Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoCsp/38/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120200282
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8120200282.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu

JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Marianny Hirkovej v právnej veci žalobcu: F. Z., nar.: XX.X.XXXX, X.
XXXX/XX, XXX XX G., zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01
Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792
752, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811
04 Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 848,48 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 13Csp/3/2020-34 zo dňa 26.04.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti t.j. okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu s
tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
100.- Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že
žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100% vychádzajúc z prisúdenej
sumy s tým, že o ich výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa ust. § 3 ods.1, 5 prvá a tretia veta
Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Zároveň podľa článku 2 a článku 5 a § 249 a nasl.
Civilného sporového poriadku (ďalej CSP).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
19Csp/12/2017 si žalobca ako spotrebiteľ uplatnil voči žalovanému nárok na „zdržanie sa použitia

dohody o zrážkach zo mzdy“, a bol úspešný. Ako vyplýva z predloženého rozsudku, nárok si
uplatňoval prostredníctvom advokáta (toho istého, ktorý ho zastupuje aj v tomto konaní o primerané
finančné zadosťučinenie), pričom Okresný súd Prešov v uvedenej veci rozhodol rozsudkom č.k.
19Csp/12/2017-130 zo dňa 3.6.2019 tak, že žalobcovi vyhovel a rozhodol /zrejme ako o žalobe podľa §
137 písm. a) CSP o splnení povinnosti/ tak, že (výrok I.) „žalovaný je povinný zdržať sa použitia Dohody
o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. XXXXXXXXXX z 19.6.2015, k zmluve o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX z 19.6.2015 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným na výkon zrážok zo mzdy

žalobcu,“ a súčasne (výrok II.) žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Konštatoval, že z výroku ani odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, do kedy má žalovaný (je povinný)
„zdržať sa použitia“ uvedenej Dohody o zrážkach zo mzdy.4. Z odôvodnenia predmetného rozsudku (bod 7.) ďalej vyplýva, že išlo o vzťahy súvisiace so zmluvou
o úvere č. XXXXXXXXXX tak ako ju v žalobe opísal žalobca, ku ktorej strany toho istého dňa
na samostatnom tlačive uzavreli aj Dohodu o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka (bod 11.

odôvodenia). Súd pritom pri svojom rozhodnutí v pôvodnom konaní vychádzal z toho, že (bod 15.
rozsudku) predmetom konania boli nároky vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy, preto je potrebné
na uvedenú právnu vec aplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, ako aj ustanovenia §§ 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka (OZ) poskytujúce ochranu spotrebiteľovi pri uzavretí spotrebiteľských zmlúv.

Súd pritom dospel k záveru, že (bod 18. rozsudku) dohoda o zrážkach zo mzdy, ktorá bola spotrebiteľovi
predložená - hoci na samostatnej listine, je nepochybne súčasťou zmluvných dojednaní medzi veriteľom
a spotrebiteľom a formulárové tlačivo obsahuje taký výklad práv a povinností v súvislosti s týmito
dohodami, ktoré nezodpovedajú charakteru zmluvného vzťahu. ... Veriteľ - teda žalovaný použil tieto
dohody na výkon práv, ktoré mu nepatria a od počiatku zmluvného vzťahu nevyhnutne vedel, že koná v
zjavnom rozpore so spotrebiteľskou legislatívou, kedy žalobca nechcel a ani nevedel o tom, aby žiadal

o revolvingový úver, nanútil mu tento úver s tým, že sa jedná o úver na rekonštrukciu nehnuteľnosti,
čo nebola pravda a nanútil mu aj Dohodu o poskytovaní služieb aj Dohodu o zrážkach zo mzdy ... ,
ktoré (bod 19. rozsudku) boli ale zároveň nekalou obchodnou praktikou žalobcovi vnútené v úmysle
žalovaného obísť prísne ustanovenia o ochrane spotrebiteľa uvedené v zákone č. 129/2010 Z.z. aj OZ.

