Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/4/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214205268
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8214205268.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Marianny Hirkovej v spore žalobcu: I. E. nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. č. XX, XXX XX A., právne zastúpený advokátom: JUDr. Martin Tobiaš, so sídlom Protifašistických
bojovníkov 4, 080 01 Prešov, proti žalovanému: D. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. č. 5, XXX XX A.,
právne zastúpený advokátom: JUDr. Ján Jurč, so sídlom Partizánska 5, 085 01 Bardejov, o zriadenie
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve prechodu, v opätovnom konaní po
rozhodnutí Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Co 117/2019-185 z 24.11.2020, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 5C/138/2014 - 274 zo dňa 06.10.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu
s tým, že o ich výške i o výške trov na súde prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalobu zamieta.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi 100% nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania.

III. Žalobca je povinný nahradiť trovy štátu spočívajúce v nákladoch na obhliadku na mieste samom.“.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, § 135c ods. 3, § 151n ods. 1 až
3, § 151o ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, § 10 ods. 1 zákona č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku

(ďalej len „zákon o stavebnom poriadku“), § 23 ods. 1, § 24 ods. 2 vyhlášky č. 144/1959 Ú.v. ktorou sa
vykonáva zákon o stavebnom poriadku (ďalej len „vykonávacia vyhláška“), § 137 písm. c), § 253 ods. 1,
§ 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 a 2, § 396 ods. 3, § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“).

3. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému ako výlučnému vlastníkovi parcely B. XX -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 218 m2, nachádzajúcej sa v katastrálnom území S. a vedenej

Okresným úradom T., katastrálny odbor na LV XXXX (ďalej len „susedný pozemok“), zriadenia práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré by v prospech jeho dotknutých nehnuteľností zaťažovalo
(rozumej vecné bremeno) susedný pozemok žalovaného v prospech prístupu k jeho dotknutým
nehnuteľnostiam a ktoré by spočívalo v práve žalobcu, jeho rodinných príslušníkov a jeho právnychnástupcov, prechodu peši, osobným motorovým vozidlom, ako aj nákladným motorovým vozidlom cez
susedný pozemok žalovaného.

4. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 5 C 138/2014 - 142 zo 06.08.2019 tak, že:
„I. Žalobu zamieta.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi 100% nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania.“

5. Krajský súd v Prešove o odvolaní žalobcu proti rozsudku citovanom v bode 5 tohto rozhodnutia
rozhodol uznesením č. k. 5 Co 117/2019-185 zo dňa 24.11.2020 a to tak, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Súd prvej inštancie následne po vrátení veci odvolacím súdom pokračoval v konaní v intenciách
naznačených odvolacím súdom. Ustálil, že sporom dotknuté nehnuteľnosti žalobcu CKN XX a CKN XX

sú teritoriálne umiestnené medzi z jednej strany parcelami CKN XX, CKN XX/X a CKN XX/X vlastnícky
patriacimi žalovanému a z druhej strany parcelami B. XX a CKN XX/X spoluvlastnícky s najväčším
podielom patriacimi synovi žalobcu E. E., nar. XX.XX.XXXX a k nim priliehajúcimi parcelami B. XX
a B. XX/X vlastnícky výlučne patriacimi taktiež synovi žalobcu E. E., nar. XX.XX.XXXX. Vykonaním
obhliadky na mieste samom mal súd prvej inštancie tiež preukázané, že cez tak z jednej, ako aj z druhej

strany, s parcelami žalobcu susediace označené parcely, sa žalobca vie dostať k svojím dotknutým
nehnuteľnostiam B. XX a B. XX. Uvedené teritoriálne umiestnenie dotknutých nehnuteľností žalobcu B.
XX a B. XX medzi na jednej strane parcelami žalovaného a na druhej strane parcelami spoluvlastnícky
a vlastnícky patriacimi synovi žalobcu, bolo identickým aj v minulosti, t.j. aj v roku XXXX kedy malo
dôjsť medzi žalobcom a otcom žalovaného k pokonávke a identickým bolo aj v roku XXXX kedy

rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 8 C 483/94 zo dňa 30.04.1998 došlo k vyporiadaniu
vlastníckych vzťahov žalobcu a žalovaného k im v súčasnosti vlastnícky patriacim parcelám. Zdôraznil,
že otázka „vhodnosti“ prístupu, nie je zákonným predpokladom a ani dôvodom pre tak závažný a
v podstate trvalý zásah do vlastníckeho práva žalovaného, akým je zriadenie vecného bremena na
jemu vlastnícky patriacom pozemku, a to ani pri priznaní mu náhrady za toto obmedzenie. Zákonným

predpokladom zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve prístupu podľa cit. § 151o ods. 3
OZ je neexistencia iného prístupu, t.j. ak vlastník stavby nemá k stavbe iný prístup len ten, ktorého
zriadenia sa domáha, ktorá skutočnosť však v konaní preukázaná nebola, resp. bol preukázaný opak,
a to že žalobca má k svojim nehnuteľnostiam aj iný prístup, resp. má dva prístupy. Avšak keďže
obidva prístupy k dotknutým nehnuteľnostiam žalobcu, sú možné iba cez parcely iných vlastníkov a

to z jednej strany cez parcely žalovaného a z druhej strany cez parcely vlastnícky či spoluvlastnícky
patriace žalobcovmu synovi, vlastnícke právo ktorých v zmysle cit. čl. 20 ods. 1 ústavy ma rovnaký
zákonný obsah a požíva rovnakú ochranu, t.j. vlastnícke právo tak žalovaného ako aj žalobcovho syna
má rovnakú ochranu pred akýmkoľvek nedôvodným zasahovaním alebo obmedzovaním jeho atribútov,
predmet vlastníctva nerušene užívať, požívať a disponovať s ním. Za daného stavu súd prvej inštancie

za účelom zistenia objektívnej znesiteľnosti zásahu do vlastníctva niektorého z nich za daných okolnosti
vykonal test proporcionality, t.j. test primeranosti a akceptovateľnosti zásahu do ich ústavou chráneného
vlastníckeho práva vzhľadom na sledovaný účel, ako aj vzhľadom na dokazovaním zistené okolnosti
veci. V danom prípade súd prvej inštancie síce uznal, že na prvý pohľad, tak z hľadiska terénneho
charakteru okolo dotknutých nehnuteľností žalobcu nachádzajúcich sa parciel iných vlastníkov, ako aj

z hľadiska vzdialenosti prístupovej cesty k nehnuteľnostiam žalobcu, sa v interakcii na aktuálny vek
žalobcu, ako to povedal aj právny zástupca žalobcu na pojednávaní, javí byť pre žalobcu „prijateľnejším“
prístup skrz susedný pozemok žalovaného, pretože skrz tento by mal žalobca bližšie k prístupovej
ceste a taktiež je rovinatejší, avšak v tomto prípade považoval súd prvej inštancie za nevyhnutné
zohľadniť aj všetky dokazovaním zistené aj historické skutočnosti, ktoré viedli k vzniku daného stavu, že

žalobca nemá aktuálne z cesty prístup skrze nehnuteľnosti, ktoré by mu patrili, pričom účastníkom, resp.
„režisérom“ týchto okolností bol v minulosti aj žalobca. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca
v minulosti mal v podielovom spoluvlastníctve parcelu KN 15, skrze ktorú sa vedel dostať na vlastnícky
jeho rodine patriacu parcelu CKN XX, na ktorej sa nachádzal rodičovský dom žalobcu, na prístupovú
cestu, ktorú cestu v minulosti tak žalobca, ako aj jeho rodinní príslušníci využívali a aj využívajú, avšak

