Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. november 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/48/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2119010903
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2119010903.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a Mgr. Michala Polláka, v trestnej veci obžalovaných A. B. a C. B., pre zločin
krádežepodľa§212ods.1,ods.3písm.a),ods.4písm.b)Trestnéhozákonaspoukazomna§138písm.
e) Trestného zákona účinného do 01.08.2019 a iné, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku
Okresného súdu Trnava sp. zn. 3T/21/2019 zo dňa 13.05.2021, na verejnom zasadnutí konanom dňa

29.11.2022, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie okresného prokurátora z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu boli obžalovaní A. B. a C. B. podľa § 285 písm. c) Trestného
poriadku oslobodení spod obžaloby Okresnej prokuratúry Trnava č. 1Pv 164/17/2207 zo dňa 01.04.2019
pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom

na § 138 písm. e) Trestného zákona účinného do 01.08.2019, v súbehu s prečinom poškodzovania
cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona, oba spáchané formou spolupáchateľstva podľa § 20
Trestného zákona, ktorých (trestných činov) sa mali dopustiť tak, že
po predchádzajúcej vzájomnej dohode v čase od 16:00 hod. dňa 28.02.2017 do 08:00 dňa 01.03.2017
poškodili pletivové oplotenie Strediska živočíšnej výroby v Kľačanoch tak, že vytvorili dieru v pletive, cez
ktorú vnikli do uzavretého priestoru strediska, prešli k maštaliam s hovädzím dobytkom, odkiaľ odcudzili

dva kusy jalovíc holštínsko-frískeho plemena s identifikačným označením SK 8124 91616 a SK 8124
91568 a dvom býkom toho istého plemena spôsobili nezisteným spôsobom bližšie nešpecifikované
zranenia, na následky ktorých jeden z býkov evidenčného čísla SK 812741553 uhynul na mieste
a druhý z býkov evidenčného čísla SK 812741549 bol bezprostredne po nájdení vyradený na bitúnok,
pričom týmto svojím konaním spôsobili Poľnohospodárskemu družstvu Hlohovec, so sídlom Nitrianska
č. 109, Hlohovec, IČO: 00 207 781 škodu odcudzením dobytka vo výške 2.784,- Eur a škodu zničením

a poškodením dobytka vo výške 655,- Eur, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchali obžalovaní.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 365-372 spisu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie okresný prokurátor.
V písomnom zdôvodnení odvolania vyslovil názor, že sa nestotožňuje s konštatovaním samosudcu
Okresného súdu Trnava o rozdelení dôkazov do troch skupín, ktoré podľa jeho názoru ,,stoja

samostatne“, t. j. každá z uvedených skupín preukazuje objektivizáciu určitej okolnosti, avšak v súhrne
netvoria ucelený rad, resp. líniu ničím nerušených dôkazov preukazujúcich vinu vyššie uvedených
obžalovaných osôb zo spáchania predmetného skutku, čím podľa jeho názoru prišlo k porušeniu zásady
voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku. V danom smere je primárne
potrebné upriamiť pozornosť na výpoveď svedka – poškodeného D. E. a svedkyne D. F., z ktorých je nad
relevantné pochybnosti preukázané, že ku skutku prišlo v čase od 16:00 hod. dňa 28.02.2017, v čase

opustenia areálu poslednými zamestnancami, a približne do 06:00 hod. dňa 01.03.2017, kedy do areálu
družstva prichádzajú prví zamestnanci. Z výpovedí týchto svedkov ďalej vyplýva, že dňa 28.02.2017,v čase kedy stredisko opúšťali poslední zamestnanci sa predmetný dobytok v areáli družstva ešte
nachádzal a žiaden z dobytku nebol uhynutý, resp. poškodený. Ďalej je zrejmé, že dňa 01.03.2017
bola zamestnancami družstva následne nájdená diera v plote, ktorým je stredisko oplotené, ktorá tam

