Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. február 2022

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 8C/492/1995

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1395899821
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladislav Birás, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2022:1395899821.21

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdBratislavaIIIsudcomJUDr.VladislavomBirásom,PhD.,vsporežalobcu:Y..Y.D.,narodený

XX. júla XXXX, trvalým pobytom v X., W. XXXX/XX, proti žalovanému: Ministerstvo školstva, vedy,
výskumu a športu Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Stromová 1, IČO: 00 164 381, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 890,25 eur s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne
zo sumy 82,06 eur od 15. novembra 1995 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne
zo sumy 219,73 eur od 15. decembra 1995 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne
zo sumy 224,89 eur od 15. januára 1996 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo

sumy 181,07 eur od 15. februára 1996 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo
sumy 182,50 eur od 15. marca 1996 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobu vo zvyšku uplatneného mzdového nároku z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Žalobca sa žalobou podanou Obvodnému súdu Bratislava III 16. novembra 1995 po pripustení jej
zmeny uznesením Okresného súdu Bratislava III zo 4. februára 2011 č. k. 8C/492/95-151 v spojení s

uznesením Krajského súdu v Bratislave z 30. augusta 2011 sp. zn. 3Co/280/2011 domáhal, aby súd
(i) určil, že výpoveď daná žalobcovi 20. novembra 1995 listom právneho predchodcu žalovaného
Ústredného inšpekčného centra z 20. novembra 1995 zn. E.-XXXX/X-XX/Vá je neplatná,
(ii) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu ušlú mzdu za obdobie od 26. októbra 1995 do 1. marca
1996 vo výške 103 016 Sk (t. j. 3 419,51 eur),
(iii) určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané žalobcovi 15. apríla 1996 listom právneho
predchodcu žalovaného z 15. apríla 1996 zn. ÚIC-189/96-Vá je neplatné a

(iv) určil, že pracovný pomer založený vymenovaním dňa 1. apríla 1995, zmenený dňa 5. apríla 1995,
medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobcom naďalej trvá.
1.2. Svoju žalobu v časti o zaplatenie nároku na ušlú mzdu odôvodnil tým, že každému zaradeniu
do platovej triedy a platového stupňa podľa nariadenia vlády č. 249/1992 Zb. o platových pomeroch
zamestnancov v rozpočtových a niektorých ďalších organizáciách a orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „nariadenie vlády č. 249/1992 Zb.“) musí predchádzať dohoda o druhu práce.
Výpoveď z pracovného pomeru z 20. novembra 1995 mu bola daná z dôvodu, že medzi ním a jeho

zamestnávateľom Ústredným inšpekčným centrom (právnym predchodcom žalovaného - ďalej aj „ÚIC“),
ktorý bol rozpočtovou organizáciou, k dohode o ďalšom jeho pracovnom zaradení nedošlo. Napriek tomu
ho zamestnávateľ zaradil s účinnosťou spätne k 26. októbru 1995 do tarifnej triedy 9 a platového stupňa
7 a priznal mu tarifný plat vo výške 6 500 Sk, a to bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia alebo aspoňurčenia druhu práce, i keď nedohodnutého. Na základe uvedeného má za to, že mu zamestnávateľ
vytvoril prekážku v práci, a preto mu je povinný poskytnúť náhradu mzdy vo výške jeho priemerného
zárobku. Z tohto dôvodu sa domáha zaplatenia rozdielu medzi jeho zákonným mzdovým nárokom a

skutočne vyplatenou mzdou. Pri vyčíslení výšky tohto nároku vychádzal z priemerného hodinového
zárobku vo výške 132 Sk, ktorý vypočítal podľa § 17 ods. 1 zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene
za pracovnú pohotovosť a priemernom zárobku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
1/1992 Zb.“) z hrubej mzdy zúčtovanej mu na výplatu za predchádzajúci kalendárny štvrťrok a z doby
odpracovanej v tomto štvrťroku.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe žalobcu uviedol, že ju v celom rozsahu považuje za nedôvodnú a
žiada ju zamietnuť.

3. Okresný súd Bratislava III ako súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom z 15. júna 2016 č. k.
8C/492/1995-771 tak, že

(i) zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti výpovede z 20. novembra 1995 a o náhradu mzdy a
úrokov z omeškania z náhrady mzdy,
(ii) zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru z 15. apríla
1996,
(iii) zamietol žalobu v časti o určenie, že pracovný pomer založený vymenovaním 1. apríla 1995 medzi

žalobcom a právnym predchodcom žalovaného naďalej trvá, a
(iv) žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

4.1. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie žalobcu rozsudkom z 9. júla 2019 sp. zn.
14Co/440/2016 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

(i) v zamietajúcich výrokoch o určení neplatnosti výpovede z 20. novembra 1995, určení neplatnosti
okamžitéhozrušeniapracovnéhopomeruz15.apríla1996aurčení,žepracovnýpomermedzižalobcom
a právnym predchodcom žalovaného naďalej trvá, potvrdil ako vecne správny a
(ii) v zamietajúcom výroku o náhradu mzdy a úrokov z omeškania z náhrady mzdy a vo výroku o trovách
konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4.2. Odvolací súd vo vzťahu k zrušujúcemu výroku o náhrade mzdy uviedol, že rozsudok súdu prvej
inštancie je v tejto časti nepreskúmateľný a takisto spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, ak
súd prvej inštancie aplikoval na vec § 111 ods. 4 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., ktorého použitie
vylučuje zákon č. 1/1992 Zb.
4.3. Proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu žalobca podal dovolanie, ktoré Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením z 28. mája 2020 sp. zn. 6 Cdo 44/2020 odmietol.

