Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. august 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/261/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7194899269
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7194899269.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcov v 1. rade: J. X., bytom v Q., V. T. č.
XX, v 2. rade: R. V., bytom v Q., V. X. č. XX, v 3. rade: R. P., bytom v Q., Ž. č. XX a v 4. rade: Z. B., bytom
v Y., K. č. XX, Č. I., zastúpených advokátom JUDr. Máriom Hollerom, so sídlom v Košiciach, Krmanova
č. 6, proti žalovaným v 1. rade: TJ VSŽ Košice, so sídlom v Košiciach, Mestský Park č. 13, zastúpeného
advokátom JUDr. Miroslavom Verebom, so sídlom v Košiciach, Hrnčiarska 3, v 2. rade: Mesto Košice,
Trieda SNP č. 48/A a v 3. rade: TJ Športvýroba Košice s.r.o., so sídlom v Košiciach, Rastislavova č.
104, o odstránenie neoprávnenej stavby, event. zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalobcov proti

rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 9.2.2018 sp.zn. 15C/830/1994

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie žalobcov proti výroku I. rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 9.februára
2018 č.k. 15C/830/1994-761.

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 9.februára 2018 č.k. 15C/830/1994-761 vo
výroku II. o zamietnutí žaloby a vo výroku IV. o trovách konania žalovaného v 2. rade.

Z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 9.februára 2018 č.k. 15C/830/1994-761 vo
výrokoch III. a V. o trovách konania a v zrušenom rozsahu v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

Vo vzťahu medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd alebo súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 9.2.2018 č.k.
15C/830/1994-761 rozhodol tak, že:

I. Súd nepripúšťa návrhy žalobcov na zmenu žaloby obsiahnuté v podaniach, a to zo dňa 12.2.1997,
27.4.2004, 26.3.2007, 1.2.2008 a v podaní z 27.9.2017.

II. Súd žalobu voči žalovanému v 1., 2. a 3. rade zamieta.

III. Žalovanému v 1. rade priznáva voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o
ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Žalovanému v 2. rade priznáva voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o
ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.V. Žalovanému v 3. rade priznáva voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o
ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovaným uloženia povinnosti odstrániť
na náklady žalovaných (pôvodne voči žalovanému v 1. rade) stavbu postavenú na pozemku parcelné
číslo 993/2, zapísanú na LV č. XXXXX kat. územie Q.- T. a po zmene žaloby tiež eventuálne zriadenia
neobmedzeného vecného bremena k pozemku v prospech žalovaných zodpovedajúceho ich právu
pozemok užívať za náhradu vyčíslenú znaleckým posudkom.

3. Súd chronologickým spôsobom popísal, ako bolo o žalobe medzičasom rozhodnuté, keď Okresný
súd Košice I rozsudkom zo dňa 7.8.2008 č. k. 15C/830/1994-212 konanie voči žalobcom v 3. a 4.
rade zastavil a žalobu v rozsahu nároku žalobcov v 1., 2., 5. a 6. rade zamietol, ktorý rozsudok v
jeho napadnutej časti bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8.9.2009 sp. zn.
6Co/281/2008. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 13.9.2011 sp. zn. 4Cdo/180/2010 zamietol dovolanie

žalobcov v 1., 2., 5. a 6. rade a odmietol dovolanie žalobcov v 3. a 4. rade. Následne Ústavný súd SR
nálezom zo dňa 28.3.2012 sp. zn. III. ÚS 16/2012 zrušil uvedený rozsudok Najvyššieho súdu a vec
vrátil Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR viazaný právnym názorom Ústavného
súdu SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 8.9.2009 sp. zn. 6Co/281/2008 vo výroku, ktorým
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalobcom v 1., 2., 5. a 6. rade a vec vrátil na ďalšie

konanie. Následne krajský súd uznesením zo dňa 24.11.2014 sp. zn. 6Co/266/2013 zrušil vo veci vydaný
rozsudok OS Košice I zo dňa 7.8.2008 v jeho napadnutej časti a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu
na ďalšie konanie. Uložil súdu prvej inštancie rozhodnúť o tých podaniach, ktoré podľa obsahu bolo
potrebné považovať za zmenu žaloby a vykonať dokazovanie aj ohľadom nadobudnutia vlastníckeho
práva žalovanými, vysporiadať sa s námietkami odvolateľov v odvolaní proti rozsudku okresného súdu

a teda aj tým, či tenisový kurt má povahu stavby alebo či je súčasťou pozemku a podobne.

4. Po vrátení veci Okresný súd Košice I vo veci rozhodol preskúmavaným rozsudkom, pričom vec právne
posúdil podľa ust. § 135c ods. 1 až 3 OZ.

5. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcov, že tenisový areál je jedným celkom (vecou)/ neoprávnenou stavbou,
vo vzťahu ku ktorému sa domáhajú zriadenia vecného bremena, súd poukázal na vyjadrenie znalca
(znalecký posudok 15/2005), že oplotená časť areálu nie je totožná s pôvodným pozemkom p.č. 6993/2
(ktorý bol tvorený vyvlastnenými pozemkami) - oplotená časť je väčšia, a tiež, že časť novovytvorených
dielov a teda časť vyvlastnených pozemkov, by sa mala nachádzať za oplotením areálu (mimo areálu)

a v tejto časti - (časť vyvlastnených pozemkov nachádzajúcich sa mimo areálu) by ani v prípade
splnenia všetkých podmienok na zriadenie vecného bremena v prospech vlastníkov stavby nebolo
možné vyhovieť. Ak sa žalobcovia domáhajú definovania areálu ako jedného celku pre potreby konania
o zriadenie vecného bremena, je potrebné, aby v konaní preukázali jeho presnú polohu vo vzťahu k
žalovaným pozemkom.

6. Súd skúmal existenciu vlastníckeho práva žalobcov a ich tvrdenie, že oni, resp. ich právni
predchodcovia sú/boli vlastníkmi pozemku, ktorý im bol vyvlastnený, pričom predmetná vyvlastňovacia
vyhláška je ničotným právnym aktom, keďže vo vyvlastňovacom konaní bolo konané s mŕtvymi osobami,
resp. v prípade žalobcov boli uvedené nesprávne adresy. Otázkou možného domáhania sa ochrany

vlastníckeho práva sa súdy zaoberali už v doterajšom konaní Ústavný súd SR v náleze považoval
za náležitý právny názor, podľa ktorého reštitučné predpisy neboli vydané na ten účel, aby spôsobili
zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva.
V tejto súvislosti súd vyriešil ako predbežnú otázku žalobcami tvrdenú ničotnosť vyvlastňovacieho
rozhodnutia so záverom, že pokiaľ vyvlastňovacie rozhodnutie ako individuálny právny akt správneho

orgánu nebolo pôvodným pozemkovoknižným vlastníkom doručené, nie je právne účinné, na základe
čoho vlastníctvo k predmetným pozemkom na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia nikdy neprešlo na
štát vyvlastňovacím konaním. Na základe uvedeného preto bolo možné konštatovať, že osoby, ktorým
v čase vyvlastnenia svedčilo vlastnícke právo k predmetnej časti pozemku parcely č. 10602/1 (správne
má byť 10602/2, pozn. odvolacieho súdu) neprestali byť vlastníkmi, a v konkrétnej právnej veci išlo o

osoby: D. X., rod. B. a mal. R. B..

7. V súlade so závermi Ústavného súdu SR, dovolacieho a odvolacieho súdu, sa súd zaoberal otázkou
tvrdenéhovydržaniažalovanýmv2.rade,atedaskúmania,čižalovanýv2.radenadobudolvlastníckehopráva vydržaním. V tejto súvislosti konštatoval, že vlastníctvo k vyvlastňovacím pozemkom malo byť
odňaté v prospech štátu, ku ktorým správu vykonával podnik VSŽ š.p., ten následne správu previedol
hospodárskou zmluvou do trvalého užívania Mestu Košice, tento subjekt následne na žalovaného v

1. rade, a že na základe zákona č. 138/1991 Zb. sa mal vlastníkom nehnuteľností stať žalovaný v 2.
rade, ktorý je ako vlastník v evidencii nehnuteľností doteraz zapísaný. Po odcitovaní ustanovenia §
134 OZ a podaní jeho výkladu uviedol, že nadobudnutie majetku, ktorý na základe zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí nadobudli obce, je nadobudnutie vlastníctva od štátu na základe zákona, pričom
ide o derivátny spôsob nadobudnutia vlastníctva (nie originálny), predpokladom ktorého je existencia

vlastníctva zo strany skoršieho vlastníka (teda štátu). V tomto prípade súd konštatoval, že vlastníctvo
na základe predmetného vyvlastňovacieho rozhodnutia nikdy neprešlo na štát vyvlastňovacím konaním
a preto vlastnícke právo vlastníkov uvedených v pozemkovoknižnej vložke zostalo zachované, na
základe čoho ani Mesto Košice nemohlo nadobudnúť vlastnícke právo na základe citovaného zákona od
nevlastníka - štátu, ani štát nemohol byť dobromyseľným držiteľom predmetnej nehnuteľnosti vzhľadom
na neúčinné vyvlastnenie. Pri nadobudnutí (prechode) vlastníctva ex lege podľa zákona č. 138/1991

Zb. možno uvažovať o počiatku oprávnenej, dobromyseľnej držby zo strany Mesta, avšak do doručenia
žaloby v týchto právnych veciach nemohla uplynúť žalovanému v 2. rade zákonom vyžadovaná
vydržacia doba. Súčasne nie je možné započítať držbu predchádzajúceho vlastníka - štátu (nešlo o
oprávnenú držbu). Preto mal súd za to, že neboli splnené všetky zákonné podmienky na vydržanie
vlastníckeho práva Mestom Košice dňa 27.03.1994 tak, ako tvrdil žalovaný v 2. rade.

8. V ďalšom sa súd zaoberal posúdením, či žalobcom svedčí vlastnícke právo a teda, či ochrany
vlastníckeho práva sa domáhajú skutoční vlastníci. V tejto súvislosti zdôraznil, že túto otázku bolo
potrebné skúmať osobitne u každého žalobcu. Žalobcovia v tejto súvislosti tvrdili, že žalobca v 1. rade je
vnukom - právnym nástupcom/dedičom pôvodnej pozemkovoknižnej vlastníčky D. X., rod. B., žalobkyňa

v 2. rade je pôvodnou pozemkovoknižnou vlastníčkou mal. R. B., žalobkyňa v 3. rade je vnučkou
- právnym nástupcom/dedičom pôvodnej pozemkovoknižnej vlastníčky D. X., rod. B. a žalobca v 4.
rade je právnym nástupcom - vnukom/dedičom pôvodnej pozemkovoknižnej vlastníčky D. X., rod. B..
Vo vzťahu k osobám, ktorým v čase vyvlastnenia svedčalo vlastnícke právo a ktoré boli uvedené v
pozemkovoknižnej vložke č. 1323 kat. úz. Q., a to vdova D. X., rod. B., išlo o titul dedenia D 1029/1946

čd. 3720 a mal. R.I. B., ktorej právnym predchodcom podľa kópie vložky bol J. B., išlo o titul dedenia
D 286/49, čd. 4156.

