Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. november 2021

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 31T/2/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1220010721

Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Filip Gilányi

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2021:1220010721.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II samosudcom JUDr. Filipom Gilányim na hlavnom pojednávaní konanom dňa
04.11.2021 v Bratislave takto rozhodol:

r o z h o d o l :

Obžalovaný
XXXek XXXý nar. XXXv Bratislave

trvale bytom XXXa XXX, Bratislava

sa uznáva vinným, že

dňa 25.08.2019 v čase okolo 19:00 hod. neoprávnene vnikol cez pootvorené vchodové dvere do
neuzamknutého bytu XXXa XXXého, nar. 03.01.1979, na ulici XXXá č. 14 v Bratislave, po ktorom
sa voľne pohyboval niekoľko minút bez predošlého súhlasu a vedomia XXXa XXXého a mobilným
telefónom si fotil zariadenie bytu, čím takýmto konaním porušil domovú slobodu XXXa XXXého

garantovanú ústavným zákonom č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov,

teda

neoprávnene vnikol do obydlia iného,

čím spáchal

úmyselný prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona.

Za to sa

odsudzuje

Podľa § 194 ods. 1, § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j)

Trestného zákona na peňažný trest vo výmere 300 (tristo) eur.

Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona sa obžalovanému pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol
byť úmyselne zmarený, ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.

o d ô v o d n e n i e :Dňa 02.09.2020 prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava II podal obžalobu na obžalovaného XXXka
XXXého pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin porušovanie domovej slobody podľa § 194 ods. 1
Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výroku tohto rozsudku.

Na hlavnom pojednávaní súd vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného a za splnenia podmienok
podľa § 263 ods. 1 Tr. por. prečítaním zápisníc o skoršej výpovedi svedka poškodeného XXXého a
svedka XXXa ako aj prečítaním listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisového materiálu.

Ku skutkovým okolnostiam

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní po zákonnom poučení urobil vyhlásenie, že sa cíti byť nevinný
zo spáchaného skutku. Uviedol, že v čase spáchania skutku tak ako je opísaný v obžalobnom
návrhu, vykonával funkciu zástupcu vlastníkov bytov a z titulu výkonu jeho funkcie nesie primeranú
zodpovednosť za bezpečnosť v bytovom dome. Z tohto dôvodu reagoval na vzniknutú situáciu, keď

vstúpil do bytu poškodeného s pootvorenými dverami. Po bezvýslednej slovnej výzve, či sa niekto
nachádza vnútri bytu, vstúpil dovnútra bytu. Obžalovaný nepoprel, že v byte fotografoval, pričom uviedol,
že tak urobil len preto, že v byte prebiehala rekonštrukcia, ktorej súčasťou bola výmena hlavného
vodovodného stupačkového rozvodu ako aj bytového rozvodu vrátane vodomera, a chcel vedieť,
či bol vodomer zaplombovaný a ako je namontovaný. Na otázky prokurátora prečo si vyhotovoval

fotografie potom čo zistil, že nikto nie je ohrozený na zdraví a živote uviedol, že tak urobil preto, aby
zistil, že vodomer po rekonštrukcii je aj riadne zaplombovaný, aby tak mohol slúžiť na rozpočítavanie
spotreby vody, lebo predchádzajúci vodomer, ktorý bol v byte namontovaný, nebol zaplombovaný čo
malo za následok, že spotreba vody daného bytu bola rozúčtovaná tak, že sa od celkovej spotreby v
dome odpočítali stavy vodomerov, ktoré boli v jednotlivých bytoch namontované a zvyšok spotreby bol

rozúčtovaný tým bytom, ktoré nemali namontovaný vodomer. Obžalovaný taktiež uviedol, že povolením
odpoškodenéhonakontroluvodomerunedisponovalavbytesanachádzalcca7minút,čokorešponduje
s vyjadrením poškodeného. Obžalovaný tiež uviedol, že mal vedomosť, že v daný deň sa v danom byte
realizovalimaliarskepráce.Obžalovanýďalejpopisovalpriestorovéusporiadaniebytuavovšeobecnosti
veci,ktorésavbytenachádzali.Naotázkusamosudcuuviedol,ženedisponovalsúhlasompoškodeného

na vykonanie vstupu do bytu a pred vykonaním vstupu do bytu na pootvorené dvere neklopal, nebúchal,
ani poškodeného ani políciu telefonicky nekontaktoval, len hlasno položil otázku či sa tam niekto
nachádza. Havarijná situácia v bytovom dome taktiež nebola, ale keď videl, že vchodové dvere a dvere
do bytu poškodeného sú otvorené, nevedel čo sa deje a celú situáciu chcel len skontrolovať.

