Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. december 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/87/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4407205901
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4407205901.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a členiek

senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobcu: Rímskokatolícka cirkev,
Biskupstvo Nitra, so sídlom Námestie Jána Pavla II. číslo 7, Nitra, IČO: 35 593 008, zastúpený: Petruška
&partnerss.r.o.,advokátskakanceláriasosídlomKupecká18,Nitra,IČO:47254882,protižalovanému:
LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038
351, o vydanie nehnuteľností, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k.
10C/92/2007-1252 zo dňa 30. júla 2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia
§ 2 ods. 1, ods. 2, § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č.
161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam
a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej ako „Zákon o navrátení vlastníctva“), ako aj
zistenýmskutkovýmstavom,nazákladečohodospelkzáveru,žežalobca,resp.jehoprávnypredchodca

zákonom stanoveným spôsobom neuplatnil svoje právo včas, čím došlo k preklúzii práva a preto žalobu
zamietol.

2. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že pôvodný žalobca Rímskokatolícka cirkev,
Bratislavsko - trnavská arcidiecéza, Hollého 10, Trnava, IČO: 00 419 72 (ďalej aj ako „pôvodný žalobca“),
sa v konaní domáhal voči pôvodnému žalovanému v 1/ rade Slovenskému pozemkovému fondu,
Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335 345 (ďalej aj ako „pôvodný žalovaný v 1/ rade) a pôvodnému

žalovanému v 2/ rade LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Námestie SNP 8, Banská Bystrica,
IČO: 36 038 351 (ďalej aj ako „žalovaný“ alebo „pôvodný žalovaný v 2/ rade“), vydania nehnuteľností,
bližšie špecifikovaných v petite žaloby, a to spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, všetko
do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Uznesením súdu prvej inštancie č. k. 10C/92/2007-420
zo dňa 23.10.2009 bolo vyhovené návrhu, aby do konania na miesto pôvodného žalobcu vstúpila
Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra, Námestie Jána Pavla II. číslo 7, Nitra, IČO: 35 593 008,
ktorá vystupuje v súčasnosti ako žalobca. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 10C/92/2007-733 zo

dňa 10.06.2015 pripustil zmenu žaloby, následne rozhodol rozsudkom č. k. 10C/92/2007-930 zo dňa
21.09.2017 tak, že žalobu voči pôvodnému žalovanému v 1/ rade zamietol a pôvodnému žalovanému v
1/ rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %. Tento rozsudok potvrdil
aj odvolací súd rozsudkom č. k. 6Co/11/2018-979 zo dňa 20.02.2019, čím došlo k skončeniu konaniavoči žalovanému v 1/ rade a v konaní zostal len žalovaný v 2/ rade (v súčasnosti len žalovaný). Z
vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že v prípade pôvodného žalobcu
išlo o cirkevnú organizáciu s prideleným IČO, ktorá vznikla 31.12.1976, ktorej Ministerstvo kultúry SR

vystavilo dňa 15.07.2005 potvrdenie o právnej subjektivite. Dňa 14.02.2008 bola vyhlásená Apoštolská
konštitúcia Slovachiae Scrorum Antistites o vzniku diecéz a zmene hraníc a mien diecéz a cirkevných
provincií, na základe čoho došlo k zmene označenia Bratislavsko - trnavskej arcidiecézy na Trnavskú
arcidiecézu, ktorá má právnu kontinuitu po Bratislavsko - trnavskej arcidiecéze a je tým istým subjektom,
ktorý bol zriadený Apoštolskou konštitúciou Qui Divino z 30.10.1977. Dôvodil, že podľa vyhlásenia

o právnej subjektivite Slovenských cirkevných útvarov latinského obradu zo dňa 12.06.2009 sú na
území Slovenskej republiky 2 metropolitné arcidiecézy a to Bratislava a Košice, a 6 diecéz a to
Trnava, Nitra, Žilina, Banská Bystrica a Rožňava, pričom každý z týchto cirkevných útvarov ma plnú
právnu subjektivitu na svojom území. Trnavská arcidiecéza má teda vlastnú právnu subjektivitu iba
na jej aktuálne určenom území, novými právnickými subjektami cirkvi schopnými spravovať majetky
nachádzajúce sa na jej vlastnom území a majúcimi práva a povinnosti voči štátnym orgánom je každý

jeden z 8 cirkevných útvarov: Bratislava, Košice, Nitra, Žilina, Spiš, Rožňava, Banská Bystrica a
Trnava. Poukázal na výzvu pôvodného žalobcu doručenú žalovanému dňa 21.04.2006 na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam a na vydanie nehnuteľných vecí v k. ú E., ktorá obsahuje aj
konštatovanie, že nehnuteľnosti boli pôvodne v pozemkovej knihe zapísané v prospech cirkevnej
právnickej osoby Ostrihomská kapitula a prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods.