predchádzajúci deň s určitosťou nebola, a ktorá vzhľadom na jej rozmery, bola dostatočne veľká na
to, aby ňou odcudzené zvieratá prešli, pričom na tomto mieste boli viditeľné odtlačky kravských kopýt
a odtlačky topánok, ktoré pokračovali ďalej po roli.
Ďalej uviedol, že vyšetrovateľ Policajného zboru pri obhliadke miesta činu sa sledovaním trajektórie
uvedených stôp dostal neďaleko miesta, ktoré bolo na podklade vykonaného dokazovania ustálené ako

miesto, kde zapadla dodávka obvinených, pričom na mieste, kde bola dodávka zapadnutá, boli pri ďalšej
obhliadke miesta činu nájdené krvné stopy, ktoré boli znaleckým dokazovaním priradené k druhu Tur
domáci, teda k druhu, do ktorého patrili odcudzené jalovice, pričom zaistené krvné stopy pochádzali od
dvoch rôznych jedincov uvedeného dobytka. Na uvedenom mieste sa nachádzali aj odtlačky kravských
kopýt a po zemi bola porozhadzovaná suchá kukurica, ktorou obvinení s vysokou pravdepodobnosťou
lákali a usmerňovali odcudzené jalovice pri ich vedení zo strediska k dodávke. V dôsledku nečakaného

zapadnutiadodávkyboliobvinenísnajväčšoupravdepodobnosťounúteníodcudzenéjalovicepustiť,aby
sa tak vyhli odhaleniu z krádeže, keď na miesto, kde zapadli, prichádzali rôzni ľudia. Odcudzené jalovice
boli neskôr toho istého dňa nájdené v neďalekom vinohrade, pričom mali úmyselne odstránené ušné
identifikačné známky. Všetky tieto vyššie traktované dôkazy preto podľa názoru prokurátora poskytujú
spoľahlivý podklad pre vyslovenie záveru, že jalovice boli zo strediska odcudzené, a to s použitím násilia

cez vopred poškodené pletivové oplotenie areálu družstva, a že tieto jalovice sa nachádzali na mieste,
na ktorom boli obvinení so svojou napadnutou dodávkou zn. Iveco, konštrukčne spôsobilou dve jalovice
odviesť.

Prokurátor poukázal aj na výpoveď svedkov B. G., H. G. a I. G., ako aj na vykonané rekognície, z ktorých

je zrejmé, že obvinení sa pohybovali po málo používanej poľnej ceste svojím nákladným vozidlom zn.
Iveco a osobným motorovým vozidlom zn. Škoda Fábia, a to v čase najneskôr už o cca 06.00 hod. dňa
01.03.2017 neďaleko areálu v Kľačanoch, pričom obvinení nevysvetlili racionálnym spôsobom, prečo sa
na uvedenom mieste nachádzali a prečo na uvedené poľnú cestu odbočili a ich verzia o ceste do Poľska
na dvoch motorových vozidlách a neznámej stopárke sa javí byť len ťažko uveriteľná, navyše v prípade,

keď nevedeli uviesť ani jej meno. S poukazom na vyššie konštatované, prokurátor zastával názor, že
tvrdenie samosudcu Okresného súdu Trnava o rozdelení dôkazov do troch skupín bez ich vzájomného
vyhodnotenia v celom kontexte sledovaného priebehu skutkového deja nemožno požadovať za správne.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhoval, aby Krajský súd v Trnave podľa § 321 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku zrušil odvolaním napadnutý výrok o vine napadnutého rozsudku vo vzťahu

k obžalovanému A. B. a obžalovanému C. B., a aby podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec
súdu prvého stupňa, aby ju ten v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Obžalovaní ani poškodený odvolanie nepodali, k odvolaniu okresného prokurátora sa ani napriek výzve
prvostupňového súdu nevyjadrili.

Konanie na odvolacom súde:
Verejné zasadnutie vykonal odvolací súd za prítomnosti obžalovaných A. B. a C. B., ich obhajcu,
zástupcu krajského prokurátora, tlmočníčky a za splnenia zákonných podmienok v neprítomnosti

poškodeného.
Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí vyslovil názor, že I. stupňový súd sa dostatočne
nevysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré sú potrebné na rozhodnutie. V konkrétnostiach poukázal
na písomné odvolanie okresného prokurátora a navrhoval rozhodnúť tým spôsobom, ako je uvedené
v písomnom vyhotovení odvolania.

