Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 21. november 2021

Súd: Okresný súd Košice II
Spisová značka: 44C/84/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220211833
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alžbeta Beňáková

ECLI: ECLI:SK:OSKE2:2021:7220211833.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Alžbetou Beňákovou v spore žalobcu: N. T., B.. XX.X.XXXX, X.

G. XX, XXX XX G., zastúpený JUDr. Jánom Klučkom, advokátom so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice,
proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpenej Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812
72 Bratislava, o zaplatenie 5.000 €, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 € do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podanou žalobou doručenou súdu dňa 23.11.2020 sa domáhal zaplatenia sumy 5.000,- €
za porušenie práva žalovaného podľa práva Európskej Únie, z dôvodu práce žalobcu nad zákonom
povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu
a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako
„Smernica“). Týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka hasičského zboru Slovenskej republiky

sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t.j.
24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného pracovného času
pravidelne prekračuje 48 hodín. Článok 6, písm. b) Smernice upravuje maximálny týždenný pracovný
čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov, ktorý nesmie prekročiť 48 hodín. S poukazom
na rozsudky Súdneho dvora EÚ (ďalej aj „ESD“ alebo „Súdny dvor“) vo veci C- 429/09 G. Fuß a C-
437/05J.Voreluviedol,žepodľaSúdnehodvorajerozhodujúcimfaktorompreposúdenie,čisúnaplnené
charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom

pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a
byť mu k dispozícii. Kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku
nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii
zamestnávateľovi. Smernica mala byť prebratá do znenia zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a
záchrannom zbore, ako vyplýva z prílohy č. 4 k predmetnému zákonu, avšak žiadne ustanovenia tohto
zákona nepotvrdzujú, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť
ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. Právna úprava sa odlišuje od ust. § 96

Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD. Na
tento prípad sa však predmetné ustanovenie Zákonníka práce nevzťahuje (§ 193 zákona č. 315/2001
Z.z.). Nakoľko služobná pohotovosť hasičov sa podľa zákona č. 315/2001 Z.z. nepovažuje za súčasť ich
týždenného pracovného času, dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu, čím spôsobuje žalobcoviškodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Vzhľadom na formuláciu ESD vo
veci C-429/09, G. Fuß Súdny dvor uviedol, že čl. 6, písm. b) Smernice má priamy účinok (bod 35),
keďže priamo priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi

súdmi a síce právo na to, aby v členskom štáte EÚ priemerný týždenný pracovný čas pracovníka
neprekračoval týždennú hranicu 48 hodín. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva aj pre žalobcu právo
dovolávať sa porušenia čl. 6, písm. b) Smernice. Čo sa týka uplatnenia práva na náhradu škody ako aj
spôsob jej výpočtu Smernica neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody
vzniknutej porušením jej ustanovení. Je na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby určilo,

či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy EÚ má byť nahradená udelením
dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež, aby definovalo pravidlá týkajúce
sa spôsobu a výpočtu tejto náhrady. Rozsudky ESD formulujú len zásady (zásada rovnocennosti a
primeranosti), ktoré je potrebné rešpektovať. Náhrada škody musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť
skutočnú ochranu jeho úniových práv.

2. Žalobca v podanej žalobe definoval splnenie podmienok zodpovednosti za škodu porušením práva
EÚ fyzickej osoby. Prvá podmienka je existencia práva, ktoré má byť porušené, v danom prípade ide
o čl. 6, písm. b) Smernice, ktoré predstavuje sociálne právo, keď ukladá členskému štátu maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi. Druhá podmienka predstavuje závažné porušenie práva EÚ. O závažné

porušenie práva EÚ ide v prípade, ak ide o konanie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora v danej oblasti. Vo veci G. Fuß Súdny dvor výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadaviek
upravených v čl. 6, písm. b) Smernice bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora a musí sa
považovať za dostatočne závažné porušenie práva EÚ a preto je splnená aj druhá podmienka. Tretia
podmienka sa týka existencie priamej príčinnej súvislosti medzi porušením čl. 6, písm. b) Smernice

a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol
dodržaný maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením. Vo veci sú splnené všetky
tri podmienky k legitímnemu uplatneniu nároku žalobcu na náhradu vzniknutej škody.

3. S poukazom na Preambulu prvej Smernice Rady 93/104/ES z 23.11.1993, ktorá sa týka

niektorých aspektov pracovnej doby a Preambulu Smernice 2003/88/ES žalobca uviedol, že pravidelné
nedodržiavanie maximálneho týždenného pracovného času sa môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry
žalobcu predovšetkým vo vzťahu k ochrane jeho práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež
na jeho celkovú fyzickú a morálnu integritu. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá
má nemajetkovú povahu, ako aj z podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom priadku možno

použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa ust. § 11- 13 Občianskeho
zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú právne vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade
škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. Nárok na náhradu škody vzniknutej z
porušenia práva EÚ možno posúdiť ako nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch (§
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti

fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti (formulácia najmä). Zároveň sa žalobca
domáha náhrady trov konania v rozsahu 100%.

4. K podanej žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý uplatnil viacero námietok. V prvom rade namietol, že
na daný prípad sa neaplikuje Smernica 2003/88/ES, pričom poukázal na vecnú pôsobnosť Smernice

vychádzajúcejzčl.1ods.2Smerniceaosobnúpôsobnosť,ktorávyplývazčl.1ods.3aods.4Smernice,
ktorá je vymedzená s odkazom na čl. 2 Smernice 89/391/EHS, konkrétne na jej negatívne vymedzenie
pôsobnosti v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS s dôrazom na pojem určité osobitné činnosti verejných
služieb. Žalovaný dospel k záveru, že Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré
je možné subsumovať pod pojem určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany a teda na služobný

pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, aj vzhľadom na úlohy, ktoré Hasičský a záchranný
zbor vykonáva a ktoré sú zakotvené v zákone č. 315/2001 Z.z.