5.Zlustráciesúdnehoregistra(zaúčelomvylúčeniaprocesnejprekážkylitispendencieresp.resiudicata)
napokon ešte vyšlo najavo (§ 191 ods. 1 CSP), že žalobca si na súde svoje nároky voči dodávateľom (v
pozícii žalobcu, okrem viacerých ďalších sporov, kde vystupuje v pozícii žalovaného) uplatňoval, resp.
prípadneeštestáleuplatňuje,v20samostatnýchsúdnychkonaniach(vrátane2rôznychsúdnychkonaní
o zdržanie sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy a najmenej 7 rôznych nárokov na primerané finančné

zadosťučinenie - a to opakovane aj voči tomu istému žalovanému, ktorý je účastníkom tohto konania).
Žiadne ďalšie podstatné okolnosti súvisiace s úspešným uplatnením práv žalobcu voči žalovanému
v uvedenom pôvodnom súdnom konaní pritom ale už stranami uvedené neboli a ani z predložených
dôkazov nevyplynuli (súd nezistil).

6. V prejednávanej veci je z obsahu žalovaným predloženého rozsudku zrejmé, že žalobca ako
spotrebiteľ v konaní vedenom na súde pod sp. zn. 19Csp/12/2017 úspešne uplatnil na súde žalobu o
splnenie povinnosti žalovaného zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy s poukazom na to, že
súvisiaca zmluva o úvere, ako aj samotná dohoda o zrážkach zo mzdy pre nedostatky pri kontraktácii,
ako aj z dôvodu neurčitosti dohody o zrážkach zo mzdy, sú neplatné, keď súd jeho žalobe o tomto

nároku z týchto dôvodov v celom rozsahu vyhovel. Tým bolo pritom (právoplatne) vymedzené jeho
úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ako spotrebiteľa v uvedenom súdnom konaní,
ktoré aktuálny procesný súd nie je oprávnený preskúmavať, právny základ jeho nároku na finančné
zadosťučinenie za to tak bol daný, a zostávalo určiť už len jeho (primeranú) výšku.

7. Ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa „pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“ (rozsudok
NS SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019). Vzhľadom na základ tohto nároku by pritom malo byť

zrejmé, že keďže má ísť o primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa za jeho úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde, mali by to teda byť všetky okolnosti súvisiace
najmä bezprostredne s týmto uplatnením (a jeho dôvodmi).

8. Procesný súd poukázal tiež na skutočnú funkciu civilného sporového konania v spravodlivom súdnom

konaní, v ktorom sa má ochrana poskytovať primeraným spôsobom. „Jeho účelem je poskytování
ochrany porušeným nebo ohroženým skutečným subjektivním hmotným právům a právem chráněným
zájmům. V souladu s tímto vymezením účelu civilního procesu nejsou situace, na něž Ústavní soud již
v minulosti upozorňoval, kdy se civilní řízení vede nikoliv kvůli věci samé, ale kvůli částce, která může
být přiznána na náhradě nákladů řízení [nález ze dne 14. 9. 2011 sp. zn. I. ÚS 3698/10 (N 160/62 SbNU

395)].9. Pokiaľ pritom ide o všetky okolnosti daného prípadu, ktoré by mal súd zohľadňovať pri určovaní
výšky primeraného finančného zadosťučinenia, súd prvej inštancie pripomenul, že v návrhovom konaní
je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe akých skutočností sa

v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť
tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd
viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných

prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po
stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich
skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú
povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

10. V danom prípade pritom žalobca svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

odôvodnil len svojou úspešnosťou v konaní o zdržanie sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy a tým,
že si uplatňuje satisfakciu za porušenie jeho spotrebiteľských práv, keď svoje práva bol nútený brániť v
základnom konaní, a tým, že žalovaný sa mienil na jeho úkor obohatiť o sumu 848,48 Eur (pozn. súdu: čo
však nebolo predmetom uvedeného konania a meritórneho posudzovania veci samej v ňom). Žiadne iné
okolnosti, ktoré by bližšie odôvodňovali ním uplatnenú výšku zadosťučinenia, pritom neuviedol. Žalobca

neuviedol žiadne bližšie okolnosti predchádzajúce uplatneniu práva na súde (v konaní vedenom pod sp.
zn. 19Csp/12/2017), zohľadňujúce napr. jeho neúspešnú reklamáciu alebo predsúdne upozornenie na
porušenie práva (že žalovaný pred súdnym konaním nedbal na jeho výhrady), pre ktoré podal žalobu,
resp. ako uviedol, svoje práva musel brániť v základnom konaní, a ani či konanie žalovaného a následné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde viedlo k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v

jeho súkromnom a spoločenskom živote.