Svedok poškodený XXXý vypovedal, že dňa 25.08.2019 prišiel na byt okolo 18.30 hod. a keďže v ten
deň u neho prebiehali maliarske práce nechal dvere od bytu pootvorené, aby sa byt vetral a odišiel k
susedovi F. XXXovi, ktorý býva oproti v bytovom dome. Počas návštevy suseda mu na mobilný telefón
prišla notifikácia z aplikácie Eques, ktorá zaznamenala prostredníctvom elektronického kukátka pohyb
v jeho byte. Poškodený popísal, že kamera zachytila obžalovaného ako sa pohybuje bez jeho vedomia

a súhlasu po jeho byte z ktorého interiéru si vyhotovoval obrazové záznamy na svoj mobilný telefón,
pričom chodil priebežne nazerať k vchodovým dverám na chodbu, čo budilo dojem, že kontroluje, či sa
poškodený nevracia späť domov. Po byte sa pohyboval 5-7 minút. Svedkami celej udalosti boli svedok F.
XXX a jeho rodičia. Videozáznam o priebehu skutku nemá k dispozícii, keďže v tom čase nedisponoval
pamäťovou kartou, ale zo záznamu vyhotovil niekoľko snímok obrazovky telefónu, a osobu pohybujúcu

sa po jeho byte identifikoval ako svojho suseda obžalovaného F. XXXého. Uviedol, že v dome býva cca
20 rokov a s obžalovaným sa dostal viac krát do slovného konfliktu. Poukázal, že konanie obžalovaného
nebolo ojedinelé, pretože aj v minulosti obžalovaný neoprávnene vstúpil do bytu poškodeného, čím
zdôraznil jeho sklony k nerešpektovaniu súkromia a majetku ostatných obyvateľov bytového domu.

Svedok XXX zhodne uviedol skutočnosti popísané poškodeným J. XXXým týkajúce sa priebehu
žalovaného skutku a taktiež aj to, že správanie obžalovaného týkajúce sa neoprávneného vstupu do
bytu poškodeného nebolo ojedinelým momentom.

Súd sa na hlavom pojednávaní vykonal listinné dôkazy ich prečítaním, a to najmä fotodokumentácia (č.

l. 61-63), ktorá potvrdila skutočnosti uvádzané poškodeným, lustrácie na obžalovaného, aktuálny odpis
registra trestov obžalovaného, z ktorého vyplynulo, že obžalovaný nebol nikdy odsúdený ako aj aktuálny
výpis z centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov, z ktorého vyplynulo, že obžalovaný má
evidovaný jeden dopravný priestupok.K právnej kvalifikácii a k výroku o vine obžalovaného

Všetky vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, pričom dospel k záveru, že skutok,
ktorý je v predmetnej trestnej veci kladený za vinu obžalovanému sa stal, napĺňa všetky zákonné znaky
žalovaného trestného činu a že sa tohto skutku dopustil práve obžalovaný XXXý.

V tejto súvislosti súd poukazuje na súhrn typových znakov trestného činu, ktoré tvoria skutkovú podstatu
žalovaného trestného činu. Trestný zákon chráni domovú slobodu tak vlastníka ako aj užívateľa domu
alebo bytu, a to proti komukoľvek ak priestory používa na bývanie (R 30/1965). Trestného činu sa
dopustí ten, kto neoprávnene vnikne do obydlia iného alebo tam neoprávnene zotrvá. Objektívna
stránka je vyjadrená alternatívne čo znamená, že na jej naplnenie zodpovedá jedna alebo druhá
forma konania páchateľa. Vniknutím je nežiaduce, bez súhlasu alebo proti vôli oprávneného užívateľa

uskutočnené vojdenie do domu alebo bytu, ktorým sa zasahuje do domovej slobody (R 11/1997-II).
Objektom tohto trestného činu je domová sloboda zaručená Ústavou SR. Podľa čl. 21 Ústavy SR je
obydlie nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Obydlím sa
rozumie uzatvorený priestor, kde sa rozvíja súkromný a rodinný život. Podľa ESĽP základné právo na
nedotknuteľnosť obydlia nezahŕňa iba právo na samotný priestor, ale aj právo na jeho pokojné užívanie.