5. Žalovaný ďalej namietol splnenie podmienky pasívnej vecnej legitimácie. Žalobu môže podať pre
netransponovanie, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice buď Európska komisia priamo na ESD

alebo fyzická/právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu/poškodeniu jej
práv a to na vnútroštátny súd členského štátu EÚ. Žalobca nežaloval svojho zamestnávateľa, ale štát,
v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej
správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného. Mal za to, žežalobca mal upozorniť svojho nadriadeného v súlade s ust. § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. na
pohotovosť nad smernicou povolený limit a žiadať, aby pohotovosť nebola určovaná z dôvodov, ktoré v
žalobe uvádza. Zároveň uviedol, že za vykonanú pohotovosť boli žalobcom vyplatené príslušné zložky

služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno.

6. Žalovaný sa podrobne venoval transpozícii Smernice čl. 2 ods. 1 Smernice a čl. 6 Smernice do
zákona č. 315/2001 Z.z. Článok 2 ods. 1 Smernice je transponovaný do ust. § 85 ods. 1, ust. § 86
ods. 1-3 a ust. § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., ktoré definujú služobný čas príslušníka Hasičského

a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii
služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje
pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času.
Okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj
služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa ust. §

91 zákona č. 315/2001 Z.z. a štátna služba nadčas ust. § 92 tohto zákona. Ďalej sa zoberal rozdielom
medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona) a nariadenou služobnou
pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) tohto zákona), pričom slová v § 92 ods. 1 zákona len
vystihujúčasovúkontinuitumedzivýkonomštátnejslužbyaslužobnoupohotovosťou.Vobochprípadoch
je nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Podľa žalobcu služobná pohotovosť

niejevýkonomštátnejslužby,čoodvodzujeodskutočnosti,žesavtomtoustanoveníneuvádzaslužobná
pohotovosť v štátnej službe. V cit. ustanovení sa neuvádza ani služobná pohotovosť v štátnej službe,
ale ani samotný výkon štátnej služby, pretože v tomto ustanovení ide o výpočet časov, súvisiacich s
činnosťami (napr. zvyšovanie kvalifikácie a ďalšie), ktorým zákon priznáva na vymedzené účely rovnaké
účinky, ako keby v tom čase príslušník zboru skutočne vykonával štátnu službu.

7. K transpozícii čl. 6 Smernice poukázal na znenie zákona č. 315/2001 Z.z., ktorý upravuje limity
služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín
týždenne v zmysle ust. § 85 zákona č. 315/2001 Z.z. Podľa ust. § 91 ods. 3 zákona možno hasičovi
prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín

týždenne. Z ust. § 86 ods. 1 zákona môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne.
Vtedy nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18
hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa ust. § 86
ods. 2 cit. zákona. Hasiči v takom prípade majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho

služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby a časť
služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste jej výkonu
v trvaní 7,5 hodín v jednej 24 hodinovej zmene podľa čl. 8 ods. 1 Kolektívnej zmluvy pre príslušníkov
HaZZ pre rok 2016. Žalovaný poukázal aj na rozdielne referenčné obdobie. Podľa jeho názoru bol čl.
6 Smernice transponovaný správne.

8. K splneniu podmienok odôvodňujúcich uplatnenie nároku žalobcu uviedol, že žalobca neosvedčil
žiadnym spôsobom nárok na náhradu škody. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje
aktívna činnosť a mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať
inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej

iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. Zamestnávateľ mu pritom platí za takto
stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k
dispozícii. Žalobca by mal preukázať, či skutočne pracoval nad maximálny týždenný pracovný čas za
rozhodné obdobie. Žalobca v podanej žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na
pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne nebol k

dispozícii zamestnávateľovi. Taktiež je potrebné zohľadniť referenčné obdobie 6 mesiacov.

9. S poukazom na doterajšiu rozhodovaciu prax súdov uviedol, že priemerná výška doposiaľ priznanej
škody je cca suma 2.400,- €. Navrhol, aby súd žalobu zamietol, prípadne konanie zastavil.

10. V doručenej replike žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa
nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným
zborom SR a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48 hodinovú priemernú týždennú pracovnú dobu
podľa čl. 6 ods. 2, písm. b) Smernice. Smernica v čl. 17 ods. 3, bod iii) výslovne uvádza aj protipožiarneslužby a služby civilnej ochrany. Takáto úprava by nemala žiadny zmysel, ak by bola táto činnosť ako
celok vylúčená zo smernice 89/391/EHS, nakoľko v taktom prípade by sa na ňu nevzťahovala ani
Smernica 2003/88/ES. K transpozícii Smernice uviedol, že niektoré ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z.

sú v rozpore so smernicou, pretože ich uplatnením sa negarantuje 48 hodinová pracovná doba v zbore
hasičov. Práve naopak týždenný súčet služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti
prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6, písm. b) Smernice na ujmu žalobcovi.
Každý hasič strávi priemerne na pracovisku 57,95 hodín týždenne, čo je v rozpore s týmto článkom.
Výsledné číslo približne 56 hodín predstavuje skutočný priemerný týždenný pracovný čas hasičov.

Napriektvrdeniužalovanéhoosprávnejtranspozíciismernicedoslovenskéhoprávnehoporiadkujevšak
praktickým dôsledkom aplikácie transpozičného zákona č. 315/2001 Z.z. výsledok, ktorý negarantuje 48
hodinový týždenný pracovný čas pre členov hasičského zboru SR.

