Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 13. november 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7Co/12/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7621204739
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7621204739.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a členov

senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej a JUDr. Martina Kolesára v právnej veci oprávneného
navrhovateľa A. A. nar. X.XX.XXXX bývajúceho v B. C. XXX D. E. F. proti povinnému otcovi G. A. nar.
XX.X.XXXX bývajúcemu na H. I. J. C. XXX/X F. D. E. F. v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní
povinného otca proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo 6.4.2022 č.k. 11Pc/29/2021-102
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o zvýšení výživného a o dlžnom výživnom.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne:

I. Zaväzuje otca G. A., nar. XX.XX.XXXX prispievať na výživu syna A. A., nar. XX.XX.XXXX výživným
v sume 100,- Eur mesačne počnúc od 05.10.2021, pričom výživné je otec povinný platiť vždy do 15-
tého dňa v mesiaci k rukám syna.

II. V prevyšujúcej časti súd návrh syna zamieta.

III. Dlžné výživné zo strany otca na syna za obdobie od 05.10.2021 do 31.03.2022 v sume 293,55 Eur
súd povoľuje otcovi splácať v 20,- Eur mesačných splátkach splatných vždy k 15-mu dňu v mesiaci
spolu s bežným výživným, počnúc od právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody splátok pri
nezaplatení čo i len jednej z nich.

IV. Týmto sa mení rozsudok tunajšieho súdu sp.zn. 3P/44/2018-35 zo dňa 26.03.2018.

2. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 62
ods. 1, 2, 5, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že od
poslednej úpravy výživného, ktorá bola v roku 2018, došlo k zásadnej zmene v pomeroch navrhovateľa.
Navrhovateľ bol v čase poslednej úpravy maloletý, navštevoval deviaty ročník základnej školy, pričom
za obdobie posledných štyroch rokov dospel, absolvoval takmer celé stredoškolské štúdium a pripravuje
sa na štúdium vysokoškolské. Je študentom 4. ročníka Strednej odbornej školy ekonomickej v D. E.
F., v dôsledku čoho došlo k zásadnému zvýšeniu jeho nákladov súvisiacich nielen s bežným životom,

ale najmä so štúdiom. Povinný otec bol v čase poslednej úpravy výživného zamestnaný s príjmom
530,- Eur mesačne netto. V súčasnosti je nezamestnaný v dôsledku ukončenia pracovného pomeru s
posledným zamestnávateľom firmou VILLA PRO s.r.o., Spišská Nová Ves. Jeho príjem predstavuje od
22.12.2021 v zmysle rozhodnutia Sociálnej poisťovne Spišská Nová Ves 50 % denného vymeriavaciehozákladu, ktorý je 33,3673 Eur/deň. Od posledného zamestnávateľa mal súd preukázaný priemerný
mesačný príjem povinného otca za rok 2020 v sume 624,- Eur netto, pričom už v mesiaci 11 a
12/2020 bol povinný práceneschopný. Po zohľadnení tejto skutočnosti jeho príjem za plné odpracované

mesiace 1 až 10/2020 činil 684,- Eur netto mesačne. V roku 2021 bol práceneschopným, a tak jeho
príjem predstavovala dávka PN vo výške 433,50 Eur priemerne mesačne netto. Pracovný pomer so
zamestnávateľom povinný ukončil v zmysle § 60 ods. 1 Zákonníka práce dohodou k 30.10.2021 a bolo
mu vyplatené trojmesačné odstupné vo výške 1.953,22 Eur netto. Matka navrhovateľa bola v čase
poslednej úpravy výživného zamestnaná u súčasného zamestnávateľa s príjmom 430,- Eur mesačne

netto. Podľa aktuálnej správy od jej zamestnávateľa jej príjem za obdobie od 01.01.2021 do 28.02.2022
činí 572,36 Eur mesačne netto. Zohľadniac takto zmenené pomery je súd toho názoru, že potreby
navrhovateľa sa za posledné 4 roky zásadne zvýšili. Čo sa týka príjmu otca, súd vychádzal z faktu,
že u posledného zamestnávateľa mal v roku 2020 príjem z pracovného pomeru 684,- Eur mesačne
netto, takže oproti príjmu pri poslednej úprave výživného, došlo k jeho zvýšeniu o viac ako 150,-
Eur. Súd prihliadal na fakt, že otec ukončil pracovný pomer s posledným zamestnávateľom dohodou