5.1. Uvedený rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcich výrokoch o určení neplatnosti výpovede,
okamžitého zrušenia pracovného pomeru a že pracovný pomer medzi sporovými stranami naďalej
trvá v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť, a teda záväznosť a zásadnú

nezmeniteľnosť (porov. § 226 Civilného sporového poriadku - ďalej len „CSP“) 8. augusta 2019.
5.2. Predmetom konania tak naďalej zostal procesný nárok žalobcu na náhradu mzdy a úrokov z
omeškania z náhrady mzdy za obdobie od 26. októbra 1995 do 1. marca 1996.

6.1. Po vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie žalobca podaním z 20.

augusta 2021 a v listinnej forme doručeným súdu 2. septembra 2021 navrhol pripustenie zmeny žaloby
v časti o zaplatenie mzdových nárokov (založenom v spise na č. l. 1289).
6.2. O tomto návrhu súd rozhodol uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom 3. februára 2022 za
prítomnosti oboch sporových strán tak, že pripustil zmenu žaloby v časti o zaplatenie mzdových nárokov
v navrhovanom znení:

„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 109,89 eur s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne
zo sumy 109,89 eur od 15. novembra 1995 do zaplatenia, sumu 219,73 eur s úrokom z omeškania
vo výške 19,5 % ročne zo sumy 219,73 eur od 15. decembra 1995 do zaplatenia, sumu 558,64 eur s
úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 558,64 eur od 15. januára 1996 do zaplatenia,
sumu 648,38 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 648,38 eur od 15. februára

1996 do zaplatenia a sumu 574,01 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 574,01
eur od 15. marca 1996 do zaplatenia.“
Návrh žalobcu na pripustenie zmeny žaloby vo zvyšku zamietol.7. Súd prvej inštancie v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci vykonal dokazovanie
výsluchom navrhovateľa, výsluchom svedkyne L.. J. P. a oboznámením sa so všetkými predloženými
listinnými dôkazmi, a to predovšetkým vymenovacím dekrétom z 3. apríla 1995, pracovnou náplňou

žalobcu z 5. apríla 1995, poverením žalobcu na výkon funkcie ekonmického námestníka z 26. mája
1995, rozhodnutím o poskytnutí odmeny z 11. júla 1995 a 24. augusta 1995, odvolaním a dočasným
poverením žalobcu na výkon funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny zo 6. septembra 1995,
vzdaním sa funkcie ekonomického námestníka z 19. októbra 1995, zrušením poverenia pre výkon
funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny z 23. októbra 1995, odvolaním žalobcu z funkcie

ekonomického námestníka z 26. októbra 1995, žiadosťou žalobcu o oznámenie pracovného zaradenia
z 2. novembra 1995, záznamom o prerokovaní ďalšieho pracovného zaradenia žalobcu z 3. novembra
1995, rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou z 20. novembra 1995, oznámením žalobu o trvaní
na ďalšom zamestnávaní z 20. novembra 1995, platovým dekrétom z 26. októbra 1995, upozornením
žalobu z 1. decembra 1995 na neplatnosť vydaného platového dekrétu, mzdovými (platovými) listami za
rok 1995 a 1996, rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou z 24. januára 1996, odvolaním výpovede

z 26. februára 1996, vyjadrením žalobcu k odvolaniu výpovede z 26. februára 1996, okamžitým zrušením
pracovnéhopomeruz15.apríla1996,odmietnutímokamžitéhozrušeniapracovnéhopomeruz23.apríla
1996, organizačným poriadkom Ústredného inšpekčného centra z 15. novembra 1991 a jeho zmenami,
príkazom ministerky školstva Slovenskej republiky č. 24/1996 zo 17. decembra 1996, protokolom o
prevode majetku, práv, záväzkov a pracovnoprávnych vzťahov z dôvodu zrušenia organizácie ÚIC z 1.

júla 1997, mailom žalobcu z 11. marca 2015 (založenom na č. l. 1296 spisu), ako aj ďalším obsahom
spisu.