11. K služobnej pohotovosti hasičov a služobnej dobe uviedol, že žiadne ustanovenie zákona o
hasičskom zbore nestanovujú, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná

za súčasť ich týždenného služobného času. S poukazom a citáciou ust. § 85, § 92, § 86 ods. 2 zákona č.
315/2001 Z.z. uviedol, že služobná pohotovosť sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času
jeho príslušníkov, keďže bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína po skončení
výkonu štátnej služby v služobnom čase. Nariadená služobná pohotovosť v zmysle ust. § 92 tohto
zákona nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne

vykonanie štátnej služby v prípade, keď k nej bude povolaný. Ust. § 122 tohto zákona spresňuje, že
ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, takéto vykonanie štátnej
služby je štátnou službou nadčas. Ust. § 92 ods. 2 zákona uvádza, že štátna služba nadčas je aj služba,
ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti. Smernica neupravuje žiadnu prechodnú
kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku ako zákon č. 315/2001 Z.z. vo forme služobnej

pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho by bolo požiadavke Smernice možné vyhovieť len
vtedy, ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného času,
čo však zákon č. 315/2001 Z.z. nestanovuje. Po takto definovanom pracovnom čase má hasič právo
na odpočinok. To, že pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku je potrebné považovať za súčasť jeho
pracovnej doby potvrdzuje aj judikatúra ESD. Ust. § 85 a nasl. zákona sa ocitli v rozpore aj s definíciou

pracovného času podľa čl. 2 ods. 1 Smernice, ktoré cituje.

12. Vo veci C-429/09 G. Fuß ESD uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku je súčasťou
pojmu pracovný čas v zmysle Smernice. V nadväznosti na rozhodovaciu činnosť ESD, aj v iných

veciach (C-437/05 J. Vorel, C-397/01 Pfeiffer, C-14/04, Dellas) sa pracovná pohotovosť na pracovisku
považuje za pracovný čas pretože zamestnanec je k dispozícii zamestnávateľovi a pracovnú pohotovosť
na pracovisku nemožno považovať za čas odpočinku. Nakoľko zákon č. 315/2001 Z.z. neprebral ust.
Smernice, pracovnú pohotovosť príslušníkov zboru nepovažuje za súčasť ich týždennej služobnej doby
a ani ich neodmeňuje spôsobom určeným pre výkon služobnej činnosti v služobnej dobe (služobný

plat). Prekračovanie týždennej služobnej doby hasičov v dôsledku toho, že ich pohotovosť nebola
považovaná za jej súčasť, zakladá porušenie čl. 6, písm. b) Smernice. K tvrdeniu žalovaného o správnej
transpozícii čl. 6 Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z., žalobca uviedol, že podľa ust. § 86 ods. 2 zákona
je nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas hasičov aplikovaný v rámci šesťmesačného referenčného
obdobia. Žalovaný nereaguje na kľúčový problém, či aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné

garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa čl. 6, písm. b) Smernice. Tento záväzok
podľa názoru žalobcu platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne
ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať
ich záväzok podľa čl. 6, písm. b) Smernice. Žalobca dospel k záveru, že zákon č. 315/2001 Z.z.
nesprávne transponoval Smernicu 2003/88/E z dôvodu že za súčasť pracovnej (služobnej) doby hasičov

nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice. Súčet
služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku 48 hodinového priemerného pracovného
času požadovaného čl. 6, písm. b) Smernice. Porušenie týchto ustanovení zakladá zodpovednosť
Slovenskej republiky za škodu spôsobenú porušením úniového práva žalobcovi.

13. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody/ujmy
predišiel využitím všetkých dostupných prostriedkov na právnu ochranu, žalobca uviedol, že žalovaný
nešpecifikuje aké účinné právne prostriedky má žalobca k dispozícii. K odstráneniu existujúceho
stavu je potrebná príslušná legislatívna zmena zákona a nie rôzne individuálne kroky hasiča vočisvojmu zamestnávateľovi. Záverom vyjadrenia žalobca uviedol, že priložil k žalobe listiny svojej dennej
dochádzky v rozhodnom období, ktoré potvrdzujú, že k prekročeniu jeho priemerného týždenného
pracovného času dochádzalo a dochádza.

14. V doručenej duplike žalovaný zotrval na svojich právnych argumentoch vo vyjadrení k žalobe.

15. Na prejednanie veci súd nariadil dňa 22.11.2021 pojednávanie, na ktorom sa zúčastnili obe sporové
strany. Súd na pojednávaní vypočul žalobcu. Právny zástupca žalobcu zotrval v celom rozsahu na

podanej žalobe, navrhol súdu, aby žalobe vyhovel v plnom rozsahu a zaviazal na náhradu trov konania
žalovaného. Čo sa týka skutkového stavu ako aj právneho posúdenia, v plnom rozsahu odkázal na
podania, ktoré sú obsahom spisu.

16. Žalovaný na pojednávaní rovnako zotrval v celom rozsahu na obsahu svojich písomných vyjadrení,
jednak na vyjadrení k žalobe ako aj duplike. Poukázal hlavne na namietanú skutočnosť, a to je, že

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES sa nevzťahuje na predmetný prípad. Poukázal
na rozdiel medzi namietaným žalobcom všeobecným prebratím tejto smernice a jeho aplikáciou.
Podrobnejšie sa vyjadril v týchto písomných podaniach a taktiež poukázal na rozdiel medzi pojmom
škoda a nemajetková ujma a preto pri aplikácii podľa ust. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka by mal byť
preukázaný vážny zásah do práv žalobcu, čo podľa názoru žalovaného nebolo preukázané a preto nie

je ani opodstatnené priznanie tejto žalovanej sumy.