bez udania dôvodu, teda bez dôležitého dôvodu sa vzdal výhodnejšieho zamestnania, zárobku a
majetkového prospechu. Zároveň zohľadnil, že navrhovateľ žije v spoločnej domácnosti s matkou, ktorej
jediným príjmom je príjem z pracovného pomeru. Hodnotiac vyššie uvedené skutočnosti, berúc do úvahy
odôvodnenépotrebynavrhovateľa,akoajpotencionálneschopnosti,možnostiamajetkovépomeryotca,
prihliadajúc aj na príjem matky, je súd toho názoru, že v tomto prípade boli splnené podmienky na

zmenu pôvodného rozhodnutia. Pôvodne rodičmi dohodnutá suma 50,- Eur mesačne (1,66 Eur/deň)
ani v čase posledného rozhodovania o výživnom nezodpovedala potrebám dieťaťa, a ani v súčasnosti
nie je adekvátna zvýšeným potrebám dieťaťa navštevujúceho strednú školu a pripravujúceho sa na
vysokoškolské štúdium. Suma 100,- Eur, ktorou súd zaviazal povinného otca prispievať na výživu
navrhovateľa od podania návrhu, sa súdu javila primeraná potrebám navrhovateľa i možnostiam a

schopnostiam povinného otca s prihliadnutím na fakt, že v priebehu krátkeho obdobia dôjde opätovne
k zmene pomerov na strane navrhovateľa, a to jeho nástupom na vysokoškolské štúdium. Je nutné
zdôrazniť, že stanovené výživné nepredstavuje len sumu určenú na stravu či ošatenie, ale v sebe
zahŕňa i výdaje na úhradu nájomného, služby spojené s užívaním bytu, podiel na energiách, dani z
nehnuteľnosti, či poplatky za odvoz smetí u matky, kde navrhovateľ žije. Zároveň súd uvádza, že plnenie

si vyživovacej povinnosti k navrhovateľovi je otcovou prvoradou povinnosťou, predchádza akýmkoľvek
iným platbám, napr. aj úhrade splátok spotrebiteľského úveru, na ktoré sa odvoláva, a to najmä v situácii,
keď z jeho strany absentuje akákoľvek iná realizácia jeho rodičovských práv a povinností. Povinný
sa s navrhovateľom absolútne osobne nekontaktuje, neprispieva mu na výživu nad rámec bežného
výživného, a to ani finančne, ani materiálne, aj keď by sa mohlo jednať skutočne len o drobné dary,

ktoré by mohli mať pozitívny vplyv na formovanie ich vzájomného vzťahu. Súd tiež konštatuje, že
uvedená čiastka (cca 3,33 Eur/denne) zohľadňuje iba časť nevyhnutných potrieb navrhovateľa, ktorý je
v období intenzívneho psychického i fyzického vývoja. Zároveň súd poukazuje na to, že povinný otec
je síce v súčasnosti nezamestnaný, avšak pracovný pomer v ktorom dosahoval príjem o viac ako 150,-
Eur vyšší, ako pri poslednej úprave výživného, ukončil dobrovoľne - dohodou, t.j. sám sa pripravil o

pravidelný príjem z pracovného pomeru. Po rozviazaní pracovného pomeru mu bolo dokonca vyplatené
trojmesačné odstupné vo výške 1.953,22 Eur netto, ale napriek tomu žiadnou čiastkou neparticipoval na
výžive navrhovateľa. Dlžné výživné za obdobie od 05.10.2021 do 31.03.2022 súd vyčíslil v sume 293,55
Eur a povolil ho povinnému otcovi splácať v 20,-Eur mesačných splátkach s bežným výživným pod
následkom straty výhody splátok pri nezaplatení čo i len jednej z nich, z toho dôvodu, že uvedená čiastka

nadmerne nezaťaží finančný rozpočet otca a menšie splátky, by vzhľadom na dlhšie časové obdobie
splácania a spotrebný charakter výživného nesplnili svoj účel - zabezpečenie výživy navrhovateľa.

