Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. september 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/34/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715201858
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8715201858.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Marianny Hirkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom A. C. XX, D. a 2/ E. F. G., nar. X.XX.XXXX, bytom D. XXXX/X, D. proti žalovanej: Slovenská
republika - Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcov proti
rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 14C/32/2015 - 444 zo dňa 13.05.2021 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby.

Zrušuje rozsudok vo výroku II. o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania
vrozsahu100%vočižalobcomv1.a2.rade,ovýškektorýchbuderozhodnutésamostatnýmuznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 4 ods. 1
písm. f), § 9 ods. 1 – 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1, § 25 ods. 1, § 27 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 9, § 18 ods. 1, § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom v znení neskorších zákonov, čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1, čl. 8,
§ 150, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi v 1. rade 37.848
eur, žalobcovi v 2. rade 37.848 eur a žalobcovi v 3. rade 37.848 eur s úrokmi z omeškania. Predmetom
konania je len rozhodovanie o žalobe žalobcov v 1. rade a 2. rade voči žalovanej, keďže žalobca v 3.
rade zobral žalobu dňa 22.4.2016 späť (viď č.l. 124 spisu).

V odôvodnení konštatoval, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, žaloba nie je dôvodná.

Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno spočívajúce v nároku na požadovanú výšku náhrady škody
najmä v rozsahu ušlého zisku z hospodárenia, ktoré vyčíslili na sumu 30.000,- eur, pričom túto výšku
ničím nepodložili. Súd prvej inštancie mal tiež za tom, že nebolo ničím podložené, že zdravotné a
psychické problémy žalobcov priamo súvisia s problémami pri reštitúcii, čo napokon aj sám žalobca v2. rade konštatoval na pojednávaní dňa 26.10.2018 (č. l. 172 spisu). Žalobcovia nepredložili dôkazy
o ukončení správneho konania v zmysle rozsudku KS Košice 6Sp 1/2016-76 z 22.06.2016, ktorým
zrušil rozhodnutie OÚ v Poprade č. H./XXXXXX-XXX-KJ zo dňa 09.11.2015. V tejto súvislosti súd

prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že nemôže nahrádzať správny orgán a konanie pred ním. K
námietke žalovanej, že nie je príslušná, uviedol, že žalovaná je Slovenská republika a nie konkrétne
ministerstvo a v rámci reformy ESS prešli kompetencie práve na MV SR a neobstojí jeho obhajoba, že
ide len o „svietenie a kúrenie“ (viď č. l. 194 spisu - vyjadrenie na pojednávaní 29.11.2018), pričom z tzv.
opatrnosti sa zúčastnili konania, vyjadrili sa a žalobcami boli označení. Nakoľko však neboli splnené

súčasne všetky tri podmienky potrebné pre úspešné uplatnenie náhrady škody, súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť. Výrok o trovách konania odôvodnil tak, že žalovaná
strana bola v konaní úspešná a preto jej priznal náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o výške
súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia. Namietali, že súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ako aj to, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Majú
za to, že žalobu neodôvodňovali iba tak ako to uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.
Odôvodnenie svojej žaloby bolo, že počas reštitúcie, na ktorú sa odvolávali, došlo zo strany štátu

k porušeniu pozemkového zákona č. 229/1991 Zb., § 5 ods. 3, k nečinnosti, prieťahom v konaní, vydaniu
nezákonného rozhodnutia Okresného úradu v Levoči, ktorým už iba musel „kamuflovať“ nezákonný
odpredaj reštitučnej pôdy, týmto pre neho najvhodnejším, ale nie pravdivým dôvodom, k porušeniu
zákona – nepostúpením odvolania žalobcov na krajský súd. Podľa žalobcov v odôvodnení rozsudku
absentuje zdôvodnenie, prečo súd vo veci vykonal dokazovanie aj predmetných „pripojených listinných

dôkazov“ – faktov podaných žalobcami na súd prvej inštancie, a teda majú za to, že súd prvej inštancie
sa s nimi vôbec nezaoberal ani nijak neoboznámil. Zdôraznili, že predmetnými podaniami bol zmenený
petit žaloby ohľadom nároku škody a výšky škody. Neuplatňujú si „nemajetkovú ujmu za psychické
a zdravotné problémy“, ale: „Požadujeme náhradu za škodu, ktorá nám vznikla porušením zákona
– nezákonným rozhodnutím – nesprávnym úradným postupom – nečinnosťou – prieťahmi v konaní,