žalobca tým, že v roku 2009 tento svoj spoluvlastnícky podiel na tejto parcele B. XX daroval svojmu
synovi sa tak sám „pripravil“ o spoluvlastníctvo k nej a sám tak prispel, či už neprezieravo alebo zámerne,
k vytvoreniu stavu, že aktuálne môže argumentovať, že táto parcela mu ani len spoluvlastnícky už
nepatrí, a teda ju nemôže na prístup využívať, hoci ju de facto využíva (viď vyššie). Zohľadniac uvedenésúvislosti, ktoré viedli k vzniku dnešného stavu a ktorých iniciátorom bol sám žalobca, nie je podľa
súdu prvej inštancie možné bez ich zohľadnenia prisvedčiť argumentácii právneho zástupcu žalobcu
a to, že by bolo neprimeranejším zriadiť vecné bremeno skrz parcely B. XX a B. XX, lebo by bolo

potrebnézasiahnuťdovlastníctvaviacerýchosôbnarozdielodzriadeniavecnéhobremenacezsusedný
pozemok žalovaného, lebo by sa zasiahlo iba do vlastníctva žalovaného, pretože podľa súdu prvej
inštancie žalovaný k vytvoreniu daného stavu nijako, a to ani len okrajovo neprispel, a teda mal za
to, že by nebolo spravodlivým od neho žiadať a očakávať, že ponesie následky tohto stavu, t.j. že
žalovaný by mal teraz strpieť prechod cez svoj majetok len preto, že v minulosti sám žalobca len z

jemu známych pohnútok sa sám pripravil o spoluvlastníctvo k parcele cez ktorú mohol prechádzať k
ceste. Vo vzťahu k ostatným spoluvlastníkom parcely B. XX poukázal na skutočnosť, že títo tak počas
súdneho konania (svedkovia), ako aj počas obhliadky na mieste samom proklamovali, že svoje podiely
už chceli odpredať žalobcovi alebo aktuálne jeho synovi, ktorý je po darovaní tiež jej spoluvlastníkom,
a to už aj z dôvodu, že títo spoluvlastníci nemajú k týmto svojim podielom na parcele B. XX reálny
prístup, pretože táto parcela je zasa paradoxne obklopená parcelami patriacimi žalobcovi alebo jeho

synovi a títo im prístup k ich podielom neumožnia, takže v skutočnosti je tu vytvorený faktický stav,
kedy sú spoluvlastníci parcely B. XX jej spoluvlastníkmi len de iure, no fakticky ju neužívajú lebo k nej
nemajú prístup a zasa na druhej strane žalobca jej spoluvlastníkom, vlastným pričinením nie je (podiel
daroval), avšak reálne ju využíva na prechod. Pokiaľ ide o parcelu B. XX, ktorá je aktuálne vo vlastníctve
žalobcovho syna E. E., táto v minulosti patrila žalobcovým rodičom a bol tu postavený rodičovský dom

žalobcu. Neskôr titulom rozsudku Okresného súdu Bardejov sp. zn. 8 C 483/94 zo dňa 30.04.1998,
nie titulom darovania od otca, ako to na pojednávaní 20.08.2021 uviedol žalobca, táto parcela bola
určená do vlastníctva žalobcovej sestry I. E., ktorá ju predala žalobcovmu synovi, tj. predmetná parcela
stále bola a aj je vo vlastníctve so žalobcom rodinne spriaznených osôb, pričom žalobca, ako už bolo
vyššie spomenuté, už v čase súdneho sporu sp. zn. 8 C 483/94 vedel, že nemá priamy prístup na

svoje nehnuteľnosti, pretože už v tom čase, t.j. v roku 1994 priložil k žalobe aj geometrický plán na
zriadenie práva prechodu, avšak iba cez susedný pozemok žalovaného nie však cez pozemok patriaci
jeho sestre, hoci v tom čase (až do r. 2009) žalobca bol ešte aj spoluvlastníkom parcely B. XX. Napokon
sa žalobca v tomto spore aj napriek uvedenému, zriadenia tohto práva prechodu nedomáhal ani voči
žalovanému a ani voči svojej sestre, tj. voči osobe s ním rodinne spriaznenej, hoci na tejto parcele

bol ich spoločný rodičovský dom, teda sa cezeň chodievalo, dôkazom čoho je aj vstupná bránička v
plote žalobcu zo strany tejto parcely (fotodokumentácia z obhliadky na mieste samom) a ako to počas
obhliadky na mieste samom potvrdil aj žalobca, chodievalo sa cezeň aj s vozom. Samotný technický
stav parciel B. XX a B. XX nemôže byť podľa súdu prvej inštancie argumentom, ktorým by bolo možné
odôvodniť, vyššiu mieru potreby zásahu do vlastníctva žalovaného ako do vlastníctva syna žalobcu,

ktorý syn toto nadobudol aj vďaka žalobcovi, pretože tento terén je schodným (stav na obhliadke a
po nej, pričom terén sa bude meniť, keďže syn žalobcu mieni stavať na parcele B. XX rodinný dom,
ako to uviedol sám žalobca, ku ktorému bude chcieť mať aj prístup autom, z ktorého dôvodu napokon
syn žalobcu na pojednávaní aj vypovedal, že si dal opraviť most). Pokonávku, na ktorú sa odvolával
žalobca, súd prvej inštancie posúdol z hľadiska určenia práva prechodu ako neurčitú a nevykonateľnú,

pretože v nej nebol určený rozsah ani priebeh cesty cez ktorú by sa malo prechádzať, tobôž ak sa tento
prechod týkal v tom čase parcely č. XXX, mpč. XX, ktorá bola nepomerne výmerou väčšou ako dnešná
parcela žalovaného B. XX, parcela č. XXX, mpč. XX zahŕňala v sebe aj dnešné parcely B. XX, B. XX/X
a B. XX/X, takže žalobca sa v dobrej viere nemohol na ňu, pre jej neurčitosť spoliehať a navyše z tejto
pokonávky vyplýva jasný úmysel jej účastníkov, t.j. žalobcu a otca žalovaného, že sa bude jednať len o

cestu cit. „dočasnú“, t.j.. Aj otec žalovaného mal za to, že to bude len cesta do určitého času a keďže
sa táto pokonávka realizovala v súvislosti so zámenou časti parcely č. XXX, mpč. XX, z dôvodu záujmu
žalobcu stavať rodinný dom na tej časti parcely č. XXX, mpč. XX, ktorá v čase pokonávky patrila otcovi
žalovaného, možno mať z týchto okolností dôvodne za to, že túto dočasnosť otec žalovaného mienil
dobou dokedy si žalobca nepostaví dom. Napokon aj sám žalobca na pojednávaní uviedol, že to bolo

z dôvodu, aby kvôli stavbe mal bližšiu a autom ľahšie schodnú cestu k domu kvôli dovozu stavebného
materiálu.Jesícepravdou,ževpokonávkejetátodočasnosťobmedzenávýstavboucesty,avšakvtomto
smere je toto dojednanie vzhľadom na okolnosti pokonávky neurčité a vo vzťahu k otcovi žalovaného
zavádzajúce. Z pokonávky je totiž zrejmé, že žalobca a otec žalovaného si ňou vymieňali veľkosťou
identické časti parcely č. XXX, mpč. XX, pričom žalobca pred touto zámenou vlastnil tú časť, ktorá bola