3. Proti výrokom o zvýšení výživného a o dlžnom výživnom podal v zákonnej lehote odvolanie povinný
otec s návrhom, aby ich odvolací súd zmenil tak, že zamietne návrh na zvýšenie výživného. Namietal,

že súd prvej inštancie nesprávne zohľadnil jeho pomery, keď skonštatoval, že sa dobrovoľne vzdal
výhodnejšieho zamestnania. Ako už na to poukázal vo svojej účastníckej výpovedi, od januára 2021
bol dlhodobejšie práceneschopný a u zamestnávateľa došlo k organizačným zmenám, ktoré mu ale
zamestnávateľ odmietol písomne potvrdiť. V podstate nemal inú možnosť ako súhlasiť s rozviazaním
pracovného pomeru dohodou. Podľa jeho názoru skutočne nie je výhodnejšie poberať podporu

v nezamestnanosti, ako mať vyšší príjem z pracovného pomeru. Deklaroval, že sa snaží nájsť si prácu
a zlepšiť si tak finančnú situáciu, no nie je to vzhľadom k jeho veku jednoduché. Poukázal na to, že aj
on má právo na určitú životnú úroveň a v prípade zvýšenia výživného na 100 Eur mesačne si už nebude
vedieť dovoliť uspokojovať ani svoje základné potreby. Uviedol, že kým navrhovateľ cestuje do školyna osobnom motorovom vozidle, on si nemôže dovoliť kúpiť ani oblečenie a obuv. Namietal, že súd
medzi výdavky navrhovateľa zaradil aj daň z nehnuteľnosti, aj keď navrhovateľ nie je vlastníkom bytu.
Nepoprel, že od zamestnávateľa dostal odstupné 1.953,22 Eur, avšak upresnil, že ho použil na vrátenie

dlhov, ktoré mu vznikli tým, že matka navrhovateľa sa prestala podieľať na splácaní ich spoločného
spotrebnéhoúveruvsume100Eurmesačne.Vdôsledkutohomatkamalareálnenavýživunavrhovateľa
o 50 Eur mesačne viac, ako mala pôvodne určených. Uviedol, že po rozvode manželstva si od matky
nič nenárokoval len preto, aby to negatívne neovplyvnilo životnú úroveň vtedy ešte maloletého A.. Celý
majetok, ktorý počas manželstva nadobudli, nechal matke a odniesol si len pár vecí bežnej potreby,

základné vybavenie kuchyne a staré auto, ktoré musel lacno predať. Má za to, že konajúca sudkyňa
vystupovala voči nemu zaujato. V tejto súvislosti konkretizoval situáciu zo 17.2.2022, keď medzi nimi
došlo k výmene názorov ohľadom toho, že si odmietol nasadiť respirátor a nebol vpustený do budovy
súdu v čase, keď sa mala v ich veci uskutočniť pojednávanie. Na súd sa opakovane dostavil dňa
6.4.2022, kedy ho z rovnakého dôvodu opäť nechceli pustiť do budovy. Konajúca sudkyňa mu napokon
umožnila vstup do budovy a účasť na pojednávaní, čo mu dala niekoľkokrát pocítiť. Vykresľovala ho

ako zlého otca a navrhovateľovi zdôrazňovala, čo si voči nemu má možnosť uplatniť, čím ho akoby
zvýhodňovala. Na konci pojednávania musel čakať až vo vonkajšej chodbe, kým navrhovateľ mohol
čakať pred pojednávacou miestnosťou. Justičná stráž dokonca chcela, aby čakal pred budovou, keď
nemá respirátor. Takéto konanie označil za diskriminačné. Na záver uviedol, že si uvedomuje, že suma
50 Eur mesačne na plnoleté dieťa je nízka, avšak po zohľadnení toho, čo všetko zanechal matke

a navrhovateľovi, nie je nespravodlivá.

4. Oprávnený navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu povinného navrhol potvrdiť napadnuté výroky
rozsudku ako vecne správne. Uviedol, že povinný mal vždy problém s platením výživného, pretože aj
na dcéru z jeho prvého manželstva platila výživné jeho matka. Taktiež si jeho matka brala povinného

i s jeho dlhmi, ktoré mu pomohla splatiť. Povinný sa nemôže stále vyhovárať na svoj vek a prinajhoršom
si môže nájsť nejakú brigádu, dokiaľ si nenájde stále zamestnanie. Záverom dodal, že úver, na ktorý
povinný poukazuje, že spláca aj za jeho matku, bol už dávnejšie splatený.