Zásah do práva na nedotknuteľnosť obydlia môže mať materiálnu povahu, akou je napríklad nepovolený
vstup do obydlia, tak ako tomu bolo v posudzovanom prípade. Ústavný súd interpretuje pojem obydlie
v spojení s case-law ESĽP (I. ÚS 13/2000) pomocou extenzívneho výkladu, pričom vo všeobecnosti
sa obydlím rozumie priestor slúžiaci na bývanie a priestory k nemu patriace, predovšetkým byt alebo
rodinný dom. Účelom tejto ústavnej ochrany obydlia je tak ochrana pred neoprávneným zasahovaním

do domovej slobody. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že poškodený XXXý v inkriminovanom čase
v inkriminovanom byte býval (viac ako 20 rokov), čo jednoznačne vyplynulo z výpovedí svedkov. Pokiaľ
aj prebiehali určité rekonštrukčné práce v tomto byte, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že tieto
prebiehali počas toho, ako v tomto byte poškodený býval. Teda je jednoznačné, že predmetný byt bol
obydlím poškodeného. Pokiaľ ide o konanie obžalovaného, z vykonaného dokazovania jednoznačne

vyplynulo, že tento vstúpil do predmetného obydlia poškodeného, pričom nemal na to jeho súhlas.
Súčasne súd upriamuje pozornosť na výpoveď poškodeného, ktorý vypovedal, že podobným spôsobom
obžalovaný už takto vstúpil do bytu poškodeného za účelom, aby odtiaľ odniesol kamene, ktoré
poškodený použil na zaťaženie, čo obžalovaný nepoprel, a na základe tejto udalosti vznikol medzi
obžalovaným a poškodeným v tomto smere susedský spor. Okrem toho s obžalovaným sa poškodený

dostal viac krát do slovného konfliktu. Z týchto udalostí ako aj z celkovej výpovede poškodeného je
teda zrejmé, že prítomnosť obžalovaného v predmetnom byte bola z pohľadu poškodeného nežiadúca.
Vzhľadom na uvedené súd konštatuje, že obžalovaný svojim konaním naplnil objektívnu stránku
skutkovej podstaty stíhaného trestného činu.

K objektu trestného činu súd uvádza nasledovné. Zákonná úprava trestného činu porušovania domovej
slobody poskytuje ochranu domovej slobode. Systematicky je zaradená do prvého dielu druhej
hlavy druhej časti Trestného zákona upravujúcej trestné činy proti slobode. Spoločenským záujmom
chráneným trestným činnom porušovania domovej slobody je záujem na nedotknuteľnosti obydlia a na
slobodnej voľbe užívateľa obydlia rozhodnúť o tom, kto do jeho obydlia vstúpi a kto nie, kto sa bude

zoznamovať s tým, ako dotknutá osoba býva, ako žije, čo vo svojom súkromí robí atď. Závažnosť tohto
trestného činu teda závisí aj od toho, akou mierou bolo zasiahnuté do tejto slobody. V tomto smere súd
poukazuje na to, že poškodený celkom zjavne nemal žiadny záujem na tom, aby obžalovaný vstúpil do
jeho obydlia a aby sa oboznamoval s jeho súkromím. Práve naopak z výpovede poškodeného je možné
uzavrieť, že obžalovaný sa po predchádzajúcich susedských sporoch stal pre neho akousi persona

non grata, nevítanou osobou, čoho si obžalovaný vzhľadom na susedské spory musel byť vedomý.
Skutočnosť, že poškodenému nebolo ľahostajné, kto vstúpi do jeho obydlia vyplynula tiež z toho, že si
na dvere inštaloval elektronické „kukátko“, teda mal záujem predchádzať tomu, aby nepovolaná osoba
nevstupovala do jeho obydlia. Závažnosť narušenia súkromia poškodeného zo strany obžalovaného
je umocnená tiež tým, že obžalovaný si vyhotovoval z obydlia poškodeného, z jeho súkromného

