Rozsudok ,
Zrušené, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. november 2020

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 26Cb/14/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116203186
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Zsiga

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2020:7116203186.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Róbertom Zsigom v spore žalobcu: RS-1, s.r.o., Priemyselná 10,

821 09 Bratislava, IČO: 45 556 954, zastúp. JUDr. Igorom Milichovským, advokátom, Krmanova 14, 040
01 Košice, IČO: 42 321 867, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042
91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúp. spoločnosťou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o.,
Dunajská 2317/32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848 v konaní o zaplatenie
8 689,19 EUR s prísl. takto

r o z h o d o l :

Konanie n e p r e r u š u j e.

Žalobu z a m i e t a.

Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o ich výške
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobou doručenou súdu dňa 10.02.2016 žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
8 689,19 EUR, úroku z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 8 689,19 EUR od 19.02.2015 do
zaplatenia, ako aj paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 EUR.
Ďalej žiadal, aby mu súd priznal náhradu trov konania.

2.Žalobca uviedol, že je výrobcom elektriny zo slnečnej energie v zariadení s celkovým inštalovaným
výkonom 950,4 kW, umiestnenom na pozemku s parcelným č. 2254/4 nachádzajúcom sa v katastrálnom
území S.Š.. Zariadenie na výrobu elektriny žalobcu bolo uvedené do prevádzky dňa 06.06.2011.
Rozhodnutím číslo 0743/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013 úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len
URSO) schválil žalobcovi na roky 2014 až 2026 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške
382,61 EUR/MWh, vyrobenej zo slnečnej energie vo vyššie uvedenom zariadení žalobcu. Zmluvou o

dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku uzatvorenej dňa 19.11.2014 medzi
žalobcom ako výrobcom elektriny, spoločnosťou Východoslovenská energetika a.s. ako odberateľom
elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy sa žalovaný v článku I odsek 1
písm. f) zaviazal okrem iného v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a spôsobom
uvedenýmvzmluvezaplatiťžalobcovidoplatokpodľacenovéhorozhodnutiaÚRSOvydanéhožalobcovi.
Listom zo dňa 15.12.2014 žalovaný oznámil žalobcovi svoje zistenie, že zo strany žalobcu nedošlo
v roku 2014 k splneniu všetkých zákonných náležitostí, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to,

aby žalobcom prevádzkovaný zdroj požíval podporu vyrobenej a dodanej elektriny v kalendárnom roku
2015, konkrétne že neboli na podmienky upravené v § 4 zákona č. 309/2009 Z.z. (ďalej len ,,zákon
o podpore“). V ďalšej komunikácii so žalobcom žalovaný spresnil, že podľa jeho názoru zo strany
žalobcu nebola splnená oznamovacia povinnosť vyplývajúca z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákonao podpore, t.j. povinnosť oznámiť žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy
uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore, vrátane predpokladaného množstva
dodanej elektriny k 15. augustu 2014 na nasledujúci kalendárny rok. S odkazom na ust. § 4 odsek 3

zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014 žalovaný uzavrel, že žalobca si nemôže na elektrinu
vyrobenú v jeho zariadení v roku 2015 uplatniť právo na doplatok podľa § 4 odsek 1 písm. c) zákona
o podpore. Pridržiavajúc sa uvedeného žalovaný následne v prílohe listu zo dňa 19.02.2015 vrátil
žalobcovi faktúru č. 150001 zo dňa 04.02.2015, ktorou žalobca vyúčtoval žalovanému svoj nárok za
mesiac január 2015 vo výške 8 689,19 EUR. Žalobca nesúhlasil s tvrdením a pretrvávajúcim postojom

žalovaného, že žalobca si nemôže na elektrinu vyrobenú v roku 2015 uplatniť právo na doplatok.
Poukázal na ust. § 3 ods. 1 písm. c) , § 4 ods. 1 písm. c) a § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore.
Tvrdil, že si svoju oznamovaciu povinnosť podľa § 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore voči ÚRSO
splnil podaním žiadosti o schválenie ceny elektriny na stanovenie doplatku na roky 2014 až 2026,
čím si u ÚRSO uplatnil nárok na podporu v rokoch 2014 až 2026. V rámci svojho cenového návrhu
žalobca riadne špecifikoval predpokladané ročné množstvo výroby elektriny ako aj predpokladané ročné

množstvo, na ktoré sa uplatní doplatok, tak ako tieto skutočnosti vyplývajú z odôvodnenia cenového
rozhodnutia ÚRSO číslo 0743/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013. Z dôvodu právnej istoty žalobca oznámil
ÚRSO skutočnosti podľa § 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore aj listom zo dňa 13.08.2014, ktorý
v totožnom znení zaslal aj žalovanému. Listy zo dňa 13.08.2014 adresované ÚRSO a žalovanému
boli na poštovú prepravu podané dňa 14.08.2014. Podľa stanoviska ÚRSO zverejneného na jeho

web stránke www.urso.gov.sk , ÚRSO považuje oznamovaciu povinnosť podľa
ustanovenia § 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore za splnenú, ak výrobca elektriny doručí oznámenie
o uplatnení podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny
rok najneskôr 15. augusta kalendárneho roka osobne do podateľne úradu, elektronicky alebo faxom
alebo najneskôr dňa 15. augusta oznámenie odovzdá na poštovú prepravu. Splnenie oznamovacej

povinnosti voči ÚRSO však nie je medzi účastníkmi sporné a nenamieta ho ani ÚRSO. Žalobca mal
za to, že si svoju oznamovaciu povinnosť podľa § 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore splnil aj voči
žalovanému,atonasledovne:a)zaslanímRozhodnutiaÚRSOčíslo0743/2014/E-OZzodňa22.10.2013
žalovanému elektronickou poštou dňa 05.02.2014, ktoré rozhodnutie ÚRSO samo osebe obsahuje
všetkyrelevantnéskutočnostipodľaustanovenia§4odsek2písm.c)zákonaopodpore,b)listomzodňa

02.07.2014, ktorý žalobca zaslal žalovanému spoločne s faktúrou č. 140006 zo dňa 02.07.2014, ktorou
žalovanému vyúčtoval výrobu a dodávku elektrickej energie obnoviteľného zdroja energie, c) listom
zo dňa 13.08.2014 odoslaným žalovanému na poštovú prepravu dňa 14.08.2014. Z vyššie uvedených
dôkazov tak podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že tento si oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2
písm. c) zákona o podpore voči žalovanému splnil. Odhliadnuc od vyššie uvedených skutočností a teda

skutočnosti, že žalobca si riadne a včas splnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore tak
voči ÚRSO ako aj žalovanému, žalobca uviedol, že aj keby si túto povinnosť nesplnil, uvedené porušenie
nemôže byť u žalobcu sankcionované stratou nároku na podporu pre rok 2015 v zmysle ust. § 4 ods.
3 zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014. Poukázal pri tom na ust. § 4 ods. 3 zákona o
podpore v znení účinnom do 31.12.2013 ako aj v znení účinnom od 01.01.2014 a tiež na ust. § 18e ods.

1 zákona o podpore. Mal za to, že z uvedených ustanovení zákona o podpore (najmä ust. § 18e ods. 1
zákona o podpore) jednoznačne vyplýva, že vzhľadom k skutočnosti, že zariadenie žalobcu na výrobu
elektriny bolo uvedené do prevádzky pred dňom 01.01.2014 (dňa 06.06.2011), nevzťahuje sa na neho
úprava podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014, ale úprava v znení účinnom
do 31.12.2013. Ustanovenie § 4 odsek 3 zákona o podpore v znení účinnom do 31.12.2013 pritom

vôbec nesankcionuje nesplnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, sankcionuje
iba nesplnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona o podpore a to tiež výlučne v smere
straty práva podľa § 4 odsek 1 písm. b) zákona o podpore, nie aj straty práva podľa § 4 odsek 1 písm. c)
zákona o podpore. Na základe vyššie uvedeného žalobca konštatoval, že vôbec nemôže byť postihnutý
sankciou zániku oprávnenia uplatniť si právo na podporu podľa ustanovenia § 4 odsek 3 zákona o

podpore v znení zákona č. 382/2013 Z.z. účinnom od 01.01.2014. Žalobca si uplatnil aj nárok na úroky
z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 8 689,19 EUR od 19.02.2015 do zaplatenia, ako aj nárok
na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 EUR.

3.Žalovaný v podaní doručenom súdu dňa 08.07.2016 uviedol, že nesúhlasí s návrhom žalobcu. Mal za

to, že uplatnený nárok je nedôvodný a nemá oporu v platných právnych predpisoch z dôvodu, že žalobca
si riadne a včas nesplnil svoju povinnosť, ktorú mu ukladá ust. § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 309/2009 Z.z.,
t.j. povinnosť oznámiť žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie
podpory podľa ust. § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore, vrátane predpokladaného množstvaelektriny na rok 2015 v zákonom stanovenej lehote do 15.08.2014, čím vlastnou pasivitou stratil možnosť
úspešne si v roku 2015 uplatniť právo na podporu podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o
podpore. Uviedol, že je prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy podľa zákona č. 251/2012

Z.z. v platnom znení na území Košického, Prešovského a časti Banskobystrického kraja, a to na
základe povolenia č. 2007E 0257 vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví. Podľa zákona č.
309/2009 Z.z. je žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy určená povinnosť
poskytovať podporu výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov, a to vo forme doplatku a odberom
elektriny za cenu elektriny na straty. Túto povinnosť si žalovaný plní na základe Zmluvy o dodávke

elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku uzatvorenej s jednotlivými výrobcami elektriny.
Činnosť žalovaného ako prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy je prísne regulovaná zo
strany štátu a finančné prostriedky určené na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov sú
pre žalovaného každoročne prideľované zo strany úradu v závislosti od predpokladaného množstva
vyrobenej elektriny z obnoviteľných zdrojov jednotlivými výrobcami elektriny, z ktorého dôvodu je
v zákone o podpore obsiahnutá na strane výrobcov energie z obnoviteľných zdrojov oznamovacia

povinnosť, a to tak vo vzťahu k prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, ako aj vo vzťahu
k úradu. Finančné prostriedky na poskytovanie podpory pre výrobcov energie z obnoviteľných zdrojov
sú žalovanému prideľované zo strany úradu len v takej výške, ktorá zodpovedá súhrnu podpory vo
forme doplatkov a výkupu elektriny za cenu na krytie strát pre tie subjekty, ktoré si splnili všetky svoje
zákonom stanovené povinnosti, a teda ktorým nárok na uplatnenie si podpory v danom kalendárnom

roku nezanikol. Žalovaný je rovnako ako všetky ostatné subjekty povinný postupovať výlučne v súlade s
platnými právnymi predpismi, nekonať v rozpore s nimi, neobchádzať ich a v plnom rozsahu dodržiavať
resp. plniť si svoje povinnosti v nich obsiahnuté. Základnou spornou skutočnosťou medzi procesnými
stranami je predovšetkým samotné splnenie povinnosti žalobcom v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o podpore, ktorý žalobcovi ako výrobcovi s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť úradu a

prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c),
vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny
rok. Žalovaný splnenie citovanej oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore
voči žalobcovi neeviduje, pričom mal za to, že táto skutočnosť nebola ani zo strany samotného žalobcu
doteraz nijako dôveryhodne preukázaná. Splnenie si oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu tak

ostáva len v rovine tvrdenia. Cieľom týchto tvrdení zo strany žalobcu je pritom len navodenie dojmu
neoprávneného postupu zo strany žalovaného a vyvolanie obavy o vzniku škody na strane žalobcu.
Žalobca argumentuje, že žalovanému zaslal v roku 2014 rozhodnutie Úradu č. 0743/2014/E-OZ zo dňa
22.10.2013, ktoré má podľa žalobcu samo o sebe obsahovať všetky relevantné skutočnosti podľa ust.
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Uviedol, že zákon síce nepredpisuje osobitnú formu oznámenia

v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, avšak oznámenie v zmysle uvedeného zákonného
ustanovenia je nepochybne možné považovať za jednostranný adresovaný právny úkon a na to, aby bol
takýto právny úkon platný, musí v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov spĺňať náležitosti
vôle, prejavu vôle, predmetu a subjektov, ktoré právny úkon uskutočňujú. Poukázal na ust. § 37 ods.
1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že určitosť právneho úkonu je jeho podstatnou náležitosťou, ktorá

predstavuje kvalitu právneho úkonu. Ústavný súd SR sa vo svojom náleze II. ÚS 329/2010-47 vyjadril, že
„právny úkon je neurčitý, keď síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah je nejasný a existujúce
vecné nedostatky spočívajúce v neurčitom vyjadrení obsahu nemožno odstrániť ani prostredníctvom
interpretačného pravidla vyjadreného v ustanovení § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka.“ Ak je
obsah právneho úkonu zachytený písomne, určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej

je zaznamenaný. Nestačí, že subjektu uskutočňujúcemu predmetný právny úkon je jasné, čo je jeho
predmetom a čo sa predmetným právnym úkonom snaží dosiahnuť, ak to nie je poznateľné z textu listiny.
Zdôraznil,žeprávnymnásledkomneurčitostiprávnehoúkonujejehoabsolútnaneplatnosť.Zuvedeného
dôvodu nie je postačujúce za splnenie si predmetnej zákonom stanovenej notifikačnej povinnosti
odkázať na akékoľvek dokumenty, ktoré žalobca zaslal žalovanému v priebehu roka 2014. Mal za to, že

cenové rozhodnutie, na ktoré sa žalovaný odvoláva nie je v žiadnom prípade spôsobilé považovať za
oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Žalovaný neeviduje voči žalobcovi splnenie
si oznamovacej povinnosti ani v súvislosti s tvrdením žalobcu, že si svoju oznamovaciu povinnosť
splnil a oznámenie odoslal žalovanému zásielkou dňa 02.07.2014 spolu s faktúrou č. 140006. Žalovaný
tvrdil, že uvedená zásielka žalobcu adresovaná žalovanému zo dňa 02.07.2014 v žiadnom prípade

neobsahovala oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. e) zákona o podpore. V jeho podateľni sa všetky
prijaté zásielky evidujú, a to tak, že z ich obsahu je zrejmé, čo sa v nich pri doručení nachádza.
Žalovaný po preverení zásielky doručenej mu žalobcom potvrdil, že obsahom uvedenej zásielky bola
len faktúra č. 140006 spolu s prílohou o údajoch o výrobe a dodávke elektriny v príslušnom mesiaci, nazáklade ktorej si žalobca u žalovaného uplatnil vyplatenie podpory za obdobie 06/2014. Do uplynutia
zákonom stanovenej lehoty (v tomto prípade 15.08.2014) nebol žalovanému do jeho dispozičnej sféry
zo strany žalobcu doručený žiaden jednostranný právny úkon obsahovo predstavujúci oznámenie o

predpokladanej charakteristike dodávky žalobcu alebo uplatnenie podpory žalobcom. Zásielka zo dňa
13.08.2014 (pod číslom podacieho lístka RR556565395CZ), na ktorú sa žalobca taktiež odvoláva, bola
žalovanému doručená až dňa 18.08.2014. Právo na podporu v zmysle zákona č. 309/2009 Z.z. je
právom priznaným hmotnoprávnymi predpismi a každoročná oznamovacia povinnosť nie je procesný
úkon nakoľko sa nevzťahuje k žiadnemu konaniu (úradnému procesu), ale je hmotnoprávnym úkonom,

ktorý musí byť uskutočnený vždy do 15.08. príslušného kalendárneho roka. Právna norma obsiahnutá v
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore zakotvujúca povinnosť výrobcu, ktorú je tento povinný v zákonom
stanovenej lehote riadne splniť a jej splnenie resp. nesplnenie v zákonom stanovenej lehote má vplyv
na existenciu nároku na uplatnenie práva, t.j. spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva,
a teda predmetná právna norma musí mať povahu normy hmotnoprávnej a rovnako tak aj lehota v
nej obsiahnutá ma povahu lehoty hmotnoprávnej. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že pre splnenie

oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore je nevyhnuté, aby toto oznámenie
bolo v lehote do 15.08. príslušného kalendárneho roka reálne doručené do dispozičnej sféry žalovaného
a úradu, pričom nestačí len jeho zaslanie na poštovú prepravu. Ako relevantný nie je možné považovať
ani odkaz žalovaného na publikované stanovisko úradu, podľa ktorého úrad povinnosť výrobcu uvedenú
v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore považuje za splnenú, ak výrobca elektriny doručí oznámenie

o uplatnení podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore vrátane predpokladaného
množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok najneskôr 15. augusta kalendárneho roka
osobne do podateľne úradu, elektronicky alebo faxom alebo najneskôr dňa 15. augusta oznámenie
odovzdá na poštovú prepravu a vzhľadom na nižšie uvedené tento argument nemôže ako zdôvodnenie
procesnoprávnej povahy dotknutej lehoty obstáť. Podľa názoru žalovaného ani samotný úrad nemá