5. Povinný v odvolacej replike zotrval na svojom odvolaní. Odmieta rozoberať skutočnosti týkajúce sa

neplatenia výživného na dcéru z predchádzajúceho manželstva, pretože to nesúvisí s prejednávanou
vecou. Okrem toho, informácie pochádzajú od matky navrhovateľa, pričom navrhovateľ nemá najmenšiu
predstavu o tom, ako to naozaj bolo. Podotkol, že situáciu s úverom bude riešiť právnymi krokmi voči
matke navrhovateľa. Tým, že sa prestala podieľať na splácaní úveru a peniaze si necháva, má pokryté
výživné pre navrhovateľa. Nehovoriac o tom, že mu tým spôsobila nemalé existenčné problémy a ujmu

na dobrom mene v banke.

6. Výrok rozsudku o zamietnutí návrhu na zvýšenie výživného v prevyšujúcej časti nebol odvolaním
napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol predmetom odvolacieho konania (§ 367 ods. 2 CSP).
7. Konania vo veciach výživného plnoletých osôb sa prejednávajú a rozhodujú podľa § 154 a nasled.

CMP.
8. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch aj s konaním, ktoré
im predchádzalo podľa § 65, § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení
s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho
podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom
starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania

a správne rozhodol o zvýšení výživného od povinného pre oprávneného navrhovateľa z 50 Eur mesačne
na 100 Eur mesačne od 5.10.2021 opakovane do budúcna. Úvahy súdu prvej inštancie týkajúce sa
posúdenia zmien pomerov, ktoré nastali u účastníkov konania od predchádzajúceho rozhodnutia súdu
o výživnom nie sú svojvoľné, ale vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu. To, žerozhodnutie súdu a úvahy, ktorými sa riadil pri jeho vydaní, nie sú v súlade s predstavami povinného,
nečinia rozsudok nesprávnym, nezákonným či neodôvodneným.

11. Súd prvej inštancie vzhľadom na predmet konania, ktorým je zmena rozhodnutia o výživnom
správne porovnával pomery v čase predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom v roku 2018 s pomermi
existujúcimi v čase jeho aktuálneho rozhodovania o návrhu oprávneného na zvýšenie výživného v
súlade s § 78 ods. 1 Zákona o rodine a nepochybil, ak ustálil, že došlo k podstatnej zmene pomerov
oprávneného odôvodňujúcej zmenu rozhodnutia o výživnom. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s

námietkami povinného uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu v prevažnej miere už v priebehu
konania pred súdom prvej inštancie a povinný ani v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti
majúce za následok iné rozhodnutie o výživnom. K odvolacím námietkam povinného odvolací súd
dopĺňa, že zvýšené výživné v rozsahu 100 Eur mesačne, ktoré predstavuje na jeden deň len 3,33 eur,
podľa názoru odvolacieho súdu nepostačuje na uspokojovanie ani len tých najzákladnejších potrieb
oprávneného, preto sú námietky povinného spochybňujúce výdavky na daň z nehnuteľnosti právne

irelevantné. Rozhodnúť v súlade s návrhom povinného a zamietnuť návrh na zvýšenie výživného by
v tomto prípade znamenalo neúmerne posunúť väčší podiel zodpovednosti za duševný a fyzický rast
oprávneného navrhovateľa na matku oprávneného, čo by bolo nepochybne v rozpore aj s relevantnými
ustanoveniami Zákona o rodine.

12. Pokiaľ ide o rozsah zvýšenia výživného, odvolací súd považuje sumu 50 Eur mesačne, o ktorú bolo
zvýšené výživné za adekvátnu zmene pomerov oprávneného a pomerom povinného, ktorému sa od
predchádzajúcej súdnej úpravy výživného zvýšil príjem o 150 Eur mesačne. Súd prvej inštancie správne
aplikoval § 75 ods. 1 Zák. o rodine, v zmysle ktorého je súd povinný pri rozhodovaní prihliadnuť na
tzv. potencionalitu príjmov povinného rodiča. Žiadny účinný zákon v Slovenskej republike nezakotvuje

právo, ani povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená. Zákon o rodine v § 62 ods. 1 však
zakotvuje výslovne povinnosť živiť svoje dieťa, takže nemôže obstáť argumentácia, podľa ktorej rodič
nepracuje, pretože sa nevie umiestniť na trhu práce alebo na pozícii adekvátnej svojím predstavám,
a preto nie je schopný plniť svoju vyživovaciu povinnosť buď vôbec alebo v dostatočnej miere. Pre
určenie výšky výživného nie je vôbec smerodajné, koľko si rodič prácou zarobí alebo či vôbec pracuje.