9. Súd uviedol, že žalobcovia tvrdili, že žalobkyňa R. V., rodená B., je pozemkovoknižnou vlastníčkou,
označenou v pozemkovoknižnej vložke ako mal. R. B.. Vo vzťahu k žalobkyni R. V. žalobcovia však

nepredložili žiaden dôkaz, ktorý by mal preukazovať, že ide o osobu totožnú s pozemkovoknižnou
vlastníčkoumal.R.B.(inaLVč.XXXXXjepodB4stáleuvedenáibaakoR.B.bezďalšíchidentifikačných
údajov a napríklad vo veci 15C 258/1994 vystupovala tiež ako žalobkyňa osoba s menom R. V., nar.
XX.XX.XXXX). Z uvedeného vyplýva, že osoby uvedené v pozemnoknižnej vložke bez ďalších údajov
sú ťažko identifikovateľné a tým môžu byť zameniteľné. Osoby uvedené v pozemkovoknižnej vložke sú

označené iba menom a priezviskom, pričom pri menách týchto osôb (vlastníkov) sú uvedené poznámky
o charaktere titulu nadobudnutia vlastníctva s označením dátumu a čísla dokumentu. Žalobcovia
dosiaľ nepredložili dôkazy preukazujúce, že sa jedná o totožné osoby. Žalobcovia v konaní opakovane
skutočnosť, že sú vlastníkmi, resp. právni nástupcovia, iba tvrdili, ale žiadnym spôsobom nepreukázali.
V žalobcami predloženej vyvlastňovacej vyhláške je pri týchto osobách uvedený aj údaj - adresa, avšak

tento sa nezhoduje s aktuálnou adresou žalobcov resp. pôvodných žalobcov. Súd z obdobných konaní
má vedomosť, že medzi obyvateľmi obce Ť. (odkiaľ pochádzala väčšina pozemnoknižných vlastníkov
v týchto veciach) sú priezviská B. a X. časté. Tomu nasvedčuje i okolnosť, že dcérou D. X. rod. B.
- pozemnoknižnej vlastníčky bola R. B. - menovkyňa ďalšej pozemnoknižnej vlastníčky mal. R. B..
Bez jednoznačného preukázania ďalších skutočností, ktoré by jednoznačne (bližšie) identifikovali tieto

osoby, súd nemôže vyvodiť záver, že ide o totožné osoby so žalobcami. Tu musí súd po dôkladnom
oboznámení sa s doloženými listinnými dôkazmi a po opakovaných výzvach súdom adresovaným
žalobcom konštatovať, že žalobcovia dosiaľ jednoznačne a nepochybne nepreukázali, že osoby
uvedené v pozemnoknižnej vložke č. 1323 k.ú. Q. sú totožné s osobami žalobcov, resp. ich právnych
predchodcov.

10. Vo vzťahu k žalobcom v 1., 3. a 4. rade uviedol, že žalobcovia tvrdili, že D. X., rod. B., uvedená v
pozemkovoknižnej vložke č. 1323 kat. úz. Q., je totožná s osobou ich právnej predchodkyne, pričom
na preukázanie svojich tvrdení predložili dedičské rozhodnutie po nebohej D. X., rod. B., zomrelejXX.X.XXXX, zo dňa 14.12.1995 sp. zn. 38D694/93, z ktorého vyplýva, že ako dedičia zo zákona
prichádzali jej dve deti R. B. (jej dedičia D. Z., rod. B., nar. XX.X.XXXX, Z. B., nar. X.X.XXXX) a J. X.
(jeho dedičia J. X., nar. X.XX.XXXX, Š. X.), pričom predmetom prejednania v tomto dedičskom konaní

bol majetok uvedený vo výrokovej časti, a to (okrem iného majetku) aj poľnohospodárska pôda v kat.
úz. Q., zapísaná v pzn. vl. č. 1323: mpč. 10602/2 - roľa vo výmere 2377 m2 pod B/6 v polovici so stavom
v katastri nehnuteľností (KN) identifikované ako: parc. č. 10602/2 - roľa vo výmere 1667 m2, pričom
dedičstvo nadobudli D. Z., rod. B., nar. XX.X.XXXX v 1/4 z dedičstva, Z. B., nar. X.X.XXXX v 1/4 z
dedičstva a J. X., nar. X.XX.XXXX v 1/2 z dedičstva a bez povinnosti vyplatiť ustupujúcemu dedičovi

Š. X. jeho zákonný podiel. Z uvedeného možno vyvodiť, že dodatočné dedičské konanie po neb. D. X.,
rod. B., zomrelej XX.XX.XXXX, sa konalo (rozhodnutie bolo vydané dňa 14.12.1995) už počas tohto
konania (po podaní žaloby 14.10.1994) a dedičom D. X.Á. - žalobcom, bolo známe, že vlastnícke právo k
vyvlastnenej časti pôvodnej parcely č. 10602/2 - k pozemku vo výmere 710m2, ktorý bol súčasťou parciel
č. 6993/2 (a atď.) zapísaných na LV č. XXXXX k.ú. T. R. bolo vo vlastníctve iného subjektu - Mesta Košice
a že tento pozemok (vyvlastnená časť) nemôže byť predmetom prejednania dedičstva. Uvedené vyplýva

i z textu rozhodnutia, kde je identifikovaný predmet prejednania dedičstva ako: poľnohospodárska pôda
v katastrálnom území Q. zapísaná v pzn. vl.č. 1323: mpč. 10602/2 - roľa vo výmere 2377m2 pod B/6 v
polovici so stavom v katastri nehnuteľností (KN) identifikované ako: parc. č. 10602/2 - roľa vo výmere
1667 m2. A teda je zrejmé, že v dedičskom konaní bol prejednaný ako dedičstvo po nebohej poručiteľke
- pozemok v nevyvlastnenej časti - vo výmere 1667 m2. Uvedené je zrejmé aj z výpisu LV č. XXXXX

k.ú. T. R., na ktorom sú vedené ako majetková podstata parcely registra „E“ p.č. 10602/2 vo výmere
1.490m2, druh pozemku orná pôda a p.č. 10602/502 vo výmere 176 m2, druh pozemku orná pôda.

11. Súd preto konštatoval, že ak by aj žalobcovia J. X., Z. B. a R. P. (právna nástupkyňa po pôvodnej
žalobkyni D. Z.) preukázali, že ich právna predchodkyňa D. X. rod. B. zomr. XX.XX.XXXX je totožná

s osobou vedenou v pozemnoknižnej vložke č. 1323 pod B6 písm. b/, tak možno vzhľadom na obsah
dedičského rozhodnutia, ktoré žalobcovia predložili po neb. D. X. rod. B., zomrelej XX.XX.XXXX sp.
zn. 38D 694/93 zo dňa 14.12.1995 a vzhľadom na okolnosti (zápis v KN svedčal inému subjektu)
konštatovať, že nepreukázali, že predmetný pozemok - ako predmet dedičstva, bol po nebohej
poručiteľke riadne prejednaný.

12. K žalobcami predloženému výpisu z LV č. XXXXX, ktorý má podľa žalobcov preukazovať ich
vlastníctvo k spornému pozemku, súd uviedol, že je zjavné (vzhľadom na výmeru pozemku, ako aj s
poukazom na identifikáciu), že na predmetnom LV je zapísané vlastníctvo žalobcov k časti pôvodnej
parcely, ktorá nebola vyvlastnená a teda nemôže byť dôkazom preukazujúcim ich vlastnícke právo k

pozemku, ktorý bol (i keď neúčinne) vyvlastnený a ani nie je na uvedenom liste vlastníctva evidovaný (v
súčasnosti predmetný pozemok je súčasťou parciel zapísaných na LV č. XXXXX v prospech žalovaného
v 2. rade).

13. Súd mal preto tiež za to, že žalobcovia, ktorí tvrdia, že im svedčí vlastnícke právo titulom dedenia po

ich právnych predchodcoch, sa nemôžu bez ďalšieho v konaní úspešne domáhať, že sú vlastníkmi veci,
resp. ochrany svojho vlastníckeho práva, pretože dedičia z titulu svojho dedičského nároku sú vecne
legitimovaní len na podanie žaloby, že poručiteľ bol v čase svojej smrti vlastníkom veci. Po odcitovaní
ustanovení § 132 ods. 1 Obč. zák. uviedol, že vlastníctvo možno nadobudnúť tiež dedením, pri ktorom
sa vlastníctvo nadobúda už smrťou poručiteľa, avšak v rozsahu vyplývajúcom z dedičského rozhodnutia.

Dedičské rozhodnutie má síce iba deklaratórny charakter, ale dedič až po takomto prejednaní dedičstva
je oprávnený sa preukazovať ako vlastník. Na význam ustanovenia § 460 Obč. zák., podľa ktorého sa
dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa, upozornil Najvyšší súd už v rozsudku z 27.4.2004 sp.zn. 1 Cdo
104/2003, v ktorom uviedol, že i keď sa dedičstvo nadobúda smrťou, nie sú tým bez ďalšieho určené
konkrétne veci ani podiely, ktoré jednotliví dedičia z dedičstva nadobúdajú. Právna úprava dedenia

vychádza z uplatnenia úradnej ingerencie pri nadobúdaní dedičstva. Riešenie právnych vzťahov, ktoré
vznikli v dôsledku smrti poručiteľa, patrí do právomoci súdu; vykonaním jednotlivých úkonov v konaní o
dedičstvesúdpoverujenotáraakosúdnehokomisára.Kýmsakonanieodedičstveprávoplatneneskončí
takým spôsobom, že sa potvrdí nadobudnutie veci z dedičstva viacerým dedičom do podielového
spoluvlastníctva, zostáva otvorená otázka, či ku vzniku spoluvlastníctva k tejto veci vôbec dôjde. V

konaní o dedičstve môže dôjsť aj k vyporiadaniu (napr. dohode dedičov), podľa ktorého nadobudne vec
iba jeden z dedičov. Vyporiadanie má spätnú účinnosť a jeho účinky nastávajú už ku dňu smrti poručiteľa.
Pokiaľ nie je právoplatným rozhodnutím dedičského súdu potvrdené, že v dôsledku dedenia dedič
nadobudol vec, resp. jej spoluvlastnícky podiel, nemôže sa dedič domáhať ochrany svojho vlastníctvažalobou o určenie vlastníctva (súd má za to, že ani ako vyriešenia predbežnej otázky v konaní o ochranu
vlastníctva v zmysle § 135c OZ). Takýto dedič je aktívne legitimovaný len na podanie žaloby o určenie,
že vec (jej spoluvlastnícky podiel) patrí do dedičstva po poručiteľovi. Najvyšší súd dodáva, že princíp

úradnej ingerencie do nadobúdania dedičstva, ktorá je v zmysle ustanovení § 175 až § 175zd OSP
zverená súdu, akcentovali aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. rozsudok z 19.09.2007 sp.
zn. 3 Cdo 332/2007, uznesenie z 31.01.2011 sp. zn. 4Cdo 267/2009). Rozhodovacia prax najvyššieho
súdu je ustálená na názore, že ak nebol zachovaný postup upravený ustanoveniami § 175a až § 175zd
Občianskeho súdneho poriadku, nemožno ho obchádzať žalobou, ktorou sa právny nástupca poručiteľa

domáha určenia, že je (spolu)vlastníkom veci patriacej do dedičstva. (Rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 31.03.2014 sp. Zn. 3 MCdo 4/2013).

14. Ak je viac dedičov a dedičstvo ohľadne spornej veci nebolo ešte vyporiadané, nemôžu sa dedičia
alebo jeden z nich bez ďalšieho domáhať, že sú vlastníkmi veci. Dedičia z titulu svojho dedičského
nároku sú vecne legitimovaní len na podanie žaloby, že poručiteľ bol v čase svojej smrti vlastníkom

veci. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.02. 2009, sp. zn. 5 Cdo 106/2008). Podmienkou toho,
aby súd mohol po smrti pôvodného žalobcu pokračovať s jeho právnymi nástupcami je, aby žaloba
bola zmenená na primerané určenie. Zmyslom a účelom konania o dedičstve je zistenie okruhu dedičov
poručiteľa, okruhu aktív a pasív dedičstva, konanie sa končí vydaním rozhodnutia o dedičstve. Bez
ohľadu, aký čas uplynul odo dňa smrti poručiteľa do vydania rozhodnutia, t.j. uznesenia o dedičstve

(resp. Osvedčenia), deklarujú sa ním právne vzťahy s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. Podstata a
spôsob ingerencie štátu do prejednania dedičstva ostali zachované aj podľa právnej úpravy účinnej od
01.07.2016 (Civilný mimosporový poriadok).

