Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. október 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/121/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115210859
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6115210859.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

sudcov JUDr. Petra Priehodu a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobkyne T. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom H. XXX/X, Q. Q., zastúpená advodkátom Mgr. Júliusom Ernekom, advokátska kancelária
so sídlom Na Vŕšku 8, Bratislava, IČO: 42 187 711, proti žalovanej Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 151 742, o
náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 09. 12.
2015, č. k. 8C/216/2015-162, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala voči
žalovanej náhrady škody (alternatívne vydania bezdôvodného obohatenia) vo výške 54 000,- Eur s
príslušenstvom. O náhrade trov konania si vymienil rozhodnutie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalovanej uplatnenom ako náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. z dôvodu nesprávneho úradného postupu Daňového úradu Banská Bystrica, keď za
žalovanú považoval Slovenskú republiku, za ktorú v tejto veci koná Ministerstvo financií Slovenskej

republiky. Nesprávnosť úradného postupu daňového úradu videla žalobkyňa v tom, že Daňový úrad
Banská Bystrica nerozhodol o vylúčení peňažných prostriedkov z daňovej exekúcie včas a peňažné
prostriedky zexekvoval, zabránil tak právnemu predchodcovi žalobkyne domáhať sa v súdnom konaní
vylúčenia veci z daňovej exekúcie. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní skúmal, či zo strany
Daňového úradu Banská Bystrica došlo k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu tým, že nevylúčil
peňažné prostriedky vo výške 54 000,- Eur z daňovej exekúcie. Poukázal na to, že dňa 09. 12. 2013
doručil právny predchodca (žalobkyne) daňovému úradu návrh na vylúčenie veci z exekúcie, o ktorom

daňovýúradrozhodoldňa07.01.2014,tedavlehotepodľa§65ods.1zákonač.563/2009Z.z.ospráve
daní (Daňový poriadok). Voči tomuto rozhodnutiu sa právny predchodca žalobkyne nijakým spôsobom
nebránil, nepodal žiadny opravný prostriedok (napr. žalobu v správnom súdnictve). Ešte v ten istý deň,
teda 09. 12. 2013 podal právny predchodca na súd návrh na vylúčenie veci z exekúcie (konanie bolo
vedené pod sp. zn. 60Cb/284/2013), o ktorom ale neinformoval daňový úrad. Daňový úrad sa o súdnom
konaní mohol dozvedieť najskôr doručením žaloby dňa 29. 01. 2014, teda v čase, keď už rozhodnutie
č .k. N. zo dňa 07. 01. 2014, ktorým daňový úrad nevyhovel uplatneniu práva tretej osoby na majetok

a nevylúčil peňažné prostriedky vo výške 54 000,- Eur z daňovej exekúcie, nadobudlo aj právoplatnosť
(dňa 20. 01. 2014). Z takto zisteného postupu daňového úradu súd nemal za preukázané, že by
išlo o nesprávny úradný postup. Naopak, daňový úrad postupoval v súlade so zákonom č. 563/2009
Z. z.. Ak mal právny predchodca vedomosť o tom, že daňový úrad nepostupuje správne (vzhľadom naprebiehajúce súdne konanie), mal možnosť nielen daňovému úradu túto skutočnosť oznámiť, ale mohol
sa domáhať nápravy žalobou v správnom súdnictve, takýmto spôsobom však nepostupoval. Súd teda
konštatoval, že nebola naplnená podmienka pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, a to nesprávny úradný postup. Pretože všetky podmienky vzniku zodpovednosti musia byť
naplnené kumulatívne, ďalšími podmienkami sa už súd nezaoberal a žalobu zamietol v celom rozsahu.
Okrajovo súd poznamenal, že žalobkyňa by sa mala domáhať vydania bezdôvodného obohatenia voči
spoločnosti SOTA, s. r. o., pretože len táto spoločnosť sa mohla na jej úkor bezdôvodne obohatiť. Štát,
ani daňový úrad nemôžu niesť zodpovednosť za to, že do dispozície spoločnosti SOTA, s. r. o., sa

dostali peňažné prostriedky, ktoré jej nepatrili a ktoré doteraz právnemu predchodcovi žalobkyne alebo
samotnej žalobkyni nevrátil. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil okresný súd poukazom na
ust. § 151 ods. 3 O.s.p., platného a účinného v čase rozhodovania okresného súdu.