Potencionálny príjem nie je to, čo povinný skutočne zarobí, ale to, čo je objektívne možné, aby zarobil
s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a tiež
situáciu na trhu práce. V danej veci sa nepodarilo preukázať, že by bolo skončenie pracovného pomeru
povinného objektívne, a že ho povinný nevedel ovplyvniť. Zároveň nebolo preukázané ani to, že by
povinnému bránili vo využití jeho schopností objektívne prekážky, ani to, že by si riadne hľadal prácu.

Za riadne využívanie jeho schopností rozhodne nemožno akceptovať skutočnosť, že je nezamestnaný
v ešte stále produktívnom veku a s niekoľkoročnými pracovnými skúsenosti. Preto aj odvolací súd
vychádzalzpotenciálnychschopnostíotca,zjehomožnostíuplatniťsanaširšomtrhupráceaschopnosti
dosahovať aspoň príjem 684 Eur mesačne, aký dosahoval v predchádzajúcom pracovnom pomere, pri
zvolení aktívneho prístupu a neprihliadol na jeho deklarované príjmové a majetkové pomery. Pokiaľ

sa povinný odvolával na to, čo všetko zanechal matke navrhovateľa, a že za ňu platí úver, odvolací
súd poukazuje na to, že výživné pre plnoleté dieťa je osobným právom dieťaťa určeným na priame
uspokojovanie jeho potrieb, ktoré už povinný neplní matke oprávneného, ale priamo oprávnenému
synovi. V konaní o zvýšenie výživného pre plnoleté dieťa si preto povinný nemôže uplatňovať, ani
započítavať ním deklarované nároky voči matke oprávneného. Záverom odvolací súd zdôrazňuje,

čo už uviedol aj súd prvej inštancie, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri
skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Medzi také nesporne patrí aj spotrebný úver, na
ktorý sa povinný otec počas celého konania odvoláva. Každý rodič má totiž povinnosť v prvom rade
zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na

uspokojenie svojich vlastných potrieb. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že navrhovateľ je už
plnoletý, má vysoké výdavky súvisiace so štúdiom a s prípravou na budúce povolanie, kým výdavky
povinného sú už stabilizované. V prejednávanej veci nebolo preukázané, že by mal navrhovateľ vyššiu
životnú úroveň, ako povinný otec, a to najmä za situácie, keď matka oprávneného zarába len 573,36
Eur mesačne. Podiel matky na výživnom pre navrhovateľa je tak omnoho vyšší, ako podiel povinného

otca so zreteľom na rozsah odôvodnených potrieb navrhovateľa.

13. Pokiaľ povinný otec v odvolaní namietal spôsob vedenia pojednávania konajúcou sudkyňou JUDr.
Júliou Weiserovou, odvolací súd nezistil, že by bola v konaní na súde prvej inštancie riadne uplatnenánámietka zaujatosti, o ktorej (ne)bolo rozhodnuté. Keďže neboli v danej veci splnené podmienky pre
postup podľa § 53 a § 54 CSP, odvolací súd nemôže rozhodovať o námietke zaujatosti povinného
otca uplatnenej voči zákonnej sudkyni súdu prvej inštancie v odvolacom konaní. Odvolací súd záverom

poukazuje na § 53 ods. 3 CSP, podľa ktorého, ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré
spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku neprihliada;
v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Odvolací súd zároveň zo spisu nezistil žiadne
okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania upravený
v čl. 4 CMP.

14. Pretože súd prvej inštancie správne rozhodol aj o rozsahu a splatnosti dlhu na výživnom, odvolací
súd potvrdil rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP a podľa § 387
ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov a na zdôraznenie
správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

15. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).