Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. október 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6S/20/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200164
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8020200164.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a členiek

senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Marianny Hirkovej v právnej veci žalobcu DANEX PLUS,
s.r.o., so sídlom Soľ 109, IČO: 45 521 441, právne zastúpeného JUDr. Vitalijom Frankom advokátom so
sídlom Prešov, Slovenská 69, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom
Banská Bystrica, Lazovná 63, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného
zo dňa 13.12.2019 číslo: 102879119/2019 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov zo dňa
08.08.2019 číslo: 101906705/2019, na základe správnej žaloby takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

Preskúmavanýmrozhodnutímžalovanýpodľa§74ods.4zákonač.563/2009Z.z.osprávedaní(daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový
poriadok“) rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 08.08.2019 číslo: 101906705/2019 (rozhodnutie

správcu dane), ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane v sume 4 100,00 eur na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2015 daňovému subjektu DANEX PLUS, s.r.o.,
Soľ 109 (ďalej len daňový subjekt, kontrolovaný daňový subjekt, žalobca), potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na odvolacie námietky, ktoré sú identické ako v žalobných
dôvodoch. Žalovaný ako odvolací orgán v zmysle § 74 ods. 2 Daňového poriadku preskúmal napadnuté

rozhodnutie a zo spisového materiálu zistil tento skutkový stav:

Správca dane vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobia január až december 2015. Daňová kontrola sa začala dňa 08.12.2016 (zápisnica
o ústnom pojednávaní č. 104430080/2016 zo dňa 08.12.2016). Daňovú kontrolu správca dane zameral
na zistenie a preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne zistenie dane z pridanej hodnoty a
na zistenie oprávnenosti nároku na odpočítanie dane okrem iných aj z faktúry č. 201500491 zo dňa

21.03.2015 za zabezpečenie prác na jednotlivých stavbách v celkovej sume 14 000,00 eur, základ
dane 11 666,67 eur, daň z pridanej hodnoty 2 333,33 eur; faktúry č. 201500572 zo dňa 30.03.2015 za
zabezpečenie prác na jednotlivých stavbách v celkovej sume 10 600,00 eur, základ dane 8 833,33 eur,
daň z pridanej hodnoty 1 766,67 eur od dodávateľa PreShov H+R, s.r.o., Hlavná 72, 080 01 Prešov,IČO 36 783 285, 1Č DPH A. (ďalej PreShov H+R, s.r.o.). Správca dane výzvou č. 101614591/2017 zo
dňa 21.07.2017 vyzval kontrolovaný daňový subjekt, aby predložil okrem iného aj dôkazy preukazujúce
skutočné dodanie stavebných prác dodávateľom PreShov H+R, s.r.o.. Na základe uvedenej výzvy

daňový subjekt doručil okrem iných aj doklady súvisiace so spoločnosťou PreShov H+R, s.r.o., a to
objednávku č. 02/2015, zápis o odovzdaní a prevzatí stavby zo dňa 28.04.2015, zmluvu o dielo zo dňa
15.04.2015.
Správca dane oznámením č. 102080111/2017 zo dňa 02.10.2017 oboznámil daňový subjekt so
skutočnosťami zistenými pri výkone daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia

január až december 2015. Daňový subjekt podal dňa 18.10.2017 vyjadrenie k oznámeniu správcu dane
č. 102080111/2017 zo dňa 02.10.2017. Následne správca dane vyhotovil o výsledku daňovej kontroly
protokol č. 102283295/2017 zo dňa 02.11.2017 za zdaňovacie obdobia január, február, marec, apríl,
máj, jún, august, október a december 2015, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným
v protokole č. 102321004/2017 zo dňa 02.11.2017 zaslal daňovému subjektu. Vo výzve stanovil lehotu
na vyjadrenie do 15 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Protokol spolu s výzvou bol daňovému

subjektu doručený dňa 27.11.2017. Dňa 14.12.2017 splnomocnený zástupca JUDr. B. C. podal za
daňový subjekt vyjadrenie k protokolu. Prílohou bolo 34 fotokópií fotografií rozostavaných objektov bez
označenia stavby.
Správca dane výzvou č. 102625299/2017 zo dňa 20.12.2017 vyzval daňový subjekt, aby sa v lehote do
15 dní odo dňa prevzatia výzvy vyjadril, či splnomocnenie pre D. B. C. sa vzťahuje aj na vyrubovacie

konanie, prípadne ďalšie nasledujúce konania, alebo nie. Správca dane vo výzve uviedol, že v
prípade, ak v stanovenej lehote nepredloží daňový subjekt vyjadrenie, bude správca dane považovať
splnomocnenie JUDr. B. C. za platné iba na rozsah vykonanej kontroly a podanie zo dňa 12.12.2017-
vyjadrenie k protokolu, za podanie vykonané nepríslušnou osobou, t. j. za nepodané.
Daňový subjekt na danú výzvu nereagoval, preto správca dane vydal rozhodnutie č. 100283927/2018 zo

dňa 05.02.2018, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty
rozdiel dane v sume 4 100,00 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2015. Proti
rozhodnutiu daňový subjekt podal odvolanie.
Žalovaný rozhodnutím č. 101629251/2018 zo dňa 21.08.2018 zrušil rozhodnutie Daňového úradu
Prešov č. 100283927/2018 zo dňa 05.02.2018 a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vydané

rozhodnutie odvolacieho orgánu nadobudlo právoplatnosť dňa 12.09.2018. V rozhodnutí odvolací orgán
konštatoval, že správca dane vydal rozhodnutie bez náležitého zistenia skutkového stavu, v rozpore
s ustanovením § 63 ods. 2 Daňového poriadku. Tiež správca dane vydal rozhodnutie v rozpore s
ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku, pretože v odôvodnení rozhodnutia neuviedol skutočnosti,
ktoré boli podkladom rozhodnutia, a vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu.

Správca dane žiadosťou č. 101953564/2018 zo dňa 03.10.2018 požiadal v zmysle § 65 ods. 2 Daňového
poriadku žalovaného o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia v rámci vyrubovacieho konania.
Žalovaný listom č. 101994053/2018 zo dňa 08.10.2018 lehotu na vydanie rozhodnutia predĺžil o 210 dní.
Dňa 15.04.2019 sa uskutočnilo ústne pojednávanie vo veci vypočutia ako svedka D. E. (predvolanie
na výsluch svedka č. 100710069/2019 zo dňa 21.03.2019). O vypočutí svedka bol upovedomením

č. 100710380/2019 zo dňa 21.03.2019 upovedomený splnomocnený zástupca daňového subjektu,
ktorý sa aj zúčastnil ústneho pojednávania. D. E. uviedol, že na základe generálnej plnej moci konal v
roku 2015 za spoločnosť PreShov H+R, s.r.o. a v spoločnosti KALICH s.r.o. konal na základe pokynov
mamky D. E.. Ďalej uviedol, že nemal zamestnancov, že predmetné práce vykonali rôzni živnostníci, aj
v subdodávke. Na rozsah prác si nespomína. Práce dozoroval majster od F. G.. Správca dane o tom

spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 100879082/2019 zo dňa 15.04.2019. Z údajov kontrolných
výkazov DPH podaných daňovým subjektom PreShov H+R, s.r.o. za zdaňovacie obdobia roku 2015
vyplýva, že spoločnosť PreShov H+R, s.r.o. v roku 2015 priznala jediného svojho dodávateľa, a to firmu
MPV Consult, s.r.o., tá s ním však nepriznala žiadny obchodný vzťah. Daňový subjekt MPV Consult,
s.r.o. v roku 2015 nepodával daňové priznania na dani z pridanej hodnoty, ani kontrolné výkazy DPH, bol

účelovo a podvodne prepísaný na osobu D. H.. Následne po zrealizovaní obchodov boli firmy PreShov
H+R, s.r.o a MPV Consult, s.r.o. vymazané z obchodného registra na základe sfalšovanej verejnej listiny
- podnet na trestné stíhanie č. 210122/2017 zo dňa 06.03.2017.

V súlade s ustanovením § 24 ods. 2 až ods. 4 Daňového poriadku správca dane pre účely vykonávanej

daňovej kontroly nahliadol do spisov daňových subjektov, a to postupne počas vyrubovacieho konania
za zdaňovacie obdobia január, február, marec, apríl, máj, jún. august, október, december 2015, a ako
dôkaz pre správne určenie dane daňového subjektu DANEX PLUS, s.r.o. použil v procese dokazovania
zistenia a skutočnosti v nich uvedené.Nahliadol do spisu daňového subjektu PreShov H+R, s.r.o. z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobia apríl 2014, jún 2014, september 2014 až december 2014 a vyhotovil kópie

dokladov (protokol o určení dane podľa pomôcok č. 101314018/2017 zo dňa 13.06.2017, generálna plná
moc zo dňa 25.03.2014, výpoveď splnomocnenia zo dňa 11.08.2015). O nahliadnutí do spisu vyhotovil
správca dane úradný záznam č. 100874930/2019 zo dňa 12.04.2019. Správca dane zo získaných
informácií a podkladov z administratívneho spisu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty u daňového
subjektu PreShov H+R, s.r.o za zdaňovacie obdobia apríl 2014, jún 2014, september až december 2014

zistil, že spoločnosť PreShov H+R. s.r.o. mala splnomocneného zástupcu D. E., bytom D. XXX/X, I.
G. J., narodeného XX.XX.XXXX, na základe generálnej plnej moci zo dňa 25.03.2014. Splnomocnený
zástupca dňa 12.08.2015 doručil správcovi dane výpoveď splnomocnenia zo dňa 11.08.2015.
Bola zaslaná žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (MVI) č. 1628657/2015 o vykonanie ústneho
pojednávania svedeckej výpovede s konateľkou spoločnosti H. K. v súvislosti s činnosťou spoločnosti
PreShov H+R, s.r.o.. Na základe odpovede na žiadosť o MVI zo dňa 21.01.2016 bolo zistené, že

konateľka spoločnosti PreShov H+R, s.r.o. H. K., zdržujúca sa od 01.04.2014 v zahraničí, pri miestnom
zisťovaní v Prahe uviedla, že od 01.04.2014 už nie je spoločníčkou ani konateľkou tejto spoločnosti.
Od uvedeného dátumu, t. j. od 01.04.2014, mala byť spoločnosť prevedená na D. E., keďže ho
splnomocnila na dokončenie prevodu spoločnosti. K tejto zmene nedošlo, nepodarilo sa jej s D. E.
spojiť, pričom nevedela o tom, že D. E. na túto spoločnosť mal vykonávať zdaniteľné obchody. O

zrušení a ďalšej vykonávanej činnosti spoločnosti nemala informácie až do chvíle, keď ju telefonicky
informovala pracovníčka z Kriminálneho úradu finančnej správy. Kontrolou nebolo kontrolovanému
daňovému subjektu uznané právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

Z podnetu na trestné stíhanie č. 210122/2017 zo dňa 06.03.2017 okrem iného vyplýva, že boli

zistené podozrenia zo spáchania daňových trestných činov na dani z pridanej hodnoty v súvislosti s
uplatňovaním si odpočtov dane na vstupe na základe fiktívnych faktúr vystavených v mene spoločností
PreShov H+R, s.r.o. a MPV Consult, s.r.o.. U oboch uvedených spoločností došlo k dobrovoľnému
výmazu - zanikli v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou Tronador s.r.o., Kopčianska 10, Bratislava, IČO:48
086 096, ktorá sa od dátumu 07.10.2015 stala ich právnym nástupcom.