síce priamo pri prístupovej ceste (aj dnešná B. XX), avšak bola ďalej od parciel, ktoré patrili rodine
žalobcu (dnešné B. XX/X, B. XX/X, B. XX, B. XX), resp. medzi ním a týmito parcelami patriacimi rodine
bola časť parcely č. XXX, mpč. XX, ktorá patrila otcovi žalovaného. Preto žalobca inicioval pokonávku,
aby bol „bližšie“ k rodine. Inými slovami, uvedenou zámenou titulom pokonávky, žalobca vlastne získaldo faktického užívania tú časť parcely č. XXX, mpč. XX, ktorá bola bližšie k parcelám patriacim a
užívaným s ním rodinne spriaznenými osobami (rodičia, sestra, strýko), a to aj za cenu straty priameho
(bezprostredného) prístupu z prístupovej cesty majúc pritom na vedomí, že k svojej výmenou získanej

častiparcelyč.XXX,mpč.XXsažalobcavedeldostaťajskrzparcelypatriacerodine,čohodôkazomjejaj
vybudovanie prístupovej bráničky do dvora žalobcu z tejto strany (obhliadka) s tým, že prístup vozidlom
si zabezpečil v pokonávke do doby vybudovania cesty, avšak bez konkretizácie v pokonávke, do doby
vybudovania akej cesty, resp. kade by táto cesta mala viesť. Súd prvej inštancie ďalej ustálil, že ak by
otec žalovaného už v čase pokonávky v roku 1963 vedel, že jeho výmenou získaná časť parcely č. XXX,

mpč.XX,jejednouzdvochmožnýchtrvalýchprístupovkparceležalobcu,tedaakbybolotecžalovaného
uzrozumený s tým, že cez túto jeho parcelu bude mať žalobca trvalú cestu, tak by nebol súhlasil iba
s „dočasnou“ cestou pre žalobcu, takže tým, že otec žalovaného dal žalobcovi v roku 1963 súhlas iba
na „dočasné“ prechádzanie cez svoju parcelu a navyše v neurčitom rozsahu, možno podľa súdu prvej
inštancie logicky usudzovať, že ani otec žalovaného si neprial a nebol uzrozumený s tým, že tento
prechod, resp., že táto cesta by mala byť pre žalobcu trvalou, tak ako to prezentuje žalobca. Súd prvej

inštancie v ďalšom poukázal na neúspešný pokus o zmier medzi stranami, aj keď žalobca opakovane
deklaroval, že má záujem sa so žalovaným dohodnúť, no prakticky vyvinul veľmi malé až minimálne
úsilie k tomu smerujúce. Vzhľadom na uvedené dôvody a východiská, zohľadniac všetky historicky na
seba nadväzujúce okolnosti, ktorých pôvodcom bol v značnej miere žalobca, majúci tak podstatný vplyv
na dnešný stav veci, ako aj a predovšetkým so zohľadnením, že v ich dôsledku má žalobca dnes aj iný

faktický prístup k svojim nehnuteľnostiam, ako len cez susedný pozemok žalovaného, pričom ani dnes
by mu za účelom poskytnutia lekárskej pomoci nebol znemožnený prístup ani cez pozemok žalovaného,
keďže pre život zachraňujúci zásah, či už poriadkových zložiek alebo zdravotníkov vlastnícke vzťahy
nie sú prekážkou (pri záchrane života a zdravia môžu vstúpiť aj do cudzích priestorov), mal súd prvej
inštancie za to, že by bolo neprimeraným (test proporcionality), aby žalovaný, ktorý daný stav nevyvolal

ani neovplyvnil, aby znášal jeho dôsledky a preto žalobu žalobcu, ktorý má aj iný prístup, zamietol.
Výrok o trovách konania odôvodnil tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal voči v
konaní neúspešnému žalobcovi 100 % nárok na náhradu účelne vynaložených trov prvostupňového i
odvolacieho konania. Súčasne uložil žalobcovi, ktorý navrhol vykonanie dôkazu obhliadkou na mieste
samom, aby nahradil štátu v súvislosti s vykonaním tohto dôkazu vzniknuté trovy, pričom v tomto smere

sa žalobcovi v prospech jej úhrady započíta už ním 18.10.2018 zložený preddavok a žalovanému
bude tento ním zložený nespotrebovaný preddavok vrátený napokon uviedol, že o samotnej výške trov
konania okresný súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ako aj to, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napriek výslovným pokynom
odvolacieho súdu sa podľa žalobcu súd prvej inštancie týchto pokynov nedržal a aj v tomto „novom“
konaní rozhodol nesprávne a v rozpore so zákonom. Z týchto dôvodov považuje napadnuté rozhodnutie
za nezákonné a vydané v rozpore so základnými princípmi CSP. Má za to, že súd prvej inštancie v tomto
„novom“ konaní nesplnil ani jeden z týchto záväzných pokynov odvolacieho súdu, najmä nevykonal

žiadne dokazovanie vo vzťahu k tvrdeniu svedka a najmä nevenoval sa tomu, čo skutočne pri obhliadke
zistiť mal, a to „či skutočne cez parcelu žalovaného vedie plynová prípojka žalobcu“ ako mu to uložil
odvolacísúd.Zanajdôležitejšiepovažujeto,žesúdprvejinštancieanivtomto„novom“konanínevykonal
dokazovanie vo vzťahu k samotnej podstate tohto konania, a teda k zisteniu, „či sú splnené podmienky
na vyhovenie žalobe podľa ust. § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka“, ktorého vykonanie malo byť v

tomtokonaní„alfouaomegou“preto,abymohlobyťopodanejžaloberozhodnutéspravodlivoazákonne
a vykonanie ktorého bolo odvolacím súdom výslovne zdôraznené v ďalšom z jeho pokynov. Namiesto
skúmaniasplneniatýchtopodmienoksapodľažalobcusúdprvejinštancievprevažnejčastiodôvodnenia
svojho rozhodnutia venoval z jemu neznámych dôvodov „obhajobe“ svojho prvotného rozhodnutia,
pričom opakovane zdôrazňoval, prečo má za to, že k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu nemohlo v tomto prípade dôjsť, pričom aj samotný odvolací súd konštatoval, že „súhlasí
s názorom súdu prvej inštancie, že k vydržaniu práva prechodu nedošlo“.Ďalšiu prevažujúcu časť
odôvodnenia rozsudku súdu tvorí opis historických udalostí, či údajných „nesprávnych a neuvážených
krokov“ žalobcu, ktorými si mal žalobca podľa názoru súdu prvej inštancie spôsobiť to, že nemámfaktický prístup k svojim nehnuteľnostiam. Pokiaľ ide o ďalší z právne záväzných pokynov odvolacieho
súdu - zaoberať sa otázkou odplaty za zriadenie vecného bremena, tak aj vo vzťahu k tomuto žalobca
uviedol, že súd prvej inštancie nerešpektoval ani tento pokyn a v konaní po zrušení svojho rozhodnutia