8. Na základe vykonaných dôkazov súd zistil tento skutkový stav:
8.1. Žalobca bol riaditeľkou Ústredného inšpekčného centra vymenovaný do funkcie „námestníka

riaditeľa pre úsek personálny“ s účinnosťou od 1. apríla 1995, čím zároveň vznikol jeho pracovný pomer
u právneho predchodcu žalovaného.
8.2. Žalobca bol riaditeľkou ÚIC poverený výkonom funkcie „námestníka riaditeľa ÚIC pre úsek
ekonomický“ s účinnosťou od 27. mája 1995.
8.3. Riaditeľka ÚIC listom zo 6. septembra 1995 odvolala žalobcu z funkcie námestníka riaditeľa pre

úsekpersonálnyasúčasnehosúčinnosťouod7.septembra1995poverilavýkonomfunkcienámestníka
riaditeľa pre úsek personálny na dobu troch mesiacov s tým, že platové náležitosti mu zostávajú
nezmenené.
8.4. Žalobca sa listom z 19. októbra 1995 adresovaným riaditeľke ÚIC vzdal funkcie námestníka riaditeľa
pre úsek ekonomický.

8.5. Riaditeľka ÚIC listom z 23. októbra 1995 zrušila žalobcovi poverenie pre výkon funkcie námestníka
riaditeľa pre úsek personálny s účinnosťou od 24. októbra 1995.
8.6. Riaditeľka ÚIC listom z 26. októbra 1995 odvolala žalobcu z funkcie námestníka riaditeľa pre úsek
ekonomický s účinnosťou od 26. októbra 1995. Zároveň oznámila žalobcovi, že jeho pracovný pomer
zostáva zachovaný a riadi sa naďalej príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce.

8.7. Dňa 3. novembra 1995 sa uskutočnilo prerokovanie ďalšieho pracovného zaradenia žalobcu u
svojho zamestnávateľa. Bolo mu ponúknuté miesto „právnik organizácie“ v odbore právnych služieb.
Záznam o prerokovaní nie je žalobcom podpísaný, ale uviedol doň poznámku „vyjadrím sa písomne v
zmysle ZP“. Žalobca sa v ten istý deň vyjadril tak, že ponuka zamestnávateľa „nerešpektuje zákonné
skutočnosti, je nekompletná, a preto nie je možné sa k nej vyjadriť. Navyše, ponúkané miesto nie je

obsiahnuté v organizačnej štruktúre organizácie a ani v Organizačnom poriadku organizácie.“.
8.8. Právny predchodca žalovaného listom z 20. novembra 1995 dal žalobcovi výpoveď z pracovného
pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. z dôvodu, že po odvolaní žalobcu z
funkcie námestníka riaditeľa pre úsek ekonomický z 26. októbra 1995 nedošlo medzi stranami k dohode
o ďalšom pracovnom zaradení žalobcu. Výpoveď bola žalobcovi doručená v ten istý deň 20. novembra

1995. Výpovedná doba začala plynúť 1. decembra 1995 a uplynula 29. februára 1996.
8.9. Riaditeľka ÚIC na základe platového dekrétu z 26. októbra 1995 č. XXX/XX-PaM žalobcu zaradila
s účinnosťou od 26. októbra 1995 do tarifnej triedy 9 a platového stupňa 7 a priznala mu podľa § 7 ods.
1 nariadenia vlády č. 249/1992 Zb. tarifný plat vo výške 6 580,- Sk. Tento dekrét bol žalobcovi doručený
30. novembra 1995.

8.10. Zo mzdového (platového) listu žalobcu za rok 1995 vyplýva, že od júna 1995 mu bola vyplácaná
základná mzda (tarifný plat) vo výške 8 050 Sk, osobný príplatok 3 556 Sk a príplatok za riadenie vo
výške 2 000 Sk, teda spolu 13 606 Sk (t. j. 451,64 eur).8.11.Žalobcovizamesiacoktóber1995bolavyplatenáhrubámzda11134Sk(pozostávajúcaztarifného
platu 6 568 Sk, osobného príplatku 2 910 Sk a príplatku za riadenie 1 638 Sk).
8.12. Žalobcovi za mesiac november 1995 bola vyplatená hrubá mzda 6 580 Sk.

8.13. Žalobcovi za mesiac december 1995 bola vyplatená hrubá mzda 6 831 Sk.
8.14. Zo mzdového (platového) listu žalobcu za rok 1996 vyplýva, že za mesiac január 2016 mu bola
vyplatená hrubá mzda vo výške 8 151 Sk a za mesiac február 2016 vo výške 8 108 Sk.
8.15. Medzi stranami nebolo sporné, že počas rozhodného obdobia od októbra 1995 do februára 1996
bol výplatný termín dohodnutý na 14. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca.

8.16. Ústredné inšpekčné centrum bolo k 30. júnu 1997 zrušené na príkaz ministersky školstva
Slovenskej republiky č. 24/1996 zo 17. decembra 1996. Oprávnenia a povinnosti z pracovnoprávnych
vzťahov prešli na základe protokolu o prevode majetku, práv, záväzkov a pracovnoprávnych vzťahov
z dôvodu zrušenia organizácie z 1. júla 1997 na Ministerstvo školstva Slovenskej republiky (od 1. júla
2010 Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky - pozn. súdu).