Obhajca obžalovaných na verejnom zasadnutí navrhoval potvrdiť rozhodnutie súdu I. stupňa, ktoré
považuje za správne a zákonné. Poukázal na zápisnicu z obhliadky miesta činu zo dňa 01.03.2017,
z ktorej je zrejmé, že policajt vykonal obhliadku iba v úseku 500 m, nie je zrejmé graficky, vlastne ktorým
smerom, pričom konštatoval, že na konci našiel stopy vozidla, ktoré sa tam točilo a stopy zvierat, ktoré
následne zmizli. Neexistuje žiadne prepojenie, tzv. trajektória, na ktorú poukazuje obžaloba v mieste

zapadnutia obžalovaných, takýto dôkaz v spise nie je, absentuje, pričom takýto dôkaz by bol zrejme tým
nepriamym dôkazom, ktorý by mohol spájať obžalovaných so skutkom. Ako už uviedli v I. stupňovom
konaní, stredisko živočíšnej výroby a miesto zapadnutia sú podľa google máp možno vzdialené cca 2
km, pričom zmapovaných je 500 m a nie je zrejmé, v ktorom smere. Takisto neobstojí tvrdenie obžalobyohľadne lákania kukuricou, pričom na zmapovanom úseku 500 m sa žiadna kukurica nenachádzala,
pričom toto tvrdenie považujú za klamné. Rozhodnutia súdu od zistenia súdu I. stupňa, ktoré obžaloba
nenapadla, a to o nepoužiteľnosti znal. posudkov, teda nebola ustálená škoda a DNA posudky vlastne

nepreukazovali, že sa jednalo práve o odcudzené jalovice. Zdôrazňoval, že obhliadka zapadnutia bola
vykonaná o 2 dni neskôr, fotky sú absolútne neviditeľné, vo večerných hodinách a nie na základe
domnelej trajektórie, ale na základe jednoduchej informácie, že tam zapadlo vozidlo. Vzhľadom na to,
že odvolanie obžaloby už neobsahuje iné skutočnosti s poukazom na obhliadku miesta činu, má za
to, že rozsudok súdu I. súdu je správny. Navrhoval preto rozhodnúť v zmysle zásady in dubio pro reo

a obžalovaných oslobodiť spod obžaloby.
Obžalovaný A. B. v konečnom návrhu súhlasil s návrhom obhajcu a nechcel nič dodať.
Obžalovaný C. B. v konečnom návrhu súhlasil s návrhom obhajcu a dodal, že v danej veci sú nevinní,
nič neukradli.
Krajský súd, na základe riadne a včas podaného odvolania okresným prokurátorom, podľa § 317 odsek l
Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolateľpodalodvolanie,akoajsprávnosťpostupukonania,ktoréimpredchádzaloazistil,žeodvolanie
okresného prokurátora nie je dôvodné.
Po komplexnom preskúmaní obsahu spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že okresný
súd v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, postupoval v súlade s Trestným poriadkom,
na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie

skutočného stavu veci nevyhnutného pre zákonné a objektívne rozhodnutie. Okresný súd tiež dodržal
všetky zákonné ustanovenia, zmyslom ktorých je zabezpečenie práva obžalovaných na obhajobu,
následne v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku vykonané dôkazy vyhodnotil po
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel tak ku správnym skutkovým
zisteniam, ktoré zodpovedajú vykonaným dôkazom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku potom okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1
Trestného poriadku stručne a jasne vyložil, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu
ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú,
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ si vzájomne odporujú.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd riadil,

keď rozhodol o nedostatku dôkazov pre uznanie viny obžalovaných zo skutkov, pre ktoré boli postavení
pred súd.
Krajský súd vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému a ustálenému okresným súdom v napadnutom
rozsudku nemá žiadne výhrady, závery okresného súdu si v celom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

S prihliadnutím na obsah odvolacích námietok okresného prokurátora, ktorý namietal nie celkom
presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku, považuje odvolací súd zosumarizovať základné
úvahy o nedostatku dôkazov vo vzťahu k vine obžalovaných A. B. a C. B. nasledovne.