V súvislosti s úkonmi smerujúcimi k zlúčeniu predmetných spoločností so spoločnosťou Tronador
s.r.o., Bratislava boli vyhotovené osvedčenia o pravosti podpisu k plnomocenstvu H. K. pre D. E. zo
dňa 26.08.2015, občiansky preukaz č. L., centrálny register osvedčených podpisov poradové číslo
0769536/2015, a k plnomocenstvu D. H. pre D. E. zo dňa 26.08.2015 občiansky preukaz č. L., centrálny

register osvedčených podpisov poradové číslo 0765874/2015, ktoré mali byť vyhotovené v Prešove dňa
26.08.2015 prešovskou notárkou JUDr. M. N. a ňou podpísané. Osvedčenia o pravosti podpisu boli
predložené na Notárskom úrade JUDr. D. I. v Považskej Bystrici za účelom osvedčenia, že predložené
fotokópie doslovne súhlasia s predloženými originálmi. Obe tieto osvedčenia o pravosti podpisu boli
podkladom Notárskej zápisnice N 211/2015, Nz29848/2015 zo dňa 28.08.2015 spísanej v Bratislave

na adrese A. B. XX, a to notárom JUDr. D. I.. Obsahom predmetnej notárskej zápisnice je spísaná
zmluva o zlúčení spoločností PreShov H+R, s.r.o. a MPV Consult, s.r.o. pod spoločnosť Tronador s.r.o.
Kopčianska10,Bratislava.ZaobchodnéspoločnostiPreShovH+Rs.r.o.aMPVConsult,s.r.o.prispísaní
predmetnej notárskej zápisnice konal D. E., a to na základe plnomocenstiev, ktoré mu mali byť udelené
osobami H. K. a D. H.. H. K. nikdy nemala vydaný občiansky preukaz č. L.. Notársky úrad JUDr. M. N.

nikdy neosvedčil podpis H. K. s č. 0769536/2015. D. H. nikdy nemal vydaný občiansky preukaz č. L..
Notársky úrad JUDr. M. N. nikdy neosvedčil podpis D. H. s č. XXXXXXX/XXXX.
Ďalej v podnete na trestné stíhanie je uvedená skutočnosť, že osoba C. M., ktorý je bezdomovcom,
a ktorý sa stal konateľom spoločnosti STANEX Trade, s.r.o., Prešov v spojitosti s osobou D. E., v
zápisnici o podaní vysvetlenia č. 97259/2016 zo dňa 29.01.2016 spísanej Kriminálnym úradom finančnej

správy vyjadril obavu o svoj život. A to z dôvodu, že sa o jeho výpovedi môže dozvedieť D. E.. Podľa
vyjadrenia C. M. D. E. má známych nielen na daňovom úrade, ale aj na polícii, a preto sa obáva úniku
informácií, a z toho tiež pramenia jeho obavy o život. D. E. mal ovplyvňovať bezdomovca C. M., aby
pred daňovým úradom tvrdil, že robil stavebné práce. Na základe uvedených skutočností je osoba D.
E. dôvodne podozrivá zo spáchania trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej

pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352, ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona
a trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1. písm.
g) Trestného zákona.Tiež bola spísaná zápisnica o podaní vysvetlenia s konateľom daňového subjektu MPV Consult, s.r.o. D.
H. č. 66954/2016 zo dňa 22.01.2016. D. H. uviedol, že prepis firmy na jeho osobu bol podvodný, nikoho
vedome nesplnomocnil na zastupovanie firmy, ani na vystavovanie faktúr, ak boli vystavené počas jeho

konateľstva faktúry, tie treba považovať na podvodné. Zo zápisnice o podaní vysvetlenia vyplýva, že
D. H., konateľ spoločnosti MPV Consult, s.r.o., objasnil, za akých okolností sa odo dňa 26.09.2014 stal
konateľom uvedenej spoločnosti. Približne v tom čase prišiel za ním domov nejaký muž, ktorého vtedy
nepoznal, potom sa dozvedel, že sa volá C. M.. Keďže doma nemal zavedenú elektrinu, sľúbil mu, že
ak mu podpíše nejaké papiere, tak on vybaví zavedenie elektriny do domu. Potom sa stretli v Prešove

na nejakom úrade, kde popodpisoval nejaké papiere. Nečítal, čo podpisuje, až neskôr sa dozvedel, že
podpísal papiere ohľadom prevodu nejakej firmy na jeho osobu. C. M. však svoj sľub nedodržal, elektrinu
nepomohol do domu zaviesť a viac sa neukázal.

Správca dane oboznámil kontrolovaný daňový subjekt so zisteniami a závermi správcu dane s

pochybnosťami o správnosti a pravdivosti tvrdení daňového subjektu v predložených dokladoch v
priebehu daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní listom č. 100973060/2019 zo dňa 25.04.2019.

Splnomocnený zástupca JUDr. Vitalij Franko dňa 23.05.2019 podal za daňový subjekt žiadosť o
predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k oboznámeniu so zisteniami a závermi správcu dane. Správca

dane zaslal dňa 27.05.2019 výzvu na odstránenie nedostatkov podania č. 101253715/2019 zo
dňa 24.05.2019. Dňa 27.05.2019 bolo podané elektronickými prostriedkami oznámenie - vrátenie
zaevidované pod. ev. číslom 297455/2019. Dňa 28.05.2019 bolo doručené to isté oznámenie - vrátenie
listom zaevidovaným pod. ev. číslom došlej pošty 250318621/2019. V uvedenom oznámení - vrátení
splnomocnený zástupca daňového subjektu spochybňuje adresáta oboznámenia so zisteniami a

závermi správcu dane DANEX PLUS, s.r.o.
Správca dane oznámením č. 101281155/2019 zo dňa 28.05.2019 oznámil daňovému subjektu, že
pri vyhotovení dokumentu oboznámenie so zisteniami a závermi správcu dane s pochybnosťami o
správnosti a pravdivosti tvrdení daňového subjektu v predložených dokladoch v priebehu daňovej
kontroly a vo vyrubovacom konaní podľa § 68 Daňového poriadku č. 100973060/2019 zo dňa

25.04.2019, ktoré bolo doručené dňa 15.05.2019, Daňový úrad Prešov v jeho texte uviedol nesprávny
údaj IČO 345521441, pričom má byť správne uvedený údaj IČO 45 521 441. Dňa 27.05.2019 bola
podaná elektronickými prostriedkami žiadosť o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k oboznámeniu so
zisteniami a závermi správcu dane, avšak bez zaplatenia správneho poplatku k uvedenej žiadosti.
Správca dane výzvou na zaplatenie správneho poplatku č. 101321824/2019 zo dňa 31.05.2019 vyzval

poplatníka DANEX PLUS, s.r.o. na zaplatenie správneho poplatku. Rozhodnutím č. 101338096/2019
zo dňa 03.06.2019 prerušil daňové konanie vo veci žiadosti o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k
oboznámeniu do doby, kým daňový subjekt zaplatí správny poplatok.

Správca dane žiadosťou č. 101276898/2019 zo dňa 28.05.2019 požiadal v zmysle § 65 ods. 2 Daňového

poriadku žalovaného o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia v rámci vyrubovacieho konania.
Žalovaný odpoveďou č. 101321491/2019 zo dňa 31.05.2019 lehotu na vydanie rozhodnutia v rámci
vyrubovacieho konania začatého 20.09.2018 na základe rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č.
101629738/2018 zo dňa 21.08.2018 predĺžilo o 60 dní. Upovedomením č. 101387572/2019 zo dňa
06.06.2019 správca dane upovedomil kontrolovaný daňový subjekt o predĺžení lehoty.

Dňa 17.06.2019 bolo podané elektronickými prostriedkami oznámenie zaevidované pod ev. číslom
349320/2019, že vo veci výzvy zo dňa 24.05.2019 (výzva na odstránenie nedostatkov č.
101253715/2019) z technických príčin na strane advokáta nebolo možné zaslať žiadosť o predĺženie

lehoty elektronickými prostriedkami. Po odstránení technickej chyby bola zaslaná identická žiadosť o
predĺženie lehoty na vyjadrenie v predmetnej veci, v ktorej bolo tiež uvedené, že správny poplatok bude
uhradený obratom. Dňa 28.06.2019 bola podaná elektronickými prostriedkami žiadosť zaevidovaná pod
ev.číslom383207/2019ozaslanievýzvydeklarovanej,resp.údajovpotrebnýchnazaplateniesprávneho
poplatku na základe rozhodnutia č. 101338096/2019 zo dňa 03.06.2019. Výzva č. 101321824/2019

zo dňa 31.05.2019 bola zaslaná elektronickým prostriedkami na adresu daňového subjektu. Dňa
02.07.2019 bola elektronicky zaslaná výzva na zaplatenie správneho poplatku č. 101605402/2019.
Výzva bola doručená dňa 11.07.2019. Lehota na zaplatenie správneho poplatku uplynula dňa
26.07.2019.Dňa 15.07.2019 bolo podané elektronickými prostriedkami vyjadrenie k oboznámeniu sa so zisteniami

a závermi správcu dane s pochybnosťami o správnosti a pravdivosti tvrdení daňového subjektu v
predložených dokladoch v priebehu daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní podľa § 68 Daňového
poriadku k oboznámeniu č. 100973060/2019 zo dňa 25.04.2019.

Správca dane oznámením o pokračovaní v daňovom konaní č. 101894367/2019 zo dňa 07.08.2019
oznámil daňovému subjektu, že pokračuje od 31.07.2019 v daňovom konaní z vlastného podnetu
z dôvodu, že pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo. Rozhodnutím č. 101896675/2019 zo
dňa 07.08.2019 správca dane nevyhovel žiadosti daňového subjektu o predĺženie lehoty, pretože
daňový subjekt nepreukázal existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie lehoty, podal vyjadrenie k
oboznámeniu sa so skutočnosťami a závermi správcu dane, poplatok zaplatil po lehote do 15 dní odo

dňa doručenia výzvy č. 101605402/2019 zo dňa 02.07.2019.