9.1. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 143/1992 Zb. o plate a odmene za pracovnú pohotovosť v rozpočtových
a v niektorých ďalších organizáciách a orgánoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
143/1992 Zb.) zamestnancovi prislúcha za vykonanú prácu plat.
9.2. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 143/1992 Zb. zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi plat podľa
tohto zákona, nariadenia príslušnej vlády a v ich rámci podľa kolektívnej zmluvy, vnútorného platového

predpisu, prípadne pracovnej zmluvy alebo inej zmluvy (ďalej len „pracovná zmluva“).
9.3. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 143/1992 Zb. plat je splatný pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr
v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, pokiaľ nebolo v pracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluve
dohodnuté inak.
9.4. Podľa § 16 ods. 3 zákona č. 143/1992 Zb. pri skončení zamestnania vyplatí zamestnávateľ

zamestnancovi na jeho žiadosť plat splatný za mesačné obdobie v deň skončenia zamestnania, ak to
umožňuje technika výpočtu platov, inak mu poskytne primeraný preddavok.
9.5. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 249/1992 Zb. o platových pomeroch zamestnancov
v rozpočtových a v niektorých ďalších organizáciách a orgánoch v znení neskorších predpisov
zamestnanec sa zaradí na základe dohodnutého druhu práce (pracovných činností) a plnenia

kvalifikačného predpokladu vzdelania (§ 4 ods. 1) a kvalifikačných požiadaviek vzdelania (§ 4 ods. 2)
do platovej triedy podľa katalógu pracovných činností uvedeného v prílohe č. 1 tohto nariadenia (ďalej
len „katalóg“) a podľa dĺžky praxe do jedného z desiatich platových stupňov uvedených v prílohe č. 2
tohto nariadenia.
9.6. Podľa § 7 ods. 1 nariadenia vlády č. 249/1992 Zb. zamestnancovi zaradenému podľa § 3 ods. 1

patrí tarifný plat vo výške platovej tarify určenej pre platovú triedu a platový stupeň. Platové tarify sú
uvedené v prílohe č. 2 tohto nariadenia (ďalej len „príloha č. 2“).
9.7. Podľa § 7 ods. 2 nariadenia vlády č. 249/1992 Zb. zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje § 73 ods.
2 Zákonníka práce a ktorí nemôžu vykonávať podnikateľskú činnosť v zmysle § 73 ods. 4 Zákonníka
práce, patrí tarifný plat podľa odseku 1 zvýšený o 25 % platovej tarify desiateho platového stupňa v

platovej triede, do ktorej je zamestnanec zaradený. Okruh týchto zamestnancov určí zamestnávateľ
v pracovnom poriadku. Obdobne sa postupuje u zamestnancov v služobnom pomere, ktorým výkon
podnikateľskej činnosti neumožňujú osobitné predpisy.

10. Úvodom súd považuje za potrebné poznamenať, že v poradí prvým vyhláseným rozsudkom v

rozhodovanom spore z 15. júna 2016 č. k. 8C/492/1995-771 v časti, ktorá nebola odvolacím súdom
neskôr zrušená, je v zmysle § 219 ods. 4 CSP viazaný a nadobudnutím právoplatnosti tohto rozsudku
v uvedenej časti sa tento rozsudok stáva pre strany záväzným a zásadne nezmeniteľným (porov. § 226
CSP). To znamená, že súd vyhlásený rozsudok v časti, v ktorej nadobudol právoplatnosť, už nemôže
opätovne preskúmavať alebo spochybňovať jeho vecnú správnosť, ale musí z jeho záverov vychádzať.

Týmto rozsudkom sa zamietla žaloba v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou z 20. novembra 1995, čo teda znamená, že súd vyhodnotil túto výpoveď za platný právny
úkon, ktorý je spôsobilý privodiť svoje zákonom predpokladané účinky v podobe skončenia pracovného
pomeru uplynutím výpovednej doby. Vo vzťahu k meritu sporu uvedené znamená, že pracovný pomer
žalobcuuprávnehopredchodcužalovanéhosaskončil(zanikol)uplynutímvýpovednejdoby29.februára

1996. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie musí túto skutočnosť rešpektovať.
10.2. Z uvedeného dôvodu preto nemohla obstáť námietka žalobcu o tom, že žalovaný na pojednávaní
konanom v roku 2015 v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 8C/22/1996
uznal účinnosť odvolania (späťvzatia) výpovede z 20. novembra 1995, a preto sa jeho pracovný pomerneskončil, ale naďalej trvá a v tom dôsledku mu od doručenia výpovede až doposiaľ patrí náhrada
mzdy. Písomné uznanie odvolania (späťvzatia) výpovede z 20. novembra 1995 zo strany žalovaného
nebolo v tomto konaní o prejednávanej veci súdu preukázané a uznávací prejav odvolania (späťvzatia)