2. Proti rozsudku okresného súdu podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní
poukázala na skutočnosť, že nie je správne konštatovanie okresného súdu na strane 2, tretí odsek

rozsudku, podľa ktorého nesprávnosť úradného postupu videla (žalobkyňa) v tom, že Daňový úrad
Banská Bystrica nerozhodol o vylúčení peňažných prostriedkov daňovej exekúcie včas. Žalobkyňa a
rovnako jej právny zástupca zdôrazňovali opakovane, že nesprávnosť úradného postupu daňového
úradu nespočívala v tom, že nerozhodol včas, ale v tom, že nerozhodol vôbec. Poukazuje na zápisnicu
z pojednávania zo dňa 02. 10. 2015 na strane 3 („právny zástupca navrhovateľa uvádza .....“). Tam

je zachytený dôvod podania žaloby a skutočnosť, v ktorej žalobkyňa videla a vidí porušenie zákona
zo strany Daňového úradu Banská Bystrica v označenom exekučnom konaní. Poukazuje na to, že
žalobkyňa, resp. jej právny predchodca podala dňa 09. 12. 2013 na Daňový úrad Banská Bystrica, ktorý
viedol daňovú exekúciu, návrh na vylúčenie veci z exekúcie. O tomto návrhu rozhodol daňový úrad
dňa 07. 01. 2014 tak, že predmetný majetok z exekúcie nevylúčil. Ešte pred týmto rozhodnutím však

žalobkyňa dňa 09. 12. 2013 podala žalobu na Okresný súd Banská Bystrica ako subjekt, ktorý viedol
daňovú exekúciu, návrh na vylúčenie veci z exekúcie. Daňový úrad Banská Bystrica dňa 07. 01. 2014
rozhodol tak, že predmetný majetok z exekúcie nevylúčil. Podľa § 88 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z.,
tretia veta: „Ak daňový dlžník alebo iná osoba uplatnila návrh na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie
na súde, správca dane takýto majetok vylúči z daňovej exekúcie až do právoplatného rozhodnutia súdu.“

Tvrdí, že akonáhle bola žaloba podaná, mal daňový úrad sporný majetok vylúčiť (dočasne) z daňovej
exekúcieapočkaťaždoprávoplatnéhorozhodnutiasúdu,čovšakdaňovýúradneurobil.Pritomvzmysle
§ 88 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. mal účastník daňového konania na výber, či podá návrh na
vylúčenie veci na daňovom orgáne, ktorý vedie daňové exekučné konanie alebo na súde. Zákon v tomto
ustanovení nijakým spôsobom účastníka daňového konania alebo tretie osoby neobmedzuje v tom, že

môžu podať buď len návrh na vylúčenie na orgáne, ktorý vedie daňovú exekúciu alebo len na súde.
Keďže toto právo nie je nijako obmedzené, mohol tak urobiť aj žalobca, teda svojich práv sa mohol
domáhať aj na daňovom úrade, čo urobil podaním zo dňa 09. 12. 2013 a rovnako aj na súde. Tým, že
žalobca podal aj žalobu na súde, mal daňový úrad mimo svojho konania, v ktorom rozhodoval o vylúčení
veci z exekúcie, na základe návrhu žalobcu zo dňa 09. 12. 2013 rozhodnúť o dočasnom vylúčení veci z

dôvodu prebiehajúceho súdneho konania. Daňový úrad však takéto, ani iné (zamietajúce) rozhodnutie
nikdy nevydal. Aj keď je pravdou, že v čase vydania rozhodnutia daňového úradu dňa 07. 01. 2014,
daňový úrad nevedel o podanej žalobe, samotné exekučné konanie bolo ukončené až 15. 05. 2014. V
čase prebiehajúceho súdneho konania, ako aj v čase, kedy sa daňový úrad dozvedel o tomto konaní (29.
01. 2014 kedy mu bola doručená žaloba), ešte exekučné daňové konanie prebiehalo, a preto bol daňový

úrad povinný z tohto exekučného daňového konania sporný majetok dočasne vylúčiť do času, kedy by
o tom nerozhodol súd. V danom prípade považuje za irelevantné, akým spôsobom by rozhodol. Pretože
však daňový úrad nerozhodol, zabránil žalobkyni v základnom práve, a to práve na súdnu ochranu.
Porušenie vidí v tom, že napriek striktnému príkazu ustanoveného zákonom o tom, že vylúči do doby
rozhodnutia súdu tento sporný majetok, nevylúčil ho a je jedno, ako by rozhodol súd. Porušenie vidí v

tom, že súd ani len nemohol rozhodovať (aj keď by zrejme rozhodol tak, že by žalobu zamietol z dôvodu
prekážky už rozhodnutej veci (zrejme zastavil konanie - pozn. odvolacieho súdu), lebo exekúcia už bola
zastavená. Za nesprávne teda označuje konštatovanie okresného súdu, ktorý zamieňa rozhodovanie
daňového úradu na vylúčenie veci na základe návrhu žalobcu a na základe podania žaloby. Je zrejmé,
že ide a má ísť o dve samostatné konania a tvrdí, že daňový úrad mal mimo svojho rozhodovania vo

svojomdaňovomkonaníajbeznávrhurozhodnúť,keďsazvlastnejčinnostidozvedelosúdnomkonanío
vylúčení veci vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 60Cb/284/2013. Práve to, že tak
neurobil, považuje žalobkyňa za pochybenie daňového úradu. Tvrdí, že Daňový úrad Banská Bystrica
konal v priamom rozpore s § 88 ods. 10 zákona, keď za splnenia podmienky podanej žaloby na súdna vylúčenie veci z exekúcie mal bez ďalšieho ex lege rozhodnúť o dočasnom vylúčení veci z exekúcie
(do doby rozhodnutia súdu), tak neurobil a vec zexekvoval. To, že rozhodol dňa 14. 01. 2014 vyššie
uvedeným rozhodnutím tak ako rozhodol, s napádaným porušením zákona nijako nesúvisí. Navrhol

zrušiť napadnutý rozsudok okresného súdu a vrátiť mu vec na opätovné prejednanie a rozhodnutie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej „CSP“),

preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania v súlade s §
385 ods. 1 CSP a contrario. Rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s poukazom na ust. §
387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