sa týmto pokynom vôbec nezaoberal. Práve naopak súd prvej inštancie odmietol žalobcom navrhnutý
dôkaz - znalecké dokazovanie vo vzťahu k zisteniu primeranej náhrady/odplaty za zriadenie vecného
bremena, a to s tým, že takýto dôkaz mal žalobca navrhnúť už na začiatku konania vo svojej žalobe.
Súd prvej inštancie teda odmietol návrh žalobcu aj napriek výslovnému pokynu odvolacieho súdu, ktorý
mu uložil zaoberať sa možnosti vyhovenia žalobe aj napriek tomu, že žalobca v žalobe nenavrhol

takúto odplatu. Súd prvej inštancie neakceptoval ani tieto záväzné pokyny odvolacieho súdu a bez ich
vykonaniažalobuzamietol.Súdprvejinštanciepretopodľažalobcuprirozhodovanípostupovalvrozpore
s CSP a v rozpore s právne záväzným názorom súdu vyššieho stupňa, čo nemožno označiť inak ako
porušenie ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Žalobca má za to,
že súd prvej inštancie mal s poukazom na predmet sporu a v súlade s pokynmi odvolacieho súdu v
zmysle ust. § 151o ods. 3 OZ skúmať, či: a) vlastník stavby je alebo nie je súčasne vlastníkom priľahlého

pozemku, b) prístup vlastníka k stavbe možno alebo nemožno zriadiť inak, c) existujú, resp. neexistujú
okolnosti, ktoré zriadenie práva cesty vylučujú. Pokiaľ ide o to, či je vlastník stavby súčasne aj vlastníkom
priľahlého pozemku, táto otázka bola v konaní zodpovedaná vykonaným dokazovaním, pričom sa
preukázalo, že žalobca je síce vlastník stavby, avšak nie je vlastníkom priľahlého pozemku. K splneniu
prvej podmienky potrebnej k zriadeniu vecného bremena podľa ust. § 151o ods. 3 OZ tak podľa žalobcu

bezpochyby došlo. Vo vzťahu k druhej otázke, či možno alebo nemožno prístup vlastníka k stavbe
zriadiť aj inak ako zriadením vecného bremena - práva cesty cez pozemok žalovaného je potrebné
uviesť, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, ako dospel k názoru, že táto podmienka nie je
splnená. V konaní sa vykonaným dokazovaním nepochybne preukázalo, že návrh na uzavretie dohody,
v zmysle ktorej by došlo k zriadeniu vecného bremena za náhradu žalobca žalovanému predložil nie

raz, ale viackrát, pričom tento vždy odmietol uzavretie dohody. Uzavretie dohody žalobca navrhoval
žalovanémuniekoľkokrátužpredpodanímžaloby.Žalobcazdôraznil,ženapriekjehosnahedohodnúťsa
so žalovaným na zmluvnom zriadení vecného bremena, či dokonca na odkúpení predmetného pozemku
nedošlo k zmluvnému usporiadaniu tohto vzťahu. Z týchto skutočností je podľa žalobcu zrejmé, že
podmienka „nemožnosti zriadenia zmluvného práva prístupu“ na zriadenie vecného bremena v zmysle

ust. § 151o ods. 3 OZ je v danom prípade splnená, nakoľko prístup nebolo možné zriadiť na základe
dohody, či zmluvy so žalovaným. Súd prvej inštancie však tieto skutočnosti vo svojom rozhodnutí
neuviedol, čo ani nemohol, keďže sa vôbec nevenoval zisťovaniu, či táto podmienka je alebo nie je
splnenáačibynazákladejejsplneniamoholalebonemoholžalobevyhovieť.Čojevšakpriposudzovaní
splnenia tejto podmienky podľa žalobcu nemenej dôležité je, že prístup k stavbe nemožno v tomto

prípade zabezpečiť inak ani z dôvodu, že zabezpečenie takéhoto prístupu (ako deklaroval v rozhodnutí
súd prvej inštancie cez pozemky parc. č. C KN XX a XX) by pre žalobcu predstavovalo vynaloženie
tak vysokých nákladov, ktoré by objektívne mnohonásobne prevyšovali ujmu spôsobenú vlastníkovi
pozemku zriadením práva cesty a ich vynaloženie by nebolo od žalobcu možné spravodlivo požadovať.
Navyše zdôraznil, že keďže nie je vlastníkom týchto pozemkov, tak k takýmto razantným úpravám

pozemkov by nebol oprávnený ani v prípade, že by súd autoritatívne rozsudkom uložil vlastníkom
týchto nehnuteľností povinnosť strpieť právo prechodu cez ich pozemky. Súd prvej inštancie sa však
touto argumentáciou žalobcu nezaoberal. Žalobca tiež výslovne nesúhlasí s argumentom, ktorým súd
prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie v bode 61 odôvodnenia rozsudku, keď uviedol, že „otázka
vhodnosti prístupu nie je zákonným predpokladom a ani dôvodom pre tak závažný a v podstate trvalý

zásah do vlastníckeho práva žalovaného, akým je zriadenie vecného bremena na jemu vlastnícky
patriacom pozemku, a to ani pri priznaní mu náhrady za toto obmedzenie.“ Tento argument súdu prvej
inštancie podľa žalobcu len jasne potvrdzuje, že súd prvej inštancie nerešpektoval právnu záväznosť
ustanovenia § 151o ods. 3 OZ a svojim rozhodnutím jednoznačne poprel jeho platnosť a záväznosť.
Už len z tohto tvrdenia je podľa žalobcu zrejmé, že rozhodnutie súdu je vydané v rozpore so zákonom.

Žalobca aj naďalej má za to, že iný prístup k jeho stavbe možný nie je. Súd prvej inštancie sa však týmito
skutočnosťami nezaoberal, rovnako ako argumentom žalobcu, že v prípade zriadenia vecného bremena
cez pozemok žalobcu by bol obmedzený menší počet vlastníkov ako ani tým, že pozemok žalovaného
je na tento prechod k stavbe žalobcu užívaný už od roku 1963, teda viac ako XX rokov. Vo vzťahu k
tretej podmienke na možné zriadenie vecného bremena podľa ust. § 151o ods. 3 OZ žalobca uviedol,

že aj táto podmienka bola podľa jeho názoru v konaní splnená, a preto nebol dôvod na nezriadenie
tohto práva zodpovedajúceho právu vecného bremena. V danom prípade totiž neexistujú okolnosti,
ktoré by zriadenie práva cesty vylučovali, pričom žalobca svoje dôvody rozsiahlo rozviedol. Žalobca má
za to, že zriadenia vecného bremena sa objektívne domáha v nevyhnutnom rozsahu, z historickéhohľadiska je tento pozemok využívaný minimálne 58 rokov ako prístupová cesta, podľa údajov katastra
ide o zastavanú plochu a nádvorie. Nie je možné preto podľa žalobcu súhlasiť s názorom súdu prvej
inštancie, že vlastník pozemku - žalovaný by bol zriadením vecného bremena neprimerane obmedzený.