tejto výpovede pred súdom v inom konaní (v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp.
zn. 8C/22/1996) takýto účinok podľa názoru konajúceho súdu spôsobiť nemôže, pretože posudzovanie
(ne)platnosti výpovede z 20. novembra 1995 je predmetom len tohto konania, a nie konania vedeného
pod sp. zn. 8C/22/1996. Napokon žalovaný túto skutočnosť popieral a v tomto konaní (predmetom
ktorého bolo určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 20. novembra 1995 a

určenie, pracovný pomer žalobcu naďalej trvá) vo všetkých svojich vyjadreniach a záverečnej reči
prednesených až do vyhlásenia v poradí prvého rozsudku z 15. júna 2016 trval na tom, že výpoveď
z 20. novembra 1995 stále považuje za platnú a pracovný pomer za skončený. V každom prípade je
ale potrebné poznamenať, že výpoveď z 20. novembra 1995 bola konajúcim súdom v rozsudku z 15.
júna 2016 č. k. 8C/492/1995-771 vyhodnotená ako platný a účinný právny úkon, ktorý vyvolal účinok
v podobe skončenia pracovného pomeru uplynutím výpovednej doby, pričom tento právny názor bol

potvrdený ako vecne správny aj v opravnom konaní. Predmetný rozsudok súdu prvej inštancie o tejto
otázke už nadobudol (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu) právoplatnosť a zakladá
tak opätovnému skúmaniu tohto procesného nároku prekážku veci právoplatne rozsúdenej (exceptio rei
iudicatae).
10.3. Z obdobných dôvodov nemohla obstáť ani námietka žalobcu o tom, že právny predchodca

žalovaného svoju výpoveď z 20. novembra 1995 odvolal, s čím žalobca súhlasil. S touto námietkou
sa už súd vysporiadal v rozsudku z 15. júna 2016 č. k. 8C/492/1995-771 tak, že dospel k záveru, že
zo strany žalobcu nedošlo k prejaveniu kvalifikovaného súhlasu s odvolaním výpovede pred uplynutím
výpovednej doby a za takýto súhlas nemožno považovať jeho prejav uskutočnený po cca 19 rokoch od
jej odvolania. S týmto názorom sa stotožnil aj odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku z 9. júla

2019 sp. zn. 14Co/440/2016.

11.1. Vykonaným dokazovaním teda mal súd preukázané, že pracovný pomer žalobcu u právneho
predchodcu žalovaného Ústredného inšpekčného centra vznikol na základe vymenovania podľa § 65
ods. 1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. od 1. apríla 1995 a trval - ako už bolo uvedené - do uplynutia

výpovednej doby 29. februára 1996. Preto nárok na doplatenie mzdy môže žalobcovi patriť najneskôr
do 29. februára 1996 (a nie do 1. marca 1996, ako žalobca nesprávne vo svojej žalobe v pôvodnom
znení uviedol).
11.2. Z vykonaného dokazovania mal súd ďalej preukázané, že žalobcovi bola jednostranne
zamestnávateľom zmenená výška platu na základe platového dekrétu s účinnosťou k 26. októbra 1995.

Na základe týchto skutočností súd ustálil, že rozhodné obdobie pre posúdenie nároku žalobcu na
doplatenie mzdy je ohraničené trvaním od 26. októbra 1995 do 29. februára 1996, pretože v období
od vzniku pracovného pomeru vymenovaním 1. apríla 1995 do 25. októbra 1995 bola žalobcovi riadne
vyplácaná mzda (plat) v dohodnutej výške a v období od 1. marca 1996 žalobcovi nárok na zaplatenie
mzdy (platu) už nepatrí, pretože uplynutím výpovednej doby 29. februára 1996 sa skončil jeho pracovný

pomer na základe výpovede z 20. novembra 1995.

12. Následne bolo potrebné vyhodnotiť, či bývalý zamestnávateľ žalobcu mohol pristúpiť k takejto
jednostrannej úprave určenia platu. Po tom, ako sa žalobca vzdal funkcie námestníka riaditeľa ÚIC pre
ekonomický úsek a ako mu bolo zrušené poverenie pre výkon funkcie námestníka riaditeľa ÚIC pre

personálny úsek, sa jeho pracovný pomer v zmysle § 65 ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. ešte
neskončil a zamestnávateľovi vznikla povinnosť dohodnúť sa so žalobcom o jeho ďalšom pracovnom
zaradení na inú prácu. Keďže však k takejto dohode medzi žalobcom a právnym predchodcom
žalovaného nedošlo, vznikol podľa uvedeného zákonného ustanovenia výpovedný dôvod v zmysle § 46
ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. Táto skutočnosť je vo vzťahu k žalobou uplatnenému

nároku na doplatenie mzdy významná v tom smere, že pokiaľ nedošlo medzi stranami k vzájomnej
dohode o zmene pracovného zaradenia na inú prácu, nemohlo potom dôjsť ani k zmene dohodnutých
pracovných podmienok vrátane mzdových (platových) podmienok. Právny predchodca žalovaného
preto nemal žiadny zákonný titul na to, aby jednostranne zmenil (určil) platové podmienky žalobcu
prislúchajúce pre pracovné zaradenie „právnika organizácie“, ktoré ale žalobca neprijal. Ak teda bola