11. V tejto súvislosti poukázal súd prvej inštancie na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
17CoCsp/32/2020 zo dňa 29.09.2020 z ktorého citoval.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a všetky súdu prvej inštancie známe okolnosti tohto prípadu,
podľa ktorých bol žalobca v pôvodnom konaní zastúpený advokátom, netvrdil, že by dodávateľa
(zodpovednú osobu) pred pôvodným konaním neúspešne vyzval na zdržanie sa „použitia“ dohody
o zrážkach zo mzdy a upozornil na vytýkané nedostatky v zmluve o úvere (porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi), so súdnym konaním má

skúsenosti (celkovo viac ako 20 súdnych konaní), obdobný nárok na zdržanie sa použitia dohody
o zrážkach zo mzdy si uplatnil sa tomto súde voči žalovanému vo viacerých rôznych samostatných
súdnych konaniach, k požiadavke zadosťučinenia neuviedol žiadne negatívne dôsledky porušenia práva
zo strany dodávateľa (dohody o zrážkach zo mzdy) v okolnostiach tohto prípadu na jeho súkromný či
spoločenský život, a ani to, že by od žalovaného ešte pred podaním svojej žaloby niečo neúspešne

žiadal alebo reklamoval, mal súd za to, že žalobca (zastúpený advokátom) netvrdil a nepreukázal
také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie finančného zadosťučinenia v ním požadovanej výške
848,48 Eur, a preto súd v danom prípade uvažoval len o základnej sume primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 50,- Eur tak, ako ju v obdobných prípadoch priznáva aj Krajský súd v Prešove
(napr. v rozsudku sp. zn. 9CoCsp/49/2020, 17CoCsp/32/2020). Jedinou okolnosťou, ktorá podľa názoru

súdu (hoci ani to žalobca výslovne netvrdil) vyšla najavo a čiastočne odôvodňovala a zvyšovala potrebu,
aby žalobca svoje práva (urýchlene bez reklamácie u zodpovednej osoby) bránil priamo v základnom
konaní, bol fakt, že žalovaný dohodu o zrážkach zo mzdy spotrebiteľa už predtým (pred podaním
žaloby zo strany spotrebiteľa) uplatnil u jeho zamestnávateľa, a žalobca nemal možnosť bezprostredne
a urýchlene u svojho zamestnávateľa inak (bez súdneho konania) zastaviť ich výkon. Aj táto okolnosť (s

poukazom na možnosť reklamácie a predsúdneho upozornenia) je však v danom prípade oslabená tým,
že žalobca si právo na zdržanie sa použitia dohôd o zrážkach zo mzdy (voči tomu istému žalovanému)
uplatňoval samostatne v rôznych súdnych konaniach, a napokon aj tým, že žalobca ani netvrdil, že by
žalovanému v tom čase nebol nič dlžný a platiť nemal. Vzhľadom na to tak súd napokon považoval za
primeranú len mierne vyššiu než základnú sumu finančného zadosťučinenia, teda vo výške 100,- Eur,

a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

13. Výrok o nároku na náhradu trov konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 1 CSP a
§ 255 ods. 1 CSP. V danom prípade bol formálny základ nároku daný a výška prisúdenej istiny záviselaod úvahy súdu, a preto súd vychádzal zo záveru, že žalobca bol v spore úspešný a z toho dôvodu mu súd
priznal nárok na plnú náhradu trov konania (ktorých výška však bude vychádzať len z výšky prisúdenej
istiny), hoci súd zastáva názor, že žalobcovi by náhradu trov konania spravodlivo (z dôvodov hodných

osobitného) zreteľa ani patriť nemusela. Svoje úvahy zhrnul súd prvej inštancie v bode 37. odôvodnenia.
Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14. Proti tomuto rozsudku a to čo do výroku I. a III. podal včas odvolanie žalovaný. Tvrdil, že v konaní

neboli preukázané žiadne skutočnosti odôvodňujúce priznanie nároku v sume 50,- Eur (priznaných
bolo 100,- Eur poznámka odvolacieho súdu). Žalobca nemal označiť žiadne skutočnosti preukazujúce
žalovaný nárok pokiaľ ide o jeho výšku a uvedené mal konštatovať aj súd prvej inštancie v rozsudku.
Citoval ust. § 220 ods. 2 CSP a poukázal na R52/2020 uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Obdo/14/2020 zo dňa 23.06.2020 z ktorého právnu vetu citoval. Konštatoval, že v konaní žalobca
neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodnili výšku finančného zadosťučinenia v sume 848,48