15. Súd, poukazujúc na predložené dedičské rozhodnutia po neb. D. X. rod. B. a po neb. D. Z., má za to,

že ak by aj žalobcovia (v 1., 3., 4. rade) preukázali, že ich právnymi predchodcami sú osoby zapísané v
pozemnoknižnej vložke, to ešte neznamená, že súd môže bez prejednania dedičstva konštatovať, že sú
vlastníkmi majetku, ktorý vlastnil ich predchodca, preto v dôsledku smrti svojho právneho predchodcu
maližalobcoviamožnosťžalovaťto,žeuvedenýspoluvlastníckypodielpatrídodedičstvapoichprávnom
predchodcovi. Dedič sa nemôže s úspechom domáhať žalobou určenia (ani ako predbežnej otázky v

konaní o ochranu vlastníckeho práva), že je vlastníkom veci (patriacej do dedičstva), pokiaľ táto vec
nebolanajskôrpredmetomkonaniaodedičstve.Itotobyboldôvodnazamietnutiežalobyvočižalovaným
v 1., 3., 4. rade.
16. Žalobcov nemožno za takejto dôkaznej situácie považovať za vlastníkov pozemku, ku ktorému sa
domáhajú zriadenia vecného bremena v prospech žalovaných, a preto im nesvedčí aktívna legitimácia

vyplývajúca z hmotného práva pre podanie takejto žaloby, na základe čoho súd žalobu zamietol.
17. Po odcitovaní ust. § 1 ods. 1, § 7, § 34 ods. 1 prvá veta, § 34 ods. 2, § 36a, §70 ods. 1,
2, § 71 ods. 1, 2, 3 katastrálneho zákona mal v neposlednom rade súd za to, že ani v prípade
vyhovujúceho súdneho rozhodnutia, by enunciát navrhovaný žalobcami o zriadení vecného bremena
v prospech vlastníkov stavieb na ťarchu žalobcov nebol v zmysle úpravy katastrálneho zákona

spôsobilý na zápis, pretože predmetné právo k pozemku svedčí aktuálne žalovanému v 2. rade a
samotné konštatovanie v odôvodnení súdneho rozhodnutia o tom, že vlastnícke právo ostalo zachované
pôvodným pozemnoknižným vlastníkom, nestačí na vykonanie zmeny zápisu v KN.

18. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 256 ods. 2 CSP s tým, že

žalovaní mali v konaní plný úspech, preto im súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

19. Proti predmetnému rozsudku podali žalobcovia v zákonnej lehote odvolanie, a to proti jeho všetkým
výrokom z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ (pri tomto odvolacom dôvode odvolatelia
nesprávne uvádzajú § 365 ods. 1 písm. c/ CSP, pozn. odvolacieho súdu), písm. d/, písm. e/, písm. f/ a

písm. h/ CSP, žiadali rozsudok zmeniť, navrhované zmeny žaloby pripustiť a následne žalobe v celom
rozsahu vyhovieť alebo rozsudok súdu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Žalobcovia sa nestotožnili so skutkovými a právnymi závermi súdu, v rámci ktorých predbežne
posudzoval otázku vlastníckeho práva žalobcov k spornému pozemku a skúmal, či je pozemok riadne

označený a identifikovateľný a skúmal, či je B. D. D. jeden celok. Tiež boli toho názoru, že došlo k
porušeniu ich procesných práv v dôsledku nevykonania navrhovaných dôkazov v zmysle ich podania
zo dňa 26.1.2018 a absencie posúdenia areálu ako jednej stavby, ktorou sa súd napriek opakovaným
žiadostiam žalobcov vôbec nezaoberal. Uviedli, že na spornom pozemku, ako aj ostatných pozemkochv okolí sporného pozemku je postavený areál, ktorý tvorí komplex tenisových kurtov, chodníkov,
upravených trávnatých plôch, spevnených pozemkových úprav a 4 budovy - stavby. Presná špecifikácia
bola žalobcami uvedená v ich podaniach počas konania na súde. Z celého komplexu areálu sa do

katastra nehnuteľnosti zapisujú výlučne 4 budovy - stavby. O ostatných častiach areálu sa žiadna
formálna evidencia nevedie. Napriek tomu je zrejmé, že areál existuje, je to hmotná vec, ktorá je
jasne viditeľná, hmatateľná a nachádza sa aj na spornom pozemku. Podľa názoru žalobcov sa jedná
o hromadnú vec. Navyše k predmetnej veci sa jednoznačne vyjadril v prospech osôb v obdobnom
postavení ako žalobcovia aj Krajský súd v Košiciach v obdobnom konaní vedenom pod sp. zn.

15C/820/1994, na základe čoho je potrebné areál v zmysle uvedeného záveru posudzovať ako jeden
celok. Vytkli súdu, že v bode 101. odôvodnenia rozsudku si v rámci svoje argumentácie súd protirečí a
mali tiež za to, že v poslednej vete súd nezmyselne uvádza, že základným predpokladom definovania
areálu ako jedného celku pre potreby konania o zriadení vecného bremena je potrebné, aby v konaní
žalobcovia preukázali jeho presnú polohu vo vzťahu k žalovaným pozemkom. Mali za to, že uvedené
skutočnosti spolu nesúvisia. Aj keby sa areál nachádzal kdekoľvek inde, súdu nič nebráni, aby vyriešil

právnu otázku, ako posúdiť komplex veci, z ktorých: všetky sú hmotné a preukázateľne existujú, niektoré
z nich (stavby) sa formálne zapisujú do katastra nehnuteľností a sú ako celok používané za cieľom
dosiahnutia zisku. Až po tom, ako by súd právne po 24 rokoch uzavrel, že bude areál posudzovať ako
jeden stavebný celok (hromadnú vec), mohol by pristúpiť ku skutkovému skúmaniu, či sa areál skutočne
nachádza na pozemkoch, ktoré sú vo vlastníctve aspoň jedného zo žalovaných, alebo sa jeho časť

nachádza aj na pozemkoch iných subjektov, ktoré nie sú stranami sporu. To sa v priebehu súdneho
konania v roku 2007 aj preukázalo. Následne by v tejto časti nimi uplatneného nároku, teoreticky, ak
by súd rozhodol v roku 2007, mohli byť neúspešní (ale iba v časti tohto jedného dielu špecifikovaného
znaleckým posudkom vyhotoveným v súdnom konaní).

21. V ďalšom odvolatelia uviedli, že pôvodní pozemkovoknižní vlastníci mali v podielovom
spoluvlastníctve pozemok - parcelu EKN č. 106202/2 o výmere 2377 m2, zapísaný v pozemkovoknižnej
vložke č. 1323 (sporný pozemok). V roku 1984 došlo k vyvlastneniu časti sporného pozemku o veľkosti
710 m2. Pôvodní vlastníci o vyvlastnení nevedeli a keď sa celá situácia zverejnila, okamžite bola podaná
na súd žaloba. Súd skonštatoval, že vyvlastňovacie konanie je právne neúčinné a pôvodní vlastníci

neprestali byť vlastníkmi sporného pozemku v jeho pôvodnej výmere. Po zapísaní vyvlastňovacieho
konania boli pôvodní vlastníci evidovaní ako podieloví spoluvlastníci pozemku, ktorý sa parcelným
číslom v celom rozsahu zhodoval s parcelným číslom sporného pozemku, iba že jeho výmera bola
zmenšená o výmeru, ktorá bola vyvlastnená. Z uvedeného dôvodu sa preto aj v prípade úmrtia každého
pôvodného vlastníka stal predmetom dedenia spoluvlastnícky podiel na zostatkovej časti sporného

pozemku. Uvedené vyplýva aj z konštatovania súdu v odôvodnení rozsudku, napríklad bod 40., bod 44.
Sporný pozemok predstavoval dlhý pás, z ktorého v rámci vyvlastňovacieho konania bola vyvlastnená
jeho stredová časť. Pôvodným vlastníkom tak po vyvlastnení ostali oba konce daného pásu pozemku.
Po realizácii ROEB sa zmenilo formálne označenie zostatkovej časti sporného pozemku: z pozemku -
parcely EKN č. 10602/2 o výmere 1667 m2, na pozemky - parcela EKN č. 10602/2 o výmere 1490 m2 a

parcela EKN č. 10602/502 o výmere 176 m2. Zistený rozdiel vo výmere zodpovedá prípustnej odchýlke,
čo opakovane konštatoval aj súdny znalec S.. R. X. vo svojich znaleckých posudkoch.

22. Odvolatelia vysvetlili, že v priebehu súdneho konania upravovali znenie žalobného petitu v dôsledku
okolností, ktoré nastali v priebehu konania, pričom jedinú výnimku tvorilo podanie zo dňa 12.2.1997,

v rámci ktorého došlo k rozšíreniu žaloby voči žalovanému v 2. rade a bol uplatnený eventuálny petit.
Namietali, že súd nepripustil zmenu žaloby po 19 rokoch súdneho konania, pričom v odôvodnení
rozsudku absentuje skutkový aj právny dôvod na nepripustenie navrhovanej zmeny. Jediným dôvodom
bola údajná neaktuálnosť údajov obsiahnutých v daných návrhoch žalobcov. Avšak v čase, keď boli tieto
návrhy na zmenu podávané, dané údaje aktuálne boli a návrhy na zmenu museli byť objektívne podané.

Preto mali za to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1
písm. b/ CSP). Vo všetkých ostatných prípadoch žalobcovia museli upravovať žalobný petit výlučne v
dôsledku okolností, ktoré neboli schopní ovplyvniť: prevod vlastníckeho práva k areálu zo žalovaného
v 1. rade na žalovaného v 3. rade, viaceré úmrtia na strane žalobcov, vypracovanie znaleckých

posudkov, v dôsledku čoho sa menilo označenie v geometrických plánoch, na základe ktorých malo byť
vecné bremeno zapísané do katastra nehnuteľností. V prvom rade zdôraznili, že v prípade riadneho
súdneho konania súdu, by nikdy nedošlo k zmene okruhu účastníkov na strane žalobcov, keďže žalobca
domáhajúci sa ochrane svojho práva na súde dôvodne predpokladá, že súd o tejto ochrane rozhodnepočas jeho vlastného života. V druhom rade, pokiaľ by súd konal riadne a včas, nebolo by nevyhnutné
vyhotovovať nový znalecký posudok vo veci, pretože nikto nemohol počítať s tým, že realizácia ROEB
spôsobí zmenu číslovania pozemkov v danej oblasti.

23. Odvolatelia sa ďalej vyjadrili k bodu 20. a bodu 82. odôvodnenia rozsudku, pričom opätovne
poukázali na to, že otázku vlastníckeho práva mal súd vyriešiť ako prejudiciálnu otázku a nemajú a
nikdy nemali záujem byť zapísaní ako formálni vlastníci sporného pozemku, ktorý nikdy nebudú môcť
využívať, pričom ide o ich slobodné rozhodnutie a nie je možné, aby to súd v rámci súdneho konania

vyhodnotil ako ich nesprávny procesný postup. Zvolenie spôsobu a formy ochrany práv je vecou žalobcu
a pokiaľ je jeho postup v súlade s platnou právnou úpravou, nemôže ho nikto spochybňovať.

24. Odvolatelia ďalej namietali, že súdny znalec sa nemohol vyjadriť k užívaniu sporných nehnuteľností
a odpoveď na otázku užívania mohol zistiť len jedine súd dopytmi na žalovaných, preto je nesprávny
postup súdu vyhodnotenia tohto dôkazu tak, ako vyplýva z bodu 55. a 100. odôvodnenia rozsudku.