V prvom rade je potrebné uviesť, že preto, aby bolo možné rozhodnúť o vine určitej osoby z určitého

skutku, je nevyhnutné, aby táto vina bola bezpečne a nespochybniteľne preukázaná konkrétnymi
dôkazmi, ktoré do seba zapadajú a tvoria ucelenú reťaz, a nedávajú žiadne pochybnosti o tom, že
skutok sa stal tak, ako je uvedené v obžalobe a že ho spáchala osoba, ktorej bolo vznesené obvinenie
a následne podaná obžaloba. V danom prípade táto základná podmienka (o tom, že skutok mali spáchať
obžalovaní uvedený v obžalobe okresného prokurátora ) nebola splnená.

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili

súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Jedinýmvšeobecnýmpravidlomurčujúcimrozsahdokazovaniajezásadavyjadrenávovyššiecitovanom
ustanovení podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový
stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Zásada náležitého zistenia skutkového stavu
veci je nevyhnutným a základným predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie. Primárnym cieľom tejtozásady je umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. Súvisí to s predmetom trestného konania a jeho
účelom, ktorým je náležité zistenie trestných činov, spravodlivé potrestanie páchateľov a uskutočnenie
spravodlivého procesu (obdobne pozri uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára

2013).
Na preukázanie toho, či sa skutky, pre ktoré bola osoba obžalovaná, stali, ako i na preukázanie viny
obžalovaných, musí súhrn priamych i nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušenú sústavu
navzájom sa doplňujúcich dôkazov a skutočností, ktoré vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazujú
všetky okolnosti žalovaného skutku, t.j. či sa skutok stal, či z jeho spáchania obžalovaného spoľahlivo

usvedčujú a súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného právneho záveru. Výrok o vine môže byť
založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že skutok, ktorý je predmetom
trestného stíhania, sa stal, resp. že ho spáchala iná osoba, ako obvinený. To platí obzvlášť vtedy, keď v
prejednávanom prípade existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú, pričom rozhodnutie
musí oprieť o vierohodnosť jednej alebo druhej skupiny dôkazov.
Ak vykonané dôkazy pred súdom nebudú postačovať na bezpečné preukázanie, že skutky, ktoré sa

kladú obžalovaným za vinu, sa stali, tieto skutky naozaj spáchali obžalovaní, pričom nebude možné
vykonať iné dôkazy s cieľom vyvrátiť dôvodné pochybnosti, bude tak nevyhnutné obžalovaných
oslobodiť spod obžaloby tak, ako to bolo i v tu prejednávanej veci, a to všetko pri rešpektovaní zásady
„in dubio pro reo“, t.j. v pochybnostiach v prospech obžalovaných.
V celej dôkaznej situácii sa v podstate vyprofilovali počas hlavného pojednávania dva proti sebe stojace

skupiny dôkazov, a to na jednej strane tvrdenia obžalovaných A. B. a C. B., ktorí od okamihu vznesenia
obvinenia vypovedali v zásade rovnakým spôsobom a to tým, keď zhodne uviedli (skrátene), že išli
nakupovať do Poľska, po ceste vyzdvihli jednu ženu, že na poľnej ceste zapadli so svojím motorovým
vozidlom a snažili sa zapadnutú dodávku z tohto miesta vyprostiť, keď ostala zaklesnutá na pni, pričom
zháňali po okolí pomoc, aby ich odtiaľ niekto vytiahol.