Otec žalovaného žalobcovi dal v roku 1963 súhlas na jej užívanie, a to až do riadnej výstavby obecnej
cesty. Žalovaný sám uviedol, že „okrem mňa a mojich detí nemá právo prechodu cez túto parcelu nikto
iný“. Žalovaný teda riadne (aj počas konania) akceptoval súhlas, ktorý žalobcovi dal jeho otec. Svoj
názor zmenil až časom, kedy mu začal brániť vo výkone tohto práva prechodu. Podľa žalobcu preto nie
je možné súhlasiť s tým, že zriadením vecného bremena by bol žalovaný neprimerane obmedzený vo

výkone svojho vlastníckeho práva. Tiež má za to, že nie je pravdou ani to, čo uvádza súd prvej inštancie,
že by nereagoval na návrh podielových spoluvlastníkov pozemku - parc. č. C KN XX, konkrétne p. R.
a p. G. na odkúpenie ich spoluvlastníckych podielov. Je toho názoru, že žalovaný ani p. R. mu nikdy
nechceli svoje podiely k parcele C KN XX odpredať. V závere poukázal na skutočnosť, že po viac ako
sedemročnom konaní sa v dôsledku zamietnutia žaloby dostal do situácie, kedy ako vlastník stavby
dodnes nemá k stavbe prístup a musel by podať žalobu na zriadenie vecného bremena cez iné priľahlé

pozemky, či už cez C KN XX a XX, alebo iné, pričom je možné, že aj v tomto novom konaní by súd dospel
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo by posúdil, že najvhodnejší prístup k stavbe žalobcu je pozemok
žalovaného, keďže ide o najkratší možný prístup a tento prístup bol využívaný na prístup k stavbe viac
ako XX rokov, a teda by aj táto ďalšia žaloba bola zamietnutá. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ako
porušenie princípu právnej istoty zo strany súdu prvej inštancie navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a

žalobe v com rozsahu vyhovieť v zmysle jeho odvolacieho návrhu. Žalobca si uplatnil trovy odvolacieho
konania.

8. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že žalobca sa spoliehal na platnosť pokonávky z
roku 1963, ktorá bola uzavretá medzi žalobcom a otcom žalovaného, a teda, že právo prechodu vydržal,

s čím však žalovaný nesúhlasí, keďže v čase uzavretia pokonávky podielovými spoluvlastníkmi boli
účastníci konania v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/483/94 aj strany v tomto konaní a rozsudkom zo dňa
20.04.1998 došlo k určeniu, kto sa stáva výlučným vlastníkom novovytvorených parciel, pričom skutkovo
ani právne neusporiadal právny vzťah prístupu k svojim parcelám, teraz B. XX, XX a rodinnému domu
č. XX. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že sa žalobca mal snažiť usporiadať vecné bremeno

dohodou, resp. odkúpením parcely B. XX, čomu majú nasvedčovať stanoviská žalovaného z 15.07. a
02.10.2014. Tieto tvrdenia žalobcu ostali len v rovine proklamácií, ktoré žalovanému nikdy nepredložil v
písomnej forme so všetkými náležitosťami, vrátane finančnej náhrady za vecné bremeno, či kúpnej ceny,
návrhom ich výšky stanovenej dohodou, či znaleckými posudkami. Poukázal aj na závery vyplývajúce
zo zápisnice z pojednávania zo dňa 30.09.2021. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že súd prvej

inštancie nevykoval dokazovanie na zistenie skutočnosti obsahu ust. § 151o ods. 3 CSP. Má za to, že
súd prvej inštancie zistil predovšetkým to, že k parcelám a rodinnému domu žalobcu je aj iný prístup cez
parcelyB.XXaB.XX.Tomutotvrdeniusvedčípodľažalovanéhoajvyvrátiteľnádomnienkavneprospech
žalobcu spočívajúca v samotnom konaní žalobcu, ktoré podrobne žalovaný rozpísal. Žalovaný ďalej
nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že prechod nie je možný cez parcelu CKN XX od miestnej komunikácie.

Súhlasí s konštatovaním súdu prvej inštancie, že zásah do vlastníckeho práva žalovaného by bol nad
mieru neprípustnú nepomerným zásahom. Ďalšie skutočnosti, na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní
považuje za právne bezvýznamné. Navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať
mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

9. K vyjadreniu žalovaného zaslal repliku žalobca. Uviedol, že vyjadrenie žalovaného považuje za
nedôvodné a tvrdenia v ňom uvedené za nesprávne a nepravdivé. Má za to, že žalovaný má veľmi
dobrú vedomosť o tom, že mu niekoľkokrát v priebehu konania ponúkol, že od neho pozemok parc.
č. C KN XX odkúpim, avšak tento na jeho návrhy nikdy nereagoval. Ďalej uviedol, že taktiež nie
je pravdou, že by do termínu konania pojednávania 06.10.2021 nepredložil žalovanému návrh na

ukončenie sporu mimosúdnou cestou, ako to tvrdí žalovaný. Právnemu zástupcovi žalovaného žalobca
dňa 05.10.2021 zaslal prostredníctvom svojho právneho zástupcu emailovú správu, obsahom ktorej
bol návrh mimosúdnej dohody, na ktorý však právny zástupca žalovaného reagoval až tesne pred
pojednávaním pred pojednávacou miestnosťou, kedy uviedol, že žalovaný tento návrh neakceptuje.
Odmietol tvrdenia žalovaného o tom, že to, že návrh žalobcu vykonať znalecké dokazovanie na určenie

primeranej náhrady za vecné bremeno bol z jeho strany akási „špekulácia“. Skutočnosť, že na základe
otázky súdu, či má žalobca nejaké návrhy na doplnenie dokazovania, pričom žalobca navrhol vykonanie
dôkazu,bololenuplatnenímjehoprávaakostranysporu,ktorémupriamovyplývazCivilnéhosporového
poriadku a nie akousi špekuláciou. Pokiaľ ide o ďalšie argumenty, resp. tvrdenia žalovaného, ktoré vosvojom vyjadrení uviedol, tak ani s týmito sa žalobca nestotožnil. Má za to, že z ich obsahu nie je zrejmé,
čonimižalovanýsleduje,kčomusavlastnevyjadrujeanito,čisavôbecvyjadrujekpodanémuodvolaniu.
Všetky tieto tvrdenia už boli obsiahnuté v jeho predchádzajúcich vyjadreniach v konaní. Zotrval na

svojom odvolacom návrhu.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ,ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 24.11.2022 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu v

kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením napadnutej
veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

12. Žalobca dôvodnosť odvolania zdôvodnil štyrmi odvolacími dôvodmi, a to odvolacím dôvodom
uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces), v ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností), ďalej odvolacím dôvodom uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. f)
CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)
a v ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci).

13. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd poznamenáva, že nezávislosť
rozhodovania súdov sa musí uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a
hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 a násl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Jednýmztýchtoprincípov,predstavujúcimsúčasťprávanaspravodlivýprocesavylučujúcimľubovôľupri
rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v ust. § 220
ods. 2 CSP, ktoré stanovuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie
rozsudku a jeho záväznú logickú štruktúru. Súčasne je však potrebné dodať, že terajšia právna úprava
vyplývajúca z Civilného sporového poriadku, konkrétne z ust. § 387 ods. 3, umožňuje odvolaciemu

súdu zaoberať sa vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými
v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej
inštancie, z čoho vyplýva, že zákonodarca čiastočnú neodôvodnenosť rozhodnutia nepovažuje za takú
vadu konania, ktorá by účastníkom konania odnímala možnosť konať na súde. Odvolací súd uvádza,
že táto odvolacia námietka nebola naplnená.