úmysel prezentovať lehotu ako procesnú a ani vo zverejnenom stanovisku nezaväzuje a ani nemá
právomoc zaväzovať žalovaného aby predmetnú lehotu posudzoval ako procesnú. Úrad ako aj žalovaný
sú povinní predmetnú lehotu posudzovať výlučne v súlade so zákonom o podpore, ktorým sa musia
riadiť tak žalovaný ako aj samotný úrad, pričom ich postavenie pri výklade predmetnej lehoty je v
tomto smere rovnocenné. Ak by ktorýkoľvek z týchto subjektov pristupoval k lehote odlišne od zákonnej

úpravy, nezaväzuje tým druhý subjekt a ani no nemôže zaväzovať na rovnaký postup. Od postupu
jedného z dotknutých subjektov teda za žiadnych okolností nemožno odvodzovať správnosť alebo
nesprávnosť postupu druhého subjektu. Jediným východiskom pre posudzovanie povahy predmetnej
lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore je zákonná úprava. V súvislosti s uvedeným
upozornil na článok 2 ods. 2 Ústavy SR vyjadrujúci princíp legality, podľa ktorého štátne orgány môžu

konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z ústavného
rámca vychádza aj zákon č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach (ďalej len zákon o regulácii
v sieťových odvetviach) upravujúci postavenie a pôsobnosť úradu, ktorý úradu nepriznáva kompetenciu
podávania záväzných výkladov. Výklad zákonov je oprávnený robiť súd svojou rozhodovacou činnosťou,
preto stanovisko úradu ako orgánu oprávneného na podieľanie sa na tvorbe zákonov na úseku regulácie

sieťových odvetví nemôže mať pre ostatných účastníkov trhu s elektrinou a plynom právnu záväznosť.
Nesúhlasil ani s výkladom ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o podpore uvedeným žalobcom. Rozšírenie
znenia § 18e zákona o podpore na sankcie za porušenie povinnosti by totiž vytvorilo dve kategórie
výrobcov: výrobcovia, ktorí predmetnej „sankcii“ podliehajú a výrobcovia, ktorí „sankcii“ nepodliehajú,
pričom jediným dôvodom/kritériom pre takéto rôzne zaobchádzanie by bol deň uvedenia zariadenia do

prevádzky. Žalovaný sa domnieva, že takéto rozdielne zaobchádzanie vo vzťahu k výrobcom by bolo
v rozpore s ústavným princípom rovnosti zakotveným v čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 Ústavy.
Vychádzajúc aj zo samotnej dôvodovej správy k zákonu o podpore je toho právneho názoru, že pre
dané ustanovenie § 18e by sa mal aplikovať systematický a užší výklad pojmu ,,podmienky podpory“
ako výklad logický, t.j. že dané prechodné ustanovenie v § 18e zákona o podpore by sa malo vzťahovať

len na § 3 zákona o podpore, čo vyplýva aj z jeho pomenovania ,,Spôsob podpory a podmienky podpory
výroby elektriny.“ V ust. § 4 zákona o podpore sú obsiahnuté práva a povinnosti výrobcov elektriny
s právom na podporu, čo je tiež zrejmé zo samotného názvu uvedeného paragrafu, a na tieto sa
prechodnéustanovenie§18eods.1zákonaopodporenevzťahujeaniejemožnéhonaňanisvojvoľným
extenzívnym výkladom aplikovať. Podľa názoru žalovaného v prospech tohto užšieho a systematického

výkladu svedčí aj skutočnosť, že výrobca, ktorému zákon o podpore dáva konkrétne práva a ukladá
povinnosti, už spĺňa podmienky podľa ust. § 3 zákona, teda má právo na podporu. Z gramatickej
formulácie ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore možno tiež vyvodiť, že nejde o zánik práva na podporu
ako takú - naopak, ide o dočasnú nemožnosť si uplatniť právo na podporu ako dôsledok nesplneniapovinnosti požadovanej zákonom. Preto ustanovenie § 4 ods. 3 zákona podľa názoru žalovaného v 1.
rade nie je možné považovať za podmienku rozhodujúcu pre trvanie, resp. zánik práva na podporu - toto
právo trvá pre dotknutého výrobcu naďalej. Strata možnosti uplatniť si právo na podporu na nasledujúci

rok je tak len určitou sankciou za nesplnenie povinnosti požadovanej zákonom s tým, že podmienky
podpory pre dotknutého výrobcu ostávajú nedotknuté. V nadväznosti na uvedené zdôraznil rozdiel
medzi právom na podporu a možnosťou na úspešné každoročné uplatnenie si existujúceho práva na
podporu, ku ktorého úspešnosti musí byť zo strany výrobcu elektriny preukázané dodržiavanie a riadne
plnenie všetkých zákonom zakotvených povinností, ktoré musia byť z dôvodu zamedzenia diskriminácii

a neoprávnenému zvýhodňovaniu niektorej skupiny oprávnených subjektov, pre všetkých výrobcov
elektriny s právom podporu rovnaké. Navyše novela zákona o podpore okrem spomínaného doplnenia
ust. § 4 o následok v ods. 3 zmenila a doplnila aj celý rad ustanovení v § 3 zákona o podpore. Žalovaný
preto zastáva názor, že práve z dôvodu zmeny podmienok podpory výroby elektriny upravených v ust.
§ 3 zákona vznikla potreba riešiť problematiku retroaktivity takto zmenených a doplnených podmienok
podpory prostredníctvom prechodného ustanovenia zákona o podpore. Upozornil na skutočnosť, že

povinnosti výrobcu elektriny zakotvené v § 4 ods. 2 zákona o podpore, vrátane notifikačnej povinnosti
výrobcu elektriny zakotvenej v písmene b) a písmene c) uvedeného zákonného ustanovenia, sa v znení
zákona o podpore nachádzali už pred prijatím predmetnej novely, a to konkrétne od 01.01.2010 a od
tohto dátumu ich boli všetci výrobcovia elektriny s právom na podporu, vrátane žalobcu, povinní riadne
plniť. Novela zákona o podpore č. 382/2013 Z.z. nadobudla platnosť dňa 20.11.2013 a účinnosť dňa

01.01.2014, pričom lehota na splnenie zákonom stanovených povinností výrobcov elektriny s právom
na podporu obsiahnutých v § 4 odseku 2 zákona o podpore uplynula až dňa 15.08.2014, z čoho je
zrejmé, že žalobca mal pred samotným nadobudnutím účinnosti predmetnej novely zákona o podpore
a obzvlášť pred uplynutím lehoty na splnenie svojich zákonom stanovených povinností, dostatok času
na oboznámenie sa so svojimi zákonom stanovenými povinnosťami a rovnako tak s následkom ich

nesplnenia predpokladaným v § 4 odseku 3 zákona o podpore a taktiež mal dostatok času na ich
splnenie. V nadväzností na uvedené si zdôraznil všeobecne platnú a rokmi aplikovanú zásadu, že
„neznalosť zákona neospravedlňuje“, podstata je obsiahnutá v zákone č. 1/1993 Z.z., ktorý v ust. § 2
zakotvuje, že ,,o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia
sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných

právnych predpisov je nevyvrátiteľná.“ V súlade s citovanou zákonnou zásadou sa od výrobcov elektriny
očakáva, že budú poznať svoje zákonom stanovené práva a povinnosti vrátane prípadných následkov
ich nesplnenia a že zlučiteľnosť svojho správania s právnymi predpismi upravujúcimi práva a povinnosti
subjektov na úseku energetiky, posúdia na vlastnú zodpovednosť. Výrobcovia elektriny tým v zásade
sami nesú riziko prípadného nesprávneho posúdenia právneho stavu a neplnenia niektorej zo svojich

zákonom stanovených povinností. Na základe uvedeného mal za to, že nárok žalobcu je nedôvodný a
navrhol žalobu zamietnuť.

4.Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný nesprávne, nezákonne, svojvoľne a diskriminačne vyhodnotil
otázku splnenia, resp. nesplnenia povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore.

Nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej doručenie cenového rozhodnutia ÚRSO
elektronickou poštou žalobcu zo dňa 05.02.2014 nie je možné považovať za splnenie oznamovacej
povinnosti podľa zákona o podpore. Mal za to, že cenové rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti
podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore a žalovaný potvrdil, že cenové rozhodnutie mu bolo
doručené. Uviedol, že ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore neustanovuje pre splnenie tam uvedenej

oznamovacej povinnosti žiadnu osobitnú formu, z čoho vyplýva, že oznámenie je možné vykonať tak
písomne, ústne ako aj konkludentne. Je zrejmé, že žalobca zaslal žalovanému cenové rozhodnutie, aby
ním deklaroval svoj zámer poberať podporu v zmysle zákona o podpore a aby preukázal žalovanému
splnenie všetkých predpokladov pre jej čerpanie. Doručením cenového rozhodnutia žalovaný bez
akýchkoľvek pochybností musel nadobudnúť vedomosť o tom, že (i) žalobca má nárok na podporu podľa

ustanovenia § 4 odsek 1 písm. c) zákona o podpore, že (ii) má zámer túto podporu v roku 2015 čerpať
(t.j. uplatňuje si nárok na podporuj a že (iii) predpokladané množstvo vyrobenej elektriny predstavuje
961,4 MWh/rok, pričom po odpočítaní vlastnej spotreby je predpokladané množstvo elektriny, na ktoré
sa uplatní doplatok 958,9 MWh/rok (ako vyplýva z obsahu cenového rozhodnutia na jeho 2. strane).
Doručeniecenovéhorozhodnutiažalovanémutotižžiadnyinýakovyššieuvedenývýznammaťnemohlo.

Iba sotva môže žalovaný tvrdiť, že doručením cenového rozhodnutia od žalobcu mohol nadobudnúť
opačné presvedčenie, a to že si žalobca na od žalobcu mohol nadobudnúť opačné presvedčenie, a
to že si žalobca na rok 2015 nechce uplatniť podporu podľa § 4 odsek 1 písm. c) zákona o podpore.
Pokiaľ ide o poukaz žalovaného na výpis z knihy došlej pošty, v ktorej sa nenachádza konštatovanieo doručení oznámenia podľa § 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore, uviedol, že tento dôkaz nie
je spôsobilý preukázať nepravdivé tvrdenie žalovaného, že mu oznámenie podľa § 4 odsek 2 písm.
c ) zákona o podpore nebolo doručené. Žalovaný toto svoje tvrdenie navyše sám vyvrátil, keď v

prílohe svojho podania predložil nielen faktúru č. 140006 zo dňa 02.07.2014, ale aj dokument s
názvom ,,Údaje o výrobe a dodávke elektriny“. O tomto dokumente sa totiž kniha došlej pošty nijak
nezmieňuje. Z uvedeného vyplýva, že evidencia pošty u žalobcu nezodpovedá skutočnému obsahu
doručených zásielok. Nesúhlasil ani s názorom žalovaného, podľa ktorého za splnenie oznamovacej
povinnosti nie je možné považovať ani doručenie listu žalobcu zo dňa 13.08.2014, pričom poukázal na

ustanovenie § 17 odsek 1 zákona o podpore, ktorý upravuje podpornú aplikáciu ustanovení zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) na konanie podľa zákona o podpore, na ustanovenie
§ 27 odsek 3 Správneho poriadku, podľa ktorého cit.: „Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň
lehoty podanie podá na správnom orgáne uvedenom v § 19 ods. 4 alebo ak sa podanie odovzdá
na poštovú prepravu.“, na stanovisko ÚRSO zverejnené na jeho webovom sídle www.urso.sk , ktoré už bolo vyššie uvedené. Ako žalobca uviedol už vo svojej žalobe, oznámenie

zo dňa 13.08.2014 adresované žalovanému, zasielal žalovanému na poštovú prepravu v totožný deň
ako oznámenie adresované ÚRSO. ÚRSO považuje oznámenie žalobcu podľa § 4 odsek 2 písm.
c) zákona o podpore za včas doručené. Žalovaný naopak tvrdí, že žalobca lehotu uvedenú v § 4
ods. 2 písm. c) zákona o podpore zmeškal, odôvodňujúc svoj názor tým, že tam uvedená lehota je
vo vzťahu k nemu ako subjektu súkromného lehotou hmotnoprávnou. Tvrdenie žalovaného je tak v

príkrom rozpore so stanoviskom ÚRSO, ktoré uvedenú lehotu označilo za procesnú, a zároveň nemá
žiadnu oporu v ustanoveniach zákona o podpore, ktoré vôbec neobsahuje žalovaným prezentovanú
úpravu o hmotnoprávnom charaktere uvedenej lehoty a dokonca ani odkaz na iný právny predpis,
o ktorý by bolo možné právny názor žalovaného oprieť. Je totiž zrejmé, že jedna a tá istá lehota v
právnom predpise nemôže byť zároveň lehotou procesnou a zároveň lehotou hmotnoprávnou a aj keď

je žalovaný subjektom súkromného práva, vo veci ide o splnenie povinnosti verejnoprávneho charakteru
vo verejnoprávnom vzťahu žalobcu a žalovaného, priamo regulovaného predpisom verejného práva
- zákonom o podpore. Mal za to, že činnosť žalovaného je v celom rozsahu regulovaná zákonom a
rozhodnutiami ÚRSO, pričom aj taký dokument, akým je prevádzkový poriadok žalovaného, podlieha
schváleniu ÚRSO. Za zmienku stojí tiež skutočnosť, že k odoslaniu vyššie uvedených oznámení žalobcu

(žalovanému a ÚRSO) došlo spoločne s obdobnými oznámeniami, ktoré odoslali iní výrobcovia elektriny,
v danom prípade personálne spriaznení so žalobcom (spoločnosti EL-INSTA SLOVAKIA, s.r.o. a
IPDG, s.r.o.) inému slovenskému prevádzkovateľovi distribučnej sústavy - spoločnosti Západoslovenská
distribučná, a.s., ktorá v totožný deň zaslané oznámenia u týchto výrobcov akceptovala. Dodal, že
disponuje informáciou od troch iných výrobcov elektriny (spoločností EcoPlan 1 s.r.o., EcoPlan 4 s.r.o.,

EcoPlan 5 s.r.o.), ktorí obdobne ako žalobca doručili oznámenie podľa § 4 odsek 2 písm. c) zákona o
podpore žalovanému prostredníctvom pošty až dňa 18.08.2014 (obdobne s dátumom odoslania pred
dňom 15.08.2014), avšak žalovaný ich oznamovaciu povinnosť paradoxne (na rozdiel od žalobcu)
považuje za splnenú. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva nielen svojvôľa žalovaného pri výklade
ustanovení zákona o podpore, ale tiež selektívny prístup žalovaného, ktorý v rovnakej situácii postupuje

k rôznym výrobcom elektriny nerovnako, vo vzťahu k žalobcovi diskriminačne. Uvedené preukazuje
skutočnosť,žežalovanývočispoločnostiamEcoPlan1s.r.o.,EcoPlan4s.r.o.,EcoPlan5s.r.o.považoval
lehotu uvedenú v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore za procesnú, nakoľko u nich splnenie ich
oznamovacej povinnosti akceptoval, a to napriek tomu, že ich oznámenia boli doručené žalovanému
v totožný deň ako oznámenie od žalobcu. Žalobca dôvodí existenciu svojho práva na podporu okrem

iných aj tým, že z dôvodu intertemporálneho ustanovenia § 18e odsek 1 zákona o podpore v znení
účinnom od 01.01.2014 sa na neho novelizované ustanovenie § 4 odsek 3 zákona o podpore v
znení účinnom od 01.01.2014 nevzťahuje a že jeho zariadenie na výrobu elektriny normatívne naďalej
podlieha ustanoveniu § 4 odsek 3 zákona o podpore v znení účinnom do 31.12.2013. Uvedené je
dané skutočnosťou, že zariadenie žalobcu na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky pred dňom

01.01.2014. Sporným medzi stranami je, či ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore v znení
účinnom od 01.01.2014 má na mysli podmienky podpory v širšom zmysle, t.j. všetky podmienky podpory
vyplývajúce z ustanovení zákona o podpore, vrátane negatívnej podmienky uvedenej v § 4 odsek 3
zákona o podpore, alebo len podmienky uvedené v ustanovení § 3 zákona o podpore. Pri výklade
právnych noriem je (nielen) súd povinný postupovať ucelene, vnímajúc nielen vykladanú právnu normu

osamotene, bez ohľadu na ostatný obsah právneho predpisu, v ktorom sa vykladaná norma nachádza.
Zároveň je potrebné vnímať vykladanú normu aj v kontexte celého právneho poriadku, neopomínajúc
pritom v prvom rade predpisy ústavného práva. Uviedol, že pri výklade sporného ustanovenia § 18e
zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014 nie je možné opomenúť ani verejnoprávny charakterzákona o podpore. Ustanovenie § 18e odsek 1 zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014
používa vo svojej textácii slovné spojenie ,,podmienky podpory“, pričom zákonodarca bližšie neuvádza,
ktoré konkrétne podmienky podpory má na mysli. Podľa názoru žalobcu je ustanovenie § 18e odsek 1

zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014 potrebné vykladať v tom zmysle, že pre výrobcov
elektriny v zariadeniach uvedených do prevádzky pred 1. januárom 2014 ponecháva zachované všetky
pôvodné podmienky podpory uvedené v zákone o podpore v znení účinnom do 31.12.2013, t.j. nielen tie,
ktoré sú obsahom ustanovenia § 3 zákona o podpore. Uviedol, že výkladom predmetného ustanovenia
nie je možné zistiť takú skutočnosť, ktorá by rozumne a ústavne konformne odôvodňovala taký výklad,

že by podmienky podpory uvedené v iných ustanoveniach ako v § 3 zákona o podpore nemali byť
zachované v pôvodnom znení. Už použitím gramatického (jazykového) výkladu ustanovenia § 18e
odsek 1 zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014 je možné dospieť k záveru, že pod
spojením ,,podmienky podpory“ je treba rozumieť všetky podmienky podpory, tak negatívne ako aj
pozitívneformulovanévzákoneopodpore.Malzato,žepokiaľbyzákonodarcachcel,abysazachovanie
podmienok podpory po 31.12.2013 vzťahovalo výlučne na podmienky podpory uvedené v ustanovení

§ 3 zákona o podpore, v ustanovení § 18e ods. 1 zákona o podpore by to explicitne uviedol. K inému
právnemu záveru nie je možné dospieť ani pri nadväzujúcej aplikácii systematického a zužujúceho
výkladu sporného ustanovenia, ktorých sa dovoláva žalovaný. Systematický výklad sa zameriava na
umiestnenie vykladanej právnej normy v texte právneho predpisu (napr. hodnotí sa členenie predpisu
na časti, oddiely a pod.) a na to, aké je postavenie právneho predpisu v prislúchajúcom právnom

odvetví a prípadne aj v celom právnom poriadku. Zo systematického začlenenia § 18e ods. 1 zákona o
podporevzneníúčinnomod01.01.2014,predovšetkýmvšakzozačleneniauvedenejnormyvosobitnom
zákone - novele č. 382/2013 Z.z. nie je možné dospieť k záveru prezentovanému žalovaným. Žalovaný
v skutočnosti neargumentoval systematickým umiestnením § 18e odsek 1 v zákone o podpore, ale
iba označením (nadpisom) § 3 zákona o podpore v znení ,,Spôsob podpory a podmienky podpory

výroby elektriny“, odvodzujúc z uvedeného nadpisu, že výlučne podmienky podpory uvedené v § 3
mal mať zákonodarca na mysli aj v ustanovení § 18e odsek 1 zákona o podpore v znení účinnom
od 01.01.2014. Výklad načrtnutý žalovaným tak nie je výsledkom použitia systematického výkladu, ale
len dôvodením obsahu sporného slovného spojenia „podmienky podpory“ poukazom na nadpis § 3
zákona o podpore. Avšak ani s touto argumentáciou žalovaného nie je možné súhlasiť. Autentický výklad

(niekedy nepresne nazývaný aj legálny), t.j. všeobecne záväzný výklad právnych pojmov použitých v
právnom predpise, podáva priamo tvorca právneho predpisu, v posudzovanom prípade zákonodarca.
Nejde teda o výklad v pravom zmysle slova, ale o legislatívnu precizáciu pojmov a slovných spojení
použitých v právnom predpise. Takýto výklad sa nachádza aj v ustanovení § 2 zákona o podpore, pričom
medzitamvykladanýmiprávnymipojmami,resp.slovnýmispojeniami,saspojenie,,podmienkypodpory“

nenachádza. Zákonodarca tak zjavne nemal v úmysle poskytnúť autentický výklad spojenia ,,podmienky
podpory“ a uvedené nie je možné dôvodiť ani z rámcového označenia (nadpisu) § 3 zákona o podpore
ako tvrdí žalovaný. Napriek tomu, že ustanovenie § 3 zákona o podpore je označené nadpisom ,,Spôsob
podpory a podmienky podpory výroby elektriny“, z ostatného textu zákona o podpore jednoznačne
vyplýva,že§3zákonaopodporeniejejedinýmustanovenímupravujúcimpodmienkypodpory(súmedzi

nimi aj napr. ustanovenia § 4, 5, 6 zákona o podpore). Pokiaľ ide o zužujúci výklad spojenia ,,podmienky
podpory“, žalovaný argumentoval tým, že ustanovenie § 4 odsek 3 zákona o podpore v znení účinnom
od 01.01,2014 neupravuje zánik podpory, ale len dočasnú nemožnosť jej uplatnenia, preto ustanovenie
§ 4 odsek 3 zákona o podpore nie je možné považovať za podmienku rozhodujúcu pre trvanie, resp.
zánik práva na podporu. K tvrdeniam žalovaného nesúhlasne uviedol, že vychádzajúc z dikcie § 4 odsek

3 zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014, toto ustanovenie explicitne odníma výrobcovi
elektriny možnosť uplatniť si právo na podporu podľa § 4 odsek 1 písm. b) a c) zákona o podpore
na nasledujúci kalendárny rok v prípade nesplnenia povinnosti uvedenej v ustanovení § 4 odsek 2
písm. c) zákona o podpore. Zákonodarca tu v súvislosti s odňatím možnosti uplatniť si právo na
podporu používa formuláciu ,,nemôže si uplatniť právo“. Podľa názoru žalobcu, pokiaľ sa nositeľovi

práva priamo zákonom odníme možnosť jeho uplatnenia, právo samotné tým stráca svoj zmysel a
podstatu, pričom nemá povahu ani len naturálnej obligácie (ako napr. pri premlčaní, kedy si veriteľ
naturálnej obligácie právo uplatniť môže, a to aj v súdnom konaní, avšak súd mu ho neprizná len
na námietku premlčania dlžníka, resp. aj bez námietky v spore zo spotrebiteľského úveru). Zákon tu
totiž výslovne zakazuje výrobcovi elektriny uplatniť si právo (na podporu), t.j. zakazuje mu vykonať

ho, neobmedzujúc sa pritom len na súdny alebo len na mimosúdny výkon (napr. vystavenie faktúry,
zaslanie výzvy na zaplatenie, započítanie a pod.). Pokiaľ je teda akékoľvek uplatnenie (výkon) práva v
rozpore so zákonom, z povahy veci nemôže ísť o právo, ale o ,,neprávo“, pretože právo v subjektívnom
zmysle pre svoju existenciu vždy vyžaduje súladnosť s právom v zmysle objektívnom. S poukazomna uvedené žalobca konštatuje, že ustanovenie § 4 odsek 3 zákona o podpore je potrebné vykladať
ako negatívnu podmienku nároku na podporu, ktorá ak nastane, právo na podporu na nasledujúci
kalendárny rok nejestvuje, t.j. zanikne. Argumentácia žalovaného, že aj právo bez obsahu a možnosti

uplatnenia je naďalej právom v akejsi latentnej forme, je preto nezmyselná. Pri výklade ustanovenia
§ 18e odsek 1 zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014 je potrebné v neposlednom rade
prihliadať aj na verejnoprávny charakter tohto právneho predpisu. Žalobca upriamuje pozornosť súdu na
všeobecne akceptované výkladové pravidlo verejnoprávnych noriem ,,in dubio mitius“, resp. „in dubio
pro libertate“, teda voľne vyjadrené, v pochybnostiach miernejšie a v prospech jednotlivca. Ide o tézu

majúcu pôvod v článku 4 odsek 4 Listiny základných práv a slobôd (cit.: „Pri používaní ustanovení o
medziach základných práv a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno
zneužívať na iné účely, než na ktoré boli ustanovené“), resp. v článku 13 odsek 4 Ústavy Slovenskej
republiky (cit.: „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu o zmysel.
Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ“), v tejto súvislosti žalobca poukázal na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: I. ÚS 241/07 zo dňa 18.09.2008, či nález Ústavného

súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 666/02 zo dňa 15.12.2003. Výkladový význam zásady in dubio mitius spočíva
vtom, že pokiaľ existujú vo verejnom práve dva porovnateľné právne výklady určitého ustanovenia, mal
by súd vždy zvoliť ten, ktorý je priaznivejší voči jednotlivcovi. Podľa názoru žalobcu, nie je dôvod sa
pri výklade sporného ustanovenia § 18e odsek 1 zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014
od vyššie uvedenej zásady odchýliť. Žalobca nadobudol právo na podporu, ktoré je v širšom zmysle

potrebné chápať ako ústavou garantované právo vlastniť majetok (článok 11 Listiny základných práv a
slobôd, článok 20 Ústavy Slovenskej republiky), a to za podmienok vymedzených zákonom o podpore
účinným do 31.12.2013. Výklad ustanovenia § 18e zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014,
ktorého sa domáha žalovaný, by mohol predstavovať výrazný zásah do takto žalobcom nadobudnutého
práva na podporu, a to v smere jeho straty na obdobie jedného kalendárneho roka. Preto je namieste

vykladať § 18e zákona o podpore aj skrz ústavných limitov uvedených v článku 4 odsek 4 Listiny
základných práv a slobôd, resp. v článku 13 odsek 4 Ústavy Slovenskej republiky, t.j. posúdiť, či by
aplikácia tejto normy v smere, ktorého sa domáha žalovaný, sledovala novelou ustanovený cieľ. Cieľ,
resp. účel novelizovaného ustanovenia § 4 odsek 3 zákona o podpore, z obsahu novely nevyplýva.
Tento účel nevyplýva ani z dôvodovej správy k zákonu o podpore. Žalovaný tvrdí, že účelom novely

bolo údajne zabezpečenie včasnej predikcie výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov, na podklade
ktorej Úrad pre reguláciu sieťových odvetví každoročne prideľuje žalovanému prostriedky určené na
podporuvýrobyelektriny.Žalobcavšakuvádza,ženovelizovanýmznením§4odsek3zákonaopodpore
sa predikcia výroby elektriny žiadnym spôsobom neposilňuje, nakoľko údaje o predikcii sú Úradu pre
reguláciu sieťových odvetví známe z cenových rozhodnutí, ktoré sám výrobcom elektriny vydáva, pričom

práve na základe predpokladanej ročnej výroby elektriny Úrad pre reguláciu sieťových odvetví určuje
pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku na niekoľko rokov dopredu, v prípade žalobcu na obdobie
rokov 2014 až 2026. Podľa názoru žalobcu tak nie je možné považovať za ústavne konformný taký
výklad ustanovenia § 18e zákona o podpore, podľa ktorého by podmienky podpory uvedené v iných
ustanoveniach ako § 3 zákona o podpore nemali byť pre žalobcu zachované v pôvodnom znení, a to

vrátane ustanovenia § 4 odsek 3 zákona o podpore v znení účinnom do 31.12.2013. Poukázal tiež na
rozhodnutie Okresného súdu Košice I sp. zn. 30Cb/82/2015 a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 3Cob/96/2016 v podobnej veci.

5.Žalovaný v ďalšom nesúhlasil s tvrdením žalobcu, podľa ktorého nepridelenie finančných prostriedkov

žalovanému zo strany ÚRSO za účelom úhrady podpory vo forme doplatku je spôsobené zavinením
žalovaného. Žalovaný tvrdil, že konal plne v súlade s platnými právnymi predpismi. Podmienkou vzniku
nároku žalobcu na podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore pre nasledujúci
kalendárny rok je splnenie povinnosti žalobcu voči žalovanému a Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Žalobca si však v dôsledku vlastnej

nedbanlivosti uvedenú zákonom stanovenú povinnosť nesplnil včas. Povinnosti žalobcu ako výrobcu
elektriny zakotvené v § 4 ods. 2 zákona o podpore vrátane notifikačnej povinnosti žalobcu ako
výrobcu elektriny zakotvenej v písmene b) a písmene c) uvedeného zákonného ustanovenia, sa v
znení zákona nachádzali už pred prijatím predmetnej novely zákona o podpore. Uviedol, že tieto
legislatívno-administratívne povinnosti výrobcov elektriny zakotvené v § 4 odseku 2 zákona o podpore

sú nevyhnutným predpokladom pre správne nastavenie a následné fungovanie systému podpory a
výpočet regulovaných položiek, povinnosti nie sú nové a výrobcovia elektriny s právom na podporu mali
povinnosť ich dodržiavať aj v minulosti. Novela zákona o OZE č. 382/2013 Z.z. nadobudla platnosť
dňa 20.11.2013 a účinnosť dňa 01.01.2014, pričom lehota na splnenie zákonom stanovených povinnostívýrobcov elektriny s právom na podporu obsiahnutých v § 4 odseku 2 zákona o OZE uplynula až dňa
15.08.2014, z čoho je zrejmé, že žalobca mal pred samotným nadobudnutím účinnosti predmetnej
novely zákona a obzvlášť pred uplynutím lehoty na splnenie svojich zákonom stanovených povinností,

dostatok času na oboznámenie sa so svojimi zákonom stanovenými povinnosťami a rovnako tak s
následkom ich nesplnenia predpokladaným v § 4 odseku 3 zákona o OZE a taktiež mal dostatok času
na ich splnenie. Podotkol, že právo patrí bdelým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu svojich
práv a svoje povinnosti plnia s dostatočnou starostlivosťou, sú predvídaví a predchádzajú možnému
vzniku problémov súvisiacich s prípadným nesplnením si svojich zákonných povinností. Poukázal na

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžr/38/2011 zo dňa 08.11.2011. Žalobca si riadne a včas
nesplnil svoju povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, t.j.
povinnosť omámiť žalovanému uplatnenie podpory podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona
o podpore, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na rok 2015, do 15.08.2014, čím
vlastnou pasivitou stratil možnosť úspešne si v roku 2015 uplatniť právo na podporu podľa zákona
o podpore. Poukázal aj na všeobecne platnú zásadu, že neznalosť zákona neospravedlňuje, ktorej

podstata je obsiahnutá v zákone č. 400/2015 Z.z. (v čase lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti
§ 2 zák. č. 1/1993 Z.z.). Aplikáciu uvedeného princípu potvrdzuje aj Ústavný súd SR v uznesení
sp. zn. III. ÚS 21/07. Žalobcovi bol zo strany zákonodarcu poskytnutý dostatočný časový priestor na
splnenie oznamovacej povinnosti. Poukázal aj na ust. § 415 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
bol žalobca povinný si počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám ako aj na ust. § 384 Obchodného

zákonníka, podľa ktorého bol žalobca povinný urobiť všetky opatrenia potrebné na odvrátenie alebo
zmiernenie hroziacej škody. Mal za to, že k strate nároku žalobcu na uplatnenie si podpory ako aj
prípadnej škode s tým súvisiacej došlo výlučne z dôvodu nesplnenia si povinnosti zakotvenej v zákone
o podpore žalobcom. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, podľa ktorého si tento splnil oznamovaciu
povinnosť zaslaním schváleného cenového rozhodnutia ÚRSO žalovanému, pretože je to v rozpore s

ust. § 4 ods. 2 písm. c) zák. o podpore a to najmä s akcentom na pravidelnosť vykonávania týchto
oznámení. O charaktere pravidelnosti plnenia povinnosti výrobcu elektriny v zmysle § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o podpore svedčí aj právny následok nastupujúci v prípade jej nesplnenia v zmysle § 4
ods. 3 zákona o podpore, ktorý nezakotvuje absolútnu stratu nároku žalobcu na uplatnenie podpory v
prípade nesplnenia predmetnej oznamovacej povinnosti, aká by nepochybne bola logickým následkom

nesplnenia jednorazovej oznamovacej povinnosti, ale len stratu nároku na uplatnenie podpory na
najbližší nasledujúci kalendárny rok, ktorého sa údaje obsiahnuté v predmetnom oznámení mali tykať.
Z uvedeného je zrejmé, že ak si žalobca v nasledujúcom kalendárnom roku predmetnú oznamovaciu
povinnosť riadne splní a si ju plniť opakovane každoročne, bude trvať aj jeho nárok na uplatnenie práva
na podporu. Zároveň je potrebné, aby oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore ako

jednostranný adresovaný právny úkon obsahovalo základné náležitosti nevyhnutné na jeho platnosť,
a to náležitosti vôle, prejavu vôle, predmetu a subjektov, ktoré právny úkon uskutočňujú. Vzhľadom k
uvedenému nie je možné obchádzať splnenie si zákonom stanovenej oznamovacej povinnosti odkazom
na rôzne iné dokumenty, ktoré má či už žalovaný alebo ÚRSO k dispozícii z iného právneho dôvodu resp.
z dôvodu plnenia inej zákonom stanovenej povinnosti. Cenové rozhodnutie ÚRSO bolo žalovanému

doručené dňa 05.02.2014, t.j. v čase kedy žalovaný ešte nemohol mať vedomosť o tom, či si žalobca
svoje ostatné zákonom stanovené povinnosti riadne splní alebo nie. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že
tento si svoju oznamovaciu povinnosť splnil podaním v zásielke, v ktorej bola obsiahnutá faktúra č.
140006 zo dňa 02.07.2014. Predmetná zásielka zo dňa 02.07.2014 obsahovala len faktúru č. 140006
spolu s prílohou o údajoch o výrobe a dodávke elektriny v príslušnom kalendárnom mesiaci, ktorou

si žalobca uplatnil podporu za mesiac 6/2014. Tvrdil, že jeho podateľňa funguje správne a zápisy v
nej obsiahnuté zodpovedajú skutočnému obsahu doručených zásielok. Poukázal však aj na to, že
dôkazné bremeno pri preukazovaní obsahu zásielky znáša žalobca, pričom mal za to, že zo žiadneho
žalobcom predloženého dôkazu nevyplýva, že by obsahom predmetnej zásielky mal byť dokument,
ktorého obsahom by bola predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny žalobcu

na rok 2015 alebo uplatnenie podpory žalobcom v roku 2015. Mal za to, že nepreukázané tvrdenie
žalobcu o odoslaní zásielky a jej obsahu nepreukazuje obsah odosielanej zásielky. Vo vzťahu k tvrdeniu
žalobcu o splnení oznamovacej povinnosti zásielkou zo dňa 13.08.2014 doručenou žalovanému dňa
18.08.2014uviedol,ženázoržalobcu,podľaktoréhosalehotanasplnenietejtopovinnostimápovažovať
za procesnoprávnu, nie je správny. Tvrdil, že lehota je hmotnoprávna. Uviedol, že v danom prípade

nie je možné použiť ustanovenia správneho poriadku. Pôsobnosť správneho poriadku nie je možné
rozšíriť na hmotnoprávne normy. Ustanovenia obsiahnuté v § 4 zákona o podpore neobsahujú úpravu
konania, ale výlučne úpravu práv a povinností výrobcov elektriny. Neplatnosť uplatnenia si podpory
nastáva priamo zo zákona a nie v dôsledku rozhodnutia správneho orgánu alebo prevádzkovateľadistribučnej sústavy a nenastáva ani ako výsledok žiadneho konania. V danom prípade nie je naplnený
ani základný predpoklad správneho konania, a to jeho začatie. Správne konanie tiež predpokladá
okrem vymedzenia momentu svojho začiatku, svoje zavŕšenie určitým individuálnym správnym aktom,

ktorým sa predpísaným procesným postupom autoritatívne zasahuje do právnej situácie konkrétnych
fyzických alebo právnických osôb a obsahom ktorého je odôvodnené riešenie určitej konkrétnej právnej
situácie, ktorá spočíva napr. v zmene práva a povinnosti, odňatí oprávnenia, čo v prípade uplatňovania
nároku na podporu a poskytovania podpory zákon o podpore nepredpokladá. K zániku práva na
úspešné uplatnenie nároku výrobcu elektriny na podporu vo forme doplatku na najbližší kalendárny

rok v dôsledku nesplnenia si zákonom stanovenej notifikačnej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o podpore dochádza ex lege, priamo zo zákona akonáhle nastanú skutočnosti predpokladané
v dispozícii právnej normy obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o podpore. Nesúhlasil ani s
publikovaným stanoviskom Úradu pre reguláciu sieťových odvetví vo vzťahu k posúdeniu predmetnej
otázky. Tvrdil, že toto stanovisko nie je pre žalovaného záväzné. Poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR, ako aj na stanovisko Krajského súdu v Trnave uvedené v rozsudku sp. zn. 24CoPr/2/2014 zo

dňa 30.04.2014 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/433/2009. Mal za to, že povinnosti
zakotvené v § 4 ods. 2 zákona o podpore sú hmotnoprávnymi povinnosťami. V prípade ak si žalobca
nesplní hmotnoprávnu oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore a v
zákonom stanovenej lehote neoznámi, či si bude právo na podporu v nasledujúcom kalendárnom roku
uplatňovať a v akom rozsahu, jeho nárok na uplatnenie podpory na nasledujúci kalendárny rok zanikne.

Z uvedeného je zrejmé, že žalobca zákonom stanovenú lehotu zmeškal. Poukázal tiež na analogickú
úpravu v zák. č. 503/2003 Z.z., zák. č. 282/1993 Zb., zák. č. 161/2005 Z.z. a zák. č. 229/1991 Zb.,
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžo 10/2008 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
206/09, ako aj na ustanovenia Občianskeho zákonníka a Zákonníka práce, v ktorých sú obsiahnuté
hmotnoprávne prekluzívne lehoty (lehota na podanie odporovacej žaloby, lehota na prijatie návrhu na

využitiepredkupnéhopráva,zánikpoistenia).Uviedol,žejeakciovouspoločnosťouzaloženouzaúčelom
podnikania, pričom jeho postavenie pri výkone činnosti súvisiacej s distribúciou elektriny mu nepriznáva
oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, nemá teda postavenie
orgánu štátnej správy na úseku energetiky. Právny vzťah medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy
a výrobcom elektriny je výlučne súkromnoprávnym záväzkovým obchodnoprávnym vzťahom založeným

Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, uzatvorenou medzi tromi
podnikateľskými subjektmi, ktorá zakotvuje pre všetky zmluvné strany určité práva a povinnosti a v
rámci ktorej majú všetky zmluvné strany rovné postavenie, v dôsledku čoho v danom právnom vzťahu
úplne absentuje prvok nadriadenosti a podriadenosti, ktorý je charakteristický pre právne vzťahy medzi
orgánmi verejnej správy a fyzickými alebo právnickými osobami, v ktorých je orgánom verejnej správy

priznané oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach dotknutých fyzických alebo právnických
osôb. Žalovaný má rovnako ako žalobca postavenie súkromného subjektu, z čoho je zrejmé, že vzťah
medzi uvedenými subjektmi je vzťahom súkromnoprávnym. Pričom pre súkromnoprávne vzťahy medzi
dvoma súkromnými subjektmi je charakteristické plynutie hmotnoprávnych lehôt pre uskutočňovanie
jednostranných resp. dvojstranných adresných právnych úkonov. Všeobecnou požiadavkou toho, aby

bolo v hmotnom práve možné určitú písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu
možnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za
doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s
obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t.j. akonáhle sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície. V
zmysle uvedeného teda na splnenie spornej lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore

je nevyhnutné, aby jednostranný právny úkon obsahovo predstavujúci oznámenie o predpokladanej
charakteristike dodávky žalobcu a uplatnení podpory žalobcom na nasledujúci kalendárny rok bolo v
posledný deň zákonnej lehoty doručené do dispozičnej sféry žalovaného. Skutočnosť, že spoločnosť
Západoslovenská distribučná, a.s. zvolila v prípade niektorých výrobcov elektriny odlišný postup ako
žalovaný, neznamená, že takto zvolený postup je správny a je v súlade s účelom a výkladom dotknutých

právnych noriem. Uviedol, že žalobca nepreukázal žiadnymi dôkazmi, že by žalovaný mal v porovnaní s
inými výrobcami elektriny v obdobnej pozícii postupovať inak, ako voči žalobcovi. V prípade dotknutých
výrobcov elektriny bola zásielka v posledný deň lehoty, t.j. 15.08.2014 uložená na dodávacej pošte
žalovaného, zatiaľ čo v prípade žalobcu bola predmetná zásielka v posledný deň lehoty ešte len v
procese spracovania a na dodacej pošte žalovaného bola uložená až dňa 16.08.2014, t.j. deň po

uplynutí zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty. Uviedol, že všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo
v hmotnom práve možné písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa
s touto oboznámiť. Žalovaný mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom doručovanej zásielky
najskôr dňom jej uloženia na dodacej pošte žalovaného. Vo vzťahu k ust. § 18e ods. 1 zákona o podporeuviedol, že toto ustanovenie sa vzťahuje na aplikovanie podmienok podpory výroby elektriny, a tieto sú
upravené v § 3 zákona o podpore, čo vyplýva už z jeho pomenovania. V ust. § 4 zákona o podpore
sú obsiahnuté niektoré práva a povinnosti výrobcov elektriny s právom na podporu, čo je zrejmé zo

samotného názvu uvedeného paragrafu, a na tieto sa prechodné ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o
podpore nevzťahuje a nie je možné ho naň ani svojvoľným extenzívnym výkladom aplikovať. Opätovne
poukázal na rozdiel medzi právom na podporu a možnosťou na úspešné každoročné uplatnenie si
existujúceho práva na podporu. Z gramatickej formulácie § 4 ods. 3 zákona o podpore je zrejmé,
že sa nejedná o zánik práva na podporu, ale naopak, o dočasnú nemožnosť uplatniť si nárok na

podporu ako dôsledok nesplnenia zákonom požadovanej povinnosti. V súvislosti s argumentáciou
žalobcu vo vzťahu k zásade právnej istoty, nevyhnutnosťou stability podmienok, za ktorých je podpora
zo strany štátu poskytovaná žalovaný poukázal na to, že stabilita neznamená nemennosť práva
a stagnáciu akejkoľvek regulácie. Predmetnou novelou nedošlo k zásahu do nadobudnutých práv,
pretože žalobcovi právo nezaniklo, ale v dôsledku svojej nedbanlivosti nenadobudol žiadne nároky z
neho vyplývajúce. K strate podpory nedošlo priamo nadobudnutím účinnosti predmetného zákonného

ustanovenia, ale došlo k tomu výlučne z dôvodu nedbanlivosti žalobcu, ktorý bol povinný plniť svoje
zákonom stanovené povinnosti. Vo vzťahu k ochrane majetku žalobcu žalovaný poukázal na viaceré
rozhodnutia medzinárodných súdov, tribunálov a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorých vlády v rámci realizácie výkonnej moci sú v reakcii na meniace sa ekonomické podmienky,
oprávnené meniť zákony a opatrenia, za účelom úpravy užívania majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečením platenia daní a iných poplatkov a pokút. Poukázal aj na nález Ústavného
súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. júna 2016, podľa ktorého aj v podmienkach trhovej ekonomiky je
odôvodnená intervencia štátu do odvetvia energetiky vzhľadom na jeho špecifické črty. Ústavný súd v
predmetnom náleze okrem iného uviedol, že „...takáto podpora zo strany štátu nie je výrobcom elektriny
garantovaná žiadnym z ústavných práv...“, výrobcovia elektriny „...nemôžu očakávať, že sa podmienky

ich pôsobenia na trhu v rámci regulovaného odvetvia nebudú meniť resp. že nebudú prijaté nové právne
predpisy, ktoré do budúcna zavedú nové podmienky podnikania v danom regulovanom odvetví.“

6.Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 26Cb/14/2016-243 zo dňa 27.02.2018 žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi 8 689,19 EUR, úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 8 689,19 EUR od

19.02.2015 do zaplatenia, ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo
výške 40 EUR a žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

7.Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný odvolanie. V priebehu odvolacieho konania poukázal aj
na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31.01.2019 ako aj na Uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.08.2019, v ktorých došlo k zaujatiu stanoviska
k posúdeniu povahy lehoty „k 15. augustu“

8.Žalobca v priebehu odvolacieho konania podal návrh na prerušenie konania a žiadal, aby okresný
súd Súdnemu dvoru Európskej únie položil nasledovnú otázku: Majú sa článok 2 Zmluvy o Európskej

únii, článok 16 Charty základných práv Európskej únie, článok 2 písm. k) v spojení s článkom
13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania
energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/
ES a 2003/30/ES a článok 37 odsek 1 písm. b) v spojení s článkom 37 odsek 4 písm. a), b) a
d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách

pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES, vykladať v tom zmysle, že:
A) zamedzujú takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá v rámci systému
podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie umožňuje uložiť elektroenergetickému podniku
vyrábajúcemu elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie jedinú sankciu v podobe úplnej straty nároku
na finančnú podporu na obdobie celého nasledujúceho kalendárneho roka, a to za nesplnenie jeho

oznamovacej povinnosti voči národnému energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje podporu v rámci systému podpory, vrátane oznámenia
predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, pričom:
- zo slovného vymedzenia uvedenej povinnosti sa javí sporným, či ju treba splniť do 15.08. roka
predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje uplatnenie podpory a predikácia dodávky elektriny alebo

ju treba splniť v deň 15.08. roka predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje uplatnenie podpory a
predikcia dodávky elektriny alebo ju treba splniť na nasledujúci kalendárny rok (to znamená do 31.12.
aktuálneho kalendárneho roka), podľa (skutkového) stavu známeho k 15.08. aktuálneho kalendárneho
roka a pričom, - národný energetický regulátor a prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy,bez ohľadu na oznámenie elektroenergetického podniku, už disponujú údajom o predikcii dodávky
elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie na kalendárny rok a vôľa elektroenergetického
podniku získať podporu je zrejmá už z jeho zapojenia do systému podpory, ktorý sa uplatňuje

po dobu 15 rokov, B) zamedzujú takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej,
ktorá nepriznáva národnému energetickému regulátorovi právomoc posúdiť a v správnom konaní
prejednať uloženie sankcie elektroenergetickému podniku vyrábajúcemu elektrinu z obnoviteľných
zdrojov energie za porušenie jeho oznamovacej povinnosti voči národnému energetickému regulátorovi
a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje podporu v rámci systému

podpory, vrátane oznámenia predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na
nasledujúci kalendárny rok, ani právomoc navrhnúť príslušnému súdu, aby uložil za takéto porušenie
povinnosti sankciu, pričom takáto sankcia nastáva priamo zo zákona, bez toho, aby o jej uložení
prebehlo správne alebo súdne konanie, v ktorom by konajúci orgán mohol uplatniť svoju diskrečnú
právomoc, pričom rozhodujúcim je tu len stanovisko/tvrdenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej
sústavy ako subjektu súkromného práva, že si elektroenergetický podnik uvedenú povinnosť nesplnil, C)

zamedzujú takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá bez relevantného dôvodu
odôvodňujúceho takýto postup, umožňuje retroaktívny zásah do systému podpory výroby elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie v podobe sankcionovania elektroenergetického podniku vyrábajúceho
elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie za porušenie jeho oznamovacej povinnosti voči národnému
energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje

podporu v rámci systému podpory, vrátane oznámenia predpokladaného množstva dodanej elektriny,
vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, a to jedinou sankciou spočívajúcou v úplnej strate
nároku na finančnú podporu na obdobie celého nasledujúceho kalendárneho roka?

9.Žalovaný nesúhlasil s návrhom žalobcu na prerušenie konania a predloženie otázky Súdnemu dvoru

Európskej únie s poukazom na to, že otázka interpretácie a aplikácie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o
OZE a v ňom obsiahnutej lehoty „k 15. augustu“ bola zo strany Najvyššieho súdu SR v jeho uznesení
sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.08.2019 jednoznačne zodpovedaná. Tvrdil, že Súdny dvor Európskej
únie nemá v kompetencii vykladať vnútroštátne právne normy a ich výklad je ponechaný výlučne v
kompetencii vnútroštátnych súdov. Poukázal aj na skutočnosti uvedené v Nálezoch Ústavného súdu

SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016 a sp. zn. PL. ÚS 50/2015. Uviedol, že žalobcom požadovaný
výklad práva Európskej únie nemá nijaký vzťah k otázke charakteru a povahy lehoty „k 15. augustu“ ani
k samotnému predmetu sporu vo veci samej, z ktorého dôvodu žalobcom požadovaný výklad citovaných
ustanovení komunitárneho práva nie je spôsobilý akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť priebeh a výsledok
konania vo veci samej. Vzhľadom na uvedené mal za to, že návrh žalobcu je bezpredmetný.

10.Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 3Cob/91/2018 zo dňa 26.11.2019 zrušil rozsudok a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvej inštancie má v ďalšom konaní posúdiť,
či v danom prípade neprichádza do úvahy použitie výkladu ustálenej súdnej praxe, podľa ktorého, ak nie
je termín určený presne a jasne, musí sa vychádzať z predpokladu, podľa ktorého je podanie urobené

v lehote. Zároveň uložil súdu prvej inštancie rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie konania.

11.Právny zástupca žalobcu v ďalšom uviedol, že žalobca si splnil oznamovaciu povinnosť a to jednak
zaslaním rozhodnutia ÚRSO, jednak listom z 02.07.2014, ktorý bol spoločne s faktúrou doručený
žalovanému a jednak listom z 13.08.2014, ktorý bol odovzdaný na poštovú prepravu 14.08.2014. K

zásielke z 13.08.2014 uviedol, že včasnosť doručenia tejto zásielky potvrdil aj žalovaný zaslaním nového
návrhu zmluvy o poskytnutí podpory žalobcovi. Ak by tomu tak nebolo, tak by neposielal nový návrh
zmluvy žalovaný žalobcovi. V ostatnom sa pridržiaval doterajších vyjadrení.

12.Právny zástupca žalovaného v ďalšom uviedol, že čo sa týka cenového rozhodnutia existuje

judikatúra, podľa ktorej oznámenie sa má skladať z dvoch častí. Prvú časť tvorí oznámenie o uplatnení
podpory a druhá časť o predpokladanej charakteristike dodávky elektriny v nasledujúcom roku, pričom
cenové rozhodnutie neobsahuje obe tieto náležitosti. Cenové rozhodnutie obsahuje len údaje z roku
2014. Údaje o predpokladanej ročnej výrobe elektriny, vlastnej spotrebe elektriny a množstve elektriny,
na ktorú sa uplatní doplatok. Cenové rozhodnutie neobsahuje ani údaj o predpokladanej charakteristike

dodávky elektriny, ani prejav vôle uplatniť nárok na podporu. Čo sa týka zásielky z 13.08.2014
medzi stranami nie je sporné, že táto bola odoslaná 14.08.2014 a doručená žalovanému 18.08.2014.
Sporná je len otázka charakteru lehoty, ktorá bola vysporiadaná rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR
a Ústavného súdu SR. Poukázal na tieto rozhodnutia, pričom s posúdením tejto lehoty uvedenýmv týchto rozhodnutiach sa stotožňuje. Čo sa týka zásielky z 02.07.2014 poukazuje na skutočnosť,
že obsahom zásielky nebolo oznámenie žalobcu datované 02.07.2014 a žalobca túto skutočnosť
nepreukázal. Žalobca predložil len oznámenie, ale vyhotovenie samotného oznámenia nepreukazuje,

že takýto dokument bol odoslaný na adresu žalovaného a že mu bol doručený. Žalobca k tejto zásielke
neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal, že oznámenie bolo obsahom zásielky. Naviac sa žalobca v
rámci komunikácie predchádzajúcej žalobe, potom čo mu bolo oznámené, že nemá nárok na podporu
za rok 2015 v žiadnom z dokumentov na oznámenie datované dňa 02.07.2014 nikdy nepoukazoval a
netvrdil, že takýmto spôsobom bola jeho povinnosť splnená. Vo vzťahu k uzavretiu, alebo k doručeniu

návrhu novej zmluvy na podporu poukázal na rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 2Cob/137/2018, z
ktorého vyplýva, že samotná zmluva o dodávke elektriny nie je samo o sebe dôkazom skutočnosti,
že žalobca si voči žalovanému splnil oznamovaciu povinnosť. Rovnako aj Najvyšší súd SR zdôraznil
vo svojich uzneseniach sp. zn. 2Obdo/18/2018, sp. zn. 3Obdo/72/2019 a sp. zn. 3Obdo/116/2019, že
oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore je jednostranný právny úkon, ktorý musí byť
realizovaný každoročne opakovane, pričom zároveň krajský súd výslovne uvádza, že pre rozhodnutie vo

veci samej je právne významná iba skutočnosť, či žalobca doručil resp. nedoručil žalovanému formulár
predpokladaná ročná charakteristika výroby dodávky elektriny, pretože takúto povinnosť mu ukladá §
4 zák. o podpore. Rovnaký právny názor vyslovil aj krajský súd v konaniach vedených pod sp. zn.
3Cob/41/2019 a sp. zn. 2Cob/91/2019, kde dal za pravdu argumentácii žalovaného a potvrdil, že zmluva
o dodávke elektriny nepredstavuje ani splnenie oznamovacej povinnosti resp. ho nenahrádza a rovnako

ani uznanie nároku žalobcu, ktorý si svoju povinnosť na takúto podporu nesplnil. Čo sa týka lehoty
uvedenej v zákone k 15.8. trval na tom, že sa jedná o hmotnoprávnu lehotu určenú presným termínom.
Povinnosťou žalobcu bolo hodnoverne preukázať, že oznámenie o uplatnení podpory bolo žalovanému
doručené, čo sa nestalo. V auguste 2014 si žalobca uplatnil podporu na štandardnom tlačive, ktoré je
podpísané pánom M. H., štatutárnym zástupcom žalobcu, ale oznámenie z júla 2014 má iný obsah a

tiež je podpísané podľa podpisu iba p. M. H.. Takýto dokument bez ohľadu na to, či by aj bol, alebo
nebol doručený nemôže predstavovať perfektný právny úkon pretože nenapĺňa požiadavky zákonnej
normy. Navyše toto oznámenie aj keby bolo v minulosti doručené nemožno považovať za platné,
pretože podľa výpisu z obchodného registra za žalobcu konajú vždy dvaja konatelia, pričom každý z
týchto dokumentov, ktorý žalobca prezentoval je podpísaný iba p. M. H., čo je jeden štatutár. Mal za to,

že žalobca si svoju oznamovaciu povinnosť neplnil, tvrdenia o tom, že doručil oznámenie o uplatnení
podpory v júli 2014 nepreukázal a preto s ohľadom aj na doterajšiu prax tohto súdu, aj vyhodnocovanie
dôkazov v iných konaniach, aj s poukazom na to, že iné dôkazy neboli prezentované, navrhol žalobu v
celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému trovy konania.

13. Súd vykonal dokazovanie a zistil tento skutočný stav veci:

14.Žalobca na podporu svojich tvrdení použil ako prostriedky svojho procesného útoku nasledovné
dôkazy: Rozhodnutie úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0743/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013 o
schválení pevnej ceny elektriny pre stanovenie doplatku na roky 2014 až 2026, Zmluvu o dodávke

elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku Číslo zmluvy PDS: OZE_252_2011_15, Číslo
zmluvy VSE: OZE_252_2011_15_VSE zo dňa 19.11.2014 (uzavretú medzi žalobcom ako výrobcom,
žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy a spoločnosťou Východoslovenská energetika
a.s.,Mlynská31,04291 Košice,IČO:44483767,akoodberateľom),Listžalovanéhozodňa15.12.2014
adresovaný žalobcovi - Oznámenie o nemožnosti uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015,

List žalovaného zo dňa 19.02.2015 adresovaný žalobcovi - Vrátenie faktúry č. 111150001, Faktúru
č. 150001 (111150001) zo dňa 04.02.2015 splatnú 18.02.2015 na sumu 8 689,19 EUR (vystavenú v
zmysle zmluvy OZE_252_2011, za dodávku elektrickej energie z obnoviteľného zdroja energie “FVE
Markušovce 1“ - za 1/2015), Oznámenie - „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej
elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory“ zo dňa 13.08.2014, Podacie potvrdenie z

Českej pošty, s.p. o podaní zásielky zo dňa 14.08.2014 adresovanej žalovanému, Výtlačok stanoviska
Úradu pre reguláciu sieťových odvetví k doručovaniu oznámení o uplatnení podpory (z webovej
stránky ÚRSO - www.urso.gov.sk ), e-mail zo dňa 05.02.2014 o doručení
cenového rozhodnutia ÚRSO žalovanému vydaného pre žalobcu, e-mail žalovaného zo dňa 05.02.2014
potvrdzujúci doručenie cenového rozhodnutia, List žalobcu adresovaný žalovanému zo dňa 02.07.2014

- Oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015 a o predpokladanom množstve dodanej elektriny, List
spoločnosti Západoslovenská distribučná, a.s. adresovaný spoločnosti EL-INSTA SLOVAKIA, s.r.o.
zo dňa 05.02.2015, List spoločnosti Západoslovenská distribučná, a.s. adresovaný spoločnosti IPDG,
s.r.o. zo dňa 05.02.2015, „doklad o sledovaní doporučenej zásielky“, zoznam výrobcov elektriny,ktorý si nesplnili povinnosť podľa § 4 zákona o podpore, uverejnený Úradom pre reguláciu sieťových
odvetví, „podací stvrzenku“ o podaní zásielky č. 556565395CZ dňa 14.08.2014, doklad o podaní
zásielky č. 556565395CZ a Servisnú zmluvu č. 6778S zo dňa 01.07.2014 (vrátane prílohy) uzavretú

medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťou EL-INSTA ENERGO s.r.o., v zmysle ktorej
menovaná spoločnosť vykonávala pre žalobcu technický aj netechnický servis v súvislosti s prevádzkou
fotovoltaickej elektrárne (vrátane kompletnej poštovej agendy).

15.Žalovaný na podporu svojich tvrdení použil ako prostriedky svojej procesnej obrany nasledovné

dôkazy: Rozhodnutie ÚRSO zo dňa 04.06.2007, Rozhodnutie ÚRSO zo dňa 11.05.2009, Rozhodnutie
ÚRSO zo dňa 06.06.2011, výpis z poštovej knihy so záznamom o doručení faktúry žalobcu č. 140006,
faktúru žalobcu č. 140006 zo dňa 02.07.2014 splatnú 16.07.2014 na sumu 55 488,80 EUR spolu s
údajmi o výrobe a dodávke elektriny, kópiu obálky od odosielateľa EL-INSTA ENERGO s.r.o. s došlou
pečiatkou žalovaného zo dňa 18.08.2014 (v ktorej podľa žalovaného bolo mu doručené oznámenie
žalobcu o predpokladanej ročnej charakteristike dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a oznámenie

o uplatnení podpory zo dňa 13.08.2014), Oznámenie - „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky
vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015“ zo dňa 13.08.2014 s
pečiatkou žalovaného potvrdzujúcou jeho doručenie dňa 18.08.2014, výpis z poštovej knihy žalobcu
- vzory rôznych zápisov, List žalobcu zo dňa 18.12.2014 adresovaný žalovanému, Oznámenie -
Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení

podpory v roku 2015 zo dňa 13.08.2014 s pečiatkou žalovaného potvrdzujúcou jeho doručenie dňa
29.12.2014, potvrdenie o podaní zásielky na poštu, List žalobcu zo dňa 09.01.2015 adresovaný
žalovanému (Odpoveď na list zo dňa 15.12.2014 a podpora pre kalendárny rok 2015.), List žalovaného
zo dňa 15.12.2015 adresovaný žalobcovi, e-mail zo dňa 05.02.2014, Rozhodnutie ÚRSO zo dňa
22.10.2013, Oznámenie - Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015

a Oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015 zo dňa 13.08.2014 s pečiatkou žalovaného potvrdzujúcou
jeho doručenie dňa 13.01.2015, List žalobcu zo dňa 12.02.2015 adresovaný žalovanému (Urgencia
odpovede na naše listy zo dňa 09.1.2015 a 30.01.2015), List žalovaného zo dňa 12.02.2015 adresovaný
žalobcovi, zoznam rozhodnutí v obdobných veciach.

16.Nie je medzi stranami sporné, že uzatvorili Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí
zodpovednosti za odchýlku a doplatku Číslo zmluvy PDS: OZE_252_2011_15, Číslo zmluvy VSE:
OZE_252_2011_15_VSE zo dňa 19.11.2014, že žalovaný v 1. rade listom zo dňa 15.12.2014 oznámil
žalobcovi nemožnosť uplatnenia podpory pre kalendárny rok 2015, že žalobca doručil žalovanému
faktúru č. 150001 (111150001) zo dňa 04.02.2015 splatnú 18.02.2015 na sumu 8 689,19 EUR a že

žalovaný faktúru vrátil žalobcovi. Sporné medzi stranami neboli ani vyššie uvedené rozhodnutia Úradu
pre reguláciu sieťových odvetví, ako ani korešpondencia medzi nimi (vrátane príloh) v mesiacoch
december 2014, január 2015 a február 2015.

17.Spornou zostala skutočnosť, či si žalobca riadne a včas splnil svoju oznamovaciu povinnosť v roku

2014 v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore a či žalobca má nárok na zaplatenie sumy 8
689,19 EUR s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne od 19.02.2015 do zaplatenia.

18.Podľa ust. § 162 CSP: (1) Súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky

na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky
(ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania
pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika
viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu
spravodlivosti. (2) Súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade pred vydaním uznesenia o

prerušení konania upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia konania. (3) O
zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

19.S poukazom na Nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22.03.2017 (viď
body 36. a 41. až 44. odôvodnenia tohto rozsudku), sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22.06.2016

(„...výrobcovia elektriny vzhľadom na skutočnosť, že odvetvie, v rámci ktorého majú úmysel začať
podnikať, je regulovaným odvetvím (t.j. odvetvie elektroenergetiky), nemôžu očakávať, že sa podmienky
ich pôsobenia na trhu v rámci regulovaného odvetvia nebudú meniť, resp. že nebudú prijímané nové
právne predpisy, ktoré do budúcna zavedú nové podmienky podnikania v danom regulovanom odvetví.“)a sp. zn. IV. ÚS 491/2018 zo dňa 31.01.2019 (viď bod 44. odôvodnenia tohto rozsudku) a ako aj na
judikatúru vychádzajúcu z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.08.2019
(viď bod 48. odôvodnenia tohto rozsudku) súd mal za to, že otázka sankcie podľa ust. § 4 ods. 3 zák.

č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014 a posúdenie lehoty „k 15. augustu“ boli
jednoznačne vyriešené. Vzhľadom na uvedené súd nepodal v zmysle žiadosti žalobcu návrh na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie, a preto konanie neprerušil.

20.Podľa ust. § 3 ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom v rozhodnom období: (1)

Podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou
kombinovanou výrobou sa zabezpečuje a) prednostným 1. pripojením zariadenia na výrobu elektriny 1)
do regionálnej distribučnej sústavy, 4) 2. prístupom do sústavy, 5) 3. prenosom elektriny, distribúciou
elektriny a dodávkou elektriny, 6) b) odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej
sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, c) doplatkom,
d) prevzatím zodpovednosti za odchýlku 8) prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. (2)

Podpora podľa odseku 1 písm. a) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny bez ohľadu na ich
výkon. (3) Podpora podľa odseku 1 písm. b) a c) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny a) s
celkovým inštalovaným výkonom do 125 MW, b) s celkovým inštalovaným výkonom do 200 MW, ak je
elektrina vyrábaná vysoko účinnou kombinovanou výrobou a energetický podiel obnoviteľných zdrojov
energie v palive je vyšší ako 30% alebo energetický podiel plynov vznikajúcich ako vedľajší produkt

v metalurgickom výrobnom procese v palive je vyšší ako 40%. (4) Podpora podľa odseku 1 písm.
c) sa vzťahuje na a) všetku elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v zariadení výrobcu
elektriny s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW vrátane, b) všetku elektrinu vyrobenú vysoko
účinnou kombinovanou výrobou v zariadení na kombinovanú výrobu s celkovým inštalovaným výkonom
do 5 MW vrátane, c) elektrinu zodpovedajúcu pomernému množstvu celkovej vyrobenej elektriny v

zariadení výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom nad 5 MW, pričom pomer sa počíta
ako podiel 5 MW k celkovému inštalovanému výkonu, d) celú výrobu elektriny v zariadení výrobcu
elektriny využívajúcom ako zdroj veternú energiu s celkovým inštalovaným výkonom do 15 MW vrátane,
e) elektrinu zodpovedajúcu pomernému množstvu celkovej vyrobenej elektriny v zariadení výrobcu
elektriny využívajúcom ako zdroj veternú energiu s celkovým inštalovaným výkonom nad 15 MW,

pričom pomer sa počíta ako podiel 15 MW k celkovému inštalovanému výkonu, f) všetku elektrinu
vyrobenú vysoko účinnou kombinovanou výrobou s celkovým inštalovaným výkonom nad 5 MW, ak
podiel tepla dodaného na technologické účely je najviac 40% z využiteľného tepla, g) všetku elektrinu
z obnoviteľných zdrojov energie vyrobenú kombinovanou výrobou s celkovým inštalovaným výkonom
nad 5 MW, ak podiel obnoviteľných zdrojov energie v palive je vyšší ako 20% a podiel tepla dodaného

na technologické účely je najviac 40% z využiteľného tepla, h) všetku elektrinu z obnoviteľných zdrojov
energie vyrobenú v zariadení na kombinovanú výrobu s celkovým inštalovaným výkonom nad 10 MW, ak
podiel obnoviteľných zdrojov energie v palive je vyšší ako 30% a podiel tepla dodaného na technologické
účely je najviac 40% z využiteľného tepla, i) všetku elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie vyrobenú v
zariadenínakombinovanúvýrobuscelkovýminštalovanýmvýkonomnad5MW,akpodielobnoviteľných

zdrojov energie v palive je vyšší ako 30% a podiel tepla dodaného na technologické účely je najviac 40%
z využiteľného tepla, j) všetku elektrinu vyrobenú vysoko účinnou kombinovanou výrobou s celkovým
inštalovaným výkonom nad 5 MW, ak energetický podiel plynov vznikajúcich ako vedľajší produkt v
metalurgickom výrobnom procese v palive je vyšší ako 40%. (5) Podpora podľa odseku 1 písm. d)
sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom menej ako 1 MW. Pri

zariadení výrobcu elektriny využívajúce ako zdroj slnečnú energiu sa podpora podľa odseku 1 písm.
d) vzťahuje len na zariadenie s inštalovaným výkonom do 30 kW. (6) Podpora podľa odseku 1 písm.
b), c) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia
do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie 9) technologickej časti zariadenia
výrobcu elektriny. Podpora podľa odseku 1 písm. b) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny

s celkovým inštalovaným výkonom do 500 kW po celú dobu životnosti zariadenia výrobcu elektriny. (7)
Rekonštrukcia alebo modernizácia technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny musí zabezpečiť
technologické zhodnotenie zariadenia spočívajúce najmä v preukázateľnom zvýšení účinnosti, zvýšení
inštalovaného výkonu, znížení vlastnej spotreby energie alebo znížení strát a nákladov na výrobu
elektriny, ktoré výrobca preukáže znaleckým posudkom. Ukončenie rekonštrukcie alebo modernizácie

zariadenia na výrobu elektriny preukazuje výrobca elektriny právoplatným kolaudačným rozhodnutím
alebo znaleckým posudkom, v ktorom sa uvedie dátum, kedy bola rekonštrukcia alebo modernizácia
ukončená, ak kolaudácia stavby nebola potrebná. (8) Pri zariadení výrobcu elektriny využívajúcom
biomasu alebo produkt jej spracovania sa podpora podľa odseku 1 písm. c) vzťahuje v prípade novéhozariadenia len na množstvo vyrobenej elektriny z biomasy alebo produktu jej spracovania do 40
GWh vrátane. Na účely výpočtu sa podľa odseku 4 započíta množstvo elektriny vyrobenej vysoko
účinnou kombinovanou výrobou určené podľa § 19 ods. 1 písm. a) a do výpočtu sa nezapočíta

elektrina, ktorá je vyrobená a) z biomasy, ktorá ako vstupná surovina pri spaľovaní alebo spoluspaľovaní
alebo pri spracovaní na jej produkt nespĺňa požiadavky na kvalitu a parametre podľa § 19 ods.
2 písm. h), b) z biokvapaliny, ktorá nespĺňa kritériá trvalej udržateľnosti podľa § 19b ods. 1 písm.
a). (9) Výpočet podľa odseku 8 sa nepoužije na bioplyn vyrobený anaeróbnou fermentáciou, plyn
vyrobený termochemickým splyňovaním biomasy, ktorá neobsahuje lesnícku biomasu, v splyňovacom

generátore s inštalovaným výkonom do 500 kW, skládkový plyn a plyn z čistiarní odpadových vôd a
na spaľovanie komunálnych odpadov s maximálnym podielom biologicky rozložiteľnej zložky odpadov
do 55% vrátane. (10) Pri zariadení výrobcu elektriny využívajúce ako zdroj slnečnú energiu sa podpora
podľa odseku 1 písm. c) vzťahuje len na zariadenie s inštalovaným výkonom do 30 kW, ktoré je
umiestnené na strešnej konštrukcii alebo obvodovom plášti jednej budovy spojenej so zemou pevným
základom evidovanej v katastri nehnuteľnosti. 9a) (11) Pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré vyrába

elektrinu spaľovaním bioplynu získaného anaeróbnou fermentáciou a elektrinu z plynu vyrobeného
termochemickým splyňovaním biomasy a ktorý z ročnej výroby tepla nevyužije najmenej 50% na
dodávku využiteľného tepla, ktorá nezahŕňa teplo použité na energetické spracovanie zvyšku biologicky
rozložiteľného odpadu, ktorý zostal po výrobe bioplynu, sa cena elektriny podľa § 6 ods. 1 písm. a)
znižuje o 30%. Teplo použité na energetické spracovanie zvyšku biologicky rozložiteľného odpadu

sa pre zariadenie spaľujúce bioplyn s inštalovaným výkonom do 250 kW, ktoré hmotnostne využíva
menej ako 40% účelovo pestovanej biomasy na ornej pôde, započítava pre výpočet 50% dodávky
využiteľného tepla. Spôsob výpočtu ročnej výroby tepla ustanoví všeobecne záväzný právny predpis,
ktorý vydá Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky. (12) Pri zariadení výrobcu elektriny, ktorý
vyrába elektrinu vysoko účinnou kombinovanou výrobou, má výrobca elektriny právo na uplatnenie

doplatku na elektrinu vyrobenú z biometánu. (13) Pri výrobe elektriny, ktorá sa nepovažuje za podnikanie
v energetike, sa na výrobcu nevzťahujú povinnosti podľa § 4 ods. 2. (14) Podpora podľa odseku 1 písm.
b) a c) sa nevzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny využívajúce ako zdroj vodnú energiu s celkovým
inštalovaným výkonom nad 5 MW.

21.Podľa ust. § 4 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom do 31.12.2013: (1) Výrobca
elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na
podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny,
prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa
technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu 10) a neohrozí bezpečnosť

a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny
spojovacím vedením, 11) b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných
zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo
v prípade malého zdroja 11a) za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy
alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o

dodávke elektriny, c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za
kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja 11a) za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov
energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú
vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber

elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej
sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období 1.
odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto
zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia
zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie 9)

technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov. (2) Výrobca elektriny s právom na
podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou
kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú

charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa
regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť
Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej
sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanejelektriny,vždyk15.augustunanasledujúcikalendárnyrok;prizariadeniachvýrobcuelektrinyuvedených
do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej
distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu

elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa §
3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona. (3)
Právo podľa odseku 1 písm. b) nemá výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť
podľa odseku 2 písm. a) a b). (4) Výrobca elektriny kombinovanou výrobou, ktorému bolo vydané
potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou za predchádzajúci

kalendárny rok, si uplatňuje v roku vydania tohto potvrdenia podporu podľa odseku 1 písm. b) a c). Ak
sa v nasledujúcom kalendárnom roku nepreukáže, že vyrábal vysoko účinnou kombinovanou výrobou,
je povinný doplatok podľa odseku 1 písm. c) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy do
15. apríla. Ak si neuplatnil právo na doplatok podľa odseku 1 písm. c) a na základe vydaného potvrdenia
o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou preukáže, že elektrinu vyrábal
vysoko účinnou kombinovanou výrobou, môže si na takto vyrobenú elektrinu uplatniť do konca roka

právo na doplatok podľa odseku 1 písm. c). (5) Výrobca elektriny kombinovanou výrobou je povinný a)
vykonávať mesačnú bilanciu výroby a dodávky elektriny, výroby a dodávky tepla a využitie mechanickej
energie vyrobenej kombinovanou výrobou, b) predložiť sumárne ročné údaje získané z mesačných
bilancií podľa písmena a) Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo") a
úradu každoročne najneskôr do 25. januára za predchádzajúci kalendárny rok, c) predložiť údaje o

množstve plynu použitého na výrobu elektriny a výpočet množstva elektriny vyrobenej vysoko účinnou
kombinovanou výrobou, ak ide o kombinovanú výrobu veľkých výkonov, ktorá využíva plyn ako palivo,
ministerstvu a úradu každoročne najneskôr do 25. januára za predchádzajúci kalendárny rok. (6)
Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý si uplatní podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) alebo c)
a vyrába elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie spoločne s elektrinou z neobnoviteľných zdrojov

energie, je povinný zabezpečiť samostatné meranie vyrobenej elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
alebo výpočet vyrobeného množstva elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. (7) Výrobca elektriny s
právom na podporu, ktorý si uplatní podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) a vyrába elektrinu spaľovaním
alebo spoluspaľovaním biomasy a neobnoviteľného zdroja energie, eviduje a oznamuje úradu skutočné
nadobudnutie množstva a kvalitu biomasy a jej skutočné využitie na účely výroby elektriny. (8) Výrobca

elektriny kombinovanou výrobou bez ohľadu na rok uvedenia zariadenia do prevádzky s celkovým
inštalovaným výkonom zariadenia do 125 MW, ktorý predloží prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej
sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, má právo na doplatok v rovnakej
sume ako je doplatok výrobcu elektriny vyrobenej z bioplynu. Doplatok sa vzťahuje na množstvo
elektriny, ktorá bola vyrobená z biometánu kombinovanou výrobou, určené podľa § 19 ods. 1 písm.

a), ak zariadenie na výrobu bioplynu nie je staršie ako 15 rokov. Na množstvo elektriny vyrobenej z
biometánu sa nevzťahuje obmedzenie podľa § 3 ods. 4. (9) Výrobca elektriny podľa odseku 8 si právo
na doplatok za zvyšnú časť elektriny, ktorá nebola vyrobená z biometánu a ktorá nepresiahne množstvo
elektriny, na ktorú sa vzťahuje podpora podľa § 3 ods. 4, môže uplatniť len po dobu 15 rokov od roku
uvedeniazariadenianavýrobuelektrinydoprevádzkyaleboodrokurekonštrukciealebomodernizácie9)

technologickej časti takéhoto zariadenia. (10) Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý si uplatňuje
podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a množstvo elektriny počíta podľa § 3 ods. 4 písm. a), b), f) alebo g) je
povinný dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý
objem vyrobenej elektriny, okrem regulačnej elektriny dodanej pre potreby prevádzkovateľa prenosovej
sústavy alebo elektriny dodanej bez použitia regionálnej distribučnej sústavy. (11) Výrobca elektriny

využívajúci ako zdroj slnečnú energiu je povinný označiť každý fotovoltický panel zariadenia údajom o
jeho jednotkovom výkone.

22.Podľa ust. § 4 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014: (1) Výrobca
elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na

podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny,
prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa
technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu 10) a neohrozí bezpečnosť
a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny
spojovacím vedením, 11) b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov

energiealebovysokoúčinnoukombinovanouvýrobou,ktorúdodalzakalendárnymesiacalebovprípade
malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom
povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny,
c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľoviregionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo
v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej
vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej

podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber
elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny
pripojené, za cenu elektriny na straty v období 1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do
prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom
roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo

odrokurekonštrukciealebomodernizácie9)technologickejčastitakéhotozariadeniauplynulonajviac15
rokov. (2) Výrobca elektriny s právom na podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie
o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci
kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú
zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v

prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon
zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c),
vrátanepredpokladanéhomnožstvadodanejelektriny,vždyk15.augustunanasledujúcikalendárnyrok;
pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný

informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr
30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami
podpory podľa tohto zákona. (3) Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa
odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa

odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. (4) Výrobca elektriny kombinovanou výrobou,
ktorému bolo vydané potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou
za predchádzajúci kalendárny rok, si uplatňuje v roku vydania tohto potvrdenia podporu podľa odseku
1 písm. b) a c). Ak sa v nasledujúcom kalendárnom roku nepreukáže, že vyrábal vysoko účinnou
kombinovanouvýrobou,jepovinnýdoplatokpodľaodseku1písm.c)vrátiťprevádzkovateľoviregionálnej

distribučnejsústavydo15.apríla.Aksineuplatnilprávonadoplatokpodľaodseku1písm.c)anazáklade
vydaného potvrdenia o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou preukáže,
že elektrinu vyrábal vysoko účinnou kombinovanou výrobou, môže si na takto vyrobenú elektrinu
uplatniť do konca roka právo na doplatok podľa odseku 1 písm. c). (5) Výrobca elektriny kombinovanou
výrobou je povinný a) vykonávať mesačnú bilanciu výroby a dodávky elektriny, výroby a dodávky

tepla a využitie mechanickej energie vyrobenej kombinovanou výrobou, b) predložiť sumárne ročné
údaje získané z mesačných bilancií podľa písmena a) prevádzkovateľovi monitorovacieho systému
energetickej efektívnosti podľa osobitného predpisu 11aa) a úradu každoročne najneskôr do 25. januára
za predchádzajúci kalendárny rok, c) predložiť údaje o množstve plynu použitého na výrobu elektriny a
výpočet množstva elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ak ide o kombinovanú

výrobu veľkých výkonov, ktorá využíva plyn ako palivo, Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky
(ďalej len "ministerstvo") a úradu každoročne najneskôr do 25. januára za predchádzajúci kalendárny
rok. (6) Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý si uplatní podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) alebo
c) a vyrába elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie spoločne s elektrinou z neobnoviteľných zdrojov
energie, je povinný zabezpečiť samostatné meranie vyrobenej elektriny z obnoviteľných zdrojov energie

alebo výpočet vyrobeného množstva elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. (7) Výrobca elektriny s
právom na podporu, ktorý si uplatní podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) a vyrába elektrinu spaľovaním
alebo spoluspaľovaním biomasy a neobnoviteľného zdroja energie, eviduje a oznamuje úradu skutočné
nadobudnutie množstva a kvalitu biomasy a jej skutočné využitie na účely výroby elektriny. (8) Výrobca
elektriny kombinovanou výrobou bez ohľadu na rok uvedenia zariadenia do prevádzky s celkovým

inštalovaným výkonom zariadenia do 125 MW, ktorý predloží prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej
sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, má právo na doplatok v rovnakej
sume ako je doplatok výrobcu elektriny vyrobenej z bioplynu. Doplatok sa vzťahuje na množstvo
elektriny, ktorá bola vyrobená z biometánu kombinovanou výrobou, určené podľa § 19 ods. 1 písm.
a), ak zariadenie na výrobu bioplynu nie je staršie ako 15 rokov. Na množstvo elektriny vyrobenej z

biometánu sa nevzťahuje obmedzenie podľa § 3 ods. 4. (9) Výrobca elektriny podľa odseku 8 si právo
na doplatok za zvyšnú časť elektriny, ktorá nebola vyrobená z biometánu a ktorá nepresiahne množstvo
elektriny, na ktorú sa vzťahuje podpora podľa § 3 ods. 4, môže uplatniť len po dobu 15 rokov od roku
uvedeniazariadenianavýrobuelektrinydoprevádzkyaleboodrokurekonštrukciealebomodernizácie9)technologickej časti takéhoto zariadenia. (10) Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý si uplatňuje
podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a množstvo elektriny počíta podľa § 3 ods. 4 písm. a), b), f) alebo g) je
povinný dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý

objem vyrobenej elektriny, okrem regulačnej elektriny dodanej pre potreby prevádzkovateľa prenosovej
sústavy alebo elektriny dodanej bez použitia regionálnej distribučnej sústavy. (11) Výrobca elektriny
využívajúci ako zdroj slnečnú energiu je povinný označiť každý fotovoltický panel zariadenia údajom o
jeho jednotkovom výkone.

23.Podľa ust. § 18e zák. č. 309/2009 Z.z.: (1) Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení
výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa
doterajších predpisov. (2) Na zariadenie, na ktorého výstavbu vydané stavebné povolenie nadobudlo
právoplatnosť pred 1. januárom 2014 a ktoré má vydané rozhodnutie o povolení užívania podľa
osobitnéhopredpisu20)pred1.augustom2015,sanaúčelyvýpočtupodľa§3ods.4započítamnožstvo

elektriny vyrobené z biomasy alebo biokvapaliny kombinovanou výrobou určené podľa § 19 ods. 1 písm.
a). (3) Výrobca elektriny z malého zdroja, ktorý si inštaloval malý zdroj pred 1. januárom 2014, oznámi
uvedenie malého zdroja do prevádzky podľa § 4a ods. 6 do 31. marca 2014. (4) Právo na doplatok podľa
§ 3 ods. 4 písm. i) si výrobca elektriny môže uplatniť v období od 1. januára 2015 do 31. decembra
2018. (5) Ustanovenie § 6 ods. 5 sa vzťahuje na výrobcu elektriny, na výstavbu, rekonštrukciu alebo

modernizáciu zariadenia ktorého bola poskytnutá podpora z podporných programov financovaných z
prostriedkov štátneho rozpočtu po 1. januári 2014.

24.Podľa ust. § 269 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka (1) Ustanovenia upravujúce v II hlave tejto
časti zákona jednotlivé typy zmlúv sa použijú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa

podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv. (2) Účastníci
môžuuzavrieťajtakúzmluvu,ktorániejeupravenáakotypzmluvy.Akvšakúčastnícidostatočneneurčia
predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

25.Podľa ust. § 470 ods. 1, 2 CSP: (1) Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. (2) Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované.Aksatentozákonpoužijenakonaniazačaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o
predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,
ak by boli v neprospech strany.

26.Na základe zisteného skutkového stavu a vyššie citovaného zákonných ustanovení, súd mal za
preukázané, že medzi stranami vznikol právny vzťah na základe vyššie uvedenej zmluvy o dodávke
elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku. Nebolo medzi stranami sporné, že žalobca je
výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal dňa 22.10.2013

rozhodnutie, ktorým schválil žalobcovi na roky 2014 až 2026 pevnú cenu elektriny pre stanovenie
doplatku. Žalovaný listom zo dňa 15.12.2014 oznámil žalobcovi nemožnosť uplatnenia si podpory
pre kalendárny rok 2015 z dôvodu, že vo vzťahu k zdrojom prevádzkovaným žalobcom nedošlo v
roku 2014 k splneniu všetkých zákonných náležitostí, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby
žalobcom prevádzkovaný zdroj požíval podporu vyrobenej a dodanej elektriny v kalendárnom roku 2015.

Žalobcavystaviladoručilžalovanémufaktúruč.150001zodňa04.02.2015.Žalovanýpredmetnúfaktúru
neuhradil s poukazom na to, že žalobca si v roku 2014 nesplnil riadne a včas svoju oznamovaciu
povinnosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore (v znení platnom a účinnom v rozhodnom
období) vo vzťahu k žalovanému a faktúru vrátil žalobcovi.

27.Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 mal súd
preukázané, že ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. (v znení platnom a účinnom v rozhodnom období)
nie je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

28.Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie 8 689,19 EUR s úrokom z omeškania vo výške
8,05% ročne od 19.02.2015 do zaplatenia.29.Ako predbežnú otázku súd riešil, či si žalobca splnil riadne a včas svoju oznamovaciu povinnosť
podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore (v znení platnom a účinnom v rozhodnom období).

30.Žalobca tvrdil, že si splnil svoju oznamovaciu povinnosť: a) doručením cenového rozhodnutia Úradu
pre reguláciu sieťových odvetví e-mailom zo dňa 05.02.2014, b) doručením oznámenia spolu s faktúrou
č. 140006 zo dňa 02.07.2014 a c) doručením Oznámenia - „Predpokladaná ročná charakteristika
dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015“ zo dňa
13.08.2014. Navyše mal za to, že ak by aj nedoručil žalovanému oznámenie o uplatnení podpory,

nevzťahuje sa na neho sankcia uvedená v § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom
od 01.01.2014 s poukazom na § 18e ods. 1 zákona o podpore.

31.Spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s. ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy
(žalovaný)neevidujevočižalobcovikpredmetnémudátumu15.augustapríslušnéhoroka(2014)včasné
splnenie si jeho povinnosti ako výrobcu v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore (v znení

platnom a účinnom v rozhodnom období).

32.Povinnosť výrobcu elektriny oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c),
vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny

rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste povinnosť informovať
prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred
uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, bola a je rovnaká aj podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c)
zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom do 31.12.2013 aj po 01.01.2014. Zákonom č. 382/2013
Z.z. došlo k zmene ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2014 takto: Výrobca

elektrinysprávomnapodporu,ktorýnesplnípovinnostipodľaodseku2,sinemôženaelektrinuvyrobenú
v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci
kalendárny rok.

33.V zmysle čl. I bodu 1. písm. f) Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a

doplatku (číslo zmluvy PDS: OZE_252_2011_15, Číslo zmluvy VSE: OZE_252_2011_15_VSE zo dňa
19.11.2014) žalovaný sa zaviazal žalobcovi zaplatiť doplatok podľa cenového rozhodnutia Úradu pre
reguláciu sieťových odvetví a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

34.Podľa ust. § 18e ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných

zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení
výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa
doterajších predpisov.

35.Súd mal za to, že novelou ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. účinnou od 01.01.2014 nedošlo k

zmene podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Podmienky podpory ako
takéostaliajpo01.01.2014nezmenené.Došlolenkzmenenásledkovnesplneniasipovinnostívýrobcov
uvedených v ust. § 4 ods. 2 zákona o podpore a to tak, že výrobca elektriny s právom na podporu,
ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu
elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.

36.Ani v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017
táto sankcia uvedená v ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014
nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore s ústavou.

37.Súdu nebolo preukázané, že žalobca doručil žalovanému spolu s faktúrou č. 140006 zo dňa
02.07.2014 aj list zo dňa 02.07.2014 o oznámení uplatnenia nároku na podporu na rok 2015. Z
poštovej knihy žalovaného nevyplýva doručenie takéhoto listu. Vzhľadom na žalobcom zvolený spôsob
doručovania ním údajne odoslanej zásielky, nevie žalobca súdu hodnoverne a preukázateľne doložiť,
či predmetné oznámenie bolo, alebo nebolo doručené žalovanému. Relevantným dôkazom by mohla

byť doručenka.38.Súd nevykonal výsluch svedkýň V. H. M. N. H., nakoľko ani ich výpoveďou, vzhľadom na ich pomer k
procesným stranám, nie je možné bez pochybností preukázať, či s faktúrou č. 140006 zo dňa 02.07.2014
bolo, alebo nebolo žalovanému doručené oznámenie žalobcu o uplatnení podpory na rok 2015.

39.Keďže oznamovaciu povinnosť je potrebné splniť periodicky každý rok, nie je možné akceptovať
názor žalobcu, že si svoju povinnosť splnil doručením cenového rozhodnutia (e-mailom zo dňa
05.02.2014). Aj keď zákon neustanovuje formu oznámenia, s prihliadnutím na požiadavku určitosti a
zrozumiteľnosti prejavu vôle, z jednostranného právneho úkonu, ktorým sa oznamovacia povinnosť plní

musí byť zrejmé, kto ho robí, komu je určený a čo sa ním sleduje, k čomu smeruje, resp. aké práva
a povinnosti z neho majú vzniknúť. Vzhľadom na uvedené e-mailová správa doručená žalovanému
dňa 05.02.2014 obsahujúca okrem iného aj rozhodnutie ÚRSO č. 0743/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013
nepreukazuje splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu.

40.Podľa zoznamu zverejneného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví žalobca si svoju oznamovaciu

povinnosť voči nemu riadne a včas nesplnil.

41.Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že boli porušené jeho práva vlastniť majetok súd opätovne poukazuje
na vyššie uvedený nález Ústavného súdu (č. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017), podľa ktorého ani
tieto práva dotknutých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov neboli porušené. Ústavný súd v tejto

súvislosti uviedol, že zákonodarca neustanovuje subjektom práva právne povinnosti samoúčelne, ale
naopak,sozjavnýmzámerom,abytietoprávnepovinnostibolidodržiavané.Jepritomnespochybniteľné,
že záujem na dôslednom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem treba
považovať za dôležitý všeobecne akceptovaný verejný záujem, ktorý môže za určitých okolností
ospravedlňovať aj neštandardné postupy pri koncipovaní právnych noriem. Za situácie, keď výrobcovia

elektriny z obnoviteľných zdrojov energie majú nárok na zákonom ustanovené formy podpory, ktorých
hodnota je aj podľa tvrdenia skupiny poslancov mimoriadne vysoká („... predstavujú ročné náklady
na prevádzku a údržbu elektrárne a náklady na splácanie záväzkov voči bankám 70 % až 90 %
ročnej podpory. V niektorých prípadoch tieto náklady dokonca prevyšujú 90 %.“), je celkom prirodzené
a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností

ustanovených zákonom o podpore výrobcami elektriny. Povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore
majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako
subjektom súkromného práva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti,
resp. informácie uvedené v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore majú výrobcovia elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie nielen vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy,

ale aj vo vzťahu k úradu. Z koncepcie posudzovanej právnej úpravy ale zjavne vyplýva, že z hľadiska
aplikácie § 4 ods. 3 zákona o podpore je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi
regionálnych distribučných sústav. Tento záver potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa
§ 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a nie úradu, príp. inému orgánu verejnej správy.

Za okolností, keď sa uplatnenie inštitútu ustanoveného v napadnutom ustanovení zákona o podpore
týka vzťahu dvoch subjektov súkromného práva, t. j. ide o súkromnoprávny vzťah, sa podľa názoru
ústavného súdu nejaví žiaduce a ani vhodné, aby zákon ustanovoval orgán verejnej správy, ktorý by bol
oprávnený rozhodovať o nesplnení zákonom ustanovených povinností jedného subjektu súkromného
práva voči druhému subjektu súkromného práva, a to aj s ohľadom na charakter týchto povinností (ak

by to tak bolo, nešlo by už o súkromnoprávny vzťah, ale verejnoprávny vzťah). Pri takejto koncepcii
právnej úpravy potom neprichádza do úvahy ani to, aby nemožnosť konkrétneho výrobcu elektriny
uplatniť si vo vzťahu k prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy právo na podporu vyplývajúca
z uplatnenia napadnutého ustanovenia zákona o podpore bola záväzným spôsobom deklarovaná
prostredníctvom individuálneho aktu aplikácie práva vydaného príslušným orgánom verejnej správy.

Rovnako podľa názoru ústavného súdu nie je nevyhnutné, aby zákon podrobnejšie ustanovoval
procesný postup jedného subjektu súkromného práva proti druhému subjektu súkromného práva pri
uplatňovaní právnych dôsledkov za neplnenie zákonom ustanovených povinností, ktoré majú navyše
primárne charakter informačných, resp. oznamovacích povinností. Na uvedenom závere nič nemení
skutočnosť, že ústavný súd sa v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. júna 2016 priklonil k záveru, že

aj v podmienkach trhovej ekonomiky je odôvodnená intervencia štátu do odvetvia energetiky vzhľadom
na jeho 33 špecifické črty. Zároveň však ústavný súd v označenom náleze zdôraznil, že intervenciu
štátu do odvetvia elektroenergetiky nemožno zamieňať s akýmsi monopolom štátu regulovať osobitným
spôsobom všetky potenciálne spoločenské vzťahy, ktoré v tejto oblasti vznikajú a ktoré si osobitnúprávnu úpravu nevyžadujú, keďže existujúci právny rámec poskytuje pre subjekty právnych vzťahov
v oblasti elektroenergetiky primerané záruky vyvoditeľné zo základného práva na súdnu ochranu
garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy a nasl. Ústavný súd si uvedomuje, že medzi výrobcami elektriny z

obnoviteľných zdrojov energií a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav môžu v súvislosti
s plnením povinností vyplývajúcich z § 4 ods. 2 zákona o podpore, ktoré sú esenciálnym predpokladom
uplatnenia napadnutého ustanovenia tohto zákona, vzniknúť právne spory súvisiace najmä s otázkou,
či si výrobcovia elektriny splnili tieto povinnosti riadne (v zákonom požadovanom rozsahu a kvalite)
a včas. Podľa názoru ústavného súdu však nie je potrebné a ani vhodné, aby arbitrom takýchto

sporov subjektov súkromného práva bol zákonom ustanovený orgán verejnej správy. To platí o to
viac, že aj v prípade, ak by zákonodarca zvolil takúto koncepciu právnej regulácie, by „konečným“
arbitrom právneho sporu súvisiaceho s nesplnením povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o
podpore a jeho právnymi dôsledkami (nemožnosť uplatniť si právo na podporu), ktorý má primárne
súkromnoprávny charakter, bol orgán súdnej moci (v rámci správneho súdnictva). Právny spor súvisiaci
so záverom prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, že výrobca elektriny si nesplnil niektorú

z povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore, s ktorými posudzovaná zákonná úprava
spája nemožnosť uplatniť si právo na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) tohto zákona, sa
podľa názoru ústavného súdu nepochybne môže stať predmetom preskúmavania v rámci (civilného)
občiansko-právneho súdneho konania. Ústavný súd ešte zdôraznil, že súkromnoprávny vzťah medzi
výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných

sústav v súvislosti s uplatňovaním práva na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore
nie je oslabený, resp. spochybnený tým, že povinnosti pre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie, splnenie ktorých je zákonným predpokladom na uplatnenie práva na podporu, sú ustanovené
priamo zákonom. Zákonná úprava povinností výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je totiž
prejavom intervencie štátu, ktoré je v odvetví elektroenergetiky, ako to už bolo zdôraznené na inom

mieste, žiaduce. Ústavný súd zároveň podčiarkol, že nemožnosť výrobcu elektriny uplatniť si právo na
podporu podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore, ktorá má charakter súkromnoprávnej sankcie, nemožno
stotožňovať so sankciami ukladanými za protiprávne konanie, ako typický inštitút verejného práva, ktorý
je aj v zákone o podpore prítomný. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na § 16 zákona o podpore,
v zmysle ktorého štátny dozor nad dodržiavaním tohto zákona výrobcami elektriny z obnoviteľných

zdrojov energie, prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav a inými právnickými osobami a
fyzickými osobami vykonáva Štátna energetická inšpekcia, ktorá môže za správne delikty vymedzené
v ustanoveniach § 16 ods. 1 zákona o podpore ukladať finančné pokuty ako typické verejnoprávne
sankcie v sumách ustanovených týmto zákonom. Poukázal tiež na skutočnosť, že sankčný mechanizmu
ustanovený v § 4 ods. 3 zákona o podpore spočívajúci v nemožnosti výrobcov elektriny uplatniť si právo

na podporu treba odlíšiť od mechanizmu zániku práva na podporu, ktorý je špecificky upravený v § 3b
ods. 2, 3 a 5 zákona o podpore; tento mechanizmus sa uplatní ex lege za predpokladu splnenia tam
ustanovených podmienok a výrobcovi elektriny bráni v ďalšom uplatňovaní podpory podľa príslušných
ustanovení zákona o podpore.

42.Ústavný súd v Náleze č. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 tiež zdôraznil, že v podmienkach
právneho štátu je každý subjekt práva (a teda aj výrobcovia elektriny) povinný plniť povinnosti
ustanovené zákonom, a to bez ohľadu na to, či predmetný zákon ustanovuje sankčný mechanizmus
prostredníctvom, ktorého ho „núti“ či „motivuje“ k plneniu týchto povinností. Ústavný súd v tejto súvislosti
konštatuje, že už podľa pôvodného znenia zákona o podpore OZE bolo prostredníctvom pôvodného

znenia § 4 ods. 3 tohto zákona neplnenie zákonných povinností ustanovených v § 4 ods. 2 písm. a) a
b) sankcionované tak, že ak si tieto povinnosti konkrétny výrobca elektriny z OZE nesplnil, tak ex lege
nedisponoval právom na odber elektriny za cenu elektriny na straty [„Právo na podporu podľa odseku
1 písm. b) nemá výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť podľa odseku 2 písm.
a) a b)“ (§ 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v pôvodnom znení)]. K zmene pôvodného znenia § 4 ods. 3

zákona o podpore OZE došlo s účinnosťou od 1. januára 2014 prostredníctvom novelizácie vykonanej
zákonom č. 382/2013 Z. z. (schválenej 22. októbra 2013), ktorý v znení napadnutom skupinou poslancov
oproti stavu platnému a účinnému k 31. decembru 2013 obsahuje v podstate len dve zásadnejšie zmeny
a) pod hrozbu (majetkovej) sankcie zahrnul plnenie všetkých povinností ustanovených v § 4 ods. 2
zákona o podpore OZE, t. j. oproti predchádzajúcemu stavu aj povinnosti uvedené v § 4 ods. 1 písm. c)

a d) tohto zákona, b) rozšíril dôsledky neplnenia zákonných povinností nielen na stratu práva na odber
elektriny za cenu elektriny na straty podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona, ale aj straty práva na tzv. doplatok
podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že z hľadiska
preskúmavaniazásahudoprávvýrobcovelektrinynepovažujezapodstatné,čiimboloprávonapodporupodľa zákona o podpore OZE „odňaté“ ex lege, t. j. priamo zákonom (pôvodné znenie § 4 ods. 3 zákona)
alebo prostredníctvom právneho mechanizmu, na ktorom je založené platné a účinné znenie (a teda
napadnuté) § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd nepovažuje

zavedenie nového znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, ktoré bolo napadnuté návrhom skupiny
poslancov, za zásadnú koncepčnú zmenu a ani zmenu neočakávanú, pričom ide navyše o zmenu, ktorú
možno odôvodniť legitímnym verejným záujmom (pozri ďalej, ako aj časť III.2 tohto nálezu). Ústavný
súd preto zastáva názor, že zavedením nového znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nemohlo dôjsť
k takému zásahu do (legitímnych) legislatívnych očakávaní výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov

energie, ktorý by bol nezlučiteľný s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, resp. s čl. 1 dodatkového protokolu.

43.Ústavný súd v Náleze č. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 ďalej uviedol, že nespochybňuje,
že napadnuté ustanovenie zákona o podpore OZE je spôsobilé aj negatívne zasiahnuť do sféry
podnikaniavýrobcovelektrinyzOZE,avšakrozhodnehonemožnopovažovaťzatakéopatrenie,ktoréby
zasahovalo do podstaty základného práva na podnikanie. Plnenie povinností (v zásade oznamovacieho,

resp. informujúceho charakteru) výrobcami elektriny ako podnikateľských subjektov (§ 4 ods. 2 zákona
o OZE) tvorí súčasť výkonu ich podnikania, pričom tieto podnikateľské subjekty vstupujú do podnikania
(na trh) s vedomím, že v záujme presadenia sa na trhu a získania podpory podľa zákona o podpore
OZE je z ich strany nevyhnutné, aby si dôsledne plnili povinnosti ustanovené v § 4 ods. 2 tohto zákona.
Ide pritom o povinnosti, ktoré ústavný súd považuje za legitímne aj s ohľadom na to, že vyplývajú zo

špecifických čŕt právnej regulácie v odvetví elektroenergetiky. V naznačených súvislostiach ústavný súd
opätovne zdôrazňuje, že schválením napadnutého ustanovenia sledoval zákonodarca legitímny verejný
záujem, a preto prípadný negatívny dopad napadnutej právnej úpravy na dotknutú skupinu výrobcov
elektriny (podnikateľov) vo svojej podstate spôsobený nedôsledným plnením zákonom ustanovených
povinností a priori nemožno hodnotiť ako zásah do podstaty a zmyslu základného práva na podnikanie,

a to aj preto, že napadnuté ustanovenie zákona o OZE samo osebe (bez zavinenia výrobcov elektriny
ako podnikateľov) celkom zjavne nie je spôsobilé zabrániť tomu, aby dotknutí podnikatelia dosahovali
kladný hospodársky výsledok, teda zisk, ktorý je podstatou a zmyslom podnikania. Zohľadňujúc aj
predbežné závery vyjadrené v ostatných častiach tohto nálezu, ústavný súd dospel k záveru, že
podmieňovanie uplatnenia práva na podporu splnením už existujúcich zákonných povinností nemožno

v žiadnom prípade považovať za neprípustný zásah do podstaty a zmyslu práva na podnikanie, a teda
v posudzovanej veci zjavne neobstojí názor skupiny poslancov, podľa ktorého je § 4 ods. 3 zákona o
podpore OZE v rozpore s čl. 35 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy.

44.Ústavný súd v náleze č. IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31.01.2019 uviedol, že považuje v posudzovanej

veci za podstatnú tiež skutočnosť, že záver vo veci sťažovateľky konajúcich všeobecných súdov k
právnej povahe lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti opierajúci sa o § 17 ods. 1 zákona o OZE,
podľa ktorého na konanie podľa zákona o OZE sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní,
ak tento zákon neustanovuje inak, nereflektuje súkromno-právny charakter vzťahu medzi žalobkyňou
ako výrobcom elektriny z OZE a sťažovateľkou ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 1 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého sa tento
zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak. Keďže v predmetnej veci si žalobkyňa uplatňovala proti sťažovateľke ako
súkromnému subjektu a nie orgánu verejnej správy (k tomu pozri aj závery obsiahnuté v náleze sp. zn.

PL. ÚS 50/2015 z 22. marca 2017) svoj nárok na poskytnutie podpory podľa zákona o OZE, nemožno
považovať odkaz všeobecných súdov na procesno-právny predpis upravujúci konanie v oblasti verejnej
správy z ústavného hľadiska za akceptovateľný. Vychádzajúc z (podľa názoru ústavného súdu) nie
celkom dostatočného odlíšenia inštitútu zániku práva na podporu ex lege a inštitútu zániku nároku na
poskytnutie podpory v zákone o OZE ústavný súd považoval za žiaduce uviesť aj ďalšie skutočnosti

relevantné pre rozhodovanie o veci sťažovateľky. V súlade s § 4 ods. 3 zákona o OZE výrobca elektriny
s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2 (vrátane nesplnenia oznamovacej
povinnosti, pozn.), si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo
podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. Podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE podpora
podľa odseku 1 písm. b), c) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času

uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti
zariadenia výrobcu elektriny. Podpora podľa odseku 1 písm. b) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu
elektriny s celkovým inštalovaným výkonom do 500 kW po celú dobu životnosti zariadenia výrobcu
elektriny. V konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 50/2015 ústavný súd k vzájomnému vzťahu § 4 ods. 3a § 3 ods. 6 zákona o OZE v konaní sp. zn. PL. ÚS 50/2015 uviedol, že ustanovenia § 4 ods. 3 zákona
o OZE nemajú bezprostrednú väzbu na § 3 ods. 6 prvú vetu zákona o OZE, podľa ktorej sa podpora
podľa odseku 1 písm. b), c) a d) vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času

uvedenia tohto zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej
časti zariadenia výrobcu elektriny. Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v §
4 ods. 3 zákona o podpore OZE z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona
sa vzťahuje totiž len na príslušný kalendárny rok, pričom právo ustanovené v § 3 ods. 6 prvej vete zákona
o OZE (v ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknuté. Z citovanej časti nálezu ústavného súdu vo

vzťahu k uplatňovaniu sankčného mechanizmu za nesplnenie povinností podľa § 4 ods. 2 zákona o OZE
vyplýva jednak periodicita oznamovacej povinnosti výrobcov elektriny z OZE, ako aj zrejmá odlišnosť
medzi právom na podporu a nárokom na podporu na príslušný kalendárny rok (nárokovateľným len po
splnení zákonných povinností, pozn.). Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 50/2015 taktiež zdôraznil,
že sankčný mechanizmus ustanovený v § 4 ods. 3 zákona o OZE spočívajúci v nemožnosti výrobcov
elektriny uplatniť si právo na podporu treba odlíšiť od mechanizmu vyvolávajúceho zánik práva na

podporu, ktorý je špecificky upravený v § 3b ods. 2, 3 a 5 zákona o OZE; ide o mechanizmus, ktorý
sa uplatní ex lege za predpokladu splnenia tam ustanovených podmienok a výrobcovi elektriny bráni v
ďalšom uplatňovaní podpory podľa príslušných ustanovení zákona o podpore OZE. Dôsledné odlíšenie
inštitútov zániku práva na podporu a zániku nároku na poskytnutie podpory na príslušný kalendárny
rok je podľa názoru ústavného súdu dôležité z hľadiska posúdenia ďalšej okolnosti majúcej podstatný

vplyv na záver všeobecného súdu k povahe lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa zákona o
OZE, a síce predmetu konania, resp. povahy nároku, ktorý si žalobkyňa ako výrobca elektriny s právom
na podporu uplatnila. Pokiaľ totiž prevádzkovateľ distribučnej sústavy pristúpi k uplatneniu sankčného
mechanizmu podľa § 4 ods. 3 zákona o OZE, tak výrobcovi elektriny s právom na podporu neumožní
úspešne si uplatniť nárok na poskytnutie podpory podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona o OZE na nasledujúci

rok, pričom zároveň výrobcu elektriny s právom na podporu de facto „zbaví“ nároku na podporu na
príslušný kalendárny rok, ale bez toho, aby to malo vplyv aj na existenciu samotného práva na podporu.

45.Žalovaný (v podaní doručenom súdu dňa 08.07.2016) uviedol, že dňa 18.08.2014 mu bolo v zásielke
(s číslom RR556565395CZ) od spoločnosti EL-INSTA ENERGO s.r.o., doručené oznámenie žalobcu

o uplatnení podpory („Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a
Oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015“) s dátumom 13.08.2014.

46.Podací stvrzenkou zo dňa 24.01.2018 mal súd preukázané, že zásielka č. RR556565395CZ bola
daná na poštovú prepravu dňa 14.08.2014. Odosielateľom bola spoločnosť EL-INSTA ENERGO s.r.o.,

ktorá v zmysle Servisní smlouvy č. 6778S vykonávala okrem iného aj administratívne činnosti pre
žalobcu a mala na starosti aj kompletnú poštovú agendu.

47.Obrana žalovaného vo vzťahu k splneniu oznamovacej povinnosti doručením oznámenia žalobcu o
uplatnení nároku na podporu dňa 18.08.2014 spočívala v tvrdení, že žalobca bol povinný splniť svoju

povinnosť do 15.08.2014. Mal za to, že táto lehota je hmotnoprávna, preto nestačí, aby žalobca podal
zásielku obsahujúcu oznámenie do dňa 15.08.2014 (vrátane) na poštu. Tvrdil, že oznámenie mu malo
byť doručené (malo dôjsť do jeho dispozičnej sféry) najneskôr dňa 15.08.2014.

48.Z Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.08.2019 súd zistil, že sa

v ňom tiež posudzovala povaha lehoty „k 15. augustu“ uvedenej v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zák. č.
309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014. Dovolací súd zdôraznil, že „ustanovenie
§ 3 zákona o podpore OZE upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny a ustanovenie
§ 4 zákona o podpore OZE stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny, z čoho logicky vyplýva,
že výrobca elektriny musí splniť presne stanovené podmienky na to, aby mal zabezpečenú podporu

výroby. Na druhej strane, ak výrobca elektriny spĺňa podmienky ustanovené podľa § 3 zákona o podpore
OZE, má určité práva a povinnosti ustanovené podľa § 4 zákona o podpore OZE a pokiaľ zákonom
určené práva alebo povinnosti nesplní, nastupuje zákonom uložená sankcia, v danom prípade strata
práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok.“ Dovolací súd dodal, že „takáto sankčná doložka
bola do zákona o podpore OZE zavedená novelou č. 382/2013 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2014, ku

ktorej novele zaujal svoj názor Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 50/2015, ktorý považoval
zavedenie sankčného mechanizmu s účinnosťou od 01.01.2014 za vyžadujúce s tým, že platí pre všetky
subjekty bez rozdielu s poukazom na prípustnosť nepravej retroaktivity.“ Dovolací súd poukázal na
doslovné znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE s tým, že z logického agramatického výkladu tohto ustanovenia je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony,
a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko
k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s

tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti. Najvyšší súd
mal za to, že „ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o
podpore OZE dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to výslovne uvedenou lehotou,
ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta, je takúto lehotu
potrebné považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú, ako nesprávne právne posúdili konajúce súdy

nižšej inštancie. Záver o hmotnoprávnom charaktere uvedenej lehoty je opretý aj o vyššie uvedený
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2015, ktorý nespochybniteľne dospel k záveru, že sankčný
mechanizmus vyjadrený v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE má súkromnoprávny charakter.
Taktospôsobujeprávnenásledkyvoblastihmotnéhoprávaapredmetnáprávnanormamusímaťpovahu
normy hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej.
Preto možno uzavrieť, že s poukazom na § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE je povinnosť výrobcu

elektriny zachovaná vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej
lehoty, t. j. v danom prípade 15. augusta. Za rozhodujúci moment pre uplatnenie podpory podľa § 4
ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE, je preto potrebné považovať moment doručenia prejavu vôle
prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, nakoľko až od toho momentu sa takýto jednostranný právny
úkon výrobcu stáva perfektným a nadobúda spôsobilosť spôsobovať účinky, ktoré s takýmto prejavom

vôle zákon spája.“ Dovolací súd dodal, že „stanovisko ÚRSO charakterizujúce dotknutú lehotu za
procesnoprávnu, nie je záväzné a v zmysle vyššie uvedeného ani správne, z ktorého dôvodu sa na
takéto stanovisko nemožno úspešne dovolávať.

49.Žalobca sa domáha vyplatenia ceny za dodávku elektriny do distribučnej siete, na ktorú sa vzťahuje

doplatok, za mesiac január 2015, to znamená, že žalobca bol povinný splniť svoje povinnosti podľa §
4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE (v znení účinnom od 01.01.2014) do 15.08.2014 (vrátane),
aby nestratil právo na odber elektriny a doplatok na nasledujúci kalendárny rok 2015. V konaní nebolo
sporné, že žalobca oznámenie z 13.08.2014 podal prostredníctvom poverenej osoby na pošte dňa
14.08.2014 a žalovanému bolo toto oznámenie doručené dňa 18.08.2014. Predmetné oznámenie z

13.08.2014 teda nebolo doručené žalovanému do 15.08.2014 (vrátane). Keďže žalobca si nesplnil svoje
povinnosti riadne a včas, nemôže si na elektrinu vyrobenú v danom zariadení v mesiaci január 2015
uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE (v znení účinnom od 01.01.2014).

50.Súd teda mal za to, že žalobca si nesplnil riadne a včas svoju povinnosť doručiť oznámenie podľa

ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore prevádzkovateľovi distribučnej sústavy aj Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví, preto v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore si nemôže na elektrinu vyrobenú v
danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE
(v znení účinnom od 01.01.2014) na nasledujúci kalendárny rok, teda na rok 2015.

51.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že
žaloba je nedôvodná, preto ju zamietol.

52.Podľa ust. § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak
mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,

že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

53.Podľa ust. § 262 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ak súd

rozhoduje čiastočným rozsudkom alebo medzitýmnym rozsudkom, môže rozhodnúť, že o trovách
konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch
alebo o celom uplatnenom procesnom nároku.

54.Žalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu súd priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v

rozsahu 100%.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno
podať do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Košice I.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh). ( § 363 CSP )

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie

prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky
procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj
tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v
odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej
( § 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a
dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania
(§365 ods. 3 CSP).