5. Žalobkyňa uplatnila voči žalovanému právo na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmocitvrdiacnesprávnyúradnýpostupdaňového

úradu, ktorý v daňovej exekúcii nerozhodol o vylúčení peňažných prostriedkov a tieto zexekvoval,
čím zabránil právnemu predchodcovi žalobkyne domáhať sa v súdnom konaní vylúčenia veci z
daňovej exekúcie. Okresný súd zamietol žalobu ako nedôvodnú, keď dospel k záveru, že nemal zistený
tvrdený nesprávny postup daňového úradu, naopak súd konštatoval, že v označenej veci daňový úrad
postupoval v súlade so zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok). Súd prvej inštancie

dospel k záveru, že nie je naplnená podmienka pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci - nesprávny úradný postup. Vzhľadom na tento záver nezisťoval ďalšie podmienky, ktoré
musia byť naplnené kumulatívne a žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný v odvolaní argumentoval
tak, že okresný súd nevychádzal zo žalobkyňou tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ktorý bol v
tom, že o vylúčení peňažných prostriedkov v daňovej exekúcii nerozhodol vôbec. V tom videl porušenie

zákona zo strany Daňového úradu Banská Bystrica v exekučnom konaní č. N. Okresný súd však uviedol,
že žalobkyňa videla nesprávnosť úradného postupu daňového úradu v tom, že nerozhodol o vylúčení
peňažných prostriedkov v daňovej exekúcii včas. Práve v tom, že daňový úrad nerozhodol o práve tretej
osoby na majetok a nevylúčil tento z daňovej exekúcie vôbec, zabránil žalobkyni v základnom práve na
súdnu ochranu. Tvrdí, že daňový úrad konal priamo v rozpore s § 88 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z.

z., keď za splnenia podmienky podanej žaloby na súd na vylúčenie veci z exekúcie mal bez ďalšieho
ex lege rozhodnúť o dočasnom vylúčení veci z exekúcie (do doby rozhodnutia súdu) tak neurobil a vec
zexekvoval. To, že daňový úrad rozhodol dňa 14. 01. 2014, s napádaným porušením zákona nesúvisí.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolacích dôvodov, ako aj postupu súdu prvej

inštancie v konaní dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd považuje závery súdu
prvej inštancie za vecne správne, s týmito sa stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Odvolací
súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že Daňový úrad Banská Bystrica v predmetnej veci
postupoval v súlade so zákonom č. 563/2009 Z. z., keď v zákonom určených lehotách rozhodol a
nevyhovel uplatnenému právu tretej osoby na majetok a nevylúčil peňažné prostriedky vo výške 54 000,-

Eur z daňovej exekúcie. Ako je zjavné z obsahu spisu, daňový úrad rozhodol o návrhu na vylúčenie
peňažných prostriedkov z daňovej exekúcie zo dňa 09. 12. 2013 rozhodnutím zo dňa 07. 01. 2014.
Nemožno preto dospieť k záveru, že by bol mal daňový úrad povinnosť o tom istom návrhu rozhodovať
opätovne po tom, ako mu bola doručená dňa 29. 01. 2014 žaloba, ktorú právny predchodca žalobkyne
podal na súd vo veci sp. zn. 60Cb/284/2013. Naviac k výčitke odvolateľa odvolací súd poukazuje aj

na zápisnicu o pojednávaní pred Okresným súdom Banská Bystrica dňa 09. 12. 2015 na strane 2, kde
právny zástupca žalobkyne uviedol ...“ja sa prikláňam k mojim predchádzajúcim vyjadreniam, mám za
to, že daňový úrad pochybil tým, že nerozhodol včas o vylúčení veci z exekúcie na základe nášho
návrhu ...“. Odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP na doplnenie a zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia uvádza, že celkom evidentne v danej veci absentuje priama príčinná súvislosť

medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom (aj keby bol preukázaný) a škodou tak, ako túto
kvalifikovala žalobkyňa.

7. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nezistil dôvod na zmenu, ani zrušenie napadnutého rozhodnutia,
a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a správne odôvodnený podľa ust. § 387 ods.

1, 2 CSP potvrdil.8. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žalovanej, hoci bola v odvolacom
konaní úspešnou sporovou stranou, náhradu trov konania nepriznal, pretože zo spisu je zistené, že v
tomto štádiu konania jej žiadne trovy nevznikli.

9. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).