Svedkom,ktorýdosvedčujevýpoveďozapadnutomauteobžalovaných,jeB.G.,ktorávosvojejvýpovedi
uviedla (skrátene), že ako odstavila auto pri bankomate, tak tam zastavilo auto, vyšiel tento pán z auta
(svedkyňa ukazovala na obž. C. B.), ten sa jej spýtal, či by mu nevedela pomôcť vytiahnuť z kraja
lesa dodávku alebo auto. Mala vtedy Kiu Sorento 4x4, tak predpokladal, že by sa to mohlo podariť.
Ďalej uviedla, že išli na okrej lesa, prišli k tej dodávke, boli tam ešte dvaja chlapi, pričom po viacerých

pokusoch sa im auto nepodarilo vytiahnuť. Ďalším svedkom, ktorý dosvedčuje výpoveď o zapadnutom
aute obžalovaných, je I. G., ktorý uviedol (skrátene), že s traktorom bol za nejakými pánmi, ktorí boli
zapadnutí na lesnej ceste. Rovnako aj svedok H. G. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní potvrdil
situáciu o zapadnutom aute, ktoré sa mu nepodarilo vytiahnuť vlastným autom, preto poslal traktor.
NastranedruhejpoškodenýD.E.vosvojejvýpovediopísal(skrátene),akoprišieldopráceapracovníčka

mu povedala, že chýbajú dva kusy dobytka. Tiež ako pracovníčka, ktorej kázal spočítať všetky kusy,
zistila úhyn jedného býka a poranenie druhého býka. Uviedol, ako našli dieru v plote a našli stopy
hovädzieho dobytka na roli, zavolali políciu, tí prišli a začali to riešiť. K situácii, ako jalovice našli,
poškodenýuviedol,žezamestnanecPDšéfrastlinnejvýrobySasinkovozatelefonovalvedúcejživočíšnej
výroby, že na ceste sa pohybujú dve jalovice. Ďalej uviedol, že si mysleli, že boli odcudzené, lebo tie

značky mali odtrhnuté, mali zakrvavené uši a zakrvavený chvost. K otázke, či sa stávalo, že by niekedy
dobytok preskočil ohradu, poškodený uviedol, že keď sa preháňajú z jednej do druhej maštale, býky sa
vykrmujú, jalovice sa dávajú zvlášť. Môže sa stať, že preskočia ohradu. K otázke, či už boli v stredisku
odcudzené nejaké zvieratá a koľko kusov, poškodený uviedol, že už boli v počte asi 12.
Svedkom, ktorý z časti dosvedčuje výpoveď poškodeného, je D. F., avšak v tejto súvislosti odvolací

súd poukazuje na relevantné časti výpovede tohto svedka na hlavnom pojednávaní, ktoré sú v rozpore
s výpoveďou poškodeného. Z výpovede svedka D. F. na hlavnom pojednávaní (č. l. 276-278 spisu)
vyplynulo, že až keď prišli policajti, našli dieru v plote. K otázke, či boli stratené jalovice označené,
svedkyňa uviedla, že čísla mali na ušiach, keď sa vrátili. Taktiež ani z výpovede poškodeného ani
výpovede svedka D. F. nie je zrejmá príčina uhynutia dvoch býkov, nakoľko táto nebola skúmaná

veterinárom a v konaní ani nebolo vykonané žiadne veterinárne vyšetrenie, ktoré by skonštatovalo jasnú
príčinu usmrtenia, resp. poškodenia predmetných býkov, resp. či k uhynutiu býkov došlo zavinením
človeka alebo inými okolnosťami.
Zo znaleckého posudku č. 16/2017 vypracovaného doc. Ing. Radoslavom Židekom, PhD. z odboru
genetiky (ktorý bol na hlavnom pojednávaní oboznámený zákonným spôsobom) vyplýva, že

z predložených stôp identifikoval DNA druhu Tur domáci, pričom tieto nepochádzali z rovnakého
zvieraťa. Avšak z predmetného znaleckého posudku nie je zrejmé, či sa jedná o totožné jalovice, ktoré
mali byť odcudzené.Zo zápisnice z obhliadky miesta činu z 01.03.2017 rezultuje, že bolo zaistených 5 stôp, pričom tieto
boli aj fotograficky zdokumentované. Ďalej boli spozorované stopy kopýt v roli, ktoré išli do kruhu, kde
aj skončili (v roli cca 500 metrov od opletenia družstva). Taktiež boli spozorované stopy od vozidla –