1 písm. c) zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Ďalej súd prvej inštancie
poukázal na medzinárodnú dohodu z januára 1928 uzatvorenou medzi Česko-slovenskou republikou
a Svätou stolicou s názvom „Modus Viendi“ platnú od 02.02.1928, podľa ktorej sa zúčastnené strany
dohodli, že žiadna diecéza Česko-slovenskej republiky nebude presahovať štátne hranice a že bude
uzatvorená dohoda o novom ohraničení a dotáciách diecézam. Z rozhodovacej činnosti považoval

súd prvej inštancie za všeobecne známu skutočnosť, že Ministerstvo kultúry SR Bratislava potvrdením
zo dňa 17.01.2006 oznámilo, že právnym subjektom s právom nástupníctva do vlastníctva všetkých
nehnuteľností Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré sú pozemnoknižne zapísané na zahraničné subjekty
Rímskokatolíckej cirkvi, ako sú napr. Ostrihomské arcibiskupstvo, Ostrihomská (stoličná) kapitula,
Ostrihomskýseminár,Ostrihomskáfundácia(pokladnica),FundáciaOstrihomskéhoprimasaapodobne,

je pôvodný žalobca, teda Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko-Trnavská arcidiecéza, čo vychádzalo z
pápežskej konštitúcie zo dňa 30.12.1977 a z dohody „Modus Vivend“ zo dňa 02.02.1928.

3. Súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou, či Rímskokatolícka cirkev je právnym nástupcom po
Ostrihomskej kapitule, a v tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia (Najvyšší súd SR 3 Cdo

119/2002, sp. zn. 2 Cdo 208/2009, sp. zn. 3 Cdo 200/2010, Krajský súd v Bratislave sp. zn. 17Co/257/96,
Ústavný súd SR sp. zn. II. ÚS 42/2011, IV. ÚS 216/2011 a III. ÚS 373/2012), na základe ktorých
dospel k záveru, že právnym nástupcom vo vlastníctve všetkých nehnuteľností Rímskokatolíckej
cirkvi, ktoré sú zapísané pozemnoknižne na zahraničné právne subjekty a nachádzajú sa na území
Slovenskej republiky je príslušné biskupstvo, na území ktorého sa nehnuteľnosti nachádzajú. Poukázal

na Apoštolskú konštiúciu „Slovachiae sacrorum Antistites“ o vzniku diecéz a zmene hraníc a mien diecéz
a cirkevných provincií zo dňa 14.02.2008, na základe ktorej zanikla Bratislavsko-trnavská arcidiecéza a
boli zriadené nové diecézy. Konštatoval, že právne nástupníctvo z pôvodného žalobcu Rímskokatolícka
cirkev, Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy so sídlom v Trnave na Rímskokatolícku cirkev, Biskupstvo
Nitra, je preukázané potvrdením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo 16.03.2009 o právnej

subjektivite Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Nitra a v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 87/2010 zo dňa 16.03.2011 a uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo 139/2010 zo dňa 10.03.2011. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou,
či výzva pôvodného žalobcu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam zo dňa 13.04.2006
adresovaná a doručená žalovanému dňa 21.04.2006 spĺňa alebo nespĺňa minimálne náležitosti určitosti

výzvy spôsobilej vyvolať účinky vymedzené v Zákone o navrátení vlastníctva. V tejto súvislosti s
poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR konštatoval, že takáto výzva
na svoju platnosť musí obsahovať katastrálne územie a označenie príslušnej pozemnoknižnej vložky.
Poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/2010 zo dňa 07.07.2010, podľa ktorého
je na splnenie požiadavky určitosti výzvy splnená požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností

označením pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia. Konštatoval, že žalobca, resp. jeho
právny predchodca si zákonom stanoveným spôsobom neuplatnil svoje právo včas, teda do 30.04.2006,
čo má za následok preklúziu, teda zánik práva. Výzva pôvodného žalobcu zo dňa 13.04.2006
adresovaná a doručený žalovanému neobsahuje údaj čísla pozemnoknižnej vložky, tento nedostatokžalobca, resp. jeho právnych predchodca neodstránil včas, teda do 30.04.2006 a preto súd prvej
inštancie žalobu zamietol. S ohľadom na formálny nedostatok výzvy na navrátenie vlastníctva k
nehnuteľným veciam, ktorý má za následok zamietnutie žaloby, súd prvej inštancie sa nezaoberal

ďalšími otázkami, ako napríklad vyhodnocovanie aktívnej legitimácie žalobcu, pasívnej legitimácie
žalovaného a skúmanie, či sporné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období a
zároveň aj zákonným spôsobom. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilného sporového poriadku (ďalej ako „CSP“) tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech,
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %.

4. Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca. Žiadal odvolací súd, aby napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie, alternatívne zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil, že nemohol vo výzve na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam uviesť označenia z pozemnoknižnej vložky z dôvodu, že bola zničená
vojnovými udalosťami, teda na základe vis major. Konštatoval, že túto skutočnosť aj v predmetnej výzve

uviedol a predložil v nej potvrdenia Správy katastra Nové Zámky o neexistencii pozemkovej knihy v
kat. úz. E., pričom predložil všetky relevantné a dostupné doklady. Mal za to, že oprávnená osoba si v
lehote do 30.04.2006 uplatnila písomne svoj reštitučný nárok, čím došlo k vzniku nároku na navrátenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Zároveň uviedol, že doplnenie ďalších náležitostí k výzve mohlo
byť urobené aj po uplynutí lehoty na podanie výzvy. Poukázal na účel Zákona o navrátení vlastníctva,

ktorým je náprava krívd spôsobených na majetku cirkvi a náboženských spoločností. Dôvodil, že Zákon
o navrátení vlastníctva vymedzuje náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľností len po formálnej stránke,
nie po obsahovej a požiadavka písomnej výzvy je len podmienkou vzniku nároku na vydanie veci,
no neurčuje obsah právneho nároku na vydanie nehnuteľných vecí a preto žalobca len mal osvedčiť
oprávnenosť nároku a prípadne mal byť vyzvaný na doplnenie dokladov. Vyjadril sa, že nie je možné

spravodlivo od oprávnenej osoby žiadať, aby uviedla číslo pozemnoknižnej vložky, keď je potvrdené, že
neexistuje a preto zamietnutie žalovaného z uvedených dôvodov považuje za prísne formalistické a v
reštitučných veciach neprípustné. Zároveň vyjadril nesúhlas s priznaním nároku na náhradu trov konania
v prospech žalobcu s odôvodnením, že súd prvej inštancie neskúmal dôvody hodné osobitného zreteľa.
Konštatoval, že vojnové udalosti, pri ktorých došlo k zničeniu pozemnoknižnej vložky, sú dôvodom

hodnýmosobitnéhozreteľa.Súčasnenavrholodvolaciemusúdu,akbysastotožnilsnázoromsúduprvej
inštancie, aby vo výroku svojho rozhodnutia pripustil dovolanie, v ktorom by sa riešila právna otázka
náležitostí výzvy pre katastrálne územie, v ktorom došlo k zničeniu pozemnoknižnej vložky vplyvom
vojnových udalostí, teda na základe vis major na vydanie nehnuteľných vecí vymedzených Zákonom o
navrátení vlastníctva tak po formálnej stránke, prípadne po stránke obsahovej a tiež otázku, či si žalobca

svoje právo uplatnil u žalovaného riadne a včas. Tento návrh zdôvodnil aj tým, že je podaných niekoľko
žalôb s rovnakým skutkovým a obdobným právnym základom ako v súdenej veci, kde bola zničená
pozemnoknižná vložka na základe vojnových udalostí.

5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za zákonný

a vecne správny. Dôvodil, že žalobca nepreukázal v stanovenej prekluzívnej lehote akým spôsobom
a či vôbec prešli tieto nehnuteľnosti do vlastníctva štátu v rozhodnom období, a preto jeho nárok aj
z tohto dôvodu zanikol pre neurčitosť. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
419/09 zo dňa 15.12.2009, ktorý ako zjavne neopodstatnenú zamietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky
voči rozsudku Okresného súdu Galanta sp. zn. 20C/343/2007-342 zo dňa 19.06.2008 a rozsudku

Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/247/2008 zo dňa 28.04.2009, a v ktorom sa Ústavný súd stotožnil
s názorom Krajského súdu v Galante, že v prípade Zákona o navrátení vlastníctva kladie zákonodarca
prísnejšie požiadavky na oprávnené osoby, čím bola spôsobená aj nepoužiteľnosť skoršej judikatúry
súdov v tzv. cirkevných reštitučných veciach a zároveň vyslovil, že aj prípadné doplnenie výzvy na
vydanie nehnuteľnosti malo byť uskutočnené do 30.04.2006 vrátane, pričom ak výzvu oprávnenej osoby

nemožno považovať za riadnu a včasnú, je nadbytočné zaoberať sa otázkou, či žalobcovi prislúchalo
jeho postavenie oprávnenej osoby, resp. či žalovaným prislúchalo postavenie povinných. V závere
žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP

a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal
vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v
ustanovení § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancieje vecne správne a odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP potvrdil.

7. Podľa § 387 odsek 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa § 387 odsek 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 20.04.2007 podal žalobu pôvodný žalobca Rímskokatolícka cirkev
Bratislavsko-trnavská arcidiecéza voči žalovaným v 1/ rade Slovenský pozemkový fond a v 2/ rade
LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, žalobu o vydanie nehnuteľných vecí. Uznesením č. k.

10C/92/2007-420 zo dňa 23.10.2009 súd prvej inštancie vyhovel návrhu, aby do konania na miesto
doterajšieho žalobcu vystúpila Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra (súčasný žalobca). Súd prvej
inštancie uznesením č. k. 10C/92/2007-733 zo dňa 10.06.2015 pripustil zmenu žalobného návrhu a
v zostávajúcej časti konanie vzhľadom na čiastočné späťvzatie návrhu zastavil, pričom v tejto časti
uzneseniesúduprvejinštancieodvolacísúdzrušiluznesenímč.k.5Co/930/2015-751zodňa30.11.2015

a súd prvej inštancie znovu rozhodol uznesením č. k. 10C/92/2007-763 zo dňa 30.09.2016. Dňa
21.09.2017 vydal súd prvej inštancie čiastočný rozsudok č. k. 10C/92/2007-930, ktorým žalobu voči
žalovanému v 1/ rade zamietol, pričom toto rozhodnutie potvrdil aj odvolací súd rozsudkom č. k.
6Co/11/2018-979 zo dňa 20.02.2019. Následne o žalobe rozhodol súd prvej inštancie napadnutým
rozsudkom.

10. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je správny a
dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387
ods. 2 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie
právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad.

11. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je vyčerpávajúco správne, skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery a tieto aj primerane vysvetlil. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by súd prvej inštancie jednostranne aplikoval príslušné
ustanovenia právnych predpisov, čo by bolo popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie
sa zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré žalobu zamietol. Žalobca sa v odvolaní

zameral primárne na poukázanie, že výzva na vydanie nehnuteľných vecí mala predpísané náležitosti
podľa ust. § 5 ods. 1 Zákona o navrátení vlastníctva a že bola uplatnená riadne a včas, preto aj odvolací
súdskúmalsplnenienáležitostípredmetnejvýzvyvzmysleust.§5ods.1Zákonaonavrátenívlastníctva.
Súd prvej inštancie napadnutom rozsudku podrobne vysvetlil svoje úvahy o tom, kedy možno výzvu
na vydanie nehnuteľných vecí považovať za určitú, pričom v tejto súvislosti poukázal aj na viaceré

rozhodnutia Ústavného súdu SR (I. ÚS 12/2010 či I. ÚS 250/2010), ale aj Krajského súdu v Nitre
(9Co/28/2012). Odvolací súd sa plne pridržiava uvedených rozhodnutí a nie je mu známy dôvod, pre
ktorý by sa mal od ustálenej súdnej praxe odchýliť.

12. V súvislosti so samotnou výzvou podľa § 5 ods. 1 Zákona o navrátení vlastníctva odvolací súd

konštatuje, že nie je možné upustiť od požiadavky určitosti tejto výzvy ako jednostranného právneho
úkonu. Určitosť je podmienka platnosti takejto výzvy v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka, avšak
vzhľadom na skutočnosť, že v § 5 ods. 1 Zákona o navrátení vlastníctva nie je bližšie vymedzený obsah
pojmu „výzva a jej náležitosti“, musí sa stanovenie minimálnych kritérií požadovaných na jej platnosť
spravovať takým výkladovým pravidlom, ktoré sleduje naplnenie účelu zákona. Pri stanovení takýchto