17. Žalobca v rámci výsluchu na pojednávaní uviedol, že nie je všetok čas strávený na pracovisku
zarátavaný do fondu pracovného času. Vykonáva službu 24 hodín, z toho 17 hodín ako zamestnanie
a 7 hodín ako nočnú pohotovosť a práve tých 7 hodín nočnej pohotovosti nie je zarátaných do fondu

pracovného času. Platených je za to asi 1 € za hodinu, teda ani minimálna mzda. Následne im vznikajú
mesačne aj mínusové hodiny, ak odpracuje napr. 240 hodín mesačne, stále to vychádza tak, že musia
prísť niečo dorobiť. Po 24 hodinovej zmene má 2 dni voľna, 1. deň je odpočinok 8 hodín, kde potom
by ho mohli opäť zavolať do služby, ak by to bolo potrebné. Počas vykonávania pracovnej pohotovosti
je možné síce spať, ale je to neplnohodnotný spánok, nakoľko je to veľká stanica požiarnická a počuje

všetky výjazdy v rozhlase. Nie je to tak vždy, ale väčšinou áno. Za 8 hodín sa teda vyspí plnohodnotne 4
hodiny alebo aj menej. Ráno príde domov unavený. Taktiež v noci ide unavený aj na výjazdy. Nehovoriac
ešte aj o ďalších školeniach a cvičeniach, ktoré musia absolvovať, navyše mimo týchto 24 hodín zmeny.

18. Na otázku právneho zástupcu, do koľkých minút je potrebné realizovať výjazd odpovedal žalobca,

že do 1 minúty sa musí obliecť a sadať do zasahujúceho vozidla. Takto je to počas 24 hodín. Podľa dĺžky
mesiaca, vyjde niekedy 9 alebo 10 takýchto zmien. Na otázku právneho zástupcu, či školenia a cvičenia
sú povinné aj v čase voľna po tej 24 hodinovej zmene uviedol žalobca, že po 24 hodinách majú právo
na odpočinok 8 hodín, avšak majú aj tak dosť veľa školení alebo cvičení aj po 24 hodinovej zmene,
aby im napr. neprepadli papiere. Odpočinok nepovažuje za dostatočný, nepozná sviatky, aj cez víkendy

pracuje, nevyjde mu ani celý víkend, aby oddychoval. Žalobca pociťuje zásah do súkromného života,
čo sa týka toho, že 7 hodinový pracovný čas sa mu nezarátava do fondu pracovného času, nakoľko
žalobca v piatok pracuje, príde v sobotu ráno, nakoľko mu ešte trvá, kým sa dostane domov, pretože nie
je z Košíc a jeho priateľka je už od piatku doma. Je náročné ísť niekam s ňou, pretože prespí pol soboty,
niekedy aj nedele a naopak, keď má voľno on, ona zase pracuje. Je to zásah do jeho súkromia, nakoľko

nemá dostatočný čas. Na otázku, či sa prejavujú 24 hodinové zmeny na jeho zdraví uviedol, že zatiaľ
nie úplne, nakoľko je ešte mladý, ale u kolegov vidí, že už to znášajú ťažšie ani nie tak pre výjazdy, ale
pretože sa nevyspia, nemajú plnohodnotný spánok. Keď spí, stále myslí na to, že za 1 minútu sa bude
musieť pripraviť a je v strehu aj v spánku. Nemá veľa voľnočasových aktivít, nakoľko nemá čas ísť na
futbal s kamarátom ani po službe alebo nevie si to zorganizovať tak, aby mu to vyšlo. Má síce nejaké

aktivity, ale nemá dostatok času sa im venovať.

19. Na otázku žalovaného, ako dlho tento stav trvá, ktorý žalobcovi prekáža žalobca uviedol, že tento
stav trvá dosť dlho, odkedy nastúpil do zamestnania. Od začiatku nič neriešil, nakoľko bol mladý a
povolanie hasiča chcel vykonávať, je to v podstate životný štýl. Tento stav však už riešia dlho, ale posúva

sa to im aj do pracovnej pohotovosti, uberajú im na pracovnom čase. Od r. 2010 bol zamestnaný v
Košiciach ako hasič, predtým u súkromníka. Bol aj ženatý a v r. 2011 mu zomrel syn, toto nešťastie sa
stalo v Košiciach, preto si uvedomil, že potrebuje viac času tráviť s rodinou a nie v práci. Na otázku
žalovaného, ak by sa zarátavala pracovná pohotovosť do fondu pracovného času a bolo by to menejzaplatené, či by to žalobcovi vyhovovalo uviedol, že ak by sa táto pracovná pohotovosť zarátavala do
fondu pracovného času, boli by inak zmeny, nakoľko by pracovali síce 24 hodín, ale mali by 3 dni voľna.
Takisto by im v mesiaci vyšlo menej zmien, mali by to síce o niečo menej zaplatené, ale mali by viac

voľna a mohli by ho tráviť so svojou rodinou. Žalobca sa snažil komunikovať so zamestnávateľom, od
podania žaloby už uplynulo 5 až 6 rokov a nenašli doteraz zhodu. Najprv sa snažili vyjednávať priamo
s priamymi nadriadenými a čakali rok, dva, avšak nič sa neudialo a preto ich upozornili na možnosť
podania žaloby, to im úplne tak neverili. Potom, keď podali žalobu, vyhovárali sa, že nekomunikovali s
nadriadenými, ale hneď si podali žalobu. Taktiež prišiel aj prezident hasičského a záchranného zboru,

generál Nejedlý, ktorý sa snažil ich usmerniť, aby to neriešili.

20. Čo sa týka spôsobenej ujmy, či prejavuje sa aj v inom smere, napr. po zdravotnej stránke žalobca
uviedol, že zdravotné problémy má, ktoré sú spojené s prácou, napr. ak ide o pracovné úrazy, ak však
v bežnom živote zazvoní telefón, trhne sa, v noci keď zazvoní budík je zmätený, potom si uvedomí,
že je vlastne doma. S podmienkami práce bol oboznámený. Nerozmýšľal nad zmenou práce, nakoľko

nepracuje, ale slúži. V čase nástupu netušil, že podmienky sú porušované, resp. nejaké práva, nevedel,
že to nie je v poriadku.