pneumatík, ktoré sa na danom mieste otočilo.
Úlohou okresného súdu za tejto situácie bolo posúdiť, či vykonané dôkazy na hlavnom pojednávaní sú
natoľkopresvedčivé,abymohlipredstavovaťnezvratnýdôkazotom,žeskutok,ktorýpopísalpoškodený,
spáchali práve obžalovaní A. a C. B..
Aj odvolací súd má po vyhodnotení všetkých vo veci vykonaných dôkazov za to, že štruktúra

použiteľných usvedčujúcich dôkazov je v tejto trestnej veci natoľko slabá, že neumožňuje vysloviť
nepochybný záver, že žalovaný skutok spáchali práve obžalobou označení obžalovaní. I keď indície
v tomto smere sú, na ich usvedčenie v zhode s názorom okresného súdu chýba taká komplexná sústava
dôkazov, ktorá by sa vzájomne doplňovala, bola by logická, ničím nenarušená a vo svojom celku by
nielen spoľahlivo preukazovala všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčovala z jeho spáchania
práve obžalovaných, ale súčasne by vylučovala možnosť akéhokoľvek iného záveru. V prejednávanej

veci ale takýto stav nenastal.
Totižto dôkazy takého charakteru, akými sú svedecké výpovede poškodeného D. E., svedkyne
D. F. a na to nadväzujúce znalecké dokazovanie, vecné a listinné dôkazy, aby boli spôsobilé
usvedčiť obžalovaných z predmetného trestného činu, musia spĺňať tie najnáročnejšie požiadavky na
presvedčivosť a na jednoznačný súlad s prípadnými ďalšími subjektívnymi i objektívnymi dôkazmi. Len

nespochybniteľný obsah takýchto dôkazov môže byť podkladom pre záver o vine osôb postavených
pred súd. Tento záver musí byť bezpečne a spoľahlivo preukázaný, nesmie vyvolávať ani najmenšie
pochybnosti, či neobjasnené otázky. V kontexte celej dôkaznej situácie aj podľa názoru odvolacieho
súdu absentuje čo i len jeden priamy usvedčujúci dôkaz, na ktorom by bolo možné bezpečne prijať záver,
že sa obžalovaní skutočne dopustili žalovaného skutku tak, ako sa im to kladie za vinu obžalobou.

Analyzujúc výsledky dokazovania nie je preto možné podľa názoru odvolacieho súdu mať bez
akýchkoľvek pochybností za preukázané, že predmetný skutok právne kvalifikovaný ako zločin krádeže
podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e)
Trestného zákona účinného do 01.08.2019, v súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa §
245 ods. 1 Trestného zákona, oba spáchané formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona,

sa stal tak, ako je opísaný v obžalobnom návrhu okresného prokurátora. Odvolací súd s poukazom na
vyššie uvedené dospel k rovnakému názoru ako súd prvostupňový, že v konaní neboli zabezpečené
také jednoznačné dôkazy, ktoré by jednoznačne usvedčovali obžalovaných A. B. a C. B. zo spáchania
skutku na podklade obžaloby.
Hoci v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní došlo k vyčerpaniu všetkých ďalších dôkazných

možností, je zrejmé, že tieto dôkazy nevytvárajú ucelenú reťaz jednoliatych dôkazov svedčiacich
v neprospech obžalovaných a preto odvolací súd je toho názoru, že rozhodnutie okresného súdu
v zmysle zásady „in dubio pro reo“ je v súlade so zákonom.
K tomu krajský súd len vo všeobecnosti dodáva, že výrok o vine sa môže zakladať len na takých
dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, či sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania.

Všetky okolnosti dôležité pre rozhodnutie musia byť spoľahlivo preukázané v súlade so skutočnosťou
tak, aby nevzbudzovali žiadnu pochybnosť. Zistením skutočného stavu veci teda nie je len zistenie
stupňa pravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, keď výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť
záveru, že dokazovaná okolnosť môže existovať, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného
záveru (obdobne pozri R 40/1969).