25. Odvolatelia vo vzťahu k bodom 68., 76. a 77. odôvodnenia rozsudku skonštatovali, že tým, že
súd nemal vysporiadanú otázku posudzovania areálu ako celku, tým, že nevykonal navrhovaný dôkaz,
aby sa zistilo, čo všetko bolo predmetom prevodu na základe zmlúv uzavretých medzi žalovaným v 3.
rade a Telovýchovnou jednotou Košice so sídlom Rastislavova 104 v Košiciach, nemohol správne a

jednoznačne posúdiť skutkový stav, pretože nemohol mať za preukázané, ktorý subjekt užíva tenisový
areál (nie vlastní). Napriek tomu, že žalobcovia žiadali súd, vzhľadom na neúplný zápis na príslušných
listoch vlastníctva, aby následne mohli upraviť okruh strán sporu na strane žalovaných, aby si vyžiadal
identifikáciu nového vlastníka a predloženie listín za účelom zistenia, čo bolo premetom prevodu, súd
nevykonal navrhovaný dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e)

CSP) a nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

26. Odvolatelia vo vzťahu ku konštatácii súdu, že identifikácia účastníkov jednotlivých vzťahov,
ktoré sú uvedené vo výpise z pozemkovoknižnej vložky, je nedostatočná, uviedli, že súd žalobcom

vytýka skutočnosti, ktoré nie je v ich moci ovplyvniť, pretože ani oni, ani ich predkovia zápisy do
pozemkovoknižných vložiek nerobili a rovnako sa žiadnym spôsobom nepodieľali na vyhotovovaní
rozhodnutí bývalého štátneho notárstva. V tejto súvislosti uviedli, že náležitosti jednotlivých listín
určovala vtedajšia právna úprava a jej prípadné nedostatky nemôžu byť vykladané na ťarchu žalobcov.
Žalobcovia ako dôkaz totožnosti okruhu podielových spoluvlastníkov sporného pozemku predložili výpis

z LV č. XXXXX (bod 47., 129. odôvodnenia rozsudku), ktorý je totožný s okruhom žalobcov a totožná je
aj veľkosť jednotlivých spoluvlastníckych podielov, pričom k rovnakému záveru dospel aj súdny znalec
S.. R. X.. Ak zdôraznili, že ak sú určité osoby zapísané ako pôvodní vlastníci a dôveryhodnosť tohto
zápisu nebola nikým spochybnená (pretože žalovaní spochybňovali aktívnu legitimáciu žalobcov a nie
údaje zapísané v pozemkovoknižnej vložke) je naozaj na zamyslenie, prečo to spochybňuje súd, pričom

spochybňuje výpis z verejnej listiny iného orgánu verejnej správy. V dôsledku toho má súdne konanie
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.

27. Odvolatelia ďalej uviedli, že každý zo súčasných žalobcov s výnimkou žalobkyne v 2. rade
nastúpil ako dedič po svojom právnom predchodcovi a k uvedenému nástupníctvu boli predložené

aj súvisiace dedičské rozhodnutia. Predmetom dedenia bol sporný pozemok v označení ako parcela
EKN č. 10602/2 o výmere 1.667 m2. Z uvedeného je zrejmé, že predmetom dedenia bol vždy sporný
pozemok, ale po zapísaní právne neúčinného vyvlastnenia zmenšený o vyvlastnenú časť (čiže bol
nesprávny údaj výlučne v časti jeho výmery). Žalobcovia sú toho názoru, že sporný pozemok bol
v rámci jednotlivých dedičských konaní riadne prejednaný a bol predmetom dedenia. Podrobnejšiu

argumentáciuktomutoprávnemuzáveruuviedlivosvojomvyjadrenízodňa26.1.2018(vovzťahukbodu
125., 128. odôvodnenia rozsudku). Žalobcovia sú toho názoru, že súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP).

28.MaloletáR.B.zapísanáakopôvodnývlastníkvpozemkovoknižnejvložkejeskutočneR.V..Výslovne
to žalobkyňa potvrdila aj vo svojej výpovedi dňa 17.1.2001, kde musel súd pred jej vypočutím overiť
jej totožnosť nahliadnutím do predloženého osobného dokladu. Až do vznesenia pochybností súdu v
bode 122. odôvodnenia rozsudku žalobcovia ani len netušili, že je táto skutočnosť sporná, pretože toani žalovaní, ani súd doposiaľ nerozporoval. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobcovia nevedia ovplyvniť
spôsob evidencie v pozemkovoknižnej vložke č. 1323, ani zápis na aktuálnom výpise z LV č. XXXXX.
Sú však toho názoru, že tieto údaje sú záväzné, kým sa nepreukáže opak, a v tomto prípade sa javí, že

opak sa snaží tvrdiť súd, avšak bez žiadneho konkrétneho dôkazu. K rovnakému záveru dospel súd v
obdobnom konaní vedenom pod sp.zn.: 15C 789/1994 v bode 100. odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie sp.zn.: 15C 789/1994 zo dňa 24.1.2018. Ako absolútne neprimerané vybočenie súdu v rámci
hodnotenia dôkazov (ktoré ani neboli vykonané) žalobcovia vnímajú poslednú vetu v zátvorke bodu
122. odôvodnenia rozsudku, v ktorej súd úplne vážne poukazuje na totožnosť žalobkyne zo súdneho

konania 15C 289/1994 so žalobkyňou v 2. rade (jej menovkyňou) v tomto súdnom konaní a poukazuje na
dátum narodenia žalobkyne 23.11.1924. Jedná sa o úplne odlišné fyzické osoby, s rozdielnymi dátumami
narodenia, ktoré sa iba rovnako volajú. Žalobkyňa v 2. rade v tomto konaní sa narodila cca o 20 rokov
neskôr ako porovnávaná osoba (a navyše by v pozemkovo knižnej vložke nemohla byť evidovaná ako
maloletá osoba). Je otázne, na základe akých skutočností a z akého dôvodu súd uvedenú skutočnosť
uviedol v odôvodnení rozsudku. Ako úplne nepochopiteľné sa javí konštatovanie v bodoch 132. a 133.

odôvodnenia rozsudku ohľadom nesprávnych adries. Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobcovia, ani ich
právni predchodcovia uvedenú skutočnosť nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť, boli práve nesprávne
adresy jedným z dôvodov vyhlásenia právnej neúčinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia a toho, že sa o
tomto konaní pôvodní vlastníci dozvedeli až o 10 rokov neskôr.

29. Žalobcovia rovnako nesúhlasia so záverom súdu obsiahnutým v bode 162., v ktorom súd konštatuje,
že nimi sformulovaný žalobný petit, by nebol spôsobilým pre zápis do katastra nehnuteľností. V
nadväznosti na bod 3.2 tohto odvolania, súd akoby sa snažil naznačiť, že bolo povinnosťou súdu riešiť
predmetnú vec najskôr podaním žaloby o určenie vlastníckeho práva a až následne potom riešiť vzťah
novozapísaného vlastníka pozemku vo vzťahu k areálu, ktorý sa na pozemkoch nachádza. Uvedené je

v celkovom rozpore so zásadou hospodárnosti súdneho konania a žalobcovia sa k tomu vyjadrovali vo
svojom vyjadrení zo dňa 26.1.2018.

30. Nie je možné akceptovať ani závery súdu obsiahnuté v bodoch 138. a 139. odôvodnenia rozsudku v
tomzmysle,žežalobcovianeunieslidôkaznébremenonapreukázaniesvojichtvrdení.Napriekpomernej

obsiahlosti rozsudku (51 strán a 168 bodov), sa v drvivej väčšine bodov súd pridržiava opisu skutkového
stavu, prípadne citácie aktuálnej právnej úpravy. Samotnú problematiku rieši výlučne v bodoch, ktoré
sú špecifikované v tomto odvolaní žalobcov. Závery, ku ktorým súd parciálne (a následne vo výrokoch
rozsudku) dospel, sú nepodložené až zavádzajúce a z hľadiska posúdenia odvolacím súdom absolútne
nepreskúmateľné. Vo vzťahu k aktuálnemu postupu súdu, na základe ktorého došlo k zamietnutiu

žaloby, žalobcovia uviedli, že predmetné súdne konanie sa vedie od roku 1994 a súčasní žalobcovia
nastupovali po svojich právnych predchodcoch rovnakým spôsobom vyše 24 rokov; súd zakaždým
musel rozhodovať, či bude alebo nebude pokračovať s danou osobou ako právnym nástupcom na strane
žalobcov po smrti pôvodného účastníka, čiže musel mať za preukázané, či daný právny nástupca má
alebo nemá právny vzťah k predmetu sporu; počas 24 ročného obdobia bol predmetný spor opakovane

posudzovaný Krajským súdom v Košiciach ako odvolacím súdom, Najvyšším súdom Slovenskej
republiky ako dovolacím súdom a Ústavným súdom Slovenskej republiky; každý z týchto súdov bol ex
offo povinný zaoberať sa otázkou aktívnej legitimácie pôvodných aj súčasných žalobcov, pričom žiadny
z nich nikdy nedospel k záveru, že by títo neboli v tomto súdnom spore aktívne legitimovaní; otázka
aktívnej legitimácie je v rámci súdneho konania (či už podľa pôvodného OSP, resp. dnešného CSP)

skúmaná ako prvá a bazálna vec, bez potvrdenia ktorej nie je možné riešiť samotnú podstatu vedenia
súdnehosporu,pretoniejeakceptovateľné,žesatýmsúdbudezaoberaťpo24rokochvedeniasúdneho
sporu; žalobcovia majú za to, že zvolenie zamietnutia žaloby po 24 rokoch vedenia súdnych sporov
odôvodňujúc to nedostatkom aktívnej legitimácie bez toho, aby sa súd skutočne zaoberal právnou a
skutkovou podstatou súdneho sporu, je ničím nepodložené a účelové a výslovne predstavuje presunutie

problému na Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd; uvedený postup navyše možno považovať za
prieťahy v konaní a odňatie možnosti realizácie práva na spravodlivý proces všetkých účastníkov tohto
súdneho konania.

31. Vo vzťahu k výrokom o trovách konania odvolatelia namietali, že priznanie náhrady trov konania

žalovaným v 1. a 3. rade sa javí ako prekvapujúce, pokiaľ súd v obdobnom súdnom konaní vedenom
pod sp. zn. 15C/789/1994 cca dva týždne predtým, dňa 24.1.2018, rozhodol tak, že žalovaným v 1.
a 3. rade náhradu trov konania nepriznáva z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré podrobne
popísal v bode 160. rozsudku Okresného súdu Košice I., sp.zn.: 15C/789/1994 zo dňa 24.1.2018. Vpredmetnom konaní, ktoré skutkovo, právne a okruhom účastníkov na strane žalovaných sa zhoduje,
súd skonštatoval, že žalovaným v 1. a 3. rade náhradu trov konania nepriznáva okrem iného z dôvodu,
že oba subjekty svojim konaním prispeli k dĺžke tohto konania. Preto nie je zrejmé, ako sa zmenila

situácia za dva týždne od prijatia iného rozhodnutia vo veci samej, keď súd rozhodol úplne opačne.

32. Žalovaný v 1. rade v písomnom podaní k odvolaniu uviedol, že predmetom konania je od
samého začiatku iba parcela, ktorá bola vyvlastnená. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku č.k.
6Co/261/2008-278 zo dňa 8.9.2009 na strane 10 uviedol, že nepatričná je námietka odvolateľov, že

súd prvého stupňa mal posudzovať predmetnú vec - tenisový areál ako celok - lebo predmetom tohto
konania bola od samého začiatku len parcela, ktorá bola vyvlastnená o rozsahu 710 m2. Ako súd
prvého stupňa, tak aj odvolací súd je viazaný žalobným petitom, preto nemohol (nielen) prvostupňový
súd, ale ani odvolací súd prekročiť a rozhodnúť podľa § 153 ods. 2 OSP. Žalobcovia, resp. ich právni
nástupcoviavkonanínikdyneboliaktívnelegitimovanínapodanietejtožaloby.Zlistínzaloženýchvspise
je jasné, že všetky súdy konajúce v tejto veci vychádzali v otázke uplatnenia reštitučných nárokov len z

tvrdeniažalobcovbezvyvlastňovaciehospisu.Žalobcoviavkonanínamietali,žeichmožnénárokypodľa
reštitučnýchpredpisovnebolomožnéuplatniťažesvojnároksimohliuplatniťibaprotižalovanýmanikdy
nie proti štátu. Žalobcovia v rozpore s ich deklarovaným stanoviskom, že tzv. reštitučné zákony upravujú
povahovo iné nároky ako Občiansky zákonník a práve preto boli aj prijaté, uplatňovali si svoje nároky
viacerýmispôsobmiaodviacerýchsubjektov,počnúcžiadosťouovydanienehnuteľnostipodľazákonač.