21. Právny zástupca žalobcu nemal ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a v záverečnej reči nechcel
nič viac uviesť.

22. Po výsluchu žalobcu žalovaný nemal ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a v záverečnej reči
poukázal na skutočnosť, že vzhľadom na vykonané dokazovanie nebol preukázaný neprimeraný zásah
do osobnostných práv žalobcu, ani neprimeraný zásah do zdravia, súkromia alebo rodinného života,
preto navrhol súdu danú žalobu zamietnuť.

23. Súd vykonal dokazovanie na základe predložených listinných dôkazov, výsluchom žalobcu a zistil
tento skutkový stav:

24. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky, ktorý vykonáva

stálu štátu službu v Košiciach. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že
na 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 7,5 hodinová služobná pohotovosť
na pracovisku v jednej 24 hodinovej zmene. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín
od 22:30 hod. do 5:30 hod. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči
sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť za prácu nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku

počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia
zmena, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú
dva dni voľna.

25. Podľa plánu služieb žalobcu (č. l. 7 -13) žalobca mesačne v období od októbra- do decembra 2017

odpracoval v rámci pracovnej pohotovosti 55,22 hodín, 35 hodín a 62,19 hodín, za mesiace január -
december 2018 odpracoval žalobca 28 hodín, 54,42 hodín, 70 hodín, 65,46 hodín, 33,42 hodín, 62,09
hodín, 46,28 hodín, 19,49 hodín, 28 hodín, 48,32 hodín, 61,50 hodín, 49 hodín, za mesiace január-
december 2019 odpracoval žalobca 63 hodín, 52,40 hodín, 54,11 hodín, 39,44 hodín, 51,53 hodín,
47,58 hodín, 33,16 hodín, 20,02 hodín, 48,12 hodín, 70 hodín, 39,22 hodín a 7 hodín, za mesiace

január- október 2020 odpracoval žalobca za mesiace január a február 0 hodín pracovnej pohotovosti, od
marca 20,26 hodín, 49 hodín, 47,54 hodín, 46,34 hodín, 53,50 hodín, 63 hodín, 21 hodín a 63 hodín. Z
predmetnéhoplánuvyplýva,koľkohodínžalobcaodpracovalvrámcislužobnéhočasu,resp.koľkohodín
predstavuje fond pracovného času (od 160 hodín až do 187 hodín mesačne) a koľko času odpracoval v
rámci pracovnej pohotovosti, ktorý sa do pracovného fondu nezapočítaval. Podľa týchto údajov žalobcu

priemerný týždenný pracovný čas v rámci jedného mesiaca (pri zohľadnení fondu pracovného času v
tom ktorom mesiaci a času pracovnej pohotovosti - ich súčet vydelený priemerným počtom týždňov v
mesiaci 4,384) v mesiacoch október až december 2017; január -december 2018; január -december 2019
a napokon v januári až októbri 2020 prevyšoval 48 hodinový týždenný pracovný čas.

26. Súd z výsluchu žalobcu na pojednávaní dňa 22.11.2021 zistil, že žalobca je zamestnancom
hasičského zboru od roku 2010, t.j. 11 rokov. Konštatoval, že nie celý čas strávený na pracovisku sa mu
zarátava do fondu pracovného času. Za dobu nočnej pohotovosti dostávajú len asi 1,- € za hodinu, teda
ani minimálnu mzdu. Po 24 hodinovej zmene má 2 dni voľna, prvý deň má odpočinok 8 hodín a potomby ho mohli zavolať do služby, ak by to bolo potrebné. Tým, že sa im pracovná pohotovosť nezarátava
do fondu pracovného času, vychádzajú im zmeny častejšie. Počas služobnej pohotovosti sa za 8 hodín
vyspí plnohodnotne 4 hodiny alebo aj menej, inak sa nevyspí plnohodnotne, nakoľko požiarnická stanica

jeveľkáapočujevšetkyvýjazdyvrozhlase.Ajnavýjazdycestujeunavený.Zároveňsamusízúčastňovať
aj školení a cvičení, ktoré sú povinné. Ak nastane počas pracovnej pohotovosti výjazd, musí byť do
jednej minúty oblečený a sadať do zasahujúceho vozidla, preto je stále v strehu. Odpočinok medzi dvomi
zmenami nie je dostatočný, pracuje aj cez víkendy, aj cez sviatky. Zasahuje sa tak do jeho práva na
súkromný život, na voľnočasové aktivity, na ktoré nemá čas, zasahuje to do jeho partnerského života,

čas by vedel využiť viac pre svoju rodinu. Ak by sa pracovná pohotovosť zarátavala do pracovného času,
mali by menej zmien, nakoľko by pracovali síce 24 hodín, ale mali by 3 dni voľna a viac času na rodinu,
aj keď by mali mať za to menej zaplatené. Snažil sa komunikovať aj so zamestnávateľom.

27. Podľa čl. 7 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne

záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 5.

28. Podľa čl. 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a
pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a

5 a zákonom.

29. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „Smernica“).

30. V čl. 1 bod 2 Smernice táto rieši: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a
ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej
práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

31. Podľa čl. 1 bod 3 Smernice táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v
zmysle čl. 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

32. Podľa čl. 2 bod 1 Smernice „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi

predpismi alebo praxou.

33. Podľa čl. 6 písm. b) Smernice členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

34. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

35. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

36. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa

odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

37. Podľa ustanovenia § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore („ďalej
len zákon č. 315/2001 Z.z.“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva
štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ustanovenia § 85 ods. 2 Zákona služobný časpríslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť
v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

38. Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže
byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu
bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24

hodín v služobnom dni.

39. Podľa ustanovenia § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., štátnou službou nadčas je štátna služba
vykonávaná nad rámec určeného služobného času.