Správca dane následne vydal rozhodnutie č. 101906705/2019 zo dňa 08.08.2019, ktorým podľa §
68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 4 100,00 eur na dani

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2015. Proti tomuto rozhodnutiu sa daňový subjekt
odvolal.

Žalovaný argumentoval v odôvodnení rozhodnutia príslušnými ustanoveniami zákona o dani z pridanej

hodnoty, Daňového poriadku a následne sa vyjadril ku všetkým odvolacím námietkam uvedeným
v odvolaní daňového subjektu.

Zistil, že správca dane vykonal u daňového subjektu DANEX PLUS, s.r.o., Soľ 109 daňovú kontrolu dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2015. Na základe zisteného skutkového

stavu v rámci daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepriznal rozhodnutím uplatnený
nárok na odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie marec 2015 vo výške 4 100,00 eur za stavebné práce
od dodávateľa PreShov H+R, s.r.o.. Správca dane na zdôvodnenie svojich záverov uviedol, že daňový
subjekt okrem faktúr nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili a preukázali dodanie stavebných prác
od dodávateľov PreShov H+R, s.r.o. Správca dane na základe toho konštatoval, že daňový subjekt si

odpočítal daň z faktúr v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (zákon o DPH).

Daňový subjekt namietal, že správca dane mal určiť, aké doklady má predložiť a ako majú vyzerať po
vizuálnej stránke. Odvolací orgán k tejto námietke uviedol, že správca dane opakovane vyzval daňový

subjekt na predloženie iných dokladov preukazujúcich reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu
deklarovanéhofaktúrou.Daňovýsubjektdoručilsprávcovidaneobjednávku,preberacíprotokolazmluvu
o dielo. Odvolací orgán k týmto predloženým dokladom poukázal, že na jednej strane sú významnými
dôkaznými prostriedkami pre oblasť súkromného práva, ale na druhej strane ide o listiny s daňovo-
právnym charakterom, ktoré sú iba logickým následkom, ktoré vytvárali a formovali obsah a charakter

toho ktorého zdaniteľného obchodu, pri realizácii ktorého správca dane absentoval. Preto, ak u správcu
dane vzniknú pochybnosti, že určitá udalosť alebo časť zdaniteľného obchodu sa nerealizovala, potom
je dôkazným bremenom, ktoré má oporu v zásade poctivého obchodného styku v spojení s pravidlom
obozretného podnikania, daňového subjektu preukázať, že sa zdaniteľný obchod zrealizoval. Daňový
subjekt si bol povinný preveriť svojich obchodných partnerov v takom rozsahu, aby mal zabezpečené

podklady na preukázanie svojich nárokov na odpočítanie dane. Splnenie podmienok uvedených v §
49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich
bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani
pri vzniku zodpovednosti inej osoby za chybu dokladu, a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Zákonodarca
naopak požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý si nárok na odpočítanie dane uplatňuje,

preukázal existenciu podmienok v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ podľa daňového priznania
uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný
obchod bol reálne uskutočnený tak, ako je deklarovaný v daňovom doklade (faktúre).Odvolací orgán zdôraznil, že v daňovom konaní je dôkazné bremeno postavené na zásade, že každý
daňový subjekt má povinnosť daň priznať, teda bremeno tvrdenia, ale tiež toto svoje tvrdenie doložiť,

t. j. bremeno dôkazné. Toto svoje bremeno plní daňový subjekt v konaní vedenom správcom dane,
pričom je v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku povinný preukázať všetky skutočnosti, ktoré je
povinný uviesť v daňovom priznaní, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií, ktoré je povinný viesť,
alebo skutočnosti, k preukázaniu ktorých bol vyzvaný správcom dane. V danej veci síce kontrolovaný
daňový subjekt predložil správcovi dane faktúru, objednávku a zmluvu o dielo, čím si splnil svoju

základnú dôkaznú povinnosť, avšak tieto doklady boli správcom dane kvalifikovane spochybnené, keď
bolo sporným, či k realizácii týchto obchodov došlo skutočne dodávateľom uvedeným na spornej faktúre.
Na základe vyššie uvedených zistení správca dane aj odvolací orgán uzavreli, že bolo dostatočne
preukázané, že daňový subjekt PreShov H+R, s.r.o. vystupoval v predmetnom obchode ako „formálny
dodávateľ“, ktorý deklaruje dodávky služieb. Navyše, správca dane nahliadnutím do spisu z daňovej
kontroly u daňového subjektu PreShov H+R. s.r.o. za zdaňovacie obdobia roku 2015 zistil, že spoločnosť

PreShov H+R, s.r.o. mala v roku 2015 jedného dodávateľa MPV Consult, s.r.o. Kriminálnym úradom
finančnej správy bolo zistené, že v danom prípade ide o vystavené fiktívne faktúry. V mene firmy MPV
Consult, s.r.o. boli vystavované fiktívne faktúry za predstierané zdaniteľné obchody - dodania rôznych
tovarov a služieb. Ďalej, spoločným znakom spoločností PreShov H+R, s.r.o. a MPV Consult, s.r.o. je, že
nemajú zamestnancov, nemajú majetok, technické vybavenie a ekonomická činnosť je umelo a účelovo

vytvorená. V danom prípade nebolo preukázané, že práce fyzicky dodal deklarovaný dodávateľ PreShov
H+R, s.r.o.. Je vysoko pravdepodobné, že práce boli vykonávané formou „čiernej práce“, napr. fyzickými
osobami, ktoré nie sú podnikateľskými subjektmi. Správca dane aj preto daňovému subjektu DANEX
PLUS, s.r.o. správne neuznal právo na odpočítanie dane za stavebné práce z faktúr od dodávateľa
PreShov H+R. s.r.o.. Išlo len o formálne vystavenie faktúry, bez ekonomického opodstatnenia. Služby

neboli dodané dodávateľom uvedeným na faktúre, v danom prípade dodávateľovi nevznikla daňová
povinnosť v zmysle § 19 ods. 2 zákona o DPH a kontrolovanému daňovému subjektu nevzniklo právo na
odpočítanie dane v zmysle ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

Daňový subjekt trval na vypočutí svedka-zástupcu spoločnosti Tronador, s.r.o.. Odvolací orgán k tejto
námietke poukázal, že spoločnosť Tronador, s.r.o. (toho času už zaniknutá) bola právnym nástupcom
spoločnosti PreShov H+R, s.r.o. .Odvolací orgán nevidel dôvod na vypočutie konateľa spoločnosti
Tronador, s.r.o., ktorý nemá žiadnu súvislosť s deklarovaným zdaniteľným obchodom v zdaňovacom
období marec 2015 s poukazom na skutočnosť, že bol vypočutý D. E., ktorý v tom čase konal za

spoločnosť PreShov, s.r.o.. K návrhu žalobcu na vypočutie D. M. z Lady odvolací orgán uviedol, že mu
nie je zrejmé, z akého dôvodu by mal byť daný svedok vypočutý.

Ďalej daňový subjekt namietal, že správca dane nereagoval na jeho upozornenie, že v dokumente

Oboznámenie so zisteniami a závermi správcu dane s pochybnosťami o správnosti a pravdivosti
tvrdení daňového subjektu (Oboznámenie), v predložených dokladoch v priebehu daňovej kontroly
a vyrubovacieho konania uviedol evidentne nesprávne IČO daňového subjektu. Odvolací orgán
preskúmal napadnuté rozhodnutie a spisový materiál aj v rozsahu tejto námietky a konštatoval, že je
neopodstatnená a zavádzajúca. Zo spisového materiálu totiž vyplýva, že správca dane oznámením

č. 101281155/2019 zo dňa 28.05.2019 oznámil daňovému subjektu, že pri vyhotovení predmetného
Oboznámenia správca dane v jeho texte uviedol nesprávny údaj IČO 345521441, pričom správne
uvedený údaj má byť IČO 45 521 441.

Ďalej daňový subjekt namietal, že ak chce správca dane použiť rôzne výpovede svedkov z iných
konaní, musí pre zachovanie zákonnosti konania umožniť kontrolovanému daňovému subjektu klásť
týmto svedkom otázky. Vzhľadom na všeobecnosť námietky a nekonkretizovanie, ktorých svedkov má
daňový subjekt na mysli, odvolací orgán hodnotil námietku ako neopodstatnenú. Uviedol, že správca
dane postupoval zákonným spôsobom v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého ako

dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre
správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými predpismi.Toto sa vzťahuje aj na námietku daňového subjektu o použití informácií od Kriminálneho úradu finančnej
správy (KÚFS). V danom prípade prevzal na seba dôkazné bremeno správca dane a postupoval v
zmysle základných zásad správy daní uvedených v § 3 Daňového poriadku. Aj keď zabezpečenie

dokumentácie u obchodného partnera nebolo zo zákona povinné, bolo zo strany kontrolovaného
daňového subjektu ako podnikateľa, vedomého si súvislosti s uplatňovaním daňových nárokov, dôvodné
predpokladať, že bude trvať na ich zabezpečení, v opačnom prípade riskuje dôkaznú núdzu.

K námietke nezákonnosti výpovede H. K. odvolací orgán argumentoval, že správca dane využil inštitút

žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Česká daňová správa uskutočnila výsluch H. K., z ktorého
vyplynulo, že H. K. za spoločnosť PreShov H+R, s.r.o. nevykonávala žiadnu činnosť; splnomocnila D. E.
iba na prevod spoločnosti. D. E. bol vypočutý u správcu dane za prítomnosti splnomocneného zástupcu
kontrolovaného daňového subjektu. Z uvedených dôvodov ani správca dane ani odvolací orgán nevidel
dôvod na opakovanie výsluchu H. K..

Čo sa týka námietky, že daňový subjekt nemôže zodpovedať za niektoré spoločnosti, ktoré sú toho
času nefunkčné alebo sú z obchodného registra vymazané, odvolací orgán zdôraznil, že je potrebné
poukázať na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú
skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že

štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými
podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale
aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu
obchodnej spoločnosti chýbajú, potom ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264
Obchodného zákonníka právnu ochranu, to znamená, že pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov

uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového
poriadku, oprávnené.

K námietke, že správca dane mal zobrať do úvahy aj doručené fotokópie rozostavaných stavebných

objektov, odvolací orgán konštatoval, že z predložených fotografií nie je možné zistiť alebo preukázať,
kto predmetné práce vykonal. Takéto fotografie nie sú dôkazom, že stavebné práce vykonala spoločnosť
PreShov H+R. s.r.o.. navyše, na doručených fotografických záberoch boli zdokumentované rozostavané
stavby bez uvedenia označenia stavby a bez uvedenia zhotoviteľov.