žalobcovi daná výpoveď z dôvodu podľa § 46 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 65 ods. 2 Zákonníka práce
č. 65/1965 Zb., pretože k zmene pracovného pomeru nedošlo, bolo povinnosťou právneho predchodcu
žalovaného až do uplynutia výpovednej doby naďalej v pôvodnom rozsahu dodržiavať svoje záväzky,
ktoré mu ako zamestnávateľovi vyplývali z pracovného pomeru, a to vrátane záväzku vyplácať žalobcoviplat v dohodnutej výške (resp. výške, ktorú mal platovým dekrétom dovtedy určenú ako námestník
riaditeľa pre personálny a ekonomický úsek).

13. Ďalej sa súd zaoberal právnou kvalifikáciou mzdového (platového) nároku za rozhodné obdobie od
26. októbra 1995 do 29. marca 1996, a to či žalobcovi za toto obdobie patrí „náhrada mzdy“ (ako tvrdí
žalobca) alebo „mzda“.
13.1. Zamestnancovi patrí náhrada mzdy vtedy, keď nemôže vykonávať prácu kvôli prekážke na strane
zamestnávateľa. Súd ale v rozhodnom období po tom, čo sa vzdal funkcie ekonomického námestníka

a bol odvolaný z funkcie personálneho námestníka, nemal preukázané, že by právny predchodca
žalovaného neprideľoval žalobcovi vôbec žiadnu prácu, alebo že by mu úplne znemožnil vykonávať
prácu, alebo že by mu fyzicky bránil vo vstupe na pracovisko. Práve naopak, v konaní bolo vykonaných
viacero listinných dôkazov, ktoré zjavne preukazujú, že žalobca v rozhodnom období do práce chodil
a že mu bola práca prideľovaná a boli mu zadávané rôzne pracovné úlohy (aj keď nie v dovtedajšom
rozsahu). Samotný fakt, že zamestnávateľ mu sťažoval výkon práce tým, že mu neposkytol niektoré

podklady pre plnenie úloh či zakázal ostatným zamestnancom spolupracovať s ním, ako aj fakt, že
žalobca niektoré pracovné úlohy odmietol plniť so zdôvodnením, že nespadajú pod náplň dohodnutej
práce z 5. apríla 1995, neznamená, že tu bola prítomná prekážka v práci na strane zamestnávateľa. Z
týchto skutočností a okolností súd uzavrel, že žalobcovi za rozhodné obdobie patrí za vykonanú prácu
„mzda“ (plat), a nie „náhrada mzdy“. Súd preto žalobou uplatnený mzdový nárok právne kvalifikoval ako

nárok na doplatenie mzdy za vykonanú prácu, a nie ako nárok na zaplatenie náhrady mzdy.
13.2. K záveru, že žalobca počas rozhodného obdobia vykonával prideľovanú prácu na pracovisku, súd
dospel na základe vyhodnotenia výsluchu svedkyne L.. J. P. a viacerých listinných dôkazov, ktorých
pisateľmi (autormi) je aj žalobca, aj právny predchodca žalovaného. Žalobca v oznámení o trvaní na
ďalšom zamestnávaní z 20. novembra 1995 (č. l. 381 spisu) uviedol, že „(...) naďalej vykonávam riadiace

a organizačné práce na personálnom a ekonomickom úseku, pretože Vami prijatí pracovníci nemajú
ani vzdelanie ani prax na výkon týchto činností (...)“. Ďalej z knihy príchodov a odchodov vyplýva, že v
decembri 1995 chodil do práce a čerpal dovolenku (č. l. 391 spisu). Žalobca v liste z 23. januára 1996
(č. l. 390 spisu) uvádza, že „dňa 22.1.1996 ste mi doručili Vašu žiadosť č. E.-XX/XX-Sekr. z 22.1.1996
(...) a žiadate ma, aby som v termíne do 21.1.1996 vypracoval právne stanovisko k príkazu riaditeľky

E. č. X/XX, či je príkaz v súlade s právnymi normami“, pričom následné odstránenie prekážok, o ktoré
žalobca viackrát žiadal, sa netýkalo toho, že zamestnávateľ mu vôbec prácu neprideľoval, ale toho, aby
zamestnávateľ mu výkon práce nesťažoval tým, že mu neposkytol platné zbierky zákonov a interných
predpisov, dostatočný časový priestor pre planenie úloh a aby zrušil ostatným zamestnancom zákaz
spolupracovať s ním a poskytovať mu potrebné podklady. Právny predchodca žalovaného listom z 26.