t. j. „priamu majetkovú ujmu“ za predmetnú nezákonne predanú a nezákonne nepriznanú reštitučnú
pôdu (stavebné pozemky) vo výmere 3.808 m2 v uvedenej výške 68.544,- eur.“. Majú za to, že súd
prvej inštancie sa zastavil v roku 2018, je pre nich nepochopiteľné prečo sa súd prvej inštancie
nevyjadril k podstatnej, „v tomto novom pojednávaní“ už jedinej žalobcami požadovanej náhrade škody
priamej – materiálnej, t. j. za nezákonne odpredanú, nezákonne nepriznanú reštitučnú pôdu – stavebné

pozemky. Poukázali aj na to, že zo strany žalobcov boli súdu prvej inštancie predložené dôkazy
o ukončení správneho konania správnym orgánom, pričom poukázali na to, že z ich pohľadu bez
rešpektovania záverov Krajského súdu v Košiciach, ktoré boli pre správny orgán záväzné. Takže príčina
škody (nezákonnosť) sa v ukončenom správnom konaní správnym orgánom „nezvrátila“, t. j. nebolo
priznané vlastníctvo k predmetnej reštitučnej pôde, takže majú za to, že škoda „zostala“. Navrhli, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok v plnom rozsahu zmenil, priznal žalobcom právo na náhradu škody
v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom –
nečinnosťou štátneho orgánu vo výške 68.544,- eur. Ďalej navrhli uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcom 68.544,- eur spolu s úrokmi z omeškania do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku
takto: žalobkyni v 1. rade 34.272,- eur a žalobcovi v 2. rade 34.272,- eur.

Dňa 28.05.2021 bolo súdu prvej inštancie doručené podanie označené ako „Odvolanie k sp. zn.
14C/32/2015 – 444 voči rozsudku OS PP zo dňa 13. mája 2021 – vyjadrenie k odvolaniu zo strany
žalobcov. V tomto vyjadrení opätovne poukázali už na predtým uvádzané skutočnosti. Zdôraznili, že petit

žaloby zostal a aj zostáva nezmenený na základe nezákonného rozhodnutia a z nesprávneho úradného
postupu – nečinnosť v konaní, čo zapríčinilo vznik tejto skutočnej škody. Zmenili v petite len výšku škody.
Od výšky škody za nemajetkovú odstúpili a podľa žalobcov v dokazovaní kedykoľvek mohli odstúpiť
tak, ako to aj urobili podaním zo dňa 20.10.2020, navyše súd prvej inštancie neoznámil nesúhlas, ani
nemohol, lebo majú za to, že je to ich rozhodnutie. Zotrvali na svojom odvolacom návrhu, zároveň

si uplatnil aj trovy konania. Požiadali odvolací súd o vytýčenie verejného pojednávania tak ako im to
umožňuje Ústava SR i zákony SR s tým, že veria, že po 29 rokoch od uplatnenia reštitučných nárokov
súd vynesie spravodlivý rozsudok.K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že má za to, že v danej veci nedošlo ku
kumulatívnemu splneniu všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu. Zdôraznil, že namietal

nielen žalobcami uplatnený nárok, čo do základu, tak aj výšky, ale aj to, že Ministerstvo vnútra SR nebolo
v tomto konaní orgánom oprávneným konať za štát. Poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia.
Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.

K vyjadreniu žalovaného zaslal repliku žalobca v 2. rade. Uviedol, že ho vyjadrenie žalovaného
neprekvapilo, je rovnaké ako všetky ostatné vyjadrenia žalovaného, ktorý sa vyjadruje len vo
všeobecnej rovine a k predloženým dôkazov stanovisko nezaujme. Podľa žalobcov žalovaný neobhajuje
a nezastupuje právo a spravodlivosť tohto právneho spravodlivého demokratického štátu, ale snaží sa
len zakryť svoje zlyhanie, z ktorého ho usvedčujú dva rozsudky Krajského súdu v Košiciach v čom jej
mal pomáhať súd prvej inštancie, ktorý si od žalovaného nevyžiadal vyjadrenie k meritu veci a ani jej

nepoložil jednu jedinú otázku. Záverom uviedli, že odvolaciemu súdu už nechcú nič navrhovať, ostáva
im len veriť, že svojho práva a spravodlivosti sa v tejto republike aj oni ako „obyčajní ľudia“ konečne
po 29 rokoch dočkajú.