Odvolací orgán po preskúmaní rozhodnutia a celého spisového materiálu v rozsahu námietok daňového
subjektu dospel k záveru, že správca dane postupoval v celom konaní v zmysle platných právnych
predpisov, posudzoval závažnosť všetkých jednotlivých dôkazných prostriedkov a vyhodnotil všetky
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliadalnavšetko,čovdaňovomkonanívyšlonajavo.Vykonanédôkazypreukazujú,žedaňovýsubjekt
si uplatnil právo na odpočítanie dane v rozpore s ustanovením § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na
§ 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH.

II.
Argumenty žalobcu v žalobe

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím
správcu dane; vrátenia veci žalovanému na nové konanie a rozhodnutie. Žiadal vo veci nariadiť

pojednávanie.

V žalobe namietal, že zamestnancami správcu dane bolo porušené ust. § 3 ods. 1, 2, 3 a 7 Daňového
poriadku, čl. 50 ods. 5 Ústavy SR a tiež medzinárodné zmluvy, Všeobecná deklarácia ľudských práv
prijatá OSN dňa 10.12.1948 (čl. II. ods. 1), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

aListinazákladnýchprávaslobôd.Žalobcazdôraznil,žesprávcadanehodnotilzískanédôkazyzpozície
mocenskej sily orgánu štátnej správy a žalovaný jeho postup obhajuje. Správca dane na str. 4 ods. 2
napadnutého rozhodnutia tvrdí, že cit.. „spoločnosť HV - VAS s.r.o. nemala v roku 2015 zamestnancov.“
Opäť správca dane používa akési indície resp. informácie, ktoré ničím relevantne nepodložil. Ale naopakod daňového subjektu to nekompromisne vyžaduje. Ak teda platí zásada rovnosti zbraní – strán- tak
to nemožno vyžadovať len od strany slabšej, ale práve od strany silnejšej, ktorou správca dane ako
mocenský orgán štátu nepochybne je. Konateľ spoločnosti HV - VAS s.r.o. pán I. vo svojej svedeckej

výpovedi jednoznačne potvrdil všetky skutočnosti, ktoré sa týkajú preverovaných stavebných prác a
hlavne s dôrazom, že trvá na tom, že vykonal stavebné práce na oboch stavbách tak ako sú uvedené v
súpisoch prác. Správca dane túto svedeckú výpoveď neprijal ako nedôveryhodnú len neuviedol dôvody
tejto nedôveryhodnosti. Je potrebné opäť poukázať na právny režim SR, ktorý v svojich zásadách je
založený na ústnosti, a nie na písomnosti. Preto ignorovať svedecké výpovede nehodiace sa správcovi

dane nemožno. Ale je nutné zodpovedne dodržiavať § 3 ods. 1, 2, 3 Z. z. Daňového poriadku v tom
zmysle, že správca dane je povinný dôkazy poctivo vyhodnotiť.

O tom, že u správcu dane neplatí zásada rovnosti zbraní svedčí aj tá skutočnosť, že správca dane v
priebehu kontroly dvakrát požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na ukončenie kontroly a to raz
o 210 dní a druhýkrát o 60 dní teda spolu o 270 dní. Nadriadený orgán týmto žiadostiam správcu dane

vyhovel bez odôvodnenia len s konštatovaním, že sa jedná o mimoriadnu zložitosť predmetnej veci. Po
týchto obštrukciách správcu dane žalobca prostredníctvom svojho splnomocnenca - právneho zástupcu
JUDr. Vitalija Franka, advokáta, požiadal o predĺženia lehoty na vyjadrenie sa k záverom správcu dane,
avšak žalobcovi už takáto možnosť daná nebola, pretože vraj na strane žiadateľa neboli uvedené také
dôležité dôvody pre odklad, aby mohol správca dane takejto žiadosti vyhovieť. Žalobca je toho názoru,

že už lapidárnejší príklad o zneužívaní moci správcom dane nie je ani možný. Smutné na tom všetkom
je to, že tu nejde len o zneužívanie právomoci správcu dane, ale evidentné nezákonný postup správcu
dane a takéto konania sú nadriadeným orgánom správcu dane bez mihnutia oka akceptované.

Odvolací orgán na str. 9 napadnutého rozhodnutia uviedol prečo pre správcu dane je nepodstatné
vypočuť žalobcom navrhovaných svedkov. Týmito dôvodmi sú, že podľa neho ide o všeobecné námietky
a nekonkretizovanie, ktorých svedkov má daňový subjekt na mysli a hodnotí túto námietku ako
neopodstatnenú. Avšak z logiky veci, ktorá by mohla byť vlastnou aj pre zamestnancov správcu dane, je
že ak správca dane tvrdí, že použil informácie z iných kontrol, z iných spisov, u iných daňových subjektov,

tak je na ňom uviesť o ktoré daňové subjekty sa jedná, ktoré svedecké výpovede použil a až vtedy
by mohol daňový subjekt konkretizovať námietku. Vychádzajúc z tohto konštatovania nekonkrétnym a
neadresným je v prvom rade správca dane. Z toho je absolútne zrejmé, že ak to vyhovuje mocenskému
orgánu štátnej správy tak možno použiť všetko, avšak u daňového subjektu takmer nič. Zdá sa, že takto
si predstavuje Finančná správa SR zásadu rovnosti zbraní resp. rovnosť pred zákonom. Tu je namieste

zdôrazniť, že slovenský právny režim a najmä Ústava SR vo vyššie uvedených ustanoveniach má
zakotvenú jednu zo zásad a to prezumpciu neviny. Ale pri zákone č. 563/2009 Z. z. Daňový poriadok sa
požívazásadaprezumpciaviny.TakoutozásadousanaEurópskomkontinenteneriadinik,lenSlovenská
republika.

SprávcadanesavosvojichrozhodnutiachopieraovýpoveďpaniH.K.,ktorápodľainformáciíuvedených
v rozhodnutiach vypovedala na základe právnej pomoci v ČR na požiadanie Daňovej správy SR. To, že
akýsi svedok je vypočúvaný v inom štáte EÚ je bežnou situáciou ale je aj bežnou situáciou to, že sú s
takýmto úkonom oboznámené dotknuté osoby. V tomto prípade sa zjavne tak nestalo pričom žalobcovi

bolo zabránené využiť moje ústavné právo klásť svedkovi otázky.

Správcovi dane bola predložená aj fotodokumentácia o realizácií jednotlivých stavieb. Správca dane
sa nimi nezaoberal, vyhodnotil ich ako nerelevantné. Žalobca žiadal správcu dane, že ak sú tieto

predložené dôkazy nedostačujúce, má právo správca dane vykonať kontrolu miestnym zisťovaním na
mieste samom, čo v nedávnej minulosti pracovníci správcu dane vykonávali bežne. Na tento návrh ako
dôkaz žalobca do dnešného dňa žiadnu odpoveď nedostal.

Odvolací orgán obhajuje postup správcu dane čo sa týka vznesenej námietky uvedenej v odvolaní, že
správca dane používa rôzne informácie, ktoré boli získané akýmsi polopolicajným kriminálnym úradom
Finančnej správy SR. Ak takéto informácie použil tak prevzal na seba dôkazné bremeno a postupoval
vraj v zmysle § 3 Daňového poriadku. Žalobca opätovne namieta a považuje postup správcu dane akoaj konštatovanie odvolacieho orgánu za nezákonné a to minimálne v tom, že ak správca dane použil
informatívne správy s týmito mal oboznámiť daňový subjekt v konaní, a ak používal napr. výpoveď p. D.
H. a C. M. mal umožniť v tomto konaní daňovému subjektu resp. jeho splnomocnenému zástupcovi klásť

takémutovypočutémuobčanoviSRotázky.Rôzneinterpretačnézáverypoužitézinýchkonanísúprávne
irelevantné. Opäť sa tu potvrdzuje, že správca dane hodnotí získané dôkaz z pozície mocenskej sily
orgánu štátnej správy a v zmysle zásady prezumpcie viny. Ak teda tvrdí, že u niektorých navrhovaných
svedkov nie je dôvod na ich vypočutie vzhľadom na to že v čase zahájenia kontroly už neboli konateľmi
predmetných spoločnosti, tak prečo bol vypočutý pán B. I. bývalý konateľ spoločnosti HV - VAS s.r.o.,

ktorý v čase zahájenia a počas kontroly nebol už konateľom spoločnosti HV - VAS s.r.o..

Odvolací orgán na str. 9 napadnutého rozhodnutia uvádza že cit.: „správca dane v konaní preukázal
a že je vysoko pravdepodobné, že práce boli vykonané formou „čiernej práce“ K takémuto záveru
správca dane došiel tým spôsobom, že použil operatívne zistenia Kriminálneho úradu finančnej správy

(KÚFS), že ide o fiktívne faktúry medzi spoločnosťami PreShov H+R, s.r.o. a MPV Colnzult, s.r.o.. Zdá
sa, že týmito operatívnymi zisteniami sú tie informácie, že spoločnosti nemajú zamestnancov, nemajú
majetok a nemajú technické vybavenie na výkon takýchto činností. Stavebné práce sa môžu vykonávať
rôznymi spôsobmi v rámci dodávateľsko - odberateľských vzťahov. Sem patria aj rôzne činnosti v rámci
rôznych subdodávok ako napr. zapožičanie pracovníkov, rôzneho technického zariadenia a mnoho

iného. To, že spoločnosti nemajú v reálnom čase majetok, nič týmto spoločnostiam nebráni aby takúto
činnosť vykonávali. Žalobca opäť zdôraznil, že správca dane a dovolací orgán svoje konštatovania
neodôvodňujú zákonne a právne relevantnými dôkazmi, ale len súhrnom indícií, ktorého výsledkom je
akási neurčitá pravdepodobnosť. Žalobcovi to pripadá ako keď pracovník resp. zamestnanec SHMÚ v
masmédiach predpovedá počasie s vyjadrením, že „zajtra s vysokou pravdepodobnosťou bude pršať.“

Ak bude je dobre, ak nebude aj tak dobre. S takýmto konštatovaní akejsi pravdepodobnosti nemožno
súhlasiť a slovenský právny režim nie je postavený na pravdepodobnostiach, ale je postavený na
tak zistenom skutkovom stave, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, čo v tomto prípade konštatovať
nemožno.

Konajúci súd upriamil aj na to, že správca dane vo svojich rozhodnutiach používa slovné spojenia ako:

- dostupné informácie (nikto nevie aké)
- nepreverené správcom dane konštatovania ako napr.: ...nemal v roku 2015

zamestnancov...
- operatívne zistenia (nikým neverifikované)
- vysoko pravdepodobné
- podvodne prepísala (nikým a ničím nepotvrdené)

Ako je vidieť správca dane používa vo svojom rozhodnutí domnienky, akési nepotvrdené indície,
nejaké informatívne zistenia a výpovede z iných konaní. Na základe takýchto nepodložených nepoctivo
vyhodnotených zistení si správca dane dovolí uviesť v rozhodnutí konštatovanie „že bolo dostatočne
preukázané, že daňový subjekt postupoval v rozpore s Daňovým poriadkom a v rozpore so zákonom č.
222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov“.