229/1991Zb.ažiadosťouonáhraduzazabratúnehnuteľnosťvočipovinnejosobe.Žalobcoviasícemôžu
tvrdiť, že sú dedičmi po tom ktorom právnom predchodcovi, ale nemôžu preukázať, že zdedili z hľadiska
rozsahu aj vyvlastnenú časť pôvodnej parcely, čím u týchto žalobcov, ktorých nezaväzuje vyvlastňovacie
rozhodnutie, nie je daná aktívna vecná legitimácia na podanie žaloby podľa § 135c OZ. Preto žalobcovia
klamali, keď v písomnom podaní zo dňa 26.3.2007 uviedli, že pri prejednaní dedičstva sa prejednal

aj pozemok, ktorý je predmetom sporu. Zo súdneho spisu je zrejmé, že súd vo viacerých prípadoch
konal na strane žalobcov s osobami, s ktorými konať nemal, a to vinou žalobcov. K vyjadreniam žalobcu
k správaniu sa žalovaného v 1. rade v tomto konaní uviedol, že správanie sa účastníkov konania
je zrejmé zo spisu, ako je zrejmé zo spisu aj to, že žalobcovia sa počas celého konania snažia na
žalovaných prenášať dôkazné bremeno a neustále bez akýchkoľvek dôkazov spochybňujú vyjadrenia

žalovaného v 1. rade. Je paradox, že žalobcovia žiadali pripustenie žalovaného v 3. rade do konania, ale
nevysporiadali sa so zotrvaním žalovaného v 1. rade v konaní. Je nepopierateľné, že žalobcovia chcú
toutožalobouzískaťlenfinančnéprostriedkyanechcúbyťzapísaníakovlastnícivkatastrinehnuteľnosti.
Mal tiež za to, že žaloba mala byť zamietnutá už veľmi dávno, pretože už pri podaní žaloby žalobcovia
nepreukázali svoju aktívnu legitimáciu a ohľadne vyvlastnenej časti pozemku si už pred podaním žaloby

v roku 1992 uplatnili reštitučný nárok, o ktorom nebolo doteraz právoplatne rozhodnuté z dôvodu, že
žiadatelia nepredložili potrebné listiny. Túto skutočnosť žalobcovia súdu zatajili a tvrdili, že si neuplatnili
reštitučný nárok. Na dlhom trvaní tohto súdneho konania majú rozhodujúci podiel sami žalobcovia. Ak
by mali záujem na urýchlenom vyriešení ich nárokov, podali by určujúcu žalobu, alebo by žiadali určiť,
že predmet konania patrí do dedičstva. Žalobcovia sa sami rozhodli, že aj po pripustení žalovaného

v 3. rade do konania ponechali v konaní žalovaného v 1. rade napriek tomu, že museli predpokladať
na základe vyjadrení žalovaného a dôkazov založených v spise, že žalobe voči žalovanému v 1. rade
nebudú úspešní a budú musieť znášať jeho trovy konania. Ust. § 255 ods. 1 CSP vyjadruje zásadu
zodpovednosti za výsledok sporového konania. To znamená, že účastník, ktorý mal v sporovom konaní
plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania vynaložených na účelné uplatňovanie alebo

bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

33. Žalovaný v 3. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že zo žaloby je zrejmé, že predmetom
konania je len časť pôvodnej parcelky, ktorá bola vyvlastnená, a to vo výmere 710 m2. Žalobcovia už
vo svojom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 15C/830/1994-212 zo dňa 7.8.2008

namietali, že súd prvého stupňa mal posudzovať tenisový areál ako celok. S touto námietkou žalobcov
sa vysporiadal odvolací súd, keď v odôvodnení rozsudku č.k. 6Co/281/2008-278 zo dňa 8.9.2009d
na strane 10 uviedol, že nepatričná je námietka odvolateľov, že súd prvého stupňa mal posudzovať
predmetnú vec - tenisový areál ako celok, lebo predmetom tohto konania bola od samého začiatku
len parcela, ktorá bola vyvlastnená, o rozsahu 710 m2. Ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd je

viazaný žalobným petitom, tento nemohol (nielen) prvostupňový súd, ale ani odvolací súd prekročiť a
rozhodnúť podľa § 153 ods. 2 OSP. Žalobcovia vedome klamali, keď vo svojich písomných podaniach a
ústnych vyjadreniach na pojednávaniach zdôvodňovali, prečo si nemohli uplatniť reštitučný nárok. Súd
má preukázané, že žalobcovia si ohľadne vyvlastnenej časti pozemku už pred podaním žaloby v roku1992 uplatnili reštitučný nárok, o ktorom nebolo doteraz právoplatne rozhodnuté z dôvodu, že žiadatelia
nepredložili potrebné listiny. Žalobcovia síce môžu tvrdiť, že sú dedičmi po tom ktorom právnom
predchodcovi, ale nemôžu preukázať, že zdedili z hľadiska rozsahu aj vyvlastnenú časť pôvodnej

parcely,čímutýchtožalobcov,ktorýchnezaväzujevyvlastňovacierozhodnutie,niejedanáaktívnavecná
legitimácia na podanie žaloby podľa § 135c OZ. Preto žalobcovia klamali, keď v písomnom podaní zo
dňa 26.3.2007 uviedli, že pri prejednaní dedičstva sa prejednal aj pozemok, ktorý je predmetom sporu.
Správanie sa účastníkov konania je zrejmé zo spisu. Žalobcovia sa počas celého konania snažia na
žalovaných prenášať dôkazné bremeno a neustále bez akýchkoľvek dôkazov spochybňujú vyjadrenia

žalovaných len preto, aby mali argument pre zotrvanie všetkých žalovaných v konaní. Žalobcovia chcú
toutožalobouzískaťlenfinančnéprostriedkyanechcúbyťzapísaníakovlastnícivkatastrinehnuteľnosti.
Argumentácia žalobcov nemôže zmeniť skutočnosť, že žalobcovia v roku 1994 podali nesprávnu žalobu.
Na neúmerne dlhom trvaní tohto súdneho konania majú rozhodujúci podiel sami žalobcovia, a to preto,
že v konaní klamali súdu a žalovaným v rozhodujúcich skutočnostiach, a to že si neuplatnili reštitučné
nároky a že spornú parcelu zdedili po pôvodných vlastníkoch. Súd vo viacerých prípadoch konal na

strane žalobcov s osobami, s ktorými konať nemal, a to vinou žalobcov, ktorí zmeny oznamovali súdu
neskôr alebo vôbec neoznamovali. Ak by mali žalobcovia skutočný záujem na urýchlenom vyriešení ich
nárokov, podali by určujúcu žalobu alebo by žiadali súd určiť, že sporný pozemok patrí do dedičstva.
Žalovaný v 3. rade mal v konaní plný úspech, a preto má právo na náhradu všetkých trov konania voči
žalobcov, ktorý vo veci úspech nemali, a to v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP.

34. Odvolatelia k vyjadreniam žalovaných v 1. a 3. rade uviedli, že im nie je zrejmé, na základe čoho
dospeli žalovaní v 1. a 3. rade ku záveru o tom, že žalobcovia klamali, keďže všetky tvrdenia žalobcov
boli doložené dôkazmi. Z obsahu doručených vyjadrení taktiež nie je zrejmé akékoľvek vecné, resp.
vecno-právne skutočnosti, ktorými by žalovaní v 1. a 3. rade reagovali na informácie uvádzané v

odvolaní žalobcov. Žalovaní vo svojich vyjadreniach sa tak reálne nestotožňujú s tvrdeniami žalobcov
a ich právnym posúdením skutkového stavu. Pokiaľ ide o možnosť aplikácie tzv. reštitučných zákonov,
žalobcovia považujú uvedené tvrdenia sa absolútne irelevantné v súvislosti so závermi súdov ohľadom
týchto otázok (vrátane ústavného súdu). Navyše k vyjadreniu žalovaného v 3. rade, pokiaľ ide o ďalšie
skutočnosti obsiahnuté v čl. 3 až 5 ich vyjadrenia, žalobcovia boli toho názoru, že k nim sa už vecne

vyjadrili a vyčerpali predmetnú tému.

35. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli podané.

36. Skôr ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, zaoberal sa jeho prípustnosťou.

Podmienkou prípustnosti odvolania je procesná legitimácia odvolateľa vyplývajúca z § 359 CSP, podľa
ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté a súčasne odvolanie je
možné podať len voči rozhodnutiu, voči ktorému zákon odvolanie pripúšťa. Odvolací súd dospel k
záveru, že odvolanie voči výroku, ktorým súd nepripustil návrhy žalobcov na zmenu žaloby obsiahnuté
v podaniach, a to zo dňa 12.2.1997, 27.4.2004, 26.3.2007, 1.2.2008 a v podaní z 27.9.2017 (výrok I.),

nie je procesne prípustné.

37. Rozhodnutie o nepripustení zmeny žaloby je rozhodnutím podľa ust. § 143 CSP a má povahu
uznesenia, proti ktorému odvolanie nie je prípustné podľa ust. § 357 CSP a contrario. Preto pokiaľ
žalobcovia podali odvolanie proti výroku I. napadnutého rozsudku, odvolanie v tejto časti z tohto dôvodu

nie je prípustné. Na uvedenom posúdení neprípustnosti odvolania proti výroku I. napadnutého rozsudku
nemení nič ani skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dal stranám sporu a ich
právnym zástupcom poučenie, podľa ktorého „Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote
15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.“ Z

uvedeného dôvodu odvolanie v tomto rozsahu bolo odmietnuté v súlade s ust. § 386 písm. c/ CSP ako
odvolanie podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

38. V ostatnom rozsahu odvolania Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal
odvolanie žalobcov ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné, súčasne ako odvolanie s náležitosťami podľa ust. § 363 CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov proti výrokuII. napadnutého rozsudku a súvisiaceho výroku IV. napadnutého rozsudku nie je možné vyhovieť a
súčasne, že odvolanie žalobcov proti výrokom III. a V. napadnutého rozsudku je dôvodné.

39. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27. augusta 2020 o 10.00 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 18.8.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1,3 CSP.
40. Žalobcovia v odvolaní uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, h/ CSP,

t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam(f)arozhodnutiesúduprvejinštancievychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

41. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade

ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

42. Do obsahu práva na spravodlivý proces patrí právo na prístup k súdu, právo na zákonného
sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, právo vyjadriť sa
k dokazovaniu a k právnej stránke veci, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých

rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami súdom,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo na preskúmanie rozhodnutia.

43. Hoci porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu predstavuje pochybenie súdu, o
naplnenie tohto odvolacieho dôvodu pôjde vtedy, keď postup súdu znemožňujúci realizáciu procesných

práv strany sporu dosiahne takú mieru, ktorá odôvodňuje záver, že v konaní došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.

44. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou vadou
sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo myť vplyv na výrok napadnutého

rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/ ,c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.
45. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je potrebné uviesť, že súd nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností,

ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,
ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie
skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté,

nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana,
ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol
vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval,
najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

46. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajúvykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP (do 30.6.2016
s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

47. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. § 133
až 135 O.s.p.).

48. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

49. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody vo vzťahu k výroku II. o zamietnutí žaloby,
nie sú naplnené.

50. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel

k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv a ani iná vada, ktorá
by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok vo výroku II.
ako vecne správny potvrdil.

51. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje
správnosť jeho dôvodov a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím
námietkam žalobcov dopĺňa nasledovné:

52. Predmetom konania je uloženie povinnosti žalovaným odstrániť stavbu, postavenú na pozemku

parcelné č. 6993/2, zapísanú na LV č. XXXXX kat. úz. Q.-T., eventuálne zriadenie neobmedzeného
vecného bremena k pozemku v prospech žalovaných, ktorý by zodpovedal ich právu pozemok užívať
za peňažnú náhradu vyčíslenú znaleckým posudkom.

53. Typovo ide o vlastnícku žalobu, ktorá má svoj základ v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

ale tiež v medzinárodných právnych aktoch, ako sú Všeobecná deklarácia ľudských práv, či Listina
základných práv a slobôd alebo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to pokiaľ ide
o vnímanie vlastníckeho práva ako základného ľudského práva. Vlastnícke žaloby spadajú do skupiny
právnych prostriedkov ochrany vlastníckeho práva a ich základná úprava je obsiahnutá v ustanovení
§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pre úspech vlastníckej žaloby je nevyhnutné súčasné splnenie

niekoľkých zákonných predpokladov, z ktorých jedným z nich je preukázanie vlastníckeho práva toho
subjektu, ktorý sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva prostredníctvom vlastníckej žaloby.