40. Podľa ustanovenia § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., v kalendárnom roku možno príslušníkovi

prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

41. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

42. Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z.z., ako vykonávanie štátnej služby
sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo
sviatok.

43. Podľa ustanovenia § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok
ustanovenýchtýmtozákonom,okremslužobnéhopríjmupatrípeňažnánáhradazaslužobnúpohotovosť
v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

44. V prvom rade sa súd zaoberal námietkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Zodpovednosť

členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti komunitárneho
práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Práve na základe prednosti komunitárneho
práva v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského štátu
sa môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody. Prednosť
komunitárneho práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a

uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektmi nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách,
ani v aktoch inštitúcií Európskej únie a vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev. Táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady
komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva
(ďalej len „Zmluva o založení ES“), a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky

opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií
spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy“ alebo
ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

45. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal

(106/77, 9.3.1978, Zb, s, 629), v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení
komunitárneho práva v prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. Priama aplikovateľnosť
komunitárneho práva v tomto prípade podľa Súdneho dvora znamená, že „normy komunitárneho práva
musia disponovať úplným účinkom a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od
ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti“, akoby boli súčasťou právneho poriadku

uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov“ (bod 14 rozsudku Simmenthal), pričom majú
vyššiuprávnusiluakonormyvnútroštátne.Toznamená,ževnútroštátnanormaodporujúcakomunitárnej
norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je
ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako
celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie

alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“ (body
16 a 21 rozsudku Simmethal).46. Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna.
Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez
ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

47. O pasívnej legitimácii Slovenskej republiky ako členského štátu zodpovedného za dodržiavanie,
rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie súd v tomto konaní
nemal pochybnosti. Na tom by nič nemenila ani prípadná možnosť žalobcu domáhať sa škody aj
priamo od svojho (verejnoprávneho zamestnávateľa) ako porušiteľa záväznej smernice Európskej únie

s priamymi účinkami, ktorou možnosťou sa však súd nezaoberal, keď ani taký záver by nemohol vylúčiť
zodpovednosť členského štátu. Rozsudok vo veci Fuß dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie
48 hodinového pracovného času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu
(bod 45, 46 a 61 Rozsudku Fuß).

48. Z vyššie uvedeného má súd za to, že žalovaný disponuje pasívnou vecnou legitimáciou a fyzická

osoba, v tomto prípade žalobca sa so svojím nárokom na náhradu škody v prípade porušenia práva
Európskej Únie, resp. jej právne záväzných aktov, v tomto prípade porušenia Smernice 2003/88/ES
môže domáhať na vnútroštátnom súde svojho práva priamo voči členskému štátu, t.j. voči Slovenskej
republike, v mene ktorého koná ústredný orgán verejnej správy (Ministerstvo vnútra SR), do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor.

49. Súd sa ďalej zaoberal námietkou žalovaného, či sa na daný prípad aplikuje Smernica 2003/88/ES.
Podľa názoru súdu výklad pôsobnosti jej aplikácie žalovaným je nesprávny, keď čl. 1 ods. 3 Smernice
odkazujenapozitívnevymedzeniečl.2smernice89/392/EHS,negatívnevymedzenieupravujevýslovne
(„táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol

dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice“). ESD v Rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto
smernice nie sú vyňatí ani hasiči (ako tvrdí v rámci svojej procesnej obrany žalovaný, resp. že na
hasičov sa smernica nevzťahuje), keď v bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES
predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý
pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,

ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia
článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide
otakéčinnosti,akoječinnosťhasičov,oktorúidevovecisamej,hocibyktomudošlolenprostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5.októbra 2004, Pfeiffer a i. C-397/01

až 103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38). V bode 38 Rozsudku
ESD C-429/09 Súdny dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß, ktorého
v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm.
b) Smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na
priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fuß, bod

60). Aplikácia smernice v tomto prípade je teda daná.

50. Kľúčovou otázkou v spore je, či do pracovného, resp. služobného času sa zarátava aj doba
pracovnej pohotovosti. V tomto smere sa ustaľuje súdna prax tunajšieho súdu, ako aj Krajského súdu
v Košiciach, na ktoré súd poukazuje (napr. sp. zn. 6Co/244/2019, 1Copr/8/2019, sp. zn. 5Co/28/2020,

sp. zn. 2Co/60/2019 a pod.). Predmetnú otázku riešil v prípade hasičov Súdny dvor EÚ (ďalej len
„ESD“) vo svojom rozsudku C - 429/09 G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca
súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. V tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho
režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej

pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES“. V dôsledku toho právo Únie bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa
obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6
písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Ďalej v bode 35 sa

konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti
článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný
týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo
ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky Pfeiffer a i., bod 99, ako aj Fuß, bod 52).51. Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor
rovnako uviedol, že „pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti

v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice
93/104/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej
pohotovosti“ (bod 27 Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.1.2007).

52. Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01,

Pfeiffer) ESD uviedol, že „...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do
výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času“ (bod 95 Rozsudku ESD C-397/02 z
5.10.2004).Vdôsledkutakéhoprístupujezrejmé,žepodľaESDjerozhodujúcimfaktorompreposúdenie
či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník
skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a by mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť

primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka
(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58).

53. Medzi stranami sporu bolo tiež sporné to, či u žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie
Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do slovenského

právneho poriadku, konkrétne, či do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore sa
premietli ustanovenia Smernice č. 2003/88/ES, čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe
pre hasičov a či sa doň premietnuť mali.

54. Podľa podkladov (dochádzky) predložených žalobcom, žalobca odpracoval v roku 2017 (za obdobie

10- 12/2017), v rokoch 2018 - 2019 a v roku 2020 v období január- október spolu 1.609,61 hodín
služobnej pohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného času. Do fondu pracovného času sa
žalobcovi zarátavalo od 160 hodín až do 187 hodín mesačne. Z uvedeného mal súd preukázané, koľko
reálne odpracoval žalobca, preto námietka žalovaného, že žalobca nepreukázal reálny výkon jeho práce
neobstojí.