Na záver žalobca upriamil pozornosť súdu na nález Ústavného sudu SR sp. zn. II. ÚS 52/1998 zo dňa
26.01.1999, ktorým bolo deklarované, že bez úplného uplatnenia práva na obhajobu vo všetkých jeho
prejavoch a v jeho úplnom zákonnom vyjadrení nemožno hovoriť o dosiahnutí spravodlivosti.

III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe

K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 18.08.2020 vyjadril žalovaný, ktorý navrhol

žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a vo veci nariadiť pojednávanie. Zotrval na skutkových a právnych
argumentoch, ktoré uviedol žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí.IV.
Replika žalobcu

K vyjadreniu žalovaného zaslal žalobca repliku zo dňa 11.05.2022, v ktorej uviedol, že v celom
rozsahu trvá na žalobných dôvodoch uvedených v žalobe. Opätovne zdôraznil, že žalovaný neuvádza
pravdivé tvrdenia v rozhodnutí, aj vo vyjadrení k žalobe. Argumentoval, že správca dane v konaní
uviedol, že je vysoko pravdepodobné, že práce boli vykonané formou čierna práca. Definícia vysoko
pravdepodobného nie je odôvodniteľne právne podloženou definíciou. Už z toho je zrejmé, že

správca dane má vedomosť, že evidentne porušil Daňový poriadok a opiera sa o nejaké domnienky
apravdepodobnosti.Žalobcaargumentoval,žedaňzrôznychdruhovdanísaurčujenumerickyapresne,
neurčuje sa na základe najväčšej pravdepodobnosti, že výška dane je taká alebo onaká. Preto vo svojich
rozhodnutiach musí správca určiť svoj nález konkrétne, zjavne a zrozumiteľne. V opačnom prípade je
jeho rozhodnutie arbitrárne a nevykonateľné.

Navrhol žalobe vyhovieť a napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na nové konanie
a rozhodnutie.

V.
Skutkové závery a právne argumenty správneho súdu

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (SSP) účinného od 01.07.2016,
v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom
fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených
týmto zákonom.

Podľa§2ods.2SSP,každý,ktotvrdí,žejehoprávaaleboprávomchránenézáujmyboliporušené,alebo
priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou
orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok

ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

Spoukazomnavyššiecitovanézákonnéustanoveniakrajskýsúdakosprávnysúdpreskúmalnapadnuté
rozhodnutia a konanie, ktoré im predchádzalo, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom
administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo rozhodnutia a postup
správnych orgánov sú v súlade so zákonom.

V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že konkrétne vymedzenie dôvodov žaloby, z ktorých musí
byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky
rozhodnutia alebo opatrenia správnych orgánov za nezákonné – tzv. žalobných dôvodov je jedno

z najdôležitejších náležitostí správnej žaloby.

Vymedzenie žalobných bodov má zásadný význam z hľadiska žalobcu v určení, čo konkrétne bude
správny súd na základe jeho žaloby preskúmavať, a z hľadiska správneho súdu v tom, čím sa zaoberať

nemôže a nebude, keďže podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby,
ak nie je ďalej stanovené inak. Zo žaloby musí byť preto pre správny súd jasné a zrozumiteľné, aké
žalobné body uvádza žalobca na podporu svojho tvrdenia podľa § 2 ods. 2 a § 177 ods. 1 SSP. Správny
súdnemôžezvlastnejiniciatívyzažalobcunahradiťžalobnédôvody,anisámnevyhľadávaďalšiemožnévady napadnutého rozhodnutia, iba ak by išlo o vady, ktoré musí posúdiť ex offo (§ 191 ods. 1
písm. a/, b/ a g/ SSP). Keďže predmetom súdneho preskúmania je zákonnosť rozhodnutia, má včasné,
správne a úplne formulovanie žalobných bodov zásadný význam.

Podľa § 178 ods. 1 SSP, treba považovať za osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu,
že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy,
pričom musí ísť o subjektívny práva vyplývajúce z právneho predpisu. Obligatórnou náležitosťou
žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že správne rozhodnutie alebo jeho časť odporuje konkrétnemu

všeobecne záväznému právnemu predpisu a toto tvrdenie právne odôvodniť. Nestačí iba všeobecné
tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje
porušenie zákona. Za žalobné body nemožno považovať ani prostý výpočet paragrafov Správneho
poriadku, ktoré údajne žalovaný porušil, ani ich parafrázu, bez akejkoľvek špecifikácie (pozri rozsudok
Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 8Azs/134/2005). Skutkové tvrdenia obsiahnuté v správnej
žalobenemôžubyťibatypovoucharakteristikou„obvyklých“nezákonností,alemusiapredstavovaťjasne

individualizovaný, od iných konkrétnych dejov či okolností jednoznačne odlíšiteľný popis.

Správny súd preskúmava rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu
a z dôvodov uvedených v žalobe (takzvane v medziach žaloby). Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe
je správny súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Tu platí v správnom súdnictve koncentračná zásada,

keď žalobca môže žalobné dôvody síce meniť, no rozširovať ich môže len do konca lehoty na podanie
žaloby. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady
proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného, ani na pojednávaní.
Od miery precizácie žalobných bodov do značnej miery závisí, akej ochrany sa žalobcovi zo strany
správneho súdu dostane. Čím je žalobný bod všeobecnejší, tým všeobecnejšie k nemu správny súd

pristúpi a posúdi ho.

Podľa§3ods.1Daňovéhoporiadku,prisprávedanísapostupujepodľavšeobecnezáväznýchprávnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje

a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je
podávať podľa osobitných predpisov,
b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňovej
kontroly alebo daňového konania,

c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.Podľa § 27 ods. 1 Daňového poriadku, ak nie je lehota pre niektorý úkon ustanovená týmto zákonom
alebo osobitným predpisom, určí primeranú lehotu správca dane a zároveň upozorní na následky
nedodržania tejto lehoty. Lehotu kratšiu ako 8 dní možno určiť len výnimočne pre jednoduché úkony

alebo osobitne naliehavé úkony.

Podľa § 28 ods. 1 Daňového poriadku, z dôležitých dôvodov môže daňový subjekt pred uplynutím lehoty
podľa § 27 ods. 1 požiadať správcu dane o jej predĺženie. Správca dane nemôže lehotu predĺžiť o dlhšiu

dobu, než o akú daňový subjekt žiada. Ďalšie predĺženie už predĺženej lehoty nie je prípustné.

Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola,
mávovzťahukzamestnancovisprávcudaneprávovyjadrovaťsavpriebehudaňovejkontrolykzisteným
skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia

k nim.

Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,

oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol,
ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje,
ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b/ a c/. Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel
v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový' subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať
alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom

kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak
tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní
od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový' subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole
a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak
je to možné, daňový- subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa

daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový- subjekt podľa osobitných predpisov
zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezisti, výzva na
vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie
daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného
predpisu.

Podľa § 46 ods. 9 písm. a/ Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu
podľa odseku 8.

Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac 1 rok odo dňa
jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61 (veta prvá).

Podľa § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku, správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak
sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať
informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.Podľa § 61 ods. 3 Daňového poriadku, konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení
konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu

alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami
správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno
podať odvolanie.

Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o DPH“), daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť
daň, ak tento zákon neustanovuje inak.

Preskúmaním obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že totožné námietky ako uviedol
žalobcavpodanejžalobepodalajvodvolanípodanomprotirozhodnutiusprávcudane.Súčasnesprávny
súd zistil, že so všetkými podstatnými námietkami sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dôsledne
vysporiadal.

Nie je úlohou správneho súdu opakovať odpovede na tieto žalobné námietky, pokiaľ sa s totožnými
odvolacími námietkami dostatočne vysporiadal žalovaný v rámci odvolacieho konania. Správny súd
dospel k záveru, že sa žalovaný logickým a konzistentným spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia

vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu ako odvolateľa. S právnym posúdením, ako
aj právnymi závermi žalovaného sa správny súd stotožnil.

V konaní o všeobecnej žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu platí dispozičná zásada; je na
žalobcovi, aby vymedzil žalobné body a vymedzil tak rozsah súdnej kontroly, pričom uvedenie

konkrétnych žalobných námietok nie je možné nahradiť zopakovaním námietok uvedených v odvolaní,
pripadne samotným odkazom na odvolanie. Nie je povinnosťou ani právom súdu namiesto žalobcu
dohľadávať skutkové a právne dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. V opačnom prípade
by sa súd ocitol v pozícii žalobcovho advokáta a ignoroval by tak dispozičnú zásadu. Pokiaľ sa s
odvolacími námietkami už vysporiadal žalovaný, a tieto námietky potom žalobca iba „skopíroval“ do

žalôb, mieria žaloby de facto iba voči rozhodnutiam orgánu prvého stupňa. Práve v napádaných
rozhodnutiach je uvedená argumentácia správneho orgánu, ktorá sa s týmito námietkami vysporiadala,
pričom pokiaľ žalobca v žalobe proti tejto argumentácii žalovaného neuviedol žiadne námietky, nie je súd
oprávnenýzažalobcudomýšľaťjednotlivéskutkovéaprávnedôvody,ktorébyargumentáciužalovaného
vecne napadli a spochybnili. Takejto žalobe potom absentuje v podstate právny základ pre súdny

prieskum, t.j. spôsobilé žalobné body. Zopakovaním odvolacích námietok žalobca iba vyslovil nesúhlas
so spôsobom, akým sa s týmito námietkami vysporiadal žalovaný v napádaných rozhodnutiach, pričom
samotnú existenciu nesúhlasu nie je možné hodnotiť ako dôvod pre vecný prieskum napádaných
rozhodnutí, pokiaľ k tomu chýbajú spôsobilé žalobné body. Nič teda nebráni žalobcovi v tom, aby v rámcižalobných bodov zopakoval svoje argumenty vyjadrené v priebehu konania pred správnymi orgánmi.
Musí však vziať do úvahy, že žalobou napáda práve rozhodnutie o odvolaní, ktoré sa vysporiadalo s
ním uplatnenými odvolacími argumentmi uplatnenými v daňovom odvolacom konaní a žalobné body by

sa mali vzťahovať práve k obsahu napádaných rozhodnutí, prípadne k postupu žalovaného správneho
orgánu pri vydaní napadnutých rozhodnutí.

V tomto smere správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo

dňa 20.11.2013 pod číslom jednania 4As/78/2012-125, rozsudok číslo jednania 8Afs/55/2005-74 zo
dňa 22.01.2007 a rozsudok 8Afs/5/2006-56 zo dňa 20.04.2007, z ktorých vyplýva, že skopírovanie
odvolacích námietok do žaloby bežne nepostačí pre naplnenie podmienky uvedenia žalobných bodov,
ktoré majú právne - argumentačný význam aj v prejednávanej veci.