priestoru fotodokumentáciu. Pritom je zrejmý zámer vyhotovovania si tejto fotodokumentácie, a to
zadokumentovať činnosť poškodeného vo svojom obydlí (zabezpečenie zaplombovania meračov) a
prípadne v tejto súvislosti vyvolať ďalší susedský spor, konfrontovať poškodeného so zaplombovaním
meračov alebo dať podnet pre konanie proti poškodenému v súvislosti so zaplombovaním meračov. Jeteda zrejmé, že porušenie domovej slobody poškodeného nebolo len nepatrné, ale pomerne vážne. Je
nutné poznamenať, že objektom trestného činu porušovania domovej slobody primárne nie je ochrana
majetku, a preto je právne bezvýznamné obhajobné tvrdenie, že obžalovaný v byte poškodeného

nič nepoškodil ani neodcudzil. Naopak, takéto prípadné konanie obžalovaného by bolo postihované
celkom inými ustanoveniami právneho poriadku SR, a to predovšetkým na základe ustanovení Zákona
o priestupkoch alebo Trestného zákona, ktoré sledujú záujem spoločnosti na ochrane majetku (napr.
ust. § 50 zákona č. 372/1990 Zb., § 212 alebo § 245 Trestného zákona a i.). Nič na tom nemení ani
možnosť spáchania takéhoto konania v súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody (pozri

aj R 11/2015). Skutočnosť, že obžalovaný v byte poškodeného nič nepoškodil ani neodcudzil preto
neznižuje závažnosť spôsobeného následku, ktorý obžalovaný svojím konaním spôsobil, a to že porušil
domovú slobodu poškodeného.

K naplneniu skutkovej podstaty žalovaného trestného činu sa vyžaduje úmyselné zavinenie založené
na vedomostnej a vôľovej zložke. Trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel spôsobom

uvedeným v Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom, alebo vedel,
že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým
uzrozumený. Tomu, že obžalovaný vedel, že koná v rozpore so zákonom zodpovedá aj samotné konanie
obžalovaného, ktorý počas doby v ktorej sa nachádzal v byte poškodeného priebežne monitoroval
situáciu, či niekto nevchádza alebo neprichádza do obydlia, pretože nechcel, aby niekto vedel, že bol

v byte poškodeného. Uvedené jednoznačne svedčí o tom, že obžalovaný vedel, že sa nachádza v
byte iného a takéto správanie nie je žiaduce a právnym poriadkom akceptovateľné. Ak by o tom nebol
uzrozumený, nemal by dôvod takto konať a vyčkávať, aby ho nikto z bytu nevidel vyjsť. Z uvedeného
súd vyvodil úmysel konania obžalovaného.

Vo vzťahu k obligatórnemu skúmaniu aplikovateľnosti tzv. materiálneho korektívu pri prečinoch
súd poukazuje na nasledovné. Ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného zákona určuje podmienky
neposudzovania konania ako prečin. Tzv. materiálny korektív predstavuje výnimku z formálneho
chápania kategórie trestných činov. Jednou z podmienok, ktorá musí byť splnená na to, aby určité
protiprávne konanie (skutok) mohlo byť kvalifikované ako konkrétny prečin, je v zmysle § 10 ods. 2

Trestného zákona aj pozitívny záver o tom, že závažnosť konania, ktoré inak z formálneho hľadiska
napĺňa znaky skutkovej podstaty určitého prečinu je vyššia ako nepatrná. Stupeň závažnosti činu má
zásadný význam pre rozhodnutie o základnej otázke trestného konania (otázke viny a trestu). Na
posúdenie závažnosti určitého protispoločenského konania majú vplyv a závažnosť prečinu určujú
nasledovné skutočnosti: (1) spôsob vykonania činu a jeho následky, (2) okolnosti, za ktorých bol čin