55. Z ustanovenia § 85 zákona č. 315/2001 Z. z. (podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový
úsek v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom „Služobný
čas príslušníka je 40 hodín týždenne), z ustanovenia § 92 tohto zákona (podľa ktorého Služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby,

ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej
určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni)
vyplýva, že služobná pohotovosť podľa zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného
služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a

začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“. Vzhľadom na uvedené má súd za to,
že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka
na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona
č. 315/2001 Z. z. potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu
štátnejslužby,„takétovykonávanieštátnejslužbyještátnouslužbounadčas“(ods.2)a§91ods.lzákona

tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do
spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorá nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona
o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené
v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi

peňažná náhrada v štátnej službe (ustanovenie § 103 ods. 5 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z.).

56. Z uvedeného možno logicky vyvodiť záver, že Smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá.
Žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky spadajúceho pod

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky má smernicou garantované právo na 48 hodinový pracovný
čas. V stálej štátnej službe ako hasiči v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora,
nepochybne odpracoval v rokoch 2017 až 2020 (od 10/2017 - 10/2020 vrátane) priemerný týždenný
pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice Európskehoparlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času, na základe čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia

tohto ustanovenia proti Slovenskej republike.

57. Súd dodáva, že nesprávne prebratie smernice do zákona č. 315/2001 Z.z. a jeho dodržiavanie
MinisterstvomvnútraSlovenskejrepubliky,resp.HasičskýmazáchrannýmzboromSlovenskejrepubliky,
ktoré však nerešpektuje Smernicu 2003/88 ES v článku 6 písm. b), ktorá je pre tento vzťah

priamo aplikovateľná, v zmysle rozsudku Fuß, nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za jej
nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore a nie je preto relevantné
žalovaným zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu
transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného
času v služobnom pomere žalobcu. K tvrdeniu žalovaného o povinnosti súdu preveriť, či poškodená
osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila

všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu, pričom odkazuje na rozsudok ESD C - 46/93 Brasserie
du Pecheur a Factortame súd uvádza, že na rozdiel od žalovaného, rozsudok Fuß na rozsudok C -
46/93 Brasserie du Pecheur a Factortame v tejto súvislosti neodkazuje. Zároveň žalobca uviedol, že
o vzniknutej situácii sa snažili komunikovať so zamestnávateľom, následne prostredníctvom svojho
právneho zástupcu mal podanú žalobu pred 5 alebo 6 rokmi, ale nenašli doteraz zhodu. K uvedenému

však je potrebné zdôrazniť, že žalobca nemá takú povinnosť a priamo sa môže obrátiť na súd s podanou
žalobou voči štátu. Je jeho voľbou, či sa bude domáhať svojho práva titulom náhradného voľna od
zamestnávateľa alebo finančnej náhrady od štátu (viď aj bod 47 rozsudku).

58. K námietke žalovaného, že podľa zákona č. 315/2001 Z.z. je stanovené referenčné obdobie šiestich

mesiacov, súd uvádza, že aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48
hodinový týždenný pracovný čas podľa čl. 6, písm. b) Smernice. Tento záväzok platí v plnom rozsahu
aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením
referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa čl. 6, písm. b) Smernice.

59. Súd ďalej skúmal splnenie podmienok pre vznik zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu.
Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody sú dané v zmysle stabilizovanej judikatúry Európskeho
súdneho dvora (C - 429/09, Fuß, C - 118/08 Transportes Urbanos y Servicious Generales) - 1. cieľom
porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a
3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná

súvislosť.

60. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva,
v danom prípade sociálne právo, keď ukladá členskému štátu maximálnu hranicu priemerného
týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému

pracovníkovi, pričom súd poukazuje aj na rozsudok ESD vo veci G. Fuß (C - 429/09), ktorý konštatuje
priamy účinok čl. 6 písm. b) Smernice, keď podľa neho priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Prvá podmienka týkajúce sa existencie práva na náhradu
škody vo veci samej je splnená.

61. Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku,jesúčasťoupojmu„pracovnýčas“vzmysleSmernice.Otázkasúvisiacaspojmom„pracovný
čas“ v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek „rozumné pochybnosti“. Keďže žalobca

v dotknutom období odpracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice, ide o zjavné
porušenie judikatúry Súdneho dvora, musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva
Únie. Preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie
nároku na náhradu škody.

62. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, tu konajúci súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi
porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času
odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmtoustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti
do pracovného času.

63. Súd konštatuje, že nárok na náhradu škody uplatnený žalobcom posúdil podľa právnej úpravy,
ktorá je svojou povahou a účelom najbližšie k uplatnenému nároku žalobcu v zmysle ust. § 11- 13
Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenia upravujú náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný sa však
nesprávne domnieva, že v danom prípade muselo dôjsť najskôr k upusteniu neoprávnených zásahov do
práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a až následne sa môže žalobca

domáhať náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, nakoľko ide len o demonštratívny výpočet. Pre uplatnenie
nároku na náhradu škody v prejednávanom prípade je potrebný zásah do osobnostnej sféry porušením
práva Európskej únie a ust. § 11 - 13 Občianskeho zákonníka sa použijú v rozsahu spôsobu náhrady
v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže Smernica neupravuje spôsob, ani výpočet
náhrady škody a ponecháva uvedené na vnútroštátnu právnu úpravu.