K vyjadreniu žalovaného zaslala repliku aj žalobkyňa v 1. rade. Namietala, že žalovaný nepodal
vyjadrenie k odvolaniu žalobcov v súdom určenej lehote voči rozsudku Okresného súdu Poprad zo
dňa 13.05.2021, a preto považuje toto vyjadrenie za irelevantné a neúčinné. Má za to, že po vynesení
rozsudku žalovaný nemôže doplňovať a upravovať rozsudok , na to mal čas 6 rokov na pojednávaniach,
pričom sa zúčastnil len jedného. Zopakovala a odkázala na všetky skutočnosti uvedené v odvolaní.

Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a priznať žalobcom právo na náhradu škody, lebo má za to, že nie
je jeden zákonný dôvod, na základe ktorého v zmysle zákonnosti a ústavnosti by im táto náhrada patriť
nemohla. Pokiaľ odvolací súd dospeje k opačnému záveru, teda, že žalobcom nárok na náhradu škody
nepatrí, žiadala, aby odvolací súd svoje rozhodnutie riadne zdôvodnil paragrafmi príslušných zákonov.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ,ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 14.09.2022 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je
dôvodné.

Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov uvedených
žalobcami v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym
posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

Žalobcovia dôvodnosť odvolania zdôvodnili dvomi odvolacími dôvodmi, a to odvolacím dôvodom

uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností) a odvolacím dôvodom uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP
(súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam).

K námietke nevykonania navrhnutých dôkazov zo strany žalobcov odvolací súd uvádza, že navrhovanie
dôkazov predstavuje jedno z práv, ale zároveň i povinností strany sporového konania, pričom navrhnutie
dôkazu automaticky nezakladá povinnosť súdu takýto dôkaz aj vykonať. Len súd rozhoduje, ktorý z
navrhnutých dôkazov vykoná, a to z dôvodu aby sa tak predišlo vykonávaniu tých dôkazov, ktoré súpre prejednanie a rozhodnutie veci irelevantné. Vykonávaním všetkých (aj nepodstatných dôkazov)
by zároveň dochádzalo aj k mareniu rýchlosti a hospodárnosti konania. V prípade, ak súd nevykoná
navrhnuté dôkazy, musí v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo ich nevykonal. V takomto prípade

samotné neakceptovanie vykonania navrhnutých dôkazov samo o sebe nemôže znamenať porušenie
práva strany sporu. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či do práva na spravodlivé súdne
konanie by mohol nastať len vtedy, ak by takýto záver súdu o nevykonaní navrhnutého dôkazu bol zjavne
nedôvodný alebo by takémuto záveru chýbala predchádzajúca racionálna úvaha súdu vychádzajúca
z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by bola strana sporu nevykonaním

navrhnutého dôkazu postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana sporu v konaní.
Odvolací súd má za to, že táto odvolacia námietka naplnená nebola. Z obsahu spisu a ani z odvolania
nevyplýva aké dôkazy navrhli žalobcovia vykonať a súd prvej inštancie ich nevykonal. Už vôbec nie,
žeby sa žalobcovia dostali do nevýhodnejšieho postavenia z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov.
Žalobcovia tieto dôkazy nepomenovali a neuviedli ich konkrétne ani na súde prvej inštancie a ani v
odvolaní.

K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP. Odvolací

súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z

najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to,
že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj

strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, a to v každom štádia civilného

procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany na spravodlivý proces.

Žalobcovia v odvolaní namietali, že Petit žaloby ohľadom predmetu nároku žaloby a výšky škody
bol zmenený. Uviedli, že nepožadujú „i ušlý zisk, 3. nemajetkovou ujmou za psychické a zdravotné
problémy.“, ale požadujú „náhradu za škodu, ktorá nám vznikla porušením zákona – nezákonným
rozhodnutím – nesprávnym úradným postupom – nečinnosťou – prieťahmi v konaní, t. j. „priamu
majetkovú ujmu“ za predmetnú nezákonne predanú a nezákonne nepriznanú reštitučnú pôdu (stavebné

pozemky) vo výmere 3.808 m2 v uvedenej výške 68.544,- eur.“.

Vo vzťahu k nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným postupom, odvolací súd poukazuje na
relevantné ustanovenia príslušného zákona, a to zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov: „Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.“.

Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov: „Právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo konané ako s
účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť.“.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov: „Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje

o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.“.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov: „Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie

tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.“.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona vyplýva, že prvým predpokladom na priznanie nároku na
náhradu škody je nezákonnosť rozhodnutia a jeho zrušenie alebo zmena príslušným orgánom.