spáchaný, (3) miera zavinenia a pohnútka páchateľa. Kritériá, pomocou ktorých sa určuje závažnosť
prečinu, sa týkajú konania a následku (test objektívnej stránky) a miery zavinenia v prípade pohnútky
(t. j. subjektívnej stránky), a sú také rôzne a premenlivé, že pomocou nich možno v konkrétnom
prípade dostatočne rozlíšiť stupeň závažnosti spáchaného prečinu, resp. činu vykazujúceho znaky
prečinu. Uvedené kritériá pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale v ich súhrne bez toho, aby niektoré

boli preceňované na úkor iných. V prejednávanej veci sa súd nestotožnil s obhajobnou námietkou,
že by závažnosť skutku obžalovaného bola nepatrná. K tomu súd uvádza, že obžalovaný vedel,
že v byte prebiehali v daný deň maliarske práce, pričom sám uvažoval nad tým, že práve vetranie
po maľovaní mohlo byť dôvodom, prečo boli dvere bytu otvorené. Ak aj obžalovaný naznačoval, že
nadobudol podozrenie z ohrozenia života, zdravia alebo majetku a preto vstúpil do bytu, v tomto smere

je nutné poukázať na to, že skôr než vstúpil do bytu mal bezprostrednú možnosť overiť si telefonicky
u poškodeného, či je všetko v poriadku alebo či hrozí nejaké nebezpečenstvo, tiež mal bezprostrednú
možnosť telefonicky kontaktovať políciu a oznámiť svoje podozrenie a keď tak koordinovať svoj postup
s políciou. Nebola zistená žiadna taká skutočnosť, ktorá by obžalovanému bránila takto postupovať
okrem tej, že mu takýto postup nenapadol, čo bolo celkom zjavne spôsobené práve zlými úmyslami

obžalovaného. Pokiaľ by totiž aj obžalovaný mal podozrenie na ohrozenie života, zdravia alebo majetku,
a preto vstúpil do bytu, nebolo žiadneho dôvodu, aby v byte zotrvával dlhšie, než nevyhnutný čas
potrebný na overenie toho, že všetko je v poriadku, pričom je evidentné, že v byte zotrval dlhšie (cca
7 minút), než bolo potrebné na vylúčenie akéhokoľvek rizika a už vôbec nebolo žiadneho dôvodu na
to, aby si po tom, ako zistil, že situácia je v poriadku, vyhotovoval fotografie interiéru bytu. Taktiež

ak by zámer obžalovaného vstúpiť do bytu bol aspoň sčasti akceptovateľný, nebolo potrebné sa
skrývať pred hlukom pochádzajúcim zo spoločnej chodby v obave, že by ho pri vychádzaní z bytu
poškodeného niekto videl, naopak ak by niekto išiel po chodbe, mohol ho obžalovaný privolať na pomoc
s riešením situácie. Obžalovaný na svoju obranu poukazoval na to, že v danom čase bol zástupcomvlastníkov bytov, a teda niesol zodpovednosť za akúsi bezpečnosť v dome. K tomu súd uvádza,
že túto okolnosť vyhodnotil skôr ako priťažujúcu, než poľahčujúcu. Obžalovaný totiž ako zástupca
vlastníkov bytov je nositeľom viacerých práv a povinností, ktoré sú vymedzené zákonom č. 182/1993

Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, pričom je spravodlivé
od neho očakávať určitú mieru kvalifikovanosti v tomto smere. Tu súd poukazuje na to, že uvádzaný
zákon v ust. § 11 ods. 3 jednoznačne definuje kto a za akých podmienok môže vstupovať do bytu
v bytovom dome, pričom zástupca vlastníkov takou osobou nie je a môže sa tak diať minimálne s
predchádzajúcim vedomím vlastníka bytu. Naopak úlohy zástupcu vlastníkov jednoznačne definuje ust.