14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale

pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného

rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnurozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

15. K námietke nevykonania navrhnutých dôkazov zo strany žalobcu odvolací súd uvádza, že
navrhovanie dôkazov predstavuje jedno z práv, ale zároveň i povinností strany sporového konania,
pričom navrhnutie dôkazu automaticky nezakladá povinnosť súdu takýto dôkaz aj vykonať. Len súd
rozhoduje, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná, a to z dôvodu aby sa tak predišlo vykonávaniu
tých dôkazov, ktoré sú pre prejednanie a rozhodnutie veci irelevantné. Vykonávaním všetkých (aj

nepodstatných dôkazov) by zároveň dochádzalo aj k mareniu rýchlosti a hospodárnosti konania.
V prípade, ak súd nevykoná navrhnuté dôkazy, musí v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo ich
nevykonal. V takomto prípade samotné neakceptovanie vykonania navrhnutých dôkazov samo o
sebe nemôže znamenať porušenie práva strany sporu. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či do práva na spravodlivé súdne konanie by mohol nastať len vtedy, ak by takýto záver
súdu o nevykonaní navrhnutého dôkazu bol zjavne nedôvodný alebo by takémuto záveru chýbala

predchádzajúca racionálna úvaha súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho
rámci, či vtedy, ak by bola strana sporu nevykonaním navrhnutého dôkazu postavená do podstatne
nevýhodnejšej pozície ako druhá strana sporu v konaní. Odvolací súd má za to, že táto odvolacia
námietka naplnená nebola. Z obsahu spisu a ani z odvolania nevyplýva, že by sa žalobca dostal do
nevýhodnejšieho postavenia z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov.

16. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní

jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre

rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to,
že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,

procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, a to v každom štádia civilného
procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že ani táto odvolacia námietka naplnená

nebola.

17. K námietke o nesprávnom právnom posúdení vecí odvolací súd poznamenáva, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo
7/2010). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.

18. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany na spravodlivý proces.

19. Podľa záveru odvolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité
vysvetlenie dôvodov, na ktorých prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade
s ust. § 220 ods. 2 CSP.20. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že
súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne

právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o
skutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobcomtvrdenýchskutočností,pričomipodľaodvolacieho
súdu dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa
i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 387
ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia

preskúmavaného rozsudku.

21. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť,
a preto nemôže dať za pravdu žalobcovi, ktorý v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti,
ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku, pričom odvolací súd výslovne zdôrazňuje,
že všetky námietky žalobcu a skutočnosti, na ktoré sa žalobca odvolával v odvolacom konaní, boli zo

strany žalobcu predostreté už súdu prvej inštancie, pričom tento sa s nimi riadne a náležite vysporiadal
v rozsiahlom a podrobnom odôvodnení napadnutého rozsudku.

22. Súd prvej inštancie správne skúmal splnenie podmienok pre zriadenie vecného bremena v prospech
žalobcu a správne dospel k záveru, že tieto v danom prípade nie sú splnené, čo aj správne odôvodnil.

Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

23. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa neriadil pokynmi odvolacieho súdu a nezistil,
či cez parcelu žalovaného skutočne vedie plynová prípojka odvolací súd uvádza, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že plynomer sa nachádza na parcele, ktorú predtým vlastnil I. R., ktorý v konaní

vystupoval ako svedok, resp. na pomedzí tejto parcely a parcely B. XX, ktorú vlastní žalovaný s tým,
že plynomer sa nachádza už na parcele, ktorá bola predtým vo vlastníctve svedka s tým, že ten ju už
medzičasom predal (bod 16 napadnutého rozsudku). Z obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že
súd prvej inštancie sa v rámci dokazovania zaoberal tým, kde sa nachádza plynomer, resp. plynová
prípojka. Z vykonaného dokazovania však vyplunulo, že plynová prípojka sa nenachádza na parcele,

ktorá by bola vo vlastníctve žalovaného ako to chybne deklaroval žalobca, ale na parcele tretej osoby.
Skutočnosť, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia detailne nezaoberal
touto skutočnosťou však podľa odvolacieho súdu nezakladá dôvodnosť žalobcom podaného odvolania.
Ako už odvolací súd uviedol vyššie, čiastočná neodôvodnenosť rozhodnutia nepredstavuje takú vadu
konania, ktorá by účastníkom konania odnímala možnosť konať na súde.

24. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nezohľadnil pokonávku z roku 1963 a ani
skutočnosť, že žalovaný akceptoval právo prechodu žalobcu a jeho detí a až následne, s odstupom času
zmenil svoj postoj, odvolací súd uvádza, že skutočnosť, že žalovaný toleroval situáciu, kedy žalobca,
príp. jeho deti využívali jeho pozemok ako príjazdovú cestu k svojej stavbe, je potrebné vnímať ako

prejav dobrej vôle zo strany žalovaného a nie ako akceptáciu pokonávky z roku 1963. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že pravdepodobne zlom v postoji žalovaného nastal, keď žalobca svojvoľne,
bez súhlasu žalovaného naviezol na pozemok žalovaného asfaltovú drť. Aj keď žalobca svojej konanie
obhajuje tým, že dobrovoľne a na svoje náklady zveľadil pozemok, ktorý nie je v jeho vlastníctve, ale
vo vlastníctve žalovaného, odvolací súd pripomína, že akékoľvek terénne úpravy podliehajú, resp. by

mali podliehať súhlasu vlastníka pozemku. Tejto skutočnosti si je napokon dobre vedomý aj samotný
žalobca, keďže sa sám vo svojom odvolaní odvoláva na to, že pokiaľ by mal ako prístupovú cestu k
svojej stavbe využívať parcely B. XX a B. XX, bolo by potrebné vykonať terénne úpravy, ku ktorým však
nie je oprávnený, keďže nie je vlastníkom týchto parciel. Čo sa týka pokonávky z roku 1963, odvolací
súd v plnom rozsahu odkazuje na mimoriadne podrobné zdôvodnenie súdu prvej inštancie, prečo je túto

pokonávku z hľadiska určenia práva prechodu potrebné posúdiť ako neurčitú a nevykonateľnú .

25. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nezisťoval, či sú splnené podmienky
na vyhovenie žalobe a zriadenie vecného bremena v zmysle ust. § 151o ods. 3 Občianskeho
zákonníka, odvolací súd uvádza, že uvedená námietka žalobcu sa nezakladá na pravde a nezodpovedá

odôvodneniu napadnutého rozsudku. Z obsahu rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva,
že tento sa dôkladne a rozsiahlo zaoberal tým, či sú splnené podmienky na vyhovenie žalobe, pričom
dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. Dôvody, pre ktoré podľa súdu prvej inštancie nebolo
možné žalobe vyhovieť a pre ktoré teda ustálil, že podmienky na zriadenie vecného bremena tak ako satoho domáhal žalobca splnené nie sú, mimoriadne podrobne uviedol v bodoch 59 až 63 napadnutého
rozsudku.

26. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že tvrdenie žalobcu, že jediný prístup k jeho
stavbe je cez pozemok žalovaného sa nezakladá na pravde. Súd prvej inštancie v zmysle návrhu
žalobcu a pokynov odvolacieho súdu vykoval obhliadku na mieste samom, o čom vyhotovil aj podrobný
záznam a fotodokumentáciu. Práve na základe spomínanej obhliadky bolo možné bez akýchkoľvek
pochybností ustáliť, že žalobca má prístup k svojej stavbe aj cez iné parcely ako sú parcely vo vlastníctve

žalovaného. Súd prvej inštancie tiež zohľadnil skutočnosť, že žalobca nie je vlastníkom priľahlého
pozemku. Vlastníkom parcely B. XX je jeho syn, ktorý predmetnú parcelu kúpil od sestry žalobcu a
podielovými spoluvlastníkmi parcely B. XX sú syn žalobcu, žalovaný a svedok I. R.. V tomto ohľade sa
žiadazdôrazniť,žežalobcabolkedysivlastníkomparcelyB.XX,aledobrovoľnejubezodplatnepreviedol
na svojho syna a sám sa tak pripravil o svoj spoluvlastnícky podiel na tejto parcele. Z vykonaného
dokazovania tak vyplynulo, že kým ku parcele B. XX sa svojho spoluvlastníckeho podielu žalobca sám

dobrovoľne vzdal v prospech svojho syna, je možné predpokladať, že rovnako tomu bolo aj v prípade
parcely B. XX, keďže táto parcela bola vo vlastníctve sestry žalovaného, ktorá túto parcelu predala
synovi žalobcu a nie žalobcovi (je otázne, či žalobca vôbec mal záujem o kúpu tejto parcely, keďže svoj
spoluvlastnícky podiel k parcele B. XX daroval svojmu synovi). Odvolací súd súčasne zdôrazňuje, že aj
keď v tomto prípade právo prechodu žalobcu zasiahne väčší počet vlastníkov pozemkov, vlastníkom

parcely B. XX je syn žalobcu, a teda rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd predpokladá, že
prípadnézriadenievecnéhobremenavprospechžalobcucezparceluB.XXbyprevlastníkatejtoparcely
nemalo predstavovať neprimeraný zásah do jeho vlastníckych práv, keďže ide o osoby v príbuzenskom
vzťahu, teda otca a syna. Vo vzťahu k parcele B. XX sa žiada uviesť, že jedným zo spoluvlastníkov je
syn žalobcu a ďalší dvaja spoluvlastníci opakovane deklarovali svoj záujem predať svoj podiel žalobcovi,

nakoľko svoj podiel na tejto parcele vôbec nevyužívajú. Skutočnosť, že ostatní spoluvlastníci parcely
B. XX túto parcelu vôbec nevyužívajú bola v konaní preukázaná, pričom jej pravdivosť žalobca pred
súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní nijako nenamietal. Z uvedeného vyplýva, že aj keď
parcela B. XX má troch podielových spoluvlatníkov, jediný kto túto parcelu aj reálne využíva je syn
žalobcu, o ktorom odvolací súd dôvodne predpokladá, že nebude žalobcovi brániť v prechode na jeho

parcelu. Odvolací súd vychádzal z vykonaného dokazovania, kedy bolo preukázané, že žalobca využíva
na prístup k svojej stavbe práve tieto dve spomínané parcely a v prechode cez ne mu nik nebránil a
ani nebráni, čoho dôkazom je aj vchodová bránička, inštalovaná v oplotení parciel žalobcu B. XX a B.
XX zo strany otočenej k parcelám B. XX a B. XX, pričom aj samotný žalobca uviedol, že aktuálne takto
chodí do svojho domu.

27.VovzťahuknámietkamžalobcuohľadneterénuparcielB.XXaB.XXodvolacísúduvádza,žeajtouto
skutočnosťou sa súd prvej inštancie zaoberal. Je pravdou, že parcely majú mierne nerovný terén, ktorý
pokrýva trávnatý porast, no súčasne súd prvej inštancie zdôraznil, že pred obhliadkou boli tieto parcely
zarastené trávnatým porastom, no pred ďalším pojednávaním už boli pokosené. Zo záznamu súdu prvej

inštancie z vykonanej obhliadky tiež vyplýva, že po danom teréne sa dá pešo prejsť bez väčších ťažkostí,
pričom v minulosti sa tieto dve parcely využívali aj na prejazd vozom. Pokiaľ žalobca namieta, že pokiaľ
by mal ako prístupovú cestu k svojej stavbe využívať práve parcely B. XX a B. XX, bude musieť s
tým znášať neprimerane vysoké náklady na vybudovanie prístupovej cesty, pričom tiež zdôraznil, že
na týchto parcelách nie je oprávnený vykonávať terénne úpravy, keďže nie je ich vlastníkom, odvolací

súd poukazuje na správne závery súdu prvej inštancie, ktorý poukázal na plány syna žalobcu, a to na
parcele B. XX postaviť rodinný dom. Pravdivosť uvedených tvrdení žalobca nespochybňoval, preto súd
prvej inštancie správne ustálil, že pokiaľ syn žalobcu chce postaviť rodinný dom na parcele B. XX, pre
povolenie takejto stavby a jej následné skolaudovanie bude musieť riešiť v zmysle právneho poriadku
SR aj prístupovú cestu k tejto stavbe. Keďže syn žalobcu je podielovým spoluvlastníkom parcely B. XX,

ktorá je priľahlou k parcele B. XX, ktorá je v jeho vlastníctve a na ktorej plánuje postaviť rodinný dom,
je dôvodné predpokladať, že syn žalobcu bude prístupovú cestu k stavbe plánovanej na parcele B. XX
riešiť práve cez parcelu B. XX. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že je nielen v záujme žalobcu, ale
aj jeho syna otázku prístupovej cesty vyriešiť práve cez parcelu B. XX a B. XX, keďže odvolací súd
nepredpokladá, že by sa syn žalobcu domáhal práva prechodu k svojej parcele B. XX cez pozemok

žalovaného. Navyše, súd prvej inštancie správne zohľadnil skutočnosť, že do tejto situácie, t. j. vlastniť
pozemok bez prístupovej cesty, sa dostal žalobca sám svojim vlastným konaním, resp. sériou konaní,
keď si s otcom žalovaného vymenil pozemky, aby si mohol postaviť rodinný dom bližšie pri svojej rodine.
Následne parcelu, ktorú mal v podielovom spoluvlastníctve daroval svojmu synovi, rovnako sa nezmienilo tom, že by mal záujem kúpiť od svojej sestry parcelu B. XX, ktorú táto predala jeho synovi, pričom
všetky tieto kroky žalobca podnikol s vedomím, že nemá prístupovú cestu k svojmu rodinnému domu.
Záveroň odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že

terén cez parcely B. XX a B. XX je možné prejsť pešo a v minulosti sa používal aj na prejazd vozom.

28. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nerešpektoval ust. § 151o ods. 3
Občianskeho zákonníka, keď skúmal vhodnosť prístupu k stavbe žalobcu, odvolací súd uvádza, že
súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonnou úpravou. Je nielen úlohou súdu, ale výslovne

jeho povinnosťou komplexne posudzovať, či došlo ku kumulatívnemu splneniu všetkých zákonom
požadovaných podmienok pre zriadenie vecného bremena v prospech vlastníka stavby spočívajúce v
práve cesty cez priľahlý pozemok a nie bezbreho si osvojovať tvrdenia žalobcu, teda osoby, ktorá sa
zriadenia takéhoto vecného bremena domáha. Odvolací súd pripomína, že vecné bremená môžu o. i.
vzniknúť aj rozhodnutím príslušného orgánu, a to rozhodnutím súdu, alebo rozhodnutím orgánu verejnej
správy. V oboch prípadoch tieto rozhodnutia musia vychádzať z konkrétneho zákonného dôvodu,

ani súd, ani orgán verejnej správy nemôžu zriadiť vecné bremeno na základe vlastnej úvahy. Súd
nemôže svojím rozhodnutím zriadiť vecné bremeno v iných prípadoch, ako v tých ktoré sú upravené
v ustanoveniach Občianskeho zákonníka, a to ani vtedy, keby sa z okolností prípadu javilo zriadenie
vecného bremena nevyhnutným východiskom na jeho riešenie (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu
ČR, sp. zn. 22Cdo 2186/2003).