K argumentácii okresného prokurátora vo vzťahu medzi spáchaným skutkom a osobami obžalovaných,
ktorú uvádza vo svojich odvolacích námietkach, krajský súd konštatuje, že podstatným faktom je, že
prokuratúre sa nepodarilo bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že práve obžalovaní boli tí, ktorí
spôsobili dieru v pletive, cez ktorú mali vniknúť do uzavretého priestoru strediska, pričom z maštalí
s hovädzím dobytkom mali odcudziť dva kusy jalovíc a dvom býkom spôsobiť nešpecifikované zranenia

a to najmä vzhľadom na výpoveď poškodeného D. E., výpoveď svedkyne D. F., ako aj na znalecké
dokazovanie vykonané v predmetnom konaní. Okolnosti, ktoré okresný prokurátor uvádzal v dôvodoch
odvolania, vyznievajú skôr iba v podobe indícií, nie je však možné na základe týchto skutočností vysloviť
jednoznačné závery o vine obžalovaných. Preto potom okresný súd správne oslobodil menovaných
obžalovaných podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchali

práve obžalovaní A. B. a C. B..
Z pohľadu vyššie uvedeného krajský súd len dodáva, že uznanie viny zo žalovanej trestnej činnosti nie je
možnézaložiťnahypotetickýchzáveroch,ktorésúvrovinepravdepodobnosti(atoanipravdepodobnosti
vyššieho stupňa). Pre takýto výrok musí byť daná istota, o ktorej, vychádzajúc z hodnotenia vykonanýchdôkazov, nie je dôvod pochybovať. Ak po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov
zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti významnej čo do otázky viny, nemožno rozhodnúť v
neprospechobžalovanejosoby.Inakpovedané,akvkonkrétnejtrestnejvecivykonanédôkazypripúšťajú

alternatívnu možnosť o nevine, je súd povinný v zmysle princípu „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach
v prospech veci obžalovaného) obžalovanú osobu spod podanej obžaloby oslobodiť. Tento princíp sa
odvíja od jednej z najzákladnejších zásad trestného konania, ktorou je zásada prezumpcie neviny.
Prezumpcia neviny vždy (aj pri zavedení kontradiktórnych prvkov do trestného procesu) vyžaduje, aby
to bol štát, ktorý nesie v trestnom konaní konkrétne dôkazne bremeno v otázke viny. Pokiaľ možno v

trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania dospieť k niekoľkým pravdepodobným skutkovým
verziám, je súd povinný prikloniť sa k verzii, ktorá je pre obžalovanú osobu priaznivejšia, nakoľko iba tak
nedochádza k porušeniu princípu rozhodovania „in dubio pro reo“, a tým aj zásady prezumpcie neviny.
Trestné konanie vyžaduje v tomto ohľade ten najvyšší možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského
poznania požadovať, aspoň na úrovni všeobecného pravidla ,,preukázania mimo akúkoľvek rozumnú
pochybnosť".

Vtomtosmerekrajskýsúdpoukazujeajnajudikatúru,ktorákonštatuje,žezásadazisťovaniaskutkového
stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine
len o jednoznačne zistené fakty a nie o konštrukcie skutkového deja, domnienky, indície, resp. vinu
obžalovanej osoby vyvodzoval len na pravdepodobných skutkových záveroch. Tam, kde nie je možné
bezpečne určiť, ktorá z variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť tú, ktorá je

pre obžalovanú osobu najpriaznivejšia (obdobne pozri R 46/1963), pričom ani vysoký stupeň podozrenia
sám osebe nemôže vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok. Z uvedených dôvodov preto nebolo
možné prisvedčiť odvolacím námietkam okresného prokurátora, ktoré boli v rozpore s touto základnou
zásadou a ktoré smerovali len do iného hodnotenia vierohodnosti dôkazov o vine obžalovaných.
Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd nepovažoval odvolanie okresného prokurátora za dôvodné,

rozsudok súdu I. stupňa považoval za správny a zákonný, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohoto rozhodnutia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.