§ 8a ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, pričom úlohou zástupcu vlastníkov
je predovšetkým zabezpečovať komunikáciu medzi správcom a vlastníkmi a informovať vlastníkov o
činnosti správcu, teda úloha informačná a komunikačná. Rozhodne nie je úlohou zástupcu vlastníkov
zabezpečovať bezpečnosť v bytovom dome. Preto obžalovaný, vedomý si svojich povinností ako
zástupcuvlastníkov,nemalbezprivoleniapoškodenéhovstupovaťdojehobytu,naopakmalrešpektovať
jehoprávonadomovúsloboduajehovlastníckeprávo.Aužvôbecsitamnemalobžalovanývyhotovovať

fotodokumentáciu. Skutočnosť, že obžalovaný konal v rozpore so svojimi oprávneniami a povinnosťami
zástupcu vlastníkov len umocňuje závažnosť jeho konania. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že
obžalovaný využil otvorený byt a neprítomnosť poškodeného pre účel obhliadky bytu poškodeného a
vyhotovenia si fotodokumentácie z tohto bytu proti zrejmej vôli poškodeného, a preto nemožno dospieť
k záveru, že závažnosť konania obžalovaného dosiahla iba stupeň nepatrnej závažnosti, práve naopak.

Súd záverom posudzoval, či je daná niektorá z okolností vylučujúcich protiprávnosť činu podľa § 24
až 30 Trestného zákona, pričom dospel k záveru, že takúto okolnosť nezistil. Obžalovaný svojim
konaním neodvracal nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému Trestným zákonom, ani
priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený Trestným zákonom. V danom prípade nemožno

dospieť ani k záveru, že existencia reálneho nebezpečenstva existovala v predstavách obžalovaného,
ktorý by sa mohol mylne domnievať, že záujmom chráneným Trestným zákonom priamo hrozí
nebezpečenstvo, keďže neexistovali žiadne skutočnosti, ktoré by hroziace nebezpečenstvo takémuto
záujmu objektivizovali. Obžalovaný svojim konaním ani nevykonával žiadne oprávnenie, ktorého by bol
nositeľom. Konanie obžalovaného rovnako tak nebolo vykonané so súhlasom poškodeného.

Vzhľadom na uvedené súd uznal obžalovaného vinným zo spáchania úmyselného prečinu porušovanie
domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona, pretože obžalovaný dokázaným konaním
popísaným vo výrokovej časti rozsudku, naplnil všetky znaky skutkovej podstaty uvádzaného trestného
činu. Obžalovaný úmyselne neoprávnene vznikol do obydlia iného čím porušil jeho domovú slobodu a

týmto svojím konaním porušil záujem chránený Trestným zákonom.

K výroku o treste

Priúvaháchodruhuavýmeretrestusúdvychádzalzustanovení§34anasl.Trestnéhozákona,vzmysle

ktorých trest má jednak zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní
ďalšej trestnej činnosti a zároveň má vytvoriť podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny
život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov. Pokiaľ ide o osobu obžalovaného v konaní
bolo zistené, že doposiaľ viedol riadny život a od začatia stíhania jeho osoby sa nedopustil žiadneho
vážnejšieho protiprávneho konania. Súd preto usúdil, že vzhľadom na povahu spáchaného prečinu (ide

o menej závažný prečin, pre ktorý je zákonom ustanovená sadzba trestu odňatia slobody vo výmere 0
až 2 roky) a možnosť nápravy obžalovaného nie je potrebné ukladať trest spojený s odňatím slobody
a vzhľadom na majetkové pomery a príjem obžalovaného považoval za účelné uloženie peňažného
trestu, aj keď obžalovaný svojim konaním nezískal, ani sa nesnažil získať majetkový prospech. Súd
pri výmere trestu zohľadnil prítomnosť poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona t.

j. že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život. Preto súd uložil obžalovanému trest vo výške
1/3 mesačného príjmu obžalovaného, teda vo výške 300 €, ktorý súd považoval za primeraný, nie
neprimerane prísny a spôsobilý primäť obžalovaného k tomu, aby viedol riadny život a trestnú činnosť
znovu nepáchal.

Súdzároveňrozhodolonáhradnomtrestepreprípad,žebyvýkonpeňažnéhotrestumoholbyťúmyselne
zmarený, pričom ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace, ktorý ustanovil
s ohľadom na pomer výšky uloženého peňažného trestu k celkovým mesačným príjmom obžalovaného
tak, aby obžalovaného motivoval k vykonaniu peňažného trestu.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho oznámenia na Okresnom súde
Bratislava II, Drieňová 5, 827 02 Bratislava.