Eur, ale ani 100,- Eur. V konaní neboli dokázané žiadne také okolnosti, ktoré by sumu 100,- Eur ako
sumu primeraného zadosťučinenia preukazovali. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 14Co/91/2012 z ktorého citoval. Následne citoval ust. § 132 ods. 1, § 291 ods. 3 a § 296 CSP a
konštatoval, že z rozsudku vyplýva, že súd primárne nevychádzal z preukázaných skutočností čo je v
rozpore s CSP. odôvodnenie rozsudku je podľa žalovaného v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP a rozsudok

je nepreskúmateľný. Žalovaný namietal nielen zjavnú neodôvodnenosť sumy priznaného nároku, ale
aj zjavnú neprimeranosť. Odvolanie proti výroku o trovách konania žalovaný odôvodnil jednak tým, že
napadá aj výrok vo veci samej od ktorého závisí aj výrok o náhrade trov konania a jednak samostatne s
tým, že ani po ponechaní výroku I. v platnosti jeho potvrdení je vzhľadom na priebeh konania a skutkové
okolnosti v rozpore s účelom sporového konania priznanie náhrady trov konania žalobcovi. Z podanej

žaloby a rovnako z priebehu konania vyplýva, že žalobca nepredložil súdu žiadne dôvody a dôkazy na
ichpreukázanievtomsmere,abysplnilpovinnostitvrdeniaadôkaznúpovinnosťohľadnepožadovaného
nároku. Podaná žaloba čo do obsahu i uvádzaných tvrdení neobsahovala žiadne konkrétne skutočnosti
a dôvody na preukázanie požadovaného nároku. V prejednávanej veci žalobca neuviedol nič konkrétne,
žiadne konkrétne skutkové okolnosti svedčiace o výške tvrdeného nároku. Nejde teda o situáciu kedy

by súd vyhodnotil žalobcom tvrdené skutočnosti inak. V tomto prípade ide o situáciu kedy rozhodol pri
absencii akýchkoľvek skutkových tvrdení, ktoré by odôvodňovali tvrdený nárok a teda pri rozhodovaní
o nároku na náhradu trov konania by sa nemalo vychádzať len z pravidla, že nárok žalobcu bol do
základu daný. V prejednávanej veci rozhodnutie súdu nie je založené výlučne na jeho úvahe, ale aj na
neunesení bremena tvrdenia a dôkazného bremena žalobcu o konkrétnych skutkových okolnostiach.

Podľa žalovaného nie je možné na rozhodovanie o náhrade trov nazerať spôsobom, žeby výška plnenia
závisela od úvahy súdu. Postup žalobcu v konaní vedie k tomu, že žalobca nemal žiadnu procesnú
zodpovednosť za to aké skutočnosti v žalobe uvedie a preukáže, lebo vždy sa bude spoliehať na
úvahu súdu o výške plnenia s istotou náhrady trov konania. Takýto prístup však potom popiera princíp
zodpovednosti pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Právne odôvodnil svoje odvolanie žalovaný

podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť na
ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

15. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. K námietke nepreskúmateľnosti citoval uznesenia
Ústavného súdu SR zo dňa 07.07.2009 sp. zn. III.ÚS 199/09. Zároveň uviedol, že právoplatný rozsudok

súdu prvej inštancie vydaný v základnom konaní je prílohou žaloby, pričom jasne deklaruje, že zo strany
žalovaného došlo k porušeniu noriem spotrebiteľského práva. Tvrdenia žalovaného o neexistencii a
nepreukázaní porušenia práv a povinnosti len odzrkadľujú jeho prístup k rešpektovaniu príslušných
noriem spotrebiteľského práva a princípu ochrany spotrebiteľa. Následne žalobca citoval ust. § 3 ods.
5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa jeho názoru je vzhľadom na výsledok základného konania

nepochybné a je evidentné, že na súde úspešne uplatnil porušenie svojho práva ako aj povinnosti
žalovaného ustanovenej týmto zákonom resp. osobitnými predpismi čím bola naplnená hypotéza
právnej normy uvedená v § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Je zrejmé, že rozsudkom súdu
prvej inštancie vydaným v základnom konaní sa preukázalo, že žalovaný porušil svoju povinnosť
keď mu bola uložená povinnosť zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy. Pripustením takejto

argumentácie žalovaného by bola popretá samotná podstata a zmysel inštitútu primeraného finančného
zadosťučinenia. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
22Co/33/2017 zo dňa 31.10.2017 a rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 2Co/137/2016-71 zo
dňa 24.05.2017 z ktorých citoval. Ako už bolo viac krát uvedené princípom a zmyslom konania opriznaní primeraného finančného zadosťučinenia je ako sankciovať dodávateľa tak aj zadosťučiniť
spotrebiteľovi celé posudzovanie primeranosti výšky finančného zadosťučinenia vychádza z okolností
týkajúcich sa základného konania o ktorých má konajúci súd zo svojej činnosti vedomosť. Ak by žalobca

analogicky použil terminológiu trestného práva, tak súdy by mali pri úvahách o výške primeraného
finančného zadosťučinenia zohľadňovať v neprospech dodávateľov v ich postupoch voči spotrebiteľom
špeciálnu recidívu dodávateľov a pri opakovaní porušení spotrebiteľského práva primerané finančné
zadosťučinenie zvyšovať a nie znižovať. Vzhľadom na permanentný odmietavý postoj žalovaného
voči svojim povinnostiam je nielen súdom priznaná (100,- Eur), ale aj žalobcom uplatnená sumu

(848,48 Eur) nielen primeraná, ale zjavne nízka. Rozsudkom vydaným v základnom konaní a jeho
odôvodnením je definované po stránke kvalitatívnej aj kvantitatívnej porušenie spotrebiteľského práva
a súd konajúci o primeranom finančnom zadosťučinení nemôže dôjsť k iným záverom ohľadne rozsahu
porušenia spotrebiteľského práva ako bol tento zistený v základnom konaní. K posudzovaniu výšky
primeraného finančného zadosťučinenia poukázal na zásadné uznesenie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 3Co/53/2016 zo dňa 04.10.2016 z ktorého odôvodnenia bodu 16 citoval. Zároveň poukázal

na ďalšie rozhodnutia Krajského súdu v Prešove z ktorých vyplýva, že výška primeraného finančného
zadosťučinenia môže dosiahnuť až výšku majetkovej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila. Jediným
objektívnym kritériom pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je výška škodlivého
následku, ktorú dodávateľ spotrebiteľovi spôsobil, alebo mienil spôsobiť porušením spotrebiteľského
práva. Poukázal pritom na trend v rozhodovacej praxi. Osobitne dal do pozornosti rozsudok Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 21Co/31/2018 zo dňa 16.10.2018 z ktorého citoval a ďalšie, ale aj rozsudky
Okresného súdu Žilina, Krajského súdu Žilina i rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo
dňa 30.01.2019. Poukázal na to, že ujma ktorá konaním žalovaného vznikla nebola len v akademickej
rovine, ale preukázateľne došlo k zásahu aj do jeho majetkovej sféry. Za nesprávne považoval žalobca
aj konštatovanie žalovaného podľa ktorého nemá nárok na náhradu trov konania. Napriek skutočnosti,

že nový procesný kódex neobsahuje ustanovenie obdobné § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
nemožno pripisovať akýkoľvek procesný neúspech na ťarchu žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na
článok 4 CSP i ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít konkrétne uznesenie Ústavného
súdu SR zo dňa 15.12.2009 sp. zn. II. ÚS 418/09-22 a nález zo dňa 23.01.2014 sp. zn. IV. ÚS
599/2013-60. zároveň poukázal na závery právnej náuky pri aplikácii § 255 CSP i rozsudok Krajského

súdu v Trnave sp. zn. 10Co/191/2017 zo dňa 13.12.2017 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
23Co/83/2017 zo dňa 16.04.2018 i na dôvodovú správu k § 249 CSP, pričom sa jedná o súčasný § 255
CSP pretože číselné označenie § v osobitnej časti už nekorešponduje so schváleným znením. Navrhol
v napadnutej časti rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