Zo všetkých vyššie citovaných ustanovení Daňového poriadku vyplýva, že účelom daňového konania je

zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti
voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli
zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušným hmotnoprávnym predpisom,
čiže zákonom o DPH. Pretože ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu
zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane

alebo vznik daňovej povinnosti žalobcu.

Je nepochybné, že podľa Daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane žalobcu, ktorý si nárok
na odpočet dane uplatnil, pretože v daňovom konaní je povinnosťou žalobcu preukázať všetky tvrdené

skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva.

V daňovom konaní platí totiž nielen obvyklá procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov, ale aj
zásada prejednávacia. V preskúmavanej veci žalobca ako daňovník nemohol od správcu dane právom
očakávať, že správca dane bude čakať, či daňovník v budúcnosti bude schopný zabezpečiť si dôkazy,

ktoré by mohli nasvedčovať v jeho prospech, resp. že správca dane musí predložiť dôkaz o opaku, že
zdaniteľné plnenie sa neuskutočnilo.

Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, kým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového

subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania (rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžfk/64/2017 zverejnený v ZSP 20/2021).

Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno zo strany daňového subjektu, ktorý disponuje
svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane
z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento nárok

uplatnil. Preto je jeho povinnosť preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaným daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený
(rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.04.2020 sp.zn. 9Sžfk/1/2019 zverejnený v Zbierke stanovísk

NS a súdov SR 2/2021).

Kontrolovaným daňovým subjektom predložené doklady sú použiteľné v súlade so zákonom iba vtedy,
ak je nepochybné, že v nich uvedené údaje odrážajú skutočnosť, t.j. sú hodnoverné a vystavil ich ten
subjekt, ktorý ich vystaviť mal a ktorý bol v týchto dokladoch uvedený ako dodávateľ a za plnenia, ktoré

sa reálne aj uskutočnili. Nepostačuje, aby bola táto zákonná povinnosť splnená tým, že je uvedená na
daňovom doklade. Faktúry samé o sebe nie sú preukázaním realizácie dodávok a akýkoľvek listinný
dôkaz bez preukázania skutkovej podstaty je len tvrdenie o tejto skutočnosti. Správca dane preto
preveroval túto formálnu deklaráciu uvedenú na predložených faktúrach tak, aby doklady boli odrazomreálneho zdaniteľného plnenia a to v zmysle zákona o DPH, ale aj s prihliadnutím na cieľ uznaný v
smernici rady 2006/112ES týkajúci sa boja proti podvodom, resp. zneužívaním práv týkajúcich sa daní
z pridanej hodnoty. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku veta prvá pri uplatňovaní osobitných predpisov

(daň z pridanej hodnoty) pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej
skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane.

Daňový poriadok zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zisťovať a preverovať dodržiavanie
zákonných povinností daňových subjektov z hľadiska príslušných hmotnoprávnych predpisov. Rovnako

z ustanovenia § 24 ods. 1 ako aj z ustanovenia § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku vyplýva
dôkazná povinnosť daňovému subjektu a teda ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte.
Vzhľadom na to, že správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti predložených
dokladov, nevychádzal len z dokladov, ktoré predložil kontrolovaný daňový subjekt, ale vykonal k tomuto
účelu dokazovanie, pričom zaobstarané dôkazy hodnotil jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti.
Dokazovanie je procesný postup, ktorým správca dane získava poznatky a informácie o všetkých

skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.

Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že žalobca predložil ku kontrole
zdaňovacieho obdobia marec 2015 okrem iných dokladov aj faktúru č. 201500491 zo dňa 21.03.2015
za zabezpečenie prác na jednotlivých stavbách v celkovej sume 14 000,00 eur, základ dane 11 666,67

eur, daň z pridanej hodnoty 2 333,33 eur; faktúru č. 201500572 zo dňa 30.03.2015 za zabezpečenie
prác na jednotlivých stavbách v celkovej sume 10 600,00 eur, základ dane 8 833,33 eur, daň z pridanej
hodnoty 1 766,67 eur od dodávateľa PreShov H+R, s.r.o.. Uvedené faktúry v účtovníctve žalobcu
boli iba jednostránkové dokumenty, neobsahovali žiadne prílohy, žiadne špecifikácie dodaných služieb.
Správca dane preto požadoval predloženie dôkazov o skutočnom dodaní stavebných prác konkrétnym

dodávateľom. Žalobcovi zaslal výzvu zo dňa 21.07.2017 na predloženie dôkazov o reálnom dodaní
služieb uvedeným dodávateľom. Po výzve bol upozornený, že ak v stanovenej lehote nepredloží dôkazy,
ktoré by hodnoverným spôsobom preukazovali splnenie podmienok pre odpočítanie dane, správca
dane neuzná právo na odpočítanie dane uplatnené na základe vyššie uvedených faktúr. Na základe
uvedenej výzvy doručil splnomocnený zástupca firmy JUDr. Franko zamestnancovi vykonávajúcemu

kontrolu doklady a medzi nimi dokumenty súvisiace s firmou PreShov H+R, s.r.o., Prešov, objednávku
č. 02/2015, zápis o odovzdaní a prevzatí stavby zo dňa 28.04.2015 a zmluvu o dielo zo dňa 15.04.2015.
Správca dane tieto dokumenty preskúmal a konštatoval, že ide o jednoducho technicky vyhotovené
dokumenty, ktoré svedčia iba o tom, že žalobca predložil písomnú objednávku pre firmu PreShov H
+R, s.r.o., Prešov na stavebné a pomocné práce na stavbu: Polyfunkčný objekt Zemplínska Šírava –

Klokočov, Komunitné centrum v obci Soľ a 5Bj v obci Klokočov; podpísal zápis o odovzdaní a prevzatí
stavby Komunitné centrum v obci Soľ, v ktorom je uvedený dátum začatia a dátum dokončenia prác,
cenastavebnéhoobjektu,pečiatkyapodpisyodovzdávajúcehoapreberajúceho;uzatvorilzmluvuodielo
so zhotoviteľom PreShov H+R, s.r.o., Prešov na zhotovenie diela Komunitné centrum v obci Soľ a túto
zmluvu so zhotoviteľom dňa 15.04.2015 podpísal. V rámci vyjadrenia k protokolu boli doručené fotokópie

34 záberov z rozostavaných stavebných objektov bez oficiálnych stavebných tabúľ s označením stavby,
zhotoviteľov stavieb, len v jednom prípade je v zábere tabuľka s nápisom Klokočov, pútnické miesto
a stredisko cestovného ruchu. Z týchto záberov nie je preukázané kto vykonával tieto stavebné práce,
aká spoločnosť a či sa jedná o stavbu „Polyfunkčný objekt cestového ruchu Zemplínska Šírava –
Klokočov“. Žiadne iné dôkazy žalobca nepredložil.

Podľa správcovi dostupných informácií dodávateľ stavebných pomocných prác spoločnosť PreShov
H+R, s.r.o., Prešov v roku 2015 nemala zamestnancov, ktorí by mohli uvedené práce vykonať, iný
subdodávateľ týchto prác nebol preukázaný. V obchodnom registri ako právne existujúca firma bol tento
daňový subjekt uvedený do dňa 06.10.2015. Nasledujúci deň 07.10.2015 sa jeho právnym nástupcom

stala firma Tronador s.r.o., ktorá vo výpise z registra nemá uvedené ani kompletné sídlo – bez uvedenia
mesta alebo obce, kde sídli. Doklady, ktoré predložil žalobca ako dôkazy o tom, že dodávateľom
stavebnýchprácbolafirmaPreShovH+R,s.r.o.,Prešovsúnedostačujúce.Žalobcaokremfaktúravyššie
uvedených doplňujúcich dokladov nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by potvrdil a preukázal skutočného
zhotoviteľa stavebných prác firmu PreShov H+R, s.r.o., Prešov.

Správny súd argumentuje, že právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikne daňová povinnosť. Ustanovuje to § 49 ods. 1 zákona o DPH.
Ďalej odsek 2 tohto § umožňuje platiteľovi odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov
a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.V tomto prípade žalobca nemá nárok na odpočítanie dane z uvedených faktúr, lebo nepreukázal, že
skutočným dodávateľom – zhotoviteľom pomocných stavebných prác bola firma uvedená na faktúre, a to
spoločnosť PreShov H+R, s.r.o., Prešov. Žalobca si odpočítal daň z vyššie uvedených dodávateľských

faktúr v rozpore s § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, čím vznikol na dani
rozdiel vo výške 4 100,00 eur oproti podanému daňovému priznaniu za zdaňovacie obdobie marec 2015.

Správny súd z rozhodnutia správcu dane a z administratívneho spisu žalovaného má za preukázané,
že správca dane vyhodnotil všetky získané dôkazy a doplnil dokazovanie tak, aby čo najúplnejšie zistil

skutkový stav veci. Správca dane v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku pre účely vykonávanej
daňovej kontroly nahliadol do spisov daňových subjektov a to postupne počas vyrubovacieho konania
za zdaňovacie obdobia január, február, marec, apríl, máj, jún, august, október a december 2015 a ako
dôkaz pre správne určenie dane žalobcovi použil v procese dokazovania zistenia a skutočnosti v nich
uvedené.

Správca dane nahliadol do spisu daňového subjektu PreShov H+R, s.r.o. z daňovej kontroly dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia apríl 2014, jún 2014, september 2014 až december 2014
a vyhotovil si kópie Protokolu o určení dane podľa pomôcok č. 101314018/2017 zo dňa 13.06.2017,
generálnu plnú moc zo dňa 25.03.2014, výpoveď splnomocnenia zo dňa 11.08.2015 a o nahliadnutí do
spisu vyhotovil správca dane úradný záznam zo dňa 12.04.2019. Zo získaných informácií a podkladov

z administratívneho spisu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty u daňového subjektu PreShov H
+R, s.r.o., Prešov, od 07.10.2015 právny nástupca Tronador s.r.o., Bratislava, od 03.12.2015 právny
nástupca STERHADER TRADE s.r.o. (do 30.12.2015 Publi PRO s.r.o. Trenčín) za zdaňovacie obdobia
apríl 2014, jún 2014, september až december 2014 a zistil, že spoločnosť PreShov H+R, s.r.o. mala
splnomocneného zástupcu D. E. na základe generálnej plnej moci zo dňa 25.03.2014; že splnomocnený

zástupca dňa 12.08.2015 doručil správcovi dane výpoveď splnomocnenia zo dňa 11.08.2015; že
bola zaslaná žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (MVI) č. 1628657/2015 o vykonaní ústneho
pojednávania svedeckej výpovede s konateľkou spoločnosti H. K. v súvislosti s činnosťou spoločnosti
PreShov H+R, s.r.o.. Na základe odpovede na žiadosť o MVI zo dňa 21.01.2016 bolo zistené, že
konateľka spoločnosti PreShov H+R, s.r.o. H. K. zdržujúca sa od 01.04.2014 v zahraničí pri miestnom

zisťovaní v Prahe uviedla, že od 01.04.2014 už nie je spoločníčkou ani konateľkou tejto spoločnosti. Od
uvedeného dátumu od 01.04.2014 mala byť spoločnosť prevedená na D. E., keďže H. K. splnomocnila
D. E. na dokončenie prevodu spoločnosti. K tejto zmene nedošlo, nepodarilo sa jej s D. E. spojiť, pričom
nevedela o tom, že D. E. na túto spoločnosť mal vykonávať zdaniteľné obchody. O zrušení a ďalšej
vykonávanej činnosti spoločnosti nemala informácie až do chvíle, keď ju telefonicky informovala p.