januára 1996 (č. l. 397 spisu) požiadal žalobcu o vypracovanie právneho stanoviska k všetkým zmluvám
o nájme uzavretých s ÚIC vrátane posúdenia ich súladu s platnou legislatívou. Ďalej riaditeľka ÚIC
v liste z 26. februára 1996 - odvolanie výpovede uviedla, že žalobca „skutočne vykonával v zmysle
pokynov organizácie práce právnika aj v čase plynutia výpovednej doby“ (č. l. 398). Sám žalobca vo
vyjadrení k odvolaniu výpovede z 26. februára 1996 (č. l. 399) potvrdil, že „sporadický výkon práce v

období od novembra 1995 do marca 1996 sa dial na základe mojej pracovnej náplne z 5.4.1995“, z ktorej
mu vyplývala pracovná úloha vypracúvať právne stanoviská pre riaditeľku organizácie a hlavnú školskú
inšpektorku. Posudzujúc uvedené skutočnosti a okolnosti jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti možno
podľa názoru súdu dôvodne nadobudnúť presvedčenie, že žalobca v rozhodnom období do práce chodil
a že mu bola práca prideľovaná a boli mu zadávané rôzne pracovné úlohy, a preto mu za vykonanú

prácu prináleží mzda.

14. Následne súd svoj prieskum zameral na zisťovanie výšky dohodnutej (resp. určenej) mesačnej mzdy
(platu) žalobcu, ktorú považoval za preukázanú vo výške 13 606 Sk.
14.1. V konaní súdu síce nebol predložený platový dekrét, ktorý by bol žalobcovi vydaný po jeho

vymenovaní do funkcie námestníka riaditeľa ÚIC pre personálny úsek, teda po 1. apríli 1995. Avšak súd
mal výšku dohodnutého platu preukázanú z ďalších predložených listinných dôkazov, a to predovšetkým
zo mzdového (platového) listu za rok 1995, ktorý aj sám žalobca bral ako podklad rozhodujúci pre
vyčíslenie žalobou uplatňovanej náhrady mzdy.
14.2. Zo mzdového (platového) listu za rok 1995 vyplýva, že žalobcovi mala byť za rozhodné obdobie,

t. j. od 26. októbra 1995 do 29. februára 1996, vyplatená mzda vo výške 13 606 Sk mesačne, ktorá
pozostáva z tarifného platu 8 050 Sk, osobného príplatku 3 556 Sk a príplatku za riadenie 2 000 Sk.
Nárok na príplatok za riadenie vo výške 4 000 Sk, ktorý bol vyplatený žalobcovi za mesiace apríl a máj
1995, súd nepovažoval za preukázaný aj vo vzťahu k mesiacom od októbra 1995 do februára 1996,pretože z uvedeného mzdového (platového) listu vyplýva, že za obdobie od júna 1995 a následne bol
tento príplatok pravidelne vyplácaný vždy už len vo výške 2 000 Sk. Takisto aj za mesiac október 1995,
za ktorý mal byť tento príplatok žalobcovi riadne vyplatený, mu bol vyplatený v krátenej výške, avšak

vyčíslenej len zo sumy 2 000 Sk.
14.3. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobcovi za vykonanú prácu v rozhodnom období
patrí nárok na plat v dovtedy dohodnutej (určenej) výške 13 606 Sk mesačne, ktorá mu mala byť
vyplatená v lehote splatnosti (t. j. vo výplatnom termíne) do 14. dňa nasledujúceho mesiaca.

15. Zo mzdových (platových) listov žalobcu za roky 1995 a 1996 vyplýva, že žalobcovi bola zúčtovaná
hrubá mzda
(i) za mesiac október 1995 len vo výške 11 134 Sk (pozostávajúca z tarifného platu 6 568 Sk, osobného
príplatku 2 910 Sk a príplatku za riadenie 1 638 Sk), a preto rozdiel, ktorý treba doplatiť, tak predstavuje
13 606 Sk - 11 134 Sk = 2 472 Sk (t. j. 82,06 eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne
od 15. novembra 1995 do zaplatenia;

(ii) za mesiac november 1995 len vo výške 6 580 Sk (pozostávajúca z tarifného platu 6 580 Sk), a preto
rozdiel, ktorý treba doplatiť, tak predstavuje 13 606 Sk - 6 580 Sk = 7 026 Sk (t. j. 233,22 eur) spolu s
úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne od 15. decembra 1995 do zaplatenia;
(iii) za mesiac december 1995 len vo výške 6 831 Sk (pozostávajúca z tarifného platu 4 073 Sk a náhrady
za dovolenku 2 758 Sk), a preto rozdiel, ktorý treba doplatiť, tak predstavuje 13 606 Sk - 6 831 Sk =

6 775 Sk (t. j. 224,89 eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 15. januára 1995
do zaplatenia;
(iv) za mesiac január 1996 len vo výške 8 151 Sk (pozostávajúca zo základnej mzdy 5 436 Sk a náhrady
za dovolenku 2 715 Sk), a preto rozdiel, ktorý treba doplatiť, tak predstavuje 13 606 Sk - 8 151 Sk =
5 455 Sk (t. j. 181,07 eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 15. februára 1995

do zaplatenia;
(v) za mesiac február 1996 len vo výške 8 108 Sk (pozostávajúca zo základnej mzdy 6 580 Sk a náhrady
za dovolenku 1 528 Sk), a preto rozdiel, ktorý treba doplatiť, tak predstavuje 13 606 Sk - 8 108 Sk =
5 498 Sk (t. j. 182,50 eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 15. februára 1995
do zaplatenia.