16. Vyjadrenie k odvolaniu bolo zaslané na vyjadrenie žalovanému. Ďalšie vyjadrenie do spisu
predložené nebolo.

17. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti t.j. okrem výroku II. spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§

379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust.§ 385 CSP a contrario s tým, že
miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil odvolací súd na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského
súdu v Prešove dňa 24.11.2022 a zistil, že odvolanie žalovaného v napadnutej časti nie je dôvodné.

18. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistenej

skutočnosti vyvodil v napadnutej časti aj správne právne závery. Ani v priebehu odvolacieho konania sa
na uvedenom nič nezmenilo. Odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na
ktoré v plnom rozsahu v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

19. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj k odvolacím dôvodom odvolací

súd uvádza, že nie je možné súhlasiť so žalovaným, že v konaní nebolo preukázané splnenie všetkých
zákonných podmienok v zmysle § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. Podmienky ohľadom úspešného
uplatnenia porušenia práv alebo povinnosti splnené boli.

20. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona č.

250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje
právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní
porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššiehostupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými
predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu.

Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto
súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Odvolací súd
osobitne zdôrazňuje, že je pritom bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože
postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.

21. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku
účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút
náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného
práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu.
Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages
v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr

potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým
žalobcovi spôsobil škodu a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto
konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk
európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda
funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva „odradzujúci“).

22. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca ako spotrebiteľ má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve a tiež má právo domáhať sa, aby sa dodávateľ
zdržal protiprávneho konania, odstránil protiprávny stav a za podmienky, že si na súde úspešne uplatní
porušenie práva, alebo povinnosti stanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa má

právo aj na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva, alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom zodpovedá.

23.Súdprvejinštanciepodľanázoruodvolaciehosúdusprávnezistil,ževkonanívedenomnaOkresnom
súde Prešov pod sp. zn. 19Csp/12/2017 si žalobca ako spotrebiteľ uplatnil voči žalovanému nárok

na „zdržanie sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy“, a bol úspešný. Ako vyplýva z predloženého
rozsudku, nárok si uplatňoval prostredníctvom advokáta (toho istého, ktorý ho zastupuje aj v tomto
konaní o primerané finančné zadosťučinenie), pričom Okresný súd Prešov v uvedenej veci rozhodol
rozsudkom č.k. 19Csp/12/2017-130 zo dňa 3.6.2019 tak, že žalobcovi vyhovel a rozhodol /zrejme ako
o žalobe podľa § 137 písm. a) CSP o splnení povinnosti/ tak, že (výrok I.) „žalovaný je povinný zdržať

sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. XXXXXXXXXX z 19.6.2015, k
zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX z 19.6.2015 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným
na výkon zrážok zo mzdy žalobcu,“ a súčasne (výrok II.) žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%. Z odôvodnenia predmetného rozsudku (bod 7.) ďalej vyplýva, že išlo o
vzťahy súvisiace so zmluvou o úvere č. XXXXXXXXXX tak ako ju v žalobe opísal žalobca, ku ktorej

strany toho istého dňa na samostatnom tlačive uzavreli aj Dohodu o zrážkach zo mzdy (iných príjmov)
dlžníka (bod 11. odôvodenia). Súd pritom pri svojom rozhodnutí v pôvodnom konaní vychádzal z
toho, že (bod 15. rozsudku) predmetom konania boli nároky vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy,
preto je potrebné na uvedenú právnu vec aplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, ako aj ustanovenia §§ 52