Nezákonným rozhodnutím je rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom
Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené
príslušným orgánom. Toto rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom súdnom konaní, v

správnomkonaníalebovtrestnomkonaní.Zákonč.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov však explicitne nedefinuje pojem „nezákonné
rozhodnutie“. Nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie
v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Otázka, či bolo vydané
nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu.

Druhou podmienkou na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
moci je vznik samotnej škody. Na priznanie nároku na náhradu škody nestačí len existencia
nezákonného rozhodnutia bez dopadov takéhoto rozhodnutia na individuálny život poškodeného. V
slovenskom právnom poriadku sa neaplikuje systém paušálneho mechanizmu, ktorý by všeobecným

vyčíslením priznával nárok na náhradu škody vo forme konštantne určenej peňažnej kompenzácie, a
tak určenie jej výšky je osobitné pre každý prípad.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov pojem škoda nedefinuje. V zmysle ustálenej judikatúry je škoda chápaná ako ujma,

korá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, a je
teda nahraditeľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza
k naturálnej reštitúcii. (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 28 Cdo 2617/2012).

Napriek absencii legálnej definície pojmu príčinná súvislosť v zákone o zodpovednosti za škodu,

ustálená súdna prax definovala príčinnú súvislosť, ako priamu väzbu javov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorých jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je
každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý s ňou spojený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.
Atribútom príčinnej súvislosti je totiž “priamosť” pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo

(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody
existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.Odvolací súd súčasne zdôrazňuje, že nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v
rámci konania o náhrade škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o
náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený
zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné
riešiť ako otázku predbežnú. Podmienkou priznania nároku je teda to, že nezákonné rozhodnutie

príslušný orgán zmenil alebo zrušil. Tým sa zabezpečuje, že otázku, či je v danom prípade právoplatné
rozhodnutie nezákonné, zodpovedne zvážil už pred začatím konania o náhradu škody kvalifikovaný
orgán. Zodpovednosť štátu je daná iba v prípade, ak poškodený využil všetky riadne opravné prostriedky
na dosiahnutie nápravy. Iná právna konštrukcia by viedla k obchádzaniu základného procesného
inštitútu, ktorým riadne opravné prostriedky nepochybne sú.

V kontexte vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno
vo vzťahu k požadovanej náhrade škody. Odvolací súd zdôrazňuje, že pre úspešné uplatnenie nároku
na náhradu škody spôsobenej nezákonným postupom je potrebné kumulatívne splnenie všetkých
zákonnom predpísaných podmienok (t. j. vydanie právoplatného rozhodnutia, pričom toto rozhodnutie
musí byť zmenené alebo zrušené pre jeho nezákonnosť, vydaním takéhoto rozhodnutia došlo ku škode),

k čomu však danom prípade nedošlo. Žalobcovia poukazovali na rozhodnutie Okresného úradu Levoča
č. j. H. z 30.04.2003, ktoré bolo rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S 8/2012 – 33 zo
dňa 06.09.2012 zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Ďalej svoj nárok odôvodňovali aj s odkazom na
rozhodnutie Okresného úradu Poprad č. H./XXXXXX-XXX-KJ zo dňa 09.11.2015, ktoré bolo zrušené
rozsudkomKrajskéhosúduvvKošiciachč.k.6Sp1/2016-76zodňa22.06.2016.Otom,žedanésprávne

konanie by malo byť už skončené však žalobcovia nepredložili žiaden dôkaz. Podmienka, že v prípade
uplatňovania si práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktorým bola škoda
spôsobená, musí byť toto rozhodnutie právoplatné tak v tomto prípade splnená nebola, resp. žalobcovia
nepreukázali opak. Žalobcovia sa odvolávajú aj na ďalšie rozhodnutia, t. j. rozhodnutie Obvodného
pozemkového úradu Poprad č. j. H./XXX/XXXX-R XXXX/XXXX-PE zo dňa 03.04.2006, Okresného

úradu Prešov č. j. H./XXXXXX-HAK zo dňa 11.12.2017, ktoré však súdu nepredložili. Vzhľadom na
uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nedošlo ku kumulatívnemu splneniu zákonom
vyžadovaných podmienok v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a teda záver súdu prvej inštancie,
že žalobu je potrebné zamietnuť, je dôvodný a správny.

Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť
účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom
toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že ho súd považuje za pravdivé) ani na
základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka

nepriaznivé rozhodnutie.

Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že v rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí
uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, kto tvrdí, dokazuje (affirmanti incumbit probatio). Inak
povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ

svojho rozhodnutia. Ak teda si žalobcovia uplatňujú voči žalovanému (škodu, ktorá im mala vzniknúť
porušením zákona – nezákonným rozhodnutím – nesprávnym úradným postupom – nečinnosťou –
prieťahmi v konaní, t.j. priamu majetkovú ujmu vo výške 68.544,- Eur musia dôvodnosť tejto požiadavky
aj náležite preukázať, a to tak, aby o pravdivosti ich tvrdení nevznikli žiadne pochybnosti.

Ústavný súd SR v rozhodnutí II. ÚS 38/2015 ustálil, že: „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží
na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky,
ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí.“.

Odvolací súd súčasne zdôrazňuje, že predmetom tohto konania je nárok na náhradu škody, v ktorom

ako v civilnom sporovom konaní platí princíp kontradiktórnosti konania, a teda nie je úlohou súdu, ale
procesných strán a ich procesnej diligencie, aby zabezpečili dôkazy na podporu svojich tvrdení.Z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť,
či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a
právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť;

nezáležípritom,akýjejehoskutočnýúčinoknasúdnerozhodnutie(napr.vecK.S.protiFínsku,rozsudok
ESĽP z 31. mája 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. júna 2001). Inak povedané
požiadavka „kontradiktórnosti konania" sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne. Z jej hľadiska v
podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov
predložených súdu (mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II. ÚS 249/2012). (Nález Ústavného súdu SR z 30.

apríla 2013, sp. zn. II. ÚS 168/2012-44).

V ďalšom sa odvolací súd zaoberal nárokom žalobcov na náhradu škody spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, pričom opätovne súd poukazuje na relevantné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov: „Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a
d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.“.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov: „Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho
v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného

rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov: „Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.“.

V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zákon nedefinuje pojem nesprávny úradný
postup. V rámci uvedeného ustanovenia sa riešia tie prípady vzniku škôd, ktoré vznikli inou ako
rozhodovacou činnosťou. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je závislé i na posúdení príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným

z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému
výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.

Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej
súvislostisprieťahmivkonaní.Zavedenieustanoveníoprieťahochvkonaníakodôsledkovnesprávneho

úradného postupu umožní riešenie mnohých sporov už na vnútroštátnej úrovni a nie pred ESĽP.

Z vykonaného dokazovania je ďalej zrejmé, že Okresný úrad Levoča pochybil, keď si nesplnil svoju
povinnosť a odvolanie žalobcov voči jeho rozhodnutiu č. j. H. z 30.04.2003 nepostúpil nadriadenému
orgánu bez zbytočných prieťahov. Urobil tak až po výzve Krajského súdu v Košiciach ako nadriadeného

orgánu. Z rozhodnutia Krajského súdu vyplýva: „Navrhovatelia podanými oprávnenými prostriedkami
takmer 10 rokov legitímne očakávali, že o ich nároku bude v súdnom konaní rozhodnuté, čo v danom
prípade dodržané nebolo. Nie je teda v kompetencii tohto súdu posudzovať dôvod, prečo sa o opravných
prostriedkoch oprávnených osôb v primeranej lehote nepokračovalo.“. Aj napriek uvedenému odvolacísúd dospel k záveru, že ani v tomto ohľade nie je možné žalobnému návrhu žalobcov vyhovieť, keďže
z dikcie ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov jednoznačne vyplýva, že konaní možno vychádzať len z výsledkov

vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobcovia však žiadne takéto rozhodnutie, či výsledky
vybaveniasťažnosti/žiadostidosúdnehospisunedoložili,apretoajvtomtoohľadeodvolacísúdnemôže
dospieť k inému záveru než k tomu, že žalobný návrh žalobcov je nedôvodný.