M. z KÚFS; ďalej že v rámci daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty sa nepodarilo správcovi dane
skontaktovať s kontrolovaným daňovým subjektom, ani s právnym nástupcom, neboli predložené žiadne
daňové doklady, kontrolou nebolo kontrolovanému daňovému subjektu uznanie právo na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty.

Správca dane zároveň použil v rámci dokazovanie informácie, ktoré obdŕžal od KÚFS v evidencii
doručenej pošty správcu dane pod č. 171316/2019. Na základe získaných informácií a dôkazov bola
zistená fakturácia v roku 2015 predmetných služieb medzi spoločnosťami:

MPV Consult, s.r.o., Bratislava – podľa údajov z kontrolných výkazov obchodných partnerov vyplýva,

že spoločnosť MPV Consult, s.r.o. bola jediný dodávateľ spoločnosti PreShov H+R, s.r.o., Prešov. Táto
spoločnosť fakturovala predmetné služby odberateľovi.
PreShov H+R, s.r.o., Prešov, ktorá následne fakturovala predmetné služby odberateľovi

DANEX PLUS, s.r.o., Soľ 109.

Z údajov kontrolných výkazov DPH podaných daňovým subjektom PreShov H+R, s.r.o. za zdaňovacie
obdobia roku 2015 vyplýva, že PreShov H+R, s.r.o. v roku 2015 priznal jediného svojho dodávateľa
a to firmu MPV Consult, s.r.o., tá s ním však nepriznala žiaden obchodný vzťah. Daňový subjekt MPV
Consult, s.r.o. v roku 2015 nepodával daňové priznania na dani z pridanej hodnoty, ani kontrolné výkaz

DPH, bol účelovo a podvodne prepísaný na osobu D. H.. Následne po zrealizovaní obchodov boli firmy
PreShov H+R, s.r.o. a MPV Consult, s.r.o. vymazané z obchodného registra na základe sfalšovanej
verejnej listiny.Bola spísaná zápisnica o podaní vysvetlenia s konateľom daňového subjektu MPV Consult, s.r.o.
D. H. dňa 22.01.2016. D. H. uviedol, že prepis firmy na jeho osobu bol podvodný, nikoho vedome
nesplnomocnil na zastupovanie firmy, ani na vystavovanie faktúr, ak boli vystavené počas jeho

konateľstva faktúry, tie treba považovať za podvodné. Následne po zrealizovaní obchodov boli firmy
PreShov H+R, s.r.o. a MPV Consult , s.r.o. vymazané z Obchodného registra na základe sfalšovanej
verejnej listiny.

Dňa 15.04.2019 sa uskutočnilo na Daňovom úrade Prešov, kontaktná miestnosť Sabinov ústne

pojednávanie vo veci vypočutia svedka D. E. splnomocneným zástupcom spoločnosti PreShov H+R,
s.r.o. na základe generálnej plnej moci zo dňa 25.03.2014. Uviedol, že spoločnosť PreShov H+R,
s.r.o. v období kedy bol jej splnomocneným zástupcom vykonávala prevažne stavebnú a obchodnú
činnosť, v tomto období nemala žiaden majetok, žiadnych zamestnancov, za spoločnosť PreShov H
+R, s.r.o. v uvedenom období vystavoval faktúry a viedol účtovníctvo ekonóm M. D., on ich podpisoval
a opečiatkoval. D. E. nevedel preukázať kto vykonáva stavebné a pomocné práce, akými živnostníkmi

a subdodávateľmi. Nespomenul si na rozpis, len tak ako sú uvedené na faktúrach. Práce vykonával na
základe objednávok. Podľa zmluvy o dielo bol povinný viesť stavebný denník.

Správny súd konštatuje, že správca dane daňovou kontrolou preveroval splnenie zákonných podmienok
na odpočítanie DPH v zmysle § 49 ods. 1, 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH, pričom sa

z vykonaného dokazovania nepodarilo odstrániť pochybnosti o tom, že k dodaniu služieb dodávateľom
uvedeným žalobcom skutočne došlo. Správca dane oprávnene od žalobcu vyžadoval v zmysle § 24 ods.
1 Daňového poriadku preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok uvedených v zákone o DPH
a doloženie oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane.

Správny súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 14.11.2018 sp. zn. I.ÚS 377/2018
– 53, z ktorého vyplýva, že ... „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve povinnosti: povinnosť tvrdiť
a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt
podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane

písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový
subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane
pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť,
alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane
splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takomto prípade je len na daňovom subjekte, či predložením alebo

navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto
spôsobomdochádzavprocesedokazovaniavdaňovomkonaníkpresúvaniudôkaznéhobremenamedzi
správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania
zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“.

Právna otázka rozloženia dôkazného bremena resp. nutnosti jeho unesenia zo strany daňového
subjektu bola obdobne riešená vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva,
že uskutočnenie zdaniteľného plnenia je zákonnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu. V prípade,
ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len
formálna existencia faktúry ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi nie sú

predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre
nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje (sp.zn. 8Sžf/36/2010 zo
dňa 28.04.2011). Rovnako aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/52/2010 zo dňa 21.09.2011,
podľa ktorého „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky za akých si žalobca
môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané,

konkrétne platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov
na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľov, ale aj zo zistení,
či predložením dokladov neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať od
ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal alebo akým spôsobom tento získal. Pokiaľ
skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný...“

V tejto súvislosti správny súd poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku
zo dňa 21.februára 2018 sp.zn. 3Sžf/6/2017, z ktorého vyplýva:... „V okamihu, kedy správca dane
spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní musí daňový subjekt preukázať, že k realizáciiplnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza
v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu
nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je

zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom
priznaní“.

Úlohou správcu dane nie je preukazovať existenciu daňovej transakcie, ale overovať či ju daňový subjekt
preukázal a deklarovať správne, aby mohla byť uznaná a daňovníkovi vzniklo právo na odpočítanie

dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zákona
č. 222/2004 Z.z.), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 8Sžf/66/2015 zo dňa 25.01.2018).

K námietke žalobcu, že správca dane použil operatívne informácie, ktoré boli získané činnosťou KÚFS,
pričom správca dane používa informácie, ktoré sú neoverené, nepravdivé a ide len o operatívne

zistenia, správny súd opätovne dáva do pozornosti ustanovenie § 24 ods. 4 Daňového poriadku.
Správca dane postupoval pri kontrole v úzkej súčinnosti s Kriminálnym úradom Finančnej správy, ktorý
poskytol relevantné operatívne poznatky a dôkazy formou podania zo dňa 14.03.2019. V tejto súvislosti
poukazuje správny súd na § 160 ods. 5 Daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že na úkony, ktoré
je oprávnené vykonávať Finančné riaditeľstvo a Kriminálny úrad Finančnej správy podľa osobitného

predpisu, a ktoré podľa tohto zákona patria do pôsobnosti správcu dane, sa ustanovenia tohto zákona
vzťahujú rovnako. Správny súd dôvodí, že ako dôkaz možno použiť všetko čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu
informáciíovykonaníústnehopojednávania,svedeckejvýpovedekonateľkyH.K..Českádaňováspráva

požadované skutočnosti ohľadom činnosti spoločnosti PreShov H+R, s.r.o. preverila a informovala
slovenskú daňovú správu. Výsledok preverovania je zaznamenaný v protokole zo dňa 13.06.2017
a zisťovanie informácií prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií je rutinnou činnosťou správcu
dane.

Vo vzťahu k námietkam uvedeným v žalobe, ktorými žalobca spochybňoval zákonnosť dôkazov, resp.
informácií získaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií s poukazom na skutočnosť, že nemal
možnosť realizovať svoje procesné práva, správny súd poukazuje aj na skorší rozsudok Súdneho
dvora č. C-276/12 v právnej veci Jirí Sabou proti Finančnímu ředitelství pro hlavní mesto Prahu,

zo dňa 22.10.2013. V tomto rozsudku Európsky súdny dvor posudzoval procesne totožnú žalobcom
namietanú otázku, a síce, či je možné použiť dôkazy získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií
za situácie, ak pri medzinárodnej výmene informácií neboli realizované procesné práva daňového
subjektu, ktoré má v rámci vnútroštátneho daňového konania. V tomto smere správny súd poukazuje
na bod 44 a nasl. citovaného rozsudku, v ktorom Súdny dvor uviedol, že dodržania práv daňovníka

na obhajobu nevyžaduje, aby sa daňovník podieľal na žiadosti o informácie, ktorú adresuje dožadujúci
členský štát dožiadanému členskému štátu. Nevyžaduje ani to, aby bol daňovník vypočutý v čase, keď
sa v dožiadanom členskom štáte uskutočňujú vyšetrovania, ktoré by mohli zahŕňať výsluch svedkov
ani predtým, ako tento členský štát poskytne informácie dožadujúcemu členskému štátu. Neúčasť
daňovníka pri procesných úkonoch realizovaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií teda Súdny

dvor vykladal tak, že informácie získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií, ktoré sa následne
majú použiť v daňovom konaní nie sú nezákonnými informáciami, ani za situácie, že daňovníkovi nebolo
priznané právo na obhajobu v rámci dožiadaného členského štátu.

V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v uznesení
č. k. IV. ÚS 607/2021 z 30. novembra 2021:
Žiaden právne záväzný akt Európskej únie v oblasti DPH neupravuje možnosť
daňového subjektu zúčastniť sa výsluchu svedka, resp. iného úkonu pred zahraničným dožiadaným
orgánom. V oblasti medzinárodnej spolupráce v administratívnych veciach absentuje obdobná úprava,

ako je napríklad nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1783 z 25. novembra 2020 o
spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach,
ktoré upravuje možnosť, aby v zahraničí dožiadaný súd vykonal dokazovanie v prítomnosti účastníkov
konania a umožnil im podieľať sa na vykonaní dôkazu.Poznatky získané z medzinárodnej výmeny informácií možno považovať za zákonne
získaný a procesne použiteľný dôkaz. To, akú relevanciu prizná správca dane konkrétnemu dôkazu,
je už vecou hodnotenia dôkazov. Samozrejme nemožno opomenúť ústavné právo vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy).