29. Na zriadenie práva nevyhnutnej cesty musia byť splnené tieto tri podmienky: vlastník stavby nie
je súčasne vlastníkom priľahlého pozemku, prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak (táto
podmienka v prípade žalobcu splnená nebola) a neexistujú okolnosti, ktoré zriadenie práva cesty
vylučujú.

30. Právo nevyhnutnej cesty možno zriadiť len na návrh vlastníka stavby, ktorý súčasne nie je
vlastníkom priľahlého pozemku. Priľahlý pozemok je pozemok, cez ktorý sa má dostať vlastník stavby
ku komunikácii prípadne k pozemku, z ktorého má oprávnenie dostať sa ku komunikácii. Súdna prax
pri aplikácii § 151o ods. 3 OZ používa širšieho výkladu v prospech vlastníkov stavieb, pokiaľ ide o

výklad slov „priľahlý pozemok“. Priľahlým pozemkom sa preto nerozumie len pozemok bezprostredne
priľahlý k pozemku vlastníka, ale aj všetky pozemky, ktoré sú na zriadenie cesty potrebné, to znamená
aj pozemky vzdialenejšie. Keďže účelom prístupu spočívajúceho v práve cesty v zmysle § 151o ods.
3 OZ je zabezpečenie prístupu k verejnej komunikácii (napr. k ceste, miestnej či účelovej komunikácii),
priľahlými pozemkami sú všetky pozemky, cez ktoré sa vlastník stavby môže k verejne komunikácii

dostať. Právo cesty v prospech vlastníka môže súd zriadiť v zmysle § 151o ods. 3 OZ aj vtedy, keď
je táto stavba obklopená pozemkami vlastníka stavby, avšak za podmienky, že sa vlastník stavby cez
svoje pozemky nedostane k verejnej komunikácii (pozri napr. R 60/2006).

31. Druhou podmienkou na zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty je, že prístup

vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak. Nevyhnutnú cestu možno zriadiť len vtedy, ak nemožno
prístup zabezpečiť inak, teda najmä zmluvne. Prístup musí byť zabezpečený k verejnej ceste (napr. k
ceste, miestnej či účelovej komunikácii). Vecné bremeno práva cesty podľa § 151o ods. 3 OZ nemožno
zriadiť, ak si vlastník stavby môže zabezpečiť prístup k stavbe z verejnej komunikácie.

32. Podmienka, že prístup vlastníka stavby nemožno zabezpečiť inak, nie je splnená, ak vlastník
priľahlého pozemku, ktorý má slúžiť ako cesta, ponúkol vlastníkovi stavby, že mu pozemok alebo jeho
časť odpredá, alebo že mu zriadi vecné bremeno zmluvou, a to za obvyklú cenu (pozri R 32/2006).

33. Všeobecne možno konštatovať, že právo cesty nemožno zriadiť, ak by vzhľadom na okolnosti

konkrétnej veci nebolo možné od vlastníka veci spravodlivo požadovať, aby cestu trpel (pozri napr.
rozsudky Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22Cdo 3903/2008, či sp. zn. 22Cdo 2854/2010).

34. Ak je prístup k určitej stavbe možný len cez cudzí pozemok, nie vždy je to postačujúci dôvod na
zriadenie práva cesty. Súd je povinný porovnávať ujmy, ktoré by zriadenie vecného bremena prinieslo

vlastníkovi pozemku, s výhodami vyplývajúcimi z vecného bremena pre vlastníka (pozri napr. rozsudok
Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 2411/2008).35. S ohľadom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď
zohľadňoval všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania komplexne a vo vzájomných
súvislostiach, pričom správne ustálil, že žalobu je potrebné zamietnúť, keďže žalobca má aj iný prístup

k svojej stavbe a tiež s ohľadom na vykonaný test proporcionality, z ktorého vyplynulo, že by bolo
neprimerané požadovať od žalovaného, aby znášal takýto zásah do jeho vlastníckych práv.

36. Záverom odvolací súd ešte dopĺňa, že zamietnutie žaloby nevystavuje žalobcu situácií, kedy je
nútený sa súdnou cestou domáhať zriadenia vecného bremena vo vzťahu k parcelám B. XX a B.

XX. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, žalobca tieto parcely využíva ako prístupovú cestu dlhodobo,
čoho dôkazom je aj vstupná bránička, vybudovaná zo strany otočenej k týmto parcelám. Vlastníkom
parcely B. XX je syn žalobcu a podielovým spoluvlastníkom parcely B. XX, pričom tento jediný túto
parcelu preukázateľne aj využíva, je rovnako syn žalobcu. Vzhľadom na blízke príbuzenské vzťahy,
ktoré sa javia byť na veľmi dobrej úrovni, keďže žalobca svoj spoluvlastnícky podiel na parcele B. XX
daroval svoju synovi, odvolací súd má za to, že je dôvodné predpokladať, že prístupovú cestu k stavbe

žalobcu bude možné vyriešiť aj mimosúdne, napr. zmluvou o zriadení vecného bremena. Pokiaľ by
však medzi žalobcom a jeho synom nedošlo k dohode, žalobca má stále možnosť sa obrátiť na súd
so žalobou o zriadenie vecného bremena vo vzťahu k parcelám B. XX a B. XX, v ktorej môže o. i.
poukázať aj na výsledky tohto konania a aj nimi dôvodiť opodstatnenosť svojho žalobného návrhu.
Pre úplnosť odvolací súd ešte uvádza, že žalovaný v priebehu konania opakovane deklaroval záujem

predať svoj spoluvlastnícky podiel k parcele B. XX, príp. parcelu B. XX. Skutočnosť, že k dohode medzi
stranami sporu nedošlo, odvolací súd nevidí v neochote žalovaného predať spomínanú parcelu, či
parcely, ale v tom, že strany sporu sa nedokázali dohodnúť na kúpnej cene (žalobcom navrhovaná cena
sa žalovanému zdala nízka, preto navrhol cenu vyššiu).

37. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť
č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie
uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ďalšími odvolacími námietkami, ktoré neboli spôsobilé
privodiť zmenu rozhodnutia vo vzťahu k odvolateľovi.

38. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné, a preto napadnutý
rozsudok spolu so súvisiacim výrok o trovách konania ako vecne správny potvrdil postupom podľa ust.
§ 387 ods. 1 a 2 CSP.

39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP tak, že žalovanému odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu voči žalobcovi, nakoľko tento bol v konaní úspešný v celom rozsahu s tým, že o ich výške i o
výške trov na súde prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník podľa § 262 ods. 2 v spojení s § 224 CSP.

40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP).