku o trovách konania žalovaného v 2. rade
a zrušil rozsudok vo výrokoch III. a V. o trovách konania a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Po odcitovaní § 391 ods. 1 až 3 CSP odkázal na názor krajského súdu vyslovený v rozsudku zo dňa
27.8.2020 vo vzťahu k zrušeným výrokom III. a V., keď uviedol, že súd sa vôbec nezaoberal prípadnou
aplikáciou § 257 CSP a dodal, že úlohou súdu bude zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre
rozhodnutie o trovách konania žalovaných v 1. a 3. rade z pohľadu aplikácie § 257 CSP, za týmto účelom

umožniť žalobcom doplniť svoje tvrdenia a argumentáciu o existencii dôvodov hodných osobitného
zreteľa a následne umožniť aj žalovaným vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam.4. Na výzvu súdu žalobcovia reagovali vyjadrením, v ktorom uviedli, že v predmetnom konaní je
hneď niekoľko skutočností odôvodňujúcich postup súdu podľa § 257 CSP a teda, že existujú dôvody

hodné osobitného zreteľa na prijatie rozhodnutia o nepriznaní náhrady trov konania. Za najdôležitejšie
žalobcovia považovali: a) dĺžku súdneho konania, b) dlhodobú absenciu jednoznačného právneho
záveru súdov týkajúceho sa posudzovania areálu ako jednej veci z hľadiska práva, c) nesprávny postup
súdov pokiaľ ide o aplikáciu reštitučných noriem a následné zamietanie žalôb aj v obdobných sporoch,
d) rozličné a často protichodné rozhodovanie Krajského súdu v Košiciach voči rozhodnutiam súdu, e)

správanie sa a prepojenosť žalovaných a ich predstaviteľov (S.. J. T.) a prevody areálu, resp. jeho
jednotlivých častí medzi žalovanými, f) vek a náklady žalobcov na vedenie súdneho sporu, g) skutočný
dôvod zamietnutia žaloby žalobcov. Poukázal tiež na stanovisko žalovaného v 3. rade, ktorý mal za to,
že v zmysle § 257 CSP nie sú dané okolnosti, najmä osobné, majetkové a sociálne pomery účastníkov
konanie, nejde o výnimočný prípad a dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcov neexistujú.

5. Po odcitovaní § 251, § 255 ods. 1, § 257 a § 262 ods. 1 CSP súd považoval za potrebné uviesť
skutočnosti známe z činnosti súdu a to, že na tunajšom súde sa vedú obdobné konania, pričom v
niektorých z nich žaloby boli právoplatne zamietnuté a v iných bolo v časti právoplatne vyhovené
žalobe. Vysvetlil zákonné ustanovenie § 257 CSP so záverom, že súd výnimočne neprizná náhradu trov
konania, ak sú tu dôvody hodné osobitého zreteľa. V takom prípade súd nemusí zaviazať neúspešnú

stranu sporu na náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitého zreteľa sú generálnym dôvodom pre
nepriznanie náhrady trov konania. Výklad dôvodov hodných osobitého zreteľa a výnimočných okolností
zákon ponecháva na súdnu prax, čo však neznamená nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. Vysvetlil, čo
je účelom § 257 CSP podľa dôvodovej správy a akým spôsobom je potrebné vykladať dôvody hodné
osobitého zreteľa, pričom v neposlednom rade v tejto súvislosti odkázal tiež na právny názor vyslovený

Ústavným súdom SR v Náleze III. ÚS 98/2018 alebo I. ÚS 153/2018. Zdôraznil, že žalobcovia poukázali
na spor vedený na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 15C/789/2014, ktorý sa skutkovo, právne a
okruhom žalovaných zhoduje so sporom sp.zn. s predmetným sporom. Súd z tohto pripojeného spisu
zistil, že o nároku na náhradu trov konania strán sporu bolo rozhodnuté tak, že žalovaným v 1. a 3. rade
(totožní žalovaní) náhrada trov konania nebola priznaná a súd aplikoval § 257 CSP, pričom aj v tomto

prípade žaloba bola zamietnutá. S týmto sa stotožnil aj Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku zo
dňa 17.12.2020 sp.zn. 2Co/296/2018, ktorý v odvolacom konaní konštatoval, že nepoužitie § 257 CSP
by voči žalobcom znamenalo neprimeranú tvrdosť. Poukazujúc na vyššie uvedenú argumentáciu súd
v prejednávanom prípade vzhliadol dôvody hodné osobitého zreteľa a výnimočné okolnosti, pre ktoré
náhradu trov konania nepriznal, a ktoré sú dané charakterom procesnej situácie v spore. Výnimočnosť

spočíva v okolnostiach danej veci.

6. V predmetnej veci súd videl dôvody hodné osobitného zreteľa nielen v samotnej povahe sporu, ale
súd prihliadal aj na to, z akých dôvodov bola podaná žaloba a tiež aj na správanie sa strán sporu
počas trvania tohto sporu. Za dôvody hodné osobitného zreteľa v predmetnej veci považoval súd tiež

skutočnosť, že v čase podania žaloby, ale ešte aj dlho potom, nebola otázka vzťahu reštitučných
predpisov a všeobecných predpisov - ktorú súdy riešili v týchto právnych veciach ako prvú - súdnou
praxou riešená tak, ako bola napokon Ústavným súdom Slovenskej republiky judikovaná, preto sa
žalobcovia mohli dôvodne domnievať, že sú v práve. Súd prihliadol tiež na správanie žalovaných v
1. a 3. rade, u ktorých je nesporné, že ide o subjekty personálne prepojené, kde žalovaný v 1. rade

ústavnou sťažnosťou vyjadril nespokojnosť s dĺžkou konania, avšak oba subjekty svojim konaním
(prevody vlastníctva k stavbám počas konania) prispeli k dĺžke tohto súdneho sporu, z ich strany došlo k
opakovaným prevodom zo strany žalovaných v 1. a 3. rade (na ďalšie subjekty, ktoré sú s nimi prepojené
- zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 3. rade v roku 2003 a v roku 2010 zo žalovaného v 3. rade
na ďalší subjekt - Telovýchovná jednota Košice), pričom takéto konanie je spôsobilé výrazne sťažiť a

predĺžiť priebeh dokazovania. Za daných okolností považoval súd za spravodlivé, aby si každá zo strán
sporu svoje trovy konania znášal sám. Súdu tiež neušlo žalobcami výstižné vyselektovanie podstatných
skutočností, pre existenciu ktorých prichádza do úvahy aplikácia § 257 CSP. Žalobcovia zrozumiteľným
a vecným spôsobom poukázali na rozhodujúce argumenty (skutočnosti), ktoré vyvstali počas celého
súdneho konania, vyšpecifikovali základné a rozhodujúce okolnosti sporu, ktoré súd vzal do úvahy a

ktoré v konečnom dôsledku sú spôsobilé (vedú) k oprávneniu súdu nepriznať úspešnej strane sporu
nárok na náhradu trov konania.7. Zhrnúc vyššie uvedené, majúc zato, že § 257 CSP má slúžiť na dosiahnutie spravodlivosti pre
strany sporu (týka sa tak vedenia súdneho konania, ako aj jeho výsledku), slúži tiež (aj) na odstránenie
neprimeranej tvrdosti, súd dospel k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a že teda je tu

dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku a rozhodol tak, že žalovaným v 1.
a 3. rade (v spore procesne úspešným proti žalobcom) náhradu trov konania nepriznal.

8. Uznesenie napadol včas podaným odvolaním žalovaný v 3. rade z odvolacieho dôvodu dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že prizná

žalovanému v 3. rade proti žalobcom, ktorých zaviaže spoločne a nerozdielne, právo na náhradu trov
konania v celom rozsahu.

9. Žalovaný v 3. rade konštatoval, že existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo
svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, na základe akých dôkazov takýto svoj záver ustálil.
Poukázalnato,ževsúdnomspisesanenachádzažiadnaokolnosť,ktoroubyreálnezapríčinilneúmernú

dĺžku konania. Odkázal na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 173/2017-29 z 19.07.2017, čl. II. ods.15 v
zmysle ktorého: pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateliek (žalovaní v 1. a 3. rade) v
namietanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich
ťarchupriposudzovaníotázky,čiazakýchdôvodovdošlovpredmetnomkonaníkzbytočnýmprieťahom.
Žalovaný v 3. rade do konania vstúpil v roku 2004 - v čase, keď konanie trvalo už takmer 10 rokov a

už od svojho vstupu do konania žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu absencie vecnej aktívnej legitimácie
žalobcov na podanie žaloby a súd zamietol žalobu práve z dôvodu absencie vecnej aktívnej legitimácie.
Mal za to, že konanie žalovaného v 3. rade nemohlo ovplyvniť a neovplyvnilo skutočnosti, ktorými súd
dôvodil aplikáciu § 257 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu v bode 25. - uvedením bez ďalšieho, že
žalobcovia zrozumiteľným a vecným spôsobom poukázali na rozhodujúce argumenty (skutočnosti a

okolnosti sporu), ktoré vyvstali počas súdneho konania je nedostatočné a zakladá nepreskúmateľnosť
tohto rozhodnutia. Tiež mal za to, že argumentácia súdnym konaním sp. zn. 15C/789/1994 nemôže
byť dôvodom na uplatnenie § 257 CSP. Zároveň uviedol, že nie je zastúpený advokátom z dôvodu
nedostatku finančných prostriedkov na jeho zaplatenie a nemôže byť poškodzovaný za spôsob konania
a rozhodovania súdu v tomto konaní, za konanie žalobcov v tomto konaní a ani obmedzovaný vo

výkone svojich vlastníckych práv. Poukázal na názor Ústavného súdu SR v Náleze č. III. ÚS 16/2012 z
28.03.2012, že nielen vlastnícke právo žalobcov, ale aj vlastnícke právo žalovaných požíva ústavnú a
zákonnú ochranu. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie napriek skutočnosti, že o aplikácii § 257
CSP rozhoduje ex offo, nemôže byť prekvapivé - bez toho, aby strane, ktorá by inak trovy získala, tento
svoj právny názor neoznámil ešte pred prijatím takéhoto rozhodnutia, pričom dotknutá sporová strana

by sa o takomto právnom posúdení dozvedela až zo samotného rozhodnutia súdu. Za takéto oznámenie
súdu nie je možné považovať zaslanie vyjadrenia žalobcov doručené súdu 13.11.2020, ktoré zaslal súd
žalovanému v 3. rade 14.12.2020.

10. Žalobcovia vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedli, že sa v celom rozsahu stotožňujú s právnym

aj skutkovým posúdením zo strany súdu prvej inštancie. Žalovaný v 3. rade opakovane zavádza ak tvrdí,
že predmetom konania neboli jeho „nehnuteľnosti“. Žalobcovia sa domáhali zriadenia vecného bremena
„in rem“ aj voči žalovanému v 3. rade a samotný žalovaný v 3. rade dlhodobo odmietal odpovedať na
otázky a vyjadriť sa vo veci samej. Žalobcovia opakovane zdôvodnili, prečo zotrvali na žalobe aj voči
žalovanému v 3. rade, ich postup bol plne v súlade so zásadami právnej istoty a ochrany z dôvodu

rozličného rozhodovania súdov vo veciach týkajúcich sa Areálu Anička. Žalobcovia trvali na svojom
nároku aj voči žalovanému v 3. rade, pretože obsah kúpnych zmlúv medzi pôvodným vlastníkom a
žalovaným v 3. rade bol spochybnený v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach z 08.09.2009, sp. zn.
6Co/281/2008akudnešnémudňusasúdsuvedenousituáciounevysporiadal.Sprihliadnutímnaprávne
a skutkové okolnosti sporu a vývoj právnej úpravy sú žalobcovia presvedčený, že sú dané dôvody hodné

osobitného zreteľa, pre ktoré bolo možné rozhodnúť vo vzťahu k náhrade trov konania aj tak, že nebude
priznaná žiadnej strane sporu. Vzhľadom na skutočnosť, že v súdnych konaniach týkajúcich sa Areálu
boli od roku 1994 súdmi vydávané protichodné rozhodnutia (v prospech aj neprospech žalobcov), sú
žalobcovia toho názoru, že uvedený nesúladný postup súdu predstavuje tiež dôvody hodné osobitného
zreteľa. Žalovaný v 3. rade argumentuje prieťahmi v spore, avšak tieto neboli zapríčinené žalobcami. V

podobnom duchu rozhodoval aj súd v obdobných konaniach, napr. vedené pod sp. zn. 15C/790/1994,
23C/221/2009, 15C/817/1994, 13C/313/1994. Poukázali tiež na majetkové a personálne prepojenie
žalovaných, ktorý spoločne svojim správaním prispeli k skomplikovaniu celej situácie prevodmi majetku
medzi sebou a predĺženiu súdneho sporu.11. Napadnuté uznesenie rieši náhradu trov konania medzi žalobcami a žalovaným v 1. a v 3. rade a
odvolanie proti nemu bolo podané iba žalovaným v 3. rade, preto výrok uznesenia vo vzťahu medzi

žalobcami a žalovaným v 1. rade nadobudol právoplatnosť a v odvolacom konaní nebol preskúmavaný.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v 3. rade ako podané
včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods.1, 2 CSP z hľadísk uplatnených

odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 3. rade nie je dôvodné.

13. Odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. f) a písm. h) CSP (súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), ktorých naplnenie odvolací súd
nevzhliadol.

14. Odvolací súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa trov
konania uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, osvojuje
si dôvody napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie. V predmetnej veci nezistil žiadne okolnosti,
ktoré by spochybnili správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia (v preskúmavanom rozsahu). Na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné.

15. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

16. Citované ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od
zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok,
a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax.

Ide pritom o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť
trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k
určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je
daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii vyššie citovaného

zákonného ustanovenia dochádza aj z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne,
osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli
strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia
prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

17. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie pri aplikácii § 257 CSP neučinil svoje rozhodnutie
nepreskúmateľným alebo nezrozumiteľným, keď sa vysporiadal so všetkými relevantnými dôvodmi,
pre ktoré vzhliadol dôvod na použitie tohto zákonného ustanovenia. V tejto časti preto odvolanie nie
je dôvodné, navyše za situácie, ak namietaná nepreskúmateľnosť predmetného rozhodnutia nebola
napadnutá uplatnením príslušného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

18. Neopodstatnenou je tá časť odvolania, v ktorej odvolateľ akcentoval to, že „v súdnom spise sa
nenachádza žiadna okolnosť, ktorou by žalovaný 3. reálne zapríčinil neúmernú dĺžku konania, nesťažil a
aninepredĺžilpriebehkonania“,odkazujúcpritomnaNálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS173/2017zo
dňa 19.7.2017, ktorý o.i. konštatoval, že „Pri hodnotení správania sťažovateliek v namietanom konaní,

ústavnýsúdnezistilžiadnuokolnosť,ktorábymalabyťzohľadnenánaichťarchupriposudzovaníotázky,
čiazaakýchdôvodovdošlovpredmetnomkonaníkzbytočnýmprieťahom.“Okremtohomalzato,že„ak
v priebehu 26 rokov došlo medzi stranami konania k dispozíciám s majetkom, nezakladá to dôvod bez
ďalšieho na uplatnenie § 257 CSP“. K uvedenému odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že súd prvej
inštancie, pokiaľ pri rozhodovaní o náhrade trov konania posudzoval správanie a postoj žalovaného v 3.

rade (tiež žalovaného v 1. rade), otázkou prieťahov v konaní sa nezaoberal vôbec, pretože riešenie tejto
otázky mu ani neprislúchalo. Súdu však nič nebránilo posudzovať, či konanie a správanie strany sporu
mohlo mať vplyv na plynulosť súdneho konania tak, ako uvedené posudzoval tiež súd prvej inštancie.
Navyše súd nezaložil aplikáciu § 257 CSP výlučne na správaní žalovaných, pokiaľ išlo o konštatovanéopakované prevody vlastníctva k stavbám počas konania, pretože išlo iba o jeden z viacerých dôvodov,
pre ktorý súd nakoniec použil § 257 CSP, teda súd pri svojom rozhodovaní o trovách konania pristúpil k
aplikácii § 257 CSP až komplexným zhodnotením všetkých zistených okolností prejednávanej veci.

19. Odvolateľov poukaz na nedostatok vecnej aktívnej legitimácie, a to bez ohľadu na to, či ho žalovaný
v 3. namietal (hoci aj od začiatku vstupu do konania), mal za následok na strane jednej neúspešnosť
žalobcov v konaní, pretože bol dôvodom pre zamietnutie žaloby a na strane druhej úspech žalovaných.
Táto okolnosť, nebyť aplikácie § 257 CSP, by sa v zmysle § 255 ods. 1 CSP premietla do priznanej

náhrady trov konania žalovaným, čo súčasne vylučuje, aby išlo o okolnosť vyhodnotenú na ťarchu
žalobcov pri posudzovaní prípadnej aplikácie § 257 CSP. Uvedené platí podobne vo vzťahu k poukazu
odvolateľa na to, že „žalobcovia v konaní nepravdivo tvrdili, že sporná časť pozemku bola predmetom
dedičských konaní a že si neuplatňovali reštitučné nároky“, pretože predmetné súviselo s hodnotením
opodstatnenosti uplatneného nároku a premietlo sa v konečnom dôsledku do zamietavého výroku
rozsudku.