V tomto smere správny súd poznamenáva, že informácie, ktoré správca dane získaval v rámci
medzinárodnej výmeny informácií neboli jedinými dôkaznými prostriedkami, ale jednalo sa o informácie,
ktoré následne správca dane v rámci dokazovania preveril aj inými vykonanými dôkazmi tak, ako to

vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane.

K návrhu žalobcu na vypočutie svedkov správny súd sa stotožnil s argumentáciou správcu dane, že je na
jeho zvážení aké dôkazy vykoná a ktoré potrebuje za potrebné vykonať pre zistenie skutkového stavu.
Správca dane vypočul svedkov, ktorých daňový subjekt navrhol a opätovne žalobca navrhol výsluch
nových svedkov, avšak bez toho, aby uviedol aké informácie by títo svedkovia mali uviesť. Z obsahu

administratívneho spisu má správny súd za to, že správca dane mal dostatočné informácie a dôkazy
získanévsúlades§24ods.2ažods.4Daňovéhoporiadku.Správcadanenahliadaldospisovdaňových
subjektov, a to postupne počas vyrubovacieho konania za zdaňovacie obdobia január, február, marec,
apríl, máj, jún, august, október, december 2015. Využil aj inštitút nahliadnutia do spisu, o čom spísal
úradný záznam.

K procesnej námietke vznesenej žalobcom v procesnej rovine, že správca dane nevyhovel žalobcovi,
ktorý požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v oznámení a to z dôvodu,
že daňový subjekt nepreukázal existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie lehoty. Správny súd sa

stotožnil s argumentáciou správcu dane, že predĺženie lehoty v súvislosti s vyjadrením sa k zisteniam
uvedeným v oznámení nie je povinnosťou správcu dane žiadosti vyhovieť, je to iba jeho možnosť a je
na správnom uvážení okolností správcu dane či jej vyhovie alebo nie

Dňa 26.04.2019 bolo žalobcovi zaslané Oboznámenie správcu dane o skutočnostiach zistených

v priebehu daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo
jeho časti za zdaňovacie obdobie január, február, marec, apríl, máj, jún, august, október a december
2015. 2015 a o pochybnostiach správcu dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku zo dňa 25.04.2019
(Oboznámenie). Predmetná písomnosť bola žalobcovi doručená dňa 15.05.2019, t.j. 15. deň od
jej uloženia. V oznámení č. 100973060/2019 správca dane stanovil 10 dňovú lehotu od doručenia

oznámenia na vyjadrenie sa k skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole. Žalobca žiadosťou zo
dňa 20.05.2019 doručenou správcovi dane dňa 23.05.2019 žiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie
sa k Oboznámeniu o 45dní odo dňa začatia konania o predĺžení lehoty. Žalobca bol výzvou zo
dňa 31.05.2019 vyzvaný na zaplatenie správneho poplatku vo veci žiadosti o predĺženie lehoty na
vyjadrenie sa k Oboznámeniu. Rozhodnutím zo dňa 03.06.2019 číslo: 101338096/2019 správca dane

podľa § 61 ods.1 písm.b) Daňového poriadku prerušil daňové konanie, ktoré bolo žalobcovi doručené
dňa 21.06.2019.Správcovi dane bolo dňa 15.07.2019 doručené vyjadrenie žalobcu k Oboznámeniu.
Rozhodnutím zo dňa 07.08.2019 číslo:101896675/2019 správca dane nevyhovel žiadosti žalobcu
a lehotu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v Oboznámení nepredĺžil o 45 dní. Správca dane pri
stanovení lehoty bral do úvahy rozsah oboznámenia a taktiež zistené skutočnosti a postupoval v zmysle

§ 27 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 28 a § 68 Daňového poriadku. Správca dane po uvážení a vyhodnotení
žiadosti žalobcu s prihliadnutím na nesplnenie podmienky, t.j. existencie dôležitých dôvodov, resp.
jej nepreukázanie žalobcom rozhodol tak, že žiadosti nevyhovel a mal za to, že lehota 10 dní bola
primeraná. Poukázal, že žalobca počas prerušenia daňového konania podal dňa 15.07.2019 vyjadrenie
k Oboznámeniu, ktoré správca dane zobral v úvahu.

Správny súd zastáva názor, že vyhodnotením administratívneho spisu, ako aj žalobou napadnutých
rozhodnutí daňových orgánov nezistil porušenie procesných ustanovení Daňového poriadku týkajúcich
sa rozhodnutia o odvolaní.

V tomto smere správny súd argumentuje, že rozhodnutie správcu dane spolu s rozhodnutím
žalovaného tvoria jeden celok (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Asan/2/2016 zo dňa 27.03.2019).
Rozhodnutie správcu dane v rámci odvolacieho konania podrobuje odvolací orgán (žalovaný)
prieskumu, jeho rozhodnutie môže modifikovať, príp. zrušiť jeho rozhodnutie a vec vrátiť na novékonanie.Zodôvodneniažalobounapadnutéhorozhodnutiažalovanéhovšakvyplýva,žeriadneprebehlo
odvolacie konanie, v ktorom sa žalovaný riadne vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, pričom
na zásadné a podstatné odvolacie námietky poskytol odvolací orgán náležité odôvodnenie.

Správny súd má zo svojej rozhodovacej činnosti vedomosti, že kasačná sťažnosť proti rozsudku
sp.zn. 3S/8/2017-73 zo dňa 26.01.2018 bola Najvyšším súdom SR rozsudkom sp.zn. 1Sžfk/48/2018
zo dňa 22.10.2019 zamietnutá. V rozsudku správny súd preskúmaval rozhodnutia žalovaného o určení

rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia december, november a október 2014. Týkalo
sa totožného žalobcu a aj dodávateľov služieb.

Správny súd poukazuje na judikatúru tak európskych súdov, ako aj Ústavného súdu SR a NS SR,
v zmysle ktorej nie je povinnosťou súdu, ako ani správneho orgánu odpovedať na každú žalobcom,

resp. odvolateľom vznesenú námietku. Povinnosťou správneho orgánu, ako i súdu je zaoberať sa pre
vec podstatnými námietkami. V zmysle uvedených kritérií preskúmavané rozhodnutie spĺňa kritéria
preskúmateľnosti, nie je možné ho podľa správneho súdu označiť za arbitrárne, pretože žalovaný v
odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia odpovedal na relevantné odvolacie námietky žalobcu.

Podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS
127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/84/2007, sp. zn.
6Sžo/98/2008, sp. zn. 1Sžo/33/2008, sp. zn. 2Sžo/5/2009, či sp. zn. 8Sžo/547/2009) nie je úlohou
súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať

zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne
predpisy.

Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k problematike daní plynie, že správa
daní vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi
verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť
vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva
a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Správca dane

je oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov,
samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane
alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na odpočítanie DPH ) napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf/75/2014).

Podľa správneho súdu správca dane postupoval v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovým
subjektom a pri vyžadovaní plnenia jeho povinností v tomto konaní použil len také prostriedky, ktoré
najmenej zaťažovali tak daňový subjekt a umožnili pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Podľa súdu
správca dane pri hodnotení dôkazov vychádzal z ustanovenia § 24 ods. 1 až ods. 4 Daňového poriadku

a ako dôkaz použil všetky prostriedky, ktorými bolo možné zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane a tieto podľa názoru súdu boli získané v súlade so všeobecnými záväznými
právnymi predpismi, ako aj v súlade s týmito ustanoveniami Daňového poriadku. Správca dane sa
jednoznačne riadil ustanovením § 44 ods. 1 Daňového poriadku, pričom v rámci daňovej kontroly
zisťoval a preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo dodržiavanie ustanovení

osobitných predpisov. Daňová kontrola bola vykonaná v rozsahu, ktorý bol nevyhnutne potrebný na
dosiahnutie jej účelu.

Úlohou správneho súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

podľa ustanovení SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie zabezpečil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci riadne skutkový stav, či konal v súčinnosti
s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými relevantnými právnymi
predpismi, či bolo dostatočne odôvodnené a či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti,t.j. či napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s
procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou
postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho

prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či prípadné
procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

V súvislosti s riadnym odôvodnením rozhodnutia je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva okrem iného vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku,
rozsudok zo dňa 21.01.1999, týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, ďalej Ruiz Toria proti Španielsku,
rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok
zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90, judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I.ÚS 226/03
zo dňa 12.05.2004, III.ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. III.ÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp. zn.

III. ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006) nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom
podrobná odpoveď a rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí byť analyzovaný s pohľadom na okolnosti každého prípadu, súd je povinný dbať
na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie dostatočné argumenty. Súd má
v odôvodnení svojho rozhodnutia reagovať na zásadné relevantné námietky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany prednesené žalobcom. Uvedené je s poukazom na zásadu a na princípy dobrej správy
potrebné aplikovať aj vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov.

Ústavný súd SR v rozhodnutí č. k. II ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017,vyslovil právny

názor, že ... „Východisko argumentácie súdov, podľa ktorého v prípade správcom dane preukázaných
pochybností uskutočnených zdaniteľných plnení prechádza dôkazné bremeno na daňový subjekt možno
považovať za ústavne konformné. Taký zásah do autonómie jednotlivca je totiž odôvodnený verejným
záujmom na určení, vymeraní a výbere dane. Pri definovaní úlohy súd v oblasti zisťovania skutkového
stavu v správnom súdnictve je potrebné mať na pamäti princíp deľby moci medzi výkonnou mocou (v

tomto prípade stelesnenou správnymi orgánmi) a súdnou mocou. Súd v správnom súdnictve vykonáva
dokazovanie iba veľmi výnimočne, a to najmä s cieľom verifikovať dôkazy vykonané v správnom konaní.
Všeobecný súd sa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v zásade neobmedzí na
otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné, či umožňujú učiniť
skutkový záver, ku ktorému dospel správny orgán. Taký postup nie je v rozpore so zásadou primeranosti

a ústavnosti konania".

Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v
odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, dostatočne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, tento

správne právne posúdil, rozhodnutie náležite odôvodnil a uviedol, akými úvahami bol vedený pri
hodnotení vykonaných dôkazov. Nepochybil preto žalovaný, ak po podrobnom vysporiadaní sa s
odvolacími námietkami žalobcu odvolanie zamietol a rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú
zamietol.

O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 168 SSP tak, že žalobca

úspešný nebol a neboli splnené ani podmienky § 168 SSP, preto náhradu trov konania účastníkom
nepriznal.

Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia
krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods.
2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné

body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebohozastupuje,vysokoškolsképrávnickévzdelanieII.stupňa;
ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum právnej
pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).