16. Žalobca si ale mzdový nárok za mesiac november 1995 uplatnil žalobou v znení jej zmeny v zmysle
podania z 20. augusta 2021 doručeného súdu 2. septembra 2021 len vo výške 219,73 eur s úrokom z
omeškania vo výške 19,5 % ročne od 15. decembra 1995 do zaplatenia. Keďže súd je v zmysle § 216
ods. 1 CSP viazaný žalobným návrhom žalobcu a nemôže žalobný návrh prekročiť a priznať viac, než

čoho sa žalobca domáha, žalobcovi mohol priznať uvedený mzdový nárok v tejto časti (t. j. za mesiac
november 1995) len v takto ním uplatnenej výške.

17.Sozreteľomnauvedené,súdpovažovalžalobouuplatnenýmzdovýnárokzaopodstatnenýlenvčasti
rozdielu medzi výškou platu, ktorá žalobcovi prináležala a výškou, ktorá mu bola skutočne vyplatená.

Táto výška rozdielu za mesiace október 1995 až február 1996 bola na základe vykonaného dokazovania
zistená v súhrnnej sume 890,25 eur, a preto súd žalobe žalobcu v tejto časti mzdového nároku ako
dôvodnej vyhovel a uložil žalovanému ako právnemu nástupcovi bývalého Ústredného inšpekčného
centra, ktorý bol žalobcovým zamestnávateľom, povinnosť uvedenú sumu doplatku mzdy žalobcovi
zaplatiť aj spolu s ročným úrokom z omeškania v zákonom ustanovenej výške aktuálnej k prvému

dňu omeškania z dlžnej sumy mzdy za jednotlivé odpracované mesiace, a to za dobu omeškania od
prvého dňa po jej splatnosti až do zaplatenia. Žalobu vo zvyšku uplatneného mzdového nároku ako
neopodstatnenú zamietol.

18. O trovách celého konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 2 CSP, pretože každá

zo sporových strán mala vo veci úspech len čiastočný. Predmetom konania boli štyri procesné nároky,
a to (i) nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 20. novembra 1995,
(ii) nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru okamžitým zrušením z 15. apríla 1996,
(iii) nárok na určenie, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného založený na základe vymenovania z 1.
apríla 1995 naďalej trvá a (iv) nárok na doplatenie mzdy za mesiace október 1995 až február 1996 v

súhrnnej výške 2 110,65 eur s príslušenstvom, ktorý sa predmetom konania stal na základe uznesenia
o pripustení zmeny žaloby z 3. februára 2021.
18.1. V „prvej, druhej a tretej štvrtine konania“, t. j. v časti o troch určovacích procesných nárokoch
- určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením a určenie, žepracovnýpomernaďalejtrvá-bolažalobazamietnutá,čoznamená,ževtejtočastikonaniamalžalovaný
plný úspech. Tento nárok s ohľadom na to, že ide len o „tri štvrtiny“ predmetu konania, možno vo vzťahu
k celému predmetu konania číselne vyjadriť pomerom 75 %.

18.2. V „štvrtej štvrtine konania“, t. j. v časti o zaplatenie mzdového nároku v súhrnnej výške 2 110,65 eur
s príslušenstvom, mal žalobca úspech v časti o zaplatenie 890,25 eur s príslušenstvom, čo predstavuje
42,18 %. Žaloba vo zvyšku tohto nároku bola zamietnutá, čo treba považovať za úspech žalovaného v
konaní; žalovaný teda mala úspech v časti o zaplatenie 1 220,40 eur s príslušenstvom, čo predstavuje
57,82 %. V tejto „štvrtine“ konania teda procesne úspešnejšou stranou bol žalovaný, a preto mu proti

žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania vo výške rozdielu medzi ich čiastočnými pomermi
úspechu v konaní (57,82 % - 42,18 %), ktorý je 15,64 %. Tento nárok s ohľadom na to, že ide len o „jednu
štvrtinu“ predmetu konania, možno vo vzťahu k celému predmetu konania číselne vyjadriť pomerom
3,91 % (t. j. štvrtina z 15,64 %).
18.3. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný bol vo výsledku procesne úspešnejšou stranou v konaní,
v dôsledku čoho mu vznikol nárok na náhradu trov konania proti menej úspešnému žalobcovi vo

výslednom pomere 78,91 % (t. j. 75 % + 3,91 %). Súd však v súlade so zásadou procesnej ekonómie
v zmysle čl. 17 CSP náhradu trov konania žalovanému nepriznal (R 72/2018), pretože z obsahu spisu
nevyplýva, že mu v tomto konaní súdne trovy alebo trovy právneho zastúpenia vôbec vznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde

Bratislava III. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučného poriadku).