Z obsahu spisu je zrejmé, že Regionálny odbor Slovenského pozemkového fondu v Poprade si

nesplnil svoju povinnosť, keď získané informácie bez prieťahov nepostúpil Slovenskému pozemkovému
fondu v Bratislave. Týmto postupom došlo k porušeniu § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému pôdohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov.
Uvedená skutočnosť vyplýva z listu Ministra pôdohospodárstva SR Vladimíra Chovana č. XXX/XXXX-
XXX zo dňa 11.01.2010 zaslaného žalobkyni v 1. rade. (č. l. 21). V dôsledku nepostúpenia informácií

Slovenskému pozemkovému fondu v Bratislave (o reštitučnom konaní žalobcov) došlo k predaji časti
spornýchpozemkovnaobecKlčov,ktoráichnáslednepreviedlananovýchvlastníkovvsúladesprávnou
úpravou. Uvedené skutočnosti vyplývajú aj z rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu Poprad
č. j. H./XXX/XXXX-R XXXX/XXXX-PE zo dňa 03.04.2006, v ktorom je o. i. uvedené, že oprávnené
osoby, t. j. žalobcovia spĺňajú podmienky na vrátenie vlastníctva k časti výmery prídelového pozemku.

V r. 1956 bolo z prídelu odňaté 1.820 m2 k IBV a v roku 2002 SR – SPF odpredal ďalšiu výmeru
pôdy obci Klčov na IBV občanov obce. Oprávnený osobám sa dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia
navracia vlastníctvo k časti prídelovej parcele. Oprávnené osoby spĺňajú podmienky na priznanie práva
na náhradu za časť výmery prídelovej parcely, ktorá prešla do vlastníctva štátu alebo inej právnickej
osoby odňatím výmery rozhodnutím ONV v Levoči, pôdohospodársky odbor č. XXXX/XXXX –pôd.

Z 20.09.1956 a kúpnou zmluvou č. XKXXXXXX zo dňa 09.07.2002 zo SR – SPF na obec G. – bez
náhrady.Pozemky,ktorésaprevedúoprávnenýmosobámzaichpôvodnýpozemok,poskytneSlovenský
pozemkový fond, Regionálny odbor v Poprade. Finančnú náhradu za pôvodný pozemok, ku ktorému sa
vlastníctvo nevracia a za ktorý nebol poskytnutý náhradný pozemok, poskytne Slovenský pozemkový
fond, Regionálny odbor v Poprade. (č. l. 496).

Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobcom za vzniknutú škodu, ktorá im vznikla
v dôsledku porušenia ust. § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde a inému pôdohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov zo strany Regionálneho
odboru Slovenského pozemkového fondu v Poprade, ktorý nepostúpil získané informácie Slovenskému

pozemkovému formu, v dôsledku čoho tento časť sporných pozemkov predal na obec Klčov, bola
priznaná nielen finančná náhrada, ale aj pozemky, ktoré predstavujú náhradu za ich pôvodný pozemok.

So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že žaloba nebola podaná
dôvodne, a preto je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom

podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

Vo vzťahu k výroku o trovách konania odvolací súd uvádza, že z obsahu napadnutého rozhodnutia nie je
zrejmé z akého ustanovenia zákona súd prvej inštancie vychádzal. Navyše, odvolaciemu súdu sa javí,
že súd prvej inštancie nezohľadnil možnosť aplikácie výnimočného ustanovenia § 257 CSP (odvolací

súd uvedené nevie jednoznačne posúdiť, keďže rozhodnutie súdu o trovách konania súd prvej inštancie
neodôvodnil dostatočne, teda v intenciách ust. § 220 ods. 2 CSP).

Podľa § 257 CSP (§ 150 OSP), výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu alebo strane, ktorej to
priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním muselalebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred
všeobecným súdom.

Rozhodovanie o trovách súdneho konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je samo
o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí zo
dňa 06.02.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 07.10.2004 vo veci Bauman proti
Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).

Výnimku pri rozhodovaní o trovách konania predstavuje ustanovenie § 257 CSP, ktorého účelom
je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením
moderačného absolučného práva. Zo slovného znenia vyššie uvedeného zákonného ustanovenia
vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov
konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu

neprimeranej tvrdosti.

Ustanovenie § 257 CSP nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady
rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane konania; vždy musí ísť o
celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k
majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán konania a je potrebné vziať do
úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto
rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie § 257

CSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu konania
a pod..

Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať
dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 257

CSP len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982,
R 23/1989).

Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP rozsudok vo výroku
o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude opätovne rozhodnúť o trovách konania s tým, že
posúdi pomery tak na strane žalobcov, ako aj na strane žalovaného, s dôrazom na to, či na strane
žalobcov existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd prvej inštancie svoje závery odôvodní v súlade

s ustanovením § 220 ods. 2 CSP tak, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé.

Vnovomrozhodnutísúdprvejinštancierozhodneajonáhradevšetkýchtrovkonania(§396ods.3CSP).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).