64. K rozdielu medzi nemajetkovou ujmou a škodou súd konštatuje, že právo Európskej únie (aj)
Slovenskú republiku zaväzuje v prípade porušenia čl. 6 písm. b) Smernice subjektu dotknutému
takým porušením ujmu nahradiť, následok takého porušenia však nemožno automaticky považovať
za škodu (t. j. ujmu v majetkovej sfére podľa koncepcie škody a ujmy v slovenskom právnom

poriadku). Kritériá na stanovenie výšky takej náhrady musia byť podľa ustálenej judikatúry ESD v
súlade s princípmi ekvivalencie - rovnocennosti (podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych
právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych
prostriedkov - bod 62 rozsudok Fuß) a efektivity (nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej
nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady - bod 62 rozsudok Fuß). Ako sa uvádza v

rozsudku Fuß v bode 93, v prípade neexistencie práva Únie v tejto oblasti je na vnútroštátnom poriadku
dotknutého členského štátu, aby za predpokladu, že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity,
stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody, pričom odkazuje na rozsudok ESD Brasserie
du Pecheur a Factortame.

65. Aj samotné kritériá na stanovenie výšky takej náhrady musia byť analogicky „prepožičané“ od
ustanovení o ochrane osobnosti v Občianskom zákonníku a nemožno automaticky, mechanicky a
celkom formalisticky nahradiť žalobcovi jeho ujmu aplikujúc kritériá pre náhradu škody, pod ktorú náš
právny poriadok náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje.

66.Vzhľadomnatosúdpristanovenísumynáhradyzazásahžalovanéhodonemajetkovejsféryžalobcu
- práva na odpočinok, súkromie a rodinný život prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne
závažným) zásahom vznikla a nevyhnutne aj na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu
a v neposlednom rade medze svojej úvahy stanovil súd tiež v porovnaní s náhradou nemajetkovej
ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13

Občianskeho zákonníka (súd pri stanovovaní kritérií dáva do pozornosti bod 95. rozsudku Fuß).

67. Aplikujúc uvedené kritériá súd v okolnostiach prípadu uzavrel, že žalobca bol na jednej strane
ukrátenýočasodpočinku,čas,ktorýbymoholtráviťsrodinou,resp.budovaníminýchvzťahov,psychicky
i fyzicky by zregeneroval, keď tento trávil nad rámec stanovený Smernicou v práci, a to v dôsledku

nezarátania pracovnej pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času, čo samo o sebe je podľa
Rozsudku Fuß zásahom závažným. Žalobca pravidelne pred podaním žaloby pracoval nad rámec
maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou a nepochybne strávil na pracovisku
„viac času ako mal“, pričom súd dáva do pozornosti, že žalobcov priemerný týždenný pracovný čas
v rámci jedného mesiaca v sporných mesiacoch rokov 2017-2020 (v niektorých prípadoch o desať

a viac hodín) prevyšoval 48 hodinový týždenný pracovný čas. Ak by sa čas strávený na pracovisku
celý zarátal do pracovného času žalobcu, žalobca by mohol a musel stráviť na pracovisku reálne
menší čas. Pri určovaní výšky náhrady súd prihliadol na dlhodobé trvanie takého protiprávneho stavu,
keď žalobca potvrdil, že pracuje v zbore niekoľko rokov a snažil sa situáciu vyriešiť komunikáciou so
zamestnávateľom, následne si podal žalobu, od ktorej uplynulo pár rokov, ale doposiaľ sa na uvedenom

nič nezmenilo, preto si podal túto žalobu. Žalobca pritom následkom dlhodobého trvania takýmto
spôsobom nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času utrpel vo svojom súkromnom živote, keď má
menej času pre svoju rodinu, či na svoje voľnočasové aktivity, aj napriek tomu, že je mladý, počas
pracovnej pohotovosti nevie spať plnohodnotne 8 hodín, najviac štyri hodiny alebo menej, pretože počasjeho spánku majú výjazdy aj iní hasiči a počuje v rozhlase oznamovanie výjazdov. Počas 24 hodinovej
zmeny je stále v strehu, nakoľko po oznámení výjazdu má jednu minútu na oblečenie a nasadnutie
do zásahového vozidla. Rovnako reaguje aj v bežnom živote, keď zazvoní telefón, trhne sa, v noci

keď zazvoní budík je zmätený, pritom sa nachádza doma. Po výkone pracovnej pohotovosti sa cíti byť
unavený, medzi dvomi zmenami nemá plnohodnotný odpočinok.

68. Vzhľadom na skutočnosť, že nedodržaním 48 hodinového týždenného pracovného času nedošlo k
výraznejším zásahom do osobnostnej integrity žalobcu, súd považoval za primeranú sumu 2000,- € s

prihliadnutím na skutočnosť, že sumu v žalobcom uplatnenej výške súdy priznávajú v prípadoch zásahu
práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v porušení práva na súkromie a rodinný život, ku ktorému
dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo
vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne) určiť rovnako.
Samotný žalovaný pritom uviedol, že priemerná výška priznanej škody, ktorú súdy priznávajú je cca
2.400,- €.

69. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd vyhovel podanej žalobe a vo výroku I
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.000,- € žalobcovi a vo výroku II žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol.

70. O lehote na splnenie povinnosti súd rozhodol v súlade s § 232 ods. 3 CSP.

71. V zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

72. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

73.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

74. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že svedčí
plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %, keď súd uplatnil zásadu úspechu, pretože stanovenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov

bolotrebavtomtoprípadeustáliť,žezákladombolokonštatovaniezásahuavznikujmyužalobcu.Pritom
súd odkazuje na nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99 a tiež na komentár k Civilnému sporovému
poriadku (Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 926). Súd
zároveň nevidel priestor pre aplikáciu ust. § 257 CSP. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia v dvoch vyhotoveniach
na Okresný súd Košice II.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ neboli splnené procesné podmienky,
b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g/ zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. Odvolanie musí byť podpísané a predložené v 2 rovnopisoch.