20. Súd prvej inštancie pri aplikácii § 257 CSP o.i. správne zhodnotil a prihliadol na samotnú povahu
sporu a tiež dôvody podanej žaloby, pričom v tejto súvislosti nie je relevantným argument odvolateľa
o tom, že „uvedené skutočnosti, ktoré posudzoval pri svojom rozhodnutí, nemohlo ovplyvniť a ani
neovplyvnilo konanie žalovaného v 3. rade. “

21. K zvolenému petitu žaloby a v tejto súvislosti k úvahe odvolateľa o tom, že žalobcovia chceli
predmetnou žalobou získať len finančné prostriedky od žalovaných a nechceli byť zapísaní ako vlastníci
v KN, odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovia podali v konaní procesne spôsobilú žalobu. Navyše
Ústavný súd SR vo svojom Náleze sp. zn. III. ÚS 16/2012 konštatoval, že aj v prípade sťažovateľov

(rozumej žalobcov v skutkovo a právne obdobnej veci, pozn. odvolacieho súdu) prichádzala do
úvahy žaloba opierajúca sa o všeobecné predpisy občianskeho práva vrátane žaloby o odstránenie
neoprávnenej stavby, resp. zriadenie vecného bremena podanej sťažovateľmi.

22. Napokon nedôvodnou je tiež odvolacia námietka smerujúca vo svojej podstate k označeniu

rozhodnutia za prekvapivé, keď odvolateľ mal za to, že súd nemôže dospieť k vnútornému presvedčeniu
o potrebe aplikovania § 257 CSP bez toho, aby strane tento svoj právny názor neoznámil ešte
pred prijatím takéhoto rozhodnutia, a keď za takéto oznámenie súdu nie je možné považovať
zaslanie vyjadrenia žalobcov doručené súdu 13.11.2020 (odvolateľ nesprávne uvádza rok 2021, pozn.
odvolaciehosúdu).Odvolacísúdktomuupriamujepozornosťnato,žeoprekvapivérozhodnutienemôže

ísť v prípade, ak strana sporu mala možnosť sa vyjadriť k prípadnej aplikácii § 257 CSP, pričom využitie
tejto možnosti nemožno spájať výlučne s oznámením súdu o prípadnej aplikácii § 257 CSP, ako sa
nesprávne domnieva odvolateľ. V prejednávanej veci súd vytvoril všetkým dotknutým stranám sporu
dostatočný procesný priestor na to, aby mali takúto možnosť; vo vzťahu k odvolateľovi súd uvedené
naplnil práve tým, že žalovanému v 3. rade zaslal na vyjadrenie podanie žalobcov zo dňa 12.10.2020,

ktorého obsahom bola argumentácia žalobcov pre aplikáciu § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách
konania, čím vytvoril pre žalovaného v 3. rade procesnú možnosť zaujať stanovisko k aplikácii § 257
CSP požadovanej zo strany žalobcov.

23. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu vecne správne, preto ho odvolací súd

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o § 396 ods. 1 CSP. Aj keď v predmetnom odvolacom
konaní boli žalobcovia úspešní, a preto by im prináležal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
neúspešnému žalovanému v 3. rade, bola podľa názoru odvolacieho súdu namieste aplikácia § 257

CSP. Odvolací súd by priznanie trov tohto odvolacieho konania proti žalovanému v 3. rade aplikovaním
princípu úspechu v spore považoval za neprimerane tvrdé až nespravodlivé, keď žalovaný v 3. rade
ako odvolateľ na strane jednej síce bol v odvolacom konaní neúspešný, súčasne, keď na strane druhej
svojim odvolaním spochybňoval rozhodnutie o trovách konania založené na aplikácii § 257 CSP, ktoré
je založené predovšetkým na voľnej úvahe súdu. V danom prípade aplikácia § 257 CSP namiesto § 255

ods. 1 CSP je výrazom princípu spravodlivého usporiadania sporu a princípu zdravého rozumu.

25.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné,
ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v

sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa
neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v
čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej
mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§
422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické

vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý

za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).