54. Na začiatku konania sa javilo sporným posúdenie základu nároku, pokiaľ ide o zachovanie
vlastníckeho práva tzv. pôvodným vlastníkom v súvislosti s neúčinným vyvlastnením a v súvislosti s

uplatnením vlastníckych práv výlučne cez reštitučné predpisy.

55. Z nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 16/2012 zo dňa 28.3.2012 vyplýva, že v situácii, keď povinnej
osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo
naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom

predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis o evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.
V okolnostiach prípadu sa ústavnému súdu javilo ako zjavne nespravodlivé trvať na právnom závere, že
sa sťažovatelia (žalobcovia) nemôžu domáhať právnej ochrany podľa všeobecných právnych predpisov.56. Právny názor vyjadrený ústavným súdom v predmetnom náleze na strane jednej síce rieši otázku
zachovania vlastníckeho práva tým osobám, ktorým svedčalo vlastnícke právo predo dňom zápisu
vlastníckeho práva štátu v dôsledku neúčinného vyvlastnenia, na strane druhej však nerieši automaticky

odôvodnenosť žaloby, pretože úspešnosť každej vlastníckej žaloby si vyžaduje kumulatívne splnenie
niekoľkých zákonných podmienok. Aj z prvého odseku strany 20 predmetného nálezu Ústavného
súdu vyplýva, že: „akceptácia a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí znamenať, že
sťažovatelia musia v konaní dosiahnuť plný úspech a viazanosť právnym názorom ústavného súdu
nemusí jednoznačne viesť k inému rozhodnutiu, než aké bolo prijaté. Základom pre výrok tohto nálezu

bolo predovšetkým zistenie ústavne nekonformného právneho posúdenia otázky (ne)aplikovateľnosti
relevantných právnych predpisov v okolnostiach prípadu“.

57. Úspešnosť predmetnej žaloby ako vlastníckej žaloby preto závisela od žalobcami preukázanej
aktívnej vecnej legitimácie.

58. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
-žalobcovinímuplatňovanéprávo(nárok),respektívemuvyplývaprocesnéprávositentohmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna

zo strán sporu nenamieta (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2010, sp. zn.
2 Cdo 205/2009).

59. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, pokiaľ sa o.i. zaoberal otázkou aktívnej legitimácie
žalobcov.

60. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na tom, že žalobcovia v konaní
nepreukázali aktívnu vecnú legitimáciu. Základom tohto dôvodu vo vzťahu ku žalobcom v 1., 3. a 4. rade
je argumentácia o tom, že predmetom dedičských konaní nebola vyvlastnená časť pozemku, na základe
čoho žalobcovia nepreukázali, že sú právnymi nástupcami pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčky a vo

vzťahu ku žalobkyni v 2. rade argumentoval tým, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že je osobou
identickou s pôvodnou pozemnoknižnou vlastníčkou.

61. To, či žalobca bude v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu,
z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva,

kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti,
ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z
hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo
právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to,
či účastníkom objektívne je alebo nie je.

62. Civilný sporový poriadok je postavený na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu, ktorým by
predchádzal predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zmyslom citovanej právnej úpravy je aj
predchádzanie prekvapeniu strán sporu v prípade možného iného právneho posúdenia veci súdom
bez toho, aby im bolo umožnené vyjadriť sa k argumentácii protistrany alebo k súdom vyslovenému

predbežnému právnemu posúdeniu nároku.

63. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní v priebehu konania namietali okrem iného nedostatok vecnej
aktívnej legitimácie žalobcov, súčasne súd prvej inštancie vyjadril predbežný právny názor, pokiaľ ide
o vyslovenie nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie

zamietol žalobu ako nedôvodnú, spadajú pod nedostatok aktívnej vecnej legitimácie a preto v tomto
smere nemožno hovoriť o prekvapivom alebo arbitrárnom rozhodnutí súdu prvej inštancie.

64. Žalobcovia preto mohli legitímne očakávať, že súd v súlade s vyjadreným právnym názorom
zamietne žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov.

65. Ako už bolo spomenuté, základnou podmienkou úspešnosti uplatnenej žaloby je preukázanie
vlastníckeho práva žalobcu, teda subjektu, ktorý sa domáha ochrany svojho vlastníckeho právaprostredníctvom vlastníckej žaloby. Splnenie tejto podmienky súvisí s dôkaznou povinnosťou tej ktorej
strany sporu v občianskom súdnom konaní.

66. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať.

67. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 132 CSP, z

ktorého vyplýva, že už v žalobe musí žalobca označiť dôkazy na preukázanie rozhodujúcich skutočností
a súčasne ich aj pripojiť, pokiaľ to pripúšťa ich povaha, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť.
Podobne Občiansky súdny poriadok bol založený na dôkaznej povinnosti účastníkov v sporovom
konaní, t.j. na povinnosti účastníkov označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§120 OSP).

68. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu (§ 185 CSP). Strana sporu,

ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného procesným postupom
podľa CSP (215 CSP).

69. V prejednávanej veci mali žalobcovia dôkaznú povinnosť ohľadne preukázania ich aktívnej

legitimácie v spore. V tejto súvislosti mali povinnosť tvrdenia a súčasne povinnosť preukázania, kedy a
na základe akého titulu nadobudli vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti.

70. V konaní nebolo sporným, že v čase vyvlastnenia vlastnícke právo svedčilo osobám uvedeným v
pozemnoknižnej vložke č. 1323 kat. územie Q., a to:

-vd. D. X., rod. B. -titulom dedenia (D 1029/1946, 16.9.1948 čd.3720)
-mal. R. B. (ktorej právnym predchodcom podľa kópie vložky bol J. B., zomrelý XX.X.XXXX) titulom
dedenia D 286/49-11, došlo 11.11.1940, čd. 4156.

71. Ako správne zhodnotil súd prvej inštancie, vo vzťahu ku konštatovanej neúčinnosti vyvlastnenia,

týmto osobám zostalo vlastnícke právo k vyvlastnenému pozemku zachované.

72. Žalobcovia v 1., 3. a v 4. rade v rámci svojej povinnosti tvrdenia uviedli, že sú právnymi nástupcami
pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčky D. X., rodenej B.a titulom dedenia.

73. Podľa žalobcami doloženého výpisu z pozemnoknižnej knihy, pod číslom vložky: 1323, kat. úz. Q. -
(z týchto údajov vychádzal úrad pri vyvlastňovacom konaní)
bola pod poradovým číslom 1 v časti A/Majetková podstata - vedená (okrem ďalších nehnuteľností
vedených v tejto vložke) nehnuteľnosť:
parcelné č. 10602/2 Roľa pod Zámkom vo výmere 2377 m2.

Ako vlastníci k predmetnej nehnuteľnosti boli v časti B/ Vlastníctvo zapísané osoby:
pod poradovým číslom 6:
6b/vd. D. X. rod. B., titulom dedenia (16.09.1948 čd. 3720) ...............1/2
pod poradovým číslom 7:
7/ mal. R. B., titulom dedenia (11.11.1950 čd. 4156).........................4/8

74. Obvodný národný výbor, odbor výstavby, Košice I verejnou vyhláškou č. výst./5882/83/84-Go
vydanou dňa 20.02.1984 vo veci VSŽ, Košice - vyvlastnenie nehnuteľností parc. č. 10597, 10598, 1061,
10602/1, 10602/2, 10604, 10605, 10606, 10609, 10610/1, 10610/2, 106/12, 10613/2, 10616, 10617,
10618, 10619, 10620/1, 10620/2, 10623, 10624, 10627, 10628, 10631/1, 10631/2, 10632, 10635 v

kat. území Q. - T., ako stavebný úrad I. stupňa a vyvlastňovací orgán na základe žiadosti VSŽ Košice
č. NP 72/83-4356/83 zo dňa 28.06.1983 o vyvlastnenie nehnuteľnosti -vyššie uvedených parciel pre
uskutočnenie stavby „Tenisový areál TJ-VSŽ“, po vykonanom ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke
rozhodol tak, že žiadosti vyhovel a vyvlastnil v prospech čsl. Štátu v správe VSŽ Košice (vyvlastniteľ)
nehnuteľnosti v kat území Q. - T. od vlastníkov: ... pod bodom 5/

D. X. rod. B. ............................... vlast. podiel 1/2
R. B., Ť.D. XX ................... vlast. podiel 1/2
parc. č. 10602/2 zap. vo vložke č. 1323 vo výmere 710 m2.75. Súd vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že pôvodná pozemnoknižná vlastníčka D. X.,
rodená B. zomrela XX.X.XXXX a dedičské konanie po nej bolo prejednané v dedičskom konaní sp.
zn. 38D/694/93 tak, že ako dedičia zo zákona prichádzali do úvahy jej dve deti R. B. (a následne jej

dedičia D. Z., rodená B., narodená XX.X.XXXX, Z. B., nar. X.X.XXXX) a J. X. (jeho dedičia J. X., nar.
X.XX.XXXX, Š. X.). Dedičstvo na základe rozhodnutia zo dňa 14.12.1995 nadobudli D. Z., rodená B.,
nar. XX.X.XXXX v rozsahu 1/4 z dedičstva, Z. B., nar. X.X.XXXX v rozsahu 1/4 z dedičstva, J. X., nar.
X.XX.XXXX v 1/2-ici z dedičstva, a to bez povinnosti vyplatiť zákonný podiel ustupujúcemu dedičovi
Š.B. X.. Predmetom prejednania v tomto dedičskom konaní bol majetok uvedený vo výrokovej časti

a to (okrem iného majetku) aj poľnohospodárska pôda v kat. území Q., zapísaná v pzn. vl. č. 1323:
mpč. 10602/2-roľa vo výmere 2377 m2 pod B/6 v polovici so stavom v katastri nehnuteľností (KN)
identifikované ako: parc. č. 10602/2-roľa vo výmere 1667 m2.

76. V konaní bolo tiež preukázané, že D. Z.Á., rod. B., nar. XX.X.XXXX, zomrela dňa XX.X.XXXX
(súd prvej inštancie uvádza nesprávny dátum 19.9.2003, pozn. odvolacieho súdu), a dedičstvo po

nej bolo prejednané v dedičskom konaní 19D/553/2003, pričom podľa obsahu dedičského rozhodnutia
osvedčenie o dedičstve zo dňa 12.9.2005, právoplatného dňa 12.9.2005, dedičmi po nebohej boli R. P.,
R. Z. a Z. Z.. Predmetom prejednania v dedičskom konaní okrem iného majetku bola tiež nehnuteľnosť
zap. v KN LV č. XXXXX kat. územie T. R. ako parcela č. 10602/2-orná pôda o výmere 1667 m2, vedená
pod B/1 na meno poručiteľky v spoluvlastníckom podiele 1/8 z celku, ktorú nadobudla R. P., rodená Z.

(žalobkyňa v 2. rade).

77. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že pôvodná parcela č. 10602/2 zapísaná v pozemkovej
knihe, pod číslom vložky: 1323, kat. úz. Q. mala výmeru 2377 m2 a predmetom vyvlastnenia bola iba jej
časť o výmere 710 m2, t.j. zvyšná časť tejto parcely o výmere 1667 m2 nebola predmetom vyvlastnenia.

Na základe uvedeného súd správne konštatoval, že predmetom spomínaných dedičských konaní bol
sícepozemokparcelač.10602/2-roľa,katastrálneúzemieQ.(resp.T.R.),avšakibavovýmere1667m2,
ktorá zodpovedá nevyvlastnenej časti predmetného pozemku (2377m2 - 710m2) a súčasne teda, že
predmetom spomínaných dedičských konaní nebola tá časť predmetnej parcely, ktorá bola predmetom
vyvlastnenia (t. j. vo výmere 710 m2).