a nasl. Občianskeho zákonníka (OZ) poskytujúce ochranu spotrebiteľovi pri uzavretí spotrebiteľských
zmlúv. Súd pritom dospel k záveru, že (bod 18. rozsudku) dohoda o zrážkach zo mzdy, ktorá bola
spotrebiteľovi predložená - hoci na samostatnej listine, je nepochybne súčasťou zmluvných dojednaní
medzi veriteľom a spotrebiteľom a formulárové tlačivo obsahuje taký výklad práv a povinností v súvislosti
s týmito dohodami, ktoré nezodpovedajú charakteru zmluvného vzťahu. ... Veriteľ - teda žalovaný použil

tieto dohody na výkon práv, ktoré mu nepatria a od počiatku zmluvného vzťahu nevyhnutne vedel, že
koná v zjavnom rozpore so spotrebiteľskou legislatívou, kedy žalobca nechcel a ani nevedel o tom, aby
žiadalorevolvingovýúver,nanútilmutentoúverstým,žesajednáoúvernarekonštrukciunehnuteľnosti,
čo nebola pravda a nanútil mu aj Dohodu o poskytovaní služieb aj Dohodu o zrážkach zo mzdy ... ,
ktoré (bod 19. rozsudku) boli ale zároveň nekalou obchodnou praktikou žalobcovi vnútené v úmysle

žalovaného obísť prísne ustanovenia o ochrane spotrebiteľa uvedené v zákone č. 129/2010 Z.z. aj OZ.

24. Úvaha súdu prvej inštancie, že jedinou okolnosťou, ktorá podľa jeho názoru vyšla najavo a čiastočne
odôvodňovala a zvyšovala potrebu, aby žalobca svoje práva bránil priamo v základnom konaní bolfakt, že žalovaný dohodu o zrážkach zo mzdy spotrebiteľa už predtým u jeho zamestnávateľa uplatnil
a žalobca nemal možnosť bezprostredne a urýchlene u svojho zamestnávateľa inak zastaviť ich výkon.
Aj táto okolnosť je podľa názoru súdu prvej inštancie však v danom prípade oslabená tým, že žalobca

si právo na zdržanie sa požitia dohôd o zrážkach zo mzdy uplatňoval samostatne v rôznych súdnych
konaniach a napriek aj tým, že žalobca ani netvrdil, žeby žalovanému v tom čase nebol nič dlžný
a platiť nemal. Vzhľadom na to súd prvej inštancie napokon považoval za primeranú len mierne
vyššiu než základnú sumu finančného zadosťučinenia teda vo výške 100.- Eur a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Odvolacia námietka žalovaného preto čo do odôvodnenia primeranosti priznanej výšky

finančného zadosťučinenia nie je dôvodná. Odvolací súd dodáva, že ustálenie výšky primeraného
finančného zadosťučinenia je na úvahe súdu, ktorý v predmetnej veci svoje myšlienkové pochody
náležite odôvodnil aj čo sa týka uvedeného ako odvolací súd uviedol vyššie. Súd druhej inštancie
nemôže bezdôvodne vstúpiť do jeho úvahy. Správne rozhodol i o trovách konania a správne svoj
výrok, že žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100% vychádzajúc z
prisúdenej sumy aj v dôvodoch svojho rozhodnutia odôvodnil v bode 36 odôvodnenia aj keď nakoniec

uviedol, že zastáva názor, že žalobcovi by náhrada trov konania spravodlivo z dôvodov hodných
osobitného zreteľa ani patriť nemusela. Na uvedené nemá vplyv ani úvaha súdu prvej inštancie v bode
37 o aplikácii ust. § 257 pretože toto v konečnom dôsledku súd prvej inštancie neaplikoval. Dokonca
v bode 38 odôvodnenia konštatoval, že vzhľadom na v danom prípade pomerne nízku sumu náhrady
trov konania a rozhodovaciu prax odvolacieho súdu, ktorý náhradu trov konania žalobcom aj v takýchto

prípadoch priznáva napokon v záujme nepredlžovania tohto sporu žalobcovi náhradu priznal tak ako je
to uvedené v bode 36 odôvodnenia. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že o výške náhrady bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Judikatúra súdov, vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť
č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie
uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj inými odvolacími námietkami.

26. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti t. j. okrem výroku II. o

zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti i vo výroku o trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP
ako vecne správny potvrdil.

27. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 251 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi bol priznaný nárok

na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods.2 CSP).

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).