minimálnych kritérií pre určitosť a teda aj platnosť výzvy na vydanie nehnuteľných vecí, nesmie byť
opomenuté ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky a rovnako
nemožno opomenúť a treba prihliadnuť na konkrétne okolnosti veci, vrátane subjektu oprávnenej a
povinnej osoby. Pri výzve oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 Zákona o navrátení vlastníctva nie jemožné upustiť od požiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba
uplatňuje reštitučný nárok a zároveň nie je možné upustiť od uvedenia dôvodu, o ktorý svoj nárok opiera.
Požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností, splnenie ktorej je podmienkou pre určitosť výzvy

na vydanie nehnuteľných vecí, je splnená vtedy, ak je v nej označená príslušná pozemnoknižná vložka
a katastrálne územie (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/2010 zo dňa 07.07.2010 a III. ÚS
373/2012 zo dňa 30.04.2009).

13. Odvolací súd konštatuje, že pre splnenie požiadavky určitosti výzvy okrem presnej špecifikácie

nehnuteľností by postačoval len odkaz na katastrálne územie a pozemnoknižnú vložku, alebo len
pripojenie listín. Ak by k výzve na vydanie nehnuteľných vecí bola bližšia špecifikácia nehnuteľností a
predloženielistinnýchdokladovdoplnenéneskôr(avšaknajneskôrdo30.04.2006),takbybolnedostatok
určitosti zhojený, ale len za predpokladu, že z obsahu výzvy posudzovanom v kontexte s ostatnými
listinami by bol zrejmý rozsah uplatňovaného reštitučného nároku. Za takúto výzvu však nemožno
považovať výzvu žalobcu, ktorou vyzval žalovaného na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v

katastrálnych územiach, v ktorých uvedené nehnuteľnosti vlastní alebo ich spravuje, okrem tých, na
vrátenie ktorých ho už vyzval jednotlivými konkrétnymi výzvami.

14. Odvolací súd zhodne s právnym názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že tento právny úkon
žalobcu nebol určitý a nekonkretizoval ani dôvody navrátenia vlastníctva, keď poukaz na ust. § 3 ods.

1 Zákona o navrátení vlastníctva nie je postačujúci a preto táto výzva nespĺňa zákonom požadované
náležitosti výzvy. Žalobca si teda v zákonnej lehote neuplatnil svoje právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam právne aprobovaným spôsobom, jeho právo v zmysle ust. § 5 ods. 1 Zákona
o navrátení vlastníctva zaniklo. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. Žalobca v odvolaní žiadal odvolací súd, aby v prípade, ak sa stotožní s názorom súdu prvej inštancie,
vo výroku pripustil dovolanie, v ktorom by sa riešila otázka náležitostí výzvy pre katastrálne územie, v
ktorom došlo k zničeniu pozemnoknižnej vložky vplyvom vojnových udalostí, teda na základe vis major
na vydanie nehnuteľných vecí vymedzených Zákonom o navrátení vlastníctva tak po formálnej stránke

(písomná forma) prípadne po stránke obsahovej. Odvolací súd nepovažoval za potrebné voči svoju
rozsudku pripustiť dovolanie, pretože žalobca nešpecifikoval presne dovolaciu otázku, ktorá by sa mala
v dovolacom konaní riešiť a naviac otázku náležitostí výzvy už bola vo viacerých rozhodnutiach NS
SR riešená.

16. Žalobca v odvolaní namietal aj skutočnosť, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o náhrade
trov konania nezaoberal dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pričom tvrdil, že udalosti, počas ktorých
došlo k zničeniu pozemnoknižnej vložky, sú dôvodom hodným osobitného zreteľa. Súd prvej inštancie
sa zaoberal dôvodmi hodnými osobitného zreteľa v bode 15 napadnutého rozsudku, kde uviedol, že
nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 CSP, pričom dodal, že žalobca je

právnickou osobou pôsobiacou na území Slovenskej republiky a nepreukázal, že by sa nachádzal v
takej majetkovej situácii, že prípadná náhrad trov konania by mohla byť pre neho likvidačná. Odvolací
súd sa plne stotožňuje s uvedeným názorom súdu prvej inštancie a námietku žalobcu považuje za
nedôvodnú, pričom ani zničenie pozemnoknižnej vložky v dôsledku vojny (vis major), nie je dôvodom
hodným osobitného zreteľa, ktorý by umožnil aplikáciu ust. § 257 CSP.

17. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa
ust. § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1

CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal
voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).