78. Uvedené sa zhoduje s obsahom odvolania žalobcov, pokiaľ ide o bod II. ich odvolania, v ktorom
žalobcovia konštatujú, že zo zisteného skutkového vzťahu vyplýva, že pôvodný pozemkovoknižní
spoluvlastníci mali v podielom spoluvlastníctve pozemok - parc. EKN č. 10602/2 o výmere 2377 m2
zapísaný v pozemkovoknižnej vložke č. 1323, pričom v roku 1984 došlo k vyvlastneniu časti tohto

pozemku o veľkosti 710 m2. Pôvodní vlastníci neprestali byť vlastníkmi sporného pozemku v jeho
pôvodnej výmere. Po zapísaní vyvlastňovacieho konania do príslušnej pozemkovej evidencie boli
pôvodní vlastníci evidovaní ako podieloví spoluvlastníci pozemku, ktorý sa parcelným číslom v celom
rozsahu zhodoval s parcelným číslom sporného pozemku, iba že jeho výmera bola zmenšená o výmeru,
ktorá bola vyvlastnená. Z tohto dôvodu sa preto aj v prípade úmrtia každého pôvodného vlastníka stal

predmetom dedenia spoluvlastnícky podiel na zostatkovej časti sporného pozemku, čo vyplýva aj z
konštatovania súdu v odôvodnení rozsudku napr. bod 40. odôvodnenia rozsudku, bod 44. odôvodnenia
rozsudku.

79. Nesprávny je preto záver odvolateľov o tom, že z uvedeného je zrejmé, že predmetom dedenia

bol vždy sporný pozemok, ale po zapísaní právne neúčinného vyvlastnenia, zmenšený o vyvlastnenú
časť (číže podľa žalobcov bol nesprávny údaj výlučne v časti jeho výmery). Nesprávny je preto tiež ich
záver o tom, že sporný pozemok bol v rámci jednotlivých dedičských konaní riadne prejednaný a bol
predmetom dedenia.

80. Na to, aby bolo možné konštatovať, čo presne bolo predmetom dedičského prejednania, je v
prípade nehnuteľností, konkrétne pozemku, potrebné upriamiť pozornosť na konkrétne údaje, ktoré
pozemok nezameniteľným spôsobom identifikujú. Medzi tieto údaje nepochybne patria parcelné číslo,
číslo pozemnoknižnej vložky alebo číslo LV s uvedením príslušného katastrálneho územia a pod., ale
tiež konkrétna výmera, v akej bola parcela v dedičskom konaní prejednaná. Pri posúdení predmetu

dedičského konania bola v okolnostiach prípadu práve relevantnou výmera predmetnej parcely, preto
neobstojí argumentácia odvolateľov výlučne založená na tom, že išlo o nesprávny údaj výlučne v
časti výmery identického pozemku. Predmetom dedičského konania bola predmetná nehnuteľnosť v jej
nevyvlastnenej časti o výmere 1667 m2, pretože to vyplýva z obsahu dedičských rozhodnutí po neb. D.X. rod. B. sp. zn. 38D 694/93 a tiež po neb. D. Z., rod. B.ej, sp. zn. 19D/553/2003 a následne z výpisu
z LV č. XXXXX, kat. úz. T. R. (č.l. 485 spisu).

81. Správny je preto záver súdu, podľa ktorého sporný pozemok nebol v rámci jednotlivých dedičských
konaní riadne prejednaný a nebol predmetom dedenia. V tejto súvislosti uplatnený odvolací dôvod podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP a odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP neboli naplnené
(bod 4.2. odvolania).

82. Z vyššie uvedeného záveru súd prvej inštancie následne správne posudzoval, aký dopad má zistený
skutkový stav na aktívnu legitimáciu žalobcov.

83. Podľa ust. § 460 OZ, dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

84. I keď sa dedičstvo nadobúda smrťou, nie sú tým bez ďalšieho určené konkrétne veci ani

podiely, ktoré jednotliví dedičia z dedičstva nadobúdajú. Právna úprava dedenia vychádza z uplatnenia
úradnej ingerencie pri nadobúdaní dedičstva. Riešenie právnych vzťahov, ktoré vznikli v dôsledku smrti
poručiteľa, patrí do právomoci súdu; vykonaním jednotlivých úkonov v konaní o dedičstve súd poveruje
notára ako súdneho komisára. Kým sa konanie o dedičstve právoplatne neskončí takým spôsobom, že
sa potvrdí nadobudnutie veci z dedičstva viacerým dedičom do podielového spoluvlastníctva, zostáva

otvorená otázka, či ku vzniku spoluvlastníctva k tejto veci vôbec dôjde. V konaní o dedičstve môže
dôjsť aj k vyporiadaniu, podľa ktorého nadobudne vec (resp. jej celý spoluvlastnícky podiel patriaci
poručiteľovi) iba jeden z dedičov. Vyporiadanie má spätnú účinnosť a jeho účinky nastávajú už ku dňu
smrti poručiteľa. Pokiaľ nie je právoplatným rozhodnutím dedičského súdu potvrdené, že v dôsledku
dedeniadedičnadobudolvec,resp.jejspoluvlastníckypodiel,nemôžesadedičdomáhaťochranysvojho

vlastníctva žalobou o určenie vlastníctva. Takýto dedič je aktívne legitimovaný len na podanie žaloby
o určenie, že vec (jej spoluvlastnícky podiel) patrí do dedičstva po poručiteľovi. Rozhodovacia prax je
ustálená na názor, že ak nebol zachovaný postup upravený ust. § 175a až § 175zd OSP, nemožno
ho obchádzať žalobou, ktorou sa právny nástupca poručiteľa domáha, že je (spolu) vlastníkom veci
patriacej do dedičstva. (časť odôvodnenia rozsudku NS SR z 31.3.2014 sp. zn. 3MCdo/4/2013).

85. Napriek tomu, že Občiansky súdny poriadok, na ktorý poukazuje v predchádzajúcom odseku
Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku z 31.3.2014, bol nahradený Civilným sporovým poriadkom, resp.
Civilným mimosporovým poriadkom, uvedené závery sú aplikovateľné aj na prejednávaný prípad.

86. Správny je preto záver súdu prvej inštancie o tom, že ak je viac dedičov a dedičstvo ohľadne spornej
veci nebolo ešte vyporiadané, nemôžu sa dedičia alebo jeden z nich bez ďalšieho domáhať (tvrdiť), že
sú vlastníkmi veci (patriacej do dedičstva) a jeho následný záver o tom, že žalobcovia v 1., 3. a 4. rade
z dôvodu neprejednania predmetného pozemku v dedičskom konaní (po pôvodnej vlastníčke D. X., rod
B.) nemožno považovať za vlastníkov pozemku, ku ktorému sa domáhajú odstránenia stavby, event.

zriadenia vecného bremena v prospech žalovaných a preto im nesvedčí aktívna legitimácia vyplývajúca
z hmotného práva na podanie takejto žaloby.

87. Žalobkyňa v 2. rade odôvodňovala svoju aktívnu legitimáciu tvrdením, že je identickou osobou s
pôvodnou vlastníčkou mal. R. B..

88. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie zamietnutie žaloby voči tejto žalobkyni
založil na nedostatku vecnej aktívnej legitimácie s odôvodnením, že táto nepreukázala, že je identickou
osobou s pôvodnou vlastníčkou.

89. Odvolatelia vyčítali súdu, že až do vznesenia pochybností súdu v bode 122. odôvodnenia rozsudku
ani len netušili, že je táto skutočnosť sporná, pretože to ani žalovaní, ani súd, doposiaľ nerozporoval.

90. V konaní nebolo sporným, že pôvodnou pozemnoknižnou vlastníčkou predmetného pozemku bola
tiež osoba označená ako mal. R. B.. Niet pochýb o tom, že takéto označenie fyzickej osoby nie je

postačujúce na jej presnú identifikáciu. Súčasne niet pochýb o tom, že uvedený nedostatok sám o
sebe nemá za následok nemožnosť identifikovať osobu bez akýchkoľvek pochybností, pokiaľ presnú
identifikáciu osoby je možné urobiť za pomoci ďalších doplňujúcich indícií.91. Takýmito “indíciami“ by mohli byť napr. dedičské konania, na základe ktorých sa osoba stala
vlastníkom, pretože tieto spravidla obsahujú údaje, z ktorých možno došetriť ďalšie identifikačné údaje
určitej osoby, napr. zostavením tzv. rodokmeňa osoby, ktorej identita nie je úplná a pod.

92. Aj keby odvolací súd pripustil, že súd prvej inštancie prvýkrát vyjadril túto okolnosť ako spornú
skutkovú okolnosť až v napadnutom rozsudku, uvedené nebránilo žalobkyni v 2. rade, aby v podanom
odvolaní predložila relevantným dôkaz preukazujúci túto skutkovú okolnosť alebo, aby v tejto súvislosti
navrhla vykonať konkrétny dôkaz, pretože skutková okolnosť, podľa ktorej pôvodná vlastníčka je

identická s jej osobou, zostala aj po podaní odvolania iba v rovine jej tvrdenia.

93. Niet pochýb o tom, že v súlade so závermi nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/2012, podľa
ktoréhoostalonaďalejknehnuteľnostizachovanévlastníckeprávotohosubjektu,ktorýboljejposledným
vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, žalobkyňu v 2. rade ťažilo dôkazná bremeno,
pokiaľ ide o preukázanie, že je identickou pôvodnou vlastníčkou mal. R. B.. V tejto súvislosti žalobkyňa

v 2. rade iba tvrdila skutkovú okolnosť o jej totožnosti s mal. R. B. bez toho, aby svoje tvrdenie tiež
preukázala. Žalobkyňa v 2. rade svoju aktívnu legitimáciu v spore nepreukázala ani listinnými dôkazmi:
výpis z pozemnoknižnej vložky č. 1323, kat. úz. Q. a ani výpis z LV č. XXXXX, kat. úz. T. R., pretože v
nich uvádzaný údaj mal. R. B., resp. R. B. nemožno bez ďalšieho automaticky stotožniť so žalobkyňou
v 2. rade.

94. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie zamietol žalobu ohľadne nároku žalobkyne v 2. rade
pre nedostatok jej aktívnej legitimácie, za rozhodujúcu nepovažoval skutočnosť, že tak pozemnoknižná
vložka č. 1323, kat. úz. Q., ako zápis na LV č. XXXXX, kat. úz. T. R. pri vlastníčke: mal. R. B., resp. R. B.,
neuvádzali ďalšie identifikačné údaje tejto osoby. Kľúčovým pre posúdenie opodstatnenosti predmetnej

žaloby, pokiaľ ide o žalobkyňu v 2. rade, bolo neunesenie dôkazného bremena, pokiaľ ide o preukázanie
totožnosti žalobkyne v 2. rade s pôvodnou vlastníčkou mal. R. B.. Splnenie tejto dôkaznej povinnosti
ťažilo žalobkyňu, ktorá v tomto smere nevyvinula žiadnu aktivitu ani v rámci odvolacieho konania.

95. Nesprávny je preto záver odvolateľov, že prvostupňový súd spochybňuje výpis z verejnej listiny

iného orgánu verejnej správy a súčasne nemožno súhlasiť s nepriamo vyjadreným názorom odvolateľov,
že (neúplné) náležitosti v zápisoch do pozemnoknižných vložiek, súd vyložil na ťarchu žalobcov.
Nedôvodná je preto tiež odvolacia námietka, pokiaľ žalobcovia mali za to, že súd im vytýkal skutočnosti,
ktoré nie je v ich moci ovplyvniť, konkrétne, pokiaľ ide o absenciu dátumu narodenia a adresy
účastníkov jednotlivých vzťahov, ktorí sú uvedení vo výpise z pozemnoknižnej vložky; nedostatok

aktívnej legitimácie žalobkyne v 2. rade nebol založený na neúplných údajoch listinných dokladov, ktorú
okolnosť súd konštatoval iba ako fakt, ale na neunesení dôkazného bremena ohľadne preukázania
aktívnej legitimácie žalobkyne v 2. rade.

96. V tejto súvislosti uplatnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP nebol naplnený

(bod 4.1. odvolania).

97. Odvolatelia ďalej k posudzovaniu svojej aktívnej legitimácie zdôraznili, že predmetný spor bol
opakovane posudzovaný odvolacím súdom, najvyšším súdom a tiež ústavným súdom, pričom každý
z týchto súdov bol povinný ex offo zaoberať sa otázkou aktívnej legitimácie pôvodných a súčasných

žalobcov, pričom žiadny z nich nikdy nedospel k záveru, že by títo neboli v tomto súdnom spore aktívne
legitimovaní. K tomu odvolací súd uvádza, že súd nie je viazaný skutkovými a právnymi závermi, ku
ktorým dospel pri svojom predchádzajúcom rozhodnutí. Z Civilného sporového poriadku vyplýva “iba“,
že súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, pokiaľ bolo rozhodnutie zrušené a
vec bola vrátená na ďalšie rozhodnutie (§ 391 ods. 2 CSP), podobne to platí v prípade právneho názoru

vysloveného dovolacím súdom v dovolacom konaní podľa ust. § 455 CSP, okrem toho v konkrétnej
prejednávanej veci súdy nižšej inštancie boli viazané právnym názorom ústavného súdu vyjadreného
v náleze sp. zn. III. ÚS 16/2012 s tým, že podľa názoru odvolacieho súdu, žiaden zo súdov vyššej
inštancie nevyslovil konkrétny právny názor ku aktívnej vecnej legitimácii aktuálnych žalobcov. Odvolací
súd opätovne poukazuje na odôvodnenie nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 16/2012, pokiaľ ide o

jeho prvý odsek strany 20 (pozri bod 56. odôvodnenia tohto rozsudku).

98. Nenáležitým je argument odvolateľov, podľa ktorého, zvolenie zamietnutia žaloby po 24 rokoch
vedenia súdnych sporov odôvodňujúc to nedostatkom aktívnej legitimácie bez toho, aby sa súd skutočnezaoberal právnou a skutkovou podstatou súdneho sporu, je ničím nepodložené a účelové a uvedený
postup možno považovať za odňatie možnosti realizácie práva na spravodlivý proces.

99. Odvolací súd už vo svojich predchádzajúcich bodoch 41. až 43. odôvodnenia tohto rozsudku
vysvetlil, kedy je naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Právo na
spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero
samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických
osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky

právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS

50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, I. ÚS 35/98).

100. Skúmanie aktívnej legitimácie žalobcov vo vzťahu k uplatnenej žalobe a následné zamietnutie
žaloby pre konštatovaný nedostatok aktívnej legitimácie žalobcov, nemôže predstavovať odňatie
možnosti realizácie práva na spravodlivý proces.

101. Odvolatelia ďalej namietali nevykonanie navrhovaných dôkazov v zmysle ich podania zo dňa
26.1.2018.

102. Význam dôkazov a potreba ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci

súdu, ktorý rozhoduje o merite návrhu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I. ÚS 52/03) a v ktorého právomoci je posúdiť i to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú
potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie. Z uvedeného rezultuje, že súd v
civilnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi sporových strán na vykonanie dokazovania a nie je
ani povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, pretože posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 132 ods. 1, §
185 ods. 1 až 3 CSP), a nie sporových strán. Súd hlavne nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností,
ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,
ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán.

103. Súd nie je viazaný dôkaznými návrhmi sporových strán a iba súd rozhoduje, ktoré z navrhnutých
dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP), preto za dôvodnú nemožno považovať námietku žalobcov, že
súd prvej inštancie pochybil, resp. odňal žalobcom možnosť konať pred súdom, ak odmietol vykonať
nimi navrhnutý dôkaz. Ak totiž navrhovaný dôkazný prostriedok podľa úsudku súdu prvej inštancie
nemohol nijako zvrátiť záver v skutkových zisteniach nosných pre právne posúdenie sporu, nemožno

samotnú okolnosť, že súd prvej inštancie nepristúpil k vykonaniu žalobcami navrhovaného dôkazu (resp.
dôkazov), považovať za naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP.

104. Súdom zistený a konštatovaný nedostatok aktívnej legitimácie žalobcov odôvodňuje zamietnutie
žaloby z tohto dôvodu bez toho, aby sa súd zaoberal splnením ďalších predpokladov úspešnosti

predmetnej žaloby (napr. skúmaním pasívnej legitimácie a pod.), teda aj bez toho aby súd doplnil
dokazovanie o navrhované dôkazy, pretože žalobcovia navrhovali vykonať dôkazy vo vzťahu k
posúdeniu pasívnej legitimácie žalovaných. Preto tento ich odvolací dôvod nemôže obstáť.

105. Súdom prvej inštancie konštatované nepreukázanie aktívnej legitimácie na strane všetkých

žalobcov, s ktorým sa odvolací súd zhoduje, odôvodňuje postup odvolacieho súdu, podľa ktorého nie je
relevantným zaoberať sa tými odvolacími námietkami, ktorými odvolatelia vytýkajú súdu, že neposúdil
Areál ako jeden celok.

106. Nedôvodná je tiež odvolacia námietka, podľa ktorej odvolatelia vytýkajú súdu, že tento považoval

za nevyhnutné, aby sa vec riešila určovacou žalobou, pretože súd prvej inštancie zamietavý výrok
nezaložil na neprípustnosti predmetnej žaloby z hľadiska zvoleného spôsobu a formy ochrany žalobcami
tvrdených vlastníckych práv, ale žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie
v spore.107. V neposlednom rade nemožno prisvedčiť odvolacej námietke založenej na nepreskúmateľnosti
záverov súdu prvej inštancie (bod 4.6 odvolania).

108. Nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia súvisí s jeho nedostatočným odôvodnením. Odvolací
súd uvádza, že pri odvolacom prieskume bral zreteľ aj na to, že právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu jednoznačne vyplýva z
ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky už
opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takémuto uplatneniu.

109. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a

ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

110. Rozsudok musí obsahovať odôvodnenie v súlade s citovaným zákonným ustanovením, pretože

povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami
strany sporu. V odôvodnení sa súd rozhodujúci o uplatnenom nároku musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na

právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie musí preto
obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku.
Odôvodnenie má byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj
pre súd, ktorý ho bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

111. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že o nepreskúmateľný rozsudok ide vtedy, ak dôvody neobsahuje
alebo sú nezrozumiteľne podané. Odôvodnenie musí byť úplné v zmysle, že sa vysporiada so všetkými
otázkami riešenými v konaní a musí byť v súlade s výrokom. Súd rozhodujúci o uplatnenom nároku sa
teda musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho závery musia byť dostatočne
vysvetlené.

112. Odvolací súd dospel k záveru, že preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie v časti
odôvodňujúcej záver o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov, spĺňa kritériá pre odôvodnenie
rozhodnutí podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný.
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia dostatočne vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých

dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby primárne z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov.
Skutočnosť, že vyargumentovanie dôvodov, pre ktoré súd nevzhliadol žalobu za dôvodnú, dokázal
“vtesnať“ iba do niekoľkých bodov odôvodnenia svojho rozsudku, nie je podstatným, pokiaľ jeho
argumentácia a dôvody, pre ktoré zamietol žalobu, sú vecné a zrozumiteľné a dávajú odpoveď na
tie základné otázky, ktoré boli relevantnými z pohľadu súdu. Zjednodušene povedané, podmienkou

tzv. preskúmateľnosti napadnutého rozsudku nie je jeho rozsiahlosť, ale jeho výstižnosť. Iba samotná
skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie súdu nenaplnilo očakávania žalobcov v podobe vyhovujúceho
rozsudku, neznamená ešte jeho nepreskúmateľnosť.

113. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v jeho napadnutom zamietavom

výroku II. ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane vecne správneho výroku
IV. ako súvisiaceho výroku.114. Žalobcovia boli v odvolacom konaní neúspešní a úspešnému žalovanému v 2. rade trovy
odvolacieho konania nevznikli, preto v súlade s ust. 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP odvolací súd vo vzťahu medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade stranám sporu náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal.

115. Žalobcovia svojim odvolaním (podľa obsahu) napadli tiež výroky III. a V. napadnutého rozsudku,
ktorými súd priznal žalovaným v 1. a v 3. rade voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%.

116. V odvolaní namietali, že v napadnutom rozsudku priznanie náhrady trov konania žalovaným v 1. a
v 3. rade je prekvapivým, pokiaľ súd v obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 15C/789/1994 cca dva týždne
predtým rozhodol tak, že žalovaným v 1 a 3. rade náhradu trov konania vôbec nepriznal z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.

117. Ako vyplýva z bodu 167. odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd priznanie nároku na náhradu
trov konania žalovaným v 1. a 3. rade odôvodnil výlučne tým, že žalovaní mali v konaní plný úspech,
pričom odkázal na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

118. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.

119. Civilné sporové konanie, pokiaľ ide o rozhodovanie o trovách konania, je založené na tzv. zásade
úspechu, ktorá je vyjadrená v citovanom zákonnom ustanovení § 255 ods. 1 CSP.

120. Uvedenú zásadu možno výnimočne prelomiť cez aplikáciu ust. § 257 CSP, podľa ktorého
výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

121. Naplnenie zákonných podmienok podľa ust. § 257 CSP, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a
výnimočné okolnosti, zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax.

Ide pritom o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť
trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k
určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je
daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii vyššie citovaného

zákonného ustanovenia dochádza aj z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne,
osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli
strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Dôvody hodné osobitného zreteľa teda buď
spočívajú v dôvodoch na strane sporovej strany alebo v okolnostiach prejednávaného sporu. Aplikácia
tohto zákonného ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu

neprimeranej tvrdosti.

122. Ako je zrejmé z napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie sa prípadnou aplikáciou ust. § 257 CSP
nezaoberal vôbec.

123. Možno prisvedčiť odvolateľom, že pokiaľ súd v obdobnom súdnom konaní vedenom pod sp. zn.
15C/789/1994 cca dva týždne predtým rozhodol tak, že identickým žalovaným v 1. a 3. rade v skutkovo
a právne obdobnej veci náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitných zreteľov, o.i. z
dôvodu, že oba subjekty svojim konaním prispeli k dĺžke tohto konania, nie je zrejmé, ako sa zmenila
situácia za dva týždne od prijatia spomínaného konania, keďže v predmetnej veci súd o trovách

žalovaných v 1. a 3. rade rozhodol výlučne podľa ust. § 255 ods. 1 CSP.

124. Navyše znenie bodu 167. odôvodnenia napadnutého rozsudku naznačuje úmysel súdu zaoberať
sa prípadnou aplikáciu ust. § 257 CSP, čo však v konečnom dôsledku súd neurobil, pretože v jeho
rozhodnutí absentuje konkrétne posudzovanie možnej aplikácie ust. § 257 CSP (hoci aj s výsledkom

jeho neaplikovateľnosti) na prejednávaný prípad.

125. V kontexte uvedeného možno konštatovať, že súd predčasne, a z tohto dôvodu nesprávne rozhodol
o nároku žalovaných v 1. a v 3. rade na náhradu trov podľa základnej zásady procesného úspechu vspore, pokiaľ nezohľadnil prípadné či už dôvody na strane sporových strán alebo konkrétne okolnosti
prejednávaného sporu, a to v intenciách kritérií a zásad už ustálených doterajšou súdnou praxou.

126. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch o trovách konania, pokiaľ ide o výroky III. a V., zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP a
v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods.
1 CSP).

127. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre
rozhodnutie o trovách konania žalovaných v 1. a v 3. rade z pohľadu aplikácie ust. § 257 CSP. K tomu
predovšetkým umožní žalobcom doplniť svoje tvrdenia a argumentáciu o existencii dôvodov hodných
osobitného zreteľa, umožní vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam tiež dotknutým žalovaným a
následne po prípadnom doplnení dokazovania na základe návrhov sporových strán, o trovách konania
opätovne v súlade so zákonom rozhodne. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na závery

vyslovené v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 98/2018 z 2. mája 2018, v zmysle ktorých o.i. súd
v prípade použitia ustanovenia § 257 CSP je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám
sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia.

128. V novom rozhodnutí súd rozhodne opätovne o trovách celého konania, pokiaľ ide o vzťah žalobcov

a žalovaných v 1. a v 3. rade, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

129. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).